Rubikon

Bolo pár dni pred Vianocami. Chladný večer v chladnej hotelovej izbe. Cudzie mesto, cudzia krajina, cudzie sny, na plnenie ktorých som sa za šuchotu farebných papierikov podujal. Dva roky som pre seba nechcel nič. Len niekoľko týždňov voľna na cestu do Compostely. Tri týždne pre seba, tri týžne, na ktoré som sa bál vystúpiť z dobre rozbehnutého vlaku biznisu.
“Bože, čo mám urobiť?“

Niekto klope. Kto ma už len tu môže hľadať.
Správca hotela, v ktorom som pravidelne býval na svojich služobkách. Poprial mi šťastné sviatky a strčil do ruky úzku taštičku. Položil som ju na stôl, pozrel dohora s nevyslovenou otázkou:
„Kde sme to prestali?“
Z darovanej taštičky som bezmyšlenkovite vytiahol fľašu bieleho vína. Španielskeho. Na etikete bola perokresba kamenného mostu v Puente la Reina – mostu, na ktorom sa spájajú štyri francúzske vetvy cesty sv. Jakuba do jedinej Camino...
„Ďakujem!“

O päť mesiacov neskôr

Vyrážame trocha neisto – ja a môj verný spoločník – skúter Honda Dylan, ktorému v hrudi bije malé, ale o to statočnejšie 125-kubíkové srdce. Ako prvá prekážka sa nám do cesty postavia Alpy. V zime tam bolo málo snehu, ale tri týždne pred štartom ich postihla snehová kalamita. V deň odchodu na internete ešte u niektorých priesmykov svietil červený nápis: Closed. Púť často mení itinerár na zdrap papiera. Uvidíme...

Je úplne jedno, či človek Alpy miluje alebo nenávidí. Pre ich polohu sa im na cestách Európou len ťažko vyhne. Využívam nutné „zlo“ a po prvej dažďovej prehánke zastavujem pred vynovenou bazilikou v Mariazell. Stavebný ruch, tak netypický pre sobotné odpoludnie, má jediný dôvod. Návšteva pápeža je na spadnutie. V kľude je snáď len čierna madona – patrónka Slovanov. Pokoj prichádza vekom a múdrosťou prežitého. Koľká múdrosť musí byť obsiahnutá v soške tak starej, že drevo úplne sčernelo? Jej oči hľadiace do predkresťanských dôb nepohnute čakajú. Čakajú, kým pred ňu predstúpi skutočná viera a ona bude môcť vykonať ďalší zázrak. Dnes tu početná skupina poľských turistov vykonáva naučený rituál. Našťastie ja nie som ten, kto ma posúdiť, koľko čistej túžby je v ňom obsiahnuto. Nečakám ani na zázrak. Stačí mi pomoc mladej pumpárky v Zell am See, vďaka ktorej nachádzam kemp a nočný dážď sa ma už netýka.

Človek nemôže chcieť všetko a tak ráno nechávam Grossglockner nepovšimnutý a južný hrebeň prekonávam tunelom Folbertauren. Prvý skutočný pass ma čaká až na talianskej hranici. 2052 metrov vysoký Staller Sattel ma víta dažďom, hmlou a červenou na semafore. Talianska strana priesmyku je jednosmerná. Do celej, kedy ho na 15 minút otvoria, zostáva desať minút. Postačujúcich na to, aby mi pri snahe uchovať si autentickú atmosféru, zmokol a zarosil sa objektív fotoaparátu.

Nevadí, veď križiaci tiahnúci desaťročia údolím k talianskemu Meranu sa tiež nezaťažovali fotením. A predsa tu po nich zostali nezmazateľné stopy. Štvorhranné strážne veže rozostavené v úbočiach na dohľad od seba, viac či menej zachované hrady, kostoly. Hlavou ubieha ich príbeh rovnako rýchlo ako cesta pod kolesami zmoknutého skútra. V šedej regenke vyzerám tak trocha ako stredoveký chudobný rytier. Len dúfam, že nedopadnem ako oni. Francúzskemu kráľovi som žiadne peniaze nepožičal, tak snáď o život nepôjde. Lenže ak do desiatich kilometrov nenatrafím na pumpu, budem tiež potrebovať koňa.

