Koniec leta 2005 mal ešte špeciálnu príchuť v tom, že na moju tradičnú vyrývačnú sms-ku zareagoval dlhoročný parťák Rudo pozitívne, a preto som nesmel otáľať! Naopak, bleskovo som stanovil dátum odjazdu, aby si to náhodou nerozmyslel...

Pôvodne plánovanú trasu som musel síce výrazne upraviť (šli so mnou dva cestné motocykle), ale ako sa už často opakujem, vykričané stálice východných Álp sa mi nezunujú nikdy, a aspoň sa strávime tých pár dní (alebo lepšie povedané hodín) intenzívnou prehliadkou klasík, ktoré môžem vrelo odporučiť všetkým.

Takže trasa bola zvolená pospájaním osvedčených prejazdených krásnych ciest a sediel, notoricky i menej známych, a na konci sa aj tí skúsenejší (to akože my) tešili z dvoch nových skalpov.

Ešte pred pár rokmi by bol takýto výlet hotovou životnou udalosťou, dnes (neviem či bohužiaľ alebo našťastie) ho „vďaka“ nášmu životnému tempu môžeme bez preháňania nazvať rýchlovkou na predĺžený víkend. Ako je tomu vždy, aj z miest nocľahov tohto výletu by sa dali vytvoriť základne na niekoľkodenné jazdenie, ale...nemáme čas! Prípravy na výjazd sa zas obmedzili na niekoľko telefonátov a predvečerný nákup zopár paštík, a...

Streda, 31.8.2005

Za chladnej rannej hmly sa s Rudom stretávam na benzínke v Žiline. Čaká nás únavný presun do zasľúbených (aspoň pre motorkárov) zemí, a preto bez zbytočných prestávok ukrajujeme prvé stovky kilometrov z dnešnej trasy. Žilina, Blava, Eisenstadt, Graz, Klagenfurt, Villach... nemusím snáď zdôrazňovať, že s postupom času a krehnutím našich telesných schránok sú prestávky čoraz častejšie a dlhšie. Náš tretí parťák Milan (ktorý sa do druhej v noci sťahoval!) nijako nemohol stíhať ranné stretnutie pri Viedni, a preto miesto stretnutia sms-kami na každej zastávke operatívne presúvame, až kým sa ním definitívne nestane zasnená železničná stanička v mestečku Hermagor pod hrebeňom Karnišských Álp.

Ak sa tam k nám má Milan pripojiť v dohodnutú podvečernú hodinu, znamenalo by to z jeho strany obdivuhodný vysoký trojciferný rýchlostný priemer vrátane prestávok, hraníc, viedenskej zápchy a okresiek. 160 koní pod plastovými kapotážami ZZR však nie je na okrasu, a preto po chvíli čakania naozaj okolo štvrtej popoludní vítame unaveného kamoša, a po nejakých kávičkách v staničnom bufete pokračujeme smer Mauthen, kde máme zajednaný apartmán. Na moje naliehanie nie priamo po ceste č.111, ale za Hermagorom odbočujeme na juh, smer Nassfeldpass (1530m).

Tento pass nám do zbierky chýba, a minimálne enduro by malo zvládnuť na talianskej strane aj sedlo Sella di Lanza, spojnicu medzi Paularom a Pontebbou (to som mal absolvovať iba ja, a prísť do Mauthenu cez Plocknepass), jogurty to môžu švihnúť na Plöckepass diaľničnou obchádzkou cez Tolmezzo.

Začíname teda stúpať na Nassfeldpass, aj keď hneď na začiatku dopravná značka čosi splieta o neprejazdnosti smerom do Talianska. Sme prekvapení, aké nádherná je severná rampa Nassfeldpassu – kvalitné zákruty a priam okruhový asfalt. Že mi Milan zmizne najneskôr v tretej serpentíne z dohľadu, to mi bolo jasné. Skúšam teda aspoň Rudovi (je to jeho alpská premiéra, prvý pass...) predviesť, ako sa to má robiť! Lenže asi tak po 10 serpentínach vidím, že je stále asi 10cm za mojím zadným kolesom, a očividne má s rezervou na viac...!

