Veľa ľudí som sa pýtal , čo si myslia o ceste do Bieloruska a všetci ma odhovárali okrem môjho otca, ktorý povedal: “A ty si myslíš, že v Bielorusku chodia ľudia spať na stromy?“

Klasika, Fazer pripravený deň vopred, ráno sadám a prechádzam cez Poľsko. Poliakom sa asi máli koľkí pomreli v II. svetovej vojne a tak v zabíjaní pokračujú na cestách. Jazdia asi o 20 km/h rýchlejšie a to všade ako u nás. Nechcel som ísť na hraničný prechod pri Breste je na trase Warszawa – Minsk - Moskva, ale na prechod Slawatycze. Je asi 16 h prešiel som okolo 500km a prichádzam ku hraniciam „strašidelnej“ krajiny, kde môžeš oveľa ľahšie pricestovať ako do USA.

Poľský policajt na mňa máva a tak predbehujem 9 áut po 30 sekundách som vybavený. Na Bieloruskej strane bolo veľa okienok a veľa typov uniforiem a dostal som toľko papierikov na vyplnenie ako nájdeš v poštovej schránke po mesačnej dovolenke. Sám od seba sa ma ujal mladý človek v modrej uniforme, ktorý mi pomáhal pri vypisovaní a ja som si značil uniformu, ktorej to mám odovzdať. Musím dodať, že mám otrasný rukopis a dve zrkadlovo rovnaké strany žiadneho dokumentu neboli rovnako vyplnené. Asi 8x som sa podpísal, stále inak. Človek v zelenej uniforme, ktorému som to odovzdal sa na mňa vyčítavo pozrel a prepísal to!!! Ja som tam hodil ešte dva odlišné podpisy, mávol rukou. Pchal som hlavu do búdky, lebo som chcel vedieť ako napíše na PC slovo Yamaha, keď nemajú písmeno H. Dostal som pobytovú kartu na tri mesiace aj keď som mal víza na mesiac. Na otázky: „Kam idem, kde budete spať?!“ Som pokrčil ramenami: „Neviem, úplne presne“. Za 45 minút som mohol ísť.

Nikto nerobil prieťahy, nikto nerobil problémy, aby dostal všimné, či urýchľovací poplatok, všetci boli vzorne upravení, žiadna stará vyťahaná uniforma, rozčaptané topánky: ako zo žurnálu. Navyše mi radili, kde sa ubytovať, ale to nie je v Bielorusku také jednoduché.

Smerujem teda rovno na sever smer Brest, pred ním odbočujem na Biele jazerá, mal by tam byť pioniersky tábor. Bol, cítil , že som omladol o 25 rokov. Posledná štátna dotácia prišla asi v roku 1970, ale aj tak bol „socialisticky“ krásny. Deťom je jedno, či je na nástenke červená hviezda, alebo Coca – Cola. Správcu som hľadal hodinu. Nenašiel som. Našiel som dosť pekných učiteliek, tučné tety kuchárky v kuchyni, dvoch amerických farárov – kazateľov, učili anglický jazyk!!! Rozhodol som sa ostať. Tábor bol v lese pri jazere, kedysi úplne oplotený, bolo v ňom asi 400 detí vo veku 6 – 14 rokov. To bol dôvod prečo z neho nemám fotografie, „západný cudzinec fotiaci dospievajúce deti“ nebol to najlepší nápad.

Nikto z dospelých a tých 400 detí ku mne neprišiel, dospelí mi odpovedali, snažili sa pomôcť, ale ku mne neprišli. Nešlo mi to do hlavy, veď chlapci a motorky... Zložil som sa úplne vzadu pri vode a poslednej, najškaredšej, opustenej chatke. Len čo som postavil stan, zotmelo sa. 20 m odo mňa pionieri založili oheň a spievali do 22 hod, ale to už prišli ku mne dovolenkujúci bieloruský párik, ponúkli ma jedlom, alkoholom, samozrejme. Ja som nechcel piť, Andrej sa opýtal, či mám 100 dolárov, prikývol som, povedal, že mám na pokutu za jazdu pod vplyvom alkoholu... Mal päť mobilov, internet – nie, nemožné. Nina bola zdravotná sestra, plat 140 dolárov, 40 dní dovolenky. Rozprávali sme sa asi 90 min. Andrej sa zrúbal a odišli. Vošiel som do stanu bolo 23 hodín. Nastal čas, aby sa 400 detí s bleskom odfotilo pri motorke v noci 1 m od stanu. O šnúry stanu zakopli len prví desiati, potom nebolo o čo zakopnúť. Spať sa nedalo a tak som hútal nad tým, čo chcela Nina povedať tým, keď tvrdila, že každý večer vzorne pripravuje večeru a miluje sa s mužom. Andrej sa vtedy snažil alkoholickým močom zničiť kríky vo vysoké 2 m.