Jaufen pass Skôr než sa mi darí natankovať na švajčiarskej strane hranice, musím prejsť pasovou kontrolou. (Písal sa rok 2007 – poznámka autora.) Európa, ktorá na staré kolená dostáva rozum a postupne ruší nezmyselné hranice, sa pre konzervatizmus nedokáže ešte zbaviť všetkých vrások. Však kto by sa čudoval konzervativizmu krajiny, ktorá na federálnej úrovni priznala ženám volebné právo až v roku 1971. V roku, keď už človek chodil po Mesiaci! Nemám chuť niečo vysvetľovať podozrievavým úradníkom a tak na otázku kam idem odpovedám: „Do Münsteru, ku kláštoru sv. Jána Krstiteľa“. Jeho vežu vidno už z colnice a tak mu svoje nemecko-jazyčné tvrdenie dopĺňam aj medzinárodným ukázaním prstom. Neklamem, veď stredoveký kláštor je jedným z mojich cieľov. No za neúplnú pravdu prichádza trest. Umbraillpass je stále uzatvorený. Škoda, ale nevadí...

Vadilo. Na Ofenpasse sa dostávam do výšky cez 2000 metrov a cesta cez Zernez a St. Moritz sa neustále drží tesne pod touto výškovou hranicou. Naťahujem na seba oblečenie – vrstvu za vrstvou, no dážď a studený vietor si vždy nájdu cestu až na kožu. Teplota pomaly ale isto atakuje nulu a dažďové kvapky znenazdajky zbelejú. Veľké mokré vločky sa aj vďaka silnému vetru lepia na priezor prilby a ja neviem či si ich utierať, alebo na klzkej vozovke radšej pevne zvierať riadidlá. Rozum káže zastať, ale do špiku kosti skrehnuté telo ma jediný cieľ. Malojapass a potom čo najskôr dole – do Talianska.

Západné pobrežie Lago di Como, tak nestriedmo obdarené romantickými zákutiami a scenériami je zahalené závojom hustého dažďa. S hmlou na sever Pádskej nížiny sadá tma. Nie. Nezostanem tu spať. Čím skôr preč z tej zimy, čím skôr preč z toho dažďa. Východiskom je diaľnica. V Taliansku ju môžu používať motocykle až od 150 ccm, ale okolnosti ma nútia chýbajúcich 25 kubíkov nejako imitovať. Našťastie Dylan, so svojím vyše tuctom koní, nemá problém udržiavať rýchlosť okolo 100 km/h. Zato ja mám problém s triaškou podchladeného tela. Keď sa na túto situáciu pozerám rozumovo, bola to hlúposť nezastaviť a neskončiť v teplej posteli niektorého z množstva penziónov. Niečo ma ale nezadržateľne nútilo pokračovať. Ovocie toho rozhodnutia malo dozrieť čoskoro.

Milano, Novara, Torino sa pre mňa stávajú len smerovými tabuľami nad dokonalým asfaltom diaľnice. Skútrik sa drží statočne, ja už pomenej. Získavam prehľad o kvalite všetkých teplých nápojov v automatoch čerpacích staníc. Umelohmotné poháre sú dobrý vynález. Nepočuť na nich klepanie zubov, ktorého sa už hodiny nedokážem zbaviť. Dante vedel, prečo vo svojom pekle miesto ohňa zoslal na hriešnikov mráz a chlad. Jediné teplo cítim v srdci. Blížim sa k milovanému Francúzsku.

Hranicu je možné prekročiť dvoma spôsobmi. Dlhým diaľničným tunelom, alebo 1854 metrov vysokým priesmykom Montgenevre. Volím druhú možnosť, aj keď vplyvu tunela sa nevyhnem. Niekto na ňom zabudol zavrieť dvere a tak sa nadránom dvíha prudký protivietor. V jeho nepravidelných poryvoch sa nedokážem udržať v jednom pruhu a hádže ma po celej šírke autostrády. Našťastie o tretej ráno ešte prázdnej. Aj tak zastavujem na SOS stanovisku a schúlený za trojradé zvodidlá čakám na lepšie časy.

Som rád, že som sám. Ak by som bol niekoho na cestu prehovoril, teraz by mi asi nadával. Takto namiesto hádky vnímam len ticho a samotu. Nie osamelosť, len pozitívnu samotu, ktorá mi dovoľuje pustiť sa do upratovania svojej mysle. Nebojím sa samoty ani ticha. Nemám už nič, pred čím by som potreboval utekať. Nemám strach zo seba samého ani z tichého hlasu svedomia, ktorý začína byť v takýchto chvíľach počuť. Práve naopak. Cielene vyhľadávam momenty ticha a samoty, v ktorých je hranica medzi nebom a zemou taká tenká, že je možné cez ňu nahliadnuť. Toto sú momenty, keď púť dáva pútnikovi svoje dary a talenty.

