August sa blížil ku koncu a ja som si uvedomil že doma mám taliansky dvoj valec a jediné na čo ho používam je odviezť sa do práce ktorú mám 10 minút peši. Som v štádiu kedy si uvedomujem že peniaze nie sú všetko a život si treba užiť a kedy bude lepšia príležitosť ak nie teraz; akurát som sa zase rozišiel s frajerkou a známa z Portlandu, OR mi opäť raz pripomenula že som u nich kedykoľvek vítaný. Tak som sa zdvihol, prešiel sa k šéfovi ktorý stál obďaleč, oznámil mu nech so mnou budúci víkend v práci nepočíta a pustil sa do plánovania.

Portland, OR je od Wendoveru, UT takmer 1 200 kilometrov čo by som zvládol za deň - dva, ale načo sa plašiť? Okrem toho, len dve hodiny južne od mesta kde žijem prechádza US 50ka – najosamelejšia cesta Ameriky, ktorá sa tiahne od východného pobrežia v štáte Maryland až po Sacramento, CA na západnom pobreží. Niekde okolo Lake Tahoe, CA by som sa vydal na sever do Oregonu a cestou späť sa zastavil v Idahu u kamošky. Taký bol hrubý náčrt. Ďalšie dva dni som strávil plánovaním a na tretí deň ráno nadišiel čas vybrať sa na cestu.

Pred tým než som sa vydal na juh som nádrž načapoval DO PLNA a ďalšie dva litre schoval do ruksaku pre prípad núdze. Prvý úsek cesty mal byť najdlhší bez čerpacej stanice tak som mal miernu obavu či mi benzín tých 190 kilometrov vydrží, lebo zvyčajne sa mi kontrolka stavu paliva rozsvietila po 160tich. A hoci som sa pred šiestimi rokmi zaprisahal že už nikdy nekúpim motorku ktorá nemá ukazovateľ paliva, človek mieni, pánboh mení. Hneď ako som opustil čerpaciu stanicu som zažil mierny šok. Jeden z valcov vynechal, čo sa mi ešte nikdy nestalo. So strachom v duši som sa rozhodol že budem pokračovať a keď sa to stane znova tak to otočím. Až neskôr som zistil že tankovanie do plna môže spôsobiť že palivo sa dostane do odlučovača palivových výparov a spôsobiť že motorka zdochne. Mal som šťastie, moja len "zakašľala". Ako kilometre ubiehali bol som čoraz kľudnejší a začal si užívať jazdu. Teda, užívať je silné slovo. Nalepený na nádrži za účelom zníženia spotreby som sa vliekol po US 93ke asi stovkou. Trochu ma to mrzelo lebo je to prázdna cesta bez policajtov na ktorej sa dá celkom dobre vyšantiť, ale po tom čo som minul asi 500 kilovú kravu ktorá ležala na krajnici bez známok života ma myšlienka na „športovú jazdu“ prešla. Po dvoch hodinách jazdy som sa konečne dostal do Ely, NV a na moje veľké prekvapenie som na pumpe zistil že v nádrži mi ostala ešte dobrá tretina. Potešený faktom že so spotrebou to nie je až také zlé ako som si myslel som zahájil oficiálnu časť výletu a vydal sa na západ po US 50ke.

Počasie bolo perfektné, tiež, dokonca aj vzduch voňal ako keby jazmínom, orgovánom alebo ja neviem čo za burinu tam rástlo popri ceste a do toho mi v slúchadlách hral True Nature od Jane’s Addiction. Cesta definitívne hodná svojho mena „najosamelejšia v Amerike“ tu a tam narazila na priesmyk a ten poriadne spestril pôžitok z jazdy. Vždy mi až srdce zaplesá keď vidím značku obmedzujúcu rýchlosť na 35 míľ za hodinu, ktorá zvyčajne sľubuje klopené tiahle zákruty a sem tam nejaký vracák. S navigáciu si starosti robiť zatiaľ nemusím lebo zablúdiť nie je kde a po hodine jazdy sa ocitám v starom baníckom mestečku Eureka, NV a po krátkom obede v malej miestnej reštike pokračujem v jazde.

