Upozornenie: Cestopis je dlhý, takže prečítanie vyžaduje viac trpezlivosti a času...

1. časť. Z domu po Bajkal

Transsibírska magistrála, vlak 002 Rossija, na trase Vladivostok – Moskva, august 2015.

V eufórii z úspešného dosiahnutia cieľa toho leta, s nadšením v reštauračnom vozni povzdvihnem „stakan vodky“ so slovami ...“a budúci rok ideme na Sachalin!“....

Samozrejme, ako to už v živote býva, nie vždy sa všetko darí podľa plánov. Alebo aj sa hovorí, že na dobré veci si musíš počkať.

Z augusta 2015, je zrazu august 2019, bývalý spolupútnik Tomáš, s ktorým sme v tom roku 2015 hľadali stratenú nevestu,Vladivostok tour 2015, alebo hľadanie stratenej nevesty má už dnes iné priority, a tak pomaly skladám mozaiku s názvom Sachalin sám. Chýba mi v nej kopa správnych kamienkov, no ako to už býva, nejako sa to utrasie samo.

Ísť konečne na ostrov Sachalin, mi rezonovalo v hlave silnejšie a silnejšie od minulej jesene. Riešil som niekoľko možností, no ani jedna sa mi nepozdávala natoľko, aby som bol spokojný.

Mám svoj konkrétny cieľ - Sachalin, a pár čiastkových cieľov – cestou, a to je teraz to podstatné. Niekto by namietal, že ísť cez celé Rusko a nenavštíviť také a onaké miesta je neodpustiteľné, no ja som už po tejto trase toho videl dosť, a primárny záujem je Sachalin, tak dúfam, že sa stretnem s porozumením.

Pri pohľade do mapy je mi jasné, že denné nájazdy budú ďaleko za hranicou príčetnosti, no inak to nevidím. Keďže som danú trasu už absolvoval a poznám ju, nemá pre mňa význam zastavovať na rôznych miestach, v mestách, obdivovať pamiatky, centrá, baby atď.

V hlave mi máta, ale iný problém, alebo ani nie tak problém ako očakávaná strata času. A to je zdĺhavý presun na východ Ruska. Už som túto cestu cez Rusko, či už po Ural, Sibír, či Ďaleký východ absolvoval niekoľkokrát, a preto som hľadal možnosti, ako ušetriť veľa dní nekonečným tranzitom.

Prvotný záujem o poslanie motorky na východ Ruska, s tým že ja tam poletím, sa stretol s komplikovanou administratívou ako aj s vysokou cenou.

Druhá varianta ako ušetriť čas bolo naložiť seba aj motorku v Moskve na vlak, a tak ako mnohí sa odviesť napr. do Irkutsku a pokračovať po vlastnej osi. No aj táto možnosť sa potom zmenila na nie príliš časovo výhodnú, ako aj finančne.

No nakoniec som aj tak na nič iné vhodné neprišiel. Hádžem preto rôzne transporty za hlavu a sústreďujem sa na získanie informácií o ostrove. Keďže mám v Rusku už aké také zázemie, pomerne ľahko mám informácie z prvej ruky ohľadom môjho záujmu, ktorým je rybačka.

Preto som začal prípravu už v zime, a to kompletnou prerábkou motorky. Moja Honda CRF 250 Rally, sa mi dostatočne osvedčila rok predtým (viď cestopis z 2018), a preto som ani neuvažoval o inej motorke.

Moje úpravy spočívali v montáži padacieho rámu, prídavného osvetlenia, voltmetra, robustného krytu motora s úložnou schránkou na náradie, pretože pôvodný plastový kryt motora je len na okrasu. Pruženie vpredu aj vzadu vymenené za progresívne, výfuk vymenený za ladený a hlavne ľahší o 4kg. Motor dostal novú riadiacu jednotku s viac otvoreným výkonom. Hlavný resp. servisný stojan som si vymyslel a namontoval tiež. Vyššie tmavé plexi je takisto super. Rôzne úložné tašky a schránky na drobnosti mi zabrali dumaním a výrobou takmer celú jar.

S výsledkom som spokojný, pretože chcem minimalizovať množstvo batožiny ktorú poveziem. Pôvodne plánované bočné tašky som zavrhol a nakoniec som sa dokázal zbaliť do horného kufra a jedného nepremokavého vaku za sebou, slúžiaceho aj ako opierka chrbta.

Motorku som išiel otestovať na Veľkú noc do Rumunska s Erbem, a boli z toho pekné štyri dni v blate, snehu, daždi, zime, ale aj v krásnom počasí s teple. No v skorú jar sa to mení z hodiny na hodinu.

K motorke som si vypočul, resp. prečítal rôzne názory. Niekto ma zniesol pod čiernu zem, niekto ma pochválil za výber. Ja ale inú motorku nemám, a s cestovaním na menšom objeme problém tiež nemám. Preto s radosťou absolvujem túto cestu s týmto malým objemom.

Administratívne ma čakala jediná vec a to vybaviť si nový pas, keďže starý bol už plný pečiatok a víz a hlavne mu v lete končila platnosť. S novým pasom mi treba aj nové ruské vízum, no toto riešim za pár dní.

Na diaľku sa lúčim s kamarátom, ktorý odchádza na svoju skoro nekonečnú cestu v prvé júnové dni (Erbe) a v posledné júnové dni sa osobne lúčim s jeho nasledovateľom ktorý odchádza v jeho stopách (BorisBasa).

Postavím motorku na stred dvora a začínam baliť. Toto mi trvá asi tri dni, keď postupne mením varianty zostavy bočných tašiek, kufra, zadnej tašky a stále dookola.

Nakoniec radikálne a nemilosrdne vyhadzujem polovicu vecí a ako som už vyššie spomínal zázrakom sa mi darí zbaliť všetko do kufra a zadnej tašky. Veľmi mi pomohla úprava motorky, keďže náradie, náhradné diely, olej, duše, atď., som uložil do novej schránky v kryte motora, ako aj v novej schránke na ľavom boku motorky, kde bola pôvodná síce pekná originálna plastová schránka, no do nej sa nezmestí takmer nič.

Ostatné drobnosti ktorým nevadí voda, som umiestnil do rôznych textilných tašiek po boku motorky a iných miestach, kde som našiel akýkoľvek vhodný priestor. Aj preto sa mi podarilo do kufra zbaliť, kompresor, nepremoky, menšiu kuchynskú výbavu, hygienu, a drobnosti ako mne osvedčené nožíky (darčeky po ceste).

Oblečenie som po mnohých skúsenostiach z minulých rokov minimalizoval na 2x trenírky, 1x ponožky, 1x nepremokavé ponožky, 2x tričko, 1x nohavice (dajú sa rozopnúť na kraťasy), 1x mikina, 1x termo oblečenie. A hotovo... Striktne sa držím hesla „čo nemám, nepotrebujem“ alebo aj „čo potrebujem to si po ceste kúpim“.

S benzínom som si starosti nerobil, síce mám nádrž „iba“ niečo cez 10 litrov, no pri spotrebe cca. 3-3,5 litra a keďže mám ešte so sebou kanister na 2,5 litra mám dobrý dojazd.

Zostalo mi zbaliť pár vecí, ako nálepky s logom mojej cesty, pár tričiek s rovnakým logom, ktoré veziem okrem nožíkov ako darček. A pre mňa vec bez ktorej už roky nevyrazím na cestu. Klobásy... pekne vysušené klobásy, ktorými sa takmer dajú zatĺkať stanové kolíky...

Z príprav by to bolo všetko, plán som mal nahrubo v hlave, a keďže v mojej technickej výbave naďalej patrí len zápisník s perom, a telefón Nokia z doby minulej, nebolo už čo riešiť.

Navigácia je pre mňa príliš drahá a zložitá vec a mapu som kedysi mal, ale som ju nevedel doma nájsť, takže som vyrazil bez mapy. Cestu poznám, no keďže ja bežne a rád blúdim, tak nejakých pár desiatok kilometrov zachádzky v mojom prípade nebude problém. Ale veď vždy je koho sa spýtať na cestu.No a na východ Ruska od Uralu je už len jedna cesta, takže sa ani nieje kde moc stratiť.

Vyrážam s vedomím a silným predsavzatím, že denný nájazd bude 1000km. Inak mi to ani v mojom časovom rozpočte nevychádza. Ak aj sa v niektorý deň nepodarí urobiť stanovených 1000km, tak sa budem neskôr snažiť tento deficit dobehnúť, lebo čas je neúprosný.

Kto sa teraz chytá za hlavu, ten to robí právom, no ja to časovo inak nevidím. S cestovaním na dlhé trasy som zvyknutý, motorka je síce len 250-ka, a 1000km denne nebude moc jednoduché, no budem sa snažiť, aby som si potom neskôr mohol dopriať nejaký ten čas na Sachalin.

...zbalené...vyrážam....

Dávam si definitívny dátum odjazdu , riešim posledné veci doma a po dlhých mesiacoch tápania v neistote sadám na motorku.

1. deň. Piatok 16. augusta 2019

Pobedim - Ubľa - Ľvov(UA) - Nesluchyv

Je ráno, všetko je už dávno zbalené, nervózny ako sánky v lete, behám po dvore, ruky sa potia...veď to poznáte. Štartujem z domu o 9.15 a po rýchlej rozlúčke vyrážam na koniec dediny urobiť prvú fotku z cesty a to je tabuľa s názvom našej dediny,

Prejazd Slovenskom volím ten najrýchlejší, severom krajiny popod Tatry, na východ Slovenska. Bežnou cestovateľskou rýchlosťou, ktorú už mám vyskúšanú s touto motorkou, sa presúvam krajinou, idem rýchlosťou 90-95km, čo mi vyhovuje. Počasie mi praje, a poobede som o 15.45 na hraničnom prechode Ubľa, tak ako vždy.

Prvý dôvod na úsmev mi pripraví slovenský policajt s otázkou „rozumieme si?“. Pýtam sa prečo a on že „máte na plexi nálepku „Сахалин 2019“..tak sme sa obaja zasmiali a o dve minúty som bol na ukrajinskej strane. Tu som vo veľmi vhodnom čase a prakticky tu niet ani kolesa. Vybavený som ešte rýchlejšie ako na našej strane. Pri výjazde odovzdávam vojakovi lístoček a on sa ma pýta „Kuda? Karpaty?“... a druhý čo stojí vedľa neho hovorí „čo nevidíš akú nálepku tam má, „na Sachalin jedet“... „k Putinu“..dodá potichu....

Nechám ich ďalej dumať nad mojou cestou, a vyrážam z hranice, aby som po 50m stál a fotil tabuľu s nápisom Ukraina, a po ďalších 300m znovu stál v obchode kde mením 100eur za hrivny a prvú fľašu kvasu. Kurz hrivny mierne stúpol, dostávam len 27,90 hrivny za euro, no zato stúpla aj cena benzínu na 31,99hrivny za liter.

Pomaly začínam hltať prvé ukrajinské kilometre cez Karpaty smerom na Ľvov. Je ešte dosť času aj na fotenie prírody ako aj na prestávku a ľahkú večeru v podobe klobásy v altánku pri ceste...byť neskorý večer už si tu staviam stan, no túto predstavu si najbližšie dni musím odpustiť, lebo bude treba točiť plynom dlho do večera každý deň.

Kochám sa cestou natoľko, že ani poriadne nesledujem kde som. Odmenou mi je spoznávanie nových ciest a miest, o ktoré práve v tejto chvíli nemám moc záujem, kvôli časovej tiesni.

Pekne napísané že? Ale realita je taká, že som debil zablúdil...100km od hranice som sa tak zamotal, že netuším kde som. V miestach kde som bol toľkokrát som sa ...stratil...

Nadávam sám sebe, ale nič mi to nie je platné, robím si zachádzku asi 50km po rôznych dedinách, až nakoniec vychádzam ha hlavný ťah Ľvov – Kyjev už za tmy. Tie kilometre ma netrápia, no tá hodina času na štve. Tankujem na obchvate Ľvova, chcem do denníka napísať pár teplých slov o sebe, ale zrazu zhaslo svetlo, benzínka kompletne zhasla, tak len obliekam niečo teplejšie na seba a hurá nočnou Ukrajinou.

Uvidím koľko sa mi bude chcieť ísť, no od rána toho mám už dosť, a tak o 23.30 keď uvidím nápis MOTEL odbočujem. Je tu plno, no „dežurnaja“ mi ochotne obtelefonuje najbližší hotel a nasmeruje na k voľnej posteli. Podľa inštrukcií asi po 100m bude kruháč, na ňom doľava a po 300m (tak bola reklama) je môj hotel. Kruháč síce bol po 100m, no hotel asi po 2km aj to dobre skrytý. No našiel som a za ľudových 350 hrivien mám 3 posteľovú izbu.

Je mi trocha zima, tak sa zohrievam asi 20 minút v sprche a potom padám na pružinový matrac, ktorý ma pri každom otočení chce vystreliť do neba ako Gagarina. No viem, že aj horšie ubytovanie býva, tak to neriešim. Zaspávam s vedomím, že budík je nastavený na 5.00 miestneho času, to znamená len asi 4 hodiny spánku.

Musím sa čo najskôr začať prispôsobovať časovému posunu, lebo to vyzerá tak že, čo deň to +1 hodina posunu...

Dnešný deň bol rozbehový, aby som sa zžil s motorkou, batožinou, zvukmi motora, nového výfuku atď.

Stanovený limit 1000km sa mi nepodarilo dosiahnuť, takže budem musieť dobiehať. No keďže očakávam dlhé rovné úseky po Rusku, tak snáď to dobehnem v nesledujúce dni. Predsa len Karpaty sú kopcovité a pekné a tak som išiel pomaly. Aj z domu som vyrážal pomerne neskoro, o 9.15, takže ak budem mať trocha vojenský režim a budem sa riadiť podľa miestneho času, nie podľa únavy a nášho času, by som mohol tú 1000 kilometrovú dennú porciu dávať ľahšie ako dnes.

A preto som dnes v prvý deň putovania najazdil „podpriemerných“ 868km.

2. deň. Sobota 17. augusta 2019

Nesluchyv - Kyjev - Troebortnoe(RUS) - Bolšoe Žirovo

Ráno je tu akosi príliš rýchlo. Spal som len 4 hodiny a zvoní budík. Musím vstávať ak mám dodržať nejaký režim. Je niečo pre šiestou a už sedím na motorke, no po pár kilometroch sa trasiem od zimy. Zastavujem a obliekam nepremoky, ktoré časom premenujem na neprefuky. Hneď mi je lepšie a prakticky v nich strávim celý deň.

Premýšľam o tom, že skúsim zistiť maximálny dojazd na moju nádrž, tak idem svojou štandartnou rýchlosťou Ukrajinou a sledujem počet najazdených kilometrov od tankovania. Vždy tankujem na maximum do plna, takže očakávam, že nejakých 300km na nádrž po bežnej ceste urobím. Pri 308km motor začína chytať vzduch a zhasínať. Takže toto je asi maximum na nádrž. Odstavujem len tak na krajnici, odmontujem kanister a nalievam.

Ani som poriadne nezačal túto procedúru a už počujem ako za mnou zastavuje auto. Nákladiak z ktorého vyskakuje šofér, dobehne so slovami, „čo je aký problém? Potrebuješ pomoc, odťah, servis?“ Zahrnie ma kopcom otázok, kým sa mi podarí mu vysvetliť, že len dolievam benzín.

Vykľuje sa z neho samozrejme motorkár, jazdí na Varadere, tak chvíľu pokecáme, trocha nechápe moju cestu cez celé Rusko, no politiku nerieši, čo som rád. Ako poďakovanie dostáva moju nálepku a podaním ruky pokračujeme ďalej. Veľmi ma ale potešila táto okamžitá pomoc na ceste.

Na najbližšej benzínke tankujem do plna aj do kanistra. Predo mnou je Kyjev, jazdou od skorého rána sa k hlavnému mestu Ukrajiny dostávam okolo obeda. Nieje príliš veľká premávka, no aj tak mi trvá viac ako hodinu, kým prejdem toto mesto a hľadám cestu smerom na Černivci.

Je už poobedie a ja som dnes v ústach nemal okrem pár múch nič. Zastavuje teda niekde popri ceste aspoň na polievku. Soljanka splnila svoju úlohu, zasýtila a zohriala. To sa ale nedá povedať o dnešnom slnku, ktoré nehreje vôbec. Zhadzujem preto nepremoky, ktoré plnili funkciu udržiavača tepla a do bundy a nohavíc vkladám nepremokavé vložky, ktoré boli doteraz v kufri. Je to citeľne lepšie, tak pokračujem.

Stretávam mladého Poliaka na bicykli, ide na Pamír, má tri mesiace cesty pred sebou. Troška závidím ten čas. Ja ho toľko nemám, tak držím plyn a aj smer Gluchiv. Tu je hraničný prechod do Ruska, no k nemu mám ešte asi 200km, ktoré mi spríjemní dážď. Nepremoky statočne nechávam v kufri a idem. Premokám celkom dosť, no na hranicu prídem akosi rýchlo, tak si ten dážď ani moc neuvedomujem. Myšlienky mi zamestnáva minuloročný problém, ktorý ma stál stratené tri dni čakania na hranici a úradoch. Dodnes nemám definitívnu odpoveď, ako to celé dopadlo, a aj preto mám mierne kŕče v bruchu z predstavy čo ak to zase bude celé zle.

Kolóna stojaca ešte na ukrajinskej strane dáva na známosť, že s rýchlosťou práce sa tu nejako nekamarátia. No ja obieham celú kolónu až k závore. Tu poprosím vojačika o lístoček a na počudovanie mi ho bez jediného slova dáva. Prechádzam do colného priestoru, pod strechu, kde prší asi viac ako mimo nej. Predsa len strecha si už niečo pamätá a dier je tu viac ako v ementále.

Okamžite pri mne stojí policajt, podávam mu pas, on mávne rukou, že ho to nezaujíma. Kolotoč otázok aký nasledoval pozná mnoho z vás... odkiaľ, kam, koľko koní, koľko stojí, koľko zarábaš, žena, deti, prečo sám,....

Prichádza iný jeho kolega, ktorému podám pas a techničák a ani od motorky nikam nemusím. O pár minút mi sám prinesie všetky doklady a ešte chvíľu hovoríme o všetkom možnom. Je nás tam už asi 6-7, je vidno, že som dnešným spestrením služby a ostatní cestujúci už na mňa pozerajú krivým okom, keďže takmer celá colnica si kvôli mne práve zobrala „fajčiarsku“ prestávku a nikto nepracuje.

Lúčim sa s nimi radšej čím skôr a obieham zvyšok áut ktoré stoja pred závorou do Ruska. Tu sa deriem zase celkom dopredu a zisťujem, že ruská strecha je oveľa lepšia. Ani kvapka vody nepretečie. Možno je to a tým, že kým som sa vykecával na ukrajinskej strane prestalo pršať...

Tu na ruskej strane ako vždy čaká byrokratický kolotoč, ktorý už mám rokmi nacvičený a všetky potrebné A4-ky papiere vypisujem so zatvorenými očami, až nakoniec sám radím miestnemu vodičovi ktorý je bezradný, kde a čo treba do ktorej kolónky napísať.

Mokré motorkárske oblečenie a malá mláka vody pod čižmami sa asi uľútostí jednému zo službukonajúcich a berie ma prednostne. Zmizne s papiermi vo svojej búdke a ja čakám na ortieľ. Tu sa rozhodne o mojom pokračovaní, alebo o pretrvávajúcom probléme z roku 2010.

O pár minút sa otvárajú dvere a ruka z nich mi kývne. Poďte dovnútra! No a som v tom po uši zase, pomyslím si. So sklopenou hlavou čakám na smutný výsledok a oznámenie o nemožnosti prechodu do Ruska. Ruský medveď len tak nezabúda a neodpúšťa resty z minulosti.

No na moju veľkú radosť, bol problém iba v nejakom mojom nečitateľnom slove a nakoniec mi táto krajina otvára svoju závoru naplno a bez ťahaníc.

Ďakujem im 100x a aj slnko sa nato celé chcelo pozrieť, tak vykuklo spomedzi oblakov pred blížiacim sa večerom. Sadám na motorku a slávnostne zdvíham do vzduchu okrem palca aj predné koleso, teda aspoň na jednom metri cesty...predsa len moja motorka moc koníkov nemá na takéto predstavenia.

Hneď za závorou, sa snažím vymeniť nejaké eurá za ruble, kurz je tu samozrejme menej výhodný ako v banke, no na rozbeh potrebujem niečo obetovať. Dostávam 68 rubľov za euro, neskôr dostávam 70-72 rubľov. Ozýva sa aj prázdny žalúdok, ktorý od včera poobedia dostal len jednu polievku. Plním ho preto pirožkami s mäsom a kapustou.

Pred sebou mám najväčšiu krajinu sveta, a ja stojím prakticky na opačnom konci, kam sa chcem dostať. Niet dôvod čakať, večer pomaly sadá na pohraničie, a ja denný limit ešte splnený zďaleka nemám. Idem pokiaľ mi to nádrž dovolí a tankujem prvý ruský benzín, cena poteší, no to je asi jediné čo zostalo v Rusku lacnejšie. Jedlo, ubytovanie a ostatné veci je vidno, že rastú každým rokom. Síce aj benzín zdražel, no v prepočte je tu za 0.50 – 0.60eur/l (august 2019).

Ukazovatele miest a iné dopravné značky, sú mojou jedinou orientačnou pomôckou. Preto sa ani ničím iným neriadim. Mapy niet, navigácia je drahá vec, to som už spomínal. Mesto Kursk je dostatočným bodom na ktorý sa držím. Tma a únava ale robia svoje a rýchlu prehliadku mesta si nechám na ráno.

