Cesty sa spolu so mnou zúčastnila aj moja priateľka Dadi. Cestovali sme na motorke Kawasaki Z400J. Príprava na samotnú cestu bola veľmi obmedzená. V podstate sa to všetko zbehlo veľmi rýchlo. Motorku som kúpil koncom júna a ešte som nemal ani vodičák (na veľkú motorku). Ten sa mi podarilo vybaviť v relatívne krátkom čase, skúšky som spravil bez problémov, ale nastal problém s dvojtýždňovou lehotou "potrebnou na jeho vystavenie" na polícii. Tá bola však pre mňa neprípustná, lebo v tom čase už mala Dadi nastúpiť do nového zamestnania a dovolenka samozrejme neprichádzala do úvahy. Lenže u nás je všetko možné a v piatok 15-teho, dva dni po skúškach som mal konečne vodičák v hrsti. V ten deň som sadol na motorku a snažil som sa s ňou čo najviac spoznať. Popritom sme sa začali baliť (ocenil som veľký nosič, ktorým je moja kawa vybavená), plánovať trasu cesty a nakupovať všetko potrebné, lebo na nasledujúci deň (v sobotu) sme si naplánovali odchod.

Na prvý deň našej prvej mototuristiky sme si naplánovali relatívne krátku trasu. Rozhodli sme sa stráviť dva dni v Slovenskom raji. Po pobalení sme vyrážali z Košíc asi o 12:00. Cesta mi bola známa, takže som sa sústredil na spoznávanie nového stroja. Naša cestovná rýchlosť sa pohybovala okolo 90 km/h, takže do raja sme dorazili asi o dve hodinky aj s niekoľkými zastávkami.
Bez problémov sme našli Camping Čingov, kde sme sa aj ubytovali. Za noc tu pýtali 150 Sk čo boli podľa mňa peniaze za miesto pre uloženie stanu, pretože ostatné služby tu boli na úbohej úrovni. Na WC som sa bol pozrieť iba raz a potom sme radšej nenápadne chodili do miestnej turistickej ubytovne. Zbytok dňa sme strávili okukovaním okolia a diskutovaním o jazde na novej motorke.
Večer som pretlačil motorku priamo pred ubytovňu k veľkému oceľovému stožiaru ku ktorému som ju aj pripútal reťazou. Zdalo sa mi to ako bezpečné miesto, lebo bolo osvetlené veľkým reflektorom, bolo mimo parkoviska pre autá a zároveň som na neho videl zo stanu. Dielo som dokončil uzamknutím kotúčov a prikrytím motorky nepremokavou celtou. Večer sme si dali pivko a už sme sa chystali spať, keď do campingu zavítali miestni policajti. Keď si všimli motorku začali sa pýtať na majiteľa. Trochu som sa zľakol o čo im ide, ale rýchlo som sa "priznal". Začali ma varovať, že je to nebezpečné, že sa tu motorky veľmi kradnú, že by som ju tu takto nemal nechávať, že by som ju nemal spustiť z očí ani na 5 minút. Jediné čo dosiahli bolo, že ma riadne vystrašili a pripomenuli mi, že som stále na Slovensku. Noc som strávil ako na žiletkách, každú chvíľu kontrolujúc či je motorka tam, kde má byť. Našťastie všetko dobre dopadlo a ráno, keď sa Dadi zobudila som dospal čo sa dalo.

V tento deň sme sa rozhodli aj napriek obavám o motorku spraviť si nejaký ten výlet. Bolo krásne počasie a bol by teda hriech nepozrieť si Tomášovský výhľad. Po raňajkách sme poprosili zamestnankyňu campingu, či by nám nedala pozor na motorku kým budeme preč. Ochotne súhlasila, však aj tak celý deň strávi na recepcii. Hodili sme teda do ruksaku pár užitočných vecí, všetko ostatné sme nechali v stane a vydali sme sa na cestu. Nebola to žiadna náročná túra, v pohodovom tempe sme sa prechádzali prírodou Slovenského raja.

