Tento, neviem či správne bude toto tu nazvať cestopisom, no jednoducho tento môj pohľad na určitú krajinu, sa možno nie každému bude pozdávať, no uvidíme. Skúsim opísať jednu krajinu po jej cestách - necestách, príbeh ktorý vznikol náhodou a nakoniec z toho bolo celkom pekné pojazdenie. Možno sa v tomto čítaní niekto nájde a pousmeje sa. Určite už veľa motorkárov prejazdilo cesty Ukrajiny, no určite je ešte veľmi veľa jedincov, ktorý zvažujú alebo stoja nad dilemou idem - nejdem? Veľa turistov, ktorým už cesty západom Európy prišli okukané a zvažujú opačný východný smer. A samozrejme, je tiež veľa takých, čo majú problém najväčší, a to sú predsudky. A hlavne im patrí tento článok. Staré známe a hlavne pravdivé príslovie „stokrát počuť a raz zažiť“ v tomto prípade platí dokonale. Poďme sa bližšie zoznámiť....

Ласкаво просимо до України (Vitajte v Ukrajine)

Na tento pozdrav som si v mojom prípade musel počkať celých 464 km, čo je vzdialenosť od môjho domu po hranicu. A na túto vzdialenosť je aj dojazd na plnú nádrž mojej motorky, takže prvá zastávka je klasicky na benzínke, no nepredbiehajme.

1. deň, sobota 5. augusta 2017

Pobedim - Poprad - Prešov - Ubľa - Pilipec/UA

Prejazd Slovenskom nemá význam opisovať, smer je jasný a výber z hraničných prechodov tiež nie je nejako veľký. Takže v ponuke pre motorové vozidlá je „hlavný“ prechod Vyšné Nemecké a „akciový“ alebo ako aj nazval jeden môj kamarát „útulný“ prechod Ubľa.

Volím ako vždy pohodlie, ak sa to tak dá nazvať a po 5h a 45min zastavujem na hraničnom prechode. Dnes to vyzerá príjemne a zastavil som prakticky slovenskému colníkovi pod okienkom. Krátka debata o stave tachometra a paliva v nádrži, kontrola VIN čísla a o minútu podávam pas a techničák slovenskému policajtovi. Tu to trvá ešte kratšie a tým pádom dávam na niekoľko dní zbohom Slovensku a s úsmevom sa posúvam o 50 m ďalej k ukrajinskej kontrole. Strkám pas a techničák do medzery v okienku, kde si ho berie kamenná tvár v uniforme a bez slova či pohľadu mi po 20 sekundách vráža pečiatku do pasu a na kontrólny „talónčik“ čo je lístoček z bodu A do bodu Z.

Dnes je to tu naozaj nejaké prázdne, lebo následná kontrola v budove je tiež bez čakania. Jediné zdržanie o pár sekúnd je predloženie potvrdenia o používaní motocykla, keďže ho mám evidovaný na firmu. Krátky pohľad na zdrap papiera, na ktorom čím viac razítok svieti, tým lepšie. Sadám na motorku a ani prilbu na hlavu nedávam, pár metrov prejdem, odovzdám vojačikovi potvrdený lístoček, otvára sa závora a konečne je tu moja Ukrajina...

Hlboký nádych a ideme... Radím jedna-dva-tri... a to stačí... Stojím pri prvom obchode, ktorý je známy v spojitosti s prezidentom Ukrajiny. ROSHEN... Spoločnosť, ktorá vyrába sladkosti, má predajňu pár metrov od hranice, ale čokoláda nie je to o čo mám záujem. V obchode vždy mením peniaze, majú vždy o niečo lepší kurz ako v zmenárni. Transakcia prebehla úspešne a prvý nákup je v tekutej forme.

Kvas... Pre niekoho odporná neidentifikovateľná tmavá voda, pre iného skvelý nápoj, ktorý je možno v našich končinách zohnať asi len v predajniach s ruskými alebo ukrajinskými potravinami. Sedím si na obrubníku, popíjam kvas a cítim sa skvele už po prejdení 300 ukrajinských metrov.

Natankoval som seba a je čas natankovať aj koňa. Posúvam sa o pár metrov ďalej na benzínku OKKO, podľa viacerých odporúčaní má táto sieť čerpacích staníc kvalitné palivo, no nechávam to každému na zváženie, lebo každý má iné skúsenosti. Dôvod na úsmev je ešte väčší pri cenovke benzínu. Keďže som dostal za 1 euro rovných 30 hrivien, tak som sa mohol vrátiť v čase a ceny môžem akoby prepočítavať v starých dobrých slovenských korunách. (kto zabudol tak kedysi sme menili 1 euro = 30,1260 Sk). Tak tankujem za virtuálnych 22 korún (22 hrivien) a konečne vyrážam vpred svetlým zajtrajškom.

Apropo, čas.... skokom cez hranicu som sa posunul v čase o hodinu dopredu, no celkovo som sa vrátil miestami o 50 rokov naspäť. A aj preto mám tak rád Ukrajinu. Sú veci, sú pocity a momenty, ktoré u nás už zažijeme len ťažko, alebo výnimočne.

Otvára sa predo mnou pre mňa najkrajšia časť Ukrajiny, a to Zakarpatie. To človek musí vidieť a zažiť na vlastnej koži, ako tu čítať. Víta ma prvá dedinka Malyj Bereznyj, ktorom preletím a smerujem do stredu Zakarpatia do dedinky Pilipec a jej okolia. Prvých 110 km do tejto dedinky, môže niekomu spôsobiť žalúdočné ťažkosti, teda ak mu príliš záleží na jeho motorke.

Jednoducho toto je Ukrajina a patrí to k nej. Cesty sa radikálne zmenili, kvalita na ktorú si musí našinec privyknúť a povzniesť sa. Asfalt rôznych kvalít a ešte rôznejšieho času položenia, je priamo úmerný celkovému obrazu tejto časti krajiny. No ani v najmenšom mi to nevadí, veď načo opravovať niečo, čo ešte nie je celkom zlé. A vyzerá to tak, že ani miestnym to nejako netrhá žily, zvyk je železná košeľa.

Kraj nádherný, no príliš času na kochanie tu nezostáva. Slalom medzi jamami, výtlkmi, a klzkými pozdravmi od všadeprítomných kráv, nenecháva na pochybách, že tu som správne. Kto má čas, tak dokáže úsek 100 km ísť aj pol dňa. Jednoducho prírodné scenérie, ako aj prejazdy cez dediny stoja za to zastaviť a len tak si pár minút sadnúť do trávy, vedľa kravského lajna, alebo na lavičku ktorá je takmer pred každým domom. Určite neobídete naprázdno, ak sa pristavíte pri miestnych a prehodíte s nimi pár slov. Uvidíte, že sa vám nebude chcieť rýchlo odísť. Jednoducho, podvečerná debata so staršou generáciou, si vás podmaní a z pár viet môže byť príjemná hodina rozhovoru. A vtedy si našinec uvedomí, to kvôli čomu sa sem oplatí cestovať. Pokoj, rozvaha, úprimnosť, ale aj zvedavosť, záujem a často aj pohostinnosť.

Jazyková bariéra? Nebojte sa... neprišli ste sem preberať kvantovú fyziku, to čo si chcete povedať si hravo poviete aj na slovenskom, alebo českom jazyku. A ani sa nenazdáte a máte okolo seba niekoľko poslucháčov z okolitých lavičiek. Aj toto je Ukrajina.

Blíži sa ale večer, a keďže tu je priemerná rýchlosť nie vyššia ako 50 km/h (dá sa aj viac, ale na úkor podvozku), bolo by dobré porozmýšľať nad večerou a kam hlavu zložiť. Zakarpatie ponúka nespočetné možnosti prenocovania, ako aj stravovania. Pilipec ma víta už sa šera, hlad je hlad a brzdím pred prvou možnosťou jedla. Veď stan sa dá rozložiť aj potme, ale s prázdnym žalúdkom sa mi veru nechce.

Bograč (ukrajinská polievka na spôsob gulášu), kotleta cez celý tanier + varené zemiaky, 2x 0,5l kvasu..... no nezožer to za 130 hrivien...Skôr ako dojem večeru, prichádza sám majiteľ na pár slov. Klasika odkiaľ - kam atď.

Prichádza ponuka, ktorú som po večeri nemal srdce odmietnuť. Komfortná izba za 170 hrivien... vidina noci v stane sa náhle rozplynula a o 10 minút sa váľam vo veľkej dvojposteľovej izbe s WC a sprchou. Motorka zaparkovaná v zamknutom, stráženom dvore. Fakt sa mi nechcelo ráno odchádzať. Aj toto je Ukrajina.

Dnes najazdené 574 km, no z toho len 113 km po Ukrajine.

2. deň, nedeľa 6. augusta 2017

Pilipec - Koločava - Rachiv - Černivci - Lipcani/MD

Keďže dní nie je nejako veľa, ráno sa balím skoro a už o 7.00 vyrážam. Plán nemám, idem kade ma prst na mape zavedie. No snažím sa vyhýbať turisticky preplneným lokalitám, ako je napríklad Synevirský národný park, ktorý je síce pekný, ako aj jazero v ňom, ale počet turistov ktorý sem prichádzajú sa nestotožňuje s mojim spôsobom oddychu. A preto len prebehnem cez Synevir a Koločavu, kde práve zo známeho penziónu vychádza asi osem motoriek.

Aj z diaľky poznám, že všetky do jednej budú mať českú značku. Táto oáza mototuristov je dobre známa, hlavne u našich českých bratov, ktorých sem na predĺžený víkend prichádza veľa. Pár kilometrov ich nasledujem, aby sa naše cesty rozdelili niekde na rázcestí, kde si v podrobnej mape Zakarpatia vyberám zámerne nejakú bielou farbou značenú cestu-necestu.

Čas je v tejto chvíli nepodstatná veličina, pomaly sa presúvam od dediny k dedine, vychutnávam si scenérie prírody, ako aj architektonické skvosty v podobe starých dreveničiek, s krásnymi rezbami okolo okien, a ešte krajšími farebnými prevedeniami.

