Nedalo mi to, rozmýšľal som, čo s tým. Nalistoval som si motorkársku zdravovedu a to, čo som sa dočítal mi vyrazilo dych. Vraj ide o ťažkú závislosť, ktorá sa nedá liečiť, iba ako tak zmierňovať a usmerňovať cestovaním na motorke. Od tej doby sa snažím si pravidelne ordinovať väčšie či menšie dávky jazdenia v snahe mať tú závislosť pod kontrolou. O tom aký je typický priebeh takejto liečby sa môžete dočítať aj v nasledujúcich riadkoch.

Postup sa znovu opakoval, už na ceste z posledného alpského výjazdu sa mi v hlave rojili myšlienky na ďalší výlet, kam ísť, čo nové zaradiť, ako navrhnúť trasu aby to vytvorilo nejaký rozumný okruh. Po návrate domov však tieto myšlienky pod váhou práve zažitého a najmä návratu do reality všedných dní, načas ustúpili do úzadia. S blížiacou sa zimou sa síce z času na čas objavili abstinenčné príznaky, ale tie sa mi viac či menej úspešne darilo zahnať pobrnkaním si "okolo komína". Potom prišla zima, ťažké obdobie v živote motorkára. Motorka stála smutná v garáži a ja pri čajíku, fotkách a najmä zážitkoch z minulých výletov som sa čím ďalej, tým viac tešil na ďalšiu sezónu s nádejou, že hádam budem mať znovu to šťastie a zadarí sa mi absolvovať opať nejaký ten výlet medzi alpské velikány.

Konečne prišla jar, sezóna opäť začala, cez zimu naštudované alpské "štácie" a trasy som už vedel takmer naspamäť. Stále som sa pohrával s myšlienkou urobiť aspoň jednu alpskú rýchlovku aj začiatkom leta, ale nakoniec mi nezostávalo nič iné, len sa spoľahnúť na to, že sa zadarí aspoň už dá sa povedať tradičný septembrový výpad. Približný termín a zostava bola známa, už takmer klasicky ja a Milan z Piešťan a Paľo z Novej Dubnice, leto ubehlo ako voda a my sme sa konečne dočkali.

Týždeň pred plánovaným odchodom ešte prebehli diskusie, či by sme mohli vyraziť už v sobotu namiesto plánovej nedele, nakoľko Milanov zamestnávateľ si zmyslel, že má trochu iné plány. Ako vždy pri tvorení "formácií" takýchto výletov, na začiatku sú voľní v danom termíne všetci, ale s blížiacim sa odchodom je jeden voľný až vtedy a druhý už len dovtedy. Nakoniec sme sa predsa len dohodli, že vyrazíme v nedeľu, predsa len sa dá sobota trošku využiť aj na nejaké to pobalenie, poslednú kontrolu stavu motoriek a podobne. Aj keď za ten čas čo jazdím, je už balenie nacvičené, zoznamy vecí v hlave a človek je schopný sa do hodiny na podobný výlet zbaliť, predsa len mám radšej väčšiu pohodu, máme predsa dovolenku, tak načo sa zbytočne stresovať.

2.9.2007 - 510 km

Piešťany - Bratislava - Eisenstadt - Ebenfurth - Felixdorf - Pernitz - Rohrer Sattel(864 m.n.m.) - Ochsattel(820 m.n.m.) - Ulreichsberg - Mariazell - Wildalpen - Palfau - Altenmartk - Hengstpaß(1010 m.n.m.) - Rosenau am Hengstpass - Spital am Phyrn - Phyrnpaß(945 m.n.m.) - Liezen - Stein an der Enns - Sölkpaß(1790 m.n.m.) - Murau

Na dnes je v pláne viacmenej len presun, ale ani ten nemusí byť nudný. Už dopredu sme sa dohodli, že pokiaľ to nebude nutné, tak na diaľničnom asfalte naše pneumatiky stopy nezanechajú. Tomu som podriadil aj plánovanie trás. Paľo prišiel z Novej Dubnice do Piešťan už včera večer, prespal u nás a tak môžeme o pol ôsmej ráno vrčať Milanovi pod oknami a odštartovať tak dlho očakávané ďalšie alpské dobrodružstvo. Rozlúčenie sa s rodinou, zavrieť kufre, tankvaky a už je to tu zas. Ten pocit, keď viem, že všetko môžem hodiť za hlavu a aspoň na pár dní sa venovať výlučne jazdeniu. Hneď ráno ma spolu s Milanom napadla taká kacírska myšlienka, ísť aj z Piešťan do Bratislavy po starej ceste, ale nakoniec sme to s ohľadom na dnešný plán dostať sa niekde do oblasti okolo Murau zavhrli a o pár minút si to už aj šupoceme pohodovou stodvadsiatkou po prázdnej nedeľnej diaľnici. Počasie nám zatiaľ celkom praje, je trošku pod mrakom, ale inak vcelku príjemne. V Bratislave ešte dotláčame nádrže za koruny a hop sa hor sa do Brandejsa ...

Prejazd cez hraničný prechod v Jarovciach je v nedeľu ráno bezproblémový, ospalý rakúsky colník nás po krátkej debate o tom, kam ideme, púšťa ďalej. Frčíme už mnohokrát prejdenou trasou na Eisenstadt, Felixdorf, Pernitz. Za Pernitzom sa cesta konečne začína trošku vlniť a prichádzajú prvé zákruty Rohrer Sattelu. Pôsobí to na nás blahodárne a tak natešení pokračujeme k druhému dnešnému sedlu, či skôr sedielku - Ochsattel. Už v doline vidím akési ťažké mraky, ktoré sa mi príliš nepozdávajú, ale zatiaľ neprší. Tesne pod vrcholom je však cesta zmáčaná, začína sa spúšťať dážd, tak pri pauze v jednej zo zátačiek klesania z Ochsattelu premýšľame, či necháme aj dážďovky zahrať svoju úlohu. Okolo prechádza veľa motoriek, je víkend, tak sa prišli povoziť aj miestny matadori. Nedá nám si nevšimnúť, že viacerí pri prechode "našou" zátačkou dostávajú parádny šmyk, našťastie vďaka malým rýchlostiam bez následných pádov. Asi je to tým, že ešte len začalo pršať a asfalt sa skutočne šmýka viac, akoby človek na prvý pohľad čakal. Po chvíľke pršať prestáva, len jemnulinko mrholí, tak dážďovky ostávajú schované. O pár zátačiek nižšie prechádzame okolo jednej staršej a rozbitej Moto Guzzi, odstavenej na kraji, nikde nikoho. Pravý valec na Guzzine vyryl sviečkou do asfaltu pekné grafity, takže moto ostala nepojazdná smutne stáť. Nuž, bohužiaľ aj to občas k jazdeniu patrí. Rýchlo, ale ešte opatrnejšie pokračujeme ďalej.

Mal som také "mykanie" za Ochsattelom odbočiť doprava na cestu č.214 a prejsť si aj Annaberg, ale plán bol pokračovať rovno po ceste číslo 21 až do Mariazellu. Nakoniec mi to aj tak nedalo a predsa som odbočil. Ale nie na 214, ale na takú nenápadnú cestu č.101 vedúcu cez Ulreichsberg smerom na Annaberg. Touto cestou som ešte nešiel, tak prečo to nevyskúšať. Nakoniec to bolo také milé spestrenie, jazda peknou dolinkou bola veľmi príjemná. Tesne za Annabergom sa napájame na hlavnú cestu č.20 a v celku príjemne si užívame zátačkový úsek pred Mariazellom. Za ním odbočujeme v Gusswerku na moju veľmi obľúbenú cestu č.24 cez Wildalpen.

Dnes síce počasie nie je úplne naklonené zátačkovým radovánkam, ale aj tak si jazdu dolinou neskutočne užívame. Kúsok pre Wildalpen si robíme pauzu, už pri zastavovaní som zazrel motorkára ako niečo "nacvičuje" tesne za jednou zákrutou v protismere. Vyzeralo to, ako keby práve vytiahol motorku z priekopy alebo čo, ale zjavné poškodenie motorky ani jazdca som nevidel, navyše, v momente bol pri ňom kamarát, tak sme mu nevenovali veľkú pozornosť. Keď však o chviľu zastavili kúsok od nás a začali s nejakým kameňom búchať po prednom kolese tak nám zvedavosť nedala. Pýtame sa, čo sa stalo, či niečo nepotrebuje. Chalan ešte mierne zľaknutý, hovorí, že tesne pred neho pri prejazde zátačkou padol veľký kameň zo skaly nad nami a už nemal šancu sa tomu pri danej rýchlosti a náklone vyhnúť. Predným kolesom to trafil úplne presne a len tak tak to ustál. Kupodivu, na pneumatike nebolo vidieť vôbec nič, ale vonkajšie hrany ráfiku stlačené dovnútra niekoľko centimetrov dávali tušiť, že to asi bola dobrá šupa. Dozvedáme sa, že to je nemecká motorkárska rodinka, otec s mamou na FJR a syn na CBR. Vzhľadom na unikajúci vzduch z kolesa im radíme, ak je to možné, pokračovať do Wildalpen a tam sa to pokúsiť opraviť, alebo zavolať odťah.

Rozlúčime sa a pokračujeme ďalej smerom na Liezen. Opäť mi to nedalo a po chvíli navrhujem klasickú trasu opäť trochu ozvláštniť. Milan neprotestuje, Paľo tiež nie a tak si to zakrátko sypeme po ceste č.714, po ľavej ruke riečka Salza, nádherné zátačky, tak nám cesta ubieha. Po chvíli odbočujeme doprava na Altenmarkt a následne pokračujeme cez neznámy Hengstpaß. Krásna dolinka, minimum áut, síce cesta trochu horšej kvality, ale stálo to za to. Za Rosenau odbočujeme doľava a po veľmi kľukatej ceste, širokej tak na jedno auto, ale s o to krajšími výhľadmi na okolité kopce, prichádzame do Spital am Phyrn. Nasleduje rýchly prejazd nevýrazným Phyrnpassom a už aj klesáme do Liezenu. Pripájame sa na nie príliš lákavú rýchlodráhu, cestu č.320, kde ešte do nedávna bola obmedzená rýchlosť na 70, dnes je to už našťastie 80, tak tých pár kilometrov po odbočku na dolinu Sölktal netrvá večnosť.

A už je to tu, opäť stúpame, v ústrety tohoročnému prvému "skutočnému" passu, 1790 m vysokému Sölkpassu, ktorý najmä pri horšom počasí pôsobí oveľa drsnejším dojmom, ako by človek z jeho nadmorskej výšky očakával. V serpentínach pod vrcholom si dožičíme krátku pauzu. V duchu spomínam na minulé výlety, za posledné roky sa Sölkpaß stal takým neoficiálnym otváracím pasom alpských výjazdov, vždy keď sa tu zastavím, vynorí sa mi množstvo spomienok.

Deň sa pomaly blíži k záveru, tak sa príliš nezdržujeme a pokračujeme ďalej na juh. Príjemným prekvapením boli ďalšie nové asfaltové úseky južnej rampy Sölkpassu, ktorej sa to už veru zišlo, aj keď do úplného "šťastia" tam ešte hodný kus nového asfaltu chýba. Nevadí, aj tak mám tu cestu rád. O chvíľu už stojíme v kempe kúsok za Murau, berieme jednu 3 posteľovú izbu po 25 Eur na osobu aj s raňajkami. Tento kemp sa nám už v minulosti osvedčil ako slušná alternatíva na prenocovanie, najmä keď sa nič nerezervuje dopredu. Dávame si niečo pod zub a tešíme sa na ďalší deň.

3.9.2007 - 313 km

Murau - Stadl an der Mur - Kaltwasser - Flattnitzer Höhe(1390 m.n.m.) - Feldkirchen - Villach - Faaker See - Wurzenpaß(1073 m.n.m.) - Tarvisio - Sella Nevea(1190 m.n.m.) - Moggio Udinese - Val Aupa - Sella di Cereschiatis(1066 m.n.m.) - Pontebba - Passo Cason Di Lanza(1552 m.n.m.) - Paularo - Monte Paularo(1964 m.n.m.) - Ligosullo - Paluzza - Plöckenpaß(1360 m.n.m.) - Kötschach

Zobúdzame sa do polooblačného rána, absolvujeme výdatné raňajky, naložíme motorky, kopneme do "vrtule" a vyštartujeme v ústrety dnešným zážitkom. V itinerári na dnes svietia už vyslovene klasické záležitosti, ale aj zopár "divokých kariet" v podobe miest, ktoré nám ešte chýbajú v alpských zbierkach. Veľmi peknou dolinou cesty č.95 ukrajujeme prvé kilometre. Zakrátko prichádzame do malého mestečka Stadl an der Mur. Keďže na zozname je dnes aj Villach, rozhodujeme sa kadiaľ to zvrtnúť na juh. Naporúdzi sú hneď tri možné alternatívy. Buď odbočiť doľava a zobrať to smerom na Kaltwasser peknou dolinou s minimom áut, alebo pokračovať ďalej a prejsť na juh cez síce známu, ale pre mňa osobne nie veľmi zaujímavú Turracherhöhe, ktorá okrem jazera v sedle a pár širokých rýchlych zátačiek na južnej strane nemá až tak čo ponúknuť, alebo ísť ešte ďalej a zvrtnúť to cez Nockalmstrasse, na ktorej sú hneď dve dvojtisícové sedlá. Turracherhöhe padá, Nockalmstrasse je nádherná, tých 7 Eur, čo za ňu pýtaju, hodná určite je, ale išiel som po nej už 3 krát po sebe, tak nakoniec volíme prvú možnosť a o chvíľu už aj stúpame na nenápadnú Flattnitzer Höhe, ktorej južné klesanie s dobrým povrchom a mnohými, aj keď relatívne úzkymi zátačkami si patrične užívame.

