no riadny spisovateľ z teba
ale dobre ...treba sa podeliť o zážitky...
veď na toto sú motorky... nie sedieť v krčme a pozerať ako si niekto na GO PRO natočí prejazd šturcom...a pri tom sa ,, zjebe,,

fu toto by som si rad precital, ale chcelo by to fakt dako rozumne naformatovat. ak teda nie ze rovno clanok, tak aspon odseky...

Upravené 1 krát. Naposledy upravil owwidius (19.06.2017 22:15)

Caf, dopisem ti potom neskor par postrehov, teraz len tak narychlo: naspat si s najvacsou prevdepodobnostou isiel livigno(lacny benzin), stelvio zo strany bormia, (prespanie v merane), jaufenpass.
Kedze guma skapala aj mne, menil som v livigno. 307 za nove scorpion trail 2, bavil som sa s typkom a da sa dopredu objednat a zacinaju o 8 rano, do buducnosti mam jasno v tom, kde menim.
Millau sa da videt velmi dobre z parkoviska na vychodnej(?) strane, to mne poradili v tom muzeu. Cize nezufaj ;)
Dakujem aj ja, aj nabuduce

Tak ako vždy, som sa rozhodol aj tentokrát len dva dni pred reálnym odchodom, ze vôbec niekam pôjdem. Najskôr som bol inšpirovaný výzvou na jednom motofóre, kde chalan písal o tripe možno až do Pyrenejí. Písal som, že by som sa pridal, no odpoveď žiadna. Tak som založil vlastné vlákno. Bolo mi vlastne jedno kam, hlavne vypadnúť a využiť mimosezónu na trochu relaxu pred letným zhonom. Ozval za chalan, čo v predošlom vlákne vyzýval na spoločnu jazdu, že veď však som písal, že Pyreneje. Tak sme sa skontaktovali a keďže on už bol deň na ceste, mal by minimálne dva dni náskok predo mnou, keďže som vyrazil až na druhý deň. Jednoduché balenie, žiadne veľké plány a poďme na výlet, zatiaľ nevediac vlastne kam. Jedinú vec, ktorú som musel vopred vyriešiť, bolo objednanie pneu s prezutím, keďže moje mali dojazd cca 2000 až 2500 km. Nechcel som ich zhadzovať, nehovoriac o tom ze som nové ešte ani nemal. Nevadí, už táto vízia prezúvania niekde na ceste sa mi videla...To som ale netušil ako to celé s prezutím dopadne. Deň prvý znamenal rýchly presun, ktorý bol plánovaný do Cortina d Ampezo, kde som mal zajednané prezutie pneu po tel.dohovore s anglicky hovoriacim chalanom. Vyrazil som na pohodu okolo 11.00 z domova. Približne o 19.30 som sa rozhodol po prevažne diaľničnom a nudnom presune zakotviť v Rakúsku, mestečku Lienz cca 80 km od Cortina d Ampezo. V penzióne som natrafil na partiu Britských Piaggistov, ktorí to mali na svojich skutríkoch a jednej dodávke namierené neviem kam. Každopádne predstava, že sa na tých mašinách hrnuli z GB už len do Rakúska je obludná. Na druhy deň ráno riešili po mohutnom udymenom štarte svojich dvoch skútrov baterku v dodávke, ktorá bola totál vybitá kedže jeden z nich nechal vo vnútri cez noc svietiť. Poradili si štartovacími káblami. Aspoň myslím, bol som už na odchode keď to riešili. Ja som sypal do Cortiny, tešiac sa na nové papučky pre moju fujaru, aj keď som vedel, že obuté Dunlopy s 9 timi tisíckami by mi ešte vydržali minimálne 1500 km. Dôvodom bolo aj to, že piatok bol v Taliansku sviatok a víkend sa už mali jazdiť Francúzske pasy. Po príchode do Cortiny cez celkom fajn priesmyk som sa zvítal s chalanom,ktorý so mnou komunikoval už predtým. Na moju radosť som nové gumy zbadal hneď pri vchode do veľkého hangáru, pekne s mojimi iniciálami. Srdiečko mi podskočilo. Všetka radosť a optimizmus ma prešiel hneď po príchode dvoch pracovníkov, ktorí boli schopní si akurát tak mašinu poobzerať. V momente som vedel pri pohľade na nich a ich výraze bagra pozerajúceho sa na tvrdú hlinu, že z nich teda nič nebude. Po hodnej chvíli škrabania sa po hlave som ich vyslobodil z tej trápnej situácie a hovorím, že kašleme na to idem preč. Oni že, no netrúfame si to spraviť, lebo je tu kardan a nikdy sme to nerobili. Posledné ale zbytočné v tejto situácii, bolo moje poznamenanie, že som im predsa v maily opísal typ nielen gum ale aj moto. No nič, nasadol som na mašinu a pripraveného na odchod ma ešte chalan