Túto dovolenku som pôvodne plánoval na leto 2002, ale z rôznych dôvodov sa ju nepodarilo uskutočniť. Celý plán sa teda presunul o rok, takmer bezo zmien. Cez zimu som prečítal kopy cestopisov, na nete pozháňal potrebné info, kúpil mapy a sprievodcov a netrpezlivo odratával dni do odjazdu. Išli sme na Honde CB 500, ktorú už mám vyše roka a poznáme sa dobre. Je to rok výroby 1996, 25 kW verzia s bubnovou brzdou vzadu. Na jar dostala nastavenie ventilov a karburátorov, výmenu všetkých náplní a tesne pred odjazdom som prezul pneu (Pirelli Match), vymenil brzdové platničky a sviečky.

Pár dní pred odjazdom však nič nebolo tak ideálne ako malo byť. Počnúc prácou, cez rodinu a končiac počasím. Termín odjazdu v sobotu 21.6. sa síce podarilo dodržať, ale neodchádzal som celkom v pohode. Domov by sme sa mali vrátiť o 15 dní, teda v sobotu 5.7.

1.deň, sobota 21.6.2003 (Svätý Jur - Bratislava - Viedeň - Graz - Klagenfurt - Villach - Udine - Grado)
stav počítadla: 18 223-18 853
total: 630 km
tank: 13,71 l (za 12,60 € = 0,919 €/l) 13,33 l (za 13,50 € = 1,012 €/l)
teplota cez deň: 10 - 32˚C
max. rýchlosť dňa: 150 km/h

V piatok 20.6. som mal dovolenku, to aby som si pred odjazdom dostatočne oddýchol a nemal zbytočné stresy. Aby sme sa vyhli najväčším teplotám a autám, som odchod naplánoval v noci na sobotu medzi 22:00 a polnocou. Pár hodín pred odchodom som už bol nervózny a len všetko kontroloval. Počasie bolo v pohode, ale južnejšie v Európe to až tak v pohode nebolo a tak som čakal, že k moru suchou nohou nedôjdeme.
Sytič, zapaľovanie, naštartovanie, lúčenie s rodinou (lúčili sa ako keby sme šli niekam do Afganistanu... mal som blbý pocit) a po 22:00 pomalý odjazd smer Blava. Na oboch hraniciach štemple, Bratislava a starosti všedných dní nám miznú za chrbtom, Európa zahalená v čiernej tme pred nami. Diaľnicou A4 sme sa dostali do Viedne, napojili sa na A2, kde sa začalo to pravé dopravné peklo – samé rozkopávky a obmedzenia, 60-ka, kvantá plechovkárov, úzka cesta... humus o jednenástej v noci. Po pár km je tomu našťastie koniec, ešte krátko zastavujeme na odpočívadle Oldtimer za Viedňou, fúka studený vietor. Potom už len svištíme južne na Graz, čakal som že urobíme aspoň 150 km jedným dychom, ale počasie hraje proti nám – z ničoho nič sa púšťa total lejak, boli sme morkí len čo som stihol zastaviť pod prvým nadjazdom. Navliekame nepremoky v absolútnej tme, kamióny nás ošplechujú, zase humus... Je jedna hodina v noci, sme tri hodiny na ceste a stále sme len za Viedňou, ale lepšie než byť v robote, no ne?

V okolí Semmeringu sa cesta aj hory začínajú dvíhať, sme na úpätí Álp a dážď hustne. Rýchlosť sa znížila asi na 80 km/h, rýchlejšie som sa neodvážil. Predbiehali nás autobusy, dodávky a poľské fiatky. Moje motoego prežíva krízu, ale bezpečnosť je prvoradá. Pri klesaní dážď ustáva a na prvom suchom úseku letíme 150 km/h, fiatky s autobusmi strácame za chrbtom.

Pri Grazi tankujeme za 12,60 € najlacnejší benzín celej cesty (0,919 € za liter) a tlačíme chleby. Je 3:00 a na pumpe to celkom žije, je tu veľa poliakov a maďarov. Je už sucho, ale nepremoky si nechávame, ide sa v nich lepšie. Cesta ďalej ubieha v pohode, pred Klagenfurtom sa znova dvíha, začínajú prvé tunely, ešte sa krátko zastavujeme na odpočívadle, nalievame do seba dva čaje za 2,60 € a pozorujeme svitanie. Potom nás zas tlačia mechúre a stojíme na čurpauzu. Jeden slovák sa mi prihovorí: “Chlape, tam dole prší jak hovado…”

Slnko už začína pekne pripekať. Je 6:30, čiže sme 8,5 hodiny na ceste a máme za sebou 450 km, čo je priemerná rýchlosť 53 km/h. Mizéria. To všetko kvôli dažďu a častým zastávkam. Po hodinke sa cítime v pohode, nebo je krásne modré a tak nepremoky s radosťou odkladáme. Pri výjazde z odpočívadla tomu trochu viac prikúrim, ale hneď mám malú riť keď zbadám fízla s radarom v ruke, myslím že sa mi aj rozžiarila svätožiara. Išli sme 140 v povolenej stovke. Nás našťastie nenameral, mieril tou pištoľou do vedľajšieho prúdu. O chlp.
Za hranicami v Taliansku berieme lístok na prvej mýtnici, slnko pečie a teplomer hlási 30˚C. Tunely sú časté, prechádzame hlbokými dolinami, cesta je samá zákruta, ale pred Udine všetko klesne a krajina je total placka. Tankujeme za 13,50 € už o niečo drahší benzín, za Udine opúšťame diaľnicu (platíme mýto 6,40 €) a cestou 352 sa dostávame do Grada. Krajina sa úplne zmenila, je tu veľa motorkárov, palmy, slaný a vlhký vzduch. Príjazdová cesta na poloostrov Grado je vlastne na umelom násype v plytkom mori, čo je dosť značná skratka. Inak je to cesta úzka a chodí tade veľa cyklistov, rýchlosť dopravy je cca 40 km/h a to aj cez mesto. Semafóry sú tu asi každých 50 m a svieti na nich viac červená než zelená. V južnej časti mesta na pobreží je kemp al Bosco, ktorý som ešte v hlbokej zime vyhľadal na nete a tak som vedel do čoho ideme. Mladému playboyovi na recepcii to trvá celú večnosť kým vypíše zopár papierov a naťuká nás do počítača, total flegmatik. Recepcia je slnkom rozpálená a ja komplet v motorkárskom si utieram kropaje potu stekajúce po čele... ale hlavne že o chvíľu už budem chrápať v stane. Cena je 17 € za 2 osoby/noc.
Je 10:00, takže sme 12 hodín na ceste. 620 km za 12 hodín je biedny výkon. Vyfasovali sme fajn flek len kúsok od pláže, vedľa nás je veľká rodina z Vatikánu v karavanoch. Rozpakovali sme stan, všetok binec napratali dovnútra, uvarili si cestoviny a sladko zaspali. Dobrý spánok neni zlý po takej dlhej ceste.
Po výdatnom oddychu sme vypadli na pláž, more je práve v odlive. Je špinavé, viac ako nohy doňho nenamočím. Je tu veľa rakúšanov a ako sa tak okolo seba pozerám, toto je také letovisko pre chudobnejších, akási nepodarená kópia alebo náhrada drahých vychytených pláží. Nuž čo, ale kemp je fakt pekný a na úrovni. V potravinách kupujeme 1,5 l minerálky a 6 croissantov za 2,50 €, sprchujeme sa (teplá voda na žetón za 0,30 €) a padáme do mesta.

2.deň, nedeľa 22.6.2003 (Grado-Venezia-Padova-Verona-Mantova-Sorbolo-Parma-Janov) stav počítadla: 18 853-19 491
total: 638 km
tank: 16,50 l (za 17,09 € = 1,036 €/l), 16,51 l (za 17,51 € = 1,037 €/l)
teplota cez deň: 17 - 35˚C
max. rýchlosť dňa: 155 km/h

Ráno hlceme nejaké raňajky a pomaly balíme stan, ešte kontrolujem motorku, trochu dolievam oleja a mažem reťaz. Na recepcii vyplácam noc, vracajú nám pasy a 10:45 vyrážame na diaľnicu, smer Benátky. Je vetrisko jak šlak, 130 km/h je v ňom morbídna rýchlosť. Okolo obeda už prechádzame mostom do Benátok na ostrov, kde treba zaparkovať. Napakovanú motorku sa tu však neodvážim nechať bez dozoru a tak len kupujeme pohľadnice a fotíme. Je brutal horko a na parkovisku toho nie je moc k videniu a teda ťaháme ďalej, napájame sa na E70, ktorá nás povedie do Padovy cez mestečká Mira a Dolo. Zase je tu veľa semafórov (niektoré nečakane schované za zákrutou), ale málo dopravy a široká cesta. Za jedným rohom som otestoval brzdy, keď sa tam bez upozornenia zjavil semafór a v ostrom slnku nebolo vidieť čo svieti. Zastali sme pred stredom križovatky. Ufff.
V jednej zákrute pred nás vyskočil počerný talian s výstražným trojuholníkom v ruke a skackal jak trafený zajac. Spomalil som a za zákrutou bola pod Alfou Romeo skrčená Ducati, na ceste fľak oleja. Okolo bol hlúčik ľudí a nad motorkou držali veľký slnečník. Asi nie kvôli motorke. Ja som nevidel nikoho zraneného, ale pod autom vraj niekto ležal. Sucho som preglgol a prežehnal sa. Bol som chvíľu zľaknutý, ale potom som sa dostal do normálu.
Pôvodne som si chcel pozrieť historické centrum Padovy, ale môj plán padá pri prvom pohľade na teplomer. 35 stupňov počas jazdy je total fekal, nemám ešte chuť sa motať centrom a stáť v zápchach. Napájame sa na A4, smer Vicenza. Ozýva sa rezerva nádrže, zastavujeme na Esso pumpe, beriem za 17,10 €. Pri stojane je obsluha, malý tlstý štyridsiatnik sa mi družne prihovára a ja len “No italiano, only English oder deutsch”, on len kývol rukou a kecal ďalej a to dosť rýchlo. Nerozumel som ani slovo. Nakoniec som poďakoval “grazie” a zakývali sme si.
S oklamanými žalúdkami pokračujeme ďalej na Veronu (aj tu sme prehliadku mesta zamietli), odbočujeme na juh na Mantovu, po pár kilometroch schádzame z diaľnice a dávame si vidiecku vložku. Cesty sú tu úzke a veľa zákrut. Prechádzame cez Suzzaru, Luzzaru, ťaháme sa brehom rieky Po, až nás nekonečná spleť zákrut, obchádziek a stopiek privedie do Sorbola, známeho to dejiska jedného z najznámejších zrazov v Európe. Pre nemotorkára je to obyčajné nenápadné mesto ako každé iné. Moc toho tu na videnie nie je, zostal vo mne len dobrý pocit. Ťaháme na Parmu, presne tou trasou ktorou viedla minulý rok spanilá jazda do parmskej šunkárne. Sme smädní jak ťavy, na predmestí si od postarších dám slnacich sa na dvore pýtame vodu za neustáleho štekania ich vlčiaka. Voda dokonale osvieži telo i myseľ, chvíľu ešte stojíme a obzeráme si veľkú vilu po našej pravej strane. Je dosť neudržiavaná, ale presne ako z filmov, aj s kruhovým odstaviskom pre limuzíny.
Za Parmou sa napájame na A15, smer La Spezia, je bezvetrie, kúrime 150 km/h, berieme lístok na mýtnici. V diaľke už vidno Apeniny, ktoré nás delia od pobrežia. Po chvíli sa začne dvíhať vietor, cesta aj z nížiny sa stávajú hory, začínajú tunely a vysoké viadukty, teplota akurátna, radosť jazdiť. Výhľady sú perfektné, sme obklopení zalesnenými vrchmi a pastvinami, na ktorých občas vidno male kamenné domčeky, stodoly a veľké výbehy pre kone. Rád by som sa obzeral všade, musím ale sledovať diaľnicu plnú zákrut. V tejto chvíli by som bol radšej spolujazdec.