Netrvá dlho dorážame do Feldkirchenu, napájame sa na hlavný ťah na Villach, po ľavej ruke Ossiacher See, po pravej ruke Görlitzerhohe, s pekným výhľadom na Villach a okolie, ale bohužial musíme povedať, že dnes nie, ďakujeme, možno na budúce. Nedá sa vidieť vždy a všetko. Po pár kilometroch dorážame do Villachu a mňa neskutočne láka urobiť okruh okolo jazera Faaker See, aj keď je to pri ceste na Wurzenpaß mierna zachádzka. Súputníci neprotestujú, dokonca majú radosť. Ani sa im nedivím, pred chvíľou vyšlo slnko a čím bližšie sme k jazeru, tým viac motoriek stretávame. Bodaj by aj nie, tento týždeň sa tu koná už vychýrený European Bike Week a hoci je ešte len pondelok doobeda, okolo jazera už to poriadne žije. Milovníci traktorov, najmä značky Harley, si tu určite prídu na svoje. Stojíme nad jazerom, chalani fotia ostrovček s nápisom Harleywood a ja opäť spomínam. Je to už mnoho rokov, ale práve v okolí Faaker See sa prakticky začala moja alpská motokariéra. Chvíľu sa kocháme pohľadom na jazero a na 2145 m vysoký Mittagskogel nad ním, obdivujeme rôzne variácie na tému Harley, ktoré budú v nekonečnom rytme dvojvalca do V, aj s patričnou zvukovou kulisou, okolo jazera krúžiť štýlom deň-noc až do nedele.

Ale keďže sme sem prišli kvôli niečomu inému ako kvôli megazrazu, sadáme opäť do sediel, prejdeme okolo jazera a po niekoľkých kilometroch odbočujeme doľava na Wurzenpaß. Tento síce nie je svojou výškou nejako extra zaujímavý, ale na severnej strane sa nájde zopár úsekov s veľmi veľkým stúpaním a pár ostrými vracákmi. Škoda len, že sa to celé deje v lese, takže o nejaké výhľady sú prípadní záujemci ukrátení. Ale aj tak by bolo škoda ho do trasy nezaradiť, najmä, keď pravdupovediac stojí priamo v ceste. Znenazdania sa pred nami vynorí hraničný prechod do Slovinska, colníci nám letmým pohľadom skontrolujú občianske preukazy. Pokračujeme ďalej smerom na Kranskju Goru. Pri klesaní z Wurzenpassu sa nakrátko vynorí pekný výhľad na hrebeň Julských Álp a my stojíme na križovatke s možnosťou odbočiť doľava a zobrať to na blízky Vršič alebo doprava do talianskeho Tarvisia. Tento rok bola správna druhá odpoveď.

Na slovinsko-talianskej hranici sme len odmávaní, vo svižnom tempe prichádzame do Tarvisia, kde to lámeme doľava na SS54. Rýchlo stúpame tiahlou dolinou, prejdeme zaspaté mestečko Cave de Predil s typickou skalou a kameňolomom (alebo nejakou baňou ?) nad ním a ocitáme sa na križovatke, kde môj ľavý palec pri ovládaní smeroviek opäť vykazuje známku nerozhodnosti. Plán je síce doprava na Sella Nevea, ale aj tak prečo nevybehnúť pozrieť na Passo di Predil a následne na Mangart ? Jednoduchá odpoveď, lebo sa nedá vždy a všetko, lebo sme tam boli aj minulý rok, lebo máme dnes v pláne niečo iné, lebo....... Ale ak budete, mať čas a záujem, tak neváhajte, tesne pod vrcholom severného stúpania na Passo di Predil je po pravej strane to, čo zostalo zo starej vojenskej pevnosti. Aj keď toho nie je veľa, je odtiaľ celkom pekný výhľad na Lago di Predil a dá sa pokračovať zátačkovou cestou a veľmi odvážnym stúpaním napríklad aj na slovinský Mangart.

Frčíme ďalej na Sella Neva, po ľavej strane jazero s kryštáľovou vodou, cesta nie príliš náročná, trošku stúpania a ocitáme sa v sedle Sella Nevea, pričom prechádzame dedinkou, či vlastne lyžiarskym strediskom s rovnakým názvom. Už som tadiaľto pár rokov nešiel, ale vedel som, že západná strana sedla ponúka bonbónik v podobe zhruba desiatich dosť ostrých serpentín, z toho asi štyri sú neosvetlené vlhké 180 stupňové zátačky v tuneli. Pred jednou takou zastavujeme, robíme pauzu, fotíme a vdychujeme tú atmošku. Áno, to je ono, to je to prečo nás to sem stále ťahá.

Pomaly sklesáme do doliny, zakrátko sme v Chiusaforte, kde sa pripájame na hlavný ťah SS13, vedúci síce pekným údolím, ale je cítiť, že to je hlavná cesta. Našťastie netrvá dlho a my to stáčame na sever cez Moggio do doliny Val di Aupa. Dolinka začína stúpať najprv relatívne nenápadne, nadmorská výška nie je nejaká úchvatná, ale napriek tomu pôsobia zelené stráne prerušené potôčikom veľmi upokojujúco, nič nás nenúti pretekať sa s časom a tak si to patrične vychutnávame. Netrvá dlho a zrazu sa prehupneme cez Sella di Cereschiatis. Malé nenápadné sedielko, ktoré by človek na niektorých mapách márne hľadal. Výhľadov veľa neponúka, tak sa ani nezdržujeme a začíname zakrútenou cestou klesať do Auppy a následne do Pontebby, ktorá je východiskovým bodom z východnej strany dnešného "bonus tracku", na ktorý som veľmi zvedavý.

Do Pontebby sklesáme po pravom úbočí doliny, aby sme sa vzápätí otočili a vracali sa dnom tej istej doliny, ale tentokrát na pre nás zatiaľ tajomný Cason di Lanza. Pozvoľna stúpame, každú chvíľu mám dojem, že cesta už-už musí skončiť a my sa budeme musieť otočiť na nejakom hospodárskom dvore, ale asfalt široký akurát tak na jedno auto, nám zakaždým ukáže svoje pokračovanie. Zážitok trošku kazí, že väčšina stúpania je v lese a tak z výhľadov toho veľa nie je. Stúpanie je vcelku pozvoľné a podľa tachometra by sme už každú chvíľu mali byť v sedle, ale stále sme dosť nízko v doline, Milanova GPS hlási, že nám chýba ešte asi 700 výškových metrov. Začínam mať dojem, že tu niečo nesedí a zrazu to prišlo. V lese sa odrazu pred nami vynorila séria vracákov s takým stúpaním, že sa k slovu dostáva aj 1. prevodový stupeň. Preklápame z jednej strany na druhú o 106, vyhupneme nad hranicu lesa, tesne pod sedlom, robíme pauzu, fotíme výhľady do doliny. Tak takýto záver stúpania som na takejto ceste naozaj nečakal.

Krátko pobudneme aj v sedle samotnom, kde je takmer ľudoprázdno, otvorená chata síce láka na nejakú tú kávu, alebo ochutnávku syrov, ale nízka oblačnosť tú atmosféru trochu kazí, tak pokračujeme ďalej na Paularo. Západná rampa klesania je, dá sa povedať bez serpentín ale o to s väčším prevýšením. Netrvá dlho a po pravej ruke máme dolinu s Paularom ako na dlani. Cesta stále úzka, i keď asfalt je zánovný, vidieť, že tu ešte nie je dlho. Takým malým bonboníkom je jeden tunel v klesaní, len na hrubo vystrieľaný do skaly. Zaujímavé na ňom je to, že nie je nijako spevnený betónom a pôsobí to na pohľad vcelku drsne, aj keď nie je dlhý.

V Paulare prichádzame na križovatku, sledujeme odbočku na Ligosullo, tesne pred ktorým by sa mal nachádzať východiskový bod na druhý dnešný "bonus track", výjazd na Monte Paularo. Odbočku podľa značenia síce nachádzame, ale tabule, ktoré čosi píšu o uzávierke cesty vo vzdialenosti pár kilometrov sa mi nepozdávajú. Nikde žiadna závora, tak v nádeji, že ide len o zabudnuté značenie pokračujeme ďalej. Cesta stúpa, objavujú sa prvé ostré zátačky a ajhľa. Za jednou zátačkou sa asfalt zrazu stratil, ostala len vyfrézovaná cesta s navozeným hrubým štrkom. V nádeji, že to snáď bude len kúsok, pokračujeme pomaly ďalej. Keď však pred sebou zbadám stavebné stroje a zákaz vjazdu, hovorím si konečná, točíme sa naspäť. Veľmi sa mi to nepozdáva, znamenalo by to vrátiť sa naspäť do Paulara, celé to obísť z juhu po SP23 a prísť k odbočke na Monte Paularo zo západu. Aj to je síce pekná cesta, ale znamenalo by to stratu času, ak chceme výjsť na Paularo dnes, tak už teraz sme tak natesno, znamenalo by to, že z Monte Paulara by nebolo dnes nič. Nedá mi to, podľa prejdenej vzdialenosti by sme už mali predsa byť veľmi blízko odbočky, robím ešte posledný pokus, pýtam sa jedného z robotníkov na cestu k Monte Paularu. Na moju veľkú radosť ukazuje, že máme ísť ďalej, že za zátačkou je už križovatka. Keď ukážem na tabuľu zákazu vjazdu, len mávne rukou aby sme išli.

A skutočne po pár sto metroch sa vynorí križovatka, kde v trochu ostrom uhle točíme doprava a už aj stúpame. Spočiatku po asfalte, ktorý neskôr vystriedal asfalt s dierami, neskôr relatívne jemný, ale uvozený štrk a nakoniec normálny hrubý štrk, občas nejaké to kamenie. K slovu sa dostáva v podstate permanentne prvý prevodový stupeň, občas podporený spojkovými hrátkami. Vynoríme sa nad hranicou lesa, ale bohužiaľ tesne pod hranicou mrakov. Nad sebou len tušíme štrkové serpentíny, ktoré by mali viesť až hore. Nedá mi to, chalani tiež neprotestujú, tak aj napriek nie príliš dobrej viditeľnosti pokračujeme. Nemôžeme sa predsa vzdať, teraz, keď sme už tak blízko miestu, o ktorom som celú zimu čítal. Cesta mi štýlom a povrchom, aj keď možno o niečo náročnejším, pripomína fantastickú Panoramicu delle Vete, akurát, tej podstatnú časť tvorí traverz s perfektnými výhľadmi, predstavuje okruh a Monte Paularo je slepá cesta.

Nakoniec sa predsa len ocitáme na mieste, kde cesta tesne pod hranicou 2000 m.n.m. končí a odkiaľ by mal viesť už len peší chodník na samotné 2043 m vysoké Monte Paularo. Výhľady sú takpovediac nulové, ale aj tak som spokojný. Dlho sa nezdržujeme, čas je neúprosný a zlá viditeľnosť káže pokračovať, tak sadáme na motorky a opatrne sa po tých istých kamenistých a občas trochu krkolomných lomeniciach vraciame naspäť. Počas klesania sa mraky na pár okamihov trošku rozostúpili aspoň na toľko, že si môžeme odfotiť jazierko, ktoré sa nachádza pod vrcholom.

