Ako sa tak ponáram stále hlbšie do svojich myšlienok, vynára sa mi obraz prekrásneho slnečného leta a 2275 zahraničných kilometrov...

Kalendár ukazuje štvrtok, osemnásty august 2005. Je skoro polnoc a s Monikou balíme posledné veci do troch kufrov, tankvaku a na mriežku jedného z kufrov. Plán trasy nebol premyslený do detailu, to by sme sa predsa obrali o dobrodružné zážitky. Prvé dni nás čaká Triglav (2864 m n. m.) – najvyšší vrch Slovinska, ďalším cieľom budú Plitvické jazerá. Zvyšok sa uvidí. Dva týždne dobrodružstva začínajú zajtra „skoro“ ráno...

Deň prvý – nekonečná diaľnica

(BA – Wien – Villach - Mojstrana: 480 km)

Slnko nás budí okolo deviatej, utekám do garáže pre tátoša, v rýchlosti raňajkujeme a tátoša obliekame do batožiny. Kontrolujeme tlak v pneumatikách, dopĺňame šťavu a o 11:10 prekračujeme hranice Rakúska. Je slnečno, teplota 26 stupňov. Vo Viedni nadávame na nekonečné zápchy na diaľnici, ale už za mestom radíme šesť a našou decentnou 120-tkou „pádíme“ smer Villach. Na diaľnici dosahujeme rekordne nízku spotrebu – 4,6 litra. Krása. Prichádzame na rakúsko-slovinskú hranicu medzi Villachom a Jesenicami, keď nás zastavuje mýtnica – 6,5 Euro za prechod cez Karavankentunnel. Keby sme to vedeli, tak sa mu zďaleka vyhneme, z diaľnice odbočíme už v Klagenfurte a išli by sme cez horský prechod. V prvom kempe (uprostred medzi Kranjska Gora a Mojstrana) pýtajú nehoráznych 22 euro na noc (komplet: 2 osoby plus moto), ale dievča na vrátnici je veľmi ochotné a vysvetľuje nám, kde nájdeme lacnejší kemp, ktorý sme cestou sem prehliadli. Už toto nám napovedá, že Slovinci budú zrejme veľmi priateľský ľudia. Zastavujeme sa ešte na privátoch, ceny sa pohybujú od 12 do 20 euro na osobu. Jeden privát patrí nejakej Češke a ale tá už mala plno (plno Čechov). Keď už sme pri Čechoch, tých je tu veru hojne. A tak sa ukladáme v skromnom ale sympatickom kempe v obci zvanej Dovje (11 euro komplet). Večer dávam reč s majiteľom kempu, ktorý mi vysvetľuje rozdiel medzi slovinským a slovenským jazykom (napr. že „otroci“ znamená v ich jazyku „deti“, „zaprto“ znamená „zatvorené“), vysvetľujem mu náš plán trojdňového výstupu na Triglav a ochotne nám ponúka bezpečné parkovanie motorky hneď pri jeho dome a jednom prívese patriacom nemeckému páriku penziónistov. Večer trochu prší.

Deň druhý – výstup na chatu pod Triglavom

Na Triglav neplánujeme ísť sami, ale s českými priateľmi. Ráno o 6:00 nás nedočkavo budia telefónom. V noci dorazili na dvoch autách do Slovinska, asi 4 hodiny si pospali v aute a už nás čakajú pred kempom. Autá parkujeme severne od Triglavu na jednorázovo platenom parkovisku, balíme veľké ruksaky s oblečením, vodou a stravou na 2 dni a naša 10-členná posádka začína o 9:00 výstup. Počasie je pod mrakom, chvíľami popŕcha. Na chatu Koča na Doliču (2151 m n. m.) je to 6,5 hodiny stúpania a pol hodiny klesania. Tu plánujeme prespať a nasledujúci deň pokoriť Triglav. 30 minút pred chatou začínajú padať ľadové krúpy. Dážď s krúpami neprestáva ani cez noc a my strácame nádej, že Triglav zajtra pokoríme. Ešte také zaujímavosti o chate: Koča má kapacitu 150 ľudí, túto noc však v nej spalo odhadom vyše 300; cena za noc na lôžku je 20 euro na osobu (v celom Slovinsku sa dá platiť eurami!), spanie na zemi alebo lavici asi polovicu; izby majú od 4 do 20 lôžok s asi 1 metrom štvorcovým úložného priestoru; voda tu nie je žiadna; dve latríny nájdete vonku (ale zato s krásnym výhľadom na doliny); za dve porcie klobásy s chlebom zaplatíte 11 euro, za 1,5 litra minerálky 3,4 eura. Ľudia sa tu však dobre bavia až do noci, hlava na hlave, niekto hrá na harmonike.

