Zase až také jednoduché to nebolo, mnoho hodín som sa túlal na nete a špekuloval kam pôjdem, až vo februári som sa rozhodol, dobre teda: „Pozriem kopce a kopčeky, keď tak o nich básnia.“ Zháňanie solídnej mapy, GPS bude posledná vec, ktorú si od rozkoše a márnivosti kúpim, neuznávam to na motorke a ešte výletoch! Veď to je o túlaní a zážitkoch, neplánovaných „objavoch“.

Okrem bežných vecí pribaľujem ešte po jednom kuse antipichu a lekárničku, do kvapkadla tech. benzín a chirurgické rukavice, záručnú knihu, zoznam dílerov Yamahy, Master kľúč. Stále mám pripravenú motorku komplet deň vopred. Spokojný spánok, nič ráno nehľadám, nikde sa neplaším, začína Bezstarostná jazda.

Na prejazd našej krajinky mám celý deň, cestou pozriem priateľov, prespávam na Senci.

Rakúsko

Stále som doň šiel nerád a moja občianska vzbura spočívala v tom, že som si tam len kúpil diaľničnú známku, nikdy nič. Mal to byť protest za ich kontroly mojej Š 105 L v porevolučných rokoch, za jednanie ich policajtov, keď nás s rodičmi zastavili, alebo kontrolovali. Dal som ich do škatule a basta.

Vytešujem sa „novému“ objazdu Viedne. Husto je v tých 4 pruhoch, keby si tak spadol nech je príčina všelijaká, budeš ako tapeta. Cesta S 6 kľudnejšia, S 36 ukľudňujúca a už vidím prvé kopčeky, som v Predlitzi, odbočka vľavo, prvý kopček nič moc, teda ten Turracher Höhe 1783 m, to kvôli tomu tu chodia? Dudrem do prilby. O pár minút odbočka Nationalpark Nockberge. Vstup 7e. Doteraz bolo všade čistučko, viem, prečo stojí Snickers 40 Sk, lebo 20 Sk dostaneš ak vrátiš naspäť papierik. Vážne. Skutočne, čistota a poriadok v našich končinách nevídaná. Po prekročení hranice do parku, doslova sterilne. Normálne ak by si spadol na cestu, len tak by Ti zašili koleno, bez dezinfekcie. Vidím tu prvých zmagorených západoeuroobčanov z veľkomiest. Fotia kravy!!! To ma ozaj pobavilo. Teším sa zo svojich prvých motocyklových, nesmierne ľahkých 2000 m n. výšky.

Nasledujúce cesty sú na mape označené ako úseky „Peknou krajinou“. Na úplnom juhu Rakúska, zastavujem na odpočívadle, prichádza ku mne Talian a vyzvedá ako dlho som šiel zo „Sk“ = Škandinávie. Chvíľu mi to trvalo, kým som to svojou indiánskou nemčinou pochopil. „Nie veľa, čo deň to tisíc km“, odvetil som. Chlapík uznanlivo prikyvuje. Odchádza, v prvej dedine majú stretnutie, všetci BMW R 1200GS, všetci nie, jeden mal VW Transporter. V dedinke Mauthen mám rezervované ubytovanie, 50m2 za 25e s raňajkami, výhľad na Alpy, Fazer v garáži. Naposledy, keď som otvoril knihu nemčiny pred 10 rokmi, dostal som svoje životné horúčky, preto si zo mňa žena doteraz uťahuje.

Pri rozhovore s milými domácimi som mal pocit, že sa mi samovznieti mozog. Podvečer na terase, vínko, pohľad na kopčeky, paráda. Ráno som pripravený, o 6.29 hod klopanie, pani domáca nesie kráľovské raňajky. Boli objednané na 6.30 hod. Toto je balzam na moju dušu. Rozpršalo sa. Sadám na Fazera, je po daždi. Ver, či never cesta č. 111 sa mi páčila viac ako tá v parku. Idem si 20 - 30 km/h dívam sa, odpočívam, nikde nikoho. Voda sa rýchlo odparuje. V dedinkách sú desiatky penziónov, vítajú bikerov. Kto zablúdi v Rakúsku, napriek ukážkovému dopravnému značeniu, nemal by sám pokračovať v jazde a mal by sa vráťiť domov.

Taliansko

Ľudí na motorkách pribúda, je to znesiteľné. V Cortine d´ Ampezzo (cesta č. 48) sa pomaličky škriabem do kopcov, je dosť zatiahnuté a vrcholky kopcov nie je vidieť, navyše vstup na Drei Zinnen 10e, vynechávam ako Sergej Bubka 550 cm. Cestu späť mám tiež okolo. Nasleduje prejazd síce peknou krajinou (Pso Tre Crosi), ale množstvo motoriek mi pomaličky vadí. Na Passo di Falzarego 2105 m nejaký somárik na niečom žltom nezvláda zákrutu, je rozhádzaný, oči má väčšie ako svetlá, túto zákrutu si inak predstavoval.

