Videla som, ako si medzi sebou vedia poradiť, rešpekovať sa, vzájomne si pomáhať a učiť sa jeden od druhého. Tak som si povedala, že zorganizujem niečo, kde budeme mať možnosť sa všetci stretnúť, pokecať, popiť, zabaviť sa...

Všetko sa to začalo obyčajným stretnutím Freedoma a mňa, kde som sa ho len okrajovo spýtala, aký má názor na stretnutia tohoto typu. Jemu sa tento nápad zapáčil, priam bol nadšený. Tak som začala konať. Asi v mesačnom predstihu som dala na internet do diskusného fóra na stránke www.motoride.sk návrh na spomínanú stretávku a na moju radosť na ňu reagovalo veľa ľudí. Navrhla som termín, miesto a čas (7. 10. 2003, reštaurácia Helena, 19,00 hod). Už na začiatku som mala v pláne tieto stretnutia opakovať každý prvý utorok v mesiaci, aby z toho nevznikol „dátumový chaos“. Nechcela som, aby táto akcia bola len taká obyčajná, kde ľudia prídu, vypijú si pivo, pokecajú s priateľmi a idú domov. Preto som sa poradila s Vadimom, čo by jeho, ako motorkára zaujalo na týchto – alebo podobných akciách (vtedy som sa ešte medzi motorkárov zaraďovať nemohla – nebola som majiteľom motocykla). Nakoniec sme prišli na nápad s odznakmi a jedlom. Prvý odznak bol pod záštitou „Buldog-ov“, (odznak. č. 1) Oni si odznak navrhli a aj zasponzorovali pre všetkých účastníkov.

Na večeru som objednala jednotné jedlo – rezne s chlebom a uhorkou. Jednoduché, chutné a veľké. Blížilo sa prvé stretnutie a ja som bola dosť nervózna, či sa ľudia zabavia, či sa budú mať o čom rozprávať... Som totiž typ človeka, ktorý sa za takéto situácie cíti byť zodpovedný. Prišiel deň „D“. Cez telefón som sa dohodla s vtedy ešte neznámym Drtiplastom, že ma príde vyzdvihnúť autom. Boli sme tam prví. Samozrejme, že sa mi nepáčilo rozloženie stolov. S Drtičom sme začali behať so stolmi po celej miestnosti, nejak sme ich naukladali vedľa seba a moja nervozita trochu klesla. Ľudia sa začali pomaly schádzať. Vďaka diskusii na stránke motoride.sk prišli aj takí, ktorých som nepoznala a nikdy nevidela, ale samozrejme ma to veľmi tešilo. Dokopy sa nás zišlo okolo tridsať, čo bol pre začiatok veľký úspech. Kecalo sa, všetci sa začali predstavovať spôsobom: „Čo si ty za vtáka, keď som ťa ešte nevidel?“. Navštívili nás aj bratislavské kluby – Kikušovci a Red Devils. Tí si zavolali samého pána prezidenta – Kikuša a asi tri hodiny ho nechceli pustiť medzi nás sa zabávať. Čo sa tam šuškalo vedia do teraz len oni. Dokonca došlo aj k menšiemu konfliktu, keď Vadim začal obhajovať svoje „japonské mašiny“ a veľký zástanca Harley-ov – Miloš Dano z klubu No1 tieto (pre neho) blbé reči nevydržal, vzpružil svoje mužné telo, z očí mu sršal hnev a zaujal postoj „poď sa biť“. Našťastie ho upokojila priateľka (tá teda vedela, ako na neho). Vadim sa radšej stiahol, tiež určite vedel, prečo. Inak drsní motorkári nič očakávané nevyviedli, ani neprevrátili stoly, ako to vraj býva zvykom, akurát Motúz všetkým predviedol, ako rozpučiť pol litrový pohár od piva v ruke a pritom sa neporezať. Teda, zvládol to na jednotku.

