Denník z jednej stopy - Na Saharu a späť

Aby som to tu nezahĺtil 200 stránkami, pridávam sem len marockú časť rozsiahlejšieho cestopisu, ktorý som napísal v júli tohto roku po absolvovaní 14000 kilometrov po vlastnej osi zo Slovenska do Maroka a späť na Suzuki DL 650. Celkom som prechádzal 13 timi krajinami. Celý cestopis je možné stiahnuť tu.

15. máj

V Almeríi (Španielsko) si to namierim priamo do prístavu, aby som si zabezpečil lístok na niektorý zo zajtrajších trajektov. Je už poobedie, plavba trajektom bude trvať nejakých 4-5 hodín, tak nechcem prísť do Maroka po zotmení. Pani za okienkom mi hovorí, že o 40 minúť trajekt Almería => Melilla odchádza, ale že to stíham v pohode. "Pani, ale ja chcem lístok až na zajtra ráno, aby som dorazil do Maroka počas dňa." "Trajekt do mesta Melilla odchádza každý deň iba o takomto čase." Hovorí pani. Sú tu ešte ďalšie dve lodné spoločnosti, cez ktoré by som sa mohol plaviť, ale... No dobre, beriem. Veď prečo si prvý dojem z Maroka nespestriť tým, že tam dôjdem o polnoci. V duchu sa pýtam sám seba, či som urobil dobre. Ponáhľam sa do checkingu, ale trajekt je skoro prázdny. To som teda nečakal. Asi päť áut a jediná motorka. Tá moja. Okrem personálu som tu jediný cudzinec.

Plavba je pomerne zdĺhavá. Trvá 5 hodín. Je pred polnocou a po vylodení ostávam na parkovisku a premýšľam čo ďalej. Mesto Melilla, hoci je na africkom kontinente, patrí ešte Španielsku a platí sa tu eurami. Ktovie, či to isté platí aj u mobilných operátorov. V Maroku stojí prijatie hovoru na Slovenskú simku 2 €, volanie na SK je nedostupné (neskúšal som) a 1 MB dát stojí 10 - 12 € v závislosti od operátora (ceny 2017). Zaslanie SMS je teda múdrejšou voľbou, ak sa človek odtiaľ chce ozvať domov. SMS stojí od 0,40 - 0,55 €. Najlepšou voľbou je však zadovážiť si domácu sim-ku operátora.

Pol hodinku obchádzam mesto, hľadám kam by som sa zložil na noc, ale hotely sú tu dosť drahé a miesto na stan nenachádzam. No čo, ide sa do Maroka. Len kde je hraničný priechod? Sledujem bielu dodávku s francúzskou ŠPZ. Po chvíli blúdenia sa dostávame obaja na hranicu, kde je celkom rušno. No aspoň pred tou marockou hranicou. Hneď sa na mňa zavesili lokálny "biznismeni". Tí. ktorí cudzincom "pomáhajú" prejsť hranicou, vypisovať potrebné dokumenty, za čo potom pýtajú zväčša neadekvátny honorár. Ja som na nich pripravený. Mám už vypísaný vstupný formulár vytlačený z internetu, ktorý je dostupný na oficiálnej stránke. "Potrebuješ ešte jeden formulár vypísať" vraví chlapík čo sa ma "ujal" a už mi ho podáva do ruky aj s perom. Dávam mu najavo, že nie som turistická pokladnička, nech nečaká odo mňa peniaze. Neodrádza ho to a vzápätí na mňa máva od okienka, kde sedí policajt, nech pristúpim. Predbehli sme asi 8 domácich čo stoja v rade na odbavenie. Síce za svoju snahu aj tak pýta peniaze. Doslova 5 eur. Dávam mu jedno euro z vrecka. Nespokojne na mňa zazerá a niečo si hundre v arabčine. No aj tak sa slušne pozdraví a odchádza.

No, dobre. Kam teraz? Pár metrov za hranicou je iný svet. A to doslova. Cesta je neosvetlená a rozbitá, navôkol sú odpadky. Chvíľku trvá, kým si človek zvykne na nové prostredie a prestane vnímať také banality. Mám slabší kultúrny šok. Ale snažím sa zvyknúť si hlavne na ostatných vodičov. Jazdí sa tu dosť chaoticky. Niektoré auta a motorky jazdia bez svetiel a ani samotná cesta nie je osvetlená. Keďže banky otvárajú až ráno, musím si nájsť hotel, kde budú akceptovať európsku menu. Tu si môžem dovoliť aj hotel, tie sú niekoľko násobne lacnejšie ako v španielskej časti Afriky. Síce ich kvalita zodpovedá cene. Ale to mi nevadí. Už na tretí pokus som našiel ubytovanie, kde mi zoberú eurá. Majiteľ ma posiela s jeho synom, aby mi ukázal kde môžem bezpečne zaparkovať. Strážené parkovisko je samozrejme tiež platené, ale neodvážim sa nechať motorku cez noc pred hotelom. V sprche mi robí spoločnosť niekoľko švábov. Studená sprcha ma trošku prebrala, tak zvažujem ísť sa prejsť do mesta Beni Ansar v ktorom sa nachádzam. Na to, že je pol druhej ráno, je v uliciach stále rušno. Pán domáci nemá záujem vymeniť eurá za marocký dirham, tak idem do postele.

