Trochu som odvtedy povyrástol a keďže moja láska number one má dve kolesá (keď to náhodou čítaš Inka tak samozrejme ty si číslo jedna), a tiež hlavnou výsadou motorkára je voľnosť: motorka, voľnosť rovná sa veľa voľnosti.

Chodievame už dlhé roky do Grécka na klasickú dovolenku. Myslím tým auto, hotel, opaľovanie na pláži... Aj keď v poslednej dobe Grécko utrpelo na povesti, mimo Atén je to v starých koľajách, tak som sa rozhodol, že zorganizujem jazdu do a po Grécku. Zakomponoval som do itinerára všetky najvýznamnejšie pamiatky v Grécku, ale kvôli situácii v Grécku som zrušil návštevu Atén a jej pamiatok. Na začiatku nás bolo viac, ale nakoniec sme zostali dvaja. Ja a môj najlepší kamarát Žoles. Ja a môj „Jumbo“ VTX 1300, a Žoles a jeho kamzík Transalp.

Prišiel deň pred dňom D. Všetko bolo nachystané a nahodené na mašine. Cestovná horúčka fungovala a keďže pršalo už pár týždňov nachystané aj dažďovky. 16. mája 2010 o štvrtej ráno vyrážam do dažďa a na OMV ma už čaká Žoles.

O pol piatej opúšťame benzínku a v doprovode dažďa a nezanedbateľného bočného vetra, skrátka ideálne počasie na jazdu, a vyrážame v ústrety dobrodružstva. Cestovná rýchlosť za dažďa zriedka prekročila 80-ku, takže nám cesta ubiehala „jedna radosť“ v štýle easy rider. Slniečko svietilo, cca. 23 stupňov, bezvetrie, suchý asfalt, dobrá nálada... Sorry, to bol len sen. Zostala len dobrá nálada. Chceli sme sa čím skôr presunúť do Grécka, tak sme to švihli v Maďarsku za Zsámbékom na diaľnicu. Hneď nám to lepšie ubiehalo. Trochu to skrátim. Ani sme sa nenazdali a zaparkovali sme v Srbsku v horách na terase jedného hotela, kde už našlo útočisko zopár Harleyov, ktorí to mali tiež namierené do Grécka. Kvôli celodennému dažďu sme pochopiteľne potrebovali trochu sucha.

Pokecali sme si, samozrejme pri pive a po polnoci sme sa unavení zvalili do postele. Po budíčku sme pobalili náš „bodrel“ a vyrazili sme ku hraniciam. Cez hranicu to išlo v pohode a už nás čakali cesty cez Macedónsko. Našťastie už nepršalo, tak sme to „rozbehli“ až po Grécke hranice. Posledné tankovanie za lacné (1€ oproti 1,5€ v Grécku) a davaj ho do Leptokarie. Po príchode sme vybehli nad Leptokariu. Je tam taká „anomália“, hovoria tomu „magnetická hora“. Voda tečie vraj hore brehom.

Budíček prebehol bez väčších komplikácií, a začali sme baliť náš movitý majetok. Mali sme to pekne poukladané, tak nám to trvalo „len“ hodinu aj s raňajkami. Vyrážame smer Meteora. Cesty v Grécku sú celkom dobré. Vodiči sú k sebe oveľa ohľaduplnejší ako na Slovensku. Keď sa blíži rýchlejšie auto alebo motorka, vodiči stiahnu na pravú stranu cesty a to aj protiidúci, a vy môžete kľudne predbiehať. Odbočil som. Takže ideme smer Meteora. Stojíme len tankovať a pri platení mýta, a raz kvôli jedlu. To, že miesto to bolo naozaj super sme zbadali, až keď sme sa poobzerali za zvodidlá... Niekto si tam odľahčil črevá...

Ešte že fúka vietor od nás, lebo by sme aj my priložili obsah žalúdka. Sadáme na mašiny a ideme urýchlene ďalej. V diaľke sa začínajú črtať hory, čo je dôkaz, že sa blížime ku kláštorom. V Kalabake už vidíme zvláštne skaly na spôsob zubov hrocha a na niektorých aj kláštory.

Kľukatá úzka cesta sa miestami menila na serpentíny nie akurát stvorené pre moje Sloníča. 400 kg nabalenej VTX + moja maličkosť. Za to Žoles sa cítil ako v enduráckom nebi. Na vrchole sa nám naskytol pohľad za ktorý sa tam oplatí vyliezť aj pešo.

