Ale Milan už rozvíjal ďalej: "Víš, mja nejak tý západní krajiny moc nebavijá, tam je šecko vyčančané, usporádané a ani ludzom moc nerozumíš a predcaj len tý rusi šak vyprávjajú podobne jak my a potom mja by to zaujímauo, tá Auróra, Moskva atak, tolko sme sa o tem učili a šak aj oni byli u nás, tak dzime aj my tam..." prihnojoval mozgožrúta. Vtedy som to nejako zahovoril, v pláne sme mali ešte ísť pozrieť na jeseň do talianska na Piavu, po stopách prvej svetovej vojny a však potom sa uvidí.

Ale mozgožrút už bol zabývaný a ja som čoraz častejšie začal nahadzovať do googlemaps rôzne trasy s cieľom v Petrohrade a Moskve .Bolo mi čoraz viac jasné, že pri tak rozsiahlej zemi nemá zmysel ísť len do Petrohradu a späť, musí to byť okružná jazda a taktiež, že to bude viac menej len po hlavných ťahoch. Na nejaké odbočky nám asi čas nezostane. Preto som načrtol iba hlavnú líniu Stupava, Petrohrad, Moskva a cez Kyjev domov. Popri zbieraní informácií z iných cestopisov (ktorých je žalostne málo) a platonickom pokuse získať sponzorský príspevok po vzore iných, tým smerom idúcich výprav (som nemohol zabudnúť ani na najdôležitejšie – súhlas od mojej jedinej). Síce vážne zapochybovala o mojom duševnom zdraví, keď som jej prvý krát načrtol plán s tým, že chcem aby išla so mnou, ale nakoniec pred Vianocami mi udelila súhlas s tým, že musíme vymyslieť náhradný program aj pre ňu, lebo ona so mnou určite nepôjde, nevydrží na motorke ani jeden celý deň. Nálepky duševne postihnutého ma to síce nezbavilo, ale mohol som sa pustiť do definitívnych príprav.

Trasu som už príliš neriešil, mapa a vzdialenosť mi aj tak nedali na výber. Spanie sme sa rozhodli riešiť ako obvykle pod miestnymi strechami, takže zostával termín, pas, víza a motorka. Termín sme určili na polovicu mája, teploty bývajú priaznivé a ani pršať by nemalo. Pas som vybavil pohodlne v zime a nasledovali víza. V diskusiách som našiel agentúru, s dobrou referenciou, aj komunikácia mailom prebehla v poriadku, len keď som šiel odniesť vyplnené tlačivá a pasy nastal problém. Na mail nikto neodpovedal, telefóny nikto nebral, na firemnej adrese žiadna kancelária nebola. Po týždni ma to prestalo baviť, možno dotyčný len odcestoval na dovolenku, ale mňa tlačil čas, nuž som hodil do googla heslo „víza do Ruska„ a hneď prvý odkaz na cestovnú kanceláriu bol trefa do čierneho. Priniesol som pasy, fotky ,vyplnené dotazníky, cena bola ešte o tretinu menšia a do dvoch týždňov si môžem prísť pre víza. Jediný rozdiel bol v tom, že pre pracovné i súkromné dôvody sme nakoniec cestu preložili na august. Dievčatá v cestovke povedali, že to nevadí víza vybavia na august aj v predstihu. Bude síce teplo, ale chuistim.

Čakaciu pohodu mi v poslednú májovú sobotu narušil Milan. Štyri dni pred odletom na dovolenku si zmyslel, že potrebuje pas a keďže ho nenašiel doma, zmyslel si na mňa. A ja na cestovku. A na to, že ja za tri dni letím tiež a ešte tie dva týždne neuplynuli... Našťastie v pondelok ráno mi nežný hlások v telefóne potvrdil, že pasy aj s vízami nás čakajú v cestovke a nám padol kameň zo srdca. Po návrate z dovolenky nastal kolotoč dobiehania, stíhania a nadrábania rôznych povinností, popri ktorých som ešte stihol zaviesť motorku do jedného, potom do druhého servisu, a ešte aj ušetriť jeden deň na kontrolu a balenie oblečka a iných na cestu potrebných vecičiek. Na poslednú chvíľu som ešte zháňal stúpačku a držiak na spätné zrkadlo, ulomené pri blbnutí v borinskom kameňolome.

Prvého augusta ráno po rozlúčke s manželkou vyrážam na cestu, aby som sa za polhodinu tradične vrátil domov pre nejaké drobnosti, ktoré som zabudol. S omeškaním asi hodinu prichádzam s malou dušičkou do Sobotišťa k Milanovi, ale ten si ešte mení olej, potom meníme a upravujeme moju stúpačku a o jedenástej konečne vyrážame na cestu smer sever. Plán dneška je spať niekde pri Lodži. Rýchlo sa presúvame diaľnicou do Skalitého, kde sa konečne naraňajkujeme, prekročíme hory a po poľských cestách mierime ďalej. Jazda v auguste má výhodu, že je dlho svetlo, a j kamiónov je nejako pomenej, preto sa o piatej po káve rozhodneme ťahať ďalej a až okolo deviatej hodiny odbočíme do dediny kdesi pred Lodžou, hľadať nocľah. Podarí sa nám prekvapivo až v druhej dedine kde je hotel.

