Odpovedať som vedel až po zhliadnutí predpovede počasia na prelom augusta a septembra. Zhodou šťastných náhod sa v tom termíne objavil predĺžený víkend. Základné predpoklady úspešného výletu splnené, manželky obmäkčené, a kamaráti nabudení na poriadny výjazd za hranice všedných dní.
Komicky znejúci názov Friaul som predtým párkrát počul, táto časť Álp kúsok od rakúskych hraníc mi ale na mape dlho málo imponovala, nadmorské výšky cestných horských sediel neboli vyzývavé v porovnaní so sedlami v iných, oveľa známejších (ale aj turistami natrieskaných) alpských regiónoch. Po opakovaných výjazdoch do týchto oblastí moja motoduša zatúžila po tichých, turizmom menej poznačených kútoch hôr, kde si človek užije aj trochu samoty, a zároveň nie je ochudobnený o nádheru.

Pár stručných cestopisov mi naznačilo, že Friaul môže byť jedným z takýchto atraktívnych cieľov, navyše je vzdialený, obrazne povedané, pár hodín jazdy od slovenských hraníc. Koľko krásy skrývajú tamojšie sedlá, nedosahujúce väčšinou ani zďaleka „magickú“ výšku 2000m? Uvidíme!

Streda, 1.9.2004
Trasa: Žilina, Zeleneč, Bratislava, Kittsee, Eisenstadt, Leoben, Judenburg, Predlitz, Turracher Hoehe (1783m), Nockalmstrasse (2024m, 2042m), Spittal, Oberdrauburg, Gailberg Sattel (982m), Kotschach-Mauthen. 681km

Deň pracovného pokoja sa začína úžasne, ako každý začiatok výletu pri peknom počasí. Vyrážam zo Žiliny skoro ráno, a v Bratislave sa ku mne pripájajú ďalšie 3 motorky, aby sme po kolóne na rakúskych hraniciach konečne mohli začať krájať Rakúsko štvorprúdovkou S6, smer Semmering, Leoben, Judenburg, Murau. „Skratka“ cez hraničný prechod Kittsee a mesto Eisenstadt nás stojí aspoň hodinu navyše, než ako keby sme šli cez Viedeň, zakaždým keď sa tu nechaám okradnúť o čas, prisahám, že už tade nepôjdem, a pohľad do mapy ma sem-tam predsa presvedčí skúsiť to znova... Po hodinách jazdy sú telá zas skrehnuté, nezvyknuté tráviť celé hodiny v sedle, odsýpa to aj po štvorprúdovke S6 veľmi pomaly. Predbiehame kolóny čopristov, ponáhľajúcich sa na Faaker See (megazraz HD). Aby sme zabili nudu, a nevenovali dnešok iba presunu, aj dnes sú naplánované dve sedlá: v Predlitzi (1018m) odbočujeme na juh, a začíname stúpať dolinou a záverečnými serpentínami na naše prvé sedlo, Turracher Höhe (1783m, čiže takmer 1000m výškových na 20km). Obloha je už zatiahnutá, teplota prudko klesla, ale našu radosť len tak nič nepokazí. Svižné tiahle stúpanie prázdnou dolinou je vystriedané sériou serpentín, a čochvíľa sú v sedle aj oneskorenci. Robíme pauzu na peknom parkovisku pri plese, ale je akosi pokosnejšie, a tak sa spúšťame serpentínami a prudkými klesaniami na juh.

