Pravdupovediac som mal začiatkom leta 2005 na práci celkom iné veci ako mototuristiku, a svoj prvý skromný výjazd na motorke vôbec som absolvoval až v júni. Či a kedy sa mi zadarí v lete ja tradičný výjazd do Álp, a či ich nebodaj bude viac, to som si radšej netrúfal odhadnúť. Starostlivé plánovanie, priaznivá predpoveď počasia a tolerantnosť mojej drahej polovičky mi to nakoniec predsa umožnili. Mimosezónny termín (jún) sa nedal nijako stihnúť, ale pohŕdnuť pár voľnými dňami v júli som si nedovolil...

Tak sa teda stalo, že sme sa 17.júla 2005 o 6:00 stretli na pumpe v Žiline s Matúšom (GW1800), a neskôr na pumpe pred Blavou s Paťom (Fazer 1000), a vyrazili po diaľniciach juhozápadným smerom. Pri túžbe spoznať zas niečo nové, doposiaľ neprejazdené, mi učarovala Lombardia, teda aspoň jej alpská časť, kde najzaujímavejšie cestné sedlá sa dajú nájsť v oblasti medzi jazerami Garda a Como. Predtým som o tom dosť čítal, a mnohé z týchto tichých sediel sú asfaltové, a teda zjazdné aj „ťažkými“ motorkami. Bol som hlavne zvedavý, ako sa tam bude správať GW, ale dohoda bola taká, že „rizikové“ úseky jednoducho vynechá. Nakoľko mojim priateľom ešte čo-to chýbalo do alpskej zbierky prejazdených sediel (aj niektoré vyslovene „povinné veci“), namiesto priameho presunu po diaľniciach až do cieľa, sme zvolili takú nástupovú trasu, na ktorej si môžeme serpentín, sediel a výhľadov (teda hôr) užiť naozaj dosýtosti. Znamená to síce menej času na Lombardiu samotnú, ale prejsť v peknom počasí Timmelsjoch, Stelvio či Gáviu, to ma neomrzí nikdy. Nikdy!

Takže toho 17.júla 2005 od včasného rána si to tri kuframi obťažkané (alebo skôr vyzdobené?) mašiny sypú po diaľniciach (je nedeľa, stop kamiónom) 200km do Blavy, a ďalej Wien, Salzburg, Rosenheim, Innsbruck, odbočka Ötztal, a už aj naberáme výšku touto vyše 60km dlhou alpskou dolinou, aby sme si na sklonku dňa dožičili už tradičný výstup na najvyššie položené legálne alpské parkovisko, Hochsölden-Tiefenbach, vo výške 2829m (značená odbočka zo Söldenu, po 17:00 už bola mýtnica prázdna! – inak to stojí tuším 5 euro na osobu). Na konci známeho strmého tunela v závere doliny sa opäť vynárame na parkoviskách pri dolnej stanici lanoviek na ľadovec, a povinné je samozrejme i fotografovanie (aj) pred tabuľou s kótou spomínaných 2829m.

Tu, vo výškach, sme razom vo svojej koži, jednoducho si vychutnávame večernú osamelú alpskú prítomnosť. Neskôr sa spúšťame sa naspäť do doliny (stúpanie/klesanie je naozaj veľmi strmé, serpentín nie je na taký výškový rozdiel príliš veľa!), a končíme v stredisku Obergurgl v zajednanom apartmáne. Za 50 euro máme apartmán veľký takmer 80m2, s obývačkou a dvoma spálňami, v pohode nám ho poskytli iba na jednu noc. Aj domáca si nás pamätá, a musíme s ňou povinne prevrátiť zopár štamperlíkov hruškovice. Potom už len večera a do postelí, veď 940km bolo naozaj dosť.

Na 18.júla je, ako som spomínal, naplánovaný presun do cieľa našej cesty, ale „v ceste“ nám stoja najznámejšie klasiky východných Álp, ktoré sa jednoducho nikdy nezunujú! Ako prvý je na rade Timmelsjoch (2503m), ktorého prvé serpentíny nám začínajú prakticky predo dvermi. Vďaka prísnemu budíčku sme na mýtnici (8 Euro!) prví už okolo 8:00, a po peknom výstupe si aj v sedle o 600m výškových vyššie vychutnávame nezvyklú samotu.

