Čas voľby

Moja cesta Languedocom kopíruje ťaženie proti katarom zo začiatku 13. storočia. Katari (z gréckeho katharos – čistý), rozšírení v severnom Taliansku a južnom Francúzsku, vychádzali zo základného princípu duality dobra a zla. Zlo vládne nad fyzickým svetom, dobro je v duchovnom prežívaní. Kristus prišiel z duchovného sveta ukázať, ako žiť v súlade s dobrom. Verili, že bol duchom a preto nemohol byť ukrižovaný. Rovnako neuznávali Starý zákon, sviatosti. Delili sa na „veriacich“ pre ktorých platili miernejšie nariadenia a „dokonalých“, ktorí dodržiavali všetky prikázania svojej viery. Hlavnou príčinou nekompromisného ťaženia ale bolo pohŕdanie cirkevnou, svetskou hierarchiou a rýchly nárast ich popularity.

Z vyvraždeného Béziers smerujem cez vyplienené Narbonne do Carcassonne, ktorého mohutne opevnené Cité útočníkov na čas zdržalo. Dnes je mesto vyhľadávaným cieľom turistov a Cité je obliehané rovnako ako pred sedemsto rokmi. Len kone vystriedali autá a rytierov v dlhých plášťoch s krížmi turisti s fotoaparátmi a kamerami.

Ani so skútrom nedokážem na preplnenom parkovisku bez porušenia predpisov zaparkovať. Uniformovaný strážnik mi ale veľkoryso dovoľuje zastať na okraji pešej zóny. História sa opakuje. Aj ja mesto „dobíjam“ za pomoci zrady toho, kto ho mal chrániť. Zrady, ktorá znamenala koniec posledného útočišťa „čistých“ (gr. katharos) a rozptýlenie ich zvyškov do okolitých hôr a katarských hradov. Každopádne brutalita križiackych vojsk zo severných provincií vyvolala odpor aj u tunajších kresťanov, ktorí sa s katarmi spojili a pomáhali im. Veď nakoniec katarom nešlo o nič iné, len o obnovenie pôvodného kresťanstva podľa „kázania na hore“.

Dnešné historické Cité v Carcassonne je strojom na výrobu peňazí. Z nevyhnutnej skazy ho zachránila rekonštrukcia započatá v roku 1844. Rekonštrukcia tak „dokonalá“, že z pôvodného historického opevneného mesta vytvorila skôr filmovú kulisu ako autentický objekt. Každopádne jeho obnovené dvojité hradby pôsobia monumentálne a tešia sa veľkému záujmu turistov, ktorí Cité zaplavujú deň čo deň.

Všetky malebné domčeky, zrekonštruované či nanovo postavené, sú zmenené na reštaurácie, stánky s občerstvením a suvenírmi. Snáď jedinou budovou slúžiacou pôvodnému účelu je kostol St-Nazaire z roku 1213, v ktorom hľadám útočište pred ďalšou z radu dažďových prehánok. Ale pred suvenírovými kioskmi sa nedá schovať ani tu. Rovnako ako sa nedá schovať pred hladom.

Som na ceste deviaty deň a strohé zásoby sa minuli. Na predmestí Limoux však svieti veľký pútač Lidlu. Balíček superalkalických batérii za super cenu nachádzam už pri pokladni, ale kúpiť konzervu je iný level. Krabie všeličo, chobotnice, asi stovka druhov syrov, kaviár, šunky. Ale poriadna Majka či Pečeňovka? Ako tu ľudia dokážu vôbec žiť?

Pri jednom z akciových košov si všetkým obdarená blonďavá tridsiatnička prezerá spodné prádlo. V nekontrolovanej myšlienke si nechtiac predstavím, ako by na nej vyzeralo a pochytí ma chvíľková, ale o to intenzívnejšia nostalgia za domovom. Idem radšej zaplatiť. Tu už nič nevymyslím...

Pri pokladni trojica rozšafných mladíkov zhodila pyramídu Mozartových gúľ. Predavačky sa miesto nadávok rehocú, pokladníčka nevie od smiechu nablokovať ani tie baterky. Divná krajina to Francúzsko. Taká príležitosť odbúrať si na niekom stres a ony to nevyužijú. Alebo žeby nevedeli, čo to stres je?

