6 Júl ( 472 km) Narvik- Bodo

Ranný budíček o 5 nás veľmi nepotešil , ani zamračená obloha. Vyzeralo, že každú minútu začne pršať. Čakala nás dlhšia etapa, ale asi najkrajšia z celého výletu. Na túto časť Nórska sme sa tešili najviac. Čakali nás Lofoty! Skoro ráno sme potiahli až k Narviku, kde sme odbočili smerom na „Lofoten“. Potiaľto nebola cesta až tak zaujímavá a bola hlavne veľmi studená. Počasie sa náhle zmenilo, ako sme vstúpili na prvý ostrov zo série Lofot.

Lofoty sú malé ostrovčeky pospájané mostmi alebo tunelmi bez nutnosti používať trajekty. Mosty sú bezplatné , ale všetko ostatné je na Lofotách drahé. Počasie nám znova prialo, pretože na oblohe nebolo ani jedného mráčika. Kopce boli v strede leta krásne sýto zelené a popri ceste rástli kvety rôznych farieb. Pri prvej zastávke sme videli všetky odtiene modrej - od tyrkysovej na pobreží cez belasú až po tmavo modrú, ktorú vidieť v diaľke oceánu.

Cesta cez Lofoty bola pomalá, nie kvôli premávke, ale zastavovali sme každých 10 km, pretože sme obdivovali všetku tú krásu a fotili sme ju.

Vo vnútrozemí nás čakali krásne plesá a vysoké hory. Zaujímavé, že každý ostrov na Lofotách je iný. Prvý pripomína Alpy, na druhom si myslíte, že ste v Dolomitoch, ďalej prechádzate cez Tatry a na posledných (NAJKRAJŠÍCH) ostrovoch si myslíte, že ste na Novom Zélande.

Ľudia na ostrovoch sú zvyknutí na iné teploty a keď sme si varili čaj a polievky, domáci vychádzali z potravín so zmrzlinami. Zrejme pre Nórov bolo 15 stupňov vrcholom letného počasia. Aj keď 15 stupňov bola pomerne príjemná teplota, fúkal studený vietor, preto na motorke bol pocitovo chlad väčší.

Lofoty ponúkajú výborné prostredie pre surferov. Na jednej takej pláži sme sa zastavili.

Keby nebolo 15 stupňov, mali by sme pocit, že sme niekde v Karibiku - nádherná piesková pláž s bielym pieskom, vo vode surferi a vysoké hory za chrbtom.

K večeru sme prišli do mestečka Moskensoya, odkiaľ nám išiel trajekt do pevninového mesta Bodo. V rámci čakania sme navštívili dedinku s najkratším názvom „Å“ , ktorá sa nachádzala na konci našej púte po súostroví Lofoty.

Na trajekt sme sa dostali bez problémov a uprednostnili nás pred autami. Popri čakaní sme sa dali do reči s Poliakmi na Goldwingu. Cestovali dvaja, otec s 13 ročným synom. Na lodi sme si hovorili zážitky z cesty a zistili sme, že plánujeme rovnakú cestu, tak nasledujúcich pár dní sme cestovali spolu. Cesta loďou trvala približne 3 a pol hodiny, počas tejto doby sme si stihli užiť polnočné slnko a pohľad na oceán.

Vylodili sme sa približne o 2 ráno, o tretej sme rozložili stan pri fjorde a prvýkrát sme na ceste nekempovali sami.

7 júl (452km) Bodo - 230km pred Trondheimom

Ráno sme sa nikam neponáhľali. Vstali sme, Poliaci, už boli hore a varili párky. Raňajkovali sme zatiaľ najdrahší chlieb (skoro 6 euro) a užívali sme si pohľad na fjord. Poliaci sa balili a my sme ešte chvíľu zostali. Pristavili sa pri nás nemeckí dôchodcovia, ktorí putovali na karavane. Hovorili sme im o ceste a oni zase radili nám, vraj videli losy kúsok odtiaľ, kde sme sa rozprávali.
Smerovali sme na mesto Mo I Rana a preťali sme nórsky polárny kruh. Dobehli sme Poliakov a znova sme sa dali do reči. Urobili sme zopár fotiek a obdivovali sme kamenné komínky, ktoré nevieme z čoho ľudia stavali, lebo žiadne voľné kamene sa na blízku nenachádzali.

Poliaci sa k nám znova pridali a pokračovali sme spolu. Rozpojili sme sa až poobede, keď nám vyhladlo a Poliaci chceli ťahať ďalej.

Zatiaľ čo sme si varili obed, skontroloval som zadnú gumu a prepočítal naše finančné možnosti. Zistil som, že na novú pneu to nebude , tak som si spomenul na tip, ktorý sme dostali od českého vandráka, ktorého sme stretli na severe. Vravel nám, ako za dve hodiny umývania okien na pumpe zarobil v prepočte asi 60 € , tak sme si povedali, prečo to neskúsiť ! Po 10 minútach nás vyhodili z pumpy :-( , takže nám nič iné neostalo, ako veriť, že pneumatika vydrží cestu domov.
Pri odchode z pumpy začalo silno pršať, čo nás vôbec nepotešilo.

