A kedže zhodou okolností tohto roku na jar každý z nás navštívil moto predajcu a dali sme si zabaliť po novej motorke (2x VT 750 C Shadow-Jano, Juro, + 1x naked CB 1300-Milan), kontúry výletu začali byť oveľa realistickejšie. Že chceme do kopcov to sme vedeli, čo presne by to však malo byť to nám pomohol rozlúštiť až priateľ jednoho z nás – pražák Gusto žijúci od roku 1968 vo Švajčiarsku (v danom roku prechádzal československú hranicu v opačnom smere ako iné motorizované zariadenia oveľa väčších rozmerov). Keďže Gusto si užíva zaslúžený dôchodok ako bývalý plastický chirurg ktorého bavilo jazdiť aj po alpských kopcoch nebolo pre neho problém sadnúť si k mape, nakresliť do nej cestu a poslať nám ju poštou (Gusto má 65 rokov a výdobytkami modernej elektroniky je nepoškvrnený) s komentárom:“ Kluci tohle bude dobrý, 3 dni jezdení, to Vám bude stacit” Takže trasa by bola – švajčiarsko-talianska časť Álp, už sa tam len dostať a začať jazdiť. Treba rovno priznať že vplyv chodenia motorkou na kávu je veľmi silný (hlavne u mňa), takže dvaja z nás – tí technicky jednoznačne zdatnejší (chlapci na Shadowkách) uspôsobili 1 príves na vozenie 4 motoriek (pôvodne sme mali ísť štyria, ale z kandidátov na 4. flek musel jeden robiť uzávierky a druhý nestihol kúpiť mašinu včas), príves sme zapriahli za vynikajúce džípoidné vozidlo juhokórejskej proveniencie (pri našej geniálnej technickej konštrukcii spotreba lízala 20 l hranicu na 100 km), a cesta smer motorkovanie v Alpách sa mohla začať.

Deň prvý: Piešťany – Biel (Magglingen, CH), 1 000 km, autom

Na tomto dni je prakticky pozoruhodných iba zopár detailov: na to že bola polka Júla po 30 stupňových teplotách bolo v to ráno 12 stupňov a husto pršalo. Na benzínke v Bratislave sme stretli skutočného motorkára ktorý mi povedal že ide z Hlohovca sám do Portugalska, ale vzhľadom na počasie asi trochu skráti dnešnú etapu. Zapriali sme mu veľa šťastia, sadli sme do vykúreneho auta, zapli sme aj vykurovanie sedačiek a pohli sme sa smer Alpy. Večer sme sa zvítali s Gustom, presunuli sme sa do penziónu kde sme na celý čas zaparkovali auto s prívesom, dali sme si večeru, nejaké to víno, Gusto nám ukázal na mape kde budeme po ceste spať, tešili sme sa na krásne, nenáročné 250 km-ové etapy a šli sme spať.

Deň druhý: Magglingen (CH) – Cannobio (I), 440 km, motorkou

To že Gusto nie je žiaden lumen v počítani kilometrov to sme časom zistili, ale odmenou nám bol neuveriteľne krásny výlet. Takže – nádherné počasie (21-30 st v závislosti od nadmorskej výšky), motorky dole z prívesu (Shadowky mali po 400 km, CB-čka 1500 km - stihla nejaké tie guláš párty po Slovensku vrátane Chopokpass), smer Interlaken,

vzápätí Sustenpass (2224 m),

potom cez Andermatt na St. Gotthard pass (2108 m) ale starou cestou (mačacie hlavy, za dažďa doporucujem skôr novú cestu kde je asfaltka),

vzápätí Nufenenpass (2478 m), potom smer Brig, ďalej Simplonpass (2005 m), prechod do Talianska (kývajúci, a nič nekontrolujúci colníci - na kopcoch medzi CH a EU všade), smer Domodossola a odtiaľ cestou širokou cca 3 m, plnou zátačiek a s rovinkami nepresahujúcimi 20 m, dĺžka 18 km v hustom lese. Celý čas sme sa modlili aby v protismere nešiel nejaký náš rodák používajúci auto spôsobom ako sme ho naučení niekedy používať aj my. Nestalo sa, a večer o 21,00 po 12 hodinách na cestách sme zaparkovali pred našim hotelom v Cannobiu na brehu Lago Maggiore.

Nasledovala večera na brehu jazera ktoré je neskutočne krásne a určite tam treba ísť aj na dovolenku namiesto pobytu pri mori, obligátna lahvinka vína a spať.

Deň tretí: Cannobio (I) – Sta. Maria (CH), 380 km, samozrejme motorkou

Počasie zo včera ako cez kopirák, Gustovo počítanie kilometrov detto, takže vyrazili sme okolo jazera na sever opať do Švajčiarska smer Locarno, Lugano, potom opať do Talianska smer Como, Chiavena, a poďme hore na Solugenpass (2113 m), opäť prechod do CH smer Thusis, Tiefencastel na Julierpass (2284 m),

ďalej smer Silvaplana a slávny St. Moritz, po krátkej zastávke v centre smer Pontresina a ďalej na Berninapass (2328 m), opäť prechod do I, cez Forcola di Livigno (2315 m) do Livigna (tá bezcolná zóna už nie je čo bývala, benzín cca 1,2 EUR/l), a šup na Passo di Foscagno (2291 m) a dole do ďalšieho známeho lyžiarskeho strediska Bormio, a poďho opäť hore na Passo di Stelvio (2758 m).