Ráno o šiestej pokračujeme smer Kaunas, cesta ubieha rýchlo, prestávky máme len na tankovanie. Cesta cez Poľsko mi tentoraz pripadá fádna. Asi to bude tým, že len prechádzame po hlavných ťahoch a neobzeráme sa po kadejakých atrakciách. Cesta cez Litvu sa od poľskej nijak nelíši, kraj podobný, rovinatý, samé pole, občas les, potok. Hlavná cesta dediny obchádza. K večeru začíname hľadať nocľah, zastavíme pri zavretej krčme pri ceste, sedia tam dvaja kmeti, nijako sa s nimi nevieme dohodnúť, našťastie prichádza auto s mladým párikom a tí nám po rusky vysvetľujú, že tuto za rohom kúsok je dedina a tam ubytovanie nájdeme. Síce sme nenašli, ale po chvíli nás dobehli, povodili nás po mestečku Anykščiaj a nakoniec pomohli vybaviť pobyt v miestnom športhoteli. Po nevyhnutnom kúpeli vďačne s nimi zasadneme k reštauračnému stolu a preberáme miestny život, pivko a našu slivovicu.

Ráno napriek dobrým radám sa trochu zamoceme, ale to nevadí, všetky cesty vedú do Ríma a podaktoré aj do Petrohradu. Po návrate na hlavnú cestu pokračujeme smer Rezekne. Rozhodli sme sa že raňajkovať budeme až za Rezekne, ale keďže sme cestou už nenašli vhodnú reštauráciu, skončili sme tradične pri suchej strave v Karsave. Odtiaľ je už na ruskú hranicu len na skok a ja sa začínam tešiť na nové zážitky. Z Karsavy vedie na hranicu dlhá, rovná a široká cesta. Kde tu je postavený TOI TOI, smetiaky, kamióny našťastie až na konci. Pri ceste semafor, na ňom červená, sto metrov ďalej búdka. Zastavíme pri semafore a uvažujeme. Cesta prázdna, tak ideme k búdke, odstavujeme vykladáme papiere. Z búdky vychodí chlap v uniforme, ruky za chrbtom, sťa Napoleon pri Waterloo a spustí tirádu, a vy neznaete doprané predpisy blabla bla... chvíľu hráme sprostých aj farboslepých, nakoniec po tretom kolečku okolo motoriek nás posiela späť k semaforu.

Po polhodine zasvieti zelená, znova prídeme k búdke, odovzdáme do okienka pasy a papiere od motoriek, on už uspokojený vypíše akísi papierik a posiela nás ďalej. Prídeme pod strechu, znova pas, papiere od motorky, colník orazí papierik a čosi zamrmle a posiela nás ďalej. Pokiaľ vidíme k ďalšej kontrole nie je ďaleko, tak motorky tlačíme. Lenže táto kontrola je v únii posledná a vládca rampy mi ukazuje, že mi chýba ešte jedno guľaté razítko. Motorky na stojan a znova pešo sa vraciame pod strechu, kde konečne nájdeme správne okienko. Policajt vnútri preberie papiere poťuká v počítači a tvár sa mu roztiahne do širokého úsmevu. Á páni prekročili povolenú rýchlosť!!! Tuto, kúsok pred hranicou!!! Moc sa nechceme hádať, možné to je, ale päťeurovka je lepšia ako rýchloobväz, naše papiere aj s guľatou pečiatku sú znova v našich rukách a my môžeme po odovzdaní papierika na poslednej euroštácii opustiť úniu.

Neskôr s Milanom zhodnotíme, že nás oebal, ale keďže sme s tým po ceste rátali tak nás to až tak nemrzí. Nakoniec, aj tak sme tú rýchlosť kdesi prekročili. Pomaly dotlačíme motorky pod ruskú strechu a začína druhé kolo byrokracie. Teraz ruskej. Prekvapivo to ani nebolelo, len trochu dlho trvalo. V búdke sme vyfasovali tlačivá, jedno pre človeka, dve pre motorku, po vyplnení ich colníčka naklepala do počítača, motorkové označila nálepkou s QR kódom, vrátila nám polovicu človečieho a jedno motorkové tlačivo a mohli sme jechať ďalej. Dlhý čas sme si krátili prehliadkou kufrov, našich aj ostatných cestujúcich, debatami so starším rusko-nemeckým párom, ktorý potom colníci zatiahli na podrobnejšiu prehliadku kvôli kartónu piva a nakoniec s petrohradským motorkárom na super športe, ktorý cestou z Nemecka podporil lotyšskú ekonomiku stopäťdesiat euráčmi.