Po sklesaní na SP24 pokračujeme dolinou na Paluzzu, pričom sa mi v hlave ukladajú práve zažité dojmy. Neskôr večer s Milanom konštatujeme, že si to Monte Paularo niekedy na budúce pri peknom počasí určite zopakujeme, výhľady by mohli stáť za to. Z Paluzzy pokračujeme na sever cez už mnohokrát prejdený Plockenpaß. To však na veci nič nemení, užívame si ho dosýta, možno o to viac, že tú cestu už poznáme, taká malá kvaltovačka a vyháňanie sadzí z výfukov, samozrejme v rozumnej miere, riskovanie tu rozhodne nie je namieste, pred spaním nezaškodí. Prehupneme sa cez sedlo, galériou sklesáme o hodný kus nižšie, aby sme po pár serpentínach stáli v Mauthene pred domom našich minuloročných hostiteľov. Tu sa dozvedáme, že z ubytovania nebude nič, manželia vzhľadom na svoj pokročilý vek urobili, to čím sa vyhrážali už po minulé roky - hotelierstvo zavesili na kliniec. Nedá sa nič robiť, narýchlo nájdeme v Kötschachu iné ubytovanie a pár sekúnd po vytiahnutí kľučov zo spínacích skriniek sa spúšťa lejak.

4.9.2007 - 253 km

Kötschach - Plöckenpaß(1360 m.n.m.) - Sutrio - Monte Zoncolan(1740 m.n.m.) - Ovaro - Villa Santina - Ampezzo - Passo del Pura(1425 m.n.m.) - Lago di Sauris - Sauris di Sopra - Sella di Razzo(1760 m.n.m.) - Sella Ciampigotto(1790 m.n.m.) - Vigo di Cadore - Valle di Cadore - Passo Cibiana(1530 m.n.m.) - Forcella Staulanza(1773 m.n.m.) - Selva di Cadore - Passo Giau(2233 m.n.m.) - Pocol - Passo Falzarego(2117 m.n.m.) - Arraba

Prebúdzame sa do relatívne chladného a zamračeného rána, pozitívne ale je, že neprší. Absolvujeme výdatné raňajky a zakrátko už štartujeme tátoše. Na dnes sú v pláne tiež nejaké bonus tracky, na ktoré som zvedavý. Na zahriatie si dávame opäť Plockenpass, tentokrát zo severu na juh a o poznanie kľudnejším tempom ako včera večer. V Sutriu odbočujeme dvakrát doprava a krátko na to doľava. Rád by som totiž videl, ako sa po tohtoročnom Giro d'Italia zmenil prechod cez Monte Zoncolan. Štrikujeme teda smerom hore, na príjazde k veľkým parkoviskám lyžiarskeho strediska odbočujeme vľavo, aby sme si to prakticky priamo pomedzi zjazdovky strmým stúpaním namierili na vrchol.

Monte Zoncolan nie je veľmi známy, ale tí čo ho poznajú si určite spomenú na veľmi strmý záver stúpania z východnej strany a najmä sériu troch neosvetlených, úzkych a nízkych tunelov s blatovo kamenistým povrchom tesne pod vrcholom na jeho západnej strane, verandu s pekným výhľadom a nekonečné, veľmi úzke aj keď asfaltové klesanie do dedinky Liariis a následne do Ovara, kde asi stojí za zmienku jedna šikmá veža, niečo podobné ako je tá v Pizze, aj keď nie tak impozantných rozmerov. Na vrchole sa dlho nezdržujeme, vidíme, že sa na nás od východu ženie dážď, urobíme pár fotografii a frčíme. Stihnem si však všimnúť, že drevený bubon z káblu alebo lana, ktorý po minulé roky hyzdil inak pekné miesto je už preč. Pribudol aj nejaký ten pamätník na tohtoročné obrovské cyklistické podujatie.

Vchádzame do prvého tunela v klesaní a ja si uvedomím, že niečo je inak. Keď sa zakrátko na to v tuneli rozsvieti neónové osvetlenie a objaví sa vybetónovaná podlaha, tak si s nostalgiou zaspomínam na časy, keď by sme osvetlenie hľadali márne a prejazd po kamenistom a rozbahnenom podklade bol určite väčším dobrodružstvom. Nuž, časy sa menia. To si uvedomíme aj pri následnom, už spomínanom dlhom klesaní do dedinky Liariis. Cesta na mnohých miestach rozšírená, veľa úsekov s novým asfaltom, les v bezprostrednej blízkosti cesty hodne preriedený. K lepšej prejazdnosti to určite prispelo, ale osobne sa mi to viac páčilo po "starom". Tak, či onak, myslím si že Monte Zoncolan stojí zato zaradiť do itinerára.

Po mnohých otvoreniach úst, na vyrovnanie tlaku v ušiach, nakoniec sklesáme do Ovara, kde vzápätí odbočíme doľava, smerom na Villa Santina, kde sa pripojíme na cestu SS52 smerujúcu na západ. Ďaľšou položkou na zozname je neznáme Passo Cibiana. Keď prechádzame Ampezzom, narýchlo sa pýtam Paľa či by nemal záujem vidieť Lago di Sauris. Pokiaľ viem, tak tam ešte nebol. Je to síce trochu zachádzka, ale počasie je medzičasom znovu celkom obstojné a mňa to tam tiež ťahá, vidieť to znovu. Paľo súhlasí a tak zakrátko už ukrajujeme prvé zátačky stúpania na Passo di Pura(1425 m.n.m), ktoré je jednou z alternatív pre prístup k Lagu di Sauris z juhu. Druhou, nemenej zaujímavou alternatívou je cesta cez roklinu Lumiei, treba však odbočiť o niečo skôr, už v Ampezze. Stúpanie na Passo di Pura je relatívne úzka, málo frekventovaná cesta, so zvlnenými traverzami a niekoľkými vracákmi. Spodná časť je zarezaná v lese, takže výhľady sú hodne obmedzené. O to väčšie prekvapenie čaká na cestovateľov po zdolaní hranice lesa v podobe výhľadu v jednom z vracákov, ktorý skutočne stojí za to.

Pokocháme sa dosýtosti, kopneme do vrtule a v rýchlom tempe sa o chvíľu prehupneme cez sedlo, ktoré samotné nie je až také zaujímavé. Väčšie prekvapenie na nás čaká v závere klesania k priehradnému múru Lago di Sauris, v podobe vlhkého tunela, ktorý vyúsťuje priamo na priehradnom múre. Robíme prestávku, hádžeme niečo malé pod zub z kufrových zásob, fotíme a vytešujeme sa ako malí. Aj keď som tu už bol, Sauris vždy rád zaradím do trasy, mám to tu rád, vlastne celý Friaul sa mi veľmi páči. Zo Slovenska to nie je až tak ďaleko a vždy je tu čo objavovať. Medzi časom prefrčala popri nás jedna skupina asi dvadsiatich nemeckých motorkárov, ktorý sa ani neunúvali zastaviť, len okolo nás prefrčali ako keby boli na pretekoch. Neviem, takýmto štýlom sa voziť v Alpách, aby potom mohli povedať, že bol som tu, tak to nie je moja krvná skupina, ďakujem neprosím. Už o dve hodiny nebudú vedieť kde boli a nič vlastne nevideli.

Motorky už na nás nedočkavo čakajú, ako psík na svojho pána, tak dlho neotáľame. Prechádzame priehradný múr, odbočíme doľava a opäť stúpame. Tentokrát cez malebnú dedinku Sauris, údajne vychýrenú svojimi syrmi a výrobkami z mlieka. V jednej zo zátačiek zamávame do kamery nejakým filmárom a frčíme si to ďalej, keď sa pred nami vynorí križovatka tesne pod Sella di Razzo. Aby sme sa priblížili k ďalším plánovaným miestam odbočujeme doľava, aj keď, aj doprava by to stálo za hriech, keďže o pár kilometrov je odbočka na Forcella Lavardet alebo aj samotná Val Pesarina, skrátka v tejto oblasti neurobí človek chybu, ak odbočí takmer kamkoľvek, ale nedá sa vždy a všetko. Po pár metroch zastavujem. Síce som si to tu fotil už po minulé razy, ale nedá mi, neurobiť zopár záberov aj dnes.

Ako sa tak hrám s foťákom, tak zrazu hrmenie, ako keby mala byť prietrž mračien. Otočím sa a vidím, že z križovatky od Laga di Sauris sa rúti ďalšia ešte väčšia tlupa motorkárov. Tentokrát sú to Holanďania. V momente keď som videl medzi nimi dodávku s kameramanom, ktorému sme pred chvíľou kývali do kamery, tak mi to docvaklo - organizovaný motovýjazd, Holanďania sa vybrali pokoriť Alpy a budú to mať aj s videodokumentáciou. Všetko by bolo možno v poriadku, keby sa okolo nás neprehnali vyslovene závodníckym tempom, ktoré určite nie každému vyhovovalo. Úplne to zaklincoval jeden z posledných členov skupiny na káčkovom bavoráku, ktorý po odbočení na križovatke, jednoducho ubral plyn, ľavou rukou vytiahol z vrecka foťák, za jazdy sa snažil si odfotiť kravu vedľa cesty, následne foťák vložil do vrecka podradil a už ho nebolo. Chvíľu sme za ním nechápavo pozerali a potom sme sa neskutočne z chuti hodnú chvľu rehotali. Ale každý je nejaký.

Štartujeme a po SP619 pokoríme len o málo vyššie sedielko Sella Ciampigotto, následne sklesáme cez Vigo di Cadore, kde sa pripájame na SS52 aby sme pokračovali na juhozápad smerom na Pieve di Cadore. Opäť som pred križovatkou trošku váhal, odbočiť doprava a ísť sa pozrieť k neďalekému Auronzu di Cadore aj s jeho priehradným jazerom a výhľadom na Tre Cime.... Ale na dnes už zachádzok stačilo a tak po pár kilometroch odbočujeme doľava k Passu Cibiana. Tu som ešte nebol, tak plný očakávania stúpame. Cesta je celkom fajn, zátačiek najmä v závere až do bludu, ale väčšinou v lese, takže výhľady sa tentokrát nekonajú. Na vrchole robíme nejaké fotky, zbadám tám aj tabuľku so šípkou k Messnerovmu múzeu.

Hmm, to by mohlo byť zaujímavé, ale dnes sme už stratili dosť času prejazdom cez Sauris a navyše ani jeden z nás nie je vyslovene "muzeálny typ", možno nabudúce. Pokračujeme k v literatúre spolu s Passo Duran viac známou záležitosťou Forcella Staulanza. Nadmorská výška o niečo vyššia ako Cibiana, celkom pekná cesta aj nejaké tie zátačky, výhľady podobne ako na Cibiane, síce som mal podľa mojich info trošku iné predstavy, ale nemôžem povedať, že by som bol nejaký sklamaný.

Zakrátko prichádzame do Selva di Cadore, kde odbočíme doprava na SP638 a nechávame sa vyzvať mnohými zátačkami južnej rampy Passo Giau. Vlastne som tu bol naposledy pred štyrmi rokmi a naposledy sme ho išli z opačnej strany. Passo Giau spoločne s Passo Fedaia považujem ja osobne asi za najmilšie sedlá centrálnych Dolomitov. Zvyčajne je tu predsa len o poznanie menej ľudí ako na okruhu okolo Sella Gruppe, kde mi to množstvom ľudí a áut často pripomína Vianočné trhy, alebo parkovisko pri výpredajoch v Tescu. Nie že by tá príroda nebola pekná, ale je to asi daň za tak notoricky známe miesta. Pokiaľ sa dá, odporúčam tieto určite zaujímavé passy absolvovať niekedy mimo víkendových dní a určite mimo sezóny júl a august. V tom čase sa totiž veľmi ľahko môže stať, že množstvo áut a najmä mnohokrát neobehnuteľných autobusov a karavanov celkom pekne pokazí zážitok z inak úchvatnej prírody naokolo.

V sedle Giau sme pravdepodobne svedkami fotenia novej kolekcie motooblečenia Dainese. Maník, samozrejme na červenej Ducati aj s celkom fešnou modelkou za sebou robí donekonečna otočky tesne pod vrcholom passu z oboch strán, aby ho pri prejazde passom na vytočenej jednotke fotili o 106. Celkom obdivujem tú babenku, bolo na nej vidieť, že po asi 20 svižných otočkách za sebou jej to už nebolo veľmi príjemne, ale držala sa statočne, toš biznis je biznis, každý sa živí ako vie. Slnko sa pomaly začína chystať do hajan, navyše začal fúkať veľmi silný a najmä studený vietor, tak sa nezdržujeme a pokračujeme smerom na Cortinu, aby sme to v Pocoli zvrtli na západ na passo Falzarego. Tu sa aj napriek tomu, že je utorok, opäť potvrdilo to čo som písal vyššie. Nechutne veľa áut a najmä autobusov a karavanov. Nakoniec sme predsa len bez ujmy dorazili do sedla.

