...a ešte si zrejme aj dlho počkajú. Vydretý voľný termín bolo ale škoda nechať odplávať, predpoveď počasia obstojná, tak sme nakoniec dobre urobili, že sa šlo (ako sa ukázalo, boli to po dlhom čase jediné Alpy v roku).

Okrem klasík bolo nutné zas vyhľadať na mape nejaké tie novinky, a zavŕšiť to jedným utajovaným pútnickým miestom.

Bojové sms-ky, a už je tu aj predvečer odjazdu. Telefonujem Gabovi že čo a ako, a on že nič, akurát ho riadne bolí hrdlo, ale bude kloktať slanou vodou a do rána je fit. Úprimne parťáka ľutujem, a spokojný sám so sebou si opakujem, že ešte nikdy na žiadnom motovýlete som nebol chorý, ani som neochorel.

4.6.2006

Žilina, Zeleneč, Bratislava, Wien, Graz, Klagenfurt, Villach, Mauthen. 702km

Zavčasrána otvorím oči do nádherného dňa...totiž vlastne len jedno oko, druhé je zalepené. Utriem zelený hnis do trička, kvapnem a v relatívne dobrej nálade vyrážam v ústrety priateľom, ktorí čakajú na Zelenči. Po pár minútach jazdy ma rezavá bolesť v oku (idem so zatvoreným-okom) núti v Ilave zísť z diaľnice, vyhľadať lekáreň a kúpiť dáke účinnejšie kvapky.

Diagnóza magistry je ale jasná v prvej sekunde: „to je na antibiotiká“. Pokračujem v jednookej jazde po diaľnici, a kvôli tomuto hendikepu volíme na presun do Mauthenu tú najjednoduchšiu trasu, po diaľnici. Sölkpass, Nocklamstrasse a Windische Höhe dnes nebudú poctené našou prítomnosťou. K večeru sa už interval pravidelného vytierania oka predlžuje z 10 minút na asi pol hodinu, a cesta ubieha „veselšie“.

Oko síce reže aj večer ako šľak, ale pri pohľade na Gabove utrpenie s hrdlom sa aspoň necítim taký osamelý. Maroško nám vysvetľuje, koľko rokov už nebol chorý, ani len nádchu nemal....

5.6.2006

Mauthen, Plöcknepass 1362m, Tolmezzo, Ampezzo, Passo di Mauria 1298m, Pieve di Cadore, Passo Cibiana 1536m, Passo Duran 1605m, Passo Aurine 1299m, Passo di Cereda 1369m, Passo Brocon 1616m, Grigno, Caldonazzo, Calceranica. 318km

Dnešným dňom začína teda naše putovanie po menej zvučných sedlách. Po rozlúčke s našími hostiteľmi Bergerovcami v Mauthene prekonávame starý známy Plöcknepass, čím sa dostávame do Friaulu.

Po pár minútach jazdy míňame odbočku na Monte Zoncolan či Ravascletto, takže mi blinkrovým palcom trošku cukne doprava, ale poznávanie nového má dnes prednosť. Zdravotne som na tom už o čosi lepšie, oko už až tak nereže, aj ním už začínam pomaly vidieť cez povlak, ale dostavila sa hnusná bolesť hrdla a stredná horúčka. Gabov stav je bezo zmien, Maroško je v pohode.

Cez Ampezzo začíname stúpať kľukatou cestou č.52 na Passo Máuria. Táto cesta je na mape označená ako hlavná cesta, východozápadná spojnica v tejto oblasti, výška takisto málo impozantná, takže očakávame hladký a rýchly presun. Okamžite sme vyvedení z omylu, aj keď celkom príjemne: Passo Máuria, to sú nekonečné a nekončiace zákruty v lese, to vykrúcanie lezie až na nervy, rovinky neexistujú. Našťastie premávka nulová, v sedle oddych pri zatvorenom hoteli, ktorý asi pamätá aj lepšie časy.

Ticho narúšajú iba semtam prechodiace skupinky nemeckých motorkárov. Škoda, že všetko je v lese, výhľadov je v porovnaní so známymi a vyššími dolomitovskými sedllami pochopiteľne pomenej.