Veľkorysým gestom ho teda púšťam pred seba, a keď po pár švihoch zmizne z dohľadu aj on, zdôvodňujem si svoju pokakanosť sám sebe aspoň tvrdou zmesou pneumatík na Varadere. Po 9km stúpania nás serpentíny vynesú o takmer 1000m vyššie, a už si vychutnávame scenériu vrcholového plesa, okolitých hrebeňov....i pohľad na mnohonásobné zákazy vjazdu a zátarasy smerom do Talianska. Navzájom sa posmeľujeme k ich ignorovaniu, Milan hovorí, že „že projedem, o tom není pochyb“ a už aj klesáme na juh do úzkej rokliny. Vidíme viacero odstavených áut s talianskymi špz-kami, čo nás utvrdzuje v názore, že prejdeme. Po pár serpentínových kilometroch je však našim odvážnym plánom koniec koniec:

asi 200m cesty úplne chýba po nedávnych záplavách, jednoducho cestu i most voda vzala so sebou. Nevadí, aspoň sa v doline nemusíme deliť, a chýbajúci Sella di Lanza znamená pre mňa príjemnú nevyhnutnosť, opäť sa do Friaulu vrátiť! Vraciame sa teda do Rakúska na cestu 111, a po polhodinke jazdy už pristávame v Mauthene na známom dvore u pohostinných Bergerovcov... 761 dnešných kilometrov stačilo každému z nás.

Štvrtok, 1.9.2005

Presuny skončili, druhý deň je už vyslovene horský, je potrebné pekné počasie využiť nadoraz, tlaková výš nie je stabilizovaná. Nabudení sme všetci ako začiatočníci, na pláne je prejazd Friaulom a Dolomitmi, takže aj „presuny“ sa konajú na kľukatých cestách plných zákrut a prevýšení. Hneď za ranného oparu začíname odkrajovať prvé serpentíny nenápadného ale nádherného Plöckepassu (1362m).

O jeho krásach i prednostiach som už popísal dosť, rýchla severná rampa i exponované serpentíny južnej rampy sú pomerne rýchlo za nami, pokračujeme na Paluzzu, a odtiaľ stúpame na západ do fantastického ľudoprázdneho sedla Monte Zoncolan (1780m). Monte Zoncolan je vlastne lyžiarske stredisko, na vrchol ktorého vedie nespočet (najskôr kvalitných a širokých, neskôr úzkych a rozbitých) asfaltových serpentín. Opäť vyše 1000m výškových, relax v tichu na vrchole (na vrcholovej asfaltovej ploche – ani neviem či je to parkovisko, či letisko?).

Následne dobrodružne klesáme západnou rampou po uzučkej strmej ceste, známej hlavne sériou neosvetlených tunelov do Ovara. Z Ovara pokračujeme na sever, a nádhernou tichou dolinou Val Pesarina sa zaujímavým sústavným 21-kilometrovým stúpaním (v dedine Prato je úžasná šikmá veža!)

dostávame do sedla Forcella Lavardet (1542m).

Pokračujeme na západ susediacimi sedlami Sella di Razzo (1760m) a Sella Ciampigotto (1790m), ktoré už majú výraznejšiu dolomitovskú scenériu. Ciampigotto je akousi hranicou medzi Friaulom a Dolomitmi, a tak sa poriadne dlhým a pozakrúcaným klesaním západnej rampy Ciampigotta spúšťame do doliny, smer Vigo di Cadore, kde si už v letnej horúčave doprajeme obed v motoreste pri hlavnej ceste.

Pokračujeme cez úžasné mesto Auronzo di Cadore, smer Misurina, a razom sa ocitáme uprostred Dolomitov, scéna medzičasom aj u nás priam gýčová, ale mne to nevadí, jazdil by som sem aj každý víkend. Cesta Auronzo – Misurina je ešte relatívne prázdna, a tých 23km sa dá ešte vychutnávať dynamická jazda v náručí skalných brál... neskôr, od začiatku stúpania na Passo Tre Croci (1809m) a potom v celej centrálnej oblasti Dolomitov je už človek vďačný aj za to, keď aspoň nenatrafí pred sebou na trápiaci sa autobus.