Chceli sme prísť až do Trondheimu, ale bol ešte 230 km vzdialený, tak sme to vzdali s tým, že postavíme stan, vyspíme sa a budeme pokračovať ráno.

8 júl (599km) 230km pred Trondheimom - pod Trollenstiegen

Ráno bolo všade mokro a pred nami bol nudnejší presun po hlavnej ceste do Trondheimu, ktorý sme si pozreli a snažili sa nájsť nejaké lacnejšie potraviny, avšak márne. Pokračovali sme v ceste smerom na juh. V mestečku Oppdal sme zišli z hlavnej E6 na cestu č.70, ktorá pripomínala Tirolsko a z každého svahu tieklo nespočetné množstvo vodopádov.
Pred nami sa rozprestierali opäť krásne fjordy, zastavili sme a počúvali šum padajúcej vody z vodopádov. Dorazili sme do Andalsnesu a pokračovali smerom k Trollenstiegenu, prešli sme skoro 600 km a rozhodli sme sa , že už ďalej pokračovať nebudeme.

Chvíľu sme hľadali miesto na stan a nakoniec sme kempovali s Nemcami z Drážďan na karavane. Požičali nám oheň a zatiaľ čo Maťka pripravovala večeru, išiel som do lesa pozrieť, či nerastú huby, lebo všade ich bolo cítiť. Po 15 min som to však vzdal, lebo tam nič nebolo i napriek tomu, že ma veľa ľudí presviedčalo, že v Škandinávii je plno hríbov a nikto ich nezbiera. Večer sme debatovali s Nemcami, ktorí ako obvykle chválili našu nemčinu.

9.júl (290km) Trollenstiegenn - Lillehammer

Ráno sa vyčasilo, mraky sa roztrhali a my sme vyrazili opäť na cestu. Nemci odišli skôr, vyčistili sme si zuby v potoku a zbalili stan. Keď som nahadzoval veci na motorku, počul som nejakú motorku, hneď mi bolo jasné, že je to 6 válec , takže som očakával Poliakov. Naozaj to boli „naši „ Poliaci ! Zistili sme, že sme spali asi 5 kilometrov od trollskej cesty. Hneď dole nás čakala známa značka „pozor troll“.

Postupne sme prechádzali vracáky, v niektorých sme aj zmokli zo špliechajúcich vodopádov, ktoré tiekli tesne vedľa cesty. Na vrchole sme vyšli na vyhliadku , kde sme stretli prvého Slováka počas nášho cestovania na sever.

Okolo obeda sme dorazili do dedinky Sylte, odkiaľ išiel trajekt cez fjord (10 minút plavby namiesto 150 km obchádzky). Na druhej strane sme sa rozhodli dať si pauzu a obed.

Cesta prechádzala vrchmi a stúpame bolo čoraz vyššie. Na samom vrchole sa nám ukázal najkrajší a zároveň najviac navštevovaný nórsky fjord Geiranger.

Klesanie bolo veľmi náročné: séria veľmi úzkych zavretých vracákov popri vyhýbaniu sa obrovským turistickým autobusom. Brzdy sa v tom úseku riadne zapotili , ale nepoľavili vôbec. Fjordom sa plavila obrovská zaoceánska loď, pohľad na fjord bol úžasný. Pri stúpaní do hôr prichádzala ďalšia séria vracákov, v jednej z nich nás jeden autobus skoro zobral dole s ním.

Pri fjorde bolo teplo, aspoň 25 stupňov a vo vracákoch som sa riadne namakal (predsa len naložená CBF musel mať viac ako 400kg), ale stúpajúcou nadmorskou výškou sa začalo riadne ochladzovať. Približne vo výške 700 m.n.m bolo aspoň o 10 stupňov menej. Zastali sme a išli aj s Poliakmi na prechádzku po skalách pomedzi bystrinky a našli sme jediný odpadok v celom Nórsku a to obal od Horalky!

Na vrchu sme objavili oceľovo modré pleso, ktoré muselo byť veľmi studené, keď aj v júli v ňom plávali kryhy.

Cesta viedla ešte vyššie , no bola tam mýtnica a zhulený dredatý týpek, pri ktorom bol cenník s vysokými sadzbami za vstup. Poliakom sa nejako podarilo vybaviť vstup zadarmo, čomu sme sa potešili. Šotolinová cesta nás vyviedla do nadmorskej výšky 1500 metrov s krásnym výhľadom na fjord.

Všade na okolí boli zasnežené štíty hôr a ľadovce . Nasledovala cesta dole a napojenie znova na hlavnú E6, kde sme pár km pred Lillehammerom kempovali za pumpou.

10. júl (624km) Lilehammer - Goeteburg

Ráno sa Poliaci odpojili a išli iným smerom, takže sme sa viacej nestretli. Dva týždne na ceste sa začínali prejavovať a už sme sa chceli rýchlo dostať domov, takže nás čakal viac menej iba presun s krátkou zastávkou v Osle , kde sme skonštatovali, že sa tam nič nedeje , ani premávka tam nebola. Poobede sme sa rozhodli, že ideme ďalej, napojili sme sa na diaľnicu a smer Švédsko.