Po 6km jazdy odbočujeme doprava, kde začíname stúpanie na vrchol dnešných „snáh“, nádhernú platenú horskú cestu Nockalmstrasse. Čoskoro sme na mýtnici, platíme dosť mastných 7 Euro, a už aj odkrajujeme prvé kilometre tejto zaujímavej cesty, dlhej 34km, na ktorej sú dve sedlá s nadmorskou výškou 2024m (východné sedlo) a 2042m (západné sedlo Eisental-Höhe, najvyšší bod). Nockalmstrasse vrele odporúčam každému, je to dosť blízko, a po nabraní výšky serpentínami na východné sedlo (nad 1600m tentoraz v úplnej hmle) sa pred Vami otvorí klesanie cez lúky a lesy, zakrútená cesta lesmi v doline, a opätovne stúpanie na západné sedlo, nespočet zákrut, kvalitný asfalt, široká cesta, minimálna premávka a nádherná scenéria. My si tú scenériu vychutnávame iba miestami, to keď sa hustá hmla sem-tam rozplynie, ale vďaka hmle sme tu aspoň takmer sami, a vychutnávame samotu a rýchlo nadobudnutú pravú alpskú atmosféru.

V sedle Eisental-Hoehe je už hmla pod nami, obedujeme na drvených laviciach pri ceste, a pokračujeme klesaním na západ. V osade Innerkrems Nockalmstrasse končí, a my pokračujeme ja juh cez Gmünd, Spittal, Greifenburg, a v Oberdrauburgu začíname stúpanie na dnešné posledné sedlo, Gailberg-Sattel (982m) . Výška sedla málo vzrušujúca, ale početné serpentíny severnej rampy môžem naozaj odporučiť každému fajnšmekrovi. A tak po mnohých príjemných zážitkoch dnešného dňa je veru aj poriadne šero, keď zastavujeme v meste Kötschach-Mauthen, kde po menšom blúdení nachádzame vopred zarezervované apartmány v časti Mauthen, úplne pod hrebeňom Karnišských Álp, ktoré sa po dnešných 681km na pár dní stanú naším luxusným (a zároveň pomerne lacným) domovom. Asi po hodine, takmer za úplnej tmy, dorážajú aj Milan s Petrom na ZZR, ktorým sme vyhradili menší apartmán vedľa nášho. (Dva apartmány, jeden s dvoma spálňami pre 4 osoby, jeden s jednou pre 2 osoby, každý má obývačku, zariadenú kuchyňu, kúpeľňu, komplet bielizeň, všetko na prízemí, na zamknutý dvor s motorkami je to asi 10 schodov, garáž k dispozícii, cena za 3 noci pre 6 osôb dokopy 250 Euro!)

Štvrtok, 2.9.2004
Trasa: Mauthen, Plockenpass (1362m), Timau, Paluzza, Sutrio, Monte Zoncolan (1730m), Liaris, Ovaro, Villa Santina, Ampezzo, Lumiei roklina, Lago si Sauris, Passo di Pura (1425m), Lago di Sauris, Sauris di Sopra, sedlo, Sella di Razzo (1760m), Sella Ciampigotto (1790m), Sella di Razzo, Forcella Lavardet (1542m), Campolongo, Sappada, Comeglians, Sutrio, Paluzza, Plockenpass, Mauthen. 222km

Večer sme uložili k spánku unavené telesné schránky, ráno vzrušenie z očakávania prekonáva zvyšky únavy. Na naše potešenie zisťujeme, že domáci pán má v garáži tri veterány Puch a funglové Varadero, a poskytuje nám neoceniteľné rady o stave ciest vo Friauli, vrátane podrobnej mapy. Jeho znalosti sú nám veľkou pomocou, lebo teraz s istotou vieme, kde asfalt je, a kde je len makadam (u Friaulských cestičiek sa to z mapy nedá vyčítať, a cestopisy bývajú staré niekoľko rokov). Rozhodujúcou je informácia, že cesta medzi Sauris di Sopra a sedlom Sella di Razzo je nanovo vyasfaltovaná (cestopisy píšu o zosunutej pôde a neprejazdnom makadame), a tak sa dá dnešný program zokruhovať, časovo zvládnuť, a pridať aj bonus navyše.Ako sme popoludní zistili, práve tento novovyasfaltovaný úsek medzi jazerom Lago di Sauris a sedlom Sella di Razzo je jednou z najkrajších ciest Friaulu... Štartujeme, a doslova pár metrov od nášho domu začínajú prvé serpentíny na Plöckenpass (1362m) .