Tento pas bol náš najvyšši a podľa nemeckej príručky je 4. najvyšší s asfaltom v Alpách a 9. najvyšší ak rátame aj šotolinové pasy (mimochodom dá sa ísť aj tu ďalej - šotolina je do 3030 m a tým pádom sa dostanente na 3. najvyššie miesto pre bežných motorkárov v Alpách; inak tých Alpských pasov cez 2000 m/m je celkovo cca 100). No a my sme opäť prekročili hranicu do CH a zišli do výšky asi 1400 m do Sta. Maria kde nás čakalo ubytovanie v peknom hoteli.

Pokračovanie už poznáte z predchádzajúceho dňa – super večera (neskutočne fantastický čašník zo starej školy), obligátna lahvinka vína a spať. Máme za sebou opäť 12 hodín na motorke. Snáď ešte niečo: keď som parkoval pred hotelom prihovorila sa mi jedna dievčina že vidí tam nezvyčajnú ŠPZ a že ona je tiež z toho istého okresu a teraz žije v CH a že večer vo Whisky bare. Bar som výnimočne oželel i keď dievčina bola celkom k svetu vrátane krvnej skupiny, treba však povedať, že okrem nej a Gusta sme počas celého výletu videli už len jednu českú ŠPZ a inak úplne nikoho z našich končín! A vlastne ešte niečo: ak chcete vedieť kde sú všetky Ferrari a Lambá tak tam (na Jančiho R8 samozrejme nemajú), máte pocit že všetci švajčiari a taliani po 60-ke majú takú kondíciu že tie kopce možu jazdiť na bicykli - je ich tam na mraky, že Vy ste vlastne najmladší lebo priemerný vek tamojších motobikerov bol určite nad 50, a hlavne – že všetci jazdia neskutočne slušne a dodržiavajú všetky pravidlá (jedinou výnimkou bol chalan jazdiaci so sajdkou neskoro poobede, evidentne vyjazdený, ktorý bral všetky 180-ky šmykom a asi na niečo trénoval, rozhodne nikoho neohrozoval, i keď nechcel by som mu robiť vyvažovavača ;).

Deň štvrtý: Sta. Maria (CH) – Magglingen (CH), 420 km, samozrejme motorkou Gusto

No predsa len zmena, trochu sa nám posr... počasie, čo hlavne ja znášam dosť ťažko a s veľkým rešpektom a jazdím vtedy tiež ako posr... na malú radosť mojich kamarátov, ale zvykli si. Čiže v preklade – pol dňa v oblakoch a dážď a mokrá cesta, čiže vyrážame smer Gusto. Hneď na úvod pre istotu Oflupass (2149 m), smer Susch, vzápätí aby sme nevyšli z cviku Fluelpass (2383 m), smer Davos - aby sme si skontrolovali kde si zase zalyžujeme, ďalej Klosters a smer Chur ktorý by kľudne mohli premenovať na Chu., lebo to bolo jediné miesto kde sme blúdili napriek používaniu dvojkombinácie papierová mapa na tankvaku a GPS navigácia na volante (Janko ďakujem za inštaláciu el. zdroja a držiaku). Potom smer Flims, Disentis a Oberalpass (2044 m),

po druhýkrát Andermatt a vzápätí známy Furkapass (2431 m) a po zídení do doliny

okamžite Grimselpass (2165 m). Potom už len Interlaken, opäť 30 st a slnečno, Biel a ciel vo výške 940 m/m - Magglingen (alebo Gostopass).
Po 12 hodinách v sedle teraz nasledovalo opäť naloženie motoriek,

posedenie pri Raclette Cheese, zoznámenie sa s Gustovou manželkou Arou z Kolumbie, obligátna flaška vína a spať.

Deň piaty: Magglingen (CH) – Piešťany (SK), 1 000 km, autom

Tu už vážne nie je čo písať, naložili sme aj 4. motorku určenú pre Janove múzeum (starú ČZ-tu zapožičanú od Gusta), cestou sme si uvedomili, že sme opäť absolvovali jeden z najlepších výletov, že na rok ideme opäť – Gusto kresli ďalšiu trasu! že odviezť motorky na miesto určenia je dobrý nápad (aj napr. auto/motovlak), že optimálne by mohlo byť cca 250 km a zaradenie voľného dňa v prípade dlhších výletov aby z toho bola úplná pasija, že máme už ďalších záujemcov čo pôjdu s nami, že...
No a prišli sme domov (Jurko ďakujeme že si väčšinu odšoféroval), dali obligátnu lahvinku vína a šli sme spať.

No a snívalo sa nám o tomto - viď doplnkové foto nižšie: