Prípravy a ako to celé začalo:

Pre spolucestovateľov a moju deravú hlavu, rozhodol som sa uverejniť naše zápisky a vytesať ich do internetového kameňa. Snáď niekomu poslúžia, ak nie potešte sa aspoň fotkami a videom.

Naše (rozumej moje a bratove) motocestovanie začalo po tom, čo sme si kúpili veľké motorky japonského typu. Jazdenie ku babičke na buchty na pionieri sa zmenilo na jazdenie okolo komína na Slovenku. Niekoľkokrát sme skúsili Alpy, potom Chorvátsko a napokon Rumunsko. Severné škandinávske krajiny ma fascinovali už dávno, to bolo vtedy, keď z Nórska nebolo ešte „Chorvátsko“. Tých 5 cestopisov, čo boli na serveroch som čítal v úžase nad krajinou a nad nákladmi na cestu. Brata som postupne spracoval a pripravil ho na vytrvalé zrážky. Dve posledné sezóny som postupne kupoval a testoval doplnky a výbavu, ktorá by sa mohla hodiť do Škandinávie. V zime som prečítal snáď všetky cestopisy o severe, i sprievodcov od Ježiška. Bolo rozhodnuté, v júli ideme! V práci som šéfov psychicky pripravoval na moju mesačnú absenciu. Do Nórska som sa tešil na krajinu, do Švédska na pekné Švédky a do Fínska najviac – bez jasného cieľa.

Video: Scandinavia mototrip 2016

Deň D (5.7.):

K prípravám som chcel ešte dodať, že obe naše motorky boli spoľahlivé a nikdy nás nenechali v štichu. Čo čert nechcel, mňa začal Versys zlobiť asi mesiac pred odjazdom. Niekedy nenabehla ECU a naštartoval som až na niekoľký pokus. Pátral som, diagnostikoval s nejasnými výsledkami. Objednal som second-hand podozrievanú súčiastku a týždeň pred odjazdom som robil zborku-rozborku polovice motorky v Prahe na ulici :D. Brat pre zmenu objednal reťaz, ktorá prišla so zlou spojkou a starú samozrejme rozrezal. Výmenu reťaze, TK a prezutie si nechal ako inak na posledný možný deň.Napokon ju doma nitoval ešte v deň odjazdu.

Miesto stretnutia bolo večer v Nuslích v Prahe. Brat dorazil už deň predtým, aby sme stihli koncert IronMaiden. Rišo dorazil akurát po koncerte. Večer sme rýchlo zaľahli, motorky spali pod plachtou.

Deň 1 (6.7.):

Budík, raňajky, balenie motoriek, kontrola tlaku v pneu a vyrážame na západ po D8. Počasie máme svieže, zachádzame do Ústí n/Labem a robíme posledný nákup supermarkete. Prechádzame do Nemecka. Plán je minúť Drážďany, Hannover cez Hamburg a čo najviac na sever. Máme 3 navigácie, každá nás ťahá inde, preto 2x schádzame z pôvodnej trasy. Na odpočívadlách baštíme salámu.

Za sprievodu silného bočného vetra a krátkych prehánkových spŕch parkujeme večer suchí 60 km za Hambugom v BadBradstedte. Poznám miestny hotel, dnes ešte spíme v posteliach. Motorky spia v garáži.

Deň 2 (7.7.):

Budík bliaka 6:30, mimochodom o tomto čase budeme stávať počas celej dovolenky. Dávame si výdatný frištik a tiahneme na Flensburg. Keďže v bratovej makovici skrsol nápad fotiť sa s tabuľami všetkých štátov, ktoré prejdeme, náročky schádzame z diaľnice, aby sme vyfotili Dánsko. Za zjazdom je semafór, kde zastavujem, zle sa podopriem a už tu ustlávamVersysovi – pekne zľahka som sa tam vykotil ako amatér. Našťastie si to odniesla len nálepka na kufri. Andrej stál hneď za mnou, takže ma okamžite začal zbierať. Ďalej zámerne zastavujeme pri známych mostoch, aby sme si ich vyfotili. Na odpočívadle Kundenhoven (naozaj sa to tak volá) obedujeme a fotíme. Prechádzame Storebæltsbroenský mostom, platíme mýto a prášime do Kodane. Tam sa ako teroristi vkradneme na letisko, aby sme mali výhľad aj na Oresundský most. Za oba mosty sme zaplatili cca 50€. Dnes sme stretli posledné SK ešpézetky, ďalší týždeň sme na krajana nenarazili.

Za mostom nás víta Švédsko a kontrola blonďavou colníčkou. Asi či nevezieme v kufroch nejakých utečencov . Vymotáme sa cez Malmo, smerujeme na Ystad krajina je už iná. Na skok sa zastavíme na monolitoch AlesSteinar (niečo ako Stonehange).

