Deň 9, Bulharský Lozenec, Istanbul, Ázia, Grécky Alexandropolis, 698 Km

Tak nám v Bulharsku nastal koniec dobrých časov. Rado dokúpil nejaké mušle, ktoré mali zdobiť príbytok jeho sestry, my sme dopili čo pozostávalo a chystali sme sa na náš najdlhší presun z Bulharska cez Turecko do Grécka. Turecko sme do programu zaradili len kvôli naplneniu vlastnej ješitnosti, že sme boli na motorkách v Ázii. Čo však človek nespraví pre vlastné ego, že?

Na naše pomery skoro ráno (9:00) sa nám podarilo vyraziť. Kvalita vozovky sa po pár kilometroch prudko zhoršila a my sme len dúfali, že v Turecku to bude lepšie. Po ceste na hranicu sme absolvovali jednu policajnú kontrolu a jednu hádku s pumpárom. Policajti boli milí. Mali sme z nich pocit, že nás zastavili len kvôli tomu aby si mohli obzrieť motorky. S pumpárom to bolo horšie. Ten zas mal pocit, že mu dlžíme ešte nejaké peniaze za tankovanie a sľúbil že tých banditov natre na hranici a nikam sa nedostaneme. Dopadlo to dobre, pretože sme tadiaľ prešli skôr ako on našiel telefónne číslo.
Najprv to na hranici vyzeralo dobre. Bulhari nás vybavili pomerne rýchlo. Aj turecký pasovák bol v pohode. To bola však posledná vec čo bola bez problémov. Aby ste sa vedeli orientovať, tu je krátky popis ako prejsť do Turecka. Po kontrole pasu sa dostanete do hraničného priestoru, kde odstavíte motocykel. Vojdete do budovy a pri prvom okienku si zakúpite víza za 10 EUR, alebo 11 USD. Potom prejdete na druhú stranu haly, kde si zakúpite tlačivo a kolky za 7 EUR. Prejdete ku druhému okienku, kde predložíte pas a techničák od motorky. Zaplatíte cestnú daň vo výške 3 EUR a nafasujete papier, že ste to zaplatili. Následne idete ku ďalšiemu okienku, kde vám potvrdia, že ste to zaplatili. Potom sadnete na motorku, podídete ku colníkom, ktorí sa pozrú či máte všetky potvrdenia a pustia vás do Turecka. Celkom jednoduché, že? Ku tomu si prirátajte, že vám nik neporadí a nik nevie inak ako po Turecky. Toto celé trvá hodinku a my vyrážame do Turecka. Už v prvých kilometroch je táto krajina iná. Ľudia sedia na cestách, nad domami sa týčia minarety. Asfalt je dobrý, cesty pomerne slušné. Pomaly sa blížil obed a nám dochádzalo jedlo v žalúdkoch a aj benzín v nádržiach. Vyzeralo to už s nami kade ako, tak sme zastavili pri jednej reštaurácii, kde sme sa plánovali najesť a spýtať sa na pumpu. Jedlo bolo fajn. Vyskúšali sme baraní kebab napichaný na meči a nejakú ryžu. 5 Eur za porciu, celkom jedlé. Turci sú živý národ a keď sa s nimi pustil Pagy do debaty, hneď sa ponúkli jeho cigaretami.

Drtič vybral foťák aby zaznamenal tento milý miestny zvyk, vyfajčiť niekomu krabičku cigariet, hneď ako mu uvaríte obed. Vedúci tohto podniku to uvidel a začal kričať: Kamera, kamera!! Mával ako zmyslov zbavený aby ho Drtič nasledoval. Prišli do skladu potravín a tam mu tento ľúbezný človek predviedol svoju chovateľskú stanicu holubov. Všetko bolo osraté. Fľaše s nápojmi, kartóny s potravinami. Holuby si tam voľne poletovali a tento fešný človek s pýchou predvádzal aký je on chovateľ. Drtič vyfotil čo mal a vyšiel von zreferovať čo sa nachádza v sklade potravín. Výprava menila farbu ako semafor, ale hrdinsky to všetci ustáli a obed v sebe udržali. Aspoň vieme, že holub chutí ako kura.