Scenéria sa nemení a po ďalšej stovke kilometrov sa ocitám v Austine, NV, mestečku s podobným osudom a ešte menším počtom obyvateľov. Pokračujem ďalej na západ, cesta nezáživná, v slúchadlách audio kniha, zrazu pozriem vpravo a takmer som zletel z motorky. Piesková duna. Uprostred nevadskej púšte. Duna v púšti síce nieje nič nezvyčajné, ale Nevadská púšť je skôr taká préria - vyschnutá kamenistá zem kde jedinou vegetáciou sú prízemné kriký, takže pohľad na asi milión kubíkov šaštínu ma prekvapil. Skočil som na brzdy a odbočil na asi kilometer dlhú cestu ktorá viedla priamo k nej. Ako som ju tak z diaľky obdivoval, ignoroval som značku s nápisom DIP a už vôbec som si nevšimol ešte menšiu značku pod ňou obmedzujúc rýchlosť na 5 mph. Z ničoho nič som sa na zlomok sekundy ocitol vo vzduchu, začul ako predné tlmiče treskli na doraz a hneď na to som bol vrazený späť do sedadla. Ten nenápadne vyzerajúci kanál uprostred cesty vyzeral z diaľky omnoho plochejší. Keby som sedel na GSe tak si ho možno ani nevšimnem ale môj taliansky super šport s tlmičmi stavanými na okruhy dostal poriadny šok. Zaparkoval som na malom parkovisku v bezpečnej vzdialenosti od všetkého toho piesku, povystieral sa, skontroloval motorku, dal jeden otčenáš za to že som sa nevysypal, odfotil duny a pobral sa ďalej.

Prešiel som mestečkom Fallon, NV a pokračoval po US 50ke cez Carson City až k jazeru Tahoe, ktoré pretína hranica Nevady a Kalifornie. Nocľah som mal vybavený na druhej strane jazera v Tahoe City, CA cez Couchsurfing a majiteľka ma upozornila že asi nebude doma keď prídem, ale že nechala otvorené vchodové dvere a že mám v chladničke pivo a keď chcem, pri dverách visí magnetická karta na vstup na ich súkromnú pláž a park na druhej strane cesty. Niet nad americkú pohostinnosť! Ukázalo sa, že jazero Tahoe je veľmi lukratívna oblasť s miliónovými vilami rozosiatymi všade navôkol. Cesta kopírujúca jazero položená vysoko v horách ktoré ho obklopujú poskytovala úchvatné výhľady a pôžitok z jazdy. Ten bol však obmedzený zvýšenou premávkou a úsekmi s prácou na ceste, kde premávku riadil pracovník vo výstražnej veste opierajúci sa o tabuľu s nápisom STOP. Z vlastnej skúsenosti spred šiestich rokov viem že s týmito ľuďmi nie sú žarty takže som trpezlivo čakal a nepchal sa dopredu ako som to robieval kedysi. Navyše keď sa mi pošťastilo a ocitol som sa na čele kolóny, odmenou mi bola prázdna a väčšinou úplne nová asfaltka bez otravnej premávky.

Slnko sa pomaly blížilo k obzoru keď som konečne po 500 kilometroch jazdy dorazil do Tahoe City, CA a našiel tú správnu adresu. Hostiteľka nebola doma no nechala odomknuté ako sľúbila a ja som si zhodil veci na gauč a vybral sa preskúmať okolie a nájsť niečo pod zub. Po krátkom výlete na súkromnú pláž som sa zastavil v lokálnej reštaurácii a dal si predraženú pizzu. Nebolo sa však veľmi na čo sťažovať lebo najlacnejší hotel by ma vyšiel na nejakých $150 za noc a ja som mal ubytovanie zdarma. Keď som sa vrátil a zvítal sa so svojimi hostiteľmi, pokeckali sme o živote, dal som im magnetku na pamiatku a pobral sa spať s dobrým pocitom, že na rozdiel od môjho prvého tripu spred šiestich rokov, tento zatiaľ prebiehal nad očakávania.

Nasledujúce ráno som si privstal. Čakalo ma 800 kilometrov po kalifornských cestách a dnešným cieľom cesty bol Klamath Falls, OR. Pobalil som sa a vybral sa na pláž pokochať sa východom slnka, no len čo som vyšiel z dverí zamrazilo ma. Doslova. Teplomer pribitý na drevenom tráme ukazoval 5 stupňov Celzia. Tak toto som teda od Kalifornie v auguste nečakal. Až neskôr som zistil že Tahoe City sa nachádza v nadmorskej výške 1900 m.n.m. Nevadí, našťastie som sa naučil nosiť teplú vložku do mojej motorkárskej bundy stále so sebou nech idem kamkoľvek a vedel som, že o 3-4 hodiny bude lepšie. Trochu som sa ohrial na móle a vybral sa na cestu.