Deň tretí – zostup z chaty pod Triglavom

Prší a zjavne bude pršať celý deň. Je strašná zima, asi 10 stupňov. Nemáme na výber, musíme dolu. Niekoľko hodín chôdze s ruksakmi v ľadovom daždi, brutálnej hmle (viditeľnosť 5 metrov), vetre a vodopádoch, čo tu včera neboli, majú za následok premočené inak nepremokavé trekingové topánky a ruksaky. Na kosť premrznutí sme boli už v polovici trasy, s týmto sme nerátali. Za obeť dažďu padol aj Monikin spacák, je totálne premočený. Optimistická vyhliadka na noc! A dážď neprestáva ani večer, ani na druhý deň...

Deň štvrtý – preč z tohto pekla

(Mojstrana – Ljubljana - Postojna: 120 km)

Možno ste už počuli o Postojnej jaskyni, ktorá je najväčšia krasová jaskyňa v Európe (dĺžka 20 km, časť prehliadky absolvujete na vláčiku). Práve tam mierime. Všetko, čo balíme, je premočené. Aspoň že stan od Treksportu nepremokol, na túto značku nedám dopustiť. Obliekam úplne nový značkový nepremok, a Monika ide radšej s Čechmi v aute, lebo počasie je skutočne nechutné, je zima a stále prší. Miestami nie je cestu pod tou vodou ani vidno. Avonky ma však nenechali v štichu a bezpečne ma „preplavili“ do cieľa – Postojnej. Tu sa oddeľujeme od Čechov, je nás totiž príliš veľa a každý chce niečo iné. Kotvíme na priváte na okraji dediny, pýtajú tu 10 euro na osobu, tak sme si hneď zajednali dve noci. Chudák domáci netušil, že si z jeho izby spravíme sušiareň. Tu zisťujem, že môj nepremok bol tak na dve veci (po dovolenke som ho bol reklamovať a vymenil som ho radšej za osvedčený červený nepremok od známej nemenovanej firmy). Nuž a nakoniec vytúžená teplá sprcha...

Deň piaty – jaskyne a hrady

(90 km)

Predpoveď počasia je sľubná – pršať má stále menej a má byť aj príjemne teplučko. Písali to na internete, potvrdili nám to na turistických informáciách a naozaj sa tak aj stalo. Na už spomínaných informáciách sme pozbierali všetky možné mapky, rady a prospekty o Slovinsku a hor sa užívať si. Veľkolepý vstup do Postojnej jaskyne, obklopený stánkami so suvenírami, stojí 16 euro na osobu. Po chvíli sa otáčame a ideme pozrieť o 30 kilometrov ďalej na inú zaujímavú jaskyňu – Škocjansku jamu (v Slovinsku je vyše 7000 jaskýň). Táto jaskyňa má vraj najväčšiu sálu zo všetkých krasových jaskýň s množstvom vodopádov a jazier. 19 euro za 2 osoby nás presvedčilo a konečne sa vnárame do hlbín zeme. Po jaskyni si nenechávame ujsť Predjamski Grad (vstupné 8,5 euro za dvoch), ktorý je spolovice vytesaný do skaly. Pod Predjamskim Gradom sa nachádza jaskyňa, kde dostanete helmu s lampou a mapku jaskyne a jaskyňu prekutávate úplne sami. Alebo sa dá ísť na prehliadku neďalekej bane. Skutočne je v Slovinsku na čo pozerať. Okrem toho sú tu pekné a kvalitné cesty a benzín je asi o 4 koruny lacnejší ako na Slovensku.