Práve som vyšiel zo zákruty, šiel som asi 35tkou, strhol som doprava, tráva rastúca z prudkého svahu mi hladká kolená a „lodný vak“. Zo 4 m vozovky mi ostalo 80 cm. Čo myslíš, vrátil sa pozrieť, či som sa nevysypal, kdežeééé. Ponáhľal sa k rieke Styx, ku Cháronovi. Mám iné predstavy o svojej druhej polovici života. Na tých dvoch kopčekoch Grödner 2121 m a Sellajoch 2244 m zastavujem čo najďalej od motoriek. Beriem si nevyhnutné foto, statív, vodu jedlo a idem preč od ľudí. Výhľad, krajina, prostredie, krása. Škoda len, že pretekárov so športovými výfukmi počujeme všetci už 4 km pred cieľom. Ľutujem, že som tu sám. Pomaličky odchádzam a klesám do dolín, tam sa nezdržiavam.

Smerujem k jazeru Idro po ceste 237. Začínam byť čertovsky hladný, v dedinských potravinách ukazujem na šunku, syr, paradajky, papriky. Pani za chladiacimi pultami to pochopila, mám obloženú maxi bagetu skoro 1 m dlhú. Túlam sa po kopcoch asi v nadmorskej výške 600 - 1000 m a viac sa mi páči ako na niektorých známych passoch, či coloch. Zastavujem, Fazera nechávam na ceste idem na svah, počkám kým ma predbehne asi 100 kusov ferrari, keď už hodnú chvíľu nič nepočujem, začnem jesť 2/3 bagety, oneskorenci sú vždy najhorší, 10 šialencov sa o chvíľu privalí. Nad 30 rokov mali, keď pripočítam vek spolujazdkyne.

No vyštverám sa na P. di Croce Dómni 1892 m, ale to už bola úzka cestička, bolo to aj dole napísané, zatvorené, ale skúsim. 1 a 2 trénujem radenie, nie veľmi mi to ide. Príjemne sa ochladilo, ale cesta je úzka, nechcel by som sa gúľať dole. Na rázcestí smerom Giogo delle Bala 2162 m stretávam dvoch 50 r. Nemčúrov, vidím, že cesta je z veľkých kameňov. Jeden tvrdí, že by tam na Fazerovi nešiel, druhý by šiel. Idem pešo 200 m.

Špekulujem - je 18 hod, som unavený, celý deň sa motkám po priesmykoch. Ľúto mi motorky. Otáčam sa na Merano, úzka cestička a dlhý padák, začínajú ma čertovsky bolieť zápästia. Mám nasmerované po rýchlej ceste do Bergama. No mám dosť. Potrebujem dlhšiu pauzu, krásne jazierko je pri ceste. Trávička, besiedky, asi 20 m vedľa chlapi opekajú klobásky.

Zapínam mobil, 1x zlý PIN, 2x zlý PIN, joooj mýlim sa, mrmlem si, veď to je PIN karty. 3x zlý PIN. No, ale som sa nazlostil na seba, skoro som pukol od jedu. Hlavná vec, že si pamätám ŠPZ áut, keď som brigádoval na strednej škole. No paráda, sľúbil som po ubytovaní poslať domov sms, kde som a či som OK. 8 rokov mám rovnaké PIN, pozerám na mobil, kúsok špiny mám medzi klávesami. Je 20 hod, Taliansko, búdky na mince snáď ani neexistujú. Beriem 5e, chlapom vysvetlím čo potrebujem – 1 min hovoru na SR. Hovoria čo si o Rumunsku, nie som zo Slovenska. Nie, nie to oni sú Rumuni. Pracujú v I. Veď sme v EÚ. Jeden z nich mi dáva mobil, Gabike dávam inštrukcie. Má obavy o môj stav: „Ty si zabudol číslo, neverím. Si OK?“ Platiť netreba, želajú mi dobrú cestu a ešte predtým ma volajú k stolu. Keby som mal niečo tekuté, šiel by som, ale s prázdnymi rukami, nie.

Hútam, potiahnem za Turín po diaľnici niekde okolo mestečka Susa a prespím v horách. No je to asi 300 km, ale diaľnica. Na jednej pumpe si všímam tel. automat na mince!!! Zobúdzam Gabiku, diktuje mi PUK. Priznám, som kľudnejší s mobilom. 300 km stálo asi 10e. Nie najlepšie som odbočil v Turíne a na konci mesta sa pýtam, no koho o 1 ráno? Šľapky. Teda, poriadne silikónovej. Smer nevie samozrejme, keď bola z Poľska.

Pred 2 ráno som ceste č. 25 v obci Chianocco si všimnem odbočku pre karavany, prichádzam na osvetlenú, oplotenú lúku. To, aby sa nemotali v dedinke, obec tam urobila zdarma no, nie je to parkovisko, lúka, záchod - čistý, splachovací, umývadlo, hadice na doplnenie vody, kamery s upozornením o zapojení na políciu. Neváham, čistučký zaspávam v najmenšom stane na svete. Do Francúzka je to pár km.

Francúzsko

O 7 hod som na motorke a už sa štverám na Colle delle Finestre 2176 m. Znova dlho predlho 1-2, niekde len tak - tak vyberiem zákruty na 1x. Po 20 minútach zatvorené, zasypaná cesta, škoda, malo to byť Colle dell´Assietta 2472 m potom kopček 2497 m a 2381 m. Sľuboval som si od tejto cesty pekné výhľady. Škoda. Vraciam sa do mestečka Susa a tam už na mňa čakajú závory a policajné hliadky. Znova cyklistické preteky. Na otázku „France“ ukazujú smer rukou. Dobre teda, idem po mimoriadne zábavnej ceste, míňam nadpis „France“ a veľkú priehradu (Lac du Mont Cenis 2087 m), voda má farbu egrešovej mliečnej polievky. Vlastne si z detstva pamätám len dve strašné veci: tú polievku v Bulharsku a v 30 prípadoch majora Zemana, v časti Studňa, chlapíka, ktorý sa tam kýval so sekerou.

Ako si tak meditujem a prechádzam peknou krajinou, neuvedomujem si, že na mňa svieti celý čas slnko z pravej strany a to bolo 9 hodín. Precitnem pri smerovej tabuli C. de I´Iseran 2770 m. Vtedy mi došlo, že som tu mal byť na spiatočnej ceste a som o 100 km severnejšie. Nie je to tragédia, ešte som tu nebol a je tu nádherne. Po krátkej prestávke si vytváram nový plán a smerujem na Col du Galibier 2645 m. Cestou som prekvapený množstvom cyklistov, ale nie hocijakých, všetci sú starší odo mňa, majú 40 - 60 rokov a o niektorých by som v živote nepovedal, že sú cyklisti. Mali pivné bruško, ale lýtka a stehná, akoby na rieke Volge ťahali lode. Keďže je popri ceste sneh, tak si naň sadám a teším sa ako decko. Na kopci je trochu husto na môj vkus, ale cyklistov obdivujem. Viem, čo si kúpim, keď ma prestanú motorky baviť. Poriadny bicykel.

Cesta dole mi pripomína pravek, kvôli obrovským skalám, tie trčia do neba. Cestou na juh ma čakajú kľudné kopčeky, niektoré sú vlastne lúky, len sú vyššie položené. To zberačov nálepiek asi menej zaujíma a tak je tu kľud. Niečo pre mňa. Po prejdení Col de Vars 2111 m a Col d´ Allos 2275 m sa dostávam do nadmorských výšok 600 - 1300 m a tam sa páči najviac.

Ale to sa už motám okolo parku Verdon. A viem, že si to ešte zopakujem. Začínajú ma bolieť zápästia a strácam v rukách cit. Nie veľmi sa mi darí pohýnať do kopca a nehlučne radiť. Nepomáhajú prestávky, cvičenie, máčam ruky v bystrinách. Dvihnem skrutkou otáčky na voľnobehu z 1250 na 1600 a je to. Priznávam, som dosť unavený. Pustým francúzskym vidiekom prichádzam do mesta Draguignan a po vidieckych cestách v noci prichádzam do Marseille. Ruky ma bolia, akoby som robil so zbíjačkou, oči červené ako angorák, zadok mi odumrel. Prichádzam ku priateľom a som rád. Potom nasledovalo toto.

Kríza stredného veku?

Keď sa tak človek túla peknou krajinou, leží na tráve, díva sa na hory, premýšľa, skončí to buď depresiou alebo nejakým sebapovzbudzovaním v tom zmysle, že všetko je v poriadku. Došlo mi pri pohľade na 50-60 ročných motorkárov, že pomaly ďalej zájdeš, aj keď rýchlejšie si tam skôr. Tu už považujú 60-ročného človeka za starca a vôbec to tak nie je. Všimol si si ako ľudia zazerajú na staršieho človeka, ktorý sa o 1 sekundu pomalšie pohne na križovatke, keď si v obchode uloží nákup a až potom chce zaplaťiť, všetci prevracajú očami. Ich FJR nikdy neprekročila diaľničnú rýchlosť, pneu zjazdená len v strede a čistučké GS vo veku 1-30 rokov je hýčkané ako batoľa. Už žiaden úškrn, keď zbadám katalógového BMW panáčika. Uvedomil som si, že neviem poriadne odpočívať a plytvám vzácnym voľným časom. Rozhodol som sa to zmeniť. Prvýkrát v živote som počas dovolenky a potulkách na motorke zabudol aký je deň, nemyslím dátum, ale deň. Nuž akceptujem, že je to podivný záver z mojej cesty.

Fakty: chlapi žijú na Slovensku priemerne 71 rokov. Rozumieš slovu priemerne, keď niekto potiahne do 81, niekto to zabalí v 61 rokoch. Koľko percent si už odkrútil, ja 51%, teda väčšiu polovicu. Veselšiu, lepšiu???

Tým som chcel povedať, aby si nečumel na televízor, aby Ti riť neprirástla ku gauču. Sadni na motorku, alebo zober auto, nalož svoje deti, jej deti, vaše deti, podľa toho čo si v živote navystrájal a cestuj, je to príjemné oddychovanie a vzdelávanie. Ja som voči vzdelávaniu imúnny, musím sa ešte veľa motorkovať a Ty?