Ostrov ako ostrov

Myšlienka na spoločnú cestu sa v našej rodine vznášala ako hmla už dlhodobo, no jasnejšie kontúry nadobudla, až keď Honda ako horúca novinka na trhu ohlásila svoju malú CBF 125. Keďže železo sa kuje za horúca, presondoval som možnosti a tie vypálili nad očakávanie priaznivo. CBF-ku bude mať Motoride v dlhodobom teste a v rámci testu nieje nikto z kompetentných zásadne proti, aby bola otestovaná aj v mototuristike.

CBF 125 je sľúbená, Dylan 125 stoji v garáži, a čo k nim do tretice? Výber nebol vôbec ťažký. Samozrejme že 125-ka. Jednak mám rád maloobjemové cestovanie a jednak som chcel, aby sme si na ceste mohli motorky vymieňať a tým ich lepšie porovnať a otestovať. Takže voľba okamžite padla na SH-125 od rovnakého výrobcu.

Easy cesta s easy motorkami chcela aj easy prázdninovú destináciu. Voľba preto padla na Grécko a jeho ostrovy. Od zimy, keď sme cestu začali pripravovať, som sa na ňu tešil možno viac, ako moje dve deti. Ostrovní Gréci sú najpohodovejší ľudia, akých som na svojich cestách stretol. Miesta plné prírodných krás aj histórie. Ako milovník starých legiend som sa ponoril do gréckych báji a mytológie tak úchvatnej, že som miestami už ani nevedel rozoznať či sa viac teším na cestu, alebo na písanie o nej.

Lenže... Dlhodobé plánovanie má okrem množstva výhod, jeden závažný nedostatok. Je v ňom podstatne viac času a priestoru na Jóbovku. A tá prišla niekoľko málo týždňov pred štartom. SH-čko nebude. Malá správa veľkého dosahu. Ju tu síce verný Transalp, ale... Zrazu je všetko inak. Študentské túlanie sa naľahko, porovnávanie motoriek... Zmena spôsobu chce zmenu cieľa. Sklamaný dvíham telefón a rezervujem tri lístky na Korziku.

Malú CBF-ku si máme možnosť vyskúšať ešte pred ostrým štartom. Počiatočnú skepsu z malého výkonu a útleho vzhľadu rozpustí živosťou a obratnosťou. A keď svoj vzhľad doplní turistickým plexi a 35 litrovým kufrom, nič jej nebráni vydať sa na cestu v sprievode svojich dvoch skúsenejších turistov. A svoju nedočkavosť dáva najavo hneď na prvých kilometroch... Deti púšťam dopredu, veď na hlavnej ceste na Bratislavu sa niet kde stratiť a zozadu sa mi ich spôsob jazdy bude lepšie sledovať. Dcéra to na CBF-ke drží stále okolo stovky a syn na Dylane sa snaží nezaostať.

Mám dar, či skôr prekliatie vidieť veci o niečo skôr, než sa stanú. Približujeme sa k zánovnej škodovke a v ľavom pruhu nás predbieha biela dodávka. Viem čo sa stane, no nedokážem tomu zabrániť. CBF-ka blikne smerovkou a takmer okamžite prechádza do ľavého pruhu. Dodávka, aby sa vyhla zrážke, brzdiac zvíri prach krajnice. Než sa stihnem spamätať, púšťa sa do predbiehania syn na Dylane. Lenže to už ideme z mierneho kopčeka a škodovečka si veselo zrýchľuje. Zákruta cez horizont sa nezadržateľne blíži a ja znova viem, čo sa stane. Nebol to pekný pohľad – na skúter rozhodený po stresovom brzdení, keď sa v ten najnevhodnejší moment oproti vyrútilo auto.

Bolo to asi po prvý krát, keď som pred deťmi použil „vybrané“ slová. A to ešte mali šťastie, že vhodne miesto na odstavenie sa objavilo až po troch kilometroch. Každopádne rodičovský pohovor zabral a aj keď na tempe nič nemeníme, do množiny používaných vecí sa dostali spätné zrkadlá aj šedá mozgová kôra.