Pred La Speziou tankujeme za 17 €, pri platení obdivujem úžasné čokoládové muffiny v chladničke, ale za 3,60 €/ks sa ich neodvážim kúpiť. Cestou do Janova potom len rozmýšľam, ako asi chutia. Cesta ide hore a dole, samé tunely, hore je chladno, dole dusno a teplo. Do Janova vchádzame asi o 21:15, ideme hľadať kemp. Nabehli sme omylom na diaľnicu, ktorá vedie mostom nad mestom a nedá sa na nej otočiť a tak sme došli až do prístavu, kde končí. Diaľnica sama o sebe je úzka, k tomu ten taliansky spôsob jazdenia… nebolo mi všetko jedno, ale aspoň trochu to vyvažuje nádherný západ slnka a scenéria starého mesta. Janov je položený na kopcoch, je to proste dom na dome, v tom doslova vtesnané nádherné kostoly a starobylé veže, krása… Nás to však teraz príliš nezaujíma, z prístavu odchádzame na smer Savona, tam je na mape kemp. Jo, aj nachádzam šípku na kemp, smeruje doprava a tak ideme podľa nej. Dostávame sa do brutálnych uličiek, tma, bordel a podivní ľudia… Inak uličky dosť pripomínali bratislavské Palisády. Tu má byť akože kemp? No, nakoniec ho naozaj nachádzame (po jednom opýtaní), vchádzame do dvora a z recepcie vychádza dedko a buzerantsky prihriatym hlasom zahlasuje sumu 19 € za 2 osoby/noc s tým, že moto ostane cez noc na dvore pred recepciou. Tak to teda nie teplúšik, otáčame sa, zdravíme 2 Goldwingy vysvietené jak kasína a ťaháme smer Savona, tam by mal byť ďalší kemp. Prechádzame východným predmestím Janova, na uliciach je bordel, domáci sedia na chodníkoch a zazerajú. Podobne ako v cigánskej osade. Nemal som dobrý pocit vždy keď sme stáli na červenej, rýchlo z tejto riti preč. Za mestom po desiatkach zákrut odbočujeme podľa tabule na kemp La Vesima, je 22:50. Mladá italiánka tresne sumu 20,50 € za noc, čo nie je málo, ale už máme ritné mozole a tak berieme rovno dve noci, podľa plánu. Dnes sme boli zase 12 hodín na ceste a ubehli 638 km, ale veľa toho videli, hlavne v Apeninách. Varíme hrachovú polievku na oklamanie žalúdka a okolo polnoci definitívne zalíhame.

3.deň, pondelok 23.6.2003 (Janov) stav počítadla: 19 491-19 539
total: 48 km
tank: 0 l
teplota cez deň: 28 - 35˚C
max. rýchlosť dňa: 95 km/h

Po dvoch dňoch jazdenia si naše telá a hlavne rite zaslúžili oddychový deň. Boli sme na kempovej pláži, bláznili sme tam jak malé deti a domáci sa na nás smiali. No bol to pekný pohľad na dvoch bielych suchozemcov jak prvýkrát v roku vstúpili do mora... Po výdatnom kúpeli nám patrične vyhladlo a tak v sme si v reštike objednali pizzu. Malá čašníčka, trochu pri tele, len krúti hlavou „no pizza, no pizza...“, ok teda, objednávame najlacnejšiu variantu špagiet, jedna porcia za 3,50 €. Porcia to bola riadna, dostali sme k tomu aj dve žemle a nejaké pečivové tyčinky. Bolo toho dosť, ja som nevládal (čo u mňa nie je zvykom) a tak si zvyšok dávame zabaliť, zbaštíme to na večeru.
Po obede sme si povinne pospali a okolo piatej odišli naľahko do centra Janova. Motorku nechávame v prístave medzi skútrami, prilby zamykám do kufra a šlapeme pešo. V meste je bordel, v prístave najväčší. Na brehu mora sa povaľujú pneumatiky, plastové fľaše a igelity, potrhané papiere… fuj.

Je brutal horko, trochu som si spálil plecia. Kupujeme pohľadnice so známkami (pohľadnica asi 0,50 – 0,75 €, známka na Slovensko 0,41 €), kukáme po meste, dostávame sa k pouličnému trhu, taká menšia miletička. Väčšinou tam majú samé braky, škoda pozerať. Dosť si všímam motorky a skútre behajúce po meste. 80% sú skútre, od starých až po najnovšie modely. Veľkej popularite sa tu tešia najmä veľkoobjemové skútre, Honda SilverWing, Yamaha Majesty a Tmax, Suzuki Burgman atď atď. Nie je problém vidieť SilverWing v dezolátnom stave odparkovaný pod stromom a osraný holubami. Alebo nový Burgman s doškrabaným lakom... no jo. Na jednej križovatke si všímam V-Strom s hliníkovými kuframi na bokoch, ktoré snáď boli širšie než vyššie, ako topcase mal veľký hliníkový box, celý ten kolos bol široký ako malé auto. Chlapče, čo by si mi povedal o ovládateľnosti tvojho stroja??? Ako som sa zmienil vyššie, Janov vyzerá z cesty malebne. Pestrofarebné domčeky na svahoch tesne vedľa seba, kostolíky a vežičky, dýchala z toho história. Každú chíľu je vidieť pristávať alebo vzlietať veľké lietadlo na letisku a veľké lode v prístave (aj verná kópia pirátskej lode) na mňa silno pôsobia. Som rád že som sa sem po rokoch vrátil. Teplo nás neskutočne vyčerpávalo a tak občas len sedíme v tieni a proste nič nerobíme. Už za tmy sa vraciame do kempu, vypisujeme pohľadnice a dávame ich tetke na recepcii. Zajtra konečne prídeme do Francúzska, z Talianska už mám zlý pocit, je tu bordel, smrad a jazdí sa tu bez predpisov. Dobrú noc.

4.deň, utorok 24.6.2003 (Janov-Savona-Ventimiglia-Imperia-Menton)
stav počítadla: 19 539-19 748
total: 209 km
tank: 9,46 l (za 10 € = 1,056 €/l)
teplota cez deň: okolo 33˚C
max. rýchlosť dňa: 145 km/h

Ráno sme pobalili bejvák, na recepcii som vyplatil 40 € za dve noci (mali sme platiť 41, ale starký len kývol rukou keď som začal hrabať v drobných a hodil mi zopár nálepiek) a po desiatej už hrkoceme na západ, smer Savona. Chcel som sa vyhnúť plateniu extrémnych poplatkov za diaľnice a tak skúsime ísť po normálnej ceste. Bolo to však blbé rozhodnutie, samá zákruta, semafór, veľa áut a cyklistov, zápchy, horko… na toto nemám nervy a po malom blúdení točíme na diaľnicu, tam zas fúka vietor jak šialený. Shit. Prechádzame desiatkami tunelov, cesta ide hore a dole, medzi tunelmi je občas vidieť peknú scenériu pobrežia. Proste vyjdeš z tunela, na 5 sekúnd sa ocitneš v doline, po ľavej strane more a domy, po pravej zalesnené kopce, potom zase tunel.
Pred Ventimigliou tankujeme za 10 € a potom sa v diaľke črtá ďalšia mýtnica, som zvedavý akú sumu na nás teraz vytiahnu. Sakra 11,40 € za 110 km, choďte s tým do riti. S radosťou opúšťame Taliansko a napájame sa na obyčajnú cestu, ktorá nás privedie do francúzskeho Mentonu, čo je náš dnešný cieľ. Konečne vo Francúzsku! Trávniky sú udržiavané, v meste je čisto, vodiči sú viac v pohode a motorky sú čisté. Schádzame až do centra mesta kúsok od pláže, slnko pečie. Stojíme na červenej a pozorujeme ľudí vyvalených na pláži. Je to čudný pocit sedieť na rozpálenej motorke, oblečený v motorkovom s prilbou na hlave a kukať ako sa niekto chladí vo vlnách alebo leje do seba chladenú minerálku.
Na každom väčšom kruhovom objazde je tabuľa, na ktorej je zoznam hotelov od drahých po lacné, kempov a turisticky zaujímavých miest, k tomu samozrejme aj šípky. Pre spotených a unavených motorkárov je to vec priam geniálna a tak sa dávame smerom na kemp Fleurs de Mai, čo je asi jediný kemp v meste, lebo na zozname bolo asi 25 hotelov ale len tento jeden kemp. Moja mapa pritom ukazuje štyri kempy tesne na pobreží. Cesta ku kempu ide do kopcov a kľukatí sa, je čoraz užšia až si miestami myslím že tu žiadny kemp určite nie je, no ale ako blesk z jasného neba sa zjaví tabuľka a zvažujúca sa prístupová cesta. Kemp ale nevyzeral zvonka nijak lacno, skôr vyzerá ako botanická záhrada a k tomu sme si vedeli predstaviť jeho cenu a tak radšej ideme hľadať ďalší, resp. ideme do turistického informačného centra si popýtať info. Zase sme sa predierali centrom cez kruháče, stopky a semafóry, až sme došli k trhovisku, kde je aj infocentrum. Otváracie hodiny sú 8:00-10:00, 15:00-18:00, teraz je 12:04. Jo, aj ja by som chcel mať v práci takú dlhú siestu. Pýtame sa teda tetky na trhovisku, či nie sú nejaké kempy na pláži, ona sa zas pýta svojho známeho, ale obaja len krútia hlavami. Dobre teda, vraciame sa do kempu Fleurs de Mai (v mojom amatérskom preklade to znamená “májové kvety”). Recepcia je vlastne starý domček, ale perfektne spravený v takom starožitnom štýle. Všade naokolo sú palmy, stromy, kvety od výmyslu sveta, vôbec to nepripomína kemp. Recepčná je malá zošuverená sedemdesiatnička, jediná obyvateľka tohto domu a asi aj vlastníčka celého pozemku. Tvári sa prísne a neprístupne, koná suverénne a ukazuje nám sumu 19,30 € za oboch na noc, sprchy a elektrika v cene. Nuž čo tetuška, ďalej sa nám nechce a tak berieme dve noci. Zavedie nás na fajnový flek v tieni stromu, hneď vedľa máme umývadlá, sprchy a pekný výhľad dole na mesto a more. Rozkladáme všetok binec, varíme polievku a ja sa obzerám po kempe. Je celý na svahu a tak je riešený terasovito. Na najvyššej terase je starší ročník Porsche a vedľa malý stan, po našej pravej strane je karavan z Británie a to je všetko. Už som spomínal, že je to tu ako botanická záhrada – samá zeleň, kvety, jazierka a kvákanie žiab. To má síce výhodu vizuálnu, ale nevýhodu takú, že všade je hmyz, jašterice, chrobáky a podobný shit.

Po jedle dobre padne šlofík, po šlofíku výlet. Keďže sa nám už zmenšujú zásoby jedla, spojíme prehliadku mesta s nákupmi. Centrum Mentonu sa nijak nevymyká z typickej stredomorskej výstavby, v centre veľa obchodíkov so suvenírmi, občas nejaký supermarket alebo špecializovaný obchodík, pri pláži drahé hotely. Najvyššia v meste je vežička kostolíka obklopeného desiatkami typicky južanských domčekov, ktorá je mimochodom aj na obálke sprievodcu, čo som kúpil v zime a strávil nad ním veľa času. Teraz som zrazu tu a je to fasa pocit, spomenul som si na tie dlhé, prebdené zimné večery.

Kupujeme nejaké pohľadnice a potom v supermarkete SHOPI instantné cestoviny (1 ks za 2 €), minerálku za 1 € a našiel som tam chutnú, pre motorkára kompaktnú pochúťku - párky s fazuľou v konzerve, ktoré stačí len prihriať. Cena je niečo málo cez 1 €.