oslovil, že či teda nechcem aspoň gumy za 300€ , čiže o 50 éčok lacnejšie. Skúsil som ich všemožne upevniť za seba, co by sa mi aj podarilo, mať ešte o jeden elasticky upinák viac. No nič, nepodarilo sa a v konečnom dôsledku som bol rád, že nie. Hovorím si nech si ich strčí do prdele za takýto prístup. Počas toho,ako chlapci študovali mašinu som sa ešte spojil s kamarátom, ktorý mi prezúva moto, na pár vecí ma upozornil v prípade, že by som sa do toho pustil sám, no na koniec nabitý aspoň teoreticky som to nechal tak. Jednak som to nikdy nerobil, jednak sa mi v oblečku a takom teple aké bolo nechcelo srať s niečím, čo bolo dohodnuté a za dalšie som mal celkom naponáhlo kvôli stretnutiu s chlapíkom, čo sme sa spoznali na fóre. Vzhľadom na časovú tieseň som to musel struhnúť čo najrýchlejšie z Cortiny smerom do Domodossoly na severe Talianska pri hranice so Schweizom. Tam sme mali stretnutie s motoparťákom. Cestou mi to ale nedalo a skúsil som na jednej benzínke pobehujúc v ružových boxerkach keďže teplo bolo fakt veľké, webovú stránku Yamaha Italia. Jasné, že v Miláne som niečo našiel, bolo to mojim smerom, čiže šanca na prezutie ešte pred víkendom sa sa zväčšovala. Najskôr som skúsil poslať mail, s tým, že som vymákol práve obednú siestu, čo znamenalo,že sa mi ozvú najskôr o 14.30. Do vtedy som netušiac či vôbec niečo poriešim, pálil smer Miláno. Pred treťou som skontroloval mail, nic...tak som zavolal s otázkou: Du ju spik ingliš? Odpoveďou mi bolo moment zavolám kolegu. Samozrejme po taliansky. Kolega prišiel k telefonu a mne sa hned nezdalo ze sa ozval pronto. Tak som otázku zopakoval a on na to : no, no mi dispiače. Ešte som skúsil nemčinu, neuspel som, tak som sa opýtal na francúzštinu. Jasné ani ťuk... V poslednom prípade mi odľahlo, lebo po francúzsky sa viem akurát tak bozkávať. To som sa opýtal viac menej už len preto aby som mu dal najavo akí sú tupci. No nič, nevzdal som to, do navigačky som hodil presnú adresu a poďme do Milána. Spotený ako gymnasta som tam dorazil a s mojou otazkou som neuspel ani pri pulte servisného technika. Tak som rukami opísal vo vzduchu kružnicu a nazval som ju pneu. Aháááá, okej,okej hovorí chlapík a vyviedol ma na ulicu, kde mi veselo a v pohode samozrejme po taliansky vysvetlil, že má servis o 200 metrov ďalej, ale naspäť po ulici. Bola to jednosmerka tak som to obišiel až som zdárne dorazil do slušne vyzerajúceho veľkého servisu pre motorky. Privítal som sa s chalanom, ktorý dostal avízo od šéfa z predajne a vysvetlil som mu, čo potrebujem. Tento bol na tom s angličtinou lepšie a s jeho chapavým anglickým ahaaa, to vyzeralo nádejne. Nohy mi zoslabli keď mi oznámil, že síce pneu má, ale čas nie. Hodil som na neho presne ten výraz ako keď som dakedy dávno dostal v škole zlú známku a tváril som sa, že som v tom nevinne. City v ňom sa pohli a po prehodení pár slov s kolegom sa už mašinka pýšila na zdvíhacej stolici. Ja som zatiaľ opät v slipoch pobehoval hore dole a pozeral ako pekne od ruky ide práca chalanom. Na výber som mal BT 021 alebo Metzellery interracty. Po rozhovore s Kebom som dal obuť Metzelerry. Celý špás ma vyšiel aj s prezutim 300€. Pan Čurák v Cortine pýtal 410€. Isto sú Dunlopy kvalitatívne inde, no takto som nielen ušetril, ale hlavne mal bez problémov prezutú motku. Počas tripu som ale zistil že majú, resp.budú mať podstatne menší nájazd než Dunlopy a bezprostredne po výmene sa na nich nešlo tak komfortne ako na Dunlopoch. Do Domodossoly som dorazil niečo pred ôsmou hodinou večer, s tým,že motoparťák zabezpečil ubytko v jednom prnzióne s krásnou veľkou záhradou. Domáci ma navigoval kam mám zaparkovať. Hneď od začiatku bolo vidieť, že chce mať všetko pod kontrolou čo nám dával na javo viackrát. Človek sa tým pádom cíti ako v tábore pod vedením pána učiteľa. Jana som zbadal na balkóne, kývli sme si, dal som dole prilbu a opýtal sa kedy prišiel. Jeho odpoveďou: len teraz som sa vysral, ma skoro položil z motorky. Nemať policajta tak mám odretý ľavý kufor. Ten večer sme zakončili dobrou večerou v reštike neďaleko. Ďalší deň nás privítalo horúce ráno. Po typicky talianskych raňajkách, to znamená len sladké pečivo a pečivo, sme navolili nejaké ciele a smer Švajčiarsko sme sa uberali Ďalej. Tento deň bol plný krásnej prírody a prejazdov viacerých pasov, ktorých mená uvediem v závere. Juh Šviajčiarska bol pojazdený a ešte v ten deň sme sa presunuli do Francúzska. Cestou z jedného pasu som zbadal penzión, kde na terase sedelo pár nemeckých a švajčiarskych motorkárov, tak som zabočil k nemu a pán domáci ma už vítal s usmevom. Výborná cena a síce 45€ na osobu vrátane večere aj raňajok na druhý deň nám len urobila ešte lepšiu náladu. Obligatórne pivko a kolegove víno nám pomaly ale isto rozväzovali jazyky a my sme mali možnost sa trochu viac porozprávat a spoznať sa. Zima nás vyhnala z terasy na kute a ja som v ten večer zaspal ako batoľa. Pohľad z okna ďalšie ráno bol opäť pastvou pre oči. Kedže ja som sa viac venoval foteniu a vychutnávaniu než zapisovaniu si jednotlivých miest, Jana som požiadal o zaslanie mien, jednotlivých pasov, keďže ja si to fakt všetko nepamätám a cesta cez Alpy bola v jeho réžii. Čiže tento náš druhý a posledný spoločný deň sa niesol v duchu francúzskych vracákov, pasov a krásnych panorám. Len pre info, niektoré pasy, myslím že dva či tri som pred pár rokmi prešiel s Kebom. Nevadilo mi to vôbec. Vidieť to zas po piatich rokoch nebolo vôbec na škodu. Ubytovanie sme našli opäť vo Francúzsku v malom horskom mestečku. Zhodou okolností, Jano tam už raz v minulosti prespal, tak vedel do čoho ideme. Len sme mali väčšie šťastie a dostali normálnu izbu. On tvrdil, že naposledy ich pani domáca ubytovala v cimre s názvom srchový kút, pokiaľ o rozmery ide. No aspoň si odskúšali spanie na koňa. Toto je na cestovaní na moto krásne, že ráno nevieš, kde budeš večer a čo ťa počas dňa čaká. Takisto som ani ja nevedel, že sa mi v hlave zrodí plán nazvaný Pyreneje...Prišla reč o ďalšej ceste, pričom som načrtol, že som sa vlastne chytil jeho pôvodného plánu a to ísť do Pyrenejí. On hovori, že do nedele musí byť isto späť, čo mne zas tak nevadilo kedy prídem. Môj plán bol "cesta je cieľ". Po zvážení som za cez noc rozhodol, že budem pokračovať sám , smer Millau a potom sa uvidí. Čiže ráno sme sa rozlúčili a mne sa začal trip samoty , ktorý s odstupom času hodnotím absolútne pozitívne a som rád, že som postretol takéto rozhodnutie byť a cestovať sám....
Hneď prvý deň tripu o samote mi navigácia našla neskutočné cesty plné zákrut a ešte viacej zákrut. Prechádzať Francúzskym vnútrozemím a jeho malými kamennými mestečkami je proste paráda. Po ceste som sa zastavil pri stánku s čerstvým ovocím. Hrach stál za hovno, ale po pol kile cerešní, ktoré som si vychutnával opäť len v spodnom prádle sa len tak zaprášilo. Kôstky som frnkal do neďalekého kvetináča a robil som si z nudy osobnú štatistiku úspechu. Otázka je, čo si pomyslel minibus plný turistov, ktorí chviľu po mne zakotvil hneď vedľa. O fakte, že sa hrozno zbiera v septembri som zapochyboval v momente ako sa z nekonečných viničov hneď pri ceste vyrojila skupinka asi desať až pätnásť ľudí na čele so samcom striebrochrbtým, ktorý mi ako nindža skocil na stred cesty v momente, keď som bol od nich asi 300 metrov. K nemu ešte pár detí. Bruchom mi prešlo to známe teplo, no zastaviť som nemal v úmysle, nakoľko mi došlo, že vinobranie sa nekoná a su to tak ospevovaní utečenci. Pridal som plyn, pán Akrapovič nesklamal a za burácania motora som sa hnal k nim. Samec si to rozmyslel a aj s malými opicami odskočili nazad do viniča, voliac najrýchlejšiu únikovú cestu. Podvedome som pozrel na stav benzínu. A v pohode...keby som zastavil tak to tu dnes nepíšem. Uháňal som ďalej smer Millau, tešiac sa na prejazd po pýche architektúry