Cestou traumatizujeme ovečky a poľských turistov. Po Švédsku sa jazdí výrazne lepšie, na cestách sú konečne zatáčky, kopčeky a lesy. Mesto Kalmar vypúšťame a tiahneme večer na Kristianstad. Využívame právo spať v prírode, ale nebolo to jednoduché. Všade samé súkromné pozemky a hustý les sme chvíľu hľadali. Motorky sme schovali do húštiny, postavili stany, uvarili vifónky a išli spať. Počasie nám zatiaľ prialo.

Deň 3 (8.7.):

Ráno nás budia kamióny, ktoré jazdia po lesnej ceste kúsok od nášho úkrytu. Oberieme kliešte, vyženieme potvory, balíme a vyhrabávame sa z mokrej lúky. Ráno sa cestuje dobre, na benzínke raňajkujeme, doťahujeme a mastíme reťaze. Keďže náradie je pod sedlom všetko treba zhodiť a rozložiť okolo seba. Tým pádom sme obsadili polovicu parkoviska a z diaľky to vyzerá ako keby sme robili "GO aj kardán." Na benzínke sa dá zohnať všetko, predavačku ukecávame až nám napustí vodu. E4 Jonkoping bola pekná cesta, na 5 min mrkneme na múzeum Husqvarny, na jazere Vättern sa zastavujeme na jarmoku pri pevnosti Vadestena.

Vo Švédsku stretávame samé krásne historické automobily. Ďalšie pekné cesty boli v okolí Degersfors. Hlavnými ťahmi pokračujeme na Karlstad až do Tocksfors, kde pri jazere odbočujeme na 20 km štrkovú cestu k pohrebisku áut. Keď dorazíme na miesto, dobre sa už zmrká, pohrebisko obzrieme len okrajovo a staviame stany na neďalekej lúke. Po západe slnka nás napadli malé kur..kúsavé mušky, ktoré nám nedali ani najesť. Museli sme jesť s kuklami na hlavách. Medzitým Rišovi vybuchla večera (Adventrue menu s vápnom). Ak nás niekto videl, určite nás mal za teroristov. Pred spaním čítame knižky (dezinfikujeme). Dnes počasie na výbornú. V "noci" (tmy je už menej a menej) tam okolo nás pochodoval nejaký čudný človek, ktorý bol tiež pozrieť staré autá.

Deň 4 (9.7.):

Ráno sme v kľude prešli väčšinu pohrebiska. Bolo to úžasné miesto z pohľadu technického ale aj dojmov, ktoré to zanechalo. Každopádne miesto je asi hodne známe, pretože sme tam stretali mnoho návštevníkov.

Do Nórska sme prešli nepozorovane po lesnej ceste, Rišo tu ešte skúša, či dosiahne MPR 80, ktorú tam niekde videl. Po zbrusunovej diaľnici pokračujeme na Oslo, kde sa mám stretnúť s kamarátkou motorkárkou zo Slovenska. Vidíme čudné značky a lámeme si hlavy, či máme niekde niečo platiť za cesty alebo nie? Po zjazde z diaľnice je to hneď iný svet, po kľukatých okreskách sa jazdí výborne. Celkom rýchlo nachádzame udanú adresu a dom, kde bývajú. Po x rokoch sa zvítame a sme pozvaní na výborný obed. Zdržujeme sa pár hodín a kamarátka nám vysvetľuje ako sa žije v Nórsku, ako tam veci fungujú a akú majú severania mentalitu. Vyzbrojení radami a čokoládami sa lúčime a fotíme. Na záver nám vybavila ubytovanie na Lofotách a upozornili nás na riziká nočnej jazdy.

Počasie je premenlivé, ale máme šťastie a slnečno. Oslo obchádzame podmorským tunelom s dlhým klesaním a stúpaním. Ďalší POI je HeddalKirke (čierny drevený kostol). Bohužiaľ prichádzame po zatváračke, tak si ho aspoň fotíme.

Stojíme v mestečku, ja vyberám NOKy a nakupujeme potraviny v samoške. Obchody sú v týždni do 20:00 cez víkend do 18:00. Na parkovisku nás osloví starý motorkár, pokecá s nami a odporučí nám cesty na druhý deň. Cesty E134, Dalen 45 sú úžasné, skoro prázdne, tiahle zátačky, kvalitný asfalt, úchvatné scenérie, teplé počasie. Spíme nakoniec v kempe medzi horami, je výborne vybavený (má dokonca trampolínu pre deti a motorkárske hovädá, ktorú potom radšej vypustili). Večeriame, sprchujeme, Wi-Fi-nujeme a ideme spať. Medzi horami je výrazne chladnejšie.

