Klasika, Fazer komplet pripravený deň pred odjazdom, cestovný plán bol hotový už decembri, len sa dočkať začiatku júna. Odkedy som sa vrátil z fantastického francúzskeho vidieka, nenávidím rovinky a diaľnice, ako však prísť do Budapešti? Košice - Lučenec - V. Krtíš - Vác - Budapešť. Dlhú chvíľu si krátim sledovaním Róma, ktorý má auto z Anglicka, keďže je evidentne hlúpy, je tesne za kamiónom, sedí vpravo a vytvára protiidúcim zaujímavé situácie.

Veľmi rýchla cesta, niekto mi však zmenšil nádrž na motorke, tankujem každé 2,5 hod. Hádam v najväčšom európskom meste bez mimomestského objazdu si vytváram nový osobák - 25 min komplet prejazd Budapešťou na pravé poludnie. Je to kvôli tomu, že najširšie body sú späťáky a textilnými brašňami nikomu auto neorýpeš. Môžem Ti povedať, že po ceste na Paks a Mohács rýchlosti dodržiavať nebudeš. Moja radosť z výletu je nesmierna, dokonca na niektorých kruhákoch sa točím o 450 stupňov. Na hranici s Chorvátskom oprášim cestovný pas. Za hodinu cez Osijek a Vinkovci prichádzam do Bosny.

Bosna

Prichádza ŠOK! Ako som spomínal, v Bosne sa jazdí hociako, bez smeroviek doľava, predbiehanie pred horizontom a podobné chuťovky. Neplatí to!!! Nikde žiadne stopy po brzdení smerujúce k zvodidlám... Nikto tu neriskuje život, slušnejšie ako u nás. Neviem, či tí hazardéri sa vzájomne vyhubili, či je to zásluha polície, hliadka je v každej druhej obci. Za mestom Tuzla odboč na cestu č. 18-2 a potom na č. 19.

Teraz začína to, kvôli čomu sa vyrábajú motorky, teraz začína cestopis....

Naposledy ma poriadne zasnežilo na horskom prechode Vlasenica, ale teraz sa mi odvďačil za vernosť, kvalitná cesta, krásne výhľady, sýta zeleň a hlavne nikde nikoho. Žiaľ, musím napísať, že novodobé hovädá vyhadzujú odpadky z okien áut. Smeti sú 1,5 m okolo cesty, potom krásna zeleň, pretože z idúceho auta sa ďalej dohodiť nedá. Na prvýkrát nájdem v mestečku Sokolac nocľah - 1izbový byt, komplet večera, alkohol, raňajky, moto v garáži, 25 €. Po spokojných 825 km zaspávam. V Bosne sa platí eurom po opýtaní, alebo bosniackou konvertibilnou markou, kurz 1,95 k euru, cena benzínu 2,18 teda 34 Sk. Benzínka každých 10 km, občerstvenie a jedlo ešte častejšie! Ráno o siedmej vyrážam, odboč na cestu č. 19-3 v Rogatici na Višegrad. Budeš spokojný.

Z Višegradu kopírujem rieku Drinu a v meste Goražde sa dávam do reči s policajtom na BMW F650GS, je to dobrosrdečný chlap a s trčiacimi chlpami z nosa si môže napichovať jednohubky, teší sa z bavoráka, tvrdí, že je nový, ale nemal číre svetlo a tak bude mať asi 4 roky, dokonca sa ponúkol na fotenie, aby bolo vidno nápis mesta na kombinéze.

Smerujem popri rieke Drine a z nej sa stáva Komarnica. V meste Foča - na mape je Hum - prichádzam s obavami do Čiernej Hory - Montenegra. S obavami, pretože cesta má 2,5 m a na mape je vyznačená ako plná červená. Divné, ale je to tak.

Čierna Hora - Montenegro

Uvedomujem si nasledovný text! Čaká ma približne 150 km po kraji, ktorý musíš vidieť, ktorý je rovnocenný francúzskemu kaňonu a parku Verdon. Vo vytržení posielam známym sms: “Smer juh, nie upršané Alpy“. Škoda, minulo sa účinku. Idem si pomaličky po kvalitnom asfalte, raz za 5 min stretnem auto, správne slová sú zízam, čumím na skaliská, rokliny, fotím, zastavujem, odpočívam, relaxujem, rieka sa rozrastá na priehradu obkolesenú skalami na končiaroch sú zvyšky snehu a je poriadne teplo.

