Cestu sme pripravovali počas zimných mesiacov, naplánovali sme kopec pekných miest. Ale bajker mieni a Pán mení. Vďaka nepriazni počasia sme museli destinácie upraviť, ale to k cestovaniu patrí.

14.6.2014, sobota, 393 km, Maďarsko

Ráno ako vyšité na cestovanie motorkou, zľahka pod mráčikom, teplota príjemných 19°C. Balím veci na motorku a zbadal som na ľavej strane pod sedlom plastový kryt nejak čudne odstáva- zlomený kolík na uchytenie. Sekundové lepidlo a za 4 minútky je všetko ako má byť. Sadáme na motorku a vyrážame.

V Balassa Gyarmat zastavím pred Tescom, že zamením forinty. Samozrejme som zaparkoval na šikmých pruhoch, aby som nezaberal plechovkárom miesto. Ako vychádzam z Tesca, vidím, ako rendoršíci kárajú miestneho borca na SS, že zaparkoval rovno pred vchodom. No a keď uvideli mňa, zahraničného, kde parkujem, v pokluse vyberajú z auta brigadírky, zbrane, zápisník ak by mali čas tak aj guľomet hádam. Vykonal som zrýchlený kolmý štart, takže som im nedal zarobiť. Nabudúce zaberiem plechovkárom parkovacie miesto.

Dnešný cieľ je návšteva pamätníka bitky pri Mohácsi a následný presun do kúpeľného mestečka Harkány. Keďže Maďarsko je placaté, bez nejakých zaujímavých ciest na tejto trase, ideme diaľnicou. Vchádzam od Vácsu na M0- obchvat Budapešti. Pochopiteľne som trafil opačný smer na Ostrihom. Po pár kilometroch kruháč, tentokrát už idem správnym smerom. Ďalej po M6 smerom na juh. Po cca 200 km začali mať výfuky hlasitý prejav (a to ich mám hodne hlasné aj tak). Zastal som na benzínke, natankoval a kým vychladli zvody a výfuky, posilnili sme sa pečenou kolbász. Naštartoval som GINU a ten zvuk bol spôsobený zlomeným držiačikom na skrutku ochranného plechu na zvode. „Prizváral“ som to za pár minút drôtom. Batôžtek mi povedal, že som ako Mekgajver, že si so všetkým poradím. Tváril som sa, že „normálka, né?“ a s hrdo nadutým hrudníkom pokračujeme ďalej.

Pamätník bitky pri Mohácsi je pietne miesto, ešte aj vtáčiky ako keby to rešpektovali a vládne tam neskutočný pokoj. Maďari si vážia svoju históriu a celý areál je veľmi pekne a umelecky stvárnený.

Po prehliadke a povinnom pitnom režime pokračujeme do Harkány, už sa teším na bazény s termálnou vodou. Po ubytovaní plavky, uterák a šup kúpať sa. Pri bazéne je obrazovka 6 x 3 m, pozeráme zápas Grécko- Kolumbia, no super! Navyše sme prišli po 18.00, tak nám teta dala zľavené vstupné 600HUF na osobu (2€).

Vo vode vytrávilo, tak si dávame vyprážaného sumca. Takú parádu som už dávno nejedol, ryby vedia pripraviť suprovsky! K tomu ružové víno- sme predsa vo vinárskej oblasti. Výhodou tejto destinácie je, že ju radi navštevujú češi, takže ponukové listy aj komunikácia v češtine nie je problém. Túto noc sme spali ako zarezaní.

15.6.2014, nedeľa, 394 km, Chorvátsko, Bosna i Hrcegovina

Z Harkány prechádzame do Chorvátska, po Osijek okresky, rovina, od Osijeku diaľnica. Chcel som do Bosny prejsť prechodom na Šamac. Keď som platil ujovi na cestarine, pýta sa ma, že kam idem. Do Sarajeva! A on na to, že tadiaľto neprejdem, že cesta bola komplet zničená pri povodniach.