Deň šiesty – smer Plitvické jazerá

(Postojna - Ilirska Bistrica – Rijeka – Senj – Otočac - Plitvička jezera: 304 km)

Veci sa nám zväčša vysušili. Takže balíme a slniečko nám svieti na našu ďalšiu cestu. Premočené tenisky priväzujem na vrch kufra a takto vystavené sa počas dňa dokonale zbavujú vody i zápachu. Cesta je až po Rijeku dokonalá, pravotočivé zákruty striedajú ľavotočivé a teplomer stúpa na 27 stupňov. Začína sa v nás prebúdzať optimizmus. Pri Rijeke sledujeme tabule smer Split. Cesta, po ktorej ideme, je podozrivo široká a až keď prídeme k prvej mýtnici, vtedy pochopíme, že touto cestou sa k pobrežiu nedostaneme, ale že ide o vnútrozemskú diaľnicu. Na mýtnici sa pýtam vodiča auta cestnej služby na cestu na Senj. Vraví, že máme ísť po diaľnici, pretože na pobrežnej ceste na Senj sa platí rovnako. A cesta zo Senj na Plitvické je vraj tiež spoplatňovaná. To mi nesedí s informáciami od Widowa, tak idem k mýtnici a pýtam sa na to isté mladíka za okienkom. Tu sa dozvedám, že spoplatnená je iba cesta po Senj. A ako to je v skutočnosti? V skutočnosti chceli na nás len zarobiť a presvedčiť nás, aby sme ďalej pokračovali po platenej diaľnici. Prvý čierny bod pre Chorvátov.

Zvyšok cesty, popri pobreží aj vo vnútrozemí, je skutočne nádherný, so skvelou panorámou. Popri ceste postávajú babičky a predávajú slnkom rozpálený syr a med. Len na posledných kilometroch medzi Otočac a Vrelo je miestami dosť rozbitý asfalt masírujúci našich vyše 400 kilo.
Prichádzame do kempu Korana, čo je asi 7 km za Plitvickými jazerami. Cena za náš komplet 140 kún (20 euro) sa nám zdá vysoká, tak sa pýtame, či je tu ešte nejaký kemp do 10 km. Vraj nie je. Reku pozrieme, čo tu stojí privát, ktorých je tu jeden na druhom. Milá teta s domom jak pé-ká-ó nám ponúka cenu 200 kún. To je veľa (predpoveď počasia bola sľubná) a pýtame sa aj jej, či tu nie je iný kemp ako Korana. Vraj nie je a znižuje cenu na 180 kún. Tuho premýšľame ale napokon sa vraciame do kempu, ktorý je súčasťou národného parku a o 17:00 si rozkladáme v prekrásnom prostredí stan.

Deň siedmy – Plitvička jezera

(23 km)

Okolo Plitvických jazier sme vždy iba prefrčali zájazdovým autobusom, ale teraz nastal konečne čas si ich detailne obzrieť a konečne obrať toho červeného brata s pierkami o jeho poklad. Ranná rozcvička sa skladala z prania a vystavovania našich tangáčov na neďaleký strom. O deviatej už sedíme v minivláčiku idúcom k horným jazerám, kde sa začína trasa označená písmenkom H. Oficiálne má táto trasa trvať 7 hodín, ale tuším sme na nej strávili 8 (no dobre, asi hodinu sme sa napchávali). Túto trasu každému vrelo odporúčame, pri vrchných jazerách je úplné minimum turistov a mne osobne sa tu páčilo ešte viac ako dole. Celý čas idete z kopca a povozíte sa aj na loďke. Inak, loďka je jediné miesto, kde nám kontrolovali 95-kunové vstupenky, ale ja tým nič nenaznačujem :-) PS: poklad sme nenašli, ale v tom má určite prsty Widow, on tu bol pred nami...

