1.5.-9.5.2015

Som milovník dobrého vína.. Myšlienka pozrieť sa na motorke do Moldavska a hlavne navštíviť vínne pivnice v Cricova ma prenasledovala odkedy mi v garáži zaparkovalo Varadero, t. j. už dobrých 10 rokov. Počas dlhých zimných večerov sme s kamarátom Miťkom popíjali moldavský Merlot a fantazírovali o tom, ako tam už určite najbližšie leto vyrazíme. Lenže človek mieni a život (a manželky a deti) menia. Pomaly sa stalo už miestnym folklórom, keď sa nás naši známi (a hlavne Taki) obligátne pýtali: „Tak čo, aj tento rok idete do Moldavska?“.

Lenže začiatok tohto roka bol iný. S priateľkou Katkou sme už predtým vo voľnom čase začali na motorke chodiť po hradoch a zámkoch a z reči do reči sme sa začali baviť o hradoch v Rumunsku a vtedy som sa rozhodol, že je čas spojiť príjemné s užitočným. Pojazdiť po rumunských hradoch a dôjsť až do pivníc v Cricova. Pár dní potom som podal Katke dve ružové eurobankovky so slovami: „Toto odlož, to je na Rumunsko“ a bolo jasné, že už nie je cesty späť. V rodnej krčme som to nezabudol spomenúť a znenazdajky prejavil ochotu pridať sa aj „padre“ Ľubo, ktorý si rok predtým pridelil staršiu, ale zachovalú Cagivu Canyon. Pravdupovediac, veľmi som neveril, že to myslí vážne. Zato Miťko sa len smutno zhlboka napil a nepovedal nič.. bolo mi jasné, že Miťkov čas tohto roku opäť nenadišiel.. škoda, mohlo Moldavsko zažiť o jedno Varadero viac :-)

Dátum odchodu sme stanovili na 1.5., chceli sme využiť dva voľné piatky a ušetriť dovolenku. Po večeroch som plánoval trasu, študoval články a cestopisy, aktualizoval všetky možné navigačné a komunikačné zariadenia. V rodnej krčme rástla cestovná horúčka a tiež stávkové kurzy na to, či naozaj pôjdeme alebo nie. Durpi bol ďalší, kto sa rozhodol pridať. Vzhľadom k primárnemu určeniu jeho CBR 1000 RR som bol trochu skeptický. (Napokon sme boli všetci radi, že ho pracovné povinnosti nepustili. Ale o tom potom..) Popri tom všetkom som sa akosi zabudol Ľuba opýtať, či má platný pas. V utorok, tri dni pred odchodom mi volá: „Si mi nepovedal, že do Moldavska sa nedá ísť na občiansky.“ Nuž.. nikto nie je dokonalý, ale na oplátku som mu hneď predložil riešenie. Zajtra si požiadaš o urýchlené vydanie pasu (do 48 hodín za 99 Eur), keďže piatok je sviatok, pas bude až v pondelok, vyzdvihne ti ho dcéra a pošle ti ho kuriérom (do 24 hodín za 67 Eur) na adresu, ktorú jej v pondelok do obeda pošleš. V utorok máš pas v ruke a do Moldavska dôjdeme najskôr v stredu. Vybavené. Len trochu predražené... Popri tom sa ho ešte pýtam, či má motorku napísanú na seba. Nie, je na dcéru. Hovorím, že by nebolo od veci aby mal splnomocnenie. Vraj, načo keď je to dcéra. Nuž reku, ako povieš.. (o tom tiež potom..).

Približná trasa

Vo štvrtok, deň pred odchodom ešte zháňam na poslednú chvíľu bočné kufre, keďže som si uvedomil, že dvaja sa do topcase nepomestíme. Kufre som síce zohnal, ale držiaky napokon nie, zato Katke som kúpil parádne trojštvrťové topánky, za čo som bol nečakane chválený :-) Večer ešte posledná kontrola motorky, pri ktorej som zistil, že automatické mazanie reťaze nemaže, spätný ventil akosi vypovedal funkčnosť, tak ho vyhadzujem, dolievam zvyšok oleja do zásobnej nádržky a s vedomím že bude tiecť samospádom (ale aspoň dočasne bude mazať), dofukujem pneu, nahadzujem aspoň približnú trasu do garmina a idem spať.

Deň 1.: Banská Štiavnica – Rimavská Sobota – Miškolc – Debrecín – Oradea – Deva – Hunedoara – Alba Iulia, 680 km

Ľubo je presný ako švajčiarske hodinky a o 8:00 mi už jeho pollitrový jednobuch hrkoce pred bránou. Ide sám, ale okrem topcase rovnakej veľkosti ako ja, má naložené ešte textilné postranné tašky, takže mu operatívne pribaľujem pár vecí z našej batožiny, ja dávam Katkin batoh do topcase, svoj batoh do igelitového vreca pripevňujeme pavúkmi na vrch, ešte zacvaknúť slovenskú vlajočku a vyrážame. Predpoveď na najbližšie dni nie je síce najpriaznivejšia, ale sme optimisti. Počiatočná teplota cca 16 stupňov sa postupne zvyšuje až na 23 a aj slnko sa občas ukáže. Akurát na maďarských rovinách fúka nepríjemný dosť silný vietor. Pri zastávke na tankovanie konštatujem, že Ľubo sa napokon vypískal prezuť pneu, ktoré už majú svoje najlepšie časy za sebou a hovorím mu, že sa mi vidí, že má dosť voľnú reťaz. Odpovedá mi, že jeho servisman Lajko všetko prekontroloval a zasvätene mi vysvetľuje, že reťaz musí mať vôľu kôli prepruženiu pri prechádzaní nerovností. Ukazujem mu vôľu mojej reťaze ale Ľubo je v tomto smere „mámpičista“, veď Lajko mal motorku dva dni v starostlivosti a všetko je ako má byť...

Úmyselne sa vyhýbame diaľniciam, ale cesta ubieha a po pár hodinách prekračujeme takmer bez zdržania rumunské hranice. Meníme domácu menu v kurze 4,30 RON za 1 EUR, robíme povinnú fotku pred tabuľou s nápisom Romania, kývame niekoľkým chalanom s martinskými EČV ktorí okolo nás prefrčia, Ľubo sa pri pohľade do mobilu znepokojuje, že sa zdržiavame už vyše hodiny až pokým ho nedostanem do obrazu že v Rumunsku je hodinový posun dopredu oproti nášmu času.

Vyrážame s cieľom dôjsť do mesta Hunedoara, do ktorého máme ešte cca 220 km, napájame sa na E79 smer Deva a po pár kilometroch spomaľujeme, cesta je v rekonštrukcii. Kto mohol vedieť, že celý 200 km úsek? Každé 2-3 km je premávka zúžená do jedného pruhu a riadená semaformi, na ktorých sa síce vždy radíme dopredu (nikto netrúbi, ani nás neblokuje), ale aj tak naša priemerná rýchlosť nepresahuje 40 km/h. Na úsekoch kde má cesta dva pruhy sú zase každých 500 m urobené betónové priepusty popod cestu zdvihnuté do výšky budúceho koberca a zasypané iba hrubým makadamom. Začínam byť rád, že Durpi s nami nešiel, pri najbližšom tankovaní by nám asi zarazil tankovaciu pištoľ niekam :-) Keďže telepatia funguje, vidím na displeji navigácie, že mi práve volá, prijímam hovor ale v interkome nič nepočujem. Zvláštne, že keď človek skúša funkčnosť technických výdobytkov, všetko funguje, až kým ich nepotrebuje použiť v praxi. Zastavujeme na benzínke, telefonujem s Durpim, oznamujem, že už máme pred sebou „len“ posledných 90 km a keďže sa začína stmievať vyrážame ďalej. Čím bližšie sme k cieľu, počet semaforov na jednotku dĺžky akosi narastá, ale všetko má svoj koniec a napokon okolo 22:00 dorážame do Hunedoary.

Tu si chceme na druhý deň pozrieť pekný gotický hrad Mateja Korvína, navyše sa na hrade tento víkend koná prezentácia európskych hradov a zámkov, tak si vyberáme penzión blízko hradu a ideme s Ľubom dohodnúť ubytko. Nič som dopredu nerezervoval, však penziónov je v meste kopa, vyberieme si čo sa nám bude páčiť. VEĽKÝ OMYL. Pani na recepcii na nás pozerá ako na mentálne postihnutých a hovorí nám, že v celom meste nie je voľná ani jedna posteľ, nieže dve izby. Neverím jej, tak vyberám v navigácii iný penzión a ideme skúsiť tam. Aspoň že prechádzame okolo toho hradu. Je pekne nasvietený a aj v týchto neskorých hodinách je okolo neho dosť ľudí, ktorí sa fotia. My nezastavujeme, lebo ešte nevieme, že už sa sem nevrátime.. V ďalšom penzióne nie je na recepcii nikoho, ale priľahlá reštaurácia je plná, tak sa pýtame čašníka.. Všetko je obsadené a ani nám nevie poradiť kam by sme mali ísť. Nechávam Ľuba a Katku na parkovisku a idem cca 200 metrov ďalej, kde mi navigácia píše ďalší penzión. Tu sedí na recepcii baba, ktorá hovorí plynule anglicky a tiež mi vysvetľuje že všade je dnes plno. Tak sa aspoň pýtam, že čo oslavujú za sviatok. Nič zvláštne, iba predĺžený víkend. Zrejme je v Rumunsku slušnosťou nezostať doma, ale ísť sa na dve noci ubytovať do penziónu a podporiť tak domáci turizmus. (Ale keď tak nad tým rozmýšľam, asi iba my traja sme sedláci z dediny, však celá Bratislava robí to isté..). Začínam si uvedomovať, že situácia sa stáva vážnou, je noc, my sme 600 km od domova a nemáme istotu, že budeme mať kde spať. Takže vykladám na pult 50 RON a prosím babu, aby obvolala čo sa dá. Baba sa necháva ukecať a postupne volá jeden penzión za druhým, medzitým aj nejaké priváty, v jednom svitne iskrička nádeje a vzápätí zhasne keď pánko na druhom konci chce za jednu izbu 100 Euri (čo by som v tej chvíli aj vzal, ale baba sa len zasmeje a položí skôr ako stihnem zareagovať). Po asi 50-tom telefonáte jej niekto poradí, aby skúsila hotely v Alba Iulia, čo je cca 80 km. Prvý je plný, ale v druhom konečne majú voľné miesta, baba nám rezervuje dve izby a ja sa po vyše hodine vraciam k motorkám na parkovisko a rozmýšľam či ma skôr zabije Ľubo alebo Katka. Našťastie to obaja odkladajú na neurčito a tak im hovorím že mám dve správy, dobrú a zlú. Ľubo sa rovno pýta, že koľko kilometrov, keď poviem 80, Katke začínajú tiecť slzy... a nie od smiechu..

