Nespomínam si, žeby som mal na strednej škole lepšiu známku z dejepisu ako letiacu vranu, ale zopár stavieb, vyspelosť a dokonalosť antickej doby pokrok, nebál by som sa použiť slovo veda a um ľudí žijúcich pred 2500 rokmi mi už pár rokov nedávali spať.

Na tento výlet som pripravoval doslova ako úchylný jedinec. Celé dni som zbieral poznatky, čítal cestopisy mladých študentov archeológie a plánoval cestu, kúpil zrkadlovku, čítal knihy o fotografovaní. Na podzim som trénoval na motorke, kľučky, brzdenie vyhýbacie manévre, celé hodiny. Vo štvrtok 7. 5. som si pripravil môjho verného spoľahlivého Fazera. Piatok a sobotu sme si s manželkou dožičili pyžamovo-reštauračné dni. Žiadne varenie, upratovanie, len radosti života. V nedeľu ráno o 8 hod ma vyprevádzal na cestu krásny úsmev.

1. deň. Košice, Pella. Keď vieš oddeliť rozum od tela.

Možno sa ti tá ceremónia zdá zbytočná, ale šalieť v práci a poobede rýchlo zbaliť motorku, akoby si ju kradol neveští nič dobré. Nezdá sa to, ale Grécko je blízko. Mám pred sebou okolo 1300km, znie to strašne. Na hanebnú cestu po diaľnici som sa rozhodol, pretože Maďarsko, Bosnu, Čiernu Horu, Chorvátsko a Srbsko mám zjazdené veľakrát. Z Albánska mám zlé skúsenosti. Navyše pneumatiky už majú odjazdene 8000km. Diaľničné Maďarsko zbehlo rýchlo. Ach to Srbsko. Na severe Srbska jeden veľmi šetrný dopravný inžinier rozdelil jeden jazdný pruh na dva žltou čiarou a vznikla platená diaľnica. V Belehrade som kľučkoval kvôli nehode v horúčave 5 km. Usmieval som sa, dobre, že som nešiel autom. „Prečo som nešiel autom“: to som sa pýtal po prejdení 900 km. Zadok a pravá ruka potrebovali oddych.

Zastavil som pri peknom motoreste pri motorkárovi. Šiel zo zrazu, pil minerálku, bol v štádiu vysycovania alkoholu. Ja som si objednal riadne jedlo. Sedíme pod terasou vedľa motoriek, míňajú nás ďalšie dve, otáčajú, tiež potrebujú po zraze riadny odpočinok. Tí traja sa poznajú. Trochu rozprávame o cestovaní, často chodia na zrazy do Ruska, nepotrebujú víza. Cena alkoholu a benzínu je jedinečná. Neďaleko nás zastavuje staručký Opel Omega so značkou VK / Vukovar v Chorvátsku / . Majiteľ ho určite v poslednej sekunde zachránil pred lisom v Nemecku, to mohlo byť v roku 1993. Vystúpili dvaja chlapi v čiernych nohaviciach, bielučkých košeliach, dve ženy v bielych jednoduchých šatách a dve decká. Všetci tmaví ako cigáni. „Moji známi“ začali na adresu týchto ľudí, ktorých označili za „Zakinthos“ jestvuje taký grécky ostrov, vrhať celé súvetia posmeškov. Ľuďom zo „Zakinthosu“ sa to samozrejme nepáčilo. „Zakinthos“ bude ležať asi veľmi blízko, pretože o pár minút prišla pomoc na dvoch autách v cene mojej reťaze na motorke. To bol dôvod na rýchly odjazd statočných motorkárov a tak som tam ostal sám. Rád by som zjedol jedlo za 10 € a odišiel nepoškodený. Som rád, že Slovensko ma evidenčne číslo so symbolom EU. Aj keď si nemyslím, že by ma tam vytrieskali, kamerový systém, blízkosť diaľnice, bolo mi to nepríjemné.

A tak som sa s novou skúsenosťou pobral do Macedónska. To ma privítalo krásnymi horami a bielymi končiarmi vrchov. Cesta a diaľnica umožňovala bezpečnú 130tku. Pár zastavení na mýtnici a som v Grécku. Smerujem na Thessaloniky /Solún/. Potom odbočujem na mestečko Pella. Ľahko nájdem archeologický areál. Je 22 hod. Gréckych 23. Ej, otvárajú o 13 poobede, práve v pondelok. Rozkladám stan a hnevám sa na seba, že nemôžem zaspať.

2. deň. Pella, Dodona, Kassópi, Nikópolis.

Z cestopisov som vedel, že areál v Pelle nie je súvislé ohradený a dá sa pozrieť. Skutočne ohrada už tam je, ale vchod je prevesená šnúrka. Reku namažem reťaz, počkám na lepšie svetlo. Prišiel vrátnik na Honde Innova a dnu ma nepustil, chcem platiť, podplácam, zbytočne. Čakám hodinu prichádzajú zamestnanci, na ženy sa vrhám s rozjasnenou tvárou a úsmevom, za ktorý by sa ani Terence Hill nehanbil. Všetko zbytočne, vysvetľujem, že nechcem ísť do interiérov, len sa prejsť po lúke. No pasarán! Heslo obrancov španielskej republiky ostalo naplnené. Pella v staroveku bola hlavným mestom Macedónskeho kráľovstva, sídlo Filipa II. a Alexandra Veľkého. Od r. 168 p. n. l. po porážke Rimanmi bolo mesto opustené. Veľmi som chcel vidieť povestné mozaiky. Nedalo sa.

