Pôvodne som bol rozhodnutý ísť sám, no doslova v hodine dvanástej som objavil Danyho plán s podobnou trasou, ktorú sme ešte neskôr doladili, tak som odchod posunul ešte o týždeň a nakoniec sme išli v zostave Dany + Tom na Honde Africa Twin a ja na V-Strome.

Plán bol jednoduchý: maximum zákrut a minimum diaľnic.

1. deň, 665 km

Žilina – Bratislava – Hainburg – Fischamend – Berndorf – Pernitz – Kalte Kuchl – Mariazell – Wildalpen – Liezen – Schladming – Wagrain – Fusch a.d. Gr.

Zo Žiliny vyrážam ráno, nudný diaľničný presun spestril akurát nejaký feši skúšajúci, čo jeho Porsche 911-ka dokáže. V Bratislave nastavujem GPS, pokračujem ďalej cez Hainburg a Fischamend a po okreskách obchádzam Viedeň. Cesta ubieha pomerne rýchlo, akurát v jednej z dediniek míňam na rovnom úseku tesne pred koncom obce schovaného chlapíka s laserovým meračom v ruke (a geodet to zrovna nebol). Moja rýchlosť ho však necháva chladným a tak pokračujem cez Berndorf smerom na Mariazell, kde sa mám stretnúť s chalanmi.

Konečne sa cesta začína krútiť a ja viem, že tá pravá zábava práve začína. Na Kalte Kuchl očumujem ostatné motorky a akurát prichádza SMS od Danyho, že budú meškať. Ďalej idem teda kľudne, prebehnem trošku centrum Mariazellu s bazilikou a čakám na dohodnutej pumpe. Asi po dva a pol hodinách, keď už začínam byť nervózny, konečne prichádzajú chalani.

Dany hneď oznamuje, že majú problém – jeho Africa stráca v kopcoch výkon, čo pri naloženej motorke v kopcoch nie je nič príjemné. Trošku sa pošpára v motorke a asi po ďalšej hodine vyrážame. Nič sa nezlepšilo, ale hlavne, že sa hýbeme.

Ideme teda údolím rieky Salza, príjemnou cestou s minimálnou premávkou, míňame pár vodákov splavujúcich rieku. Dnes máme v pláne dôjsť pod Grossglockner a keďže máme celkom sklz, tak sa nezdržujeme a stojíme akurát na benzín a jedlo a cez Liezen a Schladming, známe lyžiarske stredisko, smerujeme ďalej.

Za St. Johannom sa stmieva a do kempu vo Fusch a. d. G. prichádzame po deviatej. Na recepcii už nikto nie je, tak volíme samobsluhu a ubytujeme sa sami. Dáme večeru, jedno orosené točené a samozrejme aj prípitok na šťastný príchod. Chalani sa skvele zabávajú, keď im podávam cestovné balenie tekutého ovocia v plastovej tri a pol decovej fľaši. Ževraj také u nich na Morave nemajú.

Ad1

Z Ostravy vyjíždíme s Tomem podle plánu. Cestu volíme přes Libavou a před Olomoucí se napojujeme na dálnici. Při první zastávce na pumpě OMW koukam do GPSky, která hlásí příjezd do Mariazellu o hodinu dřív než máme sraz. Od této chvíle jedeme podstatně volněji až na Česko-Rakouské hranice, kde se mi nezdá čas a vzdálenost do cíle. Ano, GPSka měla z neznámého důvodu špatný čas a ukazovala tedy velmi optimistické hodnoty. 1. SMS Markovi, zpozdíme se asi o půl hodiny.

Po dalších 80 kilometrech zastavujeme a nad mapou a po správném nastavení GPSky zjišťujeme, že přijedeme později asi o hodinu a třičtvrtě. 2. SMS Markovi. Blížíme se k cíli, sluníčko svítí, cesta se kroutí a já cítím první vynechání motoru. Vylučuju poruchu zapalování. Motor cuká vždy při prudkém otočení plynu jako by jeden válec neměl dostatek benzínu nebo se naopak „uchlastával“. Dorážíme tedy s více než velkým zpožděním na místo a bez dlouhých řečí začínáme laborovat nad Afrikou. Nutkno podotknout, že žádnou viditelnou závadu nenacházíme. Zkouším ješte poklepat do plovákových komor jestli není seklý plovák v jednom z karburátorů. Skládám, balím a vyrážíme. Motor výrazně neprotestuje pokud jedu „Ručka delikatna“.

Večer chvilku sedíme u pivka, plánujeme další den, což se brzy ukazuje jako zbytečné, protože problémy ještě zdaleka nekončí.