Sadáme na motorky, začína mierne poprchávať, na najbližšej pumpe tankujeme a vyrážame. Našťastie tým smerom vedie nová diaľnica, ešte hovorím Ľubovi, že je to smer Bukurešť a vyrážame. Tesne pred diaľnicou je osvetlený kruháč, ideme po ňom a znovu sa ponárame do tmy, keď si všimnem tabuľu Turist resort, šipka vpravo z cesty dolu, tak sa otáčam, Ľubo je za mňou, otáča sa tiež. Zídem z cesty, prejdem tmou pár desiatok metrov k zamknutej bráne akéhosi areálu, tak sa znova otáčam a vraciam sa na cestu kde by mal byť Ľubo, lenže nie je. Vypínam motor a počujem bublať jednovalec kdesi na kruháči po ktorom sme prešli. Skúšam volať, ale môjmu telefónu práve došla šťava, Katka nemá na Ľuba číslo. Vyťahujem z kufra nabíjačku, kábel, chvíľu musím čakať kým sa telefón ráči zapnúť, vytáčam číslo na Katkinom telefóne, všetky pokusy končia nepríjemným písknutím bez toho žeby sa ozval aspoň vyzváňací tón. Tak štartujem motorku a naverímboha ideme Ľuba hľadať, telefón nechávam položený na budíkoch pod štítom pripojený k nabíjačke a po chvíli konečne volá Ľubo. Nevidel , že som zišiel dole z cesty keď som sa otočil, tak sa vrátil a vyšiel na diaľnicu a čaká nás na prvom odpočívadle. Takže po ďalšej hodine sa znovu nachádzame, a dorážame posledných 50 km do mesta Alba Iulia. Mrholenie si to medzitým rozmyslelo a prestalo úplne. Aspoň niečo. Katka mi od únavy zaspáva na chrbte, tak ju pridržiavam jednou rukou a okolo druhej hodiny ráno prichádzame pred hotel v centre mesta. Parkujeme na ulici a vyrážame na recepciu.

Otvára nám postaršia pani, ktorej znalosť angličtiny je len o málo lepšia od mojej starej mamy, ale rázne nám hovorí že „nou frí rúms“. Vysvetľujem jej, že pred dvomi hodinami tam volala baba po rumunsky a rezervovala dve izby pre motorkárov. Pani pripúšťa že áno, ale že má len jednu izbu pre dvoch. Začína mi stúpať adrenalín, pýtam sa jej, že koľko stojí druhá izba, Ľubo jej ukazuje hrču peňazí ktorú vytiahne z vrecka ale pani je neoblomná, troch ľudí ubytovať nevie. Hovorím, nevadí, my sa vyspíme v jednej izbe aj traja, na zemi v izbe je aj tak lepšie ako na zastávke. Naveľa ustupuje a ubytováva nás, pričom vysvetľuje, že raňajky budú len pre dvoch. Potom ale hovorím že chceme dve noci, po dnešnom záhule zajtra na motorku nesadáme, tetka začína byť vľúdnejšia a hovorí, že zajtra už bude voľná izba aj pre Ľuba a nám začína dochádzať, že asi sa im neoplatí upratovať izbu a prezliekať postele po jednej noci. (Toto sa následne potvrdzuje ráno hneď po raňajkách, mimochodom pre všetkých troch, keď Ľubo dostáva izbu hneď vedľa, ktorá bola evidentne prázdna aj noc predtým). Platíme teda cca 60 Eur za izbu a konečne si berieme veci z motoriek. Motorky ponechávame voľne pohodené na ulici, ale je nám to v tej chvíli úplne fuk. Izba je aspoň dostatočne veľká aj pre troch, vybavenie a čistota na úrovni. Katka len bleskovo prebehne cez kúpeľňu a okamžite upadá do komatózneho spánku, nás s Ľubom paradoxne chytá eufória že sme to napokon zvládli a ešte kompletne čistíme minibar a dobrú hodinu ešte kvákame o rozoberáme dnešný deň. Napokon si Ľubo ustelie pelech z prikrývok na postele, jednu pod seba, druhú na seba (hoci som mu ponúkal jednu samostatnú posteľ s tým, že mi sa s Katkou vmestíme aj na jednu, ale nechcel ani počuť) a ideme chrápať.

Deň 2.: Alba Iulia, 0km

Ráno sa zobúdzame napodiv celkom skoro a o ôsmej už raňajkujeme. Raňajky v štýle bufetových stolov, ponuka síce chudobnejšia ako v našich hoteloch, ale postačujúca na zahnanie hladu. Trochu nás prekvapilo, že s teplotou jedla sa nikto netrápi, ale potom sme zistili, že je to národný zvyk podávať jedlo síce nie celkom studené, ale teda ani teplé nie. Po raňajkách Ľubo fasuje už spomínanú izbu, dohadujeme parkovanie vo dvore pod prístreškom a presúvame motorky z ulice. Potom kážeme upratovačke doplniť minibar a pýtam sa jej, že či sú nablízku nejaké „alimentáre“. Katka sa na tom celkom dobre baví a nechce veriť že sa pýtam na potraviny až kým si to neskôr neprečíta na výklade. Upratovačka nám ukazuje cestu z balkóna izby, takže vyrážame do mesta nakúpiť nejaké väčšie „čítanie“ na dnešný večer. Vonku mrholí a tak nám deň voľna hrá do kariet. Keďže toto mesto sme nemali pôvodne v pláne, nehľadal som si vopred žiadne informácie o ňom. Plánoval som si pri raňajkách čosi vygoogliť, ale nedostal som sa k tomu. O to väčšie prekvapenie bolo, keď počas prechádzky mestom zisťujeme, že sa tu nachádza obrovská pevnosť z čias Márie Terézie. Je postavená na zvyškoch pôvodného rímskeho opevnenia, ktoré je čiastočne odkryté a zakonzervované. Nad zvyškami rímskej vily je postavený prístrešok v ktorom na veľkoplošnej obrazovke beží počítačová rekonštrukcia pôvodného stavu spred 2000 rokov spolu s komentárom v rumunčine.

Okrem toho sa v pevnosti práve konajú akési rímske dni, všade pochodujú legionári, tlčú sa s pôvodnými obyvateľmi Dákmi, všade to aj napriek počasiu žije a my len konštatujeme, že u nás ešte máme čo doháňať v tomto smere. Po pár hodinách sa nás chytá hlad a tak sa presúvame do reštaurácie v stredovekom štýle, ktorú sme si vyhliadli už predtým. Máme šťastie, ešte je tu zopár stolov voľných, 20 minút potom už ľudia beznádejne stoja v rade a čakajú kým sa niečo uvoľní. Objednávame si fazuľovú polievku s údeným mäsom a kotlety z grilu. Polievku priniesli v hrncoch upečených z chleba a k tomu ešte každému veľkú hlávku pokrájanej červenej cibule. Asi tušili, že Ľubo a Katka cibuľu nemôžu ani cítiť :-) Treba povedať, že to bolo výborné a prekvapivo aj teplé. Druhý chod už išiel v tradičnom studenom duchu. K tomu od smädu nejaké pivká a po zaplatení účtu vo výške 130 RON (cca 30 Eur) za všetko sa gúľame naspäť na hotel. Katka využíva wifinu a snaží sa nadviazať kontakt s domovom (kde zanechala dvoch synov v tínedžerskom veku) a my s Ľubom počúvame cez live stream slovenského rádia naše hokejové trápenie s Dánskom, ešte že mladý Daňo ukázal Gáboríkovi ako sa dáva gól z nájazdu.. Postupne otvárame nakúpené čítanie (rumunské červené knihy Cabernet a Merlot sú vynikajúce!), dohadujeme plán na zajtra a potom sa pomerne skoro odoberáme spať, aby sme nabrali síl na nové zážitky.