Zvažujúcou sa cestou prichádzame až do centra Monaka, uličky sú úzke, plné áut, skútrov a budovy vysoké. Parkujeme medzi skútrami kúsok od trate Formule 1 v prístave, teda vedľa šikany. Momentálne sa tu niečo prerába, povedal by som že len nedávno odstránili tribúny. Južným okrajom prístavu sa prejdeme okolo oceánografického múzea, schodmi vyjdeme hore do záhrad a spleťou uličiek s dokonalými výhľadmi na more prídeme až k palácu. Trávniky sú tu udržiavané, cesty čisté a autá drahé. Porsche, Bentley, Jaguar sú bežné vozidlá čo stoja pred hotelmi. Je vidno zopár rozľahlých domov s fontánami a trávnikmi pred vchodom, záhradníkmi pobehujúcimi s kosačkami po záhrade. Ale sú tu aj obyčajné, štvor až sedem poschodové staré bytovky, ďalej za centrom vysoké vežiaky s ultraluxusnými bytmi, kde vraj býva Ringo Star a Michael Schumacher. Aj veľa ďalších, ale ich mená som počul prvý raz v živote.
Monako je okrem iného daňový raj, mesto kasín, pracháčov a uzatvárania obchodov. Príjmy z hazardných hier tvoria vraj len 6% celkových príjmov, väčšina je však z turistického ruchu. Inak to tu celkom žije, dole v centre je rušno snáď celú noc. Veľa ľudí má Monako zafixované ako drahé mesto a ja im to nebudem vyvracať. Dať totiž 4,20 € za nálepku o veľkosti občianskeho preukazu alebo 32 € za obedové menu pre jednu osobu je trochu nekresťanské.
Potúlali sme sa tenkými uličkami kde nebolo ani živej duše, prešli sme malé parčíky s romantickými fontánami, hradby z roku okolo 1500, pofotili malé strážne vežičky, z ktorých kedysi dávno strážili horizont na mori a jednoducho sme nasávali južanskú atmosféru. Slnko už bolo po západe, ja som sa cítil fajn a nálada bola dobrá. Všetkému krásnemu aj škaredému je však raz koniec a bol čas vrátiť sa do kempu. Na motorke sme si prešli šikanu, išli sme stále po trati F1 cez tunel a ostrý vracák, prešli sme cez Monte Carlo a ťahali do kempu. Tam sme sa nažrali jak divé prasce a okolo 23:00 zalíhame jak mŕtvoly. Ako keby som nebol dosť unavený, v noci ma budilo kvákanie žiab, neustály cvkrot cikád a zopár metrov od stanu sa nám párili mačky. Dobré, ne?

5.deň, streda 25.6.2003 (Menton-Nice-Menton)
stav počítadla: 19 748-19 814
total: 66 km
tank: 0 l
teplota cez deň: okolo 33˚C
max. rýchlosť dňa: 82 km/h

Dnes si dáme ďalší oddychový deň, aj keď neplánovaný. Okolo 10:00 vypadávame do mesta zbodnúť niečo na raňajky a doplniť zásoby na ďalšie dni. V supermarkete MARCHÉ U kupujeme na raňajky nejaké pečivo, syr a ja pre seba mlieko (1 liter za 1 €) , plus nejaké sladkosti. Ako zásoby kupujem instantné cestoviny a ďalšie fazule v konzerve, je to totiž chutné a rýchlo zohriate, navyše to nezaberá veľa miesta. Keď chcem platiť kartou, pokladníčka si pýta pas. Tak jej ho bez debaty podám, porovná údaje s kartou a opisuje adresu a čísla na papier, ktorý potom podá kolegyni. Až potom povie „ok“ a preženie kartu cez terminál. Zabralo to trochu času, ale hlavne že máme svoj nákup. Celý náš proviant si rozbalíme na neďalekom trhovisku (tam, kde sme sa včera pýtali na kemp) a nacpávame sa. Pre domácich to asi nie je nič obvyklé, lebo po nás zazerajú, určite vedeli že sme cudzinci. Hlad je však silnejší než hanba a tak tlačíme ďalej.
S plnými žalúdkami prejdeme na motorke zopár ulíc nižšie, odparkujem ju v tieni a ideme sa vykotiť na pláž, kde strávime asi hodinu. Dokopy sme na pláži strávili asi hodinu, potom sme sa najedli cestovín v kempe, trochu si oddýchli a okolo 17:00 sa ideme pozrieť do Nice, tou istou trasou ako včera do Monaka, len o niečo ďalej (asi 25 km). Znova ideme po úzkych cestičkách, po ľavej strane máme zráz a po pravej vysokú skalu, od ktorej je pravé spätné zrkadlo v zákrute niekedy len 30 cm. Idem pohodovo na štvorke, občas okolo nás prebzučí skúter alebo nás predbehne dodávka, stretávame aj autoškolu vlečúcu sa asi 30 km/h v zákrutách nie veľmi vzdialených od tých, čo sú na Babe.
Do centra Nice vchádzame z kopcov, z ktorých sme mali celé mesto ako na dlani. Motorku parkujeme v centre, zase medzi skútrami, prilby zamykám do kufra a ideme na obhliadku. Večerné slnko je ešte silné a na moje spálené stehná praží, tak sa snažím chodiť po tieni. Prešli sme celý prístav a okolie, potúlali sa zapadnutými a tichými uličkami, ale nič zaujímavé sme nenašli, snáď len to, že je tu veľa obchodov so starožitnosťami. Naozaj na každej ulici je taký obchod a nie sú malé, skôr sú to sklady starožitností. Za najväčšiu zaujímavosť Nice sa považuje hotel Negresco, ktorý sme síce nenašli, ale to preto, lebo sme ho ani nehľadali.

Je nám horko, sme unavení a nie je tu čo robiť ani vidieť. Kupujeme pohľadnice, v obchode SPAR si kupujeme raňajky na zajtra a vraciame sa do Mentonu.
V kempe je už omnoho viac bývajúcich, motorku parkujem vedľa dvoch nemeckých Banditov a slovinskej TDM 850. Motorkársky sa pozdravíme, ale ďalej im moc nie je do reči a tak na pokec radšej kašlem. Niečo sme zas pojedli a zaľahli. V noci zase kvákali žaby, híkal somár a za cvrkotu cikád sa párili mačky. Jak v prírodopisnom filme.

6.deň, štvrtok 26.6.2003 (Menton-Nice-Cannes-St. Raphael-Ste. Maxime-St. Tropez)
stav počítadla: 19 814-19 962
total: 148 km
tank: 16,67 l (za 17 € = 1,020 €/l)
teplota cez deň: okolo 32˚C, v zápche v Ste. Maxime 45˚C
max. rýchlosť dňa: 132 km/h

Budíček 6:30, na raňajky chleba so slivkovým džemom zapíjaný mliekom. Keď začíname baliť tak nemci už zohrievajú Bandity a pomaly odchádzajú, Slovinec išiel asi kupovať raňajky do mesta. Na recepcii platím kemp za dve noci 38,60 €, stará nám vracia pasy a po prejazde mestom sa napájame na diaľnicu A8, kde hneď platíme mýto (peáge) 1 €. Neskôr sme zistili, že francúzsky spôsob rozloženia mýtnic je na prvý pohľad nepochopiteľný a pravdupovediac doteraz som neprišiel tej veci na koreň. Vstúpiš na diaľnicu a zaplatíš, na ďalšej mýtnici len vezmeš lístok a na tretej zaplatíš trebárs 1,20 €, potom sú mýtnice nahusto na sebe, asi každých 20 km. V Taliansku majú mýtnice rozložené logicky, na každom výjazde na alebo z diaľnice, ale je to podstatne drahšie. A ešte jedna vec o francúzskych diaľniciach – na dopravných značkách majú diaľnice farbu modrú a cesty zelenú, čiže presne naopak ako sme zvyknutí trebárs u nás. Pred pripojením na diaľnicu je vždy na modrej značke napísané “peáge”, čo znamená, že je spoplatnená. Motorky platia polovičné mýto než osobné autá.
Neskôr doprava začala hustnúť, až nakoniec stuhla v štvorprúdovej zápche. Všetky kamióny, autobusy, karavany a autá stáli, len motorky sa predierali pravým okrajom popri zvodidlách, aj tam mali niektoré širšie stroje smolu. Zápchu spôsobilo jedno jediné havarované auto, ktoré bolo odstavené pri ľavých zvodidlách. Dosť nepochopiteľné, ale teraz tomu kúrime 130 km/h a za nami nie sú žiadne autá, ideme len zopár motoriek.
Prechádzame okolo Cannes, chcel som si tu pozrieť mesto, ale obávam sa že by to skončilo podobne ako v Nice a z toľkého snobizmu by sme sa len zbytočne unudili, tak ťaháme ďalej, až pri meste Fréjus schádzame z diaľnice a žltou cestou po pobreží sa dostaneme až do St. Tropez, cieľa dnešnej etapy. V okolí Fréjus sú typické vidiecke cesty, po stranách sa tiahnu farmy, až to všetko začne hustnúť za St. Raphael, začínajú semafóry, kruháče, veľa kamiónov, proste bordel. Doprava totálne skolabovala pri Ste. Maxime, všetko kvôli kruhovým objazdom, na ktorých sa točia kamióny a veľké karavany. Motorky našťastie môžu ísť po stredovej čiare, je tam miesto, ale nie vždy a tiež to nie je príjemné keď ide oproti kamión. Išli sme v kuse na dvojke, ventilátor fučal o život. Neskôr sa už ani stredom nedalo ísť, bola pred nami asi stometrová kolóna skútrov, slnko pálilo, motor išiel zhorať, výfuky áut smrdeli a sálalo na nás neskutočné horko, teplomer mi tu ukázal 45˚C, čo bola najvyššia nameraná teplota na našej dovolenke. Do St. Tropez sme sa nakoniec dostali, ale slimáčím tempom.

Podľa mapy by mal byť za mestom kemp, tak sme šli cez mesto, ale nedalo sa inak než cez najtvrdšie centrum. To sa už nedalo vydržať, bundy dávam pod sieťku na topcase a išli sme v krátkych rukávoch. Potom sme to začali praktizovať vždy pred príchodom do väčšieho mesta. Na žiadnej tabuli nebola šípka na kemp, len samé troj a viac hviezdičkové hotely. Na námestí zastavujeme a pýtam sa v kaviarni, či tu je v okolí nejaký kemp. Len krúti hlavou a posiela nás smerom von z mesta, odkiaľ sme prišli. Tam kempy síce sú, ale pre nás príliš ďaleko od St. Tropez. Neskôr som zistil, že tá kaviareň bola obľúbeným miestom odpočinku Pabla Picassa a ďalších maliarov, volá sa Café des Arts.
No jo, odchádzame z mesta tade kade sme prišli a na jednom dome vidím tabuľu CHAMBRES/STUDIO. Pod tým bolo malým napísané Zimmer. Bomba, je to privát, zo záhrady vychádza dedko s kosou v ruke a po mojej otázke či má voľno len prikývne a vo vzduchu napíše číslo 25. Potom ma vezme na prehliadku domu, ukazuje mi všetky voľné izby, kúpeľnu, záchod, otvára tri chladničky a zapína varič. Ok dedo, presvedčil si ma, za 25 € je to v pohode, voda zadara, k tomu chladnička a varič, posteľ, dva stolíky a skriňa. Po piatich dňoch v kempoch je to hyperluxus. Keďže tu chceme stráviť viac času, berieme hneď tri noci. Starý je dosť ukecaný, po anglicky nevie okrem OK ani slovo, ale dosť gestikuluje a tak mu rozumiem aj po francúzsky. Spýtal sa na národnosť, ja som povedal “slovak” a starec len “aaaa, deficit financie”. Ale hovno dedo, to že máš dom v St. Tropez neznamená že sme chudobnejší než ty a už ma neser. Vyplatili sme mu dve noci popredu, tretiu zaplatíme potom. Keď videl bankovky v peňaženke možno aj chcel vziať späť čo povedal.
Spravili sme si instantné rizoto (mrkva bola gumená, fuj), osprchovali sa a oprali všetky veci, potom fajnovo zaľahli.
Navečer sme vyrazili naľahko do centra, natankovali za 17 €, motorku odparkovali vedľa požiarnej zbrojnice a išli sa pešo túlať. Prichádzame do prístavu, kde to neustále žije, motoriek a skútrov je tu nespočítateľne viac než áut, ľudia sa korzujú alebo vysedávajú v kaviarňach, obchody so suvenírmi sa striedajú s drahými značkovými predajňami, maliari tu vystavujú svoje obrazy (neskutočne nádherné) a na jachtách vysedávajú pracháči a tvária sa ako páni sveta. Ja konkrétne sa cítim ako malé decko, pretože vidieť St. Tropez a nadýchnuť sa tunajšej atmosféry bol môj dlhoročný sen. Človek môže prečítať stohy cestopisov a sprievodcov, naučiť sa mapu naspamäť a históriu sypať z rukáva, ale keď príde do prístavu a uvidí ako to tam skutočne vyzerá a žije tak od základu zmení názor. Bol to aj môj prípad.