Toto sedlo je skutočne nádherné, sporadická premávka (zákaz vjazdu nákladných áut), nás na dĺžke 14km vyvedie po sérii serpentín, neskôr tiahlymi stúpaniami lesom, a napokon strmými galériami až do sedla so zaniknutým hraničným priechodom, všade nad nami typické dolomitovské bralá. Južná rampa, tak to už je iné kafe, a rozumiem, prečo sem náklaďáky nesmú: séria vzrušujúcich serpentín, prekonávajúca len po Timau vyše 500 výškových metrov, krkolomne zarezaná v takmer kolmej skale, vracáky v tuneloch a galériách, tak to už hej! Ani výška nad 2000m nám vôbec nechýba.

Pokračujeme na juh, a za Paluzzou odbočujeme na most doprava na Sútrio, a v ňom doľava, smer sedlo Monte Zoncolan (1740m). Monte Zoncolan je vlastne najvyšší bod rovnomenného lyžiarskeho strediska, a preto najskôr stúpame kvalitnými serpentínami pod hranicu lesa, kde sú záchytné parkoviská. Strmým rozbitým asfaltom (pred parkoviskami strmo doľava a potom znova doľava krížom cez zjazdovku) pokračujeme na neoznačenú cestu doľava, a stúpame serpentínami a traverzmi s neopísateľnými výhľadmi, cez svahy, ktoré sú v zime zjazdovkami, až do sedla.

V opustenom sedle sa nám otvárajú nádherné výhľady na celý Friaul a hrebeň Karnišských Álp severe. Mňa už ale začína pomaly zaujímať vec, kvôli ktorej sme sem ako jednej z hlavných atrakcií vôbec prišli: a síce západná rampa Monte Zoncolan: už zo sedla vidieť uzučkú cestu, staručký rozbitý asfalt a ostré serpentíny. Po pár minútach klesania prichádza naozajstný bonbónik, opisovaný vo všetkých cestopisoch, a síce séria neosvetlených, nízkych a úzkych vlhkých tunelov s mokrým vymletým dnom z kameňov a blata.

Na konci každého tunela je našťastie svetielko, ktoré sa mení na svetlo, a tak si po tomto dobrodružstve za posledným tunelom chvíľu vychutnávame výhľady z terasy, aby sme sa následne ponorili prudkými klesaniami do lesa. Zdraví dorážame do dediny Liaris, a neskôr Ovaro (525m.n.m., čiže zo Zoncolanu je to sem 1200 výškových!!!), nasleduje Villa Santina. Tu odbočujeme na západ, smer Ampezzo, a v Ampezze doprava na sever, smer Sáuris. Po pár kilometroch začína jazda fascinujúcou roklinou Lumiei! Sotva na mape zvýraznená, táto cesta nám poriadne dobíja adrenalín, úzka roklina, cesta vysekaná v skale nad stámetrovou priepasťou, vysoké mosty, dlhé galérie, a takto traverzujeme až k priehradnému múru jazera Lago di Sáuris (977m).

Tu prechádzame po priehradnom múre z Mussoliniho čias, nasleduje tajomný tmavý vlhký a úzky tunel s niekoľkými zákrutami v skale, a po ňom už stúpame lesnými serpentínami na totálne idylické miestečko, tiché sedlo Pass di Pura (1425m). Hore na lúke si vychutnávame toto osamelé miesto, a vraciame sa k jazeru Lago di Sáuris, smer osada Sáuris di Sopra (1362m) a sedlo Sella di Razzo. Počas tejto cesty, ktorá je opatrená novým asfaltom (dlho tu bola cesta len makadamová, zosunutá a uzatvorená, aj na mapách je označená iba prerušovanou čiarou) stúpame úžasnými strmými serpentínami, a prekonávame sedlo, ktoré ani nie je pomenované na mape, a sme dojatí nádherou tohto miesta, s výhľadmi na typicky dolomitovské hrebene na oboch stranách, a azúrové jazero Lago di Sauris hlboko pod nami.

