Bohom zabudnutí ľudia

Tak to by som s kľudným svedomím mohol napísať o námorníkoch na ponorkách počas II. svetovej vojny, keby som nebol pred pár rokmi v Osvienčime. V piatok neskoro poobede vyrazím z Košíc cez Bardejov, Krakov, s nočnou zastávkou v Berlíne do Peenemünde pri Baltickom mori, kde by som mal byť do 10 hod. Pred Krakovom začína riadne pršať. Pršať prestane o 1000 km a 18 hodín. Dážď a chlad pre mňa už nič neznamenajú. Je to len potočenie potenciometrom na elektricky vyhrievanom oblečení. Diaľničnú nudu prerušuje rozsiahly Berlín.

Chcel som vidieť Reichstag, Brandenbursku bránu od, ktorej ma vykáže nemecký policajt, pretože tam je zákaz zastavenia kvôli americkej ambasáde, (zákaz nie je na druhej strane ulice) Bebelplatz, Alexanderplatz a TV vežu. Berlín je bez premávky, len pár opilcom triezve, alebo nevedia, že prší. Pri Reichstagu nedopatrením vytrhnem konektor z el. vyhrievanej bundy. Výborne, výlet môže začať. Dážď mierne zoslabol, vietor citeľne zosilnel. Kvapky letia skoro vodorovne. Sú 4 hod ráno. Na diaľnici je moje maximum 100 km/h a to mám obuté nové turistické Dunlopy. Okolo 6 hod. ráno, ešte za tmy si zdriemnem na motorke. Vážne, nerobím si srandu. Päty sú na späťákoch, lýtka na riadidlách, chrbát na mieste spolujazdca a hlava opretá o kufor. Za 30 min dobíjam baterky.

Peenemünde. Ponorka U 461

Ta-ta-tak a som tu. Po 1100 km z toho 800 km v noci a daždi. (Dážď ma bude ešte sprevádzať). Som riadne uzimený a skrehnutý. Až doma v teple pri písaní mi napadlo, že to tak malo byť, aby som si tú prehliadku strašidelnej ponorky vážil. Originál ruská ponorka U 461 z čias studenej vojny je pripútaná v plytkom doku k mólu. Vyzerá ako spútaný a riadne nazlostený démon.

Trup a vonkajší plášť má plno pretlačení. Odžila si svoje, vedela by rozprávať. Postavená okolo r. 1961, hmotnosť 4.127 t, dĺžka 85,9 m, šírka 9,7m, max. hĺbka 300 m, max. rýchlosť 18 uzlov. (1 uzol = 1.852 km/h) Motory 2 x diesel po 4000 ks, 2 x el. motor po 6000 ks. Doba ponoru: max. 33 dní. Kapacita palivovej nádrže: max. 670 t. Posádka: 78 - 82 mužov. Toalety 3 ks a jedna sprcha. Vyradená v roku 1991!!!

Presne o 10.00 hod. vstupujem dnu a mám ju 20 min pre seba!!! Absolútne depresívne miesto. V útrobách sú schované reproduktory a figuríny, simulujú prevádzkové zvuky a činnosť. Ale kto by nasimuloval ten zápach a vlhkosť pri prevádzke, niet tam kúsok normálneho hladkého miesta. Všade sú stovky ventilov, elektrické káble a hadice. Absolútne žiadne čalúnenie, surový stroj. Čalúnenie horí a zaberá miesto. Človek sa zblázni, vymenia ho. „Nemocnica“ mala 2 m2 vrátane lôžka. Kuchynská linka 1 m2. Aký hluk môžu vytvoriť dva diesel agregáty 6 m dlhé a 1,5 m široké v kovovom valci? Kde sa odvetral elektrolyt z vyše 200 t batérií? Keď sa ti bude na niektorej fotografii vidieť, že je tam voľné miesto, tak si uvedom, že tam mali byť torpéda a potraviny na týždne pre 82 mužov.