Deň 3.: Alba Iulia – Transalpina – Ramnicu Valcea – Curtea de Arges – Poienari, 310 km

Ráno je po včerajšom daždi ako vyumývané, slnko svieti, tak dávame raňajky (dnes okrem praženice a párkov je aj grilovaná slanina, mňam), balíme veci, ešte zopár fotiek a vyrážame smerom na Sebeš a ďalej na cestu 67C, známu Transalpinu. Cesta vedie okolo troch priehrad smerom hore a potom na druhej strane pohoria ešte okolo štvrtej. Išiel som tadiaľto pred ôsmymi rokmi s partiou českých motorkárov ku ktorým som sa vtedy pridal. Vtedy to bola čistá šotolina bez kúska asfaltu a išli sme tých 100 km celý deň, dnes je kompletne vyasfaltovaná. Ukazujem za jazdy Katke čistinku pri vode, kde sme vtedy táborili a začíname stúpať do kopca. Zisťujem, že to s tým asfaltom zase až tak nepreháňali, na miestach kde počas prívalových dažďov voda stekajúca z okolitých svahov vyráža až na cestu je asfalt kompletne vymytý, takže každú chvíľu radím zo 4-ky do jednotky, šetrím tlmiče aj Katkinu operovanú platničku. Ľubo na svojich galuskách ide na mokrom asfalte ešte opatrnejšie, ale aj tak sme ani nie po dvoch hodinách na hrádzi hornej priehrady. Kocháme sa zasneženými končiarmi v pozadí, fotíme. Sú tu nejaké stánky s občerstvením, Ľubo ukazuje na priehradu a pri slove voda sa mu z huby sype piesok, tak idem kúpiť nejaké pivko, ale vraciam sa s dlhým nosom, majú len vodu a džús. Nevadí, viem že dole na križovatke na Petrosani je reštaurácia s čapovaným mokom, tak Ľuba ukľudňujem a pokračujeme ďalej. Cesta ešte stále stúpa, občas je na ceste čerstvo spadnutý strom, asi po včerajšom daždi, možno vietor k tomu ešte pomohol. Prechádzame zákrutou, je to tu v tieni, slnko tu nesvieti a zrazu je popri ceste cca 30-40 cm snehu. Zastávame, Katka s Ľubom fotia a ja neodolám a skúšam Mitasky v snehových podmienkach.

Znenazdajky zisťujem, že na kraji cesty pod snehom je ešte betónový žľab na odtok vody a v ňom je snehu asi raz toľko. Našťastie sa mi v poslednej chvíli podarilo nasmerovať predok motorky opačným smerom a tak sme sa vyhli vyprosťovaniu Varadera zo záveja :-) Odstavujem radšej na asfalte a kontrolujem výškomer , je to tu 1550 mnm. Pokračujeme ďalej, Katka fotí za jazdy, hrebeň pohoria prekračujeme vo výške 1760 mnm a začíname klesať. Prechádzame síce zo severu na juh, ale paradoxne na južnej strane je snehu viac, na niektorých miestach je po celej šírke cesty, ale zvládame to bez problému. O chvíľu vchádzame do Obarsia Lotrului kde rovno zatáčam pred spomínanú reštauráciu. Dávame domáce pivko Ursus, sedíme na terase, slnko svieti.. radosť žiť.

Po prestávke pokračujeme po ceste 7A ďalej okolo poslednej priehrady, po pravej strane objavujeme lyžiarske stredisko, ktoré je síce ešte vo výstavbe, ale lanovka funguje a zopár maníkov využíva posledné zvyšky snehu. Tesne pred napojením sa na E81 ukazujem Katke miesto ďalšieho nocľahu spred rokov na lúke pri ceste kde vtedy táboril celý autobus českých študentov. Dávame pauzu na benzínke a pokračujeme cez Ramnicu Valcea a Curtea de Arges smerom k zrúcanine hradu Vlada Tepeša, Cetatea Poienari. Kúsok pred hradom nachádzame pekný penzión Dracula s vlastným dvorom a ubytkom za 24 Eur za izbu pre dvoch, resp. 19 Eur pre jedného. Raňajky nie sú v cene, ale reštaurácia je k dispozícii k večeri aj k raňajkám.

Keďže je nedeľa večer, penzión je po predĺženom víkende úplne prázdny. Paráda! Recepčná nám hovorí, že hrad je otvorený len do šiestej, pre istotu to ešte telefonicky overuje. Keďže je uz skoro pol šiestej, prehliadku hradu nechávame na zajtrajšie ráno a ideme sa len tak naľahko v tričkách a bez rukavíc pozrieť na hrad aspoň zospodu z parkoviska. Katka robí zopár fotiek a otáčame sa nazad k penziónu. V tejto chvíli dochádza k asi jedinému kritickému okamžiku našej cesty. Hrad sme si obzerali zo šotolinovej odstavnej plochy mimo cestu, potrebujeme sa otočiť o 180°. Dávam za jedna pozerám pred seba, za seba, nikde nič, púšťam spojku, začínam sa otáčať a naposledy ešte dvíham hlavu hore k hradu. Tým pádom si nevšimnem, že nájazd na asfaltku nie je plynulý, ale je tam asi 8 cm vysoký odskok. Predné koleso sa oprie o asfaltový „schod“, motorka v miernom ľavom náklone náhle nečakane zastavuje svoj pohyb vpred. Vytláčam spojku a pricvikujem si páčkou malíček, ktorý som nestihol vystrieť. Zapieram sa ľavou nohou a snažím sa 250kg ťažké Varadero vyrovnať, ale Katka ktorá sa tiež obzerala po hrade stráca rovnováhu a šmýka sa zo sedadla na ľavú stranu, čím zvyšuje hmotnosť ktorú sa snažím udržať v rukách a na jednej nohe. Kričím na Katku aby sa nenakláňala, ale chúďa má problém sama so sebou, aby nezletela zo sedadla. Už-už to vyzerá na medzinárodnú hanbu, keď na poslednú chvíľu sa darí Katke zoskočiť z motorky a vďaka tomu víťazím aj so zacviknutým prstom nad gravitáciou a zabraňujem prípadným nežiadúcim škodám na našom zdraví a majetku. Holt, gróf asi nemá rád, keď sa mu zíza na majetok...

V penzióne si objednávame večeru, plnený rezeň kombinujeme s vypraženým kaškavalom, Ľubo k tomu objednáva dve fľaštičky Cabernetu s nečakaným názvom „Drakula“, preberáme dnešný deň, Ľubo neskrýva nadšenie. Zároveň sledujeme naše ďalšie trápenie, tentokrát s Bieloruskom. Ešte že máme Meszároša... Po hokeji sa presúvame k Ľubovi na izbu a ja náhodne podľa referencií vyberám penzión v Brašove a rezervujem v ňom dve izby na dve noci. Adresu penziónu Ľubo obratom faxuje domov dcére, uvedie ju zásielkovej službe, aby nás Ľubov draho zaplatený pas našiel. Potom sa ešte vysporiadame s nedočítaným zo včera a ideme spať.

Deň 4.: Poienari, prehliadka hradu – Bran - Brašov, 160 km

Ráno si okolo ôsmej objednávame raňajky, vyberáme si z jedálneho lístka, ja s Ľubom hemendex, ktorý na obrázku vyzerá rovnako ako u nás, v praxi je zvlášť volské oko, zvlášť opečená šunka, plus nejaká zelenina. Katka si vyberá párky, ale asi ešte nestihli po víkende urobiť nákup, párky nemajú, tak si vyberá studený tanier, na ktorom sú hrubé plátky šunky (ktorá naozaj chutí ako vyrobená z mäsa) a veľké kúsky výborného kaškavalu a tiež nejaká čerstvá zelenina.

O hodinu sme už na parkovisku pod hradom, ktoré je na naše prekvapenie zatvorené a ľudoprázdne. Na tabuli je jasne napísané od 9:00-18:00, len cez prekladač sa uisťujem, že skratka Lun. znamená naozaj pondelok. Oproti, na druhej strane cesty, na mieste kde sme sa včera takmer vyj.. ehm spadli, stojí pri aute osamotený pánko, raňajkuje slnečnicové semiačka, tak sa ho idem opýtať, či nevie niečo viac. Pánko celkom slušne hovorí anglicky a vysvetľuje, že čaká na šéfa, ktorý príde tak za polhodinu a otvorí parkovisko. Potom ale prekvapujúco vyťahuje z vrecka kľúč na šnúrke a vysvetľuje, že si ho máme vziať a hore si hrad odomknúť sami. Katka včera vygooglila, že vstupné sa vyberá až hore na hrade, potom ako si vyšlapete 1480 schodov. Ešte som vravel, že to je múdro vymyslené, keď už si to vykráčate, tak sa len tak neotočíte nazad. Berieme teda kľúč, nechávame pánkovi 10 RON, ktoré nechce ale vezme a vyrážame do schodov. Po dvoch minútach už nadávam, že za tie roky tu ešte neurobili lanovku, po ďalších piatich minútach už nevládzem vydať hláska, len lapám po dychu. Naraz sa zjaví lavička aj s tabuľkou s oznamom, že máme za sebou prvých skoro 500 schodov a ešte dvakrát toľko pred sebou. S Ľubom si sadáme a čudujeme sa Katke ako vládze. Tá je plná energie, nečudo, prvý krát v živote má vlastný kľúč od hradu  Predbiehajú nás dve obéznejšie turistky.. Nechávame ich ísť dopredu a chechceme sa ako sa vrátia s dlhým nosom a potom im ukážeme kľúč. Stretli sme ich až skoro na vrchu kopca, vysvitlo že sú to Bulharky a ohrdli náš kľúč, že oni si to len chceli vykráčať, že hrad ich nezaujíma.. divný koníček.. vzhľadom k ich rozmerom asi niekde robia chybu.. :-)

Hrad si Katka za prítomnosti našich fotoaparátov sama odomyká a súkromná prehliadka sa môže začať. Treba povedať, že to stojí za tú námahu vykráčať hore. Hrad je z troch strán chránený priepasťou, na dne ktorej je rieka Arges a cesta 7C, známy Transfagarašan, smerom na sever vidno cestu stúpať smerom k priehrade Vidraru. Robíme kopu fotiek, jednu z nich má teraz Katka ako tapetu na monitore. Ja sa fotím pri koloch na ktorom sú napichnuté figuríny Tepešových obetí. Katka hovorí, že v zrúcanine v noci straší. Možno na tom niečo bude, keď vartáš nenocuje v slušnom domčeku, ktorí stojí pri bráne do hradu, ale čaká dole na parkovisku. Schádzame dole, vraciame sa do penziónu, balíme veci a okolo dvanástej vyrážame smer Brašov, ktorý je len 150 km vzdialený. Po ceste chceme ešte pozrieť Bran, ten turisticky atraktívnejší akože „Drakulov hrad“. Pohodlne by sme tam mali do tretej dôjsť..

