Striedavo sedím a ležím nad mapou Ukrajiny, ťahám čiaru cez ukrajinské Poloniny, odbieham prstom do RO, potom zase na UA. Zisťujem informácie, radím sa s Awiom a plánujem. Minuloročné rumunské dobrodružstvo bolo dobrou skúsenosťou, z ktorej chcem čerpať aj teraz. Trochu asfaltu, šotolinky (nech sa chlapi potešia), len nie brutálne blatá. A obchádzať hlavné ťahy. Plánovaný najvýchodnejší bod tripu - stará chasidská pevnost Mezhybyz v Chmelnickej oblasti. Ale UA je krajina improvizácie. Nakoniec aj tak bolo všetko inakšie :)... Členskú základňu tvorí jadro minuloročného rumunského tripu, no pribudli aj dvaja nováčikovia. Takže: Janči (fauxpas) + Honda XL 1000V Varadero, Slavo – MZ 150, Vlado (gkar) + BMW GS 1150, Jozef (Jojo) (BIKERZC750) + Honda XL 1000V Varadero, Igor (dr800big) + Suzuki DR 800 S, Viktor (Ygyno) + Honda XL 700V Transalp, a ja Miťa (Mitja) + Suzuki GS 500.

Komu sa nechce čítať, môže pokukať ... a možno potom aj počíta...

Video: MotoTrip Ukrajina 2011 - Ukrajinské sérum pravdy a rumunský punker

1. deň – Stále na východ

Ráno 18.6. prichádza do SNV Dušan na V-strome, je síce zbalený na trip, ale prac. problémy mu nedovolia ísť. Škoda. Odchádzame do Levoče, tam sa postupne zbiera zvyšok. Lúčime sa s Dušanom a trip začína. Vysmiate lečá však už pod Spišským hradom stuhli – Slavova MZ-ka štrajkuje. Zastavujeme pri správe diaľnice, fajka zhasla – sviečka je v ťahu. Nejaký pracovník diaľnice ochotne nasadá do auta a za chvíľu je späť aj so sviečkou. Možno z nejakej kosačky. Fajka nastoknutá, pokračujeme. Počas presunu sa ešte zastavujeme vo Vranove na kávičku u Paľka, nášho súputníka z minuloročného rumunského tripu. Fasujeme od neho na cestu podarúnok v podobe KGB frndžalice.

Slavo na MZ keď sa rozbehne, už nezastavuje. Ide stále rovnakým tempom – 80km/hod. mimo obce, 80 v obci, a my (keďže dodržiavame predpísané rýchlosti) nemôžeme Slava dobehnúť. Mimo obce ho už máme na očiach, ale v obci zase ufrčí. Takto svižne prášime do Uble, po ceste ešte priberáme poslednú šrubku do skladačky – Vlada. Večeriame v Ubli v motoreste a keďže sa stmieva, rozmýšľame, či vôbec prekročíme ešte dnes hranicu... Ideme. O 21 hodine sme na prechode, SK strana v pohode, Ukrajinci klasika – čakajú na bakšiš. Poniektorí dávajú po 50 centov, a my lakomci nedávame nič. Slavo to má za 10 euri kvôli nedokonalosti zelenej karty. Po 45 minútach sme na Ukrajine. Tma ako v rohu, chceme nájsť nocľah niekde ďalej v bezpečí, keďže sa tu na nás prišlo pozrieť nejaké parádne auto. Prechádzame Veľkým Berezným, po neosvetlených uliciach kráča mládež žiť nočný život. V Perečine bočíme na Lypovec pod horu Runa, schádzame z cesty do lesa na čistinku, staviame stany a celty. Ideme spať vo vytržení z ukrajinskej zeme o 01 hod.

2. deň – Krasota ukrajinská pomedzi kvapky

Ráno popŕcha. Vrch Runa, ktorý bol dnes v pláne, v spolupráci s Perúnom na nás vyplazujú oblačné jazyky a blesky. Leje stále viac, balíme v daždi, meníme smer na Volovec. Vraciame sa do Perečína s túžbou (a hlavne potrebou) po benzíne. Trochu komplikácií - lebo aj keď vám na benzínke povedia, že sa dá platiť kreditnou kartou, ešte neznamená, že majú funkčný terminál – a už sú plechové bruchá nášho stáda plné lacnej šťavy, cca. 1 euro za liter. Daváj smer Poljana! Asfalt je už samá diera, tak ako si to pamätám spred dvoch rokov. Stále leje, výmole sú plné vody, už nám to čľapoce v topánkach. Po rozbitej ceste stretávame minimum áut. Zastavujeme kdesi na obed a ťaháme ďalej na Volovec. Aj pomedzi kvapky dažďa registrujem krásne kopcovité scenérie. Na chvíľu sa napájame na hlavný ťah smerujúci do Ľvova, samozrejme míňame našu odbočku, takže sa po hodnej chvíli otáčame a nachádzame správny smer.