Poradil vrátiť sa na Slavonski Brod- západ a tadiaľ že prejdem. Keď som lúskal server ministerstva zahraničných vecí, žiadne info o zničených cestách som nenašiel, bolo by dobré, keby ujovia a tety na ministerstve takéto užitočné informácie uvádzali...

Počúvol som radu, vraciame sa 35 km. Prechod do Bosny prebehol tak, že som na jednotke preprdkal colnicou a ujovia mi kývali, aby som ani nezastal. Ja som mal nachystanú zelenú kartu, pasy, techničák a oni nič!

Marky mením v najbližších potravinách a pokračujeme pomerne rozbitými okreskami na Doboj. V okolí Doboja sme na vlastné oči a kolesá zažili, čo tu povodne napáchali. Podľa bordelu na svahoch tipujem, že rieka Bosna mala hladinu o 10-12 metrov vyššie ako normálne. Jeden úsek sme išli po provizórnej šotoline, všade ťažká technika, snažili sa úsek sprejazdniť. Musel to byť masaker. Ďalší priekak sú tisíce mínových polí od občianskej vojny, ktoré im posuny zeminy a voda premiestnili neznámo kam. Ak by ma vychytila hnačka, do lesa by som nešiel ani za svet...

Od tohto úseku sa začalo pravé motorkárske pojazdeníčko, samá zákruta, cesty pomerne kvalitné, okolo pekná príroda. Benzínky každých 10 km a benzín lacný- cca 1,1€.

Máme namierené do Visoko, cca 30 km pred Sarajevom. Tu boli v roku 2005 objavené pyramídy. Celkom ich je 5, my sme vyšlapali na tú najväčšiu -pyramídu slnka. Keď sa v Googli mrknete na satelitné fotky, tak je jasné, že nekecám.

Dedina Visoko je ozaj vysoko, stúpam motorkou po čoraz užších cestičkách po značkách smerujúcich k pyramíde. Posledný úsek idem na 1. kvalte s vypúlenými očami, cesta strmá, úzka, nikde zvodidlá, my na mašine dvaja, plne nabalení... Tak som stískal hefty, že z nich hádam aj kvaplo mlieko!

Zážitok z pyramíd úžasný, treba si to vyšlapať, sú kompletne zarastené vegetáciou, len sem tam je niečo odkryté.

Povrch pyramídy je pokrytý prehistorickým betónom!!!, ktorého vek určili seriózne inštitúcie na 29.000 rokov. To ak sa nemýlim je 3x viac ako pyramídy v Egypte. Pyramída slnka leží na tom istom poludníku, ako veľká pyramída v Gíze, odchýlka je len 4“. Nefungoval tu môj, ani batôžtekov telefón, navigácia sa za svet nevedela chytiť a na úpätí pyramídy v konobe zase nešlo pripojenie na wifi. O 5 kilometrov ďalej všetko fungovalo, ako má. Záver nech si urobí každý sám. Ale každopádne tam bolo pekne, božský pokoj a nádherný výhľad na dedinu v údolí.

Pokračujeme do Sarajeva. Objednal som ubytovanie blízko historického centra, aby sme to mohli ísť na pešo. A nastalo prekvapenie, mapa v navigácii poznala iba jediný bod v Sarajeve- centar!

Takže pekne po starom, intuícia a všímať si orientačné body. Keď som už 3.x krúžil po úzkych jednosmerkách a ubytko som za svet nevedel nájsť, tak sme zastavili taxikára. Tú ulicu nepoznal ani on! Takže telefonát k majiteľovi apartmánu. Všetko sa vysvetlilo, bol som blízko, len dom je umiestnený vo veľmi strmej uličke iba pre peších a zo žiadnej z ostatných uličiek som nemal šancu to uvidieť!

Po rýchlej sprche valíme okolo 19.00 k mostu Latino Bridge, kde pred 100 rokmi Gavrilo Princip zaatentátnil Františka Ferdinanda. Odtiaľ je to len kúsok do historického centra Baščaršia. No a tam sa mi páčilo najviac. Mezuíni zvolávali veriacich do mešít, miešali sa tu orientálne vône s tými klasickými, kaviarničky, no proste to tu dýcha históriou. Samozrejme povinné fotenie pred fontánou.