Nikto o ňom netuší ani v ospalých kamenných uličkách záhadami opradeného Rennes-le-Chateau, na vrcholku rovnomenného kopca. Už samotný výhľad z takmer tisícmetrovej výšky by stál za návštevu, no hlavným lákadlom dedinky je farský kostol, ktorý na prelome 19. a 20. storočia spravoval abbé Sauniére. Nikto dodnes netuší, odkiaľ vzal chudobný abbé v ešte chudobnejšom kraji peniaze na nákladnú rekonštrukciu kostola, výstavbu vily Bethania a veže Mandala, ktorá ako by čakala na znamenie z mystickej krajiny. V spojení so skrytou symbolikou a tajnými znameniami, ktorými je kostol preplnený, sa vynárajú rovnako fantastické závery.

Snáď najviac rozšírenou je legenda o stratenom Šalamúnovom poklade, ktorý sem mali doniesť v 5. storočí Vizigóti. Mňa ale fascinuje všadeprítomne zobrazenie Márie Magdalény. Tu v malej loďke, tam zasa stojac jednou nohou na lebke, predstavujúcej Jána Krstiteľa. Je možné, že sa dostala až sem? Je možné že priniesla zo sebou dôkaz, že všetko bolo inak? Našiel abbé zlato pokladu, alebo niečo, čo pre uchovanie dávneho tajomstva bol niekto ochotný zlatom vyvážiť? Jedinou jasnou odpoveďou je vyškerená tvár diabla Asmoda, ktorý pri dverách kostola nesie na svojom chrbte nádobu svätenej vody. Je naozaj len strážcom brány do podsvetia, alebo tu stráži aj dávne tajomstvo?

Konšpiračné teórie o pokrvnej línii Ježiša Krista, o „skutočnej“ úlohe a poslaní Márie Magdalény, hľadanie svätého grálu, hľadanie pokladu z čias Šalamúna, hľadanie „pravdy“, tajomná sieť energetických bodov Zeme. Nič z toho a mnoho ďalších menej či viac fantastických teórii sa bez Rennes-le-Chateau nezaobíde. Stretával som sa s ním počas takmer tridsiatich rokov v desiatkách kníh. Živilo po dlhú dobu moje fantáziu. Teraz som tu. Na sklonku pokojného jarného dňa a napĺňa ma pokoj. Toto nie sú tajomstvá, na ktorých by ešte záležalo.

Jednu odpoveď som ale predsa len našiel. Dívajúc sa na zasnežený hlavný hrebeň Pyrenejí som dospel k názoru, že návšteva Andorry nie je až taká neodkladná. Zimy už bolo dosť a ušetrený čas venujem radšej katarom. Niektoré ich závery sa mi síce zdajú scestné a bludárske, ale fascinuje ma ich žitie viery v každodennom živote a úprimnosť bytia. To, čo o vyše tristo rokov neskôr sv. Ignác z Loyoly kládol na srdce svojim nasledovníkom slovami: „Každú reformu, každú zmenu k lepšiemu treba začať od seba! Len vtedy môže byť úprimná a čistá.“ Alebo: „Skutky pôsobia viac ako slová, preto má byť viac skutkov ako slov.“

Skutky. Aké boli skutky „čistých“ po dobytí Carcassonne? Roztrúsených po neprístupných hradoch na strmých kopcoch severných svahoch Pyrenejí. Od roku 1232 bola ich posledným útočiskom hradná pevnosť Montségur, ležiaca päťdesiat kilometrov západne od Rennes-le-Chateau. Aj pre mňa je poslednou zastávkou tohto príbehu.

Cesta, ako väčšina tunajších, vedie najprv úzkou roklinou, potom strmo stúpa na úpätie skalnatého kopca. Posledné stovky metrov, až k samotnej zrúcanine hradu, to už ide úzkym chodníčkom iba pešo. V stiesnených podmienkach tu žilo asi päťsto ľudí, poväčšine „dokonalých“ a tých, čo hľadali útočisko pred prenasledovaním. Aj keď hrad nebolo možné dobiť, po ročnom obliehaní sa jeho vyhladovaná posádka musela vzdať. Ešte pred kapituláciou si však dohodli dvojtýždenné prímerie, počas ktorého sa podarilo z hradu odniesť a ukryť katarský poklad. Vraj ním bol samotný Svätý grál, ktorý sa neskôr objavil u rytierov okrúhleho stola. Ale to su už znova nejasné vody legiend.

Lenže dnes už nie je jednotný názor ani na to, čo Svätý grál bol. Môžme si vybrať. Od kalicha s Kristovou krvou, po Máriu Magdalénu, ktorá vraj pod srdcom niesla jeho potomka. Nič nie je isté. Okrem faktu, že takmer každý stredoveký príbeh prechádza touto mystickou krajinou, vtlačenou do severných svahov majestátnych Pyrenejí.