Z olympijského mestečka Cortina d´Ampezzo sa vyberáme najskôr na známe sedlo Passo Giau (2233m). Nevadí že som tu bol aj pred pár týždňami, tentoraz Giau prejdeme celý, a doráňanej vystresovanej duši má vždy čo ponúknuť, tie scenérie sú neopakovateľné.

Klesáme na juhozápad, a pokračujeme cez Livinallongo ďalej na známy okruh okolo masívu Sella, kde z Arabby začíname stúpať do sedla Pordoijoch (2239m). Posledná lanovka na Sass Pordoi už ušla (je okolo 17:00), tak aspoň kávičkujeme, a šokovaný si prezerám fotografie z urputných bojov v prvej svetovej vojne, ktoré sa odohrali na týchto nádherných miestach.

Aj krvavý Col di Lana je odtiaľto čo by kameňom dohodil.

Nasleduje klesanie do doliny, a následný výstup na Sellajoch (2244m),

opäť nejaká tá fotopauza, a takmer traverzom popod masív Sella uzatvárame zbierku dnešných sediel výstupom na Grödner Joch (2137m).

Odtiaľ sa vraciame na západ dolinou cez St.Ulrich, doľava na Panider Sattel (1437m), a už sme v cieli dnešných ciest, v dedine Seis am Schlern, kde nocujeme v úžasnom apartmáne na samote nad dedinou po náročných 266 pozakrúcaných kilometroch.

Piatok, 2.9.2005

Čas sa kráti, predpoveď počasia je už mierne povedané premenlivá, a preto nám je v tretí deň ráno jasné, že Seis am Schlern je najzápadnejším miestom tohto výletu. Sotva sme si to tu začali užívať, už začína dvojdňový návrat domov! Ale už ranná cesta zo Seisu do doliny (do Ponte Gardena) je nečakaným gigantickým zákrutovým zážitkom. Krátko sypeme dolinou na sever, aby sme hneď za Klausenom odbočili na východ, do doliny Val di Fúnes. V jej závere, po 23km stúpania, sa totiž nachádza nenápadné sedlo Würzjoch (2004m).

Nikto z nás ho „v zbierke“ nemá, a tak sa v zdraví a za pekného počasia dožívame druhej novinky.

Würzjoch je na naše počudovanie zvláštny tým, že západná rampa je jedno dlhočizné stúpanie (vyše 20km) s minimom serpentín, najskôr v traverze, neskôr cez nádherné lesíky a lúky náhornej plošiny, tichá samota, a bralá Dolomitov po pravej ruke.

V sedle trochu ruch, východná rampa má už cestu širšiu, kvalitnejšiu, i zákrut pribudlo rádovo, a tak sme aj celkom radi že sa po tom karuseli ocitáme v doline, kde pokračujeme na sever, smer Bruneck (nedajte sa nachytať na značenú „panoramatickú cestu“ medzi Zwischenwasser a St.Lorenzen, ale choďte po pekne po hlavnej ceste č.244!). Aby presun do Rakúska nebol taký fádny po hlavnej ceste, kúsok za Bruneckom odbočujeme na sever do doliny Antholzu, na ktorej konci nás čaká krivoľaké stúpanie po úzkej ceste do sedla Staller Sattel (2052m).

Jeho západná rampa je otvorená vždy 45 minút pre stúpanie hore, a 15 minút pre klesanie dolu. V praxi to vyzerá tak, že s blížiacim sa „štartovným signálom“ sa pred kolónu áut postavia pred semafór všetky čakajúce motorky, a po zjavení sa zelenej začína zbesilá stíhacia jazda, akási každohodinová Veľká cena Staller-Sattelu. Po 2,5m širokej cestičke s ostrými serpentínami a brutálnym prevýšením si to za všeobecného kvílenia motorov sypú nahor plný kotol všetci jednostopoví – od tínedžerov až po okufrovaných sedemdesiatnikov...

