Nápad cestovať hlavne cez Francúzsko som držal v hlave už od predchádzajúceho výjazdu touto očarujúcou krajinou. Mnohí so mnou možno nebudú súhlasiť, ja som si však z pohľadu motorkára túto krajinu naozaj obľúbil. Zo všetkých prejdených krajín Európy sa najviac práve táto približuje môjmu vnútornému svetu z ktorého žije moje podvedomie v čase, keď slnko nevystrkuje svoje lúče a na cestách vládne pani zima. Výjazd v tomto roku však nebol len o čistom jazdení. V duchu hesla „spojiť príjemné s užitočným“ sme sa podujali navštíviť aj miesta, ktoré za to naozaj stáli. Veď posúďte sami.

Video: Francúzsko 2017

Deň 1.

7:05 vyrážame z malej dedinky v Bielych Karpatoch s názvom Vrbovce. V sychravom počasí a natlačení v nepremokoch rútime sa D jednotkou cez Českú Republiku do nášho prvého prejazdného bodu Wartenberg v Nemecku. Ako to už však niekedy býva, neobchádzajú nás technické problémy a to najmä keď mi moja XVS 1300 hovorí, že napriek dôkladnej príprave potrebuje novú batériu. Áno, je to neuveriteľné, ale tak ako blesk z jasného neba, tak aj môj stroj s tromi skríženými ladičkami v znaku vypovedá službu a to už po pár km nášho prvého dňa. Neplánovaná zástavka v Bikers Crown v Brne nám však napriek tejto smole rozhodne nezhoršuje náladu. Práve naopak. Malé občerstvenie a chalan, ktorý bravúrne zvláda výmenu batérie za pár minút, nám výrazne prispieva k oveľa väčšej túžbe pokračovať ďalej.

Zdá sa, že aj počasie nám už zostáva naklonené. Naše nepremoky preto končia v pohotovostnom režime. Už už si myslíme, že tam zostanú počas celého výjazdu, keď nás pred Plzňou prepadá nepredstaviteľný lejak. Až v tomto počasí si vlastne uvedomujeme, ako veľmi je dôležitá dokonalá výstroj. Napriek hustému dažďu nám pocit očakávania nedovoľuje ani na kratučkú chvíľku zauvažovať o zmene našich plánov.

Asi každý motorkár, ktorý niekedy zažil dlhú jazdu v daždi mi dá iste za pravdu, že niet vyčerpávajúcejšieho pocitu ako sústredená jazda v búrke. Ako padajúci kameň zo srdca nám preto prichádza fakt zlepšujúceho sa počasia z nemeckej strany hraníc. Následná únava z uvoľnenia v nás však zostáva až do konca tohto prvého výjazdového dňa. Našťastie sme všetci vyznávači „voľného štýlu“ ubytovania a spanie pod stanom kúsok od cesty nám nerobilo nikdy žiaden problém. Celkových 844 km nášho prvého dňa zvládame bez ujmy a to už za pohodových 14,5 hodiny.

Deň 2.

V skutku nádherné ráno :-) Človek by však rátal s tým, že vo výške 370 m n. m. bude oveľa teplejšie. Na zahriatie veľmi nepomáha ani čaj z nájdenej žihľavy a tak trochu uzimení a s husou kožou hádam aj na zuboch štartujeme v ústrety ďalšiemu dňu.

Kvalitné nemecké diaľničné úseky nám výrazne ukrajujú z cesty. Preto ani poriadne nevnímame prejdené mestá Köln či Aachen. Precitáme vlastne až v Holandsku, kde nás prebúdza cena 10 € za 1,5 l vody, malý kúsok chleba, jednu mafinku a koláčik. Napriek tomu necítime zlobu na tento čistý, rovinný štát s luxusným asfaltom a usmievavými ľuďmi.