Parkoviská prázdne, reštika zatvorená, takto to mám rád, cez deň tu býva v peknom počasí poriadne dusno!

Nádherné klesanie do o 2000m nižšie položeného Talianska (rádovo krajšia cesta i výhľady ako rakúska strana) si opticky príliš užiť nemôžme, pretože sa po chvíli ponárame do ranného hmlového oparu. Pokračujeme teda dolinou spolu so zhusťujúcou sa premávkou, smer Merano, Schlanders, Spondinig, a odbočujeme doľava na známy Passo dello Stelvio (2758m), najvyššie sedlo východných Álp.

O jeho 47 serpentínach popod gigantickú takmerštvortisícovku Ortler sa popísalo a pofotilo dosť, ale páčiť sa mi to bude vždy, medzičasom je ako na pohľadnici, ale aj premávka hustne. O zážitok nás to však neoberie.

V sedle si dávame obligátnu maxižemľu s opekanou špekáčkou od majstra v klobúku (už stojí 4 euro, dakedy to bolo 2,50 DM...), niečo fotíme, a klesáme nemenej vzrušujúcou cestou na juh do Bormia. Odtiaľ smerujeme, kam inam, na tretí dnešný vrchol, moju srdcovku Passo Gávia (2652m). Jej tajomnú drsnosť si vychutnávam zas, aj keď sú to skôr psychologické veci z minulosti, nebezpečnou Gávia (až na pár serpentín južnej rampy) určite už dávno nie je.

Nostalgicky pauzujeme pri vrcholovom plese a o kúsok ďalej na „balkóne“ nad južnou rampou. Čoskoro klesáme na juh, olovených mrakov pribúda, a v mestečku Ponte di Legno sme nútení dlho pauzovať v kaviarničke kvôli dlhej búrke a následnému lejaku. Táto prestávka zavŕšila náš časový sklz a odsunula ešte ďalej poznávanie nových sediel. Ak chceme ešte dnes doraziť k jazeru Idro, na nenápadné sedlá v okolí Tirana (Giuspessa a Foppa) môžeme zabudnúť, a na presun k Idru volíme „východnú variatu“ cez Passo Tonale (1884m), ďalej dolinou Val di Sole, a potom na juh cez Passo Campo Carlo Magno (1682m – nad strediskom Madonna di Campiglio), až k jazeru Idro.

Jazero Idro je naozaj nádhernou perlou a „tajným tipom“, ktorý ospevujú všetci Nemci v cestopisoch, ale okrem peknej scenérie neponúka na naše menšie sklamanie nič mimoriadne...

Takisto sme očakávali hlavne rádovo väčší výber i kvalitu ubytovacích možností. Ne internete som toho na môj údiv príliš veľa nenašiel, tak som aspoň zajednal v kempe v mestečku Anfo „malý apartmán“ za cenu pyšných 65 Euro na noc, a to dokonca bez posteľnej bielizne. Keď nám však bola táto maličká (dokopy asi 18m2) špinavá zatuchnutá kutica prezentovaná, boli sme v poriadnom šoku. Mali sme tu ostať dve noci, a tak som sa napriek únave (317km vrtkavých kilometrov v „nohách“) a súmraku musel vydať zháňať niečo lepšie. Zlyhal totiž (našťastie) ten najspoľahlivejší barometer – Holanďania. Tento drahý kemp bol totiž plný týchto držgrošov, čo ma utvrdilo v predstave, že ostatné ubytovania na okolí musia byť ešte rádovo drahšie. „Náš“ kemp sme opustili tajne, druhý bol ešte horší, a jediný (!) hotel v Anfo taktiež. V kempe v susednom mestečku Ponte Caffaro mali voľný jediný bungalov – ešte menší a smradľavý za 50 euro... Nervozita sa stupňovala, a bolo už takmer tma, keď som sa rozhodol sledovať nenápadné značenie pomedzi polia či vinice, po uzučkých „miestnych komunikáciách“ smerom k hotelu Albergo PESCATORE. Na konci týchto poľných ciest, takmer na brehu jazera som naozaj zastal pred hotelom. Majúc v pamäti ceny v kempoch sa vopred zmierujem s astronomickými cenami izieb.