Pomaly sa predierame obchodmi, kupujem pohľadnice (1 ks za 1 €), čierne tričko s priátskou lebkou a nápisom Cité corsaire za 22 €, tatkovi zapaľovač za 2 € a fajnovučké cigary Fleurs de Savane za 2,70 €. Postupne prechádzame ďalej od prístavu, uličky sú tu malebné, jednu ulicu by sa tu dalo fotiť celý deň, všímavý človek nájde krásne zákutia a detaily na fotenie. Je tu nespočetne veľa značkových obchodov, predajní s produktami Provensálska, koreniami, liečivými bylinami a masťami, mydlami a podobne, ale aj obyčajných potravín. Reštaurácie a kaviarničky sú zašité na neuveriteľných miestach, napríklad prejdete cez nízke dvere, zídete strmé schodíky a ocitnete sa v pivničke, kde sú stoly perfektne pripravené, sviečky na stole, príjemná hudba a klimatizácia. O tom že vás pri pohľade do cenníka prejde chuť ani nehovorím, heh. Alebo prechádzate tenkou uličkou, keď zrazu napravo je také mininámestie, na ňom rozložených šesť stolov pod bielymi obrusmi a čašníkom pripraveným prijímať vaše objednávky. Neskôr ešte kupujeme mydlá z medu a pod ne mydelničky (dokopy 25 €) a predavačky sa pýtame, ako sa dostaneme k budove Gendarmerie Nationale, kde bola natáčaná séria Policajt zo St. Tropez. Cestu nám vysvetlila, aj tak sme sa ešte raz museli opýtať, nakoniec sme to našli. Vyzerá byť úplne iná než vo filme, iná než na fotkách, je ľahko prehliadnuteľná. Navyše je spustnutá a neudržiavaná, evidentne ju tam nechali len preto, aby nesklamali turistov.

Zistili sme, že sme okolo nej dnes už 4x prešli a predsa sme si ju nevšimli, takže aj to svedčí o jej prehliadnuteľnosti (nie, dioptrie nenosíme). Nohy nás už bolia a sme patrične unavení tak zatiahneme na privát. Ideme cestou kúsok od pláže, slnko je krátko po západe, lodičky sa len tak plavia po červenej hladine a čajky nám lietajú ponad hlavy, dosť sentimentálne… Na priváte zohrievame fazulu z konzervy a po 23:00 zalíhame do normálnej postele.

7.deň, piatok 27.6.2003 (St. Tropez)
stav počítadla: 19 962-19 979
total: 17 km
tank: 0 l
teplota cez deň: okolo 32˚C
max. rýchlosť dňa: 75 km/h

Vstali sme niečo po 8:30, hodili do seba skromné raňajky a vydali sa na pláž. Na niektorých plážach za poplatok 15 – 20 € ponúkali lehátka, slnečníky a asi aj občerstvenie. Toľký luxus nepotrebujeme, ideme teda na neplatenú. Voda je studená, ale čistá. Bolo vidieť na dno aj v trojmetrovej hĺbke, ryby aj kraby. Potom si líham do tieňa veľkého stromu, lebo spáleniny z Mentonu ešte nie sú celkom v pohode. Pozorujem veľkú jachtu v strede zálivu a rozmýšľam, aké asi môže mať jej majiteľ problémy. Či uloží svoje milióny do švajčiarskej alebo americkej banky? Alebo koľko dnes prehrá v kasíne? Neviem, ale celkom určite mu nezávidím. Okolo obeda páchame v miestom nákupnom stredisku Géant (veľmi podobné bratislavskému Avionu) nákup za 25 €, doplnili sme teda zásoby na ďalšie dni a nezabudli sme ani na vínko domov. Berieme mlieko, instantné cestoviny, žrádlo v konzerve, sardinky, dijónske horčice, nejaké čokolády a čokoládovú ryžu. Je toho celkom dosť a ceny sú dosť podobné tým našim, len o máličko vyššie. Ja som vyslovený mliekofil a francúzske polotučné mlieko je to najlepšie čo som kedy pil, s tými našimi napodobeninami riedenými vodou sa to nedá ani porovnať. Liter tu stál 0,71 € a to bolo najlacnejšie aké sme vo Francúzsku videli.
Na priváte sme sa potom tradične nažrali a pospali si. Okolo piatej sa zase vyberáme do mesta, stále je tu čo obzerať. Spleť ulíc nás vyhodila až ku schodom, ktoré stúpajú na citadelu nad mestom. Je to kamenná pevnosť obohnaná hradbami, odkiaľ kedysi strážili horizont a varovali pred nevítanými hosťami. Vstup samozrejme nie je zadarmo, ale z kopca je pekný výhľad na mesto, oplatí sa sem vyjsť.

Potom prašnými cestami schádzame späť do mesta, stále fotíme a točíme, každá ulička ponúka niečo iné. V meste je často počuť angličtinu, ale američanov je tu viac než angličanov. Videli sme aj zopár čechov, poliakov, slovákov absolútne žiadnych. A to nielen tu, ale počas celej dovolenky sme videli 3 slovenské autá, českých aspoň 30.
Čo sa týka áut, v kurze je Porsche Cayenne, Bentley, Jaguar a Ferrari. Z motoriek tu dosť letí H-D, potom bavoráky, najmä R 1150 GS a potom veľkoobjemové skútre, tak isto ako v Taliansku. V kaviarničkach vidieť pracháčov so zlatými hodinkami a prsteňmi, veľa z nich má aj psov, ktorý len pospávajú pod stolmi. Na druhej strane je tu dosť cigánov a žobrákov, ale nie takých čo žobrú do klobúka. Nás napríklad na parkovisku zastavila cigánka a stále niečo trieskala po francúzsky, vravel som “english, english” ale ona furt kecala. Mala koženú kabelku a strieborné náušnice. Tak asi je hladná, vravím si a odlamujem jej z bagety ktorú práve jem. Na to sa mi zvysoka vybodla a zavolala svojho muža, ktorý vraj vie po anglicky. Ten len opakoval “euro euro euro…”. Choďte do riti smradi. Ďalej na parkovisku vidím ich kolegu, ako sa hrá, že je tu zamestnanec a má vyberať parkovné. Takisto predávali inzertné noviny, ktoré boli zadarmo v reštauráciach. Potom sme videli černochov, ktorí zbierali podpisy za odstánenie nášľapných mín niekde v Ugande. Jasne, v pohode, ale s podpisom chceli aj 20 €. Joj chlapče môj, aj ja môžem zbierať podpisy za práva motorkárov na Slovensku, pýtať za to prachy a každý sprostý idiot mi to podpíše. Keď sme chceli len dať podpis a nie prachy tak sa na nás vykašlali. Total fekal. Ideme starým prístavom, sadám si na múrik a pozorujem dianie na jednej jachte, pravdepodobne najdrahšej v prístave. Sú na nej traja bratia, podobajú sa ako vajce vajcu, len bachory majú rozdielne. Jeden z nich hollywoodskymi pohybmi schádza dole, niečo zakričí svojmu bratovi a ten ho nasleduje. Potom odchádzajú pričom nešetria snobskými gestami, tvária sa veľmi pohŕdavo. Tretí z nich ostáva na palube, odhadzuje čerstvo zapálenú marlborku do vody a stráca sa v útrobách lode. Je mi z toho zle, som rád že žijem tak ako žijem.

Slnko zapadá presne tri minúty po deviatej, obzor je ešte dlho červený. Lode len tak voľné plávajú na hladine, neskôr zažnú svetlá a je z nich počuť hudbu. Ej veru dobrá musí byť párty pri západe slnka na takej lodi. Schádzame na veľké kamene pod majákom, sme ticho, atmosféra je pohodová. Znova som si spomenul na zimu a na to, koľko síl a času ma to stálo sa sem dostať. V obchodoch a reštauráciách to teraz žije oveľa viac. Je síce chladnejšie než cez deň, ale o to viac dusno, ťažko sa dýcha. V jachtách sa rozsvietilo, takže je vidieť dovnútra. Plazmová telka ja asi štandard na každej z nich. O nádhernom drevenom interiéri sa radšej ani nebudem rozpisovať.
Okolo jedenástej sa vraciame na privát, niečo pojeme, vykonáme hygienu a okolo polnoci zalíhame. Susedia grilovali, nádherná vôňa grilovaného mäska útočila na môj nos a mne tiekli sliny.

8.deň, sobota 28.6.2003 (St. Tropez)
stav počítadla: 19 979-19 986
total: 7 km
tank: 0 l
teplota cez deň: okolo 32˚C
max. rýchlosť dňa: 81 km/h

Vstávame v pohode, baštíme skromné raňajky a rozmýšľame čo budeme dnes robiť. Plánoval som výlet do Marseille, kde som si chcel pozrieť prístav a park, z ktorého sa štartovala tohtoročná séria Paríž-Dakar. Nakoniec pri študovaní sprievodcu na záchode zisťujem, že v meste na námestí Place des Lices sa konajú trhy.
Na trhu to fakt žije, je tam plno jak keby rozdávali zadarmo. Námestie je prašné (lebo sa tam hráva pétanque), mierny vietor a stovky ľudí prach dvíhajú a ten útočí na môj nos. Predávajú tu všetko možné - parfumériu, šaty, knihy, starožitnosti, jedlá od výmyslu sveta, syry, mäso, korenia, striebro... Najviac ma zaujali čerstvo vykuchané zajace stiahnuté z kože a len tak pohodené na stole. Pražilo na ne slnko, padal na ne prach a obletovali ich muchy. Dobrú chuť!
Ďalej mali najrôznejšie druhy šunky, klobás a mäsa (aj údeného), od ktorých som sa radšej pratal preč, lebo to perfektne voňalo. Potrénovali sme si čuchové bunky, napríklad vedľa údeného bol stánok s kyticami levandúl, vedľa nich zas pizza. Pes by sa tu asi zbláznil. Čo sa týka cien, boli o niečo nižsšie než v obchode, ale napríklad o kvalite ponúkaného oblečenia by sa dalo veľa diskutovať, lebo všetko to boli vietnamské braky. Na druhej strane krásne chudučké hovädzie alebo desaťkilová šunka tu boli za facku. Toto bude naša posledná noc v St. Tropez, zajtra chceme vypadnúť okolo 6:00 a tak trochu balíme veci. Čaká nás ďalší dlhý presunový deň. Navečer sa ešte ideme prejsť smerom von z mesta, ale okolo cesty sú samé súkromné pozemky a nedá sa zísť k moru. Nič iné zaujímavé tu nie je a tak sa pomaly vraciame späť, mňa bolí hlava a nejak nie som v pohode. Na izbe ešte študujem mapu a píšem itinerár. Nebude to jednoduchá trasa, ideme cez Grand Canyon du Verdon a do Ženevy je to okolo 600 km, z toho diaľnice tvoria asi 40 %.

