Prológ

Naše cesty nech už sú kamkoľvek sú plánované dlhodobo dopredu, alebo niekedy len spontánne pár dní pred odchodom. No občas sa stane, tak ako v mojom prípade, že niečo vám nedopustí dosiahnuť cieľ na prvý raz.

Tak to bolo aj v mojom prípade. O celej tejto mojej peripetii som napísal v mojom poslednom cestopise. Dnes je ale iný deň, iný rok a snáď aj iná konštelácia hviezd.

K písaniu tohto cestopisu sa dostávam už pomerne skoro a to ešte na jeseň roku 2023. Pretože materiálu na písanie je také množstvo, že sa obávam aby som stihol dokončiť toto dielo do požadovaného dátumu a to je začiatok mesiaca február 2024.

Pretriediť tisíce fotiek, zo zápisníka vybrať to najpodstatnejšie a hlavne z hlavy dostať všetky tie myšlienky, emócie a pocity skôr ako sa to všetko zleje do jednej kaše. Kto niekedy niečo písal, vie veľmi dobre, že základ všetkého je si pamätať podstatné veci a tie potom čo najvernejšie priblížiť čitateľovi.

No ak sa k písaniu dostanete po dlhšej dobe, tak z príbehu vyprchá to čaro a náboj originality. Človek sa vráti do rytmu života a nechá sa strhnúť vlnou, ktorá ho vezie ďalej životom a po pár týždňoch je z celej cesty len nejaký hmlistý, nekonkrétny opis udalostí.

Tejto situácii sa snažím vyhnúť poctivým zapisovaním aj malých detailov o ktorých si v daný moment myslím, že sú dostatočne uložené v pamäti. No ako som sa už neraz presvedčil, aj veľmi silný zážitok, alebo situácia sa po pár dňoch zmení na rutinu a spomenúť si ma meno osoby, alebo miesto udalosti je nieže ťažké, no často až nemožné.

Viem veľmi dobre o čom píšem, často sa mi stalo, že som pozeral na fotku a vôbec som netušil kde a čo vidím. A nejaké meno osoby? To už dávno vyfučalo z hlavy. Preto by ma strata môjho zápisníka mrzela. Počas mojich ciest si cením hodnotu zápisníka približne rovnako ako hodnotu môjho cestovného pasu.

Nestratil som cestou ani jedno ani druhé a maratón písania začína práve teraz. A že bude dlhý, to je už žiaľ v mojich príbehoch faktor, ktorý niekoho teší ,iného odrádza od čítania. No pri pohľade na titulnú fotku sa sám pýtam „dala sa taká cesta opísať v krátkosti?“. Posúďte sami priatelia.

Tu je orientačná mapa od môjho domu do Magadanu. Len tak z bodu "A" do bodu "B". Samozrejme toto je len obrázok, ktorý ponúka mapa cez internet. Aká bude realita uvidíme neskôr. Na konci cestopisu bude podrobná mapa celej prejdenej trasy.

Biele miesta, sú tie, ktoré chceme niekedy raz odfajknúť pomyselnou fajkou, na ešte pomyselnejšej mape v našich hlavách. Niekto túto mapu zapĺňa horami, niekto ostrovmi, niekto pamiatkami v mestách a tak ďalej. V podstate každý z nás je akýmsi cestovateľom svojho života. Skúšame veci nové a nové.

Chceme dosiahnuť viac a viac. Riskujeme a máme pocit, že toto je to čo sme hľadali. Závidíme a cez plece sa obzeráme, či sa za nami niekto neblíži, či uspejeme byť prvý v našom virtuálnom cieli, ktorý sme si vysnívali a ku ktorému sa prebíjame.

Dosiahli sme ho? Užívame si svojej chvíle slávy a úspechu? Opája nás pocit, že toto nám chýbalo. Dali sme do toho všetko a teraz príde pocit vytriezvenia alebo rozčarovania. A čo ďalej? Kam ďalej?

Zrazu do seba zapadá všetko to, čo tu ešte nedávno viselo vo vzduchu ako nezodpovedaná otázka. A cesta nazad bude ešte ťažšia a horšia, ako tá o ktorej som si myslel, že je správna. Snívať a nechcieť sa prebudiť z toho sna a nechať sa klamať sám sebou, snívať o živote presne takom aký žijem práve teraz. Alebo sa precitnúť, zobudiť a prijať všetko tak ako to prináša realita.

Z podobného sna sa zobúdzam aj ja sám. Vedel som, že zaradiť sa do bežného života bude ťažké. No ale že až takto? Dnes už plne chápem pohľad niektorých cestovateľov, ktorých som mal česť stretnúť na mojich potulkách svetom. Na moju otázku „kedy plánujú návrat domov?“ sa so zvláštnym výrazom tváre zamysleli nad danou otázkou a odpovedali, niečo v tom zmysle „veď sme doma“.