Deň 5 (10.7.):

Ráno nás budí dážď a zima, z predchádzajúcej noci sme dokúsaní od mušiek. Pobalíme mokré stany a vyštartujeme v krátkej chvíli, kedy neprší. Po pol hodine stojíme a obliekame nepremoky. Jazdíme po horskej ceste 45, kde sa vyhýbame flegmatickým ovciam. Ďalej hustne hmla a silnie lejak. Mne sa v tom utŕha môj heavy-duty držiak navigácie, ktorý som pracne vyrábal. Kto by čakal, že ten najdôležitejší spoj súdruhovia vyrobia z plastu. Navigáciu ruším a pokračujeme po malebnej ceste Fv500 do Lysebotn fjordu.

Chčije! Neďaleko sú vychýrené turistické trasy, takže stretávame davy nórskych turistov, ktorí si to štrádujú akoby sa nechumelilo. Prídeme do prístavu vo fjorde a zisťujeme, že s trajektami to nebude až tak v pohode ako nám tvrdil motorkár zo včera. Trajekty jazdia riedko a niektoré sú už vybookované cez internet. Čakanie si krátime fotením, sušením sa v čakárni, debatou s Nemcami, nalievaním tatranského čaju stánkarom a ja lovom makriel. Z ničoho nič sa prihnalo hejnomakriel k brehu, ľudia vytiahli hneď prúty a so slovami „freefood“ sa na ne vrhli. Ako si tam sedíme tie dlhé hodiny, tak pozorovaním nórov sme zistili : -ak prší a premočia sa ti topánky, tak ich jednoducho vyzuj a kráčaj bosý -ak prší a nemáš dáždnik, nevadí je to len voda, -ak je vonku asi 12°C a chčije ako sprosté, je čas na zmrzlinu -to len my sme takí rozsmradení a nazvali by sme to zlým počasím

Po 6 hodinách nás konečne vzal trajekt, je to vyhliadkový, takže všade stojí a zachádza do zálivov. Plavíme sa pod Preikestolen. Plavba trvá asi 2 hod. My sme radi, že sme v teple, pretože sa na nás ženie ďalší lejak. Vylodíme sa v Forsand, tankujeme a za výdatného dažďa hľadáme ubytko – márne. Nakoniec sme našli kemp, kde sa skladáme v karavane – do ktorého sa s našimi krámami absolútne nemôžeme vmestiť. Sušíme sa a spíme.

Deň 6 (11.7.):

Výnimočne vstávame o 6:00, lebo neprší. 7:30 vyrážame a to už zase prší... Tiahneme po ceste 13, na trajekt Hjelmeland, za trajektom úžasná cesta (tunely – slnko – dážď – hmla – fjord – most a dookola).

Zdolávame horský prechod – fotíme vodopád Trindefossen, ďalej Skare, Odda, Botnen. Cestou nachádzame kruháče už aj v tuneloch . Vo Vossevangene si reťaz vypýtala mazanie, jazdenie vo vode a prachu z cesty ju úplne zničilo. Pískala ako cigánsky vozík. Pri čakaní pred uzáverou stretávame adventure team. Rodinka neďaleko od Prahy na BMW sfull terénnou adventure výbavou. Motorky si doviezli do Nórska, jazdia po okreskách a spia v hoteloch... tak sme sa len pousmiali .Ďalej pokračujeme po E16 dvoma dlhočiznými tunelmi, v jednom je odpočívadlo, kde odpočívame a fotíme. Neviem, či to bolo koncentráciou C02 alebo stúpaním, ale obaja sme v tuneli skoro zaspali. Hovorím si, že Nóri kopú 20 km tunel a nám je zaťažko ním aspoň prefrčať.

Rišo ide po starej ceste, horským prechodom. Stretávame sa pri Borgund Stave Kirke (drevený čierny kostol). Kde si platím prehliadku. V skratke: severanom vzali ich náboženstvo, tak si kostoly postavili po svojom s drakmi a vikingskými motívmi a tak...

Po 53 pokračujeme do OvreArdal – po krásnej náhornej planine, ale silno fúka a je chladno. Nakoniec spíme o Ovre v kempe, 20:30 sme už v stane.

Deň 7 (12.7.):

Ráno do zimy zase vrieska budík. Raňajky, baliaci folklór, lezieme do nepremokov. Z OvreArdal sme nepokračovali po 53 ale vydali sme sa na platenú Tindevegen. Kulisu dotvára hustá hmla, dážď, úzka cesta a nádherné scenérie. Okolo cesty je ešte „jarný sneh“. Na samom vrchu čaká rampa a mýtnica, kde platíme kartou.

Pripájame sa na 55, pokračujeme do Skjolden, Sogndalsfjora a po 5 pokračujeme na Skei. Pri ceste robíme zástavku pri pevninskom ľadovci Boyarbreen. Cesta je výborná, výhľady pekné. Pri zastávke na parkovisku odhaľujem príčinu záhadnej poruchy riadiacej jednotky.