Na recepcii sa dozvedám, že dvojka stojí veľmi prijateľných 44 Euro na noc, a po krátkom vyjednávaní dosiahnem, že keďže nemajú voľné jednotky, dá nám každému dvojposteľovú izbu, ale platiť budeme iba jedno miesto, teda 22 euro za noc (nekecám!!!) Čistučká dvojposteľovka s kúpeľňou a balkónom za 22 Euro na noc. Okamžite zvolávam mobilom priateľov, kemp opúšťame tajne bez rozlúčky, a užívame si razom hotelový luxus. Tomuto hovorím cenová džungľa! A ešte príhoda na záver: pri fľaške vínka (2,60 Euro –zas nekecám!) sa pýtame čašníčky, či musíme parkovať mašiny naozaj vonku (bolo to ale očividne bezpečné, na konci slepej ulice na konci sveta). Ona zabehne za majiteľom, a dobrácky šesťdesiatnik nás posunkom volá, vyťahuje z garáže vlastný zlatistý Mercedes M, a dáva ju k dispozícii našim motorkám...

Týmto únavným opisom hľadania ubytovania som chcel len ukázať, že sa oplatí hľadať, a nepodľahnúť predsudkom, že povedzme kemp je lacný, alebo že hotel je drahý!

Pohľad do kalendára nám v nasledujúce ráno napovedá, že na ďalšie spoznávanie Lombardie nám zostal iba tento deň, 19.júl. Nevadí, to hlavné máme na dosah ruky (či vlastne rukoväte) a zvyšok snáď absolvujeme inokedy... Nestrácame čas, a už stúpame nad azúrovomodrou hladinou jazera Idro krkolomnými zákrutami a serpentínami do úžasného horského mestečka Bagolino, doslova prilepeného na strmom svahu uprostred lesov. Naše stúpanie pokračuje po úzkej asfaltke cez nádherné tiché sedlá Goletto Gaver (1755m), a potom nad hranicou lesa Goletto di Cadino (1943m) až na susedné, známejšie sedlo Passo di Croce Domini (1892m).

Všade samota, dych vyrážajúce scenérie, zmocňuje sa ma spokojný pocit „novoobjaveného“, je to tu veľmi podobné, ako som si to vysníval.

Z Croce Domini sa spúšťame na západ, kde po nekonečnom, ale nekonečnom vykrúcaní dosahujeme mesto Breno. Po natankovaní smerujeme na sever po ceste č.42, a za osadou Cedégolo dávame pozor, aby sme neminuli odbočku doľava, ktorou začína stúpanie na nenápadný Passo del Vivione (1828m). O Vivione som sa toho nikde veľa nedočítal, a vlastne sme ho do trasy zaradili „iba tak“. Ale už doslova prvé metre naznačili, že „to nie je len tak“:

stúpanie východnou rampou je poctivých 19 kilometrov stúpania, zarezaného v strmon svahu v hlbokom lese, po (novej) asfaltke širokej sotva dva metre, kde nevidno za žiadnu zo snáď tisícok zákrut, a žiadna „rovinka“ nie je dlhšia ako 10 metrov... po vzrušujúcom a stresovom stúpaní sa ocitáme v nádhernom sedle s peknými výhľadmi, jazierkom a útulnou horskou chatou, kde kávičkujeme.