Po prechode poslednej rampy odbočím na parkovisko pri pumpe. Na blízkom hoteli som si všimol nápis zmenáreň. Je tam síce len bankomat, ale však vyberieme aj kartou. Zaujímavé to začne byť, keď po naťukaní PIN kódu bankomat zhasne. Po rozhýbaní stŕpnutého krku oslovujeme fešandu na recepcii a vidno, že má s IT bohaté skúsenosti, lebo poruchu okamžite rieši tvrdým resetom (rozumej vytiahne bankomat zo zástrčky). Bankomat po reštarte kartu poslušne vypľuje, ale my už nemáme odvahu ju tam vopchať znova, tak sa vraciame k motorkám a uvažujeme čo teraz.

Pristavuje sa pri nás chlapík. Rus, kamionista a motorkár. Vysvetlí kde vymeníme eurá za ruble (v potravinách) a že motorka nikde v Rusku za diaľnicu neplatí a tak ešte pokračujeme, však slnko je ešte vysoko. Cesta sa z výbornej diaľnice postupne mení na normálnu, miestami až na mizernú cestičku, prechádzame cez opustené dediny s polorozpadnutými domami, kde niet ani hotela, ani obchodu, ani krčmy a ani ľudí.

Prvá väčšia dedina je až Ostrov a my dúfame, že tu niečo nájdeme, lebo inak spíme pod holým nebom. Našťastie motorkárska solidarita funguje aj tu a miestny borec na skútri nám ukazuje smer k motelu. Cesta sa postupne mení na šotolinu, pribúdajú jamy, míňame spustnuté sídlisko, okomínkované rady garáží a len zopár okoloidúcich áut nás presvedčí, že tu je ešte nejaká civilizácia. Namiesto po jednom kilometri zbadáme hotel, motel až po troch. Vyzerá to dobre, zahlási Milan po prieskume, zostávame.

Motorky idú k ostatným do stráženej ohrady, my po sprche do reštaurácie konečne ochutnať miestne špeciality. Po večeri dáme prechádzku do blízkej dediny, potom pitný režim.

Zlatá bočka chutí, poslednú pijeme vonku s akýmisi Rusmi čo vezú do Lotyšska na opravu auto, lebo tam je to lacnejšie. Musia počkať do tmy, lebo cez deň by totálne obitý JEEP čo sa kotúľal čajsi päť-desiat metrov po ceste asi nikto nepustil cez hranice.

Cesta z Ostrova je už lepšej kvality, je to totiž hlavný ťah z Bieloruska na Petrohrad. Chodí tu dosť kamiónov, takže si len držíme rýchlosť, sem tam niekoho predbehneme, občas si pozrieme nejakú tú miestnu špecialitu.

Okolie je rovinaté, polia a dediny opustené a väčšinou spustnuté, cesta vedie priamo cez ne, niekde len meter od fasády. Z pohodičky ma vytrhne kamión, ktorý ma rýchlo predbieha na moste za Pskovom. Cisterniak si neskoro všimol, že za mostom sa cesta riadne zužuje a oproti sa presúvajú kombajny. Brzdím aj očami, kamiónista asi tiež, len sledujem cisternu driftujúcu krížom cez dva pruhy predo mnou, nakoniec to magor strihol tesne medzi kanál a kombajn. Čo si myslel kombajnista neviem, ale asi niečo podobné ako ja. Odtiaľto cesta vedie už viac menej cez lesy, keď vyjdeme na nadjazd nad železnicu vidíme sto kilometrov do diaľky. Odbáčam na pumpu a tu si prvý krát vyskúšame tankovanie po rusky. Prídeš na radu, zapichneš pištoľ do nádrže a ideš ku kase, tu nahlásiš, koľko a čoho chceš, necháš zálohu alebo rovno ťa skásnu cez kartu a ideš tankovať. Po natankovaní si ideš pre výdavok. Pol hodiny trvalo, než som to pochopil a natankoval, nuž zástavku využívame aj na raňajky. Niekde pred Lugou sa cesta mení na slušnú diaľnicu a tak pred štvrtou odstavujem na pumpe cca 40km od stredu Petrohradu. Úloha dňa je nájsť Auróru a potom nocľah. Hrabem sa v navigácii, vcelku milo prekvapený, že Becker má v základnej výbave aj podrobnú mapu Petrohradu, oslovujem okoloidúcich Rusov, že kde zdes Avrora, Milan ide na pumpu zistiť aspoň ulicu. Jedným očkom sledujem policajtov, ktorí na výjazde z pumpy merajú rýchlosť a inkasujú, či neprejavia záujem aj o nás, ale nič. Milan sa vráti s údajom, že Petrogradskaja ulica, becker takú našiel, ešte aj policajt asi na kávu idúci mi to potvrdil, že by to malo tam byť a slovami „Jechajte rovno, tam sospytajte““ sa lúči. Tak jechame rovno, obdivujeme široké cesty, veľké pekne udržiavané parky, obrovské námestia s pamätníkmi, obchádzame dlhé úseky, kde opravujú cestu, prepletáme sa pomedzi autá idúce v troch a viac pruhoch.

