Po tvrdo odpracovanom lete konečne nastal čas na dovolenku, a kedže priateľka vybavila dovolenku na Hvare v meste Jelsa, smer bol jasný- Chorvátsko. A kedže som po Rakúsku kedysi bicykloval a v Slovinsku raftoval, a navyše v Terste mi pracuje a býva bývalý spolužiak, aj trasa sa začala sľubne črtať.

Do sedla staršej pani Kawasaki GPZ600 (predchádzajúci majiteľ ju prerobil na naháča- to len nech vás fotky nemätú) som vysadol sám (priateľka šla rozumne autobusom) v sobotu okolo 5:30, a zobral to cez Kittsee, smer Semmering - Leoben - Villach, samozrejme pokiaľ to bolo rozumné som sa diaľniciam vyhýbal, no i tak by som asi pre kratšie výlety alebo tvrdšie zadky odporúčal smer Gratz, cez sedlo Pack.

Z Villachu som po diaľnici prekročil Talianske hranice, no vzápätí som odbočil do Slovinska, cez Predil, smer Bovec. Po prekonaní masívu nádherných Júlskych Álp v bohatom slede serpentín a prejazde udolím rieky Soča som opäť infiltroval do Talianska, tentoraz už naposledy, a v celkom slušnej horúčave dorazil do Terstu.

Bolo pozdné odpoludnie, a po výmene SMSiek ma kamarát vyzdvihol pri železničnej stanici, za účelom kúpania v mori, obzerania Talianok, pitia piva a podobných prostých radovánok. Zalomil som pred polnocou, mal som za sebou cez 550 rôznorodých km a vyše 450 ma ešte čakalo zajtra....čo som teda netušil.

Ráno sa bez budíka budím o 5:25, chcem byť čím skôr na Chorvátskej pobrežnej magistrále, to znamená smer Rijeka, opäť cez Slovinsko. Mám však problém vymotať sa z Terstu, chcem ísť menej frekventovaným hraničným prechodom, a značenie tam robili asi nejakí taliani, či čo. Keď sa mi to konečne podarí a dorazím do dedinky, kde podľa mojej mapy (z r. 2002!!!) má byť hraničný prechod, čaká ma len tabuľa slepá ulica. Nemožem tomu uveriť a tak stracám čas obchádzaním po zaspatej talianskej dedinke. Po "diskusii" s talianskou tetou, ktorú jedinú som objavil (venčila psa), a ktorá ovládala jediný svetový jazyk- taliančinu, to vzdávam a idem hľadať daľší prechod, ktorý spomínal aj kamarát, a ktorého meno evokuje nejaký domáci alkohol - Basovizza (čítaj Bazovica). S prehľadom ostrieľaného borca prehliadam s malou zachádzkou posledný úskok talianskych cestárov (odbočka bola z mojho smeru značená jedinou nenápadnou tabuľkou) a ocitám sa na Slovinských hraniciach. Teraz už len rýchly prejazd vnutrozemím, a som pred Rijekou. Mením eurá za kuny, a klesám opäť k moru. Čaká ma najkrajší úsek cesty.

Samozrejme mierne unavený a mierne rozčarovaný z blúdenia po Taliansku to opať pos... Pokazim. Míňam v nejakom záhadnom zasnení odbočku na Split a v domienke, že smerujem na Zadar, ocitám sa na dialnici na Zagreb, čo mi svitne až po niekoľkých minútach. Nejak sa mi poplietol Zagreb so Zadarom. Občas sa zadarí. Je mi aj trošku smiešne, nadnes už bolo toho blúdenia tak akurát dosť (prosím, nie som žiadny pako čo je prvý krát vo svete, ale toto posledné faux-pas bola len a len moja chyba, chorváti sú v tom nevinne). Zliezam teda po pár minútach pri prvom exite z diaľnice (dobrých pár minútach v 170tke,teda aj pár kilometroch úplne zlým smerom...) a dávam si enduro vložku po brutálnych miestnych komunikáciách v pobrežných horách, plných serpentín a miestami fliačkami štrku. Nejak bez zaváhania, za spolupráce s domácimi (tu som mal už len mapu z Autoroute2000) sa napájam na pobrežnú magistrálu pri Crikvenici.

Cesta v rýchlom slede zákrut na kvalitnom asfalte a zhruba od Sejnu v minimálnej premávke (žeby preto, že bola nedeľa?) ubieha nádherne, pre spestrenia sa chvíľu vrámci zdravého rozumu a možností mojej tety Kawy naháňame s dvojicou talianov, a po opätovnej vnútrozemskej vložke cez Benkovac, tentoraz plánovanej, sa cez Šibenik ocitám v prístave v Splite.

Nalodenie na trajekt (35Kn osoba+47Kn moto), jedno vychutnané pivo, nejaké driemoty a pristávame na Hvare - v Starigrade. Odtiaľ kúsok do Jelsy, zvítanie s Jankou, a som "doma".

Na Hvare dva dni na moto ani nepomyslím, tvrdo hliviem v mori. A potom štartér a hurá objavovať ostrov. Je cca 66km dlhý, spolu s priateľkou či bez som na ňom najazdil niečo cez 200km Tu vás nejakým dlhým rozprávaním nudiť nebudem, všetky netriedené, neupravované fotky spolu s mapkou ostrova nájdete tu . Možno za zmienku stojí kvalita ciest- tá až na novú cestu Jelsa-mesto Hvar nie je prvotriedna a teda na nejaké extrémne bláznenie na superšportoch asi zabudnite - konieckoncov, oddychujte. Ináč sú cesty v pohode, vďaka minimalnej nákladnej doprave a vďaka klíme (Hvar je známy ako Chorvátska Madeira) bez výtlkov a čisté. Pre endurákov asi toľko - je tam hodne šotolinových ciest, veducich k malebným zátokám, ale v akom sú stave som nezisťoval.

Cestou naspäť idem trajektom Sučuraj-Drvenik (10Kn osoba + 20Kn moto), strávim dve noci u známeho v Tučepi na Makarskej, na jednu noc sa ešte stavím v Pakoštane (pod Zadarom). Z Pakoštane cez malebné Velebity, smer Benkovac-Gračac-Karlovac-Zagreb (od Plitvíc idem cca 200km v daždi, navyše je slušná kosa) a už len cez Goričan a Maďarsko domov, kde som okolo 18tej, uzimený a uťahaný ako pes, ako sa na Slováka po parádnej dovolenke patri.