Cesta ku Bosporu bola dobrá. Chladnejšie počasie nám prialo a tak sa cestovalo v pohode. Tankovali sme na Shellke, kde sa znova ukázalo ako treba riešiť problémy s nezamestnanosťou. Natankujete, chlapík vedľa čerpadla vám prečíta čo je tam napísané (aj keď číslovky poznáte), sumu si zapamätáte, vojdete do budovy pumpy, (ktorá je asi 150m od stojanu) sumu nahlásite a zaplatíte. Po návrate ukážete bloček, chlapík vám zamáva a vy fičíte ďalej. U nás stačí jeden človek, v Turecku to živí štyroch. Smerom hlbšie do mesta bola doprava hustejšia, ale smer sa držal jednoducho. Stále na Ankaru.

Pochopiteľne, mesto je iné ako u nás. Architektúra prispôsobená tunajšej klíme a minarety na každom kroku. Toľko kostolov veru my nemáme. Ale keď raz Allah nakázal, tak čo už.

Most cez Bospor je viditeľný už z diaľky. Vysoká konštrukcia natretá na bielo. Autá pomaly hustnú, tento úsek je spoplatnený. Prebehneme cez mýtnicu a vychádzame na most. Ideme v pravom pruhu a Silvia sa snaží za jazdy fotiť. Toto je jediná fotka čo nám vyšla. Pekne je tam vidieť prieplav aj s námornou loďou a druhý most cez Bospor, ktorým sme sa vracali. Tak tu je to miesto kde sa to delí. Naľavo je Ázia a napravo je Európa.

Za mostom sme sa snažili zastaviť, ale doprava bola taká hustá a miesto na parkovanie ani náhodou. Tak sme sa vybrali na druhý most, ktorý ste videli na fotke. Na naše všeobecné prekvapenie sme sa nezamotali a zdarne s Allahovou a Freedomovou pomocou prišli na druhý most. Tu sa našlo aj nejaké to miesto na parkovanie a fotenie. Vybrali sme aparáty a svorne sme si masírovali ego, ako sme my do Ázie dorazili.

Spravili sme si aj milú hromadnú fotografiu, aby sme mali v starobe na čo spomínať. Máme ich viac, ale všetky sú rovnaké. Freedom a Bospor, Rejdio a Bospor, Luky a Miša a Bospor....a tak donekonečna. Vyfotili sme sa všetci.

Rejdio sa tešil, že aká je to fasa krajina, kde sa toľko vysiela. Nechápem na čo to tam majú keď nám stačí jeden Kamzík a sme všetci spokojní. Vyzerá to zaujímavo, ale bývať by som pod nimi nechcel.

Keď sme sa už zberali k odchodu, tak jeden mladý turecký motorkár si povedal, že ukáže tým sráčom ako sa jazdí v Turecku a postavil svoju prehistorickú motorku na zadné. V zápale emócie však dal veľa plynu a odrazil sa od zadného kufra. Visel na rajdách a snažil sa nenabúrať do zaparkovaného auta vpravo. Prisahali by sme, že sme videli ako mu oči vyliezajú z prilby. Chlapec to však ustál, autu sa vyhol a hrdinsky to švihol o zem. Potom si začal zbierať všetko čo mu poodpadávalo. Keď sme okolo neho prechádzali a zatrúbili, najradšej by sa prepadol pod zem. Každý sa raz poučí...


Poobede začala doprava v meste hustnúť a my sme sa vybrali okolo Marmarského mora do Gréckeho Alexandropolisu na pobreží Egejského mora. Cesty boli neuveriteľne prepchaté. Zabudli sme, že je piatok a všetci sa z mesta vybrali na víkend. Preplietali sme sa cez kolóny áut, ale veľmi nám to nepomohlo.

