Varovanie!

Keď budeš lúskať články a cestopisy o Ukrajine, over si dátum /staršie sú zavádzajúce/ a porovnaj, či autor trošku nedramatizuje. Značenie k významným pamiatkam je úbohé a internetová prezentácia takmer nie je, ak je neraduj sa, môže byť neaktuálna. Nájdeš videá turistov, nie správcov. Ja som si pripravil na 5 dňový výlet množstvo alternatívnych zastávok, aby som ich na mieste vytriedil. Šiesty deň bol železná rezerva.

Cesta do Odesy

Prvýkrát na svojom výlete som mal dopredu rezervované ubytovanie a oplatilo sa! O 2.20 h spokojne vychádzam z Košíc, nikde nikoho. Policajtov v Sobranciach sa pýtam, či sú na Ukrajine pumpy otvorené aj v noci, sú a to vždy. Na hranici som vybavený za 10 minút, už netreba vypisovať žiadny papier, vojak na vstupe ti dá papier s číslom tvojej ŠPZ a policajt a colník ti dajú pečiatku. O 100 m ďalej ti vojak zoberie ten papier a ideš. Mne batožinu nikto nekontroloval. Ozaj najväčšie prekvapenie bolo na našej strane colníčka odo mňa chcela stav km a paliva na motorke. Odvetil som:“43000 a nejaké drobné!“ Chcela to presne. Myslel som, že to bude kvôli poistným podvodom, vôbec mi neťuklo, že to je kvôli benzínovej turistike.

Hneď za hranicou je pumpa. Na všetkých pumpách miestnych, národných a nadnárodných korporácií je nutný nasledovný rituál. Obsluhe povieš, že chceš platiť kartou, číslo stojanu, aký benzín /pozor A 95 je označený červenou/ povieš, že chceš plnú. Ak to odsúhlasí zapne ti stojan. Nasledovné sa mi stalo v strednej Ukrajine. Ak je to typ pumpy, kde je chlap ako v guľometnom hniezde a ty vrieskaš na hrubé sklo a jediný kontakt s ním je pohybujúci sa šuflík vznikla komická situácia. Dám do šuflíka Visa kartu chlap ju vloží do čítačky a kričí: “PIN“. Teraz kričím ja: “Daváj terminál“. On: “Nemožné, krátky kábel!“ Ja: “Otvor dvere, zadám PIN!“ ON: “Nemožné!“ Vyberám okolo 80 hrivien a platím. Benzín A 95, teda Natural stojí 1 – 1,1 € /10,50-11,65 UAH/. Ale , aby sme sa len nevysmievali každých 20 - 25 km je nonstop otvorená pumpa a takmer každá je ako u nás. Ja tankujem každých 200 km kvôli môjmu zadku a pýtam sa na stav ciest. Už druhý človek mi povedal, že mám ísť na Ľvov a nie za mestom Strij vpravo, ako ma navádza GPS a internetové plánovače, pretože regionálna cesta je rozbitá.