V Goeteburgu nás zastihla taká smršť, že sme si nestihli obliecť nepremoky a zmokli sme kompletne celí. Zastavili sme na pumpe a čakali, kedy búrka skončí, za odmenu sme uvideli najkrajšiu dúhu , ktorá bola trojitá .

Začalo sa stmievať, tak sme zastavili v kempe (13 € na osobu). Šok nastal v sprche, kde teplá voda bola iba na mince.
Samozrejme sme žiadne švédske mince nemali, tak Maťka išla na recepciu meniť a ja som to v rámci šetrenia zvládol aj so studenou vodou.

11. júl (808km) Goeteburg - Hamburg

Cesta Švédskom bola iba diaľničná, čiže nie až tak záživná, ale konečne sa zvýšila cestovná rýchlosť , keď bola MPR 120-130. Prvá zaujímavosť prišla až v Malme, keď sme odbočili na Dánsko. Prišiel prvý most. Most spája 16 km široký Sundský prieliv a to pomocou 4 km tunela, umelého ostrova a 8 km mostu. V mori namiesto stromov rastú veterné vrtule.

Nasledovne sme sa z tunela vynorili rovno v Kodani. Dánskom sme preleteli po diaľnici a prešli na druhý most , takmer rovnako dlhý a tretí krátky, ktorý bol už bezplatný.

Vstupom do Nemecka, znova razom stúpla naša cestovná rýchlosť . Nasadili sme tempo - Das Autobahn - a zrazu sme boli v Hamburgu. Kúsok za ním sme našli v lese príjemný kemp s veľmi priateľským personálom, dali nám študentskú zľavu, sprchy boli s teplou vodou v cene, konečne sme si dopriali pivo za cenu, ktorá bola aj pre nás prijateľná a využili sme služby reštaurácie. Čašníci nás obsluhovali aj po záverečnej, čomu sme sa veľmi potešili.

12. júl (637km) Hamburg - Praha

Ráno sme sa neponáhľali, tak som využil bazén, ktorý bol v cene a zaplával som si pár dĺžok. Čašník nás pozval na kávu s tým, že ide na neho. Bol čas vyraziť , lebo večer sme chceli prísť do Prahy k rodine. Cesta išla bez problémov, rýchlo, bez prestávky 220 km, ale potom sme už nevedeli ako obsedieť. Počas jazdy sa nám stal menší incident. V Nemecku bolo teplejšie ako v Škandinávií a výfukové plyny mali za následok, že prepálili plastový kufor a neuvedomil som si, že čistič na reťaz bol uložený tam, kde sa kufor prepálil. V tuneli to buchlo, ale mysleli sme si, že to bol zvuk z tunelu a zistili sme to až v Čechách, keď bol kufor mokrý. Večer nasledovala prezentácia fotiek u rodiny v Prahe a popíjanie pivka.

13. júl (334km) Praha - Bratislava

Vyrazili sme až okolo obeda. Českú diaľnicu sme preklínali, že to je najhoršia cesta z celého výletu a možno to aj bola pravda. Na Slovensku sme už radšej zišli z diaľnice a išli po starej ceste. Domov sme dorazili presne podľa plánu, z čoho sa všetci tešili, nič sme nestratili, nedostali žiadnu pokutu a hlavne sme sa vrátili s množstvom zážitkov a viac ako 2200 fotkami .

Niečo k číslam:

Celý výlet nás stál cca. 1600 € (800 € na osobu). Táto suma by sa dala ešte skresať, pokiaľ by sme v Rusku nespali po moteloch alebo v Švédsku a Nemecku riskovali spánok mimo kempov.

• 9127km
• 4,9 litra/100km
• nulová spotreba oleja
• 0 pokút
• 0 nula porúch
• 1 mini pád
• 0 defektov
• najnižšia teplota: +1°C
• najvyššia teplota: + 35°C
• 5 použitých cudzích jazykov
• xx kilogramov zjedenej čokolády
• počet postavených snehuliakov: 1

Ak by niekto mal záujem o link na všetkých 2200 fotiek tak tu sa nachádza

26.06.2011-13.07.2011 RUSKO-NORSKO časť 1

26.06.2011-13.07.2011 RUSKO-NORSKO časť 2

(mám ich ako zálohu takže nie sú preriedené a ostalo tam mnoho nepodarkov).

Priestor na poďakovanie. Chceli by sme poďakovať za podporu na cestách hlavne motoshopu VARAN www.varan.sk za ochotu sponzoringu mladých cestovateľov a poskytnutie motooblečenia vo forme sponzorského daru. Predsa len nám študentom spríjemnili chvíle na dlhej ceste, z ktorej sme sa vrátili živí a zdraví s mnoho zážitkami.

Ďakujeme za čítanie

Brčo a Maťka