V sedle Volovec staviame motorky pekne do fotogenickej kompozície. Dlho sa tu nezdržíme, trochu začvachtáme topánkami a ženieme sa k motorestu U leva pred Pilipcom. Motorkársky sympatizant rozkúril saunu, tam sa sušia najprv chalani a potom aj naše mokré veci. Náš dopyt po večeri je uspokojený ponukou šalátu z nejakých včerajších osláv. Berieme, zvlášť keď nám to pán domáci fakt esteticky pripravil. A k tomu pozornosť podniku - vodka. Hoci darovanému koňovi sa na zuby nekuká, i tak bola vodka nad naše sily... Usíname na posteliach v pestro pomaľovaných izbách.

3. deň – Koločavskí zbojníci

Ráno je takmer jasno. Veci máme suché, balíme, na raňajky dostávame chutné zbytky + ďalší bonus – zákusok, taký klasický s mastnou plnkou. Ja, keďže som baba, mám najbonusovejší kúsok – ten okrajový, kde je tej mastnej plnky aj po bokoch hromada. Toto fakt nedám... Lepím našu nálepku na okno penziónu k ostatným, ktoré tam zanechali predošlé bandy motorkárske. I vyrážame. Samozrejme začína pršať. Súkame sa do nepremkov, Vlado s Jojom si na topánky nasúvajú špeci nepremoky zn. Tesco. V Mižgirii je už ale sucho, zastavujeme, Igor rieši prasknutý padací rám, Jojo dostáva ponuku na kúpu Uralu, okukujeme život v mestečku. Zastavujeme v sedle nad Sinevirom. Výhľady sú krásne, chalani objavili stánok so suvenírmi a vrhli sa naň, matriošky sú chceným artiklom. K Sinevirskej Poljane vedie cesta krásnym údolím so širokým korytom rieky, ktoré lemujú prístrešky. K samotnému Sinevirskému jazeru sa dostávame rovno na motorkách za malý poplatok. Jazero medzi kopcami je pekné. Pri stánkoch so suvenírmi predávajú tetušky čaj z horských byliniek. A sú tam aj dvaja malí chlapci – kupujem od nich veľký balík voňavých karpatských horských byliniek za 10 hrivien. Chcem sa s nimi odfotiť, ale rázne protestujú. Nášho hovorcu Slava napadne nápad s úplatkom – ponúkam detvákom po 5 hrivien, vec vybavená, mám fotku s chlapcami :)

Pri zostupe zo Sinevirskej Poljany láka chlapov široké koryto rieky zvádzajúce k brodeniu. Obkukávajú terén, prvý ide Jojo na Varane. Ešte mi strká do ruky kameru a show začína. Jojo gazuje... a v rieke topí Varana. Vyvalil sa do vody na chrbát ako korytnačka. Medzitým uplával uvoľnený ľavý kufor, ja neviem, či mám ďalej kamerovať, alebo skákať do vody za kufrom... Janči čoby Mič Bjúkenen skáče do dravej rieky a zachraňuje ho. Myslím kufor. Jojo sa zachraňuje sám. Dvíha Varana, druhý kufor dáva pre istotu už vopred dolu a potom už hravo brodí. Našťastie mal na sebe nepremok, okrem topánok a rukavíc je takmer suchý. Po Jojovi už nejde brodiť nikto...

Koločava je miesto, kde chceme dnes skloniť kosti a kolesá. Samozrejme zase leje, hľadáme niečo na sušenie vecí. Obcou vedie jedna asfaltová cesta, ostatné sú kamenisto-blatisté a tak sa pomedzi koločavské domy počas dažďov valí voda a blato. Domáci nosia praktické galoše do dažďa... Hrmoceme po Koločave hore-dolu, prestáva pršať. Dáva sa s nami do reči mladík v maskáčoch posilnený vodkou, pozýva nás na noc k sebe. Toto sa nedá neodmietnuť :D Ale za ochotu ho Viktor aspoň povozí na Tačku... A potom sa stala vec, ktorú veľmi rozvádzať nebudem – výsledok je však taký, že miestni policajti nám zhabali Janka a vedú ho preč z Koločavy... Po telefonátoch na SK ambasádu a hodne dlhých chvíľach neistoty konečne vidíme vracajúceho sa Janka na Varane, vykúpil sa za 90 dolárov. Takže toto sú tí bájni ukrajinskí policajti...