Po E39 nás sprevádza dážď do Styrnu. Reťaz si vydupáva opäť pozornosť. Po ceste 15 ideme kúsok a odbočujeme na horskú cestu 258, ktorá vedie okolo lyžiarskeho strediska. Počasie je fakt pod psa, zima ako v ruskom filme a po chvíli sa stratí asfalt a mení sa na rozblatenú ílovú 15kmpoľňačku. Konečne sa dostávame na asfalt a po 15 a 63 pokračujeme na Geiranger. Úsmevy nám dávno zamrzli... Ale k údivu motory sa nám prehrievajú ... pretože chladiče sme zabetónovali spomínaným ílom. Na vyhliadku Dalsnibbaprdíme, pretože je platená a celá v hmle/mraku. Nulovú viditeľnosť sme si užili už ráno a zadarmo . Znovu stretávame českú adventure skupinu. Napriek dažďu robíme pár fotiek, ja si dávam cestu k fjordu 2x ale moc si ju neužívam. Je plná áut, busov a inej hávede. V Geirangeri kupujeme nórske suveníry.

Zastavujeme sa ešte na Ornesvingen-eagleroad a pokračujeme do Eisdal, na trajekte stretáme autobus s Čechmi, ktorí si pochvaľujú fajné počasie. Odchyľujeme sa z pôvodnej cesty 63 a kempujeme vo výbornom kempe v Strodal. Ale nevedomky sme sa ukrátili o Troliu cestu, ktorú sme si pomýlili s „Ornesvingen-eagleroad“. Aspoň máme zámienku ísť tam znovu.V stane máme WiFi a k dispozícii sušičku, čo viac by sme mohli potrebovať? Bohatá večera pozostáva z párkov, vifónky, sušeného mäsa a čaju. Okolo polnoci robíme údržbu motoriek (dolievame olej, štelujeme svetlo, meriame tlak a ja opravujem držiak navigácie zeleným oceľovým drôtom).Andrej zisťuje, že jeho ERka sa úplne nestotožnila s ílovitým magľajzom a začínajú mu tiecť predné tlmiče.

Deň 8 (13.7.):

Ľahké chcanie sprevádza dnešný budík. Balíme motorky, v nepremokoch frčíme z Vestnes do Molde. Na trajekte presviedčam zamestnancov, aby mi umyli motorku. Vraj majú sladkú vodu, motorky sú tak zaprasené, že ani stáleprítomný dážď motorky sám neočistil. Smerujeme na povestnú „Atlanticroad“ 663, 664, 64. Lenže viditeľnosť je naprd, všade nízka oblačnosť až hmla, bezvetrie a odliv. Takže žiadna extáza z jazdy po Atlantickej ceste sa nekonala. Vyfotili sme sa so známym mostom a v tej slote sme pokračovali do Kristiansundu.

Brúsiť pobrežné okresky a čakať na trajekty nemalo v tom počasí význam. Opäť mažeme reťaze. Do Kristiansundu viedli 2 podmorské tunely. Po E39 prášime do Trondheimu, cestou nám fajne prší a zdá sa nám nekonečná. V Trondheime sa rozdelíme a stratíme. Po výmene inštrukcií sa pozbierame za Trohdheimom na benzínke. Po E60 už prášime len na sever, kempujeme v Steinkjer, v chate s elektrikou a kúrením. Kemp je lacný, dobrý, samoobslužný a pred spaním ešte ulievame nášho Čaju vedúcej kempu. Tá nám dáva inštrukcie na ďalšie dni a upozorňuje nás na „moos“. Prekvapuje nás nórsky prístup....Chatky sú odomknuté, po použití zamknite a s spolu s peniazmi vhoďte kľúče do schránky.... (smejeme sa v akom poradí by zmizli tie veci na Slovensku).

Deň 9 (14.7.):

Dnes sa motkáme dlhšie, 8:30 vyrážame z kempu Soria Moria. Reťaze namazané, nepremoky zbalené, krásny deň. Kúsok ideme po E6 a odbočíme na Fv17, kde očakávame zábavnejšie cesty. Cesta je výborná, plná zatáčok a v jednej dedine vidíme aj obrovského losa ktorý skákal okolo cesty. V mojich predstavách to bolo hlúpe a pomalé zviera. Tie 4-metrové skoky ma trochu prekvapili. A už je tu opäť čas na nepremoky. Na trajekt medzi Lysfjord a Vik prichádzame neskôr o 1 min a tak nám dáva Lála pápá. Ďalší ide za hodinu, tak vyberám ešus a varím gulášovú polievku. Keď v tom neočakávane príde trajekt. Balíme saky-paky, ešus do pavúka a nalodíme sa. Polievku sme dorazili na druhom brehu. Cesta je Bronnoysund bola úplne úžasná, ale ďalej to už bolo 50 na 50 voda-súš. Tak sme radšej odbočili na výbornú 76, ktorá sa ďalej napojila na E6. E6 stúpa do nehostinných hôr, taká zima, že nestačia ani rukoväte na max. Tankujeme, ohrievame sa na pumpe a dávame hotdog. Padá rozhodnutie doraziť „dnes za svetla“ až do Bodo. Z Mo i Rana stúpa E6 do národného parku Saltfjellet, kde je príroda obzvlášť nehostinná, fúka vietor a zima priam neskutočná. Mňa opúšťa energia tak zdržujem celú výpravu. Fotíme sa pri pamätníku polárneho kruhu, niektorí jedinci sa dokonca obnažujú.