Sklamaný vyrážam na cestu za kláštormi Meteory pri mestečku Kalambáka. Spočiatku si občas pomôžem neplatenou diaľnicou A2, potom nasleduje krásna cesta č.15. Stúpania v kopcoch, nový čierny asfalt ožívam ja aj Fazer, nikde nikoho, akoby všetkých sfúkli bohovia. Cesta je len moja. Hej, moja...ale za zákrutou patrí aj 200 ovciam. Na ceste je mix hliny, trávy, ovčích bobkov a hlavne rosa z 800 kopýt. Na spojku nebol čas...dlhé 2-3 sekundy brzdenia. Chýbali mi 2 m vrážam do zadného stehna ovce, pastier pi.....ja až o chvíľu.

Krajina okolo kláštorov je jedinečná, v pozadí biele vrcholky hôr a zvláštne tvary oblých skál. Kláštory sú „čerstvé“ prvé zmienky o osídlení boli v 11 storočí, prvý kláštor je z roku 1382, nakoniec ich bolo 24. Pripomínajú mi lastovičie hniezda, akoby splývali so skalami. Nachádzam si pekné miesto s krásnym výhľadom a spokojne raňajkujem. Vyťahujem foťák, dávam dole kryt objektívu, UV filter padá, chytám ho zamastenými rukami, nejestvuje lepšia plocha a nevhodnejšia chvíľa na snímanie daktyliek. Krajinou zaznieva hlasná slovenčina...

Krásnou cestou prichádzam do Dodony. Je tam najstaršia veštiareň v Grécku, stavby sú zo 4 storočia pr. n. l. no a v r. 167 pr. n. l. to všetko zničili Rimania. Je tam veľké divadlo z r. 272 pr. n. l., a Diova svätyňa. Naradostnený z tejto krásy smerujem po kľukatých ľudoprázdnych cestičkách do Kassópi. Vo vzduchu cítiť Iónske more, je teplo hádam v živote som nevidel toľko odtieňov zelenej farby. Asfalt je kvalitný, ale sivý!!! Som dostatočne umravnený z rannej zrážky. Priatelia, sivý asfalt znamená smrť motorkára. Zákruta, ktorú celú vidím a 40tkou prejdem s palcom v nose ani by som o tom nezapochyboval...realita podšmyknutie predného kolesa, prechádzam do protismeru. A pár km to isté!!! Zostupujem z motorky, kontrolujem pneu, v žalúdku kyselina. Suchá cesta je šmykľavá je to spôsobené svetlým kameňom v asfalte.

V najbližšej dedinke odbočujem k domčeku, kde je na stene prekrížený príbor. Je to krčma. Vnútri sú traja spití chlapi a babka vo veku 60-120 rokov. Babkina reč mi pripomína kloktanie hrdla, to že chcem jesť a piť dokážem ukázať, ale čo ďalej. Z babky vychádza slovo kotleta! Áno. Salate je ďalšie naše slovo. Čakanie si krátim prezeraním mapy. Jeden opitý chlap sa dotacká ku mne a nemecky zisťuje, kde mám ženu. Bol chatrne oblečený, smrdel, nechty si strihal vždy na prelome rokov. Na majiteľa bordelu nevyzeral, ja som nevyzeral, že by zo mňa trčali peniaze a on by ma chcel oženiť s dcérou. Našu neplodnú debatu prerušil obrovský chodiaci tanier s pod ktorého vytŕčali babkine nohy. Keby som nalial trochu teplej vody do šalátovej misky mohol by sa aj vykúpať. Cena 8 €.

Kassópi. Aby som k nemu prišiel riadne som sa potrápil v stúpaniach. Mestečko z roku 376 pr. n. l. zničili ako inak Rimania. Cítil som už riadnu únavu, ale ruiny veľkého mesta Nikopolis ma volali.

Dal ho postaviť Octavianus Augustus na pamiatku víťazstva nad Kleopatrou a Antoniom v r. 31 pr. n. l. Aj napriek krásnym ruinám ma zmáha únava. Pred mestom Préveza poľahky nachádzam hotel. Bazén nevyužívam, cena 1 izbového bytu 40 €. Recepčný chlpatý pánko ma upozorňuje na raňajky v cene. V živote som takého chlpatého chlapa nevidel, ak by si dal dole tričko v zoologickej záhrade mohol by si ho vymeniť za pandu.