Ďalej pokračujeme na juhozápad cez sedlá Passo Cibiana, Passo Duran, Passo di Aurine a Passo di Cereda. Niektoré zdroje uvádzajú tieto sedlá, najmä Passo Duran, ako tajné tipy porovnateľné s Dolomitmi, ale ja som relatívne sklamaný. Azda je to aj kvôli počasiu, ktoré sa medzičasom zhoršilo, zmazľavilo cestu a obmedzilo výhľady.

Zákrut a aj takmer úplnej samoty si tu samozrejme každý užije vyše hlavy, až ho to prestane baviť, bolia ruky i celé telo, ale tá nadmorská výška mne osobne jednoducho chýba.

Passo Duran síce medzi menovanými naozaj vyniká, medzi nejaké veličiny by som ho nezaradil, aj Duran je takmer celý pod hranicou lesa.

Najlepší dojem mám až z posledného sedla tohto prejazdu, Passo di Brocon, ktorý na ma upútal svojou drsnosťou (snáď až príliš umocnenou počasím), osamelosťou, a zaujímavou serpentínovou cestou, ktorou sme zišli cez Grigno do doliny na diaľnicu A4.

V doline je razom horúčava, naše sily vyčerpané, a tak po krátkom diaľničnom presune pristávame v mestečku Calceranica, kde na brehu jazera skladáme kosti v príjemnom hoteli Lido. Berieme dve izby, a keďže môj stav je vyhodnotený ako najhorší, spím sám, aby som ostatných nenakazil.

6.6.2006

Calceranica, Kaiserjägersträsschen 1255m, Monterovere, Passo del Sommo 1343m, Lavarone, Folgaria, Rovereto, Mori, Monte Baldo (Bocca del Creen 1617m, Bocca di Navene 1425m, Cavallo di Novezza 1433m), Ferrara di Monte Baldo, Garda, Torri – trajekt – Gardone, Gargnano, Tignale, Villa, Limone sul Garda, Riva del Garda, Arco (špitál), Riva del Garda. 216km

Ráno som taký rozdrúzganý, že recepčný mi pri platení automatický robí čaj, a posunkom naznačuje, že tento je gratis. Aj Maroško už spomína akési hrdlo, a brebentí čosi o antiobiotikách v batožine. Mne sa k hrdlu pridala bolesť kotrby, oko v noci takmer zázračne ustúpilo.

Celá oblasť východne od Trenta a Rovereta je doslova popretkávaná neprehľadnou sieťou zaujímavých alpských ciest a cestičiek, ktorej aké-také prejazdenie a spoznávanie môže trvať celé dni. My sme si na náš presun na juhozápad vybrali niektoré z tých známejších spomedzi neznámych ciest a sediel.

Po odjazde z hotela nám hodnú chvíľu trvá, kým nájdeme smer, ktorým sa dostaneme na úžasné stúpanie na juhozápad, a to cestou Kaiserjägersträsschen, ktorej vzrušujúce serpentíny vidieť z celej doliny i od jazera v masíve na juhu. Treba najskôr sledovať značenie „Centa S. Nicolo“, a keď sa objaví značenie „Monterovere“, isť už po ňom. Odmenou nám je jazda po Kaiserjägersträsschen,

teda alpskej ceste, ktorú vysekali do skaly nejakí tirolskí vojaci v prvej svetovej vojne (ak sa nemýlim). Na dĺžke niečo vyše 12km prekonáva táto pozoruhodná spojnica výškový rozdiel 770m, pričom stále stúpate serpentínami akoby po exponovanom balkóne nad rovinou pod vami.

Najkrajší je asi 2,5km dlhý úsek najstrmších serpentín a tunelov, kde je cesta úzka iba okolo 2-2,5m s prakticky nulovými možnosťami vyhnúť sa protismernej premávke. Pripomína mi miestami cestu Montvernier-Montpascal.

Exponované miesta sú ale opatrené zrkadlami, a vjazd prívesom či náklaďákom je aj tak zakázaný, premávka opäť nulová.

Na vrchole cesty dosahujeme zalesnenú náhornú plošinu. Doľava sa dá odbočiť na východ na Passo di Vézzena, my smerujeme na západ a pokračujeme po úžasnej kľukatej ceste s klopenými zákrutami tichým ihličnatým lesom a neskôr cez rotrúsené osady, sedlo Passo del Sommo a lyžiarske stredisko Folgaria opäť klesaním do doliny, smer Rovereto a Mori. Mesto Mori, akoby súčasť aglomerácie Rovereto, je východiskovým bodom na zaujímavú horskú cestu cez Monte Baldo.

Monte Baldo je známy horský masív, ktorý vlastne tvorí východný breh jazera Lago di Garda. Po východnom chrbte Monte Baldo, takmer po jeho hrebeni, vedie spomínaná cesta, ktorá z Mori veľmi nenápadne tiahlo stúpa až takmer na hrebeň, pričom z Mori do najvyššieho bodu Bocca del Creen prekonávame až 1410 výškových metrov. Po lúkach, cez lesy, neskôr tunely i zopár serpentín.

Následne cesta pokračuje niekoľkokilometrovým traverzom (na ňom sa nachádza aj vyhliadkový bod Bocca di Navene, jediné miesto, odkiaľ cez „štrbinu“ v masíve Monte Baldo vidieť na západ, a teda jazero Garda – my sme kvôli hmle nevideli nič...), aby následne začala na juhu klesať.

Po takmer hodine jazdy sa ocitáme odrazu z ničoho nič v doslova stredomorskom pásme, v meste Garda na brehu rovnomenného slávneho jazera. Sily dobíjame v miestnom supermarkete, ale nie je to ono, preto v skorom popoludní pokračujeme po Gardesana Orientale (cesta po východnom brehu) na sever.

Po pár kilometroch jazdy plnou pobrežnou cestou mi pohľad na pristávajúci trajekt v meste Torri di Benaco vnukuje myšlienku na spontánne oživenie alpského výjazdu...a o 25 minút sa už na palube trajektu plavíme do protiľahlého mesta Maderno,

z ktorého pokračujeme na sever po zaujímavej Gardesana Occidentale (ceste po východnom brehu) plnej tunelov, ktorú dal postaviť ešte Duce.

V oblasti Tignale ale z Gardesany odbočujeme strmo doľava, na západ, a po šialených serpentínach sa razom dostávame niekoľko sto metrov nad hladinu jazera, a pokračujeme skúmaním divoko zakrútenými, neopísateľnými cestičkami až cez Trémosine.

Chcel som si overiť, či na toľkokrát ospevované sedlo Passi di Tremalzo stále platí zákaz vjazdu motocyklom. Žiaľ, na tvare miesta zisťujeme, že platí, a tak cez Limone sul Garda klesáme zas na Gardesanu, až do turistického mesta Riva del Garda.

Medzičasom sa zvečerilo, a mňa k hrdlu a hlave tak rozboleli uši, že som začal mať normálne obavy o sluch, a skončil som na pohotovosti nemocnice v Arco. Po zaplatení 65 euro za „konzultáciu“ som vyfasoval takmer prázdne kvapky do uší a radu, že v tejto (inak nádhernej ako z telenovely) nemocnici nie je ušné oddelenie, a preto mám nasledujúce ráno zájsť do Rovereta za ušným...

Narýchlo za súmraku nachádzame zaplatiteľný hotel na brehu jazera Garda (táto oblasť je vyhľadávaná a pomerne drahá), a bezmocne sa tam skladáme. To, že hotel má v pekne upravenom parku osvetlený bazén, ani nevnímame. Zaspávam dolámaný horúčkou, aj Maroško už nasadzuje antibiotiká.

7.6.2006

Riva del Garda, Rovereto (špitál), Riva del Garda, Lago di Ledro, Passo Amplona 735m, Storo, Ponte Caffaro, Anfo, Passo del Maré 1418m, Anfo, Bagolino, Goletto Gaver 1795m, Goletto di Cadino 1943m, Passo di Croce Domini 1892m, Breno, Capo di Ponte. 191km

Nálada je definitívne v ťahu, a tak ma ani príliš netrápi, že návratom do Rovereta a pobytom v tamojšej nemocnici strácame dobrého pol dňa. Aspoň som trochu spoznal taliansky zdravotnícky systém, zistil že mám zapálenej pol hlavy, a dostal predpísané antibiotiká. Napoludnie prechádzame zas cez Riva del Garda,

a pokračujeme po ceste č.240 na západ, okolo nádherného jazera Ledro, a cez veľmi zaujímavý a úplne neznámy Passo Amplona (je tam odbočka na Passo di Tremalzo, aj z tejto strany je motozákaz). Onedlho sme v Ponte Caffaro na brehu jazera Idro, kde nemôžme vynechať stúpanie na môj srdcový Passo del Maré.