Pri výjazde zo Zvolena si všimnem, že synovi bliká pravá smerovka. Počkám ho a on mi ukazuje na palivomer. Nieje možné, veď sme tankovali pred dvoma stovkami kilometrov. Ale aj tak mám v pláne zastať na benzínke na R1-ke. A naozaj. Do Dylana vošlo cez osem litrov, čo je spotreba takmer štyri litre na stovku. Tak tých permanentných 100-110 mu nerobí až tak dobre. Jeho normálna spotreba je do troch litrov. Naproti tomu do CBF-ky natlačíme ledva päť litrov. To je príjemné prekvapenie.

Už som viackrát písal, že jedným veľkým nedostatkom cestovania na 125-kách je to, že síce dokážu dlhodobo jazdiť v rýchlostiach 90-100 km/h, ale nemajú dostatok výkonu aby dokázali bezpečne predbiehať, či vzdialiť sa nechcenej spoločnosti veľkých áut a diaľkových autobusov. Druhé dejstvo nášho príbehu bolo práve z tejto kategórie. Hneď po výjazde z benzínky sa na nás nalepil kamión. V zákrutách a stúpaniach sme sa od neho odpútali, na dlhších rovinkách nás zasa tlačil. Nám to bolo nepríjemné, jeho to určite hnevalo. No a keď sa po päťdesiatich kilometroch vzájomného doťahovania synovi otvoril vak a roztratil polovicu vecí, tak nám z pomsty prešiel po rohlíkoch.

Viem, že v podobných situáciach je lepšie spomaliť či dokonca zastaviť, lenže tentokrát nás ženie čas. Náhoda chcela, že práve tento víkend sa koná motoride stretnutie na úpätí Alp, na mieste, ktoré máme po ceste. Bolo by škoda vynechať ho. A tak by sme radi do tmy zvládli tých 570 kilometrov, čo nás od zvyšku motorodiny delia. Nakoniec sa nám to v pote tváre aj darí. Len po Košičanoch ako by sa zľahla zem. Jediné čo nachádzame sú ich opustené motorky. Našťastie ľudová múdrosť: Hľadaj výčap, nájdeš aj priateľov“, sa ukázala ako pravdivá. Tu, pri zlatistom moku sa k nám pripojil štvrtý člen skupiny – Jany so svojou manželkou a CBF 600.

Táborisko zahalené v rannom opare nechávame jeho osudu a už ako kompletná Honda-rodina pokračujeme na Mariazell. Za otca a hlavu je tu Transalp, úlohu starostlivej mamy prevzala CBF 600 a v úlohe už o poznanie krotkejších detí sú Dylan a CBF 125. O oporný múr rozbitá červená CBR-ka, blikajúca sanitka a fixovaný motorkár na nosidlách je ďalšou výstrahou.

Mariazell s konečne dokončenou rekonštrukciou, údolie rieky Salza s vodáckym strediskom Wildalpen, Admont, Liezen som už poznal z predchádzajúcich ciest a opísal ich v starších cestopisoch. Takže tých tristo kilometrov do Zell am See som si mohol vychutnávať len jazdu a nedeľný kľud. Aj kemp na južnej strane jazera som už poznal, takže žiadny stres. Aj keď sme obsadili posledné stanové miesto pri smetiakoch a partia Slovákov, čo došla tesne po nás, už musela ísť hľadať ubytovanie inam.

Kemp pri jazere bol mojím nočným útočiskom viackrát, ale až tentokrát sa stal východiskom pre zdolanie Grossglocknerskej horskej cesty. Nikdy som sa netajil, že Alpy pre ich komerčnosť, strojenosť a záplavu turistov nemám v láske. A Grossglockner je výstavná skriňa toho všetkého. No ale keď už tam boli všetci, tak sa obetujem aj ja.