Cesta Ľvov, Ternopiľ, Chmelnickij

Na mojej mape označená ako M12 a E 50. Teda medzinárodná. Stav k 7. 5. 2013. Predbieham Mercedesy triedy S, BMW 5-7. A to s prehľadom! Mňa súčasne predbieha asi 50 ročný autobus, no autobus, na podvozku nákladného auta je skriňa a v nej ľudia. Limuzíny idú 10 - 20 km/h, ja 20 – 30 km/h, autobus 50 km/h!!! Nápravy a ramená mu trieskajú a vydávajú kovový zvuk, to nemôže žiadne súčasné auto vydržať. Určite má vôľu v riadení 60 0 a otrasy sa na volant neprenášajú. Niektoré vyjazdnené koľaje sú také, že idem 20 km/h a škrtám stupačkami! Vodiči sa to snažia riešiť cestou po krajnici a hline, takže je tam množstvo prachu a cesta a jamiská sú sivé. Slnko mi svieti rovno do očí a ja nemôžem sklopiť tmavý štít. Asi je tam pri moci regionálny politik, ktorý sa nepáči Kyjevu, dudrem do prilby. Zrazu je 2 km , alebo 5 km bežná okreska a potom z ničoho nič jamiská. Rozpisujem to preto, lebo na tejto ceste za sucha zapadol moderný kamión s kontajnerom. Jedno koleso sa mu točilo v prachu vo výtlku a druhé vo vzduchu. Nie je to žiadna dráma, len nesleduj krajinu, GPS a dívaj sa na cestu. Nerob nič iné, dívaj sa na cestu!!! V noci a za dažďa neprejazdné. Samozrejme prehliadol som dopravákov a meranie rýchlosti. V obci 87 km/h. Zastavujem, dávam dole prilbu. Prišli obaja, obišli motorku, predstavili sa menovite aj s hodnosťou kapitán a major. Určite som šiel okolo deväťdesiat, ale v domnienke, že som za obcou. Odchádzam bez pokuty, ale máme malé tajomstvo.

Za mestom Chmelnickij sa cesta vrátila na úroveň SR a lepšie! Od mesta Umaň je obdoba našej R1, ale s tým rozdielom, že tam nie sú nadjazdy, ale auto, ktoré prichádza z vedľajšej a chce ísť vľavo musí ísť asi 500 m v pripájacom pruhu a dostať sa do ľavého pruhu a potom má prerušené zvodidlá, kde sa môže otočiť a v tom úseku je 70 tka. Je to cesta, ktorá spája Kyjev s Odesou. Sú na nej moderné motely európskej úrovne aj cien.

Jazdu v miliónovej Odese zvládam ako – tak, pravá ruka už odmieta dávkovať jemne plyn a o 19 h teda ukrajinských 20 h som na ulici Mykolaivska cesta 144, kde je namiesto hotela fabrika! Klopem na sklo. Vrátnik hovorí, aby som obišiel fabriku, obchádzam ju a na tretej strane popri veľkom múre a ceste z piesku sa otvára posuvná brána s veľkým moderným hotelom. Fabrika má vlastný hotel v tvare „U“ rovno pri pobreží mora, izba s výhľadom na more, motorka za 2,5 m plotom s 24 h strážnou službou a všetkým možným za 180 hrivien. Strážnik vedel o motocyklistovi zo Slovenska a dal mi kľúče od izby. Ak by neotvoril bránu, nenájdem to, šiel som po ceste k pláži asi 3 m širokej a ploty mali 2,5m, k hotelu nebolo žiadne značenie.

Čiastočne zrepasovaný o 90 min sedím na motorke a idem do centra mesta. Trasa je jednoduchá asi 4 km rovno po trojprúdovke jedna odbočka vpravo jedna vľavo a som tam v okolí Prímorského bulváru. V parkoch je množstvo mladých ľudí, ale elegantne oblečených. Zdôrazňujem tak vkusne oblečených, že som príjemne zaskočený. Staré uličky majú jedinú chybu, za ktorú nemôžu. Na Ukrajine je povolené mať na predných bočných oknách tmavé fólie. Ale ako to už v prírode býva samci sa chcú prezentovať, ako to však dosiahnuť, keď ťa za fóliami nevidno? Hluk je pomocník, buď reve motor, alebo rádio. Asi vplyvom dnešných nonstop 1180 km na to nemám náladu a idem spať.

Ráno múdrejšie večera

Veru tak. Ráno sa od „Administrátora“- vedúca hotela dozvedám, že námorné múzeum je vyhorené do tla. Škoda. Od rána sa motám na ľahko v motorifliach po meste. Architektúra ako v Marseille, ktoré poznám výborne. V širšom Odeskom centre čistota nevídaná, oproti Taliansku, Francúzku. Budovy mierne zanedbané, ale nič strašné. V užšom centre je všetko vzorné. Finišujú prípravy na zajtrajší Národný deň 9. mája. Motám sa okolo domu opery, archeologického múzeá, radnice, sochy Richelieu. Aj tomuto vnukovi zlého kardinála z Troch muškatierov Odesa vďačí za svoju podobu. Bolo to mesto rozmaznaných rebelov a intelektuálov, ktorí sa sem vždy „odložili“ pred nepriazňou Sankt Peterburgu. Tí ozajstní rebeli, cestovali z Moskvy na východ s jednosmerným lístkom. Do GPS zadávam obec Nerubayske, múzeum partizánskej slávy. Dedina splynula s Odesou.