francúzskych inžinierov. Do Millau ma priviedli krásne dlhé ťahavé serpentíny. Nechýbala samozrejme foto zastávka a nejaké to natáčanie sprievodného videa, jediného momentu kedy som mohol konečne po par hodinach samoty rozpravať. Nejak som sa potreboval dostať na most a v mysli som trošku oľutoval nepokračovanie po rýchlostnej ceste ktorá viedla na most. Tesne pred nápisom Viadukt Millau som zišiel na centrum mesta čo ma stálo hodinu času keďže som sa z mesta musel vrátiť hore na cestu ktorá vedie cez most. Trochu zle som odhadol tabule a uberal som sa k napisu prehliadka viaduktu, čo ma priviedlo presne pod most, kde skupinka veteránov sa práve na túto prehliadku chystala. Neviem o čo presne šlo, len viem že pri príchode k nejakej bráne pod mostom jedna pani kričala: " už sme plní, už sme plní". Opýtal som sa staré známe "du ju spik ingliš"? Načo sa z davu vynoril maník a poradil mi ešte s jednou pani ako sa dostanem nazad na rýchlostnú cestu čo najrýchlejšie. Druhý pán stojaci za mnou sa postaral o potuženie môjho ega a síce najskôr otázkou: "odkial ste"? Po odpovedi, že zo Slovenska, kývol uznanlivo hlavou a po tom čo som mu potvrdil že cestujem sám až do Pyrenejí, znova a ešte uznanlivejšie pokýval hlavou a zaželal mi veľa šťastia. O získane info sa podelil s ďalšími okolostojacimi. Zatrúbil som na odchod a pálil na most. Naivná predstava o výbornom výhľade na mesto sa rozplynula ako prd vo vetre v momente keď som sa na most dostal. Pred mostom som zastavil, nachystal kameru na mobile, položil mobil na tankvak a s výrazom adolescenta, ktorý práve zliezol z lona spolužiačky som fascinovaný a nabudený vyrazil...Musíte pochopit, že jazdu po tomto moste som si vysníval cca pred rokom a pol pri sledovaní dokumentu o stavbe tohoto mosta, kedy som si povedal, tam raz pôjdem. No netušil som, že už tak skoro. Vážne, tešil som sa ako malý a o to väčšie sklamanie bolo, keď som z mosta kameroval tak 3 metre vysoké plexi, ktoré zabraňovalo vlastne akémukoľvek výhľadu. No nič. Na konci videa som to zhrnul a konštatoval, že si idem hľadať ubytko a spať. Z millau viedli moje kroky na druhý deň do mesta Carcassone, kde som zastavil na davku kofeínu. Na kultúrnu prehliadku nebolo moc času. Koniec koncov prešiel som starým mestom, dal si dobru kávu a trochu sa pokochal novým prostredím. Aby som neopomenul, učelom mojej cesty a hlavným cieľom sa stali Pyreneje, čize chuť obzerať hrady, zámky a každý kameň starší sto rokov som ani nemal a zaumienil som si hlavne prejsť plánovanú trasu v rozumnom čase a čo možno bez akýchkoľvek komplikacií. Hranice Andory som po absolvovaní super serpentín a ťahavých zákrut prekročil cez Pas de la Casa, kde ma na vrchu nečakalo moc priívetivé počasie, čo som ale o pár dní vyriešil. K tomu neskôr. Čo ma čakalo, bola prívetivá cena beznínu a síce 1.07 eura za liter. Zavítal som aj do centra mesta Pas de la Casa, kde som zotrval asi hoďku. Bolo dosť rušno, obloha zatiahnutá bez pekných výhľadov, no bez dažďa našťastie. Opät som sa stal stredobodom pozornosti pri jednom motoshopov, kde s údivom čumeli na moju ŠPZ. A samozrejme aj na fujarku. Pobral som sa ďalej smerom do hlavného mesta Andorra la Vella kadiaľ som len prešiel a pokračoval do konečnej tohodňovej zastávky v Španielsku mesta Sort. Na hraniciach so Španielskom som z Andorry vpálil do pruhu pre nákladné vozidlá, samozrejme na vine bola navigácia . Hovorím policajtovi, že to navi, nie ja. Týmto dňom som si začal oprašovat moju španielčinu a dobrým začiatkom bola teda komunikácia s colníkom o prehliadke mojich kufrov. "Otvorte kufor hovori", ja, "že ktory"?, on," že všetky". "No tiene alcohol o cigarras"? " Nie, nemám vravím". Otvoril som prvý, podvihol topánky, on, že "ok", otvoril som topcase, kukol a nič. No, keby som pašoval čokoľvek, tak to v pohode s takouto kontrolou zmáknem. Tretí už nechcel vidieť. Ostatní vodiči v normálnych pruhoch si