Klesanie na západ je podobné ale kratšie (začiatok je vzrušujúci asi 2km traverz nad priepasťou, neskôr cesta klesá dnom doliny), zato s lepšími výhľadmi (nad hranicou lesa), a asi po 3/4hodine jazdy (nekonečné zákruty) sa cez Passo di Palline (1108m) dostávame do Brena. Nasleduje únavný výstup (prerušený obedom v pizzerii, do ktorej sa dá sotva odbočiť zo strmej uličky...aj tu jeden príklad – reštika zašitá v strmej uličke vysoko nad centrom, už pri stúpaní na relatívne bezvýznamné sedlo Croce Domini, my traja v tom čase jediní hostia, veľké chutné pizze nám urobili radi, a stáli iba okolo 6 euro za kus! Nie vždy je príjemnejšie džgať sa niekde paštikou, keď sa dá najesť pohodlne, kultúrne a prakticky za slovenské ceny), späť do sedla Croce Domini (no, záver výstupu je fakt pekný, cesta širšia ako v doline, asfalt kvalitný). Tu sa rozdeľujeme, a my dvaja s Paťom s ľahšími motorkami pokračujeme nespevneným stúpaním k vrcholom tohto výletu!

Áno, je pred nami 9km pisty, stúpanie, na ktorom neslobodno zastať(asi 1,5km), a neskôr traverz (asi 8km) z Croce Domini, cez sedlá Giogo della Bala (2128m), Goletto delle Crocette (2071m), a neskôr klesanie (asi 6km už po asfalte) do sedla Passo di Maniva (1664), akejsi križovatky sediel. Ak to mám v krátkosti opísať, je to úžasná panoramatická cesta po horskom hrebeni vysoko nad okolitým svetom, s neopísateľnými výhľadmi (ako Panoramica delle Vette). Úplná samota a zvedavosť, či to tu naozaj vyzerá ako na fotkách (skutočnosť je stokrát krajšia), moje emócie ešte znásobujú.

Tieto sú zakrátko vystriedané veľkým sklamaním, pretože cesta, kvôli ktorej som sem hlavne prišiel, teda cesta z Passo Maniva cez Passo del Dosso Alto na Passo Spina je neprejazdná kvôli kamennej lavíne, ktorá sa zosunula po tejto jednej z najvzrušujúcejších alpských ciest vôbec.

Som taký rozladený, že po návrate na Passo Spina neviem prečo nepokračujeme serpentínami priamo do Bagolina, ale robíme namáhavú obchádzku cez Bovegno a Vestone, a veru sa už zasa stmieva, keď pristávame pred našim hotelom. Na tachometroch dnes pribudlo vzhľadom na charakter absolvovanej trasy neuveriteľných 274km!

20.júla je jasné, že sa začíname vracať na východ. Definitívne sa lúčim s plánom prejazdiť cez významný a historický lombardský pass, Passo di San Marco. Do našich plánov v tejto chvíli nezapadá, je od nás príliš ďaleko západne, a nedá sa to v našej polohe nijako zaujímavo zaokruhovať. Ako náhradu si teda naordinujeme návrat cez Dolomity (tie sa mi tiež nikdy nezunujú) a novinkou bude časť slovinských Álp. Dnes dopoludnia chcem ale ešte skúsiť vyjsť na Passo Spina od východu, a pokúsiť sa z tohto smeru priblížiť po spomínanej ceste k Manive tak blízko, ako je to len možné. Prudké, ale naozaj prudké stúpanie začína hneď v mestečku Anfo na brehu jazera (už križovatka s hlavnou cestou je krkolomná), a krútime sa neuveriteľnými strmými serpentínami po uzučkom asfalte o vyše 1000m vyššie, kde s úľavou dosahujeme Passo del Maré (1418m), bezpochyby najvzrušujúcejšie sedlo tohto výletu!

Nemal som ani tušenia, že tento Maré vôbec existuje, a teraz takáto nádhera, nespočet veľmi ostrých vracákov v takmer kolmom svahu, ktoré nie a nie skončiť, v hĺbke pod nami husté lesy a úplne dole zelenomodrá hladina jazera Idro! Pri pohľade zdola to vyzerá ako obyčajný strmý svah, a ani sa nám veriť nechce, že tadiaľto ide cesta, a ide až hore!