Vtedy som pochopil, že pre niekoho je nepredstaviteľné sa niekam vrátiť a niečo zakončiť len tak. Niekoho život je spojený s pohybom a voľnosťou. Píšem o cestovateľoch s ktorými sa ja, ani mne podobný bežný človek nevie porovnať. Ich jedinou a bezkonkurenčnou devízou bol najdôležitejší faktor. Veličina menom „čas“.

Ak vám niekto povie, že je na cestách takmer rok, tak to ešte dokážete prehltnúť v porovnaní s vašou cestou, ktorá trvá v našich bežných podmienkach, pri práci, rodine a iných okolnostiach priemerne 10 – 20 dní, občas aj niečo viac. To beriem tak približne priemerne z toho, ako čítam cestopisy iných kolegov, čo píšu z ciest na motocykloch.

No ak stretnete niekoho, kto vám povie, že je na ceste už sedem rokov a vo svojej krajine si prakticky vybavuje len veci týkajúce sa dokumentov a podobne, tak v tej chvíli sa nezmôžete ani na slovo. Tu som sa ale dostal už do extrémov a podobných stretnutí fakt veľa nebýva. Vrátim sa k tomu, čo som týmto vlastne chcel povedať.

Asi len toľko, že ešte dnes pri písaní týchto riadkov sa stále celkom neviem dostať nohami na zem a prispôsobiť sa realite. Stále som akoby jednou nohou tam niekde na cestách. Asi to potrvá ešte dlho, no snáď počas zverejnenia tohto cestopisu, už budem mať tie príjemnejšie starosti, ktorými sú prípravy na novú cestu.

Teraz sa možno niekto z vás pozastaví a povie si „o čom to tu stále trepeš?“. Jednoducho, pre mňa bola táto cesta časovo najdlhšia. Preto sa to takej dobe veľmi ťažko viem z toho dostať do normálu. Ako píšem vyššie, niekto sa dokáže odtrhnúť maximálne na víkend, niekomu dajú v práci týždeň, niekto si vyhodí z kopýtka na dva, tri týždne. No keď sa pozriem na názov cestopisu a číslovku „80“, tak viem, že absolútna väčšina čitateľov sa pri tom čísle len pousmeje so slovami „u mňa bez šance“. [clanok null ]

A kto niečo také nezažil, si nevie ani predstaviť, že najnáročnejšie na celej ceste je to, ako sa po ukončení vrátiť sám do seba a nezblázniť sa z toho.

1. časť - Sibír, Bajkal, rieka Lena.

Poďme sa teda pozrieť ako tá cesta a tie dni ubiehali. Príbeh je to natoľko obsiahly a popis všetkého sa sem jednoducho nedá vtesnať. Vystupovať tu bude toľko postáv, že čitateľ by sa v nich stratil už pri piatom mene. Rozhodol som sa niektoré osoby nahradiť len univerzálnym slovom „Kontakt“.

Nakoľko za roky cestovania mám dlhodobé priateľstvá smerom na východ od nás, tak som si množstvo situácií uľahčil vopred a za pomoc som sa patrične poďakoval. Dovolím si tvrdiť, že v mojom širokom okolí nepoznám niekoho kto by mal takú sieť kontaktov ako ja.

Týmto tu nechcem hádzať ramená, že kto som. Skôr naopak. Často ma kontaktujú cestovatelia s prosbami o radu. K tejto téme sa vyjadrím na samom konci cestopisu, kde sa tomu povenujem zopár slovami.

Ako každý môj cestopis, aj tento príbeh začína obhliadnutím sa trocha dozadu a to ku koncu roka 2022. Už vtedy počas prípravy písania posledného cestopisu, som vedel, že daná téma cesty na ďaleký východ, bola len dočasne prerušená mojou zdravotnou stránkou. Po ukončení aktívneho jazdenia v minulej sezóne, som mal v hlave jasno kam to bude tento rok.

O plánoch vopred nikdy nehovorím, nikomu nedávam žiadne informácie, ani nerobím žiadne veľké haló okolo seba. V tichosti sa pripraviť, vyraziť a v pokoji sa vrátiť nazad. Ako sa hovorí, „menej vieš - lepšie spíš“.

Zimné mesiace pre motorkára sú z jednej strany nudnou dobou čakania na novú sezónu, no pre iného sú časom najväčšieho rozmachu svojich garážových zručností. Mne v zimnom období už po pár rokov prischla akási povinnosť voči sebe samému zosmoliť tieto riadky cestopisu.