2. deň, 116 km

Fusch a.d. Gr. – Grossglockner Hochalpenstrasse – Heiligenblut – Lienz – Thal

Ráno sa trošku motáme a Dany ešte skúša opraviť motorku, takže vyrážame až o jedenástej. Na mýtnici cálujem nehoráznych 18 éčok, fasujem tiket a nálepku, radím za jedna a ide sa hore. Konečne, na toto som čakal! Vyškieram sa v prilbe od ucha k uchu a jazdu si neskutočne užívam. Po pár minútach dávam fotopauzu, prichádzajú chalani a Dany hneď hovorí, že oprava nepomohla. Pristavujú sa pri nás dvaja Brňáci na GS-kách, chvíľu spolu maturujeme nad motorkou.

O kúsok vyššie už Danymu praskli nervy, zastavujeme, odstrojuje motorku a ide sa opravovať. Ja zatiaľ pozorujem prechádzajúce stroje. Je to tu naozaj pestré. Od karavanov, cez športiaky, historické vozy, fanatických cyklistov, kopec motoriek až po párik na dvoch štýlových Vespách. Po hodine, aj keď bez výsledku, sa horko-ťažko štveráme opäť hore, ale ako naschvál sa kazí počasie, zatiahlo sa a začína kropiť.

Sedíme na poloprázdnej Edelweissspitze, hľadíme do hmly a nálada je na bode mrazu. Pokiaľ sa Danymu nepodarí opraviť motorku, je rozhodnutý to otočiť smerom domov, nemá cenu trápiť seba aj techniku. Okrem nás sú hore na motorkách len traja borci na KTM-kách zo Švédska. Čakal som, že tu bude hustejšie. Ale asi to bude tým počasím. Miestami je hmla taká hustá, že si pomaly nevidím ani na špičku nosa. Tá však našťastie po chvíli mierne ustupuje, no výhľady aj tak nie sú nič moc. Náladu nám trochu zlepšia decká, šmýkajúce sa v kraťasoch na igelitovej taške po zvyškoch snehu. Je to celkom sranda ich pozorovať takto na konci augusta. No aby toho nebolo málo, pri výjazde na Franz-Josefs Höhe sa spúšťa lejak, takže z vyhliadky toho veľa nemáme.

Medzi tým si Dany povedal, že ako poslednú možnosť skúsi vymeniť sviečky, aj keď ich menil nedávno. Za dažďa opatrne klesáme do Heiligenblutu a stojíme v servise pri ceste. Nejaký Helmut mu predáva dve sviečky za “zwanzig ojro” a ešte k tomu bol taký zlatý, že mu ich ani nedovolil vymeniť pod strechou prístrešku a posiela nás kade ľahšie, tak ich meníme v samobslužnom umývacom boxe na ďalšej pumpe. Nasleduje chvíľka napätia, ale so šťastným koncom – motorka ide po výmene naozaj lepšie, takže ideme zháňať ďalšie dve.

V Lienzi prejdeme hádam všetky pumpy, ale nikde nič a motoobchody už sú zatvorené, tak berieme izbu v dedinke Thal za 18 eur s raňajkami a ráno sa vrátime kúpiť sviečky. Domáci ústretovo vyťahuje auto z garáže, kam parkujeme motorky. Dnes sme toho síce veľa nenajazdili, no deň to bol veru náročný skôr psychicky, tak po večeri si na odľahčenie prečítame uznávaného francúzskeho autora J.P. Cheneta v bielom vydaní a tiež úryvok z diela “Imperator 42”.

Ad2

Ráno rozborka Afriky. Čerpadlo, hadice, filtry všechno v pohodě. Takže bez výsledku vyrážíme. Hned po zaplacení mýtného začíná Afrika dost zásadně protestovat. Což se s nadmořskou výškou dost zhoršuje. Zastavujeme, fotíme, diskutujeme, afrika nechce jet, čekám kdy shoří spojka, předjíždí mě svižně mladík na MZ 150. I tak by se dal popsat výjezd na GG.

Následuje slabší chvilka, během níž jsem odhodlaný to otočit a jet pomaličku domu. Nikdo mi to nerozmlouvá a tak je rozhodnutí jen na mě. Nejsem ale přece žádný mlíčňák a tak lehce se nevzdám. Zkusím nové svíčky. U prvního servisu zastavujem a kupuju na každý válec po jedné nové svíčce. Platím poměrně horentní sumu ale věřím, že se to vyplatí. VYPLATILO SE! Po výměně cítím, že dovolená je zachráněna. Ale to ještě nevím, že si ještě se svíčkama užijem hodně legrace. Ale o tom potom.