Večera - plieskavica, ražniči, 2x pivo = 12€! V centre! Kapitalizmus ešte neprišiel, chvalabohu. Po večeri sme našli malú kaviarničku s vodnými fajkami. Úžasná atmosféra, dali sme pravú tureckú so sladkým koláčikom - 2x, všetko spolu za 1,5€. Neskutočné. V uliciach to ožíva, o polnoci má hrať Bosna futbalový zápas, všade vlajky, vuvuzely, trúbenie áut, ľudia do pol pása vystrčený z áut. Nepomohlo, prehrali.

16.6.2014, pondelok, 257 km, Monte Negro

Ráno mrholí, kým počkáme, že ustane mrholenie, tak v garáži oproti Švajčiarskemu veľvyslanectvu dolievam olej, čistím a mažem reťaz, zakladám kufre.

Prišli sme v čiernych kostýmoch s čiernymi maskami na tvári, za 2 minúty tam boli policajti. Keď zistili, že nemáme v úmysle vyhodiť veľvyslanectvo do vzduchu, dali si pohov, ale pre istotu čakajú v autách. To asi pre ten môj zachmúrený výraz tváre z dažďa.

Batôžtek sa tmolí okolo mňa a že ten otvor na motore, či netreba niečím zapchať. Matka Ježišova! Ja blbec som vo výre udalostí nechal zátku na nalievací otvor položenú na motore... Ešteže má ten môj úžasný batôžtek oči všade! Úžasná serviswomanka.
Prestalo mrholiť. Začalo liať. No nič, dávame nepremoky a vyrážame. Pôvodne som mal v pláne cez Foča do Monte Negro na Nikšič, tam prehliadka Manastira Ostrog v horách, následne do Boky Kotorskej k moru. To som ešte netušil, čo nás čaká cestou a že bajker mieni a Pán mení.

Zo Sarajeva ideme úžasnými kľukatými cestičkami cez tiesňavy, popri rieke, nádherné výhľady. Všetko super, len ten vytrvalý dážď... ani fotiť sa nedá. Po Foča sa meteorologická predpoveď nemúdri, teplota klesla na 12°C. Vo Foča na benzínke si s batôžtekom ujasňujeme, že Manastir Ostrog určite vynecháme, je nám zima, a už aj trochu vlhko. Rukavice s membránou už pustili vodu, čižmy tiež začínam cítiť. Pumpár radí nejsť na Nikšič, ale pokračovať na juh Bosnou a prejsť do Monte Negra cez Bileča. Dám na jeho radu a pokračujeme. V Gačko už nevidím cez priezor, schádzam do mesta a komplet v helmách nepremokoch a rukaviciach napochodujeme do najbližšej reštaurácie. Máme toho dosť, pochodujeme krížom cez plnú reštauráciu k voľnému stolu. 50 párov očí sa na nás nalepilo a reštika komplet stíchla. Čakali, že vytiahneme kalšnikovy a spustíme paľbu. Medzinárodné napätie sa uvoľnilo, až keď sa začíname vyzliekať. Lejak sa mení na prietrž. Po dvoch čajoch sa to trošku ukľudnilo, už len prší, tak sadáme na mašinu a pokračujeme. Keby som len vedel, čo ešte príde!

Ako sa blížime do Bileča, znovu prietrž mračien a voda na ceste začína stúpať, valí sa zo všetkých bočných cestičiek na hradskú. 10 cm – idem, 20cm – idem, 30cm – oproti náklaďák, za volantom vysmiaty ujo, že aké krásne gejzíry robí. Schytali sme to komplet, zastavujem na benzínke. Pokračovať ďalej nemienim, stačí malá jama v asfalte...

