Keďže som Barcelonu poznal iba z lietadla a letištnej haly s obavami som najskôr povedal o mojom sne ísť tam na mašinke na dovolenku môjmu parťákovi Wampírovi. Ten sa hneď nadchol myšlienkou „oslobodiť“ toto doposiaľ nepreskúmané teritórium.

A tak som v zime začal s prípravami trasy a účastníkov. Zohnal som partu nadšencov na začiatku sme boli štyria. Pomocou programu Road 66 som urobil viacero možných trás a spoločne sme ich potom dávali dokopy. Využil som aj kontakty na priateľa Peťa veľkého to moto-cestovateľa a tak sme sa uprostred apríla 2004 spolu s Renom za krásneho počasia – vytrvalý dážď, teplota vzduchu 8°C , teplota vozovky 12°C vydali z TT do Revúcej nabrať skúsenosti z jazdenia po Európe. Keď sme sa úplnou náhodou po hodinovom hľadaní stretli v jednom penzióne v Revúcej o 23:00 v noci s Peťom a naše mašinky sme vďaka majiteľovi penziónu motorkárovi uložili na kľudný spánok v bare tohto zariadenia, mysleli sme si že sa nám to iba sníva. Rady, ktoré sme dostali boli veľmi prospešné a video-zábery z cesty nás ešte viac navnadili. Domov sme prišli celý premočení ale rozhodnutí necúvnuť.

Nasledovali hľadania internetových adries, zháňanie cien kempov, benzínu, diaľničných a tunelových poplatkov, potravín ...Konečná trasa mala merať cca 4.500 km a rozdelená bola na 16 dní spolu s odpočinkovými dňami a viedla cez 10 štátov Europy.

S blížiacim sa odchodom sa menilo zloženie nášho tímu. Nakoniec sme zostali v zostave troch motoriek Wampír, Reno a ja Lucky, jednej ľadvinky Káčatka a doprovodného Safety-caru riadeného Dani.

1. deň Trnava - Berg (A) – Klagenfurt (A) 531 km

Nadišiel deň „D“ 17.7.2005. Stretko na hraničnom priechode v Bergu nám síce nevyšlo načas, ale s asi hodinovým omeškaním sme sa vydali na trasu krížom cez Rakúsko do Klagenfurtu.

Hovorí sa začiatok dobrý všetko dobré,, keď sme sa však po pol hodine jazdy opäť objavili pri hraničnom prechode bolo nám jasné, že vyhýbať sa diaľniciam bez blúdenia asi nebude ľahké. Napriek ešte jednej neplánovanej odbočke do Mariazellu sme bez straty desiatky smerovali na juhozápad.

Popoludní sme mali možnosť vyskúšať nové „Regenkombi“ môžem len odporúčať. Ani po 50 km jazdy v silnej búrke sme neboli premočení. Vo večerných hodinách sme dorazili do Klagenfurtu. Ubytovanie sa nám podarilo zohnať v kempe dosť rýchlo napriek tomu, že už bolo 22:00 hod. Nasledovala príprava večere a stanov a konečne vytúžený spánok.

2. deň Klagenfurt (A) – Kifernheim (I) 381 km

Ráno nás privítalo usmievavým slniečkom a reklamnými balónmi vznášajúcimi sa nad našimi hlavami. Ako sa aj neskôr ukázalo všetko balenie, jedenie a hygiena zabrala toľko času, že odchod sme posúvali z pôvodne plánovaných 8:00 na 10:00.

Cesta sa začala viac kľukatiť a hory naberať na výške. Tak ako je už v Európskej únii zvykom ani sme nezbadali ako sme sa dostali do Talianska. S pribúdajúcimi hodinami pribudol aj hlad. Až skutočnosť, že všetky obchody okolo cesty boli pozatvárané nás upozornili, že je nedeľa a tu sa ozaj svätí. No to by nebol Slovák aby sa nevynašiel.

Zastavili sme na benzínke, pravdaže zavretej a začali sme s prípravou obeda. Keďže vodu sme nemali odkiaľ zohnať poslúžila na prípravu jedla minerálka a polievka z nej uvarená na plynovom variči postavenom rovno nad benzínovými nádržami chutila perfektne. Aj záchody v podobe kukuričného poľa boli ozaj pekné a udržiavané.