Hoci som mal koženú bundu s teplou vložkou, pri rýchlosti nad 60 km/h som mrzol. A to o nej vrobca tvrdil že je vhodná pre 3 ročné obdobia. No, možno tak v Arizone, kde zima trvá od Decembra do Februára a aj to tam je vtedy cez deň 15 stupňov Celzia. Zaparkoval som pri najbližšom McDonalde, objednal si štyri McMuffiny. Keď sa konečne oteplilo, vydal som sa znova na cestu po US 89 smerom na Clio, CA. Púšť vystriedali lesy a nádherné scenérie plné zelene, fariem a rančov.

Netrvalo dlho a dorazil som do Mill Creek, CA kde som narazil na Subway pri ceste a skonštatoval že je čas na obed. Ako som zosadal z motorky vovalili sa na parkovisko dvaja páni v strednom veku ktorí zaparkovali svoje novučičké FJR1300ky vedľa mňa, tak sme vošli dnu a pustili sa do debaty. Oni išli opačným smerom ako ja tak ma varovali pred požiarmi a dymom v Kalifornii a ja som ich na oplátku upozornil na policajta zašitého za kríkmi asi 3 kilometre dolu cestou. Jeden z nich sa len pousmial, poďakoval a keď sme vyšli na parkovisko, ukázal mi svoj antiradar. Vravel že to bola jedna z najlepších investícií a že odkedy ho kúpil, už sa mu stihol splatiť trojnásobne. Zaumienil som si že po tom ako cez zimu zoservisujem svoj bike tak si také niečo budem musieť zadovážiť pretože pri mojom štýle jazdy ma jedného krásneho dňa šťastie určite opustí a budem si trieskať hlavu o stenu keď budem platiť pokutu za rýchlosť v tej istej hodnote ako ten antiradar.

Len čo som opustil Mill Creek, CA ocitol som sa vo vulkanickom národnom parku Lassen. Google mapa sľubovala kľukatú cestu a nádhernú scenériu no ako to už v národných parkoch býva, premávka bola katastrofická. Každé druhé auto malo príves a idúc 40kou kochalo sa výhľadom. Nevadí, počasie bolo nádherné a zvyšok cesty vyzeral sľubne tak som sa teda kochal prírodou tiež. Pokračoval som ďalej po US 89 na sever a po dvoch hodinách odbočil na cestu druhej triedy ktorá mala byť skratkou do Klamath Falls, OR.

Už po prvých pár kilometroch ma premkol zvláštny pocit že táto trasa asi nebol dobrý nápad ale môj itinerár bol vopred stanovený a overený do poslednej bodky. Teda, aspoň som si to vtedy myslel. Okrem toho o pár kilometrov ďalej mala byť benzínová pumpa hoci ako kilometre ubiehali prestával som tomu veriť. Cestu lemovali vysokánske stromy ktoré hádzali na asfaltku tiene striedajúce sa s lúčami slnka čo drasticky ovplyvnilo moju viditeľnosť a keď som v asi 60ke minul kráter uprostred cesty ktorý by nevykryli ani tlmiče EXCčky radšej som spomalil na 30. Premávka žiadna, až na asi 2 krikľavo zelené autá ovešané náradím, hadicami a majákmi na streche ktorým som nevenoval veľkú pozornosť. Tento rok boli v Kalifornii obrovské požiare takže lesných požiarnikov presúvajúcich sa z požiaru na požiar som stretával odkedy som vošiel do Kalifornie na každom kilometri. Akosi som ignoroval aj krikľavo ružové stužky ktoré si povievali tu a tam na stromoch najmä pri rázcestiach. Pokračoval som v ceste keď sa mi zrazu v slúchadlách ozvalo „Dorazili ste do cieľa“. Hm, navigácia so zmyslom pre humor, pomyslel som si. Zastal som a skontroloval súradnice. Nemýlila sa, podľa môjho itinerára tu mala stáť čerpacia stanica ale ako som sa tak obzeral dookola tak jediná možnosť že tu natankujem bola iba ak by sa zrazu z lesa vynoril medveď Yogi s bandaskou v ruke. Nevadí, bol čas improvizovať.

