Ruská penalta

Čas tak neuveriteľne rýchlo beží. Mesiac je ako rok a rok je ako mesiac. Ledva som sa vrátil z jednej cesty, napísal o tom a už zase idem vpred novým zážitkom.
Napísanie toho čo sa udialo letom roku 2021, začína v období Vianoc a snáď do mesiaca môj výtvor uzrie svetlo sveta, ktorý sa nám obrátil akosi hore nohami. Zase raz sa vrátime do blízkej minulosti, pre objasnenie niektorých faktov a postupne sa prepracujeme celým príbehom.

Po minuloročnom tripe na sever, ktorý bol pre mňa akoby z núdze záplata na cestovateľskej duši, sa nakoniec ukázalo, že to bol celkom podarený reset hlavy v tichu a prírode. A keďže tento rok, to nevyzeralo s cestovaním oveľa lepšie, tak moje plány sa okresali takmer na minimum, resp. neboli žiadne.

Mňa by na cestovanie niekam po Európe na juh, alebo niekam k moru do destinácií, kde je možnosť sa až príliš stretnúť s tvorom zvaným človek, nedostali ani keby mi platili. A preto sa môj pohľad stále upiera na východ a ak to nejde tak aspoň na severo-východ.

Od napísania môjho posledného počinu uplynul už rok, a čo to sa tu zmenilo. Eufória z logistickej operácie prevozu motorky cez pol sveta (viď cestopis 2020) vyprchala. Po určitej dobe a myslím že, veľmi gentlemanskej dohode moja malá Honda, ktorá mi urobila dva krásne tripy (viď cestopis 2018 a 2019) sa pobrala na druhý breh rieky Moravy. Syn môjho kamaráta, mladý začínajúci motorkár cestovateľ. Bol z nej nadšený od prvej sekundy, keďže moja úprava motorky bola zaujímavá.

V garáži zostala babička z roku 1986 o ktorej som básnil minulý rok a užil si s ňou v roku 2020 výborný trip bez jediného zaváhania napriek vysokému veku. No ako to už v živote motorkára býva, niečo hlodalo moju myseľ tak dlho, až sa v garáži objavilo niečo úplne nové voňavé s čím som chcel prečkať dlhé zimné mesiace úpravami a vylepšeniami. Počas prvého dňa prebehla totálna rozborka novej motorky na atómy. Kuriéri zásielkových služieb si u mňa podávali kľučku dverí, zámočnícka firma v ktorej mi už upravovali nejednu motorku bola zase „nadšená“ z nového projektu a ja som púšťal perie v podobe zelených 100,-€ bankoviek ako na bežiacom páse.

Napriek tomu, že som vôbec nemal predstavu či sa v prichádzajúce leto vôbec niekam dostanem, som si pripravoval novú motorku a tú staršiu som si šetril. Počas jari som sa na nej vozil len po okolí pre moje potešenie.

Medzitým som pozorne sledoval situáciu vo svete, no len vo svete východnom a konkrétne v Rusku, keďže nič iné ma nezaujímalo. Každý týždeň som absolvoval kolo telefonátov, so známymi či už priamo v Rusku, alebo osobami u nás ktoré majú možnosť pomôcť, alebo vedia na koho sa obrátiť. No nič sa nezmenilo od jari 2020 stále rovnaká pesnička. Ruské vízové centrum je uzatvorené, vízum sa nevydáva. Hranice sú uzatvorené. Nádej na otvorenie v lete je mizivá. Toto počúvam už viac ako rok, a na pohode mi to nepridáva.

Takto prejde jar a blížiace sa leto a s ním spojené problémy s dodávkou dielov na moju novú motorku, ktorá stojí na zdviháku už dva mesiace neveští nič dobré. Inak povedané najdôležitejšie diely ktoré som potreboval a mali prísť do 14 dní sú nedostupné a doba dodania je neurčitá.

V mojej moto garáži visí už pár rokov nepoužitý bicykel, na ktorom som už tiež čo to precestoval. Zvesím ho dole, zotriem prach a dumám, či si na ňom po rokoch nedám nejaký výlet okolo Slovenska, keďže na motorke sa mi ako som spomínal na juh nechce a na severe som bol minulý rok.

A tak navešiam na bicykel bagáž ako na vianočný stromček a v prípade potreby som pripravený vyraziť aj týmto spôsobom. Časovo mi to je jedno, leto ani nezačalo. Začiatkom júna vyráža na svoju cestu, ktorá mala byť pôvodne tiež úplne iná, jeden známy cestovateľ a dobrodruh ktorého poznáte pod prezývkou „erbe“. V deň jeho odchodu sa s ním stretávam v malom mestečku cestou na juh. Porozprávame sa o jeho plánoch, keďže viem čo mal v hlave a ako sa to všetko zmenilo, ako aj mnohým iným cestovateľom.

Na tomto mieste sa do debaty zapojí jeden kolega motorkár cestovateľ a ja počas rozhovoru len tak utrúsim vetu, ktorá celé všetko od základu zmenila a ja mám možnosť písať tieto riadky. Pretože pravý cestopis začína teraz a začal mojou vetou... „ja by som dal čokoľvek + ruku našej princeznej z Prezidentského paláca, ak by som mal možnosť sa dostať do Ruska“...

Jeho odpoveď ma v tej chvíli dorazila... Pozrel na mňa a hovorí „Noro, ale veď to ide“...

Prvý polčas

Vážení športoví priatelia, začína sa prvý polčas medzištátneho zápasu Slovensko vs. Rusko. Prosím ospravedlňte kvalitu obrazu a výkon športovca. Chyba je totiž ako vždy vo vašom prijímači.

Hneď na začiatku sa musím vrátiť k sebe a môjmu spôsobu chápania, vnímania a žitia v tomto svete. Ako som už spomínal v minulých cestopisoch, ja nie som kamarát s moderným svetom. Nič mi nehovoria sociálne siete, mobil mám najradšej obyčajnú tlačítkovú Nokiu, nemám účet v banke a internet používam tiež len podľa nálady a počasia. A aj preto sa dozvedám novinky, ktoré sú staré často aj pol roka, a tak som zostal prekvapený informáciou, o ktorej som sa dočítal ešte minulý rok, no pustil som ju z hlavy keďže sa to celé zrušilo.

Ide o to, že v roku 2020 boli naplánované MS Európy vo futbale a ja som zachytil informáciu, že v prípade zápasov v Rusku bude umožnený vstup fanúšikom do Ruska. No keďže sa ten šampionát neuskutočnil, tak som sa o to už nezaujímal, keďže futbal nesledujem.

O to väčšie prekvapenie bolo, keď som sa dozvedel v tej chvíli, že sa to celé presunulo na tento rok a prvé zápasy sa začínajú už o pár dní. A v platnosti zostala aj možnosť vstupu fanúšikov do Ruska. Nebolo nikde špecifikované akým spôsobom je podmienený vstup, či len organizovaným skupinám, alebo aj jednotlivcom, no mne to bolo v tej chvíli úplne jedno.

V tejto chvíli ale nie je úplne jedno komu zavolám. Po skúsenosti s prevozom motorky z poslednej ruskej cesty, sa s istotou môžem obrátiť len na jediného človeka.

Oľga z mesta Kaliningrad mi vtedy veľmi pomohla. Prvý telefonát pre objasnenie celej situácie trval len pár minút. Po dvoch hodinách držím v ruke virtuálny kľúč od dverí do cárstva Vladimíra. Keby mi toto dnes ráno niekto povedal, že poobede budem mať voľnú cestu do Ruska tak neuverím. No realita je taká, že Oľga mi vytvorila registráciu na stránke UEFA, kde mi vydali niečo ako „pas fanúšika“.

Potom mi kúpila vstupenku na futbalový zápas a to sa ma ešte stihla spýtať, že či chcem vstupenku na zápas slovenskej reprezentácie. Odpovedám prekvapene „to aj my tam hráme?“... Oľga sa zasmeje a hovorí... „Norbert...vieš čo, nechaj to radšej na mňa“... a tak sa zo mňa stáva nadšený fanúšik futbalu a konkrétne zápasu Poľsko – Slovensko, ktorý sa má hrať 14.6.2021 v Petrohrade.

Večer po príchode domov nastáva v garáži vzbura strojov. Nie, nie je tu žiaden terminátor, to len môj pripravený bicykel rozoberám a odkladám na jeho čestné miesto pod stropom, kde bude znova čakať roky na svoju príležitosť. Na zdviháku už tretím mesiacom stojaca nová motorka sa len spod plachty smutne ozve „ a ja čo?“... ty len čakaj, odpovedám, bez kolies by si ďaleko nedošla. A tak sa na prvé miesto spomedzi adeptov dostáva poctivý kus japonského železa z roku 1986. Je v dokonalom stave, čistý a naleštený kus histórie, ktorý mi minulý rok urobil toľko radosti. Motorka dostala na jeseň nový olej, na jar novú baterku a na leto novú cestu.

Nič nepodceňujem a rovno objednávam novú reťazovú sadu, aj keď táto má najazdené len niečo cez 11 tisíc kilometrov. Takisto dávam nový olej napriek tomu, že má najazdené len okolo 2000 kilometrov. Pneumatiky som menil minulý rok pred cestou. Teraz majú najazdené toľko ako reťazová sada. Predná je ako nová, zadná je asi tak v polovici životnosti. Je mi ľúto ju hneď teraz meniť, keďže viem, že na sever ma čaká minimálne 2500 kilometrov celkom dobrých ciest, a tak sa rozhodujem pre nie celkom populárne riešenie a beriem so sebou úplne novú zadnú pneumatiky s tým, že ju niekde v Rusku vymením.

Na motorke niet čo riešiť okrem týchto bežných vecí. Starý, poctivý, jednoduchý, vzduchom chladený motor s karburátorom šlape ako hodinky. Motor žerie olej len minimálne, no cestou mu doprajem jednu výmenu oleja, a tak so sebou beriem dve litrové balenia oleja. Niežeby v Rusku nebol dostať olej, ale tie dva kilogramy záťaže mi už neublížia a aj tak to aj s pneumatikou vymením naraz a odľahčím motorku pred ťažšími úsekmi.

Motorka pre túto cestu dostala na skúšku bočné hliníkové kufre. Síce už roky jazdím len s bočnými taškami, no dostali sa mi pod ruku za pár europeňazí tieto veľkosťou primerané a ľahké kufre s objemom okolo 25 litrov. Pôvodom boli z nejakej banky a boli na nich vyrazené logá známych bánk, no smola je, že už boli prázdne. A tak ich plním svojimi potrebami, ktoré sú dôležitejšie ako peniaze a beriem ich do sveta. Vzadu na ľavom kufri montujem malý kanister, ktorý je po celú cestu prázdny, len na jednom úseku kde som si nebol istý či kúpim benzín, som natankoval do neho 2,5 litra benzínu.

Moja osobná výbava sa ani tento rok nemenila a zostávam verný spôsobu 1+1+1. Jedny trenírky, jedny nepremokavé ponožky, jedno tričko, jedna mikina, jedny termo spodky, jedny maskáče ktoré viem rozopnúť na krátke nohavice, šiltovka so sieťkou proti komárom, malé vrecko s hygienou, jeden malý uterák. Tieto veci zaberú jeden kufor + sem pridám varič a nejaké drobnosti.

Druhý kufor obsahuje veci ako kompresor, opravnú sadu defektu, monterpáky, olej, filter, spojkové lanko a páčku, rôzne kábliky, skúšačku, a iné drobnosti . Navrchu je nepremok a náhradné rukavice. Zadná taška je môj hotel, ako vždy obsahuje stan, spacák, karimatku, malú deku, plachtu pod stan a skladaciu stoličku. Toto mi roky bohato postačuje na pohodlný spánok kdekoľvek.

Na zadnej sedačke mám malú tašku s jedlom a rôznymi sladkosťami. No základom všetkého sú klobásy, pekne vysušené, ktoré vydržia dlhé týždne na cestách bez straty na kvalite. Tentoraz na vrchu všetkého tróni nová pneumatika, ktorú ako som spomínal beriem so sebou. Celkom dobre plní úlohu opierky chrbta.

Vpredu na blatníku mám osvedčenú plachtu na motorku, ktorou na noc zakrývam farebnú motorku, ak nechcem byť príliš videný. Plachta je vodeodolná maskáčová a ak si poď ňou rozložím oblečenie, čižmy a iné veci, tak nič nie je ráno mokré od dažďa alebo rosy. Ešte mám na blatníku sprej na reťaz, kefku a pracovné rukavice...

Dosť však bolo popisu balenia a obsahu kufrov, no písal som to sem pretože sa na to zopár ľudí pýtalo, čo so sebou vozím. Ale myslím, že môj obsah sa príliš nemení od obsahu batožiny iných cestovateľov. No dosť bolo rečí a už by sa patrilo aj vyraziť z domu. Plán ako vždy nemám, no smer je jasne daný. Najkratšou cestou do Ruska a potom sa uvidí. Takže pán rozhodca fúknite do píšťalky, začíname!

1. deň, streda 9. júna 2021

Pobedim – Krakow/PL – Varšava – Augustów

Prvý deň je vždy spojený s nervozitou a pocitom, že som na niečo zabudol. Je tomu aj dnes tak. Ráno balím posledné veci a skáčem do sedla. Ten pocit prvého štartu a prvých metrov je na nezaplatenie. Vyrážam za krásneho počasia a po pár metroch robím ako vždy fotky pri tabuli našej dediny.

Cesta na sever vedie mimo diaľnice a cez Trenčín a Žilinu si po dvoch hodinách robím pauzu a fotku na mojom obľúbenom mieste na sútoku riek Váh a Orava. Smerom k hraniciam je to len necelá hodina jazdy, a tak si len odfotím tabuľu Poľsko a vymením nejaké eurá za poľské zloté. Pozorujem chvíľu ťažkú prácu pohraničníkov sediacich v aute. Jeden spí hlavou opretou na volante, druhý sa hrá na telefóne a tretí leží na zadných sedadlách.

Pokračujem smerom na Krakov a písať tu o niečom zaujímavom niet. Cesta S7 je nudná no aspoň je rýchla. Tranzitný deň Poľskom sa mení na deň zastávok na tankovanie. Moja rýchlosť málokedy atakuje číslo 100 na tachometri, väčšinou sa drží ručička kolmo hore, čo je primeraných 85-90 km/h. Mne to tak vyhovuje a motorka takisto pri tejto rýchlosti ide vo vhodných otáčkach, ako aj v primeranej spotrebe.

Podvečerná Varšava ma víta zápchou, ktorú po krajnici obchádzam, no aj tak mi trvalo asi hodinu kým som toto veľké mesto prešiel, fotiť nebolo čo a tak každých asi 250 kilometrov tankujem. Cesta S7 sa mení na S8 a nuda trocha končí keď nad Varšavou schádzam na cesty nižšej triedy a cez mesto Lomža sa držím neomylne smerom na mesto Augustów. Moja papierová GPS v podobe zápiskov a nejasných pokynov v mojom denníku ma neomylne vedie správnym smerom. Samozrejme občas s nečakanou zachádzkou, alebo inak povedané blúdením. Ale to už je môj spôsob cestovania.

Tma padá na polskie drogi a ja mám dnes za sebou už slušnú porciu kilometrov, no únava v prvý deň akosi neprichádza, a tak idem až do noci. Pred mestom Augustów vidím znak kemping, preto odbočujem a v tme nachádzam krásne jazero s obrovským kempingom, kde niet nikoho. Chvíľu jazdím po areáli, no nevidím žiadne svetlo, ani pohyb. Rozkladám stan na pieskovom brehu a v tichu sedím na lavičke. Je príjemne teplo, po komároch ani stopy.

Niečo zjem a uložím sa spať. Neskôr ma budí zvuk prichádzajúceho auta. Mladé hlasy a smiech, asi si prišli vypiť. Som dosť ďaleko, takže ma nerušia a sú celkom potichu. Zaspávam, no po nejakom čase sa strhávam zo sna pri dvoch výstreloch. Nocou sa nesie ozvena a hlasný smiech. Asi som mládež príliš prechválil, no potom už len nasadli do auta a do rána bolo ticho. Snáď tu ráno nenájdem nejaké pohodené telo ich kamaráta s dierou v chrbte. Uvidíme za svetla.

Teraz už naozaj len treba odpískať tento dnešný duel, pri ktorom sa do štatistiky zápasu dostane prvé číslo 913 kilometrov.

2. deň, štvrtok 10. júna 2021

Augustów/PL – Vilnius/LT – Rezekne/LV – Domkino/RUS

Slniečko na vyháňa zo stanu pomerne skoro, aby ma vzápätí pokropil jemný dážď. Kým sa pobalím, prejdem sa po kempe, popri jazere a v tichu si vychutnám čaj a raňajky. Nikde žiadna obeť včerajšej streľby neleží, a tak vyrážam ďalej. Pri vstupe hľadám nejakú pokladničku, alebo niekoho komu by som zaplatil , no niet tu nikoho, zjavne sezóna ešte nezačala, no kemping je pripravený už teraz. Cez Poľsko mi zostáva už len pár kilometrov cesty, natankujem a víta ma Litva.