Počet najazdených kilometrov dnes - 300.

16. máj

Banku otvárajú načas. Mením si skoro celú hotovosť za marocký dirham. Hneď oproti banke si dávam kávu so sladkým pečivom, čo mi nahrádza raňajky. Vyzdvihujem motorku a vyrážam smer Fés. Cestou cez väčšie mestečká sa rozhliadam, kde by som si mohol zadovážiť marockú simku do mobilu pre občasné dáta a volania domov. Slovenskú sim kartu mám odteraz len pre prípady núdze. Volania a dáta z nej sú ohromne drahé. Zastavujem pri garáži alias miestny obchod, ktorý má reklamu Maroc telecom. Snažím sa dorozumieť s predavačom. V Maroku nie je anglický jazyk veľmi populárny. Miestni hovoria skôr francúzsky či španielsky, samozrejme nie všetci. Našimi hlavnými komunikačnými prostriedkami sú ruky a výrazy tváre. Najprv mi podáva nabíjačku. Nevzdávam sa. Dávam si mobil k uchu a ukazujem pritom na ceduľku Telekomu. Podáva mi svoj mobil, aby som si zavolal. Fajn. Vyberám z mobilu sim-kartu a ukazujem na ceduľku Telekomu. V tom pochopil o čo sa snažím. "Nepredávam sim karty. To je stará ceduľka" Vzápätí ale vyťahuje kartu zo svojho mobilu a podáva mi ju s tým, že má ešte jeden mobil. Dobre to vyriešil. Pýta o do mňa 5O MDH, ekvivalent tomu je 5 eur. Súhlasím.

"Jedol si už?" Ukazuje na brucho a ústa. "Ešte nie" odpovedám pokývaním hlavy. Za obchodom je stôl s plastovými stoličkami a slnečníkom. Ukazuje mi nech si sadnem a počkám, že mi donesie ochutnať tradičnú marockú špecialitu, ktorú tu má dnes na obed pre seba. Aspoň tak som to pochopil. Rozumel som každému jeho piatemu slovu. Ale prečo nie. O chvíľu prichádza s tanierom plným zeleniny, varených zemiakov a pečeného kuracieho mäsa. V druhej ruke drží celý chlieb a pohár vody. Wauu, prvý obed v Afrike a hneď grátis. Som prekvapený. Úprimne, čakal som nejakú maličkosť pod zub, nie celý obed. Srdečne ďakujem a púšťam sa do toho. On sa vracia do obchodu. Po výdatnom obede si ešte u svojho hostiteľa nakupujem 3 fľaše vody a ďatle na cestu. Je okolo obeda, cez 30 ° C a mám v sebe 2 litre vody. Takže zásobiť sa vodou je na mieste.

Mesto Féz je rozsiahle, hlučné a prašné. Má krásnu starobylú medinu (najstaršia časť mesta, obohnaná hradbami) plnú úzkych uličiek. Spolu tvoria obrovský labyrint v ktorom sa človek ľahko stratí. Medina vo Féz je najväčšia na svete a je zapísaná ako svetové kultúrne dedičstvo zozname UNESCO. Chlapík zo skútra mi kričí: "Hello Slovakia." "Máš ubytovanie?" "Poď za mnou." Vedie ma k hotelu v centre s krásnymi izbami. Je to ďaleko za hranicou toho čo si môžem dovoliť. Nedopracovali sme sa k rozumnej dohode o cene, a tak vravím, že buď mi ukážeš lacnejšiu izbu, alebo si niečo nájdem sám. Keď chlapík vidí, že so mnou nepohne, vedie ma k lacnejšiemu hotelu s prijateľnejšou cenou. Dnes ešte potrebujem vymeniť olej v motorke a môžem vyraziť obzrieť si trhovisko.