Už sa zošerieva, najvyšší čas nájsť miesto na nocľah. Domáci nás nasmerovali kúsok smerom na Komsomoľsk, už za tmy po 7-mych km stáčame cez lúky k malým chatkám, ku ktorým patrí aj sauna. Takže sme nakoniec v suchu.

4.deň – Nečakané blatá

Vstávame do slnečného rána, údolím sa nesie kvílenie ZILu tiahnuceho do hôr. Chceli sme si pôvodne pozrieť hrob Nikolu Šohaja, veď preto sme sem šli, ale po včerajšom policajnom incidente už nemáme chuť sa tu potulovať, zastavujeme len v centre pri jagavej soche asi toho dotyčného šuhaja... Cesta z Koločavy ubieha chvíľu asfaltom, chvíľu šotolinkou popri vodnej nádrži pod Merešorom, presúvame sa k Solotvinu. Na juhu sa dostávame na hlavný nepríjemný ťah, ktorý smeruje od Mukačeva k RO hraniciam. Na okraji Solotvina stoja popri ceste megalomanské vily. Ostrý kontrast s architektúrou dedín. Oprotiidúce autá nám signalizujú policajnú hliadku a nám je jasné, že nás zastavia. Aj zastavili. Pýtajú sa odkiaľže a kam, trochu ich zavádzame, že už domov cez RO. Napodiv nás púšťajú ďalej. Hm nie všetci sú tam skorumpovaní.

V Solotvine sa presúvame k slaným mlákam. Je to také napoly neupravené letovisko, kam chodia dovolenkovať Ukrajinci. Chalani vbiehajú do vody, je taká superslaná, že im nôžky vyhadzuje na hladinu. Po očiste sa Janči, Slavo a Vlado balia a vyrážajú k hraniciam cez RO domov – prac. povinnosti volajú. Janko je smutný, čakal šotolinky, tých však bolo zatiaľ ako šafránu. Ale len doteraz... Je podvečer, lúčime sa s nimi a my vyrážame do hôr, chceme prejsť ešte dnes do Kalini. Chvíľu ideme na východ po hlavnej a pred Velikym Byčkivom ťaháme na sever cez Verchne Voďane a Vodicu. Tam chabý asfalt mizne a hoci na mape je to značené ako cesta, tu už je len šotolina a kamenie. Páči sa nám to, len premýšľame, či ostávame spať tu, keďže už sa stmieva, alebo pokračujeme ďalej do kopcov. Igor schádza do dediny, prichádza s informáciami, že do Kalini je to len 6 km. To predsa dáme, za 15 min sme tam. Pomysleli sme si. I pokračovali sme ďalej, stúpajúc do sedla po kamienkoch, kameňoch, pribúdajúcich mlákach, ba aj blatách.

Blatá sa zvačšujú, sú strašne klzké. Tu začína aj séria váľaní, najprv Igor nezvládol klzkú mláku a potom ja za Jojovho povzbudzovania „Miťaa, neboj sa, to zvládneš“ na konci blatistej mláky doprajem sebe aj suzke bahenný kúpeľ. Som ako čuník. Ťaháme sa pomaly, blato je nepríjemne mazľavé. Je nám jasné, že dnes do Kalini nedôjdeme. Sme už v sedle, tak ešte slizký výbeh a sme na lúčke s krásnym výhľadom na svetielka dediny pod nami. Miesto pre Bohov :) Staviame nocľažiská a modlíme sa, aby v noci nepršalo, lebo by z toho bolo jedno mazľavé klzisko. Naším heslom sa ale stalo: „Ďalej to už bude dobré“. Z RO nám volá naša odlúčená trojka, ďaleko nedošli, prší im tam. Sedíme pri ohníku, nad hlavami sa nám strieda obloha plná hviezd s oblakmi. Premýšľam nad prítomnosťou medveďov. Ale radšej tie myšlienky ďalej nerozvádzam...