V sedle si dožičíme iba kratučkú pauzu, lebo mraky sa už zaťahujú, a už aj zážitku klesáme pokojne, úmerne so zhusťujúcou sa premávkou do rakúskeho vnútrozemia. Serpentíny na rakúskej strane sú vynovené, cesta široká, nový asfalt! Pokračujeme dolinou cez Huben, Lienz, Iselsberg Pass (1204m), Lainach po ceste č.106 na západ. Z tejto cesty (dolina Mölltal) odbočujeme doľava na sever, smer Innerfragant a Mölltal Arena, známe ľadovcové lyžiarske stredisko.

V nejakom starom cestopise som čítal o platenej Mölltalskej ľadovcovej ceste, ktorá začína(la) niekde za strediskom Innerfragant, a mala končiť v zajatí ľadovcov vysoko nad 2000m, ale na webe som už o tom informácie nenašiel. A nečudo, na konci doliny nás víta prázdne megaparkovisko a prázdna údolná stanica podzemnej lanovky, začiatok lyžiarskeho strediska Mölltal, ktorého najvyšší bod leží až vo výške 3150m.

Vjazd na jedinú cestu, pokračujúcu z parkoviska, a miznúcu v lese v strmom svahu, je opatrený zákazmi vjazdu a rampou... Vo vrchole mimosezóny (pracovný deň, začiatok septembra) a po 16:00 tu niet žiadnych návštevníkov, a posledná podzemná lanovka (prázdna) nám ubzikla pred nosom. Baba v kase lanovky nás posmeľuje, nech ignorujeme niekoľkonásobný zákaz vjazdu, veď rampa je otvorená a je predsa piatok podvečer, a nech sa vyvezieme hore na mašinách. Na monitore nám ukazuje „živú panorámu“ - počasie „na vrchole“ – hmla, chlad, mrholenie. Milan na moje zhrozenie usudzuje, že „to není zas taková hrůza“, a že kedy ešte budeme mať takúto šancu, vyjsť na motorkách niekde až pod Mölltalský ľadovec...!

Nikdy mu neodporujem (ani on mne...) a tak sa ani nenazdám, a už aj ukrajujeme prvé strmé serpentíny za zákazom vjazdu smerom hore, a stále hore (žeby to bola trasa bývalej „Ľadovcovej cesty“?), tie strmé lesné serpentíny sú naozaj nekonečné, neskôr vychádzame nad hranicu lesa do typickej skalnatej pustatiny, až sa asi po 17km stúpania

(minuli sme niekoľko vrcholových staníc lanoviek, pasúcich sa kráv, urobili pár fotiek a vnorili sa do pľušte) ocitáme v daždi a vetre v drsnej skalnej krajine pri nejakom plese na najvyššom bode, dosiahnuteľnom po rozbitom asfalte. Zaknihujeme teda kótu 2417m ako najvyšší bod tohto výjazdu, a spúšťame sa naspäť do doliny.

Pokračujeme na východ, smer Spittal, Gmünd, a až v osade Kremsbrücke pod diaľničným mostom skladáme naše kosti v starom penzióne. Keďže nebol vopred zajednaný, okrem toho že mal úroveň robotníckej ubytovne (tmavá kutica, rozpadnutý nábytok, hrdzavý „sprchovací kút“, wc na chodbe, jedlo a pitie extrémne drahé), bol aj najdrahší „na trase“. Ale čo už, je neskorý večer, po 333km sme riadne uťahaní, a ráno chceme byť prví a sami na Nockalmstrasse. Aj preto, že ešte dopoludnia sa má počasie úplne po... Každopádne v tejto osade radšej nocľah nehľadajte!

Sobota, 3.9.2005

Dnes ráno budíček pípa už o pol siedmej. Nesmelo načúvam, či nepočuť klopkať dážď na parapetu, ale je to len hučiaci potok. O hodinu neskôr už sedíme (či vlastne mrzneme) v sedlách, a ukrajujeme opatrné kilometre studenou dolinou do osady Innerkrems, kde začína platená horská cesta Nockalmstrasse. Na mýtnici sme pred ôsmou, takže musíme dokonca čakať na pokladníka (po slovnej potýčke nakoniec fasujeme ešte aj zľavu...).