Ranné zore ohlasujú východ slnka, ktorým ale táto noc nekončí. V priesmyku sa v ostrých slnečných lúčoch trblietajú vločky zmrznutého snehu a chlad nepoľavuje. V Briancone sa stáčam na severozápad. La Salette je na dosah, no nie na dohľad. A ten sa v stúpaní na 2058 metrový Col du Lautaret neustále zmenšuje. Dotýkam sa oblakov až ma celkom pohltia. Voda na ceste sa mení na snehovú kašu a ta na súvislú vrstvu snehu. Naokolo nič, len biela tma. S malou dušou míňam kamión prevrátený v priekope. Z terasy pod vrcholom trčí chvost stojacích aut. Predbieha ma húkajúce auto cestnej služby. Stop. Pre snehovú búrku je priesmyk zablokovaný. A po vyprostení kamiónov pustia len osobné auta s reťazami...

Únava, chlad, rezignácia. Preč z hôr, preč odtiaľto. Ale najviac mrazí sklamanie. La Salette bolo pre mňa dôležité. Veľmi dôležité. Opustilo ma náhle, v poslednej myšlienke, keď som na pravé poludnie vliezol pod paplón. Netušiac, že vyhriate kachle v malej izbičke sú znamením lepších zajtrajškov.

Súkromné zjavenie

Otváram oči a snažím sa zorientovať v čase a priestore. Vonku je nový, až neskutočne slnečný deň. Osemnásť hodinovým spánkom oddýchnutá myseľ začne pracovať a skladať útržky spomienok na posledné udalosti. Som vo Francúzsku. Dnes je 30. máj – sviatok Johanky z Arku, mojej patrónky, ktorá pre mňa toľko znamená. Nočnou jazdou som si nadbehol jeden deň. A tento, sviatočný, je darom pre mňa. Darom, čo sa neodmieta.

Na recepcii vyplatím ešte jednu noc, odstrojujem motorku a len tak, naľahko, mierim na sever. Cesta, vzdúvajúca sa nad krasovými kaňonmi opúšťa panorámu 2709-metrového Pic de Bure, aby za horským mestečkom Corps začala stúpať k zasneženému vrcholu Mont Gargas. Beloba čerstvého snehu ostro kontrastuje s mladou zeleňou. Snehová lavína padnutá cez cestu pripomína včerajší nevľúdny deň. Majestátna bazilika na jej konci zasa nedovolí zabudnúť na udalosti spred stošesťdesiatich rokov. Práve na tomto mieste došlo 19. septembra 1846 k druhému Vatikánom uznanému mariánskemu zjaveniu.

Matka Božia, alebo ako ju deti nazvali – Krásna Pani, sa zjavila jedenásťročnému Maximinovi a pätnásťročnej Mélanii, slúžiacim v tom čase v la salettskej osade Ablandis. Plačúca Pani odovzdala deťom, pasúcim v alpskej stráni kravy, svoje posolstvo a varovanie ľudstvu. „Moje deti, oznámte to celému môjmu ľudu“, znela jej posledná prosba.

Súkromné zjavenia nie sú článkom viery. Sú to znamenia, ktoré človek môže prijať či odmietnuť. Ich význam je v možnosti vystúpiť zo zabehnutých koľají a pozrieť sa na veci okolo nás z iného uhla. Tu, 1800 metrov nad hladinou každodenného zhonu a nepodstatných podstatností, vládne ticho a pokoj. Zrazu okrem danej chvíle na ničom nezáleží. Tu a teraz. Cieľ bezpočtu mystických náuk prichádza za múrmi novorománskej baziliky z roku 1861 akosi samovoľne. Únava z dvoch tisícok kilometrov je preč. Nikto ma do ničoho nenúti, nik ma o ničom nepresviedča. Som tu sám bez toho, aby som pociťoval samotu. Je len na mne, či sa napijem z Malého prameňa, ktorý od chvíle zjavenia nikdy nevyschol. Je len na mne, kam povedie moja cesta.