Ťažko opísať miestnu atmosféru. Príjemné vône rôzneho korenia, pečiva, grilovaného mäsa, sa striedajú s pachom surového mäsa, rýb a vnútorností zo sliepok. Dajú sa tu nakúpiť veci od výmyslu sveta. Od oblečenia, cez bižutériu, potravín, autodoplnkov, náradia, suvenírov, obrazov a mnoho ďalšieho. Prechádzam sa tu tak dve hodiny. Ani som si neuvedomil a strácam páru, odkiaľ som prišiel. Taká amatérska chyba. Pýtam sa na smer k hotelu, ktorého názov asi aj tak zle vyslovujem, v ktorom som ubytovaný. Asi tu budem blúdiť dva dni. Vešia sa mi na plecia mladý pseudosprievodca, ktorý si všimol, že sa obhliadam po uličke, ktorou som prišiel. Z princípu ho odmietam aj jeho služby, tak sa ma pýta, či nechcem aspoň nejaký hašiš. Trvá mi viac ako hodinu, kým sa dostávam späť k hotelu. Tu sa zoznamujem s troma Španielmi, ktorí cestujú na bicykloch. Síce ich trasa vedie len severom Maroka, máme sa o čom baviť a tak sa dávame do reči. Volajú ma na večeru niekam do mediny. Idem, aj keď úprimne, veľmi sa mi nechce. Objedávam si národný pokrm Tajine (Tažín), ktorý je v Maroku asi najčastejšie konzumovaným jedlom vôbec. Tvorí ho podobne ako môj dnešný obed, kuracie mäso, zelenina, zemiaky pripravené v typickej Tajine hlinenej nádobe. Je veľmi chutný a pripravuje sa na rôzne spôsoby. Napríklad aj na vegetariánsky spôsob s cous-cousom. Dobre sa pri stole bavíme. Vyberáme sa k hotelu až po polnoci. Úprimne, ísť tadiaľto a takýto čas osamote, mal by som oči na stopkách. Čierne neosvetlené uličky, všade špina, mačky prehrabávajúce sa odpadkami a sem tam nejaký zhúlení Maročania.

Počet najazdených kilometrov dnes - 360.

17. máj

Prechádzam mestom Meknes s veľkým námestím a riadnou dopravnou zápchou v centre. Tu po prvýkrát ochutnávam úžasnú cukrovinku. Niečo na spôsob vyprážaných cestovín so zmesou korenia, či plnené datľami, orechmi, sypané sezamom a poliate medom. Nič podobné som zatiaľ nejedol.

Po cestách míňam množstvo policajných kontrol. Zatiaľ sa mi nestalo, aby ma zastavili, ale aj tak odbočujem na ešte menej frekventovanú cestu. Momentálne jazdím bez navigácie, len s mapou, ktorú som si zadovážil ešte doma.

Zastavujem v ďalšom garážovom obchode, nakúpiť nejaké zásoby. Aby bolo jasné, musím sa pýtať na cenu všetkého čo kupujem. Cenovky v týchto obchodíkoch nepoznajú. Vo väčšine prípadov by som musel zaplatiť za nákup toľko, koľko predávajúceho napadne. Z tohto dôvodu je dobré sa na cenu všetkého vopred spýtať. Dať tak najavo, že nie každý turista je chodiaca banka. To platí aj pre služby. Dnes cestu končím v meste Beni-Mellal. Nie je jednoduché nájsť tu hotel pod 13 eur. Pýtam sa už vo štvrtom. Zmierujem sa so situáciou a hovorím si, že len čo sa vymocem z veľkých miest Severného Maroka, oprášim opäť stan.

Počet najazdených kilometrov dnes - 330.

18. máj

Prechádzam prstom po mape. Mojím dnešným cieľom je dôjsť do mesta Marrakéš. Je vzdialené od Beni-Mellal 200 km. Zastavujem v Demnat na skorý obed a tu sa ku mne prihovára chlapík. Pýta sa, či si môže prisadnúť. "Jasné." Objednáva si mätový čaj. Najprv som si myslel, že mi bude chcieť vnútiť nejaký hotel, či výlet po okolí. Ale rozpráva ako študoval v Taliansku a že určite mám zájsť do mestečka Toufrine vo Vysokom Atlase. Podľa jeho slov je tam nádherné prostredie a ľudia tam žijú tradičným, vidieckym životom. Znie presvedčivo. Bez váhania mením dnešný plán s tým, že do Marrakéšu dorazím až podvečer. Odchýlka od mojej dnešnej trasy vážne stojí za to. Úzka cesta, často bez asfaltu s pieskovými nánosmi sa kľukatí v kopcoch Vysokého Atlasu. Miestni pracujú na poli, alebo pasú kozy a ovce. Na prepravu nákladu či sena tu statočne slúžia oslíci. Po 60 km sa vraciam naspäť, aby som stihol doraziť do Marrakesh ešte pred zotmením. V tomto smere by som došiel až do mesta Ouarzazate a to teraz nechcem. Mám ho v pláne o niečo neskôr.