Jediný pohyb na hranici je chlapík čo kosí trávu. Hraničný prechod Ogrodniki pôsobí ospalým dojmom a nebyť nápisu Litva a zástavy ani neviem, že som prešiel do iného štátu. Držím smer Vilnius, no nie celkom presne lebo sa kochám rovinatou krajinou a kdesi odbočím, a tak sa vraciam kade tade po dedinách.

No táto strata času ma netrápi vôbec. Fúka protivietor a ja sa pomaly plazím do hlavného mesta Vilnius, ktoré len prechádzam bez zastávky. Nemusím nejako obzvlášť veľké mestá a stretnutia blízkeho druhu s človekom. Samota niekde pri jazere to je balzam na dušu. Jediné zastavenie v Litve bolo na benzínke a po 325 kilometroch opúšťam Litvu s pocitom štatistu. Prejdené, odfajknuté a ide sa ďalej.

Lotyšsko, rovnaký scenár ako pri vstupe do Litvy. Nebyť nápisu a zástavy takmer bez povšimnutia prejdem. Tu je tráva pokosená, takže nevidím ani toho jediného človeka ako predtým. Cez túto krajinu mám tranzit len okolo 160 kilometrov, a tak okrem jedného tankovania ma zaujala len dekorácia v záhone zo zvyškov motorky, a to bolo asi jediné čo som cestou od rána fotil.

Je príjemné teplé popoludnie a ja prichádzam na hranicu Lotyšska a Ruska. Ako som predpokladal na hranici niet nikoho. Len zopár kamiónov tu stojí, ale v pruhu pre osobnú dopravu som sám. Lotyšský policajt sa iba lenivo pozrie do pasu a púšťa ma ku kolegovi colníkovi. Ten ešte viac neochotne naťuká moje meno do počítača a spýta sa či niečo veziem. Som vybavený asi za tri minúty a bez náznaku kontroly. Hraničný prechod Grebnova - Gavry.

Zem cára Vladimíra ma víta v plnej kráse. Posúvam sa do medzipásma, tu mi znudený vojačik podá lístok s mojou ešpézetkou a ja len prejdem pár metrov k budove colnice. Odparkujem, vyzlečiem bundu a sadnem si na lavičku. Je mi jasné, že chvíľu potrvá kým sa tu niekto ukáže. Asi po 10 minútach príde strapatý, zjavne práve zobudený policajt a len sa nevrlo spýta kam idem. Odpovedám na futbal. On len kývne ospalo hlavou a keď sa otočí počujem ho pri odchode povedať pomedzi zuby slovo „bljať“... (pre neznalých ruského jazyka, slovo „bľjať“ sa v Rusku používa na vyjadrenie alebo pomenovanie čohokoľvek, ako u nás napríklad slovo „kurva“...)

No asi som mu pokazil celú jeho zmenu a bude musieť dnes aj niekoho vybaviť. Po asi ďalších desiatich minútach prichádza celkom milá pani v uniforme nejakej odnože zdravotníctva a volá ma so sebou. Na papieriku, ktorý mi podá je asi 5 otázok o zdravotnom stave, teplote a podobne. Nič ju nezaujíma a nakoniec celkom príjemne predebatujeme pár minút ohľadom môjho cestovania a života u nás. Viditeľne som jej prišiel vhod ako osoba na rozptýlenie nudného dňa v práci.

Z rozhovoru nás vytrhla dvojica policajt + colník, ktorý zjavne chceli mať za sebou tohto otravného motorkára, ktorý im narušil celodennú siestu.
Dostal som od každého po jednej otázke. „Máš pas fanúšika UEFA? Vezieš niečo na preclenie?" Potom to celé bola otázka len asi dvoch minút a chlapci s pocitom dobre vykonanej práce zabuchli okienko a mohli sa venovať ďalej sladkému ničnerobeniu.

Vojačikovi pri výstupnej rampe som musel dvakrát zaklopať na okienko kým sa zobudil. Vytreštil oči a kým sa spamätal, ja som mu podal lístok so slovami „spi ďalej“ a rampu som obišiel po chodníku.

No a som v Rusku. Po 635 dňoch som zase raz tu. Nepočítam zimný prechod hranice, keď som si bol na ruskej hranici prevziať motorku, to bolo vtedy len také polo legálne. No teraz som tu viac menej oficiálne, aj keď v pase by veru vízum hľadali márne. Futbal robí divy. A ja ako jeho veľký fanúšik som toho príkladom. Kedy to vlastne hráme ten zápas? Musím sa pozrieť do toho papiera, aby som aspoň vedel deň zápasu...

Tu inak musím spomenúť fakt, že nakoniec som vyhodil zbytočne peniaze za kúpu lístka na futbal, pretože ten nikto nechcel vidieť a ani sa na to nikto nepýtal. Stačilo mať vytvorenú registráciu – spomínaný pas fanúšika UEFA a lístok na hociktorý zápas sa dal kúpiť priamo na mieste. Takže nebolo treba ho mať zakúpený vopred. No koniec koncov lístok stál 40 € a najlacnejšie vízum do Ruska (ak by sa vydávalo) stálo okolo 100 €, takže v podstate to aj tak bolo za dobrú cenu.

Povinná fotka pri nápise ROSSIA a môžeme vyraziť. Ešte pohľad na zatvorenú zmenáreň v ktorej som chcel meniť peniaze a ideme. Ofsajd v podobe takmer dvoch rokov bez ruského trávnika práve skončil. Ihrisko je voľné, rozhodca podplatený, divákov vidieť nechcem a tak prvý polčas v skutočnosti začína až teraz. Prosím bez faulov, simulovania a hráme fair play.

Prvý útok je na rovinke ako keď strelíš. Po mesto Ostrov vedie rovina bez jedinej zákruty a kopca. Prvých 80 kilometrov je otázkou hodiny a v meste Ostrov chcem nájsť možnosť výmeny peňazí. Je už podvečer a ja skúšam šťastie na benzínke, kde ale v tejto chvíli niet nikoho, preto sa pohnem ďalej. Na výjazde vidím stáť policajtov, opierajú sa o auto a keď ma zbadali spozorneli.

Ak ma aj plánovali zastaviť, tak som bol rýchlejší a stojím pri nich skôr ako sa stihli spamätať. Zložím prilbu a spustím príval otázok. Na chvíľu ma preruší jednoslovnou vetou... „dokumenty“... pokračujem zase ja slovami, že dokumenty mu nedám a potrebujem riešiť dôležitejšie veci. Obaja vyvalia oči, asi nečakali takú odpoveď.

Preberieme moje potreby a ja zistím, že dnes už peniaze nevymením nikde. Jeden dokonca obvolá pár miestnych či nevedia poradiť, no bez výsledku. Potom zvyčajná debata o motorke, cestovaní a klasická otázka o platoch u nás. Po asi 15 minútach sa porúčam a nakoniec sa ho spýtam ešte raz, „no čo stále chceš tie dokumenty?“. Obaja sa zasmejú, podáme si ruky a ja sa strácam v pomaly sa blížiacej temnote.

Mesto Luga, jediné väčšie mesto ktoré mám pred sebou po ceste je vzdialené asi 200 kilometrov, a keďže sa mi tu nechce čakať do rána kým otvoria banku, tak idem nocou na sever. Nemám ani rubeľ a od posledného tankovania v Lotyšsku až do mesta Luga to bude viac ako 300 kilometrov, takže pôjdem už dávno na rezervu. Okolo 23:00 odbočujem z hlavnej cesty niekam do poľa.

Zachádzam asi 500 m od cesty, aby nebolo príliš počuť zvuky áut a vo vysokej tráve končím tento deň. V momente ako zhasnem motor, sedí na mne asi tak milión komárov. Stan staviam v kompletnom oblečení, až vo vnútri sa vyzliekam a aj večeru riešim v stane.
Privítanie ako sa patrí. Podplatený rozhodca to nevidí a nepíska žiaden faul. A to sa zápas ešte len začína priatelia. Zaspávam rýchlo, s pocitom dobre vykonanej práce a s ešte lepším pocitom ako to hladko išlo na hranici

Dnešok bol konečne dňom zážitkovým a zápas pokračuje s číslom 779 kilometrov.

3. deň, piatok 11. júna 2021

Domkino – Luga – Gatčina - Petrohrad

Slnko ma budí o pár hodín, zohrieva vzduch v stane na neznesiteľnú teplotu. Nespokojní fanúšikovia na tribúnach svojim piskotom dávali celú noc najavo, že sa im nepáči moskytiéra na mojom stane a chceli sa dostať priamo na trávnik. No nad ránom sa asi unavili a keď som vstal nebolo po nich ani stopy, len zopár pozdravov na mne zanechali. Aj preto si môžem dopriať raňajky v tráve a kľudné balenie stanu. Dnes sa nemusím ponáhľať, pretože ma čaká určité administratívne zdržanie o ktorom napíšem neskôr.

Prvoradé je dnes vymeniť peniaze a dať sa napiť hlavnému hráčovi v mužstve nejakého energetického nápoja, ideálne s oktánovým číslom vyšším ako 92.

Od večera idem na rezervu a tak plynom točím len opatrne. Mesto Luga je vzdialené asi 40 kilometrov a ja už idem na výpary. Som pred mestom a do centra je to ešte asi 7 km, tu vidím benzínku, odbočujem a chlapíka ktorý niečo robí pri nádržiach sa pýtam, kde je najbližšia banka v meste.
Radí mi ísť priamo do centra po hlavnej ulici, vraj najbližšia ešte asi 5 km. Pýta sa odkiaľ, kam a keď mu poviem, že za eurá mi nechceli predať benzín a preto musím najskôr do banky, on mávne rukou a otvorí skriňu v ktorej má rôzne bandasky so vzorkami benzínu.
So smiechom sa spýta, že ktorý chcem. Nalieva mi asi tri litre benzínu a keď mu poviem, že sa vrátim s peniazmi až vymením, tak zase mávne rukou a ukáže do skrine...vzoriek dosť pre celé mužstvo.

Poďakujem a letím smer banka. Tu mením tristo eur a dostávam 25596 rubľov. Na konci mesta už tankujem doplna a teším sa z kultúry tankovania. Netreba platiť vopred. No je to zatiaľ viac výnimka ako pravidlo. Sem tam sa to stane, hlavne vo veľkých mestách, no vo väčšine prípadov je to stále otravné tankovanie štýlom, číslo stojana, aký benzín, koľko litrov atď... mne osobne to dosť vadí no, iný kraj iný rozhodca...

Z mesta Luga cestou R23 sa dostávam k Benátkam severu. Písať niečo tu o Petrohrade je zbytočné. Množstvo čitateľov tam bolo osobne, a tak toto viac ako 5 miliónové mesto s prepáčením len v krátkosti spomeniem, pretože ja sa snažím vyhýbať civilizácii v čo možno najvyššej miere.
Tu musím spomenúť, že moja dnešná návšteva tohto mesta je nutnosťou a to z dôvodu toho, že sa v Rusku nachádzam bez oficiálneho víza a spomínané povolenie na vstup kvôli futbalu, je len do Leningradskej oblasti v ktorej sa nachádza mesto Petrohrad.

Iné časti Ruska nie je dovolené navštíviť, tak znela oficiálna verzia informácií a z tohto dôvodu mi bolo dôrazne prízvukované, že by bolo vhodné sa aspoň na jednu noc ubytovať v Petrohrade a mať o tom potvrdenie. A to v prípade, ak by niekde cestou nejaký príliš uvedomelý rozhodca mi chcel ukázať žltú kartu.

Pomaly presúvam do mesta, ktorého centrum a okolie som už pred rokmi niekoľkokrát navštívil. Dnešné nutné zlo pozostáva s nájdenia nejakého ubytovania, ktoré nezruinuje môj rozpočet kvôli získaniu „bumážky“ s pečiatkou, o ubytovaní.

Prvé dve možnosti ubytovania sa mi zdali také, akoby mi chceli predať celý hotel, nieto prenajať izbu na jednu noc. Potom mi nejaký taxikár poradil celkom dobré ubytovanie, aj keď cena bola umelo navýšená kvôli futbalu. A tak som skončil na dnes s jazdením a s papierom vo vrecku ktorý som potreboval, idem aspoň trocha na prechádzku mestom.

Zámerne si vyberám ako miesta záujmu parky a rieku, kde trávim väčšiu časť dňa. Nakoniec niekde na ulici si dávam šašlik, ktorý spláchnem dvomi fľašami kvasu a môj nútený pobyt v tomto síce krásnom, no mne už nič nehovoriacom meste sa chýli k večeru.

Večer skontrolujem motorku, premažem trocha reťaz, preperiem oblečenie a idem spať. Chcem vypadnúť skoro ráno kým nebude veľká premávka. Začína víkend a do mesta sa začnú schádzať rôzne skupinky fanúšikov, najvyšší čas pre mňa vypadnúť. Účel je splnený, v Petrohrade som bol, alibi mám. Tak zase niekedy dovidenia v tomto meste.

Dnes najazdené nefutbalových smiešnych no potrebných 168 kilometrov.

4. deň, sobota 12. júna 2021

Petrohrad – Lodejnoje Pole - Petrozavodsk – Derevjannoe

Vstávam, balím a vyrážam. Mám pocit, že celé mesto vstalo a vyrazilo naraz so mnou. Totálne plné cesty na sever, kde neskôr zistím, že pre opravy cesty som išiel v kolóne 60 kilometrov dlhej. Samozrejme po krajnici som všetko obiehal. No aj tak mám do obeda ledva 200 kilometrov za sebou.
Po ľavej strane som míňal najväčšie jazero Európy Ladožské jazero, z ktorého vytekajúca rieka Neva preteká cez Petrohrad a ktorého raritou je, že tu žije tuleň. Okrem tohto jazera žije tuleň len v jazere Bajkal a Saimaa.

Republika Karelia kam mierim je svojou drsnou prírodou a množstvom jazier pre mňa veľmi obľúbený scenár. Cesta sa konečne uvoľnila a ja si pomaly vychutnávam výhľady zo sedla motorky.

Mesto Petrozavodsk som si vyhliadol ako dnešný cieľ cesty a popoludní sa blížim k jeho bránam ako aj k ďalšiemu obrovskému jazeru. Onežské jazero je druhé najväčšie jazero Európy, hneď po Ladožskom jazere, ktorého brehy som dnes od rána obdivoval.

Cez mesto Petrozavodsk len prejdem, pozriem si ho pomalou jazdou, po včerajšom nútenom pobyte v civilizácii sa teším do prírody. Púšťam sa trocha na juh popri brehu jazera a v malej dedinke na brehu kupujem údené ryby. V obchode ešte kvas a pekný večer môže začať. Hľadám miesto a kempovanie a nachádzam cestu k jazeru, kde je výjazd pre autá prehradený veľkou jamou.

Na motorke ma to nemôže odradiť a dostávam sa priamo k jazeru na krásnu pieskovú pláž. To pod borovicami si rozkladám stan, úplne sám len niekde v diaľke počuť občas nejaké hlasy. Miesto je to očarujúce, len tak sedím v tichu, hladina je ako zrkadlo, komárov zatiaľ nevidno.
Vychutnávam si ticho a voňavú ešte teplú údenú rybu. O tomto je cestovanie priatelia. Ani najlepší hotel sa nevyrovná tej pohode aká tu vládne.

Večer mi príde sms-ka, MČS je ruský záchranný zbor a posielajú varovanie pred silnou búrkou, ktorá má túto oblasť postihnúť v noci. Preventívne preto balím zopár vecí, ak by bolo v noci treba odtiaľto bežať. Predsa len cesta sem bola dolu kopcom po hline a piesku a nazad to môže byť problém.

Večer zaspávam trochu v napätí, čo sa bude v noci diať. Komáre ma vyhnali do stanu až okolo 22:00, dovtedy sa neukázali. Potom nastala pohroma a zrazu ich boli stovky a všade. Pri svetle čelovky v stane dopisujem do denníka svoje poznámky.
Ani tento faul hlavný rozhodca nevidel v tomto zápase a namiesto toho pohrozil nočnou dávkou dažďa a vetra. Tento polčas sa napriek tomu zatiaľ nesie v znamení oťukávania sa so súperom. Dobrú noc.

Dnes najazdené poctivých športových 477 kilometrov.

5. deň, nedeľa 13. júna 2021

Derevjannoe – Medvežegorsk – Kandalakša – Luvenga

Ráno po daždi a vetre ani stopy. Asi sa to presunulo do inej oblasti, čo ma teší. Rozkladám si na pláži raňajky a pozorujem hladinu a kŕdle kačíc. Nikoho nevidno ani večer a ani teraz ráno. To ticho k tomu...na nezaplatenie.

Nenáhlivo pobalím veci a rovnakou cestou ako som prišiel sa vrátim na hlavný ťah smerom na Murmansk. Cesta E105 vedie priamo na sever a prvé väčšie mesto ktoré mám dnes po ceste je Medvežegorsk.

Tu natankujem a chcem pokračovať no motorka po kilometri stráca výkon, voľnobeh nedrží, kope, kýcha, strieľa do výfuku, no jednoducho nejde. Pridávam trocha na voľnobehu otáčok, no cítim, že niečo nie je v poriadku. Po prejdení asi 20 kilometrov sa to trocha ustáli, no aj tak cítim, že výkon je o poznanie nižší.