Teplota medzičasom výrazne klesla, už je len okolo 6 stupňov nad nulou, fúka mrazivý vietor, dokonca sa mi zdá, že vidím poletovať sneh, alebo mám len mžitky pred očami ? Toto predsa v predpovedi počasia nebolo. Pôvodne sme mali z Falzarega odbočiť na Valparolu a pokračovať na Würzjoch. Ale vzhľadom na to, že čas nám už skutočne pokročil a neviem ako je to na trase okolo z Würzjochu s ubytovacími možnosťami, zohnať ubytovanie na jednu noc v Taliansku je vždy o niečo ťažšie a väčšinou aj o niečo drahšie ako napríklad v susednom Rakúsku, kde by som si s tým hlavu nelámal. Volíme teda na dnes už len presun do Arraby, kde na námestí v už osvedčenom Albergu Pordoi berieme trojposteľovú izbu za 25 Eur na osobu a noc s podzemnou garážou a raňajkami. Medzičasom teplota podľa teplomeru na námestí úspešne atakovala asi 3 stupne nad nulou.

5.9.2007 - 307 km

Arabba - Passo Campolongo(1875 m.n.m.) - Corvara - San Martino in Badia - Würzjoch/Passo di Erbe(2004 m.n.m.) - Funes - Klausen - Villanders - Barbian - Ritten - Auna di Sopra - Sarentino - Bolzano - Mendelpaß(1363 m.n.m.) - Fondo - Passo del Tonale(1883 m.n.m.) - Passo Gavia(2621 m.n.m.) - San Nicolo

Ráno sa prebúdzame do zamračeného rána, pri pohľade z okna je mi chvíľu divné, prečo majú všetci poobliekané hrubé vetrovky ako v zime, ale nevenoval som tomu pozornosť. Dávame raňajky, vychádzame z hotela a hneď mi bolo všetko jasné. Teplomer na námestí ukazoval hrdých mínus jeden stupeň, poletoval sniežik, úplná idylka, už len vianočný stromček nám chýba. Samozrejme predpoveď, ktorú sme večer na izbe videli v TV hovorila úplne niečo iné. Keďže nám ešte do zbierky alpských skalpov všetkým trom chýbal už včera zmienený Würzjoch bol plán vrátiť sa na Falzarego a pokračovať cez Valaparolu na sever. Vzhľadom na počasie som rozmýšľal, či Würzjoch radšej nevynechať a prehupnúť sa cez passo Pordoi a pokračovať ďalej na západ, ale pri pohľade k sedlu vidíme, že tam sa všetci čerti ženia a obloha na severe je na tom aspoň o trochu lepšie. Volíme teda menšie zlo, prejazd cez nevýrazné passo Camopolongo, aby sme po prechode Corvarou pokračovali ďalej na sever a v San Martine nakoniec predsa len odbočili na západ na cestu SP29 a začali ukrajovať prvé zo zákrut vo výjazde na Würzjoch

Medzičasom sa strieda husté sneženie so slabým dažďom a tak nálada po odparkovaní pri vrcholovej tabuli Würzjochu nie je obzvlášť bujará, ale deň sa ešte len začína, určite bude lepšie. Vrcholové výhľady vďaka sneženiu a nízkej oblačnosti nestoja za nič, zaujalo nás zistenie, že talianský zememerači uvádzajú na tabuli v sedle nadmorskú výšku 1987 m.n.m, pričom na väčšine máp sa dá nájsť údaj 2004 či prípadne 2006 m.n.m a aj Milanova GPS niečo melie o 2000 aj nejakých drobných. Pokračujeme ďalej na západ, klesáme po relatívne úzkej ceste, na ďalšej križovatke odbočíme doľava na SP163 aby sme mohli pokračovať dolinou Val di Funnes až do Klausenu. Cesta sa ešte o niečo zúži a nebyť zlého počasia mohol to byť skutočne veľkolepý zážitok, premávka je našťastie v týchto končinách malá, tak to nie je až taká tragédia. Určite sa sem ešte podobne ako na Monte Paularo v peknom počasí vrátim.

V Klausene je už počasie o poznanie lepšie, je síce ešte pod mrakom, ale neprší a teplota sa vyšplhala už na neuveriteľných 12 stupňov, čo je oproti raňajším -1 úplná paráda. Ďalším bodom dnešného programu je Penserjoch a následne Jaufenpass. Aby presun nebol taký nezaujímavý, tak kúsok za Klausenom odbočujeme prudko doprava na SP26 smerom na Barbian. Behom krátkej chvíle vystúpame po úzkej ceste, ktorá budí dojem ako keby mala každú chvíľu skončiť, ale neskončí, nakoniec sa vždy vynorí jej pokračovanie. Celú dolinu, po ktorej sa vinie diaľnica na Bolzano, máme ako na dlani. V Barbiane odbočujeme doľava aby sme sa úzkou a dlhou traverzo-hrebeňovkou dostali do dedinky Renon a pokračovali cez Auna di Sopra do doliny Val di Sarentino, ktorá je nástupnou dolinou pre Penserjoch z juhu. Nenápadná cestička plná zátačiek z času na čas ponúkne veľmi zaujímavé výhľady smerom na Bolzano

Pozorné oko si na fotke v hornej časti zhruba v strede môže všimnúť takú nenápadnú čiaru - jeden z exponovaných traverzov výjazdu na Mendelpass. Po nekonečných lomeniciach sa konečne dostaneme do doliny a začíname si to šinúť na sever na Penserjoch. Po pár kilometroch trošku znervózniem, keď vidím oproti idúcich igráčkov navlečených v regenkách, ktorý posunkami len ukazujú to čo sme si medzičasom stihli všimnúť, nad Penserjochom sa opäť ženia čerti a to tak, že poriadne. Keď dobehneme snehovú metelicu, zvolávam narýchlo bojovú poradu. Rozhodneme sa, že keď nás Pennserjoch dnes nechce, tak ho necháme tak, plánovaný oblúk cez Jaufenpass a Merano vynecháme. Mierne nasrdený to stáčame naspäť a valíme si to dolinou do Bolzana. Pred ním sa počasie opäť umúdri, dokonca vykukne leci kde slniečko. Sever je dnes asi zakliaty, no nevadí. Tesne pred Bolzanom je nám spestrením séria tunelov a jeden zámok na skale po ľavej strane, tak si ani neuvedomíme a už sa aj kotúľame ulicami veľkomesta.

Prechádzame krížom cez mesto, už som tu niekoľkokrát bol, takže orientácia nie je až takým veľkým problémom, navyše podľa hlasu celkom fešná aj keď občas veľmi otravná teta v Milanovej GPS-ke z času na čas potvrdí, že ideme správne. Premávka je tu ako v každom veľkomeste, všade kopec áut, ale darí sa nám držať po kope, z času na čas odtrúbim nejakému nervóznemu Talianovi, ktorý sa niekam ponáhľa štýlom, že už včera bolo neskoro, uhnite idem ja. Našťastie takýto štýl jazdy netrvá dlho a za Bolzanom po odbočení na Mendelpass sa rozlúčime s týmto krajom jabloní a vína, podraďujeme o dva dole a nechávame všetkých nedočkavých štvorkolesových za sebou. Palo sa dostal do ráže, trhá kolektív s tým, že nás počká až hore, že si chce trošku užiť zátačiek na Mendelpasse. Ja s Milanom ešte zastavujeme na už vyššie spomínanom balkóne, fotíme dolinu a Lago di Caldaro, tentokrát z druhej strany.

Klesáme z Mendelpassu, aby sme sa tesne pred Fondom kvôli tomu, že som sa trošku zdržal pri fotografovaní a kvôli tomu, že Milanova GPS vedie cestu inokade ako je miestne značenie na passo Tonale, na chvíľu nechtiac rozdelili a nakoniec aj vďaka vysielačkám opäť všetci šťastne na križovatke za Fondom stretli. Vzdialenosť, ktorá nám zostáva na passo Tonale vyzerá na mape odhadom iba na 50 km, ale prechod dolinou Val di Sole, plnej áut, ktoré v dedinách rýchlosť nedodržujú a mimo dedín nás brzdia, je taká malá skúška nervov, zdá sa mi to nekonečné a tak sú záverečné zátačky do momentálne zaspatého lyžiarskeho strediska na Passo Tonale odmenou. Robíme pár fotiek, medzičasom vyšlo slnko, ale teplomer sa o tom ešte asi nedozvedel, lebo teplota sa príliš nezdvíha. Dohadujeme sa, že dnes dáme ešte moju srdcovú záležitosť, Passo Gávia, prejdeme na druhú stranu a niekde to zapichneme.

Tesne pred Ponte di Legno odbočujeme na sever na SS300. A už je to tu, opäť ten príjemný pocit. Opäť stúpame na veľakrát prejdenú Gáviu, tentokrát z južnej strany. Tá bola kedysi, predtým než ju vyasfaltovali považovaná za jeden z najobtiažnejších alpských prechodov vôbec. Aj dnes, keď je už celá vyasfaltovaná sú na južnej strane najmä v spodnej časti stúpania úseky, ktoré sú veľmi úzke a ak sa má vyhnúť motorka s oproti idúcim osobným autom, môže to byť problém. Ale pri prejazde práve týchto úsekov si všimnem, že už aj tu prebiehajú nejaké stavebné práce a cesta sa na viacerých miestach rozširuje, najmä zátačky a pribudnú nejaké rozšírené miesta, aby sa aj dve oproti idúce autá mohli lepšie vyhnúť a nemusel jeden z nich cúvať až do aleluje, ako tomu bolo doteraz. Zapadajúce slnko minimum ľudí, stretli sme tuším len jedno auto, robí z výjazdu na Gáviu opäť sentimentálnu záležitosť. Ani neviem prečo, ale od vtedy, čo som tu bol prvýkrát to tu na mňa pôsobí nejako magicky a vždy sa sem rád vraciam.

Tlačíme do foťákov čo sa dá, vychutnávame si tú atmosféru. Na toto som sa tak veľmi tešil. Teplota síce opäť klesá a pri chate v sedle mi teplomer možno aj vďaka silnému mrazivému vetrisku ukáže len 0.2 stupňa nad nulou a po skalách visia cencúle, nič nepokazí radosť z toho, že som sa sem opäť dostal. V hlave mi v rýchlosti prebehnú spomienky z minulých výjazdov a som spokojný. Pri Lago di Bianco tesne pod sedlom sa tentokrát dlho nezdržujeme, síce nie je zamrznuté, ale studený vetrisko na ňom robí vlny skoro ako na mori, je nepríjemný, ani prilby dole nedávame. Kúsok pod Lago di Biancom pri ďalšej chate a pomníku zastavujeme ešte raz, fotíme ľadovec oproti, obdivujeme alpské končiare naokolo, aj keď tentokrát bez majestátneho Ortlera, ktorý sa rozhodol, že bielu mrakovú čapicu si dole nedá. Následné klesanie do Santa Caterini je už len akousi dohrou práve zažitého. Slnko sa definitívne rozhodlo, že na dnes už stačí a tak sme sa za 30 Eur na hlavu zložili v zánovnom hotelíku Rododendri v Sant Nicole, neďaleko Bormia. Na dnes toho bolo dosť, milión druhov počasia, na aktuálny dátum dosť chladno, ale aj takto to chodí v Alpách. Večer ešte pripravujem nejaké alternatívy na ďalší deň, keby sa počasie opäť rozhodlo robiť nám prieky.

6.9.2007 - 364 km

San Nicolo - Bormio - Grosio - Passo di Foppa/Mortirolo(1852 m.n.m.) - Passo di Guspessa(1824 m.n.m.) - Trivigno - Passo dell'Aprica(1180 m.n.m.) - Tirano - Poschiavo - Forcolla di Livigno(2315 m.n.m.) - Livigno - Passo d'Eira(2208 m.n.m.) - Passo di Foscagno(2291 m.n.m.) - Bormio - Passo Stelvio(2758 m.n.m.) - Umbrailpass(2503 m.n.m.) - Ofenpass(2149 m.n.m.) - Zernez - Suchs - Flüelapass(2383 m.n.m.) - Davos - Albulapass(2315 m.n.m.) - St.Moritz - Silvaplana

Sotva ráno rozdrapím oči, ešte v posteli natŕčam uši. Na moju veľkú radosť, počujem len šum potoka vedľa hotela, žiadny dážď a už aj vietor sa oproti včerajšku hodne zmiernil, aj keď je stále relatívne chladno. Za azúrovej oblohy dorážame do Bormia, kde v miestom obchoďáku dopĺňame kufrové zásoby jedla. Dotlačíme benzín na pumpe u jedného, ako ho Paľo nazval, talianskeho šuflikanta - pumpára. Spoznáte ho podľa toho, že väčšinou jazdí na takej trojkolesovej káre, oblečený je často v zaolejovaných montérkach a ak u neho platíte za benzín, tak si peniaze schováva kade tade po vreckách, v tom lepšom prípade vytiahne takú plechovú škatuľu, ktorá sa vzdialene podobá na malý trezor, aký mala aj naša triedna učiteľka na základnej škole, keď zbierala peniaze na školský výlet, akurát s tým rozdielom, že tá jeho možno pamätá aj Musoliniho. Na ich obranu musím však povedať, že zatiaľ ma nikto z nich neošmekol a pravdepodobne to je len taký dojem.