3. deň, 213 km

Thal – Silian – Toblach – Misurina – Passo Tre Croci (1809 m n.m.) – Cortina d’Ampezzo – Passo di Falzarego (2105 m n.m.) – Passo di Valparola (2192 m n.m.) – Arabba – Passo Pordoi (2239 m n.m.) – Passo di Sella (2244 m n.m.) – Passo di Gardena (2121 m n.m.) – San Martino

Ráno hneď Dany kupuje dve sviečky a spokojní ideme smer Taliansko. Na hraniciach tankujeme doplna lacnejší rakúsky benzín a Dany sa púšťa do výmeny sviečok. Druhý pár sviečok na Afrike je však zapustený hlboko v hlavách a tak sa k nim s kľúčom, čo máme, nemôže dostať, takže zas zabijeme nejaký čas zháňaním správnej veľkosti, no bez výsledku. Na Africu totiž nepasuje žiadny, čo sme skúšali. Medzi tým začína pršať, tak nahadzujeme nepremoky a konečne vstupujeme do Talianska. Prehánka po chvíli prestáva, pri Lago di Misurina zhadzujeme nepremoky a môžem prezradiť, že už sme ich za zvyšok cesty nepoužili. Cez nenápadné a zväčša lesom vedúce Passo Tre Croci klesáme do olympijskeho mestečka Cortina d’Ampezzo, odkiaľ vzápätí stúpame na hlavné passy Dolomitov.

Prvý na rane je Passo di Falzarego. Stúpame závratným tempom v menšej kolóne, ale aspoň sa kocháme výhľadom na Cortinu a okolité skaly a kopce. Scenérie sú tu naozaj pekné. Na vrchole dávame obedík a očumujeme zavesenú ČZ-tu. Je sobota a pekné počasie, takže je tu dosť plno. Ďalej pokračujeme na Passo di Valparola, vrchol je kúsok a bola by škoda ho vynechať. Stúpame síce len pár metrov, ale ráz krajiny sa úplne mení. Vyzerá to tu ako mesačná krajina, namiesto lúk sú pri ceste len samé skaly a kamene. Na vrchole sa točíme a klesáme príjemnou otvorenou cestou do Arabby, vychutnávajúc si pohľady na majestátnu Marmoladu.

Pred Arabbou sme objavili otvorený servis, takže sa dohadujeme, že ja v kľude vystúpam na Passo Pordoi, kde počkám chalanov, kým vymenia zvyšné dve sviečky. Pár minút po mne prichádza na vrchol partia zo Žiliny, tak chvíľu kecáme a čo nevidieť sú tu aj chalani. Dany je spokojný, sviečky sú vymenené a motorka ide lepšie. S úsmevom hovorí, že maníci zo servisu si niekam odbehli a nechali ich úplne samých v celom servise so všetkým vybavením aj autami. Holt, iný kraj, iný mrav.

Nasleduje klesanie do doliny a opätovný výstup na Passo Sella, hore opäť fotopauza a pozorujeme borcov na padákových klzákoch plachtiacich vo vzduchu okolo skalného masívu. Cestou dolu dávame prednosť miestnym asi desaťročným pastierom prevádzajúcim svoje stádo cez cestu a čo nevidieť sa štveráme na posledný dnešný pass, Passo Gardena. Hore nasleduje obligátna zastávka a vychutnávanie si výhľadu.

Klesaním završujeme okruh okolo masívu Sella a dolinou Val Badia pokračujeme smerom na Bruneck. Je už po pol ôsmej, tak v San Martino kotvíme v kempe. Po “ubytovaní sa”, t.j. po rozložení stanov sa prídu zoznámiť obaja naši susedia – starší holandský pár a pár z Nemecka, ktorí sa nám dopredu ospravedlňujú, že ráno chcú odísť skôr, ale budú sa snažiť nás nezobudiť. Holt, iný kraj, iný mrav.

Ad3

Po výborné snídani vyrážíme koupit zbývající dvě svíčky. Za drobný obnos zakupujeme hned napoprvé a vyrážíme směr Itálie. Při zastávce na pumpě bleskově, asi po stopadesátéšesté, odstrojuju motorku. A zjišťuju, že svým klíčem co jsem si vzal ty zbývající svíčky nepovolím, protože jsou hluboko v hlavě válce. Ztrácíme čas sháněním někoho s klíčem vhodné velikosti, mokneme, bez úspěchu skládám motorku a vyrážíme. Počasí se umoudřuje a my začínáme užívat krás Itálie. Na Falzaregu likvidujeme zásoby paštiky a užíváme slunečného dne.