A ktoré sú tie najkrajšie? No predsa tie, kde sa už podpísal zub času. Tie naklonené do strany, tie s popráskanou a vyblednutou farbou, tie s tečúcou rímsou (ak nejaká občas je). Je nedeľa, a po uliciach stretávam množstvo žien po ceste do a z kostola. Mladé, staršie, všetky so šatkami na hlave. Celé zástupy žien, hlavne na tie mladšie ročníky je príjemný pohľad... Aj toto je Ukrajina.

Okolo obeda sa vynorím z tejto nádhery niekde na juhu. No teda presnejšie úplne na juhu, pretože ma v telefóne víta sms s textom „ Welcome To Romania“. Cesta číslo H09 kopíruje pohraničie, hranicu určuje rieka Tisa, a je celkom dosť strážený tento úsek.

Po celkom peknom asfalte opúšťam pohraničie a stáčam sa trocha na sever, aby som po niekoľkých kilometroch za dedinou Dilove natrafil na jeden z mnohých geografických stredov Európy.

Aj Ukrajina sa jedným z nich pýši, no na fotku pri tomto monumente si treba vystáť radu za maďarským autobusom a asi desiatkou osobných áut z ktorých väčšina má značku CZ, no pravého Čecha by ste v tých autách hľadali márne, všetko sú to miestni čo pracujú v Čechách a jazdia na českých autách. Preto pokračujem bez, pre niekoho povinnej fotky, ďalej. Áno... tento cestopis neobsahuje moc fotiek. Treba ísť a osobne pozrieť.

Tankujem, zase s úsmevom pri cene benzínu. Kvas nesmie chýbať, no pri pohľade do mapy Zakarpatia mi je jasné, že o chvíľu tento krásny kraj opustím a preto by nebolo na škodu sa obzrieť po nejakej mape. Nachádzam šikovný atlas celej krajiny vo formáte akurát do tankvaku. Cena je tiež príjemná, 85 hrivien.

Odbočujem na cestu č. P24 cez Guculščinský národný park, cesty sa zase menia v rôzny asfalt z dávnej doby. No mňa skôr neteší ten asfalt ktorý sa začína tvoriť nad hlavou. Rýchlo prehodnotím situáciu, žiadne nepremoky nebudú! Je teplo a nejaký dážď mi nesmie vadiť.

A aj z tohto dôvodu prichádzam do mesta Kolomyja komplet mokrý a priznávam, že až taký „edvenčr“ teda nebudem a parkujem na benzínke pod strechou. Dážď sa skryl za najbližší kopec a preto po hodine pokračujem, aby som ten kopec obišiel.

Áno, zmokol som na komplet znovu, a keďže búrka spláchla z polí na cestu množstvo blata, ktoré mám po pár kilometroch všade, tak rezignujem po druhýkrát a stojím pod strechou miestnych potravín v dedine s príznačným názvom Zabolotiv. Aj toto je Ukrajina.

Smutne pozerám na bočné tašky, kde sa pekne v suchu skrývajú nepremoky. No sú mi teraz platné ako Baťovi dreváky... idem ďalej, veď uschnem po ceste. A aj sa stalo, pršať prestalo a podvečer ma víta mesto Černivci. Keďže sa mi v mokrom oblečení nechce chodiť po meste a už vôbec nie prezliekať sa, volím okružnú jazdu mestom, kade tade po uličkách. Je z toho asi hodina jazdenia a obdivovania. No tentokrát ma zaujali iné „pamätihodnosti“ .... dvojnohé, dlhovlasé, a väčšinou na vysokých podpätkoch. Takže si pamätám dosť veľa....

Mesto na mňa urobilo dobrý dojem, nielen kvôli dievčatám, a nabudúce by tu bolo vhodné spoznať miestnu kultúru hlbšie. No dnes nie a preto idem ďalej. Podilski národný park po ceste H03 je trocha viac na sever, len trocha líznem, kľukatí sa ním rieka Dnester. Otáčam trocha na juh, a zvažujem či prejsť hranicu do Moldavska ešte dnes večer, alebo až ráno...medzitým sa samozrejme kochám okolím, koľko mi stav cesty dovolí.

Moju dilemu večer - ráno vyriešil za mňa môj absolútny nezáujem o čas a priestor. Z bdelej motorkárskej kómy ma vytrhla dopravná značka „Moldova 1 km“. Takže predsa len dnes budem v Moldavsku. Prichádzam na koniec kolóny, no nepostojím tu ani sekundu a idem priamo k závore. Tu postojím možno tri sekundy a vojačik s „bumážkou v ruke“ namňa kýva. Idem ďalej, podáva mi vzácny lístoček na hromadenie zbytočných pečiatok a posiela úplne dopredu. A keď sa povie úplne, tak úplne. Keď už si myslím, že som úplne vpredu tak ma s úsmevom policajt posiela ešte o 10 metrov dopredu až za výstupnú rampu. Toto som fakt nečakal, myslím ten úsmev. Žeby svitalo na lepšie časy? Colná a pasová kontrola trvala asi 2 minúty a čo veziem so sebou nikoho nezaujímalo. Želanie šťastnej cesty, bolo tiež nečakané, no o to príjemnejšie.
Aj toto je Ukrajina...

Moldavsko to so svojim vstupom do EU myslí vážne a preto aj spôsoby na ich hranici boli oveľa kultivovanejšie, ako pri mojej poslednej návšteve v roku 2010. Jediná vec ktorá sa nepozdávala oku miestnej policajtky bola moja zelená karta... No bodaj by aj nie, keď som si ju vytlačil doma na počítači a toner v tlačiarni akosi dochádzal. No nakoniec mávla rukou a poslala na k výstupnej rampe. Tu som sa asi zdržal najdlhšie, lebo som potreboval zmeniť pár eur za ich miestnu menu „lei“. Oficiálna zmenáreň však už v ten deň vyčerpala všetku hotovosť, tak mi policajtka na výstupe zjednala obchodnú transakciu s miestnym vekslákom, priamo pod kamerami. Kurz bol ale slušný, tak som bol spokojný. Prichádza večer, a rozkladať stan v kukurično – slnečnicových poliach je síce pekná romantika, ak ste vo dvojici a najlepšie s motorkárkou, no ak ste v polomokrom oblečení, tak pohodlnosť si pýta svoje.

Mesto Lipcani je asi 40 km vzdialené a dostávam tip na miestny hotel. Nič neriešim, idem tam. Nachádzam ho na tretí pokus. O cene sa nemá význam baviť, za pár drobných, motorka vo dvore v suchej garáži je v cene ubytovania. Kompletná večera tiež za pár peňazí.

Ešte debata s miestnym chalanom, ktorý ma videl prichádzať na motorke, klasika o živote v Moldavsku a u nás a poďme spať. Ďalší príjemný deň za mnou. Dážď patrí k životu motorkára. Zajtra sa pokochám Moldavskom, aj keď len krátko.

Dnes najazdené 539 km, z toho 501 km po Ukrajine a 38 km po Moldavsku.

3. deň, pondelok 7. augusta 2017

Lipcani - Balti - Kišinev

Vstávam skoro, nech si užijem rannej jazdy Moldavskom. Obloha je stále zamračená, no postupne sa vyjasňuje, aj keď sa citeľne ochladilo.

Keďže času nieje nazvyš, nejaké veľké túlanie Moldavskom nehrozí. Preslávené vínne pivnice musia počkať na inú moju návštevu, keď bude cieľom len táto krajina a venujem jej oveľa viac času. Ja to beriem priamo na Kišinev, ktorý si chcem dobre pozrieť počas dňa a večera.

Kilometre pekne ubiehajú, krajina ako z rozprávky, menia sa len farby polí...poľnohospodárstvo je tu hlavným zdrojom obživy, domácich zvierat tu toľko nevidno ako na Ukrajine. Každý kúsok zeme je obrábaný a vyzerá to tak, že zem je tu úrodná. Krajina sa dá krásne sledovať, premávka je minimálna, sem tam auto a väčšinou je to starý Golf, alebo Passat.

Po ceste mám jediné väčšie mesto a to je Balti, rozhodnem sa ho navštíviť, spôsobom kolečka po meste. Táto myšlienka sa mi ale vypomstí, vo forme prepletania sa hustou dopravou, kde v centre mesta platí právo väčšieho a silnejšieho auta. Anarchia dokonaná a po hodine blúdenia, bez dopravných značiek sa celý spotený vymotám späť na hlavnú cestu, síce bez straty kytičky, ale zato s nulovým efektom spoznania krás tohto mesta.

Do Kišineva mi zostáva slabých 150km, rozhodujem sa pre krátky obed v kafe pri tanieri polievky (nič iné akosi nebolo v ponuke), prečkám aj ľahšiu búrku. Potom mi už nič nebráni prejsť za dve hodiny k centru hlavného mesta, kde v anarchii dopravy zabijem hodinu poskakovaním na križovatkách. Bez problémov nájdem centrum, aj miesto kde som pred siedmymi rokmi hneď po príchode ošťal strom a hneď nato hasil s úsmevom na tvári tento priestupok s policajtom...

Na tom istom mieste mi milá policajtka radí hotel, kde hneď aj mierim. Prejdem síce len 50m a už na mňa píska iný policajt, tak stojím a riešim tentokrát porušenie zákazu vjazdu motocykla po danej ulici k hotelu. V celom centre je zákaz jazdy motocyklom, nezmyselný, no platný zákaz, je dôvodom na nejaký bakšiš miestnym kovbojom v uniforme. Nakoniec po vysvetlení, že ma tam poslala jeho kolegyňa pokračujem k tejto socialistickej obludnej budove, kde si moc námahy s názvom nedali, hotel Kišinev. Možno sa síce kedysi volal inak, ale okrem názvu sa tu od jeho postavenia moc nezmenilo.

Teda asi prakticky nič okrem cien. Milá slečna na recepcii ma bez problémov zaregistrovala, zaplatil som asi v prepočte asi 15eur za noc a to bolo asi všetko čo v tej chvíli dokázala pre mňa urobiť. Všetko zabila vetou, že nevie či ma nakoniec ubytuje, lebo moja teraz už zaplatená izba možno ani nebude voľná. Vraj mám počkať asi tak 1,5hodiny. Zvyknutý na miestne východoeurópske zvyky a iné tradície voči turistom, si tento čas krátim pred hotelom, kde sa aspoň dozviem čo to o meste.