Na 21,00 hod boli pripravené rezne. Všetci sa dobre najedli, síce obsluha bola pomalá, ale mysleli sme si, že keď nás je veľa, je to normálne v každom podniku. Tak sme si zakaždým chvíľu počkali, kým nás čašníčka obslúži. Podotýkam, že bola jedna na 30 ľudí. Akcia skončila chvíľu po polnoci a vďaka niektorým zúčastneným, ktorí „zabudli“ zaplatiť svoj účet, ostala sekera, ktorú som musela zaplatiť ja.
Hneď na druhý deň ráno sa začali objavovať na internete v diskusnom fóre prvé ohlasy typu: „Prvé stretko máme za sebou a myslím, že dopadlo veľmi dobre, tí čo neboli môžu ľutovať“ (Freedom). „Ďakujeme Natálke za nápad a realizáciu, teraz lepšie vieme, WHO is WHO“ (Vadim). „Natálka díky, bolo super...“ (Milky) a veľa podobných. Vďaka diskusii, ktorú čítajú motorkári na celom Slovensku sa východniari odhodlali spraviť si vlastné stretnutia na podnet týchto našich. Organizátormi akcií v Košiciach sa stal Awia, ktorého poznáme ako zakladateľa stránky motoride.sk a ZdenoZZR.

Ďalšie akcie sa kvôli klubu Red Barons preložili o týždeň neskôr, ako mali byť pôvodne – na druhý utorok v mesiaci. Ja osobne som veľmi rada, že sme si týždeň počkali, pretože klub Red Barons do teraz navštevuje tieto akcie pravidelne. Nikdy nepríde len jeden, ale minimálne šiesti. Teda druhá akcia sa konala 11.11.2003 a odznaky si vzali na starosť Indiáni (Feschi, Spyke a Pagáč) (odznak. č. 2). Všetko prebiehalo parádne, zišlo sa nás ešte viac, ako prvý krát – okolo 40 kusov motorkárov. Na večeru bol guláš s pivom za 100,- o čo sa postaral Vadim (no nemôže byť všetko perfektné, nie?). Na túto akciu sme mali aj návštevu z Trnavy - drsnú motorkárku MioK, ktorá prišla s priateľom Dodom. Prišli aj očakávaní Baróni, ktorí očividne nejavili záujem so mnou komunikovať a radšej si sadli do „kútika“. Určite naschvál, lebo som sa k ním nemohla dostať a oni odmietali si ku mne prisadnúť. To ma ale neodradilo. S mojím protivným naliehaním stratili všetky zábrany a Lupus bol ten „odvážny“, ktorý si sadol na voľnú stoličku vedľa mňa. Takto začalo moje spoznávanie sa s touto veselou partičkou, s ktorou si vždy rada sadnem, pokecám, zabavím sa – veľa krát aj mimo utorkových akcií.
Obsluha v Helene bola stále pomalá a zdalo sa nám, že ešte pomalšia ako minule, čo nás dosť štvalo. Naša brunetka – Freedom sa sťažoval, že došlo jeho obľúbené vínko, čo som potom dostala vytknuté od nervózneho majiteľa Vladka, že si vymýšľam. Po tejto skúsenosti som ho poprosila, či by bol ochotný nám zabezpečiť ešte jednu čašníčku. So slovami „Snáď si nemyslíš, že ju budem platiť ja“ som sa rozhodla, že zmením miesto stretnutí, na ktorom sa dohodnem s motorkármi na tretej akcii.

Aj keď sa bude zdať, že moje organizačné schopnosti zradili, napriek tomu napíšem pravdivo, ako prebiehala tretia akcia, ktorá nebola ničím výnimočná, zdalo sa mi, že až stereotypná. Obsluha ešte pomalšia a hudba žiadna. Na večeru boli rezne, ktoré sa mi zdali o polovicu menšie, ako tie predtým. Jediné, čo sa naozaj vydarilo boli Drtiplastove odznaky so škuľavou smrtkou (odznak č. 3). Táto akcia bola myslím najslabšia, čo sa týkalo účasti a aj zábavy a nevedela som prísť na to, čím to bolo. Teraz to už viem. Ľudia sa chcú príjemne cítiť aj keď sa zabávajú, všímajú si, či sa im niekto z personálu venuje, či majú dobrú hudbu...

