Je piatok a ja obedujem, keď mi hlavou preletí myšlienka a v tom momente som presvedčený že idem a basta! Začínam si vybavovať dovolenku v robote. V piatok po obede to bola celkom slušná sranda. Dozvedám sa, že som naplánovaný v robote až do 22:00 hod., ale môžem sa sem tam uvoľniť na dôležité veci. Vybavujem poistku, vyberám 300 EUR, kupujem novú zadnú pneumatiku, náhradnú dušu, pár konzerv, chlieb, karimatku, nepremok, sáčky na odpadky, lepšie povedané - nepremoky na čižmy a ďalšie potrebné veci. V noci som nemohol zaspať, ale nejak som to prečkal a ráno už počujem cez otvorený balkón ako prichádza kamarát ROBO alias Rose na Yamahe XT 600 s ladeným výfukom, pomôcť mi naložiť motorku. Skončili sme asi do 15minut, odovzdávam mu náhradné kľúče od mojej motorky a spoločne odchádzame ku TPD, kde sa stretávame s

VLADOM alias Wazbitchom na Honde XL600V Transalp, MIROM na Suzuki DR650S, MILANOM alias DuncomVT na Honde Shadow 750, VIKTOROM alias Hlavou-Mapou na Aprilii Pegaso 650 a ja Duggo na Honde XL650V Transalp.

Len tak vám ešte poviem, že Miro má horúčku asi 39 stupňov a aj farbu má akúsi bledšiu.

Kupujeme zopár minerálok a našich 9 valcov sa pohýna vpred. Je 9:45 hod. a ja vôbec neviem čo ma čaká, neviem kadiaľ pôjdeme, kde budeme spať a ani čo budeme jesť... Pri prechode cez maďarské hranice si zaspomínam na moju novú gumu ako jej asi môže byť dobre doma na balkóne, keďže som ju nestihol pred odjazdom vymeniť a tak idem na starej, ktorá by to mala zvládnuť až do konca a aj to len tak-tak. Maďarsko prechádzame bez problémov, rovinky dlhé ako cesta do roboty, takže nič zaujímavé, ale aj tak nebolo v pláne nič obzerať. Zastavujeme častejšie kvôli Mirovi, ktorému nie je vôbec, ale vôbec dobre. Každú zastávku, po vypnutí motora ihneď ulíha do trávy a "umiera".

To by som teda nechcel zažiť! Ale chalan sa drží a nevzdáva to. Minerálka sa míňa a my po 396 km , o 17:30 prichádzame na hraničný priechod do rumunského - Nagylak-u.

Nasleduje kontrola pasov, zamieňanie peňazí, ktoré prebieha bez problémov a vstupujeme do Rumunska. Pre mňa to je "tenkrát po prvé". Odrazu sa mení farba ľudí, farba áut, mení sa všetko. Všetky značky áut sa menia na Dacie a Renaulty, čo je vlastne to isté... sem tam sa objaví Mercedes. Na ceste pribúdajú kone, koče a rôzne povozy. Traktory a roľníci pracujú na poliach popri ceste. Jeden Mercedes stoji asi 40 m od cesty v čerstvo pooranom poli so zadným kolesom na hevere a štyrmi mladíkmi kývajúcimi nám čo im ruky stačia. Asi dostali pri jazde defekt a využili bočné prírodné spomaľovače.

Pokračujeme ďalej až do kempu v Lipovej, kde zrovna prebiehajú stretnutia a oslavy nejakého sviatku, takže sa musíme do kempu predierať davom. Všetka pozornosť je venovaná nám. Rozkladáme stany a vrháme sa do davu.

Prvý krát ochutnávam Rumunské pivo Timisoara, mimochodom celkom vodové a taktiež sa prvý krát dozvedám, že ich papierové peniaze sú z umelej hmoty a nedajú sa roztrhnúť a dokonca ani rozmočiť . Tenkrát poprvé aj zaspávam v Rumunsku .

Ráno bol naplánovaný prejazd, v mape označený bielou cestou. Mimochodom celú výpravu viedol Viktor, ktorý to mal jediný do detailu naplánované a my sme sa s ním vlastne iba tak zviezli. Zisťujeme, že biele cesty začínajú najprv ako deravá betónka, ktorá sa po čase mení na hlinenú a sú vhodné možno tak pre traktory. Okolitá príroda bola veľmi pekná, veď pred našim príchodom týždeň v kuse pršalo a tak sa všetko krásne zelenalo . Cesta sa mení na neprejazdné blato, cez ktoré sme ale museli prejsť.