Prekvapilo ma, že som tu nikoho nestretol na motorke, na túto krásu si vyčleňujem pár hodín, zrazu sa prihnala búrka. Vyrábam školácku chybu, dávam nepremoky, ale nič som nevyzliekol, o pár chvíľ sa začnem kúpať v pote. Odbočujem na nenápadnú cestičku začínajúcu krásnym 2 m širokým asfaltom smer Trsa.

Za všetku nádheru hovoria fotografie, rozkvitnuté lúky, sýta zeleň, v horách pasúce sa kone. Za tri hodiny lopotenia sa, som stretol jedného človeka na starom golfe. Ten mi povedal, že chýbajúci asfalt bude o 5 km, bol som v národnom parku Durmitor. Lenže chlapi, ktorí navrhovali pneumatiky Bridgestone BT 021 a Fazera, túto cestu z bieleho, mastného, mokrého kameňa nebrali do úvahy. Zadné koleso v stúpaní preklzáva a docestoval som. Hocikto na Yamahe XT by tu na dvojke vyletel hore. Dobrá správa, už sa nešmýkam, zlá, ako sa otočím? Jednoducho 30 min lopotenia. To by sme mali. Ako dole? Šmýka sa na jednotke Fazer zdochne. Na tie ostré kamene mi nesmie spadnúť, Fazerko nie je na váľanie, liatinový rám, široký chladič ... S vypnutým motorom, nohou na zadnej brzde, dobrzďujem prednou a podopieram sa ľavou nohou ¾ hodinová zábava.

Tak a znova sledujem Komarnicu. Tentokrát Durmitor obchádzam zdola. Pozerám na zasnežené štíty a s veľkou dávkou šťastia prichádzam do turistického mestečka Žabljak 1450 m n. m. (pozor, aj pri Skadarskom jazere je Žabljak). Tam si hneď všímam tabule na Crno jazero, vstup 3 € aj s parkovaním. Na Bobotov kuk 2522 m, najvyšší vrch Č. Hory sa šľape 5 hod. Opitý strážca NP mi zakazuje fotiť zo statívom, vraj profi fotografie sú zakázané. Myslel môj 3-megapixelový staručký Olympus? Ten opitý magor to myslí vážne, on ma odfotiť nechce. Uzatváram dohodu, nebudem fotiť staré pneumatiky v jazere a seba môžem. V mestečku je pumpa, veľa reštaurácií, na prvýkrát nachádzam ubytovanie za 11 €. Dávam do poriadku reťaz, Fazera, nakoniec seba. Prešiel som 300 km a veľmi sa mi páči, že tam mali 2,5 dcl fľaše červeného vína.

Ráno smerujem po ceste okolo rieky Tara. Durmitor a kaňon okolo Tary sú od r. 1980 zapísané v zozname svetového prírodného dedičstva UNESCO. Cesta je kvalitná a rýchla okolo pekných kaňonov, ale ja sa vlečiem, vychutnávam si ju.

Ospevovaný most Ďjurdjeviča vysoký 135 m, dlhý 154 m ma nenadchol, pod ním končia rafteri, ktorí začínajú na bosniansko-čiernohorských hraniciach. Ubytovanie a plavba 40 € na osobu. Blížim sa k hlavnému mestu Podgorica, cesta je v rekonštrukcii. Kolóna 5 km. Idem dopredu, stojím. Policajt ma a upozorňuje, aby som šiel pomaly, pretože sa pracuje na ceste v oboch smeroch. Púšťa ma. Ostatných nie. Uprostred jedného asi 50 m dlhého tunela, chlapík ovláda nejaký stroj, ktorý zrejme pod obrovským tlakom vzduchu čistí strop. Chyba. Chlap ma nevidel, cementoval strop a prechádzajúceho blba, teda mňa. Šiel som menej ako 20tkou. Áno šmykol som sa na mazľavom cemente, odrážal sa skrehnutými vydesenými nôžkami zľava, sprava, pri náraze na nádrž som jódloval. Bol som totálne zasratý a čertovsky šťastný, že som nespadol.

Podgorica je tak škaredé a nevľúdne mesto s chaotickou dopravou, že nič nestálo ani za vytiahnutie foťáku. Keby ma neodstavil dopravák, keď som po plnej rovnej čiare predbiehal o 5 km/h rýchlejšie nekonečnú kolónu, nespomenul by som si na to mesto.