Katakomby

Pod Odesou je ich odhadom 2500 km, nie je to preklep. Sprievodcovi rozumiem takmer všetko, ospravedlňuje sa, že nemajú prúd. Myslím si, že je to vtip a dvihnúť surovosť podzemných chodieb. Platím vstupné asi 30 hrivien a dostávam sviečku. Dlho predlho sa tu ťažil kameň, celé mesto je postavené na ementále, preto v Odese nie sú viac ako štvorposchodové budovy a Odesa je rozsiahla. Počas II. svetovej vojny sa tu ukrývali celé rodiny a partizáni. Konštantných 12 °C v chodbách kráčam zhrbený, najväčšia izba mala asi 16 m2 . Klasický 200 litrový sud je piecka na chlieb, dva okrúhle kamene mlyn, v práčovni sa prádlo síce pralo, ale schlo na ľuďoch. Osobne na mňa najviac zapôsobila detská škôlka a škola. Kamenné lavice, tabuľa kus dosky a počítadlo, ozaj silná káva.

Kto ochorel na chrípku, alebo TBC nemal šancu sa v podzemí vyliečiť. Nemci tam vháňali plyn, bojové psiská to vzdávali po 50 m. Bol tam aj Slovák Gusto Bezák a na stene sú jeho kresby. Na konci sú autentické fotky a dobové dokumenty. Hovorte si čo chcete o propagande, ale niektoré dobové plagáty majú svoju silu dodnes.

Kráčam ku motorke, na stĺpe vidím montéra, ozaj nemali prúd. Do GPS ťukám park 411. brigády. Cieľ 35 km po obchvate mesta. V parku si v skromnej reštaurácií objednávam pečenú rybu a všetko ukladám do mozgu. Ryba bola obrovská a výborná, ja si uvedomujem, že títo ľudia sú tvrdí ako kameň, že ich nezlomil Stalinov hladomor, fašizmus. Nerozhádže ich nekvalitná cesta, ani skorumpovaný politik. Prečo sú takí životaschopní ľudia nemí a bezbranní ako ovce?

Objednávam si ešte jednu noc v hoteli a okolo 16 h sa prechádzam po pláži. Ľudia na pláži majú jednu zásadu, čo si k moru prinesú, to tam nechajú, okrem detí a psov. Nebaví ma chodiť po smetisku a idem do hotelového parku pri mori. Mám to do Bachčisaraja na Krym okolo 500 km a neviem akej kvality je cesta, chcem ju prejsť cez deň.

Nevedel som, že nasledujúce cesty budú kvalitnejšie ako naše! Idem do jedálne a babke hovorím, že si chcem objednať večeru. Zavelí: “Príď o 18 h presne, nakŕmim ťa, cena 35 hrivien!“ Prichádzam presne a neľutujem! Omladol som. Paradajky plnené syrom chutia ako paradajky, zabudol som aká výborná je uhorka so soľou a ako vonia! Pečené mäso je famózne. Smotana sa nedá vyliať z pohára, nič supermarketové. Bábuška je ťa tu škoda! Ochrankárovi pre istotu hovorím, že odídem o 4 h ráno, aby som ho nehľadal, keď bude spať. Chlapa som urazil. Uvedomelo si ľahnem o 21 h, samozrejme, že tri hodiny nemôžem zaspať. Prešiel som 80 km.