V jednej zo vzrušujúcich serpentín, ktorá je dostatočne široká na pauzu sa pýtam svojich parťákov (zvlášť teda GW), či chcú naozaj pokračovať. Neočakávane dobrodružné stúpanie ich však chytilo aspoň tak ako mňa, a preto na mňa nechápavo pozerajú, a čoskoro sme hore. A tam hore? Zas pohodička v podobe útulnej a čistej horskej chaty, kávička, jazda náhornou planinou na Passo della Spina (1521m)...a stop!

Žiaľ, ani odtiaľto sa k Manive nepriblížim (stavebné práce hneď v prvom vzrušujúcom tuneli (ako Zoncolan) – takže chiuso a návrat k chate!). Ale o rok to snáď už bude opravené! Exponovaný traverz z Passo Spina na západ smerom k Dosso Alto a Manive vyzerá naozaj lákavo!

Musí to byť úžasný, sotva s niečím porovnateľný okruh: neskutočný Passo del Maré, nasledujúci Passo Spina, šialený traverz cez Dosso Alto až k Passo di Maniva, ďalej po šutri gigantickou panoramatickou cestou cez spomínané sedlo Giogo di Bala až na Passo di Croce Domini, a odtiaľ cez Goletto Gaver a Bagolino späť k jazeru Idro!

Nám to teda teraz nebolo kvôli zosuvu na jednom z kľúčových miest nebolo dopriate prejsť úplne, ale určite sa posnažím sa tam čoskoro vrátiť. Ktovie ale kedy to bude, tak tam choďte vy už túto sezónu, a dajte mi vedieť!!! Ináč odporúčam horeopísaný smer, t.j. Spina-Maniva, priepasť bez zvodidiel na kraji sotva 2m širokej cesty budete mať po ľavej strane.)

Opatrne, ale naozaj opatrne klesáme teda z Maré späť do doliny, je už takmer poludnie, preto treba kopnúť do vrtule, a nastáva alpský presun. Vraciame sa totiž cez Dolomity, a na záver je na pláne Slovinsko, ako náhrada za západnú Lombardiu. Do Dolomitov sa dostaneme cez Trento, a z polodiaľnice č.47 za Borgom odbočíme na sever, kde cez úžasné tiché sedlo Passo Manghén (2047m – z juhu je stúpanie po uzučkej ale novo vyasfaltovanej ceste doslova nekonečné!) prekonáme „hranicu“ medzi Trentinom a Dolomitmi.

Pokračujeme cez Predazzo, zasnený Passo di Valles (2023m) až pod Marmoladu, kde máme v osade Caprile šťastie na slušný, voľný a prekvapivo lacný hotel. (Opäť sa oplatilo trochu hľadať: v hoteli Aurora v Saviner di Caprile sme sa v júli v srdci dolomitov ubytovali za 20 Euro/osoba vrátane slušných raňajok!)

Môžeme vrelo odporučiť, izby sú síce staršie a skromnejšie zariadené, a spali sme traja v štvormiestnej, ale izba mala balkón, funkčnú kúpeľňu a všetko čisté, iné hotely začínali na 35 Euro bez raňajok a bez parkoviska).

Keďže Caprile je jedným z východiskových miest výjazdu na sedlo Passo Giau (2236m), neodpustíme si napriek únave po ubytovaní sa ešte večerný, dosť dynamický výstup na toto čarovné miesto. Tieto večerné výstupy „na otočku“ za pekného počasia mám o obľube: vychutnávate si výjazd naľahko, na pekné miesta, ktoré sú cez deň preplnené, a ste absolútne bez stresu vediac, že tam niekde v doline ste už ubytovaní, a po zostupe na vás čaká pohodlná posteľ.

Takéto dačo je skutočný balzam, priam omladzovacia kúra! Aj Passo Giau je teraz skoro ľudoprázdne! Osamelý večer na tomto mieste pod známou skalnou vežou, s výhľadmi na Marmoladu, skupinu Sella či slávnu Cortinu d´Ampezzo ďaleko v doline si naozaj vychutnávame. Ani nám neprekáža, že dnes pribudlo zas „pohodových“ 324km, v takýchto chvíľach únava doslova opadá a odpadá.