Cesta do horskej dedinky Fusch nenaznačuje, že by sme sa blížili k legendárnej vysokohorskej ceste. Ledva poznateľné stúpanie, pomerne široké údolie, gýčovitá upravená zeleň. Aj keď ideme pomerne pomaly, predbieha nás len zo päť motoriek. Lenže údolie nás síce pomaly, ale o to nekompromisnejšie uzatvára a konečne stúpajúca hradská nás privádza k závore. Niet pochýb, sme tu správne. 72€ za štyri motorky, za ktoré ako protihodnotu dostávame jednorázový vstup, plánik cesty a nálepku.

Cesta sa serpentínami zahryzla do ľavého svahu údolia a každou zákrutou sa dostávame vyššie a vyššie. Vďaka zastávkam na fotenie a filmovanie sa naša malá kolóna trhá. Janyho občas zazriem, ako sa ma snaží z okraja cesty natočiť, v spätnom občas zbadám syna, ako s Dylanom chrabro zvládajú úzku strmú cestu. Len po malej CBF-ke ani chýru ani slychu. Viem určite, že je pred nami, ale musí to byť o hodný kus. Zdá sa, že dcéra využila chvíľku mojej nepozornosti na krátkodobú slobodu.
„Kde ste? Ja tu nechcem stráviť mladosť čakaním na vás“, víta nás na jednom z odstavných parkovísk. „Kúpte si poriadne motorky, aby ste mi vládali.“

Odbočku na Edelweiss-Spitze nechávame nateraz nepovšimnutú a ideme si pozrieť vyhliadku Fuscher Törl, ktorá sa tvári ako vrchol. Parkovisko za ostrou zákrutou je prehustené autami a ľuďmi a tak sa po nevyhnutnom fotení vraciame rýchlo do malého sedla, aby sme vzápätí vystúpali po šmykľavej kamennej ceste na 2571 metrov vysoký Edelweiss-Spitze. Motoriek je tu ako na motosalóne, tak chvíľu obzeráme významné kúsky, chvíľu obdivujeme vysokohorskú scenériu.

Počasie je nádherné. Posledné tri prechody Alp som absolvoval v permanentnom daždi, alebo v snežení. Tak si dnes konečne môžem vychutnať aj slnko. Aj keď husté mračná približujúce sa zo severu nás nútia pokračovať.

Jasné údolie nechávame za sebou a po krátkom klesaní sme obklopený pochmúrnou scenériou studených skál. Výstavu o výstavbe cesty pri jazere Fuscher, ako aj geologický náučný chodník nechávame nepovšimnuté, aby sme sa cez krátky tunel dostali na posledný úsek stúpania. Zastavujeme až v 2504 metrov vysokom priesmyku Hochtor, najvyššom bode cesty. Hochtor – Vysoká brána je posvätným miestom Keltov na starovekej ceste. Betónom vyliaty vstup do tunela, za ktorým je už iba klesanie, však len ťažko dáva tušiť, že stojíme na mieste, kadiaľ kráčali dejiny.

Predsa len, som trocha prekvapený aj sklamaný. Po všetkých tých strastiplných príbehoch o zdolávaní Grossglocknersrasse sa mi zdá, že sme sa sem dostali až príliš ľahko. A to aj s dvoma vreckovými motorkami. Vývoj ide nezadržateľne dopredu a dnešná technika sa s tou spred 30-40 rokov nedá vôbec porovnať. Ale na druhej strane, ísť tadiaľ v staroveku týždne a týždne pešo, s nákladom na unavených koňoch a osloch – to by som nechcel.

Tak, a máme to za sebou. Cisára Františka Jozefa nechávame jeho osudu a zastavujeme až na malú prehliadku Heiligenblutu, ktorý tvorí južnú bránu do priesmyku. Vďaka rovným, mierne klesajúcim úsekom cesty, ktorá ako by ani neviedla Alpami, sa pomerne rýchlo presúvame cez Winklern a Lienz k talianskej hranici. Dnes by sme chceli ešte zvládnuť tri priesmyky v Dolomitoch a tábor rozbaliť v Cortine d΄Ampezzo. Preto sa okrem rýchleho obedu a tankovaniu nikde nezastavujeme. Lenže... Benzín je v Rakúsku a nejaký ten cent lacnejší ako v Taliansku a tak nie sme jediný, kto chce natankovať ešte pred hranicou. Sme radi, keď natrafíme na pumpu, z ktorej rada nesiaha až na cestu. Ale čo už, je to príprava na to, čo nás čaká za hranicou.