Trepem sa úzkymi uličkami mediny v Marrakéši. S takto naloženou motorkou je to slušná výzva. Okoloidúci majú so mnou veľkú trpezlivosť a promptne sa mi vyhýbajú. Ako ináč, máva na mňa chlapík s úsmevom, že mi pomôže nájsť čo hľadám. Neviem ako prišiel na to, že potrebujem pomoc :D V tomto prípade mi prišiel vhod. Som riadne hladný a je asi 7 hodín večer. Tak nechcem strácať čas blúdením v medine s 260 kg vážiacou motorkou. Vopred si s ním dohadujem cenu, ktorú som ochotný dať za ubytovanie, strážené parkovisko (stojí ma viacej ako hotelová izba) a jeho bakšiš. Je rozumný a nesnaží sa zo mňa vytrieskať viac peňazí.

Hodinu nato sa už prechádzam po medine v uličkách s množstvom obchodíkov, stánkov a remeselníkov. Najnavštevovanejším miestom v tomto meste je svetoznáme trhovisko Jemaa el Fna. Každým večerom sa tu stretáva množstvo zabávačov, artistov, tanečníkov, spevákov, ktorí sú pestrofarebne poobliekaní a snažia sa zaujať čo najviac ľudí. Samozrejme za účelom zarobiť si. Typickým osviežením na trhovisku je čerstvo vytlačená šťava z parádne sladkých pomarančov. Nie je tu núdza ani o drahé reštaurácie a útulné kaviarne. V tomto meste si uvedomujem skutočnosť, že Maročania sa neradí fotia. Je priam nemožné urobiť fotku bez toho, aby neodvrátili pohľad, či nezakryli si tvár rukou. V inom prípade si za pózovanie vypýtajú peniaze. Hodil by sa mi tu nejaký nenápadný fotoaparát s rýchlym snímaním. Idem už na hotel, zajtra mám celý deň na to, aby som tu objavoval zapadnuté uličky a obzrel si všetko, čo toto nádherné mesto ponúka. Je toho vážne dosť.

Zvyšok večera trávim v hoteli v spoločnosti Kanaďanky, Francúza, Maročana (majiteľ hotela), Senegalčana a dvoch Nemcov. Celkom dobré multi-kulti, že?

Počet najazdených kilometrov dnes - 320.

19. máj

Riadne som ponocoval. Vstávam až o jedenástej. Je čas na obedňajší tajine a kávu z mediny. Hneď potom vyrážam obzrieť si najväčšiu mešitu v Marrakéši, mešitu Koutubiu, tiež vysokú školu, medresu Ben Youssef, moderný palác Bahia aj bývalý palác El Badi so zaujímavými výhľadmi. Škoda, že do mešít majú cudzinci vstup zakázaný. Ale ako nemoslim sa s tým musím zmieriť. Veď do Maroka sa aj tak nechodí za pamiatkami, ale za nezameniteľnou orientálnou atmosférou, ktorá cudzincom šteklí všetky zmysly. Stačí sa len prejsť cez niektorú z uličiek starobylých marockých miest.

Dnešný večer sa stretávame v hoteli v podobnom zložení ako predchádzajúci. Podávame si vodnú fajku s ovocným tabakom. Pýtam sa, či niekto z nich nemá namierené na juh Maroka, aby sme tam niekde dali stretko. Všetci sú to batôžkari, a tak sa pohybujú skôr po mestách. Tam kde je dostupnejšia doprava. Či už stopujú, alebo sa zložia na taxík, sú stále odkázaní na niekoho iného. V tomto mám veľkú výhodu. Stačí, keď nepodcením tankovanie a môžem sa túlať po krajine stovky kilometrov denne. No, stovky, či stovku kilometrov záleží aj od terénu. Na druhú stranu, batôžkari cestujú lacnejšie a nemusia riešiť parkovanie či servis motorky. "Poď s nami na vrchol Jebel Toubkal (4165 m n. m.)," hovorí mi Friedrich, jeden z Nemcov. "Vážne? Ja som neprišiel som do Afriky mrznúť." Žartujem. Podobné konverzácie trvajú do rána. Ani neviem koľko hodín je, keď sa ukladám spať.

Počet najazdených kilometrov dnes - 0.

20. máj

Balím švestky, dojedám zvyšné ďatle a ovocie podobné marhuliam. Raňajky sú za mnou. Že vraj strážené parkovisko. Som pri motorke už pol hodinu, šponujem reťaz a žiaden strážnik si ma nevšimol. Starček, alias strážnik vychádza z plechovej búdky, až keď naštartujem. Jednou rukou si pretiera zaspaté oči a druhou rukou mi máva na rozlúčku.