Keby si prevádzkovateľ múzeá chcel urobiť kanadský žartík a počas môjho pobytu v ponorke by ňou treslo a naklonila sa na stranu, dnu by sa valila ľadová voda... Keby so smiechom otvorili poklop a opýtali: “Hej turista, aké to bolo?“ Neodpovedal by som, obesení nerozprávajú.

Sadám na motorku, mechanicky počúvam GPS, vôbec neviem akými mestami som prešiel, až doma sa mi vybavuje, že v okolí je ozaj mnoho voľných penziónov a pekný nemecký vidiek. Upravený bez jedinej opadanej omietky.

Laboe. Ponorka U 995

Z Peenemünde je tam 360 km, ale už 2 hodiny neprší a vyšlo slnko. Laboe je už pri brehu Východného mora. Uvedomujem si, že je tu v obciach veľa cyklistov ako v Holandsku. Že majú nádherné tehlové domčeky bez plotov. Čudujem sa, ale som v pohode aj po 1500 km, slnko svieti, je 16 hod. a múzeum je otvorené do 18 hod.

Ponorka U 995 spustená na vodu 22. 7. 1943 je na peknej pláži v peknom zálive. To znamená, že môžeme vidieť lodné skrutky a kormidlá. Z tejto triedy je jediná zachovaná na svete. Technické údaje dĺžka: 67.2 m, šírka: 6.2 m, výška: 9.6 m, hrúbka lodného trupu: 20.5 mm, hĺbka ponoru 240 m, posádka 44 – 52 mužov, pohon 2 x preplňovaný 6-valec, každý s 1400 ks, 2 x BBC elektromotory, každý 375 ks, rýchlosť (na hladine / pod hladinou): 17 uzlov / 7,6 uzlov. Interiér tejto o 20 rokov staršej ponorky bol „útulnejší“ ako ruskej. Mohlo to byť aj tým, že bola dôsledne zreštaurovaná.

Posádka na konci vojny bola zajatá v dokoch mesta Trondheim a tak nestihli ponorku potopiť. Ako vojnová korisť pripadla Dánsku a slúžila ako výcviková loď. Vyradená bola v r. 1962. O tri roku neskôr ju predali za 1 DM Nemecku a v r. 1972 ju slávnostne otvorili pre verejnosť.

Po dvoch mesiacoch si v noci pozriem skvelý pravdivý starý film Das Boot. Pozerám kadiaľ chodí a ako pracuje strojník Johann, ako sa tlačí posádka, ako sa dvaja muži nevedia obísť v uličke, kde všade visia potraviny. Posádka spí okolo torpéda...ako zmoknú, mimochodom voda má 2 - 3 stupne Celzia...

Čo mi pripadalo zvláštne a nepochopiteľné bolo vstupné k pamätníku padlým námorníkom U – Boot – Ehrenmal a k pietnym miestam. Keď zoberiem do úvahy, že nemecké hroby po Slovensku sú upravené a vstup k svojím padlým je spoplatňovaný. Pamätník je na mieste delovej veže a je z červených tehál vysoký vyše 72 m. Je z neho pekný výhľad. Je tam lodná skrutka z vojnovej lode Prinz Eugen.

Ďalšou nemilou zvláštnosťou bol fakt, že v sobotu podvečer, pripomínam, že bolo 6. 10. 2012 som našiel ubytovanie na ozaj dvatsiatykrát aj to asi 2 km za mestom u 100 ročnej pani za 50 €. V sprche som nastavil vriacu vodu a uvaril sa k spánku. O 6 hod. ráno sedím na motorke a cez ľudoprázdny Kiel smerujem do Hamburgu. Len pre zaujímavosť v meste Kiel som mal všade zelenú na semafóre, snímače registrovali motorku.