Na Tomášovský výhľad sme dorazili asi po jeden a pol hodine. Keďže sme tam ešte neboli, bol to pre nás zážitok. Je to skalné bralo nad hlbokou dolinou s nádherným výhľadom na všetky strany. Tu sme sa trochu zdržali, pofotili a preštudovali mapu, aby sme zistili kadiaľ sa môžeme dostať späť bez toho, aby sme išli po tej istej ceste. Bola to síce okľuka, ale nám to nevadilo. Vlastne sme zišli až dole do tej hlbokej doliny a vracali sme sa naspäť popri Hornáde. Táto cesta bola tiež veľmi zaujímavá, často sa chodilo po stupačkách nabitých v skalách nad Hornádom.

Jedinou nepríjemnou skúsenosťou tu boli len cigánčatá, ktoré otravovali všetkých turistov žobraním peňazí, chleba ba dokonca aj cigariet. To určite nieje dobrá vizitka Slovenska pre turistov zo zahraničia. Do Campingu sme dorazili akurát na obed. Keďže sme neboli vôbec unavení a mňa lákala možnosť povoziť sa na motorke rozhodli sme sa, že skočíme ešte na malý moto-výlet. Za cieľ sme vybrali Palcmanskú Mašu vzdialenú necelých 30 km. Cesta tam bola zaujímavá, plná zákrut a prázdnych ciest, ale s horšou kvalitou asfaltu. Ale nikde sme sa neponáhľali a vychutnávali sme si pohodu a krásnu prírodu. Palcmanská Maša je nádrž na rieke Hnilec a pri nej leží známe stredisko Dedinky. Tu sme aj zaparkovali a šli sme na pláž. Bolo síce krásne teplé počasie, ale mňa to aj tak nepresvedčilo, aby som vliezol do vody (na rozdiel od Dadi). Asi o 2 hodiny sa začalo pomaly zmrákať a tak sme sa vydali na cestu späť do campingu. Tam sa opakoval "uzamykací rituál" z predchádzajúceho dňa a camping nezabudli znovu navštíviť aj policajti. Tentoraz ma upozorňovali priamo na žltý Golf s prívesom a Spišsko-Novoveskou značkou. Pripadalo mi to akoby ich práca spočívala v upozorňovaní na zločiny, ktoré sa v danej oblasti vyskytujú a nie v ich riešení. Mierne vystresovaný som sa teda pobral spať a už som sa tešil, že nasledujúci deň odchádzame zo "Slovenského Raja".

Noc prebiehala relatívne kľudne, sem-tam som sa prebral a skontroloval motorku. Niekedy po polnoci začalo pršať, čo ma čiastočne aj potešilo, lebo som sa nebál, že by ju niekto v takomto počasí kradol. Na druhej strane, ráno, keď sme sa prebudili, bolo všetko mokré. Ale nečakala nás dlhá cesta, takže sme sa nemali kde ponáhľať. Začal sa ďalší teplý deň a okolo 10:00 bolo všetko znovu suché. Keď sme sa pobalili urobili sme si ešte jednu fotku v raji.