5. deň – Z kaluže do blata

Nad ránom predsa popŕcha. Potom ale vychádza slnko a tak čakáme, kým sa blato aspoň trocha vysuší. Na úvod hneď jemný zjazd po mazľavine, ktorá od včera vôbec nezmenila kvalitu. Potom nasleduje Obrovská mláka, na ktorej konci sa najprv vyváľa Jojo a v zápätí aj Igor. Viktor ju obchádza po bočných koľajách, idem tamadiaľ tiež, za bočnej opory chalanov. Nasleduje sústava blatistých mlák, tých 200 metrov ideme hodinu. Motor sa mi prehrieva, voľnobeh rozštelovaný, raz zdochýňa, potom ma to vystrelí za mlákou do malého briežka, takže sa váľam dolu hlavou... Mám vybozkanú ukrajinskú zem na dlhé roky dopredu.

Konečne sa cesta zvažuje dolu, blatisté mláky už len kde-tu, po šotoline schádzame do Kalini. V jednej zo zákrut vyletí oproti rachotiaci ZIL. Dolu v Kalini sa pri nás chlapík na ZILe zastavuje. Laďa – tak sa volá – vie slušne po Česky, poradil nám krčmičku, kde dobre varia a dohodli sme si s ním jazdu na jeho obrovskom stroji.

Tá malinká reštaurácia Lavanda stojí naozaj za zmienku – tetuška nám ponúkla najlepší boršč na svete – dokonca bez mäsa, čo ako vegetariánka vysoko oceňujem. Tam sa ešte vrátime... Posilnení ideme za Laďom a jeho ZILom. Igor sadá do kabíny za volant, vedľa neho Laďa, my ostatní na korbu. Mašina sa s obrovským rachotom rozbehla, korba sa natriasa, ako keby sa chcela rozpadúť, je to úžasný zážitok. Igora strieda Jojo, potom sa predvádza Laďa – vybieha s nami do strmej lúky hore, potom dolu, ešte spiatočka do svahu. Vraví, že niet tu takého kopca, ktorý by ZILom nevyšiel. A tie kopce sú teda riadne strmé. Nakoniec šoféruje ešte Viktor. Chlapi vysmiati ako lečá :) Pýtame sa, od čoho má predné blatníky také spučené – vraj bola úzka cesta. Od Laďu sa dozvedáme, že tá blatistá „cesta“, čo sme šli od včera večera, je časť starej vojenskej cesty pokračujúcej na Hoverlu. No paráda... Po tomto zážitku nám Laďa poradil vrch Apecka (1490 m.n.m.) s krásnym výhľadom, vraj tamadiaľ v pohode prejdeme. Tak ideme.

Pomedzi domy nachádzame hneď od začiatku stúpajúcu šotolinu pretkanú zbytkami starého rozbitého asfaltu, strmšie sa ťahá do vrchu, rajdy mi v rukách len tak tancujú. Dolu by sa šlo ťažko, na kameňoch by riadne hádzalo a šmýkalo. Výhľady sú naozaj krásne. Na predvrchole oddychujeme a kocháme sa scenériou. Pred nami sa črtá holý hrebeň, ktorý chceme dnes prejsť. Pod hrebeňom nás ale najskôr čaká ešte kúsok lesa. Traverzom hrebeňa v diaľke sledujeme nejaké terénne auto, ide dosť pomaly. Za hodnú chvíľu zastavuje tento UAZ pri nás, aj s rodinkou na výlete. Pýtame sa, aké je to ďalej. Chlapík nám ponúka prieskumnú jazdu, tak s Igorom nasadám do tereňáku. Najprv je strmší svah dolu, potom blatisté mláky, to všetko by sa dalo. Ale keď vidím strmé stúpanie lesom v rigole s koľajami plnými kamenia a mazľaviny, kde ešte aj UAZ šmýka, úzkosť mi zablokovala prehĺtacie ústrojenstvo. Po asi 100metrovom svahu je kúsok na čistinku so starou poľovníckou chatou. Ďalej je to už vraj dobré.

