Vychádzam z poznatkov zozbieraných prierezovo takmer z celého Iránu, pričom už samotné priblíženie sa k hraniciam tejto starovekej krajiny je spojené s množstvom zážitkov a emócií. Skúsme si prečítať ako to vlastne bolo a potom si môžu čitatelia motorkári naplánovať cestu do krajiny, ktorá je v mnohých ohľadoch výnimočná.

Úvod

Rok 2022 mal byť definitívne vybavený čo sa týka zájazdov , tripov, adventures či ako sa to zvykne označovať. Bol som pripravený a mentálne spôsobilý užívať si druhý polrok v známom prostredí dopovanom krásnym letným počasím. Pre vysvetlenie, vo februári som bol spolu s kamarátom Ferom na 31 dňovom tripe v južnej Indii, štáte Kérala, ktorý sme šťastne absolvovali na Royal Enfieldoch Bullet 350 ccm ,motorkách-legendách, ktoré sme si požičali v Koči. O výlete snáď dám dáke krátke info neskôr.

Následne, s cieľom udobriť si manželku sme boli v júni na leteckom výlete v Turecku a v požičanom aute sme precestovali cca 2 500km, samozrejme bez Fera aj keď chýbal :-). Každoročný rituál pri odchode na trip má svoje zákonitosti v súvislosti s mojou drahou polovičkou. Prvý impuls sa s ohľadom na ťažkú realizáciu cieľa viac-menej akceptuje. Proces vybavovania dokladov je už iná káva a adekvátne tomu sa vyjadrenia manželky radikalizujú. No a samotné balenie a príprava moto je už červené súkno a narážky v zmysle „mala som si radšej zobrať Pištu Hufnágela“ , sú na dennom poriadku. V závere a s ohľadom na nezvrátiteľnosť môjho rozhodnutia sa reálny stav príjme s upozornením , nech dávam pozor a zdravý sa vrátim, čo aj robím.

Takže doma pohoda a na konci júla spokojnosť, ktorá už nemala byť rušená žiadnymi vonkajšími podnetmi. To ale nepoznáte Fera! V jeden augustový deň sa ozval, že počíta so mnou na cestu do Iránu, a že nech nie som sraľo a hotujem sa ! Čo som mal ja nešťastník robiť? Prisľúbil som mu , že ak postupne vyriešime víza, carnet de passage pre motorky a dám dokopy málo peňazí tak, som pripravený a hlavne odhodlaný na ďalší výlet z kategórie životných cieľov. Ako ubiehali dni Fero ma čoraz nástojčivejšie presviedčal až som sa stal „presvedčený“! Následne začalo koliečko administratívnych úkonov, ktoré veľmi dobre poznáte , ale pre nových čitateľov a bikerov v skratke uvediem:

• Konzulát Viedeň návšteva 2x , prvýkrát nám chýbalo potvrdenie rezervácie hotela na prvú noc v Iráne.
• Víza sme dostali len elektronické ale papierovo potvrdené, chiméra o neplatnosti e-víz pri pozemnom crosse hraníc bola nesprávna a taktiež celková doba bola na 40 dní, nie ako sa všeobecne uvádzalo len 30 dní.
• Pri hľadaní riešenie na carnet sa nám podarilo nájsť web stránku irantourismcenter.com a plne sme sa spoľahli aj keď tam boli isté riziká spojené so zálohovou platbou a vôbec s istotou získania carnetu.
• Kontaktnou osobou bola pracovníčka Ghazal, ktorá nám ponúkla aj vybavenie víz , čo sme z pochopiteľných dôvodov zamietli.
• Uvedené riziko sme niesli so sebou až do Dogubejazitu, posledného tureckého mesta pred prechodom Gurbullak border crossing – Bazargan.

29. 8. 2022 nastal deň „D“ a my sme vyrazili spolu so zdravotnými diagnózami, ktoré sme chtiac nechtiac museli pribaliť. Osobne som si niekoľkokrát položil otázku, či si príliš netrúfam, ale po minuloročnom sólo výlete do Iraqu som tieto pochybnosti vytlačil do okrajových oblastí hemisfér.

Prvý deň sme dosiahli plánovaný cieľ a do Bačka Palanka sme dorazili v čas tak, aby naše stany na brehu Dunaja boli pripravené pred 19:00 hod. Po výdatnej večeri a niekoľkých pivách sme zaľahli a zobudili sa až nadránom.

Turecko

Vyrazili sme na cestu so želaním dosiahnuť Bulharsko a presnejšie Sofiu. Tu sme sa ubytovali v takom podivnom apartmáne bez toaletného papiera, uterákov a v areáli akejsi špedičnej firmy. Deň nato sme už nocovali v Turecku , čiernomorskom mestečku Kiykoy, kde sme si dopriali morské plody a samozrejme v očakávaní iránskeho prohibičného prostredia aj niekoľko pív. V tejto súvislosti a týmto tlakom sme denne zmenšovali zásoby alkoholu. Vďaka Karolovi z Dubodielu som mal vynikajúcu hruškovicu a Fero zase slivovičku z kopaníc.