Nahodil som do GPSky nové súradnice, ešte raz neveriacky pozrel na vodorovnú dopravnú značku s nápisom STOP ktorá sa mi zdala na ceste bez križovatky uprostred lesa trochu zbytočná a vybral sa späť. Na najbližšej križovatke som odbočil doľava a dúfal že nájdem cestu von, ale nestalo sa. Zjavne som sa dostal na cestu tretej triedy lebo jám pribúdalo a miestami bola cesta dokonca zvráskavená. No a po tom čo som sa len zázrakom vyhol samovražednej veveričke ktorá sa asi len zblízka chcela pozrieť na toho debila čo sa sem trepal na motorke som si povedal že toto nemá zmysel a je načase to vzdať a vrátiť sa na cestu prvej triey pred tým než mi dôjde benzin alebo zrazím nejakú chlpatú potvoru. Keď som sa konečne vymotal z lesa, napojil som sa na US 89 a pokračoval až do McCloudu, CA kde som si konečne vydýchol a dotankoval. Prehodil som pár viet s pánom na dôchodku ktorý vyliezol z novučičkej Corvetty a po tom čo som ho ubezpečil že nemám záujem o improptu pretek dolu hlavnou ulicou som sa vybral zdolať posledný úsek dnešnej cesty.

Po tom čo zo mňa všetok ten stres opadol a už len s úsmevom som si spomínal na veveričku ktorá tam niekde pobehuje s odtlačkom vzorku mojich Continentalov na chvoste mi to došlo; krikľavo zelené autá lesných požiarnikov, ružové stužky ktoré požiarnici používajú na označenie únikových ciest, známy zápach dymu ktorý som podvedome ignoroval, to všetko naznačovalo že v tom lese bol požiar. No to je jedno, z najhoršieho som von ale ešte stále ma čaká 150 kilometrov po US 97 do Klamath Falls, OR kde mám vybavený nocľah. Vybral som sa teda na sever a snažil sa dobehnúť čo som stratil v tom zakliatom lese. Cesta bola rovná a nudná a všetok ten dym z okolitých lesných požiarov vytváral akúsi clonu a znižoval viditeľnosť. Môj postup to ale nespomalilo a nalepený na nádrži ignorujúc obmedzenia rýchlostí som za hodinu dorazil do cieľa.

V Klamath Falls, OR ma privítala vysmiata baba Michelle s jej partnerom a po tom čo som sa zložil ma vzali do baru. Veľmi slobodomyseľný a spirituálny pár ktorý rád cestuje a spoznáva nových ľudí. Po návrate domov sme chvíľu pokecali o živote a jeho zmysle a ako sme tak zdieľali historky z ciest všimol som si na poličke veľkú farebnú fotku asi 30 detí v štýle tabla so zväčšenou fotkou chalana uprostred. Čo ma na tej fotke upútalo najviac bolo jeho meno – Lenin. Mám čerstvo po 30ke takže pionierske časy ma minuli a síce si len matne spomínam na alegorické vozy na ktoré som mával prvého mája, o Leninovi viem dosť na to aby som po ňom svoje dieťa nepomenoval. Hoci som východniar, 2 margarity urobili svoje a ja som sa s fotkou v ruke otočil na moju hostiteľku a spýtal: „Ktorý normálny rodič by dal svojmu synovi meno Lenin? Chudák chlapec...“ Michelle sa snažila brániť rodičov chlapca a vysvetliť mi že nepoznám celý príbeh o tom ako z neho nechtiac urobili sympatizanta komunizmu a vtedy sa mi v hlave rozsvietilo a uvedomil som si že ten chalan na zväčšenej fotke je jej syn. V priebehu 2 sekúnd som vytriezvel a v nasledujúcich 20 jej vymenoval asi 5 dôvodov prečo si myslím že Lenin je unikátne meno, že sa vôbec nemá čoho báť a že jeho generácia pravdepodobne o Leninovi nikdy ani nepočula takže určite mu v škole zo života peklo robiť nebudú. Vysvetlila mi že ho pôvodne chcela pomenovať Lennon, ale zdalo sa jej že je v tom mene priveľa N tak ho na poslednú chvíľu zmenila na Lenon, čo sa príliš podobá na Lemon (citrón), tak sa rozhodli pre meno Lenin. Až po tom čo sa malý narodil si uvedomila svoju chybu a ja som samozrejme vehementne súhlasil že také niečo sa môže predsa stať každému. Na moju veľkú radosť ma z domu nevykopli ale popriali sme si dobrú noc a ja som sa po náročnom dni pobral spať.