Matka Božia, matka, ku ktorej smeruje zrak miliónov kresťanov. Matka, postoj ku ktorej žiaľ kresťanov aj rozdeľuje. Koľkí ju neprijali? Koľkým prekážala natoľko, že sa vyčlenili z prúdu rieky a vytvorili vlastné paralelne ramená. Niektoré živé a plné rýb, iné slepé s mŕtvou a zahnívajúcou vodou. A pritom každý, kto hľadá Ježiša, je jeho učeníkom. A pre každého učeníka platí Kristove: „Hľa, tvoja matka.“ /Jn 19,27/

Žiaľ, aj v rímskokatolíckej cirkvi, ktorá je nositeľkou úcty k Panne Márii, spôsobuje mariánske hnutie nemalo problémov. Mnoho členiek mariánskych spoločenstiev je tak zapálených pre svoju činnosť, že im pri pohrúžení do modlitby ruženca na nespočetných pútnických miestach uniká vlastný život a rozpadávajú sa im manželstvá. Ich duchovné prežitky a vytrženia im dávajú pocit, že robia niečo veľké. A pritom zabúdajú žiť vieru uprostred svojich rodín a všedných dní. Ale... ja nie som ten, komu prislúcha súdiť.

Bazilika N.D. de La Salette je postavená z prírodného kameňa, ktorý sa vyskytuje všade naokolo. Preto, aj napriek svojej veľkosti, zapadá do prostredia a splýva s ním v jedinečnej symbióze. Dáva miestu punc jedinečnosti a jedinečnosť miesta dáva bazilike zmysel. Je obrazom symbiózy „vody a vína“ (viď. 2 Mach 15,40), prežívania života viery „tu a teraz“, na mieste a v prostredí v ktorom žijem.

Ani zvnútra nie je bazilika vymaľovaná. Tmavý kameň stien a malé vytrážne okná nechávajú interiér v šere. Bodové svetlá osvetľujú len bielu sochu Panny Márie na oltári a ukrižovaného Ježiša po jej pravej strane. Na týchto miestach sa hneď zastaví oko pútnika a vyvolá v jeho srdci nezabudnuteľný dojem. Bočným lodiam dominujú nástenné maľby. Vpravo svadba v Káne Galilejskej, kde Ježiš vykonal svoj prvý zázrak a vľavo výjav Márie pod krížom. Začiatok a koniec, Α a Ω.

Atmosféra baziliky je neopakovateľná. No na jej precítenie potrebuje človek pokoj a ticho. Ak sú na parkovisku zájazdové autobusy všade naokolo kopa znudených a hlučných turistov, to sa asi čaro miesta stratí. Ako som už písal, púť obdarováva pútnika darmi. Jedným z tých, ktoré som dostal je, že som v bazilike úplne sám. Predstavujem si, že som pastierom v tomto zabudnutom kúte sveta. Znenazdajky ku mne prichádza krásna Pani...
„Neboj sa...“

Do krajiny katarov

Dauphinske predhorie Álp je zjazvené hlbokými kaňonmi a malebné osady sa krčia vtlačené do skalných stien. Zastavujem, aby som si jednu z nich zvečnil. Zdatný pes, bežiaci so zúrivým štekotom oproti, má ale iný názor. Dávam mu za pravdu a chvatne odchádzam v ústrety preplneného Avignonu. Opevnené staré mesto s hradbami prilepenými ku skalnému masívu, ponúka oku turistov lahodiace kultúrne skvosty. Tu, pod ich nohami, kráčala časť histórie Francúzska aj Európy.

Písal sa rok 1309, keď pápež Klement V. opustil anarchiou ohrozovaný Rím a preniesol Petrov stolec do Avignonu. Pod ochranu kráľa Filipa, ktorá sa však zmenila na „babylonské zajatie“ kresťanskej cirkvi. Monumentálny pápežský palác, tak obdivovaný, však pripomína rozkol a morálny úpadok. To, čo sa odohrávalo za jeho múrmi za pápeža Jana XXII je jednou z najväčších škvŕn na rúchu kresťanskej cirkvi. Trvalo presne sto rokov, než skončilo avignonske dvojvládie a stolec sa vrátil späť do Ríma.

>

Lenže stratenú dôveru sa už cirkvi nikdy nepodarila obnoviť. Tak ako povodňami poničený Avignonský most už nikdy svojimi dvadsiatimidvoma oblúkmi nepreklenul tok rieky Rhôna. Len štyri z nich tu naďalej pripomínajú čas chamtivej slepoty a blúdenia. Zablúdenie v starých úzkych uličkách aj mňa donútilo na chvíľu zapochybovať, že ešte niekedy uvidím svoj nevedno kam zaparkovaný skúter.

