Vybavovať víza nebolo potrebné, bolo nutné si len skontrolovať pasy, či nie sú „po záruke“ - nesmú mať pri pobyte v cudzej krajine 6 mesiacov do ukončenia doby platnosti.

Očkovanie takisto nie je povinné, z hľadiska zdravotníctva je vraj táto zem v poriadku – ale kto sa chce nechať očkovať – nech sa páči :-)

Ja som začala robiť plán cesty aj s prepočtom kilometrov. Maroko vyšlo na 2.771 km na motorke – a cesta po Gibraltársky prieliv v Španielsku z Bratislavy 3.100km tam a 3.100km späť autom. Takže celkom dokopy by to malo byť 8.971km. Uvidíme na konci výletu … :-)

Motorka išla na servis – výmena oleja, brzdy a tak ďalej a samozrejme nové pneumatiky – tá istá značka, čo sme mali v Tunisku – vraj na skúšku – či vznikne znova ten istý problém, keď sa nám po ceste milá pneumatika roztrhala …. A tak pre istotu sa berú duše do pneumatík, lepidlá a pomocné nástroje na opravu. A navyše sa do pneu natlačila hmota – ULTRASIL. Noooo, dúfam, že vydrži :-)))

Takisto sme kúpili nový „komunikátor“ značky SENA, aby Mokinke samej v prilbe nebolo smutno a mohol jej Moko po ceste spievať :- ) aby som napr. nezaspala – čo je u mňa úplne normálne...

Vybavovanie 7miestneho auta a prívesného vozíka na prepravu motoriek tiež nestálo málo času. Nakoniec k dispozícii bolo 7miestne auto bez ťažného zariadenia, alebo 5miestne s ťažným zariadením. A keďže osôb na prepravu bolo 6, tak nám neostávalo nič iné, len dať na to 7miestne vozidlo namontovať spájacie zariadenie...a tu nastal "malý" problém, nakoľko na zápis ťažného zariadenia do technického preukazu ostali len 3dni, čo bolo dosť „na hranu noža“ stihnúť. Presne to, čo „nenávidím“ u klientov, keď chcú urobiť nejakú zmenu na vozidle, ale rýchlo, pretože zajtra ide s týmto autom na dovolenku. Vždy im položím tú istú otázku: „a čo ste robili doteraz?“ … a tu to máme – môj „frajer“ detto. V tomto prípade ma naozaj nezaujíma žiadne vysvetľovanie.

Nakoniec sa to PODARILO – stihla som urobiť zápis ťažného zariadenia – možno zapôsobil šarm alebo smutný a beznádejný výraz – neviem :-) … a to už som mala vymyslenú výhovorku, keby nás „drapli“ v zahraničí policajti, že im povieme, že u nás na Slovensku sa zapisuje ťažné zariadenie do technického preukazu len v prípade, že je tam namontované z výroby. Pokiaľ je montované dodatočne, tak sa do technického preukazu nezapisuje, ale sa len vždy preukáže certifikátom o montáži a potvrdením o prevádzkovateľovi vozidla k tomuto spájaciemu zariadeniu. Dosť „brutál“, ale bolo by to presvedčivé, nie? Či? :-)

Tak začnem - MAROKO – 10/2012

3.10.2012

Po úvodnej "zoznamovačke" s jedným z účastníkov zájazdu Michalom sme sa okolo štvrtej poobede vydali do Žiliny pre Palina. Po viac ako 2 hodinách sa nám podarilo naložiť Paľa a pokračovali sme cez Nové Mesto do Čiech, cez Břeclav do Prahy pre zvyšných dvoch účinkujúcich - Jirího a jeho kámoša Petra :-) na miesto určenia sme dorazili pred polnocou a takmer do druhej hodiny v noci sa nakladali motorky tak, aby bolo všetko dobre zaistené na prívesnom vozíku. Keď už bolo všetko prichystané k odjazdu Jirí klasicky nevedel nájsť peňaženku! To by nebol ani poriadny začiatok cesty ;-))). Nakoniec aj to sme zvládli. Konečne sa všetko podarilo, posledná "úvodná" spoločná foto a poďme na výlet...;-)

(Z poznámok Jirího): Odjezd směr Plzeň. Hned 1. odbočka špatně. Nevědel jsem, že naviguji. Obrátka na jižní spojku a znovu na Plzeň. Cesta ubíhá super. Cca 90 km/ hod. Hranice vypadá fakt daleko a Tarife ve Španělsku? V nedohlednu...A taky že to v nedohlednu je!! Cestuje nekonečná, střídáme se po dvojicích. Jeden řídí, druhý naviguje a ostatní zkouší spát).

Cesta bola naozaj nekonečná, kedže ísť rýchlejšie ako 100km/h. sme nemali šancu. Chlapci sa niekoľkokrát vystriedali, aby sme mohli ísť bez prestávky. Aj keď v jednom okamihu to možné nebolo, nakoľko boli všetci tak strašne unavení, že na šoférovanie nemal nikto ani pomyslenie. Miško odstavil na najbližšej možnej benzínke a pokúšal sa zdriemnuť, čo sa mu ale príliš nedarilo, nakoľko Marián a Peťo sa začali predbiehať v chrápaní. Jeden akoby prehltol "výfuk akrapovič" a ten druhý to dával cez "Leo-Vince" :-) (vraj tí, čo parkovali vedľa nás sa strašne smiali, len to už nevieme či preto, že bolo počuť to chrápanie až von alebo preto, že Marián spal pripútaný). Prebrali sme sa asi okolo siedmej ráno a išli sme raňajkovať.