Cestou cez Maastricht iba kratučko spomenieme povojnové roky a hurá do Belgicka. Milo prekvapení zdraviacimi motorkármi sa tu cítime naozaj ako doma. Belgicko, ako už aj z minulých výjazdov vieme, je krajina s nádherným vidiekom. V mestečku Chimay sme narazili na končiace sa stretnutie motorkárov a tak nám zostáva v repertoári už iba možnosť obdivovať iné krásy tohto Valónskeho regiónu. Za slnečného večera pri 28 ° C prichádzame do mestečka Saint-Quentin vo vytúženom Francúzku. Kraj poľa s lemujúcim lesom sa po 661 km javí ako ideálna voľba na stanovanie. Našu ešte stále vynikajúcu náladu neochromujú ani rozzúrené divoké včely, ktorým sa veru nepáči náš úmysel postaviť stany na ich príbytku. Po pár žihadlách nás napokon presviedčajú, že trávenie nočného odpočinku je predsa len lepšie o pár metrov ďalej.

Deň 3.

Možno sme mali ešte spať. 7:50 je naozaj priskoro na vstávanie do 14 ° C s viditeľnosťou nanajvýš 100 m. Ešteže predpoveď počasia je viac ako optimistická. Napriek tomu o hodinu a pol štartujeme stroje a cielime na nás prvý záujmový bod „Slonie skaly“ v meste Étretat. Predtým ešte malá zástavka v meste Fécamp. Pár fotiek po zvítaní sa s Atlantikom, zmrzlina (kopček za 1,50 €) a bezplatné WC tešia hlavne nežnú časť nášho kolektívu. Slonie skaly, ako sa ľudovo nazývajú nás očarujú svojou monumentálnosťou. Prichádzame v čase prílivu a tak si žiaľ, nemôžeme dosýta vychutnať prechádzku popod tieto skaly. Úžasné pohľady z vyhliadkových miest v nás zanechávajú i tak dostatočný otlačok noblesy. Každý návštevník tejto časti Francúzska by nemal opomenúť toto nádherné miesto, ktoré pre nás pripravila matka príroda. Bloky skál týčiace sa z vody naozaj pripomínajú slonie choboty s hlavami. Množstvo cudzojazyčných návštevníkov, všadeprítomné obrovské čajky a v diaľke týčiaci sa starobylý maják umocňujú tento skvelý zážitok.

Cestou späť na bezplatné parkovisko debatujeme o všeličom možnom, avšak chlapec bez nôh, ktorý prekonal sám seba a vyliezol na najvyšší bod tohto prírodného skvostu jednoznačne v našej konverzácii vedie. Blíži sa večer, je čas niečo zjesť. Sadáme si preto do reštaurácie rovno v centre a ochutnávame naše najoverenejšie jedlá.

Šalát s kuracím mäsom 12,90 €, pizza Quatro forte 14,90 €, káva 1,90 €, minerálna voda 1 lit. 4,20 €. Ako zisťujeme, cena benzínu v tejto oblasti kolíše. Dostať ho kúpiť v cene od 1,20 €/lit. do 1,40 €/lit.

Vzhľadom na pokročilú hodinu a potrebu očistnej kúry, objednávame v cca 20 km vzdialenom meste Saint-Romain-de-Colbosc ubytovanie cez Booking. Príjemný večer v tomto útulnom priváte narušuje iba nečakané úmrtie v rodine našej prenajímateľky. Smutný to záver inak nádherného slnečného dňa.

Deň 4.

Desivý zážitok z predchádzajúceho dňa nám zmierňuje slnkom zaliate ráno. 18 ° C a mäkučké matrace sú živnou pôdou pre načerpanie nových síl. I keď na tvári pani domácej vidíme veľký žiaľ, je o nás veľmi dobre postarané. Chrumkavé bagety a „kroasány“ s domácim figovým džemom nás štartujú na ďalšiu púť po kvalitných francúzskych cestách. Príjemná domáca nám pri odchode ukazuje niekoľko rodinných fotografií z motorkárskych výletov, keďže aj ona sama bola vášnivou motorkárkou. Už aj preto sa nám cena 100 € pre 4 osoby za noc zdá ako prijateľná cena.