Na mesto Belomorsk mám pekné spomienky z minulých rokov a tak sa tu chcem ísť pozrieť, no som faulovaný vodným faulom z neba a tak si návštevu nechám na neskôr. Pokračujem prenádherným krajom. Rieky striedajú lesy, lesy striedajú jazerá a ja nestíham tú nádheru sledovať.

Teplota sa drží na príjemných 20 stupňov, aj dážď sa mi až na jedno krátke miesto vyhýba. Cesty sú výborné a čo je bonus úplne prázdne. Veľmi zriedkavo tu stretávam autá, čo mi vyhovuje. Stojím fotím, pozorujem, oddychujem a všade sám v tichu a prírode.

Treba mi natankovať a som zvedavý, či problém s motorkou bude pokračovať. Beriem doplna nádrž a po pár kilometroch mi je jasné, že za všetko mohol benzín z predchádzajúcej pumpy. Motorka ide zase výborne, znižujem preto otáčky voľnobehu a spokojne pokračujem.
Kvalita benzínu je teda nie všade rovnaká, ale nemal som to ako zistiť. No mám aspoň zaznačené miesto, kde netreba tankovať.

Blížiaci sa polárny kruh so sebou prináša aj závan slaného vzduchu. Neklamný znak, že Biele more je blízko. Teplota prechodom polárneho kruhu akoby na povel klesla na 12-14 stupňov. Pri meste Kandalakša odbočujem k moru na cestu č. 47K-010 smerom na mesto Umba.

Po pár kilometroch schádzam lesnou cestou k vode a v zátoke nachádzam množstvo krásnych miest a od radosti ani neviem kde sa chcem rozložiť. Jazdím hore dole po pláži a dlho sa neviem rozhodnúť kde postavím stan. Nakoniec vyberám miesto pri ústí menšej rieky, z ktorej si beriem vodu na varenie a pitie.

Zase tu niet nikoho, čo len umocňuje pocit výnimočnosti v tomto mieste. Len všadeprítomné zvyšky grilu kazia dojem čistoty. Kovové jednorazové grily sa tu váľajú v takom množstve, že sa oplatí ich pozbierať a odniesť do kovošrotu.

Je odliv a sledujem kŕdle čajok ako na brehoch hľadajú potravu, ktorú im more po opadnutí vody ponúka. Ja využijem vlastné zásoby a sedím na kameni s hrnčekom horúceho čaju, ktorý si varím tento večer asi sedemkrát. Zase jeden z výstavných večerov na aké sa nezabúda. Počasie mi praje, nebo modré, teplota prijateľná. A civilizácia?

Tá zostala tam niekde vo víre mesta. Sem až do rána nezavítal okrem hladného psa ani jeden človek, čo mi vyhovuje a užívam si to ticho a šum vody pri ktorom zaspávam. Dokonca aj od komárov mám dnes pokoj. Tak nádherne nám ten futbalový zápas pokračuje, no blíži sa koniec prvého polčasu a preto sa ukladám spať.
Vonku je svetlo po celú noc, ani náznak toho žeby malo byť temnejšie. Asi zabudli zhasnúť lampy na štadióne.

Dnes zase športovec makal a odbehol si 746 kilometrov.

6. deň, pondelok 14. júna 2021

Luvenga – Kirovsk – Severomorsk - jazero Kjadeljavr

Ranné vstávanie je rovnaké ako večerné zaspávanie. Pri svetle. Príliv zmenil brehy a zase mám čo obdivovať. Pomaly balím a vraciam sa do mesta Kandalakša, kde na benzínke stretnem partiu chlapov, čo sa vracajú z polostrova Rybačij, ktorý by som rád po rokoch navštívil. Ich slová mi veru moc radosti nepriniesli. Vraj tam idem skoro a všetky bázy (turistické zariadenia) sú ešte zatvorené, ani oni sami sa nedostali na miesta kam potrebovali pracovne ísť.

Snehu je vraj ešte miestami veľmi veľa, no čo je horšie je fakt, že všetky cesty sú ešte rozmočené a plné blata. So svojim Kamazom viackrát zapadli a radia mi nepokúšať sa teraz o cestu tam.
Okrem iného je tam vraj stále problém so signálom a keďže tam nikoho niet, tak ani benzín nebude možné zohnať.

Lúčim sa s nimi smutne a pokračujem na sever, kde asi po 100 kilometroch odbočujem doprava na Apatity a do mesta Kirovsk. Tu som kedysi bol v jednej báze v pohorí Chibiny, no po rokoch nájsť odbočku bude ťažké.

Neskôr ešte pozorujem potápača v rieke ako loví ryby harpúnou.

Dnes som sa rozhodol, že vymením zadnú pneumatiku aj olej, keďže očakávam ťažšie úseky ciest. Nachádzam pneuservis a s menšími problémami meníme zadnú gumu. Chlapík zjavne nemení motocyklové gumy často, no podarilo sa s trochou sily. A jedným škrabancom na disku. Olej mením tiež tu na mieste a ľahší o 500 rubľov a asi 7 kg hmotnosti odchádzam na nákup potravín, keďže dnes chcem prejsť k spomínanej báze a tam v horách kempovať.

Po krátkej porade s miestnym človekom nachádzam správnu odbočku do hôr. Sneh po pár kilometroch začína pribúdať, cesty sú dobré šotolinové, no rozmočené. Prvý problém v podobe veľkej vodou vymletej jamy ešte prechádzam pomerne jednoducho.
Ďalej ale na mieste, kde bolo treba ísť proti prúdu potoka v jeho koryte, v ktorom bolo vtedy pred rokmi asi tak 10 cm vody, zostávam stáť a pozerám do dravej rieky ktorá so sebou nesie všetko čo jej príde do cesty.

Niet pomyslenia, žeby som sa sem pustil s motorkou. Bola by to otázka pár sekúnd jazdy a zápas by bol kontumačne ukončený. Skúšam ešte zopár bočných ciest, no všetky vedú dostratena. Jediná cesta dolinou je len v koryte rieky.

Tu stretávam dvojicu peších turistov a dozvedám sa, že iná cesta nie je možná a aj chodník pre peších vedúci dolinou končí o pár kilometrov vyššie medzi horami spadnutou lavínou, ktorej sneh sa tam udrží po celé leto. Takže ak by som aj prešiel koryto rieky, tak ďalej by som sa nedostal.

Sezóna tu začína takisto až v júli, keď voda opadne. Potom sa dá ísť naozaj korytom rieky, kde je dnes hladina vody vo výške asi jedného metra. Znovu počujem nie príliš povzbudivú vetu... „si tu skoro“...

Áno pamätám si, keď som tu bol pred rokmi a to bola polovica augusta a v tej doline som fotil snehové polia. No nič teda, porobím tu zopár fotiek pre oko diváka a od rozhodcu si vypočujem napomenutie za nevhodné načasovanie útoku na miestnu bázu.
Jednoducho podmienky zápasu neboli vhodné pre pokračovanie a konečný verdikt sa určí za zeleným stolom keď sa oteplí...

Jazero Malyj Buďjavr, ktoré som míňal po pravej strane mi prišlo ako vhodné náhradné riešenie v tejto oblasti. Odbočujem k nemu a chcem popri jeho brehoch preskúmať okolie. Všade kam sa pozriem je blato a nové zadná pneumatika má čo robiť hneď začiatku svojho vstupu do tohto končiaceho polčasu.

Je tu náznak akejsi začatej stavby menšej bázy, nikoho tu niet, aj som rozmýšľal, že sa rozložím v niektorej nedokončenej chatke bez okien a dverí, no nakoniec nechcem riskovať nejaké zbytočné vysvetľovanie a odchádzam ďalej. Zem pod nohami je úplne mokrá, miestami sa v machu zaborím po členky.

S motorkou idem radšej len po koľajách ktoré nevedno kam vedú. Podcenil som situáciu a v jednej hlbokej koľaji ma neudrží ľad a s motorkou sa zabáram až po motor. Pohnúť ani centimeter. Nikde nikoho niet a tu si nemám ako pomôcť sám. Motorka drží v tom blate ako prilepená.

Skladám z nej tašky a snažím sa ju položiť na bok. Stojím po kolená v ľadovej vode a oceňujem nepremokavé ponožky, ktoré mám so sebou...v kufri...

Nadávam si do debilov, no nič nepomáha, motorka sa nepohla ani centimeter a čím viac sa snažím, tým je hlbšie. Nakoniec odkopem trocha zeme a blata holými rukami a motorku položím na bok. Gurtňu ktorú veziem so sebou použijem ako navijak. Uviažem ju o strom a zadné koleso, našponujem na maximum. Predok motorky je ľahší a tak ju pomaly ťahám z blata po boku. Opakujem tento proces viackrát a potom ďalšiu polhodinu som v jazere umýval blato zo seba a motorky.
Rozhodca vytiahol žltú kartu a máva ňou mojim smerom.

Tadiaľto cesta nevedie a ja namiesto útoku bránim svoje mokré motorkárske ego, ktoré tu v týchto bažinách dostalo zabrať. Po nevyhnutnej pauze a prezlečení mokrého oblečenia padá definitíva, tu nezostávať. Stan niet kde postaviť všetko je nasiaknuté vodou ako špongia a spať na vode pri vonkajšej teplote okolo 7 stupňov sa mi tu veru nechce.

Preto otáčam a cez Kirovsk sa vrátim na hlavný ťah smer Murmansk. Cesta na sever je asi ešte 200 kilometrov dlhá a ja mám pár hodín na rozmýšľanie čo ďalej. Rozhodca nám nadstaví pár minút v prvom polčase,no tie nám prinesú len pár kilometrov navyše severne.

Severnejšie som veru ešte nebol. A tam sa nachádza mesto Severomorsk. K jeho bránam sa točia kolesá mojej motorky. Keďže ma netrápi tma, ktorá tu nebude celé leto, tak môžem jazdiť dokedy ma únava nepoloží do stanu.

Po necelých troch hodinách pozorujem z výšky žeriavy v prístave mesta Murmansk.

Nemám dôvod zachádzať do tohto mesta. Navštívil som ho pred rokmi a dnes sa snažím o čo najmenší kontakt s civilizáciou, tak mi to veľmi vyhovuje. Preto len postojím nad mestom na malej vyhliadke a pripomeniem si v mysli dva pekné dni v tomto meste pár rokov dozadu, keď sme sa všemožne snažili nájsť príčinu zhasíňania motora, resp. neštartovania GS1150.
Príčina sa dodnes s istotou nevyjasnila, a majiteľ bol rád, že tento skvost časom predal.

Ja s mojou Hondou problém nemám žiaden a tak po krátkej prestávke obchádzam toto veľké prístavné mesto a mierim ešte severnejšie k mestu Severomorsk. Toto mesto ležiace v Kolskom zálive, je základňou Severného loďstva so svojou vlajkovou loďou atómovým krížnikom Peter Veľký.

Toto mesto má štatút uzatvoreného mesta, takže vstup a výstup je prísne kontrolovaný. Čo ale nemôže robiť vrásky na čele jednému bludnému motorkárovi zo Slovenska, ktorý už pomaly klope na jeho brány.

Prichádzam ku kolóne vozidiel stojacich pred závorou. Aby som nezdržoval iných vodičov, odstavujem motorku na krajnici a prejdem k po zuby ozbrojenej hliadke, u ktorej zisťujem možnosti postupu ďalej. Myslím, že dodnes nepochopili moje nadšenie ísť si pozrieť krásy tohto mesta a tak ma rovno posielajú do budovy stojacej neďaleko. Tu moju otázku opakujem hlavnej veliteľke zmeny, ktorá len vyvalila oči a chytila sa stola.

Nakoniec z nej vyšla jediná veta... „to myslíte vážne, ste normálny?“...
No a bolo mi jasné, že sa asi ďalej nedostanem a moja súkromná špionáž medzi loďami, ponorkami a inými hračkami veľkých chlapcov sa odkladá na neurčito.

Bolo mi vysvetlené, že ako cudzincovi mi samostatný vstup nikto nevydá a ani sa nemám pokúšať o nejaký nelegálny vstup, lebo miestny rozhodca by mi to dosť ostro spočítal.

Samozrejme, že aký taký pud sebazáchovy v sebe ešte mám, a s prihliadnutím na to, že som sa mal podľa inštrukcií pohybovať len v Leningradskej oblasti, čo je okolie Petrohradu a ja som asi 1400 kilometrov severnejšie ako mi moja virtuálna reťaz dovoľuje, tak prikyvujem hlavou, že rozumiem a poslušne sa vrátim niekam nazad.

Dnes je vlastne deň, keď som mal byť ako pravý nadšenec futbalu na štadióne, keďže na dnešný zápas mám lístok. A ja sa motám tu niekde za polárnym kruhom a skúšam šťastie ťahom na nesprávnu bránku.

Ešte sa spýtam na nejaké vhodné miesto tu neďaleko, kde by sa dalo s motorkou zísť dole k moru kempovať. Dostanem odpoveď, že ak ma niekde uvidí pobrežná stráž, tak ma zbalia aj s motorkou a budem mať zase iný problém, pretože všetky brehy patria pod ochranu miestnych suchých dokov, ktoré sú najväčšie na celom polostrove Kola.

Sklamaný turistickými možnosťami tohto mesta sa otáčam a po hodine zase obdivujem mesto Murmansk, ktoré je síce prívetivejšie, no pre mňa v tejto chvíli nezaujímavé. Slnko len kleslo trocha nižšie a ja si v podstate vychutnávam cestu severom. Cesta A138 končiaca na hranici s Nórskom po ktorej sa chcem dostať na polostrov Rybačij je prázdna a tak si užívam túto pustatinu severu. Na poslednej možnej benzínke za Murmanskom tankujem doplna aj do kanistra a znovu sa dozvedám od partie chlapov o situácii na Rybačom, ktorá je rovnaká a nejasná.

Skúsiť môžem, no neprejdem. Rozhodujem sa preto všetko nechať na ráno, alebo inými slovami na druhý polčas. Pretože v tento deň som si užil dosť faulov od súpera. Prichádzam k jazeru Kjadeljavr, kde priezračná voda hladká ako zrkadlo láka ku kempovaniu. Rozkladám na jeho pieskových brehoch stan, ktorý dnes dobre kotvím, pretože nad hlavou sa zrazu objavili olovené mraky a teplota klesla na 6 stupňov.

Podvečer mi zase prišla sms od MČS o upozornení pred blížiacou sa zmenou počasia v Murmanskej oblasti a tak očakávam čo sa bude diať v noci. Varím večeru a pozorujem nejakého chlapíka na štvorkolke s malým synom ako jazdia po pláží a brodia v zátoke asi tak do hĺbky jedného metra... samozrejme celý mokrý pri teplote ktorá sa v noci asi priblíži k nule.

Ruskí otužilci po polhodine odchádzajú a ja sa snažím zaspať, no je úplne svetlo. Neskôr sa budím na chlad a silný vietor, sms od MČS bola tentoraz presná. Vonku poletuje sneh, obliekam si všetko čo mám a s prichádzajúcim snom počujem len píšťalku rozhodcu, ktorá ukončuje prvý polčas, ktorý jednoznačne vyšiel v prospech ruskej strany.
Nepredali svoju kožu lacno. Po prvom polčase je stav Slovensko – Rusko 0:1

Dnes chladných mokrých 511 kilometrov.

Druhý polčas

7. deň, utorok 15. júna 2021

jazero Kjadeljavr – Murmansk – Mončegorsk – Kandalakša

Budím sa na písknutie píšťalky rozhodcu. Otváram oči, ale nevidím nič, čo by pripomínalo futbalový trávnik, a to písknutie nakoniec bol len vietor ktorý sa preháňa po pláži a pomedzi stromy, pod ktorými sa vo vetre trasie môj stan. Vonku sa príroda blázni a okolo stanu tečú potoky vody smerom do jazera.

Na balenie niet pomyslenia. Zostávam preto v suchu a dospávam, robím si zápisky z cesty a hlavne plánujem ako ďalej. Postupne mi je čoraz viac jasné, že na Rybačij sa nedostanem. V tomto počasí to nejde a bojovať tam s blatom, snehom a dažďom, pri teplote pod 10 stupňov fakt nemám chuť.

Dnes mám narodeniny. Niežeby som to nejako zvlášť oslavoval, no presedieť celý deň v stane nechcem. Okolo 14:00 sa počasie trocha umúdrilo a ja balím všetko mokré. Po polhodine sa plným plynom vyberám z pláže, síce celý od blata a piesku, ale zato bez pádu.

Pred Murmanskom ma chytá znovu dážď, a tak sa schovám na benzínke a dávam si čaj. Pozerajú na mňa trocha zvláštne. Všetci tu majú zimné bundy a čiapky. V autách teplo a sucho. A ja tu stojím pod prístreškom a zapisujem niečo do rozmočeného zápisníka.
Asi som sa niekomu zdal zúfalý, pretože prichádza chlapík s otázkou, či nepotrebujem pomôcť s niečím. Poďakujem a odpoviem, že dnes „u meňa deň raždenia“ (narodeniny) a jediné čo by som chcel by bolo pekné počasie. Obaja sa zasmejeme, chlap mi podá ruku a zase počujem tú istú vetu, „si tu skoro“...