Nakoniec sa ale ubytujem a po sprche na nič nečakám a idem pozrieť mesto. Hodnotenie môžem napísať už teraz. Nič moc. Okrem návštevy múzea Moldavska som nič extra nevidel, je síce pravda, že za poldňa toho moc človek ani nestihne. No sem tam svetlejší moment...

Je tu cítiť silný vplyv Rumunska, či už kultúrou, rečou, peniazmi, farbami zástavy atď.

Podvečer ako náplasť aspoň príjemná hodinka rozhovoru o všetkom možnom na lavičke v parku s miestnu devou, ktorá bola takmer ako chodiaca encyklopédia tohto mesta. Vyštudovaná ekonómka, pracujúca v banke za 180 eur mesačne... Vraj plat veľmi dobrý, keďže rodičia dostanú 120 - 130 eur mesačne.

Jediný zaujímavý poznatok z večerného a nočného Kišineva je obľuba používať klaksón na aute. Bez rozdielu či je deň, či noc. Otvorené okno v hoteli, nebolo celkom dobré riešenie a k tomu sirény sanitiek každých 15 minút mi tiež na spánku moc nepridali.

Dnes najazdené po Moldavsku 253 km.

4. deň, utorok, 8. augusta 2017

Kišinev - Comrat - Reni/UA - Izmail - Vilkove

Ráno ma na raňajkách predbehla geriatria zo zájazdu dôchodcov zo zájazdu z Nemecka. Čakať nemalo význam, zato mi pri balení motorky vyčaril úsmev pohľad na skupinku bicyklistov z Francúzska, kde vekový priemer bol asi 70 rokov, no miestami výzorom aj na 300... Cestovali po Ukrajine a Moldavsku, celá banda ich bola. Vzadu dodávka s vybavením a doprovodom, ktorá im zabezpečovala celý servis. To nadšenie, ktoré z nich vyžarovalo bolo neskutočné. A denný nájazd v ich veku takisto. Priemerne vraj robia 120 - 150 km. Pri ich vekovej skladbe išla sánka dole.

Idem ja teda radšej urobiť pár mojich dnešných kilometrov a dostať sa znovu na Ukrajinu. Smer je jasný – dole na juh. A dole na juhu leží mesto Reni, v trojcípe Rumunska, Moldavska, Ukrajiny. Vymotám sa z mesta, aby som zistil, že kvalita asfaltu značne ubrala na kvalite, a po hodine zisťujem dôvod obrovských vyjazdených koľají. Jediné vozidlá čo stretám sú nákladné autá plne obilia, smerujúce na Ukrajinu. Idú ich stovky. A cesta dostáva zabrať viac ako je únosné. Krajina sa mení na placku, kde kopec takmer nevidno. Cesta číslo E584 má síce medzinárodný charakter, aj sa tak tvári, napriek absencii asfaltu v niekoľkých úsekoch a betónovom tankodrome po ktorom bolo lepšie ísť po poli ako trpieť počúvať nepekné zvuky tlmičov ktoré tu išli miestami na doraz.

To, že po ceste nikto okrem mňa nejde som si uvedomil asi po 10km, a ten pocit sa vynásobil, keď sa cesta zúžila na cestičku pre bicykle, miestami zarastená trávou, ale dopravná značka E584, ma chcela presvedčiť, že som správne. Tu zrazu v poli stojí opustená colnica, ktorá na prvý aj druhý pohľad vyzerala roky nefunkčná, no nakoniec sa z búdy vykotúľal nejaký širší ako vyšší rozospatý pohraničník, aby mi oznámil, že síce som dobre, ale prechod už roky funguje len pre domácich. Dobre teda, otočka a obchádzka 40 km na iný prechod, kde kolóna kamiónov s obilím presahuje 10 km.

Tento hraničný prechod ma už prijíma a zhltne ako mlynček. Moldavci sa ani neunúvali okrem pasu sa na nič pozrieť, a po minúte opúšťam túto krajinu, ktorú si určite niekedy rád prídem vychutnať aspoň na týždeň. Ukrajinská strana sa tvári akosi seriózne, čo zisťujem ihneď po vypnutí motora. Slová ako „dobrý deň, vitajte, počkajte prosím“ sa počúvajú akosi zvláštne a keď sú predkladané ešte s podozrivým úsmevom uniformovaných, tak v hlave sa mi rozbliká výstražná žiarovka, že čosi tu nehrá.

Stojím pri motorke, rozhliadam sa okolo, snažiac sa zistiť odkiaľ vietor fúka, no riešenie na seba dlho nedá čakať. Prichádza ku mne žena v neidentifikovateľnej uniforme a s úsmevom, ale tento úsmev je nefalšovaný a so záujmom spustí na mňa po anglicky klasické cestovateľské otázky. Mojou cestovateľskou angličtinou ju presvedčím, že bude lepšie ak prejdeme na plynulú ruštinu, nakoľko som z jej akcentu vytušil, že angličtina nie je jej rodný jazyk. Ruštinu mala ale excelentnú, a na otázku odkiaľ pochádza, som spustil v jej rodnej fínštine, krátku debatu kým mi nedošla slovná zásoba, čo dlho netrvalo. Potom sme sa už venovali zisteniu podstaty jej práce tu, kde vysvitlo, že EU vysiela na hraničné prechody po Ukrajine rôznych pozorovateľov, a tak tomu bolo aj v tomto prípade fínsko-nemeckej dvojice.

Po tejto príjemnej multi-kulti vložke sa prizerajúci aktívny ukrajinský policajt, nenechal zahanbiť a s latexovými rukavicami a slovami OK Mister, začala prehliadka motocykla, ktorá bol natoľko detailná, že o veciach čo veziem so sebou, som sa dozvedel až tu. Komplet všetko do detailu rozbalené, rozložené, preklepaná nádrž, baterkou svietil dobre že nie do olejovej vane. Otázku „što éto“ opakoval ako papagáj asi 20krát. No asi si chcel šplhnúť u prizerajúcej sa dvojice. Po tejto zábavnej polhodinke rozborka – zborka, na pražiacom slnku som zrelý akurát tak sa niekde zvaliť do tieňa a pospať hodinu. Opúšťam tento prechod rýchlosťou blesku, vynechávam návštevu mesta Reni a mierim k mestu Izmail.

Prekrásne centrum tohto mesta som dostal ako tip už na hranici. Táto informácia bola znásobená výborným obedom a celkový dojem tohto mesta nepokazil ani fakt, že nájsť moju vybratú cestu k ďalšiemu bodu mojej cesty bolo nad moje sily.

Buď táto cesta neexistovala, alebo som nedokázal nájsť tú správnu prašnú cestičku medzi domami, ktorá by ma doviedla do mestečka Vilkovo. Keďže som si podľa mojej mapy vybral cestu značenú bielou farbou, bolo mi jasné, že tu v delte Dunaja na úrovni mora, ma nečaká žiadna kvalitná asfaltka, ale to čo nasledovalo bolo nad všetky moje očakávania. Dobrá miestna duša na vyviedla na správnu cestičku, ktorá bola z mne nepochopiteľných a možno aj strategických dôvodov ako zmiesť nepriateľa vedená priamo cez objekt miestneho kolchozu. Preto som ju nevedel nájsť. Asi som nebol jediný čo tu poblúdil, lebo miestna družstevná smotánka, sa pekne smiala, pri mojom prejazde pomedzi kravíny. Ale už som z toho vonku, a mierim po jedinej možnej ceste, lebo všetko ostatné vedie len po vode.

Zvyšky socialistického asfaltu naprieč močariskami, kanálmi, a zarastenými záplavovými poliami, ktoré boli plné vtáctva, kde sa slaný vzduch miešal s kakofóniou tisícov hlasov operencov, by bol rajom akéhokoľvek ornitológa. Pastva pre oči, naozaj nádherné prírodné scenérie.

Na prílišné kochanie ale čas nemám, ak nechcem skončiť v dunajskom bahne, alebo v jame ktorá tu neraz dosahuje výšku chlapa...Vlastne to už nie je jama, ale menši kráter. Neskutočne rozbitá cesta, alebo jej zvyšky plné prachu, kameňa a kravských pozdravov, sú predzvesťou, že tento úsek si budem vychutnávať pár hodín. No aspoň tu nie je žiadna premávka.

A to som tu nakoniec strávil 4 hodiny a stretol jeden školský autobus, ktorý išiel nevedno kam. Predsa je len august a škola začína o mesiac.
Určite príjemným spestrením bolo stretnutie so stádom kráv, ktoré sa pásli na lúke vedľa cesty. Slušnosť káže sa pozdraviť, na môj pozdrav zareagoval nielen sám pastier, ako aj jedna z jeho kráv. Ako som videl z diaľky, táto turbo krava mala zrýchlenie z 0 na 100 asi za 3 sekundy. Na moje veľké potešenie, to ale nebola tak celkom krava, ale pastierov pes veľkosti menšej kravy, ktorý sa rozhodol potrestať narušiteľa jeho spánku. V tej chvíli som objavil moje netušené offroadové jazdné schopnosti a úsek ktorý som potreboval nutne prejsť ak som sa chcel vyhnúť ústnej konfrontácii psích zubov a môjho lýtka sa mi podarilo prejsť v rekordne krátkom čase, aj keď vzdialenosť zubov od lýtka bola asi tak jeden meter. Za nadšeného mávania rúk pastiera s palicou nad hlavou, opúšťam toto romantické miesto, aby som sa o 100m ďakoval všetkým svätým, že sme sa nestretli na tomto mieste s tým milým psíkom. Predo mnou zrazu skončila cesta a vyjazdené koľaje v jemnom piesku dávali tušiť, že tu sa smiechu asi zdržím. No nič, žiadne machrovanie nohy pekne dole na zem a ideme tancovať. Predsa len Varadero má aké také kilo a s bagážou by sa mi ho veru nechcelo zdvíhať. Najbližší pastier - pomocník je síce neďaleko, ale asi by som oželel ho ísť prosiť o pomoc. Nakoniec len 15 minút potenia a som z toho vonku.

Víta ma Vilkovo, najjužnejšie ukrajinské mestečko v delte Dunaja. Rieka tu dosahuje pozoruhodné rozmery, a už od prvého pohľadu vidno, že celé to tu je jeden veľký hnusný biznis. Okamžite ma odchytávajú nadháňači ubytovania, požičovní atď. Všetko odmietam a dávam si kolečko po celom mestečku, no ďaleko sa nedá dostať, všade len voda a voda.