Za dnešný cieľ vyberáme približne 300 km vzdialenú pláž Omaha v Normandii a cintorín amerických vojakov. Máme dostatok času a preto cestujeme vidieckymi cestami. Raňajšie slnko nás sprevádza počas takmer celého dňa. Po 15 hod dorážame na pláž Omaha, kde už pri vyslovení tohto slova cítime rešpekt. Je to divné, ale atmosféra bojov aj napriek hŕstke kúpajúcich sa ľudí, je stále citeľná. Pomníky a výstava dobových fotografii rovno na pláži umocňujú tento mrazivý okamih. Vzhľadom na históriu tohto miesta to bude znieť dosť malicherne, ale ozaj mi nedá nespomenúť aj tie 4 malé pivá za 17,50 €.

Už si myslíme, že nič tak dojímavé nás nemôže prekvapiť, pokým neprídeme na cintorín padlých amerických vojakov vzdialený len pár kilometrov od pláže. Ihneď nám je jasné, že toto je to miesto ktoré, má celému svetu pripomínať, aké krutosti sa tu diali. Práve na takýchto miestach človek premýšľa nad nezmyselnosťou vojen. Stovky či tisícky hrobov padlých vojakov, všetkých vierovyznaní lemujú na obrovskej ploche návštevnícke chodníky. Dokonale upravená a miestami až neprirodzene zelená tráva dávajú na známosť, že nikto na týchto vojakov doteraz nezabudol. To všetko spolu pôsobí ako memento a výstraha pre budúce generácie našich deti. Ako na povel sa opäť spúšťa hustý dážď a to práve v čase, keď čestná stráž za sprievodu vojenskej trúbky, sníma národnú vlajku. Lúčime sa preto s týmto ohromujúcim miestom, pričom ešte aj o mnoho kilometrov ďalej sa snažíme uvoľniť naše stiahnuté hrdlá.

Noc sa už blíži a preto hľadáme útulné miesto v tichom náručí panenskej prírody. To sa nám darí v lesíku pri dedine Soulles vzdialenej približne 60 km.

Deň 5.

Michal Tučný spieva o raňajkách v tráve. Takto krásne začína aj náš ďalší skvelý deň. Počasie zatiaľ hraje prím a preto sa po vydatných raňajkách poberáme do približne 60 km vzdialeného Le Mont-Saint-Michel alias hradu na vode. Kto tento francúzsky monument nepozná, je to hradný komplex, ktorý bol donedávna prístupný iba pri odlive. Dnes už je však všetko inak a na tento opevnený ostrovček premáva bezplatná autobusová doprava. Pre tých, ktorí majú radi závan histórie je pripravený (za poplatok 5 €) aj konský záprah. Zarytým turistom môže zase vyhovovať približne 35 min vyhliadková prechádzka. I keď sa aj z tohto historického miesta stal postupne stroj na peniaze v podobe stoviek obchodov zo suvenírmi a nespočetným množstvom reštaurácií, oplatí sa toto miesto naozaj navštíviť. Hliadkujúci vojaci síce trocha kazia celkový dojem z tohto kamenného miesta, avšak v súčasnej napätej situácii sme boli radi, že medzinárodne hrozby nie sú brané na ľahkú váhu.

Sú dve hodiny poobede a my opúšťame tento skvost francúzskej architektúry a vyrážame na juh po ceste D155 a neskôr D21 smerom k mestu La Fléche. Na naše prekvapenie stretávame dve autá s EVČ z Česka a mávajúcich domorodcov. Dozaista sme pre nich istou formou atrakcia. D21 je úžasná, takmer 70 km rovná cesta. Vlní sa iba horizontálne, a tak môžu vrcholy vytvárať peknú sínusoidu. Až neskôr si uvedomujeme, aké je to klamlivé vidieť v diaľke horizont, ktorý sa zdá na dosah ruky a pritom je tak vzdialený. Jedným slovom „nádhera“. Čo je zaujímavé, je tu ešte aj po 20:30 úplné svetlo a tak máme dostatok času nájsť si ďalší „lesný“ nocľah. Mikky vyberá z kufra francúzske šampanské a tak pod rúškou šera degustujeme tento ospevovaný bublinkový mok, pričom hodnotíme aj dnešný 260 km trip.