(Z poznámok Jirího): Je zde i supermarket. Všichni si kupují nějaké jídlo, jen Petr si nekupuje, že měl housku. Ja už chci něco teplého a navíc jsou ješte housky v autě. Takže ukecám je a jdeme s Palem do hospody. Mají jen obložené housky!! To už ale všichni nasedají do auta a jedeme dál. Hledám housky. Nejsou. Petr je snědl všechny. Všichni se cpou a já mám akorát hlad. Marian mi dává alespoň kus bagety. Oloupu si k ní tedy mandarinku. Výborná kombinace :-))) ).

Samozrejme, že pár km pre dojazdom, sa nám podarilo poblúdiť – v konečnom dôsledku po dvoch dňoch strávených v "jednej ubytovni" sa nie je čomu čudovať, ale našťastie ešte "ponorka" nezačala. Cez Nemecko, Francúzsko a Španielsko sme sa po dvoch dňoch ubytovali v mestečku "San Roque" hoteli "Vista Real" – uzavretý rezort – vzdialenom od prístavného mesta "Tarifa" cca 15 kilometrov. Na tomto mieste sme si dohodli parkovanie našej Caravelly s prívesným vozíkom počas doby, keď budeme v Maroku - t.j.cca 6-7dní.

(Z poznámok Jirího): Sprcha, postel... Paráda. Jen drobnost kalí mou radost. Spím s Petrem (jeden z chrápajících) a je jen jedna deka. Naštěstí Pali prozradí, ze má spacák - super! Přípitek na šťastný dojezd a spánek. Ráno se probouzíme okolo 8hodin. Večerní řeči o brzkém odjezdu jsou pryč :-) v klidu vstáváme a jdeme sundat motorky (původně se měli sundávat už večer), snídaně a odjezd.

6.10.2012

Po raňajkách sme sa rozhodli, že to "šupneme" rovno do prístavného mesta Gibraltár, keďže bolo odtiaľ najbližšie (keď sme sa o tomto prístave, resp.prielive s jeho golfským prúdom učili na hodine zemepisu na základnej škole, po prvé: som tomu vôbec nerozumela, moje myšlienkové pochody vtedy nedokázali pochopiť, o čom to vlastne hovoríme a po druhé: nikdy by som si vtedy nepomyslela, že sa tu niekedy ocitnem...žartovné ;-) ) samozrejme, že sme sem išli zbytočne, nakoľko do Maroka ide trajekt iba z mesta "Tarifa" - človek mieni, pán boh mení, či naopak? ;-) a tak sme sa otočili a predsa sme zamierili znova do mesta "Tarifa". Lístky na trajekt sme si kúpili v „búdke“ pri ceste pred mestom - ktorých bolo po ceste neúrekom.

Odchody trajektu sú o 11.00, 13.00 a 16.00hod.. Na trajekt sa nám podarilo prísť presne na čas o jednej poobede, našťastie nás neotočili - ujo colník nás ubezpečil, že: "ship not going without you" a stresy konečne opadli ;-) na trajekt sme sa nalodili v priebehu 10minút, odovzdali potrebné dokumenty k vstupu na africkú zem, predložili pasy a po 35minútach sme vystúpili v Maroku v prístavnom meste "Tanger".

Hneď na colnici v prístave sa nás ujali "vybavovači", aby nám pomohli vybaviť potrebné dokumenty, samozrejme nie zadarmo ;-) za 5€ sme sa konečne dostali za rampu...v najbližšej banke sme si zamenili prachy a už sme konečne mohli vyraziť na "trip around Maroko".

Prvá zastávka bola v mestečku "Chef Chaouen" - antikresťanské mesto, kde sa ešte v roku 1.883 nebolo možné nijakým spôsobom do mesta „prepašovať“. Jedinú výnimku tvorili Židia. Modrobiele mestečko, ktorého architektúra je pozostatkom francúzov. Cesta viedla popri veľkom smetisku sprevádzanom neuveriteľným smradom!

Cez mesto "Tetouan", ako záchytný bod sme iba prefrčali a pokračovali do národného parku v okolí mesta "Taza" - jaskyne a vodopády. Ale keďže sme sa orientovali podľa navigácie a nie podľa mapy a nezadali sme tranzitný bod mesto "Ketama" a keďže v Maroku majú aj 2 názvy dediniek rovnaké, tak sme sa vďaka tomuto ocitli úplne niekde inde, ako bolo naplánované. Ale zase dosiahli sme vrchol (nie v základnom tábore:-) ) 2.600m n.m.. Zaujímavá "enduro vložka" nás dosť vyčerpala, cesta bola úplne zlá, rozbitá, samé jamy a chýbal aj asfalt. Ešte dobre, že koniec cesty sme prešli za tmy a nevideli okolo seba...nikde žiadne zvodidlá, boli vidieť iba koruny stromov alebo vôbec nič. Takže cestou dole by sme asi "kakali" od strachu...;-)

Konečne sme dorazili do mesta "Fés", kde nás odchytil chlapec, ktorý nás potom sprevádzal na skútri, aby nám ukázal nejaké hotely. Takisto nám ponúkol aj svoje služby sprievodcu, pokiaľ by sme chceli urobiť prehliadku mestom. Dohodli sme sa, že príde tak cca za hodinu. Ubytovanie sme našli v peknom hoteli v arabskom štýle.