Už som tam bol, ale autom a to je iné ako na moto. Zastali sme na kraji cesty, uvarili sme si kávu a vychutnávali sme mohutnosť skál okolo a šikovnosť stavbárov v minulosti. Po prehliadke najväčšieho kláštora sme to namierili do Pargi. Cestou sme si pozreli divadlo v Dodone.

Chceli sme si vyskúšať akustiku ale nedovolili nám vyliezť až hore. Do Pargi sme dorazili asi hodinu pred zotmením a po zorientovaní sa bola v meste už tma. Išli sme sa teda, aj keď nie veľmi radi, ubytovať do najbližšieho kempu. Roztiahli sme spacáky, nad hlavu dáždnik kvôli dažďu, a spali sme ako v perinkách. Takto to asi vyzeralo každé ráno, lebo to čo sme akurát potrebovali, bolo na spodku batožiny.

No a čo. boli sme bez žien. Ráno sme zistili, že nás nikto neukradol ani neokradol (počuli sme že sú tam Albánci a že dosť kradnú) raňajky, káva a znovu to balenie. Medzi tým prišla majiteľka kempu, zaplatili sme 18€ a išli sme sa pozrieť ako vyzerá mesto cez deň.

Fakt, to sa musí uznať. Je tam samý Talian a Nemec, čiže ceny sú trochu vyššie ale je tam naozaj krásne. Ale je čas, musíme vyraziť. Smer Porto Katsiky, ale zastavíme sa aj v Kamarinas - kryopigis, pozrieť si ruiny mesta. Odbočili sme na vedľajšiu a po piatich kilákoch sme došli na parkovisko. Po prehliadke sme roztiahli dáždnik, začalo znovu pršať.

Uvarili sme kávu a polievku, obliekli dažďovky a mohli sme zamieriť k ďalšiemu nášmu cieľu. Na Lefkade úzke kľukaté cesty, hore a dole sa striedali až po Porto Katsiky a samozrejme dážď nám spríjemňoval cestu, ale keď sme tam prišli...

Je tam veľmi krásne ako v raji. A ešte ktomu sme tam boli ako na opustenom ostrove.

Kvôli vetru a dažďu sme museli roztiahnuť dáždnik a stan. Mimochodom, zobrať so sebou rybársky dáždnik sa ukázalo ako super nápad.

No super, až na ten dážď a vietor. Po pol hodine sme zavreli ústa. Rozbaliť, uvariť, a už leje zas. Ráno vyrážame do Patrasu. Ako ináč, zase prší. V meste samá motorka, 99% Harleje. Nemáme HD čiže sa zrazu zúčastňujeme pasívne. Ubytko nachádzame pri pomníku v meste priamo na brehu mora vedľa partie správnych motorkárov z Nemecka.

Rozbaliť a hajde do mesta na internet. V internetovej kaviarni sme sa zakecali s barmanom a jedným chlapíkom, ktorí nám zobral drink. Volal sa Thassos. Na druhý deň sme si lámali hlavu či sa volal Rhodos, Lesbos alebo aký ostrov.Boli sme unavení, tak sme zostali ešte deň. Atmosféru tak veľkého zrazu treba zažiť. Na obed som chcel niečo naloviť, hlavne chobotnicu, ale na koniec to bola len ryba.

Po dobrom obede dobre padne jazda po meste. Prebehli sme hádam všetky ulice Patrasu. Večer sme sa zas vybrali do mesta k nášmu novému kamošovy Antonisovy.

Keď sme odchádzali zas nám nedovolil platiť. Tak sme sadli na moje sloníča a išli sme sa uložiť spať. Mimochodom, počas zrazu pretrvávala v meste tvrdá anarchia, policajti nekontrolovali nikoho. Zdravili nás z ďaleka.

Už zasa to balenie. Presúvame sa, ako ináč zas v daždi, vnútrozemím do Leptokarie, kde sa musíme pripraviť na cestu domov.

Ťahali sme so zastávkami až do večera a v Srbsku vyčerpaní sme si rozložili spacáky na parkovisku a zaspali ako bábätká. Stihli sme len zapnúť alarm a tma. Ráno sme sa zobudili do pekného dňa, ale pre istotu v noci zas pršalo.

Môj názor: na cestu dlhú 3700km a 10 dní potrebuješ správneho parťáka. Ja mám tú česť. Je to kamoš, za ktorého dám kľudne aj ruku do ohňa.

Nechcel som napísať román iba som sa s vami chcel podeliť o perfektných 10 dňoch jazdenia. Ozaj. Aj tento rok (2011) sa chystáme, ale aj s manželkami.