Skadarské jazero je sladké, krásne, plytké asi 1/3 „majú“ Albánci a 2/3 Čiernohorci. Plocha kolíše medzi 391 a 550 km2 podľa zrážok. V krásnej rybárskej osade Virpazar MUSÍŠ odbočiť vľavo na dedinku Ostros!!! Dostaneš sa na 2 m širokú krásnu asfaltku, ktorá stúpa do kopcov, z ktorých uvidíš veci nevídané. Znova verbujem sms mototuristom. Cesta mala asi 40 km, šiel som ju 3 hod. Stretol som jedno auto. Bolo slnečno, dobrá viditeľnosť, pozerám z kopcov do Albánska... V dedinke Ostros si dožičím kráľovský obed za 5 €, spovedám čašníka ako je to s čakacími dobami na hranici, nielen na vstupe, ale aj výstupe z Albánska. Tvrdil, že je to normálne, keďže pre kamionistu je normálne pár dní, nie som o nič múdrejší. Pár km pred hranicou je novučká pumpa Lukoil, znovu tá istá otázka, aj odpoveď. No dobre mám pár hodín na experiment .

Albánsko

Bol som tam len 3 hodiny a prešiel asi 120 km, ale... O Albánsku som vedel len jednu pozitívnu správu a to, že Bushovi ukradli z ruky hodinky. Poučený z českých cestopisov som natiahol na tašky návleky, zamkol kufrík, ruksak otočil na hrudník a v tankvaku nechal len vodu. Statív som omotal gurtňami. Som na prechode Muriqan, čiernohorský colník ovešaný zlatom sa ma pýta koľko stojí motorka. Vymýšľam si. Albánske úrady: 2 minútky a môžem ísť. Na tejto hranici je zvláštnosť, že ďalšie auto stojí asi 30 m od kontrolovaného, teda len kontrolovaný a kontrolór. Nasleduje normálna cesta a normálne dediny, akurát, že všade predávajú plastové lavóre. Stretávam tu staručké Hondy, neviem, či je to skúter, alebo moto má to 16“ vysoké tenké kolieska s výpletom, niektorí svietia a majú prilby. Po pár km spozorujem prvé minibunkre pre 2-3 ľudí, vraj je ich tam 800.000.

Prichádzam do mesta SHKODËR, alebo Scutari. Vľavo je cigánska osada, totálny stredovek, rovno neviem čo, vpravo most a vstup do mesta, ale po úzkom moste z brvien sa dá ísť len v jednom smere. Pochopiteľne bez semaforu. Som asi tretí v rade, motor beží, Fazer nie je na stojane. Odzadu pribehujú traja tmaví chlapci asi 10-12 roční, jeden mi gombíkom OFF vypína motor a dvaja lomcujú čo sa dá. Narýchlo neviem zostúpiť, moto naklonená na ľavo, bočák neviem vyklopiť, rozdám jedno zaucho, štartujem, odchádzam oproti autám na most, našťastie nešlo žiadne nákladné a prešiel som a mám všetko. Švihám si na TIRANË, neuvedomujem si, že je skoro 18 hod. Víta ma dokonalá cesta, rýchla a široká, je slnečný deň, niektoré auta svietia, len to okolie. Prekrásny bar, ktorý by mohol byť v Monaku a vedľa totálne smetisko. 50 km pred TIRANË sa otáčam a vraciam sa. O 16 hodín musím byť v chorvátskom Drveniku, kde pricestuje manželka a začne spoločná motodovolenka a to je dôležitejšie. Vraciam sa do Scutari, pozerám, že niekomu vo Švédsku chýba čierne BMW radu 5 a Burgman 400 bez značky.

V meste je bordelu asi ako vo francúzskom Marseille a určite menej ako v Neapole. Cez most sa vraciam za nákladným autom. Na Albánskej hranici platím 1 € za niečo a dostávam potvrdenie, čiernohorský zlatník, držiac môj pas sa pýta po nemecky, kde mám cigarety a koňak. To som nečakal a normálne som sa zarehotal. Váhavo to zopakoval. Odomkol som kufor, vybral som mapu Európy vo formáte A5, ukázal mu Košice, ukrajinskú hranicu a povedal, že tam stoja Malborky 1 $, čo je aj pravda. Hádam nebudem cez polovicu Európy niesť na motorke debilné cigarety. Bol to pádny argument. Ponaučenie - urob si na gombík OFF kryt ako majú piloti bojových lietadiel.

Čierna Hora. Znova

Od Ulcinj si to hasím okolo mora na severozápad v meste Bar idem do kopcov a do starého mesta. Sediac na skalách v Starom Bare som posmutnel. Môj zimný plán mal v itinerári nasledovné: nalodenie a cesta do talianskeho Bari a o 5 dní naspäť, veru nedá sa všetko. Zármutok zaháňam rozhovorom s mladými Moskovčankami, sú z nejakého tanečného súboru.