Presúvam sa späť do Vysokého Atlasu. Prechádzam mestečkom Asni a z neho až do dedinky Imlil, ktorá je východiskovým bodom pre výstup na spomínaný najvyšší vrch Severnej Afriky Jebel Toubkal (4165 m n. m.) Podobne ako cesta do Toufrine, čím hlbšie idem do hôr, tým je cesta horšia, ale zato prostredie a výhľady z vysokých hôr pôsobivejšie. Zastavujem na úplnom konci nejakej zapadnutej cesty. A behom pár minút mám pri sebe pastierky kôz, čo odo mňa pýtajú peniaze. Dávam im nejaké drobné. Urobil som si tu nejaké fotky, tak nech z toho majú osoh aj ony. Ich hrabivosť ma ale núti ich ďalej ignorovať a odísť. Vraciam sa po tej istej ceste do Asni, odkiaľ vyrážam na horský priechod Tizi-n-´Test (2100 m n. m.) Riadne si užívam zatáčky, aj keď opatrnosť je na mieste. Je tu úzka cesta a dosť často aj kamene v zákrutách. Za pár dní v Maroku som videl autá aj motorky v hroznom technickom stave, olejové mláky v strede cesty, smskujúcich motorkárov, 5 metrov do výšky naložené pick-upy a tri havárie. Čo sa mi ale páči je, že tu každý každého na ceste rešpektuje. Pomalší sa stiahne na kraj a dá prednosť rýchlejšiemu. Zo začiatku celá tá premávka pôsobí chaoticky, ale keď si na to človek zvykne, je to super. No a klaksón sa využíva pri predbiehaní a poďakovaní.

Schádzam z cesty do polovyschutého koryta rieky aj s motorkou. Je tu nádherná scenéria, tak si idem urobiť niekoľko fotiek. Podceňujem terén a motorka sa váľa aj so mnou v piesku. Všetko v poriadku. Akurát, kým sa mi podarí dvihnúť motorku na kolesá, stíha vytiecť asi pol litra benzínu. Veko nádrže zle tesní. Minul som už kopu policajných kontrol v Maroku. Ako som písal, dávajú o sebe vedieť prenosnými dopravnými značkami, takže človek stihne spomaliť kým si vás všimnú alebo namerajú. No pred mestom Taroudant, popri ktorom prechádzam ma ruka zákona zastavuje. Slušne sa pán policajt pozdraví a ukazuje na tachometer. Pritom hovorí niečo po francúzsky. Samozrejme nerozumiem mu ani slovo, ale domyslel som si, že som prekročil rýchlosť. Zase až tak rýchlo som ísť nemohol. Koľko asi dostanem pokutu? Len nech mi nedajú vyžrať to, že som cudzinec, myslím si. "Chcete vidieť papiere mister? " Opatrne (aby nemal dôvod ma zastreliť :-D) siaham do vrecka bundy pre doklady. Policajt ma chytá za ruku a hovorí : "Okej Okej gou." Potľapká ma po pleci a ukazuje, že môžem ísť. Tak na čo ma zastavoval? Mám radosť, že sa táto, situácia obišla bez pokuty a až do Agadir dodržiavam poctivo predpisy.

Ísť pomalým tempom v Maroku v kolóne aut je doslova utrpenie. Po chvíľke terigania sa v dopravnej zápche mám chuť oprieť to o strom. Chcem tým povedať, že staré dízlaky tu čmudia spôsobom parníkov z predminulého storočia. 30-ročný Mercedes, v ktorom sedí spokojný taxikár, má odjazdené bezmála 10-krát okolo sveta. Tieto legendárne nemecké autá sú tu veľmi obľúbené.

Na noc ostávam v meste Agadir v malom hoteli. Motorku parkujem rovno v kancelárii majiteľa, ktorá je na prízemí. Na večeru mi bolo doporučené dať si cícerovú polievku Harira, ktorá je národnou marockou špecialitou. Z obrovského obhoreného hrnca mi ju naberá obsluhujúci miestnej vývarovne a ako prílohu k tejto hustej polievke dostávam varené vajíčko ešte v škrupine, zopár datlí a dve cukrovinky sypané sezamom. No aby mi málo nebolo, pýtam si ešte celý chlieb.

Počet najazdených kilometrov dnes - 400.

21. máj

Zrána vyrážam popri pobreží Atlantiku. Je zamračené a pofukuje západný vietor. Príjemná zmena po pár dňoch horúčav, keď sa teplota šplhala na štyridsiatku. Z vysokých útesov je krásny výhľad. Prostredie je tu vyprahlé. Jediné čo tu rastie hojne, je zmes čudných rastlín s tučnými listami. Niet sa čo čudovať. Len niekoľko kilometrov vzdialená Sahara mení túto polopúšť na ťažko obývateľnú pustatinu. Mimo oficiálnej cesty sa mi jazdí dosť zle. Hlavne kvôli všade prítomným kameňom veľkým ako dlaň. Chcem ale kopírovať pobrežie v čo najkratšej vzdialenosti a preto tento terén jazdím aj tak. Mojou odmenou je neskutočná scenéria, kde okrem pár rybárov nik nie je.