Chalanom popisujeme terén. Viktor s Jojom sa rozhodnú skúsiť to s motorkami. Po chvíli nám vysielačkou oznamujú, že Jojo radšej vybehol s Varanom mimo vyjazdený rigol, cez les pomedzi stromy. Šlo to dobre, uviazol až v ¾ svahu na strmšom mieste, ale keď sa vraj potlačí, pôjde to. Schádzame s Igorom za nimi, v mojej prilbe sa miesia 2-3 výbušné výrazy dookola, majúce posmeľujúci charakter. V mazľavom žľabe odpratávam kamenie. Najväčší problém vraj bude s mojou suzkou a jej cestnými gumami. Babkin guľomet – tých 200 kíl chalani vytlačili v koľajách tak, že kopli jednotku a vybehli popri suzke hore. To bolo to najľahšie. A potom už nasledovalo len trápenie. Zapadnutý Varan nie a nie výjsť vyššie. S rozbehom sa to nedá, stomy sú príliš blízko, vytlačiť tiež nejde, je to ťažké hovädo. Kufre idú dole. Nakoniec prichádzajú na rad gurtne a ťahanie motorky. Celá večnosť. Je už totálna tma, nadávame si, akí sme pacienti... Jojo mi hovorí, aby ma ani nenapadlo písať o tom v cestopise. Varan je už hore, taká istá drina ešte s Bigom a Transalpom. Čisté zúfalstvo. Chlapi drú, ja aspoň vynášam kufre hore. Po vyše dvoch hodinách máme konečne svah za sebou. No ešte aj ten kúsok po mazľavej rovinke na čistinku je odporný. Aj tam je nejaký ten pád.

Vyšťavení sa rozkladáme pod prístreškom vedľa chatrče. Posilnení heslom „Ďalej to už bude dobré“ baštíme zásoby, nálada sa vracia. Ako si tak ale Igor odbehol k blízkemu stromu, kričí nám, že je to tam rozryté od divých svíň. Už len to nám chýbalo! Skúšame sa dostať do starej chatrče, cez dvere to nejde, cez strechu áno – ale je tam strašný humus. Špekulujeme, ako urobiť spacie plochy pod strechou prístrešku vo výške v bezpečí, ani z toho nič. Rezignujeme. Pred zaľahnutím Igor preštartuje Biga na vyplašenie všetkého živého a s pocitom bezpečia zaspávame... Za dnešok pribudlo brutálnych 23 km.

6. deň – Chceme dolu z kopcov

Zobúdza nás slnko. Po raňajkách sa vrhá Viktor do opráv a úprav po včerajčom páde. Plexi zlomené, aj pravý späťák, smerovka, predná maska dokrivená, uletená väčšia polovica skrutiek uchytenia nosiča kufrov. Provizórne to s Igorom dávajú dokopy, ja idem s Jojom zatiaľ pešo na prieskum. Za lúkou sa zase vchádza do lesa, ktoré tu do pekla pekelného sú asi stále mokré! Zase nejaké blatisté úseky, ale len v miernom stúpaní. Les by mal každú chvíľu končiť. Zvažujeme, či sa vrátiť, alebo ísť ďalej. Ale cesta späť ťažká. Na čistinku prichádzajú na UAZe nejakí vypasenci – bývalý prokurátor Kieva a nejaká vyslúžilá policajná krysa s bratom. Pokecáme s nimi, spomíname diviačie stopy, pýtame sa na medveďov – ale vraj tu žiadna zver už nie je, všetko je vystrieľané, zákony tu žiadne neplatia. Tak povedali bývalé vysoké zvieratá – oni vedia.

Jojo vyťahuje keksíky, s chuťou sa do nich púšťame – ale sú s príchuťou benzínu z benz. variča. Z osladenia života nič... Dnešným cieľom je prejsť ten sprostý kopec a dostať sa niekam dolu, nájsť dedinu, osadu, asfalt... snáď aj Rachiv (ako sme si mylne mysleli, že sme neďaleko)

Vyrážame z lúky až okolo obeda, vchádzame do lesa, problémy pokračujú. Vytešujeme sa ale, že les zachvíľu končí. Áno, les skončil a cesta stúpa po suchom podklade, ale je to v koľajách s kamením. Po ľavej strane svah hore, občas sa zavadí kufrom, po pravej strane svah dolu. Držíme sa v ľavej koľaji. Skáče to jedna radosť, problém udržať rajdy. Je strašne horúco, odpočívame, voda dochádza... Hádže ma to do pravej koľaje a na väčších skalách padám, lámem spojkovú páčku, mám už toho dosť. A asi nielen ja. Popravde ani nevieme, kde sme, ako je kam ďaleko. Nad kopcami začína hrmieť. Igor je najvyššie, ide s Bigom na prieskum. Po chvíli vysielačkou oznamuje, že je v sedielku a dole pod ním sú ľudia s autami. Konečne dobrá správa! Viktor mi mení náhradnú spojkovú páčku. Hore do sedielka je už malý kúsok, ale ja som v keli ako kapitán Dabač, nechávam suzku chalanom a idem pešo. Ešte jeden nepodarený pád a mohla by som ostať bez spojkovej páčky. Nasadám až pod sedielkom.