Rozložiť tu stan niet kde, ale nachádzam príjemný kemp, cena za stan pár hrivien, ale problém je že motorka musí byť vonku pred kempom. Dôvod? Bohužiaľ, naša motorkárska komunita, ktorá mi ešte o pár dní znovu pripomenie svoju dvojitú tvár.

Áno, nepochopenie, predsudky, ale aj pseudomotorkári, boli dôvodom prečo ma nechceli pustiť s motorkou k stanu. Zlé skúsenosti s opitými, hlučnými motorkármi v kempe, ktorí vraj jazdili v noci pomedzi stany, som nakoniec ukecal za cenu 50 hrivien s tým, že ja som sám, nepijem a ráno odchádzam.

Na urovnanie celej situácie dostávam pozvanie na čerstvého sumca, čo ako rybár nemôžem odmietnuť.

Nakoniec večer po nekonečnej prechádzke pomedzi zátoky, móla, a stovky lodí, padám do stanu a v momente spím. Únavný dlhý deň, no ....ale aj toto je Ukrajina.

Dnes najazdené v Moldavsku 246 km a v Ukrajine 167 km.

5. deň, streda, 9. augusta 2017

Vilkove - Primorske - Tatarbunari - Zatoka - Odessa

Ten zvuk pri zobúdzaní priamo na brehu Dunaja, by som chcel počuť každé ráno. Vietor, šuchoce si na brehoch so šáchorím, vtáky sa predvádzajú kto má krajší hlas, vzduch je tak nádherne slaný. Vstávať sa veru nechce. No treba, dní nie je na rozhadzovanie, a Ukrajina je veľká. Balím a pozerám do mapy, hľadám nejakú bielo značenú cestu tentokrát už na sever, keďže na juh už žiadna cesta okrem vodnej nevedie.

V dedinke Primorske pred strategickým miestom v dedine (trojuholník kostol, krčma, obchod), kde je zdroj zaručených informácií, ukazujem miestnemu domorodcovi, ktorý sa už od rána zjavne veľa narobil v mape cestičku, ktorá vedie úzkym sotva 100 m širokým pásom pevniny cez more k Tuzlovskému národnému parku. Chlap chápavo prikyvuje, a z jeho dychu plného vedomostí a závanu vodky vraví, že „vsjo normalno na
motocykli vsjo normalno".

Poučený za roky cestovania už viem, že v Rusku či Ukrajine sa podobné cesty delia na tri kategórie.

1. Vsjo normalno ili tam normálnaja doroga – v preklade, cesta roztrtkaná na Máriu, no prejdeš

2. Tam nemnogo plochaja doroga no prejedeš – v preklade, cesta tam nie je, len offroad, no možno prejdeš.

3. Tam chujova doroga, no na motocykli prejedeš – v preklade, kašli na to a ušetri si nervy aj motorku – neprejdeš.

Pre istotu sa pýtam okoloidúceho menej z rána unaveného uvedomelého občana, že čo a ako. Pozrie do mapy, pozrie sa na mňa, pozrie na motorku, pozrie na znova mňa a pýta sa ma: „ľjubiš piesok?“ V tej chvíli som si Tuzlovský národný park vyškrtol zo zoznamu miest ktoré chcem dnes navštíviť. Predsa len sa lepšie pozerá na pekné zadky niekde na pieskovej pláži, ako keď z piesku trčí zadok vašej motorky. A preto posilnený polievkou v miestnom kafe a vidinou tých plážových zadkov, vyrážam po „normalnoj doroge“ k hlavnému ťahu smer Odesa.

Nie je moc čo obdivovať a preto o tri hodiny brzdím v meste Zatoka a nestíham sa diviť. Absolútna anarchia, či už v meste, po uliciach, na pláži, v mori. Predstava o váľaní sa niekde na pláži, s dohľadom na motorku a výhľadom na spomínané zadky sa rozplynula pri pohľade na masy turistov. Kolaps dopravy, ľudia po cestách, pretože chodníky totálne plné, na pláži nevidno meter štvorcový piesku, všade ležia deky, uteráky, v mori to vyzerá ako pri vylodení v Normandii, akurát voda nieje červená od krvi.

Jediný kemp, ktorý som videl bol rozmerovo asi pre 20 karavanov a 50 stanov. No bolo v ňom asi 300 karavanov a stany si nedovolím ani odhadnúť. A spať hlava na hlave, v lepšom prípade s hlavou meter od cesty mi fakt nevonia. No, aj toto je Ukrajina. Do Odesy mám pár kilometrov, no trvá mi 1,5 hodiny, kým prídem do centra. Teplota stúpa k 40-ke, motor sa varí, ja tiež vo vlastnej šťave.

To ako bola upchatá Odesa bolo ešte horšie ako v Zatoke, prakticky sa mesto zmenilo na jedno veľké parkovisko, kde aj s motorkou bol problém sa predrať dopredu. Vzdávam to, a prvý hotel beriem útokom. Tu mi podľa ceny chcú prenajať asi celé poschodie, tak to beriem zbabelým útekom. Nachádzam lepšiu variantu, za premňa na Ukrajinu neskutočných v prepočte 25eur beriem izbu, s tým že som výrazne naštrbil svoj limit ubytovania. No ako je známe, momentálna situácia, čo sa týka Ukrajiny a Ruska nahráva tejto oblasti Čierneho mora. Krym je prakticky neprístupný, tak všetci prichádzajú oddychovať sem, a preto to tu tak vyzerá. No a ceny? Tie sa zjavne prispôsobili tomuto trendu, samozrejme smerom nahor.

Sprcha a vyrážam do mesta. Už som tu bol kedysi, tak si čo to pamätám. Klasika ako fotka na klasickom mieste – Potemkinove schody, a prechádzka ulicami centra. Kľučkovanie medzi lávou turistov, ktorá sa valí zo všetkých strán. Nie, ďakujem. Ale dalo sa to vydržať keď bolo na čo pozerať...

Návšteva múzea kontrabandu je milým spestrením dňa, vrelo odporúčam každému. Poučné, úsmevné a hlavne s minimom turistov to bolo.

Podvečer sa tu začínajú stretávať ako aj v iných mestách motorkári. Neďaleko promenády ich postáva asi 15 - 20, poobzerám motorky, samozrejme neujdem pozornému oku niektorých členov. Oslovia ma, prehodíme trocha ohľadom motoriek, poviem že tiež cestujem na motorke. Pýtajú sa odkiaľ som. Tu prichádza smutná časť celej debaty s nimi.

Dlho som rozmýšľal, či si to nechať pre seba, alebo to sem uviesť. Jednoducho tento cestopis píšem bez akýchkoľvek predsudkov, xenofóbií, nerobím rozdiely nech je to akokoľvek. Cestopis zverejním na slovenskej aj českej motorkárskej stránke. A veľmi nerád by som, ak by sa prípadná diskusia o tomto cestopise točila len okolo tohto momentu. Možno som to nemal písať, možno za tento moment budem ukameňovaný a cestopis stratí na hodnote....neviem... Ak by som sa niekoho dotkol, ospravedlňujem sa vopred. Tak o čo išlo? Jednoduchá ich otázka, jednoduchá moja odpoveď, a dlhšia a o to smutnejšia odpoveď, ako sa medzi motorkármi stavajú bariéry a nie mosty. Prečo je to tak? Smutné aspoň pre mňa..... a to netuším že „nálepka“ motorkár sa mi počas mojej cesty ešte raz pripomenie...

Takže rozhovor:

Oni: Odkiaľ si?
Ja: Zo Slovenska.
Oni: „ Slovákov si vážime, ste bratia. No Čechov nemáme radi, mnoho ich tu u nás na Ukrajine bojuje za Putina. Keby si Čech nepodáme ti ruku."
Ja: ticho, otvorené ústa, vyvalené oči...

Nevedel som čo v tom momente robiť, skúsili sme ešte chvíľu podebatovať nezáväzne o motorkách, no debata vo mne viazla. Vytratil som sa a zišiel dole slávnymi schodmi a ktorých som dlho sedel a potom k moru, kde som chodil po pláži a rozmýšľal. Tento deň, alebo aspoň tento podvečer, by som najradšej vymazal z pamäti.

Cestou do hotela píšem o tomto zážitku môjmu dobrému ukrajinskému kamarátovi Olegovi, motorkárovi srdcom i dušou. Odpovedá mi, že nie všetci to vidia rovnako, píše o predsudkoch, prehnanej nenávisti. V podstate sme sa zhodli, no na nálade mi to v ten večer nijako nepridá. Aj toto je Ukrajina....

Dnes najazdené 251 km.

6. deň, štvrtok, 10. august 2017

Odessa - Cherson - Melitopoľ - Zaporožžia - Kurachovo

S vychádzajúcim slnkom a stúpajúcou teplotou opúšťam spiacu Odesu. Predsa len je to nočné mesto a ešte spí. Ulice sú prázdne, tak mi trvá pár minút opustiť centrum. Mierim na Mikolaiv a Cherson, kde si na jednom mieste pripomínam, že tu pred siedmimi rokmi takmer skončila naša cesta do Kazachstanu. Vtedy to boli milimetre od tragédie, dnes je to veľké memento. Zaháňam čierne myšlienky výborným síce trocha skorým obedom pozostávajúcim z údeného tolstolobika.

Pri mestečku Pojma túžobne pozerám doprava na cestu č. E97 vedúcu na Krym. Sevastopoľ, Simferopoľ, Feodosia, Kerč....Dnes je cesta zarúbaná, možno sa to raz zmení a možno už nie. Viem že sa sem dá dostať z opačnej strany z ruskej „pevniny“ od Krasnodaru, no to je už iný príbeh. A preto pokračujem cestou č. M14.

Teplota stúpa na závratných 41-42 stupňov a chce to oddych niekde v tieni. Borovicový les napravo láka, neďaleké jazero takisto. Neváham odbočujem z cesty, aby som si najbližšie dve hodiny spríjemnil vyhrabávaním motorky z rozpáleného piesku. Toľko vybraných slov po „p“ a „k“ v tomto lese ešte nepočuli...ale dostávam sa z toho von. Od smädu ani nevidím, no to nebráni nájsť vhodné občerstvenie. Po pár kilometroch zase stojím. Nachádzam oázu, v ktorej vychladený kvas čapuje slečna zo série vydarených...