Ďalej klesáme do Bodo, ale berieme skratku cez 812 je okolo 23:30 a stále aké také svetlo. Cestou míňame ovce, zver a prvé soby. Nezhodli sme sa na cestovnej rýchlosti a každý ideme svojim tempom. S Rišom sa stretávame až na trajekte. S Bratom ešte jazdíme po nočnom Bodo a hľadáme prílivový morský vír Saltstraumen. Vír sme našli, zdokumentovali. Na trajekt sme dorazili o 1:00, odjazd 4:30. Niečo sme zjedli (večero-raňajky), inak spíme na stoličke v čakárni. Po dlhej dobe sme stretli nejakých Slovákov, čo išli autom na Lofoty.

Deň 10 (15.7.):

Na trajekte (319 NOK) sme zafixovali motorky a horeznakom zaspali v sedačkách. Po troch hodinách vstávame nevyspatí a uzimení. Fotíme Lofoty už z trajektu. Okolo 7:00 sa vylodíme a bežíme sa vyfotiť do Å. Dolievame uhľovodíky. Počasie je pomerne dobré, vysoká oblačnosť, chvíľami vykukne oskar. Fotíme, scenérie sú úchvatné, fascinujú nás smrady zo sušiarní rýb.

Na jednom vymakanom odpočívadle si dávame pauzu, ohrievame sa na slnku, druhý krát raňajkujeme a varíme čaj. Stretávame tam mikrobus Čechov a Slovákov, s ktorými prehodíme pár slov. Keďže noc sme prejazdili nemáme moc náladu zosadať z motoriek a motať sa. Spolu s mainstreamom tiahneme po E10 na Brejvik, ehm pardon Bjerkvik. Pri Vestpollen si odskakujeme na Fv888 a obchádzame ostrov po západnej atlantickej strane. Na ceste sme skoro sami a teplota sa pohybuje ľahko nad nulou. S heftami vyhriatymi na max sa vraciame na E10 smer Narvik.

Vegetácia a krajina sa výrazne mení. V Bjerkviku nakupujeme potraviny v samoške. Andrej veľký fanúšik vifóniek kupuje aj miestnu nórsku na skúšku. Fascinujú nás takí čudní japonci – a oni sú to vlastne Laponci (Sámi). Vzrastom sú menší a majú tmavšiu pokožku. V týchto končinách stretávame prevažne ich. Kemp nachádzame v horách na E6 – novučičké chatky, za symbolickú cenu s kuchyňou a kúrením. Kemp je len kúsok od pamätníka bojov II.SV. Uzemní, zadělané na chrípku povečeriame, dáme domáci liek (TČ) a spíme. Spal som asi 11 hodín.

Deň 11 (16.7.):

Po dlhom spánku som použiteľný. Raňajkujeme, balíme, mažeme reťaze a vyrážame. Meteoradar hlási zrážky z Fínska a postupujú na SZ. Takže lezieme do nepremokov a prášime po ceste na sever, aby nás dážď nedostal.

Cielená zachádzka po 857 a návšteva Tromso (zach.50km) sme zrušili kvôli úteku pred zrážkami. Cesty sú prázdne a široké, udržujeme tak 95km/h. Je sviežo! Nepremoky sme povýšili na neprefuky a neskladáme si ich preto, lebo je v nich teplejšie . Míňame Tromso a Altu. Stretávame na cestách prvé soby.

Pri krátkej pauze vyberáme DB-killer z ERky – aby nás soby lepšie počuli. (pozn. nie že by si z toho niečo robili...). Obedujeme na odpočívadle. Ďalej pozorujeme v prírode zaujímavé potravinové reťazce. Pri cestách je hodne zrazených vtákov, k ním prídu ďalšie (vrany) a žerú zdochliny. A sem tam niekto zrazí aj vranu, a príde ďalšia ... To isté s muchami, v zime sú spomalené a všetky sa rozplieskavajú o naše svetlomety, keď zastavíme prídu sa na nich naobedovať ďalšie. Za Altou stúpame na náhornú plošinu, smer Skaidi. Oblasť je Sámska. Na plošine je mesačná krajina, polámané krpaté brezy, množstvo sobov a ohromný bočný vietor. Ten Andrejovi vytiahne reflexnú vestu z batohu – ja ju naháňam ako šašo po lúkach. Rišo sa proti svojej vôli rozlúči s camelbackom. V Skaidi stojíme kvôli uhľovodíkom a pri tej príležitosti skúšame nórsku zmrzlinu, je príjemných 13°C.