Začínam mať nervy, vyzliekam oblečenie, prvý krát počujem ventilátor na chladiči a je neznesiteľné teplo. Zapadol som iba raz, čo som musel zosadnúť a vytlačiť motorku z blata. Aby to ale nebolo všetko, Mirovi sa pri páde rozsypalo štartovacie tlačítko. Hľadanie strunky a oprava trvala do 1 hodiny. Som dosť nervózny a spotený, keď v tom ku mne pristupuje Vlado. Hovorím, že toto nie je terén pre mňa a plačem nad totálne zablatenou motorkou. Vlado mi na to odpovedá, že . "toto nie je žiadny terén", , potom čo raz stratil bočný kufor a 4 krát zapadol!!! Jednoducho dobrodružstvo aké inde nezažijete a poviem vám aj prečo. 40 km sme išli 3 hodiny a stretli sme len jedno auto. Nikde nikto a nikto nikde, len na protiľahlom kopci som s ďalekohľadom sledoval skupinku čo sa, asi na Volge kabriolet kombi, snažili vyšplhať hore na kopec. Len Boh vie, kde sa tam vzali. Po. 205 km o 22:00 hod. stanujem na divoko niekde pred. Racasdiou. Otvára sa koňak a môj zadný Givi nosič presne prispôsobený na držanie Robových štamprlíkov plní svoju funkciu na jednotku.

Vstávame a sušíme stany od rannej rosy. Opäť naštartujeme stroje a odchádzame. Cesta sa mení na super Šturec, len s krajšími výhľadmi a dĺžkou asi 40 km. Následne sa cesta mení na totálne rozbitú a potom sa objaví zase pekná, na ktorej je sem tam diera, sem tam hnoj, sem tam krava a ovce, sem tam opustená obrovská fabrika. Ťaháme ďalej a pred nami sa otvára výhľad na Dunaj. Cesta vedie tesne popri ňom, niekedy aj ponad ním, veľmi pekné jazdenie.

Na druhej strane Dunaja je Srbsko. Každých asi 5 km nasleduje 100 metrov šotoliny prejazdnej v pohode aj na superšporte. Miestami je na pol cesty zosunutá pôda z okololitého zrázu, alebo pol metrový kamienok. Prechádzam cez jeden z mostov a začínam mať zvláštny pocit, že na mňa z zľava niekto čumí. Kuknem a tam vytesaná tvár do skaly. Zastavujeme a fotíme.. Prešli sme aj popri železným vrátam na Dunaji , fotenie bolo zakázané , ale dalo sa , ale nechcelo sa . Po 300 km prichádzame na priechod do Bulharska, Calafat. Je to priechod trajektového typu. Platíme 3 eur za osobu a 3 eur za motorku, ale za auto sa platí 20 eur, takže v pohode. Nakúkam do obchodu a čumím na tie ceny!. Marlboro a podobné značky po 8 eur kartón, 1 eur za plechovku RedBull a chlast bol tiež lacný. Dozvedáme sa, že kompa ale nepríde, pokiaľ sa nenaplní na Bulharskej strane! Na "našej" rumunskej strane s nami čaká veľa kamiónov a áut, takže odjazd bude rýchly, len kedy to už bude... Na kompu napokon čakáme 2 hodiny. Naloďujeme sa a vchádzame na hraničný priechod do Bulharska. Odovzdávame ku kontrole pasy, techničáky a zelene karty. Po pol hodine odchádzame k ďalším colníkom, ktorí chcú 10 eur od každého z nás za nejakú cestnú daň čí čo. Najprv danú sumu pýtajú za osobu, o chvíľu na to, že nie za osobu, ale za motorku. Potom prichádza ďalší na to, že nie 10, ale 3 eur za kus. Spočítali nás, že sme šiesti a povedali nech položíme dokopy 10 eur sem do okienka a nie im do ruky a hotovo. Ako blbý a blbší. No poviem vám, toto sme nikto nečakali, ale ani by sme si to nedokázali vymyslieť. Heh, naše ďalšie ten krát poprvé... stretávka s bulharskými colníkmi. Je tma a my vchádzame do Bulharska. Charakteristika by mohla byť nasledovná. Smrad, vyfrézovaná cesta, veľa komárov, po chvíli sa vyfrézovaná cesta mení na vyfrézovanú cestu s 3 cm hlbokými vyfrézovanými obdĺžnikmi, ktoré sa nedali obísť. Valíme to tadiaľ asi 80-kou, je to lepšie ako pomalšie. Prichádzame do prvého mesta pred ktorým stoji opustená fabrika o veľkosti 10-tich futbalových ihrísk, pred ktorou na obrovskom parkovisku stojí 6 áut.