Nepremok svoju funkciu už dávno vzdal a tak pokračujem cestou na juh, tak ako som včera prešiel. Leje a leje a leje. Teplota nevystúpila nad 10 stupňov a ja len pomaly idem po zaliatych cestách plných kamienkov, štrku a piesku. Veľmi ťažké jazdenie, keď sa mi plexi stále zahmlieva a zima ma trasie.
Keďže som vyrazil neskoro poobede, tak k večeru prichádzam zase do mesta Kandalakša. Tu som rozhodnutý ísť na to isté miesto pri Bielom mori, kde som bol predvčerom. No v meste vchádzam do takého dažďa, že stojím na autobusovej zastávke a aj osobné autá stoja lebo nevidno na krok. Neskutočný dážď ma prinúti sa poobzerať dnes po možnosti ubytovania.

Predtým, cestou k moru, som si všimol značku Motel. Vydám sa tým smerom a nájdem na pohľad slušné ubytovanie, no pre mňa s vysokou cenou na ruské pomery. Mierim preto ďalej smerom na mesto Umba cestou 47K-010, okolo jazera Kolvica, no tu niet ničoho a ďalej sa mi v daždi ísť nechce. Vrátim sa preto k motelu a za 1800 rubľov (asi 24€).

Medzitým tu vidím parkovať dve motorky. Manželia z Petrohradu na výlete sa tu dnes tiež usadili, Oleg jazdí na Honde Transalp a jeho žena Lena na BMW GS 650. Nakoniec je z toho celkom pekný večer v znamení moto zážitkov z cestovania a nekonečnej debaty o motorkách. V altánku na dvore si pripravujeme šašlik, ktorý som bol kúpiť v obchode. Balenie 1+1 kg máme na celý večer + zajtra na cestu zostalo každému.

Keď som si už zaplatil ubytovanie, tak sa snažím rozložiť a vysušiť všetky veci. Radiátor ide naplno do rána, stan mám rozvešaný po celej miestnosti, čižmy sú do rána skoro suché. Spánok v posteli bol výborný a teplá sprcha tiež nebola zlá.

Dokonca ani rozhodca nebol dnes príliš proti môjmu simulovaniu a tak druhý polčas začal napriek počasiu celkom dobre, nájazdom 367 kilometrov.

8. deň, streda 16. júna 2021

Kandalakša – Vočaž – Belomorsk – Medvežegorsk

Vstávať skoro ráno z teplej postele? Veru nie. Vstanem až okolo 10.00 a balím. Lúčim sa s Olegom a Lenou, prajeme si hlavne dobré počasie. Idem na juh a dážď ustal. Polárny kruh len prejdem, fotka z motorky a pokračujem. Je chladno, no bez vody aspoň.
Príroda okolo je pekná, ale mnoho kilometrov cesty je frézovaných, tak dávam pozor, lebo motorka v tom pláva zo strany na stranu. Benzínky sú tu veľmi zriedka, tak tankujem kde sa dá a na zohriatie si dám polievku.

Nudný zápas osvieži krásny zvyšok starého mosta, pri ktorom si dám pauzu a kochám sa prírodou. Aj počasie sa polepšilo aspoň na chvíľu.

Belomorsk. Toto mesto v karelskom nárečí znie ako „bažinatá zem“ a leží na brehu rieky Vyg.
Toto malé prímorské mestečko žije svoj pokojný život na brehoch mora, ktoré pred tisíckami rokov bolo domovom predkov dnešných obyvateľov Karélie.

Dnešnému potomstvu zanechali odkaz v podobe petroglyfov. Tieto kresby do kameňa, ktoré prežili do dnešných časov, sú skutočným pohľadom na život vtedy. Obrázky zvierat, ľudí, vesmírnych telies, rôznych znakov, lodí s posádkou, a iné vyobrazenia rozhodne patria za návštevu tohto miesta a krátky návrat do minulosti odhadovanej na 5-6 tisíc rokov.

Na mieste, kde začína turistický chodník k petroglyfom, je čulý pracovný ruch. Stavia sa tu nová cesta a veľké parkovisko. Poprosím partiu robotníkov, aby mi pozreli na motorku, nechávam tu všetko, aj prilbu a dokonca aj kľúče v zapaľovaní. Jednoducho nie je dôvod sa báť.

Prechádzka lesom je asi 1,5 kilometra dlhá a mení sa na beh pred komármi. Bažinatý les je ich plný a mám ich na sebe desiatky. Lepšie to nie je ani na skalách, kde obdivujem kresby z dávnej minulosti. Nemám z tohto miesta fotky, pretože môj slávny fotoaparát by to aj tak len s ťažkosťou odfotil, nakoľko niektoré kresby sú len slabo viditeľné.

Návštevu po polhodine prechádzky ukončuje dážď, ktorý komárom zjavne nevadí. Vrátim sa k motorke a pri mori hľadám vhodné miesto na stanovanie. Prichádza ale taký lejak, že odchádzam do mesta. Tu sa skúsim spýtať na ubytovanie, no cena 2800 rubľov (asi 37€) je mimo mňa.

Opúšťam preto Belomorsk, ktorý ma potešil no moja prvá návšteva pred rokmi v tomto meste bola oveľa lepšia. Lov tresiek v zátoke, sediac v starej drevenej loďke do ktorej tak veľmi tiekla voda, že sme mali obavu sa pustiť ďalej ako 300 metrov od brehu, bol naozaj silným rybárskym zážitkom.

Pozerám sa na rozhodcu a on mi ukazuje smerom dopredu, že mám hrať. Nepíska, nehrozí, len ukazuje priamo. A tak pokračujem von z tohto mestečka, kde dážď znovu všetko pokazil.

Vrátim sa na hlavný ťah a smerujem stále na juh. Je podvečer a konečne neprší. Dokonca ma obieha nejaký chopper. Neskôr ho vidím na benzínke stáť a niečo rieši. Kývneme si, ukáže palec hore a tak pokračujem. Neskôr ma zase obieha a tak sa pomaly blížim k večeru.

Medvežegorsk, mesto na ktorého benzínku mám zlú skúsenosť, no musím tu natankovať, ale som rozhodnutý nájsť iný zdroj paliva ako ten, ktorý mi narobil problémy. Schádzam z cesty a pri vjazde do mesta vidím stáť zase ten chopper. Zastavujem a pýtam sa čo treba. Len menšia závada, uvoľnený kontakt a tak sa všetko rieši lepiacou páskou.

O chvíľu letí okolo stará Africa Twin. Prejde okolo nás a otáča sa. Miestny bajker pripravený so všetkým pomôcť. Okamžite sa nás pýta, čo treba. Presunieme sa k neďalekej reštaurácii, kde stoja dve iné motorky. Tu si dáme čaj a pokecáme o všetkom.

Alexej, člen miestneho motorkárskeho klubu je tu známy so všetkými a preto nič nie je problém. Odchádza dvojica motoriek ktoré tu stáli. Alexej sa s nimi lúči a potom hovorí.

„Pozrite sa na moskovských motorkárov. Dve motorky, traja motorkári a ani jeden kufor, ani jedna taška, "ňi chuja".. len mobil a kreditka. Cestujú od hotela k hotelu..."bľjať"...éto Moskva“... Otočí sa ku mne a pýta sa. A ty máš kam namierené? Odpovedám univerzálnou vetou ..“chuj znájet“... Alex s usmeje a odpovedá... spíš u mňa...bľjať...

Rozhodca by udelil minimálne napomenutie, ak nie žltú kartu, ak by ruská pohostinnosť bola odmietnutá. A tak idem mestom niekam za Alexom. Motorku parkujem u jeho známych vo dvore rodinného domu a o chvíľu dostávam kľúče od bytu.

Lúčime sa so slovami, kľúče mi nechaj tam kde máš motorku. Ja skoro ráno idem do roboty, tak musím ísť. Tak si pýtam na neho aspoň kontakt a o pár sekúnd už len počujem zvuk odchádzajúcej motorky.

Je to neuveriteľné, no pred polhodinou som vchádzal do neznámeho mesta a teraz stojím v dvojizbovom byte, ktorý mi niekto nechal len tak. Niektoré veci v Rusku jednoducho nepochopíš. Preto dnes už naozaj nič neriešim, len si rozložím mokré oblečenie a líham si spať.

Byt je síce len čiastočne zariadený a tak spím na zemi, no kuchyňa, kúpeľňa, a všetko ostatné funguje. Sú tu odkazy od iných motorkárov ktorí tu spali, rôzne darčeky majiteľovi, ako aj telefónne čísla na donášku pizze, jedla, alkoholu, dievčat, atď.

Rozhodca zápasu ale výhražne kýva prstom a tak dnešný deň odpískam v meste Medvežegorsk, v panelákovom byte zvanom „chruščovka“ (5 poschodové paneláky bez výťahu pomenované po prezidentovi N.S. Chruščovovi, v ktorého ére bol rozmach stavieb tohto typu bývania).

Dnes poctivo natrénovaných 675 kilometrov.

9. deň, štvrtok 17. júna 2021

Medvežegorsk – Pudož – Kargopoľ – jazero Lača

Otváram oči a pozerám kde som. Aha už viem. Toto je byt Alexa a nie môj stan. Balím svojich pár vecí a idem k motorke. Pani domáca mi so smiechom hovorí, že Alex stále v byte má nejakých pocestných motorkárov a u nej parkujú motorky. Fotím si palmy ktoré majú na dvore. Sú z plastových fliaš od piva. Veľa piva sa tu muselo vypiť.

Nechávam spolu s kľúčmi od bytu ako znak vďaky nôž. No najskôr si ho musí pani domáca „kúpiť“. Je tu taký zvyk, že nôž sa nedaruje, ale kupuje, takže dostávam symbolicky 1 rubeľ a nôž ako pamiatka zostane Alexovi.

Vyrážam z mesta a predtým dlho čakám na benzínke. Pretože táto je oveľa lepšia ako tá na druhom konci mesta, kde som mal problém, tak tu čaká veľa áut. Potom už smerujem z mesta cestou A-119 a kúsok za ním si pozriem vojenský cintorín, kde prebiehali rôzne čistky a v masových hroboch ležia stovky obetí.

Jazero Onega mám po pravej strane a počasie mi praje po dlhšej dobe. Tak ma poteší značka Čermužská kosa so svojimi nádhernými zátokami a prírodou všeobecne. Suché cesty a teplejšie počasie sú vítaným spestrením cestovania.
Popri jazere idem celé dopoludnie, až do mesta Pudož.

Tankujem a pýtam sa na cestu na Kargopoľ. Odpoveďou mi je, že cesta končí na rozhraní Karélie a Archangeľskej oblasti. A tak aj bolo. Po hranice oboch oblastí viedol slušný asfalt.

Potom už len neskutočná roleta, plná piesku a prachu. Oproti idúce kamióny plné dreva ani na sekundu neznížili rýchlosť, nezostávalo mi nič iné len vždy zostať stáť kým sa prach rozplynie a uvidím niečo pred sebou. Rozhodca ale tento terén nevidí ako nespôsobilý, a preto s nevyhnutnými prestávkami pokračujem.

Cesta do mesta Kargopoľ je dlhá asi 160 kilometrov a trvá mi tri hodiny. Posledných 30 kilometrov je betónová, ale medzery medzi panelmi sú tak veľké, že pomalou rýchlosťou je to ako ísť po železničných podvaloch. Normálne som rád, keď uvidím prvé domy tohto mesta. Riešim tankovanie a nákup niečoho na večeru, aj keď som sa nažral prachu dostatočne.

Jazero Lača a z neho vytekajúca rieka Onega sú dostatočným lákadlom na nocľah. Popri jeho brehoch smerujem na okružnú jazdu okolo jazera ktorá končí asi po 50 kilometroch niekde v bažinách.
Mne stačilo prejsť len asi polovicu cesty a dostávam sa k rybárskej báze, kde sú na prenájom rôzne chatky a člny. Rybári práve čistia svoje celodenné úlovky, ja si rozkladám stan priamo pri vode v čistom piesku. Niet tu nikoho a to ma ako vždy teší. Ticho a samota lieči.

Krásny západ slnka a výborná večera len umocňuje výnimočnosť tohto miesta. Samozrejme k tomu prispieva aj počasie bez dažďa a vyššia teplota, dnes bolo okolo 18-20 stupňov, čo je luxus po posledných dňoch. Večer musím trocha viac použiť repelent proti komárom, no únava robí svoje a poberiem sa spať. Piskot okolo uší od desiatok krvilačných rozhodcov sa mi nechce počúvať.

Dnešok bol zase jedným z fair play dní na motorke. A to ma teší a s dobrým pocitom zaspávam za zvuku vĺn jazera Lača.

Dnes sa po trávniku ruského ihriska nabehalo 405 kilometrov.

10. deň, piatok 18. júna 2021

jazero Lača – Pleseck – Brin Navolok – Archangeľsk

Ráno sa mi zo stanu ani nechce. Je tak príjemne teplo vonku. Vychádzam zo stanu von, aby som o minútu sedel vo vnútri. Mrak komárov si ma počkal a hneď od rána sa vrhajú na mňa.
Nezostáva mi nič iné, len sa nechať trénerom vystriedať na lavičke náhradníkov. Inými slovami, v stane sa obliecť do motorkárskeho oblečenia a až potom baliť stan. Bolo to tak intenzívne, že ani raňajky som neriešil, ale som čím rýchlejšie odišiel.

Cesta Kargopoľ – Pleseck je už dobrá a hlavne prázdna. Zopár úsekov je šotolina, no celkom dobrá, ujazdená a ani sa na nej príliš neprášilo. Po asi 350 kilometroch tejto zaujímavej cesty prichádzam na hlavný ťah a to cestu M-8. Tu už je o poznanie hustejšia doprava, keďže sa jedná o dôležitú dopravnú tepnu.

Mesto Pleseck v ktorom je aj kozmodrom míňam a len sa pristavím, že či náhodou neuvidím štart nejakej rakety. Aj tu mi je jasné, že do blízkosti objektu sa nedostanem a preto ani zbytočne nehľadám cestu tam.
Nič sa nekonalo, žiadne vesmírne divadlo na počkanie.
Len miestny Gagarin vo výslužbe a od rána vo veselej nálade, sa na mňa zavesil s prosbou o príspevok na palivo do jeho rakety, čo v jeho jazyku znamenalo butyľku (fľašu) vodky a cigarety. Neviem koľko mu tá jeho raketa žerie, no uspokojil sa aj s drobnými.

Archangeľsk je vzdialený len okolo 150 kilometrov a v podvečer už vidím jeho majestátny prístav. Ešte predtým riešim menší problém s mojou zadnou brzdou. Trocha sa opakujem malá závada z minulého roka, keď zadná brzda občas zostáva visieť.
Rozborka a zborka nikdy neukázala žiaden problém, no občas stačilo premazať štvorhran ktorý rozťahuje brzdové obloženie, keďže moja motorka má vzadu bubnovú brzdu.

Rozhodujem sa skúsiť nájsť v meste nejaký moto klub, alebo servis a to z dvoch dôvodov. Prvým je kontrola kolesa a druhým je fakt, že v tomto meste som ešte nebol a budú mi vedieť poradiť čo si pozrieť v meste a okolí.
Toto mesto bude jediné na tejto ceste, ktoré má určite zaujímavý futbalový štadión, ktorý so záujmom mne vlastným pozriem. Ak už nebude štadión, tak aspoň miestne roztlieskavačky ktorých je tu iste plné mesto.

Je piatok a z mesta sa leje súvislá láva vozidiel smerom von, čo mi vyhovuje. Odchytávam prvého motorkára čo stretám a on ma neomylne vedie do motorkárskeho klubu Proxvat Archangeľsk. Tu sa ma ujal jeho prezident Dmitrij, ktorý je zároveň aj majiteľom autoškoly a na parkovisku tu trénuje asi osem miestnych nádejných budúcich motorkárov.

Vysvetľujem mu môj menší problém a zvyknutý na ruské pomery sa ani nedivím, že koleso z motorky je o dve minúty dole a celý klub radí čo robiť. Od výmeny ložísk, brzdového obloženia a celého kolesa. Až po predaj motorky miestnemu členovi s možnosťou zostať tu natrvalo s niektorou z miestnych krásavíc.
Nakoniec sa rozhodujeme len premazať celý systém vazelínou a zabudnúť nato. Dôvod je jasný, je piatok večer a keďže tu po celú noc nie je tma, celé sa to tu mení na nekonečnú párty.

Predstaviť si o čo ide nie je ťažké a tak sa zdvorilo poďakujem a pôjdem niekam do mesta nájsť si ubytovanie, keďže tu chcem zajtra stráviť deň. Dostávam so sebou trojicu členov klubu, ktorí ma prevedú mestom, ukážu základné body pre orientáciu a prejdú so mnou tri možnosti ubytovania.