Neskorý večer je celkom príjemne teplý a dobre presuší moje oblečenie za jazdy. Okolo 22.00 skúšam šťastie s ubytovaním po ceste. Rozkladať stan na pár hodín, nemá význam, strata času hľadaním miesta, ráno narýchlo baliť mokré veci atď. Na toto si nechám čas neskôr, keď už dosiahnem aspoň čiastkový cieľ mojej cesty..

Rozhodol som sa, že počas cesty budem využívať maximum možností sa rýchlo ubytovať, pospať a ešte rýchlejšie vypadnúť. Predsa len roky pribúdajú a aká taká posteľ, sprcha a pár hodín spánku je mi jednoduchšie, ako sa hrať na príliš tvrdého edvenčra každú noc v stane. Kto sa smeje, možno pochopí po 40-ke.

Prvá možnosť ubytovania, bola fajn. Voľnú izbu by mali, ale to bolo asi tak všetko. Izba bola, ale nič v nej. Keď píšem nič, tak úplne nič. Žiadna posteľ, skriňa nič. Lúčim sa preto s touto možnosťou, aj keď miestna čašníčka a dežurnaja v jednej osobe vo veku cca. 25 rokov bola veľmi dobrá, usmiata, milá, pekná.

O pár desiatok kilometrov sa na mňa usmeje nápis HOTEL 100m, a ako to už býva po 1km rozbitej cesty je naozaj akýsi treťotriedny hotel. No posteľ tu už majú. Aj motorka je kde postaviť. Preto neváham a o 23.30 končím v posteli tento deň.

Dostal som sa do Ruska a ani mi to netrvalo tri dni ako naposledy. Gratulujem sám sebe k prechodu a do denníka si zapíšem denný nájazd zase pod hranicou 1000km. No ospravedlňujem sa sám sebe, keďže som musel počas dňa prejsť aj hranicu a tá mi zobrala čosi času.

Dnešný nájazd tesne oblizoval tisícku, no nedosiahol ju. Dnes som najazdil „len“ 981km.

3. deň. Nedeľa 18. augusta 2019

Bolšoe Žirovo - Voronež - Samara - Suchodol

Vyskakujem z postele na prvé zazvonenie budíka.

Obliekam sa do minúty ako na vojne. O ďalšie tri minúty už štartujem. Je miestnych 05.15 a ja začínam tretí deň putovania a hltania kilometrov a prachu ciest.

Po pár kilometroch prichádzam do mesta Kursk, a dávam si v nedeľnom ráne pomalú jazdu mestom, obdivujúc vojenskú techniku vystavenú v strede cesty. Na viac čas nemám a neďaleké tankové múzeum by mi zobralo príliš veľa času z dnešného dňa.

Pokračujem po E38 smer Voronež, kde sa po asi 250km rozhodujem kade ísť. Buď cez Saratov, alebo kratšou cestou cez Tambov. Vyberám Tambov a neviem či robím dobre. Doprava je katastrofálna, napriek tomu, že je nedeľa na cestách je množstvo kamiónov.

Celý deň je chladno, teplota sa drží okolo 14-15 stupňov, za oblečené neprefuky sa nehanbím. Predieram sa pomaly dopredu an eskôr držím smer po cestách rôznej kvality smerom na mesto Penza. Do tohto pre mňa neznámeho mesta sa doplazím okolo 16.00. Dávam na radu miestneho motorkára a tak rýchlo ako som do mesta prišiel z neho aj vychádzam. Vraj je prejazd mestom na dobré dve hodiny, všemožne rozkopané ulice a ako „inostranec“ poblúdim a stratím čas. Tak idem radšej obchvatom mesta, ktorý je síce asi v dĺžke 40km po okolitých hlavných cestách no aspoň neblúdim a vidím jasný cieľ.

Ten má meno Samara. Keďže je len skoré popoludnie a ja už o tomto čase mám za sebou veľmi dobrých 700km, vidím reálne dnešný nájazd na prvú tisícku. No ale veď som aj šliapal do pedálov od skorého rána. Len som trikrát tankoval a zatiaľ ani nejedol. Toto napravím pri najbližšom tankovaní v nejakej putike. Celkom bežná polievka s názvom „lagman“ ma zasýti až do večera. Je to trochu ako mučenie seba samého, no času na rôzne kulinárske delikatesy niet.

Pri pohľade na kilometrovník Samara 450km, mi v tejto premávke nepripadá reálne sa do mesta dnes dostať. Pomaly ukrajujem z tej porcie kilometrov, no tak strašne plné cesty ako sú tu, som asi ešte nevidel. Jedno veľké parkovisko sa vytvorilo s prichádzajúcim večerom pred mestom Toliati. Kam oko dovidí všade samé autá značky Lada. Hnusné špinavé prostredie, veľké závody a tlačenica na každom rohu.

Aby toho nebolo málo, uzávierka cesty a prejazd centrom ako bonus. Jediné, čo sa tu neponáhľa je rieka Volga. Pomaly si tečie svojim tempom a pohľad do jej vôd je jediným svetlým miestom tohto neútulného kraja.

Darí sa mi vypadnúť až za úplnej tmy a rozmýšľam čo ďalej. Áut neubudlo, skôr naopak, s pribúdajúcou nocou ich je tuším ešte viac. Samara je na dostrel, 100km už dám. No trocha poblúdim a omylom zájdem až do samotného centra Samary. Trvá hodnú chvíľu kým sa vymotám.

K večeru sa tu neuveriteľne oteplilo, vyzliekam všetko teplé a aj okolo polnoci tu je 24 stupňov.

Avtodoroga Ural, znie presný názov cesty spájajúcej európsku a ázijskú časť Ruska. Táto cesta s označením M5 začína v Samare a jej koniec je v Čeljabinsku.

Môj dnešný koniec je na kilometri 1113 Suchodol. Je to praktické označovanie miest po ceste podľa kilometrovníka. Nemusíte si pamätať komplikované názvy miest, dedín, benzíniek atď. Stačí vedieť pod akým kilometrovníkom je označené dané miesto.

Na tomto kilometrovníku sa ma na tretí pokus darí nájsť voľné ubytovanie. Prvé dva pokusy boli beznádejne obsadené, tu je možnosť sa vyspať, síce za nemalé peniaze, no zato ako bonus mám izbu bez okna... a dostal som aj čas dokedy treba vypadnúť. Dali mi termín do 10.00 hod. Tieto skvelé podmienky ma stoja 1500rub, čo je tak veľa, že nemám ani síl protestovať. Asi aj preto, že je 01.45 druhého dňa.

Beriem toto celé vykúpenie a trest zároveň. Dostávam možnosť zaparkovať motorku v autoumyvárke, kde už parkuje nejaká veľká cestovná motorka s evidentným problémom zadného kolesa. Majiteľ vraj odišiel pred týždňom zháňať náhradné diely. Nuž veru, Rusko je veľké, pomyslel som si.

Vidina postele, sa posúva pri pohľade na otvorené dvere miestnej občerstvovacej stanice. Tu sa zmôžem na objednávku boršču a pri čakaní naň, posediačky zaspávam. Budí má rázne buchnutie tácky po stole so slovami „váš sup pažálsta“...

Nemá význam dlho vychutnávať zázrak miestnej gastronómie a o pár minút sa z posledných síl dostávam na druhé poschodie, kde za tenučkými stenami počuť každé slovo. Otváram si svoj „nómer“ bez okna, no zato klimatizácia ide na plné gule a aspoň prehluší zvuky okolospiacich.

K sprche na chodbe je to len asi 10 krokov, no tie sú nad moje dnešné sily. Pozerám na čas, je 02.30 a ja nastavujem budík na 06.00. Je tu už časový posun +2hodiny, tak sa s tým snažím bojovať. Na spánok si nechávam slabé štyri hodiny, no ako to už teraz vidím budík si ráno posuniem o pár minút.

Čierne tričko má biele mapy od soli, neklamný znak potreby prvej výmeny, alebo aspoň prepratia v rukách. No v tejto chvíli, už mi to je srdečne jedno.

Vyzliekam nohavice a čižmy a ráno sa zobudím s jednou ponožkou na nohe a druhou v čižme. Sily došli v priebehu procesu vyzliekania. Aspoň, že som zaspal a zobudil sa v posteli, keď už som si ju draho zaplatil na tých pár hodín.

Dnešný deň nebol ničím výnimočný, bol ťažký na premávku, nie príliš dobré cesty, ani krajina moc nemala čo ponúknuť. V budúcnosti by som už túto trasu nechcel absolvovať. Išiel som touto cestou už pred rokmi a dnes, no a stačilo. Osobne neodporúčam, pre vyššie opísané ťažkosti spojené hlavne s frekvenciou dopravy.

Napriek tomu sa mi v tento deň aj vďaka tomu, že som vyrážal skoro ráno a vydržal do hlbokej noci podarilo prejsť dosť podstatných 1314 kilometrov.

4.deň. Pondelok 19. augusta 2019

Suchodol - Ufa - Čeljabinsk - Miškino

V hlave počujem nejaké kroky. Rozlepujem oči a snažím sa zorientovať. Nie nie sú to kroky, je to dupot detských topánok a krik. Nikto tu nehľadí na ostatných ubytovaných, a tak spoza zatvorených dverí na rozcvičku hlasiviek, spúšťam príval slovenských nadávok. Zázrakom je zrazu ticho. No spánok už nehrozí.

Pozerám, že som spal štyri hodiny. Obliekam sa až po vlažnej sprche ktorá ma preberie. Motorka čaká v umyvárke, a tak neodolám a trocha ju umyjem. Obetujem ešte pár rubľov na rannú polievku a o 9.00 miestneho času vyrážam, na ďalší deň plný kilometrov a smogu z dymiacich Kamazov.

Smer je jasný, pohorie Ural a predtým mesto Ufa. Ukrajujem dopoludňajšie kilometre a pred Ufou ma poteší nový obchvat mesta, ktorý mi ušetrí dobrú hodinu. Za mestom začínam pomaly stúpať do kopcov. Na benzínke stretávam starú Africu Twin a chalana čo má podobný smer ako ja. Vracia sa domov do Jakutska. Prehodíme pár slov a pokračujeme každý svojim tempom.

Pohorie Ural je pre niekoho predstava obrovských hôr, no realita je taká, že sa jedná o rozsiahle pohorie, čo sa týka tak dĺžky ako aj šírky a prejazd ním je príjemným spestrením. Pekné zákruty, stúpania, klesania, pekné výhľady.

Jediné čo tu kazí dojem, je množstvo pomaly idúcich, no zato veľmi dymiacich nákladných áut. Čierny dym a smrad spáleného brzdového obloženia, ma sprevádza týchto približne 200 kilometrov, kým sa dostanem do ázijskej časti Ruska.

Tento medzník som zase minul. Prechádzal som cez túto oblasť už niekoľkokrát, no odfotiť sa na tomto mieste, sa mi podarilo len raz. Toto miesto je na malom parkovisku, v obložení predajcov rôznych nezmyslov a kopov odpadu. Dosť smutné nato, že sa jedná o dosť podstatný medzník.

Občas pri ubratí plynu počujem divný zvuk a tak nasleduje kontrola, ktorá ma nasmeruje k reťazi. Akosi sa začína rýchlo naťahovať, tak ju trocha šponujem a pokračujem. No začínam uvažovať či bolo dobré riešenie nechať novú reťazovú sadu doma...

Pohorie Ural nechávam za sebou a pred sebou mám ďalšiu dymiacu atrakciu. A ňou je mesto Čeljabinsk. Obrovské priemyselné mesto, za II. svetovej vojny zohralo dôležitú úlohu, keďže až sem nedoleteli nemecké stíhačky a miestne traktorové závody dodávali ťažkú techniku priamo na neďaleký front.

Ja bojujem na svojom fronte, obchádzam toto mesto veľkým obchvatom, ktorému dominujú nekonečné komíny a závody, ktoré tvoria prakticky ďalšie mesto v meste. Blíži sa večer, a ja mám za sebou už dosť veľkú dennú porciu. Doteraz mi počasie prialo, no čierne oblaky a blesky mi dávajú vedieť, že zmoknem.

Dážď ma začína chladiť s večernou tmou. Ide sa ťažko, cesta je dosť zlá, asfalt je zlý, jamy sú plné vody. Skúšam nejaké ubytovanie, ktoré vidím po ceste, no cena je príliš vysoká a tak pokračujem nocou.

Schladzuje sa na 12 stupňov, čo je v daždi a tme ďalší dôvod ukončiť deň. Je to tu celkom pustatina, takmer žiadna civilizácia, a tak mi príde veľmi vhod síce slabo osvetlená, ale zato cenovo prístupná „gastinica“. Starší pánko, ktorý tu je ako dievča pre všetko, mi ponúkne ubytovanie za 500rubľov a k tomu aj niečo pod zub. Nič viac nepotrebujem a končím tento deň.

Nič nezvyčajné, nič ohromujúce sa dnes nestalo. Je za mnou ďalší deň tranzitu, som úspešne v ázijskej časti Ruska a čaká ma Sibír. No uvidíme čo prinesie zajtrajšok. Dnešný deň končím pod mojim stanoveným limitom. No je to aj kvôli tomu, že prejazd Uralom trvá niekoľko hodín a kolóny nákladných áut to celé veľmi spomalili.

Dnešný som preto neprekročil tisícku a skončil som na stave 896 kilometrov.

5. deň. Utorok 20. augusta 2019

Miškino - Išim - Omsk - Kalačinsk

Ráno je síce studené, ale zato obloha je ako pozametaná. Po včerajšom daždi zostali len mláky plné vody. Budík ma zobudil o 5.00 miestneho času. Nachádzam sa v ďalšom časovom pásme, takže si posuniem hodinky o +3 hodiny.

Štartujem a po pár kilometroch si kvôli chladu obliekam neprefuky. A zostávam v nich celý deň, pretože dážď ma stretáva o pár minút znova. Obloha je zase čierna a moknem. Takto to pokračuje až po mesto Kurgan. Tu som si chvíľu nie celkom istý. Pamätám sa, že na kruháči musím ísť doľava smerom na mesto Išim, no akosi nie a nie ten kruháč nájsť. Trocha som sa unáhlil a ten správny kruháč sa nachádza o 110km ďalej, pri meste Makušino. Holt v Rusku sú niektoré vzdialenosti úsmevné.

Prichádzam na to správne miesto, no pre neznalých je tu dosť veľký chyták. Kto sleduje dopravné značenie a pokračuje smerom na mesto Omsk, tak ako mu značky ukazujú bude sklamaný. Problém je v tom, že cesta E30, vedie cez územie Kazachstanu, čo znamená dvakrát prechod hraníc. A ten kto by mal len jednovstupové vízum by sám sebe vystavil stopku v ďalšom cestovaní Ruskom.

Preto treba mať na pamäti že sa treba držať cesty smerom na mesto Išim. A aby toho nebolo málo, aj táto cesta má označenie E30. No pre toho kto sa riadi navigáciou a inými výdobytkami techniky tento problém odpadá. A takých ako ja, čo jazdia len po pamäti,bez mapy a pýtajú sa dobrých ľudí po ceste kadiaľ ísť, asi moc nieje... takže im táto rada príde možno vhod.

Cesta Makušino – Išim sa asi zastavila v čase. Je rovnako zlá, rovnako rozbitá, rovnako nezáživná ako pred rokmi. Zaspatá oblasť, kde len vietor fúka do očí dávky prachu z kazašských stepí. Týchto nekonečných približne 200 kilometrov mi trvá prejsť viac ako tri hodiny.

Aj miestny bufet, kde sme pred rokmi obedovali sa nezmenil, len pôsobí o pár rokov viac ošumelo. Táto obchádzka toho výbežku Kazachstanu mi trvá do neskorého popoludnia. Mesto Omsk mám od obednej prestávky vzdialené asi 350 kilometrov, a tak len tankujem a podvečer toto mesto nechávam so zapadajúcim slnkom za sebou.

Večer to ďalšom tankovaní, sa za mnou objavuje nejaká motorka, a tak mám neznámu spoločnosť na najbližších 250 kilometrov, ktoré dávam bez zastávky až do momentu kedy musím zase tankovať. Tento jav sa mi opakoval často počas mojej cesty, prakticky ak nebol dôvod zastavovať, išiel som od tankovania po tankovanie, čo bývalo podľa danej spotreby 230-300 kilometrov.

Môj spolupútnik posledných kilometrov musel tiež tankovať, tak sme prehodili pár slov o tom kto kam ide, tak ako vždy s každým. Keďže bola už takmer polnoc, tak riešim zistiť situáciu vo vedľajšej budove s vysvieteným nápisom MOTEL.

Na parkovisku stojí nová Africa Twin 1000 s ruskou ŠPZ. Chlap si práve vybaľuje veci a rovno mi hovorí, že zobral poslednú voľnú izbu, no ale ak mi nevadí, tak kľudne môžem prenocovať s ním, keďže má dvojposteľovú izbu. Beriem túto veľkorysú ponuku podaním ruky a zoznamujem sa s Romanom z Čeljabinska. Vracia sa z Altaju kde jazdil tri týždne.

Dlho do noci sedíme v miestnej jedálni a preberáme motorkársky život. Spať si líham až okolo tretej ráno, s tým že budík je nastavený na šiestu. Viem, že je to veľmi málo spánku, ale musím sa uskromniť.... Choď! Budem Ťa čakať!

Dnešný deň bol výživný, tak ako na najazdené kilometre, ako aj na zmeny počasia, kvalitu ciest a hlavne začínajúce nekonečné roviny.

Aj preto sa môžem pochváliť denným nájazdom ktorý plní môj pioniersky záväzok....

Dnes som najazdil 1076 kilometrov.

6. deň. Streda 21. augusta 2019

Kalačinsk - Novosibirsk -Kemerovo - Mariinsk

Zvoní budík, otváram oči a vidím len tmu. Z tej tmy sa ozve hlas na ktorý sa strhnem.

Hlas sa len spýta, "padjom?"(vstávame?). Rozpamätávam sa až po pár sekundách, hlas patrí Romanovi, a je to taký nezvyk spať v jednej miestnosti s niekým.

Zmohol som sa len na krátku odpoveď, „dajme ešte polhodinu“...

Táto noc bola zase veľmi krátka a vlastne až ráno som si uvedomil, že bola kratšia o ďalšiu hodinu, keďže som sa dostal do časového pásma +4 hodiny.

Nakoniec vstávame až o hodinu a pri rannej mliečnej kaši s čajom rozoberáme nočnú nedokončenú debatu. Platím polovicu ubytovania aj keď Roman namieta, že nič nechce. Meníme telefónne čísla, adresy a dostávam ponuku, kedykoľvek na návštevu Čeljabinsku.

Roman, ako sám o sebe tvrdí, sa v 90-tych rokoch „zahojil“ predajom konzerv, keď so svojou ženou obchodovali s týmto artiklom vo veľkých množstvách a na dôchodok mu už stačí to čo má.... Ja si spomeniem na svoje tri konzervy pašteky Pali, ktoré veziem so sebou z domu a dnes jednu slávnostne otvorím pri príležitosti prejazdu tretím najväčším ruským mestom ktorým je Novosibirsk.

Štartujem mojich 250 kubíkov a kývam na pozdrav Romanovi, ktorý sa zjavne domov neponáhľa, keďže má pred sebou posledný deň svojej cesty.

Dážď si ma počkal presne kilometer od štartu. No už pred štartom dňa som si rovno obliekol neprefuk, aj kvôli tomu, že je tu zima ako na Sibíri. No veď aj na Sibíri som. Dážď ma s prestávkami sprevádza až do Novosibirsku, kde prichádzam okolo obeda.

Ak chcete zažiť nekonečné roviny, kde naozaj nedovidíte za obzor, tak cesta medzi mestami Omsk a Novosibirsk, je pre vás ako stvorená. Ťažko sa to opisuje slovami, no taká pustatina a rovina ako je tu, sa len tak nevidí. Stovky kilometrov absolútne rovno, rovno, rovno. Kam len oko dovidí nieje nič....

Cesta po Novosibirsk ale bola aj veľmi špinavá kvôli opravám a motorka je takisto jeden kus blata. A to som nejazdil žiaden terén. Pred Novosibirskom poučený z predchádzajúcej návštevy, si dám dobrý pozor nato, aby som správne trafil cestu na obchvat a nestratil dve hodiny blúdením ako pred rokmi.

Celkom sa mi to darí, no náladu mi kazí nepríjemný zvuk od reťaze. Znovu ju napínam, no je jasné, že má svoje dni zrátané a bude treba niekde hľadať jej náhradu. Na tento úkon si netrúfam skúsiť to priamo v Novosibirsku, pretože predstava hľadania motoshopu v tomto meste, bez akejkoľvek mapy, navigácie, by znamenalo stratu veľa veľa hodín.

Spôsobom sebe vlastným „nejako bolo, nejako bude“ pokračujem a ďalšiu ruskú veľrieku Ob nechávam za sebou spolu s Novosibirskom.

Pri výjazde z obchvatu mám prvý a posledný raz polokontakt s políciou. Píšem polokontakt, pretože hliadkujúci policajt ukázal svojou čarodejníckou čierno-bielou paličkou smerom ku mne. No urobil to tak nedbalo a tak ležérne, akoby znudene odohnal muchu. A tak som to vyhodnotil tak, že som presvedčil sám seba, že som ho vlastne ani nevidel a pokračoval som ďalej. Z jeho gesta nebolo nič jednoznačné a ani neurobil, žiaden pohyb smerom ku mne, tak som sa ani ja neunúval urobiť pre neho čo i len malé ubratie plynu.