V Olderfjord berieme chatku vo veľkom kempe, rýchla večera, zhadzujeme kufre a okolo 19:30 valíme na Nordkapp. Je to asi 120 km na sever, cesta je prázdna, kľukatá a bez batožiny si ju užívame. Posledné kilometre zase ten šialený vietor, hmla a viditeľnosť sotva 10 m. Hmla bola dokonca aj v tuneli. Pri rampe platíme za vstup a blúdime po parkovisku, bo nič nevidíme.

Nachádzame budovu, výbežok a utekáme sa povinne odfotiť s glóbusom, kde šaškujeme... ale nie je nič vidieť ani počuť v tom vetre a hmle.

Zalezieme do luxusnej hlavnej budovy, kde sa zahrievame a štýľame. Kupujeme suveníry, pohľadnice, zájdeme do kina, pozrieme výstavy, vys.. (použijeme najsevernejší záchod), ... O 23:00 odchádzame ešte pred davmi turistov, ktorí si prišli vyfotiť pólnočné NIČ (pardon pólnočnú hmlu). ERka sa zdráha naštartovať v tej zime, nakoniec nás v tom nenechala. Hmla sa medzitým rozliezla aj na juh. Keď sme jej konečne utiekli tak stojíme fotíme sa so slnkom, Rišo sa kúpe v Barentsovom mori a za výdatného lejaku sa vraciame do chatky okolo 2:00. Cestou míňame veľké stádo sobov. Sušíme čo sa dá a kde sa dá.

Deň 12 (17.7.):

Z kempu vyrážame až po dôkladnom vysušení, teda okolo obeda. Po E6 si to štrádujeme na Lakselv (pracovne Laskár, kam chodil Meliško na chren). Hraničný prechod Karasjok, kde utrácame posledné NOK za sprej proti moskitos. Cestou máme pekné výhľady na more, zopár zatáčok a už sa ocitáme v nekonečných lesoch. Za hranicami nám oznamjú dopravné značky, že mesto XYZ o 40km, pokladáme to, že je to značené nejaké väčšie mesto - omyl, značka udávala vzdialenosť k najbližšiemu mestu.

Sme vo Fínsku – ideme rovno, cestu nám spestrujú horizonty, komáre, stromy, huby... . Pri Inari (Inarijärvi) stojíme a kupujeme suveníry, ktoré nám nablokuje veľmi sympatická predavačka (asi nebude sámka) . E75 smer Sodankylä, trochu opršíme. Ako si ideme tak podvečer na ceste stojí stádo sobov. Rišo ide prvý, nebrzdí, predpokladáme že s nimi hrá hru komu rupnú nervy skôr. Na poslednú chvíľu Rišo brzdí a nasadzuje vyhýbací manéver ako v losom teste, soby vyhrali. Neskôr zastavujeme a medzi rečou zisťujeme, čo tým sledoval. Rišo sa priznáva, že tak trochu driemal a vôbec ich nevidel, až na poslednú chvíľu. Kempujeme pri bezmennom jazere spolu s Moskiitos a bez WiFi! (Asi 140 km pred Rovaniemi).

Deň 13 (18.7.):

Ráno neprší, ale aj tak je všetko mokré. Rišo vyráža o 1 hodinu skôr, aby našiel servis a nechal si prezuť gumu. My raňajkujeme až na benzínke, kde nás neprenasledujú moskitos. Zato sa tu stravujú divní fínski chasníci, ktorí hneď po jedle trávia dlhý čas gemblením na automatoch. Pristaví sa jeden mladý Talian, ktorý smeruje na NC. Kecáme. Pred Rovaniemi zastavujeme u St.Clausa a fotíme značku polárneho kruhu – je olepená nálepkami z rôznych expedícií.