Zvonka by som si vôbec nepomyslela, že tá obyčajná niekoľkoposchodová stará budova je zvnútra naozaj nádherný hotel s terasou na streche a veľkou, najmä vysokou halou vo výške celej budovy, z ktorej boli vstupy do našich izieb.

Po "malých úpravách" v kúpeľni sme sa vybrali s "naším sprievodcom" po nočnom meste "Fés". Pri otázke od Mariána naňho - "how much money for you" - sa chlapcovi doširoka otvorili oči, evidentne s jeho dobrou angličtinou si to preložil ináč, keďže Maroko je známe svojou homosexualitou...,to sme skoro umreli od smiechu...ale nakoniec sa všetci pochopili a stanovili sme jasnú cenu.

Plno kľukatých a úzkych uličiek v tomto veľmi špinavom meste, plnom odpadkov, ktoré sa cez deň menia v jeden ohromný bazár, nás doviedlo až do obchodíka so šatkami, kde nám majiteľ v priamom prenose utkal, resp.ukázal výrobu šatky z vysušených vlákien kaktusového listu - to som videla prvý krát v živote, resp.vôbec som nevedela, že kaktus má nejaké vlákna...Ja som neodolala a kúpila si hneď dve a Jirí takisto vyjednal cenu za veľkú, akoby deku v tomto prevedení.

Keď sme sa vrátili na hotel, chlapec si dal ešte zavolať "big bos-a" - teda Mariána ;-) - táto prezývka mu už potom prischla, chlapec nebol jediný, čo ho takto nazval. Požiadal ho ešte o ďalšie peniaze, nakoľko vraj naša prehliadka sa predĺžila o ďalšiu pol hodinu...Marián mu argumentoval tým, že vďaka jemu sme prehliadku natiahli o pol hodinu a do obchodu so šatkami nás doviedol on k jeho kamošovi, kde sme dokonca aj urobili "deal", takže nevidí dôvod, prečo by mu mal dávať ďalšie prachy...na to sa chlapec začal ospravedlňovať, že ok, je to na Mariánovi, či dá alebo nie. Tak mu dal Marián dve kilá tých ich dirhamov, cca 20€ - to bol ešte len začiatok našej cesty...;-(

7.10.2012

Na terase, vlastne streche hotela sme pri raňajkách urobili foto mesta, dohodli sme smer cesty, poriešili pár drobných úprav na motorkách pred hotelom - dohustenie zadnej pneu na Mariánovej tennerke, pričom sa podarilo kompresorom vybiť poistku. Tak sme sa presunuli na najbližšiu benzínku, kde sa podarilo aj na Paľovom stromčeku vybiť poistku, nakoľko veľký kompresor nemali...kým sme dali všetko na poriadok, ubehla ďalšia hodina, vďaka čomu sme sa dostali do časového sklzu. Konečne sme sa vydali na cestu.

Z mesta Fes popri meste "Meknes" sme zamierili do oblasti "Volubilis" - zrúcaniny rímskeho mesta a mestečka "Moulay Idriss" - mesto, ktoré založil sultán Moulay Idriss - zakladateľ prvej arabskej dynastie a najuctievanejší marocký svätec, ktorý sa preslávil tým, že vyhnal z mesta Fés Španielov a z mesta Tanger Angličanov (alebo naopak?) a zjednotil Maroko. Bol pravnukom proroka Mohameda – jeho prarodičia boli Mohamedova dcéra Fatima a bratranec, prvý následovník Ali. Bol vraj veľmi krutý, najmä z toho dôvodu, že bol presvedčený, že keď bude ľudí držať v strachu, tak budú lepšie ovládateľní, čo možno aj bola pravda, pretože keď zomrel, nastala "doba slobody" a odvtedy bolo Maroko stále kolonizované, či už Francúzmi, Španielmi alebo Angličanmi, keďže maročania boli vždy úplatní. Medzi zaujímavosti patrí informácia, že od prímeria v roku 1991 je územie západnej sahary „defacto“ rozdelené na územie obsadené Marokom (asi z dvoch tretín územia pri mori) a územie samostatnej Západnej Sahary, oficiálne nazývanej Saharská arabská demokratická republika (SADR). Medzi územím Maroka a územím SADR stojí 2.200km dlhý múr, okolo ktorého sú míny. SADR uznáva 46 štátov sveta, naopak Arabská liga podporuje iba marocké nároky. Ostatné štáty – vrátane USA, Kanady, Ruska a štátov EU zostávajú neutrálne.