Pri dohadovaní na inom mieste stretnutí padlo niekoľko návrhov, ale k ničomu to vlastne neviedlo. Tak sme sadli s Vadimom do auta za začali obehávať všetky väčšie bary, krčmy a reštaurácie. Po trojhodinovej štafete sme konečne našli – Šport hotel Trnávka, kde k nám boli veľmi milý, prostredie mi maximálne vyhovovalo, keď som zbadala tie pohodlné kreslá, stolný futbal a šípky, dlho som nerozmýšľala. Tak nejako som si predstavovala aj prístup voči „zákazníkom“. Pristupovali profesionálne, čo sa s nervóznym Vladkom z Heleny nedalo porovnať. Miestnosť som si hneď zarezervovala, objednala dva sudy piva a na večeru grilované rebierka.
Teda štvrtá akcia sa blížila – prvá po novom roku 07. 01. 2004. Odznaky navrhoval a sponzoroval Herghott, ktorý situáciu naozaj vystihol. Práve v tom čase si kúpil auto (odznak č. 4). Prvý na „mieste činu“ bol Ferko (majiteľ historicky nového Ural-a). Po ňom som prišla ja s Balvanom a tiež po prvý krát prišiel klub „The Kings of two wheels“. Ľudia sa začali schádzať, všetci očarení novým prostredím. Atmosféra bola fantastická, zábava uvoľnená a obsluhovali nás tri veľmi príjemné čašníčky, no na mená si už nespomínam. Prišla desiata hodina a na scénu nastúpila striptérka, ktorú sme dostali ako darček od majiteľa podniku (myslím, že to bola miss strip česko-slovensko 2003). Najprv začala vrtieť telíčkom pred triezvym Lupusom, ktorý postupne menil farby, potom sa presunula k Feschimu, ktorý pokojne fajčil cigaretku nad jej prsiami a lapal dych pred jej sexi prdelkou. Teraz si predstavte takú scénu, keď indiánsky benjamínek Spyke prechádza s prázdnym tanierom a plnými ústami prežúvajúc okolo striptérky, ktorá sa snaží zo seba vydať maximum, so slovami: „Slečna dovolíte? Chcem to odniesť!“. Striptérka sa zo slušnosti uhla, usmiala ... a zase k Feschimu. Ten sa z toho myslím spamätáva ešte do dnes, tak ho očarila!!! Alebo on ju???

Okolo jednej hodiny sa začali Baróni chystať domov – vlastne pán prezident sa začal chystať a zvolávať zvyšok klubu. Triezvy Lupus už oblečený zistil, že to s nimi nebude mať také jednoduché. Chlapci totiž stihli za večer vypiť asi 13 litrov bieleho vína, no ešte pred tým im Lupus sľúbil, že ich odvezie domov. Všetko začalo prebiehať asi takto: Jožko si zapálil, Cicko naštvaný, že sa nikto nehýbe opäť vyzliekol bundu, Jarko si medzi tým ešte objednal, Lupus zavelil – „Ide sa!!!“, tak sa všetci opäť obliekli. Lacko sa zahovoril, Lupus si zapálil, Jožko sa zase vyzliekol, Jarko sa chytil stolného futbalu, Peťo šípiek a Lupus zase zavelil – „Ide sa“!!! Tak sa zase všetci obliekli. Kým sa ešte rozlúčili, Jožko s Malým Jarkom si medzi tým zasa niečo objednali, Lacko už čakal medzi dverami, Lupus zase zavelil... keď sa už konečne všetci presunuli k autu, nastalo približne tridsaťminútové nastupovanie šiestich (ozajstných) chlapov do Lupusovej Fabie, ktorá len len že nerozčapila svoje štyri kolesá do strán. Bol to naozaj pohľad pre bohov!
Účasť bola pre moju radosť vysoká na to som prideľovala novému prostrediu. Pri ukončovaní akcie, kde nás ostalo už len pár sme skonštatovali, že počet zúčastnených sa vyšplhal na 50 kusov. Rebierka chutili všetkým, dokonca ich bolo málo objednaných a dva sudy piva sme popri tej zábave nestihli vypiť.