Ideme po 73C, cesta pohodlne ubieha a miestami ide krásnou krajinou, držím sa tak, aby som mal Ľuba stále na dohľad v späťáku. V jednej dedine si to kravka strihla krížom cez cestu, tak brzdím, Ľubo ma dobieha, vychádzame z dediny, cesta ide do kopca, prechádzam zákrutu, za ňou dlhšia rovinka, čekujem zrkadlo, Ľubo nikde. Spomaľujem, po chvíli zastávam, stále nič, tak sa vraciam, Ľubo stojí za zákrutou, už ďobe do telefónu. Najprv to tipujem na defekt, keď prichádzam bližšie vidím že reťaz ktorá sa mi nezdala hneď v prvý deň je padnutá skoro na zemi. Našťastie nie je roztrhnutá, iba zhodená z rozety aj z hnacieho kolieska. Odniesla to jedna z troch skrutiek M6 ktoré držia kryt kolieska, ale väčšie škody nie sú. Reťaz nahadzujeme rovnako ako na bicykli, snažím sa ju ale zároveň došponovať. Koleso vieme povoliť, ale Cagiva má šponováky na imbus, ktorý so sebou nemáme. Zastavuje pri nás chalanisko na hrdzavej Dácii, otvára kufor skrutkovačom a vyberá bedňu s náradím, ale imbus potrebného rozmeru napokon nemá ani on. Ďakujeme za pomoc, vraciame sa do dediny a hľadáme dielňu. Ľudia nám nerozumejú, myslia si že hľadáme autoservis a posielajú nás do Pitešti.. Ja ich posielam niekam, čo foneticky znie podobne a ideme o dedinu ďalej, kde sa nám prihovorí chalan na Forde Cougar, napodiv má vo vercajgu aj vhodný imbus. V zápätí zisťujem, že prečo Lajko nedošponoval reťaz, pravý šponovák ide ľahko, ale ľavým sa nedá ani pohnúť, asi je vo vnútri zahrdzavený. Kým nad tým špekulujem, k chalaniskovi príde nejaká baba, chvíľu sa rozprávajú a chalan sa ospravedlňuje, že musí súrne ísť, tak koleso zase doťahujem, vraciam mu vercajg a frčí preč. Hovorím Ľubovi, aby išiel opatrne, hlavne aby podraďoval citlivo, pri nižších otáčkach a pokračujeme ďalej s tým, že pokiaľ uvidíme nejaký servis alebo garáž, tak to tam dáme do poriadku. Vydrží nám to asi 20 kilometrov, keď sa Ľubo opäť stratí z dohľadu, opäť na výjazde z dediny smerom do vŕšku. Vraciame sa do dediny, kde som videl umyvárku, ale je to naozaj len umyvárka, servis nerobia. Kúsok odtiaľ je predajňa s autodielmi, Ľubo tam kupuje sadu imbusov a wédéčko sprej, ja znova povoľujem koleso, snažím sa dostať do šponováku, ktorý je ukrytý v dutine zadnej vidlice trochu oleja, nasadzujem imbus, zaberiem a krútim čínsky nástroj okolo pozdĺžnej osi, pričom šponovák sa ani nehne. Nadávam, Ľubo ešte viac. Čiastočne na Číňanov, ale viac spomína Lajka.. Pristavuje sa pri nás chalan v našom veku, pozerá, čo je za problém, ukazuje, že sa hneď vráti a naozaj o chvíľu sa vracia s gola sadou, vyberá nástavec s potrebným imbusom, nejde mu vycvaknúť z uloženia z plastového kufríka, naraz povolí a oblúkom letí neomylne priamo do neďalekého pozostatku kravského trávenia. Katka vyťahuje vlhčené utierky a konečne sa môžem do imbusu šponováka oprieť poriadnym vercajgom. Šponovák chvíľu odoláva, potom mám pocit že povoľuje, hýbem s ním pre istotu na obe strany a keď si už myslím že máme vyhrané tak sa odtrhne. Chalan z ktorého sa medzitým vykľul motorkár (Kawasaki KLR 500) nám naznačuje, že máme ísť k nemu domov, že tam nadvarí šteft a skúsime zvyšok imbusu vykrútiť pomocou kontramatiek. Ideme, asi 200 metrov ďalej, chalan vyťahuje trafák, boduje tam kus skrutky M6 s odpílenou hlavou a potom robí dokonalý zvar. Kontruje matice a skúša zabrať, ale hneď to necháva tak a hovorí, že zvar nevydrží. Ja mu nato hovorím že to už ani netreba, že teraz sa už reťaz došponovať dá, síce s použitím kladiva ale oska sa konečne posúva smerom dozadu, reťaz má teraz už predpísanú vôľu 3 cm (je to vyrazené na kyvke), koleso je dotiahnuté, nasadzujeme krytku šponováku, veľkoplošnú podložku a maticu, riešenie síce provizórne, ale ako sa ukáže, vydrží ďalších 1600 km až domov. Ľubo chalanovi doslova vnúti 50 RON a pokračujeme v ceste. Schádzame z kopca do údolia a na druhej strane zase stúpame krásnymi serpentínami hore. Tesne pred vrcholom dobiehame dva kamióny. Na vrchu sa otvára rovinka, podraďujem za tri, vyhadzujem blinker a v momente keď začínam predbiehací manéver, začne predbiehať aj kamión predomnou. Akosi som s tým počítal, brzdím a zaraďujem sa zaňho, akurát ho označujem slovom ktoré v slovenčine začína na „k“ a končí na „t“ s čím súhlasí aj Katka a neskôr aj Ľubo.

Nečakané problémy nám trochu nabúrali časový plán a mestečkom Bran prechádzame okolo pol šiestej, navyše začína trochu pršať, takže si prehliadku hradu nechávame na zajtra. Kývame chalanom čo stoja na parkovisku pri mašinách s galantskými EČV a pokračujeme do Brašova. Na najbližšej križovatke sa chvíľu rozhodujem či ísť rovno, alebo odbočiť vpravo cez Poianu, napokon sa rozhodujem ísť rovno a som rád, lebo po kilometri objavujeme hrad Rašnov týčiaci sa nad rovnomenným mestečkom. O kilometrík ďalej sa už štrikujeme moderným centrom Brašova, navigácia nás vedie do historického stredu, odbočujeme do bočnej uličky a celkom ľahko nachádzame novo postavený penzión GreenHill. Na recepcii je chalan perfektne hovoriaci anglicky, vďaka rezervácii sme očakávaní, platíme 36 resp. 31 Eur za izbu/noc plus 5 Eur na osobu za raňajky. Kuchyňu ale nemajú tak si nechávame doporučiť dobrú reštauráciu ktorá je vzdialená cca 10 minút pešo a po rýchlej hygiene a prezlečení vyrážame do mesta. Poľahky nachádzame reštauráciu Casa Romanesca a neľutujeme. Dávame si fazuľu s vynikajúcou opečenou klobásou, Katka grilované morčacie prsia, po dva čapované Ursusy a jeden radler, platíme 105 RON, čašníkovi za perfektnú obsluhu a nezvyčajne teplé jedlo nechávame ďalších 50 RON tringelt, vyprevádza nás až k dverám. Vonku hovorím že ak nájdeme nejaké „alimentáre“ tak môžeme kúpiť ešte nejaké čítanie na izbu. Alimentáre sú ako na zavolanie priamo cez ulicu, tak kupujeme čo treba a stúpame nazad do penziónu. Využívame wifinu, Katka píše s chalanmi doma, my s Ľubom čítame Merlot, kvákame a jedným okom tentokrát sledujeme aj s obrazom náš zápas so Slovincami. Do postelí sa rozchádzame s konštatovaním, ešte že máme Gáboríka..

Deň 5.: Brašov – Bran – Rašnov – Prejmer – Brašov, 110 km

Dneska máme v pláne iba chodenie po hradoch. Po raňajkách, ktoré sú obligátne studené a teda neviem čo na nich stojí 5 Euri sadáme len tak naľahko bez batožiny na motorky a vyrážame smerom na Poiana Brašov, čo je horské a lyžiarske stredisko kúsok na Brašovom, niečo ako naše Donovaly, len krajšie ;-) Chvíľu sa tu zdržíme, fotíme a potom pokračujeme dole kopcom do Rašnova, prechádzame okolo parkoviska pod hradom, ale nechávame si ho až na spiatočnú cestu a pokračujeme ďalej na Bran. Parkujeme kúsok od hradu, jednu prilbu ktorá sa nevmestí do kufra nechávame v blízkom stánku so suvenírmi a prebojovávame sa pomedzi stánky smerom k pokladni s lístkami. Vstupné je v podstate symbolické, hrad je zaujímavý, páči sa mi hlavne architektonicky.

Cestou z hradu nakupujeme deckám doma tričká a pre seba povinné magnetky na chladničku. Ľubovi dochádza miestne obeživo, tak ide hľadať zmenáreň, o chvíľu je naspäť, našiel banku ale nemá žiaden doklad (občiansky nechal v penzióne, aby mu naň vyzdvihli pas), tak mi dáva eurá, idem do banky, kam medzitým nabehlo celkom dosť ľudí, čakať sa mi nechce tak vychádzam von a vyberám zhruba príslušnú hodnotu v RON z bankomatu – následná SMS z domácej banky mi potvrdzuje, že som sa trafil na pár centov presne - mínus poplatok za výber – nevadí, pivo na najbližšej terase platí Ľubo.