Dnes sme si to nasmerovali do Liptovského Mikuláša. Tam sme mali zájsť po kľúče od chaty, v ktorej sme mali stráviť nasledujúce dva dni. Cesta prebiehala v pohode a ja som mal čas motorku lepšie spoznať. Pomaly ale isto stúpala aj naša cestovná rýchlosť a prišli aj prvé predbiehacie manévre. Na diaľnici do Mikuláša som otestoval aj maximálku mojej Kawy. Udávaná je síce 140-tka, ale podarilo sa mi ju rozbehnúť na 180 km/h a to vo dvojici a komplet nabalenú. To je naozaj slušný výkon na tak starého naháčika. V Mikuláši sme zohnali kľúče od chaty a rozhodli sme sa pozrieť si Liptovskú Maru. Odporučili nám pláž Liptovský Trnovec. S miernymi problémami sme to našli. Tu som zažil príjemné prekvapenie, keď sme chceli zaparkovať. Parkovanie tu bolo samozrejme platené a tak som sa spýtal tej pani či je aj strážené. Tá keď nás zbadala s úsmevom povedala, že síce nie, ale že motorku máme zaparkovať tu pri nej a že nám na ňu dá pozor, že si tu môžeme nechať aj všetky tie veci. Bola veľmi ochotná, takže som nemal žiadne obavy. Zhodili sme zo seba kombinézy, zobrali uteráky a vyrazili na pláž. Tam sme strávili asi dve hodiny, z toho asi hodinu čakaním na pivo (poniektorí nealkoholické). Potom sa začalo zmrákať a ochladzovať a tak sme sa vydali späť k motorke. Okrem našej tam už stálo aj nejaké nabalené BMW z Nemecka. Pekne sme sa poďakovali za postráženie a vyrazili sme na chatu. Tá sa nachádza v Nízkych Tatrách v dedinke Vyšná Boca. Cesta tam, nám pekne ubiehala po pekných cestách. Hlavne stúpanie z Kráľovej Lehoty až do Vyšnej Boce som si vychutnal. Nebolo tu veľa áut a cesta bola kvalitná v krásnom prírodnom prostredí. Keď sme dorazili na chatu prišiel na nás už aj hlad. Rozhodli sme sa nechať batožinu na chate a skočiť na bryndzové halušky na neďalekú Čertovicu. Je to horský priesmyk vo výške asi 1200 m.n.m. Keď je pekné počasie je odtiaľ nádherný výhľad. To však nebol náš prípad, pretože počasie nám vôbec neprialo a začalo aj kropiť. Vychutnali sme si teda naše halušky na terase motorestu. Medzitým tam dorazili aj dve motorky. Boli to dvaja Nemci, jeden na staršom BMW a druhý na novom naháči Suzuki. Keďže jazyková bariéra bola neprekonateľná, tak sme ich len poprosili, aby nás odfotili.

Potom sme sa vybrali naspäť na chatu. Vyšná Boca je hneď prvá dedina od Čertovice smerom na Liptovský Mikuláš vzdialená asi 8 km. Cestou sme spravili ešte jeden záber na Bocu z kopca Čertovice a keďže začínalo už vážne pršať ponáhľali sme sa na chatu. Ponáhľali sme sa však pomaly, lebo to bol môj debut v daždi. To som ešte netušil koľko vody ma ešte čaká. Na chate sme zakúrili v peci, keď prišiel sused z varovaním, že motorku by som nemal nechávať vonku, pretože sa tu kradnú a minulý týždeň tu ukradli nejakému Nemcovi... Už som si na takéto varovania začal zvykať, tak sme motoku dotlačili do predsiene chaty, kde bola v bezpečí. Vonku sa zatiaľ strhla riadna búrka, takže sme boli radi, že netrávime noc v stane. Na druhý deň sme si naplánovali znovu turistiku, chceli sme pokoriť Ďumbier, najvyšší vrch Nízkych Tatier. Lenže ako to býva zostalo znovu len pri plánoch. Celú noc pršalo ako z krhly a ráno vôbec nevyzeralo, že by chcelo prestať. To však nebolo ešte všetko, keď som ráno vošiel do kuchyne s prekvapením som zistil, že je zatopená vodou. Po chvíli som prišiel nato, že praskla hadica z boilera a voda sa z nej prúdom valila a zatopila celú špajzu, v ktorej bol boiler. Skočil som do tej ľadovej vody, ktorej tam bolo po kolená a zastavil som prívodný kohútik. Potom som šiel hore do našej izby oznámiť Dadi tú "šťastnú" novinu. Polovicu dňa sme strávili upratovaním špajze a kuchyne. Potom sme tam zapli ohrievače a začali sme ju sušiť. Nešťastie bolo v tom, že celú noc dážď bubnoval na strechu chaty a tak ani nebolo počuť tú striekajúcu vodu. Na Ďumbier sme už mohli zabudnúť a tak sme strávili zvyšok dňa sledovaním správ v televízii o všetkých možných záplavách na Slovensku alebo sledovaním búrky, ktorá sa odohrávala za oknami chaty. Večer keď sme šli spať som len dúfal, že na druhý deň sa počasie umúdri, lebo sme mali naplánovanú ďalšiu cestu.