9.deň, nedeľa 29.6.2003 (St. Tropez - Ste. Maxime - Draguignan - Grand Canyon du Verdon - Sisteron - Gap - Grenoble - Chambery - Annecy - Ženeva)
stav počítadla: 19 986-20 594
total: 608 km
tank: 9,45 l (za 10 € = 1,058 €/l), 11,32 l (za 12 € = 1,060 €/l)
teplota cez deň: 10 - 32˚C
max. rýchlosť dňa: 162 km/h

Vstávame o 5:00 (celkom v pohode), nakladáme motorku, lúčime sa s domácimi a pár minút po šiestej radím za jedna, ale tentokrát ešte do centra St. Tropez, musíme sa s ním totiž rozlúčiť. Prejdeme si okolo policajnej stanice a prístavu, nostalgicky zakývame a s pobrežím po našej pravej strane sa rozbiehame smer Ste. Maxime. Slnko tu samozrejme vychádza o niečo neskôr než u nás a bol to pekný pohľad na ranné zore nad hladinou. Ach jaj Saint Tropez, kedy sa zas uvidíme? Po ôsmich dňoch opúšťame pobrežie a prehupli sme sa do pomyselnej druhej polovice dovolenky, inak povedané jej horskej časti (na moju veľkú radosť). Doprava nebola žiadna, čo je dobrý štart do nového dňa. V Ste. Maxime sa napájame na cestu smerom severne na Draguignan, ktorý nás privedie až ku Grand Canyon du Verdon. Krajina sa začína pomaly dvíhať, je chladnejšie a chladnejšie a tak obliekame spodné vrstvy. Prešli sme centrom Draguignanu, ktoré nás ničím extra neoslovilo a za mestom sa cesta zúžila, začali prvé serpentínky a stúpanie. Pred dedinkou Comps-sur-Artuby sa cesta veľmi podobá klesaniu z pezinskej Baby smerom na Pernek, akurát je užšia a na pravej strane je skala obrastená machom a lišajníkmi. Sme vnorení do zalesneného údolia, asfalt je kvalitný, ľavá strieda pravú a doprava žiadna. Z cesty je vidno nízke kamenné domčeky, ktoré v rannom opare vyzerajú magicky, časom sa k tomu pridá tajuplná vôňa, ešte vlhko a chlad, na mňa to pôsobí nepopísateľne. Čím ďalej sme išli, tým viac som bol dojatý, krajina pôsobila rozprávkovo, vyvolávalo to vo mne čudné pocity. Nečudoval by som sa, keby na kraji cesty stopoval strigôň alebo bosorka (aj by som im zastavil na pokec).
Všade naokolo je však armádne územie, kam je prísny zákaz vstupu. Videli sme aj veľké parkovisko plné tankov a obrnených transportérov, potom sme zas predbiehali kamión naložený dvoma tankami. Cesta sa pomaly rozšírila, za dedinou Comps je pekný výhľad na krajinu, je to akási náhorná planina. Zastavil som a ticho okukával okolie.

Pokračujeme cestou s dobrým asfaltom, až prídeme ku Balcona de la Mescla, čo je jeden z troch najkrajších pohľadov na dno Grand Canyon du Verdon. Gabke je to všetko jedno, čaká na prázdnom parkovisku pri motorke zatiaľ čo ja sa kochám nádhernými výhľadmi, pobehujem z miesta na miesto, točím a fotím bez prestávky. Je to paráda, niečo úžasné, ťažko opísateľné a z fotiek nepochopiteľné, proste tam musíte byť a vidieť to. Som tu sám, naokolo hrobové ticho a na dne kaňonu tyrkysovomodrá voda rieky Verdon. Príroda na dne vyzerá nedotknutá ako v raji.
Balcona de la Mescla je vlastne vybetónovaný balkón, z ktorého je najkrajší výhľad a jednoznačne aj najpohodlnejší. Dá sa ísť aj mimo neho, ale na okraji skalnej steny každý chybný krôčik znamená pád a smrť. Nedalo mi to a po bruchu som si pozrel na dno aj z iných miest. Môj pud sebazáchovy je ale silný a tak sa radšej vraciam na balkón.

Kúsok od balkóna je reštaurácia s obchodíkom a parkoviskom, Gabka sa stále sťažuje že jej je zle, tak vyťahujeme karimatky, Gabka si líha a oddychuje zatiaľ čo ja stále točím a fotím. Nestíham sa čudovať toľkej sile prírody, mohutné skalné steny sú úplne kolmé, občas zarastené malými stromčekmi, ktoré rastú na neuveriteľne malom priestore. Okolo 9:00 Gabka hlási že je už ok, tak pomaly ťaháme ďalej, máme za sebou len nejakých 100 km. Medzičasom začalo slnko pripekať a počet prechádzajúcich motoriek sa zvýšil, prevládajú choppre. Pekne pomaličky na trojke sa presúvame ďalej, až sme prišli ku vysokému viaduktu, z ktorého nejakí pacienti skáču bungee jumping. Zastavujeme s padnutými sánkami a pozorujeme jedného exota ako skáče. Po zoskoku sa na moste spúšta údivný výskot hlúčiku ľudí. Samotný aktér to zvláda pomerne v pohode, asi neskákal prvý krát. Neskočil by som ani za nový BMW R 1150 GS Adventurer, heh.

Po adrenalínovej vložke ťaháme ďalej, zákruty pokračujú jedna za druhou, sem-tam ostrý vracák, kvalita cesty sa značne zhoršila a časom sa cesta zúžila tak, že na nej iba prerušované čiary na bokoch. Dve väčšie autá by sa tu ťažko vyhýbali. Stretávame veľa motoriek, najmä nemcov na bavorákoch, ale aj miestnych na japonských superšportoch, ktorí to klopia z kolena na koleno a vyzerajú ako vystrihnutí z motokatalógu. Postupne klesáme, skalné steny sa tiež znižujú a už je vidno tyrkysovú vodu jazera Lac du Barrage de Sainte-Croix a nížinu ďaleko za ním. Dole pri jazere je veľa motoriek, chlapci si robia výjazdy hore do serpentín. Na brehoch sú vyvalení ľudia, opaľujú sa a člnkujú, voda je skutočne taká tyrkysová aj zblízka. Kempov je tu nespočetne veľa, žije to tu turizmom. Opúšťame okolie kaňonu a smerujeme na mestečko Riez, kde sa práve konajú nejaké miestne slávnosti, prechádzajú okolo nás vyzdobené kone a koče, nachvíľu vypíname motorku a pozorujeme to. Gabka sa ako totálna koňofilka samozrejme teší, mne je teplo. Posledný koník je nejaký oplašený, všetkého sa bojí, nás ani nehovoriac. Za Riez pokračujeme na Valensole, kade sa dostaneme na diaľnicu. Všetko sú to žlté cesty, nedá sa tomu poriadne kúriť, strácame veľa času. Pri Valensole je zas demonštrácia, podľa toho čo som pochopil tak proti výstavbe stožiarov vedenia vysokého napätia. Skupinka asi piatich desiatok ľudí rozdávala letáky a niesla nejaké transparenty, ako aj nosidlá s truhlou a papierovými maketami elektrických stožiarov. Dúfam že im ich zámer vyjde a po asi päťminútovom zdržaní pokračujeme ďalej. V protismere je trojkilometrová stojatá kolóna áut. Ešteže ideme opačne, heh.
V okolí Valensole sa hojne pestuje levanduľa, ako aj v celom Provensálsku. Krásne fialové polia nádherne voňajú, scenérie sú perfektné. Je tu mnoho fariem, ktoré levanduľu (levandou) predávajú, tak isto ako med (miel).

Po poldňovom hrkotaní po žltých cestách sa konečne napájame na diaľnicu A51 smerujúcu na Sisteron. Po dlhom čase zaraďujem šestku, vykurujem tomu 160 a ťaháme. Nie však dlho, hlad nás prinútil zastaviť na odpočívadle. Pre ušetrenie času tlačíme len kekse a pijeme, zdravíme sa s talianskymi chopprákmi a pokračujeme ďalej. Diaľnica je kvalitná, žiadna hrkotavá panelovka, vietor nefúka a dá sa tomu sekať okolo 160 km/h. Pred dovolenkou som sám seba ubezpečoval, že budem dodržovať všetky dopravné predpisy, teda hlavne rýchlosť. Ale nedá sa to. Zvlášť nie po tom, čo nás domáci predbiehali ako keby sme len parkovali.
Sisteron vyzerá byť z diaľnice pekné mesto, je postavené na svahu a nad mestom je citadela. Smerom ďalej na sever je na kopci kostol obklopený domčekmi, vyzerá to ako z pohľadnice.