Bachčisaraj

Za úsvitu sa mi išlo dobre takmer všade som išiel 110 km/h, Mikolaiv, Cherson, Krasnoperekopsk ubiehajú rýchlo a ja si triedim čerstvé zážitky. Po vstupe na Autonómnu republiku Krym začína silný bočný vietor, dobrá široká cesta bez áut a ja nemôžem ísť rýchlejšie ako 90 km/h. V Simferopoli mám trošku problém vymotať sa z mesta, pretože je uzatvorené kvôli štátnemu sviatku, veď práve 9. Máj. Na jednom z prechodov pre chodcov púšťam mamičku s trojčatami, chlapcami, oblečených za malých námorníkov. Mávame si o dušu. Na križovatke oslovujem chlapíka na Keeway Landcruiser 250. „Poď za mnou“ :kričí. Vyvádza ma z mesta, zastavuje a ukazuje rovno a 3 x po 10 prstov. Chápem, 30 km. Na rýchlostnej ceste tankujem, obchádza ma Yamaha MT 01. Chlap sa pristavuje a pýta sa či niečo nepotrebujem. Odpovedám: „Nie ďakujem...počkaj, ako sa u vás povie Bachčisaraj, neviem to naklikať do GPS.“ Vyťahuje mobil s uhlopriečkou malého TV a na štvrtý pokus máme tie správne písmena.

V Bachčisaraji sa 4 x opýtam na Chánov palác a nájdem odbočku. Cesta a kraj mi silne pripomína Grécku Meteoru. Samozrejme Krymskí Tatári sú moslimovia, majú mešity a minarety. Sú výrazne nižší a útlejší. Komplex paláca je celkom pekný, mne však učarujú skaly nad ním. Idem na najvyšší bod v areáli, tam je trošku nevkusne umiestnený pamätník padlým v II. svetovej vojne. A čo nevidím? Ako z propagandy. Lenže bolo to dojímavé a bez propagandy. Starenka s vnučkou, či pravnučkou, slávnostne oblečené položili kyticu, poklonili sa a odchádzajú pomalým krokom, dievčatko pomáha starkej. Sme tam len traja. Silný moment, nepoužitá zrkadlovka ostáva na visieť krku.

Keď vyjdeš z paláca a pôjdeš vpravo do kopcov po pár km prídeš na neupravené parkovisko. Ak by si šiel ešte 2,5 km pešo, alebo na džípe prídeš do stredovekého jaskynného mesta Čufut – Kale, Pevnosť Židov. Dlho váham, odchádzam.

Balaklava

Cesta ma vyvedie rovno do prístavu a ja na druhej strane zálivu vidím vstup do skaly pre ponorky. Dnes je záliv plný jácht a lodí, pred pár desaťročiami tu parkovali drahšie stroje. Asi v roku 1955 sa vojaci rozhodli, že do skaly vytesajú ponorkový servis. A o 8 rokov mohla ponorka vplávať z mora „do skaly“.

Tam bol 680 m dlhý tunel, kde ju servisovali a opravovali. Ak to bolo nutné vodu vypumpovali. Hrúbku protiatómových dverí netreba komentovať. Prehliadka trvá skoro hodinu aj s podrobným výkladom. Celé to malo jediný háčik.

Keď to postavili medzitým vyrobili atómové ponorky a tie majú viac ako 8 m v priereze a do Balaklavy nevošli. Múzeum sa rozrastá o ďalšie exponáty. Po stenách sú dobové fotografie. Škoda, že tam nekotvila ozajstná, bolo by to 100%!

Sevastopoľ

Vstup z kopca do nedávna „zakázaného mesta“ je impozantný. V meste mali a asi aj majú prístav vojenské lode Ruska a Ukrajiny. Je ich tam viac než dosť. Širšie centrum je pre autá uzatvorené, pyrotechnici prezerajú koše, pichajú kovové tyče do kvetináčov, každých 200 m je policajná hliadka. V prístave s výhľadom na obrovské vojenské lode večerám. Je to mesto námorníkov.