Avignon bolo jedno z miest, na ktoré som sa tešil. Veď ponúka na obdiv toľko jedinečností. Počas posledných dní strávených v samote som sa ale stíšil natoľko, že mi okolitý ruch preplnených ulíc začal prekážať. Naviac ako by som zo svetlohnedého kameňa mesta cítil ozvenu udalosti, ktoré sa tu pred sedemsto rokmi odohrali. Necítil som sa tu dobre a chcel som čo najskôr preč. Netušiac, že tušenie zlého, blúdenie a hľadanie motorky je predobrazom udalostí nesledujúcich rokov môjho života. Na púti náhody nejestvujú...

Alpy sú definitívne preč. Ešte prekonávam pár malých priesmykov pohoria Alpilles so stredovekým opevneným mestečkom a hradom Les Baux z 11. storočia. Rozľahlý Arles obchádzam oblúkom obchvatu až sa predo mnou objaví „nič“. Doslova. Nekonečná rovina oblasti Camargue, pretkaná hladinami nespočetných jazier, močarísk, potokov a slepých ramien, plynulo ukončená hladinou Stredozemného mora. Kraj tak odlišný od všetkého naokolo, že nadobúdam dojem, že som v inom štáte.

Nie je tu žiadna prekážka, čo by bránila vzduchu v jeho prirodzených presunoch. Prvým privítaním je preto prudký poryv vetra. Černajúca obloha rovnako neveští nič dobré a tak som vďačný, keď zabalený v regenke zbadám tabuľku Stes-Maries-de-la-Mer.

„Dobrý večer madam“, zdravím na recepcii malého hotelíka vedľa námestia. Zdvihnutý prst s masívnym zlatým prsteňom značí, že mám počkať. V televízii dávajú Cocarde d`Or, miestny druh býčích zápasov. Cieľom nie je býka usmrtiť, len mu z rohov postrhávať farebné mašle a kokardy. Fotky toreádorov a momentky z býčích zápasov zdobia celú recepciu.

„Prepáčte, to bol môj syn“, dozvedám sa, len čo statný býk zmizne za otvorenou ohradou arény. Vonku zúri prietrž mračien, niet sa kam ponáhľať. Tak sa dozvedám aj o miestnom plemene koni neznámeho pôvodu, ktoré sa nikde inde nevyskytuje. Žriebätká sa rodia ako hnedé či čierne, no počas štvrtého roka menia farbu na bielu. Zaujímavé. U tohto plemena koní je to prirodzené a zákonité. U človeka nie. Človek sa musí celý život snažiť, aby dokázal tmavé kúty svojho podvedomie zmeniť na svetlejší odtieň. Ak si vôbec uvedomí, že je treba niečo zmeniť. Pohnúť brvnom vo vlastnom oku.
Ale tieto plané úvahy nie su dôvodom, prečo som tu.

Písal sa rok 40 nového letopočtu. Na pláž, neďaleko ústia rieky Rhône, vyhodilo more loďku. Loďku, ktorú Židia bez plachiet a vesiel nechali napospas moru. Tu, po strastiplných týždňoch jej pasažieri ucítili pod nohami znova pevnú zem. Mária Kleofášova a Mária Salome – sestry Matky Božej, Mária Magdaléna, Marta a jej brat Lazár. A tmavá Egypťanka Sára, ktorá bola slúžkou troch Márii. Práve ona, aj keď ju Vatikán nikdy neblahorečil, sa stala najuznávanejšou cigánskou sväticou. Každoročne sa tu 24. mája koná najvýznamnejšia cigánska púť k jej pozostatkom, nájdeným v 15. storočí, spolu s pozostatkami dvoch Márii.

Slnečné ráno zalieva strohé múry opevneného kostola zlatistým svetlom. Interiér je napriek tomu ponorený v šere a v tónoch tichej hudby. Steny ozdobené freskami a kópiou Turínskeho plátna rozprávajú dávny príbeh. Mária Magdaléna, loďka s kalichom na svojom dne. Čo okrem holých životov priviezli? Turínske plátno, v ktorom bol Ježiš po zložení z kríža zabalený? Svätý grál – kalich s Ježišovou krvou? Alebo Svätým grálom bola samotná Mária Magdaléna? Čo sa s ňou stalo po tom, čo odišla do vnútrozemia? Možno aj na to nájdem odpoveď v príbehoch, ktoré na mňa čakajú v najbližších dňoch.