Vrčíme ďalej, až sa ozýva rezerva nádrže. Očakávam teda nejakú pumpu, ale okolo nás len riedko obývaná krajinka a ovocné sady. Aj dopravné značky sú akosi poriedko, áut málo. Začínam mať malú riť, sakra nechcem tu stopovať a žobrať o benzín! Už som len čakal kedy začne motorka cukať. Značky už ukazujú koniec diaľnice, prichádza mýtnica (platíme dnes už druhýkrát 3,50 €), mládeca v unimobunke sa pýtam na najbližšiu pumpu a on tvrdí, že 20 km smerom na Gap. Fúúúha chlapče s týmto 20 km nespravím ani za svet. Celkom pochopil môjmu tónu a gestikulácii a doporučuje odbočiť prvú doprava a tam bude čerpačka. Ok, veríme ti. Odbočujeme podľa inštrukcií na Tallard a skutočne sa v diaľke črtá Totalka. A totálne zatvorená, SAKRA!!! Na jednej budove cez cestu je tabuľa so znakom pumpy a nápisom 5 MIN. Vydávame sa teda tým smerom, ideme 5, 10 minút a stále nič, sakra čo je??? Pýtame sa miestnej baby, nerozumela ani slovo po anglicky, nemecky už vôbec a tak som pobúchal po nádrži a pohotovo z nej vypadlo “Oui, ekomarché” a ukázala smerom von z mesta. Idem tým smerom s ľahkým plynom a naozaj sa tam objavuje toľko očakávaná pumpa. Ako by sa to ale dalo zvládnuť z tej Totalky až sem za 5 minút to skutočne neviem, jedine nejaký strelec na R1 čo práve prišiel z TT Isle of Man.
Na pumpe nie je ani živej duše, na kase napísané “kasse fermé” (kasa zatvorená), do prdeleee! V nádrži sa už neozýva šplechot benzínu a vôňa tiež žiadna. Pri stojanoch je ale mašinka na kreditky, ktorá nevyzerala nijak dôveryhodne, ale je to jediná možnosť ako natankovať. “Ok láska moja, hoď mi peňaženku, skúsim kartu”. Gabka podáva peňaženku, ja ju kovbojským pohybom otváram a ostal som zmrznutý. Priatelia moji, dávno som nezažil ten pocit ako teraz, keď som v priečinku na kartu videl len prázdne miesto. Zbrklými pohybmi prehľadávam celú peňaženku, vrecká, tankvak… nikde nič. Bolo mi pod psa. Nádrž prázdna, treba mi srať, som hladný a smädný a nemám kreditku kurva! Total v prdeli. Iba “trochu” zvýšeným hlasom som si zopakoval všetky nadávky čo poznám, kým Gabka prehľadáva všetky veci, tašky, kufor. Nič.
Karta zostala asi v St. Tropez, v obchode kde som ňou platil naposledy. Som si istý, že ju nikto nezneužil, lebo každá transakcia mi príde potvrdená sms-kou a zatiaľ žiadna nedošla. Inak zneužitie nie je žiadny problém, lebo vo zvyšku Európy okrem Slovenska sa žiadny PIN kód neťuká, karta sa len preženie cez terminál. To sme teda mali šťastie. Kartu som dal zablokovať. Potom som sa bol vysrať, lebo to mi na nervozite len pridávalo. Až potom som začal uvažovať. Máme v hotovosti nejakých 300 € a 100 CHF, čo by nám malo tak akurát vydržať na tých 6 dní čo nám zostáva. Žrádla máme dosť, na benzín odložíme nejakých 100 €, na švajčiarsku diaľničnú známku 40 CHF. Uvidíme čo a ako, prinajhoršom pôjdeme skôr domov. Nálada je na bode mrazu, je 15:30 a my sme len v prvej tretine dnešnej trasy. Na opustenú pumpu potom prišli nejaké autá, jedného holanďana som poprosil, či mi za hotovosť nedá natankovať na svoju kartu. Vykašlal sa na mňa, ale jedna francúzka pohotovo naťukala do mašinky sumu, strčila kartu a povedala OK. Dali sme jej 10 € a natankovali. To ma ukľudnilo. Medzičasom prišli tí talianski chopperáci, ktorých sme zdravili na odpočívadle, za nimi zas nejakí okruhoví kuriči na VTR-ách. Videli, že máme problém (všetky veci boli porozhadzované po zemi) a keď som im povedal že nemáme kartu tak nás poľutovali.
V blbej nálade sa vraciame k mýtnici, odkiaľ pokračujeme severne na Gap. Raz tu možno bude diaľnica, lebo na mape je vyznačená ako vo výstavbe. Takto musím zas hrkotať serpentínami a úzkymi obojsmerkami. Cestou rozmýšľam, ako sa bude ďalej vyvíjať naše cestovanie. Ešteže sme pri platení často využívali kartu, inak by to bola samovražda, byť bez peňazí v najvzdialenejšom bode dovolenky. Na vlastných chybách sa človek poučí lepšie než na cudzích a tak si dám doma spraviť karty dve. A tak sa derieme červenou cestou cez mestá, zúžené prejazdy, ostré zákruty a priemer zase padá kdesi k hlbokému dnu. Potom nás zase začal otravovať hlad, ale všetky supermarkety a pekárne (boulangerie-patisserie) sú beznádejne pozatvárané a na varenie instantných shitov nemáme čas.
Pred Grenoble sa opäť začína diaľnica, je na nej však povolená 70-ka. Na to vám zvysoka kašlem a tak sme išli ako jediní v ľavom pruhu 120 km/h a vedľa nás autá 70. Nebolo to dvakrát bezpečné, ale spoliehal som sa na to, že francúzi nebudú takí idioti ako naši, že by dokázali nečakane vybočiť doľava.
Stojíme na veľkej Totalke, tankujem za 12 € a varíme paradajkové cestoviny. Potom už len svištíme stále rovno, smer Ženeva, miestami tomu drtím 150 km/h, cesta ubieha v pohode. Chambéry, Annecy, švajčiarske hranice (len nás odkývli) a Ženeva. Na prvej svetelnej je šípka vľavo na kemp a tak ju nasledujeme. Ideme si oči vyočiť, ale po kempe ani stopy, blúdime jak chrobák v zápalkovej krabičke, pýtame sa miestnych, tí len krútia hlavami, len jeden chlapík nás posiela do dedinky Veyrier, kde vraj nejaký kemp bude. Prešli sme tam všetko, popozerali zoznam ubytovacích zariadení, len samé trojhviezdičkové hotely. Ideme okolo krčmy, zastavuje, miestni snáď budú vedieť. Majiteľ šenku je francúz a s odhodlaním mi radí, aby sme šli do Francúzska (hranice sú cca 100 m), blízko je hotel Formule1. Fakt je, ale v túto nočnú hodinu (cca 22:00) tam nie je personál a všetko funguje na samoobsluhu cez kreditku. Keďže tá moja sa práve vyvaľuje niekde v St. Tropez, musíme hľadať ďalej. Našemu rozhovoru pričúvajú dvaja týpkovia, ktorí ma potom pozvali ku stolu. Zavolal som aj Gabiku, dali sme sa do reči (anglicko-nemeckej) a povedali, že nám pomôžu. Mali pred sebou veľké taniere s klobásami, hranolkami a šalátom, nemohol som sa na toľkú krásu pozerať, tiekli mi sliny jak psovi. Jeden týpek sa volal Phillipe, mal asi 40 rokov a bol chlapčenského vzrastu. Bol priateľský a časom vysvitlo, že jeho mama je z Púchova. Fakt si nevymýšlal, poznal aj Bratislavu a bol u nás naposledy pred siedmimi rokmi. Jeho otec bol angličan. Druhý z nich bol šedivý, usedený a flegmatický šesťdesiatnik Stanley. Mal riadny bachor. Jeho rodičia boli obaja angličania a Stanley v Anglicku vyrastal. Kecali sme o všetkom možnom, o útoku Amíkov na Irak (obaja zastávali Britániu), o našom vstupe do EÚ, alebo len tak o živote. Gabka potom spustila po nemecky a Phillipe jej odpovedal tvrdou švajčiarskou nemčinou, rozumel som každé desiate slovo, Stanley pozeral futbal a mne začala padať hlava od únavy. Mali sme už predsa 600 km za sebou, väčšinu po pomalých a točených cestách. Gabka je prekvapivo v pohode, ale to len preto, že vykecávajú bez prestávky (kecanie jej ozaj ide). Stanley a Phillipe potom berú do rúk telefónny zoznam, kde hľadajú kempy alebo ubytovne. Ponúkajú nám neďalekú turistickú ubytovňu, kde sú v jednej miestnosti rady poschodových postelí, čiže žiadne súkromie. Mne to bolo jedno, ale Gabka to hneď zamieta. Potom telefonujú do kempu na brehu Ženevského jazera neďaleko Hermance, ale na recepcii im povedali, že už majú zavreté. Bolo po 23:00 a začínal som mať blbý pocit. Už sme 17 hodín na ceste, stále oblečení v motorkovom, bez väčšieho oddychu, to je zahrávanie so zdravím. Chlapíci stále vykecávajú, padajú návrhy že prespíme vo Phillipovej kancelárii alebo u neho doma, prípadne v záhrade za kanceláriou. Všetko sa mi zdá nereálne, na trávniku nechcem spať, lebo nemám chuť sa naťahovať so švajčiarskymi fízlami, predsa len to tu nie je také liberálne ako vo Francúzsku. V tej kancelárii by to mohlo byť ok, aspoň to bude zadarmo. Najradšej by som sa ale zdvihol a išiel preč, ale týpci nás nechcú pustiť, z hľadiska nasledujúcich udalostí by to však bolo najlepšie riešenie, mal som byť tvrdší.
Phillipe zapaľuje jednu cigu od druhej, exuje koňaky a huba mu neprestáva kecať, Stanley je tichší a fajčí svoju cigaru. Obaja už mali riadne hrknuté. V tejto chvíli mi bolo jedno kde budeme spať, len som sa chcel dostať preč odtiaľto. Pred 23:30 konečne dvíhame rite, Stanley v miernej opilosti štartuje svoj starý Mitsubishi Colt a my ich nasledujeme. Phillpie má svoju kanceláriu na okraji mesta na prízemí administratívnej budovy. Keď sme prišli na miesto, zisťuje že má nesprávne kľúče, tie správne dal robotníkom, ktorý mu kancel cez týždeň prerábajú. Mizéria. Už si v tej opilosti neuvedomuje našu situáciu a pozýva nás k sebe domov, vraj pôjde spať k frajerke atď atď, všetko odmietam, potom nás Stanley berie k sebe na sídlisko, kde je v strede trávnik a tam sa máme zložiť, ale nestavať stan. Píše svoju adresu, vraj keby otravovali policajti tak ich tam máme poslať. Som total v prdeli, nervy aj sily v koncoch, vôbec sme sa nemali s tými exotmi baviť a namiesto toho hľadať ubytko. Keď sa Stanley stratil vo vchode domu, rozhodli sme sa sadnúť na moto a zmiznúť. Nebudem predsa robiť problémy sebe aj druhým, rozložíme sa niekde na lúke a vypadneme pred svitaním. V tom sa zas objavil Phillipe, doniesol nám minerálku, džús, mlieko, chipsy a fľaštičku Baileys. OK, DOBRE, ALE UŽ ZMIZNI DO RITI!!! Neuvedomoval si, že nám svojou akože dobrosrdečnosťou hovno pomôže. Radím za jedna a padáme späť na Veyrier, buď nájdeme nejaký hotel, alebo sa vyspíme nadivoko niekde vo Francúzsku, kde je to viac v pohode. Po hoteli ani stopy, celá dedina spí, tak točíme do Francúzska, prechádzame cez opustené hranice a po pár stovkách metrov nachádzame celkom fajn flek (skutočne si nepamätám v akom mestečku), ktorý navyše nevyzeral byť súkromný, tak o pol druhej v noci staviame stan. Vedľa nás je nejaká rozvodňa tepla a oproti nám cez cestu veľký sklad. Zaspávame hneď. Aspoň zadarmo.
Toto bol najhorší deň dovolenky. Je to poučenie pre mňa, nabudúce sa nebudem zdržovať s pochybnými “pomocníkmi” a budem pokračovať v hľadaní ubytovania. Zasraná amatérska chyba. Som debil.

10.deň, pondelok 30.6.2003 (Ženeva)
stav počítadla: 20 594-20 622
total: 28 km
tank: 0 l
teplota cez deň: okolo 32˚C
max. rýchlosť dňa: 81 km/h

Ako za trest Gabka vstáva o 5:30 (po štyroch hodinách spánku) a zobúdza ma, aby sme sa spratali a šli hľadať kemp. Rozum vraví áno (nechcel som sa naťahovať s rukou zákona), ale telo rázne nie. Nakoniec sa mi to nejak podarilo, balíme stan a do rekordných 30 minút je motorka nabalená a po našom nocovaní tu nezostalo ani stopy.
Najbližší kemp je podľa mapy pri Ženevskom jazere, v blízkosti Hermance. Ideme teda tým smerom, v Ženeve naberáme smer Evian a po brehu jazera sa dostávame do kempu Pointe a la Bise. Je 7:00, recepciu otvárajú o ôsmej, ale recepčná vraví, že sa máme kľudne rozložiť a zaplatíme potom. Konečne nejaká pozitívna správa, rozkladáme stan asi 20 metrov od brehu Ženevského jazera za neustáleho obliehania kačkami žobrajúcimi o kúsok chleba. Spíme tvrdým spánkom do 11:00.
Po fajnovom oddychu vstávame, po dlhom čase sa sprchujeme (teplá voda zadarmo). Na sprchách a hajzloch je čisto, voňavo, papieru čo riť ráči a navyše tam hraje hudba. Ľudia moji, čo je lepšie než vypočuť si Lennonovu Imagine pri rannom sraní??? Balzam na dušu, lepší sa mi nálada a začína sa mi tu páčiť.
Na recepcii platím nasledujúcu noc (23,40 CHF, čo je asi 15 €) a okolo tretej sa vydávame do centra Ženevy (je to 7,5 km). Pozorujeme život v meste a na jazere, je teplo a voda v jazere špinavá.
V meste sú samé značkové obchody, hlavne s hodinkami a oblečením, potom je tu veľa drahých hotelov, bánk a čokolatérií. Túlame sa po meste, obzeráme si pamiatky a pozorujeme život naokolo. Ženeva je kozmopolitné mesto a je tu asi najviac černochov zo všetkých európskych krajín. Inak sa nám tu nezdá byť draho, celkom určite je tu lecnejšie než vo Francúzsku, napríklad hodinová vyhliadková plavba po Ženevskom jazere stojí 12 CHF (asi 340 Sk), nálepka 2 CHF, tričko (kvalitné) 10 – 15 CHF.
Prešli sme najznámejšie pamiatky (vodotrysk dnes kvôli silnému vetru nešiel), posedeli v parku a podobne.
Potom sme si šli do turistického informačného centra sa opýtať kde sa dajú zameniť franky za eurá, tetka nám pohotovo odpovedá, berieme nejaké prospekty a v rohu zbadám počítač s voľným prístupom na internet. Skúsil som nalogovať sa na motoride.sk chat, ale nejak to potom zamrzlo a tak radšej ideme zameniť tie franky, kurz je pevný, 1,54 franku za 1 euro.

Za silného vetra sa vraciame do kempu, fučí silný vietor, stanom myká jak sviňa a nad horami za jazerom to nevyzerá nijak prívetivo, dúfam že z toho bude len nočná prehánka. Vzduch bol ťažký a dusný, tlak klesal a bolela ma z toho hlava.