Hamburg

Samozrejme najväčším lákadlom by bolo pozrieť štvrť Reeperbahn, uličku Herbertstrasse, kde sú štetky vo výkladoch. Ale v Amsterdame ma to neoslovilo, navyše by tam človek mohol stretnúť susedu z bloku. V nedeľu ráno boli určite v kostole. Ja som chcel pozrieť Fischmarkt, prístavy na Labe a tunel St. Pauli Elbtunnel od r. 1911 je tento 426 m tunel v prevádzke. Prekvapivé v Hamburgu bolo to, že keď začalo riadne pršať, nikto miestny nepridal do kroku, akoby nepršalo.

Mne v motocyklom oblečení to bolo jedno. Trh v tesnej blízkosti dokov mal svoje čaro. Mne učarili veľké tehlové budovy a novodobé „parníky“. Zjedol som dobrú klobásu na trhu a vydal sa za ponorkami. Ľutujem, že kvôli úspore času som obetoval ponorku v Hamburgu vyradenú z prevádzky 2002.

Bremerhaven. Ponorka U 2540

Tak smerujem k tretiemu moru – severnému. Po chvíľke diaľničnej nudy ma čakalo celkom pekné mestečko. K ponorke som prišiel, akoby som tu býval. Ponorka U 2540 Wilhelm Bauer bola na konci II. Svetovej vojny absolútna špička. O výrobe rozhodli v r. 1944, postavili 133 ponoriek a na vojnovú plavbu vyrazili len dve. Táto bola spustená na vodu 13. 1. 1945. Potopená 4. 5. 1945, ale nie vážne poškodená. Technické údaje dĺžka 76,7 m, pohon 2 × preplňovaný 6 valec 4.000 PS, 2 × elektromotory , 5000 PS, „tiché“ 2 × elektromotory, 226 PS, rýchlosť 15,6 uzlov na hladine, 17,9 uzlov pod vodou, hĺbka ponoru do 300 m. Plavebný dosah cca 28 000 km!!!

V júni 1957 ju vyzdvihli, opravili a v rokoch 1960 – 68 bola zaradená ako výcviková. Po podvodnej zrážke s nemeckým torpédoborcom v r. 1980 ju definitívne vyradili 15. 3. 1982. V apríli 1984 po zreštaurovaní do stavu II. svetovej vojny je z nej múzeum. Čo je dobre, pretože v nej boli niektoré plášte narezané, aby sa tam dalo nazrieť a až vtedy som pochopil niektoré súvislosti. Až vtedy som zistil koľko to je 250 t batérií Varta. Aký jasný je periskop, kde všade zateká voda a vytvára ochranný plášť a prierez torpéda.

Po skončení vojny si spojenci rýchlo rozobrali: USA U 2513 a 3008, Anglicko U 3017, ZSSR U 2529, 3035, 3041, 3515, Francúzsko U 2518 a vyradili ju až v r. 1967.

1 hod. strávim v sedle motocykla a cesta ma vedie pekným nemeckým vidiekom, dokonale upraveným a nasvieteným jesenným slnkom. Od radosti vstávam zo sedadla vidím vojnové lode.

Wilhelmshaven

A ich vojenské námorné múzeum... Keď som videl fotografiu na internete bolo nad slnko jasnejšie, že tam budem raz stáť. V peknom zálive Severného mora je majestátny raketový torpédoborec.

Mölders D 186 dlhý 133 m a široký 14,5 m! Vpredu aj vzadu má 127 mm delo, medzi komínmi vypúšťacie zariadenie pre osem raketových torpéd, vzadu sú aj protilietadlové strely Tartar a protilodné Boeing Harpoon. Ponorky strašili dva trojité 324 mm torpédomety. Pohon zabezpečovali dve turbíny a štyri kotle.

Rýchlosť vyhnali na 33 uzlov. Keď som bol na kapitánskom mostíku na otáčkomery bolo max. 180 ot/min. Kajuta kapitána bola vo veľkosti garsónky a 350 členná posádka mala ozaj pohodlie. Len postele sa mi zdali ako v márnici. Vyvesený bol ešte rozpis služieb, jedálny lístok, v kajutách mužstva uložené uniformy. Loď vyradená v r. 2003. Vedľa sa na retiazke hojdala mínolovka.