Po 48 hodinách súvislého dažďa sa počasie zlepšilo. Bola síce zima a mokro, ale aspoň nepršalo. Rýchlo sme sa teda pobalili, aby sme to využili a vyrazili sme znovu na cesty. Najprv sme šli znovu do Mikuláša odniesť kľúče od chaty a odtiaľ sme mali namierené do Trenčína. Cesta prebiehala bez problémov a vyzeralo to, že aj počasie nám začína priať. Cestou sme sa zastavili pod hradom Strečno, kde sme si oddýchli a najedli sa. Len sa nám akosi nechcelo ísť na hrad. Tak sme sa uspokojili s tým, že sme ho videli a šli sme ďalej. V Považskej Bystrici sme mali ďalšiu prestávku. Zastavili sme sa u mojej rodiny na návštevu, kde nás vynikajúco pohostili. Odtiaľ to bolo do Trenčína len náskok. Keď sme tam dorazili môj Dedko nás už očakával. Motorku som zaparkoval do bezpečia garáže. Dedko sa na nás veľmi tešil, pretože sa nevidíme veľmi často. Strávili sme s ním celý zbytok dňa.

Na druhý deň sme sa išli prejsť po Trenčíne a samozrejme sme navštívili aj Trenčiansky Hrad. Ten je veľmi pekne zachovaný. Hoci som na ňom bol už neraz, aj tak to stálo za to.

Na obed sme pripravili Bryndzové halušky a upiekli koláč so všetkého možného čo sme našli v Dedkovej záhrade. Poobede sme sa vydali na krátky motovýlet do okolia Trenčína. Je naozaj pekné, škoda, že nám znovu neprialo počasie. Za cieľ sme si zvolili dvojicu známych hradov Čachtice a Beckov. Po ceste bol prvý hrad Čachtice.

Podľa mapy nebol problém nájsť dedinu Čachtice, ale tam sme stroskotali. Chýbalo tam akékoľvek označenie, kadiaľ sa dostať na hrad a tak sme si typli jednu cestu, ktorá sa nám zdala správna. Vydali sme sa smerom do dediny Vyšňové. Cesta sa hneď zúžila a začala sa kľukatiť. Popri ceste viedla železničná trať, ktorá kedy-tedy vystúpila vyššie. Tu som zažil aj jednu nebezpečnú situáciu. Cesta bola rovná a po pravej strane bola železnica. Nešiel som ani rýchlo (asi 60 km/h) keď sa cesta z ničoho nič stočila doprava. bol tam totiž taký podjazd popod železnicu. Problém bol v tom, že táto prudká zákruta nebola nijak označená, ako sme zvyknutý, tými červeno-bielymi šípkami. V smere cesty však pokračovala poľná cesta, takže z diaľky to vyzeralo, že cesta je rovná. Dobre som tu overil brzdy môjho stroja, ktoré ma našťastie nesklamali a zastavili sme tesne pred vjazdom na rozbitú poľnú cestu. Šťastie, že v tom okamihu nešlo oproti žiadne auto. Však to sme cestou stretli iba jedno. Už nám to pripadalo ako nekonečná cesta niekam na koniec sveta, keď sa objavila dedinka Višňové. Akosi som už prestal dúfať, že hrad dnes nájdeme, ale pokračoval som ďalej. Keď sme prešli aj cez dedinu, tak som odstavil motorku popri ceste, že sa pozrieme do mapy. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že hrad Čachtice sa nachádza priamo za nami na vysokom kopci. Kým Dadi oddychovala, odfotil som hrad a vyrazili sme sa na cestu späť.