Všetci nás púšťajú, nikto netrúbi. Po asi desať kilometroch nás dobehne chlapík na veľkom chopri. Milan mu máva, oslovuje ho, potom sa otočí ku mne: "Ideme za ním dovedie nás k Aurore." Naše tempo sa citeľne zrýchli, niekde aj cez osemdesiat, okrem chodníka jazdíme všade, holt doma je doma. Jediné čo nám vadí je, že sme dvakrát zmokli, našťastie prvý a posledný raz na tejto ceste. Rus zastaví pred mostom v odbočovacom pruhu kúsok pred policajtmi, tí na nás len pozrú a venujú sa ďalej autíčkam. Tam je Avrora mávne rukou a naozaj, za riekou vidím trčať hromadu komínov. Ešte si potrasieme rukami, pozvánku na kávu odmieta a odchádza. My, keďže sme nepochopili správne smer ideme ešte za ním, ale chybu si rýchlo uvedomujeme a vďaka tomu že Auroru vidíme, viem už zadať beckerovi správny cieľ, a za desať minút už parkujeme motorky na Petrohradskom nábreží.

Pár metrov pred nami je Aurora, loď, ktorá, ako nás v škole učili, sa zapísala do dejín, údajne výstrelom z jej dela začala v Rusku revolúcia, ktorá zmenila život vo svete zásadným spôsobom. Slniečko už svieti, nuž len zamkneme motorky a v plnej výbave sa poberieme na bližšiu obhliadku.

Prehliadka lode samotnej je len pre organizované, dopredu nahlásené skupiny, nuž si porobíme zopár fotiek, dáme si kafe v bare na brehu a odchádzame hľadať nocľah. Na toto naša ruština stačí a do polhodiny máme síce drahšiu, ale istú izbu v hoteli. Recepčná nám ešte odporučí motorky zaparkovať na stráženom parkovisku na konci ulice, nuž sa vrátime k Aurore pre ne, uložíme ich a po studenej večeri vyrážame do mesta, kým sa zotmie (teda zošerí), lebo tma to nie je (stíhame ešte prejsť park okolo najsevernejšej mešity v Rusku, pozrieme si časť Petropavlovskej pevnosti, z ulice múzeum zbraní). Je sobota, cesty sú poloprázdne, cestou stretneme zo tri svadby, nevesty celkom pekné, mužíci rozjarení. Na izbu prídeme o pol jednej. Ráno už o siedmej balíme. Ešte sa chcem pozrieť na otvorené more, preto mierim na Vasileostrovskij ostrov, na konci pri osobnom prístave natrafíme na areál Lenexpo.

Vrátnik po krátkom rozhovore nás pustí pešo dnu, nuž sa prejdeme, čosi pofotíme, pri odchode Milanovi vtisne do ruky papierik s adresou. Vysvetľuje, že pri Pskove má pri jazere chatu, máme prísť na ryby a na poľovačku. Možno raz. Odtiaľto už mierim von z mesta po takmer prázdnych cestách smerom na Moskvu.

Cesta je široká, neskôr, asi sto kilometrov od Petrohradu sa mení na slušnú hlavnú cestu väčšinou trojprúdovú desať kilometrov dva pruhy pre nás, potom zase pre protismer. Na miestnu intenzitu dopravy to dnes stačí, asi v polceste sú už aj mizerné úseky ale nie veľa, dokopy možno stopäťdesiat kilometrov. Cesta vedie priamo cez dediny, priebežne ju rekonštruujú na štvorprúdovú s parametrami diaľnice. To znamená aj to, že ju zdvihli na násyp, rozšírili tak, že niekde ide len dva metre od fasády dreveníc. Dediny sú na vidieku spustnuté, aspoň okolo hlavnej cesty, domy a dvory neudržiavané, asi čo vládalo zutekalo do miest a čo staré nevládalo vyjsť ani na ulicu. Ideme smerom na Veľký Novgorod a večer nás zastihol pred mestom Valdaj. Mesto vyzerá väčšie, nuž zabočím, skúsime pohľadať nocľah. Miestny občan nás posiela správnym smerom, hotel by nám aj stačil, ale nemá dvor a recepčná nám sama neodporúča nechať motorky na ulici. Skúšame iný hotel, ten je drahší, nuž ideme ďalej však je ešte svetlo. Na výjazde z Valdaja vidím partiu ruských motorkárov, zastavujem pri nich. Partia z Tuly prišla pariť na jazerá.