Dobre naladený vyrážame po rýchlodráhe na juh, aby sme z nej po prejdení zopár tunelov pri malinkej dedinke Grosio zliezli a vydali sa do náručia prvého dnešného dobrodružstva, vyštrikovali po úzkej, do nemoty sa vlniacej a stále stúpajúcej ceste na Passo Mortirolo a potom nádherným traverzom cez Passo Guspessa, ktoré na mnohých mapách ani nie je, sklesali cez Trivigno až do doliny Val di Corteno. Hneď ako sme pri stúpaní na Mortirolo vystúpali nad hranicu lesa nás pohľad do doliny s Tiranom, a nádherným výhľadom na takmer celú Bernina Gruppe ubezpečil, že to bude stáť za to. Mortirolo si pamätám z minulého roku, keď sme ho prešli od Monna, ale veľmi som bol zvedavý na bonus track - traverz cez Passo Guspessa. Smerom od Mortirola sa vlní úzka asfaltová cestička najprv vysoko ponad dolinou Val Tellina a na viacerých, z toho niektorých pomerne exponovaných miestach ponúka fantastické výhľady. V ďalšom úseku sa cesta načas zarezáva do lesa aby z ľavej strany obišla 2153 m vysokú horu Monte Padrio, ktorá jej stojí v ceste a znovu sa vynorila z lesa a ponúkla opäť famózne výhľady, ale tentokrát na dolinu Val di Corteno s Apricou kdesi na dne a nemenej zaujímavým masívom Adamello nad ňou. Veľmi pozitívne na tom všetkom navyše je, že premávka je tu takmer nulová, až niekde v klesaní medzi Trivignom a Apricou, stále zahltený aktuálnym zážitkom, si uvedomujeme, že stretávame vôbec prvé auto domorodcov od vtedy, čo sme v dedinke Grosio začali stúpať na Mortirolo. Každopádne musím konštatovať, že tento bonus track stál skutočne za to a predčil moje očakávania. Určite sa sem ešte niekedy vrátim.

Prechádzame cez Apricu, ktorá je možno zaujímavá len tým, že kdesi v strede je tabuľa Passo dell Aprica, čo nie je až tak bežné, aby sedlo bolo v strede mestečka, aj keď niečo podobné je aj približne 40 km východne v podobe Passo Tonale, cez ktoré sme prechádzali včera. O niečo zaujímavejšie je klesanie z Apricy smerom na západ, ale vzhľadom na pracovný deň je premávka celkom hustá. Cesta sa v jednom bode prudko stáča doprava, aby sa po relatívne dlhom pokrútenom traverze otočila o 180 stupňov a pokračovala svoju púť na juhozápad. Tesne za týmto bodom zlomu vo veľmi ostrom uhle odbočujeme doprava na nenápadnú a úzku SS550, aby sme si trošku skrátili cestu do Tirana a nabrali kurz Švajčiarsko. Na hraničnom prechode sme silno odignorovaný a tak za veľmi silného vetra prefrngneme okolo jazera Lago di Poschiavo a necháme sa vyzvať širokými zátačkami stúpania na Passo Bernina. Popúšťame uzdu tátošom, zvyšujeme tempo ale od určitej výšky je vietor tak silný, že v zátačkach, po vynorení sa spoza skál je veľakrát potrebne vyslovene korigovať stopu, pretože vietor sa nás snaží presvedčiť, že jeho trajektória je lepšia. Zaujímavé je, že na Mortirole, v podstate oproti, ale na druhej strane doliny bolo takmer bezvetrie. Asi mám šťastie, pretože minulý rok tu fúkalo taktiež ako o život. Tesne pod passom Bernina ušijem na spolubojovníkov malú habaďúru, odbočujeme doprava na Forcola di Livigno. Tadiaľto som do Livigna, mimo iné vychýreného centra horskej cyklistiky, ešte nešiel a tak som zvedavý čo nás po ceste, do inak bezcolnej zóny, kde stojí benzín zhruba 0.80 Eur a tak sa dá natankovať za rekordne nízku cenu, ešte čaká. Medzičasom sme si všimli, že sever je asi ozaj zakliaty, čím viac ideme na sever, tým väčšia zima a tak nás pri prechode talianskou colnicou v sedle 2315 m vysokej Forcola di Livigno cencúle na skalách a hranica snehu tesne nad hlavami ani veľmi neprekvapujú.

Nakoniec sa nejaké veľké prekvapenie nekonalo, cesta zo sedla do Livigna je takmer bez zátačiek, z hľadiska športového vyžitia neponúka veľa, ale okolité končiare sa pre spestrenie cesty predsa len z času na čas ukážu. Z tohto pohľadu sa mi z minula viac pozdávala cesta z Livigna na sever, ktorá síce nakoniec vedie spoplatneným tunelom popod Mont la Schera, ale cesta vedie po brehu úzkeho jazera Lago del Gallo, navyše takmer celý čas v galérii, čím robí výhľady trochu zaujímavejšími. Po príjazde do Livigna odbočujeme na východ a opäť naberáme výšku, tentokrát do 2209 m vysokého sedla Pass d'Eira, ktoré mňa osobne až tak veľmi za srdce nechytilo, možno ho iba nadmorská výška robí zaujímavejším. Cesta počas ďalších pár kilometrov sklesá asi o 200 výškových metrov aby mohla po ľavej strane lemovaná Monte Bocca opäť začať stúpať ešte vyššie, tentokrát až do výšky 2291 m vysokého Passo di Foscagno, ktoré zároveň tvorí aj hranicu bezcolnej zóny. Colná kontrola nás opäť úspešne nedbanlivým odmávaním odignoruje a tak pokračujeme ďalej na východ, kde Passo di Foscagno ponúka o niečo viac aj po jazdnej stránke. Zo začiatku jedna, svojím spôsobom zaujímavá galéria a neskôr poriadne zakrútená i keď relatívne rýchla cesta.

Prefrčíme dolinou Val Viola a následne aj niekoľkými dedinami, z ktorých jedna má zaujímavý názov - Isolaccia. Neviem čo tým chcel autor povedať, ale nevadí. Niekde v tomto úseku sme zaregistrovali v dedinách aj jedno zaujímavé zariadenie na kontrolu dodržiavania maximálnej povolenej rýchlosti. Na niektorých miestach sú nainštalované radary, ktoré podľa toho ako vyzerajú nerobia pohľadnice ale sú spojené s niekoľko sto metrov vzdialeným semaforom, ktorý v prípade odhalenia previnilca stihne nahodiť červenú a teda zastaviť celú kolónu. Asi majú odsledované, že aj ten kto prekročí rýchlosť má ešte stále aspoň aký taký rešpekt pred červenou na semafore. Každopádne zaujímavé riešenie, ale či by sa večne svietiaca červená osvedčila aj u nás si netrúfam odhadnúť. Dofrčíme do Bormia, stáčame prudko na sever a južná rampa notoricky známeho Stelvia je naša.

Svižné tempo zaručí, že v krátkom čase stojíme na parkovisku v sedle. Je tu všetko možné, len teplo nie. Skúpy teplomer ledva vytlačí 0.5 stupňa nad nulou. Dokonca aj známy predavač klobás, ktorého sme minule pracovne nazvali Herr Kapusta, ktorý ak zistí, že ste zo Slovenska, tak sa bez problémov spýta, že či "mit kapusta", je teraz niekde zalezený. Dlho sa nezdržujeme, severná rampa je pekne pocukrovaná snehom, aj keď je cesta zatiaľ iba vlhká, dnes si necháme zájsť chuť. Vďaka dobrému oblečeniu sa aj tieto nízke teploty dajú znášať relatívne dobre, aj keď Paľo pre zvýšenie tepelného komfortu občas pri zastávkach nahrieva rukavice na Zephyrovej hlave valcov.

Podľa plánu to stáčame naspäť, tesne pod vrcholom Stelvia odbočujeme na blízky Umbrailpass, aby sme sa definitívne ponorili do Švajčiarska. Umbrailpass je možno zaujímavý dvoma vecami. Prvou je to, že južná rampa prakticky neexistuje, pretože sedlo je len pár metrov od jednej zo zátačiek južnej rampy Stelvia a druhou je odhadom 3 km dlhý nevyasfaltovaný úsek zhruba v prvej tretine klesania smerom na sever. Povrch je tvorený len ujazdeným štrkom, ktorý je však dobre udržiavaný, takže nie je problém vydať sa na cestu s čímkoľvek. Inou vecou je, že pri slnečnom počasí a suchom povrchu je prejazd sprevádzaný patričnou prachovou kulisou, takže miláčikovia lešteniek nebudú dvakrát nadšený. Dnes je povrch vlhký, takže prášenie sa nekoná, iba ak v podobe svižnej jazdy po neskôr asfaltovom koberci dolinou Val Muraunza. Po príchode do dedinky Santa Maria sa pripájame na kvalitnú hlavnú cestu na Zernez aby sme cestou pokorili ďalší dvojliter v podobe Ofenpasu(2149 m.n.m). O tom, že medzičasom začalo husto snežiť a výhľad zo sedla na západ je zastretý je asi aj zbytočné hovoriť, našťastie teplota sa opäť vrátila do trošku prijateľnejších hodnôt, takže to nie je až také zlé.

V Zernezi sa stáčame na sever a po chvíli v Susche doľava, aby sme sa v zajatí trojtisícoviek Schwarzhorn a Flüela Wisshorn, tiahlou rampou, prakticky bez serpentín vyšvihli až do sedla Flüelapassu(2383 m.n.m.). Už pri fotení doliny pod passom si všímame čerstvo odhrnutý sneh, teplota opäť klesá k už takmer tradičnej nule a vo vzájomnej kombinácii to dáva výjazdu zvláštny nádych.

Dlhočízne cencúle na terase chaty dávajú tušiť, že prvá vlna zimy prišla do týchto končiarov o niečo skôr ako je to obvyklé. Zaparkované a zaviate auto chatára s asi 40 cm snehovou pokrývkou na streche len dotvárajú momentálny miestny kolorit a aj jazda západnou rampou, ktorej čierny asfalt kreslí v zasneženom prostredí zaujímavú kontrastnú stužku, je zaujímavá. Našťastie spolu s príchodom do snobskej diery, Davosu, aspoň tak na mňa toto lyžiarske stredisko zapôsobilo, sa sneh stráca. Bohužiaľ len do chvíle, kým kormidlá našich tátošov tesne pred Tiefencastel naberú smer Albulapass. Kvalitný povrch a tiahle zátačky si neskutočne užívame a človek by ani neveril, že aj pri maximálnej povolenej 80-ke, ktorú sme sa viac či menej úspešne snažili dodržiavať, bola jazda veľkým zážitkom a povedal by som tak akurátna na to, aby si človek jazdu ešte užíval.

Albulapass je zaujímavý tým, že leží trošku mimo hlavných trás, tak sa premávka drží v norme a najmä súbežne s cestou sa preplieta a cez rôzne tunely a mosty krkolomne naberá stúpanie aj železnica. Neviem, či je to pravda, ale podľa niektorých zdrojov na webe je kompletná doprava cez priesmyk v čase zimnej uzávierky cesty riešená autovlakmi práve touto železnicou. Môže to byť celkom dobrý zážitok absolvovať jazdu takýmto štverajúcim sa vláčikom v čase keď leží na ceste aj do dvoch metrov snehu.

Čas nám pokročil a slnko nám pomedzi mraky znovu začína ukazovať chrbát, čo je neklamným znakom toho, že treba hladať nejaké miesto na prespanie, najmä pri terajšom počasí by som nerád niekde vonku pri motorke klepal kosu. Prechádzame St.Moritzom, popri ceste nenachádzame žiadne rozumné ubytovanie a tak pokračujeme ďalej v nádeji, že v Silvaplane v okolí známych jazier to bude lepšie. Keď sme však prechodili Silvaplanu krížom krážom a zistili, že žiadna sláva a pokiaľ chceme zajtra vybehnúť skontrolovať blízky Julierpass a nechceme hľadať ďalej a zajtra sa vracať naspäť musíme chtiac nechtiac zobrať trojposteľovú izbu v jednom hoteli za pre nás nekresťanských 75 CHF na osobu. Najviac ma na tom hnevalo to, že miestny hotelieri ma trošku prekvapili svojim prístupom, z určitého pohľadu mi to pripomínalo Slovensko. Pri hľadaní sme aj natrafili na slušné ubytovanie za nejakých 49 CHF, aj voľné miesto by sa asi našlo, ale ceduľka na stole recepcie, že recepcia otvorená do 17tej ma krátko po 19tej mierne vyvádzala z rovnováhy. Takýto prístup a la salám alejkum v týchto končinách dosť silno kontrastuje s prístupom v Rakúsku, kde je to ako cenovo, tak aj jednaním úplne inde a aj v tej najzapadlejšej dedine a nie na brehu turistami vyhľadávaných jazier. Opäť sa len potvrdili moje predchádzajúce skúsenosti, že nájsť cenovo prijateľné ubytovanie na jednu noc vo Švajčiarsku je trošku iná liga ako v susednom Taliansku či Rakúsku.