Po výdatnom odpočinku sme sa vydali ďalej po ceste do Alp. Cesty boli ozaj kvalitné a vôbec nás nezdržovalo, že sme sa vyhli diaľnicam. Najväčšie vzrúšo bolo zohnať otvorenú pumpu so sucho nádržou... Prišlo prvé tankovanie na Talianskom území a to sme zistili, že bude treba asi rátať s rezervou lebo pumpy sú ďaleko od seba a sú v drvivej väčšine samoobslužné. Využili sme slabé základy Taliančiny a Angličtiny a nechali sme si vysvetliť ako to s tým tankovaním funguje. Dáte bankovku, označíte z ktorého stojana idete tankovať a potom už len tankujete. Až na to, že motorka má malú nádrž a tak ak nechcete aby peniaze prepadli v prospech naftárskej spoločnosti odporúčam tankovať do viacerých mašín naraz z jedného stojana.

Večer sme dorazili do kempu v dedinke Kiefernheim pod priesmykom Passo dello Stelvio. Pekné prostredie, čisté umyvárky, bazén ( ktorý sme žiaľ nemohli vyskúšať z dôvodu jeho zatváracej doby ) jedine sme si museli dávať pozor na živicu kvapkajúcu z borovíc – dosť ťažko sa dáva dole z motorky či stanu.

3.deň Kiefernheim (I) - Passo dello Stelvio (I) – Janov (I) 489 km

Tretí deň bol pre nás veľkou výzvou. Bol to najvyšší bod na našej ceste do Barcelony priesmyk Passo dello Stelvio 2760 m.n.m. Cesta sa spočiatku len kľukatila no potom začala prudko stúpať. Postupne sme sa naučili prechádzať vracáky s pohľadom zamiereným hore, lebo bez prejdenia do protismeru sa tieto vyberať nedali. Nadišla zastávka na fotenie asi v prvej tretine cesty. Nádherné scenérie až chytali za srdce a to sme len matne tušili čo nás ešte čaká. Po výjazde nad hranicu lesa sa nám naskytol pohľad na dlhočiznú húsenicu šplhajúcu sa až niekam na zasnežený vrchol hory. To bola naša cesta.

S využitím len najpomalších prevodov sme sa šplhali ďalej. Tesne pod vrcholom sme to už nevydržali a museli sme sa aspoň po zadku spustiť zasneženým kopcom. Prvý krát zaznelo z našich úst „Slovenskóó, slovenskóó heja heja ...“ a už o pár minút sme na vrchole priesmyku vztýčili slovenskú vlajku obdivovaní miestnymi lyžiarmi.

Na vrchole to vyzeralo ako v ozajstnom mestečku. Obchodíky, banka, kostol, hotel ,spústa krámikov so suvenírmi a pravdaže plno našich kamarátov na motorkách...

Pokochali sme sa krásnymi výhľadmi, nakúpili suveníry na pamiatku a hor sa dole smer Janov. Pohľad na hodinky neveštil nič dobré, bolo 12:30 a za nami len 25 km!

Cesta do Janova bola veľmi zaujímavá. Na mape to vyzeralo tak, že vedie popri diaľnici a je krásna rovná. V skutočnosti to boli serpentíny a tunely, chvíľami pripomínajúce svojim šerím osvetlením počítačovú hru.

Janov nás privítal súmrakom a blúdením. Najskôr sa stratil Wampír no našiel sa. Potom sme stratili Safety-car no tiež sme ho našli. Keď sme sa nakoniec nechtiac rozdelili opäť na dve navzájom sa hľadajúce skupiny, dohodli sme sa telefonicky, že sa stretneme v prvom Kempe za Janovom. Boli sme naozaj prekvapení ale podarilo sa nám to, hoci až o 22:40. Keďže už začal nočný kľud motorky sme na miesto pretlačili ručne, namiesto večere bavorák a zaľahnúť spať.