Po chvíli debaty nám odporučia kamiónovú bázu dvadsať kilometrov ďalej. Milan tradične ide vybavovať nocľah. Cena je prijateľná, motorky zamykáme pred vrátnicou, po sprche zapadneme do miestnej jedálne. Boršč a mäso zapečené so syrom sú chutné, po večeri dobre padne aj debata s bodrým kamionistom od vedľajšieho stola. Jazdí na trase Vladivostok - Moskva, pivko odmieta, lebo o tretej ráno musí vyraziť a denný limit tisíc kilometrov je preňho bežný. Na tých cestách má môj obdiv. Ešte nám odporučí návštevu Vladivostoku, v lete je tam krásne a ideme sa prejsť a spať. Báza je v lese pri ceste, oplotená jak americká ambasáda v Bratislave, dedina ďaleko, cítime sa v bezpečí a pokojne spíme. Ráno pri našich motorkách stojí zaplachtovaný paneurópan.
Sme len kúsok od Moskvy, dnes tam dorazíme. Viacerí mi povedali, že v Moskve dokopy nič nie je, akurát Kremeľ, Červené Námestie a chrám Vasilija Blaženého, ale aj tak to chcem vidieť na vlastné oči. Pri tankovaní v Solnečnogorsku naťukám cieľ Červené námestia a urááá vpred.

Oproti severu je tu iný svet. Krajina je tu živšia, aj tu ide cesta cez dediny, domčeky sú ale menej opustené, vidno viac ľudí v dedinkách, vidno aj obrobené polia.

Policajti sú tu aktívni. Pred vstupom do dediny je fotoradar na stožiari, o dvadsať metrov Lada s radarom za sklom, sto metrov ďalej traja policajti s radarom na trojnožke, oproti nám ide ďalšia Lada s radarom za sklom. V protismere z lady vyskočí korpulentný policajt, s urputný výrazom v tvári nám prebehne cez cestu a jediným mávnutím pendreka, hodným vojvodcu odstavuje kamión. My pokračujeme nepredpisovou sedemdesiatkou ďalej.

Všetky cesty vedú do centra a tak bez problémov zaparkujeme pri červenom námestí na stráženom parkovisku na Teatraľnej ploščadi a prezlečieme sa na parkovisku. Strážnik nám za plechovku piva postráži prilby a na ľahko mierime ku Kremľu. Celé námestie je ohradené zátarasami, všade plno policajtov, asi nejaká papalášska sešlosť, nuž len spolu s ostatnými turistami obehneme GUM, chrám Vasilija Blaženého, fontány pred Kremľom a po dvoch hodinách stojíme pred motorkami.

Hodina pokročila, treba ísť ďalej nocľah hľadať. Doprava v Moskve je trochu iné kafe ako Petrohrad, zrejme sa práve všetci vybrali domov. V centrovatom centre ešte ideme poslušne v rade, tu sa nedá predbiehať, ale na širokej výpadovke je to lepšie. šesť pruhov sem, šesť pruhov tam výborná cesta, my v podstate vôbec nestojíme, autíčka uhýbajú, policajti slušne stoja v rade len miestny motorkári nás občas obehnú. Vedľa výpadovky vidím pumpu, za ňou supermarket, odbáčame. Milan ide na nákup, ja strážim. Keď sa vráti, pristaví sa pri nás na kus reči chlapík. Odkiaľ ideme, kam ideme.

I odkuda vy? My iz slovakii. Iz Slovákii a vy náši!! Odbehne, prinesie nám banány zadarmo, však ich rozváža po obchodoch. „Ty si Rus?“ Pýta sa Milan. Ako sa to vezme, krúti hlavou „Ruský žid“. A vo vrecku pribudne ďalšia adresa „Viete ako je pekne v Irkutsku?"

Pokračujeme. Po čajsi tridsať kilometroch odbáčam na akúsi vedľajšiu cestu, pri magazíne odstavujeme a ideme otravovať miestnych, nech nám poradia nejaké ubytovanie. Šofér od pošty mi nakreslí na papier mapku, nuž ideme podľa nej, ale hotel nikde. Našťastie okolo nás začne krúžiť chlapec na skútri a ten nás dovedie k hotelu. Milan ide na recepcie, ja strážim motorky. Po ulici sa k hotelu blížia dvaja Rusi, v každej ruke fľaša piva no už sú jasný si myslím. Keď prídu bližšie, jeden z nich sa úplne roztrasie pri pohľade na motorky. Už len to mi chýbalo aby si tu spomínal jak si za cára robil motospojku na voľakde urale, si myslím, keď on podíde bližšie a spustí: "Čo vy dvaja slovenskí k**oti tu robíte pod Moskvou?" A tak sme sa zoznámili so Stefánom. Stefan je od Ľubovne, robí v stavebnej partii u Holanďana ktorý, keď mu v Nemecku poklesli objednávky, skúsil šťastie v Rusku. A je vcelku spokojný, hovorí, že zarába slušne.