Spokojný a oddýchnutý pokračujem vyprahnutou krajinou, kde sa na benzínke zoznamujem s chlapíkom z Írska. Ide na bicykli okolo sveta... Vek tak okolo 55 - 60rokov, čistá hlava, čistá myseľ a jeho úsmev na tvári pri teplote viac ako 40 stupňov mi zlepšujú náladu a zabúdam na predchádzajúcu pieskovú relaxačnú meditáciu.

Dva litre vody zasyčia dolu hrdlom, do nádrže tiež niečo pustím, pozriem do mapy, že kde by som si dnes ešte pekne offroad zajazdil v piesočku. No na dnes stačilo, vynechávam biele cesty v mape a držím sa hlavnej M14-ky a mesta Malitopoľ.

Z benzínky prejdem len pár kilometrov, cesty prázdne a zrazu znížená rýchlosť a STOP-ka. Brzdím a už z diaľky viem o čo ide.

Prvý check-point, alebo kontrolnyj punkt. Betónové zátarasy, spomaľovače, vrecia s pieskom z ktorých trčí dosť veľká hlaveň. Áno, prichádzam do oblasti, kde sa deje čo sa deje. Prichádza dvojmetrový chlap, ktorého ľutujem, lebo z neho leje pot prúdom. Bodaj by nie, veď je vonku príšerne teplo, a v tej uniforme a nepriestrelnej veste, ovešaný zbraňami... Odkiaľ, kam, pas, techničák, info do vysielačky niekam niekomu a môžeš ísť.

Pokračujem k Melitopoľ a rozmýšľam či robím dobre, že sa len tak bezcieľne vozím v tejto oblasti. No ale zatiaľ žiaden problém nebol, tak čo. Život sa predsa ráta na zážitky. Pred Melitopoľom znova rovnaký scenár, akurát vojakov a techniky oveľa viac. Tentokrát vypnúť motor, zosadnúť, odovzdať doklady a čakať. Prídu traja, klasické otázky ako všade. Na otázku kam idem odpovedám asi divne keď odpovedám „neviem“. Trojica sa otočí a zmizne. Opäť čakanie a následne kontrola kufrov. Otázka na zbrane, otázka prečo tak často chodím do Ruska (víza v pase). Zvažujem odpoveď „neviem“ ale nechce sa mi zase čakať, tak odpovedám, že mám veľa voľna tak cestujem. Asi ich to uspokojilo, lebo mi vrátia doklady a púšťajú cez rampu ďalej. To, že sa nevidíme naposledy je jasné im aj mne. Pozerám do mapy. Rád by som popri mori na východ pokračoval po ceste č. M.14, no na moju otázku, aké sú tam cesty, mi vojak ukazuje prekrížením rúk na prsiach so slovami „NO WAY“.... Stáčam sa preto na sever po ceste E105, kde na mape vidím obrovskú priehradu na rieke Dneper. Obchádzam ju pomaly a zvažujem zakempovať niekde na jej brehu. No slnko je ešte veľmi vysoko, preto pokračujem k mestu Zaporožia.

Pred mestom absolvujem ďalší ceck-point, s rovnakými otázkami, no poučený z predchádzajúcej kontroly na otázku kam idem odpovedám jasne, „Doneck“. Chlapovi podskočí nielen obočie, ale aj brigadírka. Otáča sa na päte, s pasom v ruke a mizne v budove.
Cez okno vidím, že niekam volá a potom volajú jemu. To asi tiež nebola moc dobrá odpoveď čo som mu povedal, si pomyslím. Sedím na obrubníku a okoloidúce autá si ma so záujmom obzerajú....

Špióna na motorke zo Slovenska tu dávno nemali. Už tu chýba len miestna televízia. Prichádza vojačik, so slovami „idite somnoj“. Vojdem do budovy, tam kde sedí a telefonuje ten čo má môj pas. Brigadírka na stole, ale obočie stále hore. Neklamný znak toho, že moja odpoveď kam idem, bola zase zo série geniálnych. Telefonát je ukončený, otázky pripravené. Tak znovu: odkiaľ, kam, prečo, koľko, nakoľko, koho poznám, prečo tak často v Rusku. Na všetko pravdivo odpovedám. Nemám dôvod klamať. Brigadírka vstáva, ja zároveň s ním. Podáva mi pas, želá šťastnú cestu. To, že sa nevidíme naposledy v podobnej situácii, je jasné opäť obom zúčastneným stranám.

Zaporožia, zase jedno z veľkých ukrajinských miest, zhltne ma a po hodine vypľuje na opačnom konci. Takáto moto prehliadka mesta mi úplne stačila, nakoľko sa tu nechystám nocovať. Znovu pozerám do mapy, či má význam zabojovať o Doneck dnes alebo zajtra. Vychádzam na cestu H15, tankujem a zisťujem, že hrivny sa míňajú s budem musieť pár eur vymeniť. Banku tu ťažko nájdem, zmenáreň tiež nevidím. Tankujem do plna a zostáva mi 100 hrivien. Na večeru stačí, tak idem smer Doneck. Do tmy zostávajú tak 3 hodiny, a možno budem potme nenápadnejší. To, že idem nie celkom správnym smerom, som si uvedomil už pri tankovaní, keď som sa pýtal aká je cesta tým smerom. Už len podľa pohľadov som pochopil, čo si asi tak o mne myslia. No cesta bola dobrá, akurát autá išli len smerom odtiaľ, a tam som išiel ja, 2-3 kamióny, miestny žigulák a zopár vojenských vozidiel.

No veď čo už, do Donecka je to už len 250 km, keď už som prišiel sem bolo by škoda neskúsiť „šťastie“. No podľa domácich som mohol skúsiť skôr olovo. Slovo vojna sa tu skloňuje častejšie ako inde na Ukrajine. Predsa je to veľmi veľká krajina, a nie každý to prežíva tak ako tí čo žijú priamo v epicentre vojny a priameho boja. No rešpekt samozrejme mám. A pokoru takisto. Dlho som si ale neišiel v tejto ľudoprázdnej oblasti. Ďalšia kontrola na seba nenechala dlho čakať. Tentokrát na moje počudovanie, bola rýchla, stručná a bez veľkého množstva otázok. Posmelený týmto faktom točím plyn, lebo slnko za chrbtom mi sadá a môj tieň na predlžuje. Neklamný znak, že idem správne na východ. Čo sa týka tej nenápadnosti, asi by som bol menej nápadný s majákom na hlave ako sám jazdec na motorke.

Prichádzam k hranici dvoch oblastí. Za mnou končí Zaporožská a predo mnou začína Donetská oblasť. Urobím si tu fotku, človek nikdy nevie čo ho čaká ďalej. Samozrejme po 10km stojím na kontrolnom stanovišti. Doneck je už menej ako 100 km a poznať to na počte techniky a počte jej „obsluhy“. Kolotoč otázok, odpovedí, no akosi tu nejavia príliš záujem o mňa. Jediné čo sa tu podstatné dozviem, že ísť síce ďalej môžem, ale do mesta a ďalej na východ ma aj tak nikto nepustí. Beriem to ako fakt, aj tak som nemal vopred žiaden plán, kam až dôjdem.

Prichádza večer, mám toho od rána dosť. Veď som vyrážal z Odesy. Pri meste Kurachovo, vidím veľké jazero, v meste sa pýtam na zmenáreň, ochotný chlap volá majiteľovi zmenárne, ktorý práve zatvoril. Dnes už nič, až ráno. Pýtam sa ako je to za mestom. Vraj hneď kúsok odtiaľ je ďalší check-point. Nechce sa mi tam už dnes večer strácať čas, idem k jazeru nájsť miesto na prespatie.

Predtým ešte pozorujem ako sa vypaľovanie trávy vymklo spod kontroly a sused susedovi podpálil dvor... No niet nad dobrého suseda...

Nachádzam „bázu otdycha“ niečo na spôsob kempingu. Napriek tomu, že pár kilometrov odtiaľto je vojna, tu je relatívny pokoj a ľudia normálne oddychujú. Padám od únavy, no ešte predtým študujem mapu a moje obľúbené biele cesty, ktoré snáď nebudú toľko strážené. Ale ani sám tomu neverím a zaspávam. Únavný deň, hlavne na psychiku. No aj toto je Ukrajina...

Dnes najazdené 774 km.

7. deň, piatok 11. august 2017

Kurachovo - Marinka - Dnipropetrovsk - Dniprokamianka - Kremenčuk

Ráno sa nestačím čudovať, kde som to nocoval. Obrovská dymiaca fabrika na brehu jazera, ktoré bolo umelo vybudované ako zásobáreň vody pre tento mega závod. Vyzerá to na nejaký chemický podnik, podľa zápachu, ako aj podľa farby vody. Krásna všetkými farbami ako dúha žiariaca hladina jazera, určite veľmi vhodná na vodné radovánky detí, ktoré od skorého rána nevytiahnu nos z vody. Ale veď bolo treba využiť opačný breh jazera na komerčné účely. Čo na tom, že prípadný rozbor vody by možno vykazoval podobné hodnoty ako v rieke Pripjať v Černobyle. No aj toto je Ukrajina...

Chemický rozbor, by som ale rád videl z tej ryby, ktorú mi ponúkli na raňajky. Vraj čerstvo skap....teda vlastne ulovená.... S vďakou som odmietol, ťažkým kovom som sa sem prišiel vyhýbať, nie ho konzumovať. Teda tým som myslel hlavne olovo. Balím švestky, vraciam sa zmeniť peniaze a postaviť sa čelom k ďalšej kontrole. Ako som už od včera vedel, tá ma čaká kúsok za mestom. No čo ma tam čakalo si zaslúži o pár riadkov viac napísať.

Vyrazím z Kurachova, aby som sa sem dnes ešte vrátil, o čom samozrejme teraz ani netuším. Doneck 49km, to už je čoby si granátom dohodil.
No podľa informácií, sú tu po mesto tri kontrolné body. A potom je hlavný bod pri vstupe do mesta. Tam vraj už nepúšťajú len tak. Prichádzam teda k stanovišťu a na počudovanie na púšťajú ďalej po ukázaní pasu.