Večeru si dávame v reštaurácii asi dva kilometre pod naším kempom, kde prichádzame k prekvapivému objavu: je tu ďalší autokemping a to s polovičnými cenami ako ten náš! Úžasné, Chorváti získavajú druhý čierny bod! Tretí čierny bod bol udelený vzápätí, keď nám čašníčka po reklamácii neumytých lyžičiek priniesla iné rovnako neumyté lyžičky.

Deň ôsmy – cesta na Istriu

(Plitvička jezera – Otočac – Senj – Rijeka – Pula - Banjole: 295 km)

Tangáče sú vyschnuté, môžeme ísť ďalej. Je polooblačno a na ceste smerom k Rijeke stále viac plechoviek. Po malej prehliadke mesta konečne nachádzame správnu cestu. Cesta lemuje pobrežie s prekrásnymi výhľadmi na more a keby nieto menej kvalitného asfaltu, poviem, že je to asi najkrajšia cesta za celú dovolenku. Dnes tu majú zelení charitatívnu akciu a merajú každých približne 30 kilometrov. Naša cesta končí v kempe Indije v Banjole, čo je pár kilákov južne od Puly. Je to turisticky vychytená oblasť a pripomína skôr Taliansko ako Chorvátsko. Kempy sú tu jeden na druhom, niektorí podnikavý týpkovia si dokonca spravili kemping z vlastnej záhrady a lákali k sebe turistov ako mäsožravá rastlina muchy. Zabudli však na to, že luxusné kempy ležiace priamo na pobreží, s animátorským programom, obchodmi a reštauráciami, už prešli na mimosezónne ceny (10 euro kompletka) a sú lacnejšie ako ich pokosené záhradky.

Deň deviaty – najjužnejší bod Istrie

(40 km)

Je tu síce teplo, ale do pol druhej prší a my lehníme v stane. Poobede sa vydávame na najjužnejší bod Istrie, ktorým je neďaleký chránený park Kamenjak. Vstup peším je tu zadarmo, za motorku sa platí 10 kún. Park je zaujímavý, len tá cesta trochu dosť „prírodná“. Večer trávime v historickom centre Puly, kde sa práve konajú akési oslavy mesta a centrum je do noci plné zabávajúcich sa ľudí, stánkov a domácich kapiel.

Deň desiaty – šľak ma ide trafiť

(40 km)

V noci je parádna búrka a do poludnia vkuse prší. Už to lezie pekne na nervy, takýto usmrkaný august som ešte asi nezažil. Poobede si obehávame mestské pamiatky v Pule (napríklad rímske koloseum – vstupné 15 kún za oboch) a značkujeme si teritórium v mestskom parku.

Deň jedenásty – rozlúčka s morom

(Pula – Buje - Koper: 137 km)

Počasie sa nám vysmieva. Dnes máme ísť ďalej, tak nás ráno víta bezoblačnou oblohou a 30 stupňovými teplotami. Komplet nabalený sa ešte túlame po okolí a v Meduline nachádzame nádhernú umelo vyrobenú verejnú pieskovú pláž! Behom chvíle naše telá ležia na rozpálenom piesku vedľa motorky. Voda je tu síce na 200 metrov maximálne po bedrá, na posledné vybláznenie to ale stačí. Pre veľký úspech opúšťame pláž až o šiestej večer a ťaháme na sever. Cestou platíme mýto 14 kún za akýsi bezvýznamný most, ale už sa nad týmto vydieračstvom nepozastavujem. Za tmy vchádzame do Koperu (jediné slovinské pobrežie) a kemp nachádzame až na n-té opýtanie. Majiteľ je tu maximálne neochotný, sprchy sú už zamknuté ako v pionierskom tábore (večierka zrejme padla), celý kemp je jeden veľký chliev, čo je však veľká škoda, pretože leží priamo na pobreží s výhľadom na prístav.