Schádzame k ľuďom, sú to výletníci, ihneď nám podávajú vodu, sú veľmi milí. Na mape ukazujú, kde sme, naše dohady boli dosť mylné. Mapu dostávame do daru, aj fľaše vody... Jojo má zvláštny dar dorozumieť sa v akomkoľvek jazyku – už aj sedí s báčikmi pod prístreškom, debatí a debatí :) Čaká nás už len 14km pohodového šotolinového klesanie lesom. Na jeho konci je rampa so strážnikmi národného parku, platíme spätnú vstupenku po 10 hrivien. Schádzame do dediny Vodica, ktorou sme včera podvečer prechádzali smerom na Kalini. Na jej konci sa úspešne napájame na asfalt :) Och aká to úľava...

Sme ufúľaní, ženieme si to zase do Solotvina a ubytovávame sa v chatke so sprchou. Aký luxus! :) Čistučkí ideme oslavovať návrat z kopcov do večerného letoviska. V každom podniku stíhame akurát tak posledné pivo a je záverečná. Obišli sme ich pár, v jednom Jojo s Igorom dali taneček so sympatickými ukrajinkami a potom už preskakujeme plot k našej chatke. Ľaháme o 01 hodine. A spíme ako zarezaní, naložení v oleji...

7. deň – Noc pri ovečkách

Ráno sa flákame a dávame trochu naše motorky doporiadku. Dnes nás opúšťa Jojo, tiahne domov cez RO. Aj my pôjdeme tým smerom, ale chceme ešte ísť na boršč do Kalini, kde sme jedli pred dvoma dňami. Už nejdeme tým blatistým offroadom, ale naokolo po ceste, taká oddychovka. Ťah je ale plný a dedina za dedinou. V Kalini sa zvítame s tetuškou z malej krčmičky, boršč dnes však nie je. Ale aj iná ponuka je skvelá – najchutnejšia kuchyňa v celej Ukrajine. Pri návrate do Solotvina na ceste , kde nás pred troma dňami zastavili policajti, zastavujú nás opäť. A zase tí istí. Pýtajú sa, kde sú ostatní a že čo tu ešte robíme, keď sme už vtedy vraveli, že ideme domov. Mierumilovnosť spred troch dní ich ešte drží a tak nás opäť v pohode púšťajú ďalej. Ešte tesne pred RO hranicou zastavujú ďalší policajti Viktora, ale nepochodia. Na hranici kecáme s partiou Poliakov na endurách, ukazujú nám krátke videá, ako brodili potoky. Pri našich fotkách sa chytajú za hlavy a smiechu sa veru nezdržia... Na prechode do RO sa to vlečie a ak veziete cigarety, tak maximálne 2 krabičky na osobu. Igor + 6 krabičiek = problém.

Prechádzame rumunskými dedinami, je piatok podvečer, ľudia sú tu ale trochu iní, ako na Ukrajine. Sú uvoľnenejší, posedávajú pred domami na lavičkách. Ukrajinci sú veľmi dobrosrdeční, no aj trochu ustráchanejší, ako keby ich poznačil tvrdý režim... Zastavujeme v Sapante pri veselom cintoríne, pobeháme po komplexe drevených kostolíkov. Tiahneme smerom na Satu Mare po minuloročnej trase, zajtra by sme chceli byť doma. Máme už málo vody a obzeráme sa aj po nejakom nocľažisku.