ešte plnými dúškami užívali klímu vo svojich vozoch, ked som už ja pálil smer Sort. Pri výjazde z jedného z mnohých absolvovaných tunelov počas tripu, sa chcel so mnou popasovať už druhý v poradí najodvážnejší vrabec, akého som kedy videl. Moje spätné zrkadlo z neho urobilo dvojičky... Chudačik...omlúval som sa mu hodnú chvíľu. Z cesty n 145 som to rezol na n 260, spojnicu k mestu Sort. N 260 ka je dlhá cesta plná nádherných výhľadov a nekonečných zákrut. Mal som večer fakt dost, čo by potvrdili aj moje tento rok oba tenisové lakte, ktoré počas celého tripu dosť boleli. Riešil som to masážou aj počas jazdy a rôznymi masťami, ktoré tvorili moju medic-výbavu. Konečne Sort, veľmi pekné, čisté mesto na dobrej úrovni obklopené krásnou prírodou. Veľmi milé čašníčky v hoteli hneď pri ceste mi taktiež spríjemnili koniec náročného dňa. Spoločnosť mi robila partia nemcov a švajčiarov, ktori takisto zakotvili v tom istom hoteli. Ďalší ďeň som zo Sortu ( inak los pre šťastie co by si mal kúpiť kazdý, kto sem zavíta som si nekúpil, lebo som zabudol), pokračoval po n260 ďalej až po Biescas kam sa neskôr dostanete severnou vetvou cesty. Ďalej až po Laruns, kde som sa dal do prava a toto miesto bolo prakticky môj najzápadnejší bod tohoto výletu. Niekde južnejšie od Lourd som zakotvil na ďalšiu noc. Predchádzala ale tomu jazda lesnou tenkou uličkou, popri čudných psycho sanatoriách, kde som sa modlil za dobru náladu motorky a bezproblémové cesty. V ten deň som vôbec najdlhšie hľadal ubytko a v pomere cena kvalita to bol aj najväčší otras pokiaľ o ubytovanie ide. Skončil som v socialistickom zriadeni s trávou prerastenou dlažbou na terase, zatekajúcim stropom a čudným personálom v počte 3. Pani z recepcie bola holka pro všechno, ale zato sme výborne pokecali keďže som podľa prízvuku usúdil, že francúzska nieje. Bola totiž polka. Perfektne sypala po francúzsky s inými hosťami, no a my sme gadali po poľsku. Nevedel som sa dočkať rána. Ráno som zmizol ako duch, ja som bol ale ten platiaci, verím totiž na karmu. No další deň krásnej samoty predo mnou. Tu som obehal nejaké pasy, niektorých mená som nezaznamenal keďže zrazu tabuľa, že nejaký pas, no v závere spomeniem mená, ktoré som mal v pláne prejsť. Pred predposledným pasom, ktorý som chcel v ten deň absolvovať, dávali na cestu nový koberec. Toto ale páni cestári ráčili oznámiť až asi 15 minut pred vrcholom čo mi neskôr spôsobilo trochu problémy. Podľa navi sa to dalo obísť, no v reále nie. Čiže nechtiac som absolvoval menší offroad, ktorý sa zmenil na boj o dalšiu existenciu mňa a aj motorky. Náhradnú trasu tvorila najskôr úzka asfaltka, ktorá sa premenila na poľnú cestu a tá neskôr na trávnatý chodníček, jednosmerku. Pre istotu som zapichol policajta do matky zeme a šiel preskúmať ďalšie metre. Po asi 300 metroch, ufučaný ako Gagarin v skafandri som našiel, čo som hľadal..a síce plot , za ktorým nebolo po ceste ani slychu. Mal som pocit, že ešte aj tie vrabce sa mi vysmievali. Najhoršia bola predstava spätného chodu po tom trávnatom chodníčku. Každý jeden krok vzad s 350 timi kilami pod sebou na šmykľavej zarosenej tráve znamenal veľký rešpekt a sústredenie. Jeden chybný krok rovná sa zosun červenej lavíny smerom do údolia. Tá predstava mi sedela celú dobu na ramene. Nakoniec sa potvrdilo, že s rozvahou a nepanikáreniáím niesú veci až tak čierne ako sa zdali. Na najbližšom možnom úseku som to otočil a zmieril sa s tým, že plánovaný pas zostane minulosťou. S motorkou s výzorom obrovskej špinavej zatrávnenej kosačky som sa vydal na okružnú jazdu, ktorou bolo treba obísť plánovanú trasu. Cestou som zazrel na tabuliach nejaké tie pasy, tak som ich skočil kuknúť. Mená neviem, neboli v pláne, čize v závere ich ani neuvediem. Počas tak dlhej cesty, myslím tá samota, myšlienky atď., človeka napadnú rôzne veci. Blížiac sa zo severu opäť k Andorre ma niečo napadlo. A síce: Kedysi som ťahal