Před dalším průsmykem zastavujeme u autoservisu a vysíláme Toma zjistit jestli nemají klíč na svíčku, který potřebujeme. Ital zjevně dobře naladěn po vydatné siestě mi ukazuje ať si vjedu dovnitř. Marka posíláme napřed, že se potkame na dalším passu. Ital mi ukazuje kde je jaký vercajk a odchází pryč. Jeho kolegové okolo ještě chvíli postávají a tak se snažíme si anglicko-italsko-česky pokecat. Pak mi ještě šefík přinese světlo ať lépe vidím a všichni někam odchází. Máme hotovo!

Ale zjišujem, že nikde nikdo není. Uklízím po sobě tedy dílnu a po deseti minutách čekání, abychom aspoň poděkovali a vyfotili se, odjíždíme za Markem. Timto jsou po zbytek dovolené technické komplikace vyřešeny.

4. deň, 202 km

San Martino – Sterzing – Passo di Pennes (2214 m n.m.) – Sterzing – Jaufenpass (2099 m n.m.) – San Leonardo – Timmelsjoch (2509 m n.m.) – San Leonardo - Saltusio

Z kempu sme sa vytrepali pomerne skoro a pred Sterzingom sa dostávame do kolóny. Od chlapíka, čo odkláňa dopravu na Brenner sa dozvedáme, že sú tu cyklistické preteky a Jaufenpass aj Timmelsjoch sú uzavreté. No paráda!

Tak si dávame kolečko po Sterzingu a na druhý krát sa cez kadejaké uličky a krížom cez uzavretú cestu popred carabinierov dostávame na odbočku na Penserjoch, kde sme sa rozhodli zabiť čas. Najprv som naštvaný zo zdržania, ako by ich minulé dni nebolo dosť, ale postupne mi to tento neplánovaný pass začína vynahradzovať. Dynamicky stúpame hore kľudnou a prázdnou cestou, miestami vyrezanou v skale, až pokiaľ sa pri fotopauze nemihne okolo najprv sanitka a neskôr aj carabinieri. O kúsok vyššie vidno dôvod – Nemec na Kawasaki asi precenil svoje schopnosti a skončil mimo cesty. Našťastie nič vážne sa mu nestalo. Od tohto momentu až na vrchol ťaháme za plyn výrazne voľnejšie. Po vystúpaní nad úroveň lesa sa otvárajú zaujímavé pohľady do doliny. Keďže do otvorenia Jaufenpassu máme ešte čas, vozíme sa hore-dolu a postupne klesáme späť.

Na križovatke ešte pár minút postojíme, od dohliadajúceho policajta sa zatiaľ dozvedám, že ide o Ötztalerský cyklomaratón s cca 4000 pretekármi. Za posledným pretekárom ide uzatváracie vozidlo aj s policajtmi, takže na Jaufenpass stúpame priam kozmickou rýchlosťou posledného člena štartového poľa. To je dobré tak akurát na spálenie spojky, preto zastavujeme a čakáme kým sa kolóna posunie vyššie, obehneme autá až po uzatvárací voz a zas stojíme a čakáme. Toto sa po vrchol zopakuje asi tri krát. Hore je samozrejme ľudí ako keby niečo dávali zadarmo a opäť v kolóne klesáme o 1400 výškových metrov nižšie. No nezávidím ani tým, čo idú oproti, kde najrýchlejší stroj kolóny je pekný historický červený Porsche traktor.

V San Leonardo odbočujeme na Timmelsjoch, po chvíli dobiehame záver pelotónu, ale kývli nám, aby sme ich predbehli, tak ideme. Cesta začína strmo stúpať a postupne sa zužuje, od doliny nás delí len nízky múrik. Treba dávať pozor na cyklistov, ktorých je tu ešte stále dosť a ťahajú poctivo do kopca, takže žiadna paľba sa nekoná. A tie výhľady… Priam božské. Po vystúpaní vyše 1800 výškových metrov na 29 km a množstve zákrut sa ocitáme v sedle vo výške 2509 m n.m. Užívame si to tu, fotíme a neskôr prichádza aj časomerný voz pretekov, na ktorom svieti 12 hodín jazdy a to niektorí ešte nie sú ani zďaleka v cieli. Slušný výkon. Po pohľade do múzea, kde sú vystavené fotografie z histórie a stavby priesmyku, klesáme späť do doliny a máme za sebou jeden z highlightov výjazdu.

V dedinke Saltusio nachádzame kemp pri rieke s jablkovými sadmi, kde končíme tento deň. Večer sme si chceli dať taliansku pizzu, ale v jedinom otvorenom podniku nám o deviatej tlstá čašníčka hovorí, že už nevaria, tak si dáme aspoň jedno čapované.