Štartujeme a vyrážame do Rašnova, čo je cca 10 minút jazdy. Prichádzame na parkovisko okolo ktorého sme išli ráno, motorky nechávame tu, ďalej je zákaz vjazdu a rampa. Netreba ale kráčať hore pešo (cca kilometer do kopca), premáva tu vláčik ťahaný traktorom. Platíme pár drobných, čakáme asi 10 minút a už sa vezieme. Hore vystupujeme, výhľad na hrad, ktorý mi pripomína Krásnu Hôrku je perfektný. Odchytáva nás miestny kovboj, ktorý tam prevádzkuje offroad ťažného koňa a presviedčame Katku aby nasadla, že ju pofotíme, keď vtom kovboj zaradí rýchlosť a už štrádluje aj s koňom a Katkou na prechádzku. My s Ľubom sa rehoceme, Katka zúri. Sme še pobavili, celkom drahý špás konštatujem, keď si napokon kovboj zapýtal v prepočte asi 15 Euri, ale za tú srandu to stálo. Pokračujeme ďalej smerom na hrad, vonkajšie hradby aj so vstupnou bránou sú novo zrekonštruované. Samotný hrad je ešte kúsok ďalej do kopca, vchádza sa cez mohutný bastion. Vnútri sú obligátne stánky so suvenírmi, nejakí rytieri, fotíme. Z najvyššieho bodu je nádherný výhľad na okolie.

Vraciame sa traktorom nazad na parkovisko, v stánku s občerstvením si dávame langoše, ktoré sa aj tu tak volajú. Akurát je to nie čerstvo upečené, ale v mikrovlnke zohriaty polotovar. Nejaká anglicky hovoriaca turistka ma na parkovisku odchytáva, ukazuje na môj langoš so syrom a smotanou a pýta sa, ako sa to volá. Trikrát si zopakuje slovo „langosh“ a ďakuje s konštatovaním, že to „looks very tejsty“. Keby si reku moja okoštovala taký domáci langoš, aký robievala moja stará mama, prsty by si si obhrýzla...

Vraciame sa nazad do Brašova, opäť peknými serpentínami cez Poianu. Z výhľadov nad Brašovom robíme pár fotiek. Keďže sme časovo na tom dobre, rozhodujeme sa zbehnúť pozrieť ešte opevnený kostol v dedine Prejmer, asi 10 km od Brašova. Je to najmohutnejšie opevnený kostol v Rumunsku, múry sú miestami vysoké až 18 metrov a pri základoch široké až 5 metrov. V opevnení je v dvoch až štyroch úrovniach nad sebou množstvo komôr, ktoré slúžili ako skladiská a zásobárne, ale v prípade nebezpečia sa stávali útočiskom pre ľudí z okolia. V strede opevnenia je pekný gotický kostol. Prechádzame areál dookola, fotíme, nazeráme do niektorých otvorených komôr, je tam príjemný chládok, keďže vonku slnko slušne pripeká.

Cez deň som si všimol, že reťaz by už potrebovala premazať, keďže olej zo zásobníka už dávno vytiekol. Včera sme prechádzali v meste okolo motošopu, hneď vedľa autobusovej stanice, tak to nahadzujem do navigácie a vyrážame. Je podvečerná špička a tak pri jednom odbočovaní Ľuba strácame. Prichádzame k motošopu, volám Ľubovi a snažím sa ho navigovať, radím mu aby sa držal šípok smerujúcich k známemu obchodnému reťazcu. Medzitým ku nám príde miestny bezdomovec tmavšej pleti, melie stále niečo rumunsky, posielam ho niekam, ale je to mámpičista. Katka sa cíti nepríjemne, ale fyzicky to riešiť nechcem, aby som nemal nocľah na štátne útraty. Keďže okrem kecov nič iné nerobí, nechávam ju strážiť motorku, ešte hovorím, že keby niečo kopni ho do členka, idem dnu, kupujem sprej na reťaz a hneď som zase vonku. Teraz ho už dosť nahlas posielam do péčka a zase volám Ľubovi. Hovorí, že kašle na to, že sa vracia na penzión, orientuje sa podľa nápisu Brašov, ktorý je na kopci nad mestom po vzore Hollywoodu. My ideme ešte do obchodného reťazca kúpiť obojstrannú lepiacu pásku, lebo už ma dva dni hnevá môj interkom, ktorý mi chce odpadnúť z helmy. (Nedá sa prichytiť pomocou skrutkovanej konzoly, lebo blokuje mechanizmus ovládania slnečnej clony.) Cestou nazad využívam Ľubovu radu a naozaj celkom ľahko nachádzam cestu na penzión. Využívam výhody motorky v mestskej zápche. Opäť nikto netrúbi, neblokuje. Tolerantnosť miestnych šoférov je fakt na úrovni.

Na penzióne nás už víta Ľubo, vysmiaty ako lečo máva pasom. Teraz už je jasné, že do Moldavska sa dostaneme. Ideme na večeru, tentokrát si vyberáme slušne vyzerajúcu pizzeriu, ja si dávam pizzu, Katka a Ľubo nejaké zapekané cestoviny. Čakáme dosť dlho, ale jedlo je napokon chutné a čuduj sa svete horúce. Po jedle sa nezdržiavame a presúvame sa do včerajšej reštiky, kde žiaľ dnes nie je náš čašník zo včera. Objednávame si fľašu dobrého vína a syrovú misu, donesú nám za veľkú tácku syrových jednohubiek s hroznom. Keďže po vypití vína je tácka ešte napoly plná, tak dávame ešte jednu fľašku, platíme viac ako včera za celú večeru, ale spokojní odchádzame na penzión. Cestou nachádzame iné alimentáre ako včera, Ľubo si berie do hlavy, že si kúpi vážené cukríky na cmúľanie, s ktorými nás potom týra. Našťastie ideme hneď spať, zajtra nás čaká dosť kilometrov.

Deň 6.: Brašov – Iasi, 305 km

Ráno ešte pred raňajkami kontrolujem klinec, ktorý som objavil v zadnom drapáku ešte večer. Pneu drží tlak, tak chvíľu rozmýšľame, či ho dať von alebo ho tam nechať. Napokon beriem kombinačky a pomaly ho vyťahujem. Našťastie bol zapichnutý šikmo do štupľa drapáku a defektinel sa nekonal.

Dnes máme v pláne iba cca 300 km presun do mesta Iasi blízko hraníc s Moldavskom, do penziónu, ktorý som včera zabúkoval. Hľadal som aj penzión priamo v Moldavsku, ale nič zaujímavé mi nenašlo, tak sme sa rozhodli, že si rezervujeme dve noci v Iasi a do pivníc v Moldavsku, ktoré sú odtiaľ cca 150km si odskočíme na jeden deň. Z iných cestopisov som už vedel, že si treba rezervovať aj prehliadku priamo v Cricova, tak som pri jednom zabúkoval aj to. Ráno mi prišla odtiaľ odpoveď že je potrebné to zaplatiť cash deň vopred vo vinotéke priamo v Kišiňove. Odpovedám teda, že sme na ceste a do Kišiňova prídeme až druhý deň dopoludnia. Takmer okamžite prichádza odpoveď, že nie je žiadny problém a stačí, keď to uhradíme teda až druhý deň.

Vyrážame z Brašova predpoludním smer Bacau, Roman a Iasi. Cestou zastavujeme iba na tankovanie. Pri jednej zastávke stojíme v tieni pri kompresore s hadicou na fúkanie, keď tam naraz dobehne asi 5 cigánčat s loptou, ktorú sa im samozrejme nedarí nafúkať, keďže na hadici je násada na autoventil. Tak po chvíli začnú robiť skazu, vyťahovať hadicu z bubna navijáku a popri tom na nás pokrikujú čosi čomu aj tak nerozumieme. Chvíľu si ich nevšímame, potom im Ľubo dohovára po slovensky, následne ich už posiela do péčka, ale chýba mu presvedčivý tón hlasu. Takže nastupujem ja, urobím tri rázne kroky smerom k udenáčom, zakričím „Hajde“ a cigánčence prášia kadeľahšie. Katka akurát prehodí že „no pekne, aj tu sa ťa boja“ :-) a môžeme ísť ďalej.

Potom sa už nič zvláštne nedeje a kľudným tempom prichádzame do Iasi. Náš penzión je hneď na okraji mesta, takže sa ubytovávame a naľahko vyrážame do mesta urobiť nejaký nákup. Rozhodujeme sa medzi večerou v meste a v penzióne, napokon dávame prednosť penziónu. Dávame si klasiku – flákotu mäsa z grilu s hranolkami a zeleninou a potom na izbe pri fľaši Merlotu debatujeme o tom, čo nás čaká zajtra. Spať ideme pomerne skoro, keďže ráno chceme vyraziť už okolo siedmej. Ja ešte v posteli počúvam stream nášho zápasu s Nórmi.. priebeh zápasu a konečný výsledok mi tak dvíha hladinu adrenalínu že ešte dosť dlho nemôžem zaspať...

Deň 7.: Iasi – Kišiňov – Cricova - Iasi, 330 km

Ráno odchádzame bez raňajok, ktoré sa podávajú až od ôsmej, ale dostali sme aspoň kávu. Vyrážame, cesta vedie centrom Iasi, v ktorom zúri raňajšia dopravná špička. Nechtiac míňam nový podjazd podpod celé centrálne námestie, tak si odstojíme pár minút v zápche. Ako odškodnenie ma Garmin o chvíľu odkláňa do bočnej uličky. Napriek svojim zásadám sa nechávam zviesť a dobre robím. Pár desiatok metrov kľučkovania po úzkych uličkách a vypľúva nás to na koniec mesta priamo na výpadovku smer moldavská hranica Ungheni – Sculeni, ktorá je vzdialená cca 20 km.