Zastavujem len pár metrov od pobrežia a varím si obed. Po ňom kávu. Popri mne prechádza rybár. Pozdravím sa. On tiež. S úsmevom vyťahuje rybu z plátenej tašky a podáva mi ju. S vďakou odmietam. Snažím sa mu vysvetliť, že ju nemám ako pripraviť. Popravde mám. Mohol by som si ju uvariť vo vode, ale nechce sa mi piplať s jej čistením. Ešte raz sa pozdraví a odchádza. Ja tiež. Pokračujem v ceste popri pobreží. Kotvím už o pár desiatok kilometrov ďalej na juh, asi 50 km za mestom Sidi-Ifni. Rozhodujem sa tu ostať zvyšok dnešného dňa. Obed a kávu som si už doprial, tak len vylihujem vedľa motorky a počúvam príboj Atlantiku.

Počet najazdených kilometrov dnes - 240.

22. máj

Vstávam. Po raňajkách sa idem rozhliadnuť po blízkych útesoch, urobiť nejaké zábery. Okúpať sa. Páči sa mi tu tak, že ostávam ďalší deň kempovať na tom istom mieste. Dobre, že som sa ešte v Agadir zásobil vodou a potravinami. Na dnes toho ešte mám dosť, ale zajtra sa už budem musieť presunúť na iné miesto. Je tu tak ľudoprázdno. Celý deň tade nik neprešiel a k najbližšej poľnej ceste to mám tak 4 km a k asfaltovej tak 15 km.

Počet najazdených kilometrov dnes - 0.

23. máj

Vstávam zavčasu. Prebudila ma zima. Smiešne. Poobede tu bude tak 35 ° C. Po suchých raňajkách a káve vyrážam viac na juh. Niekoľko desiatok kilometrov ešte kopírujem pobrežie. Najradšej by som pokračoval smer Mauretánia, ale na tú si ešte musím počkať. Dosiahol som najjužnejšie miesto svojej trasy. V meste Tantan sa otáčam a vraciam sa cez Sidi-Ifni a Tiznit. Prechádzam pohorím Anti Atlasu, srdcom týchto pustých kopcov, mestom Tafraoute. Riadne mi pripeká na tú moju čiernu kombinézu. Čím ďalej od pobrežia Atlantiku pôjdem smerom na východ, tým teplejšie bude. Dnes som už vypil 4 litre vody. V miestnom obchode dopĺňam pitný režim a ďatle, ktoré sú tu na predaj v každej dedine. Tak som si ich obľúbil, že ich jem počas celého dňa. Pokračujem ďalej, hltám kilometre až kým sa nezačne zvečerievať. Stan si dnes rozkladám na lúke v suchej tráve, tak snáď tu nenaďabím na nejakých jedovatých spolubývajúcich.

Počet najazdených kilometrov dnes - 350.

24. máj

Od rána stretávam ťavy. Väčšinou sú voľne žijúce. Tie sú v tomto prostredí naozaj doma. Pred obedom ma spod palmy popri ceste zdravia dvaja Francúzi. Sú to vlastne prví moto-cestovatelia čo tu v Maroku vidím. Cestujú na starších GS-kách. Zastavujem na kus reči, vymeniť si nejaké info a tipy kam zájsť. Oni prichádzajú z opačného smeru ako ja. Odporúčajú mi zájsť do mesta ..... (zabudol som názov), že je tam skvelé vyschnuté koryto rieky, kde sa dá pojazdiť. No zvážim to. Už som sa raz v riečisku vysypal, tak prečo nie aj druhýkrát. Mám obuté enduro pneumatiky len do ľahkého terénu a naložená je príliš ťažká. Začína fúkať celkom silný vietor. Nesie zo sebou aj jemný saharský piesok, ktorý sa mi lepí na krk. To je jediná odhalená časť tela čo za jazdy mám. Sťahujem si kuklu úplne dolu a bundu zipsujem až na doraz.

Často zastavujem, kvôli pitnému režimu. Čítal som, že človek si za takejto horúčavy ani neuvedomí smäd a telo je už dehydrované. Ja som naopak smädný neustále. Len čo sa napijem, už cítim sucho v krku. Doobeda je slušných 30 ° C. Okolo druhej poobede už 40 ° C a okolo piatej šplhá teplota nad 46 ° C. Tu musím pochváliť japonských konštruktérov motoriek. Ani za extrémnych podmienok sa mi motor neprehrieva. Kritické je hlavne jazdenie mimo spevnených ciest, kde si nemôžem dovoliť vyššiu rýchlosť a tým efektívnejšie chladenie. Dnes som minul len niekoľko menších dedín a berberských stanov uprostred ničoho. Je tu tak riedke osídlenie, že aj 30 - 50 km nikoho nestretnete. Dupľom keď jazdím mimo asfaltky.