Cesta č. 49 na Bolzano, pomerne úzka dvojprúdovka bez krajnice je totálne upchatá. A tak dvanásť kilometrov, po odbočku na Cortinu ideme prískokmi vedľa plaziacej sa kolóny. Ešte že sme na motorkách, aj keď vďaka kufrom a širokým obytným autám a kamiónom v protismere je to často len-tak-tak.

Našťastie sa po odbočení do údolia rieky Rienz premávka konsoliduje a my sa po zdolaní úzkeho kaňonu musíme rozhodnúť. Vpravo, či vľavo. V pravo nás čaká pomerne rovná a rýchla cesta do nášho dnešného cieľa. Cesta vľavo vedie tiež tam, ale najskôr sa prehupne cez tri priesmyky.

Ideme v ľavo. 1529 metrový Passo Cimabanche so stúpaním 8% je už pre nás rutina. 11%-tný Sant-Angelo Pass, s výškou 1756 metrov sa nezdá o nič ťažší. A za nim je odbočka na Drei Zinnen, na ktorú som v dobrej viere odbočil. Stúpanie a serpentíny stáli za to, dokonca v jednom úseku už Dylanu dochádzal dych, lenže stále sa zhoršujúci povrch cesty vo mne vyvolával podozrenie. Toto predsa nemôže byť hlavná cesta na Cortinu.

Zastavujeme pri horskej chate, odkiaľ to už vyzerá na enduro vložku. Podľa detailnej mapy vytlačenej z Motorrad Tourenplaneru ideme dobre. Zdravý rozum tomu nechce uveriť. Z mapy Talianska v 600-ke vyčítam prd. Nedá sa svietiť. Musím potlačiť mužskú ješitnosť a spýtať sa. Lenže tu je to ako na veľtrhu robotov. Každý čumí do GPS a ani poriadne nevie, kde je. Až jedna Nemka na rovnakom červenom Transalpe mi na svojom monitore ukazuje, kde sme. Táto cesta vedie do hôr. Ak chceme do Cortiny, musíme späť na odbočku a tam pokračovať rovno. Až doma som prišiel na to, že Nemci urobili chybu v mape. Ale aspoň sme sa povozili po kozích vŕškoch.

Cortina d΄Ampezzo nás víta nefalšovaným talianskym ruchom, ktorý sa da opísať jediným slovom: chaos. Značky sú len na okrasu, nikto nikomu nedáva prednosť, drzejší ide, ohľaduplnejší zapustí korene. Policajti na križovatkách pískajú, opatrne z chodníka, aby ich niekto neprešiel, ale to je asi tak všetko. V Taliansku už mám niečo odjazdené, takže by aj bola pohoda, no mať v takejto premávke v kolóne svoje dve deti je iný stres. Dívať sa do spätného nie je čas, tak len dúfam, že ich mám za sebou. A spolieham sa na Janyho, ktorý to zozadu istí.

Konečne sa mi ich darí previesť celým mestom a úspešne nájsť kemp, v ktorom chceme stráviť dve noci. Očakávam vystrašené oči, no tí sopľoši sa smejú, že nevedia ani prilby stiahnuť z hláv.
Vraj: „Poďme ešte raz.“
Hlavne, že je v podpalubí veselo...

Otec, alebo milenec?

Byť v Dolomitoch a iba cez nich preletieť by bol vážny turistický hriech. Aj recepčný v kempe sa mení z nevrlého Nemca na príjemného Taliana, keď sa dozvedá, že neodchádzame, ale ideme pojazdiť po horách.
Znova musíme prejsť naprieč celou Cortinou, ráno nepomerne kľudnejšou. Jej rast naštartovali zimné olympijské hry v roku 1956, ktoré zmenili malé horské stredisko na alpské veľkomesto. Odvtedy v ňom počet turistov niekoľkonásobne prevyšuje počet stálych obyvateľov.