Ešte predtým mi prezident, inštruktor a servisný technik v jednej osobe Dmitrij ponúkne možnosť ísť zajtra do spriateleného klubu do neďalekého mesta Severodvinsk na posedenie.
Keďže sa jedná takisto o uzatvorené mesto ako je Severomorsk, a sú tu veľké lodenice v ktorých sa stavajú aj „podvodné loďky“ ako sa nazývajú v Rusku ponorky, tak vítam túto možnosť a zajtra poobede sa máme stretnúť tu na tomto mieste.

Vyrážam v sprievode do centra a po asi polhodinovej jazde mestom kade tade po uličkách som totálne stratený, no zajtra klub musím nejako nájsť aj sám. Nachádzam slušné ubytovania aj parkovanie pre motorku a večer vyrážam na krátke spoznávanie mesta.
Náberežnaja je v každom meste a je to promenáda pri mori. Tu tomu nie je inak, no je tu celkom prázdno. Asi sú všetci na futbale, pretože som tu jediný v krátkych nohaviciach a tričku. Všetci ostatní sú oblečení ako ja jeseň.

Bežím preto po hodine znova na striedačku a tam už zostávam do konca. Takže som zbabelo išiel do postele, keďže som podcenil situáciu a večer skoro zamrzol.

Archangeľsk som si teda zatiaľ obzrel len v krátkosti a zajtra mám nato dosť času. Na dnes to už definitívne odpískam a idem spať. Deň to bol celkom výživný a zaujímavý. Aj rozhodca sa snažil tam hore s počasím.

Dnes nakopané do asfaltovej lopty 527 kilometrov.

11. deň, sobota 19. júna 2021

Archangeľsk – Malé Karely – Archangeľsk

Ráno v posteli je príjemné. Hrubé závesy na oknách pomohli a po viac ako týždni som spal v tme. Idem do mesta, prejdem centrum a nájdem banku, kde vymením trocha europeňazí. Dám si menší obed a potom sadám na motorku. Dostal som ako možnosť návštevy, tu po okolí, vidieť skanzen v mestečku Malé Karely.

Jedná sa o múzeum v prírode aké poznáme aj u nás. Staré domy z rôznych oblastí severného Ruska sa rozobrali a znovu postavili na tomto mieste. Veľmi pekná kolekcia architektúry na jednom mieste. Samozrejme, že zase s množstvom faulov ktoré rozhodca nechcel vidieť.
Mračná komárov čakali na turistov, ktorých veľa nechodilo, nuž teda si pochutnali na mne. Po asi 1,5 hodine prechádzky mám všetky odkryté miesta posiate od návštev tohto súpera.

Je poobedie a ja sa vraciam do mesta. V obchode ešte kupujem fľašu nejakej dobrej vodky, aby som neprišiel naprázdno na návštevu do klubu. Druhú fľašu whisky kupujem pre návštevu v klube do ktorého máme ísť. Po príchode zostávam trocha sklamaný, no je to celé pochopiteľné z rôznych dôvodov.

Dmitrij mi vysvetľuje, že dnes volal s prezidentom klubu do ktorého sa dnes chystajú a povedal mu o mojej prítomnosti, ako aj o tom, žeby ma chceli zobrať so sebou. Toto celé ale nebolo príliš šťastným riešením a nakoniec obe strany usúdili, že moja návšteva by mohla vyvolať rôzne zbytočné nedorozumenia.

Hlavným problémom bol fakt, že sa jedná o vstup do uzavretého mesta ktoré je spojené s kontrolou, no toto by sa ešte dalo vyriešiť. Návšteva uskutoční na autách a nie na motorkách, keďže si väčšina členov tým pádom môže vypiť.

Autom by ma ešte ako tak dostali do mesta. Trocha ako väčší problém videli obaja prezidenti účasť „inostranca“ v ich klube. Vraj aby nevznikli nejaké zbytočné pochybnosti a nedorozumenia, keďže „ňekatórie rebjáta rabótajut na zavóde padvódnych lódok“ (niektorí chlapci pracujú v závode na výrobu ponoriek) a sú silní patrioti.

Aj keď chápu a vidia, že som akože normálny (miestami) a aj po rusky viem plynule, no moja prítomnosť by v tejto chvíli asi bola nie príliš šťastným riešením. Inak povedané, chlapče radšej ťa tam nezoberieme, aby si náhodou nedostal po papuli, keď si chlapi vypijú. Mne samozrejme nezostáva nič iné ako to prijať s porozumením, podporou a odporúčaním mojej zubnej lekárky.

Rozhodca zápasu mi dáva červenú kartu s vylúčením na dnešný večer. Dmitrij odo mňa dostáva fľašu za pomoc a robí krátke video v ktorom mu odovzdám druhú fľašu pre mojich súperov z mesta ktoré dnes nenavštívim.
Lúčime sa a každý ideme svojim smerom. Ja si prejdem celé mesto do večera krížom krážom.

Toto mesto ležiace v ústi rieky Severná Dvina má jeden z najväčších prístavov v Rusku. Historické centrum a hlavne ulička starých drevených domov priamo v centre je nádherná. V meste sídli jedna z najznámejších morských škôl, Arktický morský inštitút. Archangeľsk je mesto v ktorom bola postavená posledná socha Lenina, ešte v ére Sovietskeho zväzu.
Uťahaný ako pes sa večer doplazím do postele a okamžite spím. V mojej vlastnej mape Ruska, si môžem vyškrtnúť ďalšie biele miesto. A to mesto Archangeľsk na brehoch Bieleho mora.

Nepočkám ani na verdikt rozhodcu a protesty o špinavých nohách a neumytých zuboch neriešim, aj ráno je deň a tie biele návliečky na posteli už určite boli také špinavé predtým, ako som si do nej ľahol...to sa nestalo od mojich čiernych nôh...určite nie!

Dnes by som to aj pešo dal... 60 kilometrov.

12. deň, pondelok 20. júna 2021

Archangeľsk – Usť Bara – Velsk – Sokol

Po dni voľna a minimálneho jazdenia, som od rána s nadšením pripravený na ďalšiu cestu. Teraz ale už definitívne smerom na juh. Balím veci a lúčim sa s mestom. Pomalým tempom vychádzam na cestu M-8 ktorá mi bude ihriskom najbližších 800 kilometrov. Končí až v meste Vologda a dnes si chcem zajazdiť týmto smerom.

Cesta je to dosť rovná, zákruty sú len veľmi výnimočne, no na atraktivite to neuberá. Takmer 300 kilometrov kopírujem ľavý breh rieky Severná Dvina a je čo obdivovať. Rieku striedajú nekonečné lesy a prázdna cesta so slnečnými lúčmi je balzam na motorkársku dušu. Tento polčas futbalového zápasu sa mi zatiaľ veľmi darí.

Za celý deň len tankujem, kochám sa prírodou, vodou a užívam si. Niekedy fakt netreba žiadne atrakcie a samotná cesta je atrakciou dostatočnou. Počas dňa stretávam aj cestovateľa na bicykli. Pán vekovo okolo 60-ky sa vybral z Archangeľska do Soči.
Klobúk dole pane. Príjemne sa pobavíme o všetkom možnom a ja mu nechávam z mojich zásob dve klobásy, ktoré sú už dostatočne vysušené a vydržia mu aj v teple.

Akosi mi došli dnes slová, jednoducho som si vychutnal deň bez faulov, fotenia a dažďa. Neskoro večer si rozkladám stan na lúke kúsok od cesty a pozorujem ako slnko takmer zapadne a nastáva skoro tma. Dokonca ani komárov tu nemajú tak veľa.
Sedím vedľa stanu s hrnčekom čaju v ruke a do zápisníka hodnotím tento deň na 1*. Ach keby každý deň života bol takto pohodový. To by sa nám pískalo, že pán rozhodca... druhý polčas sa nám prehupol do svojej polovice, je čas spať.

Dnešný výkon bol po dlhej dobe hodný potlesku diváka a je to 779 kilometrov.

13. deň, pondelok 21. júna 2021

Sokol – Vologda – Tichvin – Velikij Novgorod

Slnko hneď z rána pečie a vyháňa ma zo stanu. Dojedám šašlik zo včera a balím. Dnes mám v hlave plán, ktorý už roky chcem aspoň z časti uskutočniť a som relatívne blízko cieľa. Aj preto som zámerne zvolil cestu do Vologodskej oblasti.

Z rána prechádzam mestom Vologda, pozriem si ho len za jazdy. Je to jedno z najstarších miest Ruska a dôležitý dopravný uzol železnice. Za mestom sa stáčam na sever a po ceste A-119 mierim k jazeru ktoré ma názov Biele.
Toto rozľahlé jazero a pri ňom ležiace mestečko Belozersk, ktoré skôr pripomína historickú kulisu minulosti, ako súčasnú dobu, sú mojim čiastkovým cieľom. Zopárkrát poblúdim, zle odbočím, no po asi troch hodinách som na mieste, ktoré som si nevybral náhodou.

Tým dôvodom je jedno známe ikonické miesto a prejsť sa po tomto mieste, som si predstavoval celou cestou do tejto odľahlej oblasti. Pýtam sa v dedine miestnych ľudí, ktorým smerom mám ísť. Akosi zvláštne pozerajú. Predsa len môj akcent je iný a ruština nie je čistá, väčšinou ma považujú za občana Litvy, alebo Lotyšska podľa prízvuku.

Dnes je to ale inak. Miesto kam sa chystám ísť, je trocha iné. Neradi tu o ňom hovoria, no cestu mi ukážu rukou niekam smerom na juho-západ. Značenia nieto a načo aj. Hľadám iné ďalšie jazero. A to sa nachádza pri osade Dresvjanka. Ciel? Novozerské jazero.

Samozrejme tento názov nikomu z čitateľov nič nehovorí, no ale možno ďalšie riadky si už niektoré staršie ročníky spomenú a v pamäti nájdu spomienky na kinematografické dielo ktoré v roku 1973 natočil Vasilij Makarovič Šukšin.

Tento vynikajúci sovietsky spisovateľ, scenárista, režisér a v neposlednom rade hlavná postava filmu Červená kalina (Калина красная), ktorého vrcholné dielo sa začína práve neďaleko miesta, kde sa ja teraz nachádzam.

Keď v roku 1974 bola táto psychologická dráma premietaná v kinách po celom Sovietskom zväze odhaduje sa, že prilákala okolo 140 miliónov divákov (čo mi akosi nesedí s počtom obyvateľov vtedajšej ZSSR), čo z nej robí najúspešnejší sovietsky film všetkých čias. Myslím, že aj dnes má svetu hlavné motto filmu čo povedať, ..“snaha žiť nový život“...

Niekedy v 15.storočí tu na tomto jazere na malom ostrove bol postavený pravoslávny kláštor, ktorý svoj účel plnil dlhé storočia. Ako sa menila doba, menil sa aj význam tohto objektu, kde hrúbka stien je medzi 80 až 130 centimetrami.

Po roku 1917 a revolúcii sa pokojný kláštor zmenil na miesto pre pobyt nepriateľov revolúcie a svoje si tu užili a dožili aj počas krutovlády tunajšieho nekompromisného rozhodcu Josifa Stalina.

Vitajte v IK-5, alebo oficiálne aj „Исправительная колония №-5“, alebo iný názov Vologodský pjatak, (Вологодский пятак),alebo len Pjatak, jednoducho vitajte v pekle na Zemi.

Moje kroky, alebo lepšie povedané kolesá mojej motorky, sa samozrejme netočia celkom do toho temného miesta. Za roky cestovania po Rusku mi je jasné, že sa nikam príliš ďaleko nedostanem, no napriek tomu skúsim kam až moje možnosti siahajú.

Pýtam sa cestou do týchto končín zase niekoho, koho stretnem v tomto pustom kraji. Dostávam odpoveď, že sa ďalej ako o pár kilometrov už nedostanem. Dôvod je prostý. Kontroly a priepustka. Ja som si plne vedomý toho, že sa zase raz zahrávam so zákonom a môj pobyt v Rusku je v tomto roku veľmi zvláštny a nejasný.

Akákoľvek previerka mojej osoby, by mohla mať nepríjemnú dohru v budúcnosti pri žiadosti o vydanie víz. Jednoducho tu nemám čo robiť a aj preto len opatrne dráždim ruského byrokratického medveďa.

Tento mini futbalový zápas, ktorý tu práve rozohrávam v menšej reklamnej prestávke môjho veľkého tohtoročného zápasu, bude iste zaujímavým spestrením a možno aj menším adrenalínovým zážitkom.

Väznica Vologodský pjatak leží na spomínanom jazere na ostrove s príznačným názvom Ohňový. Tento maličký ostrov je spojený s o niečo väčším ostrovom s romantickým názvom Sladký.

Tu na tomto ostrove žijú obyvatelia, ktorí sú úzko spojený so životom, ak sa to tak vôbec tak dá nazvať vo väznici. Dozorcovia, či už bývalí alebo terajší a ich rodiny. Podľa rozprávania je tu život viac ako pokojný a na prichádzajúceho sa tu vždy radšej dvakrát pozrú.

Oblasť okolo jazera Novozero je samozrejme chráneným územím a na vstup na ostrov som už vopred mohol zabudnúť. No aspoň z diaľky chcem vidieť obrysy toho, čo mi utkvelo v pamäti z príbehu filmu o ktorom píšem vyššie. Ostrov Sladký a ostrov Ohňový sú spojené dlhým dreveným mostom, ktorý si svojich 5 minút slávy užil práve vo filme Červená kalina.

Nejde o nič zvláštne, skôr je to akési nutkanie skúsiť sa prejsť a vžiť sa do úlohy hlavnej postavy filmu Jegora Prokudina, ktorý po prepustení z väznice kráča po tomto moste vpred novému životu. Táto scéna je notoricky známa a je z nej cítiť emócie a odhodlanie hlavného hrdinu každým krokom.
Dovolil som si použiť niekoľko fotiek z tohto filmu aj do môjho cestopisu.

Jednoducho som mal takú chuť sa prejsť týmto mostom sám, pokiaľ možno tým istým smerom ako hlavný hrdina.... Možno to znie zvláštne ísť takú cestu, za takým pochybným cieľom, no každý z nás má rôzne sny a úchylky, tak to jednoducho berte ako fakt. Aj počas písania tohto textu jedným uchom pozerám tento film.

Moje plány sa ale končia vo chvíli, keď pred sebou vidím nápis o zákazu vjazdu a vstupu. Tu postojím a neskôr stretávam miestneho zberateľa parožia, húb, rýb a všetkého čo tu je možno dostať zadarmo a výhodne predať.
Opisuje mi situáciu a tu sa moje kroky tým smerom končia. Smutne pozerám vpred a je mi jasné, že prechádzka po moste bude naďalej jedným z nesplnených cieľov.

No vždy lepšie, ako keby ma tu mal faulovať nejaký protihráč v uniforme. Celé toto beriem ako moje vlastné víťazstvo a tým pádom aj ako vyrovnávajúci gól zápasu.

To, že niet ani poriadne čo odfotiť mi nevadí, a tak si aspoň v hlave ukladám myšlienky a dojmy z tejto oblasti. Po krátkom oddychu neriskujúc problémy s možnou kontrolou sa mi stráca toto miesto vo víre prachu gruntovej cesty smerujúcej od ostrova Ohňový cestou 19K-053 k mestu Čerepovec.
Po chvíli ma ešte chytí mierna búrka, ktorú prečkám na autobusovej zastávke.

Išiel som sem bez veľkého očakávania a aj preto nie som sklamaný neúspechom akcie. Hreje ma aspoň ten pocit, že som sa pokúsil o niečo. Cesta mi ubieha pomerne rýchlo, no je zrazu veľmi teplo. Pred týždňom som mrzol na severe a váľal sa v snehu. Dnes sa topím vo vlastnej šťave a zapíjam to litrami kvasu.

Nemám vôbec žiadnu predstavu kam idem len viem, že je to smer západ. Neskôr niekde v tieni lesa si pospím v tráve asi hodinu a potom pokračujem so zapnutým autopilotom ďalej. Idem celkom ako stroj, dnes som ako s vyhodeným ističom.

Z tejto letargie ma neskoro poobede preberie trhanie motora, ktorý si pýta svoju ďalšiu dávku. Prepínam preto na rezervu a pomalým tempom sa doplazím na benzínku v meste Tichvin. Tu sa rozhodujem čo vlastne ďalej idem riešiť.

Rusko ako také sa mi viac páči smerom na východ a sever, takže tu už mi to tak veľmi nevonia. Vidím dopravné značky Petrohrad 220km a Velikij Novgorod tiež približne 220km. Rozhodujem sa pre druhé mesto, keďže som tým smerom ešte nikdy nejazdil. A robím dobre pretože hneď za mestom sa stráca akákoľvek premávka. Cesty sú prázdne a čoraz užšie.

Nakoniec sa asfalt mení na gruntovku a tá neskôr na kvalitnú prašnú roletu, ktorá ma prevedie z Leningradskej oblasti do Novgorodskej. Popri rieke Volchov idem smerom na juh a vyslovene si užívam podvečer na prašnej ceste. Nestretávam nikoho, často stojím a len tak počúvam ticho ktoré tu vládne.