4. deň Janov (I) – Nice (F) – Monte Carlo (MC) – Cannes (F) 222 km

Ranná idyla podobná Chorvátskej – cikády a diaľnica vedúca dobrých 30m nad našimi hlavami. Pravdaže sme chceli ísť na pláž, museli sme si vstup zaplatiť lebo bol na čipovú kartu. Teplá voda v umyvárkach tiež za príplatok. Inak čisto a pohoda.

Čistí a najedení sa vydávame na cestu po pobreží ..... mora. Cesty sú tu dobré len preplnené a v letoviskách obmedzované rýchlostným limitom 40 km/hod. a retardérmi. Chvíľami človek závidí tím kúpajúcim sa avšak náš cieľ ja ešte v nedohľadne. Občas nejaké to foto na pamiatku a blížime sa do Monte Carla. Jeden z vrcholov našej cesty nás privítal upratanými ulicami a veľmi vľúdnymi policajtami. Vedia pochopiť, keď človek omylom vbehne do jednosmerky z opačnej strany a dokonca nám uvoľňujú bezpečný prejazd cez križovatku. Máme sa ešte čo učiť na Slovensku. Fotenie v prístave a vydávame sa na spanilú jazdu po trase závodov Formuly 1. Je to zážitok vidieť tú trasu na vlastné oči a previezť sa po nej na mašinke. Vďaka preplneným cestám letovísk a obmedzeným rýchlostiam sme mali v tento deň rekordne najnižšiu priemernú rýchlosť len 25 km/hod.

Vydávame sa do nášho dnešného cieľa Cannes. Bolo nám jasné, že ubytovať sa v tomto svetoznámom meste nebude také ľahké a lacné, tak sa vydávame viac na sever. Po dlhšom hľadaní asi o 20:00 nachádzame kemp na kopci s krásnym bazénom a barom nad ním, čistými umyvárkami a spoločnosťou mladých ľudí. Jednoducho paráda.

5.deň Cannes (F) –Saint Tropez (F) - Marseille (F) – Montpellier (F) 425 km

Najskôr sme mysleli, že vynecháme návštevu Saint Tropez, predsa en to bolo trochu bokom od našej trasy, no nakoniec spomienky na Žandára... zvíťazili. Posilnení melónom sme dorazili do tohto svetoznámeho mestečka. Po krátkom hľadaní sme našli slávnu žandársku stanicu. Ignorujúc zákaz zastavenia urobili sme si foto pred ňou. Blikajúce majáky nás však prebrali a tak sme svižným tempom opustili toto mestečko a vydali sme sa na cestu cez Marseille do Montpellier. Nakoľko už únava a čas robili svoje rozhodli sme sa predsa len obísť Marseille po diaľnici. Keď sme videli ten obrovský oblak smogu nad týmto mestom pochvaľovali sme si toto rozhodnutie.

Do Montpellier sme prišli ako tradične až večer. Napriek spúste stanových táborov bol problém nájsť voľné miesto. Nakoniec sa nám to podarilo a tak sme sa vyhladovaní pustili hľadať reštauráciu. Napriek tomu, že sa jedná o výletné miesto hodne navštevované zahraničnými turistami, personál hovorí s Vami iba francúzsky a iba v tejto reči je aj jedálny lístok. Takže sme využili kreativitu a maľovanie na to aby sme vysvetlili inak ochotnej čašníčke, že chceme jesť morské potvory a pivo. Keď nám to doniesla nastal iný problém, čo je v skutočnosti jedlé a čo nie. Ale nakoniec sme to zvládli bez akýchkoľvek žalúdočných potiaží.

6. deň Montpellier (F) – Perpignan (F) – Figuerres (SP) – Barcelona (E) 338 km

Bol to zvláštny pocit ráno vstať s vedomím, že už dnes by sme mali doraziť do Barcelony Z dôvodu rýchlejšieho presunu sme opäť použili diaľnicu a prefrčali sme okolo Perpignanu do Španielska až po mestečko Figuerres známe ako rodisko Salvatore Daliho. Od návštevy múzea tohto skvelého umelca nás odradili obrovské rady ľudí takže sme hu nechali na nasledujúci deň.