Počet najazdených kilometrov dnes - 240.

25. máj

Pustina, prázdnota, polopúšte a púšť úplná, kde sa čas od času spoza kopca objaví dedinka či mesto obkolesené palmami. Takto by sa dalo charakterizovať jednou vetou, to čo som dnes videl. Domáci tu žijú skromne a sú aj menej nároční oproti svojím arabským spoluobčanom zo severu. Predavač v obchode sa nesnaží vytrieskať zo mňa maximum peňazí. Pýta si toľko, aby bol spokojný on aj kupujúci.

Počet najazdených kilometrov dnes - 250.

26. máj

Zrána navštevujem jednu z najznámejších pamiatok Maroka Ait-Ben-Hadou. Označuje sa ako ksar, čo znamená opevnené mesto. Jeho hradby a hlinené domčeky sa vypínajú nad riekou Ounila. Z diaľky zaujímavý pohľad, no zblízka mi to už tak veľkolepé nepríde. Myslím si, že takéto monumenty sú najkrajšie, keď si od nich človek drží väčšiu vzdialenosť. V dedine vedľa Ait-Ben-Hadou, ktorá je aj vstupom pre ksar, je kopa drobných predajcov suvenírov, niekoľko kaviarní, nie je tu problém ani s ubytovaním. Nezdržiavam sa tu o nič dlhšie ako je potrebné pre pár záberov. Vyrážam odtiaľ smer Rissani. Asi 120 km pred Merzouga, mojím zajtrajším cieľom zastavujem. Nachádzam opustený domček z hliny stojací úplne osamote. Zisťujem, či je naozaj prázdny. "Bonjour. Je niekto doma?" Nik tu nie je. Nik sa neozýva. Zadná stena domu mi robí závetrie a tiež tieň.

Počet najazdených kilometrov dnes - 270.

27. máj

Schádzam opäť mimo asfaltovej cesty. Zazrel som v diaľke túlať sa nejaké ťavy a chcem si urobiť pár fotiek. O pol hodinu na to už zase dvíham motorku zo zeme. Ostala visieť na krajnici v mäkkom piesku a po neúspešnom vyprostení mi padla na zem. Prišiel som o pravú smerovku, kryt brzdovej páčky a oškrel som blatník a kufor. Sakra. Dobre tu motorku doriadim. "Nevadí. Ide sa ďalej ! :-D" Nestalo sa nič, čo by nevyriešila izolepa.

Som v meste Merzouga, kde sa nachádza časť Sahary zvaná Erg Chebbi. Je to obrovské pieskovisko o rozlohe 20 x 10 km s pieskovými dunami vysokými aj 160 m. Ono typická Sahara je skôr kamenistá, ale v niektorých jej častiach sa nahromadia pieskové duny, ktoré sú tak známe z filmov a obrázkov. Pri obede v meste sa mi prihovorí majiteľ malého hotela. Vraví, že vlastní hotel priamo pod dunami, asi 2 km odtiaľto. Súhlasím, že sa pôjdem pozrieť či je to vážne tak. Popravde, po pár dňoch kempovania na Sahare, doslova túžim po studenej sprche. Domáci ma víta mätovým čajom. Ponúka mi vlastnú izbu a tečúcu vodu. Nič viac mi už dnes netreba. K tomu ešte večera a raňajky grátis. Toto si nedovolím odmietnuť. Vonku je 45 ° C. Počkám aspoň do západu slnka, kým sa vyberiem brodiť pieskom a urobiť pár fotiek. Aj tak sa toto miesto ukáže v tom najkrajšom svetle až pri západe či východe slnka. Vtedy je svetlo najmäkšie a pieskové duny hrajú rôznymi farbami.

Počet najazdených kilometrov dnes - 130.

==28. máj

Po raňajkách mám sladko až za ušami. Hneď ako ma pán domáci uvidel vyjsť z izby, tak ma zavolal k stolu. Tu je pripravených 6 misiek a dva pecne chleba. Raňajky pozostávajú z jahodového džemu, nejakého oranžového džemu (nedokážem identifikovať chuť), masla, olivového oleja, medu, taveného syra. Všetko to je prikryté fóliou kvôli stovke vrabcov čo tu v predsieni hotela majú úkryt pred slnkom.