Samotné mesto je spleťou ostrých zákrut a stúpaní. Včera, pri príjazde z východu dostali v strmom klesaní zabrať brzdy. Dnes pre zmenu stúpame strmými serpentínami na západ a po desiatich minútach mame celé mesto pod sebou ako na dlani. Úplne slobodní a bez pevného cieľa sa pokúsime len tak naľahko zjazdiť priesmyky v okolí Marmolety, západne od Cortiny.

Okruh začína v mestečku Pocul, za ktorým zdolávame stúpanie do Passo Giau (2236 m.n.m.). Je to poznať, že všetka batožina zostala dole. Transalp, naložený výbavou na tri týždne, má v ostrých vracákoch tendenciu padať do zákrut. Prázdny sa správa o poznanie lepšie. Odľahčený motor rovnako nevie čo so sebou a tak sa ani nenazdám a na konci stúpania som sám. Nevadí, do priesmyku vedie len jedna cesta. Skupina sa nemá kde stratiť.

Neviem či je to horským vzduchom, alebo slabými raňajkami, ale mužstvo dostáva uprostred tej krásy hlad. Schádzame preto do Caprile, kde odbočujeme na cestu č.203. Po štyroch kilometroch sme na námestí rekreačného Alleghe, na brehu rovnomenného jazera. Je čas na pravú taliansku pizzu, aj keď v tomto kraji ešte nie je také isté, že narazíte vždy na Taliana. Ale pizza bola chutná.

Najedení a oddýchnutí, zdalo by sa, že nikomu nič nechýba. Len dcéra je akási posmutnela. Vraj sa moc flákame. Či by nemohla ísť prvá. V eufórii plného žalúdka sa dám nahovoriť a v nasledujúcej minúte už ju nevidím. Aj sa ju snažím dohnať, ale márne. Preto už len rezignovane sledujem husté kríky z vonkajších strán zákrut, či nezaznamenám podozrivý pohyb. Ak by tu vyletela z cesty, tak ju ani nenájdeme. Mávnem na rýchlejšieho Janyho, aby sa ju pokúsil dohoniť a ja už len dúfam v šťastný koniec intermezza.

Dostihli sme ju až pod passom Fedela (2056 m.n.m.). No dostihli. Počkala nás vyškerená ako opica po banáne. Tak to by nešlo. Vytvárame výkonnostné dvojice. Jany dostáva na starosť Alenu (dcéru) a ja tvorím tandem s Jurajom (synom). Na vrcholoch priesmykov sa vždy čakáme. Fajn. Malou lesťou som sa konečne zbavil jedného decka.

Na vrchole priesmyku Sellajoch (2213 m.n.m.) mi Jany s úžasom v očiach referuje, že by neveril, čo ta malá CBF-ka dokáže. Naozaj sa musel snažiť, aby s ňou držal krok. Na 600-ke sú síce dvaja, ale aj tak. Ale oveľa viac ma teší, keď počujem, ako Alene, zo svojej pozície skúseného jazdca radí, čo ešte treba vylepšiť a na čo si má dávať pozor. Predsa len, rodič je ten najhlúpejší tvor. Je šanca, že od cudzieho si aj nechá poradiť.

Zo Sellajochu schádzame tou istou juhovýchodnou rampou, aby sme sa cez Passo Pordoi (2239 m.n.m.) a passo Falzarego (2105 m.n.m.) dostali po stoštyridsiatich kilometroch unavení, ale spokojní späť do kempu v Cortine. Viem, opis som zobral dosť hupom, ale netuším, ako by som Dolomity mohol opísať. Atmosféru snáď trocha naznačia fotky. Skutočne spoznať sa ale dajú len na vlastné oči, zo sedla vlastného motocykla.
Tak ako sa len na vlastnej koži dá spoznať dopravný chaos Padskej nížiny, ktorá nás čaká zajtra.