partiu s jedným kamošom. Asi desať rokov, počnúc pubertou až za hranicu dospelosti približne 23 troch rokov sme boli ndrozlučná dvojka. Tento príbeh plný naozaj kadejakých zaujímavostí žiaľ skončil vzájomným odcudzenim sa v španielsku, kde sme sa kvôli banálnej veci pohádali a ukončili naše priateľstvo. Ako som však cestoval a blížil sa k miestu jeho už 17 rokov trvajúceho pobytu, mesta Llívie, patriaceho napriek polohe k Španielsku, ( leži na uzemí Francúzska hneď pod Andorrou na juhovýchod), napadlo ma, že skúsim zohnať číslo a ozvať sa mu. Som veľmi rád, dokonca šťastný, že som sa takto rozhodol. Škoda len, že trvalo 17 rokov, než sa naše cesty opäť spojili. Čiže cestou do Llívie som opäť zavítal do Pas de la Casa. Tentokrát mi počasie urobilo radosť a ja som mohol zvečniť krásu, ktorú som pred tým nevidel. Po príchode a zvítaní sa s dávnym priateľom, som sa ubytoval v centre super pekného moderného mestečka. Moderného v tom zmysle že stavebné materiály ako drevo a kameň absolútne podtrhovali výraz okolitej krajiny a nič iné som si tam ani nevedel lepšie predstaviť. Mesto leží v obrovskej rozľahlej kotline obklopené skoro trojtisícovými kopcami s nespočetným množstvom zjazdoviek a jednoducho krásnou prírodou a kvalitnými cestami. Slnko bolo ešte o pol desiatej večer na oblohe čo bolo úplne super. Hviezdy v noci vytvárali dojem, že sa stačí postaviť a zopár si ich na pamiatku zobrať so sebou. Keď mi navrhol po telefóne, že či chcem zrelaxovať v termáloch, neváhal som a privolil. Tak také termály som ešte nevidel! Večer sme sadli do auta a po necelej hodine jazdy serpentínami, ktorými som sa uberal späť domov ( neskor označím cestu ), sme dorazili k miestu, kde bol vytvorený len výkroj z cesty na odparkovanie. To čo nasledovalo som ani vo sne nečakal. K prirodným termálom bolo potrebné sa vyškriabať asi sto metrov do strmého kopca, prejsť cez oplotené koľajnice, kde jedna chyba v podobe dotknutia sa elektrickej koľaje znamenala pravdepodobne koniec výletu. Odmenou za odvahu bol chladený Heineken vypitý v 40 az 60 stupňovej vode, zaleží do ktorého z troch jazierok ste sa práve namočili. Kúpať sa v horúcej vode obklopený horami a v ruke chladené pivko, mi bolo v ten deň snáď najlepším zadosťučinením aké som si mohol predstaviť. Druhý deň prebiehal v štýle superflákačka. Oddychoval som, motorka tiež. Návšteva susedného mesta Puigcerda, zmrzka, prechadzky po meste ale aj po okolitej prírode. Večer sa niesol v znamení spomienok na chalanské časy, nezabudnuteľné zážitky a hrdelného smiechu, ktorého som sa nemobol zbaviť ani pri zaspávaní. Ďalší deň ráno som sa po vrelej rozlúčke pobral ďalej s úmyslom doraziť do Saint Tropez. Pôvodne som mal v pláne vyraziť na juh po N 260, potom pokračovať na C 38 čku. N 260 ka by bola isto presne tak zaujímavá, ako úsek, ktorý som po nej absolvoval na Pyrenejskom okruhu. Z časových dôvodov som teda nakoniec šiel ako som už spomínal, cestou k termálom, čiže N 116, smer Perpignon. Cesta tesne pred Tropez bola taktiež plná zákrut a výborného asfaltu. Ubytovanie som na koniec poriešil v oprotiležiacom meste cez zátoku Sainte Maxime. V Samotnom Saint Tropez mi na chvílku dvojica sloveniek pripomenula mojich krajanov v tom štýle, že keď som riešil navigačku a adresu hotela kde bol plán prespať, som začul rodnú reč a pekne sa na dcérku idúcu okolo s maminkou usmial. Ta kukla na ŠPZ , usmiala sa a ja v dobrej viere hovorim: "Dobrý deň". Maminka už taká vrúcna nebola, premerala si ma od hlavy po päty a s ksichtom vykazujúcim známky znechutenia ba až odporu bez slova otočila hlavu s čerstvo vytunovaným účesom a za pleskotu plážových šľapiek odpochodovala kamsi do neznáma...No riadne ma to pobavilo, utvrdilo že voľba vypadnúť do iného sveta bola na mieste. Nevadí, chuť cestovať a kochať sa pretrvávala, takže som šmáral do hotela, kde som sa ocitol do pol hoďky od tohto milého stretnutia. Večerné