Presne o 8:00 vyrážame ako prví na túto nádhernú, 34km dlhú cestu, prekonávajúcu v panenskej zelenej prírode dve sedlá (2042 a 2024m).

Z oparu vychádza slnko, a my robíme znova a znova prestávky na relax a fotenie, pohoda na kávičke pred práve otvorenou a ešte úplne prázdnou chatou Glockenhütte (2024m) vo východnom sedle mňa i mojich priateľov doslova nabíja elánom na nastávajúcu zimu.

Ostré ranné jesenné slnko, nekonečná viditeľnosť napriek zlej predpovedi počasia, ticho príjemne rušené iba tlmeným hlukom naftovej elektrocentrály niekde spoza chaty... toto je idylka, na akú sa nezabúda!

Opúšťame Nockalmstrasse, vychutnáme si rýchlostnú vložku stúpania na Turracher Höhe (1783m), a sledujeme, ako sa od severu zbierajú ťažké tmavé mraky. Pokračujeme teda na východ, a s ľútosťou sa vzdávame stúpania na Sölkpass po našej ľavej ruke, kde v týchto chvíľach už očividne zúri prietrž mračien. Sypeme teda na východ, smer Murau, Judenburg, Leoben, a akoby zázrakom unikáme lejakom po oboch stranách doliny. Je nám trochu ľúto desiatok a stoviek bikerov, ktorí si to v toto sobotné dopoludnie nasmerovali na výlet tejto oblasti (v strapcoch ich stretávame v protismere), lebo pohľad do zrkadiel neveští nič dobré. Ale taká bola predpoveď... My sme teda mali zasa šťastie, a toto nás sprevádzalo celých dnešných 633km až domov.

Pri návrate krútime hlavami nad zmenou cien benzínu za tie tri dni, a nastávajúca ropná kríza v nás vyvoláva priam pocity bezmocnosti. Ale jedno nám je jasné: ak majú byť ďalšie sezóny kvôli hocičomu ohrozené, stálo za to tú terajšiu ukončiť takouto fasa akciou. A cena za tie zážitky? Suma sumáru vrátane výdajov na Slovensku zvládnuteľný štvorciferný obnos. A vy ako teda? Naozaj sú ešte takí, čo to chcú nezažiť???

Trasa:

31.8.2005 streda

Žilina – Bratislava – Kittsee – Eisenstadt – Graz – Klagenfurt – Villach – Hermagor – Nassfeld Pass (1530m) – otočka na južnej rampe – Dellach – Mauthen (761km, nocľah Mauthen)

01.09.2005

Mauthen – Ploeckenpass 1362m – Paluzza – Monte Zoncolan 1780m – Ovaro – Pieria – Forcella Lavardét 1542m – Sella di Razzo 1760m – Sella Ciampigotto 1790m – Auronzo di Cadore – Passo Tre Croci 1809m – Cortina d´Ampezzo – Passo Giau 2236m – Pieve di Livinallongo – Arabba – Pordoi Joch 2238m – Sella Joch 2240m – Groedner Joch 2137m – Wolkenstein – St.Ulrich – Panider Sattel 1437m – Seis am Schlern (266km, nocľah Seis)

02.09.2005

Seis – Kastelruth – Ponte Gardena (Waidbruck) – Klausen – Funes – Wuerzjoch 2006m – Longega – St.Lorenzen – Bruneck – Niederrasen – Staller Sattel 2052m – Huben – Lienz – Iselsbergpass 1204m – Stall – Innerfragant – Moelltaler Gletscher 2417m – Innerfragant – Spittal – Gmuend – Leoben – Krems in Kärnten (333km, nocľah Krems i.K.)

03.09.2005

Krems – Innerkrems – Nockalmstrasse (2042m, 2024m, 6€) – Turracher Hoehe 1760m – Predlitz – Judenburg – Leoben – Eisenstadt – Kittsee – Bratislava – Žilina 633km