Žeby dobrý deň dnes svitol? Radšej ani nečakám aby si to niekto nerozmyslel a valím ďalej. Nadšenie trvá presne 20km, do Donecka zostáva 24km. Veľmi veľký check-point, veľa techniky, veľa všetkého čo súvisí s vojnou. Už z diaľky mi ukazujú kam to mám rovno odstaviť. Myslím, že o mne vedeli už vopred. Zosadám a hneď ma berú do kancelárie, ak sa dá tá miestnosť plná vojenského materiálu nazvať. Doklady už mám pripravené v ruke, sadnúť si nie je kam, možno je to súčasť taktiky.

V miestnosti sa striedajú vojaci, tí s vyššou hodnosťou chvíľu počkajú a pozerajú, tí s nižšou len nakuknú a odídu. Som tu určite spestrenie všedných dní. Evidentne na niekoho čakáme. Po piatich minútach sa objaví asi niekto dôležitý, lebo všetci vstanú a niektorí radšej odídu. Chystám sa aj ja, ale na tieto srandičky akosi nemám momentálne gule. Ale snažím sa byť uvoľnený a neuhýbať pohľadom. V podstate sa nič nedeje, nič som neurobil, len som tu v tejto oblasti asi trocha nevhodne, to mi je jasné už od včera. Pán s funkciou sa predstaví, slušne si vypýta doklady, a študuje. Očakávané otázky prichádzajú v očakávanom poradí a odpovede nemením od včera.

Všetko je jasné, len dôvod návštevy Donecka, alebo moje ďalšie putovanie východným smerom mu nie je jasné a čaká inú odpoveď, ako moja pravdivá, že cestujem bez konkrétneho cieľa, a rád by som prešiel túto oblasť. Moja odpoveď je ale neuspokojivá, niečo tu zase nehrá, a žiarovka v hlave znova začína blikať. Koho poznám v Donecku? Tak znie ďalšia otázka. Odpovedám po pravde že nikoho. Koho poznám z Ruska o kom viem že žije momentálne v Ukrajine. Odpovedám že nikoho, ale začínam tušiť, kam smerujeme. Pýta sa na klub v ktorom som u nás. Odpovedám, že jazdím väčšinou sám a v žiadnom klube niesom. Pýta sa na známych motorkárov v zahraničí. Odpovedám, že nemám takých známych. Pýta sa znova: Určite Nóóóórbert? No tak, o čo tu ide? Odpovedám znovu že nie, no nie celkom presvedčivo. Akosi nie som si istý sám sebou. Pánko s funkciou sa usmeje, v miestnosti by bolo počuť aj myší prd, také tam bolo ticho a to tam bolo šesť ľudí. Otočí monitor počítača a tam na mňa hľadí fotka. Hmmm... Známy ksicht! Ten nos, tie oči, tie dlhé vlasy! Kurva, veď to som ja!!!! Čo tu robím v tejto riti? Nie ja, ja viem prečo som tu. Ale čo tu robí moja fotka a ako aj vidím moja zložka. Pozerám ako bacil do lekárne, a pri pohľade na dátum v zložke mi svitne!

Na to aby som to tu objasnil, sa musím vrátiť viac ako rok naspäť. Ideme si tak v trojici v roku 2016 na Ukrajinu, len tak zajazdiť na štyri dni. Prídeme na hranicu, prejdeme našich a ukrajinský policajt, že hneď nabok a čakať. Hovoríme si že nejaká novinka. Možno bude pohostenie a dievčatá v kroji. No srandujeme. Príde vojačik, že poďte za mnou. Nasledujeme ho do budovy, kde čakáme. Po pár minútach príde fešná policajtka, pozrie si pasy, hlavne tie kde je niekoľko ruských víz a vysvetlí nám situáciu prečo sme tam. Na Ukrajine majú vraj problém s tzv. motoklubom Noční vlci. No a práve v tento víkend majú zraz, alebo nejaké stretnutie v Užgorode. Čo je prakticky v ich regióne. Takže potrebujú vedieť o nás viac, kto sme, aké máme plány atď. Upozorní nás, že celý rozhovor sa bude online nahrávať a posielať niekam vyššie. No super, pomyslíme si, toto nám tak bolo treba. Kladie otázky. My odpovedáme, a po pár minútach je to ukončené. Odchádzame so zmiešanými pocitmi, len preto že sami nevieme, kam sa informácie posielali a ako nás niekde „zaškatuľkovali“.

No a vrátim sa teda do tej miestnosti, kde stojím a neveriacky pozerám sám na seba na monitore. No dobre teda, pýtam sa o čo teda ide. Dostávam otázky o nejakých záškodníckych činnostiach, načo mám chuť sa zasmiať. Otázka či a chcem pripojiť k určitej skupine a zostať tam ma už fakt nahnevá. Vysvetľujem celú históriu toho problému pri ktorom som sa asi dostal ho hľadáčika a podozrenia. Vysvetľujem, že si jednoducho chcem len zajazdiť, mám pár dní voľno, no a to, že som až tu prišiel nevidím problém.

Pán mi odpovedá, že on v tom problém nevidí, no preveriť musí každého, keďže je tam situácia aká je. To mu samozrejme schvaľujem a pýtam sa na ďalší postup. Oznamuje mi, že mňa ako turistu nikto do mesta nepustí. Na vstup sa vydáva povolenie, ktoré musí mať jasný dôvod a do toho ja nijako nespadám a tobôž po tom, ako som bol povýšení na hodnosť „záujmová osoba“. A také povolenie na prejazd a vstup musí niekto podpísať. A nikto si ma nevezme na „svedomie“. Takže mi len odporučí, aby som sa pekne otočil, bez možnosti pokračovať ďalej. Odpovedám, že mojim záujmom nebolo sa nechať zastreliť niekde na periférii Donecka, a že sa nechcem niekam dostať silou – mocou.

Táto moja odpoveď bola asi najuspokojivejšia zo všetkých doterajších. Postaví sa so slovami „molodec ty Norbert“! Napätie poľavuje, áno musím priznať uľavilo sa aj mne. Nebudem hrať machra, asi každý by bol v danej situácii trocha krotký. Beriem pas, idem k motorke. Namiesto odchodu beriem mapu, vraciam sa naspäť. No keď už som tu, nenechám sa len tak ľahko odplašiť. Rozkladám bez vyzvania mapu na stole a pýtam sa čo tu teda je možno vidieť v okolí, kam nebude problém zájsť. Tu sa ukázala ľudskosť napriek tomu že ma mohli vyhodiť. Ponúknutá stolička, ktorá sa zrayu našla aj premňa, ako znak prelomenia ľadov, a 15 minút debaty o krajine, okolí, motorkách atď.

Nakoniec odchádzam s úsmevom. Do Donecka som sa síce nedostal, no nič na tom nemení fakt, že napriek tomu, že z domu som vyrážal bez cieľa, som skončil až tu. Ako sa vraví, najlepší plán je žiaden plán. Na záver som sa ešte spýtal na možnosť si urobiť pár fotiek. No bolo mi jasné, že odpoveď bude razantné NIE. A pokúšať sa robiť si fotky napriek zákazu, mi prišlo ako nevhodné porušiť toto naše krehké prímerie.

Ono ľudia tu majú dosť svojich problémov, tak načo im pridávať jedného bludného Slováka? Nasadám na motorku s tým, že teraz už pôjdem vlastne len smerom domov, aj keď kľukato. Posledná otázka vojakov je na priemerný plat u nás. Odpovedám strelou od pása že 500eur. Asi sa im to zdalo dosť, lebo uznanlivo kývali hlavou. Nakoniec mi ešte so smiechom poradili, že môžem ísť dolu k moru do Mariupolu, že aj tam sa „pekne strieľa“. Poďakujem za tip, otáčam naspäť na Kurachovo.

Tu sa dám na sever a po 30 km vychádzam na cestu E50. Tu je značka Doneck 34 km, a v diaľke vidím ďalší check-point. Ja ale odbočujem doľava a mierim k mestu Dnipropetrovsk. Po ceste mám ešte dve kontrolné stanovištia, ale nič čoby stálo za zmienku.

Pred týmto veľkým mestom, stojím na obed. Tu ma odchytáva miestny chalan, s otázkou či niečo nepotrebujem. Pokecáme, volá svojim kamošom. Stretávam sa s miestnym motorkárom, jeho ľadvinkou a dostávam toľko informácií o tejto oblasti, žeby som tu musel stráviť týždeň, ak by som chcel všetko pozrieť. Zaujímavosťou ale bola jeho úprava Suzuki V Strom 1000. Namiesto ľavého výfuku mal nádrž na plyn. Normálne asi 8 litrový valec. OK, chápem....chcelo by to fotku... no nemám.

Pokračujem cestou popri rieke Dneper, vyslovene si užívam krajinu popri tejto obrovskej rieke. Schádzam do nejakej zabudnutej dedinky, v krčme si dám kvas, pozisťujem možnosti rybačky a už aj parkujem pri rieke. Loďku? Udice? Nástrahy? Nieje problém! Akurát že nemá kto ísť somnou na rieku a sám som si na taký veľtok netrúfal. Nuž čo, aj tak by som nič nechytil, uspokojujem sa v duchu. A ten smrad na brehu. Kolísanie hladiny a vyplavovanie rôznych tráv a rias ktoré tu hnijú na hromadách, nič príjemné.

Pokračujem preto popri rieke do mesta Kremenčuk. Blíži sa večer, mesto láka a preto volím miestny hotel na brehu rieky. Cena opäť v normále oproti Odese. 200 hrivien s raňajkami, no veru stan dnes stavať nejdem. Sprcha, a poďho do mesta obzrieť čo tu dobré dvojnohé pobehuje.

Neskôr podvečer sa zastavujem sa pri pamätníku, ktorý bol zjavne postavený nedávno. Fotky mužov, takmer chlapcov. Fotky mužov, takmer starcov. Pri čísle 150 som prestal počítať. Roky narodenia rôzne. No rok úmrtia takmer rovnaký....2013-2015.... Postojím a rozmýšľam o čom to celé vlastne je... Od neďaleko sediacej bábušky kupujem kytičku kvetov a kladiem ich k pamätníku...z úcty na tomto mieste nefotím... Pokračujem v prehliadke centra mesta.

Príjemné ochladenie vylákalo do piatkových večerných ulíc všeličo. Dať sa tu do reči s niekým žiaden problém. Skôr je problém, ak sa príjemná debata natiahne na lavičke v parku do polnoci. Vyhnal nás odtiaľ automatický zavlažovací systém. Ale veď bolo treba trávu poliať. Ale veď bolo treba ísť aj spať. Tak mne ako aj slečne... Ďakujem.