Tu sa dostavili pochybnosti a vzájomné povzbudzovanie pred nastávajúcimi komplikáciami pri prechode hraníc. Zvažovali sme mieru rizika pri prvej platbe 2x280€ na carnet. Ono to vlastne nebolo za carnet , ale za služby pri vybavovaní carnetu a asistencie počas vstupu do Iránu. Obaja sme mali turecké SIM karty , takže komunikácia prebiehala napriamo telefónom, pričom, Fero simultánne preveroval čo sa dalo v spolupráci s jeho iránskym priateľom Hossim. S ním sa ešte v cestopise stretneme. Záver vyjednávania skončil PayPal prevodom peňazí na účet niekoho, kto pôvodne požadoval , aby sme uviedli do platby výhradne „dar“ ako účel, čo nás tiež neukľudnilo. Možno si teraz viacerí z Vás pomyslia : „ aké pochabé“ ale my sme v podstate nemali na výber, ak sme nechceli zahájiť proces od počiatku v Istanbule. A k Istanbulu sa vrátim , nakoľko si Fero prichystal pre mňa prekvapenie v predieraní sa cestami a cestičkami cez metropolu na Bospore. Ako sa dalo očakávať po niekoľkých hraničných situáciách na ceste sme boli rozdelení, ale vzhľadom na výhradné používanie pravého polpruhu pri zvodoch sme sa opätovne stretli a pokračovali ďalej až do miesta na pláži západne od mesta Sile.

Tu sme zakempovali nad plážou a po pár pivách sme šli späť a neďaleko od nás zakempoval Turek a ako inak varil si čaj. Náhodná situácia na ceste blízko nás , kde rodinka na starom Peugeote nemohla zaradiť spiatočku a každý márny pokus ich v aute posúval ku svahu nadol nám odkryla tajomstvo spolu nocľažníka na kemp placi. Náš sused neváhal a išiel pomáhať tak aj my sme šli. Spoločnými silami sme ich vrátili na vozovku a on nás pozval na čaj „tak nezvyklé“ v Turecku. Postupne sme sa dozvedeli , že žije slobodne niekoľko mesiacov lebo bručal. Či to bolo z dôvodu politického alebo násilného činu sme nezisťovali, ale od prepustenia sa potuloval krajinou a spoliehal sa na pomoc ľudí a pár drobných si niesol z basy. Zhodli sme sa , že ho podporíme a dali sme mu 600 TL cca 30€. Bol som rád, že aj Fero to tak cítil a spokojní sme zaľahli. Na oplátku nám priniesol čelovku a trval na jej prijatí.

Krajina ktorou sme sa presúvali bola úchvatná a navyše doposiaľ bolo počasie blahosklonné a obšťastňovalo nás jedným pekným dňom za druhým. Keď k tomu pripočítame nádherné kopce porastené kríkmi , ktoré túto oblasť preslávili na celom svete , totižto Turecko je najväčší pestovateľ a vývozca lieskových orechov na svete, čo vám môže ešte chýbať? Medzitým sme mali epizódku na pobreží pri Zonguldaku, kde sme si vyhliadli ležovisko na noc.

Bola tam milá rodinka , ktorá nás ponúkla čajom a sladkosťami no a bol tam aj jeden otravný chlap, ktorý pýtal stále peniaze a vyhukoval aby sme odišli. S ohľadom na rodinku ktorá tam bola do súmraku sme mu napokon tých 5€ dali s tým, že môžeme používať WC 500m od stanov, ale sprchu sme si dali. Strážila nás miestna svorka psov, ktorá celú noc bojovala s konkurenčným klanom , čo sme až moc dobre počuli....no a 100 m od nás bola trať po ktorej jazdil akýsi úchylný strojvodca , ktorý po vynorení z tunela vždy zatrúbil, no božské miesto za 5€, no neber to! Ráno sme zmenili trajektóriu zo severu na juh do „môjho“ obľúbeného mesta rozdeleného riekou Yesilirmak mesta Amasya. Takmer na deň presne a rok späť, som tu strávil 2 dni pri návrate z Iraqu. Pri odchode som počas tankovania zistil, že som stratil ŠPZku z motorky. Jeden deň som vybavoval potvrdenie o strate , aby som nemal problémy. Pri návrate cez BL, RO a HU vyriešil všetky problémy papierový falzifikát. Ak bude záujem a čas , napíšem aj o tomto dobrodružstve v Iraqu.

Mesto je nádherné! Upravené a regulované nábrežia s večernými koncertami sú popretkávané uličkami s množstvom obchodníkov a barberov, námestie so súsoším a nad tým všetkým sa týči skalný útes s historickými hrobkami pod majestátnym hradom, v noci osvetleným a cez deň s vlajúcou tureckou vlajkou na Daňkovom stožiari. Ako už tradične som sa zveril do opatery barbera , ktorý mi zastrihol vlasy, presnejšie chĺpky na hlave , upravil porast na brade a vytrhal uši. Tie uši to bol zážitok.

Používajú na to vosk ktorý po zatuhnutí strhnú pri súčasnom reve skrášľovaného... No zážitok.

Podobné to bolo aj v Isfaháne , ale tam šiel ďalej... no nie až tak dole, stačil nos a chĺpky v ňom, uvažujem či nie som trocha Sado Maso. Každopádne do poručujem, za málo peňazí nezabudnuteľný zážitok, hiii. Chválospevy o jedle v Turecku sú nosením dreva do lesa. Kto tu bol ten vie! Ešte jeden zážitok z čarovného mesta.