Po ubytovaní ešte zbehneme do obchodu na nákupy. Stefan naloží do košíka vodky, lebo chce oslavovať, ešte v Rusku okrem svojej partie Slovákov nestretol, ale predavačka ho schladí, po 21 hodine je v Rusku zakázané predávať alkohol nad 5 promile alkoholu. Naloží teda len zopár pív a mi si oddýchneme, lebo aspoň sa nemusíme brániť prehnanému vnukovaniu. Po sprche a večeri zasadneme v izbe a rozoberáme život.

Ráno pokračujeme smerom na Kyjev- navigácia ma najprv posiela do Bieloruska, ale po úprave cieľa na Charkov je to už v poriadku a na správnu výpadovku prechádzame po vonkajšom moskovskom obchvate. Aj tento smer sa čiastočne rekonštruuje a mení z priemernej dvojprúdovky na trojprúdovku, miestami na takmer diaľnicu. V jednom úseku schytáme zápchu, nuž sa pomaly posúvame dopredu. Dopravu odstavili stavbári v rámci výstavby parkoviska treba vyrezať obrovský topoľ. Po desiatich minútach, keď topoľ leží cez polovicu pravého pruhu už môžeme pokračovať ďalej.

Obchádzame Tulu, Orel, pred Kurskom si spomeniem, že tu sa udiala najväčšia tanková bitka v dejinách. Pri magazíne sa pýtame miestnych či tu je nejaký pamätník. Posielajú nás kus nazad a potom kdesi vľavo, že tam čosi nájdeme. S pomocou kombajnistu sa nám to asi po tridsať kilometroch podarí, jeden tank a kúsok ďalej vojenský pamätník.

Obidva udržiavané, uprostred čerstvo požatých polí. Prešli sme ešte jednu dedinu síce takmer ľudoprázdna, ale domčeky aj okolie sú udržiavané, v rybníku plávajú husi a kačice, po dvoroch behajú sliepky, vidno aj kozu a kravky tu sa ešte žije v biokvalite.

Pokračujeme do Kurska, kde chceme prespať. Na kraji mesta nám policajti odporučia penzión Biely List. Tu prvýkrát ochutnáme ruskú vodku na počesť Moskvy po sto gramov. Ďalší deň ubieha po príjemných, širokých cestách. Kúsok pod Kurskom zastavujeme na raňajky ešte pri jednom pamätníku, väčšom, s múzeom a upraveným parkom.

Táto časť Ruska je asi viac osídlená, polia obrobené, aj kolchozy som cestou videl, pred bránou kopa osobných áut. Pred obedom sa ešte skupinky policajtov na GAJke pýtame či ideme správne. Schválne som pri nich zastavil, bol som zvedavý na reakcie. Strávili sme pri nich asi desať minút, v pohode poradili, ako všade v Rusku. Žiadny náznak nevraživosti alebo buzerácie. Pred obedom sme už na hranici s Ukrajinou. Výstup z Ruska predstavuje celá rada prechodov umiestnených pod veľkou strechou.

Vedľa rampy búdka, v nej úradná sila, okolo chodí colník a kontroluje batožinu, ďalší oficier sa motá obďaleč. Čo teraz, nech tu nezmätkujeme? Vyťahujem papiere čo sme dostali pri vstupe a idem za oficierom. Na otázku či to treba písať znova len pokýva hlavou a podá mi tlačivá. Po chvíli, keď vidí že už sme dopísali sám príde k nám a skontroluje ich, zdes ošíbka, ukazuje mi špatne zaškrtnutú kolónku a podáva mi nový papier. Keď ho odovzdávam kočke v búdke, hneď mi ho aj vráti, netreba. Podľa vstupného tlačiva si nás nájde v počítači, odškrtne, colník skontroluje špinavé prádlo v kufroch a veselo sa s Ruskom rozlúčime. Sto metrov ďalej je vstup na Ukrajinu. Vojačik nám každému dá bumážku, jeden človek + jedno vozidlo a posiela nás ďalej. Čakáme v rade, čas si krátime ako sa dá. Zaujal nás zachovalý moskvič z roku páne ani neviem koľko, ale motor má 2,3 turbodiesel. Majiteľ si ho chváli. Ukrajinci nás od byrokracie odbremenili. Proste sme do okienka strčili bumážku, pas aj techničák a colník si naklepkal do počítača všetko, čo ho zaujímalo, to isté vo vedľajšom okienku jedno je asi na človeka, druhé na vozidlo, orazili nám bumážky, kúsok ďalej nám skontrolovali kufre a na poslednej štácii zase vojačik bumážky zobral, skontroloval či sme prebehli všetkými okienkami a môžeme frčať. Za colnicou ešte meníme zopár hrivien, obchádzame Charkov, ťaháme smer Kyjev. Večer nás zastihne kúsok za Poltavou, našťastie hneď vedľa cesty je motorest. Úroveň dobrá, dali nás do apartmánu, iné nebolo voľné, motorky stoja pred recepciou. Po dobrej večeri Milan pristavuje okoloidúcu kuchárku, "To si ty varila?" "Ja." A ty si vydatá?" "Da." Tvoj mužík hladom neumrie, chváli jej kuchárske umenie Milan. Ja sa jen zosuniem na stoličke a rukami naznačujem veľké brucho, on musí byť takoj. Kuchárka so smiechom hrdo vystrie malíček, "Moj mužik takoj!!!"