Bojíme sa vstúpiť do gýčolandu. Nakoniec teda vojdeme, kúpime zopár fínskych suvenírov, posielame pohľadnice. Intenzívne sa rozpršalo, lezieme do nepremokov a schovávame sa dnu. Pred vodou sa ukrýva aj fínsky motorkár, čo sa vracia z NC. Chvíľu sa rozprávame a on nám ochotne vyhľadáva predpoveď na ďalšie dni. Za Rovaniemi pripájame Riša už s novou gumou. Pokračujeme po E8, po bočnej 927 do Tornio. Tam navštívime drevený kostol a objednáme si pizzu u kebabistu. Ďalej E8 Kemi, Oulu. Pred Kokkou hľadáme pláž a miesto na kempovanie – ale neúspešne. V tom zacítim volanie prírody a musím do lesa... Nie je nič lepšie ako s..ť v motohandrách s chráničmi, keď vás na vajcia štípu komáre! Hľadanie kempu sa trochu predlžuje, ale dobrák chopprák v civile nám nezištne pomôže a navedie nás do výborného kempu. 21:45 sme v kempe, naháňame recepčného. Ten nakoniec príde, hovorí len po fínsky, vybavíme formality ale ospravedlňuje sa, že saunu už dnes nezapne . To sme samozrejme sklamaní, ale zmierime sa s tým :D. Na wifi sedíme do 00:30 a plánujeme ďalší deň. Rišo vyrazí sám, aby stihol trajekt a presun do Košíc. ERku kŕmime 10W40-tkou.

Deň 14 (19.7.):

Kemp je možné zaplatiť až o 9. Preto sa neponáhľame. Smer Jakobstad. Hľadáme múzeum motoriek, ktoré je nakoniec otvorené až od 12:00. Chyba v tur.sprievodcovi – nie je to múzeum motoriek ale múzeum motorov!! Volíme teda druhú atrakciu – krásnu galeonu Wapen.

Po dlhom hľadaní zisťujeme, že sa rozpadla a dobrovoľníci ju opravujú v doku. Prezrieme si dok prispejeme pár € a vyrážame. E6 a odbočka na najkľukatejšiu cestu vo fínsku „66“, ktorá nás zavedie až do Tampere. Dnes kotvíme v kempe Härtmälä, s biednym kilometrovým nájazdom. Ideme spať zavčasu, počasie je skvelé iba pri vode silno fúka.

Deň 15 (20.7.):

Dnes je deň voľna. Spíme do 9. Nakupujeme v supermarkete, robíme praženicu, údržba motoriek a presúvame sa do centra, ktoré si prechodíme. Kupujeme lístky na Korpiklaani, navštívim múzeum Lenina, vyfotím Tuominkirkko.

Zisťujem koľko je sadzba za ťažké ublíženie na zdraví vo Fínsku, pretože mi Andrej práve zdelil, že má vlastne o týždeň dovolenky viac ako mi uviedol. Počas nášho výletu nejako stratil pojem o čase a žil v tom, že je iný týždeň ako v skutočnosti bol. Takže sme 2 týždne lietali ako zdutí capi, len aby sme sa vrátili do konca dovolenky, ktorá bola vlastne o 7 dní dlhšia! Večer zájdeme na koncert Korpiklaani v miestnom klube. Koncert sa nám natoľko páčil, že som si kúpil aj CD. Pobavili nás ceny nápojov, hlavne alkoholu. „CzechbeerKozel za 7,5 €“. My sme kvôli motorkám sušili huby na nealku, aby sme sa vrátili v noci po 2:00 do kempu.

Deň 16 (21.7.):

Z kempu vyrážame okolo 9:30. Je chladno, fúka, zatiahnuté. Prášime po diaľnici smer Helsinki. Cestou si odskočíme na Hamennlinu – fotíme si vodný zámok, a kupujeme vstup do vojenského múzea.

Ďalej tiahneme do Helsiniek – ako na potvoru do zlého prístavu. Tak sa tam ďalej motáme a hľadáme správny prístav. Navigácia kpt. danko nás vedie po „vyhliadkovej trase“ v Helsinkách. Kupujeme lístok na trajekt Eckerö, Finlandia. Na trajekte čelíme invázii lienok a dávame si jedlo. 17:45 Tallin. Prvý dojem z Estónska – dopravné značenie je dobré, ale vodiči blázniví. Cestujeme okolo 105km/h, v tom nás všetko predbieha, po E67 do Pärnu. Pri hraniciach sme našli zapadnutý kemp v poliach a lúkach RaiesmaaPuhketalu. Ideme podľa značiek a máme pocit, že sme došli do opusteného humna. Keď sme zastavili z chatrče vybehli nejakí chasníci a hneď nás vítali. Po chvíľke sme zistili, že to nie sú majitelia ale ubytovaní robotníci zo stavby cesty. Po chvíli prišiel aj majiteľ, ktorý nás ubytoval za 10E v chatke. Latríny sú vonku, sprcha za príplatok a voda nejaká divná biela. Medzitým nás vyspovedali odkiaľ sme, odkiaľ ideme, koľko stojí motorka a ako rýchlo to jazdí. Najzhovorčivejší je Uku – hovorí nemecko/rusko/fínsky. Ponúkam ho tatranským čajom, na oplátku nám dáva estónske pivo. Pýtal sa nás na EU, ako sa nám žije a dozvedeli sme sa samé dôležité veci. Napríklad, že Sámi žijú len do 40 lebo pijú veľa samohonky, potom sú už pod drnom. A že Fíni sú dummkopf lebo brat práši sestru a potom majú divné deti (tie samozrejme aj znázorňuje, aby sa poistil že tomu rozumieme)... Po piatom „už naozaj poslednom“ tatranskom čaji musím schovať krasivojbutilku, lebo by mi Uku nič nenechal. Zlatý klinec večera práve prichádza, staré BMW GS ovešané handrami a tučný, až bachratý chlapík nemotorne dorazí k chatkám. Je to akýsi Nemec, ktorý cestuje už od apríla, prichádza z Instanbulu a chystá sa na NC. Motorka stará asi 20 rokov, výstroj: šušťáčka, penové šlapky, tepláky addidas, na anténe gumené kura a na padacích rámoch zavesené koberčeky z auta aby mu neprskalo blato na nohy. Pýta sa ma, či je na NC chladno.... na tie kroksáče to asi nebude. Proste komédia, ale kvitujem jeho odvahu a originalitu.