Blížila sa februárová akcia. Okrúhla. Piata. Odznaky som si tento krát zobrala na starosť ja. (odznak č. 5) Zavolala som Rišovi do Šport hotela, ktorý sa o nás úžasne stará a varí nám, a objednala som o pár rebierok viac ako minule. Druhý februárový utorok – 10. 02. 2004 – mi telefóny vyzváňali ostošesť. Motorkári si u mňa potvrdzovali termín a ja som v ich hlase cítila nedočkavosť a netrpezlivosť. Svoju účasť mi dokonca potvrdila motožena z Prahy, Čendina, ktorá je úžasný človek, veľmi dobrosrdečný a dobroprajný. Je majiteľkou „rudé Banditky 600“ a nie raz som mala možnosť vidieť, aký je to skvelý pilot. Vzala si teda dovolenku a len kvôli stretnutiu cestovala 5 hodín vlakom. Počkala som ju na stanici, a vybrali sme sa smerom „Šport hotel Trnávka“ Vonku už stepoval nedočkavý a večne telefonujúci Luky. V bare nás čakal klub Králi dvoch kolies – samozrejme stále vysmiaty Andy a zástupca Easyriderov – Robo. Chvílu na to prišiel Drtiplast so Silviou, Freedom, Luky a ešte chvíľu sa čakalo na indiánov kvôli pláne cesty do Rumunska. Roztvorila sa mapa a šesť ľudí skláňajúcich sa nad ňou začali behať prstami po farebne vyznačených cestičkách. Pri ich prekrikovaní si už nespomínam, či to bol Pagáč, čo chcel ísť najprv k moru a potom do hôr, alebo Drtiplast, ktorý sa chcel dlhšie čvachtať v slanej vode, alebo Freedom, ktorý chcel ísť pozrieť na nejaký Rumunský cintorín... No plán cesty na leto do Rumunska a Bulharska prebiehal na plné obrátky.
Tiež sa na mojej akcii po pätnástich rokoch stretli otec so synom, porozprávali sa, ale o čom, to naozaj neviem. Ale každopádne ma to veľmi teší. Aj Evžen prišiel na prvé stretnutie ako poľovník a na piatom bol už potencionálny kupca motorky značky Ural – čo má určite na svedomí Fero!
Na druhý deň mi motožena Čendina poslala článok z utorkovej akcie, ktorý je príliš dlhý tak len v skratke: „ ...ve stavu hodném psychiatrickému ústavu se ozve blonďatá baba ze zahraničí že bych mohla přijet na Slovensko. Vlastně poprvý. Vlastně tam vůbec nikoho neznám. Půl roku, rok se s těmi lidmi bavím na internetu a vůbec nevím jak vypadají, zapomínám na čem jezdí…Maco, Pppp, Freedom, Lakyluk, Drtiplast…. MioK a spousta dalších.“ Tak sem tedy její pozvání přijala“ Bylo to prima. Jen loučení bývá pak smutný. Loučení a návrat do reality, kde není pro rozhovory o úpravách motorek, nových plánovaných cestách i vyprávění o tom co už se stalo místo. V Praze je ještě pořád zima a motorka stále spí a čeká na mě u servismana. Ale je mi líp. Těch pár posledních týdnů, než znova objevím krásu šedivého asfaltu a benzínek, snad vydržím i díky Natalce a jejímu „útornému stretku motorkárov“

Foto z akcií:

• 7.10.2003, Prvé zimné stretnutie, Reštaurácia Helena, Bratislava
  Organizátor: Natálka, Fotografie: Tharien.
• 11.11.2003, 2.NATÁLKINA ZIMNÁ CHLASTAČKA, Reštaurácia Helena, Bratislava
  Organizátor: Natálka, Fotografie: Tharien.
• 12.11.2003, 1. Košické motostretko, Xoco Bar, Košice
  Organizátor: ZdenoZZR, Awia, Fotografie: Awia a Tiger77.
• 10.12.2003, 2. Košické motostretko, Xoco Bar, Košice
  Oživením 2. Košického motostretka bol turnaj v stolnom futbale. Aj napriek počiatočnému nezáujmu o voľné tréningy sa do súťaže prihlásilo 13 tímov (jeden tím štartoval 2.krát). Výsledková listina je medzi fotkami. Musím povedať, že sa futbal stretol iba z pozitívnymi ohlasmi. Takže treba trénovať a o mesiac bude ďalšie kolo...
  Organizátor: ZdenoZZR, Awia, Fotografie: Awia.
• 13.1.2004, IV. Natálkina zimná chlastačka, Šport hotel - trnávka
  Organizátor: Natálka, Fotografie: Herghott.
• 14.1.2004, 3. Košické motostretko, Xoco Bar, Košice
  Organizátor: ZdenoZZR, Awia, Fotografie: bedo.
• 10.2.2004, V. Natálkina zimná chlastačka, Šport hotel - trnávka
  Organizátor: Natálka, Fotografie: Natalka.
• 11.2.2004, 4. Košické motostretko, Xoco Bar, Košice
  Organizátor: ZdenoZZR, Awia, Fotografie: Tiger77.
• 9.3.2004, VI. Natálkina zimná chlastačka, Šport hotel - trnávka
  Organizátor: Natálka, Fotografie: Natalka, Herghott, lukydevil.
• 19.2.2004, 5. Košické motostretko, Piváreň OMEGA, Košice
  Organizátor: ZdenoZZR, Awia, Pali Fotografie: Awia.