Weilheim M 1077 v prevádzke 1958 – 1976. Mala len 47 m a plávala rýchlosťou len 16,5 uzlov.

Do obidvoch lodí sa dalo vojsť a poriadne si ich prezrieť. Okolo boli „porozhadzované“ spúšťacie zariadenia na míny a míny samotné. Lodné skrutky s hriadeľmi, lodné delá, lietadlo z lode, hliadkové člny, torpéda. Dalo sa pozrieť aj ponorku U 10 S 189. Oproti predošlým to bola malá ponorka a oproti ostatným s biednymi parametrami. Vo vnútri múzea boli chuťovky: šifrovací stroj Enigma, mini ponorka Seehund typ XXVII B, raketa S41.

Mini ponorka mala dve torpéda, obsluhu tvorili dvaja šialenci, veľakrát nadrogovaní, aby nespali čo najdlhšie. Častokrát sa otrávili pri nedokonalom spaľovaní, či vetraní. Hĺbka ponoru do 30 m, dĺžka skoro 12 m, šírka 1,68 m, výtlak 17 t ako cisterna. Diesel motor mal výkon 60 PS, elektrický 25 PS. Obrovský problém bol aj slabá navigácia, len dva kompasy a 3 m periskop.

Raketa S 41 v 80-tych rokoch bola najrýchlejšia a ani dnes nie je veľa rakiet rýchlejších. Rýchlosť nad hladinou mora M = 2,2, vo výške M = 3.

V areáli múzeá je príjemná cukráreň, kde zjem 1 kg koláčov. S plným bruchom sa nevraživo dívam na GPS, kde je v rožku údaj 460 km Dresden – Drážďany. Pomerne rýchlo som sa dostal na diaľnicu. Potom začalo pršať a pred Berlínom začalo peklo. Bola už nedeľa a tma. Dôsledky: pravý pruh 110km/h a viac, stredný 130 km/h a viac, ľavý oveľa viac. Všetky pruhy boli obsadené, autá vírili vzduch hociako, rozprášená voda a popletený vzduch mi prestal ofukovať priezor na prilbe. Vôbec som nemal z toho dobrý pocit. Našiel som si dva zájazdové autobusy a vopchal sa medzi nich. Takto s chráneným zadkom som sa blížil k Drážďanom. 15 km pred mestom som to vzdal a ubytoval sa v najdrahšom moteli môjho života. Bolo 23 hod. a ja som prešiel 980 km.

Dresden

Pekné, ale novodobé. Všetko bolo po vojne opravené, postavené od základov. Prichádzam tam v pondelkovej rannej špičke, upútal ma chlapík na bicykli ako vezie dve deti do škôlky. Presne ako môj tatko pred 37 rokmi. Areál Zwingeru a budova opery by zaujala romantikov, alebo naše ženy. Ja som skúmal pracovnú náplň zametačov lístia.

Profesionálne sa tvárili, že pracujú, nestálo ich to žiadnu energiu a na prvý pohľad pracovali. Okolo boli ešte stromy so zelenými listami, mali prácu na celú jeseň. Potom príde zima sneh a tak ďalej, stopy socíku tam boli. Motám sa tam dve hodiny a čakám na otvorenie múzeá dopravy, ktoré mali v pondelok zatvorené. Podľa slovenského webu malo byť otvorené, nazlostený odchádzam do prírody.

Národný park Saské Švajčiarsko

Vidiecke cesty sú zúfalo preplnené a ja si veselo užívam výhody motorky. Chcem vidieť skalnaté útesy a ako sa rieka Labe vlní medzi dedinkami. Smerujem do okolia skalnej atrakcie Bastei. Výhľady a skalnaté útesy sú impozantné, väčšina ľudí je starších ako ja.

Aj keď kráčam pomaly, oproti ním som bežec. Pár km prechádzky vracia môj zadok do pôvodného stavu. Sadám na motorku a smerujem na Dečín. Po prekročení hraníc zisťujem, že Česi vsadili na úplne iný druh podnikania v každom 20tom dome je bordel. Šialený kontrast.