11.deň, utorok 1.7.2003 (Ženeva-Lausanne-Bern-Zurich-Feldkirch)
stav počítadla: 20 622-21 066
total: 444 km
tank: 12,55 l (za 16 CHF = 1,275 CHF/l), 14,56 l (za 19 CHF = 1,305 CHF/l)
teplota cez deň: okolo 14˚C
max. rýchlosť dňa: 155 km/h

Celú celučičkú noc pršalo, začalo to nevinne a skončilo vlhkými stenami stanu. K tomu od jazera fúkal fajnový vetrisko. Večer nám spestril istý francúzsky manželský (asi) párik, keď si pri jazere trošku viac vypili a potom nevedeli zaspať, vyspevovali a rehotali sa, inak celý kemp bol zalazený a spal kvôli vetru. Ich zábavka trvala hodnú polhodinku, až sa náš sused s GSX-R nasral a z jeho stanu sa len ozvalo mohutné „hoooouuuu!!!“ Párik nachvíľu stíchol, ale skôr preto, lebo nevedeli ten zvuk vhodne priradiť k nejakej divej zveri, heh. Bez problémov sa chechtali ďalej, spievali a válali po zemi, ale po ďalšej hodinke to náš sused ráznym skríknutím ukončil, ozývali sa len sporadické rehoty, ale inak bolo ticho.
Ráno stále pršalo, nebo bolo nedohľadne šedé a my sme sa rozhodovali, či počkať ešte deň, alebo sa dať na cestu a snažiť sa dažďu uniknúť. Raňajkovali sme v stane a dal som Gabke na výber – buď sa budeme celý deň vyvaľovať v stane a dúfať že zajtra pršať nebude, alebo sadáme na motorku a budeme s dažďom bojovať. Gabka volí dobrodružstvo, takže balíme tábor, kým celý kemp spí. Okolo deviatej sa rozbiehame, naberáme smer Lausanne, za stáleho dažďa. Nebo bolo konštantne šedé, bez akéhokoľvek optimistického náznaku, fúkal vietor a na jazere boli vlny. Dúfal som, že čím severnejšie pôjdeme, tým menej dažďa bude. Keďže bolo včera 33˚C a nebo bez obláčika, nenapadlo ma pozrieť si predpoveď počasia. Čo bola podstatná chyba.
Na okraji Ženevy ešte stojíme na pumpe Agip, tankujem za 16 CHF a kupujem diaľničnú známku. Švajčiari majú len celoročnú a stojí 40 CHF. Inak sa dá v pohode platiť aj eurami a to aj v drvivej väčšine obchodov a čerpačiek.
Mažeme ďalej na Lausanne, stále močí a tak zamietame obhliadku brehu Ženevkého jazera, ako aj menšiu obchádzku do Montreaux. Nemali by sme z toho totiž absolútne nič. Je mi to ľúto, cez zimu som sa na to tešil, zámok v Montreaux vyzerá na fotkách magicky, chcel som to vidieť na vlastné oči, ale takto to nepôjde. Odbáčame severne na Bern, prechádzame do nemeckej časti Švajcu a dopravné značky začínajú byť v nemčine. Zmenil sa však asfalt, teraz je taký, ktorý slabo saje vodu, tá sa teda ukladá vo vyjazdených koľajach a kamióny ju nemilosrdne rozšplechujú na všetky strany, bojím sa ísť viac ako stovkou. Vidím len zvodidlá a svetlá kamiónov pred sebou. Teplota je okolo 13 stupňov, teda nič moc situácia. V Berne bez problémov nachádzame kemp, podľa plánu sme tu mali prespať dve noci, ale zem je total premočená, stan teda stavať nejdeme. Na recepcii oznamujú, že bungalovy sú obsadené. Sakra robota, sadáme na moto a hľadáme hotel. Po pár stovkách metrov máme na ľavej strane malý komplex kde je aj hotel, ale recepčná na mňa vybehne so sumou 100 €, čo by som nedal ani keby v tom bola zarátaná thajská masáž so saunou. Čo teraz? Máme za sebou len 160 km, stále chčije, aj keby sme tu niekde ostali spať, dnes už kvôli dažďu nič neuvidíme a ako bude zajtra netuším. Chcel som si pozrieť staré centrum Bernu a spraviť si výlet k Neuchatelskému jazeru, ale bude z toho asi hovno. Švajčiarsko, prečo nás takto tresceš??? Padlo rozhodnutie pokračovať ďalej na Zurich, je to okolo 130 km severovýchodne, snáď to tam už bude ok.
Nebolo. Čierne mraky boli pekelne nízko, hory sa začali dvíhať, okolo nás bola nádherná krajina, zelené lúky a kopce, drevené stodoly a kravy, ako z reklamy na Milku. My to však vidíme vždy len na pár sekúnd, keď je diera v mrakoch. Začínajú prvé tunely, medzi nimi sú nádherné výhľady na jazerá a hory, ktoré v tomto počasí vyzerali trochu strašidelne.
Okolo 16:00 tankujeme za 19 CHF, stále chčije, pod stromom si zohrievame fazulu s párkom, inak nálada je pod bodom mrazu. Bola kosa.
V Zurichu sme sa vydali hľadať kemp, snáď v ňom budú mať bungalovy. Nejak sa nám to ale nedarí, vo Švajčiarsku sa po prvej šípke na kemp už nenachádza nič, čo by vás do kempu cez spleť ulíc priviedlo. Znova sa pýtame v hoteli, chcú nekresťanských 100 €, na čo im zvysoka serieme. Na recepcii hrala telka, v nej akurát predpoveď počasia. Tvrdej nemčine som nerozumel síce nič, ale čiernym mráčikom rozostretým nad celou mapkou Švajcu už áno. Na najbližšie dva dni sa tu slnko neukáže a dážď neustane. Padá teda ďalšie rozhodnutie pokračovať ďalej, čiže sa ukrátiť o jeden deň, ktorý mal byť náš posledný vo Švajčiarsku. Tak aj činíme, ideme do Rakúska. Dá sa ísť dvoma trasami – severnou okolo brehu Bodamského jazera, alebo južnou smerom na Chur. Gabka tvrdí že máme ísť severnou, ale ja volím kratšiu južnú, čo bola možno aj chyba. Hory sa značne dvihli, mraky boli stále nízko a viditeľnosť sa znížila. Humus! Jediné čo ma utešovalo bol pohľad na Zurišské jazero zahalené v tajomnej hmle. V neustávajúcom daždi sme dohrkotali až do rakúskeho Feldkirchu (na hraniciach nás zase len odkývli), kde sme mali byť podľa plánu až o tri dni. Našli sme kemp, jeho jediný bungalov bol obsadený, prešli sme dva gasthofy, tie mali kvôli rakúskemu štátnemu sviatku zatvorené. Hotely chceli niečo cez 80 €, čo je aj napriek blbej nálade a zasranému počasiu extrém. Vraciame sa do Švajcu, kde sme pred hranicami videli dva prívetivé hotelčeky. Na hraniciach sa colník pýta kam ideme a čo tam chceme, potom berie pasy do colnice a o chvíľu nám ich vracia späť. Hotelčeky chceli 95 €, do prdele! Nervy v koncoch, tu už nič nenájdeme a tak sa vraciame do Feldkirchu, na námestí nachádzame jediný otvorený gasthof, chcú 75 €, čo je najnižšia cena akú sme dnes počuli. Sú v tom raňajky, kúpeľňa, WC a telka na izbe. Čo už, ušetrili sme prachy ktoré by sme minuli vo Švajci a tak berieme. Je to závratná suma, ale moc nemáme na výber.
Vynášame na izbu všetok ten bordel čo vezieme so sebou, dávame si horúcu sprchu, je to balzam na nervy. Sledujem predpoveď počasia, je celkom optimistická, zajtra má byť potrhaná oblačnosť bez zrážok. Nad Švajcom však stále visia čierne oblaky, ešteže sme odtiaľ zmizli.

12.deň, streda 2.7.2003 (Feldkirch-Bludenz-Innsbruck-Worgl-Kitzbuhel-Zell am See)
stav počítadla: 21 066-21 468
total: 402 km
tank: 15,45 l (za 14,20 € = 0,919 €/l)
teplota cez deň: 13 - 20˚C, cestou na Grossglockner 3˚C
max. rýchlosť dňa: 145 km/h

Vstávame o šiestej, mne sa nechce, Gabka už pobehuje hore-dole a balí veci. Teší ma, že cesty už schnú, oblaky sú biele a potrhané, slnko príjemne hreje. O 7:00 ideme na raňajky, ktoré boli vynikajúce, hneď ma tých 75 € menej mrzí. Dva druhy pečiva, tri rôzne salámy a syr, k tomu čaj, maslo, džemy a podobne. Dobrý štart do nového dňa, dúfam že to tak aj bude pokračovať. Gasthof menom Lingg je veľmi pekný, starý vyše 120 rokov a je vedený z generácie na generáciu Linggovcov. Určite dbajú na tradície. Jedáleň uchovali v starožitnom štýle, majú to tu pekne upravené.
Po raňajkách idem skontrolovať motorku. Reťaz je po včerajšom daždivom dni total suchá, chuderka. Dávam jej riadnu dávku zo spreja a do motora dolievam trochu oleja. Potom postupne ponosím veci z izby a nabalím ich na moto, okolo 8:30 vypadávame smer Bludenz. Konečne vidíme alpskú krajinu v slnečnom svetle, mraky sa komplet roztrhali, ale vrcholky kopcov sú v nich stále zahalené. Slnečné lúče padajú na stráne a zelené lúky, občas vidno kravy, zase ako z reklamy na Milku, radosť pozerať. Často stojíme a fotíme, stodolky, malé kaplnky na kopčekoch, či kostoly na vrchoch medzi stromami, úžas, nálada je super.

Prechádzame tunelom Arlberg dlhým asi 20 km, za ktorý sa platí 8,50 €. Diaľnica sa potom z času na čas zmení na obyčajnú cestu, začínajú prvé tunely, krajina je čoraz krajšia a všímame si prvé zasnežené vrcholky Álp. Vychutnávam si krajinu, konečne som vo svojom živle, tam kde sa mi naozaj páči. Gabka by sa teraz asi radšej opalovala v St. Tropez, ale ako sa mi neskôr priznala, vraj aj ona má rada hory. No jo láska moja, to neopakuj dvakrát lebo k moru už nejpôjdeme! Checht.
Preletíme Innsbruck, vrchy pomaly začnú klesať a vo Worgli odbočujeme doprava na Kitzbuhel. V tomto mieste mi končí mapa, v jednej chýbajú strany a druhá začína tesne pred Zell am See, čiže asi 30 km odtiaľto. Musíme sa teda pýtať, lebo nie je to stále po hlavnej. Nakoniec sa však vymotáme bez blúdenia a zopár km pred Zell am See odbočujeme na kemp. Naschvál som nešiel až do mesta, je tam síce kempov dosť, ale jazero a hory držia mraky a bude tam určite skôr pršať než tu, kde je to takmer placka. Počasie je fajnové, zem je suchá a tak môžeme aj stavať stan. V kempe ponúkajú aj ubytko v chate za 54 €, alebo vo vlastnom stane za 12 €, sprchy zadarmo. Berieme za 12 €. Okolo druhej je stan vysušený a postavaný a o tretej sa už neviem zdržať odchodu na Grossglocker. Gabka má nejakú depku, aj nejaké slzičky sa objavili, sama nevie z čoho. Z výstupu na glockner nie je nijak nadšená, ale pomaly sa oblieka a dostáva sa do pohody. Ja ešte kontrolujem motorku, prvýkrát počas dovolenky napínam reťaz a už sme ready. Od recepčnej sme dokonca dostali dve poukážky na zľavu na výstup.
Keďže som netušil aké je počasie tam hore, dávame sa do teplých vecí a nepremokov. Naši susedia holanďania na nás v bermudách kukali že či nám nešibe, ale ako som neskôr zistil, neurobili sme chybu. Na Grossglockner Hochalpenstrasse je to odtiaľto asi 15 km cez centrum Zell am See, kde to žije ťažkým turizmom. Za dedinkou Fusch an der Grossglocknerstrasse je mýtnica, zaplatili sme 14,20 € po zľave (motorky inak platia tuším 17 €), vyfasovali nálepku, prospekty a kartu a frčíme hore. Cesta je v pohode, zákruty zatiaľ nie sú také ostré a namiesto vône hôr je tu viac cítiť spálené brzdy áut vracajúcich sa zhora. Ponúkali sa nám nádherné výhľady, malé odpočívadlá sú tu husto a logicky rozmiestnené, teplota klesala s každým metrom stúpania.

Motorka to všetko v pohode zvláda na dvojke, občas trojke, zdravíme sa s motorkármi ktorí idú zhora a to dosť surovo, tak napríklad nemecké ST-čko naklopené až na koleno mi vyrazilo dych. Kde má ten chlap pud sebazáchovy???
Inak bavoráky sú stále v prevahe, hlavne 1150 GS.
Začínajú prvé ostré vracáky, cesta je stále dosť široká, asfalt v pohode. Priznávam sa, v pravotočivom vracáku som moje CB prvýkrát naklopil až na koleno a na moje veľké počudovanie sa Gabka zozadu neozýva. To asi preto že sme šli pomaly, niekde na Babe by to asi ťažko rozdýchala, heh.
Pod Edelweisshüte vo výške asi 2400 m.n.m. sa cesta rozdeľuje na rôzne smery. Zatiaľ si ideme pozrieť Edelweisshüte, potom uvidíme čo ďalej.