Sveti Stefan

Čiernohorci ho považujú za svoj malý Dubrovník. Prichádzam tam podvečer a nikto mi nechce dať Fazera do garáže a ubytovať ma na jednu noc. Znova idem okolo luxusného penziónu, Ferrari pred ním, z Moskvy samozrejme... Vnútri sa kúpu 70-ročné babky v zápasníckych plavkách - Angličanky. Cena 30 €!!! Fazer v garáži. Majiteľke chválim penzión, hovorí: “Čiernohorci sú veľmi lenivý národ, ale my sme pracovití!“ Akonáhle som zistil, že som v tom penzióne najmladší chlap, ihneď som si spomenul na pár mojich priateľov, ktorí by sa tými babkami nechali nejaký ten týždeň vydržiavať...

Kotor

Je právom zapísaný v celosvetovom zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Škoda, že ho postihlo zemetrasenie v roku 1979. Mestečko ma bohatú námornú tradíciu, už v 9. storočí tu mali bratstvo moreplavcov - Bokelsjka mornarica. Starali sa o všetko - policajnú kontrolu lodí, tovaru, zdravotníctvo, karanténu, chorých a invalidov. Kotor bol v stredoveku mimoriadne vyspelé mesto. Pred hlavnou bránou parkujem vedľa poriadne otrieskanej Yamahy XT 600. Kufre obité, jej majiteľ, taliansky motorkár vo veku 50 r. sa dáva so mnou do reči. Silno prší, stojíme v nepremokoch a rozprávame sa ako dementi, on trošku anglicky a ja úboho nemecky. Chlap prešiel krížom krážom Albánsko a nadáva na Albáncov: sú to veľmi zlí ľudia a policajti si ma mýlia s bankomatom. Krásna príroda, krásna príroda...“ melie dookola. Otvoril kufre, nie viac ako 30 l objemu - spolu, stan, celta, pár kľúčov, voda, lekárnička, hrniec, varič. Žiadne sračky.

Kotor je najkrajší z pohoria Lovcén... Stačí, ak pred ním odbočíš do hôr smerujúc na dedinku Krstac.

Chorvátsko

No, ale už je najvyšší čas švihať do Chorvátska, po „Jadranskej magistrále“ to nie je žiadny problém a od Dubrovníka sú v kopcoch dva pruhy a cesta míňa niektoré dediny, za 18 mesiacov pozitívne zmeny. V rýchlosti čapujem v Neume bosniacky 34 korunový benzín a hýbem sa medzi 8 - 10 000ot/min. O chvíľku som v Drveniku dedinka, v ktorej sa nastupuje na trajekt idúci na Hvar. Ubytovanie v apartmáne a polpenzia pre dvoch 50 € na deň. Celučičký čas som nosil v modrom vaku stan, spacák, nafukovačku zbytočne.

Manželka vystupuje z autobusu poriadne utrmácaná, ale s úsmevom. Nasledujúci týždeň sa nesie v znamení... Ako to nazvať... Telesných pôžitkov. Túlame sa motorkou hocikade, ležíme na „našej“ skrytej pláži a nič nám nechýba. Pešo šliapeme do okolitých hôr, kde je plno olivovníkov a voňavých borovíc. Nepozrieť horský masív Biokovo a Sv. Jure 1762 m je hriech, vstup 30 kuna.

Rozhovor s Nikolom

Jedného večera, keď sa moje výčitky z prejedania stali fóbiou, som sa šiel prebehnúť. Rozumej v teniskách teda z ľavej nohy sa odrazíš, chvíľku si vo vzduchu potom sa odrazíš z pravej nohy. To zopakuješ tisíckrát. 45 min fučím a bežím do svahu som za menším kopcom, ktorý mi z apartmánu zakrýval pohľad na staré kamenné domy v horách. Objavujem ruiny obce, pár domčekov má strechy a okenice, žiadny vodovod, elektrina. Ako sa tak túlam po rozvalinách pred jedným domčekom sedí chlap. Prichádzam. Má 60 r. trošku ho zmáha červené víno. Je v absolútne čistej košeli s logom Hrvatska, ako zo škatuľky. Nahlas zdravím. Hovorí, nech si sadnem. „Nie na kamen - prostata!“ Cez zimu som natlačil do hlavy presne 450 nemeckých slov. Asi každý chlap na Balkáne pracoval v Nemecku. Rozprávame rusko, chorvátsky, nemecky o prostate. V tom som doma. Bariéra prelomená. Prichádzame na to, že najlepšie je mať urológa s tenkými prstami a bez pečatných prsteňov. Keďže som kúsok pochodil po Balkáne a pozrel zopár miest, Nikola ma volá pozrieť si jeho domček a pivnice.