Očakával som, že batôžtek švihne helmu o zem, vynadá mi a pokračuje ďalej vlakom. Keď si dala dole helmu, s úsmevom na tvári mi vraví, že keď prídeme do Monte Negra, mali by sme si spísať zoznam ešte kvalitnejšej výbavy do dažďa, aby sme budúci rok išli viac v pohode. Podlomili sa mi kolená, cestovať s takýmto parťákom je fantázia. Ale chčije a chčije a už uvažujem, že idem hľadať ubytovanie...

Po cca 1,5 hodine dážď slabne a na ceste tečie „len“ 10 cm vody. Sadáme a pokračujeme. Z Bileča sa odbočuje do Monte Negro do kopcov, je nádherný výhľad na Bilečko Jezero, ale fotiť sa nedá a ani nie je veľmi chuť. Colníci robia dôkladnú kontrolu, technický preukaz kontrolujú v ofise 10 minút. Konečne Monte Negro. Cesty rozbité, kľukaté, za slnečného počasia by to bola zaujímavá jazda. Ako sa blížime k Vilusi dážď ustáva a cesty sa zlepšujú. Po Boku Kotorsku je to už perfektná 3-prúdová asfaltka s tiahlymi zákrutami. Ten prvý výhľad na Boku Kotorsku bol úžasný, kopce v mrakoch, už neprší a citeľne sa oteplilo.

Prvé fotky na zátoku, pokračujem na kompu medzi Kamenari a Lepetine, potom už len kúsok cez Tivat do Radoviči.

Z každej čižmy som vylial liter vody, Milan Šouc (náš ubytovateľ pochádzajúci zo Slovenska), keď videl v akom sme stave, ihneď vytiahol liter prvej pomoci. Po šiestej slivovici mokré gate na mne uschli, s batôžtekom sa rehoceme, čo za masaker sme zvládli. Toto si budeme určite pamätať do konca života... myslím, že som dnes spolu s batôžtekom urobil skúšky na vodičák A+...

17.-21.6.2014, váľanie šuniek, Monte Negro

Za 5 dní sme mali až 2 dni slnečné, aj to som sa stihol na slnku spáliť. Výhľad z apartmánu sme mali na Boku Kotorsku, nad ňou hory. Každé ráno som sa očami pretláčal s mrakmi. Ja som ich tlačil za hory, oni chceli nad Boku. Výsledné skóre bolo 3:2 pre mraky.

Prešli sme Boku Kotorsku pekne dookola, je to cca 50 km, Kotor nádherné starobilé mestečko. Samozrejme cestou nazad sme zmokli. Na sebe trištvrťáky a riflovky, nepremoky na cimre.

Eskimáci majú pravidlo, že „nikdy nejedz žltý sneh“ Ja si ukladám do pamäte bajkerské ponaučenie: „Nikdy nenechávaj nepremoky doma!“

Výlet cez Krasiči na výbežok nad Bokou- ozaj nádherné výhľady, úzke cestičky na jedno auto, vracáky idem na jednotke. Samozrejme dážď! Zastal som, že dáme nepremoky. Batôžteku spadla na zem prilba, rozbehla sa za ňou, že ju ratuje. V tom počujem zvuk vytočeného motora. Zo zákruty mladý chuj na golfe na plné gule. Brzdenie, pískanie pneumatík. Batôžtek minul o milimetre... Mohol zastať, ale načo, keď ju míňal znovu pridal na plné gule... Mrazí ma keď to píšem...

Normálna poloha na pláži: pobrežie-karimatka-človek. Naša častá poloha na pláži: pobrežie-človek-karimatka. Ale iba pri daždi :-) Kúpil som čistiaci sprej na brzdy, tie schytali slušnú porciu vody a bordelu, znovu čistím a mažem reťaz. To som netušil, že v Monte Negro to okrem pitia piva bude moja najčastejšia činnosť. Celkom som tam najazdil nejakých 200 km na kratších výletoch a čistil a mazal som 3x. Zakaždým, keď sme sa vybrali niekam na kratší výlet- čo asi? Žeby dážď? Pripadám si ako Forrest Gump, keď vyhlásil, že „trávu seču rád“. Ja si vravím „reťaz čistím rád“. Konečne slniečko, ideme pozrieť Budvu, vegetíme na pláži, super.