Do stanového tábore v Santa Susanne predmestí Barcelony sme konečne prišli včas teda o 17:30 a hneď sme sa vrhli do krásne čistého mora. Stanový tábor bol čistý a vybavený komplet všetkým vrátane vrátnika, strašne čierneho černocha, ktorý svoj omyl že sme zo Slovinska hneď napravil tým, že nás pozdravil „Toprý ten“

7. až 9. deň Odpočinok Barcelona (E) – Figuerres (E) – Montserat (E)

Ďalšie tri dni sme strávili leňošením na pláži, návštevou veľmi zvláštneho ale krásneho múzea Salvatore Daliho vo Figuerres , prehliadkou Kláštora de Montserrat v rovnomernom pohorí, ktorý vo svojich útrobách skrýva čiernu madonu a je odtiaľ nádherný rozhľad až po Barcelonu a Andorské pohoria. Pravdaže nenechali sme si ujsť ani návštevu Barcelony s uličkou živých sôch, spústou umelcov, hrajúcimi fontánami a pravdaže so skvostom Sagrada Familie čiže slovensky Chrámom svätej rodiny, stavbou storočia ktorá je len v polovici a ani domáci netušia kedy sa im podarí dokončiť. Ešte posledný pohľad na plávajúce mrakodrapy výletných lodí a prvú drevenú ponorku a už nás čaká cesta späť na Slovensko.

10. deň Barcelona (E) – Andorra la Vella (AND) – Perpignan (F) 454 km

Z Barcelony sme sa vydali cez Manresu do Andorry. No pokiaľ sme tam prišli čakal nás ešte prejazd tunelom Del Cadi, ktorý je zvláštny nielen svojou dĺžkou asi 16 km ale hlavne tým, že idete stále do kopca a teplota v ňom nie je ani zďaleka letná. Za prejazd zaplatíte za tunelom cca 7 € a nebojte sa značiek zakazujúcich vjazd do tunela tie platia pre bicykle a mopedy.

A to už sa pred vami otvára turistická krajinka Andorra, so svojimi hotelmi rozhádzaným na vrcholoch obrovských brál, cenami benzínu ako v rozprávke – len 0,82 € za liter 95-ťky a jedlom z ktorého by sa nenajedol ani kanárik, porcia za 10 € kúsok mäsa a presne 10 ks hranolkov kde je tá polka kurčaťa a kopec hranolkov z Barcelony za tú istú cenu ....

Cesta z Andorry do Perpignanu je plná serpentín klesajúcich smerom k moru v čarovnej krajine. Horšie je to už s benzínkami. Do Perpignanu sme prišli okolo siedmej hodiny večer a napriek tomu, že je to veľké turistické stredisko a má veľa čerpačiek ani jedna nebola otvorená. Miestny občan nám vysvetli, že jediná možnosť je natankovať pri nákupnom stredisku, ale iba na ich karty. Tak sme tam vymákli domorodca a lámanou Angličtinou sme ho presvedčili aby natankoval na svoju kartu aj nám a mi sme mu to cash zaplatili. Ale bol to horor. Jednoducho vo Francúzsku večer nejazdiť alebo nosiť namiesto brašní bandasky s benzínom.

Podobne to bolo aj so stanovým táborom, ale napriek tme sme sa ešte raz išli okúpať do mora lebo na druhý deň nás čakalo už vnútrozemie.

11. deň Perpignan (F) – Montpellier (F) – Hautville (F) 454 km

Cesta vnútrozemím Francúzske nebola ničím neobvyklá. Len blízko Montpellier sme zažili z diaľky pohľad na hasenie lesného požiaru lietadlami a pritom sme pojedali bagetu ktorú miestni nazývajú sendvičom (?) s takými hrubými plátmi syra, aké sme ešte v živote nevideli.

Naša ceste pôvodne mala končiť v Lyone ale keď sme prechádzali cez Hautville malé mestečko asi 45 km od Lyonu zapáčil sa nám tamojší stanový tábor. Keď nám miestny vrátnik povedal, že to bude stáť 15 € zdalo sa nám to hodne keď však vysvitlo že je to za nás päť a dva stany, tri motorky a auto tak to sme išli do kolien. Krásna trávička, čisté záchody, dokonca bazén ...