Ako je v dnešnej dobe dobrým zvykom všade musí byť reklama a tak aj ja prerušujem vaše čítanie minútou reklamy:

Pred rokmi som si neuvážene zmyslel, žeby nebolo zlé urobiť akúsi „burzu skúseností a informácií“. Inými slovami som si naivne vymyslel menšie stretnutie zopár nadšencov cestovania.

Vtedy som oslovil asi osem Kontaktov a na môj vlastný údiv z toho nakoniec bol celkom dobrý večer. Z tejto netradičnej zimnej jednorazovej záležitosti v mojej osobnej réžii, je dnes tradičný „Zimný zraz u Nora“ ktorého ďalší ročník sa uskutočnil práve v týchto dňoch vydania tohto cestopisu. Prvý víkend v februári.

Každým rokom sa snažím zaujať niečím novým a pútavým, a verte mi nie je to vôbec jednoduché, takisto ako napísať kvalitný, poučný a zmysluplný cestopis.

Moje stretnutie mi už dnes prerástlo cez hlavu a musel som sám sebe stanoviť hranice únosnosti, pri ktorej to ešte dokážem zvládnuť v mojej priestorovej, aj hodnotovej úrovni.

Pozorne sledujem ostatné cestopisy z motorkárskeho prostredia a možno mám v hľadáčiku pozvania niekoho nového, možno práve teba milý kolega, ktorý práve teraz tieto riadky čítaš.

Koniec vlastnej reklamy.

Vrátim sa do spomínanej garáže. K cestovaniu na motocykli je potreba aj samotného motocykla. Minulý rok som si obstaral motocykel na cestu priamo v Rusku. No nakoniec z toho bol len jeden jediný deň cestovania a motocykel sa zase predal, tak toto ani neberiem ako nejaké vlastníctvo motocykla.

Aby som sa nenudil cez zimu v garáži dávam rozborku a zborku modelu GS Adventure 800 od BMW. Výsledok čo sa týka celkovej váhy motocykla po kompletnom zbalení na cestu bude nie príliš potešujúci no na „funkci to nebude mít vliv“. Na zdvíhanie motocykla zo zeme, je dnes už asi každé jedno cestovné enduro ťažké. Taká je doba.

Ako som spomenul hneď v úvode, táto cesta je špecifická z jedného dôvodu, a to je fakt, že sa po dlhých rokoch nechávam presvedčiť o nekonečnej dobrote, milosti a pomoci od vyššie spomenutej persóny. Keďže dotyčný je jeden z nemnohých, ktorých pozývam na môj zimný zraz, tak táto postavička sa ako vždy dostaví o deň skôr ako treba. Pretože vždy akoby zázrakom, môže prísť o deň skôr, keď sa jedná o žranicu a chľast, že kamarát?

Je fakt, že s týmto pacientom som strávil za tie roky už nejednu cestu po Rusku, Mongolsku, Ukrajine a je jeden z mála, s kým by som sa vydal niekedy na cestu a aj preto som si mohol dovoliť tú vetu vyššie.

Sedíme teda u mňa v predvečer zimného zrazu a on nevediac o mojich trampotách z minulého roka len sedí a neveriacky počúva o mojom neúspešnom pokuse ísť do Magadanu. Zrazu vyskočí a povie, „takže ty si tam chcel ísť bezo mňa?“ Výraz tváre v tej chvíli hovoril za všetko. Bola tam závisť, hnev, a aj škodoradosť.

Raz pred rokmi niekde cestou, myslím že to bolo pri Novosibirsku sme stretli nejakého chlapa z Poľska, ktorý bol na ceste z Magadanu domov. Keď sme sa na seba vtedy pozreli obom nám bolo jasné, že tiež niekedy ideme. Samozrejme ako to už býva, prešlo veľa rokov a veľa sa toho zmenilo. Išli sme každý svojimi cestami necestami ,až kým sme si nesadli oproti sebe u mňa doma v ten večer a tá veta všetko zmenila.

Atmosféra toho večera ma vrátila k nádeji, že možno ani toto nie je zlá varianta, riešiť cestu spolu s niekým. Potvrdzovalo to aj búchanie rukou do stola, že všetko je už jasné, že doma už oznámil, že toto leto chce ísť do Magadanu a myslím, že celkom mu prišlo vhod, že môj minuloročný pokus mi nevyšiel a pridám sa k nemu. Z tohto omylu som dotyčného v oblaku cestovania lietajúceho kolegu uzemnil ráznym konštatovaním, že to bude presne opačne a ak láskavo dovolím, tak on sa pridá ku mne.