Saint Tropez je mekkou boháčov, kurvičiek a veľkej nekončiacej zábavy. Pocit nesmrtelnosti je cítiť na každom kroku. Ráno som sa rozhodol ísť schladiť sa do naozaj priezračného mora, o teplote ktorého vypovedala veľkosť môjho mužstva. Nevadí, voda bola osviežujúca a nádherne čistá. Odniesli si to len moje slipy, ktoré som nemal v pláne už sušiť. Možno sa ich zmocnila jedna z tých dvoch holohlavých bukvíc, čo si ma obzerali keď som sa obliekal. Ďalsie moje motokroky mierili v ten deň smer Cannes, Monte Carlo, Monaco, kde už som síce bol no taktiež pred piatimi rokmi no a v ted deň mal byť konečnou zastávkou Janov. V Cannes ma milo prekvapili dvaja mladí chalani z Gelnice pri Košiciach, ktorí mi robili pár minút spoločnosť po tom, čo si všimli ŠPZ. Výškové práce bola ich práca a život v tomto meste si nanajvýš pochvaľovali. Po tomto peknom stretnutí som sa presúval ďalej, strašne závidiac kúpajuúim sa ľuďom, zatiaľ čo mňa zohrieval vlastný pot. Motorka si o tom myslela svoje a pár krát mi na palubáku napísalo, že teplota motora je privysoká. No čo urobiš v zápche...nič. Zmizlo to a ja som pálil ďalej, čo najskôr na nejakú rýchlejšiu cestu, keďže po pár pokusoch íst popri pobreží mali moje lýtka na to iný názor. Do Janova to bolo až na to teplo v pohode, v Monacu som si ešte natočil tamojších chudákov, každopádne žasnem nad krásou výtvorov, ktoré dokáže ľudská ruka vyhotoviť v tejto forme. O kráse a historickom duchu mesta Janov som netušil až do môjho príchodu tam. Dorazil som už podvečer čiže do mesta som sa dostal až po tme. Dal som sa taxíkom odviezť do historického centra, odkiaľ som to rezol smer hotel pešo, len tak sa poflakújuc a vyhotovujúc fotodokumentáciu. Okrem naozaj peknej historickej časti ma zaujali aj taktiež z hľadiska hmotnosti prehistorické potkany, o ktorých som si myslel, že sú to voľne pobehjúci domáci mazlíčkovia ľudi neďaleko sediacich na lavičkách. Až keď som prišiel bližšie, čo im vôbec nevadilo, videl som, že tráviacim traktom týchto zvierat museli prejsť tony odpadu na dosiahnutie takejto hmotnosti. Zadky vysedených sekretárok sa im prehupovali zo strany na stranu a rýchlosť pohybu bola stanovená len na nútený presun. No nič podobné som nikdy nevidel. Ráno pokračujúc cestou SS45 som sa tiahol smer sever. V ten deň bol v pláne Passo delo Stelvio kde som zavítal taktiež po piatich rokoch. Cestou cez pohorie, ktorým viedla uvedená cesta ma predbehli dvaja domáci v tričkách a džínsoch, ktorých jazda nenasvedčovala tomuto chabému oblečeniu. S ich Scramblermi robili naozaj divy, mal som čo robiť aby som sa udržal v ich tempe. Po asi hodine jazdy nekonečnými stúpaniami a zákrutami sa naše cesty rozdelili s ja som pálil ďalej smer sever. V tento deň som prešiel aj dosť nudný úsek, kde aj slečna z navigácie bola znudenejšia než obvykle. Zaujimave to bolo až pri vstupe do pohoria a jazere Iseo kde opäť prevládala krásna príroda a konečne nejaké zákrutky. No, Stelvio bolo až do 5 hodiny popoludnia zavreté, čiže čakanie cca od tretej som si skrátil návštevou iného pasu v blízkosti, kde som aj natankoval za krásnych 0.98 centa za liter. Vrátil som sa späť a ešte chvíľu čakal spolu s ostatnými motorkármi na vstup na pas Stelvio.Tentoraz som šiel hore z opačnej strany, ktorú osobne považujem za krajšiu než klasické serpentíny čo sú na každej pohľadnici. Policajtov signál, že cesta je volná znamenal pre mnohých podľa ich reakcie dosiahnutý vrchol už pod vrcholom. Kvôli nahromadeným motorkám a autám som žiaľ nemohol zdokumentovať cestu nahor. Úžasný look sa mi ale naskytol pri pohľade smerom na hor, kde sa míňali v serpentínach hore a aj dole idúci motorkári. Obrovsky dlhé húsenice na vzájom sa prepletajúce. Na vrchu nič nové, len v cieli vítala uziapaná moderátorka posledných preživších, z ktorých niektorí prišli do cieľa s takými kŕčami v nohách, že ich chôdza mi pripomenula film Robocop a moment ked sa