12. deň Hautville (F) – Genéve (CH) – Lousanne (CH) – Bern (CH) 440 km

Až ráno sme pochopili záhadu nízkej ceny tohto stanového tábora. Slúžil totiž hlavne na letný odpočinok francúzskych dôchodcov. Ráno vás každý pozdraví Bon Jeur premeria si vás a zhodnotí a najlepšie je keď stojíte na toalete pri mušli a za chrbtom vás s čarovným úsmevom pozdraví dobre udržiavaná francúzska starenka – spoločné záchody to som ešte nezažil.

Ešte sme využili príležitosť navštíviť miestnu atrakciu nazvanú Dokonalý palác. Postavil ho miestny poštár a tak vďaka nemu sme sa na chvíľu ocitli v čínskom paláci uprostred Francúzska. Aj to sa občas podarí.

Ale naše mašinky a priznám sa že aj my sme mali už dosť bonžúrov a zamierili sme do krajiny nádherných jazier a Alpských priesmykov – do Švajčiarska. Ženevu sme si pozreli len zo sediel našich tátošov, napriek tomu mal človek hneď pocit poriadku a vyspelosti. Cesta okolo ženevského jazera do Lousanne je krásna svojimi scenériami vrchov vyrastajúcich rovno z brehov jazier. Všetka tá krása však začne miznúť do úzadia, keď zistíte, že napriek veľkým kempov v žiadnom nemajú pre vás miesto. Pritom domáci si prenajímajú okolo svojich karavanov celé trávnaté plochy na ktorých by si trúfol otočiť sa aj kamiónom.

Našťastie má Švajčiarsko aj motorkárov. Stačí zastať pri ceste a tu sa objaví maník na Haríku 1500-vke a už sa pýta „hóben zí probléme ? „ Je ochotný hneď nám pomôcť ale nám sa medzi tým podarilo nájsť miesto pred stanovým táborom na lúke. S majiteľom sme sa dohodli, že do rána sme preč.

13. deň Bern (CH) – Klasenpass (CH) – Murg (CH) 296 km

Na trinásty deň sme si povedali, že sa ešte ideme rozlúčiť s Alpami. A tak sme zamierili na priesmyk Klausenpass. Cesta nie až tak strmá ako na Passo dello Stelvio ale podstatne zradnejšia. Prudké a úzke zákruty lemujú z jednej strany skaly a z druhej len malé zábradlie vo výške jeden meter nad zemou takže každý šmyk sa môže stať osudným. Za zábradlím je totiž riadna priepasť. Podľa vencov, krížov a pamätných tabúľ to určite mnoho ľudí aj vyskúšalo na vlastnej koži.

Ešte fotka pripomínajúca zrazovú na vrchole priesmyku a klesáme. Pohľad do mapy vraví, že sme blízko jazera Walensee kde je stanový tábor. Tak sme sa tam vybrali. Cesta však spočiatku pripomínala skôr tú z Klausenpassu. Prudké serpentíny nás ťahali stále vyššie Po pekných pár kilometroch sme boli na vrchole a pod nami v priepasti bol malý fliačik s názvom Walensee.... Cesta začala klesať pozdĺž jazera. Pokiaľ sme sa dostali an úroveň vody prešli sme celú jeho dĺžku. Až tam v zátoke bolo mestečko Murg so stanovým táborom a výhľadom na pohorie Churfirsten vyrastajúce rovno z jazera a dosahujúce výšku až 2.300 m.n.m.

Opäť ten istý problém miesta dosť len nič voľné. Opäť dohadovanie a nakoniec sme spali na pláži jazera ale pozor na trávniku pripomínajúcom golfové ihrisko. Voda v jazere bola na naše počudovanie teplá a nenormálne čistá a tak sme hu hneď vyskúšali. . .

14. deň Murg (CH) – Vaduz (FL) - Garmisch Partenkirchen (D) – Innsbruck (A) – Salzburg (A) – Graz (A) – Heiligenkreuz am Wassen (A) 815 km

Najdlhší deň našej cesty sa začal nenápadne. Vyrazili sme ako obyčajne okolo desiatej s cieľom dostať sa do Innsbrucku a tu prespať. Aby sme toho videli čo najviac mierne sme si nadbehli cez Lichtenštajnsko do známeho nemeckého lyžiarskeho strediska Garmisch Partenkirchen . Nakoľko sme si z každého štátu odnášali odznak a nášivku hľadali sme aj tu no spočiatku sme nachádzali také špeciality ako nášivku ČSSR ( Československej socialistickej republiky pre mladšie ročníky ) to len pre ilustráciu ako to tam vyzerá s vedomosťami o nás... No nakoniec sme zohnali čo sme hľadali.