Oj, podraželo. Čím južnejšie, tým drahšie. V okolí prístavu moje GPS ukazuje blbosti, resetujem ho, taktiež. Malý problém je, že všetky hotely sú obsadené, veď je sviatok a bol krásny deň s kopou sprievodného programu.

Alupka

Fantastickou cestou, kópiou Jadranskej magistrály sa rútim do Alupky. Je to malé letovisko. Obrovské skaly vľavo, dobrá cesta a more vpravo. V centre mestečka sú vkusné domčeky a v nich „nadháňači“ núkajú ubytovanie. Bežne okolo 40 €. Ale aj na parkovisku sú majitelia domov. Toto musím opísať. Prísľub – za 25 € chata pre mňa. 120 kg pani vysoká 160 cm mi sadá na moto, ideme do prudkého stúpania, modlím sa nech to kufor vydrží. Potom prudko dole, na nádrži mám odtlačok rozkroku. Výsledok – pri starej bytovke je unimobunka. Potom veziem mladú žabku pozerám päť možností bieda a to som pristúpil na 40 €. Odchádzame z mesta a vidím kemping.

Za 15 € plesnivá, zatuchnutá posteľ v starom obytnom prívese. O pár km sa pristavujem pri piatich motorkároch. Pýtam sa na ubytovanie do 30 €. Odpoveď: “Takmer nemožné, dnes určite nemožné.“ Volajú skúšajú, nič. „Vodca“ Saša mi po 20 min ponúkne ubytovanie v jeho chatke za 30 €, ale v Jalte. Je tma, nemám na výber. Idem. Neviem kde. Vystupujem pri stromoch a potôčiku, motorku mi zamknú do garáže, dajú do ruky kľúče a povedia:“ Ráno ti otvorí garáž Váňa z tohto domu a daj mu kľúče“. Lenže mi sme sa so Sašom a jeho manželkou zakecali. Prebrali sme všetko politiku, cenu nehnuteľností, motorky, cestovanie, deti a jeho výrok ma pobavil :“Jedno dieťa je málo a dve veľa.“. Pýtal sa ma, kade idem naspäť. Trasu mi vylepšil, dal kontakt na mechanika v Pervomajsku a povedal, že tam odpadnem. A tak sa aj stalo. Odpadol som. Prešiel som 710 km.

Jalta a znova Alupka

V noci som preklínal, že som taká fajnovka. Bol som dosť unavený a nevedel som zaspať. Sašova chatka bola ako z papiera a ten potôčik akoby tiekol okolo môjho vankúša. Fúkal vietor a konáre búchali o plechovú strechu. Skoro ráno vstávam. Raňajkujem posledné núdzové jedlo. V rannej Jalte hľadám Livadijský palác. Tam si traja bossovia rozdelili časť sveta po II. svetovej vojne. Dvere k záhradám palácu sú otvorené kvôli smetiarskemu autu a ja idem za ním, potichúčky a diskrétne. Krásny výhľad mám pre seba. Prešiel som 7 km a už som spokojný, usmievavý. Vraciam sa späť do Alupky pozrieť Voroncov palác a jeho parky. Je 8 h ráno a plán je splnený, vychutnávam si cestu okolo Krymu. Prichádzam na pumpu k dvom diskutujúcim zamestnancom a som svedkom rozhovoru o výplate. Prišiel som oproti nim a oni nevideli ŠPZ. Prvý sa pýtal druhého na mzdu a zároveň sa ponosoval:“ Pracoval som 19 dní a dostal som 3800 hrivien“ /380 €/. Vstupujem do debaty: “A koľko hodín si odpracoval?“ Odvetil:“ No predsa 456.“ /19 x 24/.

Po 30 minútach spokojnej relaxačnej jazdy vidím odbočku na Artek. V minulosti najväčší pioniersky tábor na svete. Keď tam kedysi prišli deti z chudobných rovín ZSSR museli byť v pozemskom nebi. Dnes tam boli detské sanatória. Za rampu som sa nedostal. Cestou predbieham Nemca na malej jednovalcovej Suzuki. No nič smerujem na severozápad do Pervomajsku. Znova ma skúša silný bočný vietor, rovina, nekonečné polia. Skúšku nezvládol chlapík na V Strome, ale už je pri ňom sanitka /Mercedes Sprinter/.