Alex Murphy prvy krát postavil na nohy v brnení. Hore som zotrval dlhšie kedže aj napriek zdržaniu som mal časovú rezervu na hľadanie ubytovania. Nasledujúcu noc som zakotvil v peknom malom penzióne pri Meráne. Večera u aziatov dopadla dobre, žiadny pach hlodavcov ani štvornohých priateľov som v jedle necítil. Pani domáca mi ešte spravila cenu ako odmenu zato, že som nepotvrdil rezerváciu na Bookinku, kedže za to musia platiť prevádzkovatelia isté percento. Ráno som vyrazil smer Sterzing cez jeden horský prechod kde som sa dal do reči asi s 65 ročným pánom ktorý bol super spoločník a fičal si to na MV Augusta brutale 800 myslím, pričom jeho pneu svedčili o antituristickom štýle jazdy. po SS44 som sa ďalej uberal na Bruneck a naplánovanú Hochalpenstrasse, ktorej poplatok 25 éčok ma celkom dostal. Vôbec si nespomínam, že by som to cvakal aj pred piatimi rokmi čo som tam bol. Bude to asi tou nedávno dosiahnutou 40-kou... Na Grosglockneri mi počasie prialo a tým pádom opätovne zadosťučinenie už v poradí niekoľkého pasu kde nám počasie v minulosti neprialo. Taktiež som sa tu dlhšie zdržal. Cesta na druhý horský breh bola miestami studenšia, zato krásnych panorám a kvalitných ciest bolo nadostač. Tým, ako sa pomaly dostávam ku koncu tohoto bežného popisu udalostí posledných dní,( kedže do podrobna opisať veci by bolo naozaj naročné pre mňa ako aj pre čitateľa), si uvedomujem niektoré paradoxy, ktoré som mohol postrehnúť s odstupom istej doby na miestach, kde som predtým už bol. Veľmi ma zaujali vysychajuce koryta nespočetných riek, ktoré som mal možnost vidieť. Neviem ci to je tým, že bol uz jún keď som cestoval alebo jednoducho voda na niektorých miestach jednoducho mizne. Také Španielsko pôsobí podstatne suchšie než v dobe, keď som tam pracoval. Ľadovec na Grosglockneri s a mi zdal o dosť menší svojou rozlohou. Taktiež neviem či si to zle pamätám alebo to tak je. Vrátim sa k tripu a vlastne k finále. Poslednú noc som zakotvil pri Attersee v penzióne kde ako sa spieva vo včielke Maje, " v krajine kde sa piesok lial a sypal vodopád". Vodopád sypať sa som síce nevidel, ale zato piesok z vodovodnej batérie sa lial jedna radosť. Po zapití vodou extra dávky Karpatského brandy originál, mi to len tak pod zubami škrípalo a v umývadle by sa kuudne vyhrala skupinka liliputánskych detičiek. Zostávajúcich niečo cez 600km som si ešte spríjemnil odbočkou na Mariazell, kde som ešte nebol a tak v ted deň, nasýtený zákrutami som sa pomaly ale isto blížil k domovu.
ZÁVER: Najazdil som 6732 kilometrov, priemerná spotreba bola 5,4 litra. Ujma na motorke ani zdraví žiadna, ak nerátam zaparenú riť. Zážitkov,filmov a fotiek nadostač. Foto pridám neskôr, aj keď to bude len približne podľa poradia.
Na cestách som strávil 14 dni, 31 máj až 13 jún, pričom oddych z toho bol jeden deň.
Priemer na deň bol 518 kilometrov.
Samota na cestách mi bola jedinou spoločníčkou a človeka napadá kadečo na takomto výlete. Opäť som videl a spoznal veľa ľudí, opäť som si uvedomil, že sa mám nadpriemerne dobre v porovnaní s niektorými inými ľuďmi. Trip, ktorý som absolvoval zanechá vo mne len a len pozitívne spomienky. Ďakujem Jankovi za pekné dva dni spoločne strávené a za zaslanie názvov pasov, ktoré sme spoločne absolvovali.
Článok som písal na etapy, vlastne od stredy, deň po návrate. Dokončený dnes t.j 19.6.2017.
Želám príjemné čítanie, snáď aspoň trochu prispejem tomu alebo povzbudím toho, čo by možno chcel absolvovať niečo podobné.Tu sú spomínané prechody: Deň prvý s Janom:
Domodossola - Simplon pass, Col de la Forclaz , Cormet de Roselend, Col de la Madeleine,
Deň druhý s Janom:
Col du Telegraphe, Col du Galibier, Col du Lautaret, Col d'Izoard, Col de Vars , Col de la Bonette.
Pasy v pohraničí FR,ESP : Col d´ Pourtalet, Col d´ Aubisque, Col d´ Tourmalet, Col d´ Aspin, Col d´ Puymorens. Okrem týchto so na nejaké ešte narazil, názvy neviem
Pozdravuje Marek.