7.9.2007 - 246 km

Silvaplana - Julierpass(2284 m.n.m.) - Marmorera - Julierpass - Silvaplana - Malojapass(1815 m.n.m.) - Chiavenna - Splügenpass(2113 m.n.m.) - Splügen - Passo San Bernardino(2066 m.n.m.) - Bellinzona - Biasca - Airolo

Ráno ma po výdatných raňajkách už ani neprekvapilo, že nám pri platení doúčtovali ešte miestnu pobytovú taxu cca 3 CHF na hlavu, o ktorej nebola včera ani reč, ale nevadí, obloha je takmer azúrová, teplota o hodný kus vyššia ako včera, tak prečo si kaziť náladu hneď ráno. Zátačky výjazdu na Julierpass si užívame v plnom slnečnom svetle a modrej oblohe, zaujímavé je, že ich je tu len zopár a príchod do sedla pripomína skôr diaľnicu.

Julierpass so svojím jazierkom a svojou obtiažnosťou, resp. nenáročnosťou by som osobne zaradil medzi také kľudnejšie passy, kde sa nejaké veľké prekvapenia nekonajú, aj keď svojou zeleňou a skalnými masívmi po oboch stranách cesty a jazerom Marmorera asi 400 výškových metrov nižšie na západnej strane, kde sa otáčame a vraciame späť, ho predsa len robia zaujímavým. Opäť prechádzame cez Silvaplanu, tentokrát obracáme však smer juhozápad. Popri jazeru Lago da Segl sa nám premietajú rôzne častokrát až gýčovité scenérie.

Nadmorská výška cesty sa nejako výrazne nemení a preto je zhruba desať vykrúcačiek, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani členovia Lúčnice, v klesaní za dedinou Maloja veľkým prekvapením a príjemným spestrením cesty. Malojapass je opäť jedným z passov, ktorému jedna rampa prakticky chýba, tentokrát je to tá východná. Nasledujúca séria zátačiek je už len akousi dohrou. Ale aby to nebolo také fádne za poslednou z nich čaká jedno prekvapenie v podobe priehradného múru jazera Lago da l'Albigna, vystavaného vysoko v skalách.

Prichádzame do Chiavenny a po vjazde do doliny Valle San Giacomo mi začína srdce tepať rýchlejšie. Jednak preto, že cesta neustále stúpa a vlní sa až do zblbnutia, čo spôsobuje, že spojková páčka, radička a plyn je v permanencii, jednak preto, že prechádza častokrát veľmi úzkymi úsekmi v horských dedinkách, ale hlavne preto, že sa blížime k miestu, na ktoré som sa tento rok veľmi tešil, áno stúpame na Splügenpass, o ktorom som toľko krát čítal, bohužiaľ až doteraz som nemal tú česť. Tesne pod dedinkou Stuetta je ten úsek, ten ktorý ma mátal ešte aj v snoch, po tom, čo som v cestopisoch videl zábery odtiaľto. Ide o jedno nepredstaviteľné stúpanie v takmer kolmej skale s extrémne utiahnutými zátačakmi, kde je prvý prevodový stupeň a vzhľadom na premávku v protismere občas aj spojka v permanencii. Je veľmi obtiažne nájsť miesto na fotenie, aby fotka aspoň trochu reálne zachycovala tvár miesta. Viem si predstaviť, že pri poriadnej búrke, hrmavici a lejaku môže byť toto stúpanie hodne veľkým zážitkom, ktorý si my dnes, našťastie vďaka slnečnému počasiu veľmi radi necháme ujsť. Tento úsek považujem za jeden z najzaujímavejších úsekov v Alpách, čo sa stavby cesty týka, SS jazdci by sa tu športovo vyžiť sotva dokázali. Pri jazere Lago di Montespluga robíme krátku pauzu, dopĺňame sily z kufrových zásob.

Cez colnicu nad jazerom prechádzame na švajčiarsku, severnú stranu Splügenpassu. Cesta je razom širšia, aj povrch je o niečo málo kvalitnejší, aj zátačky nie sú také ostré. Kto hľadá na internete fotky zo Splügenpassu, väčšinou narazí na fotky práve severnej strany, kde sa cesta vlní ako stužka mažoretiek. V zátačkách vedľa cesty polihávajú kravy, pričom okolo nich krúžiace motorky a autá poctivo ignorujú, iba z času na čas sa niektorá z nich rozhodne prejsť na trávu o vracák nižšie, prípadne vyššie, pravdepodobne v domnení, že bude mať odtiaľ lepší výhľad.

Prichádzame do rovnomennej dediny Splügen, stáčame sa na západ, aby sme nabrali kurz na tretiu dnešnú záležitosť a to Passo San Bernardino. Takou zaujímavosťou je, že stará cesta vedie zo Splügenu dolinou, bok po boku s diaľnicou, častokrát aj v rovnakej výške, oddelené sú len plotom z pletiva. Rozdiel medzi diaľnicou a normálnou cestou je len v tom, že na diaľnici je povolená 120, niekde ani to nie, platí sa za ňu a aby sa motoristi na starej ceste nenudili, tak z času načas, prejde stará cesta mostíkom ponad diaľnicu na druhú stranu, aby sa po pár kilometroch zasa vrátila naspäť. V mieste, kde diaľnica definitívne mizne pod zemou, aby sa tunelom pretlačila cez horský masív, jej zamávame a vydávame sa poznávať krásy San Bernardina. Cesta nám odsýpa celkom fajn, za tých pár dní si už telo navyklo na ten synchronizovaný pohyb ľavá ruka - ľavá noha - pravá ruka, že to dokáže vykonávať až v neuveriteľnom rytme. Úvod severnej rampy ponúka vracákov do sýta, naproti tomu, cieľová rovinka je tiahle stúpanie až do sedla s jazierkom a horskou chatou. Na San Bernardine nás okrem prírody zaujali dve skupiny stavieb z každej strany sedla, ktoré na prvý pohľad pripomínali nejaké zariadenie pre štart a pristávanie lodí mimozemských civilizácii, aj keď nakoniec špekulovanie nad tým uzatvárame s tým, že to s najväčšou pravdepodobnosťou budú nejaké vetracie, či únikové šachty diaľničného tunela pod nami. Ale kto vie ....

Po pauze pri jazierku pokračujeme v ceste ďalej a po čase si začínam uvedomovať, že sa v protismere začína štverať slimačím tempom nejako veľa áut, v našom smere sme takmer jediní účastníci premávky. Pravdepodobne sa niečo stalo v diaľničnom tuneli v smere na sever, tak presmerovali celú premávku vrchom. Je možné, že ide len o nejaké opravné práce, ťažko povedať, ale keď vidím, ako sa v mnohokilometrovej kolóne, krokovým tempom, v značnom stúpaní a zátačkovom teréne vodiči áut a najmä karavanov vyslovene trápia, badať im to vo výrazoch na tvári, tak mi niektorých príde skutočne ľúto a vôbec im to nezávidím, tak isto ani ich autám. Niektoré z nich svoju zjavnú nespokojnosť s takýmto režimom jazdy dávajú patrične najavo páliacim sa spojkovým obložením, tie odvážnejšie dokonca aj vyvretým chladičom na krajnici.

Nakoniec sa cesta v doline Valle Mesolcina vyrovná ako pravítko a môžeme si dožičiť trochu odpočinkovej jazdy po tej zátačkovej eskapáde. Začína sa nejako výrazne otepľovať. O snehu v tejto doline ani nechyrovať. Žeby sa nad nami počasie teplotne zľutovalo ? Možno, ale keď v Bellinzone odbočujeme doprava na cestu číslo 2 a začíname ukrajovať prvé kilometre do plánovaného cieľa dnešnej cesty, nie, žeby tu o nejakej zime a snehu ani nechyrovali, tu zas oskar vypeká ako bláznivý a na teplomery sa hrdo začínajú pretŕčať dvojciferné hodnoty začínajúce trojkou. Na tomto je najlepšie vidieť ako málo stačí na to, aby sa počasie otočilo o 180 stupňov, stačí prejsť za kopec do druhej doliny. Aj keď je presun touto pomerne husto obývanou dolinou svojim spôsobom otravný, užívame si slniečka a vyhrievame v predchádzajúcich dňoch nevľúdnym počasím ochladzované staré kosti.

Keďže by sme radi prejazdili sedlá v oblasti Andermattu, rozhodujeme sa pozrieť nejaké ubytovanie v blízkosti svätogottardského priesmyku, aby sme mali zajtra dobrú štartovaciu pozíciu pre poznávanie ďaľších krás. Navyše po šiestich dňoch intenzívneho jazdenia sme sa rozhodli dopriať si trošku kľudnejší večer a tak nám jeden hotel na svahu v Airole príde celkom vhod. Cena 60 CHF za hlavu síce nie je práve trhákom z Lidla, ale rozhodli sme sa ju akceptovať, najmä keď sme po prechodení Airola nenašli nič, čo by nás pri zvažovaní kompromisu cena/výkon oslovilo viac. Pohľad na hodinky prezrádzal, že je asi pol piatej, z čoho som mal chvíľu také tiky, urobiť večerný výpad na San Gottardo, ale nakoniec som odolal a večerný výpad naľahko sa nekonal. Teda vlastne konal, ale len peši po Airole. Na to že bol piatok, do šiestej večer chýbalo ešte hodný kus času, nás opäť prekvapil salámistický prístup, podobný ako v Silvaplane, všetky obchody pozatvárané a až na pár reštaurácii, kde sa krčilo pár hostí aj v samotnom meste relatívne mŕtvo. Možno bolo mimo sezóny.

8.9.2007 - 246 km

Airolo - St.Gotthardpass(2091m.n.m.) - Airolo - Nufenenpass(2478 m.n.m.) - Gletsch - Furkapass(2436 m.n.m.) - Realp - Furkapass - Grimselpass(2165 m.n.m.) - Innertkirchen - Sustenpass(2224 m.n.m.) - Wassen - Erstfeld - Unterschächen

Raňajší pohľad z balkóna nám vyčaril úsmev na tvári, azuro, cesta na San Gottardo začína takmer priamo pri hoteli, čo viac si môže človek želať. Tak rýchlo na raňajky, s plným bruchom sa kochá po krajine lepšie a ide sa na to. Ešte rýchlo natankovať, aby sme sa neskôr nezdržovali. Tu si dovolím malú vsuvku, možno to niekomu pomôže, ostrieľaní alpskí vlci môžu nasledujúce riadky kľudne preskočiť. Benzínových púmp je v Airole viacero ale každá jedna z nich je samoobslužná, na čom by nebolo nič divného, podobne je to na mnohých miestach aj v Taliansku. Rozhodli sme sa nemínať si hotovosť vo frankoch, ale použiť výdobytok vedecko technickej revolúcie a síce kreditnú kartu, keďže automat sa k nej hrdo hlásil. Všetko prebehne úplne hladko až do chvíle, keď v SMS správe prečítam, že bola vykonaná transakcia v hodnote 200 CHF. Pozerám na to ako puk, veď som natankoval len za necelých 20 frankov. Chalani dopadli podobne. Nikde nikto, takže nejaká reklamácia na mieste alebo čo sa nekoná. Skúsenejší cestovatelia sa možno nad tým uškrnú. Nakoniec všetko dopadlo dobre a cca 14 dní po návrate na rodnú hrudu bolo konečné vyúčtovanie správne. Zistili sme, že automat jednoducho bez toho, aby ho zaujímalo koľko natankujeme, zablokoval paušálne 200 frankov, pričom to potom majiteľ pumpy vyúčtoval správne. Na tom by nebolo nič čudné, v hoteloch sa to pri kreditných kartách robí bežne, najmä v tých drahších, ale že to tak bude robiť aj obyčajný automat na pumpe by bežný smrteľník nepredpokladal. Odporúčam preto, pri tankovaní kartou na to pamätať, stačí niekoľko tankovaní a môže sa stať, že zablokované peniaze by mohli v prípade potreby nepredvídaných výdavkov chýbať. Preto je asi jednoduchšie mať na benzín so sebou dostatok drobných bankoviek a používať ich podobným štýlom ako v Taliansku.

Rozhodli sme sa vystúpať na San Gottardo štýlovo, po starej, stále plne zjazdnej ceste, vydláždenej mačacími hlavami, ktorá predstavuje pôvodnú trasu, ktorú používali naši predkovia už po stáročia. Vzhľadom na jej obtiažnosť ju prezývali Val Tremola, cesta triašky. Ani sa nedivím, neviem si dosť dobre predstaviť akým spôsobom to napríklad za dažďa s nejakými konskými povozmi absolvovali. Musel to byť silný zážitok. Alternatívou je nová cesta, alebo dokonca diaľničný tunel popod celý masív. Pri stúpaní sa nám začína otvárať celá dolina pod nami spolu s Airolom ako na dlani. Pokiaľ niekto hľadá informácie o priesmyku San Gottardo, celkom určite narazí na nasledovnú fotku, ktorá nechýba v žiadnom z cestopisov z tejto oblasti.