Hore na Hüte vedie iba cesta vydláždená kockami, u nás známymi „mačacími hlavami“ a ide to celkom strmo. Ideme pomaličky na dvojke, výhľad je nádherný. Teplomer mi ukazuje 3 stupne.

Prechádzame už asi tretiu tabuľu s nápisom BIKERS POINT a šípkou hore. Som zvedavý čo to je. Na samom vrchu Edelweiss je chata, parkovisko, malý obchodík a nad obchodíkom rozhľadňa. Tam je na tabuliach popísaný rozhľad na všetky svetové strany, ako aj smerník na vrchol Grossglockneru. Taktiež je tam mašinka, ktorá vám 1 euro rozlisuje na pamätný štítok na palicu.
Neviem či som slepý, ale BIKERS POINT nie je nič iné ako obyčajné parkovisko pre motorky. Čakal som niečo viac.
Na parkovisko postupne prichádzajú bavoráry v testovacom maskovaní, sú to ešte nejaké neoficálne verzie. Nejaké kombi, kupé a sedan. Celé sú čierne, oblepené hrubou čiernou páskou, palubovku majú kompletne vyhodenú a miesto nej kopu prístrojov a dva notebooky. Sedadlá vzadu nemajú, sú tam figuríny naplnené vodou. Vodiči sa tvária jak majstri sveta a zazerajú jak šelmy keď si jeden bavorák z diaľky obkukávam. Autá vôbec nešetria, chlapík v kupé tomu vytína plné otáčky a drží ich hodnú chvíľu. Potom pri zjazde dole počuť len pretáčanie motorov a piskot gúm. No jo, aspoň ich otestujú poriadne.
Stále sa nevieme vynadívať na okolitú krajinu, na parkovisku sa kde-tu ukáže aj nejaký sneh a tak si robím snehovú guľu v júli, fajn pocit. V chate Edelweisshüte poskytujú okrem iného aj ubytovanie, na moje počudovanie celkom lacné, za 15 euro pre dve osoby/noc.

V obchodíku kupujeme nejké pohľadnice, Gabka malú pamiatku do kuchyne. Majú tu všetko možné, ale nič také čo by nepripomínalo Grossglockner. Zvažujem ďalšie pokračovanie až na Franz Josefs Hohe, ale čierne mraky neveštia nič dobrého a vyháňajú nás preč slabým dažďom. Na mokrých cestách teda serpentíny hoblovať nebudeme, pomaličky sa spúšťame dole (na kockách na jednotke, maximálne dvojke), čím nižšie sme, tým vyššie stupne sa dajú zaradiť, neskôr ideme aj na šestku. Brzdy to zvládajú v pohode, ani nesmrdeli. Nijak som tomu nekúril, vpredu máme totiž jeden kotúč s dvoma piestikmi a vzadu bubon, s touto výbavou patríme skôr do starožitníctva, heh. Pri klesaní je veľa tabúľ s nápismi CHECK BRAKES, PUT IN LOWER GEAR alebo BRAKES OK? a to vo viacerých jazykoch. Smrad spálených bŕzd je tu fakt často cítiť. Trochu ma mrzí že sme nepokračovali ďalej vo výstupe, ale so silnejúcim dažďom to neľutujem. Ten nás nenechá na pokoji ani tu, prší aj dole v meste. Zišli sme dole, cesta sa vyrovnala, vraciame sa do kempu. Ešte páchame nákup v Bille za celkom rozumné ceny a v kempe potom tlačíme ravioli z konzervy (jedol som aj lepšie jedlá). Nad kempom sa zmráka, zákerne pofukuje, ale nepadne ani kvapka. Ešteže sme sa neubytovali priamo v Zell am See, tam teraz musí pršať jak divá sviňa. Takže toto je pravdepodobne naša posledná noc dovolenky. Zajtra je štvrtok, domov sme chceli prísť až v sobotu, ale ak ste čítali predošlé strany, tak viete prečo sme to skrátili. Navyše už ani predpoveď pre Rakúsko nie je optimistická a tak zavrhujem plány ostať ešte aspoň deň v Alpách. Koľko miest sme nevideli a koľko sme ešte mohli vidieť keby nepršalo! Zavrhli sme Montreaux, Bern, Neuchatel, Zurich, Lichtenštajnsko a Arlbergpass. Má to jedinú výhodu – mám dôvod sa sem vrátiť a verím, že ho raz využijem. O tomto čase sme mali byť v Berne. Humus. Zaspávam okolo polnoci s nostalgickou náladou.

13.deň, štvrtok 3.7.2003 (Zell am See-Salzburg-Linz-St. Polten-Wien-Bratislava-Sv. Jur)
stav počítadla: 21 468-21 975
total: 507 km
tank: 17,54 l (za 16 € = 0,919 €/l)
teplota cez deň: 12 - 25˚C
max. rýchlosť dňa: 155 km/h

Cez noc slabo pršalo, ale ráno je všetko ok a tak v horúcom rannom slnku sušíme stan. Je celkom teplo, obloha polooblačná a nad horami sa držia počerné mraky. Stále ma prenasledujú myšlienky ešte tu zostať, ale to by mi Gabka neodpustila a navyše predpoveď je stále pesimistická. Krátko po deviatej zohrievam motorku, zakývame susedom a ťaháme (pre istotu v nepremokoch) preč. Na výjazdovej ceste ma Gabka zarazí otázkou, že kde máme pasy. „Čo ja viem, ty ich máš“ Gabka na to „ja ich nemám“. Zosadáme z motorky, prehľadávam tankvak, slnko mi pražilo na nepremok a bolo mi horko jak sviňa. Z tankvaku vypadávali veci, ale bolo mi to jedno. Nakoniec som si spomenul, že som ich včera pred výstupom dal do obalu na kameru, kde mali byť v bezpečí. Jasné, boli tam. Nič nám teda nebráni pokračovať v ceste, napájame sa severne na červenú cestu smerom na Salzburg. Zase ideme cez dediny, cesta je úzka, plechovky nás spomaľujú a navyše je tu veľa kamiónov. Počasie je také nemastné-neslané, ale cesty sú suché. Začína fúkať.
Napájame sa na diaľnicu, zopár km za Salzburgom stojíme na pumpe pri jazere Mondsee, tankujem za 16 €, Gabka kupuje nejaké čokolády domov. Fučí už dosť nepríjemne studený vietor a mraky sčernali.
Vrčíme ďalej na Linz, pred nami sa črtá čierňava najčernejšia, zase neostaneme suchí. Už nám to bolo jedno, tak či tak sa sušiť budeme určite doma. Celý ten bordel sa začína najprv mokrými cestami, potom padajú nevinné kvapky a nakoniec padajú poriadne kropaje. Dážď trvá celých 50 km, viditeľnosť nízka, rýchlosť asi 70 km/h a k tomu nekvalitná diaľnica s priečnymi nerovnosťami, humus jak divá sviňa, čo som komu urobil že musím takto trpieť???
Po čase sa v diaľke črtá modrá obloha, dážď sa na nás ešte poriadne vyburuje, lebo na jeho konci je najsilnejší, dalo by sa to prirovnať ku krúpom. Nemalo cenu zastaviť a čakať kým prejde, lebo išiel tým istým smerom ako my a neboli sme o nič rýchlejší.
Pred Melkom je už krásne počasie, motorka schne, je 25 stupňov a nálada sa vylepšuje. Ešte pred Viedňou nachvíľu stojíme, lebo rite sme si už necítili. Keď si to tak spätne premietam, asi sme prekonali svoj vlastný rekord v dĺžke jednej jazdy bez prestávky, pretože sme šli od Mondsee cez ten dážď až sem bez pauzy a to je celých 220 km.
Prechádzame Viedňou, kvantá plechoviek, bordel, obmedzenia, úzke cesty, humus, ale všetko mi to bolo jedno, už som mal vidinu domova, svojej postele a hajzla, kocúra, psov a domáceho žrádla. Na diaľnici vychádzame exitom 19 smerom na Fischamend, nám známou červenou cestou sa dostaneme až na hranice. Predpisy sú mi momentálne ukradnuté, časté sedemdesiatky si nevšímam. Na hraniciach sa predbiehame, meníme posledné eurá a franky, cez Prístavný most po diaľnici ťaháme do Svätého Jura, kam o 15:45 dorážame. Skladáme veci zo špinavej motorky, vítame sa s rodinou a zverstvom. Po trinástich dňoch konečne doma. Ešte pár dní oddychu a v pondelok do roboty, shit!

Sumár:
13 dní, sobota 21.6.- štvrtok 3.7.2003
stav počítadla: 18 223-21 975
total: 3752 km
tank: 198,05 l (celkom za cca 8100,- Sk, teda približne priemerne 40,89 Sk/l)
priemerná spotreba: 5,27 l/100 km
maximálna rýchlosť: 162 km/h (diaľnica Grenoble-Chambéry)
teplota min/max: 3˚C (na Grossglockneri)/ 45˚C (v zápche v centre Ste. Maxime)
minutých peňazí: 805 € + 85 CHF (pri kurze 42,75 SKK/1 € a 28,50 SKK/1 CHF to činí cca 36 500 Sk)
foto: 305
video: 1 hod 20 min

Bežné ceny potravín v zahraničí (v eurách):
bageta 0,60-1,85
1 liter mlieka 0,71-1,30
čokoláda 1-3
instantné cestoviny 2-2,70
nátierkový syr 1,82-2
konzervované fazule s párkom (porcia pre 1 osobu) 0,72-1,50
víno 3 dcl 2-5
horčica 200 ml 1,19-2,50
sardinky 0,65-1
čokoládová ryža 500 ml 1,35-2

Sumár hovorí za všetko. Prachov sme minuli viac než som predpokladal, ale pri mori je všetko predražené (aj pre občanov EÚ), vo vnútrozemí je najlacnejšie. V rakúskych Alpách a na niektorých miestach vo Švajčiarsku majú tiež rozumné ceny. Konieckoncov sme sa veľmi neobmedzovali a nebyť straty kreditky a škaredého počasia, minieme ešte viac. Kempy sú v týchto oblastiach dobre vybavené a je ich dostatok, len ich treba niekedy poriadne pohľadať, prípadne sa spýtať a nespoliehať sa na mapu. V Taliansku a vo Švajci sú šípky na kempy poriedko a slabo ich vidieť, vo Francúzsku je to lepšie, ale v Rakúsku to majú najlepšie zvládnuté, tam sú tabule aj na diaľniciach, takže hneď viete, kde odbočiť. Okrem kempov sú hojne k dispozícii priváty (rooms, chambers, studio, zimmer frei), najmä vo Francúzsku a Rakúsku. Vychádzajú medzi 20 – 30 €, potom sú tu hotely nad 65 €, všetko pre 2 osoby/noc.
Najvýhodnejšie sa dá nakúpiť v supermarketoch (Marché U, SHOPI, Carrefour, Géant, SPAR, Intermarché, Billa).
Značenie bolo počas celej cesty logické a pochopiteľné. Kvalita ciest samozrejme lepšia než u nás, horšie to bolo so staršími úsekmi diaľnic, panelovkami a niektorými horskými cestami.
Čo sa týka motorky, počas celej cesty sa nevyskytol žiaden problém, ani jeho náznak. Spotreba oleja vyšla 3,5 dcl na celú trasu, čo je v pohode (dúfam). Reťaz som mazal približne každých 500 km a len jediný raz ju napínal, pred výstupom na Grossglockner. Inak všetko v pohode.

Doslov Môj dojem z celej dovolenky je dobrý, ale značne ho pokazilo počasie vo Švajčiarsku a Rakúsku, ktoré nás pohnalo domov o 2 dni skôr. Nuž a kam pôjdeme nabudúce? Estónsko + Fínsko + Dánsko? Alebo iba Rakúsko? To fakt netuším, cez zimu niečo vymyslím.
Bol by som rád, keby uvedené ceny a fakty pomohli všetkým, ktorí niečo podobné plánujú.
Nakoniec sa chcem poďakovať všetkým, ktorí to vydržali až sem, takisto mojej Hondičke, ktorá mi slúži bez chybičky už vyše 18 000 km. V neposlednom rade tým, ktorí nás sms-kami podporovali, hlavne v škaredom počasí. Dovidenia na cestách!