Aj toto je Ukrajina....

Dnes najazdené 453 km.

8. deň, sobota 12. augusta 2017

Kremenčuk - Oleksandria - Kropitvnitskij - Umaň - Vinnicja

Ráno prvé čo robím je študovanie mapy. Absolútne žiaden cieľ môjho motania sa nemám. Tak si ho idem určiť. Prst na mape ukáže na mesto Vinnica. Áno, je dostatočne ďaleko na pekné dnešné pojazdenie. Ochladilo sa a dážď nedá na seba dlho čakať. To mi trocha znepríjemňuje cestovanie, ale len po mesto Umaň. Tu sa ukáže slnko, ako aj veľká križovatka so strategicky umiestnených šašlíkom.

Toto baranie a bravčové mäso na ražni spolu s 1,5litrom kvasu a čerstvým chlebom, mi spôsobujú okamžité polhodinové bezvedomie v tieni stromov. Táto technická prestávka prišla veľmi vhod a zvyšok trmácania sa po neskutočne rozbitej ceste do Vinnice absolvujem grganím v prilbe. To bol koncert....Jelenia ruja začína až o mesiac, no asi som dostal výnimku. No ale ten šašlík stál zato.

Vinnica, toto mesto na rieke Južný Bug, si počas 2. svetovej vojny vytrpelo až až. No, ale veď ktoré nie. Adolf tu mal vtedy veliteľské stanovište, dnes sa v ňom nachádza múzeum. V meste sídli centrála ukrajinského letectva. A centrálu tu má aj čokoládovňa pána prezidenta. Spoločnosť Roshen tu na nábreží postavila obrovskú farebnú multimediálnu fontánu. Pre mňa trocha gýč, no večer sa nato dalo pozerať. Davy turistov, ale nie sú nič čo by ma lákalo.

A preto túto atrakciu opúšťam. Cestou do centra som sa pýtal domácich (ako ináč peknej ženy – aj keď bola s kočíkom), čo by mi ako turistovi poradila v meste pozrieť a tak. Poradila ochotne, aj keď na začiatku podozrievavo hľadela. Vysvetlenie na seba nedalo dlho čakať. Prišla otázka za všetky drobné: „prišiel si sem hľadať nevestu?“. No môj pohľad býka 2 sekundy pred porážkou a následný smiech ju uviedli na správnu mieru. Najskôr som si pomyslel, „dievča keby si ty vedela, kde všade som ja už kadekomu hľadal nevestu“, (kto by si chcel prečítať, tak tu)....

Vladivostok tour 2015, alebo hľadanie stratenej nevesty

Nie, nie, žiadna nevesta nie je cieľom mojej návštevy tohto mesta, no o vysvetlenie som ju požiadal. Vraj to tu funguje tak, že „záujemcovia“ o očarujúcu ukrajinskú devu, sú sem privážaní organizovane zájazdom a za určitý poplatok, je tu možnosť zoznámiť sa s vhodnou adeptkou, ktorá sa do tohto biznisu dobrovoľne a z čírej lásky prihlásila. Ak vám to príde umelé a mimo reality tak aj mne. No vraj zo západu sem prúdia davy ženbychtivých mužov. Otázka je čo rozhoduje. Či šarm, alebo konto.

Aj toto je Ukrajina... Keďže ani šarm, ani konto nemám, a nevestu nehľadám, môžem skonštatovať, že mesto Vinnica stálo za návštevu aj bez tohto druhu kultúry a miestneho folklóru.

Dnes najazdené 484 km.

9. deň, nedeľa 13. augusta 2017

Vinnicja - Chmeľnickij - Ternopiľ - Brjuchoviči - Voloskjanka

Zobúdzam sa po druhýkrát po sebe v posteli. Troška si vyčítam, že som okresal môj chudobný rozpočet o 250 hrivien a po pansky spal dve noci po sebe v hoteli a nie v stane. Dnes to už tak nesmiem nechať. Keďže v noci sa ku mne žiadna potencionálna nevesta do izby nesnažila dostať, po raňajkách ktoré boli asi najhoršie aké som počas tejto cesty mal, vyrážam. No všetko riešim kvasom priamo na ulici... Kvas lieči všetky rany...

Predtým ako odídem, ešte zožnem pochvalu za motorku, vraj sa na nej, kým som bol včera v meste fotilo asi 20 ľudí z nejakej oslavy, ktorá sa tu konala. No kultúra už asi dorazila aj sem a tankvak a navigácia sú na mieste, tam kde som ich včera nechal. Tak, ako aj odomknutý kufor, ktorý nejavil známky návštevy. Pýtate sa, to si tam naozaj všetko nechal? Odpovedám, áno. Parkoval som vo dvore, a snažím sa veriť ľuďom. Jednoducho, stavím na prvý dojem. Ak by bol záujemca o celú motorku, tak o ňu prídem aj keby mala 10 reťazí. Apropo, na Ukrajine nezamykám ani riadidlá... Aj toto je Ukrajina....

Dnes ani neotváram mapu, cieľ je jasný. Ľvov. Presnejšie dedinka pri tomto takmer miliónovom meste. Tu žije spomínaný kamarát Oleg.
Mám to k nemu cestu na poldňa, tak si užívam cestu kade tade. Len jedným okom sledujem smerové tabule. Krásny nový asfalt, zjavne položený pred pár dňami v dĺžke desiatok kilometrov, cesta ubieha viac ako príjemne. Občasné kolóny vytvorené cestármi kladúcimi tento čierny koberec obieham až na čelo k semaforu. Nikto neprotestuje, práve naopak, často mi vytvoria priestor.

Jednu takúto kolónu obieham a na jej začiatku nieje semafór cestárov, ale zatvorené rampy, kvôli práve prechádzajúcemu vlaku. Prichádzam na čelo kolóny v momente ako sa začnú otvárať rampy. Pokračujem ani nie tri kilometre, no a stojím pri ďalšom teraz opäť cestárskom semafore. Za chrbtom počujem známy zvuk policajnej sirény a hlas z ampliónu „odstavte motocykel na krajnicu“. Nie je dôvod protestovať, prichádzajú traja. Keď som prichádzal k železničnému priecestiu som si ich periférne všimol, stáli tretí v kolóne. Obehol som ich a asi sa im to moc nepáčilo.

Takže čo ideme robiť? Žeby prvá pokuta na Ukrajine v živote? Doklady? Nie netreba. „Pane“, vravia mi, „u nás na Ukrajine je zakázané predbiehať na železničnom priecestí“! Odpovedám, páni, aj u nás na Slovensku, je to zakázané takisto. Pokračujem vo vlastnej obhajobe a objasňujem situáciu, ktorá sa mohla zdať ako porušujúca predpisy, no nebola. Na čele kolóny, som bol ako prvý, takže som nemohol obiehať na železničnom prejazde. Oni to, ale z ich vozidla mohli vidieť inak, čo beriem ako fakt. Nasleduje pochopiteľné pokývanie hlavou a trojité podanie rúk. Želanie šťastnej cesty a príjemného pobytu na Ukrajine. Asi sa táto krajina naozaj niekam chce pohnúť. No uvidíme neskôr. Ale toto stretnutie beriem ako príjemné pozitívum ...aj toto je Ukrajina....

Poobede uvoľneným tempom prichádzam k Olegovi. Manželka Marta pripravila malý obed, asi tak pre rotu vojakov. Sedíme, preberáme život a hlavne Odeskú príhodu. Venovali sme jej podstatnú časť mojej krátkej návštevy, čo je smutné a zároveň tak reálne, aktuálne. S plným bruchom dohadujeme moju návštevu o mesiac. Áno, o necelý mesiac som tu znova. Na Slovensku sú 28.augusta a 1.septembra dva sviatky, a to znamená kopec voľna. Tak čo doma, hurá na Ukrajinu! Pomaly sa blíži večer, odmietam posteľ v ich dome, dnes spím v stane, aj keby pršalo. Než to stačím dopovedať, už obliekam nepremoky.

Teplota dnes klesla poriadne a cesta cez Karpaty bude s mokrou príchuťou. Lúčime sa a v daždi vyrážam na moju najobľúbenejšiu cestu Ukrajiny. Predtým mi ale Oleg povedal, že počul informáciu, vraj na „mojej“ ceste č.H13 kladú nový asfalt. Moc tejto miestnej pikoške neverím, lebo táto zabudnutá oblasť mi neprišla ako nejaká strategická tepna, s ktorou prišiel čas niečo robiť. Ale ako som o chvíľu zistil na vlastné kolesá, je táto informácia pravdivá a cesta od samého jej začiatku pri Ľvove, cez Sambir, Starý Sambir atď. až do Užgorodu sa postupne opravuje.

Tento kraj je premňa neuveriteľne krásny, stratí síce čaro 6-hodinovej cesty na úseku 180km, ako tomu bolo predtým, no pre domácich to určite bude úľava, lebo pôvodný asfalt bol ešte možno z čias, keď sa Adolf vracal z výjazdu zo svojho veliteľstva vo Vinnici. Dnes je tu asfalt černejší ako úrodná ukrajinská černozem, snáď aj niečo vydrží.

....aj toto je Ukrajina....

Ďážď mi vytrvalo bubnuje na prilbu pesničku z obohratej platne „stanuješ, stanuješ, stanuješ“... Teplomer je tejto variante nocľahu tiež veľmi naklonený, ukazuje 13 stupňov. Nečudo, že prechádzam okolo novovzniknutých prírodných miest na kemping, dokonca označených dopravnou značkou CAMPING No.1, No.2, No.3 atď.....no len prechádzam okolo nich a tvárim sa, že ich nevidím v tom daždi.

Zato si veľmi dobre všímam útulný penzión v niektorej dedinke po ceste. Odbočujem a o 10 minút počas vylievania vody z čižiem v teple izby si hladím ego, že ako pekne stanujem. Ale baliť mokrý stan, keď bola možnosť za 150hrivien si dať horúcu sprchu a za ďalších 100hrivien večeru? Veď to poznáte. Po 40-ke, je už človek akýsi pohodlný, či ako sa to nazýva? Žeby starý? Neviem, moc nad tým v tej chvíli nerozmýšľam, lebo kvapky dažďa monotónne padajúceho na strechu penziónu sú tou najlepšou uspávankou pre dušu motorkára.