Ťaháme ďalej po vyfrézovanej ceste po tme a smrad sa ťahá stále s nami. Cesta, ktorá bola v pláne, bola uzavretá a tak pokračujeme rovno. Prichádzame do prvej dediny, Dacie sa menia na staré BMW-čka a staré Mercedesy. Pýtame sa v miestnom podniku na nejaký Motel, keď v tom chlapík vyťahuje spoza baru vytuningovaného Simsona!. Predné vidly z Hondy, predne lúčové k oleso, prístrojovka tiež z Hondy, zadné koleso originál, sedadlo vlastnoručne upravené a k tomu všetkému zopár nálepiek. Dáva nám radu, že 3 km. za dedinou je motorest. Hľadáme a blúdime po celej dedine, hlavne Roba s laďákom si "nikto" nevšíma, detí plno, všetci stoja pri ceste otáčajú sa a obzerajú si nás , poniektorí chvíľu bežia popri nás . Nechcel by som tam zastaviť sám! Bola tam aj partia do hneda opálených mládencov... no asi 20 kusov, čo na nás pískali a kričali. Ešte horiaci kontajner postaviť medzi nich a boli by kompletní. Nakoniec nachádzame motorest asi8 km za dedinou,. tomu chlapíkovi na tom Simsone ten honďácky tacháč ukazuje asi trochu inak ako ma... Ubytujeme sa v pekných chatkách za 15 levov/2miestna chatka a potom už len sprcha, večera a pivo jeden lev niečo cez 20sk ..

Deň štvrtý.. Dnes je v pláne očumnúť a prejsť sa po hlavnom meste Bulharska, po Sofiji. Balíme kufre a o 11:00 hod. štartujeme. Prechádzame cez nejaké pohorie asi 2000 m n.m., plno zákrut a ešte zopár navyše. Zisťujeme, že bulharské cesty sa šmýkajú viac ako je normálne! Tam snáď pridávajú kriedu či čo! Počul som ,že kvôli veľkým teplotám , aby sa nevyjazdila .Podobne ako pri pobreží v Chorvátsku . Cesta je dlhá niečo cez 254 km a do Sofije dorážame tak už trochu na večer. Prvý krát začalo pršať a prvý krát aj pršať prestalo. Na pumpe kupujem vonkajší teplomer a pripevňujem ho na prístrojovku. Kupujem aj miestnu mapu písanú v azbuke za 70 Sk. Chceli sme ísť na výhľadňu, ktorá je na kopci pri meste, ale bolo už neskoro, takže bola zavretá. Miestni poliši na BMW 650 GS nám poradili smer do jediného kempu v meste, na šťastie bol na druhej strane mesta ako sme boli my. Prichádzame do kempu platíme za osobu v chatke 8 ojro.

Vyrážame do mesta po trojprúdovej dlhej rovnej ceste. Miestny manik na novej GSX 1000 R to na križovatke štýlom GhostRidera cez 300 m dáva po zadnom!!!. Fakt to bol pohľad!
Ten to fakt vedel. Odstavujeme motorky, prechádzame sa po meste, tlačíme McDonald, fotíme sa .