Pohľad do spätného zrkadla ma utvrdil o správnosti môjho konania, pretože žiadne majáky za mnou neblikali a tak som pokračoval smerom na mesto Kemerovo. Do tohto mesta mám asi 250 kilometrov a poobede okolo 15.00 prechádzam cez toto veľmi pekné mesto. Nemá obchvat, no centrum sa mi veľmi páčilo.

Skúšam sa pýtať dvakrát miestnych vodičov, z toho raz policajtov počas čakania na semafore, či nevedia poradiť, nejaký motoshop. No žiadna odozva. Pri výjazde z mesta ma len tak napadne sa spýtať v autoservise okolo ktorého prechádzam.

Alexander je majiteľ autoservisu a stretávam ho hneď vo dverách. Myslím, že mi šťastie prialo, lebo ma víta slovami „ja som mal Africu a Transalp“... Ani som nemusel otvárať ústa a už videl dôvod mojej návštevy. Ďalšie jeho slová boli „potrebuješ novú reťaz – ideme nato!“

Behom 10 minút organizuje pátraciu akciu s názvom „reťazová sada, teraz a hneď!“. Riešil to telefonátmi typu „Ahoj, tvoj syn študuje a žije v Prahe? Tak je tu chalan zo Slovenska – to je vedľa Prahy, a potrebuje novú reťaz, zožeň! Hneď!....

Žiadne slová ako prosím, ďakujem. Len strohé príkazy. Tieto jeho krátke telefonáty boli štyri a do 10 minút mal 5 telefonátov od ponuky na moje ubytovanie v miestnom klube, môj okamžitý bezplatný odvoz aj s motorkou odťahovkou z jeho servisu do iného klubu, večerný dovoz inej reťazovej sady z Novosibirska, a na viac som sa radšej už nepýtal.

Reťazové sady sa v meste podarilo zohnať takmer okamžite, z dvoch miestnych motoklubov už smerovala prvá pomoc v podobe niekoľkých motospojok za mnou, bez možnosti akokoľvek oponovať. Alexander situáciu vyhodnotil a opísal ako veľmi kritickú, keďže „inostranec iz Slovákii“ ide na Sachalin a treba mu pomôcť! Nie o hodinu, nie zajtra! Teraz! Hneď! Okamžite!

Bolo to celé tak šialené, že mi to ani mozog nestíhal spracovávať. Kvôli ušetreniu môjho času sa nakoniec rozhodlo, že sa všetci stretneme v miestnom motoservise, kde budú o všetkom informovaní, kým tam dorazíme.

Dostal som pred seba sprievodné vozidlo, ktoré počas našej cesty mestom porušilo snáď všetky pravidlá cestnej premávky, a ak by malo na streche majáky a húkačky asi by použilo aj tie. Veď posúďte sami. Jazda po chodníku, skratka cez trávnik nie sú celkom bežným spôsobom jazdy mestom.

Príjazd do motoservisu bol ako zo zlého sna. Čakalo ma tu niekoľko motoriek, a 6 miestnych členov.

Jediné čo som mohol ja urobiť bolo podať si s každým ruku. Motorku mi okamžite vytrhli z rúk a dvaja mechanici čakajúci už s pripraveným náradím sa dali do práce. Bolo mi jasné, že moje akékoľvek protesty by tu boli zbytočné, a tak sa aspoň snažím vyhovoriť z ponúkaných možností dnešného večera.

No musel by som tu zostať asi tak 3 dni, aby sme všetko stihli čo mi ponúkli. S obrovskou vďakou im vysvetľujem môj časový rozpis, čo plne chápu, no hneď začínajú o mojej ceste informovať svojich kamarátov v mestách po ceste.

Krasnojarsk, Kansk, Irkutsk tu sú 24 hodín na telefóne a v každom z týchto miest sa o mňa postarajú, len sa stačí ozvať, že som prišiel.

Dostal som sa k motorke aspoň na chvíľu a len tak mimochodom sa spýtam, či majú aj olej na doliatie, taký aký potrebujem do môjho motora. Sekunda ticha a okamžite krik. Ivááááán, davaj dva litre oleja a pozri aj filter! Ja sa snažím vysvetliť, že som zatiaľ prešiel len asi polovicu predpísaného limitu kilometrov, no nieje mi to nič platné. Starý olej už vyteká do vaničky.

Radšej som mal byť ticho. A tak sa len zapájam do rozhovoru s miestnymi. Samozrejme sa všetko točí okolo cestovania. Snažím sa byť vďačný aspoň mojimi nálepkami a nožíkmi. Po expresnom servise reťaze a oleja, sa dostávam k plateniu.

Na pôvodnú cenu dostávam zľavu, na tú zľavu dostávam ďalšiu zľavu ktorá sa ale nepáči jednému z prítomných a preto dostávam túto druhú zľavu ešte raz a vyššiu. Už fakt nemám slov a cítim sa trápne.

Snažím sa vypadnúť čím skôr, vychádzam z predajne a motorka nikde. Chytá ma panika, obzerám sa dookola. Prichádza jeden z motorkárov a hovorí mi, „snáď si nemyslel, že s takou špinavou motorkou ťa pustíme preč“... Motorka bola práve na umyvárke v suteréne, kde ju umýval miestny chalan a nejaká modelka. Teda neviem kto bola, ale vyzerala ako z časopisu...

Motorka je umytá, ešte kontrola tlaku v pneumatikách a môžem sa zaradiť do kolóny. Do kolóny? Ano, veď ťa musíme vyprevadiť z mesta! Tak toto mi už len chýbalo, delegácia zo Slovenska tu zase bude zastavovať dopravu a robiť ostudu. Protestovať nemá význam.

Nakoniec, ale výjazd z mesta bol v rámci normálu, zastavujeme sa ešte u môjho „záchrancu“ Alexandra, ktorému ďakujem a ako vždy dostávam pozvanie „kedykoľvek sa zastav keď pôjdeš okolo“...

Je podvečer a ja sa snažím dohnať zameškané kilometre. Len tankujem a snažím sa nezaspať. Chlad ma ale drží v stave bdelosti. Teplota klesá a klesá. Okolo polnoci je len 7 stupňov. Mám oblečené všetko čo so sebou veziem. Keďže toho je málo, tak mám na sebe tričko, nátelník s dlhým rukávom, bundu a neprefuk. A na noc som použil aj reflexnú vestu.

Cesta je veľmi pustá a pri prejazde do Krasnojarského kraja si posúvam čas zase o hodinu, +5hodín. Kraj sa začína trocha vlniť, čo je po dvoch dňoch jazdy po takmer rovine vítaným spestrením. No keďže je už hlboká noc neužijem si to, tak ako cez deň.

Nočné tankovanie o 01.30 a susediaci nonstop bufet s vidinou teplej polievky na zohriatie mi prinášajú nakoniec aj nečakaný nocľah.... „ujútny nočleg“ v preklade „útúlný nocľah“ je skôr názov na pobavenie. Majiteľ má určite zmysel pre humor, no zamrznutý motorkár zo Slovenska sa rád zloží na pár hodín v druhej polovici kontajnera. V tej prvej totiž spí zamrznutý motorkár z Moskvy, ktorý smeruje domov z Mongolska, ako sa ráno od neho dozvedám.

Riešenie jednoduché no účinné. Obyčajný lodný kontajner doplnený o dve okná a jedny dvere a ubytovanie pre 8 osôb je hotové. Rozdelené na dve miestnosti s dvojposchodovými posteľami. Cena za tento komfort bola 600 rubľov a v cene bol aj elektrický ohrievač, ktorý veru bol v maximálnom výkone do rána.

Dnešný, deň bohatý na zážitky, končím napriek strate niekoľkých hodín kvôli výmene reťaze síce s podlimitným, no napriek všetkým vyššie opísaným dôvodom s dobrým nájazdom 945 kilometrov.

7. deň. Štvrtok 22. augusta 2019

Mariinsk - Krasnojarsk - Kansk - Nižneudinsk

Rozmrazený sa zobúdzam na zvuk budíka o 6.00. Rozmýšľam nad rannou polievkou, ale prostredie a pohľad do kuchyne ma od tej pohromy ušetrí. Nazvem to tak jemne „hygiena tam bola žalostná“.

Sadám preto na motorku a to rovno dobre oblečený. Je zima, len 6 stupňov a po pár hodinách spánku, viem prečo to tak cítim. Jednoducho telo neoklameš.... únava... začína sa prejavovať spánkový deficit, ako aj odjazdené denné porcie kilometrov... raz darmo....20rokov už dávno nemám. No viem, že vydržím.... Choď! Budem ťa čakať!

Ranné cesty sú na prerušované častými semaformi, kvôli opravám ciest. No nový čierny asfalt sa tiahne stovky kilometrov. Je to príjemné ísť po novej ceste bez dier, vyjazdených koľají, atď. A na semafore vždy celú kolónu obehnem, takže som na pár minút vpredu a užívam si prázdnu cestu predo mnou. Ale len do chvíle kým ma zozadu nezačnú všetky tie autá dobiehať. Predsa len idem bežne rýchlosťou len 90-95km/hod. Ale mne to nevadí. Užívam si tento deň veľmi. Cesta sa konečne trocha kľukatí, pribudla zeleň, lesy, hory. Neklamný znak, že sa blížim ku Krasnojarsku.

Na parkoviskách popri ceste vidím predávať kože z medveďa. Zastavujem a chvíľu obdivujem. No po otázke či „nekúpim“ nejakú za výhodnú cenu odchádzam. Je to tu jeden hnusný biznis, je mi jasné, že pôvod týchto koží nieje legálny. Predstava stretnutia s touto šelmou je nie príliš príjemná, no na druhej strane mi je tých zvierat ľúto, pretože ich život skončil len kvôli pár tisíckam krvavých rubľov...

Mesto Krasnojarsk, je jediné veľké mesto ktoré som na mojich cestách na východ ešte nenavštívil. A takto tomu zostalo aj počas tejto cesty. Číslo R255 je číslo cesty, ktorá sa pred mestom stáča doľava a dlhým stúpaním pomaly obchádzam toto veľké mesto. Z diaľky vidím siluety centra, a jediným svetlým momentom, je pohľad to temných vôd ďalšej ruskej veľrieky menom Jenisej.

Pohľad na tečúci Jenisej je fascinujúci, aj preto, že táto rieka je zamrznutá 8 mesiacov v roku. Je to ťažko predstaviteľné, že prakticky väčšiu časť roka je pod ľadom. No v auguste našťastie vidím vo vode plávať celé stromy, ktoré obyvateľstvo žijúce na jej brehoch jednoducho vyloví a použije na kúrenie.

Snažím sa zastaviť a urobiť si pár fotiek, ale nekompromisný hlas z ampliónu a prenikavá siréna ma nútia pridať plyn a z fotiek nič nebude. Jednoducho, ochrana mosta na začiatku a konci mosta nič také nepripúšťa.

Tak sa aspoň zastavím a prehodím pár slov s chalanom na bicykli. Máme spoločný cieľ – Sachalin. Ale on má do cieľa ešte dva mesiace cesty. Vyrazil v júni z Moskvy a ide na Sachalin do práce, ako mi tvrdil. Vraj začína pracovať od októbra. Vraj sa pred niekoľkými dňami stretol s iným bicyklistom na ceste okolo sveta. Vraj ho určite stretnem.

Neskôr poobede naozaj stretám chlapa okolo 60 rokov z Rakúska. Ide cestu okolo sveta. Má rok času. Po rusky nevie okrem vety „ľutujem nehovorím po rusky“...a s nemčinou si tu moc nepomôže, a po anglicky vraj miestny vedia veľmi málo. No nič z toho mu neubralo na úsmeve a dobrej nálade. Mal som z neho veľmi dobrý pocit, taký optimista, uvoľnený, spokojný....

Cesty sú naďalej viac ako dobré. Neuveriteľne si dnešný deň užívam, zatiaľ najpohodovejší deň putovania. Počasie sa okolo obeda umúdrilo a je príjemne teplo, sucho, slnečno. Dávam krátku prestávku na polievku a do neskorého večera hltám ďalšie stovky kilometrov. Ani sa mi akosi nechce dnešný deň končiť, no je už fakt veľmi neskoro a tak pri pohľade na nápis „gastinica“ odbočujem, no je zatvorená. Pokračujem pár kilometrov a druhý pokus je úspešný. Dostávam za 500 rubľov komfortnú izbu, všetko nové, čisté, voňavé. Teda okrem mňa...

Pri pohľade na hodiny na stene zisťujem, že som dnešným dňom bol zase ukrátený o hodinu a preto si posúvam hodinky zase o hodinu dopredu +6 hodín mi naznačuje, že som už v Irkutskej oblasti.

Dnes už idem spáchať hygienu trocha dôkladnejšie. Čierna voda ktorá zo mňa tečie a hlavne z mojich vlasov je fakt čierna ako ten nový asfalt v Krasnojarskom kraji, po ktorom som dnes jazdil, na ktorom som strávil jeden krásny motorkársky deň bez starostí, problémov atď.

A v tento deň som prešiel pohodových 986 kilometrov.

8.deň. Piatok 23. augusta 2019

Nižneudinsk - Irkutsk - Sljudanka - jazero Bajkal

Vstávam síce skoro, no pospal som skoro šesť hodín, čo je za posledné dni úspech.

Pohľad do zrkadla ale hovorí niečo iné. Oči mám ako mýval krížený s rozšliapnutou žabou. Dnešný cieľ je jasný a je to taký menší Everest mojej cesty. Jazero Bajkal a jeho chladné hlboké vody. Mám k nim asi 400 kilometrov, a keďže mám prakticky „k dobru“ šesť hodín, ktoré som „stratil“a bol ukrátený“ kvôli časovým pásmam, tak ak stihnem prísť za tých šesť hodín k brehom Bajkalu, tak to znamená, že z domu som sa na Bajkal dostal za celkovo týždeň... 7 dní...

Možno sa to číta zvláštne, keď sa povie Bajkal za týždeň na malej 250-ke.... Vzdávam týmto predčasne hold súdruhom z Hondy dobre tú CRF-ku urobili....okrem toho mám aj iné palivo s vyšším oktánovým číslom ktoré ma ženie dopredu.... Choď! Budem ťa čakať!

Ranný odjazd mi na pár minút skráti prichádzajúci motocykel, no posúďte sami na čom sa tento Japonec vybral do sveta. Pamír, a domov...tri mesiace na tejto 125-ke. Klobúk dole pane!

K Irkutsku ma delia dve tankovania, no silný protivietor mi zdvíha spotrebu na 3,5litra, čo sa mi nepáči, ale nič s tým neurobím. Mesto Irkutsk už poznám dobre a preto návštevu vypúšťam. Obchvat Irkutska je takisto po novom asfalte, a nádherné zákruty, stúpania, klesania a iné atrakcie, ma tešia celé dopoludnie.

A konečne! Modrá nekonečná hladina na ktoré sa pozerám z vrcholu kopca. Bajkal! Pre niekoho konečná, pre mňa len čiastkový cieľ mojej cesty. Spúšťam sa pomaly dole a na dnes sa prestávam ponáhľať. Som tu predsa! Zhora fotím a dole stojím. Prvé miesto ktoré treba po zostupe z hôr navštíviť je Sljudjanka.

Nedá sa prehliadnuť jej obrovská tržnica po ľavej strane. A ponuka je tu jediná... ryba menom sih omul.... alebo inak omul bajkalský, skrátene len omul. Táto endemitná (pôvodná) ryba Bajkalu, ktorej stavy boli kritické hlavne v 60-tych a 70-tych rokoch, je chrbticou ekonomiky tohto regiónu. Jeho lov je regulovaný, no napriek obmedzeniam sa loví a predáva na mnohých miestach, či už oficiálne, alebo menej oficiálne.

Sljudjanka a jej tržnica so všadeprítomným a špecifickým dymom preto musí byť dostatočným dôvodom na zastávku a ochutnávku tejto ryby. Omul údený, či už chladným alebo horúcim spôsobom údenia, priamo pred vami vybratý z udiarne, je gastronomická lahôdka miestnej kuchyne. Nič nemení fakt, že hodinová zastávka na tejto tržnici zabezpečí, že vás odev a vlasy budú „voňať“ udiarňou a omulom ešte aj na druhý deň.

Ochutnávam z oboch spôsobom údenia a po polhodine pokračujem. Brehy jazera sú ale plné. Teda myslel som tým cesty. Turistov je tu veľa, a aj ceny všetkého sú tomu priamoúmerné. No mne stačí len pár litrov benzínu a počasie bez dažďa.

Cestovnú rýchlosť upravujem na maximálne 60km. Jeden krajší úsek ako druhý. Fotím, stojím často, vychutnávam každý meter cesty. Aspoň nejaká odmena za ten týždeň cesty.

Snažím sa nájsť miesto kde som pred rokmi kempoval a toto miesto sa mi podarí poobede nájsť. Dnes to tu vyzerá inak, pribudli ploty a zákazy, no podarí sa mi dostať až na breh jazera na rovnaké miesto, kde sme s kamarátom Tomášom kedysi trávili deň... teda ak si dobre spomínam, ja som jedol omula za omulom a on tabletku za tabletkou...na Sibíri dostal úpal... málo pravdepodobné no vtedy sa to naozaj stalo...

Rozpomeniem si na neďaleký obchod s potravinami a po pamäti ho nachádzam. Na stenu obchodu vedľa vyblednutej nálepky z minulej cesty, lepím novú nálepku z terajšej cesty a v obchode kupujem niečo na večeru a raňajky. Okrem iného tu majú výbornú čapovanú limonádu.

Cestou k jazeru ešte pre istotu kupujem dvoch omulov, no tieto neboli také dobré ako tie ktoré som kupoval v Sljudjanke. Miesto kde plánujem rozložiť stan, ale momentálne okupuje miestna mládež, ktorej som stredobodom záujmu.

Pojazdný bankomat zo Slovenska, to vo mne vidia a preto mi hneď ponúkajú na predaj, maliny, šišky, huby a tak. Poďakujem a na oplátku im darujem pár nálepiek a dva nožíky. Hádam nimi nebudú robiť v noci diery do môjho stanu...

Stan... idem ho rozložiť po prvýkrát počas cesty...už som to spomínal... nemám už 20 rokov a preto som doteraz bral posteľ pred stanom. Na stan si hľadám miesto trocha v závetrí, pretože na buran ma upozorňovali už pred rokmi. Buran sa nazýva vietor, ktorý duje na brehoch Bajkalu a rád si zoberie so sebou všetko možné. A berie to silou uragánu a bez varovania. Preto staviam stan za stenou z krovia, ktorá ma čiastočne ochráni.

Pri stane v závetrí sa dá v pohode sedieť v tričku, ale o pár metrov ďalej pri Bajkale už fúka chladný vietor, a tak kúpanie obmedzujem vstupom do jeho chladných vôd len po kolená.

Vlaky mi jazdia kúsok od stanu... nepretržite celú noc...

Podáva sa večera, za ktorú by som sa nemusel veru hanbiť, keby ňou chcem pohostiť. A keďže sa nieje pred kým hanbiť a koho hostiť, (asi preto že som tu sám),...večeru zhltnem za pár minút a obliekam prvú vrstvu oblečenia. Po oblečení druhej vrstvy fotím zapadajúce slnko a nieje na čo čakať. Únava a chlad dávajú znamenie o nutnosti oddychu. Zaliezam do stanu a s pribúdajúcou tmou a silnejúcim vetrom trasúcim stenami stanu zaspávam.

Niekto by asi namietal, že byť na takomto úžasnom mieste a spať o ôsmej večer v stane je trestuhodné, no po týždni jazdy a faktu, že som tu sám, a nieje s kým sa podeliť o dojmy a pocity ma nič lepšie nenapadlo....

Som zase po rokoch na Bajkale...za týždeň z domu na Bajkale... a to mi v tejto chvíli nikto nezoberie....tak ako mi nikto nezoberie dnešných 551 kilometrov, ktoré som si pripísal na účet.

2. časť. Od Bajkalu po Sachalin

9. deň. Sobota 24. augusta 2019

Jazero Bajkal - Ulan Ude - Čita - Novoberezovskoe

Ráno na brehoch Bajkalu, je jedno z najkrajších prebudení aké môže byť. Spal som 10 hodín a cítim sa výborne. Slnko už vyšlo a pomaly suší môj stan, a neďaleko visiace tričko, trenírky a ponožky, ktoré som včera opral v pračke menom Bajkal.

Dojedám zvyšok včerajšej večere pre dvoch. Balím a vyrážam až o deviatej, čo je zatiaľ najneskorší štart mojej cesty.

Idem cestou ktorá je v sobotu plná a preto si neviem tak dobre vychutnať výhľady ktoré krajina ponúka na modrú hladinu jazera.

Po dvoch hodinách jazdy sa lúčim s touto takmer nekonečnou vodnou plochou po ľavej strane. Pred sebou mám cestu ktorá kopíruje rieku Selenga. Proti prúdu tejto rieky sa po 200 kilometroch dostávam do mesta Ulan Ude, ktoré je hlavným mestom Burjatskej republiky.

Toto mesto, pôvodne len vojenská pevnosť na sútoku spomínanej rieky Selenga a Uda sa kedysi volalo Verchneudisnk a bolo v 17.storočí založené ruskými kozákmi. Mesto by bolo asi len bežným ruským provinčným mestom, nebyť Transsibírskej magistrály, ktorá prechádza týmto mestom, a zároveň tu začína aj Transmongolská magistrála smerujúca cez Mongolsko do čínskeho Pekingu.

Okrem dopravného uzlu je Ulan Ude známe mesto aj svojou atrakciou, ktorá ako sa neskôr ukázalo mala menšie trhliny.