V sedle si robíme malú prestávku, obdivujeme bronzovú sochu pri jazere, celkovo vdychujeme tú atmosféru. Umelecký dojem trošku pokazia autobusy, ktoré sa fučiac vyteperia hore a vypustia stádo dôchodcov s paličkami. Tí sa následne rozlezú ako mravce po celom okolí. Ale na druhej strane, doprajme aj im trochu tej krásy, ktorej je tu dosť pre všetkých. Na záver ešte fotíme vrcholovú tabuľu, na ktorej je toľko nálepiek, že samotný nápis na tabuli s nimi takmer splýva. Nuž, každý chce zanechať odkaz budúcim generáciam, keď sa mu už podarilo dostať sa až sem. Sadáme do sediel prefrčíme po zvyšku starej cesty na druhú stranu sedla a v mieste, kde stará cesta splýva s novou sa otáčame naspäť a po novej ceste vedenej z oboch strán pred sedlom v galériach, sa prehupneme cez sedlo a vraciame sa do Airola. Z galérie novej cesty vypliešťame oči na dláždenú cestu, po ktorej sme pred chvíľou šli nahore. Takto zvrchu to vyzerá naozaj impozantne. Niekde tu sú tie miesta, odkiaľ sú zábery skoro v každom cestopise opisujúce San Gottardo.

Druhý na programe dnešného dňa je Nufenenpass alebo tiež zvaný Passo della Novena. So svojimi úctyhodnými 2478 m.n.m. je to najvyššie položené asfaltové sedlo vo Švajčiarsku. Východná rampa prebiehajúca dolinou Valle Bedretto je jedna rýchlodráha len s minimom zátačiek, tak napredujeme rýchlo, ani sa nenazdáme a parkujeme pri tabuli označujúcej toto miesto.

Modrá obloha a vyčnievajúce štvortisícové kopce okolo nás nenechávajú chladnými. Nufenenpass je opäť jeden z tých trošku mimo hlavných trás, o to pokojnejšia a príjemnejšia atmosféra tu panuje. Sedím pri kríži a bez slov obdivujem majestátnosť veľhôr všade kam len oko dovidí. Tak predsa sa nám to podarilo, opäť sme tu, opäť sme sa dostali do samotného srdca veľhôr a dokonca na motorke. Čo viac si môže mototurista želať. Snáď len to aby dostal šancu dostať sa sem ešte niekedy nabudúce. Vedel by som tu presedieť bez problémov aj niekoľko hodín, ale taký luxus si dnes nemôžeme dovoliť, veď na programe sú ďalšie vyslovene povinné disciplíny v podobe Furkapassu a Grimselpassu. Chtiac nechtiac sadáme opäť do sediel tátošov a dožičíme si o poznanie pozakrúcanejšiu západnú časť Nufenenpassu. Na nasledujúcej križovatke sa stáčame doprava a po pár kilometroch nás osada Gletsch víta s otvorenou náručou.

Osada Gletsch je kľúčová tým, že práve v nej sa nachádza križovatka, kde môžete odbočiť doľava na Grimselpass alebo pokračovať ďalej v ceste na Furkapass. Takisto je tu k videniu aj parná zubačka, ktorá vyváža výhľaduchtivých turistov až na úpätie Furkapassu. My osobne dávame prednosť motorkám a vzápätí už aj ukrajujeme prvé zátačky Furkapassu zo západnej strany. Robíme krátke medzipristátie pri hoteli Belvedere a pomaly ale isto sa roztápajúcom známom ľadovci Rhone Gletscher. Priamy výhľad naň si však z tohto miesta nakoniec odopierame, pretože šikovný podnikateľ si v obchode, cez ktorý je prístup na terasu k ľadovcu, nainštaloval turniket a za každý vstup na terasu si takýmto spôsobom zapýta 5 frankov. Keď vidíme množstvo tlačiacich sa ľudí na terase necháme si zájsť chuť a radšej obdivujeme serpentíny priľahlého Grimselpassu.

Prehupneme sa cez Furkapass a tiahlym traverzom s mnohými fotopauzami klesáme na východ. Aby klesanie nebolo také fádne, tak cestní inžinieri, nakoniec aj tu nejaké tie zátačky naprojektovali. Otvára sa nám výhľad do doliny. Slnečná obloha, horský hotel v jednom z vracákov v popredí, zelená dolina lemovaná vysokými končiarmi po oboch stranách, to všetko vytvára nádherné scenérie, ktoré sa nám dostávajú doslova pod kožu. Až keď sa priblížime k dedinke Realp na začiatku doliny, začínam mať pocit, že tu niečo nesedí, niečo nie je tak ako zvyčajne. V momente, keď zbadám golfistov ako si za sebou po pestovaných trávnatých plochách ťahajú vozíky so svojim náčiním, mi je jasné, čo je inak. To, že v takej nadmorskej výške nájdeme rozsiahle golfové centrum by ma ani vo sne nenapadlo. Netrúfam si ani odhadnúť, v akých cenových reláciach sa môže pohybovať členstvo v niektorom z miestnych golfových klubov. Keďže máme v pláne skontrolovať situáciu aj na susednom Grimselpasse, zanechávame snobsky vyzerajúci areál svojmu osudu, otáčame sa a následne vraciame späť cez Furkapass až do osady Gletsch, kde už na spomínanej križovatke odbočujeme vpravo. V závere stúpania si v jednej zo zátačiek nakoniec predsa len doprajeme aspoň čiastočný pohľad na ľadovec Rhone Gletscher.

Na parkovisku Grimselpassu robíme prestávku, preskúmame miestnu známu expozíciu motocyklov. Škoda len, že pri jednotlivých výtvoroch neboli tabuľky s technickými údajmi. Posádka jedného z exponátov mala evidentné technické problémy, spolujazdkyňa sa svojim hrdzavým plechovým mobilom snažila dovolať asistenčnej pomoci žltých anjelov, ale zdalo sa, že bezúspešne. Ako správny motorkári sme ponúkli pomoc v núdzi, ale keď sa ani po niekoľkých pokusoch o roztlačenie tohto exkluzívneho motocykla jeho motor neprebral k životu, museli sme s ľútosťou skonštatovať, že im pomôcť nedokážeme. Ešte sme predsa len chvíľu dumali nad tým, že prečo ten motor ani nebafol. Žeby tá jedna aj s piestom vytŕčajúca ojnica bol až taký problém ? Nevedno, ale moju dôveru v motocykle s počtom valcov tri to v danom momente neupevnilo, možno nabudúce.:))

Robíme si malú prechádzku po okolí, fotíme vrcholové jazero, jedným okom zaregistrujeme aj pokus o chov svišťov v podobe jedného oploteného výbehu. Keďže nás dnes čakajú ešte ďalšie ciele, vyrážame vpred. Pri fotení tmavého jazera Grimmselsee, známeho okrem iného svojou tmavosadrovou vodou a najmä zatopeným hospicom na dne jazera, ktorý sa ukáže len raz za rok v čase keď sa jazero vypúšťa, úplne zabúdam na to, že som si chcel pozrieť aj jazero Oberaarsee, ktoré je v hneď v susedstve Grimmselsee a mala by k nemu údajne viesť úzka, semaformi riadená cestička, na ktorú treba odbočiť v jednej zátačke hneď pod sedlom. Spomeniem si na to až v momente, keď vo veselom rytme tancujeme so zátačkami doliny Haslital, ktorá je nástupnou dolinou ku Grimmselpassu zo severu. Nuž nevadí, stáva sa, aj keď chvíľočku bojujem s myšlienkou vrátiť sa a predsa len si to pozrieť, pohľad na hodinky ma presviedča, že aspoň je o jeden dôvod viac sa sem ešte niekedy vrátiť.

Ďalším pánom na holenie je podľa plánu Sustenpass. Pri odbočovaní do doliny Gadmental smerom na východ si ešte neuvedomujeme, že práve prechádzame najzápadnejším bodom tohoročného výjazdu a už sa budeme pomaly, ale isto približovať k domovu. Charakteristická západná rampa Sustenpassu so svojimi tunelmi, najmä jedným, ponad ktorý tečie vodopád, nám zamestnáva myseľ natoľko, že na myšlienky podobného razenia jednoducho nie je čas.

Na parkovisku v sedle robíme vrcholové tabuľové fotografie, pretiahneme sa vrcholovým tunelom a spočiatku aj s hmlistým doprovodom, klesáme takmer bez zátačiek dlhočíznym traverzom doliny Meiental až do Wassenu. Vzhľadom na relatívnu dostupnosť rozumného ubytovania vo Wassene bol plán nájsť v ňom dnešné nocľažisko a následne len tak naľahko prebádať roklinu Schöllenen a vybehnúť na Oberalppass. Tu sa ukázalo, že aj pri plánovaní sa dá urobiť chyba. Keď sme ani na už neviem koľký pokus nevedeli nájsť voľné ubytovanie, nedalo nám to a vyzvedáme od jednej zhovorčivej recepčnej čo je vo veci. Na bitte, svätogottardský železničný tunel oslavuje svoje 100. či 125. alebo dokonca 150. výročie otvorenia a železnice pripravili bohatý sprievodný program, navyše je sobota. Recepčná nás ubezpečuje, že nemáme najmenšiu šancu nájsť na dnešnú noc akékoľvek ubytovanie, všetko je rezervované už mesiace dopredu, jedinou šancou je vraj skúsiť šťastie 50 kilometrov severnejšie alebo južnejšie. Tristo prechľastaných karburátorov aby to ..... začínam si matne spomínať, že som začiatkom leta informáciu o nejakom výročí železničného tunela na internete registroval, ale absolútne som jej neskôr nevenoval pozornosť, úplne som na to zabudol. No nič rýchla bojová porada nakoniec rozhodne, že Oberalppass tento rok spolu s roklinou vynecháme, zajtra tam bude aj tak určite oveľa väčšie množstvo áut ako obvykle, tak volíme ústup a pokračujeme ďalej po naplánovanej návratovej trase na sever s tým, že v prvom rozumnom mieste to na dnes zapichneme. Kilometre nám ubiehajú celkom svižne a tak dnešnú púť končíme v jednej dedinke až tesne pred Klausenpassom a za približne 40 frankov na hlavu máme celé poschodie len pre seba.

9.9.2007 - 344 km

Unterschächen - Klausenpass(1952 m.n.m.) - Linthal - Näfels - Vaduz - Feldkirch - Rankweil - Furkajoch(1760 m.n.m.) - Faschinajoch(1486 m.n.m.) - Bludenz - Sankt Gallenkirch - Bielerhöhe(2032 m.n.m.) - Zeinisjoch(1842 m.n.m.) - Kops Stausee - Ischgl - Landeck - Fliess - Piller Höhe(1558 m.n.m.) - Arzl im Pitztal - Wald - Roppen - Ambach

Ráno sa budíme do mierne zamračeného rána, teplota nie je síce tropická, ale nie je to najhoršie. S radosťou teda vyrážame v ústrety ďalšiemu dňu venovanému jazde na motorke, aj keď už si pomaly začíname uvedomovať, že koniec sa pomaly ale iste blíži. Nevadí. Pred nami Klausenpass, na ktorom som ešte nebol. V cestopisoch sa o ňom veľa ľudí nezmieňuje, len kde tu sa dá nájsť informácia, že je známy traverzom v značnej výške nad dolinou, pričom krajnicu tvorí len akési ako keby provizórne zábradlie z vodovodných oceľových trubiek a tesne pod vrcholom je skala, ku ktorej je reťazou prikovaná topánka s kyticou kvetov. Hodiny nakreslené na skale ukazujú o 5 minút 12. Či na sa na tom mieste niekto rozhodol ukončiť svoj život, či je to miesto nejakej inej tragédie, alebo čo presne má tento zaujímavý výtvor symbolizovať sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť. Po niekoľkých serpentínach nechávame posledné nocľažisko hlboko pod sebou a stúpame spomínaným traverzom až nakoniec skutočne nachádzame onen monument. Pohľad cez "zábradlie" dole do doliny napovedá, že to je skutočne hodne vysoko, odhadom niekoľko sto metrov, hoci to na prvý pohľad vďaka zelenému porastu nevyzerá až tak dramaticky, výškový rozdiel je značný.