Ad4

Dnešek měl být bez zdržování. Osud tomu ale chtěl jinak a tak díky cyklistickým závodům opět ztrácíme čas. Všude uzavírky a objížďky.A tak děláme videa a fotky z jízdy zatáčkama. Postupem času se dostáváme pod passo Giovo, na které stoupáme s kolonou za cyklisty. Spojka trpí a my taky. Děláme tedy pauzy, aby nám kolona ujela.

Při jedné z nich sundávám kufry, vysazuju Toma a chci si dát pár zatáček nalehko. V jedné důkladně prověřuju své continentalky a hned poté elegantně vystupuju za jízdy. Padáky zafungovaly na 100% a tak motorka je bez škrábnutí. Zbytek dne jsem trochu nesvůj a nechce se mi ani na Timmelsjoch. Ještě, že jsem se nechal přemluvit, protože ten výhled byl jeden z nejhezčích co jsme viděli.

5. deň, 191 km

Saltusio – Merano – Silandro – Prato a. St. – Passo di Stelvio (2757 m n.m.) – Bormio – Passo di Gavia (2621 m n.m.) – Passo di Tonale (1883 m n.m.) - Dimaro

V noci trochu spŕchlo a aj ráno mierne prší, no po zbalení stanov dážď prestáva. Po pár kilometroch dávame najesť mašinám aj nám v Merane na pumpe, a cez toto kúpeľné mestečko pokračujeme smer Schlanders a Spondinig, kde odbočujeme vľavo na Passo dello Stelvio, najvyšší pass východných Álp.

Počasie ako z katalógu, stúpame severnou rampou cez jeho 48 serpentín pod dohľadom majestátneho a zasneženého, takmer štvortisícového Ortleru. Zákruty precházdzame na jednotke až dvojke, vracák za vracákom. Mám pocit, že som v motorkárskom nebi. V sedle je celkom zima, tipujem okolo nuly, pretože námraza na autách sa ešte nestihla roztopiť. Rozhliadame sa po okolí a absorbujeme parádne výhľady. Byť ma motorke vyššie ako je najvyšší bod Slovenska, to sa nestáva každý deň. Pred nami je zjazd do Bormia, opäť mnoho serpentín a nejaký ten tunel. Stále sa je na čo dívať, krása týchto hôr je neskutočná…

Z Bormia cez Santa Caterinu smerujeme na mnohými ospevované Passo Gavia. Avšak po pár úvodných zákrutách je na ceste zákaz vjazdu, vraj asfaltujú vozovku. Tak to hádam nie! Chalanom sa do zákazu moc nechce, no ja sa nemienim tak ľahko vzdať. Chvíľu čakáme, čo urobia ostatní, čo zatiaľ využívame na obed. Pár áut aj motoriek sa pri zákaze otočilo, niektorí to skúsili a vracajú sa. Mne to nedá, zastavujem Nemca na bavoráku, hovorí, že je to prejazdné a policajti tam nie sú, tak je rozhodnuté. Ide sa hore.

Úzkou cestou stúpame nahor a bez problémov prechádzame inkriminované miesto. Odstavený asfaltovač, pár chlapov podopierajúcich lopaty a kúsok nového povrchu. Nič, čo by sme nezvládli. Hore pri jazere stojíme, je tu naozaj krásne, tak sa zdržujeme dlhšie. Tento priesmyk je úplne iný ako všetky ostatné, ktoré sme doteraz prešli. Cítiť z neho určitú drsnosť, ešte navyše umocnenú nízkou teplotou a miernym snehovým popraškom na okolitých vrchoch. Bez slova sedím a ako vygumovaný čumím na tú krásu. Samota okolo nás ešte znásobuje priam zázračnú magickosť tohto miesta. Tu, uprostred hôr, si človek uvedomí svoju malosť.

Okolo Rifugio Bonetta klesáme južnou rampou, miestami bez akejkoľvek ochrany – vedľa cesty je len kúsok trávy a potom prázdno. Stojíme ešte na balkóne nad Lago Nero, vychutnávame výhľady a definitívne klesáme do Ponte di Legno. Keď sa na to pozriem spätne, máme za sebou “number 1” celého výletu.

Odbočujeme doľava na Passo Tonale, ktoré je oproti predošlým výrazne miernejšie, po oboch stranách máme zelenajúce sa zjazdovky. V sedle pozrieme pamätník bojov z prvej svetovej vojny a deň končíme v Dimaro v Camping Village Dolomiti, čo bol najlepší kemp celého výletu, vrele odporúčam.