Keď som doma o hrade čítaval, často som sa pozastavoval pri slove „nedobytný“. Bral som to ako nereálny superlatív. Veď nedobytný hrad, alebo čokoľvek iné, predsa nemôže existovať. Všetko som pochopil, až keď som sám stúpal k jeho múrom. K hradu, stojacemu na takmer kolmom brale vedie jediná úzka a strmá cestička, po ktorej sa dá stúpať iba pešo. Žiadne obliehacie stroje, žiadna ťažká výzbroj sa sem nedostane. Naviac po úzkej ceste so strmými okrajmi mohli vojaci stúpať iba v zástupe, takže reálne mohol bojovať vždy iba jeden – ten prvý. Hrad sa vojenskou silou v tej dobe skutočne nedal dobyť. Jedinou možnosťou bola zrada, alebo vyhladovanie jej posádky.

Touto cestičkou, jedinou spojnicou s okolitým svetom, schádzam z vetrom a časom ošľahaného hradu. Ťažený jeho stiesnenosťou, bytostne vnímam, že tadiaľto, krok za krokom, schádzali katarskí duchovní. Schádzali na úbočie, kde na nich čakali križiaci a preláti, ktorí chceli chrániť čistoty viery svojími špinavými rukami. Vedeli, že pri východe z lesa sa budú musieť rozhodnúť. Zaprieť vieru, alebo zomrieť. Zrazu ako by som bol jedným z nich. Kroky sa spomaľujú, hlavou víria myšlienky, do očí sa tlačia slzy. Ako sa rozhodnem? Som pripravený? Dokážem nezradiť svojho Pána stojac zoči-voči smrti?
Dofrasa, veď chlapi neplačú...

225 mužov a žien nezaprelo svoju vieru. Na mieste, ktoré dnes označuje nízky kamenný obelisk, našli 16. marca 1244 smrť v pekle hranice. Dívajúc sa do jej plameňov cítim chlad nastupujúcej noci. Neviem. Netuším ako by som odpovedal...

26. december, druhý deň vianočný je aj sviatok sv. Štefana, prvého kresťanského mučeníka. Sv. Štefan si dovolil v synagóge protirečiť Židom a ohlasovať zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Výsledok? Vyvliekli ho za mesto a ukameňovali. O tisícdvesto rokov neskôr predstavitelia kresťanskej moci, následovníci prvých mučeníkov, robia tú istú chybu. Odlišný svetonázor trestajú smrťou na hranici. A je zarážajúce, ako si ľudia ešte aj na začiatku 21. storočia dokážu ubližovať pre rozdielný pohľad na život a svet.
Všetci sme na púti. Všetci vedome či nevedome smerujeme k cieľu. Ale je nebezpečné nútiť každého ísť rovnakou cestou.

Medený had

Netuším ako je to možné, ale nedokážem si spomenúť na pinko svojej karty. Už som sa asi priveľmi vzdialil praktickému materiálnemu svetu. Dobrá vyzitka pre pútnika, ale vážny problém pri pokuse o nedeľné tankovanie. Keď v celej krajine fungujú, až na pár výnimiek, len samoobslužné pumpy. Našťastie motosolidárnosť funguje a do nových kopcov Pyrenejí vyrážam s plnou nádržou.

Cesty v horských priesmykoch sú pomaľované menami cyklistov. Pri sledovaní pyrenejských etáp Tour de France som si vždy hovoril, že to nemôže byť pravda. Že sú to len filmárske kulisy. Tak úžasná krajina nemôže v skutočnosti existovať. Existuje.

Strmé svahy, uzučké cesty plné zákrut, priepasti, vodopády. A nič než zeleň. Dokonca aj kmene stromov sú obalené popínavým brečtanom a kde sa neuchytil, tam vo vlhkom prostredí bujnie mach. Prekvapenie tu číha za každou zákrutou. Ovce, kravy, koník na prechádzke, padnuté skaly, nepreniknuteľný cár hmly. Len dážď a chlad nikoho neprekvapia. Vraj prší už tri týždne a v oblakoch zahalené slnko nedokáže podmáčanú zem vyhriať ani vysušiť.

Mohutná gotická bazilika v Massate mi vežou smerujúcou vysoko k nebu pripomína, že je nedeľa, Bohu zasvätený deň. Vchádzam dnu desať minút pred začiatkom omše, no okrem kľbka stareniek v rozľahlom interiéri nikoho nevidím. Aj zapochybujem, či som tu správne, no jedna z prichadzajúcich dám ma uisťuje, že áno. Sadám si do stredného radu lavíc, kde ma z osobnej modlitby vyruší ruka položena na moje rameno. Staručký kňaz v bielom rúchu s bielou štólou, so snehobielymi strapatými vlasmi a rovnako sfarbenou bujarou bradou. Vyzeral ako Boh zo starého obrazu rajskej záhrady.