Našli sme si ubytovanie v Simre hoteli a požiadali o bezpečné parkovisko , teraz sa držte , majiteľ 67 ročný pán nás napoly krívajúc a napoly klusajúc pred motorkami doviedol za hotel a otvoril dvere do zadnej chodby asi 2,5-3m od izby. Čo tým chcem povedať. Viete si predstaviť niečo také v Tatrách ? Ak vás majiteľ nevyhodí zo svojho parkovacieho miesta s BMW X5, tak máte šťastie a vôbec ho môžete uvidieť len v prípade ak je problém s platením , inak vás má v paži, slušne napísané. V hoteli sme spomenuli, že by sme radi odchádzali pred svitaním 4:30 a on nám asistoval pri výjazde z chodby, troška tam bolo málo miesta na manévrovanie. Môžem vám potvrdiť , že ešte dlho som počas jazdy na to myslel a neprišiel som na to, kde súdruhovia spravili chybu...

Amasyu sme opustili za svitania a pokračovali na Kesap opäť na sever k moru. No a tu nás počasie už čakalo s dažďom. Prešvihli sme niekoľko ubytovaní na pobreží a už po tme sme našli kemp na útese neďaleko Degirmenagzi. Šéf kempu bol príjemný ako had v gacách a tak som reagoval po slovensky , seriem na jeho kemp. Tu sa však ukázala výhoda , keď máte ešte pri sebe niekoho kto si zachová chladnú hlavu. Zostali sme a vyspali sme sa vďaka Ferovi.

Nakoľko sme stále priebežne komunikovali s Ghazal v Iráne , nevedeli sme presný dátum, kedy bude všetko na čiare pripravené pre náš triumfálny príchod či prechod. Kalkulovali sme s dramatizáciou cesty po Turecku možnosťou prejsť do Uzungola a cez D915 ruská cesta do Bayrburtu. Nakoniec nám od Ghazal bolo avizované, že bude fajn ak o 7:00 8.9.2022 budeme na tureckej strane vybavení lebo potom je v Iráne piatok (weekend), následne sviatok a ktovie kedy nás odbavia. Od tohto momentu sme vedeli, že máme 3 dni do Dogubjazitu a všetko sme tomuto cieľu podriadili. Cesta nám ubiehala bez komplikácií až na jednu bezbožnosť tureckých policajtov, dali nám pokutu 24€ každý! Prechádzali sme meraný úsek ako už niekoľkokrát. Stalo sa nám, že nás zastavili, ale po kontrole ŠPZ zaželali šťastnú cestu a nič neriešili. Tentokrát , však padla kosa na kameň. Títo dvaja poliši (asi buzeranti) vyšnurovaní ako z burdy , nás pozvali pod prístrešok a oznámili, že sme išli rýchlo. Ruku na srdce, tento úsek sme práve išli opatrne. Tak pokuta bola za rýchlosť 103 km/h, pričom tam umiestnené značky povoľovali 110 km/h. Plný odhodlania s pocitom pravdy na našej strane sme sa pustili do vyjednávania. Výsledok viete , ale prečo to tak bolo? Motorky majú v Turecku iné limity. My sme teda mali povolených 90 km/h a s toleranciou 10% 99 km/h. Hovorím si to nebude problém 4 km rýchlejších a bol. Dali nám protokoly a Fero to zaklincoval s tým, že si netreba lámať hlavu, veď to nikdy nezaplatíme, pochválil som ho ako to vyriešil a spokojne sme pokračovali až do Dogubajazitu. V tomto meste hneď v susedstve s hotelom mali turecký hamam, geniálne riešenie na všetky boľačky a že ich bolo! Užili sme si to a sľúbili pre seba, že sa sem vrátime z Iránu. Mimochodom z okna hotela sme sa pozerali na Ararat a Malý Ararat. Skoro ráno s dostatočným predstihom vyrážame do krajiny ktorá je v mnohých ohľadoch atraktívna? nebezpečná? nedosiahnuteľná? historická? priateľská? lacná? drahá? fanatická? aká vlastne? Uvidíme, a možno aj nie, veľa k tomu nechýbalo, ale o tom v nasledovnej časti.

Irán

Dnes 8.9. budeme konfrontovaní s administratívnou obludou Iránskej Islamskej republiky. Sme presvedčení a pripravení vyhrať tento boj s mytologickým Cerberosom chrániacim vstup do Hádesovho podsvetia. Začíname rozpačito , prídeme na tureckú stranu a tu sa nič nedeje. Postupne ma Fero upodozrieva , že som zle zabočil, aké typické , druhý je na vine! Po chvíli nám vodič autobusu doporučuje vykonanie pasovej kontroly. Kto je znalý vie , že sa to deje v zamrežovanom tuneli bez návratu! My sme túto axiómu prelomili, lebo sme šli proti prúdu Kurdov a Iráncov. Pasy nám skontrolovali a na previerku išli moto. Keď úradník/policajt vyšiel z kukane napadla ma kacírska myšlienka, nesúvisí to s penalty? A súviselo, poslal nás zaplatiť schtraf, našťastie to okresali na 2x13€ z pôvodných 24€. Zaplatili sme a vykúkali cez mrežové vráta na Iránsku stranu. Mal som fotografiu agenta, ktorý zodpovedal za náš prechod hranicou. Zbadal som ho a on sa ku nám priznal, super, teraz to pôjde ako po masle. A nešlo! Začiatok OK , otvorili vráta a pustili nás k ľavému okraju colnice. Nasledovala požiadavka na odovzdanie pasov a malých TP od moto. Zobrali a odišli, iba raz sa vrátili pre peniaze 350€ za carnet. Svoj pas som opätovne videl po ôsmich hodinách a malý TP vôbec. Ten si nechali pre seba s tým, že sa tým istým prechodom musíme vrátiť. Nakoniec sme sa dostali do stavu, že ja môžem ísť dočasným karnetom ale len na 30 dní , ale Fero asi nie! Problém s malým TP. Prisľúbili, že sa budú snažiť vybaviť pobyt aspoň na 10 dní , z našej strany neakceptovateľné! Skúsili sme niekoľko ponúk na riešenie, zbytočne. Čakalo sa na výmenu šéfa hraničného prechodu , to sme tam už čakali viac ako 4 hodiny. Nakoniec prišiel šéf k nám , predstavili sme sa , popísali náš nesmierny záujem o krajinu Irán a o 2,5 hodiny mal aj Fero povolený vstup na 30 dní. O variantoch pokračovania tripu v tejto pohnutej perióde Vám asi písať nemusím. Počas čakania sme mali možnosť sledovať slávnosť na prechode, kde veriaci z Turecka prechádzali koridorom do Iránu s cieľom navštíviť posvätné miesto islamu, pri zvukoch modlitieb a pod dohľadom postavy plk. Sulejmaniho v životnej veľkosti, zavraždeného Američanmi na pôde Iraqu, sa vítali a so slzami vstupovali na iránsku pôdu.