Veľmi pekná cesta, až sme konečne dorazili do oblasti "Volubilis". Teplo bolo neuveriteľné, ale aj tak sme dali rýchlu prehliadku, pár foto, toalety a šup-šup na motorky... Mestečko "Moulay Idriss" sme len obišli "ida cestou" ;-) a pokračovali sme smerom k mestu "Azrou" cez cédrový háj, kde sme chceli pozrieť opice - makaky. Naspäť cez mesto "Meknes" sme len prešli, aby sme sa mohli posunúť ďalej. Trošku dlhšie nám trvalo, kým sme našli správny smer k cédrovému háju. Nakoniec sa nám to podarilo, ale keďže už začalo zapadať slnko, tak už v prítmí sme dorazili do národného parku. Cesta veľmi pekná, ľahučká "šotolinka", celkom "gut" ;-) Vôňa cédrového dreva sa šírila vzduchom hneď pri vjazde do parku. Po nejakej dobe, pri malom odpočívadle sme zazreli, ako cez cestičku lenivo prechádza opica ;-) div sme sa nerozbehli! tým smerom :-) ako malé deti ;-) a zmizla v lese...a to bolo asi tak všetko - sme si mysleli. Keď už sme, po nejakej dobe čakania, kedy sa už dosť zotmelo, chceli odísť, zrazu sa, pravdepodobne tá istá opica, rozhodla vrátiť späť na opačnú stranu. Rozbalila som sušienky a pomaly, aby som ju nevyplašila, sa blížila k nej. Čím bližšie som sa k nej posúvala, tým rýchlejšie sa milá opica vzdaľovala, ale vždy len na určitý, pre ňu bezpečný úsek. Tak som jej hodila sušienku a čakala, čo sa bude diať..."zhrabla" ju a vopchala do papule. Ani som sa nenazdala, už ju mala zožratú, ani ju neprežula - krawa ;-). Takto sa to zopakovalo ešte niekoľkokrát, až mi "herečka" nakoniec ukázala "prdel" a svojím odchodom mi dala najavo, že nás má "na háku" ;-) a ževraj sú prítulné a až drzo otravné...tak neviem, asi tie o ktorých sa píše v knihách a na internete, už spali ;-) tak sme sadli na motorky a vydali sa smerom k mestu "Midelt" nájsť si nocľah.

Keďže sme chceli na druhý deň dať "Cirque de Jaffar", tak sme sa rozhodli - podľa príručky "Maroko“ od autorov: Mark Ellingham, Daniel Jakobs, Hamish Brown, Shaun Mcveigh z roku 2007, ísť do hotela "Auberge du Jaafar", ktorý bol práve na ceste do tohto národného parku.

No, ale milí páni sa asi pomýlili, keď napísali: Hotel „Auberge du Jaffar nájdete 5 km západne od mesta, pri ceste do „Cirque du Jaffar“. Fantastické výhľady na „djebel ayachi“, priateľská obsluha a ako bonus bazén. Cenová úroveň 4 t.j. 200-300 dh - cca medzi 20-30€. Áno, cena zodpovedala - 25€/osobu, ale zariadenie bolo horšie ako na internáte, voda buď netiekla, alebo tiekla, resp. cvrkala horúca alebo iba studená, takže osprchovať sa pohodlne a s pocitom úľavy bol dosť problém...navyše, keď tiekla voda, tak svetlo v celom apartmáne mierne blikalo, vyzeralo to, že už-už zhasne úplne. Miško to okomentoval tak, že: "ten ujo, čo stojí pri tom čerpadle sa musí "fest" narobiť, aby to celé utiahlo" ;-) no a ten bonus???bazén??? Z fotiek je to, dúfam, zrejmé - no comment ... :-(

Ako sa povie ľudovo: za tie prachy sme si radšej mohli....kúpiť ;-))) predpokladám, že tento text v príručke bol reálny v dobe, keď bol ten hotel celkom nový...;-) ale keďže už bolo ozaj neskoro, už sme iný nocľah neriešili a ani sme nemali už priestor hľadať niečo iné a toto domáci veľmi dobre vedeli, tak prečo to nevyužiť...ale aspoň, že sme tak neskoro v noci ešte dostali teplé jedlo.

8.10.2012

Ranné výhľady okolia neboli zas až tak „fascinujúce“, ako sľubovala príručka. Cez to všetko sme urobili zopár fotiek a po raňajkách, cca okolo deviatej sme vyrazili na obhliadku národného parku "Cirque de Jaffar".