Keď sa v roku 1871 narodil ten ktorý si rád zastrieľal z Auróry a dodnes sa suší na Červenom námestí v Moskve, tak asi ani sám nečakal, že presne o 100 rokov neskôr, sa na jeho počesť rozhodnú z dlhej chvíle vytesať z kameňa jeho hlavu (Leninova hlava, Ulan-Ude). A to by neboli predsa Rusi, ak by tá hlava nebola najväčšia na svete...teda Voloďova hlava...

Keď už je dokončili, dumali kam s ňou. Akosi nebol prílišný záujem a mestá sa netrhali o umiestnenie tohto megalomanského takmer 8 metrov vysokého diela na svojom námestí.

Až prišla ponuka z Ulan Ude a tak na Námestí Sovietov bola táto hlava nakoniec umiestnená. Či už zhodou náhod, alebo zámerom sa pozabudlo na dôležitý no prehliadnutý fakt z histórie, ktorého dopad už neskôr bolo ťažké napraviť.

Pozabudlo sa totiž na záľubu a náturu miestneho obyvateľstva a blízkosť Mongolska. Kedysi, keď hranice neexistovali a divoké nájazdy rôznych dobyvateľov, mali vtedajší bojovníci s horúcou burjatskou krvou v žilách podstatne menej zľutovania nad nepriateľmi a radi im rezali hlavy....asi nie za odmenu....ani na potešenie...

Určite neboli odmenení a potešení ani tí, ktorí odklepli umiestnenie hlavy v Ulan Ude. No hlava už bola na svojom mieste, či vlastne podstavci a prežila tam do dnešných dní, aj keď ju po rozpade Sovietskeho zväzu chceli odstrániť...

Dosť bolo histórie, vrátim sa do súčasnosti a po pár fotkách tejto hlavy na spomínanom námestí, som si ešte odfotil pódium kde končí ďalšia zaujímavá atrakcia...

Viac už tu nemám čo robiť a opúšťam centrum, kde je motocyklom vjazd zakázaný. Teda aspoň dopravné značky to tvrdia, no napriek tomu som parkoval priamo na námestí a nikto nič neriešil.

Vyhladol som a preto volím vyhliadku na kopci nad mestom, kde je pekný rozhľad na rieku Selengu a mesto.

Krátky oddych a jedlo dodajú silu pred cestou na mesto Čita. Je vzdialené 600 kilometrov, tak neváham a idem ďalej.

Tankujem a stretávam dvojicu z Francúzska na GS 1250, sú neuveriteľne nabalený...idú z Paríža do Vladivostoku a domov motorku posielajú kontajnerom...

Kedže ich tempo je príliš pomalé, nechávam ich vo víre prachu mojej motorky a kochám sa Zabajkalským krajom do ktorého som v podvečer vstúpil.

Mesto Čita mi otvára a zároveň zatvára svoju náruč okolo 22.00. Otvorilo mi ho len benzínkou s 98-čkou benzínom a zatvorilo cenou ubytovania. Niesom ochotný dať 1500 rubľov za nocľah s motorkou na ulici a diskotékou o poschodie nižšie.

Preto pokračujem preč z mesta aby som sa sem o 20 minút vrátil. Nuž nočná jazda a moja nepozornosť mi urobili zachádzku 15 kilometrov nesprávnym smerom... otáčam a nadávam sám sebe...Takže som zase v Čite, no ubytovanie nehľadám napriek tomu, že je už dosť neskoro.

Za Čitou, pokračujem posledným dostavaným úsekom cesty spájajúcim Moskvu s ďalekým východom. Len pred desiatimi rokmi bola táto cesta dokončená. No dnes vyzerá, akoby ju dokončili za Stalina.... vyzerá na svoj vek veľmi biedne....

Tu na jednom mieste na kopci si pamätám, že pri predchádzajúcej ceste nás zastavili prvý a poslednýkrát policajti. Dôvod bol vtedy ten, ako aj dnes. Nasledujúcich viac ako 2000 kilometrov do Chabarovska bolo a je dodnes nie príliš bezpečným úsekom. Tento problém už nieje tak citeľný ako kedysi, no opatrnosti nikdy nieje dosť. Aj dnes sa tu dá stretnúť s fenoménom ako banditizmus. Kraj sám o sebe je príliš chudobný, čo ide ruka v ruke so zločinom.

Pred rokmi, keď nás tu zastavili, nám bolo vysvetlené, že kontrola je v našom záujme, aby bolo jasné kde bol naposledy zaznamenaný náš pohyb, ak by sme sa „stratili“....

Vtedy si opísali údaje z našich pasov a poradili sa príliš nezdržovať v tejto oblasti, obmedziť prejazd len na tankovanie a jedlo a vyhýbať sa odľahlým dedinám a osadám... No nakoniec tu je odľahlé úplne všetko....a hlavná zásada nejazdiť v noci...

Takže dnes stojím na tomto kontrolnom stanovisku po rokoch znovu a zisťujem čo je nové. Síce ma nikto nezastavoval, pretože všetci policajti sedeli vnútri v teple. Ja som prešiel cez dve plné čiary do protismeru, začo som dostal mierne pokarhanie, no potom sme behom minúty prebrali to čo som chcel... že sa nič nezmenilo, že je tam stále občas „veselo“ a že najbližších 200 kilometrov nieje ani benzínka a ubytovanie už vôbec nie. A že som úplný blázon, že idem v noci... Na dôvažok ich slov prichádza ďalší kolega, v nepriestrelnej veste, v kukle a ozbrojený od hlavy po päty...

Rozlúčim sa s nimi, no už nieje kam cúvnuť a okrem zimy ma nič netrápi a strach nepociťujem. Predsa som už čosi prešiel v živote a aj tento legendami opísaný úsek už mám za sebou v minulosti... Choď! Budem ťa čakať!

Absolútna pustatina a tma, len znásobujú pocit ukončiť tento deň, ktorý sa už prehupol ďalšieho dňa. Je už hlboká noc a teplota klesla na 6 stupňov. Oáza s nápisom KAFE svieti doďaleka. Odbočujem a porušujem zásadu neostávať v noci na osamotených miestach a pochybných pocestných bufetoch.

No je mi veľká zima a preto riešim sa tu zastaviť. Sú dve hodiny v noci a ja si objednávam čaj a polievku. Sedí tu pár indivíduí ktoré si ma so záujmom premeriavajú. To, že nie som miestny im je jasné podľa motorkárskeho oblečenia a prízvuku. Paranoja ma ale nechytá a čakanie na čaj s polievkou riešim po svojom... zaspávam posediačky....ako pár dní naspať...

Budí ma hlas obsluhy, ktorá mi priniesla teplé jedlo a horúci čaj. Asi to bolo na mne príliš vidno, únava a zima sa prejavili tým že som zaspal, a tak mi pani dáva ponuku ktorú som nečakal...

Nechcete si oddýchnuť a pospať? Pýta sa a ja udivene odpovedám...Ano chcem...a vy tu máte niečo? Pretože, okrem tejto miestnosti a kuchyne som nič iné nevidel.

Na dvore máme domčeky na prenájom... za 600 rubľov a motorku si môžete zaparkovať priamo vedľa domčeka... A nebojte sa, tuto dedo Vasilij tu stráži, a bradou kývne na jedného z tých čo si ma na začiatku tak premeriavali...

S vďakou platím jedlo a zároveň aj ubytovanie. Pomaly pijem čaj a rozmrazujem sa, keď tu za chrbtom počujem „inostránec, ty iz Slovákii?“ Už to slovo „inostránec“ znelo nie príliš prívetivo, no nakoniec sa z chlapa vykľul pohodový človek, ktorý sa takisto zastavil po ceste na jedlo... Bývalý vojak z povolania, ktorý mi dlho do noci opisoval strasti a radosti života v tejto oblasti, hlavne v 90-tych rokoch... hlavne tie čo sa týkali dopravy a obchodovania s autami a výpalníctvo po cestách...ak je z toho pravda len 10%, tak dnes je to tu už len príjemná prechádzka...

Ukončujem tento monológ o 03.15 so slovami, že som ráno vyrážal z Bajkalu a mám toho na dnes už dosť. Dostáva sa mi pochopenia, ako aj stisku ruky až praštia kosti. Z posledných síl odtlačím motorku k domčeku, ktorý nemá žiaden zámok, ani kľučku. Asi ani netreba, hlavne že má sieťku proti komárom a elektrický ohrievač.

Sparťanské vybavenie, no základom je čistá posteľ a teplo. Minule som zaspal s jednou ponožkou na nohe. Dnes som tieto malichernosti neriešil. Jediné čo som vyzliekol bola bunda. Ostatné už muselo počkať do rána. V tejto chvíli už mi bolo všetko jedno a poslednú vec čo som urobil bolo nastaviť budík o ktorom som vedel, že asi nebude reálny...Predsa len je už 03.30 a budík som nastavil na 06.30.

Aj preto zapisujem stav najazdených kilometrov až ráno, akosi už neboli žiadne sily na tento úkon, ktorý v tento deň pripísal na môj účet 1084 kilometrov.

10.deň. Nedeľa 25. augusta 2019

Novoberezovskoe - Černyševsk - Skovorodino - Svobodnyj

Ako každé skoré ráno zvoní budík, ktorý tentokrát vypínam. Dávam ešte hodinu spánku a po namazaní reťaze a rannej polievke vyrážam. Je 7.30 ráno a ako som si až teraz uvedomil som v ďalšom časovom pásme, takže som zase spal o hodinu menej. Preto si posúvam hodinky na +7 hodín.

Ďaleký východ je nekonečná pustatina a tu je to nekonečno fakt nekonečné. Vzdialenosti medzi malými dedinami sú tak obrovské, že trvá aj hodinu, kým uvidím nejaký náznak civilizácie.

Na jednom takom mieste sa plánujem zastaviť. Mesto Černyševsk, ktoré plne zapadá do popisu miest, kde netreba príliš zachádzať. No potrebujem tu položiť pár otázok a dostať pár odpovedí. V tomto meste sme pred rokmi hľadali „stratenú nevestu“, čo v preklade znamená, že sme sa tu zastavili s kamarátom Tomášom, ktorému poplietla hlavu miestna dévuška a chceli sme ju vtedy nájsť.

Vtedy sa to nepodarilo, no zjavne sme sa nedozvedeli celú pravdu a históriu. Tak som to dnes chcel celé vyjasniť, aj keď od daného momentu osudného stretnutia už uplynulo sedem rokov. Hodina rozhovoru pri výbornom obede ubehla rýchlo a dostal som odpovede a vysvetlenia. Neskôr doma referujem Tomášovi dôvody vtedajšieho nezdaru pri hľadaní. Lúčim sa s majiteľkou putiky menom Biznis club a pokračujem cestou na východ.

Mesto Mogoča ako aj iné menšie mestá, ktoré sú predo mnou mi boli predom popísané ako nie príliš „turist friendly“, a keďže tu nemám čo robiť, stojím po ceste len na tankovanie, na pumpách kde zastal čas pred asi tak 30 rokmi.

No benzínu niet kde brať a preto tankujem to čo je v ponuke za oveľa vyššie ceny ako doteraz. Predsa len sa ten benzín sem musí nejako dostať, a odtiaľto je všade ďaleko... No na obranu mesta Mogoča napíšem, že tu funguje bez problémov miestny motoklub, kde sa dá prenocovať, a miestny bajkeri sú nápomocní každému cestovateľovi. Čo ale neplatí na iné miesto na tejto trase....

Kto prechádza po tejto ceste dávam do pozornosti kilometer č. 724. Na tomto mieste, ktoré je medzi motorkármi a cestovateľmi už známe, je improvizovaný pamätník cestovateľovi, ktorému nebolo súdené pokračovať v svojej púti ďalej.

Ako je všeobecne známe Alexej (Scutt) Barsukov sa v roku 2010 vracal na svojom skútri domov do Moskvy. Zúčastnil sa na najvýchodnejšom motozraze na svete v meste Nachodka. Na tomto mieste plánoval prenocovať, a keďže tu už spal aj cestou na východ. No netušil, že dnes mu už zvoní zvon...

Predtým tu stála budova s jedálňou a pneuservisom, tak ako na mnohých podobných miestach po celej trase. Alex sa tu zastavil, bola nedeľa podvečer, výborný čas na alko párty v ruskom štýle, ktorá bola v plnom prúde, a ktorej sa Alex nechcel zúčastniť, aj z dôvodu že nepil vôbec. Opijáš ako aj Alexov život prerušila veta syna majiteľa tohto pneuservisu, kde sa to celé odohralo. So slovami „nechceš s nami piť, nemusíš ani žiť“ strieľa Alexa zákerne zozadu a jeho telo dva dni pália vzadu na dvore starými pneumatikami.

Neskôr sa podarilo túto smutnú udalosť zdokumentovať a zodpovedných potrestať. Na mieste kde sa to udialo dnes stojí pamätník, ktorý je rokmi oblepený rôznymi nálepkami cestovateľov z celého sveta. Nachádzam tu aj svoju vyblednutú nálepku a lepím terajšiu aktuálnu nálepku na stenu nového prístrešku ktorý tu medzitým vyrástol.

Na celej rozľahlej ploche je to jediná stavba. Všetko ostatné sa po tejto udalosti premenilo na popol. Jednoducho všetky budovy ktoré tu stáli, aj tie ktoré nemali s incidentom nič spoločné jednej noci zhoreli. Keď už v Rusku pomsta, tak dokonalá, asi len tak sa dá vysvetliť tento počin.

Je zvykom nechať na podobných miestach nejakú drobnosť. Sú tu mince, cigarety, kvety, kúsok reťaze, hračky, rôzne prívesky a iné. Ja tu nechávam nožík... a pokračujem v ceste.

Amurská oblasť tvorí hlavnú časť cesty po Chabarovsk.

Nazýva sa aj „ďalekovýchodný autonómny okruh“. Tu si zase posuniem hodinky o hodinu na +8 hodín. Dnes mám akosi veľa zastávok a preto doterajší denný nájazd je veľmi nízky.

Tiene sa začínajú predlžovať a prichádzajúci večer a s ním aj chlad dávajú tušiť ďalšiu dlhú noc na motorke.

Mestečko Never je príliš neznáme nato, aby ho každý poznal. No zato o meste Magadan počulo už mnoho z vás. Je už skoro tma, keď zastavujem na obrovskej križovatke ciest. Cesta priamo vedie na Chabarovsk. A cesta na sever sa zatáča a vedie na Magadan.

...takto to vyzeralo v roku 2019...

Dopravná značka ale o tomto prestala informovať. Predtým tu bola iná veľká tabuľa s nápisom MAGADAN 3177km.

... a takto to tu vyzeralo v roku 2015...

Dnes je tu označené len mesto Tynda 162km. Malo by to byť z toho dôvodu, že nápis Magadan bol každoročne oblepený množstvom nálepiek a cestárom došla trpezlivosť, a tak zmenili nápisy. No to aj tak veľmi nepomohlo, keďže nálepky stále pribúdajú, tak ako aj pribúdajú moje dnešné kilometre.

Tmu osvetľuje len moja motorka, mesiac nevidno, hviezdy takisto. Nočné tankovanie je posledné dnes a okolo polnoci nachádzam nie príliš dobre vyzerajúce ubytovanie, čo ale zistím až ráno za svetla. No na prenocovanie za 500 rubľov to stačilo. Dávam ešte nočnú polievku na zohriatie a líham do postele s vedomím, že o pár hodín pokračujem. Vzpruhou mi je veta... Choď! Budem ťa čakať!

Dnešný deň pustatinou spojený s návštevou a pár zastávkami mi cestou Zabajkalským krajom a Amurskou oblasťou na tachometer pripísal tesne podlimitnú cifru 981 kilometrov.

11.deň. Pondelok 26. augusta 2019

Svobodnyj - Birobidžan - Chabarovsk - Kirovskij

Budík preťal môj spánok o 6.00 a ja sa vypotácam z postele k motorke. Prvá dopravná značka hovorí o tom, že Chabarovsk je vzdialený približne 900 kilometrov, takže to do večera musím dať.

Preto len tankujem a prakticky okrem jednej polievky nemám žiadne zdržanie. Konečne sa to tu trocha zelenie, aj keď nekonečné močiare a rašeliniská sa tu stále striedajú s vyhorenými lesmi s torzami stromov, ktoré boli kedysi brezy.

Stále tu tlejú väčšie či menšie požiare, ktoré nikto nehasí a všetko sa necháva na prírodu. Nakoniec to celé treba pochopiť. Všetko je tu tak neuveriteľne vzdialené, že akákoľvek pomoc v tejto oblasti s hasením, by stála oveľa viac ako zachránené stromy, ktorých je tu aj tak mnoho tisíc kilometrov štvorcových. Príroda sa s tým za stáročia vysporiada vždy sama.

Jedinou svetlou zastávkou dnes bola fotka pri monumente MOSKVA – VLADIVOSTOK, kde chvíľu oddýchnem a prázdnemu žalúdku doprajem kus slovenskej klobásy.

Pokračujem a počasie mi takisto praje. Príjemne teplo, bezvetrie, slnečno. Akoby naznačovalo „užívaj si pohody, a teš sa čo ťa čaká zajtra“...

Rieka Chyngan je hranicou medzi Amurskou oblasťou a Židovskou autonómnou oblasťou. Jej hlavné mesto Birobidžan sa nachádza neďaleko hranice s Čínou, kde hranicu tvorí ďalší ruský veľtok menom Amur.

Tu sa začína počasie výrazne meniť dážď niekoľkokrát skúša moju trpezlivosť. Podvečer prichádzam k mestu Chabarovsk a z diaľky vidím, že tu nie všetko je v poriadku. Nasvedčujú tomu strechy domov trčiace z vody. Intenzívne dažde ktoré sa tu držia prakticky od mája zodvihli hladinu rieky tak, že zaplavuje obrovské územia. Vyzerá to tu ako pri obrovskom jazere, kam len oko dovidí je voda.

Zastavujem pri jednej takto postihnutej časti mesta, s nápisom „dáče“ - (chaty). Robím pár fotiek, čo neunikne pozornosti miestneho „záhradkára“. Prichádza sa porozprávať a hovorí mi o tom všetkom ako toto leto namiesto pestovania zemiakov a kapusty, presedlal na ryby.

Po celej oblasti má natiahnuté siete a loví všetko čo mu rieka doplaví. Samozrejme takmer všetko predáva. A že toho nieje málo o tom svedčia plné súdky nasolenej ryby, ktorá sa tu takto konzervuje už stáročia.

Prosí ma len o jedno, aby som nefotil jeho siete, lebo sa jedná o pytliactvo, napriek tomu, že loví na svojom pozemku. Vysvetľujem mu, že tých pár fotiek jeho kšeftom nijako neublíži a dostáva odo mňa nožík, ktorý sa mu určite hodí pri čistení svojej vodnej úrody...

Chabarovsk už vidím dlho a dlhý most cez rieku Amur idem pomaly a snažím sa fotiť koľko sa dá. Všade voda, voda, voda... a to ešte netuším, že táto rieka mi bude robiť vrásky na čele najbližšie dni oveľa viac.

Na konci mosta zastavím v zákaze, načo som okamžite vykázaný z miesta ochrankárom mosta. Toho ale poprosím o rýchlu fotku pri tabuli mesta a odchádzam. No to už pri mne stojí miestny motorkár a pýta sa či je všetko v poriadku.

Poďakujem a len sa spýtam na prejazd mestom. Radí mi ísť cez centrum. Lebo vraj obchvat mesta ešte nieje celkom dokončený a poblúdil by som. A tak idem blúdiť centrom.

Od poslednej mojej návštevy si tu trocha pamätám pár miest a tak po asi hodine úspešne tankujem na výpadovke z mesta. Nedá sa ani zložiť prilba z hlavy, nálety tisícok komárov, nedajú pokoj ani na sekundu. Aj to je dôsledok povodní. Komárie peklo, je utrpenie tohto leta. Vyslobodí ich z toho až prvý mráz na jeseň.

S plnou nádržou a blížiacou sa tmou okolo mňa pokračujem veľmi zlou cestou smerom na Vladivostok. Cesta sa tu za tie roky nezmenila, a ak áno tak k horšiemu. No trocha sa tu pracuje na opravách, ale nedá sa to porovnať s opravami ciest ktoré som videl niekoľko dní nazad. Tu to ide akosi pomaly a pritom na ruské pomery je vzdialenosť medzi mestami Chabarovsk a Vladivostok len okolo 800 kilometrov, čo je v ich mierke neďaleko, alebo ako s obľubou hovoria „za uglom“ (za rohom).

Cestovanie po tme a po násypoch čerstvej ešte neujazdenej šotoliny je riziko. A zvlášť ak do toho začína studený dážď čo pri večernej teplote 9 stupňov nieje žiadna výhra. Aj preto skúšam okolo 23.00 ubytovanie, no je beznádejne plné a pokračujem nocou. Denný limit už mám dávno splnený, a unavený som fakt veľmi.

Noc sa prehupla do nového dňa a ja nachádzam posteľ. Sú to nejaké chatky na prenájom s bonusom. Ten je taký, že ku chatkám vedie strmá cesta dolu kopcom, ktorá je plná blata a kameňov. Druhá možnosť je nechať motorku hore pri ceste, čo nechcem. A tak si dávam nočný offroad a úspešne parkujem pri domčeku za 700 rubľov, ktorý je vo vnútri taký vlhký, že moje mokré oblečenie nemá šancu vyschnúť za tých pár hodín spánku. A táto vlhkosť ma bude sprevádzať mnoho dní.