21.júla je zas nádherne. Ráno, pred hlavným náporom turistov stíhame ešte pokoriť takmer prázdne známe sedlá Passo Falzarego (2117m) a jeho susedný Passo Valparola (2192m) s typickým výhľadom na Marmoladu.

Pokračujeme cez Cortinu d´Ampezzo, sedlo Tre Croci (1809m), ked už cítiť narastajúcu premávku. Unikáme cez Auronzo di Cadore, ďalej na juhovýchod, a prechádzame cez zasnený a malebný Friaul, ktorý sme si tak obľúbili. Zanechávame za sebou Sella Ciampigotto (1790m) (v niektorom staršom cestopise som Ciampigotto nazval sedlom málo vzrušujúcim – ospravedlňujem sa! Jeho západná rampa je dlhé vzrušujúce stúpanie ako sa patrí!!!), Sella di Razzo (1760m),

rozprávkové jazero Lago di Sáuris, roklinu Lumiei, ďalej Ampezzo, Tolmezzo, Chiusaforte, až začína konečne zasa stúpanie dolinou, tentoraz na málo ospevované sedlo Sella Nevea (1190m). A práve preto je Nevea ďalší tajný tip: absolútna samota neďaleko rušnej diaľnice, cesta najskôr stúpa tichou dolinou, aby stúpanie vyvrcholilo sériou serpentín v skalnom prahu, pričom vracáky sú vystrieľané v tuneloch!

Po tomto príjemnom prekvapení sa cez Passo di Predil (1156m) prehupneme do Slovinska. Po pár kilometroch jazdy odbočujeme na sever, kde nás čaká stúpanie na najvyšší cestný bod v Slovinsku sedlo pod Mangartom. Vrchol Mangart má výšku 2677m, na motorke dosiahnuteľné sedlo slušných 2055m.

Začiatok stúpania momentálne nemôžem odporučiť pre veľmi ťažké motorky, pretože po gigantickom zosuve pôdy treba stúpať niekoľko sto metrov strmým makadamom po miestach, kde snáď dakedy bola cesta. Neskôr, po zaplatení tuším 3 Euro na „vrátnici“ začína dosť brutálne a veľmi exponované stúpanie, ktoré nás po úzkom asfalte (posledných asi 500m je makadam! – ale pracuje sa na vyhladení) po 13km vyvedie až do sedla. O stúpaní na Mangart som toho dosť počul aj od známych, a trochu som sa hanbil, že ho idem až teraz.

A o to väčšie bolo moje prekvapenie, že takýto „vážny výstup“ sa nachádza aj v „nejakom Slovinsku“. Výstup je zážitok nečakane adrenalínový a pôsobivý (k dokonalosti mu chýba už len severná rampa), a v sedle samotnom si vychutnávame posledné sekundy bez hmly, ktorá sa onedlho mení na lejak.

Ten nás sprevádza aj pri návrate do doliny, a aj po celú noc (nocľah v dedine Bovec na priváte, každý druhý dom poskytuje ubytovanie, ktoré je relatívne drahé (17Euro/os.), a neradi ho poskytujú na jednu noc. A hlavne som paf z toho, že takmer všetko je plné, keďže mi nejde do hlavy, ako tu tí ľudia vlastne dovolenkujú – z hromady prospektov vyčítam iba čosi o raftingu). A propos 276km...

22.júla je na Paťove veľké sklamanie na pláne naozaj už návrat. Aby to nebolo až také strašné, fóbiu z vlasti sa ešte pokúsime odohnať ranným výstupom na známe sedlo Vršič. Hmly a opary z nočného lejaku sa pomaly dvíhajú a v rannom slnku odkrývajú vyumývané bralá okolitých štítov, ktoré sú ako na dosah ruky! Nielen okolitá príroda, ale aj samotná cesta na Vršič má čo ponúknuť, a síce 51 (nie je to preklep!) kvalitných serpentín v lese, ktorý ale často a pravidelne odhaľuje výhľady na náprotivné dvaapoltisícovky.