Pri malej benzínke sedí hlúčik ľudí. Pýtame sa na vodu, aj na nejaké fajn miesto na nocľah. Chlapec (Saša) s ďalším sympaťákom (Mišu) nasadajú na štvorkolku a vedú nás do kopcov. Ukazujú na miesto pri potôčiku, ale vraj kúsok vyššie je to ešte krajšie. A veru bolo... Lúka pod lesom, ovečky, salaš... A úžasne milí ľudia. Tmolí sa tu aj 10 rumunských salašníckych psov, jeden z nich je obzvášť sympatický – Punker :) Je ostrihaný do polky tela, tú druhú polku už odmietol dať pod nožnice. Hneď sme si sadli :) Staviame stany a ideme do neďalekej kúpeľne – prameň vody, drevená tyč a vedro. Mišu odchádza a v zápätí prichádza aj s dvoma basami piva, vatra už horí, pečie sa na rošte nejaké mäso, pre mňa zemiaky v šupke (aj keď nechápu, ako môže byť niekto vegetarián), syr, urda, pálinka... hotová hostina. Sme v úžase. Sedíme pri vatre, družne rozprávame o našich zážitkoch, oni o ich tunajšom živote. Bača Ivan vyťahuje plechovú trumpetu - trúbu, typickú pre tieto salaše a krásne zahrá. Je veselo.

Večer je nekonečný, zážitkov veľa. Aj medveď sa priblížil k salašu, upozornil nás na to brechot psov. Maco si chcel pobaštiť na ovečke, ale 10 odvážnych chlpáčov ho zahnalo, odkiaľ prišiel... „Norok“ - na zdravie! - znie do tmy každú chvíľu. Tento raj na zemi je ako rozprávková odmena za predchádzajúcu lopotu. Odchádzame do stanov za brieždenia.

8. deň – Deň v raji

Pred obedom sa súkame zo stanov. Ešte včera večer som sa odvážne ponúkla, že ráno pôjdem dojiť ovce, ale kým sme vstali, tie sú už ta het. Ivan s Nikolajom nás hostia syrom, úžasnou urdou, smotanou... a pálinkou. Norok! Dnes asi domov nejdeme :) Dnešok je odpočinkový, len tak pospávame. Prší, píšem krátke zápisky do denníka, alebo sa potulujeme okolo salaša. K večeru vybiehame naľahko na motorkách po okolí, okrem mojej suzky – striedavo ľadvinkujem raz Viktorovi, raz Igorovi. Večer ide ešte Igor povoziť deti do dediny pod nami, rachot jeho Bigu sa nesie doďaleka.

9. deň – Tam, odkiaľ sme prišli

Budík o 7-mej ignorujeme, vstávame až o 9-tej. Ivan nás nabalil celou hrudou čerstvého syra a urdou. Sme dojatí ich pohostinnosťou. Lúčenie je dlhé, sľubujeme, že sa k nim určite vrátime. Bolo nám s nimi úžasne, celá tá rozprávková lúka so salašom mala veľkú silu... Ešte posledná spoločná fotka a o 12-tej opúšťame tento raj. Dolu v dedine kupujeme basu piva a nechávame ju v obchodíku pre salaš. Malá vďaka za ich pohostinnosť.

Ďalej je to už len presun k maďarským hraniciam a strašná uspávanka cez maďarské roviny. Z motora počujem nepekné zvuky. Je mi jasné, že suzka dostala riadne zabrať, snáď mi to odpustí. Pred 19-tou prechádzame na SK. V Tornali baštíme pizzu a tu sa od chalanov odpájam. Viktor s Igorom idú na Zvolen, ja ťahám na sever. Všetko mi to bude chýbať...

Ukrajinská pravda mojimi očami.

Ukrajina – niekto ju zatracuje, pre iných je zemou inšpirácie, plnou prekvapení so silným nádychom „divočiny“. Každý má svoje ukrajinské sérum pravdy. Príroda krásna, hory nekonečné, ľudia prívetiví. Absolvovať to všetko so skvelou partou je na nezaplatenie. A že sme ani z tretiny nešli podľa plánu, to je čaro improvizácie :) Aspoň sa tam máme prečo vrátiť. Určite si mnohí z vás ťapkajú po čele, kam sme sa trepali s takými motorkami, a ja s mojim naháčom. Naozaj sme však nemali v pláne ťažké blatá, a už vôbec nie crossovú trať na porantanú Apecku. Nuž, aj to je súčasť objavovania. Aj my si doteraz ťapkáme po čele, ale aj s humorom spomíname, no druhýkrát by sme inakšie rozmýšľali...Ukrajina a Rumunsko sú pre mňa ako čokoláda, na ktorej som závislá. A ako raz napísal jeden dobrodruh: "Investícia do vlastných zážitkov je tá najlepšia". A táto sa naozaj oplatila, najkrajšia dovolenka, lebo... :)

Foto: Mitja, dr800big