Okrem budíka zapínam aj elektrický ohrievač a hrejem sa na prevádzkovú teplotu do rána. Dnešný deň bol zase jeden z tých veľmi dlhých, no úspešne som bol poháňaný pri pomyslení na slová ..Choď! Budem ťa čakať!

Do môjho druhého čiastkového cieľa a tým je mesto Vladivostok, sa mi dnes podarilo priblížiť odjazdenou vzdialenosťou v počte 1193 kilometrov.

12.deň. Utorok 27. augusta 2019

Kirovskij - Vladivostok - Ussurijsk - Dalnerečensk

Vstávam skoro ráno, mám dnes kopec povinností po dojazde do Vladivostoku. Tajfún, bolo posledné slovo ktoré som včera pred spánkom riešil. Budím sa do nového dňa a zisťujem, že to o čom hovorili už od včera je pravdou. Od Japonska sa prihnal silný tajfún, ktorý priniesol do aj tak mokrej oblasti ešte viac vlahy.

Leje od včera, no leje tak ako sa len tak nevidí. Povrazy vody z neba. To už nieje ani ako keď sa povie, že lejú to z vedra...toto je ako potopa. Nakoniec to aj tak neskôr uvidím na vlastné oči.

No najskôr sa musím dostať z tohto miesta. Ranná offroad vložka je podobná ako večerná. V blate sa borím pár minút a dostávam sa na asfalt. Pred sebou mám asi 500 kilometrov do Vladivostoku, čo nieje veľa, no počasie je strašné. Doprava od rána kolabuje, všetko ide pomaly, a všetci neveriacky pozerajú na mňa ako sa prepletám v tom daždi pomedzi všetky tie stojace autá.

Aj preto mi trvá cesta do tohto vodou zaliateho mesta dlho. Som kompletne mokrý, je mi zima, keďže teplota cez deň klesla na 10 stupňov. Vlhkosť vzduchu je viac ako 90%, takže sa napriek zime potím.

Vladivostok, pre niekoho nepredstaviteľne vzdialená méta, pre mňa v tento deň to bude dosiahnutý čiastkový cieľ. Časový posun na „obral“ o osem hodín, takže ak za týchto osem dnešných hodín jazdy sa dostanem do mesta, (aj som sa dostal), môžem smelo a s hrdosťou konštatovať nasledovne:

Pobedim - Vladivostok, 11 dní jazdy a 11375 kilometrov. Šialené? Asi trocha áno.... No svoj plánovaný denný nájazd som si v priemere splnil... je to viac ako 1000 kilometrov denne....ďakujem za potlesk priatelia...viem...nie som normálny...

No vrátim sa k podstate veci. Keďže som tu už bol, viem presne čo chcem odfotiť na začiatok. Nápis Vladivostok a monument pri vstupe do mesta. To sa mi darí, aj keď sa musím odfotiť sám, nikoho tu niet. V tom počasí sa tomu ani nedivím.

Na tomto mieste končí životná púť môjho malého fotoaparátu. Zvlhol a pri mojom pokuse o oživenie mi padá na zem a je s ním nateraz koniec. Po pár minútach pokračujem dole do mesta. Všade stojí voda a ulice sú neprejazdné. Silný vietor to celé ešte násobí.

Vyzerá to tu ako z nejakého katastrofického filmu, no ja pokračujem smerom k moru. Tu už idem len tak odhadom a samozrejme blúdim. Dávam si nechtiac prehliadku Zlatého mosta, čo je jedna z dominánt mesta, ktorú si prejdem tam aj späť a okrem pár fotiek, tu nič iné v tomto počasí nemôžem robiť.

Vladivostok, mesto ktorého brehy obmývajú vlny Amurského a Ussurijského zálivu, mesto ktorého prístav práve hľadám v tomto nečase. Po pár nezdaroch nachádzam správnu cestu a prístav by mal vyriešiť pokračovanie mojej cesty....mal... no....nevyriešil....

Ako som sa aj trocha obával, že počasie môže narobiť veľké problémy, tak to sa potvrdilo. Ešte z domu som riešil veľkú dilemu, keďže som sa na Sachalin musel nejako prepraviť. Tu mi podali pomocnú ruku známi z Vladivostoku a podarilo sa mi získať informácie z prvej ruky, čo je na nezaplatenie, ak sa nachádzate na druhom konci kontinentu.

No, to že sa tu mení počasie často a na 100% nič nieje garantované sa mi na moju smolu potvrdilo. V prístave nachádzam konkrétne oddelenie, klopem na konkrétne dvere, hovorím s konkrétnym človekom, no obavy sa naplnili.

Plán bol nasledovný: príjazd do Vladivostoku, a z miestneho prístavu vopred dohodnutou nákladnou loďou posielam motorku do prístavu do mesta Južno Sachalinsk. Plavba lode spolu s vykládkou zaberie asi 3 – 4 dni. Ja zatiaľ využijem tento čas na oddych a na Sachalin sa presuniem letecky.

Takto to celé bolo dohodnuté vopred. Na lodi sme mali „svojho človeka“ ktorý motorku prepraví pod svojim menom a zabezpečí vyloženie v prístave, kde ma motorka počká. No celé to padá na počasí. Dozvedám sa krutú pravdu, že loď najbližších minimálne 4-5 dní nevypláva, pretože má veľké meškanie pri príchode, všetko sa posunulo a aj najbližšia nakládka sa posunie. Všetko má na svedomí tajfún, alebo ako ho tu nazývajú cyklón.

No a samozrejme z prístavu nič nevypláva v tomto počasí, to je jasné každému, aj turistovi zo Slovenska, ktorý tu stojí v teple kancelárie a pod nohami sa mu tvorí mláka z vody ktorá z neho steká.

Asi by sa tu patrilo urobiť malé vysvetlenie. Pri pohľade do mapy je vidno, že môj presun na Sachalin nieje veľmi logický. Zachádzka do Vladivostoku, plánovaný presun motorky loďou a môj presun letecky nie sú celkom logické to uznávam aj ja.

No vysvetlenie sa snáď stretne s pochopením. Kto čítal môj cestopis z cesty na Krym a pamätá si na moje strastiplné trojdňové boje s úradmi na ukrajinsko-ruskej hranici, tak si asi aj spomenie na dôvod vtedajšieho môjho odhodlania....

...Anna..... minulý rok som za ňou meral cestu „len“ na Krym, čo je od nás tu kúsok „za rohom“...

Toto leto som za ňou meral cestu podstatne dlhšiu a tu sa aj vysvetľuje moje trocha komplikované riešenie cesty cez more na Sachalin. Plánoval som poslať motorku loďou na ostrov a ja za ten čas, ktorý motorka strávi plavbou strávim s Annou....

Všetko bolo naplánované no počasie vystavilo všetkému stopku. Plánované tri dni oddychu sa menia v tomto momente na ďalšie dni na motorke. A tak namiesto troch dní s Annou s ňou trávim len tri hodiny. Rušíme moju rezervovanú letenku, z ktorej už neuvidím ani rubeľ, a mením celý môj plán. Obvolám známych a mám potvrdené, ako som aj predpokladal, že moja jediná reálna možnosť ako sa dostať na Sachalin spolu s motorkou, je v tejto chvíli vzdialená 1400 kilometrov a volá sa Vanino.

Cestu cez Vanino som mal pôvodne naplánovanú na spiatočnej ceste, no nakoniec tade pôjdem oboma smermi. Nič sa nedá robiť, čas hrá v počas celej mojej cesty proti mne. Lúčim sa s Annou a sadám znovu na motorku v daždi, ktorý neprestáva ani na sekundu.

Prístav Vanino, známy hlavne z doby bačovania súdruha Stalina. Jednosmerné lístky tu mali hlavne nepriatelia štátu a iní vyvolení. Mali nedobrovoľne namierené do gulagov, ktoré boli na Kamčatke, Sachaline, alebo v Magadanskej oblasti. Ja ale, by som rád lístok obojsmerný, a preto po krátkej návšteve Vladivostoku a mladej dámy, vyrážam po ceste ktorou som dnes prišiel.

No blíži sa sa večer, čo je v kombinácii s vytrvalým dažďom, únavou a zimou zlá kombinácia. Už po tme míňam mesto Ussurijsk a o 23.00 na druhý pokus nachádzam voľnú izbu v nejakom moteli vedľa cesty. Súhlasím v tejto situácii aj s vysokou cenou 2000 rubľov za noc. Snažím sa do rána niečo usušiť, no všetko zbytočne. Vlhkosť je vysoká a ráno je všetko rovnako mokré ako večer.

Mám za sebou deň, ktorý by som najradšej vymazal z pamäte. No nie vždy sa všetko darí, tak ako chceme. Choď! Budem ťa čakať! ….aspoň niečo pozitívne...

Dnešný deň som zakončil s nájazdom 736 kilometrov v počasí, ktoré by sa hodilo skôr na na plavbu člnom a nie na jazdu motorkou.

13.deň. Streda 28. augusta 2019

Dalnerečensk - Chabarovsk - Majak - Slavjanka

Ráno a za oknom leje. Vstávam a nezostáva mi nič iné ako obliecť všetko to mokré oblečenie znovu. Je len 6.00 a už sedím a idem. Dážď na bičuje bez prestávky. Mám pred sebou asi 1100 kilometrov do prístavu a v tomto počasí to nemám šancu dnes dať.

Idem pomaly, vyjazdené koľaje plné vody sú veľmi zradné. Kamióny na mňa striekajú dávky vody a žltého blata v miestach, kde prebiehajú opravy ciest. Samozrejme tu nikto nepracuje v tomto počasí.

Mesto Chabarovsk mám vzdialené asi 500 kilometrov a až neskoro poobede vidím po dvoch dňoch zase jeho zahmlenú siluetu. Dokonca sa mi podarí sa odfotiť pri veľkom nápise mesta. Okrem mňa sa tu niekto fotil v tomto počasí, tak som toho využil.

Keďže tu nieje veľa možností kam ísť volím jedinú cestu na sever a to je smer Komsomoľsk na Amure. Toto 400 kilometrov vzdialené mesto je dopravným uzlom na Bajkalsko-Amurskej magistrále. Takže rieka Amur ma bude sprevádzať po ceste k nemu.

No najskôr musím prejsť mesto Chabarovsk, na začiatku ktorého stojím. Podľa inštrukcií ochotného miestneho navigátora mám voliť cestu mestom, lebo na obchvate sa vraj zamotám. Toto mi tu povedali aj pred dvomi dňami, tak prečo tomu neveriť?

Leje, leje a leje.... idem pomaly od križovatky ku križovatke. Na jednej z nich sa takmer končí moja cesta. Z ľavého pruhu prechádza priamo mne do cesty auto. Jednoducho bez smerovky vletí do môjho pruhu a vytláča ma.

Nestíham ani brzdiť a to je asi na tej vode pod kolesami dobre. Vyhýbam sa mu v poslednom zlomku sekundy, on strháva volant naspäť a ja o milimetre obchádzam jeho predný blatník a kapotu. Vybieham až na chodník, kde našťastie nikto nieje. Stojím a trasiem sa z prežitého zážitku. Chlap odstavuje auto, prichádza za mnou a ospravedlňuje sa mi dookola...“izvinite, izvinite, ja vas nevidel...ja vas nevidel...“

Rozdýchavam túto situáciu posedením na zastávke a dumám, či to nieje nejaký znak aby som to na dnes zabalil. Nakoniec sa ešte opatrnejšie ako doteraz púšťam do boja s kilometrami, keďže boj s počasím som už dávno prehral.

Výjazd z Chabarovska mi nakoniec predsa len prinesie úsmev na tvári. Len škoda, že nápis nad cestou „Chabarovsk slnečné mesto“ som nemal už silu fotiť...

Rieka Amur mi vraj môže vystaviť definitívnu stopku asi o 100 kilometrov ďalej. Túto príjemnú informáciu sa dozvedám pri tankovaní. Ako sa ukázalo k pravde chýbalo asi 1 meter. Toľko stačilo aby sa zaliala cesta R454 vedúca popri tejto rieke, ktorá celé toto územie zmenila na obrovské jazero.

Voda naďalej stúpa a pred mestom Majak, to všetko vidím a rozmýšľam čo ďalej. Idem pozisťovať informácie do tohto mestečka, pretože je tu veľká „báza“ kde stoja všetci kamionisti smerujúci touto cestou či už do Komsomoľska na Amure, alebo na Sachalin a opačne.

Som tu asi ako prízrak, všetko stíchlo, po mojom vstupe do miestneho bufetu. Aby aj nie, veď z nikoho tu tak voda netečie ako zo mňa. No všetci pochopili a rady dostávam od každého. Nič z toho ale nieje veľmi povzbudzujúce. Cyklón ešte minimálne tri dni bude trvať a na posledné dva dni Sachalin lode nepremávali. Všetko stojí a čaká na zlepšenie počasia.

Mne radia, aby som dobre zvážil svoju cestu touto oblasťou, lebo zásadný problém je rieka Amur,ktorá ak sa vyleje na najnižšom bode, ktorý onedlho budem prechádzať, tak odstaví túto oblasť na dlhé dni, bez akejkoľvek možnosti prejazdu naspäť.

Ďalším mojim problémom môže byť to, že nefunkčný prístav vo Vanine znamená aj to, že žiadne autá tým smerom ani opačne nejazdia, čo znamená žiadna potenciálna pomoc po ceste.

V tejto odľahlej oblasti mám pred sebou len jednu benzínku (boli nakoniec dve, ale na jednej z nich naozaj benzín nemali) a to na križovatke vedúcej Komsomoľsk na Amure – Vanino. A ako to už v podobných situáciách býva, všetci sa zásobia palivom vopred. Benzín jednoducho nemusí byť dostupný a ja nemám šancu prejsť najbližších asi 470 kilometrov na jednu nádrž ak na tej poslednej benzínke zajtra nenatankujem. Potom bude 350 kilometrov po absolútnej pustatine, v akej som nikdy nebol, no to teraz ešte netuším....

Plný informácií o katastrofických scenároch odchádzam ďalej, za plnej podpory obecenstva s prianím „udače“ (šťastie) a obligátnym „ty molodec“.... snáď nejako bude...

Miesto, kde rieka Amur už takmer zalieva cesty prechádzam podvečer a na ceste som úplne sám. Netuším koľko vody ešte musí spadnúť, aby celá moja cesta skončila, no prešiel som a dúfam, že keď sa budem vracať prejdem tiež.

Tma sa blíži a nocou sa určite nepustím na ten najopustenejší úsek cesty. V tomto počasí nato nemám odvahu. Pred dedinou Slavjanka je báza, čo znamená jedlo a posteľ. A pre mňa vykúpenie po tomto dni. Teplé jedlo a suchá posteľ je balzam po tomto vodnom dni.

Ako sa dozvedám celé osadenstvo ktoré tu pracuje, sem dochádza na smeny, ktoré trvajú dva týždne. A dúfajú,že sa domov dostanú skôr ako rieka všetko zaleje. Voda je aj v televízore, ktorý si večer pustím. Ukazujú Vladivostok pod vodou polovica mesta, na letisku na parkovisku plávajú autá. Ukazujú zosuvy pôdy pri Chabarovsku. Ukazujú ako armáda stavia protipovodňové hrádze v Komsomoľsku na Amure....

...a uprostred toho všetkého ja...čo tu vlastne robím? Pýtam sa sám seba...

Keď som sa vrátil domov, jeden kamarát sa ma pýtal „nemal si chuť to vzdať, niekde po ceste?“.... odpovedal som mu „áno, mal som...a bolo to práve tu na tomto mieste“....

Prešiel som z domu skoro 13 tisíc kilometrov a do splnenia svojho sna o ostrove Sachalin mi zostáva prejsť len asi 500 kilometrov po ceste a asi 300 kilometrov po vode...

S týmto vedomím zaspávam niekde v pustatine Ďalekého východu, kde mi počasie ukazuje svoju odvrátenú ruskú tvár. No viem, že vzdať to celé by som si nikdy neodpustil a preto, nech už bude ráno akékoľvek budem pokračovať.

Dnes som v boji s vodou, pieskom, blatom a takmer 100% vlhkosťou dokázal najazdiť priemerných no únavných 767 kilometrov. Choď! Budem ťa čakať...

3. časť. Zo Sachalinu až domov.

14.deň. Štvrtok 29. augusta 2019

Slavjanka - Lidoga - Vanino

Tak ako presne pred 75 rokmi povstali Slováci v Slovenskom národnom povstaní, tak vstávam aj ja a idem bojovať sám za svoj sen. Pohľad oknom je rovnaký....leje...ani som sa nemusel pozerať, celú noc to bolo počuť na plechovej streche.

Dnes som po prvýkrát nepoužil budík. Jednoducho som to nechal tak. Balím veci a dávam si sladkú mliečnu kašu na raňajky. Stále zvažujem čo idem robiť. Na ceste je ticho. Nič nejazdí, nič sa nehýbe.

Ja sa ale pohnem, lebo nič iné mi nezostáva. Tu trčať nemienim.

Lidoga, je osada na križovatke ciest, kde musím odbočiť doprava na Vanino. Tu je aj spomínaná posledná možnosť natankovať, ak samozrejme zostal benzín. S malou dušičkou idem preveriť tento stav. Benzín je... síce len 92-ka, ale je.... Tankujem doplna a po prvýkrát beriem aj benzín do plastovej fľaše, ak by som sa musel vrátiť. Dúfam, že k tomu nepríde.

Lepím nálepku na dopravnú značku, ktorú si pretým musím trocha osušiť. Robím pár fotiek a najbližšiu civilizáciu pred sebou mám už len Vanino. No presne v strede tejto 350 kilometrovej cesty je malý bufet, akási jediná oáza na tejto ceste, kde stoja všetci čo cestujú touto trasou. Je to jediná možnosť, kde sa dá niekoho stretnúť, niečo zjesť, alebo nájsť pomoc.

Cesta je tu ale veľmi pekná. Asfalt sa snažia udržať v dobrom stave nakoľko je to jediná cestná spojnica s prístavom. Úseky šotoliny sa striedajú s nie moc starým asfaltom, jamy sú celkom dobre zaplátané. Rieka Anjuj a rovnomenný národný park mi ponúkajú krásne prírodné scenérie. Rieka sa kľukatí dlhé kilometre popri ceste, ako rybára ma láka možnosť rybačky v tejto nádhernej čistej vode.

Po ceste u tri horské „perevaly“ (prechody), ktoré ponúkajú krásne výhľady na okolitú prírodu, ktorá pomaličky začína naberať inú ako zelenú farbu. Blížiaca sa jeseň, je tu evidentne čoskoro.

Presne v strede cesty je spomínaná jediná možnosť jedla a oddychu. Zastavujem na krátku pauzu a dávam čaj a polievku na zohriatie. Tu dostávam asi jedinú pozitívnu informáciu dňa a to je, že zmena počasia k lepšiemu sa blíži.

No, že to bude tak skoro som nečakal. Vychádzam na posledný horský prechod a tu..... slnko...slnko po mnohých dňoch dažďa. Medzi oblakmi sa objavuje čoraz častejšie a po ďalších asi 50 kilometroch je aj cesta skoro suchá. Teším sa ako už dávno nie.

Tak málo stačilo k mojej radosti a úsmevu až zabúdam na prázdnu nádrž, ktorá sa ozýva trhaním motora. Dolievam z plastovej fľaše a po takmer 350 kilometroch vidím benzínku na križovatke Vanino – Sovietska Gavaň. Tankujem benzín za najvyššiu cenu počas celej cesty. 51 rubľov/liter.

Vanino, mestečko ktoré som pôvodne plánoval navštíviť až pri mojej spiatočnej ceste z ostrova, no všetko sa zmenilo tak, že som tu aj cestou na Sachalin.

Koľkokrát som doma prstom v mape ťukol na toto mesto... a dnes som konečne tu.

Keďže tu všetko točí okolo prístavu, zamierim si to rovno k nemu. Treba mi zistiť to podstatné. To čo zistím len tu na mieste. A to či vôbec nejaké trajekty v najbližšie dni premávajú. Dúfam, že po zmene počasia, sa všetko dostane do normálu.

Cesta do prístavu prvá len pár minút. Naivne prichádzam k rampe a chcem prejsť. No posielajú ma do neďalekej búdy, kde je akože kancelária. Tu začína klasický ruský kolotoč. Na otázky ohľadom odchodu najbližšieho trajektu mi odpovedajú otázkami.

Máte registráciu? No jasné že nič nemám, veď ja nikdy nič neriešim vopred! Hovorím, dajte papier zaregistrujem sa! No registrácia je len cez internet! Kde by som ja zobral internet? A počítač? Telefón mám tiež len taký jednoduchý... ako som aj ja...ale dobre sa s ním pribíjajú stanové kolíky, a dobre poslúži aj ako podložka pod stojan...

Dostáva sa mi pomoci, v podobe telefonátu a následného čakania. Neskôr volám ja a snažím sa celkom nápomocného dispečera presvedčiť o nutnosti mi pomôcť. Na trajekt sa tu objednáva mesiace vopred. To mi neskôr potvrdili aj vodiči vozidiel s ktorými som cestoval. Mali rezerváciu už od júna, čo sú dva mesiace vopred...

Uvedomelí občan sa fakt veľmi snaží mi pomôcť. Vraj mám volať priamo dispečerke ktorá mi prepotrebnú registráciu, ako aj iné v Rusku veľmi obľúbené „bumážky“ (papiere) vybaví, samozrejme za poplatok. Volám na určené číslo a tak ruská klasika. Nechutná podráždená ženská, ktorá mi len povie „trajekty sú plne obsadené, zavolajte za tri dni...“.