Pekná "šotolinka". Sprvu sme odbočili samozrejme zle, až po pár km sme stretli domácich - dve ženy (asi matka s dcérou), ktoré nám povedali, že Jaffar je iným smerom, ako sme išli my. Jirí neodolal a urobil si s nimi foto, čo možno nemal robiť, pretože na odchode začali do nás hádzať kamene...alebo možno preto, že sme im plašili somáre...a tak sme to stočili a vydali sa tým správnym smerom. Cesta sa začala meniť s miernej "šotolinky" na cestu celkom dosť kamenistú – to už nebola až taká zábava - pre ostré endurá je to hračka, ale pre nás na cestných endurách to už sranda nebola...chlapci padali ako "hnilé hrušky". Síce, nebolo tých pádov našťastie veľa, najviac to schytal Jirí - vlastne klasika ako vždy ;-) - urobili sme asi cca 70km tam aj späť. Keď sme sa otočili a vracali sme sa naspäť, už sme začali stretávať na ceste turistov na autách, cyklistov a motorkárov na ostrých endurách. Jeden úsek bol obzvlášť ťažký. Keď sme asistovali Mišovi, aby to udržal a zliezol dole bez ujmy, protiidúce auto na tom mieste zastalo, šofér sa vyklonil z okna a vyjadril sa, že on robí sprievodcu, videl už všeličo, ale toto, aby "Jaffar" zdolávali cestné endurá, ešte nevidel a že sme "crazy men" :-)...ale nám sa to nakoniec podarilo a úspešne sme zavŕšili túto namáhavú a "stresujúcu"enduro vložku ešte odpadnutím kufra za jazdy z Jirího motorky - únava materiálu? - po toľkých pádoch sa nie je čomu čudovať. Našťastie sa nikomu nič nestalo a úspech bol zaručený ;-)

Aj keď som sa po ceste asi 3krát rozplakala zároveň so smiechom od uvoľnenia adrenalínu a stresu a nahlas som si nadávala, že čo som to, ja krawa, vymyslela, keď som plánovala cestu! Nabudúce pôjdeme tak do riti, ale nie tieto nervy! Ale Moko to udržal, ani raz sme to nepoložili, všetka česť! No nič, moji milí, je to tak, že "streeťáci" učia svoje frajerky jazdiť "na kolienko", "enduráci" zase do stupačiek vo dvojici ;-) nová skúsenosť ...

Keď sme sa konečne dostali na normálnu zjazdnú asfaltku, boli sme unavení jak mačence. Po ceste sme, kvôli overeniu si správneho smeru, na pár minút zastavili, a to už k nám bežali z diaľky žobrajúce deti - neviem, kde sa tam vzali, nebolo tam nič a nikto, len jeden zbúraný dom pri lese. Vyliezli ako malé potkany...Jirí sa s nimi začal fotiť a za odmenu im dal pár drobných dirhamov. Marián zavolal to pekné dievčatko k motorke, samozrejme, že pribehli všetky ostatné deti a naťahovali ruky jeho smerom. Snažil sa ich obísť a dať peniaze len tomu dievčaťu, nedarilo sa mu to, tak na nich skríkol a na to sa mu podarilo vložiť peniaze do ruky len jej. Spýtala som sa ho, koľko jej dal, keď mi povedal, že 100 tých ich peňazí, znova som sa rozplakala, ale teraz už z ľútosti nad „nespravodlivosťou sveta“...jeho otázka, či plačem preto, že tie peniaze mal dať mne, ma zase rozosmiala - SOMÁR ;-))) - a tak som plakala a smiala sa zároveň.

Znova späť cez mestečko "Midelt" sme našli správny smer, ktorý sme si overili s domácimi, k opustenej baníckej dedinke "Aouli"(Ouli), kde sa v minulosti ťažilo striebro a cín. Dodnes tam žije ešte asi 10rodín. Okolitá krajina vyzerala ako "mesačná krajina", resp.ako červené kopce na Marse. Aj sa tu dokonca natáčali ranné sci-fi filmy. Naozaj veľmi pekné okolie a pekná "zákrutková" cesta. Znova späť a potom už sme pokračovali smerom k mestu "Erfoud" cez "kaňon Ziz", ktorý je vraj možné prirovnať ku kaňonu v Coloráde. Nikdy som tam nebola, tak neviem posúdiť. V každom prípade môžem potvrdiť tú nádheru a krásne výhľady. Dostali sme sa až do najvyššieho bodu 2.770m nad morom.

Pred "tunelom Legionárov", ktorý bol vytvorený v roku 1928 ako časť novej "cesty Ziz", ktorá spájala pohorie Rif s pohorím Atlas, sme stretli Mohammeda, ktorý nám ponúkol svoje služby sprievodcu - má svoju vlastnú sprievodcovskú agentúru - a navrhol nám, že sa môžeme ubytovať v jeho hoteli pri mestečku "Merzouga". Dobrý nápad, tak sme súhlasili a vydali sa na cestu.

Po ceste sme zopár krát zastali kvôli fotografiám (slané jazero „Dayet Srji“) a k večeru, kedy už zapadlo slnko, sme sa dostali do tzv.čiernej Sahary. Čierna preto, že na celom území boli kedysi sopky - tak mi to vysvetlil Mohammed, niektoré iné pramene zase uvádzajú, že čierna preto, lebo pri tak vysokej teplote (v lete až 70stupňov) aj piesok sčerná – sa spečie od slnka...ale ja sa skôr prikláňam k tomu prvému vysvetleniu, je logickejšie – lebo potom aj duny v diaľke by museli byť čierne...

Ten prejazd k Mohammedovmu hotelu cez piesočnatú Saharu bol "úchvatný"!!! Úplne celé zle. Tam, kde bol chvíľami piesok to samozrejme chlapci neudržali...a...? Hádajte... ;-))) našťastie sa nikomu nič nestalo, odniesli to trošku len motorky a v zdraví sme dorazili do hotela.