Na hraniciach je takmer prázdno, takže o chvíľu nás berie do parády rumunský pasovák, odhadom tak 22 rokov. Múdry ako rádio Yerevan, zjavne ešte čerstvo vyzbrojený vedomosťami zo školy alebo z najnovšieho protipašeráckeho školenia. Silou mocou chce vidieť VIN čísla na oboch motorkách. Ukazujem mu prstom kde ho na Varadere nájde, a s pomocou baterky sa ho snaží prečítať. Vadia mu ale lanká a káblové zväzky ktoré vedú okolo krku riadenia. Tak mu ukazujem štítok na ráme poniže sedadla, to mu už stačí, ale následne si proti svetlu pozerá vodotlač na mojom techničáku (ešte mám veľkú papierovú skladačku). Tu mu už anglicky vysvetľujem, že keby tá motorka bola kradnutá, tak som ju mohol predať už v Iasi (v EU) a nešiel by som to riskovať cez hranice. Tým som ho asi nasral, lebo vbehol do búdky, vrazil si do oka hodinársku lupu a započal podrobne skúmať ochranné znaky v mojom nebiometrickom pase. Môj následný spontánny výbuch smiechu na celú colnicu ho asi donútil ukončiť túto absurditu, vraziť mi doklady do ruky a pokračujeme k colníkovi, ktorý nás mávnutím ruky posiela ďalej. Prechádzame k mostu cez hraničnú rieku Prut a robíme vytúžené foto pred tabuľou Moldavská republika.

Na moldavskej strane pár minút čakáme kým prídeme na rad, pasovák si od nás pýta pasy, doklady od motoriek a zelenú kartu. Po dvoch vetách v lámanej angličtine sa ma pýta či govorim po russki. Po kladnej odpovedi zjavne pookreje a ďalšia komunikácia prebieha v jazyku ktorý som 8 rokov driloval v školských laviciach, ohliadnuc od toho že mama bola učiteľka ruštiny ;-) Popri kontrole dokladov sa pýta odkiaľ sme (asi to z pasu nevyčítal), kam ideme, ako dlho sa zdržíme atď. Keď začne kontrolovať Ľubove doklady nastáva problém. Ukazuje že mu nesedí meno v pase s menom v techničáku.. zase sa smejem, podľa neho sa Ľubo volá Cagiva Canyon. Otáčam mu technický správnou stranou a prestávam sa smiať.. v techničáku je meno Ľubovej dcéry.. „poverenije“ (splnomocnenie) samozrejme Ľubo nemá, veď však eto moja dočka (je to moja dcéra).. po chvíli pasovák ustupuje pod váhou Ľubových argumentov a pýta si zelenú kartu. Ľubo vyťahuje z dokladov niečo zelené, vzápätí zisťuje že to je ústrižok šeku a nie požadované potvrdenie o poistnom krytí v zahraničí. Hoci Ľubo prehádže celý kufor, zelenej karty net. Pasovák teda berie doklady sebou do búdky, medzitým prichádza colníčka ktorá sa len proforma pýta, či máme niečo na preclenie (jesť u vas što nibuď za deklaraciju?). Ľubo jej zúfalo slovensky s ruským prízvukom vysvetľuje, že poistku má, aj zelenú kartu určite len nevie kde.. zase sa smejem, potom ho zastavujem, odpovedám že nemáme nič na preclenie. Tak sa aspoň pýta, že načo ideme do Moldavska, odpovedám po pravde, že chceme vidieť pivnice v Cricova, že máme rezervovanú exkurziu a že potrebujeme byť o pár hodín v Kišiňove. Colníčka zjavne príjemne prekvapená, že hodláme navštíviť jej krajinu s takýmto ušľachtilým cieľom nám praje príjemnú ochutnávku a odchádza, následne sa ešte pristavuje český kamionista, ktorý sa úprimne čuduje, že čo akože chceme v Moldavsku vidieť, odpovedám že nielen na Morave majú dobré víno, čo mu asi nedáva zmysel, ale ide si ďalej po svojom. Po chvíli nám teta colníčka príde povedať, aby sme si posunuli motorky ďalej , nakoľko trochu zdržiavame premávku, tak tlačíme motorky von z priestoru colnice, defakto sme za rampou, ale bez dokladov. Ľubo začína stresovať, chce volať dcére aby mu poslala kópiu zelenej karty a podobné blbé nápady.

Hovorím mu, daj sem tú bielu kartu (ktorá je zložená na polovicu, teda sa dá do nej vložiť čosi na čo sa tu čaká) a daj mi 10 éčok. Ľubo má najmenšiu len dvacku, ja tiež drobnejšie nemám, tak čo už, pasovák bude mať dnes pekný začiatok dňa. Ľubo s Katkou chvíľu stresujú, že aby som neblbol, že nás zavrú :-) ale hovorím im, nechajte to na mňa. Po chvíli prichádza pasovák (ale bez dokladov) a hovorí mi, že ja môžem pokračovať (u tebja vsjo v parjadke), zato Ľubo má údajne problém. Hovorím, že net problema, vot zdes zelená karta a otŕčam mu pred oči bielu kartu, z ktorej som pomocou modrej bankovky vyčaroval zelenú. Pasovák skontroluje obsah a so slovami podoždi minutočku mizne v búdke odkiaľ sa obratom vracia aj s našimi dokladmi. Ešte sa pýta, či sa budeme vracať týmto prechodom a o koľkej asi. Že on má službu do ôsmej večer. Tak hovoríme, že to by sme mali stihnúť, želá nám príjemnú cestu a odchádzame. (Večer to síce do ôsmej nestíhame, ale pánko zjavne nechal inštrukcie kolegyni, ktorá sa nás rovno opýtala, či sme tí, čo sme tadiaľ prechádzali ráno a bez zbytočných prieťahov a otázok nás pustila ďalej.)

Za hranicami mám pocit že som sa posunul v čase, vyzerá to presne ako si pamätám ruský vidiek z roku 1988, keď som tri dni cestoval vlakom do Leningradu. Chatrné drevenice, takmer prašná cesta na nej domáce zvieratá a žiguláky. Ale kúsok za dedinou sa cesta rozširuje a do očí bije bilboard vo farbách americkej vlajky aj s orlom bielohlavým a informáciou o tom, že táto cesta bude čoskoro rekonštruovaná s podporou akýchsi amerických fondov.. holt, geopriestorové záujmy „piliera demokracie“ sú jednoznačné.. Po chvíli prichádzame k nechránenému železničnému priecestiu, na ktorom práve blikajú červené svetlá.. na každú stranu vidno dobrých 300 metrov, vlaku nikde, ale kúsok od nás je betónový perón na ktorom čakajú ľudia, takže vlak asi o chvíľu príde. Stojíme prví v rade, mám pokušenie dať za jedna a ísť ďalej, ale medzitým už k priecestiu prišli aj iné autá a keďže vidím, ako domáci poctivo stoja a rešpektujú semafór, nechcem byť ani ja za chrapúňa, už len preto, že máme na kufri stále pricvaknutú slovenskú vlajočku. Takže si počkáme dobrých 5 minút kým konečne dopufká asi 40 ročná dieselová lokomotíva ktorá má aj miesta na sedenie, tzv. „motorka“ - skoro taká istá ako si pamätám „štiavnickú anču“.. zase mám pocit časového posunu... vlak prechádza pomaly popred nás, rušňovodič nám kýva, odkývame a už na biele svetlo nečakám.. zvyšok kolóny áno..

Pokračujeme po ceste E58 cez Calarasi na Kišiňov.. kvalita cesty je rôzna, dobré úseky sa striedajú s horšími, obecne platí, že v obciach sú cesty podstatne horšie ako okresky, zjavne samosprávy nemajú financie na opravy. Do Kišiňova prichádzame s časovou rezervou, pomerne ľahko nachádzame Puškinovu ulicu na ktorej si máme zaplatiť lístky do pivníc v Cricova keďže som exkurziu rezervoval cez stránku wine.md.( Netuším, či by sa dalo prísť priamo do Cricova a tam si zaplatiť za vstup, ale vzhľadom na to, že ochutnávka je pripravená pre nahlásený počet ľudí, rezervácia vopred je zrejme nevyhnutná.) Parkujeme motorky na chodníku, hneď sa pri nás pristavuje veterán 2. sv. vojny, cca 80 ročný ujo, napodiv pozná našu vlajku, vie že hlavné mesto je Bratislava.. prehodíme pár viet, samozrejme sa pýta, za akým účelom sme prišli, a doslova nám ďakuje, že sme prišli navštíviť Moldavsko.