V Monte Negro policajti merajú rýchlosť na každom kroku, všade samá 50, 60-ka. Ale nie je kam sa ponáhľať, veď sme na dovolenke. Navyše správny gentleman nikdy nebeží :-)

Nastáva čas baliť a posunúť sa ďalej. Pôvodne sme chceli stráviť 2 noci v Medjugorí a Mostare. Keďže máme deficit slniečka a vyjasnilo sa, meníme to na 2 noci v Tučepi.

22.6.2014, nedeľa, 214 km, Chorvátsko, Bosna i Hercegovina, Chorvátsko

Vyrážame za krásneho počasia, tešíme sa na zákruty Jadranskej magistrály. Tento deň prechádzame hranicu 3x - najprv za Herceg Novi do chorvátska. Po ceste ideme pozrieť Dubrovník. Ale trochu netradične, z vtáčej perspektívy. Z Dubrovníka ide na kopec lanovka. Ja som pred Dubrovníkom odbočil na Bosanku, vedie tadiaľ úzka, strmá a kľukatá cestička k vrchnej stanici lanovky. Ten výhľad je pre bohov, vtáky a bajkerov! Vychutnávame si ho očami, pokožkou, všetkým.

Je tu nádherne, až sa nám nechce odísť, ale vidina kúpania v Tučepi nás ťahá ďalej. Jadranskou magistrálou, pohoda klídek, tabáček, prechádzame krátkym územím Bosny, znovu do Chorvátska. Výhľady sú nádherné, túto spodnú časť magistrály ideme prvý krát.

V Tučepi máme zajednané ubytko, po príchode sa pani ospravedlňuje, že náš dvojmiestny apartmán ešte ostal obsadený, či nebude vadiť kráľovský.

2 spálne, 2 kúpelne, obrovská terasa, menší balkón, ešte obrovskejšia obývačka s kuchyňou, všetko za pôvodnú cenu malého. NEVADÍ!

23.-25.6.2014, váľanie šuniek, Chorvátsko

Tučepi za 10 rokov, čo sme tu boli naposledy opeknelo. Krásna promenáda, super pláže, stromy, že je sa kam schovať, ak slniečko veľmi pripeká. Plno reštaurácií a všetkého, čo k tomu patrí.

Pôvodne sme chceli ostať 2 noci. Meníme to na 4 s tým, že radšej potom dáme dlhšiu štreku do Varaždínskych Toplíc. Domácej sa pýtam, či nás nechá ešte 2 dni, že samozrejme sa presťahujeme do toho menšieho apartmánu. Ona na mňa pozerá, usmieva sa a vraví: á, nemusíš sa sťahovať. A cena? Á taká istá, ako za menší... Večer ešte aj upiekla koláč. Úžasná, stále usmiata a v pohode. Máme radosť, a užívame si to, svieti slniečko. Tretí deň sa trochu zatiahlo, tak že poďme pozrieť susednú Makarskú. Trištvrťáky, riflovky. Čo myslíte že prišlo? Žeby dážď?

Poučený, nikdy nejem žltý sneh a už nosím nepremoky vždy so sebou. Dlho nepršalo! Pomaly sa snažím nájsť ubytko vo Varždínsky Topliciach. Na nete, ako by dedina ani neexistovala, iba zmienka o kúpeľoch. Po niekoľkých mailoch do turističnej zajednice mi posielajú pár kontaktov. Ubytko objednané, môžeme pokračovať.