Riadne som drel po prejdení mesta Pervomajsk /od Slovenska severne nad ním/na ceste M 26 uprostred ničoho je šípka Múzeum raketového vojska.

Odbočujem na makadamovú cestu je tam obrovská oplotená lúka. GPS zmĺklo. Všade sú rakety, niektoré sa nedajú prehľadnúť majú totiž 34,3 m /ako 12 posch. bytovka/, dolet 15.000 km, presnosť 500 m, váhu vyše 211 t!!! Akčný rádius tretina sveta. A to bol rok 1988. Niekde boli odstránené povrchové časti a pozeral som na dýzy, dotkol sa super materiálov, motorov.

Koľko nezaplatených Top géniov nedávnej minulosti to zostrojilo? Aká bola cena rakety a vývoja? Určite kozmická. Len pozemné ťahače týchto rakiet boli famózne, náves mal nastaviteľné výšky náprav a poháňané elektromotor. Nevedel som sa pritom poriadne odfotiť na samospúšť má 12 sekúnd. O chvíľu prichádzam k pootvorenému poklopu medzikontinentálnej balistickej rakety SS 18 Satan. Pozerám na odpaľovaciu rampu do zeme. Neviem to okomentovať.

Pri výstupe z areálu, už po 18.30 h ma oslovuje chlapík a pýta sa odkiaľ som. Hovorí, že som nezaplatil. Kľudne by som zaplatil, keby bolo komu a kde. Ponúka mi za 100 hrivien prehliadku riadiaceho centra odpalov v podzemí. Okamžite platím. Volá na kultivovaného charizmatického chlapa. Asi 65 ročný pánko, štíhly, pružný, vitálny ma vedie podzemným labyrintom chodieb, po stenách sú desiatky hrubých, zaizolovaných káblov a to je ich o 1/3 menej ako držiakov, prekonávame veľa bezpečnostných dverí. Potom ideme dole výťahom. Žiadny rámus heganie, všetko funguje. Nikde nie je vlhko, všade je sucho a čisto. Prichádzame do riadiacej miestnosti. Ja si sadám do jedného kresla a sprievodca mi ukazuje, ktorý gombík sa musí stlačiť a súčasne pootočiť kľúčom. To musí byť synchrónne aj na druhom identickom stole, núka sa, že ma pritom odfotí. Nie je to zložité, je tu gombíkov a tlačidiel ako v Jaslovských Bohuniciach.

Akú zodpovednosť niesol človek s kľúčikom na krku? Pánko mi vysvetľuje, že tu bolo ešte 37 t ľadu, aby horúce plyny všetko neroztavili. Trošku debatujeme, čakám ho a on vypína množstvo vecí. So zatrpknutím hovorí, že tu pracuje roky. Nevyzeral, že by tu chodil so samopalom okolo plota. Nezávidím mu, pracovať na špičkovom utajenom pracovisku a na dôchodku tu vodiť turistov. Konštatujem, že toľko vyhodených peňazí som ešte nevidel. Je ticho, po chvíľke povie: “Čo všetko sme mohli mať a ako sme mohli žiť, keby...“ Ja v duchu dodávam: “Sme - ste tu neblbli! Kde na to vziať? Jednoduché, nezaplatiť 300 miliónom pracujúcim adekvátnu mzdu a držať ich nad hladinou životného minima.“

V prízemných budovách sú dobové fotografie, časti riadiaceho centra. Už to nevnímam mozog mám obsadený zážitkami. Idem pár km a keď sa dostanem na spojnicu diaľnicu Odesa – Kyjev zastavujem v prvom modernom moteli. Slušné ubytovanie 300 hrivien. Skvelá kuchyňa, ale polievka a večera 100 hrivien. Sedím pri stole pozerám fotografie a nedochádza mi, čo som videl. Sáša, ďakujem za tip! Konečne spím ako drevo. Prešiel som 720 km.