Kišiňov (centrum mesta) nás prekvapuje svojou úrovňou, čistotou, životom. Z bankomatu vyťahujem miestnu menu, v podstatne výhodnejšom kurze ako Ľubo mení vo vedľajšej zmenárni. Podľa google maps chytáme správny smer a hľadáme číslo 35. Ulica má asi kilometer a samozrejme číslo ktoré hľadáme je na opačnom konci, tak máme aspoň KPM (krátku prechádzku mestom), Počas nej objavujeme Kozlovnu (piváreň kde čapujú veľkopopovického kozla), ale nezastavujeme sa, hoci uvažujeme, že keď budeme mať lístky kúpené, dáme si tam obed. Po chvíli nachádzame číslo 35, pod ktorým sa skrýva nádherná vinotéka. Dievke za pultom hovoríme po čo sme prišli, vie o nás, dáva nám vstupenky a inštrukcie podľa ktorých máme nájsť tú správnu cestu do viníc. Platíme v miestnej mene v prepočte cca 40 EUR/osoba. Informuje nás tiež, že v areáli pivníc sa nachádza aj vynikajúca reštaurácia, takže meníme plán, že sa najeme až na mieste, nech sme tam v dostatočnom predstihu, aby sme nezmeškali, pretože podľa inštrukcií sa na nikoho nečaká, pokiaľ nebude v danom čase (15:00) na mieste. Pri výjazde z Kišiňova máme chvíľu problém nájsť správny smer na Cricova, hoci to malo byť jednoduché. Moje Zumo bolo úplne mimo, Sygic mal tiež akosi problém nájsť správny cieľ, z nepochopiteľných dôvodov mi písal do Cricova 60 km, hoci som vedel, že to nie je viac ako 15 km. Google maps, podľa ktorých sme hlavne v Rumunsku hľadali správnu adresu už vo finálnej fáze tiež nefungovali, pretože z ničoho nič mi vyplo mobilné dáta (a znovu nabehli až o dva dni v maďarsku, skôr ani bohovi). Kým sa snažím získať trasu aspoň z jednej z navigácií, pristaví sa pri nás chalan na Paneuropeane v riflovej veste s nášivkou moldavského motoklubu. Hovorí, že so slovákom Janom robil v Petrohrade, že Slováci sú super, ukazuje nám správny smer a zase odfrčí. Správny smer nám vystačí po najbližšiu križovatku, tak odbočujem naverímboha a po chvíli zastávam na parkovisku pri akejsi drevenej búdke z ktorej sa na moje prekvapenie vykľuje motoshop. (Keby som ho potreboval nájsť, tak určite ani náhodou sem nepotrafím). Z búdky vybieha chalan, ktorý nás otáča do protismeru, najbližší kruháč rovno, na ďalšom vľavo a už len rovno, charóšaja daróga. A naozaj po chvíli vychádzame na funglnovú štvorprúdovku. Ideme cez zopár semaforov a po chvíli je zase križovatka. Zastavujem na autobusovej zastávke kde sú nejaké ženičky a slušne sa pýtam, kadiaľ do Cricova. Chvíľu ma skúmajú či si nerobím srandu a potom ukazujú prstom asi 100 metrov od nás, kde je obrovský kamenný oblúk s asi metrovým nápisom Cricova.

Tak sa poďakujem a hybaj doraziť posledných pár sto metrov pomedzi vinice a administratívnu budovu do dediny, dolu kopcom a už parkujeme na parkovisku priamo pred rokmi vysnívaným cieľom – pivnice Cricova! Hlásime sa na recepcii, aby o nás vedeli že sme už tu a hneď sa hrnieme do reštaurácie, ktorá sa naozaj nachádza asi 4m pod zemou v skalnom masíve. Hneď po vstupe mám pochyby, či sme tu správne, priestory vykladané lešteným mramorom, nehanbil by sa za ne ani najluxusnejší hotel. Na konci chodby nás vítajú štyria vyšnurovaní čašníci, odkladáme si bundy do šatne a ja sa ešte pre istotu pýtam, či je dovolený vstup v motorkárskom oblečení a čižmách. Samozrejme nie je s tým problém a čašník nás uvádza do jedálenského priestoru, ktorý je zariadený v tradičnom štýle, ale veľmi vkusne. Z jedálneho lístka si objednávame 3x šašlik, nám dvom bravčový, Katke kurací, k tomu pečené zemiaky a nejaký šalát. Nesmie chýbať fľaša Merlotu z miestnej produkcie. Ľubo si ešte pýta vodu a na prekvapenie mu prinesú českú Mattonku. Jedlo proste nemá chybu, mäso je šťavnaté, výborne ochutené a Merlot dýcha vôňou lesného ovocia s jemným nádychom čokolády a vanilky. Presne tak to mám rád.

Za celú túto srandu platíme dokopy 600 miestnych lei, čo je v prepočte presne 30€. Dávame čašníkovi (chalan asi 20 ročný) 800 lei, ten neverí vlastným očiam a jeho ďakovanie nemá konca kraja. Vyprevádza nás až k východu, ešte nám vydáva veci zo šatne a pri tom hovorí (po rusky), že aj on má motorku. Pýtam sa že akú – Jawa 350 - hovorím že aj ja mám doma 250-ku, on na to, že to musí byť nejaká staršia, reku áno, 2 roky staršia odomňa. Tak sa ešte chvíľu zdržiavame debatou o jawkách a keď už chceme vyjsť von, naraz sa ozve čistou slovenčinou „Zdravíme Štiavnicu!“. Tak kto by povedal, že práve tu stretneme skupinku šiestich chlapov z Prievidze – bývalých baníkov. Sú naša krvná skupina, hneď si padneme do oka, napokon Ľubo je tiež vyslúžilý baník. Pri spoločnej foto sa im smejem, že to na nich vidno, až na výnimku sú to všetci chlapi ako hora – cca 1,60m. Akurát Katka začína mať oprávnené obavy, žeby sa to dnes mohlo zvrhnúť z nevinnej ochutnávky na niečo oveľa horšie.

Vínne pivnice v Cricova založil J.V. Stalin v roku 1951 v tuneloch ktoré zostali po vyťaženom vápenci z ktorého od 15. storočia stavali Kišinev. Tunely majú celkovú dĺžku 120 km, z toho 80 km sa dnes používa na skladovanie vína v dubových sudoch.

Prehliadka pivníc je vlastne jazda elektrickým vláčikom ktorým vás povozia krátkou časťou tunelov s niekoľkými zastávkami – pri spomínaných sudoch, ďalej v časti s technológiou na výrobu šumivého vína, ktoré dozrieva vo fľašiach, ktoré denne ručne otáča šesť žien. Každá žena denne pootočí cca 3500 fliaš a napokon prehliadka končí v reprezentačnej časti. Tu sa nachádza niekoľko rôzne veľkých sál, každá s inou tematikou, ktoré slúžia k ochutnávkam. Páčilo sa mi, že hoci je to celé pod zemou, návštevník nemá ten pocit, v sálach sú napríklad veľmi vydarené imitácie okien, všade je leštený mramor a hlavne čisto. Zaujímavé sú výklenky v stenách, v ktorých sú kolekcie vín patriace vždy nejakej známej osobnosti, ktorá si danú kolekciu symbolicky kúpila, pravda okrem Hermana Goringa. Nájdete tu napr. Putina, Merkelovú, ale aj Miloša Zemana a ďalších. Najvzácnejším vínom ktoré tu uchovávajú je jediná existujúca fľaša vína pôvodom z Jeruzalema z roku 1902. Je vystavená pod ochranným krytom a hneď vedľa je fľaša Becherovky z toho istého roku.

V cene prehliadky bola zahrnutá ochutnávka siedmich druhov vín. Usadili sme sa v jednej zo spomínaných sál k prestretému stolu a zrazu problém – jeden z „našich“ prievidžanov nemá miesto. Sprievodkyňa Nataša (ktorá sa celý čas tvárila ako keď ju táto práca nebaví) kontroluje zoznam, počíta prítomných a naraz zisťuje, že ruský pár kde on vyzerá ako preborník v ťažkej váhe a ona ako blonďavá radodajka vo výslužbe má zaplatenú len jednu ochutnávku (jeden asi musí šoférovať), ale veselo sa usadili k dvom tanierom. Takže Prievidžan preborníka bez okolkov vyhadzuje a hneď sa usádza vedľa blondíny a ustarostene sa jej pýta, či mu preborník nestihol odjesť z taniera :-) Preborník si zatiaľ našiel niekde vonku stoličku a usádza sa z druhej strany. Ochutnávku začíname šumivým vínom a postupne prechádzame cez biele k červeným. K tomu si zajedáme syr, orechy a sušené ovocie. Môžem len doporučiť. Jediný zádrhel nastáva pri Shiraze – podľa mňa bol zlomený a nebol som sám komu sa nepozdával. Nezdržím sa a nahlas komentujem „Boha, toto chutí ako z Arleku“ (naša miestna vinotéka s ponukou sudového vína). Keď to začuje Ľubo, vybuchne a červené víno mu strieka z huby pomedzi prsty ako z fixírky. Pri ďalšej mojej hláške vedľa sediaci prievidžan pre istotu dopredu hovorí Ľubovi: „ty ani nešpekuluj!“ :-) Na záver ochutnávky prievidzkí baníci, z ktorých sa vykľul ochotnícky spevácky mužský zbor feat. Ľubo zanôtia nevedno prečo „Tam pod Tatrami, v slovenskej zemi..“, čím zožnú nečakaný úspech a vo veselej nálade odchádzame von z podzemia.