Dnes najazdené 558 km.

10. deň, pondelok, 14. augusta 2017

Volosjanka - Malij Bereznij/UA - Spišské Podhradie - Banská Bystrica - Trenčín - Pobedim

Zobúdzanie sa na Ukrajine s koncertom domácich zvierat, na čele s kohútom, končiac zvoncami kráv idúcich na pašu je ten najlepší budíček. Ako zahraničný turista z ďalekého 40km vzdialeného Slovenska, si dovolím pospať do 8.00. Pohľad na oblohu mi hovorí, že som len predsa mohol stanovať. Obloha čistá ako horná časť ukrajinskej zástavy. Balím, štartujem. Na hranici som o chvíľu, no potom už ceny benzínu pôjdu kategoricky hore, preto počítam zvyšné hrivny. Delím ich na dve kôpky. Prvá je na benzín a druhá je na kvas.

Predtým mi ešte nedá odfotiť miestny tuning...

Samozrejme, že väčšia kôpka bola tá na kvas. No predstava, žeby som mal niekde tlačiť motorku bez benzínu, ale aj predstava ceny benzínu u nás rýchlo uberajú z tejto kôpky. Tankujem, do poslednej hrivny míňam všetko. 12 litrov kvasu sa tlačí kade tade po motorke.

Pokračujem na hranicu. V miestach kde som menil peniaze pri vstupe na Ukrajinu (obchod a zmenáreň Roshen), tak v týchto miestach končí kolóna áut. Vidím dobre? Žiaľ, áno. Váham, no idem na skusy. Obehnem kolónu, predným kolesom sa dotknem rampy. Vojačikovi smutnými očami poviem, že veď som motorkár a nezaberiem veľa času a miesta, nech ma pustí. Sám tomu neverím. Vojačik niekam volá, a na počudovanie ma púšťa. Ako zisťujem o mesiac ,keď som tu bol znovu, mal som asi šťastie, lebo slovenskí kolegovia na motorkách stáli poctivo 3,5 hodiny a nepomohol im ani preukaz príslušníka polície. Mne sa pošťastilo akosi ani neviem sám. Ukrajinská strana vybavená asi za 3 minúty. Jediná otázka: Kde si bol a ako sa ti páčilo? Spokojnosť zo mňa asi sálala aj bez odpovede. Palec hore ako vždy. Tým je to tu uzatvorené.

Krátky pohľad naspäť a jedno veľké ĎAKUJEM UKRAJINA. Дякую, Україна

Predieram sa natesno okolo áut na našu stranu. Tu je zjavne času dosť na všetko. Lenivé pohyby, lenivé ťukanie do klávesnice, otrávené pohľady, vitaj doma....vitaj v realite.... Odchádzam asi o 20 minút neskôr, víta ma Slovensko, dedina Ubľa a policajný radar. Asi som za tých desať dní vyšiel z cviku. Pokračujem smerom Vranov nad Topľou. Tu na križovatke stretám staručkú cestnú Kawasaki, môj motorkársky sen z mladosti. Chalan má českú značku, kývnem mu rukou, a stojíme na benzínke. Mládenec okolo 25 rokov. Ešte trocha vystrašený. Boli na svojom prvom väčšom tripe. Vybrali sa s kamarátom z Plzne a po prvýkrát išli na Ukrajinu. Kamarátovi sa pokazila motorka, prišla preňho odťahovka. Chlapec tam zostal sám a mal zážitky. Nadšene mi opisoval pocity a dojmy a ja som sa v duchu vracal roky späť. Poznám dobre tieto pocity. Dávame hot-dog a chlapcovi ponúkam kvas. Síce bol na Ukrajine, ale o niečom takom nepočul. Zo slušnosti vypil, no bolo vidno, že z Plzne je zvyknutý na iný materiál. Slovensko takisto nepozná príliš a plánuje po diaľnici rovno domov. Navrhujem mu prejazd stredom Slovenska, s čím súhlasí. Pokračujeme na Prešov, cey tunel Branisko a pri Spišskom hrade odbočujeme na Spišské Podhradie.

A tu neďaleko si dáme trocha slovenskej prózy. František Hečko - Drevená dedina. No dobre dobre, nebola to celkom tak próza ako ani drevená dedina. Domy síce boli z dreva, ale strechy boli z plechových sudov a satelitných antén. Nadšenie u českého kolegu nebralo konca kraja, výskanie do prilby spolu s typickým českým „týýýý vooooleeeee“ bolo tak nefalšované. Nápad zastaviť a urobiť zopár panoramatických fotiek do mobilu, asi nebol moc šťastným riešením. Našťastie duchaprítomne pochopil, že moje nadšené mávanie rukami nad hlavou neznamená povzbudzovanie v fotení, ale práve naopak. V pravej chvíli sa dal opäť do pohybu, možno s menším počtom fotiek slovenského slumu, ale zato neboli tie fotky posledné čo urobil vo svojom krátkom živote. V lepšom prípade si mohol vyslúžiť zopár presne mierených kameňov do prilby, alebo tomahawk miestneho indiána medzi lopatkami. A predstava cestovať takmer ležato na cesťáku až do Plzne so sekerou v chrbte nieje zo série príjemných chvíľ na motorke.

V zdraví pokračujeme cez Spišskú Novú Ves, okolo vodnej nádrže Palcmanská Maša, okolo Dobšinskej ľadovej jaskyne, kde sa napojíme na slovenskú Road 66. V dedine Telgárt uznanlivo kývame hlavou nad miestnou predavačkou hríbov. Neskôr sa zhodneme, že tá veru stála, nie za jeden no možno aj dva hriechy. Čo na tom, že bola trocha viac opálená od slnka. A možno s bonusom nejakej milej pohlavnej choroby, alebo žltačky. Tie hríby by zato stáli. Aj iné v tej chvíli stálo... Aj toto je Ukr....teda vlastne.....Slovensko....

Schladíme tento zážitok s nádychom erotiky chladnou vodou z prameňa Hrona a pokračujeme na Banskú Bystricu. Predtým ešte v Brezne uvidí „dom hrôzy“, zastavuje, chystá sa znovu fotiť, ale prvý letiaci kameň ho presvedčí, že sa mu fotiť vlastne ani moc nechce. Banská Bystrica je tu a nesmie chýbať prejazd cez horský prechod Šturec, ktorý sme si vychutnali nadoraz. Ako sa chalan vyjadril, sem sa ešte niekedy vráti. Po zjazde dole do Turčianskych Teplíc, odbočujeme na Prievidzu. Dávame kebab v Nitrianskom Pravne, preberáme doterajšie spoločné zážitky, smejeme sa, aj keď ja už pomaly, ale isto začínam myšlienkami byť niekde inde.

Cítim, že posledných 100 km od domu si to všetko treba zhrnúť a vychutnať. Všetko raz končí. S chalanom sa lúčim pri Trenčíne, odkiaľ to mám domov už len posledných 40km. Idem po pamäti, takmer nevnímam okolie. Myšlienky sa vracajú na Ukrajinu, premietam si v hlave celý film. Úsmev cez slzy... Zastavujem doma. Zhasnem motor, zosadnem. Pohladkám motorku po nádrži, poďakujem. Zložím prilbu, a len tak polhodinu sedím v motorkárskom oblečení na tráve vedľa nej. Fajka zhasla. Konečná.

Dnes najazdené po Ukrajine 44 km, a po Slovensku 528 km.

Výlet, ktorý takmer nebol plánovaný, je na konci. Zážitky ktoré neboli plánované sú v zdraví prežité. Pneumatiky ktoré boli tesne pred cestou prezuté za ešte pôvodné pneumatiky!!! (Varadero je rok 2008 a na jar mal iba 12tisíc km) majú za sebou 4871 km. Za desať dní celkom slušné číslo. No išiel som si trocha zajazdiť, tak som urobil pár kilometrov navyše, aby bolo o čom písať. Aj keď ako píšem na začiatku, tento príbeh, cesta aj cestopis vznikol len náhodou. Ak sa stane čo i len pre jedného motorkára inšpiráciou budem len rád, že mnou vynaložená námaha nevyšla nazmar.

Určite bude zaujímať niekoho nejaký môj rozpočet. Priznám, že som to moc nesledoval, ani si poctivo nepísal výdavky, ako pri iných cestách, no bolo to asi takto: podľa bločkov za tankovanie som v prepočte na euro minul na benzín celkovo a zaokrúhlene 200 eur. Ostatné položky ako ubytovanie a jedlo ma stáli 180 eur. Iné položky na výdaj som nemal, žiaden servis, žiaden defekt, žiadna pokuta. Jedlo z domu som neniesol žiadne, všetko som riešil na mieste. Menil som 330eur na hrivny a 50eur na moldavské lei. Mal som so sebou 400 eur, a inak ako v hotovosti som neplatil, a v peňaženke mi po príchode zostalo 20 eur a zabudnutých 10 hrivien.

Takže zaokrúhlene môžem napísať, že 10 dní a 4871 km na Ukrajine ma vyšlo na 400 eur.

Je to veľa? Je to málo? Neviem.... Nech to každý posúdi podľa seba. Čo sa týka fotiek, viem je ich žalostne málo na dĺžku textu. No išiel som si zajazdiť a niesom veľký nadšenec fotenia, o kvalite fotiek ani nepíšem. Ak môžete ospravedlňte tento nedostatok. Viem, že textom to nenahradím, lepšie raz vidieť ako 100 krát čítať. Ak má niekto nejaké otázky, alebo nebolo niečo nedopovedané, nepresne udané, nezrozumiteľne napísané, atď. rád odpoviem, podebatujem cez „súkromnú správu“.

Ospravedlňujem sa aj za prípadné nepresnosti, pravopisné chyby a iné detaily, ktoré sa tu môžu nájsť. To je asi všetko čo som tu chcel napísať. Základ je návrat domov v zdraví, nech už je to z cesty okolo sveta, alebo z cesty okolo komína, alebo z cesty po Ukrajine.....

Tak, toto je... Vlastne bola moja cesta priatelia, aj toto je... Vlastne toto bola moja Ukrajina...

Ďakujem za prečítanie a všetkým želám šťastné návraty a pevné zdravie. Noro.