Poučený z minuloročného trojdňového byrokratického maratónu z ukrajinsko-ruskej hranice, sa len tak ľahko nenechám odradiť a nasleduje telefonát za telefonátom, spojené s prosbami, slovensko-ruskými nadávkami, a inými pokusmi a riešeniami ako sa na zajtrajší trajekt dostať, keďže ten dnešný už odplával.

Asi som ich už omrzel, alebo sa zľutovali, no po dvoch hodinách behania od dverí k dverám, telefonovania do omrzenia som dostal prísľub, že večer o 21.00 mi potvrdia či ma trajekt zajtra zoberie. Aj toto je drobný úspech mojej buranskej diplomacie.

Samozrejme, že mi večer nikto nevolal, pretože na slovenské číslo volať nebudú a ja iné nemám. Tak som volal ja a zistil som nič... vraj mám volať ráno o 6.00 zase.

Tu som sa domáhal lístku na trajekt... úspešne...

Medzi telefonátmi som začal okupovať jediný hotel v mestečku, ktorý túto výhodu patrične cenovo zneužíva. Ale aspoň som na dvore hotela rozvešal moju kompletnú výbavu. Vyzeralo to tu ako v cigánskej osade, ale aspoň to do večera trocha preschlo. Trocha som poutieral motorku, blato ciest, piesok a iný bordel je všade. Namazal som reťaz a seba osprchoval.

Takmer ako nový človek som vyrazil na prieskum všetkých piatich miestnych ulíc. Okrem pár pekných dievčat a troch majákov na hlavnej ulici som nič zvláštne nevidel. V nejakej putike dávam niečo pod zub a s prichádzajúcim večerom a prichádza aj chladný vietor. Som tu jediný v tričku, kraťasoch a šľapkách. Nazvem to tak, že som tu vyzeral dosť divne, keď miestny boli oblečený ako u nás koncom roka.

A tak idem radšej do hotela zakončiť tento deň. Deň, ktorý ma doviedol až na samý koniec kontinentu, ktorý sa chystám preskočiť, aby som mohol ešte kúsok ďalej pokračovať. Deň celkom príjemný hlavne preto, že slnko vyšlo a prestalo pršať.

Dnes som najazdil zatiaľ najmenší počet kilometrov. Ale veď ako som už mohol viac najazdiť než 386 kilometrov, keď ma zastavilo Ochotské more a Tatárky prieliv?

15.deň. Piatok 30. augusta 2019

Vanino - Tatársky prieliv (Ochotské more)

A zase zvoní budík. No dnes je to iné vstávanie. Musím volať do prístavu, tak volám a zisťujem , že mám prísť o 7.00, vraj sa akosi „našlo“ miesto. Moja vulgárno-neodbytná diplomacia sa ukázala ako úspešná po roku opäť. Asi si to nechám patentovať... Počas telefonátu sa mi podarí vyjednať hodinový odklad príjazdu do prístavu. Dôvod je ten, že v cene aj tak drahého ubytovania som mal raňajky. Tak im to len tak nenechám, keď už mi za tých 1700 rubľov obrali môj aj tak biedny rozpočet.

Niekto čaká tri dni a niekto zo Slovenska len deň...

Príjazd do prístavu mi trvá minútu, je tu fakt všetko blízko. Aké je ale moje prekvapenie, keď vidím pred bránou stáť tri motorky. Všetky sú s ruskými značkami, tak zisťujem čo a ako.

Čo zisťujem jediným slovom a to je „pizdec“... Ako zisťujem vzápätí a to „dolgo“...

Partička čaká na trajekt od utorka. Je piatok ráno a konečne sa im ozvali, že ich teda zoberie. Dostávam ich do kolien s mojim vysvetlením, že som prišiel včera poobede a „vybavil“ som sa... Asi nemajú takú slovnú zásobu ako ja...

Vybavujem si priepustku do prístavu a prechádzam cez bránu a spleťou uličiek hľadám parkovisko, kde budem čakať na nalodenie. Tu ma ale čaká v kancelárii ďalší problém, ktorý sa týka mňa a môjho spôsobu a nezáujmu o moderné veci....

Platba kartou... tak sa nazýva ten problém. Za trajekt sa dá platiť len kartou. Slovenský muž z praveku na motorke, ale týmito vymoženosťami 21.storočia nedisponuje. Celé to riešim svojsky. Poprosím pani za sklom, aby to zaplatila zo svojho účtu a ja jej dám peniaze na drevo. Výraz jej tváre som nestihol odfotiť. Slovo „bljať“ je univerzálne slovo, ktoré používa každý správny Rus, keď sa mu nie príliš darí. Z mojich úst letí toto slovo po celej kancelárii až doletí k osobe čakajúcej v rade za mnou.

Sergej....správny chlap, na správnom mieste to celé rieši bez rečí a rozsekáva tento gordický uzol. Všetko vyriešime behom minúty a potom máme čas dlhých 11 hodín čas, kým naša loď reálne odpláva z prístavu, aby sme vyrovnali moje resty.

Presne toľko trvalo, kým sme dostali pokyn k presunu k lodi, nalodeniu, upevneniu motoriek, prevzatia kajuty a prvých fotiek na palube. Nekonečných 11 hodín čakania a to mala loď vyplávať už o 10.00 ráno. No z neznámeho dôvodu sme vyplávali až o 19.00.

Medzitým bola kontrola papierov, kontrola pasu (aj keď sa necestuje cez hranice), kontrola motorky a batožiny ako na letisku, kontrola predchádzajúcej kontroly a po nej iná kontrola už vykonanej kontroly....no nekonečný proces ako sa dá vidieť a zažiť len v Rusku.

Loď z roku 1966 sa začína kolísať na vlnách mora, no v kajute je na lôžku tak vyležaný matrac, že sme mohli letieť aj do vesmíru, aj tak by som z toho koryta nevypadol. Koľko pasažierov tu už ležalo za tie roky si netrúfam ani odhadnúť. O počte bĺch a inej hávede sa radšej nezamýšľam. A to všetko celé stálo len slabých 10 tisíc rubľov. Celá táto sranda prevozu motorky a mňa...no nekúp to...

[clanok null ]

Kým sa dalo urobil som pár fotiek počas vyplávania na otvorené more, kde už fúkal silný vietor a začalo zase raz pršať. Potom sa to celé na palube strhlo na jednu veľkú pitku. Alkohol na lodi je oficiálne zakázaný, no podpultový tovar tu funguje aj po rozpade Sojuzu. Pivo a vodka tečú potokom, hlavne u vodičov kamiónov.

Nepiči ako ja, si odfotia večeru v cene zájazdu spočívajúcu v rozvarenej cestovine bez chuti a párkoch, ktoré naopak chuťou a konzistenciou pripomínali drevené piliny....a vôňou drevené pražce bajkalsko-amurskej magistráli končiacej v prístave Vanino, ktorý sa mi pomaly stráca za obzorom a zapadajúcim slnkom.

Končí deň náročný na čakanie... Nie nebolo to Čakanie na Godota, ale aj dnešný deň pripomínal túto absurdnú divadelnú drámu. Celé to je tak zvláštne, zdĺhavé a nepochopiteľné, ako len v Rusku dokáže byť...pochopiť, opísať, vysvetliť...to treba zažiť...a aj preto Rusko svojim spôsobom milujem...

Ako som sa dozvedel počas plavby, keby boli dali možnosť postaviť most už by dávno po ňom jazdili. Čína, ktorá má svoje veľké obchodné záujmy na Sachaline, už pre rokmi ponúkala možnosť postaviť spojnicu medzi oboma brehmi v rekordne krátkom čase ako aj za cenovo výhodných podmienok. No zjavne niekomu veľmi vyhovuje tento spôsob dopravy trajektmi a pri moste by iste prišli o obrovské peniaze.

A tak je a ešte dlho bude národ ruský a národ turistický odkázaný na peripetie spojené s plavbou na druhý breh, ktorý je v najužšom mieste vzdialený len 7,3 kilometra. A predsa je tak veľmi vzdialený. Pre mňa boli brehy Sachalinu vzdialené z domu približne 13 tisíc kilometrov, no každým námorným uzlom sa k nim nezadržateľne blížim.

Mám len dobré pocity z dnešného dňa, ktorý končí niekde v strede Tatárskeho prielivu. Zajtra moja noha vkročí na ostrov, už sa neviem dočkať. Ale to už predbieham dobu.

Najskôr trocha pospím, niežeby ma unavila jazda na motorke, ktorá bola dnes rovnaká ako je vyššie spomínaná najmenšia vzdialenosť medzi brehmi a to je 7.3 kilometra.

16.deň. Sobota 31.augusta 2019

Tatársky prieliv - Cholmsk - Korsakov - Južno Sachalinsk

Zobúdzam sa skoro ráno. Keďže sme plávali celú noc, tak ráno mi prináša prvý pohľad na Sachalin. Z ranného oparu sa vynára krásne zelený ostrov. No do prístavu v meste Cholmsk máme ešte dosť času pozorovať jeho brehy.

Počas dňa zbieram cenné informácie o ostrove, cestách, prírode, rybačke, a hlavne príhody s medveďmi. Všetci ich tu nazývajú tak detinsky....Miška... až je to smiešne... Miška sem, Miška tam...až nato, že Miška tu je za každým rohom, a nie vždy musí mať pochopenie pre turistu prichádzajúceho v mieri.

Dežurnaja ktorá si plní svoju prácu dôsledne, okolo obeda dáva povel na odovzdanie posteľného prádla a to ráznym buchotom na aj tak už chatrné dvere každej kajuty. Neuposlúchnutie je nemysliteľné. Tu v Rusku má toto postavenie ženy či už v hoteli, vlaku, alebo tu na lodi postavenie asi ako policajt na ceste. Tvrdé, nekompromisné, bez úsmevu a zmyslu pre humor. Radšej všetko plníme ako chcú hneď.

Blíži sa 16.ta hodina a naša „deviatka“ ako sa nazýva táto loď pomaly cúva do prístavu. Robím prvé zábery mesta Cholmsk a pocity mám neopísateľné. Po úzkej lávke prechádzam na pevninu a môj prvý krok je pre mňa asi taký výnimočný ako bol v júli 1969 prvý krok Neila Armstronga na Mesiaci. Možno sa tomu niekto bude smiať, ale pre mňa je toto doposiaľ životná cestovateľská méta dosiahnutá na motorke...a ten pocit si nedám vziať...

Naposledy posúvam hodinky dopredu, je tu +9 hodín.

Kontrola ako na hraniciach ma čaká, po pár krokoch po móle. Kto? Odkiaľ? Kam? Prečo? Na ako dlho? Vízum? Zbrane? Narkotika? Všetky veci cez skener, všetky dokumenty po stý krát prezrieť, potvrdiť a tváriť sa pritom dôležito.

A to sme stále v Rusku, žiadne hranice tu nie sú, ale kontroly bez konca. No kedysi bol Sachalin neprístupným ostrovom, tak si môžem gratulovať, že sa sem dá vôbec dostať oficiálne a bez špeciálnej priepustky ako do iných oblastí Ruska.

S malou dušičkou prichádzam do podpalubia k motorke dúfajúc, že plavbu prežila v stojacej polohe. Popruhy na upevnenie som nebral so sebou, veril som, že nejaké sa nájdu na lodi. Našli sa a preto motorka bez ujmy na kráse štartuje a ja v jej sedle idem prvé metre po ostrove. Tých metrov bolo len zopár, nasledovala ďalšia kontrola a po nej posledná kontrola pri výjazde z prístavu, kde som odovzdal prepotrebný malý lístoček so správnym počtom pečiatok. Definitívne sa otvára závora a ostrov ma víta v plnej paráde a psej svorky.

Prejdem len prvých 30 metrov a stojím. Tu v budove naľavo sa nachádza kancelária spoločnosti, ktorá zabezpečuje logistiku medzi ostrovom a pevninou. Na rovnakej pobočke, len na opačnom brehu som vybavoval aj moju cestu sem. Aby som mal počas môjho pobytu kľudnú myseľ, idem si vybaviť spiatočný lístok už teraz.

S partiou motorkárov sa dohadujeme ma mieste kde sa stretneme. Oni odchádzajú, ja čakám na dispečerku, ktorá ako mi do telefónu povedala „prídem keď sa vrátim“. Ako dlho to môže trvať netuší asi ani ona. No nakoniec to trvalo len 1,5 hodiny a ja si dohadujem spiatočnú loď.

Viem, že času moc nemám a tak si vyberám deň na istotu a tou je streda. Je tu voľné miesto práve pre jednu osobu, čo znamená istotu, že sa nalodím. Na ďalšie dni sa nedá garantovať miesto a to sa mi nepáči. Beriem preto stredu ako deň odchodu a mám pred sebou päť dní. Úbohých päť dní na tak veľký ostrov je zúfale málo. Viem to a vedel som to už doma, že ak sa sem dostanem, tak veľa času mať nebudem. Beriem to teda ako daň za veľkú vzdialenosť ktoré som musel prekonať a ktorá ma stála more času.

Vyrážam za dobrodružstvom do neznáma. Štartujem, radím jedna, dva, tri a koniec....

Motorka zdochýňa a ja stojím na krajnici. Všetko svieti ako má, všetko funguje ako má, len motor neštartuje. Jednoducho stíchol... Počkám minútu, tlak mi stúpa a motorka je stále hluchá. Bežná kontrola nič nenaznačuje, a preto skúšam a štartujem pod plným plynom a zrazu chytá akoby sa nič nestalo... Tlak klesá až v kopcoch nad mestom, pri prvej fotke s nápisom mesta Cholmsk.

Partiu motorkárov stretávam asi po 30 kilometroch na dohodnutom mieste, kde si dávame šašlik na plastovom tanieri, s plastovým príborom, a čaj pijeme z plastovej šálky. Všetko jednorazové a všetko tak divné. Hlavne preto, lebo sme boli v celkom slušnej reštaurácii, nie v nejakom bufete na ulici, ale asi je to tu takto zaužívané. Neskôr som sa s týmto fenoménom stretol ešte niekoľkokrát. Všetok plastový odpad, ako bolo vidno, sa pálil vzadu za reštauráciou v plechovom sude s krásnym čiernym dymom....To švédske hyperaktívne decko Greta, by tu od radosti z kože vyskočilo. Ja len dúfam, že ten šašlik sa nepiekol v tom istom sude...

Večer je tu a s ním aj ponuka ako ho stráviť. Festival Krídla Sachalinu v meste Korsakov, je vraj menšia akcia s dobrou hudbou. Keďže do večera už aj tak nič nestihnem, ideme všetci spolu tam. Festival menších rozmerov na ruský spôsob znamená nekonečný zástup ľudí, vozidiel a anarchiu na ceste.

Asi 30 tisíc bol ten počet, a rozloha areálu asi ako menšia dedina. Ale aspoň sme videli dve posledné pesničky nejakej vraj super kapely, a zistili, že sa tu nepredáva žiaden alkohol a to ani pivo! Samozrejme aj tak je tu polovica národa našrot...

Záver festivalu sa nesie v znamení polhodinového ohňostroja, ktorého efekt bol len zvukový, nakoľko sa deň prehupol do nového dňa ako aj nového mesiaca a v septembri sú na Sachaline také hmly, že nevidno ani do výstrihu vedľa stojacej dievčiny, nieto ešte do neba, kde prebieha tento zvukostroj. Uši si vypočuli, oči si domyslia čo sa odohrávalo tam hore.

Tu dole sa začala rozborka-zborka predného kolesa jednej z motoriek. Konkrétne Africa si našla po ceste pekný hrdzavý klinec a postarala sa o výmenu duše s tak početným obecenstvom. My, ktorý sme také šťastie nemali, zatiaľ dobrovoľne fotíme na motorkách miestne dievčatá v rôznom štádiu opitosti, ktoré o túto možnosť požiadali.

Po páde jednej motorky zo stojanu aj s dočasnou modelkou, ako aj po jednej ogrcanej nádrži a sedačke od inej nachmelenej manekýnky, radšej končíme tieto bezplatné služby obyvateľstvu a po výmene duše dostávame sprievodcu ktorý nás vyvedie z areálu inou cestou. Vraj sa jedná o skratku, o čom mám pochybnosti, pri pohľade do sklených očí nášho veliteľa zájazdu.

Ako sa aj moje tušenie ukázalo skratka by sa bez hanby mohla premenovať na enduro trať, s rôznymi vložkami ako brod cez potok o 02.00 v noci, alebo prejazd cez smetisko, či kukuričné pole. Po bežnej ceste sme sem išli asi 35 minút, cesta späť trvala 1.15 s tým, že sme akosi dvakrát zablúdili aj s našim netriezvym navigátorom. Toľko slovenských kuriev tu ešte nemali, koľko som im tu ja pospomínal....

Mesto Južno Sachalinsk. Administratívne centrum ostrova. Tu sa naša skupina rozdeľuje a ja s jediným motorkárom, ktorý nieje pôvodom z tohto ostrova odchádzame nocou za vidinou postele. Sú takmer tri hodiny už nového dňa a ja sa nechávam viesť Alexom a jeho navigáciou do hostela, kde cez internet rezervoval izbu. Pre neho jednoduché, pre mňa neriešiteľné.

Končíme tento poznávací deň ostrova Sachalin, vo fakt veľmi čistej a útulnej izbe za prijateľnú cenu. Na sprchu už nezostali sily, zaspávam takmer okamžite. Na poslednú moju otázku „budík?“ odpovedá Alex univerzálnym ruským slovom „chuj“... a tým bolo povedané všetko...

Už som na Sachaline a niet sa kam ponáhľať....akosi si to neviem uvedomiť...aj keď v pamäti mi zostáva.... Choď! Budem ťa čakať!

Dnes som si pripísal do denníka prvé ostrovné kilometre, veľa ich nieje, no tu sa už nehrá o ich množstvo... aj preto píšem číslo 286 kilometrov.

17.deň. Nedeľa 1. septembra 2019

Južno Sachalinsk - Aniva

Prvé ráno na ostrove začína prakticky až pre obedom keď sa zobudím. Spácham hygienu a niečo zjem a vyrážame do mesta. Južno Sachalinsk,

Južno-Sachalinsk bol založený v roku 1882 ako Vladimirovka. Po vojne s Japoncami sa južná časť ostrova dostala pod kontrolu Japonska a tak bola Vladimirovka automaticky premenovaná na japonské mesto Tohojara. Koncom II. Svetovej vojny bol juh ostrova obsadený Červenou armádou, a Tojohara bola premenovaná na dnešný názov.

Vplyv japonskej kultúry vidno na každom kroku. Architektúra budov, pamätníky, aj obyvateľstvo tvoria zmes kultúr, ktorá sa len tak nevidí.

Na začiatok navštevujeme múzeum ktoré nám urobí prierez históriou mesta ako aj celého ostrova. Veľmi poučné a zaujímavé dve hodiny nám dajú množstvo informácií o tomto viac ako 900 kilometrov dlhom ostrove. Svojim tvarom ostrov pripomína rybu. Je bohatý na zásoby ropy a zemného plynu. A uhlie je hlavnou vývoznou komoditou ostrova. Záujem oň má hlavne Čína, ktorej početné lode vidno v prístavoch.

Pri slove Sachalin sa ľuďom znalým Ruska v mysli vybaví hlavne losos a červený kaviár. No toto je už takmer minulosť. Ako som sa mohol mnohokrát presvedčiť z úst miestnych, pravda je, že ryby niet...

Okrem iného stojíme na horúcej a často sa trasúcej zemi. Ostrov je jedna veľká vulkanická časovaná bomba. Ako aj vidno na mape, ktorá bola v múzeu s rokmi erupcií, je tu pomerne často zemetrasenie, menšieho či väčšieho rozsahu.

Horúce pramene, ktoré by sa dali využiť aj lepšie, sú tu časté, no tu sa to moc nerieši a nevyužíva. Nad otázkou ohľadom využitia potenciálu ostrova, ako aj otázky ohľadom práce, života a celkovej situácie mi domáci len mávnu rukou a pripoja pár univerzálnych slov... pizdec, chuj, govno...

Po návšteve múzea si dáme prechádzku mestom spojenú s kúpou magnetiek. Mesto sme prešli krížom-krážom no magnetky s logom mesta sme nezohnali. Vraj už je po sezóne, tak ich niet.

Nad mestom sa týči lyžiarske stredisko s názvom Gornij vozduch, lanovka premáva a tak sa na ostrov ideme pozrieť z výšky.

Tu práve tento víkend prebiehajú závody v motokrose, takže tu v motorkárskom oblečení dokonale zapadneme. Pozrieme miestnych borcov ako si to valia hore strmým kopcom, sem tam sa to nepodarí a motorka sa kotúľa z kopca za nadšeného potlesku divákov, ktorým sa páčia hlavne tieto momenty.

Dole pod lanovkou už čaká Sergej, ktorý mi pomohol s platbou trajektu svojou kartou. Neskôr na lodi sme dlho do noci rozprávali o ostrove, živote, práci atď. Nakoniec mi Sergej predložil návrh, ktorý by žiaden turista a tým viac rybár neodmietol.

Stretneme sa a pôjdeme na ryby. Ale nie len tak niekde na bežnú riečku. Keďže Sergej je policajt, otvárajú sa mi nové rybárske obzory o ktorých by som mohol inak len snívať.

Presúvame sa k Sergejovi domov, kde to výbornom obede sadáme do auta a odchádzame na nemenovanú rieku. Po asi 40 minútach jazdy po strašných cestách sa dostávame k moru do zátoky ktorá už ani krajšie meno pre rybára nemohla dostať. Zátoka lososov....

Tu prežívam rybárske orgazmy, také ako som doteraz mohol vidieť len v televízii na National Geographic Channel. Proti prúdu rieky tiahnu z mora lososy na neres. Nádherne do červena sfarbené jedince, ktoré na udici bojujú dlhé minúty mi pripravujú jedny z najkrajších rybárskych zážitkov v živote vôbec.