Nakoniec sme vymenili žvacheľ peňazí za 200€ a boli sme upozornení, že v Iráne sa v hotovosti peniaze nevyskytujú.

No určite, nás neoblafnete. V prvom meste sme sa zastavili na neskorý obed, kebab a bol výborný a nakoniec aj ostatné špeciality iránskej kuchyne sú fajn. (viac nájdete na odkaze www.streetfoodhunters.com/iran-co-ochutnat-food-guide/. Cesta bola jasná Tabríz , Zandjan, Teherán. Prvá noc v Iráne potvrdila pohostinnosť Iráncov. Na vyhľadávanie miest vhodných na spanie sme využívali app iOverlander. S touto apkou ma zoznámil Holanďan rok predtým v Cappadokii. Super užitočná, sprevádzala nás celým tripom. No a táto apka ukázala miesto , ktoré bolo vo finále na poli 500m od cesty. Nevadí, na poli boli dvaja ľudia , otec so synom. Posunkami som sa spýtal , či tam môžeme postaviť stany , vrelo schválili. Po chvíli sme si všimli, že upratujú malý poľný domček , zametajú a vodou vytierajú, následne nám odporučili spať v domčeku. Prijali sme to, ale v strachu pred hadmi sme inštalovali dvere, ako je vidieť na obrázku. Potom sa nám spalo super.

Cesta do Teheránu sa skomplikovala, ale veď dobre, my máme čas. Nasadil som strhujúce tempo až do momentu, kedy mi Fero oznámil , že ideme zle. No nezabili by ste ho? Návrat nemožný a lokalita ktorej sme sa chceli vyhnúť! Predtým v meste Zandjan milá udalosť. Pri prechode mestom sme sa zaplietli s gangom miestnych motorkárov, Skončilo to na hoteli s obedom a rozprávaním sa o Iráne a EU. Samá politika. Nie , bez obáv, keď som na tripe tak som iný!

Pekné a užitočné posedenie. Tu sme videli ako to funguje, najvyššia kubatúra 350ccm , mnohí jazdia bez papierov na moto, polícia to toleruje. V rozdielnych mestách, rozdielne pravidlá! V Iráne sme zažili aj kubatúry 1200 -1300ccm Hayabusa, B-King, a pod. o tom neskôr. Vo všeobecnosti platí, ak ste cudzinec na silnej moto , tak policajti majú rešpekt a maximálne hodia reč, nič viac. Opačne to platí na vodičov v aglomeráciách. Jazdia ako Tadžici či Kirgizi, úplní blázni. Dobrý človek ale keď sadne za volant úplný .ocot. Ale aby som im neubližoval, aj ten chaos má svoje pravidlá, naučili sme sa ich a v pohode. Netrvali sme na pravidlách podľa vyhlášky a ide to!

Vrátim sa k ceste do Teheránu. Kamarát Laco zo Spojených Nemeckých Emirátov bol pred 10 rokmi v Iráne na moto. Dal mi niekoľko dobrých rád a doporučení. Tak isto spomínaný Hossi nám svojimi skúsenosťami pomáhal pri rôznych komplikáciách, ale keď si zvolíš nesprávnu cestu tak ani jeden ani druhý to nezmenia. No a nám sa to stalo, hoci Fero tvrdí, že mne sa to stalo, ale kde bol mudrlant keď som potreboval poradiť, aj tak by som si nedal. Takže sme sa vybrali k hraničnému prechodu medzi Azerbajdžanom a Iránom, hotová katastrofa. Našťastie prišla noc tak sme sa vyšplhali na celkom príkry svah a zakempovali pred Ardabilom.

Ráno hmla a sychravo a po daždi. Perfektná kombinácia na zdolanie blatového svahu. Nakoniec sme to dali bez pádu a odbočili sme do údolí smer Teherán. Následne sme boli odmenení, hneď ako sa zdvihla hmla. Krásne údolia a kopce v čisto agrárnej oblasti. Túto jazdu som si skutočne vychutnal. Napokon sme sa ráno o 1:00 dostali do Teheránu, ale ešte sme si museli užiť mimoriadne nepríjemnú udalosť, ktorú tu ani uvádzať nebudem. Skrátka okolnosti nás donútili cestovať v čase od 23:00 do 01:00 hod do Teheránu. V meste sme mali rezervovaný hotel, ale o noc neskôr. Napriek intervenciám , sme museli vyhľadať alternatívu a to sa nám na tretíkrát podarilo. Super hostel s parkoviskom drahým ako ubytovanie, ale čo nespravíte pre vaše jediné pojítko s domovinou a rodinou. Pokročilý čas , moto v bezpečí, tak už len sa vyspať a to sme aj spravili. Zobudili sme sa neskoro po raňajkách , ale chalani, dvaja bratia , nám raňajky dali aj po čase. Vrátili sme sa do hotela a v povznesenej nálade sme si predplatili pobyt na tri noci.