Vozovky boli však dobré a keď sa cesta trocha uvoľnila, tak sa dalo cestovať aj svižnejším tempom pri úplnej bezpečnosti. Za tmy dorážame na Turecko Grécku hranicu. Je relatívne chladno a začína popŕchať. Na motorkách sme už vyše 13hodín. Výstup z Turecka je jednoduchý. Prvé okienko vám skontroluje pas a ten papier čo vám dali pri vstupe. Druhé okienko ten papier oštempluje. Tretie okienko skontroluje či vám ho to druhé oštemplovalo a štvrté okienko vám ho odoberie. A tak prichádzame do Grécka. Colníci v pohode, keď zistia, že sme z EU tak nás majú hlboko v paži. Hneď za hranicou začína diaľnica a my máme pred sebou posledných 50 kilometrov. V meste nemajú nič voľné. Dokonca aj niekoľko kempov je obsadených. Ponúkali nám síce chatku v kempe pre dvoch za 70 EUR na noc, ale na tú sme sa neulakomili. Chýbal tam totiž golfový trenažér. Je polnoc a snažíme sa zohnať ubytko. Keď sme odchádzali zo Slovenska, tak sme si vraveli, že jazdiť budeme len do 17:00 a potom si budeme hľadať nocľah. Ani raz nám to nevyšlo. Ošľahaní predchádzajúcimi skúsenosťami sa vraciame do malej dedinky a zastavujeme. Vytvárame rojnicu cez jednotlivé uličky a hľadáme. Pátracia skupina Rejdio, Pagy a Rado je najúspešnejšia. Našli penzión na pláži, rovno nad krčmou za 10 EUR na osobu a noc. Tento strategický flek sme prijali s nadšením. Čo viac si človek môže priať. A to že tam boli len dva záchody na chodbe a jedna sprcha nám vôbec nevadilo. Dokonca sme mali aj kuchynku, kde sa niekoľko účastníkov oddávalo glutamanovým hodom.

Z terasy sme videli na pláž a z pláže na terasu. Ten vzadu čo sa tam prsí to nie je Arnold, ale náš Rejdio so svojou plážovou výbavou.

Veru smutno bolo niektorým ľuďom za bezpodprsenkovými rumunkami a grékyne teda krásou neoplývajú, tak sme si jednu krásku vymodelovali z piesku. Ochlpenie sme jej vyrobili z morských chalúh. Fešanda, nie?

Chvíľami sme sa s ňou opaľovali a Rado nás pri tom dokumentoval. Jeho postavu si tam nevšímajte, trocha nám tam pribral.


A toto je tá jeho fotka. Luky, naša fešanda a Drtič v intímnej chvíli na pláži.

Takto sme blbli na pláži, opaľovali sa, dokonca raz sme si spravili aj plážový piknik. V Lidl sme si nakúpili všelijaké dobroty a hodovali.

Testovali sme aj nočné režimy na fotoaparátoch. Myslím, že celkom úspešne. Vpravo vidíte našu krčmu a nad ňou je naše ubytovanie. Bližšie ku moru to už fakt nešlo.

Rejdio a Freedom neobľubujú dlhé ležania na pláži a po pár dňoch ich začala svrbieť pravá ruka. Nie však z neprítomnosti partneriek, ale okolité kopce lákali k jazdeniu. Objavili kostolík postavený na samom vrchu jedného kopčeka. Keď tam dorazil aj zvyšok výpravy a fotil sa, tak ku nám prišla pani vo veku asi 50 rokov a pýtala sa či si dáme kávu. Poučení skúsenosťami sme skontrolovali či máme dosť peňazí a vybrali sme sa za ňou. Obišli sme kostolík. Sedeli tam starší ľudia, čosi popíjali a jedli,

deti zvonili na kostolnom zvone, slnko zapadalo

a pod nami boli malebné Grécke dedinky, cesty a more.

Obišli sme kostol a pani nás ponúkla koláčikmi, kávou a limonádou.