So záujmom sa vypytuje odkiaľ som a kde som sa tu zobral, nakoľko ma v kostole ešte nikdy nevidel. Pozval ma k babičkám do prvých lavíc, nakoľko viac nás už asi nebude. Je nás tak málo, že pri znaku pokoja podáva ruku každý každému, čím vzniká menší chaos. Aj by mi to všetko bolo smiešne, nebyť smútku v očiach starého abbého, ktorý sa musí pozerať na prázdny chrám.

Až pri odchode som si všimol na pravej strane chrámu stojacu sochu Johanky z Arku. Boh nenúti. Boh pozýva a je len na nás, ako na toto osobné pozvanie odpovieme. Nikto nemá právo vstupovať medzi tento dôverný vzťah. Johanka odpovedala jasným „áno“.

Mračná, mračná, mraky. Všade, kde oko dovidí. Orientácia na francúzskom vidieku nie je jednoduchá a tak znova raz zastavujem a púšťam sa do študovania mapy.
„Neverím tomu, čo vidím“, započuje po dlhej dobe slovenčinu.
„Neverím tomu, čo počujem“, prekvapene odpovedám prekvapenému chlapíkovi.
Je z Michaloviec a ešte z jedným kamarátom tu pracuje na píle. „Tu“ je dedinka Mane, tesne pred mestečkom Salies-du-Salit, kam sa chcem dostať. Ale než sa tak stane, príjmam pozvanie na prehliadku závodu na spracovanie pyrenejského dreva a na dobrú kávu. Popradskú, ktorú chlapi maju ešte z domova.

Okolo poludnia predsa len vykuklo slnko, aby spolu s navádzacími svetlami uľahčilo pristávanie pestrofarebným oceľovým vtákom. Lufthansa, Alitalia, Air France, dokonca aj žlto-modré KLM. Letisko a paralelná diaľnica sú neklamným znakom, že do Lúrd, ktoré sú spolu s portugalskou Fatimou najvyhľadávanejšími mariánskymi miestami zjavenia, je to už len zopár kilometrov.

Ak berieme do úvahy len Vatikánom uznané zjavenia, Lurdy su v histórii tretím miestom, kde sa tento fenomén stal a prvým, kde sa zjavenie odohrávalo „na pokračovanie“. Od 11. februára do 16. júla 1858 sa Panna v bielych šatách zjavuje mlynárovej dcére Bernadette osemnásť krát. Vďaka jednoduchosti posolstva: „Modlite sa k Bohu za obrátenie hriešnikov“, množstvu zázračných uzdravení vo vode prameňa, na ktorý Matka Božia upozornila, ako aj pre duchovnú útechu ktorú miesto poskytuje, sa sem každoročne vyberú státisíce pútnikov. Ani v čase 150. výročia tomu nemôže byť inak.

Zatiaľ čo som v samote La Salette mohol o mariánskom kulte teoretizovať, v Lurdoch ma zasiahol plnou silou. Do malej jaskyne pod skalou baziliky denne prúdia tisíce pútnikov. Prichádzajú sem z posvätnou úctou, s nádejou uzdravenia, s vďačnosťou, či len zo zvyku alebo zvedavosti. Úcta k Matke Božej zjednocuje vo svete milióny veriacich, ale je zdrojom aj ťažko prekonávanej nevraživosti. Mnohé protestantské cirkvi a ich duchovní vodcovia idú tak ďaleko, že za mariánskym hnutím vidia ducha zla a temnoty, ktorý odvádza ľudí od viery v Boha k modlám. V tomto prípade k modle Panny Márie. Vraj všetko je len výmysel a blud, lebo nikde v Písme nie je zmienka o tom, že by sa Mária niekedy mala vrátiť na svet, poučovať a viesť kresťanov. Preto za vraj ľuďom musí v jej podobe zjavovať ten zlý.

Necítim sa byť dostatočne fundovaný na to, aby som viedol polemiky s protestantskými filozofmi. Faktom ale je, že katolícka cirkev tieto zjavenia zaradila medzi súkromné posolstvá, ktoré nie sú podmienkou viery. Nikoho nenúti v nich veriť, dodržiavať posolstvá týchto zjavení. Faktom ale je, že Matka Božia a jej zjavenia zjednocujú milióny ľudí v modlitbe. Faktom je, že na týchto miestach sa stali stovky dokázaných a uznaných zázrakov, vrátane nevysvetliteľných uzdravení z nevyliečiteľných chorôb. Uzdravenia bez vedľajších následkov a spútaní, ktoré zákonite nasledujú po „uzdraveniach“ z moci zlého ducha.