Dobre to mal Mohammed vymyslené :-))) myslím, že schválne nás povodil touto cestou, aby sme potom už nevymýšľali, nikam sa už netrepali kvôli ubytovaniu a boli radi, že môžme ostať na mieste...;-) a tak sme sa rozhodli ostať ešte celý jeden deň. Chalani dohodli cenu za nocľah so stravou, aj so sprievodcovskou odmenou + celodenný výlet a po kozmetických úpravách sme sa išli navečerať. Iba pre nás nám zahrala a zaspievala "hudobná skupina" z Nigérie ;-), čo mi zase prišlo ľúto, lebo mi prišli ako otroci, ktorí sa ani neusmiali.

9.10.2012

Konečne sme si oddýchli, spali sme až do 9tej hodiny. O 10tej raňajky a plní elánu sme sa vybrali na výlet Saharou ;-) Mohamed nás povozil kade-tade cez duny, nadskakovali sme ako kozy priviazané za nohy, mala som túto skúsenosť z Tuniska a vôbec mi to neprišlo úchvatné :-( Kúzlo (Braňo) z Prievidze by si určite prišiel na svoje - chlapci na džípoch takéto "lubikajú" ... Keď som zo zadu auta zahlásila: "a dosť!" auto akousi NÁHODOU zapadlo a museli ho ísť chlapci vytlačiť. A tak sme konečne jazdenie po "blbých" dunách ukončili ;-) Mohamed nám potom ukázal jednu zo studní v púšti, ktorá siaha až 5metrov pod povrch, čo značí, že pod Saharou je vlhko. Jasné, že Marián s Jirím sa nedali 2 krát ponúkať a hneď sa pustili do hľadania niečoho, čím by si mohli z tej hĺbky vodu nabrať. Nanešťastie v blízkosti našli kožený mech na lane...a tak neváhali a pustili sa do práce. Nabrali si vodu a šup, nebolo ich treba nútiť! Bola studená a čerstvá ;-) a vôbec ich netrápili nejaké črevné problémy. Blázni...:-(

Po ceste do mesta "Merzouga" sme sa ešte zastavili v berberskom stane u jednej ženy s asi 5ročným chlapcom – Hassanom. Berberov nie je dobré zdraviť "Salam a Lejkum" - berberi sa totiž k arabom neradia - ale radšej po Francúzsky alebo Anglicky. "Father" bol preč, išiel s ostatnými mužmi za biznisom do Alžírska. Mal kade-tade 4 ženy a 12 detí. Povinná školská dochádzka bola pred 5timi rokmi zrušená, do školy dnes chodí len ten, kto chce. Žena nás ponúkla "berber whiskey" - čo je v ich slangovom preklade silný mätový čaj, veľmi sladký - týmto čajom je Maroko známe (takisto ako Tunisko). Dali sme jej nejaké peniažky, pohrali sme sa s Hassanom, urobili pár foto a po chvíli sme sa vydali smerom do mesta "Merzouga", kde sme navštívili hlavný "souk" - bazár. Tu naozaj zastal čas...

V maličkom obchodíku, po odprezentovaní tovaru majiteľom, sme niečo kúpili a potom nás Mohammed odviedol do obchodu s kobercami a všelijakými ozdobnými "rárohami" k svojmu bratovi. Po ceste sme ešte kúpili cez mobilnú objednávku berberskú pizzu, zabalenú v krabici od „niečoho“, ktorú sme zjedli v obchode na kobercoch na zemi. Bola veľmi dobrá, cibuľka s mäsom a vajíčkami vo vnútri okrúhlej veľkej placky.

Potom sa nás ujal ujo predajca s kobercami a začal nám ukazovať všakovaké koberce: berberské – používané v ich stanoch, nomádske a koberce touarégov z ťavej a ovčej vlny a aj z vlákien kaktusu. Miško neodolal a začal "dealovať" cenu nomádskeho koberca. Z pôvodných 950€ sa mu to podarilo zjednať na 320€, po informácii, že je študent a že toto je naozaj čiastka, ktorú môže obetovať - viac dať nemá šancu. Predavač uveril (snáď) a možno mu Miška prišlo ľúto, keď videl jeho presmutný výraz a pristúpil na cenu. Tu máte šancu vidieť, až do akej výšky sa dá zjednať cena...

Potom nám ešte chceli predať ďalšie "haraburdy" - a Jirí nezaprel svoje vlohy kupujúceho a kúpil si drevenú masku na stenu za 25€, z pôvodných 40€. Po ceste späť, sme sa ešte zastavili na mieste na Sahare, kde bolo kedysi jazero, o čom svedčia kamene a fosílie. Zopár sa mi ich podarilo nájsť, takže vôbec nebolo nutné dávať za fosílie prachy ;-)