Vyrážam. Pieskové duny Erg Chebbi sa mi strácajú za chrbtom. Podobne, čím viac na sever pôjdem, tým viac bude krajina zelenšia. Celá táto oblasť, akokoľvek je pustá a vyprahlá, má niečo do seba. Denno denné 45 ° C teploty síce dajú človeku poriadne zabrať, ale pocítiť Saharu na vlastnej koži stojí za to.

Ako tak pozerám na tachometer, mám za sebou 7000 km svojho výletu a ďalších 7 - 8 000 km ma ešte čaká. Len dúfam, že nemám to najzaujímavejšie už za sebou. Ako si tak jazdím kaňonom rieky Todra, Gorges du Todra začínam mať pocit, že nie každý v Maroku je tak nadšený z cudzincov. Niektoré deti sa mi tu zdravia prostredníkom a pár z nich si aj kameňom hodilo. No je to skôr ojedinelý prípad ako pravidlo. Kaňon tvoria skalné steny Vysokého Atlasu vysoké aj 600 m a oázy, kde ľudia pestujú zeleninu. Najväčšou oázou je mesto Tineghir na úplnom juhu, tam kde som vchádzal do kaňonu. Rýchlu jazdu tadiaľto neodporúčam. Cesta je zväčša v zlom stave, v zákrutách kamene a nánosy piesku. Odchytávajú ma tu dvaja miestni, či so sebou nemám nejakú vodu. Dávam im poslednú fľašu vody. Ale potom pýtajú cigarety a peniaze. Dochádza mi, že tá voda je len zásterka, ako niečo vyžobrať od turistu. Takýmto žobraním u mňa neuspeli. Každý cestovateľ sa po určitom čase stane imúnny voči takémuto "okrádaniu". Jedna vec je, ak na ulici žobre matka s dieťaťom, alebo starý človek, to je človeku ľúto a obetuje pár drobných. Ale v prípade týchto dvoch dospelých a zdravých chlapov, čo si chcú "zarobiť" najľahšou možnou cestou, mi neostáva nič iné ako ich odignorovať. Okrem toho, vo vrecku mám už len malú hotovosť potrebnú na benzín. Nemám v úmysle na tomto kontinente použiť bankomat. Noc trávim v meste Khénifra.

Počet najazdených kilometrov dnes - 450.

29. máj

Po internete za zvyšný marocký kredit hľadám vhodný trajekt, ktorým sa preplavím späť do Európy a nedorazím do Španielska o polnoci, tak ako som dorazil do Maroka. Vyráža z ďalšieho španielskeho mesta na území Maroka, z mesta Ceuta o 9:45. Dorážam k marocko-španielskej hranici. Nechcem sa dnes ešte dostať do Ceuty, lebo neviem ako to tam bude s ubytovaním, prípadne s flekom na kemp. Po internete som nedokázal nájsť hotel pod 45 €. Tak aspoň že 5 km od hranice objavujem perfektné miesto pre kemp. Síce tu trošku fúka, ale výhľad mám na celú Ceutu a široké okolie.

Počet najazdených kilometrov dnes - 450.

30. máj

Vstávam o siedmej ráno. Hygiena, raňajky, káva a zbalenie stanu v pohodovom tempe mi trvá tak hodinku. Takže mám viac ako 1,5 hodiny, aby som stihol kúpiť lístok na trajekt a nalodil sa. Prístav je odo mňa tak 15 km podľa mapy, takže pohodička. Na hranici sa na mňa zase vešajú traja "pomáhači". Všetkých ich odmietam. Možno aj preto stojím pred búdkou colníka už 15 minút. Spokojným hlasom sa ma pýta kde vlastne to Slovensko je a či patrí do Európskej únie. "Samozrejme, že patrí." Prstom mu ukazujem na prednú stranu pasu, kde je to veľkým tlačeným písmom. "Aké krajiny so Slovenskom susedia?" Pýta sa ma, akoby ma skúšal. Nakoniec je ale všetko v poriadku a získavam pečiatku do pasu.

Stále mám ešte hodinu čas. Navigujem sa podľa značiek Puerto (prístav). Zastavujem sa pri budove "Ticket sale" a pýtam si lístok do španielského mesta Algeciras. Mám ešte nejaký čas, tak ho trávim v miestnej kaviarni. Dokonca ešte aj v prístave čakám na checking. Tu tri marocké dievčatá predávajú suveníry, šatky a neviem čo ešte. Mám ešte 100 dirhamov vo vrecku, tak jednej z nich prispievam na krajší deň. Tá mi z vďačnosti dáva celý sáčok príveskov a ešte vešia na motorku nejaký náramok pre šťastie.

Koniec marockej časti. Ako som písal na začiatku, zvyšok cestopisu sa dá stiahnuť tu.