Deň dvanásty – 10 hodín v sedle

(Koper – Divača – Ajdovščina – Godovič – Idrija – Tolmin – Podbrdo - Bohinjska Bistrica: 219 km)

Ráno odchádzame radšej bez raňajok, čo najrýchlejšie z tejto diery preč. Celá trasa až do Bistrice je raj pre motorky (všimol som si, že Slovinci nemajú v abecede ypsilon, to je nádherné písmo!) aj napriek tomu, že vysokokvalitný asfalt sa strieda s deravým. Prvú polovicu dňa nepredstaviteľne fúka, kvôli čomu ani na autostráde neprekročujeme 60. Od Tolminu pribúdajú na cestách motorky, je ich tu už skutočne viac ako áut, blížime sa k siedmemu moto-nebu. Krčmy s názvami Bikers Point, Bikers welcome a Bikers 10 % discount hovoria samé za seba. Posledný kopec pred Bistricou je po okrajoch vystlatý pneumatikami naznačujúcimi, že sa tu organizujú preteky do vrchu. Vďaka množstvu serpentín sme do Bistrice dorazili až o štvrtej, čo je dvakrát dlhšie ako som odhadoval. Tu odporúčam Bistrický kemp, kde si užijete kompletný luxus za 320 Sk na noc (za oboch). Kemp Zlatorog ležiaci priamo pri Bohinjskom jazere je drahší, menej útulný, so štrkovitým podlažím, je tam o niekoľko stupňov chladnejšie a oveľa menej slnka.

Deň trinásty – totálny relax

(72 km)

Posledný deň pred odchodom domov trávime vrcholne relaxačne. Je 30 stupňov, slnečno, tak si prenajímame kanoe a pádlujeme po Bohinjskom jazere. Je to rozprávkové jazero s priezračnou vodou a prekrásnym okolím s možnosťami ľahkej aj náročnej turistiky, prudko odporúčam všetkým penziónistom. Poobede vyrážame na Bled, kde je na ostrovčeku uprostred jazera postavený kostol, do ktorého sa na svoj obrad dostanete len pomocou loďky.

Deň štrnásty – cesta domov

(Bohinjska Bistrica – Bled – Tržič – Klagenfurt - Wienner Neustadt – Eisenstadt - BA: 452 km)

Je prvý školský deň a zelení tu robia sprievod detičkám idúcim do školy. Nakupujeme čokolády a o 11:30 vyrážame. Žiadny Karawanken už cvakať nebudeme a ideme cez horský prechod na Klagenfurt. Opäť vrelo odporúčam, ale upozorňujem na jednu maličkosť: ak v horskom tuneli, čo je medzi slovinskou a rakúskou colnicou, svieti 50-tka, tak tam 50-tkou aj choďte! Oni tam totiž Rakúšania merajú a colník či čo je okamžite inkasuje. Nuž, policajný štát. Zápche vo Viedni sme sa tentoraz radšej vyhli trasou cez Eisenstadt, opäť len odporúčam.

Záver

Slovinsko odporúčam každému motorkárovi, čo ešte nevyhral v lotérii, ako vhodný tip na dovolenku na jednej stope. Táto malá krajina ma veľmi priateľských obyvateľov, prekrásnu prírodu, Alpy, zaujímavé pamiatky aj cesty a to všetko vo vysokej koncentrácii. A tí, čo už v lotérii vyhrali, nech idú do Chorvátska podporovať vydieračstvo.

Celková dĺžka trasy: 2275 km

Skonzumovaný benzín: 115 litrov

Priemerná spotreba: 5,05 litra na 100km (nepredám)

Orientačné niekdajšie ceny benzínu v korunách: SK - 42,5, AT - 46, SI - 38,5, CH - 42,5

Komplet všetky výdavky za dve osoby: 22 600 Sk

Približný kurz: 1 euro = 38,82 Sk, 100 SIT = 16,2 Sk, 1 HRK = 5,3 Sk

Ceny vstupeniek predstavujú jeden dospelý a jeden študentský lístok