Deň 6.

Od samého rána nás opäť sprevádza pekné počasie. Keďže na tento deň nemáme naplánovanú žiadnu pevnú zastávku, tešíme sa na tých 520 kilometrov čistej jazdy po vnútrozemských cestách. Dosýta si tak môžeme vychutnať všetky ponúkane krásy tohto západofrancúzskeho vnútrozemia. Niekoľkokrát využívame početné odpočívadlá, ktoré lemujú takmer každú magistrálu v tomto motorkárskom raji. Malinový koláč, ktorý kupujeme na desiatu pôsobí po niekoľkých dňoch našej cesty ako sladučký balzam na naše žalúdky. Taktiež chuť obrovského pečeného kurčaťa za cenu 8,50 € zo supermarketu Intermarche, nám nekazí ani dosť vysoká cena benzínu (1,47 €/lit.).

Keďže sa vskutku tento deň nesie v znamení sladkostí, neodolávame ani kúpe veľkej broskyňovej konzervy za 2 € a celému baleniu nanukov. Každý takýto trip sa nezaobíde bez rôznej diskusie na všakovaké aktuálne témy. Tŕňom v oku sa nám stáva cena menu obedov, ktorú vidíme na prícestných reštauračných pútačoch. 12 € až 20 € za obedové menu sa nám totiž pre našinca zdá až prehnane vysoká cena. Aspoň že nám v mysliach zostanú aj úsmevné zážitky ako napríklad ten, keď sa večer pred spaním Mikky znenazdajky vytratí, aby sa za chvíľku objavil spoza stromov s plnou náručou slamy, ktorú porozkladá pod naše stany tak, aby sme vraj spali na mäkkom. Je to takmer ako v Jeruzaleme pred viac ako 2000 rokmi :-) Ani tento čin nezostáva bez odmeny v podobe chutného šampanského. „Na zdravie“ Mikky. Ďakujeme.

Deň 7.

Zobúdzame sa do sychravého rána kúsok od mesta Agen. Krátke raňajky a cestujeme. Takmer 100 km nám však nepretržite mrholí. Naša túžba vpred je ale oveľa silnejšia ako nástrahy počasia. Keďže chceme navštíviť múzeum kozmonautiky v meste Toulouse, nevadí nám ani množstvo áut a všadeprítomné zápchy. Krátko pred 13. hodinou prichádzame k bráne múzea, kde nás dôkladne v dvojstupňovej osobnej kontrole preveria. Vnútri na obrovskej ploche sa nachádza niekoľko komplexov, v ktorých môžu návštevníci vidieť exponáty a suveníry z takmer všetkých vesmírnych misií. Popritom je tu možnosť si veľa veci tak povediac „ošahať“ či dokonca vyskúšať. Navliecť sa do kozmických popruhov a vyskúšať si takmer bezváhový stav, aký panuje na mesiaci je zážitok pre mnohých. Všadeprítomné všakovaké experimentálne zariadenia a interaktívne plátna skúšajú náš intelekt. Tri poschodia kozmickej techniky, hornín a rôznych hier s témou vesmíru a planéty Zem testujú nielen naše znalosti, ale aj cuzojazyčnú gramotnosť. Záhrada plná skutočných rakiet a satelitov spolu s observatóriom, planetáriom a obrovským Terradomom sú už len akási čerešnička na torte. Môžeme čestne prehlásiť, že tých 24 €/os. za vstupenku boli v skutku dobre investované peniaze.

V tomto múzeu tak rýchlo beží čas, že si človek tých 3,5 strávených hodín ani nevšimne. Našťastie, náš deň ešte nekončí. Konečný cieľ dnešného dňa je až pri meste Aspet, kde vzhľadom na opätovný dážď využívame všetky výhody privátneho nocľahu. Luxusná vilka s dvomi spálňami, obývačkou, kuchyňou, sprchou a práčovňou prekonáva naše očakávania. Po celodennej jazde a ubehnutých 252 km nám ozaj vyhovuje teplá sprcha a voňavá posteľ.