Na druhý deň prechádzame rovinatou krajinou, po kvalitnej novej širokej štvorprúdovej hlavnej ceste. Keby aspoň takto vyzerala diaľnica do Brna. V meste Pirjatin zastavujeme pri ceste na trhovisku. Treba nám hrivny, aj raňajky by nezaškodili. Miestni veksláci sú hneď okolo nás a Milan je vo svojom živle. Po kšefte ešte chodíme po trhu, prvotné rozpaky miestnych kunčaftov opadávajú.

"A odkuda vy?" "Mi iz slovakii." "Iz Slovakii a vy bráátia!!" Z Pirjatinu ešte ide krásna diaľnica. Pokračujeme po nej cez Kyjev do Žitomiru a tu z nej odbočím, lebo predsa len chceme pozrieť aj iné cesty Na raňajky zastavujem v dedine. Všimol som si opustený domček, nuž som k nemu otočil. Hádam tu nikomu nebudeme vadiť a budeme mať pokoj. Ledva vyzlečiem bundu, z domčeka vykukne bábuška, maličká, v očiach otázka i strach. „Nebojte sa babka, my sa tu vonku len najeme“ ukľudňujem ju. „A kukuruzu vy nechotíte?“ Neodmietnem, nechcem uraziť, bábuška prinesie varenú kukuricu, soľ a po chvíli už osmelená nám popisuje svoj život, ako prežívali hlad cez vojnu i po vojne, ako ju z komsomolu vyhodili a na koniec ako stará Čerkeska musela až sem za Poltavu odísť. Nazrieme aj do domčeka. Keď sa lúčime, pýtam sa babky čo sme dlžný, babka vyvalí na mňa obrovské prekvapené očiská „Ničevo, zdes Ukrajina!!„

Na námestí v Žitomire som si všimol sochu Lenina, tak zastavujeme a idem si ho odfotiť. Po návrate ma Milan upozorní ešte na miestne baby, tak vyfotím na pamiatku aj tie. Len škoda, že nemôžem fotiť za jazdy, lebo miestne trolejbusy asi zhabali v nejakom múzeu, komplet hrdzavé storočné škodovky 9Tr, naozaj úchvatný pohľad, jak to len robia, že to ešte drží po kope?? Po príchode do Čudnivu zostávame stáť. Becker mi ukazuje smer priamo do trojnásobného zákazu vjazdu, protismeru. Hneď sa k nám pritočí akýsi strýco, Milan rozvíja debatu. „Áno, dobre ideme,“ príde druhý, tretí strýco vystúpivší z nalešteného mitsubishi:
“Odkuda vy? Iz Slovakii? Ja znaju, ja byl v Bardejove v kurort. Možete rovno“. Ukazujem na zákazy, len mávne rukou „Možete, ja zdes starosta.“

Táto časť sveta je tiež len mierne zvlnená. Cesta prechádza cez dediny a mestečká, okolo obrovských obrobených polí, chvíľu dobrá, chvíľu zlá. Ale na rozdiel od severného Ruska, tuná sú aj domy krajšie, murované, opravené, na dvoroch domáce zvieratá, okolo poriadok. Občas vidíme , ako si domáci idú od pastiera prevziať kravy z paše. Škoda, že sa mi nepodarilo odfotiť celkom fešandu v tričku, sukničke a štekloch, v jednej ruke kabelka, v druhou si vedie kravku domov. Pomaly sa presúvame vidiekom, obchádzame konské povozy, dymiace zily a kamazy všetkých možných veľkostí a modifikácií.

Milan tvrdí, že moja Yamaha sa do nich zamilovala, lebo už dymí ako oni a má pravdu, na viac čím ďalej tým viac pri nízkych otáčkach šklbe motor.

Snažím sa to pripísať miestnemu benzínu, ale Milanov stromček ho papá bez problémov a tak skrúšene uznávam, že nie je motoservis ako motoservis a začínam sa modliť, aby mi chudera, teraz už Kamaha aspoň na Slovensko vydržala. Vhodné ubytovanie sme našli až v Ternopile, hotel s vlastným dvorom a prijateľnou cenou. Posledná noc na cestách.