Deti odišli. Prišiel kašľajúci dedko, zasvietil, otvoril okno, pustil tranzistor. Alla Pugačova. „Millión roz.“ Vzdal som to. Sú 4 hodiny (v Bielorusku 5) , balím. Odchádzam smer Brest.

Raňajky v Breste.

O 6 hodine sú všetky ulice a chodníky v centre Brestu vystriekané vodou. Je tu umelá zamestnanosť / oficiálna nezamestnanosť 2.6% /, preto všetci bez práce upratujú. Heslo z vojenčiny, čo je mokré to je čisté, platilo. Nájsť pevnosť nie je problém, ľudia mi ochotne radia. Po pravej strane je múzeum lokomotív, je utorok. Zatvorené je v pondelok – utorok. Nočnému strážnikovi núkam 5 dolárov, berie tri.

Mám múzeum pre seba a využívam to, hrám sa so statívom. Tie parné lokomotívy sú úžasné a obrovské, len koleso je vysoké ako ja. Aha „bilboard“ Hrdinovia socialistickej práce, Tabuľa cti nám dávno zabudnuté frázy...

Cestu k pomníku lemujú mená padlých vojakov, skôr dôstojníkov. Stále som si myslel, že pevnosť nebola dobitá, svojím spôsobom to je pravda, lebo bola zrovnaná so zemou, nemci mali aj zajatcov. Nič to nemení sa skutočnosti, že obrancovia boli ozaj hrdinovia. Bielorusi majú k II. svetovej vojne a k pamätníkom z vojny iný vzťah ako my. Prekvapilo ma, že vedľa pamätníka je obnovený kostol. Pamätník je veľký ako bytovka. Počas mojej rannej návštevy tam prišli ľudia zo Sibíri položiť kvety, pozor, nie zájazd súdruhov, obyčajní ľudia na obyčajnej lade.

V potravinách sa nedá platiť dolármi. Je 7.30 hod v kasíne je nafajčené ako v kubánskej krčme. Ľudia s červenými bielkami očí tam prehrávajú 100 dolárovky, ochrankár ma sleduje akoby som bol prezident. Kurz je rovnaký ako v banke, pumpe, všade inde. Vonku parkujú zánovné „7“ od BMW. Ťažko je byť v tomto štáte proletárom. Kupujem šalát, chlieb, minerálku, jablko, šišku. Približne 3 doláre dosť, keď zdravotná cesta maká za 140 mesačne. Nekresťansky veľa, pardon, nesocialisticky veľa. Raňajkujem v parku.

Obed v Minsku.

Z Brestu vedie do Minska cesta o akej sa nám na Slovensku ani nesníva. 350 km žehliacej dosky. Bez jediného výtlku, niet na svete motorky, ktorá by sa tam v zákrute naklonila. Bol som vďačný za dopravnú značku práca na ceste, aby som zaradil 4. Nekonečná rovina. Najvyšší vrch v Bielorusku ma 345m.

Musí to byť strašné robiť tu traktoristu, 8 hod ideš rovno, 8 hod naspäť. Idem po žehliacej doske už 30 min 90km/h nikto ma nepredbieha, ani bohatí Moskovčania. Zaplatil som mýtne 2+1 dolár. Potom uprostred ničoho všetci pridali. Poriadne. To bolo divné, zrejme to malo nejaký dôvod.

Prichádzam do mesta z diaľničnej nudy ma preberali len ruskí kamionisti, ktorí všetok odpad vyhadzujú za jazdy. Stareny v oranžových vestách na bicykloch zberajú odpad po týchto praľuďoch. Zastavujem na prvej benzínke. Kupujem mapu mesta, pumpárovi hovorím, čo chcem vidieť a kadiaľ odísť, všetko mám poznačené. Mám ísť 6 km rovno a pri zrkadlovej budove vpravo. Fajn. Som v centre.