Deň 8.

Kruté vstávanie... Nie a nie sa zobudiť. Po desiatej je už naozaj najvyšší čas pobrať sa ďalej. Dopoludnie je v tejto lokalite (550 m n. m.) výrazne upršané. Naše cestovné tempo po týchto kľukatých cestičkách preto zvoľňujeme. Už o pol dvanástej pretíname španielsku hranicu a tak ako meníme štát, mení sa aj počasie. Obloha nádherne zmodrela. Belejú sa na nej iba malé oblaky pripomínajúce jemnú vatu. Dokonalý asfalt a horské zákruty nám pripomínajú výlety do Álp.

S nadšením v srdci uháňame horským terénom rovno k druhému najvyššiemu bodu dnešného dňa. Je ním Port de la Bonaigua ležiaci vo výške 2072 m n. m., ktorý nás víta očarujúcim výhľadom a vôňou horskej trávy. Lepíme samolepku na horskú tabuľu, robíme zopár fotiek a poberáme sa ďalej. Napriek tomu, že sme stále vo vysokohorskom prostredí, je cítiť, že smerujeme na juh Európy. Slnko je čoraz ostrejšie a teplota očividne stúpa. Okamžite dostávame chuť na malé občerstvenie. Zastavujeme preto v malej dedinke Rialp, kde sa v kaviarničke vedľa cesty občerstvujeme dobrou kávou, vaječným koláčikom a samozrejme vychladeným pivom. To však ani len netušíme, že najkrajšie úseky trasy nás ešte len čakajú. Cesta C13 a na ňu nadväzujúca N260 nám chystá hádam tie najkrajšie motorkárske zážitky tohto výjazdu. V spojení s nádherným počasím sa náš zážitok výrazne umocňuje.

Dobrého vraj veľa nebýva a tak aj my prefrčíme týmito horskými cestičkami ako víchor a nadšení z predchádzajúcich úsekov ocitáme sa v Andorre. Keďže toto nie je naša prvá návšteva tohto vysokohorského miništátu, cieľ cesty je jasný, nákup lacných tovarov, tankovanie lacného benzínu a čo možno najvyššia a najkrajšia vyhliadka na túto bohatú krajinu. Všetky 3 veci nám konečne tento rok vychádzajú. Benzín v cene 1,04 €/lit., nákup v Centre Comercial a dokonca aj prenádherný výhľad z presklenej plošiny na vyhliadke Mirador Roc Del Quer.

Zostáva nám zdolať iba najvyšší bod našej cesty Port d'Ernvalíra vo výške 2408 m n. m. Aj tento cieľ hravo prekonávame a nič nám už nebráni pokračovať v ceste do národného parku Pyrénées Catalanes opäť vo Francúzsku. Po ceste stretáme výjazd šesťdesiatichtroch francúzskych motorkárov, ktorí si tiež zjavne užívajú krásy týchto pohorí. Na nocľah vyberáme opustenú odbočku cesty medzi obcami Joncet a Aytua. Pred spaním si stíhame ešte v krátkosti vymeniť zážitky z týchto nádherných 351 kilometrov a upadáme do tvrdého nočného spánku.

Deň 9.

Podľa plánu sa ideme dnes kúpať do Stredozemného mora. Zátoka Golfe du Lion bude perfektná voľba. Podriaďujeme preto náš program tomuto cieľu a vstávame tak už o 7:15. Rýchle raňajky sú nevyhnutnosťou a po nich už poľahky zdolávame úzke horské cestičky smerujúce k mestu Le Barcarés. Konečne vysnené more. Voda 20 ° C vzduch 26 ° C. Na 3,5 hodiny zabúdame na všetko, čo nás doteraz sprevádzalo a oddávame sa len zaslúženému oddychu na páliacej pieskovej pláži. Spálení od slnka, unavení z kúpania a v duchu hesla „všetkého veľa škodí“ sa veľmi neradi poberáme ďalej po našej trase.