Neplánovane robíme znova a znova zastávky na fotenie, nemý úžas, a relax na kraji cesty v tichu. Klesáme do doliny, pripájame sa na cestu č.619, a odbočujeme ďalej na západ, kde v rýchlom slede pokoríme dve susedné sedlá, Sella di Razzo (1760m, je to vlastne len tabuľou onačené miesto na peknom traverze) a Sella Campigotto (1790m). Vzhľadom na pokročilú hodinu a pekné počasie sa otáčame späť na východ, po 8km sme v sedle Forcella Lavardet (1542m), a rozhodujeme sa čo ďalej. Pár metrov za sedlom smerom na sever (smer Campolongo) sa cesta mení na skutočné hrubý makadam, a strmým klesaním mizne v lese. Nemecký mountainbiker nás ubezpečuje, že je to len kúsok, a dole už je zas asfalt... dosť váhame, nakoľko enduro tu mám iba ja, ale Milan s Petrom sa navzdory najšportovejšej motorke i najväčšej záťaži (ako jediní idú na motorke dvaja) osmeľujú ako prví a miznú v lese (Milan po pohľade do mapy utrúsi, že „to je jenom kousek, projeli sme Panoramicu, projedem i tohle, jedem!“, zaklapne prilbu a hajde po makadamoch dole), a tak ani ostatným neostáva nič iné....

Musím povedať, že toto sedemkilometrové klesanie bolo naozaj dobrodružné v plnom význame slova, strmé, po hrubom, eróziu poznačenom makadame, a neviem akým zázrakom to nikto ani raz nepoložil! V poslednej tretine klesania sme natrafili na úžasnú sériu serpentín v skalnom brale (fotky tohto miesta sa objavili i vo fotosúťaži), zakončenú mostom, potom znova makadam, a potom už serpentíny asfaltové.

Nečakané vzrušenie a nádhera, tento Lavardet, ale dôrazne ho neodporúčam ísť opačným smerom ani cestovným endurám! V tomto kopci zastať, z toho čumí už len položenie na bok. V Campolongo (940m) pokračujeme na západ, a cez krásne mestečko Sappada (1217m, scenérie ako na Grödner Jochu!). Pokračovanie cesty do Comeglians, a následné klesanie do Sútria je nemej úžasné, nespočet zákrut po kvalitnom asfalte, a na záver dňa sa ešte musíme prehupnúť vo večernom šere cez Plöckenpass.

Piatok, 3.9.2004
Trasa: Mauthen,Gailberg Sattel, Oberdrauburg, Iselsberg Pass (1204m), Winklern, Heiligenblut, Grossglockner Hochalpenstrasse (2577m), po tej istej trase naspäť do Mauthen. Popoludní Mauthen, Plockenpass, Paluzza, Sutrio, Campolongo, Tualis, Panoramica Delle Vette (1970m), Ravascletto, Sutrio, Paluzza, Plockenpass, Mauthen. 315km