Keď som sa ráno prebral dom bol prázdny. Pobalil som si veci a vybral sa na cestu. Dnešným cieľom bol Eugene, OR - mesto vzdialené 3 hodiny jazdy. Môj plán bol samozrejme podstatne akčnejší, hoci Michelle mi večer navrhla ísť navštíviť termálny prameň Umpqua Hot Springs. Bol to termálny prameň, ktorý sa nachádzal neďaleko a bol zjavne veľmi obľúbeným miestom. Myšlienka vyvaľovania sa pol dňa v horúcej vode sa mi celkom pozdávala, obzvlášť po tom čo som zistil že plavky nie sú povinné, no pri mojom šťastí by to tam bol salám fest a okrem toho podľa mapy požiarov to vyzeralo tak že v okolí Umpqua Hot Springs ich je asi 5 a cesta ktorou by som mal ďalej pokračovať je uzavretá. Povedal som si že druhý deň po sebe nebudem riskovať že ostanem trčať niekde uprostred horiaceho lesa a rozhodol som sa pre plán A – vybrať sa na západ po US 140 cez Grants Pass, OR a pokračovať po US 199 až k pobrežiu a slávnej US 101. Po nej pozdĺž pobrežia na sever až do Florence, OR a odtiaľ US 126 až do Eugene, OR kde býva brat mojej známej u ktorého som mal prespať. Počasie ako na objednávku a cesta k pobrežiu lemovaná stromami a kopcami ubiehala jedna radosť. Čím viac som sa približoval k pobrežiu, nadmorská výška klesala a teplota vzduchu narastala. Pár kilometrov od križovatky s US 101 som dotankoval a vyzliekol si teplé oblečenie ktoré som mal pod bundou. Celý natešený som zdolal posledných pár kilometrov no len čo som zazrel oceán drasticky sa znova ochladilo. Veľmi som tomu nevenoval pozornosť a zastavil som pri prvej pláži.

Voda bola ľadová a pochopil som že to bude mať asi niečo dočinenia s geografickou polohou. Koniec koncov toto bola severná Kalifornia a nie Long Beach, ktorá je vzdialená 1 000 kilometrov južne. To ako keby som sa hodil do vody v Amsterdame a čudoval sa že nie je taká teplá ako v Španielsku. Nevadí, kúpať som sa sem neprišiel. Navliekol som na seba znova všetko teplé oblečenie a vybral sa na sever po US 101 splniť si svoj sen. Kľukatá cesta s dych berúcim výhľadom, vôňa Tichého oceánu a Phantom Planet – California v slúchadlách mi veľmi rýchlo pomohli zabudnúť na to že vonku je sotva 15 stupňov.

Netrvalo dlho a vliekol som sa za kolónou áut kochajúcich sa výhľadom. Tak to teda nie. Netrepal som sa sem so svojim talianskym žrebcom toľkú cestu aby som sa po jednej z najkrajších ciest v Amerike vliekol 60kou. To je pre tých zarastených dedov a ich pochromovaných, kožou obtiahnutých čoprov. Vyhliadol som si dostatočne dlhú rovinku, skontroloval situáciu v späťáku a za povzbudivých tónov Papa Roacha podradil do dvojky, blikol smerovkou a vyštartoval, ale to čo nasledovalo som nečakal. Najazdil som na svojej Aprilii už pekných pár tisíc kilometrov a obehol týmto spôsobom už tucty áut, ale ešte nikdy som nezažil také zrýchlenie ako teraz. Za pár veľmi krátkych sekúnd som bol so srdcom v krku a vypleštenými očami na čele kolóny a snažil sa pochopiť čo sa práve stalo. Kamarát, ktorý má o rok novšiu Factory verziu mi povedal o brutálnej sile ktorou táto RSVčka disponuje, ale mne až taká brutálna nikdy nepripadala. Bola rýchla o tom nebolo pochýb a pri zrýchlení ma vždy zatlačila do sedačky ale tento krát som mal pocit ako keby sa ma z nej snažila skopnúť. Veľmi zreteľne som cítil ako každá explózia v komore katapultovala motorku dopredu a neprestávala zrýchľovať až kým som nepreradil. Po tom čo vypršala eufória z môjho obiehacieho manévra mi došlo čo ju rozzúrilo. Asi pred rokom som si dal zmerať výkon a mechanik mi povedal že mám nastavenú príliš hustú zmes paliva čo spôsobuje zníženie výkonu najmä vo vyšších otáčkach. Žijem v meste s nadmorskou výškou 1 300 m.n.m a toto je prvý krát čo som ju vzal na úroveň mora do prostredia na ktoré je zvyknutá a nastavená. Urobil som si mentálnu poznámku že toto musím napraviť hneď po návrate domov, ale predo mnou už bola ďalšia kolóna áut vlečúca sa 60kou. Nasledujúcich pár kilometrov som sa zabával tým že som striedavo obiehal kolóny áut a zastavoval na parkoviskách a fotil oceán a pláže až kým som nedorazil do Florence, OR.