Na vrchole som takmer dojatý, koľko príjemných prekvapení a nových nádherných miest sme zas „objavili“, vrátane tohto Vršiča, ktorý ma svojou výškou 1612m na mape nijako extra „netankoval“. Klesanie z Vršiča do Kranjskej Gory je takmer opakom južnej rampy – výhľady buď menej pôsobivé alebo žiadne, cesta výrazne horšej kvality (dlaždice!!), a pribúda už aj liepajúcich sa autobusov! Z Kranjskej Gory do Rakúska sa dostaneme cez naozaj posledné sedlo Wurzenpass (1073m), a potom už naozaj nudný návrat domov...aj keď 698km je slušná nádielka!

A čo dodať na záver? Aj keď máte čoraz menej času (a peňazí), vždy sa oplatí prekonať pohodlie a vyvaliť za takýto alebo podobný výlet skutočne rozumnú sumu (stálo ma to presne 14100 SK, a to vrátane ubytovania, nákupov, kávičiek, platených ciest a dokonca i benzínu kupovaného na Slovensku). Podmienkou je priaznivé počasie, ale z tých zážitkov, zvečnených v duši a na pamäťovej karte, môžete doslova čerpať energiu po nasledujúcich niekoľko mesiacov.

To, že sa mi nakoniec ani zďaleka nepodarilo „preskúmať“ z Lombardie ako nového cieľa to, čo bolo „naplánované“, mi vďaka iným zážitkom, a hlavne šťastnému návratu vôbec nevadí. Buď to stihnem nabudúce, alebo sa o tom dočítam od niekoho z Vás. Lebo keď už sme pri tej pohodlnosti: prinútiť sa zosmoliť nejaký článok je azda také ťažké, ako na výlet samotný vyraziť...

Trasa:

17.7.05

Žilina – Kittsee – Linz – Graz – Rosenheim – Innsbruck – Soelden - Tiefenbach 2829m – Soelden – Obergurgl 930km

18.7.05

Obergugrgl – Timmelsjoch 2503m – Merano – Prad am Stilfs – Stilfserjoch 2758m – Bormio – Passo di Gávia 2652m – Ponte di Legno – Passo Tonale 1884m – Dimaro – Passo Campo Carlo Magno 1682m – Madonna di Campiglio – Tione di Trentino – Ponte Caffaro – Anfo – Ponte Caffaro 317km

19.7.05

Ponte Caffaro – Bagolino – Goletto Gaver 1795m – Goletto di Cadino 1943m – Passo di Croce Domini 1892m – Breno – Cedégolo – Passo del Vivione – Dezzo – Passo di Palline 1108m – Borno – Malegno – Breno – Passo di Croce Domini 1892m – Giogo della Bala 2128m – Goletto delle Crocette 2071m – Passo di Maniva 1664m – Bovegno – Lodrino – Nozza – Ponte Caffaro 274km

20.7.05

Ponte Caffaro – Anfo – Passo del Maré 1418m – Passo della Spina 1521m – Passo del Maré – Anfo – Tione di Trentino – Vezzano – Trento –Borgo – Passo Manghén 2047m – Cavalese – Predazzo – Passo Valles 2023m – (Passo die San Pellegrino 1918m) -Cencenighe – Selva di Cadore – Saviner di Caprile – Passo Giau 2236m – Saviner di Caprile 324km

21.7.05

Saviner d.C. – Passo di Falzarégo 2117m – Passo di Valparola 2192m – Falzarégo – Cortina d Ampezzo – Passo Tre Croci 1809m – Auronzo di Cadore – Lozzo di Cadore – Sella Ciampigotto 1790m – Sella di Razzo 1760m – Lago di Sáuris – Villa Santina – Tolmezzo – Chiusaforte – Sella Nevea 1190m – Prelaz Predil 1156m – Sedlo pod Mangartom 2055m – Bovec 276km

22.7.05

Bovec – Prelaz Vršič 1612m – Kranjska Gora – Wurzenpass 1073m – Villach – Graz – Wien – Žilina 698km