Ad5

Dneska Stelvio! Hlavní cíl našeho alpského putování. Taky Tom dnes slaví 23 narozeniny. Na Stelviu mrzne a místy je i sníh. Poté nás čeká passo Gavia. Ačkoliv se mi do zákazu vjezdu moc nechce, tak se nechávám přemluvit a jsem za chvíli odměněn nejkrásnějším místem z celé dovolené. Večer konečně vyrážíme na pizzu, dáváme si víno a dlouze moudře hovoříme nejen o dnešních zážitcích.

6. deň, 257 km

Dimaro – Romallo – Fondo – Passo di Mendola (1363 m n.m.) – Caldaro – Ora – Cavalese – Passo di Lavaze (1805 m n.m.) – Ponte Nova – Passo di Costalunga (1745 m n.m.) – Canazei – Passo di Fedaia (2047 m n.m.) – Pian – Passo di Giau (2233 m n.m.) – Cortina d’Ampezzo – Borca di Cadore – Vallesella di Cadore

Cez údolie Val di Sole sa dostávame k Lago di Santa Giustina, ktoré obchádzame zo severu a vo Fondo odbočujeme na Passo della Mendola. Pomerne nevýrazným stúpaním zo západnej strany sa dostávame do sedla, kde je dosť hotelov aj ľudí, ale o to výraznejšie je klesanie na východ traverzom, vysekaným v skale a ponúkajúcim príjemné výhľady z balkónov do doliny na Bolzano a Lago di Caldaro. Ostré zákruty striedajú na seba nadväzujúce vlásenky, príjemné vozenie.

Prechádzame krajom jabloní a vína, ale netrvá dlho a opäť stúpame po ceste č. 48 do Cavalese, kde odbočujeme vľavo na Passo di Lavaze. Cesta stúpa lesom a v sedle sa pri jazierku pasú kravy. Alpská idylka. Po zjazde v Ponte Nova točíme doprava na Passo di Costalunga. Príjemným, cez lúky pozakrúcaným klesaním so skalnými masívmi v späťákoch mierime do Canazei. Na pumpe vyťahujem varič, že si ohrejem obed, ale chalani ma upozorňujú, že stojíme rovno pri nádržiach s palivom, takže by to asi nebol najlepší nápad... Dávame teda studený obed a za moment už stúpame na Passo Fedaia, ležiace priamo pod masívom ľadovcovej Marmolady. Foťáky cvakajú naplno a užívame si výhľady na jazero, zasnežené vrcholy hôr a zelené lúky.

Klesáme do údolia a za moment už úplne osamote svižne stúpame zákrutami na Passo di Giau, ktorý je vrcholom dnešného dňa. Opäť sa nám otvárajú úžasné podvečerné výhľady na Cortinu, Marmoladu, Gruppo di Sella a iné skalné masívy Dolomitov. Ako na hojdačke klesáme do Cortiny, pokračujeme na Pieve di Cadore a po porade s miestnym pumpárom končíme dnešné putovanie v kempingu Cologna vo Vallesella di Cadore.

Vyzerá to tu ako kemp duchov, nikde nikoho, až po zotmení sa rozsvecuje pár karavanov. Naši susedia v karavane asi vyučujú syna matematiku, čo malému nie je zrovna po chuti a tak stále počuť nejaké výkriky, ktoré sa postupne stupňujú a končia vo chvíli keď počujeme zvuk tupého úderu… Už chápem, prečo sa používa termín “talianska domácnosť”. Našťastie chalan po pár minútach vychádza von po svojich. Toto bol celkovo najhorší kemp po ceste, jednak atmosférou, ale aj vybavením, sprchy a toalety sú zničené a špinavé, skrátka ako v piatej cenovej. Večer je celkom chladno, tak sa po večeri zohrievame pivom (ktoré nám ale príliš tepla nedalo) a talianskym vínom.

Ad6

Dnešní den byl naprosto pohodový, jezdecky nenáročný a tak za zmínku stoji snad jen kemp, který navozuje dojem opuštěného města. Strašidelné ticho přehlušuje až italská rodinka, která se před prvním školním dnem snaží dosti nevybíravým způsobem zopakovat s malým synkem matiku, což v reálu vypadá tak, že otec zuřivě křičí "quattro meno due", dítě hystericky brečí a výuka je zakončena tupým úderem, po kterém otec i dítě utichají. Večer je hodně syrová zima. Zahříváme se tedy pivy, které neteplají ani když je zahříváme v rukavicích a zakončujem to vínem bílého charakteru.