Mesto má 1 730 000 obyvateľov, 256 km2 je z roku 1067. Po II. svetovej vojne bolo na 80% v ruinách. Dá sa povedať, že žiadna budova tam nie je staršia ako 62 rokov. Všetko je postavené znova, ulice sú rovné a širokánske, trošku preženiem, keď poviem, že chodníky sú ako naše cesty. Túlal som sa po meste 6 hodín, nenašiel som jednu dieru na ceste, jediný chodník vyliaty smolou, všade zámkova dlažba, oblé obrubníky, jediný papierik na ceste, tráve. Nikde v našej republike nie sú také parky.

Vozidlový park v meste je neuveriteľný. SUV od Porsche, Mercedes G. Ako to tí proletári robia? Za 200 dolárov na mesiac??? Dedko vo filme Jurský park povedal: “Na ničom sme nešetrili“. Veru tak. Škoda, že Palác republiky je postavený v obludnom štýle. Má rozlohu 13 ha, len scéna veľkého sálu ma rozmery 22m x 31m pod strop vojde 10 poschodový dom, do výťahu nákladné auto, ale ten vzhľad. Brŕ´. Chvála, že vzdelanci sa nedali, budovy Akadémie vied a univerzít sú ozaj pekné.

Vyhladol som na ulici Nezávislosti v centre. Je dlhá 11km. Zo štvorprúdovej cesty v jednom smere cez obrubník prichádzam k reštaurácií, na terasu, čašníčka ma pozýva do klimatizovanej časti. Chcem byť na terase a pozerať na ulicu. Minerálka, 4 chody jedla. Dnes už jesť nebudem. Perfektné jedlo 5 dolárov. Čašníci strážili hostí, položil som príbor, odniesli tanier. Raňajky v potravinách zjedené na tráve v parku 3 doláre a obed v centre hlavného mesta 5, kto tam robí ceny? Je pravda, že potraviny boli na ulici Lenina

.

Predsa len človek je živočích, natrieskal som sa, tak som sa šiel prejsť do parku. Je to iný park ako v Košiciach, kde sa núkajú násťročné cigánky za 500Sk. Ľudia v parku pochopili, že človek oblečený ako ja, bude cudzinec, zastavili ma a pýtali sa ma, ako sa mi tu páči. Ja som bol nadšený, škoda len, že ubytovanie je problém. Hotely boli od 40 dolárov, ale motorka vonku. Penzióny nejestvujú. Zaparkoval som v jednosmerke, súbežne s ulicou Nezávislosti. K motorke prichádzam zozadu. Odomkýnam Fazera, ako si tak kľačím o dva autá vpredu zaparkovaná Honda Accord 2.2 VTEC. V zadných opierkách hlavy modré stroboskopy. Pekne urobené. Chlap vnútri, motor vypnutý, okná zatvorené, vonku 30 stupňov. Nemyslím si, že by tam bol kvôli mne. Ak áno bolo mi ľúto, že som mu urobil nadspotrebu na diaľnici.

Mňa už čakal moderný a pekný klenot Almaz. Budova Národnej knižnice Bieloruska. Predstav si na rovine lesklá budova zo ocele a skla v tvare obrúseného diamantu vysoká 72m /ako 25 poschodový panelák / knižnica má 100.000m2 je v nej 14 miliónov kníh. Prostredie okolo, parky nebudem sa opakovať.

Škoda, že nastal problém s ubytovaním, mohol som ešte viac hľadať, skoro som sa vzdal. Je skoro 18 hodín, otvorím mapu. Aha Viľnus, hlavné mesto Litvy, štátu v EU. Čo by kameňom dohodil cca 180km. Rýchlo nachádzam obchvat, pozerám na novostavby 20 poschodových bytoviek. Také isté boli v Kyjeve. Cena 2 – izbového 30 rokov starého bytu v Minsku je viac ako 48.000 dolárov, kto býva v tých nových???

Pár km idem po diaľnici všade je jednotná cena za benzín aj kurzový lístok. 1 liter Naturalu 95 2310 rubľov, 1 dolár 2150, 1e 2890 rubľov. Cesty vedú mimo dedín a miest, dedinčania musia prísť k hlavnej ceste, tam majú zastávky autobusov, autobus nezachádza. Na tejto rovine to znamená, že celú zákrutu vidíš, pácham strašné veci. O 80 minút tankujem pred hranicou EU. Prechod trval 5 minút.