V toto ráno zvoní budíček nemilosrdne krátko po šiestej, a telesné schránky sú po včerajších náročných 222km veru poriadne dochrámamé. Nič sa ale nedá robiť, času málo, a nádhery čakajú! Som dosť nemilosrdný, vo štvrtok večer sme totiž operatívne zaradili do plánu ciest aj notoricky známu Grossglockner-Hochalpenstrasse, nakoľko niektorí „účastníci zájazdu“ tam ešte neboli. Je to z našej základne síce opačným smerom ako Friaul, a je to aj poriadna zachádzka a dražoba, ale v peknom počasí a podľa možnosti pri malej premávke je to skutočná alpská klasika, zážitok ktorý za tie peniaze asi fakt stojí. Včasný odjazd velím s nádejou, že Hochalpenstrasse ešte nebude preplnená, a tak krátko po siedmej vyrážame za jednociferných teplôt ranným jesenným chladom na severozápad, cez Gailberg-Sattel, Lienz, Iselsbergpass (1204m), a po jazde zmrznutou dolinou už platíme mýtne 17 Euro (!!!) za Heiligenblut (z našej základne až sem je to vyše 70km!). Krátko po ôsmej už stúpame južnou rampou Grossglockner-Hochalpenstrasse, po nespočetných serpentínach na križovatke Guttalbrücke (kruhový objazd v horách!) odbočujeme doľava, na 9km dlhú „vysokohorskú slepú uličku“ smer Franz-Josephs-Höhe (2369m).

Túto klasiku po kvalitnej širokej ceste s výhľadmi si vychutnávame, a keď dorazíme na známe (a vždy brutálne preplnené) poschodové parkoviská, sme tam úplne sami! Takéto niečo sa tu dá zažiť iba včasne ráno, vzduch ešte ostrý, opar žiaden, viditeľnosť úžasná, vychutnávame si ľadovcovú panorámu, Grossglockner (3798m) máme ako na dlani.

Po polhodinke sa vraciame, a na zmienenej križovatke odbočujeme tentoraz doľava, na sever, smer serpentínami na Hochtor (2475m), náhorná plošina zakončená sedlom Fuschertörl (2405m), a nakoniec najvyšší bod celej cesty, parkovisko na vrchole Edelweissspitze (2571m). Okolitá scenéria je už mototuristom všeobecne známa, a opísateľná asi najlepšie fotkami, ale už je neskoré dopoludnie, a hustota premávky sa pomaly ale isto mení na božie dopustenie.

Trúbim na návrat, a pri klesaní do Heiligenblut stretáme v protismere sa stúpaním trápiace nekonečné kolóny áut, obytných áut, autobusy, a pomedzi to sa predierajú strapce motocyklistov (najmä čoprov, v tomto termíne sa koná známy HD-zraz na Faaker See, ktoré je odtiaľto vzdialené iba pár desiatok kilometrov). V duchu všetkým želám príjemný zážitok z preplnenej a zadymenej Hochalpenstrasse, a cítim, že popoludní ešte musíme stihnúť opustený zasnený Friaul. Veď chýba to najdôležitejšie, len neviem, či niekoho nahovorím... Po obede na „základni“ v Mauthene vyrážame v trojici, (GaST a Maroško už nevládzu, a ani nechcú trápiť mašiny na makadame) zas cez Plöckenpass, na juh, pokračujeme cez Sútrio a Ravascletto na západ, v ústrety najúžasnejšej ceste Friaulu (a jednej z najzaujímavejších alpských ciest – aj keď takéto prirovnanie si zaslúžia asi stovky ciest...), ktorá sa nazýva Panoramica Delle Vette, a jej názov ju naozaj vystihuje.

Panoramica na moje veľké počudovanie (spomína ju mnoho mototuristov) nie je v tejto oblasti žiadnym turistickým šlágrom, a pre nováčika je problémom vôbec ju nájsť. V mestečku Comeglians treba pozorne sledovať odbočku na Tuális (na sever v ostrej križovatke), a po strmom vystúpaní do tejto osady nás malá ceduľka pre cyklistov s nápisom Panoramica upozorňuje na odbočku do úzkej uličky, na ktorej konci sa cesta vnára do lesa, a.... a začínajú úžasné a neobyčajne strmé lesné serpnetíny s ostrými vracákmi (v ktorých má problém aj motorka), ktoré nás po úzkom staručkom asfalte, pomedzi konáre olizujúce kapotáže a prilby, popri machom obrastených starých múrikoch vynesú po nekonečných 13 kilometroch (počas ktorých sa ventilátory chladičov sotva zastavia) nad hranicu lesa o nejakých 1500 (!) výškových metrov vyššie.