V malej dedinke Laurenssa pýtame domajších na nejakú skvelú reštauráciu. Ochotný mladík nás po krátkej rozprave vedie svojim skútrom po totálne rozbitej „polňačke“ do kempu L'Oliveraie, kde so suchým hrdlom sadáme za stôl a objednávame už tak potrebné občerstvenie. Až pri odchode vlastne zisťujeme, že tie takzvané nealkoholické pivá neboli nealkoholické.

Je tu opäť záver dňa. Diskutujeme na tému prežitého dňa, vinárského okolia a tých 227 prebehnutých kilometrov. Onedlho v trampskom štýle, obklopení spevom vtáctva usíname vo vinohrade neznámeho majiteľa.

Deň 10.

V noci prší. Ráno nás prekvapuje sviežo modrou oblohou. Dvojitá dúha v pozadí stále naznačuje, že kdesi ďaleko od nás dážď ešte neustal. Pri raňajkách na odpočívadle nám „ide karta“. Mikky dráždi domácimi dobrotami a s kľudom angličana vyťahuje odkiaľsi z kufra kakaové Salko. My ostatní si pochutnávame už len na prezretých banánoch a žemličkách za 1 €/ bal. (10 ks). V skutku dokonalá symbióza. Napriek tomu nezúfame, pretože dnešný deň plánujeme z väčšej časti prejsť po diaľnici. Dlho som si totiž predstavoval raňajky nad prebúdzajúcim sa Marseille. Myslím, že vyhliadkový bod Cassis, Bouches du Rhône je k tomuto účelu veľmi dobrá voľba. Neskorší príchod nám žiaľ dovoľuje už len obed, avšak na oplátku s nádherným výhľadom.

Do nášho cieľa v Saint Tropez zostáva iba pár hodín cesty a preto sa pekelne strmým, kamením posypaným kopcom, spúšťame pomaly na Toulonskú magistrálu s cieľom čo najskoršieho príjazdu do kempu Des Mures v zátoke Golfe de Saint Tropez. Tam náš už túžobne očakáva náš slovensko-francúzsky priateľ Rado a manželkou Adriankou, ktorého sme práve v tomto kempe pred 4 rokmi spoznali.

Prichádzame o sedemnástej hodine a zostáva nám preto dostatok času omočiť stuhnuté údy po 435 km „štreke“ v Saintropézskom mori. Tento rok nás však nevíta tak vľúdne počasie ako v minulom roku. Ostrý vietor ochladil hladinu a jemný piesok sa pri poryve zarýva takmer až pod kožu. Pred totálnym fiaskom nás zachraňuje iba opätovné zvítanie sa s Radom a Aďkou. Neskôr spoznávame aj ďalších dvoch milých Slovákov z Prešova. Všetci svorne prežívame neopakovateľný večer plný historiek a zábavy. Ďakujeme ľudia a tešíme sa na ďalšie stretnutie.

Deň 11.

Ani druhý pokus o kúpanie nevychádza. Voda je neskutočne studená. Vietor už síce pomaličky utícha, a s ním aj požiar, ktorý celú noc hasili požiarnici v lese za Saint Tropez, avšak nálada trochu stagnuje. Cítime už, že sa blíži koniec nášho výjazdu. Je síce pred nami ešte v skutku mnoho kilometrov, avšak v podvedomí sme už vlastne takmer doma. Na obed sa lúčime s Radom a Adriankou, dvíhame kotvy a vyrážame v ústrety obrovským zápcham, ktoré nás sprevádzajú počas celého tohto dňa.