Gabo je týmito serpentínami taký uchvátený, že ho spontánne nazýva „Passo Brutale“. Žiaľ v sedle sa dozvedáme, že prechod odtiaľ traverzom cez Passo Spina na Passo Maniva stále nie je kvôli gigantickej kamennej lavíne (ktorá nás tam zabrzdila pred rokom) možný, a preto sa vraciame (už v mrholení...)

na východ k jazeru Idro, a na prechod do doliny Val Camonica použijeme cestu cez Bagolino, a nádherné sedlá Goletto Gaver, Goletto di Cadino a Passo di Croce Domini. Znova ich opisovať nemá zmysel, treba tú ich tichú a ťažko zdôvodniteľnú príťažlivosť zažit.

Pri klesaní z Croce Domini sa podvečer rozhodujeme, či odbočiť pred Brenom na juh (smer pútnické miesto a Passo San Marco), alebo na sever, a celé to skrátiť.

Vzhľadom na náladu a vyčerpanosť nechávame pútnické miesto na iný rok, a Passo di San Marco už v druhom nábehu zostáva nepokorené. Po krátkej jazde dolinou severným smerom to pre dnešok zapichneme v hoteli Grafitti Park na predmestí historického Capo di Ponte. Som úplne odpálený, od horúčky sotva vládzem stáť, a som presvedčený, že minimálne zajtrajši deň preležím v hoteli, a pozajtra najkratšou diaľnicou domov...

8.6.2006

Capo di Ponte, Édolo, San Pietro, Trivigno, Passo di Guspessa 1824m, Passo della Foppa (Mortirolo) 1852m, Monno, Ponte di Legno, Passo di Gavia 2652m, Santa Caterina, Bormio, Passo dello Stelvio 2758m, Spondinig, Meran, Hafling. 259km

Sýty hladnému neverí, a tak moji druhovia ani neuvažujú o dákej zdravotnej pauze, zvlášť preto, že je nádherný deň. Po skromných raňajkách (čo už za tú cenu...) pokračuje trojčlenný lazaret na motorkách na Édolo, a odtiaľ na západ, po ceste č.39, smer Passo di Aprica (1176m).

Kúsok pred Apricou, v osade San Pietro, odbočujeme strmo doprava na ďalšiu poznávačku, pomerne nedávno sprístupnenú a vyasfaltovanú hrebeňovku medzi sedlami Passo di Guspessa a Passo della Foppa (Passo Mortirolo).

Už samotné stúpanie na Passo di Guspessa z Apricy cez Trivigno je úžasné, žiadna premávka a neopísateľné výhľady na juh na hrebeň masívu Adamello. Nasleduje úsek Trivigno-Guspessa-Foppa, ktorý je vlastne asfaltovou hrebeňovkou s dych vyrážajúcimi výhľadmi na hreben hôr Adamello a Bernina.

Cesta Guspessa-Foppa je bezpochyby najúžasnejšou novinkou tohto výletu, a som rád, že sme mali šťastie aspoň pri „výbere“ počasia. Pauzy na fotenie a relax sú vzhľadom na náš žalostný stav akési tiché a bez úsmevov, ale aj tak vieme, že sme šťastní, že tu sme.

To isté platí aj o nasledujúcom zjazde do Monno, a popoludnie tohto nádherného dňa trávime najkrajšie ako sa len dá – prejazdom našich lások Passo Gávia a Passo Stelvio, ktoré sa nám nikdy nezunujú.

Zvlášť scenéria Gávie je v tomto období úchvatná, veľa snehu, a jazero Bianco ešte zamrznuté.

Komuže by sa toto zunovalo...

Posilnení neočakávanými i očakávanými zážitkami dnešného dňa sa nám takmer potme podarí zájsť až za Merano, kde nocujeme v horskej dedine Hafling na svahoch Sarntalských Álp.