Na moje prekvapenie žiadne očakávané protesty z jeho strany neprišli a na potvrdenie dohody len sucho odpovedal „nalej“. A tak som mal neočakávane parťáka takmer pol roka vopred. Bežný človek má na ruke päť prstov. A mne by na spočítanie osôb, s ktorými by som bol ochotný ísť na nejakú dlhú cestu v pohode stačila jedna ruka a to by mi ešte zostali nejaké prsty voľné.

Jednoducho kto vie aké je to plánovať niečo veľké, dlhé a náročné, tak mi dá za pravdu , že možno 90% výprav v počte vyššom ako sú tri kusy v stáde, má skôr alebo neskôr určité nezhody a povedzme to jemne „problémy mužstva“.

Vraj nepísané pravidlo cestovateľov znie „najlepší cestujú sami“. Či je to naozaj tak neviem celkom posúdiť, aj keď som toho už sám nacestoval dosť. Každá minca má dve strany, no ja verím, že táto minca bude mať pre mňa na tejto ceste obe strany dobré.

Takže beriem so sebou tento zázrak prírody spod Nízkych Tatier. Toto tu nebudeme menovať ako Kontakt, ale dáme mu normálne civilné meno. Je to síce nekultúrne hovädo, občasný alkoholik, na cestách tuhý fajčiar, no napriek tomu ho mám svojim spôsobom rád, aj keď ma stále niečím hnevá. Tak vitaj v mojom tíme Richard.

Pred cestou sme toho ešte museli vyriešiť veľa, no čo sa týka plánovania samotnej cesty, tá bola len v mojej kompetencii a Richard sa plne prispôsobil, za čo mu týmto ďakujem, že príliš nemenil moju naplánovanú cestu. Príprava motocyklov išla u každého v svojej réžii, ale musím čestne a bez hanby priznať, že som toho vložil do príprav pre oboch oveľa viac ako Richard, ktorý mal často spôsobom jemu svojským na háku niektoré veci, ktoré mňa vytáčali. A to sme boli ešte stále len doma.

Cesta bola naplánovaná na oveľa dlhší čas ako bežne a k tomu sme obaja museli prispôsobiť či už výbavu, ako aj veci ktoré je treba pred cestou doriešiť doma. Týždne pred odchodom sa vždy vlečú, no mne zima a jar preleteli tak rýchlo, že som sa nestačil ani diviť a sedel som na motorke smerom do Ruska. V kalendári dátum 28.4.2023. Vonku to vyzeralo ako niekedy okolo Nového roka.

Našťastie táto cesta bola len taká zahrievacia. Možno to pre niekoho bude znieť zvláštne, no vybrali sme sa pred cestou do Ruska, na testovaciu jazdu do Ruska. Dôvodov bolo niekoľko. 1. Nič lepšie nás nenapadlo, 2. Richard potreboval dostať pracovné vízum s neobmedzenými vstupmi (a to bolo podmienené aspoň jedným vstupom do Ruska za posledný rok), 3. Šašlik a kvas

Keďže ja som mal svoju motorku ktorú som si postupne ladil na cestu pripravenú a Richard mal svoju starú motorku, ktorá tiež potrebovala po servise skúšku, tak sme sa dohodli, že si urobíme skorý jarný výlet na sever. Tento testovací a administratívny týždeň, sme začali vo štvrtok z domu a stretnutím v meste Bytča. Tu na seba hľadíme a snažíme sa zistiť, ktorý z nás je väčší idiot, a zvolil tento dátum.

Vonku je krásnych 8 stupňov a cez horský prechod Makov do Česka nám plnohodnotne sneží. Novo namontovaný komunikátor v oboch našich prilbách zažíva svoju premiéru a väčšina slov počas prvých dvoch hodín jazdy sa sem nedá publikovať. Rôzne prívlastky na teplotu, sneh, cesty a vodičov sediacich vo vyhriatych vozidlách, ako aj na nás dvoch primrznutých na motorkách nás sprevádzali až do Poľska.

Herbata, toto slovo označujúce čaj som dlho lovil v pamäti na benzínke v Poľsku, kde si dávame okrem toho polievku „žurek“. Rýchlosť držíme len okolo 110km/h. Pri vyššej rýchlosti nepočuť už nadávky v prilbe a od zimy necítiť prsty. Zapínam vyhrievanie rúčok a pýtam sa Richarda či aj on má. Jeho odpoveď si na dlho zapamätám, lebo ju nepočujem naposledy, „mám ale nefunguje“.