Otvára staré vŕzgajúce dvere a tam obrovský nerezový sud s nejakými rúrkami, vyzeralo ako vesmírna loď. Podáva mi diódové svetlo, čapuje 0,5 l vína. Vnútri absolútna čistota. Pijeme a rozprávame o politike, reč sa zvrtne na Carlu del Ponte. Nevedel som, že slovenčina a chorvátčina majú toľko podobných vulgarizmov. Po vypití, pre mňa kritického množstva, ideme po starých schodoch do staručkého domčeka bez elektriny, voda tečie samospádom, v malej izbičke je sterilne čisto, biela posteľ, kozub, na pravej stene puška, sekera, kože zvierat, kríž, fotky vnúčat, dcéry, ktorá sa vydala za Srba – rana pre Nikolu, manželky a jedného chlapa v saku. Nerozumiem, pýtam sa. Bol to nejaký nemecký politik, ktorý uznal ako prvý Chorvátsko ako štát. Nikola tvrdí, že na Nemecko, ktoré im podalo pomocnú ruku, nedá dopustiť. Autom prichádza starosta Drvenika na kus reči, vypije 3 dcl červeného vína, sadá do auta. Tackajúci Nikola ma volá do auta, ideme pozrieť dole do dediny futbal. Mal starý mercedes ŠPZ MA 800 00. Smejem sa: “Máš protekciu?“ „Nie, kupoval som to od policajta.“ Dole schádzame na zaradenej jednotke, vidno, že tade šiel tisíckrát a mal pod čapicou. Býval dole v riadnom dome skoro každý deň bol v rodičovskom dome, pretože...

Ako som vrieskal do prilby

Na ôsmy deň večer vyprevádzam Gabiku na autobus Drvenik – Košice. Ráno o 6 hod sadám na verného Fazera a v Brele odbočujem do kopcov smer Bosna. V jednej dedinke idem asi 65tkou na umierajúcej 5tke. Je skoro ráno po daždi, všetko je mokré, slnko tesne nad horizontom mi svieti presne do očí. Všetko čo vidím je žltohnedé, na ceste je toho veľa pomaľovaného. Hop retardér, prečo? 7 m pred križovatkou v kútiku prilby registrujem osemuholník. Niééé. Značka STOP! Som na vedľajšej ceste! Mokré vodorovné značenie, šmýkajúce zadné koleso, ani neviem, či som stlačil prednú brzdu, kričím v prilbe. Priznávam neskutočne som sa bál. STOPku prechádzam 50tkou. Na skútri mám nacvičený trojprstý hmat, dvoma prstami páčka brzdy, palcom klaksón, teraz som to stihol až za križovatkou. Nikto nešiel, neviem, či spali, alebo boli v kostole. Riadne to otriaslo mojím mini motocyklovým sebavedomím, nebol som unavený, bol som v pohode a taká chyba!!! Nasledujúcich 900 km, z toho 600 km v daždi, idem 13 hod, 12 hod na motorke po okreskách a stále to mám pred očami. Naozaj to bude pravda, najhoršia smrť je smrť z vyplašenia. Človek nevyzerá dôstojne v rakve s otvorenými očami, ústami a stojacimi vlasmi.

Podvečer prichádzam domov Fazera potľapkám po nádrži ako džokej koníka, alebo spokojný otec syna a prehodím s ním pár slov. Má na krku 40 000km za dva roky, reťaz pôvodná... Bez najmenšej poruchy.

Len 900 km od Košíc, čo je deň kľudnej jazdy je zázračná krajinka, ktorej obyvatelia si pomaličky uvedomujú, že ľahšie je mať čistučkú prírodu a pracovať na seba, ako v Nemecku ležať autoservise na zemi, alebo pariť sa v kuchyni pri horáku. Strašne som ich chcel zotrieť v článku za tie skládky odpadu, ale prešiel som sa po našom sídlisku a som ticho.

Naše poďakovanie patrí chlapcom z prešovskej Yamahy, oficiálne zastúpenie pre SR (výhradný dovozca) prilieb Lazer, motocyklových pneumatík Bridgestone, oblečenia Held a viac na tejto stránke.