Tu sa asfalt končí, výhľady na Pesarinské Dolomity nám vyrážajú dych, a začína sa úsek 7km makadamu, štrku a tvrdého povrchu, čiže vlastne Panoramica samotná. Jedná sa o 7km viacmenej vodorovného traverzu (stúpania a klesania sú tiahle a bezpečné) bez zvodidiel po horskom hrebeni, prekonávajúceho 3 masívy, s neopakovateľnými výhľadmi do dolín, ktoré sú viac ako kilometer pod našími kolesami! Cesta je vo výške takmer 2000m, najvyšší bod Alpe Chiandis má kótu 1967m. Napriek všetkému je táto pista dostatočne široká na to, aby rozumná jazda nevzbudzovala akékoľvek obavy, a povrch znesie aj opatrný prejazd superšportovým a superturistickým motocyklom.

K nádhernému podvečernému počasiu a výhľadom sa pridružuje (na Panoramike samozrejmá) i absolútna samota, a tak dokonalosti zážitku a balzamu na dušu pri poslednom, dlhom odpočinku, v jednej zo zákrut naozaj nič nechýba. Panoramicu odporúčame prechádzať zo západu na východ (Tuális-Ravascletto), pretože takto je počas traverzu viac miernych klesaní ako stúpaní, ale aj opačným smerom je to v pohode zvládnuteľné, a v Ravascletto je dokonca na jednej križovatke Panoramica i značená. Za mokra sa Panoramice na cestných motorkách radšej vyhnite, a ani by ste tam nemali čo robiť, lebo s mokrým počasím predsa súvisia aj mraky, a Panoramica je najmä o výhľadoch.

Klesanie do Ravascletta je úzke , zasa veľmi strmé a dlhé 10km, a potom čo sa pripojíme na hlavnú cestu č.465, sa vraciame cez Sútrio, Paluzzu a Plöckenpass „domov“. Je už skoro tma, a sme poriadne unavení, 315km po takýchto cestách a v takýchto teplotách za jediný deň, to už nemá s relaxom nič spoločné... ale tá krása!! Veď viete.

Sobota, 4.9.2004
Trasa: Mauthen, Gailberg Sattel, Spittal, Katschberg-Tunnel (4,50 Euro), Tamsweg, Seethal, Schoeder, Soelkpass (1790m), Stein, Liezen, Leoben, Wr.Neustadt, Wien, Bratislava, Žilina. 722km

Ráno sa lúčime s domácimi, balíme a vyrážame domov. Teoreticky boli na pláne ešte nejaké sedlá na západe (ale Passo del Cason di Lanza medzi Paularo a Pontebba je vraj 29km pre ostré endurá, Nassfeld Pass odložíme na neskôr, a Slovinsko možno tiež), ale nakoniec „padlo rozhodnutie“ byť doma už v sobotu, možno aj kvôli všeobecnej únave a spokojnosti s tým, čo sme za ten krátky čas stihli pojazdiť. Je určite pravda, že štvrtkový aj piatkový program sme poriadne prehnali, urobiť viac ako 150km denne po alpských vykrúcačkách, tu navyše čiastočne po nespevnenom povrchu, je vyložená drina, a dosť to má od relaxu ďaleko. Aby sa ale aj dnes ešte „passovalo“, preskúmame cestou domov ešte jedno zaujímavé sedlo v Rakúsku, hoci to znamená pomerne značnú zachádzku. Päťčlenná kolóna (našich) motoriek sa teda hadí ranným oparom cez Gailberg-Sattel, Spittal a Gmünd na sever. Počasie je medzičasom mizerné, na diaľnici začína pršať, a Katschbergpass (1641m) radšej podlezieme drahým tunelom. Pokračujeme cez Tamsweg a romantickou cestou cez Seethal, a v dedinke Schöder odbočujeme na sever, na posledné tohtoročné sedlo, zaujímavý Sölkpass (1790m).