9.6.2006

Hafling, Meran, Timmelsjoch 2503m, Innsbruck, Zillertal, Zell am Ziller, Gerlos, Filzsteinalpe 1628m, Krimml (vodopády), Mittersill, Zell am See, Schwarzach. 360km

Prebúdzame sa s konštatovaním, že lieky aspoň začínajú zaberať, a preto padá rozhodnutie, ešte to neotáčať domov, ale zas čosi povykrúcať. Z Merana nemôže byť iná voľba ako nádherný Timmelsjoch, ktorý môžme zas a zas.

Na rakúskej (severnej) strane Timmelsjochu, ktorá má mimochodom tak 20% krás tej talianskej, platíme už zas nehorázne zdražené mýtne (už 11 ojro, to je úplne neuveriteľné),

a dolinou Ötztal prechádzame až na diaľnicu. Po slabej hodinke rýchlostnej vložky sa upokojujeme pri vjazde do doliny Zillertal. Je pokojné neskoré popoludnie, a ja neviem prečo míňam v Ried východiskový bod na hrebeňovú horskú cestu Zillertaler Höhenstrasse, ktorú som zamýšľal opáčiť ako ďalšiu novinku.

Počas nasledujúcej prestávky na kávičku na pumpe to už neriešim, pretože naporúdzi máme ako náhradu atraktívny výjazd z Zillertalu, a síce dolinu Gerlostal so známym sedlom Gerlospass. Cez toto známe sedlo som nikdy nešiel, lebo jeho nadmorská výška (1628m cestné sedlo Filzstienalpe) ma dostatočne nelákala, aj keď Milan vždy hovorieval, že „ale ty zatáčky!“

V tento večer sme spoznali, čo mal na mysli – určite západnú rampu Gerlospassu: široká cesta, drsný asfalt, tiahle rýchle zákruty v stúpaní, nulová večerná premávka, toto je športová hostina a 68 koníkov inak živého stromčeka je asi prvý krát žmýkaných takmer nadoraz. V sedle aj Maroškovi žiaria oči spokojnosťou, on si to so svojími 164 koníkmi na XX bezpochyby užil ešte viac.

Vôbec je tento večer, ktorý sme už vlastne mali tráviť kdesi na diaľnici za blavou, úžasným prekvapením, takmer máme navrátené zdravie a tešíme sa z prítomnosti v tomto nádhernom kúte Álp.

Ochladilo sa, a tak je večerná okolitá príroda, pocukrovaná snehom už takmer od našej úrovne, dokonalou kulisou pre tento emotívny večer. Okolité trojtisícovky Zillertalských Álp a Vysokých Táur sú zasnežené ako uprostred zimy, a poskytujú okrem iného bohaté zdroje ľadovcovej vody aj pre známe Krimmlské vodopády, ktoré máme ako na dlani, a ktorých hukot vo večernom tichu dolieha až k nám, do zákrut východnej rampy Gerlospassu.

Vynikajúco naladení pokračujeme večernou dolinou cez udržiavaný rakúsky vidiek cez Mittersil, Zell am See až do dediny Schwarzach im Pongau, kde na poslednú chvíľu nachádzame ubytovanie.

10.6.2006

Schwarzach, diaľnica 311, Radstatt, Radstädter Taurenpass (Obertauern) 1783m, Tamsweg, Murau, Judenburg, Leoben, Semmering, Wien, Bratislava, Žilina. 639km

Dnes chceme zubami-nechtami ešte niečo prejsť, nové alebo staré, určite ešte pár passíkov na ceste domov musí byť. Vyrážame zavčasu, ale ešte pred dosiahnutím prvého sedla na dnešnej trase (Obertauern) sme nútení navliecť regenky. Nielen kvôli dažďu, ale i kvôli stále klesajúcej teplote, ktorá v pomerne nízkom sedle Obertauern (1783m) dosahuje iba pár stupňov nad nulou.

Rýchlo, cez Twenger Talpass (1381m) opúšťame toto obrovské lyžiarske stredisko, a keďže počasie sa nelepší, aj Sölkpass zostáva pre rok 2006 definitívne bez nás.

A tak sme sa zas zaradili do každodenného života. Aj keď sme pojazdili mnoho do omrzenia sa opakujúcich sediel, aj náš narýchlo ušitý výlet je zároveň dôkazom toho, že v Alpách, aj tých rýchlo dosiahnuteľných zo Slovenska, sa dá vždy nájsť mnoho nových a zaujímavých ciest a cestičiek.