Ráno pokračujeme smerom na Stryj. Dediny a dedinky míňame jednu za druhou. V jednom mestečku, meno mu neviem, prechádzame cez pekné historické jadro, ale cesty z mačacích hláv sú totálne zničené, uličky sú úzke, kamióny vpredu, kamióny vzadu, v kuse cvičím spojku a len sa modlím nech sme vonku a nech mašinka nezdochne. Sem sa musím vrátiť inokedy. Za akousi dedinou, vidím pri ceste na kopčeku utekať chlapíka len tak naľahko, naboso. Hm, dumám, prvý športovec čo tu vidím. Lenže po prejazde vrcholu vidím v diaľke bežať konský povoz bez gazdu. Takže asi to nie je športovec, znova dumám a pridávam plyn. A zase dumám, čo spravím, lebo kone sa ma asi v prilbe zľaknú. Našťastie ma predbehol akísi okoloidúci volkswagen a šedivák čo z neho vyskočil to z koňmi vie. Medzitým sa Milan pristavil pri bežiacom chlapcovi „Čo sa deje“?? „Lošadi mne ujechali „ dychčí chlapec. “No sadaj dobehneme“. Koníky sú ešte trochu nervózne, ale gazda je šťastný, že nemusel bežať až do derevni a my sme spokojní, že máme peknú fotku.

Pri vjazde do Stryja som si všimol malý trh a bufet, nuž stojíme na obed. Miestni veksláci sa chvíľu okato motajú okolo nás, ale keď vidia, že v bufete ťahám peniaze z vačku pochopia, že kšeft nebude. Popozerajú motorky, ale inak dajú pokoj. Kým obedujeme, prisadnú si k vedľajšiemu stolu štyria chlapi počas obeda stiahnu pol litra vodky ako vodu a my sa radšej praceme. Kúsok za Stryjom sa už začína terén zdvíhať tu už sú Karpaty a sú pekné, aj cesta slušná, len si treba dávať pozor na kravy migrujúce z paše domov. Po prechode hrebeňa na chvíľu zastavíme na pumpe natankovať. Sto metrov od pumpy nás zastavujú mladí policajti. “Pačemú ty pogonil belyj avtomobil?“ skúša to na mňa ešte než si odložím prilbu. Krútim hlavou, ukazujem mu, že idem priamo z pumpy a žiadny biely automobil som nenaháňal. A keď sa pýta odkiaľ ideme, len sa zasmejeme. Najprv nechcú veriť, ale keď vidí fotky len sa chytajú za hlavu. Po chvíli debaty nás pustia preč, fotiť sa s nami nechceli. Pár kilometrov nižšie je GAJ ka. Znova nás odstavujú. Tu sú starší policajti, znova debatíme, ukazujeme fotky. Pýtajú sa kedy sme naposledy pili. Hovorím, že v Kursku, výbornú Baltiku. Policajt ma volá hore do GAJ ky a ukazuje mi fúkni. Tak fúkam do luftu, on ovoniava luft, ešte raz, to už sa otvorene rehocem nuž mi s posmutnelým ksichtom vráti pas a posiela ma preč. Do Užhorodu už dorazíme bez komplikácií. Pomoceme sa po námestí, treba nejaké suveníry, minúť posledné hrivny. Ešte posledné nám zobral vekslák tesne pri hranici. Prechod cez Ukrajinskú colnicu bol v pohode, takmer nikto tam nebol, znova bumážka, pas ,techničák a už sme aj stáli v rade pred únijnou rampou. Po chvíli debaty nás sami Ukrajinci poslali dopredu, motorkári nečakajú, nuž sa presunieme k samej rampe. Tam kecáme zo Slovenkami z Ľubovne, čo boli na nákupoch. Vstúpiť do únie nie je jednoduché, tvrdli sme tam vyše hodiny pred rampou, ďalšiu hodinu za rampou. Než sme prišli na radu, dobehol nás nemec na GeeSe. S manželkou sa dva mesiace túlal po východnej Európe, Rumunsko, Moldavsko, Krym, Kaukaz a teraz sa poberal pomaly cez Tatry domov. Kua, ja mať toľko času a penez.

Za hranicou už nás nič nebrzdí, uháňame cez Svidník na Prešov a normálne sa mi ten kraj páči. Po skorej večeri v Prešove na pumpe sa rozhodneme, že spať už budeme doma. Než sa ale dostaneme na diaľnicu už je tma, chladno, mrholí a veru okrem nepremokov mi je dobrý aj pulover. Úchvatný nočný prejazd slovenskom po diaľnici si budem pamätať dlho. Okolo jednej v noci sa v Novom meste nad Váhom s Milanom lúčim. On pokračuje do Sobotišťa, ja zostávam na chalupe v Bohuslaviciach. Domov pôjdem v pohode cez deň.

Celý výlet trval desať dní, čajsi 5500 kilometrov a stál čosi nad liter evríkov. Neľutujem ani cent.

Kto chce vidieť viac fotiek, nech si klikne sem: odkaz na fotoalbum.