Večer frajersky berieme prvý voľný hotel po ceste a Richard k nemu zopár chladených pív. Zatiaľ čo vonku leje, my dumáme čo tu vlastne robíme v tomto nečase. Ráno sa ale trocha ukáže slnko a my už radšej len bočnými cestami mierime smerom na mesto Malbork a potom na hranicu Mamonovo.

Tu prejazd do hodiny bez problémov, Richard používa svoje jednovstupové vízum na základe ktorého hneď po príchode požiada o vydanie pracovného víza bez obmedzenia vstupov na rok, vlastne hlavne kvôli tomu sme sem išli. Ďalej len priama jazda do Kaliningradu. Tu porušujeme všetko čo sa dá v meste. Parkovanie, otáčanie, plné čiary atď. Je zaujímavé, že nikto nič nerieši. Nikto netrúbi, nehrozí rukou, ani nič podobné.

Na známom mieste meníme peniaze u veksláka. Richard kupuje novú simkartu za 400,-rubľov, čo je asi 5,-€, kde je internet bez obmedzenia, kopec voľných minút aj sms.

Po týchto procedúrach nám už nič nebráni si na pár dní užiť túto oblasť. Prebehneme všetky známe miesta, ako Baltijsk, Jantarnij, Zelenogradsk, Svetlogorsk, a samozrejme Kaliningrad. Kurskú kosu prejdeme len po hranicu. Prejazd do Litvy je stále zatvorený. Ubytovanie riešime na jednom mieste a tu ešte stihneme akciu 1 +1 noc zadarmo. Takže naše prvotné plány kempovať na brehu Baltského mora zostávajú zbalené v kufroch spolu so stanmi.

Teplota večer pri návrate do hotela je len okolo 2 stupne. No cez deň sa to viac menej dá. Na motorkách nepozorujeme žiadne problémy, ani nič nezvyčajné. Všetko funguje ako má. Pozorujeme jeden druhého a tiež nezisťujeme žiadne defekty, ktoré by vadili spoločnej ceste. Až na telesné deformácie spôsobené asi vplyvom dátumu narodenia a meniace sa farby vlasov spôsobené asi vplyvom počasia.

Na tretí deň opúšťame Kaliningradskú oblasť cez hraničný prechod Kybartai smerom do Litvy. Ako je už dobrým zvykom ja len tak cez hranicu neprechádzam. So slovami "Richard nech sa páči váš pas", a "Norbert nech sa páči tu počkajte", je mi jasné, že zase raz bude veselo.

Prichádza akási veľká brigadírka a odvedie ma do inej budovy. Tu ma už čaká iný, nemenej dôležitý člen miestnej pohraničnej mafie a rovno mu hovorím, že mi ani nemusí ukazovať preukaz, lebo viem kde som. Chlapi boli ale nakoniec celkom v pohode a po asi 15 minútach rozhovoru ma púšťajú. Už som si nato akosi zvykol. Viem, že moje meno je v ich databáze zapísané a nič s tým neurobím.

Jednoducho FSB ma takmer vždy preveruje, a zisťuje kam mám namierené. Tentoraz sa im akosi nepáčilo, že som v Kaliningradskej oblasti zjavne ako turista, keďže som na motocykli a pracovné vízum mám vydané spoločnosťou z Petrohradu.

Vraj, že ak by chceli, tak ma nemusia pustiť, lebo zjavne som neprišiel pracovne, a iné veci mi hovorili. A pritom ja som vychádzal von a nie prichádzal k nim. Nakoniec sme si všetko a po pravde povedali, načo aj niečo zahmlievať, keď o nič nejde. Chlapi si urobili svoju robotu, a ja som išiel ďalej.

Richard trocha zazeral, že o čo ide, no ja som len mávol rukou, lebo som vedel, že to nebolo prvý a ani poslednýkrát. Ideme ďalej. Pohraničie Litvy a Poľska je veľmi pekné, Vištinecké jazero, ktoré je stredom rozdelené hranicou priam láka na kempovanie. Slnko je ešte ale vysoko a tak letíme Poľskom a neskôr popri hranici Bieloruska. Tu niekde berieme cestou hotel. Na prespatie stačí, večera obstojná, Richard ešte zopárkrát kontroluje kvalitu poľského piva.

Ráno vyrážame skoro a dopoludnia stojíme na hranicu na Ukrajinu. Tu obiehame všetko kolónu a o chvíľu prechádzame. Dnešný cieľ je mesto Ľvov. Tu už to poznám celkom dobre. Večer v meste plnom ľudí prejdeme hlavnými ulicami, pozrieme zvonku nejaké tie pamiatky, a zhodnotíme (tiež zvonku) miestne dvojnohé pamiatky v ženskom prevedení a hlavne mladšieho vydania ako sme my dvaja.