V sedle samotného Klausenpassu chvíľu obdivujeme kostolík a následne v absolútnej samote klesáme východnou rampou a vnárame sa do doliny rieky Linth. Áut postupne pribúda, cesta sa vyrovnáva a mi sa so švajčiarskymi alpami na tento rok definitívne lúčime. Určité vzrušenie nás ovládne pri prejazde po brehu jazera Walensee, kde sa nám kde tu pomedzi stromy a občas aj domy jazero so svojou nádhernou modrou vodou ukáže v celej svojej kráse. Za Melsom sa stočíme na sever, aby sme sa pre spestrenie zakrátko vnorili do Lichtenštajnska, ktoré z hľadiska cesty asi nie je ničím zaujímavé, v podstate celou cestou až po rakúske hranice sú samé uzavreté osady, kopec áut. Na prechod do Rakúska v tejto oblasti nie je k dispozícii veľa variant, takto si aspoň môžeme povedať, že sme boli v Lichtenštajnsku. Švajčiarsku dávame teda definitívne zbohom, ale máme toho pred sebou ešte hodne, prakticky krížom cez celé Rakúsko. Po diaľnici sa to dá zvládnuť v relatívne krátkom čase, ale prečo nezaradiť niektoré zaujímavé passy po ceste aj napriek tomu, že všetky neovplývajú ohurujúcou nadmorskou výškou. Vo Feldkirche naberáme preto smer Rankweil a dolinou Laternser Tal sa vyšvihneme do tichučkého Furkajochu(1760 m.n.m.).

Nižšiu nadmorskú výšku badať aj na okolitých končiaroch, hranica lesa siaha takmer po hrebene, nič to však nemení na veci, že pekné prostredie Bregenzer Waldu stojí za zhliadnutie. Smerom na východ by sa dalo pokračovať v podobnom duchu trojicou Hochtannbergpass, Flexenpass a Arlbergpass, naše plány sú však trochu iné. Stáčame sa na juh aby sme dlhou galériou zdolali susedný Faschinajoch a z Bludenzu nabrali kurz juhovýchod, pozdraviť mýtnicu na východnej strane platenej cesty na Bielerhöhe(2036). Platíme obligátnych 10.50 Eur, rampa sa otvára a opäť začína symfónia e-dur pre trio plyn-spojka-radiaca páka. Táto západná rampa je naproti východnej riadne pozakrúcaná a relatívne strmá. Pri pohľade späť sa objavujú dvojtisícové štíty Verwallgruppe. Celá oblasť Bielerhöhe je popretkávaná systémom vodných elektrární a preto jedným z charakteristických znakov sú práve rozvodné potrubia vody medzi jednotlivými jazerami.

Mohykány Silvrettahorn(3244) a Piz Buin(3312) sa nám bohužiaľ vďaka oblačnosti neukážu a tak ich zanechávame vlastnému osudu. Spravíme si ešte malú zachádzku cez Zeinisjoch(1842 m.n.m.) k priehrade Kops Stausee a potom sa už definitívne poberáme severovýchodným smerom dolinou Paznauntal. Nádhernou Kaunertal tentokrát pohrdneme, ale na záver dňa si predsa len ešte dožičíme bonbónik v podobe stúpania na Piller Höhe. Aj keď jej samotná výška 1536 m.n.m. nie je síce dychvyrážajúca, výškový rozdiel je značný, stúpanie veľmi strmé a široké väčšinou len na jedno auto. To robí Piller Höhe veľmi vzrušujúcou záležitosťou. Rada starších na vstupe do doliny Otztal rozhodla, že na dnes by už aj pomaly stačilo, tak to pre dnes za klasických 25 Eur na hlavu v jednom z penziónov ukončujeme.

10.9.2007 - 786 km

Ambach - Oetz - Kühtaisattel(2020 m.n.m.) - Sellrain - Axams - Schwaz - Ried im Zillertal - Zillertaler Höhenstraße(2015 m.n.m.) - Hippach - Gerlospaß(1628 m.n.m.) - Hinterwaldberg - Wald im Pinzgau - Mittersill - Zell am See - Schwarzach im Pongau - Wagrain - Wagrainer Höhe(953 m.n.m.) - Radstadt - Schladming - Liezen - Admont - Hieflau - Wildalpen - Mariazell - Ochsattel(820 m.n.m.) - Rohrer Sattel(864 m.n.m.) - Eisenstadt - Bratislava - Piešťany

Ráno nás budia slnečné lúče, obloha je opäť modrá. Rýchlo do seba hádžeme raňajky, veď už na nás čakajú a volajú na nás, pravdepodobne posledné vážne sedlá tohto výjazdu. Nenecháme na seba dlho čakať, napojíme kone 95 oktánovým obrokom a už ich aj zahrievame strmým výstupom z dedinky Oetz na 2020 m vysoký Kühtai Sattel. Táto cesta je veľmi príjemnou alternatívou väčšinou dosť preplnenej hlavnej cesty medzi Imstom a Innsbruckom, navyše tesne pod sedlom ponúka výhľad na priehradný múr Finstertal Stausee, umiestený vysoko medzi skalami. Keď som tadiaľto pred rokmi prechádzal prvýkrát, tak nič nenasvedčovalo tomu, žeby tam niekde vysoko medzi bralami mala byť nejaká priehrada. Iba nezvykle rovný tvar útvaru medzi skalami dával tušiť, že to nebude len tak. Bohužiaľ oficiálna cesta k múru samotnému je zahataná zákazom vjazdu a aj keď bola rampa tentokrát otvorená, nenašli sme dostatok odvahy (alebo chute ?) vyviesť sa až k múru.

Východná rampa neovplýva veľkou porciou zátačiek, naproti tomu je k dispozícii dlhá galéria, kde však nie je problém z ničoho nič stretnúť stádo kráv, krátiacich si dlhú chvíľu pobehovaním hore dole, preto opatrne, trafiť takú vybehnuvšiu kravu v plnej rýchlosti, to je to posledné, po čom naše telesné schránky túžia. Podľa mapy by malo byť možné vyhnúť sa otravnému prejazdu Innsbrucku a tak sa na chvíľu zverujeme do opatery tetušky v Milanovej GPS, ktorá si tentokrát plní svoju úlohu na jednotku a povodí nás po takých bočných cestách až sa nakoniec vynárame až tesne pred Wattens. Stihol som si všimnúť, že sme prechádzali cez Axams, Sistrans, Tufles..... Cesta nám síce pravdepodobne trvala dlhšie ako keby sme išli krížom cez mesto, ale bolo to veľmi zaujímavé a navyše sme si mohli prezrieť Innsbruck z kopca ako na dlani.

Postupujeme zaľudnenou dolinou na Schwaz a ja už netrpezlivo rozmýšľam, čo očakávať na poslednom plánovanom bonus tracku tohto výjazdu v podobe Zillertaler Höhenstrasse. V Ried im Zillertal poľahky sledujeme značenie na panoramatickú cestu, relatívne dlho stúpame lesom, aby sme nakoniec na mýtnici v Kaltbachu zaplatili poplatok 4 eurá a mohli preskúmať o čo tu vlastne ide. Samotné stúpanie dávalo tušiť, že to asi nebude len tak, ale to čo sme videli, keď sme vystúpali nad hranicu lesa nás veľmi milo prekvapilo. Čistá obloha, zasnežené vrcholky hôr a príjemná teplota vytvárali veľmi požívateľnú zmes toho všetkého.

Cestička následne rôzne klesá a zase naberá výšku, aby sa nakoniec po niekoľkých kilometroch dotkla kóty 2015 m.n.m. a následne nás po zjazde do doliny v dedine Hippach vypľula na hlavnú cestu č.169, z ktorej odbočujeme na východ a definitívne sa uberáme smerom domov. Dobojované, posledný dvojliter výjazdu skutočne padol a v podobe Zillertaler Höhenstrasse dal dôstojnú bodku za tohoročným septembrovým výpadom do Álp.

Pretože šoková terapia nemusí vždy priniesť vytúžené ovocie, dožičíme si ešte perfektný výjazd ku Gerlosspassu. Kvalitný asfalt, široké a prehľadné zátačky nenechajú nikoho z nás chladným. Nakoniec som ešte urobil jedno spestrenie. Tesne pred mýtnicou pred Krimmlerskými vodopádmi odbočujeme doľava a po vedľajšej a aj dosť rozbitej ceste si tak ušetríme 4 eurá a vraciame sa na hlavnú cestu vo Wald im Pinzgau. Samozrejme sme sa tak ukrátili o nádherné zátačky cesty nad vodopádmi a pravdepodobne sme aj nejaký ten čas navyše stratili a tých ušetrených zopár eúr tá "skratka" asi nie je hodna, ale zátačiek sme si užili za posledné dni habadej, tak prečo to neskúsiť. Svižne napredujeme po širokých, kvalitných rakúskych hlavných cestách ďalej a rýchlo za sebou nechávame Mittersill, Zell am See. Režeme to tak povediac krížom na Radstadt a Schladming. Plán je dnes niekde v okolí Liezenu to zabaliť a zajtra už len kľudným tempom doraziť domov.

O pol ôsmej večer na pumpe v Liezene prebehne krátka výmena informácii s domovom, kde nás podľa predpovede počasia varujú na mohutné prívalové dážde hlásené na zajtra. Domov zostáva zhruba ešte 400 km. Ja osobne nie som priateľom takýchto útekov a väčšinou som proti infekciám rýchleho návratu imúnny, ale po bojovej porade sa predsa len rozhodujeme, že potiahneme tak ďaleko ako sa nám bude dať, nech toho máme na zajtra v dažďoch čo najmenej. Srdcová cesta cez Wildalpen ubieha vo svižnom tempe viac ako dobre a ani sa nenazdáme máme za sebou Mariazell. Aj napriek fúre zakrútených kilometrov, ktoré máme dnes už za sebou sa nám na počudovanie jazdí perfektne, prejavy únavy sú zatiaľ minimálne, s patričnými prestávkami frčíme ďalej. Pred Ochsattelom sa síce spúšťa mrholenie, ktoré nás s menšími prestávkami nakoniec sprevádza až do Bratislavy, našťastie premávka je už minimálna tak to nie je veľký problém. Ani sa nenazdáme a okolo polnoci sa v Jarovciach nechávame chtiac nechtiac posledný krát prekontrolovať colnými orgánmi našej vlasti. Dotankujeme vysmädnuté tátoše a vydáme sa pohodovou stodvadsiatkou na diaľničné finále do našich domov, na konci ktorého okolo jednej v noci živý a zdravý po 780 km vypínam v garáži motor a definitívne ukončujem to na čo som sa celý rok tak tešil.

Čo dodať na záver ? Tých, čo to vydržali dočítať až sem úprimne obdivujem, ostatným sa ospravedlňujem, ale popísať tento výlet len pár riadkami jednoducho nedokážem a možno by to bolo aj na škodu veci, snáď sa tam z času na čas objavila informácia, ktorá možno bude pre niekoho zaujímavá alebo užitočná. Videné očami štatistiky, za tých 9 dní intenzívneho jazdenia sme prešli celkom 3369 km, natankoval som 173.6 l benzínu, čo dáva priemernú spotrebu 5.15 l/100 km. Celkové náklady na cestu som nikdy nespočítaval, rozpočtu chtivý si môžu aký taký obraz možno urobiť ak sa zoberie priemerná cena benzínu povedzme 1.3 Eur a priemerná cena ubytovania cca 30 Eur a samozrejme nejaké papanie k tomu. Samozrejme náklady na ubytovanie by sa dali napríklad použitím kempov zredukovať, ale na to sme boli už priveľmi pohodlný, hoci verím, že aj také studené ráno v stane v Alpách môže mať svoje čaro.

Hoci nejde o nejaké predháňanie sa v číslach, ak som sa pri počítaní nepomýlil, tak sme vďaka viac či menej podarenému zokruhovaniu trás tentokrát zdolali 58 sediel a sedielok. Aj napriek príkoriam, ktoré nám nachystalo počasie v podobe občasného snehu a nízkych teplôt v niektorých oblastiach, za seba môžem povedať, že skutočnosť predčila očakávania a pri plánovaní tohto výletu mi ani na um nezišlo, že by sa nám mohlo podariť absolvovať takmer všetko, čo sa do plánu dostalo. Niekomu sa môže samozrejme zdať, že toho jazdenia bolo príliš a po pár dňoch by mu všetky tie jochy, passy splývali v jedno. Na mnoho miest sa mi podarilo dostať už po minulé roky a preto nebolo pre mňa tých nových miest až také kvantum, aby mi to v tomto smere robilo zásadné problémy. Ak sa vám vyššie popísaný výlet nebodaj páčil a stále váhate vydať sa na podobné dobrodružstvo, tak zahoďte všetky obavy a rozhodne sa tam na budúcu sezónu vydajte. Verte, že zážitky z takýchto ciest sa vryjú hlboko do pamäti a najmä v zime pri čítaní cestopisov a prezeraní fotiek s horúcim čajíkom v ruke je to balzám na dušu. Tak na čo ešte čakáte ? ...

Dovidenia v Alpách, priatelia.