Keďže kemp leží na južnom okraji Cortiny, mesto nás po dvoch dňoch vypúšťa omnoho jednoduchšie, ako nás prijímalo. Šesťdesiat kilometrov do Bellundu vedie permanentným klesaním v úzkom kľukatom kaňone obklopenom končiarmi štítov presahujúcich výšku dvoch kilometrov.
Hustá doprava pred mestom citeľne redne, nakoľko väčšina nákladných áut a kamiónov prechádza na začínajúcu diaľnicu na Benátky. My sme rozhodnutí k moru doraziť bez jej pomoci a tak pokračujeme ďalej po štátnej ceste cez Foltre a Caesaro na Vicenzu a Veronu.

V Castelfranco, skôr než nadobro vpadneme do chaosu preurbanizovanej nížiny, ešte tankujeme. Zatiaľ čo Transalp a Dylan zhltnú svoju tradičnú dávku paliva, do CBF-ky sa po dvestopäťdesiatich kilometroch nevmestí ani päť litrov. Tá sa snáď naučila jazdiť na horský ozón. Tak toto by nešlo, kvapkať do nej benzín ako do zapaľovača. Prijímame strategické rozhodnutie. CBF-ku budeme plniť iba na každej druhej tank-zastávke. A musím už teraz prezradiť, že sme na tomto spôsobe do konca cesty nemuseli nič meniť.

Veronou, najväčším talianskym mestom ktoré máme po ceste, prechádzame vďaka výborne značenému štrvorprúdovému obchvatu bez najmenších problémov. Eufória zo zvládnutia najväčšej navigačnej výzvy, spolu s teplotou atakujúcou štyridsiatku ale spôsobili, že som minul odbočku v zdanlivo bezproblémovej Montove. Než si to uvedomím, vediem našu malú kolónu štvorprúdovkou obohnanou zvodidlami úplne inam, než som chcel. Kľučkovanie medzi oceľovými stĺpikmi a zátarasami našťastie uniká pozornosti dopravnej polície a tak sa nakoniec správnym smerom vezie aj celá naša finančná hotovosť.

Vykúpenie z pekelného tepla, dlhých nudných rovín a bezpočtu chaotických križovatiek a kruhových odjazdov prináša až Parma na úpätí Apenín. Cesta sa konečne vlní a stúpa. Mohutné ihličnany nám doprajú vytúžený tieň. Žiaľ, vo vyprahnutej krajine nenachádzame ani stopu po prameni či horskej bystrine, v ktorej by sme sa mohli schladiť a osviežiť. Pár drobných kvapiek prekvapujúcej prehánky, do ktorej sme vbehli po prekonaní 1039 metrov vysokého priesmyku Cisa, sa so sykotom okamžite vyparilo. Ale to už vo vzduchu začína byť cítiť soľ, neklamný znak blízkosti mora.

Do prímorského Lerici vchádzame spolu s poslednými lúčmi zapadajúceho slnka. Tlačí nás čas a tak sa musím vzdať spoločnosti pôvabnej Talianky v krátkych červených kokteilkach a vysokých lodičkách, ktorá si to na svojom vínovom skútri trieli nevedno kam. Jej spoločnosť zakrátko vystrieda nevrlý recepčný v neďalekom Tellare – jedinom kempe, ktorý bol na mape pobrežia naznačený. S povýšenou nadradenosťou mi oznamuje, že kemp je plný a žiaden iný sa na pobreží nevyskytuje. Aj by som mu veril, ale v mojej fotografickej pamäti zostal rozmazaný snímok smerovej tabule „Camping“ na okraji Lerici. Našťastie som videl dobre.