Samozrejme musím podotknúť, že toto miesto je bežnému človeku neprístupné, ale Sergejov policajný preukaz a známosti, mi otvorili pomyselné dvere do vôd tejto rieky. To že tu budem stáť v tričku, kraťasoch po kolená vo vode, pri teplote 21 stupňov bol len bonus po tých dňoch jazdy na motorke. Počasie fakt dnes vyšlo a ja ťahám lososa za lososom.

Fotka a šetrné pustenie späť do vody so sebou prinášajú hurónsky smiech Sergeja a jeho známeho, ktorý spolu sedia na lavičke pod domčekom s nápisom „Ryboochrana“. Pod svetlom býva najväčšia tma, a tak tu chytám s požehnaním strážcu zákona, ako aj ochrancu tohto biotopu.

Čas strávený na rybách, sa do celkovej dĺžky života nepočíta.... Jan Werich.

Túto pre rybárov známu vetu vyslovil tento legendárny český herec a mal pravdu. Ja som nepočítal s tým, že čas na tejto rieke plynie tak rýchlo, blíži sa večer a Sergej velí na odchod. No cestou domov máme ešte zastávku na mieste proti prúdu rieky. Tu sa nachádza rybárske hospodárstvo, kde sa dochovávajú násady lososa.

...rovnaké drevenice nájdete fakt po celom Rusku...

Nejde mi to do hlavy, veď tu všade sa losos rozmnožuje prirodzeným spôsobom, no miestny hospodár ma vyvedie z omylu. Už dávno neplatí to čo pred rokmi. Ak by nebolo umelého rozmnožovania a vysádzania lososej mlade do vody, už by pomaly nebolo čo loviť. Jednoducho priemysel v dobách minulých dokázal zdecimovať to čo sa kedysi zdalo ako nevyčerpateľné.

A tu si spomínam na vetu ktorú som už počul na lodi cestou sem... „ryby niet“....

To čo som ja dnes videl mi prišlo ako obrovské množstvo rýb, je vraj už nič z toho čo tu bývalo kedysi.

Samozrejme aj do tohto miesta nás dostal Sergejov preukaz, a tu na rieke je neprekonateľná prekážka, ktorá rybám bráni postupovať ďalej proti prúdu. Tu sa zhromaždili tisíce jedincov a medzi nimi si Sergej vyberá šesť pekných ikernačiek lososa keta.

Domov predsa naprázdno nemôže prísť. Sadáme do auta a mierime k Sergejovi do kuchyne. Tu sa úloha muža končí a všetko preberajú ženy. Teda konkrétne Sergejova žena a svokra. Ja so záujmom sledujem ako sa pripravuje a čistí ikra a ako sa z pečienky pripravuje pašteka.

Celý večer sa prejedám ikrou, plátkami lososa v marináde, a inými lahôdkami. Vraj sa nemám nikam ponáhľať, budem spať u nich. A tak dlho do noci sedíme a rozprávame o všetkom. Životný zážitok tak rybársky ako aj gurmánsky. Všetky tie strasti, nepohoda, dážď a ostatné malichernosti sú týmto dňom zabudnuté, dnešok mi všetko vynahradil, ďakujem Sachalin...

Dnes som moc motorkovaniu nedal, no z pohľadu rybára bol tento deň nezabudnuteľný. Množstvo ulovených lososov, nahradilo ich malý počet, len 124 najazdených kilometrov.

18.deň. Pondelok 2. septembra 2019

Aniva - Južno Sachalinsk - Dolinsk - Vostočnoe

Vstávame pomerne neskoro. No dnes nemáme žiaden harmonogram. Po raňajkách vo forme ikry a lososa, sa lúčime so Sergejom a jeho rodinou ktorá ma prijala ako svojho vlastného. Pýtam sa ako sa mu odvďačím a on ako veľký fanúšik hokeja, že ak by sa dal zohnať hokejový dres.. Tak som mu poslal poštou dres našej reprezentácie s jeho menom v azbuke...

Lúčime sa a s Alexom vyrážame do Južno-Sachalinsku, keďže máme predsa len jednu povinnosť. Alex ako vojak z povolania, sa musí hlásiť na miestnej vojenskej správe, kde dostane potvrdenie o tom, že naozaj navštívil tento ostrov. Za toto potvrdenie, ale dostal dva týždne dovolenky. Keďže si naplánoval dovolenku veľmi ďaleko od miesta kde slúži a žije, tak mu armáda dala 14 dní na cestu. Samozrejme platených...no kto by takú možnosť nevyužil.

A tak asi dve hodiny obiehame rôzne vojenské objekty, km na tretí pokus nájdeme to správne miesto, kde dostane na svoj papier veľkú okrúhlu pečiatku.

Ďalej nám už nič nebráni opustiť toto mesto a vydať sa smerom na sever. Juh ostrova už sme prešli a na sever zostáva približne 900 kilometrov, z ktorých ja samozrejme prejdem len mizivé percento. Tankujeme na výpadovke z mesta najdrahší benzín v tejto galaxii menom Sachalin. Cena 53 rubľov je už fakt dosť veľa, keďže celý ostrov leží na rope, plyne a rybe...

Na sever tu na východnej strane ostrova vedie len jedna cesta, takže nieje kde zablúdiť. Chvíľu sa vezieme cez vnútrozemie, no neskôr cesta lemuje brehy mora. Okrem rybárskych sietí a občasnej aktivity rybárov na brehu sú pieskové pláže prázdne.

Náš cieľ je Buchta Tichaja, alebo aj Tichá zátoka. Názov je asi paródiou na ticho no to sa dozviem až neskôr. Zlovestné mraky nedajú pokoj a zo západu nám križuje cestu silné búrka a vietor zdvíha množstvo piesku.

No pod kolesami tu je zatiaľ asfalt, čo je v tejto chvíli dobré, no neskôr sa to má zmeniť, čo by v tomto počasí bolo veľmi nepríjemné. Pred odbočkou na miesto nášho dnešného určenia, riešime nákup niečoho na večeru. Samozrejme nieje to nič iné ako losos, ikra a krab.

Alex sa v zúfalstve snaží zohnať pivo na večeru, no márne úplne zabudol, že dnes je prvý školský deň a alkohol sa nikde nepredáva.

Prečkáme pod strechou búrku a dávame offroad vložku po pieskovo-blatových cestách. Šmýka sa parádne, no bez straty kytičky sa ocitneme na mieste ktoré mi vyráža dych.

Ťažko popísať krásy prírody, trocha mi to pripomenulo scény z filmu Jurský park, zábery na ostrov sú dosť podobné tým čo som videl tu. Nádherné zátoky so strmými horami plnými zelene.

Sú tu aj altánky, kde sa dá pod strieškou posedieť, no s ľútosťou musím napísať, že ľudia sú aj tu často takí ako u nás... plechovky od piva, fľaše od vodky, plasty....jednoducho bordel v tomto raji kam sa pozrieš. Presúvame sa preto o pár kilometrov ďalej a tu nachádzame krásnu čistú zátoku, kde chceme kempovať.

No svorka psov nás nechce pustiť ani o meter ďalej. Najaktívnejší z nich má asi 1 kilogram aj s obojkom. No nebojácny je asi preto, že sa motá pod nohami svojho väčšieho kolegu ktorý je zatiaľ ticho, no rozmerovo je asi ako menší autobus...

Táto skupina štvornohých ochranárov tu nieje len tak. Je tu malý prístav a zopár barakov na spracovanie ryby. Z úctivej vzdialenosti posunkami privoláme miestneho rybára, ktorý nám bez problémov povolí prechod cez ich panstvo.

Dostávame cenné informácie o prílive a odlive, lebo naše pôvodne plánované miesto na kemping o pár hodín zaleje voda a do odlivu by sme sa nikam nedostali ani pešo. Ďalej nás dôrazne upozorňuje na medvede.

Leto bolo chladné, sychravé, potravy v lesoch je málo, alebo vyšla navnivoč. Medvede huby nezasýtia, a ryby je málo... toto s rybou som už počul z toľkých úst...

Všetky zvyšky jedla ktoré nám zostanú vraj máme hodiť do mora krabom, nič nemáme nechávať v stane, v kufroch a tak... no toto nám bolo jasné už samým.

Medvede sú vyhladované a zlé... prichádzajú čoraz bližšia a nebojácne kradnú rybu priamo zo sietí pri brehu. Nepomáha krik, streľba, svetlo. Jediné čo ich ešte ako tak udrží ďalej je oheň a psia svorka. Aj preto je na tomto maličkom hospodárstve psov desať...

V noci ak budeme počuť zúrivo hlasne brechať psov, máme sa presvedčiť, čo sa deje okolo nás. Lebo vraj turistov sem chodí dosť, no všetci spia v karavanoch, alebo autách, v stane veru nie....

Alex ešte skúša od nášho informátora vymeniť svoje ruble za jeho pár pív a kurze viac ako výhodnom no nepochodí. Chlapík veľmi dobre vie aký je dnes deň...

Z vyššie opísaných dôvodov sa rozkladáme asi 300 metrov od tejto usadlosti, s pocitom, že v najhoršom prípade budeme rýchlejší ako medveď a dobehneme k hospodárskej budove skôr, no samozrejme sa z toho smejeme, že by sme neprebehli ani 30 metrov a medveď by nás dobehol.

Počasie je ako z rozprávky, svieti krásne slnko, v kraťasoch a tričku sa dá sedieť vedľa stanu, voda láka na kúpanie, ale len tak po kolená, viac si netrúfam, predsa len jej teplota je len okolo 12 stupňov.

Zátoka Tichaja, netuším podľa čoho dostala pomenovanie, no kvôli tichu určite nie. Obrovská skala ležiaca asi 100 metrov od brehu je hniezdisko a nocovisko veľkého množstva čajok. To aký hluk robia sa nedá opísať. Štriekajú bez prestávky, tak hlučne, že miestami musíme zvýšiť hlas, aby sme sa vôbec počuli.

Alex stále nieje spokojný so situáciou a preto zhadzuje bočné kufre a ide pred blížiacim sa večerom na trestnú výpravu. Samozrejme za pivom. Bojuje znovu s mokrým pieskom a blatom do najbližšieho mestečka, kde mu miestny alkonavigátor poradí konkrétny panelák, konkrétny byt, kde po zaklopaní na konkrétne dvere sa mu otvára svet čierneho alkoholu. Jednoducho tu sa obchoduje neoficiálne s alkoholom aj počas dní keď je to zakázané.

Kupuje DDD... Doporučenú Dennú Dávku a po asi 1,5 hodine prichádza s úsmevom a nadávkami. Úsmev je nákup piva a vraj sa skoro nevrátil, lebo domáci alkopredajca mal neskutočne krásnu dcéru...no predstava piva, lososa, kraba a kempingu vraj bola silnejšia.

Nadávky boli spôsobené daňou za prejazd cez územie, ktoré ochraňuje svorka psov. Mylne si myslel, že keď už nás raz pustili, tak sme akože kamaráti... pri spiatočnej ceste ho ten štvornohý ako som ho nazval, že malý autobus, celkom seriózne nechcel pustiť a pri prejazde ho pohrýzol do lýtka. A keďže Alex sa vybral len tak naľahko v kraťasoch, tričku a teniskách, tak sa vrátil s krvavým šrámov na lýtku. Ale veď čo by ruský občan neurobil pre pivo že?....

Párty začína so zapadajúcim slnkom, a postupne obliekame všetko čo nájdeme. Ja som ešte predtým našiel na brehu vyplavenú drevenú paletu, a keďže je už suchá, pri troche skromnosti nám oheň vydrží aspoň do polnoci. Aspoň trocha odoženie mračná komárov, ktoré sa zrazu ukázali.

Za našu skromnú večeru by a nemuseli hanbiť ani v 5* hoteli. Síce sa podáva na piesku, ale o to je zážitok silnejší. Dlho do noci sedíme, preberáme život, motorky, baby, trocha politiku, trocha 68 rok, no keďže sme obaja v tom roku ešte neboli na svete, tak to dlho neriešime. Večer zakončíme vtipmi o Sovietskom zväze a rádiu Jerevan.

Spať sa ukladáme v hlbokej noci za neustáleho škriekania čajok, podľa inštrukcií všetko odpad z jedla končí v mori, a pri teplote tesne nad nulou sa ukladáme spať. Zaspávam takmer okamžite s dobrým pocitom, že ani zajtra ráno netreba nastavovať budík. Som už predsa na Sachaline a užívam si to tu naplno. Spím tvrdo a nad ránom precitnem z biologickej potreby. No nechce sa mi zo spacáku von, a tak ležím a driemem. Počúvam ako čajky stále škriekajú...driemem.... čajky stále štekajú a štekajú...

Čosi sa mi nezdá...čajky predsa neštekajú... precitnem a počúvam lepšie. Mozog začína naplno fungovať, zúrivý štekot psov mi otvára zips na stane v sekunde. Vybieham a hľadím do tmy. Kopnutím do vedľajšieho stanu budím Alexa.

Stojíme pri stanoch a čakáme čo sa bude diať. Počujeme ale len nadávky a psí brechot. Medvede sú teda tu, niekde blízko a tak na spánok dnes už zabudneme.

No aspoň si neskôr odfotím takto vychádzajúce slnko...

Po polhodine napätia sa všetko vráti do normálu a zostáva len škrekot čajok...

Nakoniec po tomto adrenalínovom bonuse, zalezieme do stanov a zvyšok noci spíme.

Dnešný deň bol tým najkrajším na mojom krátkom pôsobení na tomto ostrove.

Nájazd kilometrov nebol veľký, no deň bol o to intenzívnejší... takže dnešných najazdených 286 kilometrov je len zanedbateľný...

19.deň. Utorok 3. septembra 2019

Vostočnoe - Iľinskoe - Krasnogorsk - Cholmsk

Ráno je ako vymaľované, tak fotím čo sa dá. Balíme stany, na raňajky dávame znova ikru a lososa, ktorý bol dobre zabalený v kufri, aby príliš nevoňal medveďom...aj keď viem, že medveď zacíti rybu na kilometre.

Vyrážame cestou okolo psej svorky, no na počudovanie nás nechajú na pokoji. Trápime sa blatom až na hlavnú cestu, zase bez pádu aj keď nás šmýka zo strany na stranu.

Tu sa s Alexom rozdeľujeme. On má pred sebou ešte viac ako týždeň, tak mieri na sever ostrova. Ja mám času podstatne menej, tak volím cestu na západný breh. Želáme si navzájom šťastné cesty a pokračujeme každý svojim smerom.

Šírka ostrova Sachalin nieje veľká, no ciest z východnej strany na západnú je len zopár. Volím cestu 64N-2, vedie cez hory a je pieskovo blatistá. 30 kilometrový úsek idem viac ako dve hodiny.

Príroda nádherná, kochám sa a aj trocha poblúdim. Cesta končí potokom, tak sa vraciam a nachádzam správny smer. Nestretávam nikoho, len cestný stroj, ktorý upravuje cestu, zhŕňa blato na krajnicu a vytvára aspoň trocha pevnejšie podložie. Je to samozrejme len do najbližšej búrky, ktorá zase všetko naplaví nazad.

Dedinka Iľinskoe je prvá na západnej strane ostrova. Majú tu obchod a dokonca a benzínku. A fúka tu silný vietor, slnko síce hreje, ale vietor je tak silný, že sa nedá ísť s otvorenou prilbou. Piesok mám všade.

Prekvapuje ma úplne nový asfalt smerom na sever ostrov. Idem po ľudoprázdnej krajine, fotím a vychutnávam si jazdu

. Neskôr poobede prichádzam do mestečka Krasnogorsk, prejdem si jeho všetky dve ulice a zvažujem či tu zakempovať, alebo sa pobrať inam.

Rozhodujem sa pojazdiť do večera a preto idem natankovať, lebo iná možnosť dlho nebude.

Tu ale vzniká problém, jediná benzínka o okruhu 50 kilometrov, je bez elektriky. A to je tu dosť závažný problém, z ktorého sa po hodine čakania vytvorí asi 100 metrová rada vozidiel. Prichádzajú „špecialisti“ od elektrární, v ruke kladivo a veľký skrutkovač.

Po asi 10 minútach nadávok a úderov kladivom sa rozsvietia stojany a „zapravka opjať rabótaet“. Tankujem to čo je. Vraj 95-ka, no podľa ťahu motora a smradu tak maximálne 85-ka.

Zlákajú ma prázdne pláže, tak odbočujem na jednu z mnohých. Okrem kŕdľov čajok tu niet živej duše.

Mám pre seba desiatky kilometrov pieskových pláží, v rámci mojich možností sa trocha zahrabem v piesku, aby som sa potom mohol zabávať vyhrabávaním motorky.

Slnko je ešte vysoko, tak po neskorom obede pozostávajúcom tradične z ikry a lososa, otáčam smer juh.

Pri ceste sedí informačný poklad. Dedko ktorý predáva hríby. Zastavujem pri ňom a v družnom rozhovore zostávame asi hodinu. Dozvedám sa o ostrove, o živote tu. Predáva hríby a dokáže mesačne zarobiť 70.000rub. Pri jeho penzii 35.000rub vraj spokojne vyžije. Okrem toho ako skoro každý, stavia na noc siete. Ráno pozbiera lososy a ikru predá. Teda kým ho nepredbehne medvedica ako predvčerom. Roztrhala mu siete ktoré mal v rieke. Ráno prišiel a medvedica s dvomi malými sa hostila na brehu. Vraj bežný jav u nich....

Nádherná cesta medzi dedinkami Tomari – Kostromskoe – Jabločnoe sa kľukatí po pobreží, je tu dobre ujazdená šotolina, krásne stúpania, zákruty, ktorým dominujú dychberúce zátoky a pobrežie. Cestu lemuje dokonca železnica, kde stretávam staručkú dymiacu lokomotívu.

Jediné vozidlo ktoré stretávam stojí na krajnici a pasažieri sa čomusi venujú. Pribrzdím a vidím, že pri krajnici sedí nebojácna líška. Kŕmim ju chlebom a ona si ho berie takmer z ruky, no som opatrný aj ja.

Dostávam milión klasických otázok, odkiaľ, kam, kto, koľko.... po pár minútach sa lúčime a ja nasadám... no zaujme ma pár kvapiek pod motorkou. Zisťujem, že daň za cesty necesty, blato, piesok a zlý terén si vybrala moja vidlica. Tečie mi ľavá strana a neskôr sa pridáva aj pravá.

Nálada je zrazu na bode mrazu. No sám viem , že tu nič nevyriešim. Náhradné guferá nemám, a zháňať ich tu na ostrove nemá význam a nemám nato ani čas. Zajtra mám trajekt na pevninu, tam sa uvidí. Jednoducho musím ísť tak ako to je.

Pokračujem popri pobreží a zaujmú ma dva vraky lodí. Sú asi 100 metrov od brehu a zjavne tam ležia na boku už roky. Presnejšie 20 rokov, ako mi napovie miestny chlapík. Sú to staré rybárske lode, ktoré tu pred rokmi zakotvili a už sa nepohli. Ľudia ich pomaly rozoberajú a predávajú do šrotu. Vieš, povzdychne si chlapík stojaci vedľa mňa...“ryby niet“...

Blíži sa večer, moja posledná noc na ostrove. Zajtra odchádzam, z rovnakého prístavu ako som sem priplával. Mesto Cholmsk, je vzdialené pár desiatok kilometrov, tak si do večera vychutnávam jazdu po ostrove. Chcelo by to mať tak dva týždne len pre samotný ostrov, no to je momentálne nereálne.

Večer prichádzam do mesta, idem rovno do prístavu. Poteší ma informácia, že miesto na lodi mám stále zabezpečené. Mám prísť ráno o 10.00 do prístavu sa nalodiť. No predtým si mám vybaviť palubný lístok v pokladni.

Naproti prístavu je hotel. Samozrejme cena nieje príliš veselá, no beriem to ako nutné zlo. Parkujem motorku vo dvore, beriem všetko oblečenie s nádejou, že pračka v hoteli funguje.

Večer zájdem do mesta na šašlik a kvas. Sedím dlho do noci na lavičke pri mori a premietam si v hlave film posledných dní. Ubehlo to všetko tak rýchlo. Spať sa mi nechce, tak sa pomaly nocou túlam mestom. V hoteli poprosím recepčnú o možnosť oprať oblečenie. Ráno mi „dežurnaja“ klope na dvere a podáva tašku s čistým a suchým oblečením. O peniazoch nechce ani počuť, tak jej kupujem najväčšiu čokoládu akú v obchode mali.

Dnešný deň som si krásne zajazdil s nájazdom 327 kilometrov.

20.deň. Streda 4. septembra 2019

Cholmsk - Tatársky prielliv (Ochotské more)

V prístave začína kolotoč administratívy. Mne samozrejme najväčší problém robí platba, ktorá je zase možná len kartou. Podarí sa mi ukecať dobrovoľníka ktorého som si vyhliadol a ja mu dávam hotovosť + niečo naviac za ochotu.

Lístok na trajekt mám vo vrecku, no je mi treba ešte vstup do prístavu. Tento nepotrebný, no o to dôležitejší zdrap papiera sa vybavuje samozrejme úplne inde ako v prístave. A tak idem s nejakým vodičom kamiónu na autobusovú stanicu, kde v spleti chodieb a dverí nachádzam správne okienko, kde mi dajú „talončik“ čo je papierik rozmerov 5x5cm kde je moja značka motorky a veľká pečiatka.

Ďalej mám vraj čakať na „zvonok“, ktorý ma byť okolo 10.00. Pochybujem, žeby niekto volal na moje slovenské číslo. No presne o 10.00 zvoní telefón. Ale volá Alex. Jeho slova ma zmrazia.