Čadičové varhany

Tak z tejto geologickej maličkosti som mal obrovskú radosť. Nachádzajú sa v obci Kamenický Šenov. Bolo tam prekrásne. Jednoducho a útulne, len tak tam stanovať pri jazierku a opekať klobásky by bolo skvelé. Útvar vznikol pred miliónmi rokov. Rozprávku „Pyšná princezná“ tam nakrúcali v minulom tisícročí.

V miestnej krčme som zjedol strašnú porciu jedla za 5 €. Je 14 hod. a ja som potom jedol až na druhý deň ráno! Definitívne bola ťažba čadiča na Pánskej skale zakázaná až v roku 1948 a v roku 1953 bola skala vyhlásená za národnú prírodnú pamiatku.

Nymburk, Poděbrady, Kolín, Kutná Hora

Spokojne si odchádzam do spokojného mestečka Nymburk. Opevnenie a mestský park pri rieke nesklamali pútnika. Poděbrady boli pekné, ale trochu preľudnené. Kolín ma vôbec neoslovil, asi som tam nenašiel to pravé. V Kutnej Hore som a cítil fajn. Pekné malé, tiché námestie, zapadajúce slnko, pomerne teplo, romantika.

Aj som si vyhliadol pekný rodinný penzión v skvelej uličke, nik nebol na recepcii, volám domácej, príde až o 30 min. Hm, tak idem ďalej je len okolo 18 hodiny. Pár km pred Náchodom sa ubytujem za 20 € v staršom hoteli. Dnes som sa šetril a odjazdil len 380 km.

Dobrošov

O 6.30 hod. sedím na motorke a smerujem k zbytočným investíciám Českej republiky. Dobrošov sa nachádza juhovýchodne od Náchodu a vedie tam pekná motocyklová cesta. Vôbec nechápem, prečo sa v novodobých časoch stavali také bunkre, rozumiem v stredoveku mestským opevneniam, alebo na nejakom morskom výbežku pred prístavom, ale voľne v prírode. Veď sa to dá poľahky obísť. Nakoniec tie bunkre slúžili nemcom na skúšanie streliva. V areáli sú informatívne tabule o ďalších bunkroch, či krytoch. V Dobrošove je sprístupnených 750 m podzemných chodieb a je tam chladno.

Velké Losiny

Pokiaľ som k nim prišiel skúmal som český vidiek a ich cesty. Môže byť! GPS ma viedlo po cestách, cestičkách a necestách. Zostupujem a nastavujem pruženie na mäkko.

V malom mestečku, lepšie napísané väčšej dedinke majú od konca 16 storočia manufaktúru na výrobu papiera. Oni tam ozaj ručne vyrábajú papier. Niečo nepodstatné sa však zmenilo, majú neónky a elektromotory. Prehliadka je síce trošku natiahnutá na 1 hod., ale prostredie je útulné. V okolí sú hospúdky s dobrým jedlom, aby si nezapol motocyklové gate. Milo ma prekvapilo, že v krčme mali pustené slovenské rádio.

Z Moravy prísť do Košíc je brnkačka. Cestou ešte premýšľam, prečo je Nemecko, krajina po prehratých dvoch svetových vojnách ďaleko pred nami? Prečo majú bezplatné diaľnice čisté a odpočívadla upravené a my platené a špinavé. V utorok podvečer som doma. Smerujem do predajne hračiek a kupujem darčeky. Prešiel som 605 km.

3500 km za 4 dni znie ako rýchlovka, ale nad 120 km/h som šiel len výnimočne. Domov som neprišiel vôbec unavený. Ozaj. Moja kravička sa mi odmenila priemerkou 4,0 l.

Deň, keď nie som s niekým z mojej rodiny považujem za stratený. Snažil som sa ich stratiť, čo najmenej. Trvalo mi to 96 hodín.