Nakoniec vysilení hodnoteniami posedíme v miestnej tematickej reštaurácii, kde sa Richard snaží obsluhu presvedčiť, že zákaz predaja alkoholu (tiež piva, ktorý platí od 21.00) sa na neho nevzťahuje, lebo u nás na Slovensku je ešte len 20.00. Využíva preto svoju silnú presvedčovaciu stránku a šarm a keď na telefóne ukáže čašníčke čas o hodinu menší ako je miestny získava možnosť objednávky piva.

Nič nenecháva na náhodu a objednáva rovno dve pivá. Na protesty od vedľajšieho stola, kde majú všetci už čas ukrajinský a pivo nedostanú im len s úsmevom pripíja na zdravie. Ale zase musím čestne priznať, že ďalší pokus mu už nevyšiel a tak sme zakončili tento večer v meste nočnou prechádzkou ulicami.

Ráno povinná jazda po mačacích hlavách mestom, a pred hranicou nákup sladkostí domov. Prejazd Poľskom a Slovenskom už bez starostí a po šiestich dňoch testovania a približne 3100 kilometroch sme doma. Motorky aj my sme v poriadku a nič nebráni v ďalších prípravách na cestu. Ja si o týždeň dám ešte samostatný testovací výjazd na Ukrajinu sám. Len za štyri dni.

Samozrejme nie všetko išlo presne podľa predstáv a počas nasledujúceho mesiaca sme menili a riešili množstvo faktorov, no pred tak dlhou cestou to je pochopiteľné. Stanovený deň odchodu nám veľmi plával a menil sa asi každý druhý deň. Každý jeden deň som riešil niečo s niektorým Kontaktom. Doma som potreboval zariadiť množstvo detailov a sám seba pripraviť na cestu.

Zbalil som motorku asi tak desaťkrát a znovu rozbalil. Triedil som veci ktoré som uznal za vhodné predsa len nechať doma a snažil sa odľahčiť výbavu. Moja motorka je viac menej zánovná, u Richarda je to už trocha inak. Roky aj najazdené kilometre nič neubrali na kráse motocykla. Patina a šrámy patria k tomu. Po technickej stránke sa snažil dať veci do poriadku.

Snažil som sa mu vysvetliť, že by bolo dobré aby na niektoré z mojich otázok ohľadom motocykla odpovedal inak ako „mám ale nefunguje“. A tak jeho prípravy jeho ešte starej, poctivej a železnej dámy z roku 2002, okrem klasických mechanických boľačiek, pokročili aj v oprave nefungujúcej zásuvky, prídavných svetiel, diaľkových svetiel, zadného svetla, tachometra, a iných podľa neho zbytočností.

V jeho očiach viac ako dokonalý stroj, má dnes najazdené 176 tisíc kilometrov (aj to len približne), bez väčších zásahov a opráv.

So sebou berieme základ na opravu najčastejších možných porúch, a to je ložiská, guferá, spojkové lanká, páčky, brzdové platničky, palivové čerpadlá, rôzne relé, spínače, atď. Jeho model GS1150 mal zoznam prípadných potrebných náhradných dielov oveľa dlhší ako môj model GS800.

Po dohode Richard sľúbil, že od kamaráta, ktorý má rovnaký model ako on, odmontuje a požičia si na cestu zopár dielov, ktoré sú chronicky známe ako problémové a zohnať ich cestou bude možné len veľmi ťažké, ak vôbec možné.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa dozvedel neskôr, že počet požičaných dielov sa rovná nule. Jednoducho sa nato vykašľal a nebral nič. Takže nás čaká prípadné veselé zháňanie nezohnatelných veci, hlavne ak bude niečo treba v tej veľmi vzdialenej oblasti Ruska. Lebo ak sa má niečo pokaziť, tak to bude len tam, kde je to veľmi ďaleko. Áno, tušíte už vopred správne aké to malo pokračovanie. Ale k tomu sa dostaneme oveľa neskôr.

Pneumatiky. Táto večná téma o vhodnosti tej alebo onej pneumatiky je vždy ťažká. Je jasné, že našu cestu nezvládneme s jedným párom pneumatík a preto vopred na diaľku riešim v Rusku ďalšie dve sady pneumatík vhodné na miestne cesty – necesty.

K tejto téme sa vrátim neskôr, no z domu vychádzame na zánovných pneumatikách Heidenau Scout K60, ktoré sme zhodne prezuli ešte pred cestou do Kaliningradu. Dnes majú najazdené okolo 3000 kilometrov u Richarda a asi 4000 kilometrov u mňa (bol som potom ešte raz na Ukrajine).