Až dnes sa naplno ukazuje obrovská ohľaduplnosť francúzskych plechovkárov. V momente, akonáhle motocyklista naznačí, že chce ísť dopredu, resp., že chce predchádzať, okamžite ustupujú ku kraju. V tej chvíli je v podstate jedno, aká čiara delí obe polovice vozovky. Dôležité je, aby motorkár nešiel v protismere. V súlade s týmto poznaním schádzame na bočné cesty v domnení , že sa vyhneme týmto strastiplným zápcham. Naša snaha je však márna. Aj diaľnice aj mestské úseky ciest sú totálne upchané. Nuž aj tu si migrácia obyvateľov vyberá svoju daň. So zmiešanými pocitmi obchádzame Cannes, Nice aj Monako, aby sme tak mohli po kratučkých, ale vyčerpávajúcich 172 kilometroch kľučkovania medzi autami spočinúť v kempe Por La Mar v meste Latte. (Taliansko). Cena 10 €/osoba nás príjemne uspokojuje. Zato večerné pivo bez peny, ktoré nevieme do seba ani po niekoľkých pokusoch dostať, kazí celý dojem z tohto inak zaujímavého miesta. Jediní ktorým to asi nevadí sú Rusi pri vedľajšom stole. V dobrej nálade a plní komentárov sledujú športový kanál na veľkoplošnej obrazovke. Keďže nie je príliš veľa možností na komunikáciu, poberáme sa o 24:00 spať.

Deň 12.

Napodiv vynikajúca noc. Všetci sa zhodujeme na tom, že sme sa vyspali „do ružova“. Nahráva nám aj fakt, že nás milý prevádzkár kempu necháva ubytovaných dokedy potrebujeme. Nezvyčajné, ale to, že si môžeme nechať veci pod kamerami a ísť si tak naplno užiť talianske more nás veľmi teší. Paráda! Môžeme čestne prehlásiť, že takto teplé more zažívame asi prvýkrát v živote. Na okamih sa vraciame do detských čias. S chuťou sa totiž hádžeme do každej prichádzajúcej vlny. Nevadí nám ani fakt, že nás pozorujú ostatní ľudia na pláži a ani to, že nás kvária spálené časti tiel z predchádzajúcich dní. Po pár hodinách „šantenia“ si aj ostatní ľudia na pláži uvedomujú, že naša radosť nie je iba predstieraná. Až nám je ľúto, keď musíme po 14-tej hodine opustiť tento úžasný kúsok kameniny a pobrať sa ďalej. Ešte predtým však sadáme do miestnej reštaurácie a na odporučenie čašníka objednávame denné menu pozostávajúce z predjedla (prošuto), hlavného jedla (lasagne/ taštičky plnené syrom) a dezertom (zmrzlina tiramisu). K tomu dávame 1x colu, 1x pivo, 2x vodu a 3 kávy. Spolu 61 €. Sme trochu šokovaní a hladní zároveň. Našťastie dostávame do cesty ešte citrónový likér grátis a želanie šťastného návratu.

Krátko pred 16:00 mávame aj tejto prímorskej oblasti a presúvame sa ďalej do vnútrozemského mestečka La Morra. Naša trasa síce na okamih pretne ešte Francúzsko, avšak jednosmerný tunel na ceste číslo D6204 dáva definitívne zbohom tejto úžasnej krajine. V mestečku La Morra trochu blúdime, nevieme nájsť objednané ubytovanie. Čakanie na majiteľku sa nám vypláca, pretože sa pred nami otvorí najluxusnejší apartmán celého výletu. Nádherné klenbové stropy z tehál sú jemne zapracované do modernej architektúry. Starožitné kusy nábytku perfektne ladia s novým a jednoduchosť ktorá sála z celého bytu v nás evokuje tie najkrajšie pocity. Cena apartmánu 75 €/4 os. na noc je viac ako vynikajúca. Celkový dobrý dojem na nás vplýva tak pozitívne, že skutočnosť odparkovania našich strojov na vzdialenom parkovisku mimo našich očí, nám na podiv vôbec nevadí.

Deň 13.