Skončili sme a vybrali sa už do hotela na základňu ;-) kde sme ešte mali prechádzku v karavane na ťavách. Za celý čas sa mi nič nestalo, ale práve tu dve oprotiidúce ťavy do seba narazili – ako búračka v meste na križovatke - a mne ostala medzi nimi dvoma zakliesnená noha ... No FASA!!bolesť jak sviňa...no,čo už...potom nás chlapci – touarégovia vytrepali na vrchol jednej duny a keďže sa už stmievalo, tak sme sa až po hodnej chvíli dozvedeli, že tu sedíme vlastne kvôli západu slnka a kvôli hviezdam. Západ slnka sme nevideli, lebo než sme sa vytrepali hore, už bolo zapadnuté a hviezdy takisto nebolo celkom dobre vidieť, pretože boli mraky...potom mňa a Moka stiahli za nohy po piesku z duny až dole, z toho som moc "happy" nebola, lebo som mala piesok aj „všade“! A to naozaj nemusím...:-( Jirí to šupol dole cez kotrmelce, len mu to trošku nevyšlo, lebo keď sa postavil na nohy, nabral príliš veľkú rýchlosť, takže nakoniec dopadol k mojim nohám rovno na "ksicht" do piesku...;-) Vrchol celého bol ten, že rozložili na zem deky a začali nám ukazovať zase tie ich fosílie, vyleštené, nevyleštené, rôzne mištičky a ďalšie gýče. Keď im Moko vysvetlil slušne, že nemáme naozaj záujem niečo kupovať, že dnes sme si toho nakúpili dosť, tak začali s tým, aby sme pomohli ich rodine - a to už dopálilo aj mňa...citové vydieranie naozaj nemám rada. Keď teda videl chalanko, že nemá šancu, tak začal operovať tým, že nás fotil - podotýkam, že z môjho foťáku...a pritom peniaze za nás dostali od Mohameda. No coment...:-(

Peňáze-Peneži-Peníze...to je Maroko...a keď nemajú mať z teba prachy, tak potom hádžu po tebe kamene - napr.decká popri ceste vreštiace jak opice: pri prvých troch motorkách v kolóne naťahovali žobrajúc ruky a pri poslednom hádzali kamene...

Mohamed bol jeden z mála super serióznych ľudí, ktorý urobil viac vecí nad rámec dohody. Jeho hotel bol naozaj perfektný, cenovo bolo všetko veľmi dostupné a strava veľmi kvalitná, bez rizika črevných problémov. Keď ešte niekedy pôjdeme do Maroka, určite ho budeme kontaktovať.

10.10.2012

Po raňajkách cca okolo 9hodine, po malých úpravách motoriek – prilepenie kapoty, oblepenie pravej smerovky na Jirího motorke, oblepenie prídavného svetla na Peťovej motorke – sme sa unavení, mierne rozbití, ale za to ešte stále plní elánu vydali na cestu smer: „kaňon Todra“ do mestečka "El Kesiby".

Nádherná scenéria, dobrá asfaltka, zákrutky tak ako má byť ;-) čím vyššie sme sa posúvali do vrchov, tým bolo chladnejšie. Z 36stupňov dole sa teplota znížila na "smiešnych" 10stupňov...paráda! Zima jak v riti! ;-) samozrejme, keďže si chlapci brali so sebou aj "nepremoky", tak nám, najprv mierne, začalo pršať! A možno to bolo spôsobené aj tým, že išiel s nami Pali, a to je vždy - klasika ;-) keď začal dážď silnieť a do toho sa pridalo aj hrmenie, tak sme radšej zastali pri obecnej reštaurácii.... Kým nám priniesli čaj, vodu a teplé jedlo – berber omeleta – skoro som tam zamrzla...dážď sa medzitým vystupňoval do riadnej búrky. Keď to máličko utíchlo, chlapci navliekli nepremoky, mne Peťo požičal nepremok pod bundu a vydali sme sa na cestu...

Myslím, že sme sa rozhodli odísť v správnu chvíľu, neskôr by sme už asi neprešli...voda stekala do údolia a niekoľkokrát sme boli nútení prejsť cez hlbokú špinavú vodu na ceste! To bolo dosť zlé a nebezpečné...nakoniec sme to všetko zvládli a mohli sme začať hľadať nocľah. Do "El Kesiby" bolo ešte dosť ďaleko a v tme nájsť ten správny smer tiež nebola sranda.

No a vtedy to prišlo: na ceste bola veľmi hlboká jama, do ktorej vbehli všetci "účastníci zájezdu" s tým, že Mariánova tennerka to odniesla, keďže bola zaťažená o ďalších 60kg – teda moju maličkosť :-), ohli sa oba (našťastie iba) disky. Takže nič iné neostávalo, ako hľadať najbližší pneuservis, alebo aspoň miesto niekde v dedine, kde by bolo možné vložiť dušu do kolesa...presadla som k Peťovi na motorku a pokračovali sme v ceste. V najbližšej dedine sme to odstavili a chceli sme sa pustiť do práce. Domáci sa nám samozrejme prihovorili a už sme išli do garáže – pneuservis. Chalani opravili predné koleso miernym vyrovnaním disku a vložením duše a mohli sme sa pobrať ďalej. Miestni nás prehovárali, aby sme ostali spať tam a nešli smerom "El Kesiby", lebo cesta je zlá a v tejto nočnej hodine nič na spanie nenájdeme...nenechali sme sa prehovoriť, cez to všetko sme tu nechceli ostávať...sadli sme na motorky a pokračovali v ceste.