Na presun väčšinou asfaltovými cestami Ruska nám na prvých desať tisíc kilometrov postačia, potom budeme riešiť veci na mieste podľa situácie.

V ďalších prípravách z mojej strany bolo všetko ukončené už dávno vopred, nejaké tie tričká a nálepky na cestu mi urobil kamarát ako vždy. Inak sa rokmi nemení ani moja osvedčená výbava. Stan, spacák, malá deka, plachta pod stan, mini stolička. To všetko zostáva rokmi nemenné a funguje dobre napriek tomu, že už to používam roky. Jediná zmena ktorú ľutujem, že som neurobil už skôr bola výmena karimatky. Nechcem tu robiť príliš reklamu, ale nič iné ako Ferrino Wave XL už nechcem. Koniec reklamy.

Oblečenie ako vždy riešim veľmi skromne. Minimum spodného prádla, no na takúto dlhú cestu som bral spôsobom 2+2+2. Dvakrát boxerky, dvakrát ponožky, dvakrát tričko. Termo oblečenie horná aj dolná časť. Maskáčové nohavice, kraťasy, mikina s kapucňou. Šiltovka + sieťka na tvár proti komárom.

Obuv ako vždy, tenisky a šľapky. Do dažďa som mal so sebou nepremokavé ponožky a ako oblečenie dve varianty. Starý nepremok od Difi, ktorý je už vhodný len na použitie pri chladnejšom počasí, pretože vodu príliš nedrží. No zároveň sa v ňom dá sedieť večer vonku, je vzdušný a odolný komárom. Koniec reklamy.

Ďalej som mal aj nový nepremok od Scott, ktorému tiež nechcem robiť príliš reklamu, ale nikdy viac! Vyhodené prachy, komplet premočený aj v slabom daždi, všetko netuším kade ale premokalo. Kupoval som to na odporúčanie kamarátov, no sklamalo ma to veľmi. Koniec reklamy.

Viezol som so sebou aj teplejšie rukavice no celú cestu som si vystačil s bežnými tenkými rukavicami.

Inak sa moja výbava nelíši od iných výbav. Bežné veci na údržbu, olej, sprej na reťaz, čistič, gumové rukavice, lepiaca páska textilná, kus lana ak by sa Richard chcel obesiť, kus drôtu ak by ma chcel zaškrtiť. Opravné sady defektov, baterka na svietenie v noci, základné veci na kemping ako varič a k nemu potrebné nádoby. Príbor a zopár nožov či už na motocykli, na opasku, v stane, v ruksaku. Jednoducho ja mám nôž po ruke vždy.

Jedlo smerom na východ nosím minimum. Nejaký ten čaj, cukor, žuvačky, a nejaké sladkosti po ruke. Nič viac. Nič menej. Ak som v miestach kde sa dá držať hesla - čo nemám nepotrebujem, a čo potrebujem to si kúpim, tak naozaj neriešim nič extra, čo sa týka seba, jedla, oblečenia atď.

Jediné na čo roky nedám dopustiť sú klobásy. Vždy si asi mesiac pred cestou objednám 5kg klobás, ktoré nechám vysušiť a potom ich balím po dva kusy do papierových vreciek a rozložím po kufroch. Vydržia dlhé týždne bez problémov.

Lieky a lekárnička sú dôležité, no v primeranom množstve. Na hraniciach veľmi radi a často preverujú množstvo a druh liekov. Inak v Rusku je v lekárni možnosť kúpiť voľne lieky aj také, ktoré u nás predajú len na základe predpisu. Teplota, bolesti, žalúdočné problémy, myslím, že si dokážete vystačiť s tromi liekmi.

A ak nie a nejakou náhodou sa dostanete do podobných problémov ako ja v roku 2022, tak vám lieky samozrejme nepomôžu žiadne v tej chvíli. Ale o tom je tá lotéria v cestovaní. Ja som ju vlastne vtedy vyhral len tým, že všetko zlé sa mi stalo v civilizácii. No ale nechajme túto tému už radšej na pokoji.

Ak som už niekoho unudil a znechutil, týmto začiatkom, ktorý je možno nezáživný a dlhý tak pripomínam, že ja akosi v krátkosti písať neviem. A tieto omáčky ktoré sú na začiatku čítania, majú pre niekoho svoje čaro a inšpiráciu. Ako aj popis niektorých častí príprav a rôznych zoznamov.

Nie každý je profesionál a vie všetko od začiatku. Ja sám sa nechám rád poučiť a odpozerám niečo nové u niekoho. Takže ako mi už zopárkrát vytkol môj kamarát že „ty sa tam príliš často ospravedlňuješ“, tak aj teraz ak je niekto už teraz unavený z čítania, prosím prepáčte.