Noro... mal som nehodu... včera poobede som nedal pozor a na ceste som prehliadol veľký kameň. Predným kolesom som ho nabral a preletel som cez riadidlá... motorka urobila kotrmelec a skončila v jarku mimo cesty....

Pýtam sa či je v poriadku... vraj nemá nič zlomené, len zle hýbe krkom, horšie sa mu dýcha. Lebo si po páde narazil rebrá a na stehne má veľkú modrinu.

Horšie je na tom motorka, ktorú tu plánoval predať záujemcovi. Oba bočné kufre sú po smrti, plexi a kapotáž sú na kusy rozlámané. Predné koleso je pokrivené, zohnuté stupačky, radička, a obe páčky...

No motor sa dal naštartovať a predná vidlica to vydržala. Vraj tam čakal hodinu, kým niekto išiel okolo. Pomohli mu vytiahnuť motorku na cestu a večer prišla dodávka a odviezla ho aj s motorkou do Južno-Sachalinska k známemu do garáže. Dnes sa rozhodol, že ju v tomto stave nepredá a posiela ju zabalenú domov v kontajneri. On odletí predčasne takisto.

Takže sa mu jeho výlet aj predraží, no hlavne skráti. Základ je, že je relatívne zdravý a neskončil v nemocnici.

Po tomto nepríjemnom telefonáte, samozrejme už iný neprišiel a tak som sa vybral do prístavu aj bez vyzvania a zaradil sa do kolóny čakateľov. Tu počas čakania, mažem a šponujem reťaz, dolievam olej a kontrolujem stav tečúcej vidlice.

Proces nalodenia bol rovnaký a po upevnení motorky dostávam kajutu a kochám sa pohľadom na miznúci ostrov. Dnes je tak teplo, že na palube sa poriadne spálim a do večera mám chrbát ako sovietska zástava. Ostrov ešte dlho vidno a ja len sedím a sedím. Ťažko sa to slovami opisuje, no verím, že sa sem ešte niekedy vrátim a bude to na dlhšie.

Ďakujem Sachalin...

Tma padá na more skoro, ostrov už nevidno a tak sa ukladám spať. Dnes som už jazdeniu moc nedal, a tak som si na ostrove pripísal len 3 odjazdené kilometre.

21.deň. Štvrtok 5. septembra 2019

Vanino - Majak - Chabarovsk - Spassk Dalnij

Ráno takmer vojenský budíček. Žiadne jemné klopanie na dvere. Rázne otvorenie dverí s pokrikom „davajte posteľnú bielizeň!!!“

Je 04.30 ráno a do prístavu to máme ešte 1,5 hodiny, no kajuty už treba opustiť teraz. V hmle a pološere vplávame do prístavu. Vyberám motorku a odovzdávam nejaké dokumenty v kancelárii. Na výstupe z prístavu ma štvornohá svorka ochrankárov nechce pustiť ani o krok ďalej. Dávam plný a prerážam si cestu smer domov.... sprevádzajú ma štekotom ešte 100 metrov.

Včera som sa celkom pekne spálil počas plavby...

A som na pevnine. Domov to mám približne 11000 kilometrov. No moje plány sú iné.

Pri výjazde z Vanina lepím nálepku a potom tankujem doplna + do fľaše od kvasu. Mám pred sebou zase pustatinu po križovatku pri mestečku Ligoda. Jediná zastávka je v jedinom možnom mieste po ceste.

Tu si dávam niečo na zohriatie. Cesta je nádherná, príroda je tu už sfarbená jeseňou, listy z časti opadané a z časti mnohofarebné. Voda v riekach je plná života, losos tu tiahne na neres.

Fotím krajinu a užívam si to ticho a samotu. Pri rieke vidím čln a stan. Rybári alebo poľovníci, tu majú skutočný raj.

Keďže som vyrazil pomerne skoro, mám v pláne dnes potiahnuť čo najďalej. Cesta ubieha a ja sa po 5 hodinách ocitám v civilizácii. Tak možno nazvať stretnutie tretieho druhu...myslím tým stretnutie s benzínkou.

Tankujem a pokračujem cestou na Chabarovsk. Tu už je vidno, že sa počasie umúdrilo a kilometre mi ubiehajú jedna radosť. Cestu cez mesto už poznám dobre, a smerovanie mám jasné...Vladivostok.

Do neskorého večera hltám porciu kilometrov, no dnes už do cieľa neprídem. Mesto Spask Dalnij je mojim dnešným nocoviskom. Motel vedľa cesty a jeho úroveň, mi stačí na prespatie. Tých pár hodín spánku je dostatočných, veď som si oddýchol na trajekte.

Pomaly ale isto sa blížim do finále. Len si to nechcem vôbec priznať. S týmto vedomím zaspávam... a s vetou.... „Choď...Budem ťa čakať“...

Dnešný deň som sa dostal zase do štandartných koľají môjho cestovania. Keďže nebolo čo riešiť, valil som koľko sa dalo.

A preto dnešný nájazd skončil pri slušnom čísle 1109 kilometrov.

22.deň. Piatok 6. septembra 2019

Spassk Dalnij - Vladivostok

Vstávam s vedomím, že sa jedná o posledný deň cesty. Všetko čo už bude ďalej sa už akoby nepočítalo.

Vyrážam na posledných približne 300 kilometrov do Vladivostoku. Tieto kilometre dávam za pár hodín a pred obedom sa zase z kopcov pozerám na San Francisco východu. Aj takto nazývajú Vladivostok.

Spustím sa dole do mesta a po známych uličkách kľučkujem na adresu môjho dobrého známeho. Viačeslav cestovateľ, karavanista, no v tomto momente hlavne majiteľ autoservisu. Parkujem motorku u neho v servise a spolu obiehame miestne motoshopy a hľadáme guferá do mojej vidlice.

Po dlhom hľadaní kupujeme niečo, čo by malo sedieť na moju motorku. Vraciame sa preplneným mestom a je už neskoro poobede. Dohadujem sa s mechanikom, ktorý je zároveň aj motorkár, na spoločnej oprave. Budeme to riešiť v pondelok.

Takže dovtedy mám voľno. Balím si svoje veci a Viačeslav ma cestou domov vysadí na určenej adrese.

Týmto momentom vlastne moje cestovanie končí. Pre tvrdých motorkárov, už nieje čo podstatné napísať ani čítať. Pre toho kto chce čítať ďalej si dovolím niektoré nasledovné dni spojiť do jedného.

Moje putovanie sa končí zase skoro tak ako začalo....ako v rozprávke. Zazvonil som na zvonec a …. nie nebol koniec...

Len mi dvere otvorila Anna...

Dnešný deň bol len ako štatistika. Dojazd do Vladivostoku. S nájazdom 326 kilometrov.

23. a 24. deň. Sobota 7. septembra a nedeľa 8. septembra 2019.

Vladivostok

Motorka čaká na servis a ja mám preto čas sa trocha priviesť do normálu. Víkend som využil hlavne na spánok, a hlavne som poriadne zo seba zmyl prach a špinu ciest. Všetko oblečenie putovalo do pračky a tak som sa mohol v nedeľu prejsť po meste síce v tom istom, ale aspoň čistom oblečení. Nedeľa bola po dlhých týždňoch dňom kedy dážď ustal a do ulíc vyšlo celé mesto. Takisto aj ja s Annou. Už to nieje to pravé motorkárske, no ale veď aj keď človek cestuje na motorke, tak rád spoznáva nové miesta pešo...

Víkend ubehol rýchlo, a v pondelok ma čaká práca a ešte aj dôležité vybavovanie mojej cesty domov.

Nájazd 0 kilometrov za tieto dva dni je preto logickým výsledkom.

25.deň. Pondelok 9. septembra 2019

Vladivostok

Tu servisujem...

Ráno sa prejdem pešo k Viačeslavovi do servisu. Trvá mi to asi hodinu. No autom by to nebolo o nič rýchlejšie. Premávka tu ide krokom.

Moja prvá úloha je kompletne odstrojiť motorku. Všetky tašky, a iné veci ktoré visia na motorke idú dole. O ulicu nižšie je autoumyváreň, kde sa ma na začiatku snažia potmavší prisťahovalci z Uzbekistanu otiahnuť na cene, keď uvideli neruskú značku. No stačilo pár vybraných ruských slov, ktoré im dali na známosť, že asi tak celkom cudzinec nebudem. A zrazu bola cena na patričnej úrovni.

Po dôkladnom umytí a návrate som sa pustil do rozborky vidlice. Chalan zo servisu ma prekvapil a potešil, tým že si cez víkend na youtube pozrel videá ohľadom mojej motorky a servisu vidlice. Tomu sa povie profesionálny prístup.

Po rozobratí vidlice zisťujeme problém. Nové guferá sú veľké. Obiehame preto znova obchody a poobede prinášame síce rozmerovo rovnaké, no kvalitou nie príliš dobré guferá.

Montáž prebieha v pohode a podvečer už testujem po uliciach umytú odľahčenú motorku. Zájdem si aj na špedíciu kde sme v roku 2015 posielali motorky do Moskvy. Zisťujem, že sa tu zmenil majiteľ, tak si beriem nový kontakt. Ak by mal niekto záujem o prepravu motorky tak viem poradiť.

Dnešné plány ohľadom môjho návratu domov musím nechať na zajtra.

Dnes som nečakane najazdil 12 kilometrov a po dvojdňovej pauze to bolo celkom príjemné.

26.deň. Utorok 10. septembra 2019

Vladivostok

Dnes mám jedinú no o to zásadnejšiu úlohu. Cesta domov....

Ráno s Annou vyrážame do mesta k jej známej ktorá pracuje v spoločnosti, ktorá okrem iného predáva aj letenky.

V tomto momente by sa asi patrilo vyjasniť jeden menší ani nie tak problém, ako riešenie.

Podstata spočíva v tom, že ja odlietam domov a motorka tu zostane.

Dlho, veľmi dlho som riešil a hľadal možnosti ako to celé časovo poriešim. No nič lepšie nevychádzalo ani časovo ani finančne lepšie ako absolvovať túto cestu jednosmerne.

Mal som mesiac času, čo je zúfale málo na cestu tam aj späť po vlastne osi. Hľadal som možnosti ako ušetriť čas, ale nič nebolo reálne a nič sa nedalo dopredu zabezpečiť.

Keď som bol vo Vladivostoku po prvýkrát, tak sme sa domov vrátili vlakom. No aj toto bolo príliš časovo náročne, v cestopise z roku 2015 som to podrobne popísal. V skratke to popíšem. Potrebovali sme odovzdať motorky v utorok, motorky odchádzali nákladným vlakom vo štvrtok, my sme odchádzali osobným vlakom v sobotu a v Moskve sme boli nasledujúci týždeň v piatok na obed. Takže preprava motorky trvala 10 dní.

Toto som nechcel absolvovať znovu, a preto som to riešil jedinou rýchlou možnosťou a to tým, že motorka zostane vo Vladivostoku a ja poletím domov. Ušetrený čas som radšej využil inak ako cestou vo vlaku, ktorá aj tak finančne bude stáť minimálne toľko ako letenka.

Určite si poviete a čo na hraniciach? Nebude z toho problém? Neviem...netuším... uvidíme neskôr. Situácia sa má tak, že ja vychádzam z toho čo mám napísané v colnej deklarácie, ktorá sa volá „Vremennij vjezd“ alebo aj „dočasný vstup“. Toto tlačivo sa vypisuje pri vstupe do Ruska a sú v ňom údaje o vozidle, majiteľovi atď. A samozrejme poznámky o tom, že vozidlo nesmiete predať, darovať atď.

Pre mňa je dôležitý jediný udaj na tomto dokumente. A to dátum 16.08.2020. Dovtedy má tento dokument platnosť, a ja sa tým budem obhajovať pri výstupe na hraniciach. Ako to dopadlo dám v prípade záujmu vedieť.

Mierime do centra mesta s nádejou na kúpu letenky na poslednú chvíľu. Nechcel som nič kupovať vopred, nevedel so čo a ako sa môže udiať, predsa len som sem cestoval cez pol sveta.

Letenky niet! Všetko do konca mesiaca beznádejne vypredané....ani za žiadnu cenu, či už economic, alebo biznis trieda.... niet...

Tak nakoniec predsa len pôjdem vlakom? Naša miestna spojka sa fakt snaží, obvoláva, rieší, prosí. Nakoniec sa jej podarí večer nájsť podpultový tovar. Letecká spoločnosť má vždy v zálohe vraj nejaké miesto pre svojho zamestnanca, ktorým som sa v tomto momente za menšiu pozornosť (3000 rubľov) stal ja.

Letenka sa našla a dokonca v dobrej cene. Je na sobotu, takže mám pred sebou tri dni ktoré chcem využiť nejakým cestovaním. Alebo aspoň výletom po okolí.

Zakúpenú letenku oslávime v japonskej sushi reštaurácii, no konštatujem, že ….zlatý losos a ikra zo Sachalinu....

Dnešný deň som motorku nevidel, takže aj preto je nájazd 0 kilometrov.

27. a 28. deň. Streda 11. septembra 2019 a štvrtok 12. septembra 2019

Vladivostok - Šamora

Ráno vyzdvihnem motorku v servise a potom vyrážam mestom k Anne, kde sa dohadujeme na výlete.

No na všetko čo vlastne chcem pozrieť máme málo času a aj počasie sa nie a nie umúdriť. Rozhodnutie preto padá na dvojdňový výlet k moru k známemu letovisku.

Tam strávim niečo ako dvojdňovú dovolenku pri mori. Síce to neznášam, ale nakoniec je to celkom dobré ničnerobenie na piesku.

Šamora. Tak sa volá jedna z mnohých rekreačných oblastí v Ussurijskom zálive.

Oddych na ruský spôsob.. z dosiek zbité baráky, ale aj nové hotelové komplexy. Ceny samozrejme vyššie, no na dvojdňový oddych sa dalo zniesť.

Zátoka Lazurnaja poskytuje všetko čo bežný Rus potrebuje. More, šašliky, hlasnú hudbu a alkohol potokom.

Cez leto by som tu nechcel stráviť ani hodinu, no takto na jeseň, to tu je ako v zariadení pre seniorov. Ticho a kľud, dážď ustal, deti sú v škole, na pláži pohoda.

Každý to pozná, tak sa tu nebudem rozpisovať. Dva dni ubehli a v štvrtok večer sme sa vrátili to mesta. Zajtra mi zostal posledný deň pred odletom, tak už definitívne moje tohtoročné cestovanie končí.

Za tieto dva dni, keďže som sa viac váľal na pláži, ako jazdil, som mal nájazd 180 kilometrov.

29.deň. Piatok 13. septembra 2019

Vladivostok

Tu zimuje moja motorka...

Ráno idem znovu do servisu a dohadujem s Viačeslavom prezimovanie motorky u neho v servise. Hľadáme miesto kde nebude zavadzať, a hlavne nebude na mraze. Sú to moje posledné kilometre pred zazimovaním motorky tu v Rusku.

Večer pozvem Viačeslava s manželkou na večeru , tu dohodneme podmienky parkovania motorky. Nakoniec sme sa gentlemansky dohodli.... on nič nebude chcieť... a ja mu nič nedám...

Dá sa povedať, že tu môj príbeh končí, no zostal mi ešte jeden deň na cestu. Tak poďme domov...

Choď... Budem Ťa čakať...

Dnešný nájazd sa moc nevymykal priemeru posledných dní. Takže ukrutných 11 kilometrov.

30.deň. Sobota 14. septembra 2019

Vladivostok - Moskva - Viedeň - Pobedim

Deň odletu, rozlúčky a iných nie príliš veselých momentov.

Na letisku sme asi po hodine jazdy. Snažím sa všetko to lúčenie urýchliť ako sa dá...

Plechovka už stojí a čaká kým sa sardinky v nej usadia a ona sa odlepí od zeme. Letím na trase Vladivostok – Moskva a let trvá 9 hodín.

Po prílete do Moskvy mám čas tri hodiny, tak sa túlam po letisku a zabíjam čas. Fotím si sochu Puškina, po ktorom pomenovali po novom toto letisko.

Pri výstupe cez colnicu som bol trocha nervózny, či sa colník nebude zaoberať tým kde mám motorku, no okrem pasu ho nezaujímalo nič iné a ja som definitívne nechal motorku v Rusku do budúceho roka.

Podvečer letím inou plechovkou na trase Moskva - Viedeň, let trvá niečo cez 2 hodiny.

Za 11 hodín som preletel to, čo som na motorke išiel 11 dní. Vo Viedni ma čaká sestra a za dve hodiny jazdy autom som doma v Pobedime. Je nedeľa skoro ráno 31.deň od môjho odchodu z domu. A tým aj moje cestovanie končí a som na konci cestopisu. Možno si niekto vydýchol, že konečne...

Keďže som letel lietadlom je jasné, že denný nájazd sa zase rovnal 0 kilometrov.

Naposledy: … Choď! Budem Ťa čakať....

Dovetok:

Tak toto bol môj tohtoročný cestopis z mojej cesty priatelia.

Či sa páčil nechám na vás, no snažil som sa písať autenticky to čo som zažil ten ktorý deň. Že bol dlhý to viem, no akosi sa mi nedarí písať krátke cestopisy.

Nad názvom cestopisu som si zase dlho lámal hlavu, no keďže to celé prebehlo v takom rýchlom tempe, zvolil som názov Expres Sachalin... možno sa to k tomu hodí a možno nie...

Určite máte v hlave otázku ako:

„No keď si tam nechal motorku, tak čo plánuješ ďalej, kam sa vyberieš?“

Na túto otázku vám teraz čestne nedokážem odpovedať. No jediné, čo je z tejto pozície jasné, je to že, s motorkou na takom strategickom mieste ako je Vladivostok, môžem vyraziť prakticky kamkoľvek... Špekulácie, kam to bude nechajme bokom. Uvidíme o rok....

Štatistika na záver:

A sme na konci príbehu. Nejaké konštatovanie? Nemám...

Nejaká čísla a fakty?

Dohromady som bol na ceste 31 dní.

Prešiel som na motorke 15.255 kilometrov a nejakých pár tisíc lietadlom no to sa samozrejme neráta...

Mojich stanovených 1000 kilometrov denne som teda v podstate v priemere splnil a to cestou po Vladivostok, potom to už bolo formou poznávania a denné nájazdy išli bokom. Potreboval som sa čím skôr dostať na Ďaleký východ a ako vidno pri troche vôle sa dá aj na malom stroji urobiť dobrý denný nájazd ak sa chce...

Pobedim – Vladivostok som dal za 11 dní a 11.375 km. V priemere teda 1034 km/deň.

Táto sranda ma celkovo stála asi 2100-2200,-eur, neviem do celkom presne, no v cene je započítané všetko. Od benzínu, cez ubytovanie, trajekty, letenku, vízum, servis motorky, stravu a iné drobné výdaje. Ak sa vám tá suma zdá nízka na tú vzdialenosť a počet dní, tak máte pravdu.. no ja som po ceste míňal málo, najviac nákladov som mal až na konci cesty.

Trajekt stál približne 150eur za každú cestu. Letenka stála asi 450eur. Ceny benzínu som priebežne spomínal v texte. Vízum 110eur. Snažil som sa finančne ísť s nízkym rozpočtom, no predsa len mesiac na ceste, kopec kilometrov a rôznych drobných platieb.

Pokuty som neplatil žiadne, veď ani raz ma nezastavili po ceste.

Motorku musím takto verejne pochváliť, držala sa statočne, a až na tečúcu vidlicu som nemal jediný technický problém. Defekt som nemal ani jeden.

Ospravedlnenie:

Týmto sa ospravedlňujem všetkým, ktorí neradi čítajú dlhé texty. Viem, bolo to dlhé, no kto sa dočítal až sem tomu patrí moja poklona.

Snažím sa písať pútavo a s trochou humoru, aby text nebol príliš strohý. Neviem...možno mi to ani nejde a mal by som prestať písať...kritiku rád prijmem.

Ďalej sa ospravedlňujem za gramatické „chibi“ a preklepy, chýbajúce čiarky, pomlčky a podobne. Snažil som sa ako sa dalo. Čítal som to po sebe niekoľkokrát, no ak sa niečo našlo, berte to ako nutné zlo v tom dlhom texte.

V prípade záujmu:

Ak máte akékoľvek otázky, poznámky, nejasnosti, ohľadom cesty. Ak chcete poradiť, v plánovaní Vašej cesty podobným smerom, som k dispozícii. Napíšte mi správu, a ja sa budem snažiť pomôcť, ak budem vedieť.

Keďže nie som kamarát so žiadnymi vymoženosťami techniky, nepoužívam žiadne sociálne siete, email len výnimočne kvôli práci, a s problémami dokážem napísať sms-ku, tak bude lepšie, ak mi v prípade potreby napíšete správu sem na fórum a ja si to snáď niekedy aj prečítam a odpoviem...viem...je to ťažké so mnou...a je to ťažko pochopiteľné v dnešnej dobe...

Všetkým želám veľa zdravia a šťastné návraty! …................. Noro.

Vysvetlenie:

Na úplný záver musím napísať aj jedno vysvetlenie....(no možno to sem ani nepatrí)

Týka sa to často spomínanej vety... Choď! Budem Ťa čakať!

Túto vetu mi povedal pred odchodom môj otec. A táto veta ma často držala v „bdelosti“ počas cesty.

Otec mal pravdu... a bol „molodec“.... Počkal ma....

No vydania a prečítania tohto cestopisu sa už nedožil...

Veľmi ťažko sa mi píšu tieto posledné riadky...

Odpočívaj v pokoji, otec....