Nebudem to predlžovať. Keď sme zistili, že všetky atrakcie ktoré sme chceli vidieť (veža Burž-e Midav, most Tabiat, starý Bazár, vojenské múzeum), zvládame za tri dni zrušili sme rezerváciu poslednej noci a verili, že sa k peniazom dostaneme. Nebol by to problém ak by sme mali konto v Iránskej banke, čo sme ale nemali. Takže hotovosť a to je big problém. Nakoniec sa všetko vybavilo a pokračovali sme skoro ráno odjazdom z Teheránu. Čo k Teheránu dodať? Je to v skutku metropola 8 mil. obyvateľov a 13-14 mil . s priľahlými suburbs. Je to živý organizmus s ktorým sa zžiješ alebo zahynieš. Žijú tam ľudia chudobní aj bohatí, tých je menej, čestní aj podvodníci, umelci aj inžinieri, ženy aj muži, skrátka tak ako na celom svete. Ostáva lotériou , či sa stretneš s vagabundom alebo dobrým človekom, ale podobné je to v New Yorku ako aj Paríži či Marseille, to posledné je horšie a preto uprednostňujem krajiny Blízkeho Východu alebo Centrálnej Ázie. V Teheráne je metro a treba ho využiť!

Radšej naspäť k cestopisu, ešte je toho tak veľa, neverím, že to niekto môže čítať na jedenkrát. Avšak táto informácia preberie z letargie a únavy každého z čitateľov ak sa dáky nájdu. Tankovanie bola naša obľúbená aktivita . Nádrž cca 20l , tankoval som spolu s Ferom lebo raz platil on a druhý raz ja. Takže cena bola 450-500IRR t.j. 9,00 – 11,00€, no nekúp to. Cena kolísala minimálne a na juhu v oblasti Bandar Abbás bola nižšia. Kvalita vozoviek dobrá, diaľnica super až na to teplo, nezriedka 42°C. Super aditívum boli národné plody Iránu , ktoré sú nielen na vlajke ale aj na významných kultúrnych a spoločenských stretnutiach, je to granátové jablko. Tých sme si skutočne užili dostatok a boli prenádherné, nikdy by som neveril, že je taký rozdiel medzi Kauflandom a Shirázom, hiii. Občerstvenie jablkami bolo dostupné priamo pri diaľnici za rozumnú cenu.

Spoločenskú situáciu si ponechám na záver cestopisu ak dovolíte, veď čo iné môžete, však? Presun do Isfahánu nám nevyšiel tak ako sme plánovali, nakoľko počas jazdy mi usmievavý chlapec podal papierik , pričom ma autom celkom tradične pritlačili k okraju. Po opadnutí emócií sme sa zastavili natankovať a prečítali text na lístku vytrhnutom zo zošitu. Zhruba na ňom stálo: Máme radi motorkárov, sme z Yazd a keď prídete do mesta ozvite sa na tel. č. xxxxxxxxxxx. Sadli sme si na pätník a spolu uvažovali. Predsa sme len v krajine ktorá je iná, susedí s krajinami ako je Pakistan a Afganistan, ktoré nepochopili , že aj za cenu životov ich obyvateľov sa nepodarilo krajinám rozvinutého západu priniesť demokraciu do ich domov. Starostlivé zváženie kontaktu odporučil aj Hossi, lebo čert nikdy nespí. Nebudem unavovať detailami , ale napokon sme kontakt, kontaktovali ???? a neprehlúpili sme! Prišli sme do rozsiahleho dvojposchodového domu s ohradeným dvorom , kde sme zaparkovali motorky. Privítala nás celá rodina , teda rodičia a dvaja študenti chlapec a dievča a ponúkli nám ubytovanie, spolu so stravou a exkurziou po Yazde a tiež nočné safari v púšti. Všetky ponuky sme využili a boli úžasné. Od slávnostného obedu cez večeru stolovanú na koberci v hale domu, ponuku čerstvého ovocia a peknú prechádzku po historických lokalitách mesta.