Do večera zostáva ešte nejaká tá hodinka a ja sa rozhodujem ísť až do mesta a tam sa rozhodnem čo ďalej. Viem že v jeho blízkosti je veľké jazero menom Iľmeň a tu v prípade potreby môžem kempovať.

Príchod do mesta je impozantný. Široké ulice a hrdosť tohto starobylého mesta cítiť na každom kroku. Na zastávke vidím taxikára bez roboty, tak sa ho pýtam, nech mi poradí niečo vhodné na ubytovanie s motorkou, keďže som sa po 15 minútovej jazde mestom rozhodol, že toto mesto naozaj stojí za návštevu.

Chlapík začne hneď spomínať rôzne vychytávky ako navigácia, fejsbuky a iné chujabuky, rôzne ubytovania doma cez rôzne sociálne siete a podobne.

Tento monológ mu vydrží len do momentu, kým neuvidí môj zápisník a pero ktorým si robím poznámky. Pochopí, že touto cestou sa nikam nedostaneme a tak mi len kývne, že poď za mnou.

O dve minúty parkujeme kúsok od centra v slušnej ubytovni s parkoviskom, kde sa s taxikárom lúčim zatrúbením. Tu mi milá bábuška ochotne za dobrú cenu dá kľúče od miestnosti v ktorej je asi 10 postelí no sľubuje, že tam budem sám.
K tomu ešte dostávam čistý uterák – vraj ako inostránec, žeby som bol davóľnyj (spokojný). Inak vraj pre domácich je to za 50 rubľov.

Je príjemný letný večer, teplota už klesla na prijateľnú úroveň a ja sa po sprche chystám na prehliadku večerného mesta. Je pondelok a tak predpokladám, že mesto nebude tak plné ako cez víkend. Bábušky sa ešte pýtam ako, kade a čo pozrieť. V meste je vraj čo obdivovať aj dva dni, no ja si ho pozriem len dnes večer. Radí mi dať si do navigácie nejakú ulicu a budovu v centre.

No po chvíli váhania pochopí, že takto sa nikam nepohneme a tak berie do ruky papier a jednoducho mi nakreslí kade ísť.
Táto papierová GPS je tak dokonalá, že hneď za prvým rohom idem presne opačne, no mne to ako vždy nevadí. Po príjemnej hodine prechádzky som v centre presne pred budovou ku ktorej som mal prísť samozrejme, že z úplne opačnej strany.

Dominantou mesta je Novgorodský kremeľ, čo je rozsiahla pôvodne drevená pevnosť, ktorá rokmi prešla do svojej terajšej červenej farby a viažu sa k nej rôzne povesti. Ja som sa dozvedel hlavne tú povesť „O milióne komárov“, pretože večer v meste pri brehu rieky Volchov mi doprial len tento druh kultúry.

A preto sa radšej zrýchleným presunom idem pozrieť na prázdne uličky centra, kde je minimum turistov a to mi vyhovuje.

Nie som nejaký zarytý obdivovateľ krás budov, námestí a fontán a preto nechávam hodnotenie tohto mesta na každého, kto sa tu niekedy objaví. Za mňa je ale spokojnosť na mieste. Bolo to dobré riešenie zostať tu dnes. Vlastne to už bolo včera, lebo hodiny na veži ukazujú polnoc.

V rieke sa kúpe asi tak 100 ľudí aj o tejto nočnej hodine. Ja sa pomalým krokom snažím zistiť, kde je sever a tým pádom, kde je moje ubytovanie, ktoré mám napísané na pokrčenej papierovej mape, ktorá nesie známky boja v podobe krvavých stôp s mojou DNA.
Týmto výdobytkom mojej techniky som úspešne zabil asi tisíc komárov.

Kupujem si ešte nejaké jedlo a pitie vo večierke a tu mi poradia, že idem celkom správne. A tak v hlbokej noci prichádzam k bábuške, ktorej dávam skoro roztopenú čokoládu ako „padárok“ za ochotu a odchádzam spať.

Pokračovanie zápasu prebieha stále vo veľmi dobre atmosfére a skvelé momenty sa striedajú na oboch stranách. Divákov určite toto stretnutie neomrzelo, aj keď sa blíži pomaly koniec druhého polčasu, v ktorom naše mužstvo dnešným dňom dokázalo vyrovnať na 1:1.

Dnešný nájazd bol slušný a zapisujem si do registračného preukazu hráča číslo 676 kilometrov.

14. deň, utorok 22. júna 2022

Velikij Novgorod – Pskov – Rezekne/LV – Aronieši (kemping)

Je rozhodnuté. Bude sa predlžovať tento zápas. Je ráno, ja sa balím a dnes definitívne opúšťam Rusko. Som už v podstate neďaleko hranice a nič zaujímavé tu nemám vo výhľade, čo by stálo za obzretie. A na niečo veľké nie je dostatok času, peňazí ako aj možností, ktoré sú značne obmedzené situáciou. A preto tesne pred koncom zápasu volím obrannú taktiku a dnešný deň si užijem po bočných cestách smerom k hranici.

Vyrážam na okružnú jazdu mestom, ktoré sa mi veľmi zapáčilo, kupujem si nejakú poživeň a tankujem. Je mi akosi nanič, clivo a je badať začínajúci smútok z blížiacej sa hranice a prechodu von z Ruska.

Držím smer Pskov a bolo mi poradené ísť bočnou cestou po dedinách, kde je premávka minimálna. Veľmi sa tomu teším a užívam si naozaj prázdne cesty rôzneho charakteru, od nového asfaltu cez asfalt socialistický až po dedinskú gruntovku.
A to všetko na úseku okolo 100 kilometrov. Nuda tu veru nehrozí. Dookola sú močiare a suché lesy, veľké kontrasty plné nástrah.

Stačilo by pár metrov mimo cesty a v blatistej zemi sa nepohnem ani meter. Tu by som veru kempovať nechcel.
Ani ten šašlik už nie je to čo býval. On bol možno aj dobrý, no jeho chuť kazil pocit, že toto tradičné ruské jedlo som si dal len pár kilometrov pred hranicou.

V meste Ostrov, ktoré je posledným mestom pred čiarou natankujem a zostáva mi už len rovná cesta k hranici. Tu prichádzam k miestnemu obchodu a míňam posledné ruble na kvas, sušienky a konzervu.
Poprosím okoloidúceho chlapa o fotku s motorkou pred hranicou. Urobí mi fotku a hovorí „ja ťa poznám, asi pred 10 dňami som ťa videl stáť v Ostrove a rozprával si sa s policajtami pri benzínke.“

Pozerám na neho a hovorím, že má pravdu. Ale ako si ma môžeš tak pamätať. On sa len usmeje a hovorí, „vieš, pracujem tu na hranici a prechádzal si našou hranicou, keď som končil v práci a potom som ťa tam videl stáť. Bol si to ty, pretože motorkári teraz cez hranicu nejazdia“. "Vlastne, takmer nikto nejazdí", dodal.

Obaja zhodnotíme, že je to celé smutné a lúčime sa. A zároveň sa ja lúčim s Ruskom. Vchádzam do medzipásma a ako som si už zvykol som tu sám. Zase čakám, kým si ma niekto vôbec všimne. Pas, techničák a za 5 minút čau. Ani jedna otázka ohľadom toho kde som bol, ani náznak nejakej kontroly batožiny.
Opúšťam Rusko s trpkosťou no z druhej strany s radosťou, že som vôbec mohol sa sem dostať aspoň na chvíľu. ... Спасибо Россия !!!

Rozhodca ukončuje druhý polčas zápasu nekompromisným písknutím do píšťalky. Za stavu 1:1 sa bude predlžovať a uvidíme ako nakoniec zápas dopadne. Teraz máme krátku prestávku počas ktorej uvidíme ako je na tom náš hráč, ktorý na všetko zvysoka kašle a spôsobom „nejako bolo – nejako bude“, sa prediera cez byrokratickú mašinériu s názvom EU.

Aby som bol objektívny a pravdivý. Moja osobná asistentka Oľga, ktorú som takto pomenoval napriek jej nesúhlasu mi zistila, že pri prechode z Ruska do Lotyšska budem potrebovať vraj nejaké potvrdenie. No ja ho teda potrebovať nebudem, ale môžu niečo pýtať. A vraj mi niečo vytvorila, a je tam aj pečiatka, krásna veľká okrúhla pečiatka ktorú miluje každý úradník.
Problém je, že mi ten jej výtvor nemá kam doručiť. Mávol som rukou a povedal jej, že uvidíme a riešiť to budeme vo chvíli ak to bude veľmi potrebné.

Lotyšská strana je už nasiaknutá smradom z EU a šíri sa to tu celkom dosť. Veľmi pekná, no zároveň veľmi odmeraná a oficiálna policajtka si berie moje dokumenty a pýta sa na dôvod môjho prekročenia hranice. Neviem čo je tu nejasné, veď ak raz idem z Ruska, tak asi potrebujem vstúpiť na ich územie a potom ísť ďalej. Pochopí, že sa spýtala nesprávne, tak sa pýta na nejaký dotazník.

O ničom netuším, tak ma prosí o vyplnenie zopár otázok cez internet. Ako správne tušíte, po chvíli to vzdáva a snaží sa na svojom mobile za mňa tento dotazník vyplniť. To že to nemám ako vyplniť je jasné, no ja som to napriek jej pomoci odmietol vyplniť nakoľko argumentujem, že cez Lotyšsko mám len dve hodiny tranzit a nič viac.

Je mi oznámené, že ak to nevyplním môžu mi dať 50,-€ pokutu s čím súhlasím. Asi nečakala moju odpoveď, a tak prichádza vedúca zmeny, ktorá ma prosím o vyplnenie a zvyšuje pokutu na vraj maximum 600,-€. Stále odolávam a keďže som tu jediný cestujúci, tak sa teším všeobecnému záujmu a je jasné, že hrozba pokuty je naozaj len akousi formalitou ku ktorej nepríde.

Nakoniec ma sama vedúca zmeny privedie k okienku, kde sedí pani ktorá vybavuje colné dokumenty pre kamióny a samozrejme nemá príliš čo robiť okrem surfovania po internete. Vysvetľuje jej v jazyku mne nejasnom môj postoj k vyplneniu ankety a pani prstom poklope po skle, kde visí oznam v ruštine, že za vyplnenie danej zbytočnosti si účtuje 5,-€.

Usmejem sa na ňu, aj na pani v uniforme a milo poviem „ ŇET“... nešlo mi v tej chvíli o peniaze, ani o to robiť niekomu prieky. Bol to len môj malý osobný boj so systémom, ktorý je na hlavu postavený. A tento mini súboj som vyhral.
Administratíva spočívala asi v 30 sekundovej práci a nakoniec bola aj tak bezplatná. Obom dámam som sa ospravedlnil a nakoniec sa mi dostalo pochopenia, pretože celú situáciu chápali rovnako ako ja.

Tým bol môj prechod hraníc ukončený bez jediného dokumentu, ktorý by niečo dôležité riešil prechádzam k colnej kontrole. Tu už o mne vedeli a videli môj prístup k danej veci. Dvojica ktorá prichádza na kontrolu je zjavne pobavená mojou prítomnosťou.

Dokonca jedna zo žien má na hrudi pripnutú kameru, ktorá všetko zaznamenáva, čo hneď využijem. Poprosí ma o otvorenie kufra, na čo jej odpovedám či je o tom pevne rozhodnutá. Bystrá žena pochopí hneď, keďže si všimla môj výzor a s úsmevom odpovedá, „no tak ja si kúsok odstúpim“...

Otváram kufor asi tak na pol sekundy a jej pohľad na strategicky umiestnené ponožky na vrchu kufra jej dostatočne stačí na ukončenie tejto ceremónie. Vypne kameru a stáva sa z nej úplne obyčajná baba, ktorá sa pýta čo a ako, kde, koľko, kam a bežných milión vecí ktoré dostáva asi každý z nás pri stretnutí s človekom ktorý sa zaujíma o cestovanie.

Rozhodca ukončuje túto prestávku po druhom polčase a nastáva predĺženie zápasu. Ja sa poďakujem a odchádzam. Víta ma naša slávna únia a s ňou aj ceny benzínu, ktoré sa mi vôbec nepáčia. Dolieha na mňa akási únava a tak si robím pauzu priamo na autobusovej zastávke a na lavičke dojedám zvyšky ruskej stravy.

Počasie je nádherné, sucho a teplo, večer sa blíži a ja vôbec nemám v pláne tranzit touto krajinou. Stáčam preto smer západ a hlavné mesto Riga mi je dostatočným orientačným bodom. Slnko svieti priamo do očí, neklamný znak správneho smeru na západ s pribúdajúcim večerom.

Užívam si prázdne rovné cesty Lotyšska na ceste A12, ktorá sa pri meste Jekabpils mení na A6. Míňam veľa krásnych miest, kde sa dá rozložiť stan, no dnes je jeden z najdlhších dní v roku preto idem ďalej.

Prechádzam mostom cez rieku Aiviekste a vidím malú značku KEMPINGAS 20km. Neviem, o aký kemping sa jedná no je mi to jedno, rád sa tam pozriem. Smerujem niekam trocha na sever a nachádzam celkom dobre značený kemping pri spomínanej rieke, úplne mimo akejkoľvek civilizácie.
Obrovský priestor pri vode, chatky, altánky, pokosený trávnik, detské ihrisko. Všetko pripravené no nevidím tu žiaden pohyb.

Neďaleko stojaca farma zjavne patrí ku kempingu. Snáď sa tu niekto ukáže neskôr. Rozkladám stan v tomto nádhernom mieste, v ktorom kazí dojem len fakt, že pri vode je nemožno vydržať bez stoviek bodnutí komára.
Neskôr počujem prichádzať auto, je to syn majiteľa farmy a kempingu zároveň. Máme ruštinu rovnakej úrovne, s rovnakým akcentom a dohovoríme sa rovnako dobre ako dvaja východniari v Bratislave (nič proti východniarom, mám vás rád).

Ospravedlňuje sa mi, že kemping ešte nie je otvorený a teda tu môžem bez problémov spať koľko chcem a platenia. S tým ja ale nesúhlasím a nasilu mu dávam 10,-€. Odchádza a mne je jasné, že sa ešte vráti.
Prichádza o pár minút a prináša mi údenú rybu. Kambala je ešte horúca a chutí znamenite. Z kufra auta vyberá 30 litrový kanister s vodou, keďže sprchy vraj budú funkčné až o pár dní.

Aj takto sa dá vyjsť k zákazníkovi a ja som si to celé nesmierne cenil. Na celom rozľahlom pozemku som úplne sám a to mi ako vždy vyhovuje najviac zo všetkého. Slnko už je takmer za obzorom, keď dojedám polovicu ryby a líham spať.

Predĺženie zápasu pokračuje v elektrizujúcej atmosfére a nepokazí to ani fakt, že tisícky miestnych rozhodcov sa piskotom dostať na ihrisko no bráni im v tom moskytiéra mojej futbalovej brány.
A preto fanúšikovia mojej krvi dobrú noc mne.

Ukončenie druhého polčasu a začiatok predĺženia bol odmenený 527 kilometrami.

15.deň, streda 23. júna 2021

Aronieši – Riga – Roja – Kotka

Ráno v tichu pri jazere je úžasné. Slnko príjemne hreje a mne sa von klasicky nechce. Ležím ešte dlho pozorujúc život v rieke a na brehoch. Neskôr mne nalievam hrnček čaju a motorke pár kvapiek oleja. Balím stan a pomaly odchádzam. Urobím nejaké fotky z tohto pekného miesta a pokračujem smer Riga.

Toto hlavné mesto Lotyšska som už navštívil dvakrát, a preto si dnes len urobím také menšie kolečko mestom. Zakotvím v prístave na lavičke v tieni. Dojedám rybu ktorú mi včera darovali a sledujem lode. Som síce vo veľkom meste, no pripomína to tu mesto duchov. Stretol som len zopár peších. A to je streda pracovný deň, pomyslím si.

Z tohto omylu ma vyvedie debata na benzínke, kde sa dám do reči s miestnym motorkárom. Dnes nie je pracovný deň. Dnes je jeden z najväčších sviatkov v Lotyšsku. Letný slnovrat pod názvom Ligo. A zajtra je vraj tiež sviatok ( kresťanský), takže dva dni voľna pre tento pobaltský národ má za následok totálne preplnené cesty smerom k moru.

Všetci diváci môjho predĺženia futbalového zápasu sa hrnú rovnakým smerom ako ja? Dostávam odpoveď že áno a nasledujúce noci budú vraj veľmi veselé. Viem že Lotyšsko má pri Baltskom mori taký výbežok ktorý končí takým úzkym špicom, pýtam sa naň a dostávam odpoveď, že toto miesto sa volá Kolka.
Ľahko sa k menu dostanem, pretože tam vedie len jedna cesta. To mi vyhovuje a so stovkami iných vozidiel smerujem k danej oblasti.

Všade okolo cesty vidím predávať zelené venčeky z dubových listov, a nosia ich na hlavách muži aj ženy. Zastavujem na jednom mieste a pýtam sa na o čo ide. Je mi jasné, že to má spojitosť so slnovratom. Dokonca dostávam jeden venček na skúšku na hlavu namiesto prilby.

Cesta do mestečka Kolka vedie borovicovými lesmi a po pravej ruke mám stále more. Nádherná cesta aj scenérie prírody mi len trocha ruší fakt, že cesty sú dosť plné. Prichádzam k danej oblasti a idem si obzrieť miesta. Asi hodinu jazdím hore dole, no k moru a výbežku pevniny sa nedá vôbec dostať.
Všade sú len chodníčky pre peších, takže ani nepomyslím na nejaké porušenie zákazu vjazdu. Aj keď s motorkou by som sa dokázal predrať až k moru, no prírodná rezervácia by mala zostať nedotknutá vozidlami.

Fungujú tu asi tri kempingy v jednom z nich sa zastavím a s majiteľkou, ktorá je veľmi milá a ochotná dohadujem miesto pre mňa. Nachádzam si pekné miesto na miernom kopčeku, k moru to mám asi 30 metrov, a výhľad ako z rozprávky. Kemp je samozrejme dosť plný, no dnes sa budem musieť uskromniť a moje želanie samoty musí ustúpiť realite.

Odchádzam ešte do obchodu, kde si kupujem jednorazový gril, 1kg vedro šašlika v marináde, chlieb, a samozrejme kvas. O hodinu sa kempingom šíri vôňa pečeného mäsa a ja si spokojne užívam tak jedla ako aj skvelého počasia. Následne ma prepadne mikrospánok asi tak na dve hodiny.

Vstávam a vydávam sa na prehliadku pobrežia. Borovice rastúce v piesčitej zemi nevládzu odolávať náporom mora, ktoré si postupne odhrýza z pobrežia. Celé desiatky stromov ležia vo vode a na čistých pieskových plážach. Voda je ale chladná, kúpe sa len zopár otužilcov.

Prichádzam na výbežok pod názvom Kolka. Alebo ak chcete mys Kolka. Zrazu ma chce zraziť z nôh silný vietor, ktorý duje od západu. Na tejto strane výbežku sa takmer nedá vydržať dokonca more tu má akoby inú farbu. Priamo na pláži je pripravená veľká vatra a aj ozvučenie si tu pripravuje akási hudobná skupina.

Do neskorého večera prechádzam touto oblasťou a snažím sa vytráviť šašlik v žalúdku. Predĺženie zápasu už zjavne naznačuje chýbajúcu kondíciu hráčov, a aj rozhodca sa tomu prispôsobil a píska málo. Tým myslím to, že komárov tu dnes nieto.

Vrátim sa za šera k mysu, kde sa zhromaždilo pár desiatok ľudí v krojoch so zelenými venčekmi na hlavách. Nájdem si vhodné miesto v závetrí na kopci a počúvam niečo z ľudovej tvorby lotyšského národa.
Samozrejme moja obľúbená fráza, „ňepaňimáju ňi chuja“....

No nič že nerozumiem, mal som aspoň nejaký ten kultúrny zážitok Okolo polnoci sa dav pomaly rozchádza a predpokladané bujaré oslavy sú na počudovanie celkom kultúrne a slušné. Žiadne alkoholické scény sa nekonali, a dokonca v kempe pri stoloch sediace skupinky sa rozprávajú úplne potichu. A tak to má byť. Spokojný s týmto večerom, ako aj s nečakaným tichom sa ukladám na spánok.

Dnešný sviatočný deň, nám hráč s číslom 15 strelil 316 gólov, teda vlastne kilometrov.

16. deň štvrtok 24. júna 2021

Kolka – Ventspils – Klaipéda/LT – Nida

Vstávam v takom tichu, akoby som bol niekde v pustatine. Diváci zápasu od únavy asi zaspali, keďže výkony na trávniku sú žalostné. Balím stan a znovu vonia pečené mäso po kempingu. Šašlik ktorý mi zostal zo včera si pripravujem na raňajky a zvyšok na cestu počas dňa.
Motorku tlačím von z kempingu a až na ceste štartujem. Keďže je tu každý ohľaduplný, beriem to tak aj ja. Je už síce 9.00 no všetko spí. Vyrážam po úplne prázdnych cestách popri Baltskom mori.
Cesta je tu len jedna nemám sa kde stratiť.

Rádioastronomické centrum. Preletím okolo tejto dopravnej značky, brzdím a otáčam sa. Odbočujem a po pár kilometroch cesty sa ocitám na mieste, ktoré pripomína oblasť mesta Pripjať ležiacej v blízkosti jadrovej elektrárne Černobyľ.
Mestečko Irbene a základňa menom Starlet, neboli v dobe studenej vojny a v ére Sovietskeho zväzu ani na mapách. Akoby tu nič neexistovalo. Keďže sa jednalo o hraničné pásmo, tak vstup do oblasti bol zakázaný a táto oblasť bola uzatvorenou zónou kontrolovanom vojskom.

Dve obrovské antény o výške 32 metrov a priemere 16 metrov vidno už z ďaleka. Zámer Sovietskeho zväzu o výskum vesmíru bol pri výstavbe v 60-tych rokoch minulého storočia, samozrejme len na papieri. Reálne sa jednalo o špionážne satelity a po rozpade a odchode sovietov bolo zničené všetko čo sa dalo zničiť.

Keďže v čase rozmachu tu pracovali a žili stovky pracovníkov, členov ochrany a iných súdruhov, bolo potrebné im vybudovať zázemie, ktoré je dnes akoby návratom v čase. Kto nebol v meste Pripjať, do ktorého sa dá kúpiť vstup organizovaným zájazdom so sprievodcom, a má obavy z možnej radiácie a iných neduhov, tomu vrelo odporúčam návštevu tohto miesta, ktoré mi prišlo do cesty.

Aj tu nájdete panelové domy bez okien, zdravotné stredisko bez dverí, školu bez detí s kresbami na stenách a množstvo iných priam strašidelných miest, ktoré sú ale prístupné bez obmedzenia.
Mesto duchov a zberačov čohokoľvek cenného. A jedným z nich je aj chlap menom Genadij.
Prešiel som okolo neho a keby sa nebol trocha pohol, ani si ho nevšimnem. Zvyknutý na turistov sa nenechá rušiť pri pití ranného piva.

Slušne sa pristavím a spýtam či neruším. Pochopí, podľa môjho prízvuku, že nie som miestny. On po rusky hovorí ako každý zo staršej generácie. Žije tu prakticky celý život.
Najskôr pracovne keďže tu pracoval v čase, keď to tu vyzeralo o trocha lepšie. Takže hovorím možno s niekým kto sedel na vyššej funkcii, no po rokoch zápasu s alkoholom by som ho odhadol akurát tak na nočného vrátnika.

Ukázalo sa že napriek tomu, že žije v podmienkach ktoré sú nie príliš dôstojné, jeho život tu na tomto mieste mu vyhovuje. Keďže tu pozná každý centimeter oblasti živí sa tým, že vykopáva zo zeme káble. A že ich tu je aj na tri životy, to mi len potvrdí jeho úsmev na perách s práve ušúľanou cigaretou.

V zemi je vraj spleť tunelov a stovky kilometrov káblov často hrubých ako jeho zrobená ruka. Koľko vládze toľko kope a potom odovzdá do zberu. Zarobí si vraj úplne v pohode na svoj život.
Okrem toho mi porozpráva o živote vtedy. Poučné historky z miest, kde sa vtedy nedostal nikto z radových občanov. Pochváli sa, že s ním už niekoľkokrát robili rozhovor pre televíziu a možno ho nájsť aj na Youtube.

Hodina rozhovoru ubehla ako nič a za ten čas sa tu prešlo zopár záujemcov o tento skanzen socializmu. Lúčim sa s Genadijom, nechávam mu fľašu kvasu s ospravedlnením, že pivo nemám.
On len mávne rukou a povie, že včera bolo piva a vodky aj tak priveľa, keďže oslavoval slnovrat. Špecifický smrad spálených káblov a celé kopy zostatkov ohnísk sú dôkazov, že Ganadij tu jánske ohne páli po celý rok.

Odchádzam z tohto miesta s nečakane dobrým pocitom z ponúknutej zaujímavosti cestou. Pokračujem na mesto Ventspils. Aj toto mesto spí a to je už obed. Prechádzam centrom a neviem kam ďalej. Zastavujem preto na krajnici a rozmýšľam.
Po pár sekundách sa prirúti ani neviem odkiaľ chopper a od chlapa dostávam krátku otázku, „ everything in order?“
„да все нормально“ odpovedám.

Po krátkej debate dostávam ponuku na čaj v miestnom klube, ktorú neodmietam a pokračujem cestou za neznámym. German, tak sa volá tento člen miestneho motorkárskeho klubu , ktorý si svoje roky slávy užil dávnejšie.
Štýlovo zariadený klub na poschodí budovy, je prázdny. Zostalo len zopár členov a stretávajú sa len sporadicky.
German s trpkosťou v hlase opisuje ako sa im vypomstila spojitosť a družba so známym ruským klubom Noční vlci.

Ich klub to dostal pocítiť tak od členov ako aj od občanov, že tento krok vedľa bol nesprávnym a množstvo členov odišlo inam. Dnes fungujú len ako občasné ubytovanie pre pocestných ako ja a zvyšok klubu je v prenájme.

Prehodíme s ním teda tému na cestovanie a tu strávime príjemnú hodinu debaty o všetkom možnom. Nakoniec dostávam od neho tričko ich klubu a zopár nálepiek. Vyprevadí ma za mesto a ja so zvláštnym pocitom odchádzam.

Normálne mi je trocha smutno, že politika a s tým spojené vzťahy dokážu narobiť rôzne nečakané situácie kdekoľvek. Sám som si „užil“ svojich pár minút slávy už dvakrát v spojení s s týmto ruským klubom a pritom som nikdy žiadneho člena klubu nevidel a nestretol.

Celé poobedie pokračujem cestou A11, ktorá je cestou duchov. Dnes nikto nejazdí, každý dospáva, alebo oddychuje. O to viac si ja užívam prázdnotu. Baltské more mám po pravici, rovinatá krajina plná borovicových lesov cez ktoré idem ma vôbec nenudí.

Z letargie ma budí dopravná značka Litva 1km. Ani neviem ako a som na hranici. Prechádzam bez zníženia rýchlosti, ktorá sa aj tak nepohybuje vyššie ako 60-70km/hod. Jednoducho sa kochám a užívam si teplý a suchý deň.

Mesto Klaipeda je vstupnou bránou na úzky pás zeme ktorý poznáme pod názvom Kurská kosa. Krátky trajekt za 5,-€ pred ktorým čaká zopár áut ma prevezie na druhý breh tejto prírodnej rezervácie.
Toto územie o šírke len pár kilometrov a dĺžke 100 kilometrov, je približne v strede rozdelené hranicou medzi Litvou a ruským územím zvaným Kaliningradská oblasť.

V minulosti som touto cestou prešiel úspešne dvakrát a dnes som tu len zo zvedavosti.
Nakoľko ako nadšený fanúšik futbalu by som sa rád počas prebiehajúceho predĺženia zápasu pokúsil o zvrat a zasadil súperovi rozhodujúci úder v podobe môjho prechodu do tejto oblasti.

Napriek tomu, že v mojom pase chýba vstupné vízum, no to rozhodne nemôže ovplyvniť moje rozhodnutie skúsiť prejsť hranicu s mojim pasom fanúšika UEFA.
Čo na tom, že sa v Kaliningrade nehrá žiaden futbal, môj zdrap papiera ma oprávňuje s ním vstúpiť na územie Ruska neobmedzene. No a či je to Rusko tam, alebo Rusko tu, to je snáď jedno nie?

Pokračujem jedinou možnou cestou č.167 a za mestom Nida definitívne moje nádeje zhasnú. Dopravné značky hovoria jasne. Zákaz vjazdu, a uzatvorená hranica.

Prejdem ešte asi kilometer a tu stretávam človeka, ktorý má v tejto príhraničnej oblasti chatu. Potvrdzuje mi, že hraničný prechod je už od minulého roka zatvorený a nemá zmysel tam chodiť.

Takže podľa očakávania sa otáčam a hľadám možnosť kde sa rozložiť na noc. Všade visia značky o zákaze stanovania, ohňa a parkovania. Je tu strašná komercia, jednoducho zodrať z človeka každé lotyšské euro.

Kemping je dosť plný ledva v ňom podvečer nájdem voľné miesto a dnes nič neriešim. Prítomnosť ľudí mi nevyhovuje, no na prespatie to stačí. S nikým nič neriešim, zjem niečo na večeru a zaľahnem spať.
Je tu o poznanie rušnejšie ako včera. No do rána nejako vydržím a zdrhám.

Takže ukončenie zápasu víťazným gólom v ruskej sieti sa nekonalo a rozhodca ukončuje prvú časť predĺženia, ktoré o zápase nerozhodlo.

Po krátkej prestávke na spánok sa vrátime dohrať tento nekonečný zápas v ktorom dnes náš reprezentant nabehal slušných 380 kilometrov .

17. deň piatok 25. júna 2021

Nida – Marijampole – Bielostok – Ostromeszyn

Ráno sa ani neunúvam brať ohľad na niekoho, keďže od rána je v kempingu živo. Balím a odchádzam. Cesta je rovnaká a po slabej hodinke pomalej jazdy som zase na lodi a o pár minút na v meste Klaipeda.
Trocha váham kade ísť no nakoniec sa pustím cestou č. 141, ktorá kopíruje Kaliningradskú oblasť a značenie ukazuje na mesto Marijampole, ktoré je už hraničné mesto s Poľskom.
Toto mi pre moju orientáciu stačí a po zabudnutých cestičkách litovského vidieka sa hrám hru „uteč lebo zmokneš“.

Počasie druhej časti predĺženia zápasu sa nám trocha pokazilo a hráči s nevôľou budú chcieť prezliecť spotené dresy za nepremok. Našťastie sa rýchlou hrou dokážem mokrému súperovi vyhnúť a po tankovaní dojedám poslednú klobásu ktorá prežila až do tohto dňa.
Neskôr neodolám nápisu „šašlik“ no namiesto toho dostávam niečo čo sa podobalo skôr na kebab ako šašlik. Pred hranicou už len dotankujem keďže som si spočítal, že poľských zlotých budem mať asi len na benzín a nič viac.

Kupujem si litovský kvas v množstve ktoré dokážem umiestniť kade tade na motorke, takže si veziem 5 fliaš, snáď s nimi vydržím domov. ...nie nevydržal...športovec futbalista s mojim výkonom potreboval množstvo tekutín a vypil som ich ešte pred príchodom do cieľa.

Hranica s Poľskom bez ubratia plynu a plné "polskie drogi" ma zase vítajú. Keďže to tu poznám hneď pod mestom Suwalki mierim cestou č.8 na Bielystok.
Dnešné poobedie sa mení vyslovene na tranzit, a aj diváci na tribúnach štadióna ako aj čitatelia tohto maratónu už túžobne očakávajú záverečný hvizd rozhodcu.

Smútok z konca je zjavný aj u mňa, aj vtedy pri ceste aj dnes pri písaní. Jednoducho pocit, že sa blíži záver nepridal na mojej všeobecnej radosti z toho dňa a prenieslo sa to aj do týchto riadkov v ktorých dnes akosi niet o čom básniť.

Poľské nekonečné polia, kombajny a traktory v nespočetných množstvách a bociany sediace snáď na každom stĺpe sú mi spoločníkom po celý zvyšok dňa.

V podvečer uvidím značku Gospodarstwo Agroturystyczne a v tej chvíli sa rozhodujem, že dnes sa niekde ubytujem. Akosi sa mi nechce stanovať a bez nálady odstavujem vo dvore domu, kde okrem farmy plnej zveri a hniezdom bocianov ponúkajú za slušný peniaz ubytovanie.
Pani domu mi dá na výber zo všetkých miestností, no keďže som tu úplne sám tak mi to je jedno.

Sprcha, večera a potom sedím nad zápisníkom dlho do noci a zapisujem si takmer zabudnuté fakty a poznatky z cesty, bez ktorých by tento text ťažko vznikal.

Rozhodca sa už pozerá na hodinky a aj druhé predĺženie sa blíži k záveru a po dnešných 609 kilometroch očakávam záverečný hvizd.

18.deň, sobota 26. júna 2021

Ostromeszyn – Przemysl – Palota/SK – Nová Sedlica

Počujem hvizd rozhodcu. Koniec zápasu? Otváram oči a chvíľu mi trvá sa zorientovať kde som. Ležím v posteli a nie v stane. Nepíska rozhodca, ale domáci kohút má pomýlený budík. Hodiny ukazujú 04:10 preto spím ďalej. Už o siedmej sedím na motorke a pokračujem v ceste.

Mesto Lublin obchádzam obchvatom a potom smerujem cez mestá Jaroslaw a Przemysl. Popri ukrajinskej hranici k mestu Sanok cez ktorú preteká rybárom známa rieka San.
Táto cesta mi zaberie celé dopoludnie. Krajina sa začína vlniť a pribúdajú kopce. Zmena pre oči po dňoch na rovine, no kultúra jazdy miestnych vodičov ma núti dávať pozor na prípadný faul, ktorý by mohol prísť na miestnych cestách kedykoľvek.