Rovnako sa necítim byť povolaný niekoho presviedčať. Odpoveď si musí dať každý sám. Ja som tú svoju našiel v hlbokej minulosti – v knihe Numeri. Keď Izraelitov na púšti hrýzli jedovaté hady a mnoho z nich pomrelo, Mojžiš, na príkaz Boha, urobil medeného hada, aby ten kto naň pozrie, nezomrel. (viď. Nm 21,4-9) Pritom Izraelitov neuzdravoval pohľad na medeného hada, ale pripomenutie si Boha a jeho prísľubu, ktorý im mal had pripomínať. To, čo uzdravuje bola a je viera. Žiaľ, pravdou rovnako zostáva, že sme len ľudia. A tak nielen na Sinaji sa našli jedinci, ktorí vidiac zázračne uzdravenia sa nakoniec predsa len začali klaňať medenej soške hada...

Aj nad tým som premýšľal v malej jaskyni zjavenia so sochou Panny, ktorú vyrobili podľa Bernadettinho opisu. Jej stiesnenosť a strohosť ostro kontrastuje s monumentálnym, trojpodlažným chrámom Panny Márie Ružencovej. Nájsť si tiché opustené miesto k meditácii je nemožné. Načerpané dojmy si pútnik musí pretriediť a precítiť niekde inde. Ale to nie je problém. Okolitá krajina poskytuje bezpočet príležitosti. Veď nakoniec nie zo skutkov budeme súdení. Je úplne jedno či sme v Lurdoch boli alebo nie. Lebo cieľom nášho života nie je zbierať dobré body, tak ako cieľom púte nie je tam byť. Cieľom nie je ani samotná púť. To všetko je len prostriedok. A šanca mať šancu.

Znova si uvedomujem, že nič nie je náhoda. Ani to, ako som sa dostal až sem. Keď som plný očakávania vhupol do Lúrd, bol som prekvapený ich veľkosťou. Ani raz, ani na chvíľu som sa v príprave nezaoberal myšlienkou, ako jaskyňu nájdem. Nemal som mapu ani plán. A zrazu som krúžil vo všednom ruchu všedného mesta a nevedel kade a kam. Musel som potlačiť svoju hrdosť a ješitnosť a spýtať sa. Využívajúc pritom dar voľby, ktorý sme dostali. Pýtam sa mladej dievčiny v letných šatôčkach, nie staršej tety idúcej popri nej.

Ešte mi nestačila ani odpovedať a už som si všimol na stlpe šípku „La Grotte“. A zrazu, ako by ich tam niekto v tom istom momente rozhádzal, kričali na mňa z každého rohu. Ako to, že som ich doteraz nevidel? Nechápe ani pobavene sa smejúca dievčina.
Nebola pokora a poznanie, že všetko sám nedokážem tým, čo mi nakoniec otvorilo zrak?

Sotva sa začínam baliť na odchod, obloha sa znovu zaťahuje mračnami a prichádza dážď. Až teraz si uvedomujem, že sa to opakuje počas celej cesty. Na všetkých pútnických a pre mňa významných miestach ktoré som navštívil, svietilo slnko. Zvyšok cesty som ale trávil väčšinou v daždi. Dokonca snehová metelica a prudký dážď posunuli návštevu La Salette a baziliky v Stes-Maries-de-la-Mer na iný, v konečnom dôsledku priaznivejší čas. Náhody nejestvujú, ale toto nemám čas teraz riešiť. Nacvičenými a toľkokrát opakovanými pohybmi sa súkam do regenky a v prudkej prietrži mračien ukrajujem ďalšie kilometre svojho sna o teplom a slnečnom juhu.

Posledná noc na severnej strane Pyrenejí je aj skúškou sily mojej viery. Neúspešná. Nie som si istý, či táto noc nebude aj moja posledná. Spím v kempe pri horskej rieke a lejak ani na chvíľu neustáva. Snáď stokrát sa prebúdzam z nepokojného spánku a rukou skúšam, či už neplávam vo vode. Hreje ma len fakt, že ak ma neodplaví, zajtra už budem v Španielsku. A Španielsko je na každej fotke slnečné a teplé.
Ešte netuším, že je mi súdené priniesť exkluzívne zábery opaku.

Pokračovanie

Text: Pilgrim, ©2008 – 2013
Foto: Pilgrim, ©2007