3. deň. Peloponéz, Olympia, Mykény-Mikínez

Raňajky v gréckych hoteloch slúžia na zašpinenie chrupu. Kúsok bieleho pečiva v lepšom prípade, inak suchár maslo, džem. Neoplatí sa čakať na ich 8 hodinu. Z Prévezy cez tunel na 0.7 € pokračujem na Peloponéz. Všímam si až teraz, že všetci, ale ozaj všetci vodiči jazdia po pravej krajnici asi 90tkou. Kto ich chce predbehnúť, urobí to bez smerovky aj keď oproti ide auto, ktoré je nalepené na krajnici. Musím povedať, že táto uvedomelosť vodičov výrazne zvyšuje plynulosť dopravy a priemernú rýchlosť 100km/h dosahujem udržiavaním konštantnej a bezpečnej 110tky. Peloponéz je ostrov, keď je Korinthom oddelený od súši, vstupujem majestátnym mostom, ktorý sa kvôli oparu nedá odfotiť z hôr. Most je obdivuhodný a obrovský, pripomína sťažne plachetnice. Do Olympie je už len kúsok.

Olympia. Tak a teraz je dôvod na ozajstné híkanie. Prechádzam sa 4 hodiny starovekou Olympiou, okamžite rozpoznávam miesto, kde sa zapaľuje olympijský oheň /Hérin chrám/. Neďaleko je Diov chrám postavený v r. 468-456 pr. n. l. , pôdorys je 64 m x 27 m. Na zemi sú zvyšky 34 stĺpoch, vraj boli vysoké vyše 10 m. Teraz sú akoby nožom nakrájané. Výzdobu mal na starosti majster vtedajšej doby sochár Feidias. Sochy a premety v neďalekom múzeu sú na odpadnutie a to som riadny barbar. Študentov archeológie, alebo sochárstva tu asi vynášajú na nosidlách. Neďaleko je olympijský štadión, ten jedinečný. Dĺžka dráhy 192,27m, kapacita vraj 40.000divákov. Uprostred sedeli rozhodcovia.

Prvé Olympijské hry boli v r. 776 pr. n. l. Ako všetci vieme, bol vtedy vyhlásený všade mier. Spočiatku sa hier zúčastňovali len slobodní občania grécka, v radoch divákov by sme nenašli grécke vydaté ženy. Najprv sa súťažilo v behu, potom pridali zápasenie, obdobu boxu, päťboj /disk, oštep, beh, skok, zápasenie/.

Najväčší rozmach bol v 5 storočí, v 4 pretekali už profesionáli, v 3 aj iné národnosti všetko pr. n. l. Nešťastím pre OH nebolo ani tak ovládnutie Grécka Rímanmi, ale skutočnosť, že OH označovali kresťania za pohanské. A kresťanstvo bolo oficiálne náboženstvo. No a tak v r.393 n. l. vydal cisár Theodosius zákaz konania hier. V r. 426 boli na príkaz nejakého cisárskeho idiota zničené všetky budovy v Olympii.

Z Olympie do bájnych Mykén idem hádam po najkrajšej ceste v Grécku /č. 74/. Úzka kvalitná cestička v horách a znova nikde ani živej duše. Krása okolitej prírody mi nedochádza do mozgu, pretože ho mám obsadený dojmami z Olympie, keby tam bol vreckový zlodej okradne ma aj o gate. Aj na juh vedie pekná cesta do Sparty, lenže mestu, kde určite bolo najviac vojakov na jedného obyvateľa na svete kamenné hradby nebolo treba a po drevených už niet ani stopy. Vyhubili sa po meči, ako sa rozprávkach vraví.

Mykény. Posunieme sa o ďalších mínus 1000 rokov. Mykény mali najväčší rozmach v r. 1400-1300 pr. n. l. O 60 min, zatvárajú sem tam sa mihne odchádzajúci turista. Mykény mám pre seba. Kľudne si obzerám Leviu bránu, spokojne si chodím po ruinách slávneho mesta. Niektoré skutočnosti sa ťažko vysvetľujú, napr. prečo mi predavačka lístkov dokonale vyčistila prilbu od mušiek, ako mohli postaviť Atreovu hrobku,

údajne najväčšiu kupolovitú stavbu tej doby. Fotografia v galérii. To čarovné miesto, by som nevidel, keby nedávno nežil veľmi tvrdohlavý človek a to Heinrich Schliemann, mimochodom objaviteľ Tróje. Aby sa mali vedci o čom hádať, našiel im v Mykénach Agamemnónovu masku zo zlata. Agamemnón bol pánko, ktorý poslal pár tisíc lodí na Tróju. Helenka mu chýbala, preto obetoval dcéru Ifigéniu, nuž priaznivý vietor je na nezaplatenie. Nešťastie nechodí po horách, ale ľuďoch a tak ho manželka s milencom zabili. No a jeho deti Orestes a Elektra vrahov /teda aj mamu/ zabili a je to. Pekná rodinka.

Usúdil som, že krásnych 700km po pustom vnútrozemí stačí. Smerujem do prístavného mestečka Nafplio. Ostal mi čas na nočnú prechádzku a kúpu darčekov. Uprostred mesta v pustej uličke, kde niet o čo motorku priviazať s ťažkým srdcom zaspávam v prekrásnom penzióne za 40 €.

Čakali ma ďalšie divy: Epidauros, Korinth, Atény, Marathón, Delfy, Thermopyly a najvyšší vrch Grécka - Mitikas 2917m.