Za mestom Sanok ma delí od slovenskej hranice necelých 40 kilometrov, keď zrazu rozhodca zápasu píska a nekompromisne ukazuje mimo hracieho poľa.
Je to zvláštne, lebo ani diváci nevideli žiaden faul. Prichádzam bližšie a vidím, že u rozhodcu v ruke nie je červená karta, ale červená plácačka a aj dres rozhodcu je akýsi zvláštny s nápisom Policija a s bielou čiapkou na hlave.

Zastavujem s pozdravom „dzeň dóbry“ a ja dostávam jedinú otázku. Odkiaľ idem. Odpovedám a dostáva sa mi uznanlivého pokývania hlavou.
Dvojica chlapov v uniforme chce vidieť jediné aj keď im je jasné, že mám všetko v poriadku keďže som prešiel toho dosť. Zaujíma ich len „prawo jazdy“.
Vyťahujem vodičák a bez toho aby sa naň čo i len pozreli ma púšťajú ďalej.

Pýtam sa prečo ich len to zaujíma, odpovedajú, že u nich jazdí veľmi veľa „motorkárov“ bez papierov na motorku. Čiže vodičák majú no nie na skupinu "A".
Tak majú prikázané kontrolovať každú motorku. Ešte im poviem, že ma za celú cestu X tisíc kilometrov nikto nekontroloval, a tu pár kilometrov od domu to prišlo.
Podajú mi obaja ruku, zaželajú „bezpiecznej podróży“ a mne zostáva dotiahnuť cez pár kopcov na Slovač.

Hraničný prechod Palota, tu som nikdy nebol. Prechádzam cez Východné Karpaty a som doma. Nie celkom ale doma. Keď už som v tejto časti Slovenska a domov sa mi príliš nechce, rozhodujem sa konečne po mnohých rokoch odkladania navštíviť najvýchodnejšiu obec Slovenska.

Cez mestá Medzilaborce a Snina sa dostanem do obce Stakčín, tu tankujem a pokračujem cestou č.558 do obce Ulič. Niekde cestou vidím staré nepoužívané futbalové ihrisko ktoré je z časti pokosené. Doprajem mojej motorke fotku vo futbalovej bráne, keďže celý tento príbeh je úzko „spojený“ s futbalom.

V obci Ulič neodolám dopravnej značke oznamujúcej hranicu s Ukrajinou 2 km a odbočím po starej ceste do kopcov. Lesná cesta pokračuje niekam cez hory ďalej a ja si len na chvíľu obzriem strážnu vežu a okolie. Nikto tu nebol, po chvíli sa vrátim a pokračujem do cieľa.

Obec Nová Sedlica je na konci cesty. Prechádzam cez dedinu a trocha ma prekvapuje množstvo upozornení na platené parkovanie. Prehliadku obce robím zbežne a vypúšťam z programu notoricky známu stavbu v obci ktorou je domček Večerníčka a ani na Kremenec, vrch ktorý tvorí trojhranicu Slovensko – Poľsko – Ukrajina sa dnes nechystám.

Na konci dediny vidím kemping, zastavujem sa na kus reči, je tu prázdno. Po nákupe v miestnych potravinách si tu osamote užívam večer. Majiteľ odchádza a necháva mi kľúč od sprchy a WC. Je tu umiestnená schránka na dobrovoľný príspevok, sem ráno hádžem kľúče aj peniaze.
Veľmi ochotný majiteľ, ktorému týmto rád urobím malú reklamu a odporučím ho každému.

Večer patrí už len kúpaniu v ľadovom potoku a po dlhšej dobe spánku na slovenskej zemi. Pocit toho, že je koniec cesty blízko a zase len čaká stereotyp života sa snažím za každú cenu oddialiť aspoň o pár hodín.
No nedá sa nič robiť, aj o návratoch je cestovanie.

Zápas ktorý sa už asi nerozhodne ani v predĺžení sa dnešným dňom vyznamenal 552 kilometrami.

19.deň, nedeľa 27. júna 2021

===
Nová Sedlica - Prešov – Spišská Nová Ves – Dedinky===

Ranné vstávanie v prázdnom kempingu je oveľa krajšie ako to posledné na Kurskej kose. Pomaly balím a plný energie z dobre strávenej noci sa púšťam po známych cestách smerom na západ.
Bočnými cestami po dedinách sa vyslovene plazím okolo vodárenskej nádrže Starina, cez mnohé dediny plné kakaových „tiežslovákov“ do malebného prostredia národného parku Slovenský raj.

Chcel som sa tu zastaviť a len si oddýchnuť pri vodnej nádrži Palcmanská Maša no nakoniec sa rozhodujem, že dnes to zabalím a prenocujem na tomto čarovnom mieste.
Priamo na brehu jazera rozkladám stan a nedeľné popoludnie venujem pozorovaniu života pod hladinou a kŕmeniu kačíc nad hladinou.

Zápas každou sekundou očakávam, že skončí a pri výsledku 1:1 neprinieslo rozuzlenie tohto medzinárodného stretnutia ani predĺženie.
Nálada je preto na bode mrazu u všetkých zúčastnených.

Dnes ani niet o čom príliš písať a z posledných síl zapisujem do štatistiky 266 kilometrov.

20.deň, pondelok 28. júna 2021

Dedinky – Brezno – Trenčín – Pobedim

Burácanie tribún? To asi nie. To len vietor hneď z rána sa snaží svojou silou ukázať mi, že stačilo povaľovania sa a treba baliť. Povinné fotky okolo priehrady a v kopcoch nad ňou. Cesta cez Slovenský raj má množstvo fotogenických miest, niečo fotím nech k dnešnému dňu mám aspoň čo to zverejniť.

V Brezne sa zastavujem na krátku debatu za kamarátom, s ktorým sa dohadujeme na jesennom výjazde niekam na Ukrajinu. Potom už len bočnými cestami mimo hlavných ťahov idem neomylne domov.

Rozhodca prikladá píšťalku k perám a ja očakávam definitívne ukončenie zápasu. Prechádzam do nášho Trenčianskeho kraja, potom do nášho okresu Nové Mesto nad Váhom a nakoniec stojím pred odbočkou k našej dedine.

Tu ma napadne ešte myšlienka dať si posledných pár kilometrov k domu bočnou prašnou a zarastenou cestou popri potoku a poliach.

Na mojom obľúbenom mieste, kde chodím často v tichu posedieť a pozorovať srnky, zajace a inú zver, ma nemilo prekvapí obrovská kopa odpadu ktorá tu je vysypaná. Rôzne plasty z interiéru vozidiel, pneumatiky a iný odpad. Všetko fotím a neskôr to oznamujem na obci.

Posledné dva kilometre po panelovej ceste a už si len robím fotku pri tabuli s názvom našej dediny s podivným názvom, ktorý v Rusku často prináša úsmevné momenty.
Pokračujem na neďaleký cintorín a tu chvíľu v tichosti postojím, premýšľam a na určitý čas pustím všetko z hlavy...

Posledný štart a posledný kilometer bývajú vždy tie najťažšie metre k domu. Aj motorka akoby to cítila a štartuje až na tretí pokus. Parkujem na dvore v poslednej minúte predĺženia.

S otočením kľúča do polohy OFF očakávam záverečný hvizd rozhodcu, ktorý by definitívne ukončil toto tragikomické divadlo za stavu 1:1, no ten akosi neprichádza. Asi bude nadstavovať nejakú minútu.

Sadnem si na lavičku pri motorke a ako vždy si chvíľu v hlave usporadúvam myšlienky za posledné tri týždne. Neskôr poobede rozbaľujem motorku a všímam si, že mi chýba jedna sandála ktorá visela na kufri.
Prešla celú cestu a ešte pred odbočkou do našej dediny tam bola. Večer preto znovu sadám na motorku a začína pátranie, no aj tak to k ničomu nevedie a ja evidujem prvú a jedinú stratu počas tejto cesty.
Česť jej pamiatke, niekde v tráve katastra obce Pobedim.

Návrat do reality býva krutý a potrvá to kým sa človek zase doma aklimatizuje. Toto asi pozná každý cestovateľ. Pozerám sa na tachometer a zapisujem si posledný denný športový výkon v podobe 331 kilometrov po rodnej hrude trávnika.

Pár slov na záver, alebo štatistika zápasu:

Možno tento môj výtvor nebude celkom jasne pochopený, pretože štýl písania v akom som ho podal, je pre niekoho nestráviteľný. Celé to malo mať akýsi nádych mojej nevedomosti, spojenej s nečakanými možnosťami ktoré mi otvorili svet na pár týždňov.
Neustále spájanie akéhosi imaginárneho futbalu s cestovaním, bol len môj pohľad na danú vec a akýsi výsmech samému sebe. Nevenoval som sa dostatočne možnosti hľadania cesty a pritom tá možnosť mi ležala priamo pred nosom no ja som ju z tej diaľky nevidel.

Napísať zaujímavý text, je čoraz ťažšie. Vhodné slová neprichádzajú na papier len tak ľahko a nechcem sa opakovať, aby moje cestopisy neboli nudnou prechádzkou svetom.

Ohliadnuc za celou cestou akosi nevidím nič zaujímavé, čo by prinieslo nejaké poznatky pre ostrieľaného cestovateľa. Pre bežného čitateľa, alebo konzumného motorkára jazdiaceho po svojom okolí sa môj výtvor možno bude zdať zaujímavým, no celkovo o nič svetoborné nejde.

Žiadna cesta na Mars, ani objavenie nového kontinentu. Dal som len z hlavy von to, čo som prežil, precítil a podelil sa o to všetko s každým, kto mal záujem o toto čítanie. A či sa to páčilo, nechám na úsudok každého.

Tých pár týždňov písania cestopisu ma zase raz vrátilo do sedla motorky a často sa mi stalo, že som si len dlhé minúty pozeral fotky a nenapísal ani slovo. Asi aj o tom je cestovanie.
Zvláštny reset hlavy, ktorý mi dokáže dať pocit výnimočnosti pri jazdení niekde po svete na motorke. V stane pri jazere, ale aj v daždi na ceste.
Reset hlavy na ktorý si potom neskôr s úsmevom spomeniem, aj keď sú chvíle, keď si sám sebe občas zanadávam, že čo robím.

Kto niekedy niečo písal, vie aké je ťažké zaujať a udržať si nejaký štandard či úroveň písania. Aj ja som tu napísal a oveľa viac vymazal. Pretože na prvý pohľad geniálne myšlienky som sa na druhý deň snažil opraviť, vylepšiť a nakoniec prišlo k ich úplnému vymazaniu.

Nie som spisovateľ a scenár píše život ako taký. Ja len prepisujem zo svojho zápisníka fakty, ktoré mi život doprial prežiť a zverejniť.

Ako som sa o sebe už párkrát dočítal a dopočul. Moje cestopisy sú možno zaujímavé a aj pútavé, no príliš dlhé a preto ich často čitatelia nedočítali. Asi neviem písať krátko a moje opisy dní, ciest, miest, dojmov a iných možno až nepodstatných maličkostí by som mal okresať.
Možno to potom bude prijateľnejšie pre širšiu verejnosť nielen z motorkárskeho prostredia.

No píšem zatiaľ tak ako píšem a v tomto momente patrí vďaka každému,k kto sa dočítal až sem. Na druhej strane som dostal aj niekoľko pochvalných hodnotení, kde dĺžka textu nebola obmedzujúcim faktorom a moja snaha bola hodnotená kladne.
To si vždy vážim a je to aj taký malý pochvalný kopanec do mojej zadnej časti, že to robím dobre.

Neodmysliteľnou kolónkou sú čísla, číslice a iné cifry, ktoré často zaujímajú čitateľa a zopár uvádzam vychádzajúc zo zápisníka a peňaženky.

Počet dní na cestách: 20 dní.

Počet najazdených kilometrov: 10 059 km.

Počet tankovaní: 43 x

Priemerná spotreba: 3,88l/100km

Počet vypitých litrov kvasu: približne 60 litrov

Dĺžka zjedeného šašlika: približne 2,5 metra

Minutá suma peňazí za celú dobu: 780,-€

No ako vždy uvádzam poznámku, že najlepšie veci sú v živote zadarmo a nedajú sa vyrovnať žiadnymi peniazmi a zostávajú v hlave navždy a nerozplynú sa ako ranná hmla nad jazerom.

Alibistické výhovorky na záver.

Ako vždy sa na konci vyhováram na moje nedostatky v písaní, v podobe rôznych chýbajúcich čiarok, pomlčiek, veľkých a malých písmen a iných nástrah „slovenčyňi“. Moje „chibi“ prosím prehliadnite aj napriek trápnej výhovorke, že som to po sebe čítal asi 10 krát.

Klasicky sa vyhováram aj na kvalitu fotiek. O ich obsahu ani nehovorím. Aj som zvažoval kúpu nového fotoaparátu, no keď ja som taký... Nostalgic...a občas aj Rider...

V čase písania tohto cestopisu sa leskne v mojom pase nové voňavé vízum do Ruska. Podarilo sa mi ho získať pri prvej príležitosti a rovno som bral ročné vízum s neobmedzeným počtom vstupov.
Ak bude konštelácia hviezd v roku 2022 dobrá, plány v mojej hlave realizovateľné a Vladko z Kremľa nebude robiť príliš problémy so vstupom, potom priatelia....ale nepredbiehajme.

Ďakujem všetkým za prečítanie, ak by toto dielo čítal čo i len jeden človek tak aj to je môj úspech a potešenie, že moja námaha nevyšla nazmar.

Na koniec tohto románu jednoduchého spisovateľa, chcem všetkým zaželať pevné zdravie a vždy bezpečné návraty domov.

....s úctou Noro.

Pre vysvetlenie:

Pre názov cestopisu som si posledné roky chodil do mojej knižnice a vždy ma tam napadlo niečo vhodné. Tento cestopis nesie asi trocha zvláštny názov, pretože "Ruská penalta". Je od začiatku pochopiteľné, aký to má súvis s futbalom, no ale prečo zrovna tá penalta? Prečo nie "Ruský ofsajd"? Ruská jedenástka? Alebo podobne....

Názov cestopisu vznikol v mojej hlave pár dní po príchode domov. A koho ešte neomrzelo čítanie, tak nech sa páči malý záver zápasu pre vysvetlenie je tu.

Trávim doma prvé dni a sú to galeje. Po troch týždňoch na cestách sa neviem zrazu vrátiť do normálu. Po dvoch dňoch padá rozhodnutie si zápas proti Rusku dokončiť, pretože remízový stav je neprimeraný dobe v ktorej žijem. Prišiel som domov v pondelok...
Nejako v práci prežijem utorok a stredu, no vo štvrtok sa jednoducho zbalím a idem sa aklimatizovať na krátky výjazd bez cieľa.

Pohľad do peňaženky nasvedčuje, že ďaleko nezájdem pretože z tisícky eur, s ktorými som išiel do Ruska mi zostalo 220,-€ a s tým nejaké zázraky tu po okolí neurobím.

Vyrážam klasicky smer východ a na futbalovom ihrisku menom Zemplínska šírava hrám po prvýkrát v živote. Voda na brehu, voda v jazere, voda všade, namiesto dohrávky futbalu je tu vodné pólo.

Ráno pokračujem ďalej na východ sveta a neskôr už zhodou rôznych okolností, hry osudu a náhod nepokračujem celkom sám.

A tu...tu sa to celé posralo....rozhodca zápasu píska v posledných sekundách predĺženia pokutový kop. Alebo aj inými slovami penaltu. A je tu... Ruská penalta...

Faul je následne potrestaný a Rusko vyhráva nad Slovenskom 2:1.

A pretože toto celé ďalej je už iný príbeh, iné obsadenie, iné osudy, tak moje písanie zakončujem jedinou vetou, ktorá objasní názov cestopisu...

Želám Ti skoré úplné uzdravenie a bez akýchkoľvek následkov, plnohodnotný návrat do bežného života v každej oblasti G.S.
(z pochopiteľných dôvodov uvádzam len iniciály mena a priezviska)

„S udalosťami, s ktorými ťa osud spojil, sa snaž zmieriť a ľudí s ktorými ťa život zblížil maj rád.“ (Marcus Aurelius)...

Toto celé beriem ako môj veľký neúspech, osobnú prehru a horkú príchuť celej do tej chvíle úspešnej cesty, ktorá dostala v tom momente úplne iný zmysel.
Išiel som si zakončiť svoju cestu akousi čerešničkou na torte a vrátil som sa po pár dňoch sklamaný, smutný, zlomený ako vzduchovka. Viac k tomu nenapíšem a ani sa k tomu nechcem vyjadrovať neskôr.

A preto som priznal prehru v podobe penalty v poslednej sekunde.

Koniec vysielania!

Chyba bola naozaj vo Vašom prijímači vážení diváci.

P.S.

Posledná otázka pre skutočných fanúšikov.:

Ako vlastne dopadol ten futbalový zápas Slovensko – Poľsko na ktorom som „bol“ ??? ....

Naozaj ma to zaujíma.... :-)