Podotýkam, že cesta vôbec nebola zlá a mestečko "El Kesiby" bolo v tme vysvietené, takže sme mohli jasne vidieť jej veľkosť, takže nemyslím, žeby bol problém s nájdením nocľahu...ale keďže už bolo naozaj veľa hodín, tak sme zastali po ceste pri hoteli "Henri IV.". Obsadené. Ale jeden ujo nás odtiaľ zobral k pani v ďalšej dedine, kde sa dalo prespať. Bol to vlastne hotel, len ešte nebol dorobený. Čisto. Lacno. 10€/osoba, s večerou a raňajkami - smiešne...Vyzeralo to tak, že pani bola s 3-mi deťmi sama a bola veľmi vďačná. Mala som fakt dobrý pocit a mrzí ma, že nemáme adresu a vlastne ani nevieme, v akej dedinke to vôbec bolo...ale jedno viem isto, že sa toto miesto nachádza v oblasti „Quartier Administrative“ – asi 5km od mestečka „El Kesiby“.

11.10.2012

Na tennerke vyfučala aj zadná pneu. Tak chlapci do roboty a už išli – vloženie duše "na kolene" cca 45minút. Miško riešil práce na pneu v pyžame a tak mu prischla prezývka "pydžama man"...Ja som sa medzitým "pres...la" s teplotou 37,3st. na druhý svet – v úvodzovkách...

Vybavené, odchádzame. Rozlúčka, sadáme na moto a posledné stanovisko: prístav v "Tanger"-i. Pri presúvaní sa po "zákrutkovej" asfaltke, Jirímu podkĺzlo zadné koleso a šup mimo cesty na zem. Našťastie to odniesla len druhá smerovka. Jirímu sa podarilo položiť stromčeka vedľa, cca meter a pol, hlbokej jamy! Šťastie? Viac ako šťastie - neviem a ani si nechcem predstaviť tie následky...

Po 4 hodinách po diaľnici sme stihli trajekt o 21.00hod.miestneho času. 200 m pred loďou, vo chvíli zastavenia, Jirí znova len tak, z ničoho-nič položil motorku a ladným krokom od nej odkráčal...už sme si mysleli, že zabudol na "dobré mravy"...;-)))

Na loď, pripevniť motorky a znova 35minút do príjazdu v Španielsku. A to už bola polnoc európskeho času. Hotel sme našli „takmer“ na šupu - "takmer" preto, že Paliho navigácia si zase vymyslela zvláštny druh cesty so slepou uličkou ;-) otočka a správny smer. Do hotela sme dorazili niečo pred jednou v noci. Zobudili sme recepčnú a konečne sa ubytovali...huraaa sprcha a výdatný spánok pred 2-mi dňami cesty v "spoločnej ubytovni" s prívesným vozíkom v max. Rýchlosti 100km/h. "Paráda", celí vytešení v ústrety vidiny domova...

12.10.2012

Ráno nakladanie motoriek, zdržanie, odchod okolo 12tej na obed. Zastávka na jedlo, o štvrtej poobede sme vyrazili smerom domov...striedačky pri šoférovaní - v Nemecku sa chlapci z Čiech odpojili a išli po vlastnej a my sme dorazili do Bratislavy v nedeľu okolo tretej poobede. Super čas ;-)

A to by tak asi bolo všetko z našej cesty po Maroku - "trip around Morocco". ;-)

Poznatky z cesty:

• 1.Príliš veľa km denne pre 5motoriek – 5motoriek je proste na hranu noža – príliš veľa ľudí, veľa zastávok
• 2.Pomalé auto – počítalo sa s vyššou rýchlosťou – dalo sa ísť max.100km/hod.
• 3.Skorý západ slnka – o 18.00hod.
• 4.Všade a všetci chcú len prachy a keď nedáš, tak napr. decká stojace pri ceste a "vreštiace“ jak opice, hádžu po tebe kamene.
• 5.Črevné problémy: vyhýbať sa pomarančovému džúsu, alebo akejkoľvek vylisovanej čerstvej šťave, takisto tým ich plackám, ktoré sú veľmi chutné, ale robené na palmovom oleji a nie každý to zdravotne dobre znáša. A pozor na veľké množstvo cibule - tú pridávajú všade, najmä do typického marockého šalátu: paradajky a veľa cibule.
• 6.Ľudí v krajine poznáš podľa colníkov – tak ako sa k tebe chovajú colníci na vstupe do krajiny, tak sa k tebe chovajú aj ľudia v krajine.
• 7.Tunisko: naoko nikto nič nechcel, neboli vtieraví, keď si dal, bolo to len o tebe...
• 8.Švajčiarsko: neochotní a odmeraní – ľudia v krajine takisto ako "psí čumák"
• 9.Maroko: vtieraví „vybavovači“, za každú cenu nasilu pomáhať a potom požadovať peniaze, aj keď ich nikto o nič neprosil; hneď na vstupe do krajiny, pričom colníci to akceptujú – jasné, že majú z tých peňazí aj oni.

Počet km / 10dní:

• Smer Bratislava – Žilina – Praha – Gibraltár: 3.600km
• Maroko – celkom 6dní: 2.100km
• Smer Gibraltár – Bratislava: 3.100km
• Celkom spolu km: 8.800km