Tém na rozhovor bolo neúrekom a teda sme podiskutovali. Politickým otázkam sme sa vyhýbali a to po celom Iráne, ale s deťmi sme boli otvorenejší. Naprieč celou krajinou bola cítiť averzia oproti tzv. Hidžáb zákonu. Hlavne mladí ľudia či už motorkári , personál v hosteloch, alebo ľudia ktorí sa len tak pristavovali pri nás s autami, vyjadrovali nespokojnosť , síce opatrne ale dôrazne. Napokon sme boli svedkami odporu a následkov, ktoré nakoniec skrátili náš pobyt v Iráne. V súvislosti s napätou situáciou bola cítiť aj nervozita u vojenských a policajných zložiek, hoci nás sa to priamo nedotklo, iba v kasárňach a polícii bolo nezvykle rušno. Nebol to náš záver, iba nám to dali vedieť ľudia , že sa niečo deje...
Na druhý deň, skoro ráno o 5:00, sme napriek protestom rodiny sadli na moto a začali hltať ďalšie kilometre púšťou do mesta Kermán. Tento spôsob jazdenia ešte ráno potme sme následne využili viackrát, totižto 250km bolo za nami keď sa slnko šplhalo k najvyššiemu bodu na oblohe. Následne sme niečo pojedli a pokračovali v ceste až k večeru sme hľadali ubytovanie. Konkrétne v Kermáne sme mali vyslaného prieskumníka , Poliaka s menom Marcin z Torune, ktorý zorganizoval viacnárodné stretnutie motorkárov, ktorý v rovnakom čase brázdili cesty Iránu. Spájal nás spoločný cieľ a to bola púšť LUT s nameranou najvyššou teplotou na povrchu zeme cca 70°C. Bola to lákavá, trošku nebezpečná, ale hlavne nádherná výzva. V miestnom hosteli situovanom v tradičnej prevzdušnenej, historickej budove sa tak stretli Poliak/fotograf, Holanďan/dobrodruh, španiel/policajt a dvaja Slováci/Karol a Fero/dôchodcovia. Nálada bola výborná a taktiež spoločný obed v tradičnej reštaurácii. Vymenili sme si kontakty a skúsenosti z cestovania. Milujem takéto stretnutia a pred rokom mi práve takéto rozhovory v Cappadokii otvorili neplánovane cestu do Iraqu.

Ale naspäť k LUTu. 17.9. ráno o 5:00 sme vyrazili a španiel/policajt to strelil cez križovatku na červenú! No pána kde sa hrabú naši policajti , tí radšej vykopávajú dvere obyvateľom Slovenska. Aká krajina , taký mrav. Po takomto úvode sme prehodnotili či sme správne za lídra stanovili Raula, ale keďže Marcin mal na starosti fotenie , ponechali sme mu velenie, teda Raulovi. Viedol nás už bez zádrhelov a bolo to krásne. Krátky výjazd mimo cestu skončil zahrabaním moto v dune , ale ľahko ma vytlačili späť na cestu. LUT je Mars na zemi. Plán sa opäť menil za pochodu. Pôvodne sme chceli prespať v púšti , ale po vzájomnej dohode sme upustili od tejto varianty a rozlúčili sa v púšti, aké romantické. Holanďan Ricky nás opustil už pri jazere Kalout, ktoré bolo vyschnuté, pričom miestni mi ukázali video spred roka. Jazero s tyrkysovou slanou vodou sa rozprestieralo na veľkej ploche. K strate vody prišlo od momentu výstavby novej cesty v susedstve jazera, škoda. Okrajovo k Rickimu, mladý muž 27 rokov, bez záväzkov a s mimoriadnym odhodlaním precestovať všetko medzi Holandskom a Austráliou, dobre čítate. V tých dňoch čakal na vízum do Pakistanu a s bezhraničnou dôverou ku svojej Yamahe Tenere 700 sa tešil na Indiu a Kašmír. Keby som bol mladší idem s ním. Raul pochádza a žije v Salamance a zasvätil život službe u policajtov. Správny chlap s reálnym pohľadom na svet a „profesionalitu“ preukázal pri jazere, kedy som ho musel uistiť, že Marcin dostal odo mňa povolenie na použitie dronu. Bolo teplo a veselo.

Na jednom obrázku je vydieť maximálny dojazd na 30l nádrž, je to rekord.
Po rozlúčení sme sa vrátili kus cesty a pokračovali na Bam, kde sme plánovali prehliadku UNESCO pamiatky ,Achaemenian Arg-e BAM z hliny. Pobyt a odpočinok jeden deň a znovu v sedlách tátošov. Čakala nás cesta okrajom provincie Balúčistan a Kerman ktorá je považovaná za dosť nebezpečnú. Absolvovali sme ju bez problémov a cez Bandar Abbás pokračovali do mesta Gerash vo Fars provincii. Tu sme strávili dva prekrásne dni a noci v rodine Ferovho kamaráta Hossiho. Ako atrakcia sme navštevovali svokrov, strýkov, rodičov a deti a musím povedať, že sa k nám správali mimoriadne dobre. Náboženstvo či viera neboli zaujímavé , ale otázky života, práce, podnikania, slobody pohybu a pod. boli veľmi časté. Ako už viackrát resp. vždy v cudzine sa potvrdzuje, že ľudia sú dobrí, len niektorí sú zlý, zostáva otázkou prečo práve tí zlý vládnu. V jeden večer sme boli skutočne unavení a odmietli sme rezerváciu večere v reštike. Prijali to , ale večer pred spaním nás navštívili s voňavým kebabom a čerstvým chlebom , tak sme museli papať. Skrátka super ľudia a Hossov brat Yonas nám venoval všetok čas. O tom , že sme neplatili ani rial nemusím asi ani písať.