Som prekvapený, aké krásne sedlo tento Sölkpass vlastne je! Prakticky v rakúskom vnútrozemí sa zrazu ocitáme na tomto 40km dlhom úseku, prekračujúcom hrebeň Schladmigských Taur, vo vlhkých lesoch bez ľudských obydlí, a prvých 18km po mokrej ceste nás stúpaním vyvedie nad hranicu lesa, serpentíny pokračujú, otvára sa scenéria tatranských dolín, a zrazu je pred nami sedlo ako vystrihnuté z učebnice, úzky zárez v horskom masíve. Vzhľadom na absenciu vegetácie a celkovo drsný charakter sedla (umocnený aj vetrom a drobným dažďom) by som tipoval oveľa vyššiu nadmorskú výšku.

A tak je Sölkpass pekným ukončením tejto krátkej ale intenzívnej zákrutovej nádielky na sklonku sezóny. Čaká nás klesanie do doliny Ennstal, a za Liezenom už diaľnica, najskôr v prietrži mračien a neskôr nádhernom počasí, po 70km sa v St.Michael napájame na trasu, po ktorej sme sem prišli. Táto ešte dnes každého v zdraví dovedie až domov (mňa po 722km).

Čo dodať na záver? Friaul nie je pre úplne pre každého, ale je synonymom samotárskeho oddychu, a miestom, akých je v Alpách čoraz menej. Snáď najviac naše dojmy vystihuje príhoda, keď sa na pumpe na Slovensku (Zeleneč), počas návratu dávame do debaty s motorkárom, ktorý sa vracia z Harley-megazrazu na Faaker See. Úprimne sa nám čuduje, že sme tam chýbali, keď sme boli tak blízko, opisuje tú super atmosféru a tisíce zučastnených mašín. Jednoducho je mu nejde do hlavy, že sme v tomto termíne mohli byť niekde inde. (Ja som sa skôr toho zrazu obával v tom zmysle, aby bolo voľné ubytovanie, a neboli preplnené friaulské cesty motorkami – oboje zbytočne). Silný zážitok prekvapenému Electra-Glide Ownerovi srdečne prajeme, ale my sme si v tom istom termíne dopriali niečo iné: tiež super super, ale trochu ináč: prírodnou scenériou a samotou. Ak to budete niekedy hľadať, Friaul je najlepšou adresou. Pozrite si aj fotky v galérii, snáď presvedčia aj tých nerozhodnutých...

Pár čísel na záver:
Takýto úžasný výlet je finančne v pohode zvládnuteľný, akurát je v tej oblasti zaujímavého jazdenia ešte na viac dní, takže si pokojne rezervujte aspoň o 2-3 viac, a môžete ešte pridať Karnische Dolomitenstrasse, Nassfeldpass, a sedlá na východ od Paluzzy, prípadne to spojiť so Slovinskom. Všeobecne je potrebné na takéto oblasti zaobstarať si radšej podrobnejšiu mapu, aby Vám toho uniklo čo najmenej, resp. aby ste vôbec vedeli, že tie alebo oné osady sú spojené takými a onakými cestami. Na Friaul v našom konkrétnom prípade je myslíme Mauthen dobrý východiskový bod, a cez internet sa dá nájsť ubytovanie rôznych úrovní i cenových kategórií. Ak vás je viac, a na viac nocí, priam sa núka nájsť apartmány (Ferienwohnung): v mimosezóne (do konca júna a od konca augusta) sú voľné, a cenovo takmer porovnateľné s kempom. Moje náklady boli približne takéto: 1940km, Benzín 4150 SK, Ubytovanie 1730 SK, Poplatky za cesty 1300SK (diaľničná známka 4,30 €, Nockalmstrasse 7 €, Grossglockner 17 € (!), Katschbergtunnel 4,50 € (!!!)). Dokopy necelých 7300 SK bez stravy. Celkom jedlé.