pri motorkách stáli celý čas poliši a asi dávali pozor či čo. Štartujeme a ideme sa prejsť po meste na motorkách. Celkom sa mi páčili semafory, na ktorých bol zobrazený čas v sekundách do naskočenia zelenej, alebo červenej. Postavili sme sa štyria vedľa seba a dali šprint, krížom cez obchodnú časť heh!
Aj autám zaparkovaným vedľa cesty sa to páčilo, keď každé druhé húkalo potom, čo okolo nich prefrčal Robo s laďákom. Ako naschvál sme sa otočili a pomaličky sme sa tou ulicou vracali do kempu. Nasleduje nočné blúdenie mestom a po 30-tich km nachádzame kemp.. Večer vyťahujeme všetok nábytok aj s umelými kvetinami. pred chatky a hodujeme Alexandrionu - koňaku. Spíme na totálne vyjeležanobaných posteliach, celkom špina, záchod nesplachuje a tak splachujeme sprchou čo bola hneď vedľa. Cez stenu bolo počuť Milana ako celú noc chrápal.
Ako každé ráno, odchádzame.. Chceli sme pozrieť lanovkou na tu výhľadňu, je ale zamračené a tak valíme ďalej. V pláne je prejazd najvyššieho pohoria, hory od 2600 - do 2950 m n.m.. Stúpame hore, zákruta za zákrutou, cesta plná piesku, blata, konárov a štrku.. Aspoň že prší, nech to je to pravé orechové! Nikde nikoho nevidno, teplota klesá na 12 stupňov a na nás klesá hmla.. Na vrchol dorážame zdraví a celí. Bolo tam celkom veľké jazero, ale aké bolo dlhé, široké a hlboké, vám fakt nepoviem, možno tú teplotu by som mohol odmerať teplomerom, ale nešiel už odlepiť z prístrojovky. Ukazoval 7 stupňov .a aj napriek tomu sa všetci pod nepremokmi potíme.. Cesta smeruje okolo jazera a rovno cez 10 metrový závej snehu. Ale asi to bola skôr zosunutá lavína. Viktor sa mení na puberťáka a šmýka sa po zadku ! hore a dole v nepremoku.. Fakt mu to išlo! Užívame si snehu pokiaľ nám Milan neoznamuje, že má na Shadowe vyfučané zadne koleso. V správnu chvíľu na správnom mieste... Ako v rozprávke. Čo fčul?

Zapíname kompresor a dofukujeme. Štartuje sa a po 2 km je Shadow zasa na ráfiku. Zdvíhame naloženého Shadowa na hlavný kameň, krútime kolesom a hľadáme dieru, ale nikde sme nič nenašli. Prší, je zima, hmla, samota,.

Vlado úplné vyfukuje koleso, nastavuje ventil hore a napúšťa koleso sprejom na defekty. Už si nepamätám čí ešte dofukoval kompresorom, ale bez problémov to držalo do konca dovolenky. Všetci šiesti to doporučujeme podobne ako opravári pračiek nemenovaný prípravok proti tvorbe vodného kameňa! Z hora by mal byt vidieť ten najvyšší vrch Niečo do 3000 m n.m., namiesto toho vidím peknú hmlu, no sem tam aj niečo viac. Vypol som motor sadol na chvíľku na zem , bolo tam nádherne ticho ,premýšľal som ,kde to vlastne sme a na ktorú stranu je asi Slovensko ,potom som na chvíľku vypol aj ja , len tak sedel a sedel a rozmýšľal o čom inom ako o láske a problémoch ktoré nám vypĺňajú život a niekedy určujú aj jeho smer. Vzduch bol úplne svieži a čistý , naokolo poletovali oblaky hmly,ktoré miestami zakrývali nádherný vyhľaď .. Pekná hmla išla aj pri jazde z výfuku . Prechádzame cez hory, strašne prší, ale máme šťastie, že ešte nezačala sezóna a hneď prvý Motel je prázdny. Spime vo veľmi peknom Moteli Metaxa , v dvojlôžkových izbách, za 7,5 eur. Vlado s Milanom majú manželskú posteľ s tygrovaným vzorom a zrkadlom na celej stene !!! To musela byť noc....
Ráno zasa odchádzame, brázdime cez hory a doly, ale väčšinou cez hory. Stúpame ku kamenným mostom.cesta je nekonečne dlhá mokrá a zákrutová. Hore je pekný výhľad, spíme u dvoch manželov, čo tam majú reštauráciu a chatky. Večeru si vyberáme priamo z mrazáku, kto čo chce...
Na druhý deň máme v pláne potiahnuť až k moru, okrem Viktora, ten ostáva vo vnútrozemí. My sme si plán spnili a večer zasa spime v čerstvo zrekonštruovanom bungalove hneď na Slnečnom pobreží. Poviem vám, Slnečné pobrežie je jedna veľká stavba! Hotel na hotely, stavba na stavbe. Ostávame tu dve noci. Cez deň vyrážame pojazdiť po okolí.. Našli sme aj Českú reštauráciu. Pri jednej večeri nám v podniku hneď vedľa mora čašník preškrtol účet a pripočítal si cca .200 Sk tringelt, hovädo tupé!
Bolo to tam o poznanie drahšie ako vo vnútrozemí. Ráno balíme a odchádzame na pobrežie .Zlate Piesky.. Zasa blúdime po meste, Robo nechtiac zapína poplašné na autách popri ceste. Oni tam majú tie poplašné voľajaké citlivejšie, lebo aj mne sa podarilo jedno zapnúť. Hľadáme kemp a po 1 hodine nachádzame kemp. Panorama.. Opäť špina a čierna rodina ubytovaná uprostred kempu. Skladáme sa v .chatovom kempe o kus bližšie., ktorý objavil Robo. Normálne, keby som tam išiel s ľadvinkou, tak sa tam na Zlatých pieskoch nedá nikde poriadne stanovať... no coment. Platíme za chatky, čo smrdeli ako keby sa tam škrečkovia hrali v stredu na dospelákov.. Záchody vo forme diery v zemi!. No ľadvinku by som tam asi nedostal... Večer som to išiel okúsiť, proste si čupnete a položíte kábel ako v lese. Papiere hádžete do kýbla, len škoda,! že už bol večer a pár bulharských káblov tam už bolo, čo tú dieru upchalo. Škoda, že som si to neodfotil. Ráno bolo celé wécko umyté a voňalo od chlóru. Do večera sa kúpeme v mori a tak isto aj celý druhý deň.. Samozrejme, že sme sa na tom 38 stupňovom slniečku dosť pripiekli.