Po krátkej prestávke som sa vybral do vnútrozemia po US 126 zdolať posledných 100 kilometrov dnešnej etapy. Samozrejme len čo som prešiel prvých 5 kilometrov, teplota opäť narástla na príjemných 30 stupňov. Cesta lesom s vysokými stromami po oboch stranách mi pripomínala domov. Teda až na tú asfaltku. Tá bola ako potiahnutá zamatom. Kamoša Setha som našiel bez problémov. Má 24 rokov, býva v dome po rodičoch ktorí žijú na Aljaške, má pohodovú IT robotu, garáž plnú motoriek a každý večer trávi s kamošmi. Proste život gombička. Je to asi tým že sa neoženil v osemnástich ako väčšina američanov. Tí v jeho veku zvyčajne plytvajú svoje úspory na svoj prvý rozvod a alimenty. Večer si s chalanmi objednali pizzu, vytiahli gitary, ušúľali jointy a popíjali a bavili sa až do rána. Ja som po vyše ôsmich hodinách na motorke mal dosť a unavený zaspal len čo som zbadal posteľ.

Ráno ma Seth vzal na kamošovú farmu kde mali urobenú enduro/motokros/extreme enduro trať naťahanú po lúke a lese za domom. Keď som sa opýtal či sa môžem previezť tak ma veľmi rýchlo zrušil, lebo vraj bolo obdobie vysokého rizika lesných požiarov a vtedy sa nesmie jazdiť na motorke. Všetci to tam berú vážne lebo nikomu sa nechce platiť niekoľko miliónové pokuty za škody na majetku a nedajbože sedieť pár rokov ak by niekto kvôli tomu požiaru prišiel o život. Poobede sme sa stretli s jeho kamošmi a rozhodli sa ísť previezť na obed do Florence, OR. Nádherná kľukatá cesta US 36 z Eugene, OR do Mapletonu, OR sa tiahla lesom smerom k pobrežiu a ja som sa nevedel nabažiť. Asi v polovici cesty ma prestalo baviť vliecť sa za kamošovou GSou tak som ho obehol a užíval si jazdu svojím tempom v rámci svojich schopností. Nebudem sa predsa po tých krásnych tiahlych zákrutách a vracákoch vliecť ako na mopede. Ktovie kedy sa tu zase vrátim a bol by hriech neužiť si jazdu. Vo Florence, OR sme si dali výdatný predražený obed, chvíľu si oddýchli a pobrali sa naspäť, no tentoraz po US 126. Po príchode som sa so všetkými rozlúčil a vybral sa na cestu do Portlandu, OR ktorý bol vzdialený diaľnicou I-5 sotva dve hodiny.

Po všetkých tých hodinách strávených na motorke za posledných pár dní som toto považoval za taký nenáročný presun. Vyšiel som na diaľnicu a tak ako všetci okolo mňa aj ja som vehementne ignoroval maximálku ktorá bola 65 mph. Naposledy keď som sa tu pred rokom pokúsil dodržiavať predpísanú rýchlosť, stretol som sa s neočakávaným negatívnym ohlasom od domácich, ktorí ma vytrubujúc obiehali zľava zprava a sem tam mi otrčili aj nejaký ten palec. Pár kilometrov od Portlandu začala premávka hustnúť a ja som naplno využil výhody motocyklu v dopravnej zápche. Portland je krásne mesto, ale navigácia môže byť náročná aj s GPSkom. Našťastie som si túto trasu ako tak pamätal a šťastne som dorazil do cieľa. Nasledujúce dva dni som strávil doma u kamošky kecaním o živote a plánoch do budúcna. Anya ma vzala na túru k vodopádu Multnomah Falls a Chris, jej brat, mi ukázal mesto. Na tretí deň som sa pobalil a vybral na spiatočnú cestu domov.