Menší problém už bol nájsť hrad Beckov. Ten priam trčí z okolitej krajiny, ako sa blížite k dedine Beckov. Prišli sme až k hradu, kde bola značka zákaz vjazdu. Odstavili sme motorku, že zájdeme kúsok pešo, keď sa oproti nám objavila motorka. Bol to mladý český pár na staršom naháčovi Honda, ktorý akoby mojej kawe z oka vypadol. Toto nám dodalo trochu drzosti a naskočili sme aj my na moto, že zájdeme tiež hore. Bolo to ale len asi 50 metrov k hradu, kde bola vstupná brána. Zistili sme však, že hrad je už zatvorený (zatvárajú o 17:00 a my sme prišli 17:05). Tak sme odparkovali motorku a skočili sme si spraviť aspoň jednu fotku. Medzitým však začal zem nekompromisne kropiť dážď. Bol teda najvyšší čas vyraziť na spiatočnú cestu.

V Trenčíne sme ešte zašli na prechádzku nočným mestom. Tam sa mi podarilo urobiť túto "umeleckú" fotografiu. Na námestí totiž majú peknú fontánu v podobe vodníka, ktorý z úst strieka vodu a tá ďalej akoby "skákala" cez námestie. Vyzerá to naozaj zaujímavo.

Zbytok večera sme strávili s Dedkom rozprávaním o všeličom, ale hlavne som sa dozvedel kadiaľ sa dá dostať na hrad Čachtice, a to až hore a na motorke.

Na druhý deň sme sa nemuseli veľmi ponáhľať. Mali sme na pláne cestu do nášho hlavného mesta. Vyrazili sme z Trenčína na diaľnicu, ktorá vedie až do Bratislavy. To som ešte netušil aká nuda ma čaká. Počul som veľa motorkárov rozprávať o tom aká nuda je jazdiť po diaľnici, ale nemyslel som, že je to až také. Jednoducho dlhá rovná cesta, konštantný zvuk motora, rýchlosť 110 - 140 km/h a nič. Už ani neviem ako dlho to trvalo, ale bolo to dosť odveci, mohli sme ísť aspoň po starej ceste. Keď sme dorazili do Blavy prvotným cieľom bolo nájsť Dúbravku. Našťastie mám dobrú pamäť a orientačný zmysel a trafil som tam kam som chcel presne bez akýchkoľvek problémov. Šli sme rovno k mojej tete a strýkovi. Tí nás už čakali, ale nemali na nás veľa času. V ten deň poobede totiž odchádzali na dovolenku niekde k moru. Niečo sme u nich pojedli a pomohli sme im s balením a znášaním batožiny do auta. Pôvodne sme mali v pláne spať v nejakom kempingu v Bratislave, alebo okolí, ale ponúkli nám, že môžeme kľudne ostať u nich. Najprv som namietal, že nenechám motorku pred domom cez noc a v Bratislave, ale aj to vyriešili a motorku sme mohli dotlačiť do ich vchodu, kde mali prenajatú kanceláriu chránenú kamerovým systémom. to ma úplne presvedčilo a rád som túto ponuku prijal.

Keď sme celú rodinku vyprevadili tak sme sa rozhodli v rámci tradície navštíviť hrad Devín.

Ten sme našťastie zastihli otvorený, tak sme si ho mohli aj prezrieť. Je tam vcelku zaujímavá expozícia, hlavne sa mi páčil taký dedko, ktorý stál pri hradnej studni. Keď sme sa na ňu prišli pozrieť tak k nám podišiel a vylial do nej z vedra hrnček vody. Nechápavo sme na neho pozreli a nič sa nedialo. Po chvíli ticho preťal zvuk vody, ktorá dopadla na dno studne. A to akoby naštartovalo dedka, ktorý spustil: "Hradná studňa bola vybudovaná ... a je hlboká ... atď." Bolo to naozaj zábavné. Dobré bolo aj, že z hradu som stále videl na parkovisko a spokojne som tam vždy našiel svoju motorku.