Bolo tam pekne, lacno a teplo.Dievčatá hore bez, ako keby sa nič nedialo. ..

Však sa ani nedialo, keď sme nevedeli ani ceknúť po bulharsky.
Ráno je plán doraziť na hraničný priechod most .RUSE asi 240 km ďaleko. Trasa bola naplánovaná tak, aby sme sa stretli s Viktorom o 13:51. Prichádzame o 13:50, cestou ešte Vladovi došiel benzín, tak sa za rameno ťahal s Robom. Pekný pohľad! Prechádzame bez problémov a bez platenia veľký most cez Dunaj a sme opäť v Rumunsku.
Smerujeme do soľného mesta Slanic.
My odvážni to berieme cez obchvat Bukurešti, Viktor pravý endurák to berie skratkami po žltých cestách. Obchvat bol celkom preplnený, ale hýbalo sa to pomerne rýchlo. Stretávame sa v meste Ploiesti. Cestou sme si všetci kúpili na pumpe veľmi dobrú mapu Rumunska. Pri jednej zastávke ma skoro zrámoval kamión, keď som stál kraji cesty. Trocha zatrúbil a to hovädo išlo tak, že som sa musel uhnúť, stál som vedľa motorky, musel som sa nakloniť a aj motorku som musel riadne nahnúť, aby ma neskosil!!! Normálne mi prešiel skoro po pätách . Pár cm a odtrhne mi kufor! S Vladom berieme do vrecák 10 cm kamene a ideme vyskúšať aké hrubé ma čelné sklo. Dobiehame ho, ale ten kamionista to valí ako blazon. Predbieha hlava nehlava ako jeden v Maďarsku, čo nás predbiehal v protismere takmer cez celú dedinu a z cesty tak vytlačil pár áut.
Napokon ten kamión predbiehame, blokujeme ho asi na 40 km/h. Dosť dlho sa rozhodujem či mu to sklo rozjebijem, ale tak ma napadne, že po tých pár km čo ho blokujeme, môže mať zapísané naše ŠPZ ,tak ho nechávame ísť. Dúfam, že mi to Pán Boh niekedy oplatí. Do mesta Slanic dorážame podvečer. Začalo pršať, kemp žiadny, jeden hotel čo za chvíľku zatvárajú, na recepcii poznali až jeden jazyk a to bulharský. Vraciame sa späť, nachádzame veľkú peknú drevenú štvorposchodovú chatu, pýtame sa na noc a recepčná nám oznamuje, že za800 000 lei, čo je asi niečo cez 800 sk. na noc na jedného nás tam nechá. Prehovárame ju, čí nemôžme prespať na terase pod prístreškom za 50 000 a keďže súhlasí, ostávame. Rozbaľujeme sa, začínam si spievať: ja chcem byť v dome aano, ty chceš byť v dome aaano, všetci chcú byť v dome......... Viktor s Mirom odchádzajú spať niekde na privát. Vlado ešte neskôr znova skúša prehovoriť recepčnú, nech zavolá mobilom majiteľa. Dorazil za 10 minút na Dacii celý vyhúkaný, že čo sa to tu deje. Nakoniec sme sa dohodli na
150 000 lei na osobu a bolo. Mali sme v celej chate pre seba asi 7 pekných otvorených izieb, balkón, terasu a na ktorej sme stiahli ďalšieho Alexandriona.. .
Ráno prichádzame k soľným baniam, platíme 50 000 lei za osobu a 70 000 lei za foťák. . Natlačení vo výťahu klesáme.300 m pod zem. Nikto nevedel čo nás čaká a čo tam bude. Dvere sa otvorili a pred nami sa ukázala krása, na ktorú nikdy nezabudnem. Pozrite fotky, teplota okolo 12°C, ozvena, ticho a bezvetrie. Čakali sme, že tam uvidíme tenisové kurty a diskotéky, čo tam mali byť, také niečo tam ževraj nikdy nebolo. Pred pár rokmi sa tam konali medzinárodné preteky v modelárskom lietaní, púšťali si tam lietadielka. . Každopádne tam priestoru na to bolo viac než dosť. Bol tam jeden bufet, jazierka, hojdačky, postele a oplotené futbalové ihrisko, na ktorom sa hrali deti čo tam prišli pred nami. Sochy zo soli, kniha, papuča, topánka a všelijaké postavy a taktiež maľby na stenách. Vážne tam bolo krásne, každému toto miesto doporučujem. Pri vchode pri soľných baniach kupujem obraz pre mamu a odchádzame smer domov.
Tesne pred stúpaním do hôr hľadáme osamotené miesto na stany, niekde v okolí Curtea de Arges, všade sa hneď niekto objavil na koni, alebo na koni s vozíkom. Pýtame sa v hoteli Dracula na noc, vychádza to na 800 000 lei za izbu. Je to veľmi pekný hotel, má veľmi pekné izby , Vladovi podarilo tú cenu stiahnuť na 500 000 lei.
S Milanom potom ešte 1 hodinu vymieňame moju vypálenú žiarovku na Transalpe a ideme spať. Ešte večer každému oznamujem, že zajtra už spím doma!!!