Okolo ôsmej večer sme sa prudkým klesaním dostali do Innsbrucku a začali sme uvažovať kde prespať. Nakoniec sme sa však rozhodli pokračovať, aby sme neprišli na druhý deň neskoro na zraz. Nálada bola dobrá, síl nadostač tak sme si kúpili diaľničné známky, obliekli otepľovacie oblečenie a zamierili sme ďalej cez Salzburg do Grazu. V ten deň sme prekročili hranice celkom šesťkrát a tak sme ďakovali Únii, že už neexistujú kontroly na hraniciach... Ďalšiu vec ktorú sme sa naučili, že za hranicami Nemecko- Rakúskymi treba rátať s radami na čerpačkách aj pre nemeckých turistov je 0,25 € rozdiel v cene litra benzínu veľmi zaujímavý a tak na dovolenku sa odchádza s prázdnou nádržou a tankuje sa tesne za hranicami.

Veľmi príjemným spestrením cesty bola jazda dvomi tunelmi pred Grazom. Jeden meral 10 km a druhý 15 km a bolo v nich príjemne teplo oproti teplote vonku. Za prejazd sa však platí cca 7 €.

Bez väčšieho blúdenia sme prešli Grazom a zamierili do miesta, kde sa mal konať medzinárodný zraz v Heiligenkreuz am Wassen. Nakoniec sme to našli aj vďaka rade od miestnych pekárov asi jediných okrem hliadkového vozu, ktorí boli v tú nočnú hodinu hore. Zraz sa konal na malom pláciku v horách a aj keď bol medzinárodný skôr pripomínal náš malý výjazd. Postavili sme si rýchlo stan medzi ostatných cca 40 stanov a išli sme spať ako sa patrí skoro teda o štvrtej nad ránom .....

15. deň Zraz Stirian bike week v Heiligenkreuz am Wassen

Zraz prebiehal v kľudnej atmosfére. Postupne poprichádzali aj ďalšie mašinky ale napriek všetkému to bol malý zraz. Interesantné bolo, že sa neplatilo žiadne vstupné ani za stanovanie a pritom program nebol zlý hlavne na poslednú revivalovú skupinu z Českej republiky, ktorá však musela skončiť v tom najlepšom po zásahu miestnej policajnej hliadky, jednoducho sa začínal nočný kľud...

==16. deň Heiligenkreuz a.W. (A) – Wien (A) – Břeclav (CZ) – Malacky (SK) – Trnava (SK)== 427 km

Posledný deň našej dobrodružnej cesty sa začal usmokleným počasím sprevádzajúcim nás až na Slovensko. Pršiplášte sme síce zhodili po prvých 100 km, ale občas nás skropili kvapky. Cesta však ubiehala v pohode a tak sme si zapísali aj prejazd desiatou krajinou Českou republikou. Trochu ma mrzelo, že za celú cestu som sa na cestách necítil tak ohrozený ako na našich slovenských....

Celkové resumé:

• Dĺžka trasy: 5381 km
• Čas : 16 dní
• Počet krajín : 10 ( A, I, F, MC, E, AND, CH, FL, D, CZ )
• Najnižší bod : Stredozemné more 0 m.n.m.
• Najvyšší bod : Passo dello Stelvio 2 758 m.n.m.
• Počet tunelov : cca 110 ks
• Ekonomika :
• 6,30 € - 7,50 € / kemp za osobu
• 7,00 € - 11,50 € / kemp za stan
• 2,70 € - 4,00 € / kemp za motorku
• 7,00 € - 10,00 € / prejazd tunelom ( del Gadi (E), 2 tunely Graz)
• 0,82 - 1,25 € / l / 95 oktan benzín(najlacnejší AND, najdrahší F)