Deň 17 (22.7.):

Postele boli ehm, radšej sme spali v spacákoch... Robotníci od vedľa už dávno pracujú. Čajujeme a raňajkujeme. Duš nám nakoniec dali grátis. Začína padať mokraď, balíme. Vstáva aj Nemec. Vyrážame na prázdne estónske cesty. Prechádzame do Lotyšska, chceli sme ísť aj do Rigy ale počasie je zlé, takže ju vypúšťame. Doprava hustne a šoféri sú blázniví. Na obyčajnej ceste kde sú 2 pruhy po jedneom pre každý smer sa bežne jazdí minimálne v troch prúdoch. Na odpočívadle pri pláži stretávame Francúza a bavíme sa asi 1 hodinu. Je správcom francúzskeho moto fóra o Versysoch a ER6n, naše motorky pozná do detailu. Cestuje z FR-CH-A-CZ-SK-HU-RO-SK-PL-LAT... spí po hoteloch, booking a ide na Nordkapp. Odporúčame mu miesta a trasy. Späť na cestu a okolo 13:00 Litva.

Dávame obed v peknej reštaurácii pri ceste ale s porciami to neprehnali. Ďalej navštívime horu krížov, Šiahustaj, A12 smer Kalinigrad, Kaunas, Marijampole, PL, Augustow. Vilnius a Trakai vypúšťame z časových dôvodov a z pocitu z litovských ciest. V Litve a Lotyšskusa jazdí ako vo videách „meanwhile in Russia“. Šialení vodiči, predbiehanie zásadne len cez plnú, nedodržiavanie predpisov, drzí kamionisti. V PL spíme v hoteli, wifi, sprcha, raňajky...

Deň 18 (23.7.):

Štartujeme pred 8 po raňajkách. (Andrej im požral všetky párky). Psychicky sa pripravujeme na poľské okresky. E67 Bialy Stok, Ľublin, Rešov. Poľskí vodiči sú len o kúsok lepší než predošlé krajiny. Prepletáme sa úzkymi cestičkami a pripeká. Obed si dávame u Zlatého Klucza – kde sa chystá svadba, takže špinavým motorkárom nachystajú na misku na dvore, ale jedlo je dobré. Okolo 20:00 sme na Dukle a tankujeme. Na SK strane je tiež cesta bláznivá, vypustili desiatky kamiónov, tma a cesta je v oprave, takže bez dopravného značenia. Z Prešova po D1 ideme na Važec úplne sami. Takže ideme po prázdnej diaľnici vedľa seba a svietime si do diaľok. Na benzínke sa osviežujeme a stretávame cestovateľa na Fazeri, ktorý sa vracia z Tadžikistanu aj s ľadvinkou. Diaľnice sú skoro prázdne, a ja oslepujem všetkých mojím stretávacím svetlom. Až teraz vidím, že keď je motorka naložená svietim vysoko ... no za polárneho dňa to nebolo vidieť. Plán je doraziť večer domov.

Deň 19 (24.7.):

Dnes je už zajtra a my stále na cestách. V Ružomberku sme svedkami požiaru karavanu priamo na ceste. Tankujeme, dopujeme sa kafé. Okolo 3:00 padáme doma do postelí.

Celkovo sme za 19 dní natočili na kolesách 10.000 km a premenili desiatky litrov aromatických uhľovodíkov na CO2 a energiu. A prečo „skrz lesy, skrz divočinu“ ? To je časť textu pesničky „Koivu ja tähti - ...Läpimetsäinläpikorpein ...“ na Fínsko som sa predsa tešil najviac.

link na video uloz.to/!pJ81MHBrjy1n/scandinavia-2016-mp4