Ráno odchádzame na známy prechod cez Alpy, ktorý bol na naše nešťastie ale zatvorený kvôli snehu. Tak sme sa pokochali priehradou , povozili a pofotili ..

.
Je štvrtok 10:00 hod. a moje slová, že budem dnes doma mi pripomenul Vlado. Znova oznamujem, že dnes budem doma stoj čo stoj! Domov to je niečo okolo 1000 km a pripomínam, že žiadne diaľnice, ale len rozbité cesty, kone, osly, kozy, ovce, vozíky a traktory odstavené hore dole po ceste! Naviedol som aj ďalších štyroch bláznov, okrem Viktora. Vyrážame spoločne, Viktor sa v Sibiu odpája prebrázdiť kľudným tempom ešte kus Rumunska a my ťaháme domov.

Ťaháme čo to dá a kade to dá. Aby to ale nebolo všetko také jednoduché a aby sme tých problémov nemali ešte dosť, Robo oznamuje na jednej pumpe Milanovi, že mu na Shadowe chýba ŠPZ-tka !!!
3 minúty ticha a pot na chrbte. Ešteže máme pred sebou iba 700 km. Zhadzujem veci z motorky, tankujem, nakladám 85 kilovú dlhovlasú ľadvinku - Milana a ideme hľadať tú značku. Na šťastie sme stáli asi pred 30 km a tam ju ešte mal, ale aj tak sme si nedávali veľkú šancu, že ju nájdeme. Motorka dostáva zabrať, dávam jej plné knedle, oči mi behajú po celej ceste, Milanovi aj mimo cesty. Spomaľujem hlavne pri dierach a zákrutách, kde by mohla byt. Po 25 km ju s najväčšou radosťou Milan zahliadne vedľa cesty prejdenú a pokrčenú, svoju milovanú ŠPZ-tku. Prešlo ju už par kamiónov. Naspäť zasa namotávam plynové lanko a za cca 1 hodinu od začiatku hľadania brzdíme na pumpe a oslavujeme náš úspech asi 1 minútu. Veď je už neskoro aj na obed a nie na 700 km dlhú cestu...
Stále je tu šanca niekde prespať, čo ja ale vylučujem. Na rumunských hraniciach kupujem RedBull, tankujem plnú 98 V-pover nech si motor pochutná a trochu aj možno prečistí. Hranice prechádzame o 20:30 hod. Za hranicami sa odpája Vlado a ide smer Miskolc – Lučenec. Ďakujeme Bohu,že je Maďarsko také rovné..