26.6.2014, štvrtok, 535 km, Chorvátsko

Ráno krásne poloblačno, okolo 9.00 vyrážame z Tučepi. Keďže je to 535 km volím čisto diaľničný presun. Ešte sme s batôžtekom nikdy nedali toľko v jednom kuse. Volíme disciplinovaný prístup: každých 120-130 km zastávka, pitný režim, každá druhá tankovanie. Do Varaždínskych Toplíc sme prišli v pohode. Pýtam sa batôžteka, že koľko by ešte v prípade núdze zvládla. Zabila ma, že tak max ešte 200 km. Silná to žena. Ja by som dal tak maximálne pivo a nohy na stôl.

Po ubytovaní v starom, kamennom a krásne prerobenom penzióne vyrážame do SPA. Značenie o ničom, dedina zdochnutá, nikde nikoho. Ale keď sme to našli, to bola pecka! Termálne bazény, vo vonkajších masážne prúdy, perlička, tobogány, plavecký bazén. Vo vnútri dva s horúcou vodou. To bolo ako v delíriu, nechať sa vymasírovať prúdom vody.

Dokopy nás v bazénoch bolo 30 ľudí, asi ešte nie je tá pravá sezóna. Šantíme, ako malé deti, ale pomaly prichádza hlad a u mňa hlavne smäd. Po prehováraní lezieme z vody von. Keďže v dedine pomaly nie je kde sa najesť, ostávame v reštaurácii kúpeľov.

2x polievka, 2x špagety, 4x pivo=10€. Oproti tej drahote na pobreží som nechcel veriť. Do noci hráme v záhradnej terase penziónu karty. Spali sme ako mačičky. Keďže na nete takmer nie sú informácie o možnom ubytku a je to na pol ceste zo Slovenska k Jadranu, dám sem aj linky: www.ozis.hr tu sme boli ubytovaný. Domáci, pohodový Mário ma ponúkol ich domácim vínom. Bolo tak výnimočné, že som radšej pokračoval pivom. Penzión je stará kamenná budova, veľmi pekne zrekonštruovaná. Je tu absolútne ticho a pokoj. Nevýhodou je absencia raňajok, ale blízko sú potraviny, takže žiadny problém.

www.minerva.hr je to hotel s kúpeľmi, vstup k bazénom je cez nich. Aké majú ubytovanie neviem, ale je to obrovský hotel. A má neskutočne lacnú reštiku.

27.6.2014, piatok, 380 km, Maďarsko, Slovensko

Ráno sa nám nejak nechce, akoby sme podvedome už cítili, že je to posledný úsek pred návratom z príjemnej dovolenky do reality všedných dní. Posledný krát na tomto tripe sa hrám na Forresta Gumpa, fakt ma to baví. Po raňajkách z potravín, balíme a ideme na to!

Poučený z minulého roku schádzam z diaľnice na starý prechod Goričan- Letenye, aby som kúpil hety matricu na maďarské diaľnice. Colná kontrola, kúpa matrice a pomaly ďalej. Cesta za ideálneho počasia, ale pred Budapešťou moje diaľničné tempíčko okolo 110 zrýchľujem, ako keby ma niečo ťahalo domov, že sa zvítame po dvoch týždňoch s našimi drahými. Okolo 16.00 dorážame do Veľkého Krtíša, radostné zvítanie s dietkami a maxipsom fíkom. Prekrikujeme sa, kdo čo zažil, oni doma my vonku. Tak nám vyschlo v krku, že sme išli na jedno chladené. Takže pri pivku si vzájomne vymieňame zážitky. Syn počas našej dovolenky urobil A, takže budúci rok ideme vo štvorici na dvoch mašinách. Jazdí od 14-tich, postupne prechádzal kubatúrami hore, Slovensko sme aj s jeho priateľkou už trochu pojazdili spoločne.

Takmer sme to v ten večer aj naplánovali...

Zhrnutie- kto, čo, kde a koľko:

Moja spoľahlivá GINA (Cagiva Navigator), ktorá znesie všetko
úžasný batôžtek (ktorý tiež znesie takmer všetko)
Klídek, ktorého máločo rozhodí
14 dní
4 krajiny
9 x prechod hraníc
cca 2.500 km
a kopec krásnych spomienok

klídek & batôžtek