Ostali sme prekvapení. Cudzí potetovaní motorkári, ktorí behajú a blbnú okolo kostolíka sú zavolaní do úzkeho kruhu známych. Toto sme nezažili. Nič od nás nechceli. Videli cudzincov a tak ich pohostili. Na Slovensku nemysliteľné. Pokecali sme s jedným starším Grékom, ktorý nám vysvetlil, že dnes oslavujú meniny svojho svätého. Gréci neoslavujú ich narodeniny ako my, ale meniny, A to majú čo oslavovať. Svätých majú 150. Sami sa nad tým usmievajú, ale aspoň majú dôvod sa stretávať. Ten kľud, priateľskosť, jemný humor a otvorenosť si nás úplne získala. Nádherná krajina a ešte krajší ľudia.

Rozlúčili sme sa, poďakovali a šli sme skontrolovať Alexandropolis. Bol však pre nás sklamaním. Žiadne historické centrum, len veľký maják a to bolo všetko. Ako správni Slováci sme hľadali stánky so serepetičkami aby sme mali čo domov doniesť. Bolo tam asi 20 takýchto stánkov, ale Gréci sú národ kultúrny a tak tam predávali len knihy. Aj tie boli v gréčtine.


Našim babám sa v Grécku nepáčilo, pretože sa tam cítili ako vzduch. Chlapi tam majú iný vkus. Pokiaľ je baba bledá, má nos ako lodný hák, prdel rozmerov kufrov na Gold Wingu a čierne chlpy kam sa pozriete, tak to je ideál miestnej krásy. Naše baby neuspeli. Skúšali rôzne účesy a oblečenia aby to otestovali, ale nič. Takže nám ostali znova na krku. No povedzte, chceli by ste ich?

Aj keď plážoví tigri a tigrice by sa ešte vypekali v teplom Egejskom mori, zvyšok výpravy sa rozhodol pokračovať. Spolu sme prišli a spolu aj pokračujeme. Prispôsobujeme sa a balíme. Ráno nás čaká odchod.

Grécky Alexandropolis - Bulharsko – Juhoslovanký Knjažajevac 708Km

Skoro ráno sadáme na motorky, pretože teploty cez deň sa pohybujú hodne nad 30 stupňov. Cesta po Grécku je fajn. Takmer 150 kilometrov diaľnice nám pomôže nadbehnúť denný priemer. Tešíme sa ako sa nám dobre pôjde a ako skoro sa nám podarí ubytovať. Cesta je krásna. Po prvýkrát sa mám na čo pozerať aj po ceste na diaľnici. Vľavo more, vpravo hory. Krása. Grécko Bulharské hranice sú bez problémov. Prechádzame okolo hlavného mesta Bulharska – Sofie. Vyzerá to ako veľký Luník IX. Predmestie je špinavé, cesty rozbité. Buldozér nahŕňa odpadky do potoka. Radšej pokračujeme ďalej. Prichádzame na hranicu so Srbskom a tušíme, že nič nepôjde tak hladko. Menia sa služby. Colníci majú v paži a my takmer 40 minút čakáme, kým sa im zachce pracovať. Prichádzajú na Audinách, Mercedesoch a rôznych kabrioletoch. Byť zamestnancom štátnej služby v Srbsku musí byť celkom fajn. Pri prechode hraníc si pýtajú zelenú kartu. Rado si ju zabudol a Luky si nevymenil minuloročnú. Colník je neoblomný, takže si ju musia zakúpiť za hranicou inak by im nevrátili pas. Zaplatiť 45 EUR za to, čo máte doma zadarmo nasere každého. Srbské cesty sú relatívne v pohode. Prichádzame do cieľa našej cesty do Nišu. Náš predpoklad, že je to veľké mesto a bude tam plno kempov a hotelov sa ukazuje ako nesprávny. Za úplnej tmy opúšťame mesto a hľadáme. Prešli sme všeličo, dokonca aj cestu na ktorej chýbal asfalt a bol tam asi 30 centimetrov hlboký nevalcovaný štrk. Okolo 23:00 sa zjavuje dedinka. Pred ňou hotel. Mali voľné a motorky nám zaparkovali do skladu. Ochutnali sme miestne špeciality, ktoré boli tak mastné, že nás okamžite uložili do postele. Nevadí, ráno sme sa aj tak presúvali.