Podvečer vo Viľnuse.

Prichádzam do mesta, z cesty sa stáva vedľajšia, žiadny smer centrum. Pýtam sa ľudí, ignorujú ma. Pomyslel som si, že to bude ruštinou, tak to u ďalších skúšam poľštinou. Kašlú na mňa. Vidím v diaľke vežu kostola, som v centre. Centrum sa mi zdá maličké, všedné asi 3x sa pýtam ľudí: „Som v centre?“. Len prikývnu a pokračujú ďalej. Centrum mesta nemá pešiu zónu a tak tam nie je kľud.

Všade je plno áut. Sklamaný odchádzam z tohto cca 550 tis. mesta. Neviem sa z mesta vymotať, mapu mám dobrú, pýtam sa ľudí. Musím to opísať, pretože som sa nestretol nikde s takou neochotou. Zastavím motorku, vypnem motor, bol som čistý, ešte nebola tma, pozdravil som, pýtam sa na cestu poľsky, rusky, smer Poland, potom na ich mesto s obrovským hradom Trakai, kde som chcel prespať. Z 10 ľudí mi odpovedali 2. Na konci mesta som stretával cudzincov ako sa otáčali a hľadali správnu cestu von z mesta. Krásny hrad Trakai som mal po ceste. Bol som nazlostený na celú Litvu, šiel som ďalej. Už tam nikdy neprídem.

Gigantické chrobáky.

Bum, bum, akoby niekto po mne hádzal gaštany. Dve rany, ¼ plexi nepriehľadná. Pootáčam hlavu, pokiaľ nechcem škúliť a pár minút musím zastať. Čistím prilbu o pár sto metrov znova to isté. Je tma, cesta je mokrá. Autá idú maximálne 80km/h. Po pár km stoja aj oni, voda v ostrekovači došla, mazanica na okne. Prikrčil som sa nad plexi, oči mám pár cm nad ním. Vo svetle reflektora to vyzeralo ako sneženie, chrobáky narážajú na vrchnú časť prilby a stekajú po vnútornej strane plexi. A ten proteínový zápach v prilbe? Ako v záverečnej scéne filmov pre dospelých s názvom „Pamela a tucet námorníkov“. Musím utrieť svetlo. Idem už len 50tkou. Vzdávam to. Nocujem v prvom penzióne za 20e s raňajkami, motorka v garáži. Skoro ráno prechádzam do Poľska cez prechod Budzisko. Stretávajú sa tu hranice Ruska, Litvy a Poľska.

Gierloz - Hitlerov bunker.

Kopírujem hranice Ruska a idem po treťotriednych cestách, krásnych kopcoch a okolo stovky rybníkov. Prichádzam do dedinky Gierloz a smerujem do lesa tam je okolo 50 bunkrov z II. svetovej vojny. V roku 1944 tam bolo 2000 osôb, mali k dispozícií dve letiská, klimatizáciu, vodovody, ďalekopisy, elektráreň, kasíno... .

V roku 1944 gróf Claus Schenk von Stauffenberg uskutečňuje neúspěšný atentát na Hitlera, ktorého zachránila masívna noha dubového stola. Začiatkom roku 1945 nemci vyhodili bunkre do vzduchu, obrovské kusy železobetónu lietali do vzdialenosti 20-30m. Na jeden bunker potrebovali 8 t TNT. Do roku 1955 pyrotechnici zneškodnili 54.000 mín. Za 60 rokov vyrástli stromy pred vstupmi, mach rastie na stenách bunkrov a všetko vyzerá strašidelne. Na parkovisku som stretol asi 80 ročného nemeckého motorkára, ktovie, či nenosil debničky s TNT do bunkrov.

Malbork.

Po skromnom predčasnom obede vyrážam k Baltickému moru a potom smerujem k mestu Malbork je v ňom najväčší stredoveký tehlový hrad v Európe, zapísaný ako svetové kultúrne dedičstvo v zozname Unesco. Hrad je obrovský a ja ho nedokážem celý odfotiť. Okolo tečie obrovská rieka, myslel som si, že je to Wisla, omyl je to Nogat. Utekám pred miliónom nemeckých turistov a smerujem do krásneho mesta, kde sa narodil Mikuláš Koperník.