Cesty sú veľmi dobré, smerujeme na SZOLNOK a BUDAPEST. Udržiavame tempo niečo nad 100km/h Začínam byť poriadne unavený a premrznutý. Obliekame nepremoky nech je nám aspoň trochu teplo, do uší si pchám servítky kvôli hluku vetra. Na kuklu nasadzujem ešte neoprénový nákrčník. Ešteže mám prilbu trochu voľnú, inak by som to tam nenatlačil. Mám tak stuhnuté kolená, že sa už ani do stupačiek neviem postaviť. Na motorkách sme už 14 hodín. Pokračujeme mojim bláznivým tempom s plánom, spať budeme až doma. Napájame sa na diaľnicu! a je nám jedno, čí je platená, alebo nie. Nikto nás našťastie nezastavil. Na Slovensko prichádzame okolo 1:30 hod.. Konečne sme doma!!! Na prvej pumpe sa lúčime a každý ochádzame svojim smerom a svojim tempom. Ja som to valil cez Petržalku 130, keby som išiel pomalšie, tak by som asi zaspal . Za dnes som najazdil 1040 km, na motorke asi 17hodin. Takýto maratón si už asi nikdy nezopakujem-e, od Curtea de Arges až do Blavy. plus hľadanie značky..
Po ceste sme nezablúdili nikde a keď som dorazil domov, mal som za sebou 14 dní a 3900 km.

niečo o technike :

Môj transalp nemal žiadny problém, priniesol si domov ohnutú šaltpáku a pár škrabancov, po tom čo som ho frajersky položil bez stojana. Vladovému Transalpu sa predralo 2 krát o pačku spojkové lanko, potom ju prebrúsil a držalo to až domov. Mirové DR650S po pár pádoch s novou bicyklovou páčkou, prednou zaseknutou brzdou, popraskanou kapotážou, štartovanie upravené cez káble a podobne... to tiež zvládlo, ešte aj psa dokázalo prejsť . Shadow išiel ako nový. Len jeden defekt, Pegaso a XT taktiež, bez defektu.Moja najmenšia spotreba 4,3 l cesta tam cez Maďarsko - 5 l jazda sem tam v kopcoch na 2, 3 prevodový stupeň, vyššiu spotrebu sme pozorovali hlavne ,keď sme natankovali niekde pofidérny benzín okolo 92 oktánov, a ešte keď bol možno riedený . Nepremoky na nohy - sáčky na odpadky prelepené páskou, vrelo všetci doporučujeme podobne ako aj gumené rukavice z Baumaxu . Enduro je motorka na dlhé výlety, bez toho aby som sa pozeral po akých kvalitných cestách jazdím a na tejto dovolenke som sa o tom znova presvedčil .

len tak:

je lepšie ,ked pôjdete v pároch ..2,4,6,8, lepšie sa dohaduje na ubytovaní , jedálne lístky boli písane v Bulharsku skoro vždy v azbuke , psi útočia na jedného , keď ide skupina skôr utekajú , benzínky boli všade - treba nosiť vždy aj peniaze , kartu brali iba vo veľkých mestách a chceli aj PIN ,niekedy aj pas , jedlo a veci v potravinách stoja tak ako u nás a aj menej , benzín bol lacnejší o pár korún ,niektoré benzínky boli v hroznom stave -natankovať 4 litre a ťahať ďalej na lepšiu pumpu

Človek precestuje celý svet ,hľadá , čo mu chýba , a vracia sa domov ,aby to našiel . Chcel by som poďakovať za pomoc pri písaní článku Vladovi a Cobrovi , venujem ho každému kto ho dočítal až sem . -duggo