Helmut – klasik

Absolútne spokojný ráno sadám na motorku som zmierený s rýchlosťou 60 až 90 km/h a samozrejme podľa potreby aj 20 km/h. Na tie najhoršie úseky za tých pár dní nahádzali štrk, ktorý tam o pár dni nebude. Ako si tak veselo cestujem, predbieham nemeckú motorku, tú maličkú. Počkať, veď včera som ho predbiehal o 1000 km južnejšie! Zastavujem ho. Je to Suzuki Van Van 250. Helmut je oblečený v čiernom, plocha na hlave, kde zvyknú mať ľudia vlasy je výrazne menšia ako jeho prilba. Má „letecké“ okuliare s lepeným sklom, čierne topánky a ružové šnúrky. Má asi 60 rokov, je štíhly.

Nemá GPS iba mapu a rozpis ciest s číslami. Má textilné brašne a z nerezu vyrobené platne, aby mu brašne nešli do kolesa. Vzadu ma 5 l bandasku a na pravej strane mu na retiazke visí nerezový hrnček. Má na 6 000 km cestu 10 – 12 dní. Samozrejme absolvoval Krym a Kerčský záliv, na ten som ja vykašľal, ale mal som ho v pláne. Hm, škoda. Helmut si to hasí komplikovanými cestami do severného Rumunska. V neznámej obci predbehujem nákladné auto po dvojitej plnej a za dedinkou ma čaká pod stromom dopravák, ktorého prehliadam. Spustí sirénu o 50 m zastavím, príde ku mne. Pokecáme a máme spoločné tajomstvo. Cestou registrujem reklamy na futbalový zápas, ale na motorkách. Od Ľvova idem na západ do Poľska. Na ukrajinskej strane som pár minút a na poľskej 1 h a to som bol ôsmy v poradí.

Meškanie 7 minút

Za mestom Przemyśl spoznávam klubovňu motorkárov, kde som stretol v roku 2006 správnu bandu. Vidím pár motoriek a dym. Pýtam sa na pár mien. Vychádza chlapík, pozerá a hovorí. „Teba poznám, už si tu bol, chodíš sám. Kde si bol?“ Kecáme ako ženy. Núkaju mi klobásky a ja utekám domov za rodinou, díky chlapci! Potom sa to snažím dohnať na ceste. Na super ceste, obdoba Jahodnej v mieste, kde je 90 km/h predbieham bordový Opel, ktorý ide 60 km/h, ale cez dvojitú plnú. Aha, svietia mu stroboskopy v maske. Zdržanie 20 minút. Doma som tesne po 20 h. Pozdravím manželku a šepká mi, že meškám 7 minút, malá dcérka zaspala. Nedá sa všetko stihnúť. Prešiel som 890 km.

Dojmy a fakty

3600 km, 5 dní, spotreba 3,9 l/100km, celkové náklady 350 €. Hlavné cesty sú vedené mimo obcí. Áut na ceste je 3 x menej ako u nás. Všetky staré autá idú po krajnici. Nikto ma neohrozil odbočovaním vľavo ani inak. Nikdy ma policajti nezastavili bezdôvodne. Pokladničný doklad som dostal len keď som platil kartou. Stretol som len jedného zamračeného človeka a to bola pani, ktorá predávala vstupenky do Balaklavy za hotové a vydávala pokladničný doklad. Eurá som menil na Slovensku a kurz na Ukrajine v bankách bol o 1% nevýhodnejší. Zem na juhu je čierna, nerastných surovín majú dosť, majú solídny ťažký priemysel, more, hory. Bežným ľuďom sa žije podstatne ťažšie ako u nás. Kde je chyba? Asi v Kyjeve. Veľmi nám závidia ako sa nám, Slovensku darí.