Gerash sme opustili 21.9. o 5:00 hod. rannej, pričom nás prišli tí najbližší vyprevadiť na cestu. Od tohto momentu sme absolvovali výhradne turisticky a notoricky známu návštevu Shirázu a Isfahánu. V tomto období už napätie v spoločnosti po smrti kurdského dievčaťa Mahsa Amini, rástlo a začali sme to vnímať aj my. V hosteloch nás upozorňovali , aby sme sa niektorým štvrtiam vyhýbali aj keď si Ferino vybavil Thai massage v odľahlej časti mesta, taxikári váhali či nás tam odviesť . Napokon z masáže zišlo. Isfahán sme opustili 24.9. ako inak , skoro ráno. V hosteli sme stretli Japonca, turistu , ktorý je na ceste tretí rok , pričom 2 roky nútene strávil v Indii. Tam plandémia stopla život na dva roky a vo februári, ihneď po povolení víz k návšteve, sme tam boli ako som už spomínal. Nakoniec japonec bol spokojný lebo Indiu precestoval všetkými smermi.
V Isfaháne na posteli, Fero našiel pokrútenú cestu , ktorá sľubovala krásne zážitky v nedotknutej a drsnej prírode Divokého Kurdistánu (Kara Ben Nemsi, Karl May) . Okamžite som súhlasil a bolo dohodnuté. Cieľom bola cesta z Kermanshanu č.15 okolo hraníc s Iránom do Bukhanu a Urmai. Nebudem písať , lepšie je pozrieť si obrázky.

Kurdi nás oslovili svojou úprimnosťou, hrdosťou a spojením s poľnohospodárstvom. Taktiež majú záľubu v pašovaní. V Meste Nowsud , kde je odbočka k Iránskym hraniciam pašovali všetci! Po úbočiach boli vychodené cestičky, kde sme videli karavány nosičov s veľkými báglami , plnými ktovie čím. Oblasť vozovky kadiaľ prechádzali bola strážená vždy dvomi samopalníkmi v uniforme, nedávalo to zmysel. No zmysel to malo , ale tam predsa korupcia ako aj na Slovensku neexistuje, či? V jednom priesmyku sme boli posunkami upozornení , aby sme spomalili lebo práve prechádzala takáto karavána, takže hodvábna cesta nielen že existuje ale je aj využívaná ????! Permanentne sme vyhodnocovali pravdepodobnosť uzavretia hraníc Iránu a odpovedajúc tejto situácii sme začali nakladať 800-900 km denne . Na kľude nám nepridalo ani obmedzovanie internetu a blokovanie soc. Sietí. Doplácali na to zážitky a interakcia s obyvateľmi. Do centra irantourismcenter.com a s Ghazal sme sa dohodli na prechode hraníc 26.9. teda o 10 dní skôr ako nám platili víza a carnety. Agenti nás čakali a po malých problémoch s peniazmi, žiadali 25€ daň za lacné palivo. Pri roztržke ktorú tam mal nemecký pár s agentami nám bolo potvrdené, že to zaplatiť musíme, tak sme zaplatili. O to väčšie prekvapenie nás čakalo ak si agenti vypýtali ďalších 25€ za služby. No to bolo cez čiaru. Nemal som už SIM kartu tak priamo agenta som požiadal o zavolanie šéfa irantourismcenter.com. Po konzultácii s ním resp. sťažnosti , umravnil agenta a ten skromnučko požiadal o dáke všimné. Dostal 5€ od každého z nás. Veľmi sa mi páčilo, že tento agent obehal všetko a to tak , že sme nemali žiadnu colnú prehliadku, keby som pašoval skvosty pašu z Isfahánu , tak sú na Slovensku. V ten deň sme zamávali Good Bye Irán a už v tom momente som vedel, že to budem ľutovať a ľutujem po dnes. Mal som využiť víza do konca ich platnosti. Keď to čítam zdá sa to jednoduché, ale keď ste tam a hrozí uzatvorenie hraníc, rozmýšľate racionálne a hlavne bezpečne.

Opäť Turecko

Ako sme si sľúbili tak sa aj stalo a v Dogubajazite sme si dopriali hamam v hoteli. Bolo to super a Turecko sa javilo ako bezpečný ostrov demokracie. Prosím nepodozrievajte ma zo straty rozumu, ako to svojho času vnímal náš vrchný predstaviteľ. Ako turisti sme sa skutočne cítili v Turecku bezpečne. Z tohto mesta už úradovala známa diagnóza „návrat domov“. Neskutočné denné nájazdy a jedno kempovanie v poli pred Osmančikom. Začalo sa stmievať a nemal som konektivitu na internet tak som sa rozhodol zísť z cesty a v poliach nájsť miesto na stan. Po krátkom čase sa mi to podarilo a nielen , že som pripravil lehno, ale som si pri západe slnka posedel pred stanom. Po zotmení som zaľahol a okolo 12:00 som sa prebudil na zimu. Poobliekal som všetko čo sa dalo a o 2:30 opäť zima ako v ruskom filme. Obliecť som nemal čo, na okolí sa ozývali psy z ktorých som mal skutočné obavy. Ak ste stretli jedného , dvoch tak OK, ale čo spraví smečka 5-6 psov v strede polí a po tme? Rozhodol som sa zbaliť a vyraziť. S čelovkou som zvládol pakovanie a trafil som aj na cestu. O 4:00 ráno som zobudil Fera na hoteli s otázkou či ide, nešiel a zabalil sa do perín. Ja som pokračoval v ceste a dával sakramentský pozor na psov, ktorých mám rád, ale nie na ceste skoro ráno. Za pripomenutie stoja dve krížové cesty cez Istanbul a Belehrad. V tlačenici nás rozdelili, ale za mestom sme sa stretli.

Dňa 04.10. sme sa šťastne vrátili, domov, zvítali s najbližšími a s novým prírastkom Atosom, 3 mesačné, šteňa Aerdel teriéra. Ako štandardne , doma ma čakalo prekvapenie , podobne ako pred rokom. Vtedy sa žienka pustila do opráv v spálni , no a tentokrát to bola kuchynská linka. No Silvia je čistá jednotka a s vedomím, že je o všetko doma postarané sa dobre a bezstarostne cestuje, či nie?