Traja ľudia, tri motorky, stan – 67€ za noc. Jany to má za dvoch, motorku a stan niečo cez štyridsať. Lerici leží na južnom okraji Lenantskej riviéry, ktorá je rovnako ako dramatickými útesmi a farbami hýriacimi dedinkami roztrúsenými na strmých skalách, známa aj ako jedna z najdrahších oblasti Talianska. Aj tak ma cena nemilo prekvapila, najmä ak tu chceme stráviť dve noci. Trocha zaskočený som zle započul otázku pani recepčnej. Na jej anglické: „To je vaša priateľka?“, smerujúce na moju dcéru stojacu vedľa, odpovedám v dobrej vôli: „Yes“. V domnení, že sa pýta, či Jany a jeho manželka, blížiaci sa práve k recepcii sú priatelia. Nechápem, prečo sa znenazdajky zmrazený úsmev na tvári recepčnej mení z úsivu na pohŕdanie, prečo jej oči zväčšujú priemer a prečo dievčičke, ktorá jej vypomáha, padá z rúk hromada prospektov, ktoré následne pracne zrovnáva.
Alena je prvá, ktorej to dochádza a zo smiechom uvádza veci na pravú mieru. Po pár sekundách, sa tak z postaršieho priateľa mladej študentky znova stávam otcom nevďačnice...

Aj keď cena kempu v nás stále rezonuje, po jeho prehliadke sa mi už nezdá až taká prehnaná. Kemp sa rozprestiera sa na strmom útese, priamo nad malým zálivom. Každé stanové miesto je umelo vytvorené za pomoci oporného múra a navozenej plošiny. Vyzerá to tu ako novodobé visuté záhrady. Vstup do čistého a blankytne modrého mora je možný len vďaka umelo vytvoreným schodiskám, terasám a nerezovým rebríkom. Súkromie tienistých zákutí a slnečných terás, spolu s hlbokým zálivom, ktorý má obmedzený počet návštevníkov len pre seba, sa nedá porovnať s preplnenými plážami na východnom pobreží.

Aj vďaka čaru miesta si nasledujúce dopoludnie vychutnávame kúpanie a sladké ničnerobenie. Mládež už okolo obeda ale začínajú žrať mrle a tak na 125-kách vyrážajú do mesta žiť a uspokojiť internetový absťák.

Aj nám, skôr narodeným, je už ale na jednom mieste dlho a tak si vymýšľame výlet do okolia zálivu Golfo dei Poeti. La Spaziou, mestom na jeho severnom okraji prechádzame bez zastávky, keďže sa v ňom nenachádzajú žiadne významné pamätihodnosti. Neláka nás ani pobrežná promenáda, jedna z najkrajších v Taliansku, nakoľko sme sem prišli jazdiť a nie sa prechádzať. K zastaveniu ma ako fanúšika námorníctva donútil až výhľad na vojenský prístav – najväčšiu námornú základňu krajiny. Založil ho v 19. storočí Napoleon, využijúc jeden z najlepších prírodných prístavov Európy. Vďaka neustálej prítomnosti vojenských lodí bola La Spazia počas druhej svetovej vojna neustále bombardovaná. Úplne zničená povstala po vojne z popola.

Dnes, odeté do nenápadnej Medium Sea Grey, tu nehybne odpočíva poltucet torpédoborcov, dva raketové krížniky a pár sprievodných lodí. Aj keď ich výzbroj, s výnimkou päťpalcových rýchlopalných diel, zostáva skrytá pod nenápadnými krytmi a poklopmi, ich majestátny zjav vyžaruje okolo seba temnú silu, s ktorou je nutné počítať.

Musel to byť úchvatný pohľad, keď 8. septembra 1943, v skorých ranných hodinách prístav opúšťalo štrnásť mohutných lodí talianskeho námorníctva. Vrátane troch najmodernejších bitevných lodí Vittorio Veneto, Littorio a Roma. Na poslednej menovanej viala vlajka admirála Carla Bergaminiho.

Taliansko, pod tlakom spojeneckých vojsk kapitulovalo a Bergamini dostal posledný rozkaz: Dopraviť flotilu všetkých lodí Regia Marina do internačného prístavu na Malte. Bergamíni, potupený zradou admirality, znechutený, že sa o kapitulácii dozvedel z novín, však nebol rozhodnutý rozkaz splniť. Odovzdať tri, 241 metrov dlhé lode, každú s výtlakom 45 tisíc ton a palebnou silou 9 x 381mm, spolu s dvadsiatkou menších lodí, považoval za potupu. Dalo sa jej vyhnúť len ich potopením na otvorenom mori. Aj preto na stožiaroch neviali čierne vlajky a paluby nezdobili čierne ovaly – znaky kapitulácie.