Slovenský spevokol v moldavskej pivnici

Vonku vymieňame čísla, chlapi sadajú do čakajúceho mikrobusu, my ideme do priľahlého obchodíka s vínom a suvenírmi nakúpiť – kupujeme darčekové balenia 2dcl miniatúrnych fľaštičiek vína so značkou Cricova, nevyhnutné magnetky a s asi hodinovým meškaním oproti predpokladu opúšťame oblasť podzemných pivníc. Rozhodujeme sa vrátiť inou cestou, tak sa obraciame na severozápad po ceste M14, čo je na kuse nová diaľnica. Začína mierne mrholiť, ale nie je to nič vážne. Po pár kilometroch nás navigácia otáča na východ, tak schádzame z diaľnice a pokračujeme po slušnej okreske, ktorá sa z ničoho nič mení na šotolinovú enduro špeciál vložku. Cesta je v rekonštrukcii, asfalt odfrézovaný a ideme po akejsi zmesi makadamu a červenohnedého ílu, ktorý nás za pár sekúnd kompletne zaserie od hlavy po päty, motorky aj s kuframi nevynímajúc. Nie som si istý, či ideme dobrým smerom, Garmin chvíľami ukazuje divne, chvíľami sme podľa neho niekde úplne mimo. V nejakej dedine vidím policajta v uniforme, tak sa pristavujem a pýtam sa na cestu – údajne ešte dva kilometre rovno po tom tankodrome a potom že už bude dobrá cesta. Napodiv, informácia je správna, nabiehame na hlavný ťah, aj navigácia sa spamätáva, prestáva pršať a tak mierime priamo k tomu istému prechodu, ktorým sme išli ráno. Čas je neúprosný a tak šibeme do koní, keď tu vchádzame do nejakej dediny, cesta ide rovno, vpravo od nás je svah a zrazu periférne vidím, ako z toho svahu cvála kôň s vozom, pričom akosi nevidím žiadneho pohoniča. Premietam trajektóriu jeho dráhy a vychádza mi, že pri nezmenenej rýchlosti sa stretneme priamo v bode v ktorom vedľajšia cesta po ktorej cvála kôň vyúsťuje na hlavný ťah po ktorom cválame my. Je mi jasné, že to neubrzdím, napriek tomu miagam prednú a zároveň skáčem po zadnej a modlím sa aby náraz bol čo najmiernejší. Vtom neverím vlastným očiam, kôň v nezmenenej rýchlosti plynulo vyberá zákrutu a vychádza krajom na hlavnú cestu, voz ho s miernym driftom nasleduje. Ufff.. už viem ako je myslené to príslovie o zastrúhanom vlase v zadku.. pohoniča, ak tam nejaký bol, sme si ani nestihli všimnúť :-)

Pred hranicami ešte zastavujeme v miestnych obchodíkoch míňame posledné moldavské lei (úplnou zhodou okolností za Merlot v pekných darčekových fľašiach) a ideme na čiaru. Je tu podstatne viac národa ako ráno, tak sa radíme do kolóny (tentokrát nemáme odvahu sa tlačiť dopredu), hodinku sa posúvame a sme na rade. Pasovákovi z rána už skončila služba, ale evidentne vydal inštrukcie, pasováčka ktorá je tu namiesto neho sa hneď pýta, či sme ráno išli tadiaľ, po kladnej odpovedi berie pasy a o chviľu je s nimi nazad. Medzitým si nás, teda hlavne Ľuba berie do parády colník, ktorý by tiež asi rád videl ako sa s pomocou modrej robí z bielej zelená, ale má smolu. My sme už dnes prispeli. Tak sa pýta, koľko máme cigariet a za otca nechce pochopiť, že sme nefajčiari. Tak Ľubo musí dať dole sedadlo a ukázať vercajg – ten motorkový :-) Vracia sa pasováčka s pasmi, colník hodí nad nami rukou a ideme k rumunom. Tam je to bezproblémová rýchlovka. Ešte 20 km v úplnej tme do Iasi, využívame skratku z rána a niečo pred 23. hodinou sme na parkovisku pred penziónom. Ráno som tam videl záhradnú hadicu, tak ju po tme hľadám a umývam od blata aspoň zhruba naše čižmy aj kufor.

Večeru už nedostaneme, ale berieme si z baru nejakú colu a keďže máme viac fliaš vína ako sme zajtra schopní so sebou odviezť vzhľadom na obmedzené batožinové kapacity, musíme sa niektorých zbaviť. Katka opäť zaspáva ako na povel, my s Ľubom sa smelo popasujeme s neľahkou úlohou, zhruba ešte naplánujeme trasu na zajtra a s pocitom dokonalého uspokojenia z dnešného dňa ideme spať.

Deň 8.: Iasi – Vatra Dornei – Bistrita – Dej – Satu Mare, 472 km

Tento deň berieme len ako spojovaciu etapu, neplánujeme žiadne prehliadky, iba povinné zastávky na odľahčenie zadkov a tankovanie. Vyrážame ráno okolo ôsmej a počítame že dnešných skoro 500 km nám bude trvať aj so zastávkami okolo 10 hodín. Prvý zhruba 100 km úsek je relatívna nuda, cesta vedie rovinou na ktorej fúka dosť silný bočný vietor. Zároveň zisťujeme, že Ľubove preťažené bočné tašky potrebujú upraviť, tak na pumpe kupujeme gurtne a nimi sťahujeme tašky dookola navzájom. Predsa len by bola škoda keby to dobré víno napokon vypil namiesto nás rumunský asfalt.

Neskôr sa dostávame do hôr, po ceste E58 medzi Vatra Dornei a Bistrita sú v niektorých úsekoch krásne stúpania serpentínami na hrebene, chvíľami ideme zase okolo 1200 mnm, nasledujú podobne pekné klesania a zase hore. Tu niekde zažívam prvý a posledný pád na našej ceste. Paradoxne nie v serpentínach kde som šúchal stupačky a dral mitasky úplne na hranu, ale pri tankovaní na benzínke. Zastavujem pri stojane ktorý je na vyvýšenom ostrovčeku, Katka vystupuje z motorky a počujem len buchot. Ešte si myslím, že stúpila na hranu ostrovčeka a noha jej skĺzla dole na cestu, ale neriešim to. Ona ide na wecko a ja tankujem plnú pričom sedím na motorke. Dotankujem, zatvorím nádrž a vysadám na ľavú stranu, na vyvýšený ostrovček, že odtlačím Varadero ďalej od stojana, zapriem sa do riadítok, nohy strácajú oporu, ja padám na hubu a motorka tiež, našťastie na ľavú stranu, pričom sa opiera bočným rámom a volantom o tankovací stojan na ktorom necháva celkom slušnú preliačeninu. Dvíham motorku, pričom zisťujem, že keramická dlažba, ktorou je vyložený vrch ostrovčeka okolo stojanu je mastná, zrejme od rozliatej nafty, ktorú len utreli, ale mastnota zostala, teda koeficient trenia medzi podrážkou a dlažbou sa limitne blíži k nule. Hreším ako pohan na celú benzínku, spomínam niečo o rumunských kktch, vedľa stojaci češi ma asi aj rozumejú :-) Našťastie okrem vyvráteného späťáku nie sú žiadne škody, späťák naprávam a ideme ďalej.

Pred Satu Mare nás navigácia posiela na skratku pričom sľubuje 20 ušetrených kilometrov. Veľmi jej neverím, teda nie som si istý najmä kvalitou cesty, aby to napokon nebolo o 30 minút dlhšie, ale na hlavnom ťahu je dosť hustá doprava, tak odbočujem vľavo a najprv si nadávam, lebo je to samá jama. Našťastie za prvou dedinou nabiehame na novučičký asfalt tak posledné dnešné kilometre ubiehajú celkom rýchlo. Celkom tesne pred cieľom Ľubo ešte zažíva blízke stretnutie kravského druhu, ale stíha dobrzdiť a už hľadáme náš posledný nocľah. Penzión Cardinal má vlastný dvor. Ubytovanie je v ľavom krídle, celkom slušné za 30€ pre dvoch s raňajkami, ktoré sa podávajú v priľahlej reštaurácii v pravom krídle. Tam si dávame aj poslednú večeru. Ja s Ľubom babguláš – fazuľovica s kapustou a údeným mäsom a potom ešte klasickú grilovanú kotletu. Katka sa napašmala na grilované šampiňóny, ktoré asi neboli najčerstvejšie, čo zistila asi o dve hodiny neskôr. Našťastie to boli jediné zažívacie problémy na celej ceste – možno kedy sa celý výlet poctivo dezinfikovala spolu s nami, mohlo ju to minúť :-)

Deň 9.: Satu Mare – Nyíregyháza – Miskolc – Rimavská Sobota – Banská Štiavnica, 397 km

Ráno si ja s Ľubom dávame raňajky a kávu a okolo ôsmej vyrážame. O chvíľku sme na maďarských hraniciach a tentokrát získavame hodinu k dobru, pretože len čo prekročíme čiaru, zrazu je len pol ôsmej. Valíme zase len s povinnými zastávkami a cesta ubieha. Je pod mrakom, ale neprší. Ešte asi tri hodiny nezáživným Maďarskom a po ôsmich dňoch sa vraciame do vlasti :-) Rimavská Sobota, Lučenec, tu ešte naposledy tankujeme, tu nás akurát zastihne telefonát z materskej krčmy, že sme netrpezlivo očakávaní. Dožadujem sa červeného koberca a slavobrány. Ešte hodina a o 13:00 vchádzame do Štiavnice. Dohadujem sa s Ľubom, ideme každý zložiť batohy domov, ja doma nechávam aj Katku, ktorá po včerajšej noci má toho naozaj dosť a idem do Jašteríc. Červený koberec nie je, ale Petrík ma víta s bordíčkom v ruke. O chvíľu prichádza aj Ľubo, dostáva do hrsti metaxu, robíme vrcholové foto s hodnotou 2784 km a odnášame motorky kamarátovi Ginovi do umyvárky, pričom akurát začína pršať. Vraciame sa taxíkom naspäť a začíname uvažovať kam o rok..?
PS: Dnes už vieme, že to pravdepodobne bude Pobaltie, Rusko, Fínsko, Švédsko a Dánsko. Len ešte nevieme, či to bude už o rok :-)

Sumár:

Celkom prejdené: 2784 km
Natankované: 156 litrov
Priemerná spotreba: 5,6 litra / 100 km
Náklady celkom (2 osoby - ubytovanie, strava, PHM): cca 1000 EUR