Súhrn

• Alfa a omega tripu je motorka, je to výsostné približovadlo , ktoré je Vašou poistkou, istotou, priateľkou a reprezentantom domoviny. Stávalo sa mi , že som bol citlivý na manipuláciu bez môjho povolenia. V dave sa stalo, že niektorý chytrák cvakal s ovládacími prvkami resp. sa šplhal na zaparkovanú moto. Nemám to rád a hlasne som to dával najavo. Našťastie to zaberalo. Naopak, kto bol slušný bez problémov si mohol spraviť selfie a hlavne nežné pohlavie to malo dovolené. V tom teple sa ľahko mohlo stať, že pri zaborení do asfaltu moto mohla privaliť dieťa a to som mal hlavne na mysli.
• Plány a plánovanie slúžia k tomu , aby sme vedeli čo sme nesplnili a nestihli. Plán nie je dogma a ja som na tripe, takže zmena je život a vo veľkej väčšine to bola zmena pozitívna.
• Musím sa touto cestou poďakovať Mrs. Ghazal ktorá sa chcela v Teheráne s nami stretnúť ale okolnosti tomu nepriali , tak sme komunikovali len telefonicky resp. WhatsUp. Na čom sme sa dohodli to platilo, organizácia fungovala a veľmi nám pomohla. Náklady na dočasný (preliminary) carnet boli 350 nevratných € .
• Covid 19, bullshit s celosvetovou podporou , čo sa nakoniec potvrdzuje každým dňom. Covid existuje , Covid opatrenia nerobil, robili ich zapredaní špinavci, ktorých bolo aj na Slovensku bezpočet. Nečakám, že budete so mnou súhlasiť.
• Skutočné nebezpečie je presvedčenie o vlastnej neomylnosti , o výhradnej správnosti toho čo konáme bez ohľadu na okolie, arogancia a presadzovanie svojej pravdy, ak sa niečoho neviete vzdať , tak vo vlastnom záujme necestujte.
• Partner do pohody aj do nepohody. Mal som šťastie , náhoda nás dala dohromady s Ferom na stretku BMW motorkárov. Odvtedy spoločne brázdime krajiny strednej Ázie, Rusko, Bajkal, Irán a čiastočne Indiu. Má aj chyby, je mladší a krajší, lepšie jazdí Off road , vie po rusky a zapamätal si spoločné pravidlá , ktoré nás chránia pred nedorozumeniami. No a keď náhodou k nemu dôjde, máme metódy ako to riešiť v krátkom čase bez následkov. Som preto rád, že môžem spoločne jazdiť cestou necestou s týmto ojedinelým človekom.
• Nie som rasista, ale afričana chcem stretávať v Afrike, vietnamca a číňana v ďalekej ázii, araba na Blízkom Východe a nie sa učiť žiť s ním ako sused na Slovensku, mimo odôvodnených prípadov legálneho pobytu. Naviac keď hráme falošnú hru so Shengenskou hranicou.
• Otázka či ísť do takýchto krajín alebo neísť. Zásadné kritérium je o tom , či máte strach alebo sa tešíte. V druhom prípade cestujte. V prvom seďte doma. Svojho času som s manželkou bol v Maroku a súčasne tam cestovali aj traja motorkári tiež z Piešťan. Pri jednom z rozhovorov na ferry, mi vysvetlili , že mi nebudú robiť body guardov pre moju manželku, nerozumel som reči ich kmeňa. Hneď v Chefchauenu sme sa oddelili a cestovali bez nich, super trip. Oni tiež pokračovali do oblasti Riffu, kde vytláčajú motorkárov z cesty, čisté psycho hiii.
• Turecko je krajina na míle dopredu od nás. Mestá a športoviská, univerzity a študentské mestečká, obchody a správanie sa personálu v nich. Tu ešte stále platí „zákazník , náš pán“. Úroveň služieb v gastre a ubytovaní a ceny potravín, báječné. Áno je tam veľká inflácia , možno to dáva skreslený pohľad, ale pre turistu je to zasľúbená krajina. Prístup policajtov k turistom je výnimočný. Ak sme mali problém niečo nájsť alebo riešiť , boli ochotní a jednoducho, pomáhali.
• Irán, krajina dobrých ľudí, ale čo ja len už o tom viem, možno je to dobrota podobná úsmevom v Indii, kde okrem úsmevu nič iné nemajú a zúfalstvo ich situáciu len zhoršuje. V Iráne sú vzdelaní ľudia, bažia po slobode , ktorá im je upieraná. Veľký Ali stráži všetko a ja si želám , pre ľudí s ktorými som sa stretol , aby táto nespravodlivosť čo najskôr skončila. Na druhej strane sa Irán má čoho obávať. Vystavené vraky áut atómových vedcov na ktorých boli spáchané vražedné atentáty, nedovoľujú poľaviť v ostražitosti a pripravenosti na obranu. Irán, krajina prírodných krás a ojedinelých historických pamiatok. Takto si chcem pamätať Irán a verím, že ostatné si zariadia Iránci sami.

V šuflíku mám ešte pripravené materiály na dobrodružstvo v Pamíre a na Bajkale, Kyrgistan a ostatné ..stany a tiež trip 2021 do Turecka a Iraqu. Ak bude zima dlhá a záujem čitateľov, tak to dám.