Cestou späť už nebolo čo vymýšľať. Po diaľnici sa mi ísť nechcelo a hneď ako sa dalo som odbočil na US 26 cez Fossil, OR, Mt Vernon, OR a Ironside, OR až do Boise, ID. Osem hodinová oddychovka dlhá 800 kilometrov. Asfaltka bola perfektná, premávka takmer žiadna, všade navôkol rozľahlé prérie, dlhé rovinky...Keďže som už bol na ceste domov a motorka doteraz fungovala bezchybne, rozhodol som sa že je načase nech si trochu “vystrie kolesá”. Našiel som si vhodnú rovinku uprostred prérie s viditeľnosťou na míle ďaleko a začal ju točiť. Poľahky som prekročil hranicu 200 km/h, ale ušiak čo sa znenazdajky vyrútil z nízkej trávy a troma skokmi popred predné koleso preskočil cestu ma veľmi rýchlo vrátil do reality. Keby som bol o trochu bližšie neviem ako by to dopadlo. Odohralo sa to tak rýchlo, že kým som si spomenul na brzdy, ušiak bol už dávno preč. A tí čo majú s týmto modelom Aprilie aké také skúsenosti vedia, že najmä zadná brzda je na nej aj tak len do počtu takže som sa len zas raz poďakoval Bohu že som sa tu uprostred ničoho kvôli nejakému zakrpatenému cicavcovi nezabil a pokračoval som si vychádzkovým krokom (rozumej 130kou) ďalej.

V Mt. Vernone, OR som sa zastavil na jednej starej pumpe a ako som tankoval, pustil som sa do reči s miestnym chlapíkom ktorý sa bol trochu prevetrať na jeho GS 800ke. Kecali sme dobrých 5 minút a keď som sa už už chystal na cestu, vybehla z dverí pumpy pumpárka a tak trochu zaskočene skonštatovala že jeden z nás nezaplatil za benzín. Netušil som ako sa to mohlo stať ale tušil som že v tom mám prsty ja. Nejakým zázrakom som svojou kreditkou oklamal ten starý stojan a takmer natankoval zadarmo. Keby som sa nezakeckal, neviem či by som neskončil kvôli ôsmim dolárom v base. Zvyšok cesty až po diaľnicu bol senzačný. Ideálna teplota, farmy tiahnuce sa pozdĺž cesty, zasnežené štíty hôr v diaľavách (presne tam kde ich mám rád) a ani som sa nenazdal, bol som naspäť na diaľnici I-84 a o hodinku neskôr dorazil do Boise, ID.

Keď som zaparkoval u kamošky, trochu zarazil fenomén s ktorým som sa ešte nestretol. Po tom čo som odstavil motorku, začul som ako mi uniká vzduch z nádrže. Otvoril som ju a zistil, že mi v nej vrie benzín. Neviem či sa také čosi stáva bežne, ale mierne ma to vystrašilo. V Boise som sa flákal pár dní počas ktorých som navštívil lokálny motorkársky obchod, kde som v oranžovej zástave KTMiek našiel aj jednu odetú do národných farieb biela, modrá, červená s nápisom SIX DAYS SLOVAKIA. Vyzerala nádherne, ale nemal som zvyšných 11 tisíc aby som si ju vzal domov. Keď nadišiel čas na môj posledný, takmer 500 kilometrový úsek trasy ktorý som dôverne poznal, rozlúčil som sa a vybral sa na cestu.

Napriek tomu že sa moje dobrodružstvo chýlilo ku koncu, bol som rád. Zas som raz posunul hranice svojich schopností o kúsok ďalej a najazdil pár tisíc dôležitých kilometrov, ktoré budem môcť zúročiť na svojich budúcich cestách. Keď som doma konečne staval motorku na stojan a spomínal na posledných pár dni, pripadalo mi to akoby ten výlet trval aspoň mesiac. A hoci som sa vrátil do krutej reality platenia účtov a chodenia do práce, uvedomil som si, že už dlho som nebol tak duševne oddýchnutý, ako po týchto vyše 4 000 kilometroch na cestách.

PS: Link k môjmu tripu z pred šiestich rokov