7. deň, 256 km

Vallesella di Cadore – Pelos di Cadore – Sella Ciampigotto (1790 m n.m.) – Sella di Razzo (1760 m n.m.) – Lago di Sauris – Passo di Pura (1425 m n.m.) – Ampezzo – Tolmezzo – Sella Nevea (1190 m n.m.) – Passo di Predil (1156 m n.m.) – sedlo pod Mangartom (2055 m n.m.) – Log pod Mangartom – Soča – Vršič (1611 m n.m.) – Kranjska Gora – Wurzenpass (1073 m n.m.) – Faak am See

Dnes je v podstate posledný alpský deň, tak si ho chceme poriadne užiť. Po pár kilometroch odbočujeme na Vigo di Cadore a dostávame sa na menej frekventovanú cestu a ja cítim, že po dolomitovských passoch sa opäť blížime viac k tichu a samote. A nasledujúce kilometre mi dávajú za pravdu.

Pomerne dlhým a zakrúteným stúpaním sa dostávame do sedla Sella Ciampigotto a o kúsok ďalej na Sella di Razzo. Je tu priam božské ticho a samota. Aj scenérie sa začínajú meniť, naokolo už nie sú take skalnaté kopce ako v Dolomitoch. Cez dedinku Sauris s kopou drevených domčekov klesáme k Lago di Sauris, čo nie je prírodné jazero, ale priehrada vybudovaná v štyridsiatych rokoch minulého storočia. Priehradný múr, ale najmä roklina za ním stoja určite za zastavenie. Prechádzame tmavým a vlhkým tunelom a po úzkej ceste lesom stúpame na Passo di Pura, odkiaľ klesáme do Ampezza a napájame sa na hlavnú cestu na Tolmezzo. Tento úsek cez Friaul ma celkom prekvapil a myslím, že celá táto oblasť stojí za dôkladnejšie preskúmanie…

Prechádzame viacero vyschnutých riečnych korýt, kúsok pred odbočkou na Sella Nevea tankujeme najdrahší benzín za celú cestu a už si to valíme hore dolinou. Stúpanie vrcholí sériou ostrých vracákov vystrieľaných v skale, naozaj zážitok. Cez Passo di Predil s rozprávkovým zeleným jazerom a zbytkami vojenskej pevnosti sa prehupneme do Julských Álp a po pár kilometroch odbočujeme na sedlo pod Mangartom, najvyšší po ceste dosiahnuteľný bod v Slovinsku.

Pred nami je ďalší vrcholný zážitok, 11 km dlhé adrenalínové stúpanie cestou, väčšinou bez zvodidiel, s tunelmi opäť vystieľanými v skale. Keďže cesta je pomerne úzka, hore je riešená ako jeden veľký kruhový objazd, jednou stranou príchod a druhou odchod. V sedle sa vraciame do detských čias a ohadzujeme sa zvyškami snehu, vybehneme na vyhliadku na brale a užívame si parádne výhľady do troch štátov, dokonca vidieť až Jadranské more.

Klesáme späť a ideme smerom na Bovec, pred ktorým odbočujeme do údolia rieky Soča s pasúcimi sa ovcami a prechádzame rovnomennou dedinou. V jednej zo zákrut nabieham v náklone na kúsok štrku na inak dokonale upravenej vozovke a v tom momente mi tak stislo určitú nemenovanú časť tela, že snáď ani zastrúhaný vlas by sa mi tam nezmestil. Našťastie všetko dobre dopadlo a o chvíľu už stojíme na jednej z vyhliadok nad tyrkysovou riekou, kde popod nás prechádzajú odvážlivci na rafte.

Po pár kilometroch už ukrajujeme prvé z 51 serpentín sedla Vršič, vedúcich zväčša v lese, ale miestami odhaľujúcich príjemné pohľady. Klesanie do Krajnskej Gory síce výhľadov moc neponúka, ale o to zaujímavejšia je samotná cesta s mačacími hlavami v zákrutách. Za dažďa tu musí byť veselo. V Krajnskej Gore tankujeme lacnejší slovinský benzín a cez posledné sedlo, rozkopaný Wurzenpass prechádzame do Rakúska. Pri odchode spred supermarketu mi Dany s úsmevom na perách hovorí, že odchádzal po zadnom, Africa s nižšou nadmorskou výškou výrazne ožila.

Končíme v kempe na Faaker See, chlapík na recepcii vtipkuje, že sme sa o týždeň sekli, týždeň po nás tam totiž bol ten megazraz. Večer sa nesie v duchu preberania zážitkov a utužovania kolektívu, stavili sme na osvedčenú kartu J.P. Chenet.