Ďalšie smerovanie našej cesty zhruba kopíruje trasu plavby flotily spred šesťdesiatichšiestich rokov. Západným pobrežím Korziky do zálivu Benifacio. Preto nateraz preruším príbeh o lodi, ktorá ešte nemala česť ochutnať námorný boj, no už zakrátko sa nezmazateľne zapíše do histórie. Dopoviem ho za pár dní, priamo na mieste udalostí. My, po tomto krátkom zastavení, dnes pokračujeme k stredovekému Portovénere, na konci šedého útesu.

Mestečko je po okraj preplnené históriou 12. storočia, kedy bolo dôležitým janovským prístavom. Dnes, okrem hradu a bezpočtu historických pamiatok, ponúka hlavne piesočnaté pláže, ktorých je v okolitých skalách pomenej. Pre romantikov sú pripravené plavby k morským jaskyniam na malých skalných ostrovoch. Aj preto je jeho jediná zjazdná ulica – jednosmerný okruh, preplnená autami a motorkami z okolitých mestečiek a dedín. Výsledok? Po prvý krát môjho cestovania sa mi stáva, že s motorkou nemám kde zaparkovať. Na každom možnom aj nemožnom mieste už stojí skúter. A keď po treťom okruhu konečne odparkujeme, rázna policajtka nás slušne, ale dôrazne posiela preč. Vraj sa tu otáča autobus a s motorkami by to nedopadlo dobre.

Ako by sme sa počas hľadaní parkovania povozili málo, pri spiatočnej ceste si dávame ešte jednu nechcenú exkurziu mesta Lerichi a jeho okolia. Presne podľa vzoru: „Ak si sa ešte nestratil, skús GPS.“ Takže v skratke. Najprv sme sa vedení Janyho čarovnou skrinkou stratili, potom aj navzájom roztratili a všetko to skončilo nehranou radosťou, že sme sa nakoniec v nočnom kempe všetci šťastne postretávali.

Rovnakú radosť prežívame, keď sa nám nasledujúci deň podarí stihnúť trajekt z Livorna do Bastie. Dnes sa už môžem priznať, že som síce veril, že ho uvidíme, ale nedúfal, že na ňom budem aj sedieť. Preplnené talianske cesty a zápchy totiž dokážu nabúrať akýkoľvek plán. Prehliadku Pise berieme naozaj hupom. A to je ešte šťastie, že sa v meste trocha vyznám a tak prichádzame bez blúdenia priamo pred námestie Campo dei Miracoli, na ktorom sa nachádza štvorica renesančných skvostov Talianska – Šikmá veža, katedrála Duomo, baptisterium a cintorín Camposanto. Výklad o dejinách veže a hlavne o židovskom cintoríne, do ktorého si nechali Židia priviesť zeminu z ďalekého Jeruzalema, si nechávam až na loď. Ak ju stihneme, bude na to času dosť. Ak nie, tak ešte viac.

Prova lode spoločnosti Corsica/Sardinia Ferries sa otočila na juhozápad, smerujúc k brehom Korziky a my sme si hlasno vydýchli. Stihli sme to. Spolu s asi dvoma stovkami aut a takmer tridsiatky motoriek.
Čo? Aj vy chcete vedieť, prečo sa potomkovia Dávida plahočili so zeminou? Žid, pochovaný v jeruzalemskej pôde, vraj pôjde na konci sveta rovno do neba. No nie je jednoduchšie si nechať doviezť pár kubíkov zeme, ako celý život žiť podľa prikázaní?
Aj mne je ľahšie napísať dva kratšie články ako jeden dlhý. Takže pokračovanie nabudúce.

Pilgrim

/Foto: Pilgrim, ©2009/