Pre niekoho je číslo 13 nešťastné. V nás však (napriek malým celodenným lapsusom) vzbudzuje šťastie a túžbu po domove. Objavujeme čaro talianskeho vnútrozemia so všetkými svojimi kladmi a zápormi. Smer Miláno, Verona a Treviso sa nám javí ako najefektívnejšia trasa domov. Všetkým tankodrom milujúcim motorkárom môžeme vrelo doporučiť cesty A33, SS706, SS494 a to až po spomínané Miláno. Katastrofálny stav týchto ciest poteší naozaj každého vyznávača cross country. Diery a výmoly radšej nerátame. So smútkom v hlave spomíname na kvalitný asfalt v prímorí a modlíme sa, aby sa konečne niečo zmenilo.

Stabilná zostáva iba cena benzínu, ktorý sa už od príjazdu do Talianska udržuje takmer v rovnakej výške 1,489 €/lit. Samozrejme ani tento rok si nevieme zvyknúť na všade prítomnú poobednú siestu. Kompenzujeme to iba faktom, že maximálna dovolená rýchlosť má len informatívny charakter. Po pár prejdených kilometroch taktiež zisťujeme, že smerovky na autách sú v tejto časti Talianska prakticky nepotrebnou súčasťou výbavy vozidla. To má za následok, že Mikkyho takmer „zostreluje“ kamión z cesty a mňa neskôr ohrozuje nepozorná vodička. Týchto 481 km dávame naozaj s vypätím síl a pri maximálnej sústredenosti. Nepomáhajú ani početné prestávky. Adrenalín má totiž v našich žilách neodškriepiteľne vysokú hladinu.

Poslednú noc nášho letného výjazdu trávime na samote v lese, kúsok od dedinky Santa Maria della Vittoria bez mobilného signálu a v objatí panenskej prírody. Iba sem tam počuť zo vzdialenej cesty zvuk zatúlaného auta. Konečne si tak môžeme oddýchnuť pred posledným dlhým tripom cez Alpy smerom domov.

Deň 14.

Je tu ráno posledného dňa. Vzhľadom na dlhú cestu domov vstávame o 5:45. Osemstokilometrový úsek do rodnej vlasti však očakávame v dobrom počasí. Okolitá príroda, čistota a kvalita ciest pomaličky stúpajú. Je vidno, že sa blížime k Rakúsku. Cestu SS13 doporučujeme každému turistiky chtivému motorkárovi. Týmto nenáročným úsekom s kvalitným povrchom a malou hustotou premávky sa s nami lúči (po niekoľkých dňoch strávených v spoločnosti zmiešaných pocitov) aj Taliansko. Zem temperamentnosti.

O pol dvanástej prechádzame pomyselnou hraničnou čiarou do susedného Rakúska. Na prvej „tankstelle“ Shell tankujeme, kupujeme diaľničné známky a občerstvujeme naše žalúdky čerstvými salámovými žemličkami. Práve sa chystáme pokračovať, keď sa ku nám pridružia chalani z Uherského Hradišta na pionieroch, ktorí už vcelku 5 dní cestujú domov z Ríma. Vzájomné vyzvedanie zážitkov a fotografovanie sa pri strojoch povznáša motorkársku kultúru na ďalší level. Chalani dúfam, že ste prišli v poriadku domov.

Nám Rakúska S1 a neskôr aj A4 pripravuje tiež malé prekvapenie a rozlúčenie sa s výletom v podobe upchatých pruhov. Iba s ťažkosťou sa predierame medzi autami vpred. Našťastie aj rakúski vodiči vedia uvoľniť cestu motorkárom, a tak nám cesta ubieha ako tak rýchlo. Pár kilometrov pred príjazdom domov na okamih stojíme. Mikkyho Shadowka hlási 50 000 nabehaných kilometrov. Bol by hriech tento okamih nezdokumentovať a nepridať pár pochvalných definícií. Domov prichádzame o pár minút neskôr, presne o 20:12 miestneho času.

S úsmevom na tvári budeme ešte dlho spomínať na všetky udalosti a zážitky, ktoré sa do tohto článku nevmestili, alebo ktoré nie sú publikovateľné :-) Zároveň sa tešíme na ďalší výjazd, ktorý bude ako obyčajne smerom na Francúzsko.

Thanks for reading.

Video: Francúzsko 2017