Ad7

Poměrně brzy opouštíme již tak téměř opuštěný kemp a vyrážíme do posledního alpského dne. Cesta se příjemně klikatí ale nelámeme žádné výškové rekordy. Kousek před Slovinskýma hranicema zastavujeme u vojenské pevnosti, kterou jdeme blíže prozkoumat. Toto místo je teď zřejmě hodně využíváno k sešlostem, které mají jediný účel a to konzumaci lihovin. Svědčí o tom množství plechovek od piva (víceméně české výroby) povalujících se po zemi.

Hned za hranicema odbočujeme směr sedlo pod Mangartem. Ačkoliv jsem tu na motorce už byl, opět mě toto místo dostává. Svačíme, děláme blbosti se zbytkem sněhu a dalekohledem se snažíme zjistit zda v dálce opravdu vidíme moře. Míříme na Kranjskou Goru (kde před léty Toma pokousali slovinští mravenci). Protože čas do setmění neúprosně utíká, začínáme se poohlížet po nějakém kempu, který taky brzo nacházíme. Večeříme a poté každý přečteme svou knihu od slavného spisovatele J.P. Cheneta až do konce. Poté jdeme spát, protože máme před sebou náročný přesunový den.

8. deň, 641 km

Faak am See – Velden a. W.S. – Klagenfurt – Völkermarkt – Wolfsberg – Köflach – Graz – Gleisdorf – Hartberg – Mönichkirchen – Wiener Neustadt – Eisenstadt – Parndorf – Kitsee – Bratislava – Bytča – Žilina

Ráno nám pri raňajkách sekundujú operenci voľne pobehujúci v kempe. Dnes je na pláne presun domov, máme na to celý deň, tak volíme cestu mimo nudných diaľnic. Z Faak am See vyrážame severnou stranou jazera Wörthersee cez letovisko Velden. Premávka je tu celkom hustá, no po čase sa zvoľňuje.

Cez Klagenfurt, Völkermarkt, Wolfsberg a Köflach sa po miestami slušne zakrútenej ceste č. 70 dostávame do Grazu, kde obedujeme a dávame si za pomoci GPS prehliadku miestnych uličiek. Pokračujeme cez Hartberg, Mönichkirchen, Wiener Neustadt a Eisenstadt okolo Neusiedler See, odkiaľ je to na Slovensko už na skok. V Bratislave sa napojíme na diaľnicu a schádzame z nej v Bytči, kde sa na pumpe s chalanmi lúčime, oni idú do Ostravy a ja domov.

Ad8

Vstáváme opět do slunečného dne. Vydatně snídáme (snad jen kromě Toma, jenž svým toustovým chlebem vykrmuje kempové kačenky, které ochotně zobou přímo z ruky). Dávám si ještě osvěžující sprchu a už vyrážíme na více než 700 kilometrový přesun Rakouskem až domů. Zastavujeme na oběd u Sparu a nakupujeme do zásoby literaturu od J.P. Cheneta a vyplňujeme jí každé volné místo v kufrech. Cesta ubíhá příjemně, ale po obědě začínám mít krizi a to máme za sebou jen asi 250 km. Krize a únava naštěstí za chvíli odeznívá a tak jediný problém je, že nevím jak si mám sednout aby mě nebolel zadek. Postupem času mi to začíná být jedno. V Bratislavě se už za soumraku napojujeme na dálnici a kromě pauzy na svačinu uháníme bez přestávky až do Bytči, kde se rozdělujeme a nás čeká ještě kus cesty do Ostravy.

Hned po rozloučení začína silně pršet, prudce se ochlazuje a cesta se díky špatné viditelnosti stává utrpením. V dešti jedeme téměř krokem až do Ostravy. Toma vysazuju před domem lehce před půlnocí a bez jakéhokoliv vybalování odjíždím domů. Doma ještě chvíli v dešti sundávám z motorky kufry abych se vlezl do garáže. Zhasínám motor a už v tuto chvíli přemýšlím kde pojedem příště.

Snad jen závěrem dodám, že průměrná spotřeba Afriky ve dvou lidech s třemi kufry se ustálila na hodnotě 5,7 l/100 km

Čo dodať na záver? Za 8 dní sme najazdili 2541 km, priemernú spotrebu na V-Strome som mal 4,1 l/100km. Počasie nám s výnimkou Grossglockneru vyšlo na výbornú, počiatočné problémy s technikou sa viac-menej podarilo odstrániť a čo je hlavné, vrátili sme sa šťastne domov. Aj keď sme prešli len zlomok Álp, videli sme a užili sme si mnoho nádherných miest, ktoré určite stoja za návštevu. A sú to práve spomienky na tieto zážitky a úžasné miesta, ktoré človeku dodávajú energiu v studených, zimných, “moto-unfriendly” mesiacoch.