Po asi hodinke príjemne strávenej na hrade sme sa vrátili. Ako ináč začalo znovu pršať ale aj napriek tomu sme sa vydali ešte na nákup do CarreFouru. A to preto, lebo práve tam (ale v KE samozrejme) mala Dadi o pár dní nastúpiť do zamestnania. Vedel som približne kde sa nachádza, ale mapu sme mali pre istotu vždy pri sebe. Našťastie je celé mesto plné značiek so šípkami k Tescu alebo CarreFouru, takže sa ich stačilo držať. To som však netušil, že budem musieť prejsť 12 km. Aspoň sme si zároveň spravili aj vyhliadkovú jazdu upršanou Bratislavou. Nakúpili sme potrebné veci a šťastne sme sa vrátili späť do Dúbravky nášho prechodného bydliska. Zbytok večera sme strávili v byte. Ešte sa mi podarilo spojiť s Herghottom (člen Motoride Klubu z BA), s ktorým sme chceli nasledujúci deň absolvovať nejaký výlet v okolí Bratislavy. Nakoniec z toho nič nebolo, pretože mal žiaľ už iný program a vlastne zrovna nebol ani v Bratislave.

Nasledujúce ráno sme sa zobudili do ďalšieho daždivého dňa. Na motorku sme nemohli ani pomyslieť, tak sme šli na obhliadku Bratislavy po svojich. Teda električkou tam, kam sme sa dostali za pol hodiny a odtiaľ pešo. Absolvovali sme návštevu Bratislavského hradu, prešli sme sa po meste, a tiež sme sa vyviezli hore do reštiky na Bratislavskom moste. Totálne uchodený a unavený sme sa vrátili späť do bytu. Dúfal som, že nasledujúci deň sa vylepší počasie, pretože sme mali naplánovanú cestu domov.

Naše priania však ostali nevypočuté a zobudili sme sa znovu do ďalšieho daždivého dňa. Pobalili sme posledný raz všetky veci, dažďovky sme dali do tankvaku a ja som si obul na nohy sáčky, lebo som mal na obutie iba tenisky. Vonku pekne pršalo, takže som dúfal, že mi to pomôže. Prax bola ale iná a už pri ZOO v Bratislave som musel zastaviť a zahodiť tie zbytky igelitu, ktoré mi vietor neroztrhal a nevytiahol z topánok. Čakalo nás 400 km jazdy a ešte v daždi takže sme šli najkratšou cestou domov a vypustili sme akékoľvek zachádzky a výlety. Z Bratislavy sme šli po diaľnici, takže to bolo naozaj "super". Nuda, množstvo vody, a rýchle autá jazdiace v ľavom pruhu. Cesta ubiehala pomaly, až pokiaľ sme sa nedostali do Nitry. Tam akoby zázrakom dážď ustal a vykuklo slnko. Aj sme sa potešili a zastavili sme na jednej benzínke, aby sme dojedli posledné zásoby jedla. Odložili sme dažďovky a a vyrazili sme ďalej. Ubiehalo nám to oveľa lepšie, počasie sa stále zlepšovalo a preto sme sa zastavili vo Vígľaši, kde som chcel dofotiť film, ktorý ostal kvôli počasiu viac-menej nevyužitý.

No ale aby sme tú cestu domov nemali takú jednoduchú, Soroška nás privítala, ako sa patrí riadnou búrkou. Bola taká intenzívna, že sme sa rozhodli prečkať najhoršie v autobusovej zástavke. Do Košíc sme prišli síce zmoknutí, ale celí...

Na to, že to bola naša mototuristická premiéra, som bol s ňou veľmi spokojný. Najazdili sme asi 1300 km, čo boli zároveň moje prvé kilometre v sedle Kawasaki. Na ňu sa takisto nemôžem sťažovať, spoľahlivo si plnila svoju úlohu a bez akýchkoľvek technických problémov nás vozila v čase aj nečase. Videli sme kus Slovenska, ale hlavne sme zistili aké to je cestovať na motorke. Určite by sme chceli v tomto pokračovať a zablúdiť aj mimo hranice našej krajiny...