Srbsko. Knjažajevac – Srbobran 516 Km

Vstaneme a ideme sa povoziť popri toku Dunaja na Srbsko – Rumunskej hranici, ktorú tvorí rieka. Zídeme z hlavnej a už to začína. Mosty, tunely, zákruty. Stále dokola. Jednu chvíľu jazdíme na úrovni rieky a za chvíľu sme vysoko nad ňou. Dunaj tu chvíľami tečie oklieštený horami a chvíľami sa rozlieva do niekoľko kilometrovej šírky. Neviem či to na fotke uvidíte, ale na Rumunskej strane je do skaly vpravo vytesaná obrovská tvár.

Jazdíme hore a dole. 150 kilometrov tunelov, mostov a prevýšení. Slušný asfalt, vyvážené zákruty. Jediný problém máme s vjazdmi do tunelov, keďže máme slnečné okuliare a po osvetlení ani chýru, ani slychu. Pred vjazdom sledujeme informácie o dĺžke tunela aby sme vedeli ako veľmi máme brzdiť. Luky slnečné okuliare nemá, tak aspoň strieľa do výfukov. Úžasná zábava.... Na fotke sme 277 metrov nad hladinou a po pár sto metroch jazdy sme boli zasa na úrovni hladiny.

Cesta bola skvelá, ale podľa Freedomových informácií sme mali nájsť ešte nejakú zrúcaninu. A skutočne. Cez dieru v skale vchádzame do hradu. Na fotke je pekne vidieť ako sa Dunaj v týchto miestach rozlieva do niekoľko kilometrovej šírky.


Cesta sa srbským bratom nezmestila a tak prechádzate durch kultúrnou pamiatkou. Neviem čo na to miestni ochranári, ale každopádne je zaujímavé vidieť kamión prechádzať hradom.

Skutočne zaujímavý nápad prebúrať hrad aj s kopcom. Takýto pohľad sa vám naskytne pri príjazde. Len pre vašu predstavu, kamióny tu fičia aj 60 Km / h.

Rozlúčili sme sa s Dunajom a vyrazili sme do Nového Sadu. Cesta nezáživná. Jediné spestrenie nás čakalo na mýte kde sa obsluhujúci chlap pýta odkiaľ sme. Keď sme mu povedali, tak začal jačať po slovensky, že on je Slovák ako repa z Detvy. Nevieme ako sa ten nešťastník dostal až tam, ale krajanov máme zrejme všade. Motel, čo sme si našli, vyzeral v pohode, ale po chvíli sme si všimli ako nám po izbe behajú šváby a voda z vodovodu smrdela ako v Piešťanských kúpeľoch vajcovka.
Tak sme sa odpratali do krčmy a poslednú noc (že vraj tak sa to má) sme si vyhodnotili našu expedíciu. Odznelo tam všeličo, ale najlepšie bolo Lukyho zapálenie, keď Pagymu vysvetľoval, že CBR 600 je rýchlejšie ako Tuono 1000 a s ohňom v očiach vyzýval všetkých aby sa stavili. Keď kukol na Freedoma, ten si zobral svoj povestný pohár vína a kľudne sa spýtal: A my čo máme v piči, máme zatiaľ čo robiť? Týmto klincom bolo hneď po hádke. Rado zas povedal, že niektorí ľudia sa tu penke vyfarbili. Celá výprava s ním hlboko súhlasila. Domíňali sme čo sme mali, ráno sme sa rozdelili na dve partie. Freedom a Rejdio ako správni choppráci šli po normálnych cestách cez Maďarsko a zvyšok to zobral po diaľnici. Cesta je nudná a opísal som ju v prvej časti. Domov sme dorazili všetci zdraví, opálení, spokojní a dosť unavení. Podarilo sa nám naplniť aspoň jeden z našich snov a na budúci rok sa zas určite niekam vyberieme.

Koho by ešte zaujímal sumár:
• Počet účastníkov: 6 motoriek, 8 ľudí
• Počet dní: 15
• Počet najazdených km: podľa absolvovaných výletov 4 500 – 4 900
• Samotného jazdca to vyšlo na cca 22 000.- Sk
• Dvojicu na jednej motorke to vyšlo na cca 32 000.- Sk