Sediac na schodoch vedúcich do sárinej kaplnky, ktorá je pod hlavným oltárom baziliky, sa v myšlienkach prenášam do doby tesne po začiatku nášho letopočtu. Všetko je tak neskutočné, tak ťažko uveriteľné, že rozum prestáva pracovať. Len telo a srdce absorbujú atmosféru a silu miesta. Aj tu som úplne sám v úplnom tichu. Až takmer po hodine ma z meditácie vyruší buchnutie vchodových dverí, cez ktoré sem začínajú prúdiť prvé skupinky turistov.

V kaviarni vedľa baziliky si dávam prvé francúzske raňajky. Je krásny slnečný deň a námestie pomaly ožíva ruchom turistického strediska. Som vďačný za včerajší dážď, ktorý mi prekazil plánovanú večernú prehliadku. To by som určite nebol v bazilike hodinu sám a teraz by som už bol niekde na ceste a neužíval si bezstarostné ráno. Cítim, že niekto sa o mňa stará. Odovzdávam sa do jeho moci a prenechávam mu vedenie tejto púte. „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ /Lk 1,38/

Skúter plynulo ukrajuje tretiu tisícku kilometrov. Chlapík uprostred vinice vyhráva na trumpete nezrelým strapcom. Stádo bielych koni roztopašne šantí na zelenej lúke, zatiaľ čo hejno žiarivých plameniakov sa snaží v plytkej vode nasýtiť svoje dlhé krky. Lúka sa pomaly mení na piesočnú pláž, jazero na pokojnú morskú hladinu. Palmy, kaviarničky pod šírim nebom, dievčatá v plavkách. Konečne slnečno a teplo. Nádherný deň ako stvorený na... Čierny Megan blížiaci sa z privádzača ma nevidí. Na ceste sú namiesto stredovej čiary betónové zábrany. Uhnúť niet kam. Čeľuste zvierajú plnou silou brzdový kotúč a len o chlp sa uhýnam zadnému nárazníku čierneho piráta. Je nádherný deň, v ktorom by bolo škoda umrieť.

Aký bol deň, keď krvilační križiaci vtrhli do Béziers, netuším. Každopádne po ich útoku zostalo v kostole Medeleine sedemtisíc mŕtvych. Krv kresťanov sa na kamennej dlážke miesila s krvou prenasledovaných katarov. Krv úplne rovnaká. Keď sa križiaci pred útokom pýtali, ako majú kresťanov od katarov rozoznať, od opáta sa im dostalo odpovede: „Zabite ich všetkých. Boh si svojich spozná.“

V spleti úzkych jednosmerných uličiek dnešného Béziers je nemožné sa orientovať. Nechávam si poradiť od roznášača pizze a tak konečne nájdem smerovú tabuľu ku katedrále. Je ale pre turistov a smeruje do pešej zóny. Našťastie sa vo francúzskych mestách malé skútre neberú až tak vážne. Pri zadnej stene gotickej katedrály ich už niekoľko parkuje. Aj toto je jedna z výhod cestovania na vreckovom motocykli. Splynutie s okolím. Aj keď nálepka „SK“ mi to už začína kaziť. Zatiaľ čo doteraz si ma naozaj nikto nevšímal a ak, tak to boli nadradené pohľady nemeckých motorkárov na mamutích strojoch. Vstupom do Languedocu sa ale ľudia so záujmom vyzvedajú čo to „SK“ je, ako a prečo som zo Slovenska prišiel až sem. A či to naozaj na tomto skútri.

Od dnes každý večer, skôr než sa mi podarí postaviť stan, mám okolo seba skupinku zvedavcov z okolitých stanov a som nútený usporadúvať improvizované tlačovky. Odkiaľ, kam a prečo. Stretávam čoraz viac ľudí, ktorí už cestu do Compostaly absolvovali. A tak si máme čo povedať. Vždy sú tu veci, čo ľudí spájajú. Ak sú v popredí, vládne pokoj a mier. Ak sa ale kladie prílišná váha odlišnostiam, zem sa zmáča krvou. Ako zem pod Pyrenejami, po ktorej povedú moje ďalšie kroky.

Ale až zajtra. Dnes chcem len tak sedieť pod múrmi gotickej katedrály, počúvať melancholické piesne čiernovlasej francúzsky doprevádzané smutnou gitarou jej priateľa a dívať sa cez rieku do kraja, ktorý skrýva viac záhad ako ktorýkoľvek iný kút Európy. Languedoc.

Pokračovanie

Text: Pilgrim, ©2008 – 2013
Foto: Pilgrim, ©2007