Torun.

V Poľsku niet miesta, kde by si videl viac gotickej architektúry na jednom mieste. Námestie a radnica je balzam na moje ubolené motocyklové telo a odumretý zadok. Uprostred krásnej pešej zóny, pri radnici si dožičím skvelú večeru. To krása je tiež v zozname svetového kultúrneho dedičstva Unesco.

Stmieva sa a začína poriadne pršať, znova pokúšam motocyklové šťastie. Vyjazdené koľaje majú asi 10 cm, je v nich 10 cm vody. Idem po strede svojho pruhu. Raz za 3 minúty ma predbehuje nejaký blbec aj keď ide oproti auto, vytlačí ma do koľaje, okrem toho, že na mňa kydá množstvo vody ešte aj člnkujem. Po 90 min trápenia dážď ustal a teraz ja zabúdam na dobré vychovanie. V noci jazdím, pretože to využívam na prechod nezaujímavej časti krajiny. Deň si šetrím na pekné veci, stavby, prírodu. Na Poľsku je výborné to, že ubytovanie nehľadáš, ale si vyberáš. Preto môžem ísť až do unavenia. Doslova ak sa puberťák vyberie na diskotéku, jeho rodičia utekajú s tabuľou „Zimmer frei“ na cestu a prenajímajú jeho izbu. O 21 hod končím v prvej obci, bývam za 30 zlotých.

Ráno míňam najškaredšie mesto v akom som kedy bol – Lodž, je bez obchvatu, stál som na 30 semaforoch. To, čo sa konalo ceste č.1 do Krakowa som v živote nevidel. Priamo cez obce vedie dvojprúdová cesta, žiadne zvodidlá, nadchody. Pravý pruh 100km/h, ľavý 140km/h!!! Každých 5 km je semafor, aby vystrašení chodci prebehli cez cestu. Sú na odstrel. Rýchlo preč z krajiny automobilových vrahov.

Záver.

Bielorusi majú smolu od nepamäti, stále po ich rovine sa preháňali cudzie vojská a plienili ich, vždy. Sú medzi Ruskom a Európou. V II. svetovej vojne zahynulo 2 milióny Bielorusov. 186 obcí bolo vypálených spolu s obyvateľmi. Černobyľ je od nich 7 km, Zasiahlo ich 70% všetkého rádioaktívneho odpadu. V zamorenej časti mali 2.2 mil. občanov. Vedci predpokladajú, že v r. 2023 bude zamorených „len“ 16% územia. 11 242 je zdravotne postihnutých následkom havárie, 107 810 ľudí ma status likvidátor následkov havárie, 137 600 vysťahovaných, pre týchto ľudí sú sociálne ústupky, podpory, liečebné pobyty. 50.000 detí chodí do 26 krajín na liečebné pobyty.

Takmer nikde nemôžu cestovať, len do bývalých krajín ZSSR, Číny, Kuby všade inde potrebujú víza. Do Poľska a Litvy len za pár e, inde podstatne viac a je to pre bežných ľudí nedostupné, zbojníkom je to jedno. Zaplatia.

Úplne vážne. V Bielorusku je nízka úroveň kriminality, nikoho som nevidel hrabať sa v odpadkoch a hľadať pri tom jedlo, nevidel som žiadneho bezdomovca, žiadneho žobráka. Život v Breste a Minsku musí byť pre obyčajného Bielorusa drahý / Minčania zarábajú 285 dolárov mesačne / musí tam fungovať nejaká čierna, tieňová ekonomika a musí byť taká silná a rozšírená, že je „legálna“. Ja sa tam vrátim, v Minsku som videl tabuľu Moskva 744km, veď je to len 7 hodín jazdy a dve tankovania.

Bielorusi nikdy nezažili pravú demokraciu, netuším, či sú na ňu pripravení, neviem, či je to pre nich dobre, alebo zle. Väčšine ľuďom to vyhovuje. Ak sa väčšina rozhodne to zmeniť, zmenia to ako Rumuni, niekoho zastrelia, alebo ako my, niekoho kopnú do zadku. Sú predsa v Európe.

Ďakujem.

Tvorcom webovej stránky www.belorusko.cz odkiaľ som čerpal informácie a chlapcom z prešovskej Yamahy.