Patrilo by sa už aj vyraziť, lebo čítať neviem koľko strán a stále byť doma asi nie je moc veselé. S presným termínom odjazdu sme trocha maturovali, lebo sa dátum posúval hore dole kvôli určitým veciam. No nakoniec z programu vypadla podstatná časť a to návšteva koncertu legendárnej skupiny KINO ktorý sa mal uskutočniť začiatkom mesiaca jún v hlavnom meste Lotyšska v meste Riga. Koncert sa nakoniec posunul a my sme na určito dohodli deň „D“.

Sobota 17.6.2023 bola po niekoľkých úpravách dátumu dobrým kompromisom pre obe zúčastnené strany zájazdu.

Nervozita posledných dní bola veľká, kto niekedy plánoval veľkú cestu pozná dobre tie pocity a prebdené noci. Spánok neprichádza a keď už sa podarí, tak je to len taký akýsi povrchný a napätý spánok z ktorého ma strháva pocit, že už sedím na motorke, už idem. Poslednú noc pred odchodom prakticky nespím vôbec.

Pokus s poradovým číslom „3“ s názvom Magadan o pár hodín začína. Po tom všetkom, čo som prežil počas prvých dvoch pokusoch sa ani niet čomu diviť, že nervozita u mňa je príliš veľká a obavy opodstatnené. Kocky ale už boli hodené a o pár hodín začíname. Držte palce priatelia.

1. časť

1.deň, sobota 17.6.2023

Pobedim – Bytča – Varšava/PL – Wyszków/PL

Ráno už riešim len detaily, ktoré sa netýkajú motorky. Snažím sa zamestnať myseľ niečím užitočným a tak čistím akvárium pred odchodom. Dohoda znela, v prvý deň nejdeme od rána stresovať, ale v pokoji vyrazíme. Preto sme dali čas stretnutia o 11.00 na benzínke v meste Bytča, ktoré máme obaja po ceste. Ráno okolo 8.00 ma prichádza kamarát Pavel (Jets) vykopnúť z domu a prvých 40km absolvujem s ním. Ide so mnou do Trenčína a potom to otáča domov na Moravu. Ďakujem kámo!

Presne o 11.00 stojím na dohodnutom mieste, kde okrem kamaráta Róberta (erbe) niet žiadnej inej motorky. Samozrejme, že môj parťák spod Nízkych Tatier mešká. Hneď po jeho príchode sa mu dostáva trocha „milých“ slov, to aby si zvykol na moju osobu.

Robo je jeden z tých kto bol v Magadane, a už som ho predtým spomínal, že v roku 2019 som musel odmietnuť jeho ponuku na spoločnú cestu tým smerom. Dnes po štyroch rokoch oprašujeme staré spomienky a chvíľu preberáme už stokrát prebraté veci ohľadom tejto destinácie.

Dlho sa nezdržujeme a po polhodinke debaty definitívne štartujeme. Dlho očakávaný moment je tu, sme na ceste! Mierime na horský prechod Makov a prejdeme kúsok Českej republiky cez Ostravu k hraniciam do Poľska. Meníme nejaké euro za poľské zloté a neskôr dávame ľahší obed. Poľské cesty sú výborné a kilometre do večera ubiehajú v pohode. Dnes je len tranzitný deň, preto niet o čom písať príliš. Poľsko v sebe nezaprie poľnohospodára.

Nevidno jediný neobrobený kúsok zeme. Všade na poliach je všetko upravené, pokosené, vysadené. Rovina na ktorú väčšina motorkárov nadáva, že je nudná je pre mňa v pohode. Stále je čo obdivovať. Podvečer riešime jediné tankovanie v Poľsku a po pár desiatkach kilometrov odbočujeme niekam na lúku, kde staviame stany. V tej chvíli prilieta asi tak milión komárov na meter štvorcový a predstava kľudného večera, sa mení na posedenie vo vlastnom stane. Dopadá na mňa únava z predchádzajúcich dní a rýchlo zaspávam.

Dnes najazdené 625 kilometrov.

2. deň, nedeľa 18.6.2023

Wyszków/PL – Vilnius/LT – Daugaupils/LV – Burački/RUS

Celkom v pohode sa budím už o 6.00 a balím. Raňajky na tomto mieste neriešime, nálety komárov pokračujú aj ráno a k tomu sa pridáva aj dážď. Takmer celý deň nás sprevádza cestou cez Poľsko aj Litvu, kam dorazíme okolo obeda. Zmena je viditeľná. Je to už iná krajina oproti Poľsku. Upravené polia zmizli, prechádzame cez rozsiahle ladom skladom ležiace lúky, polia, lesy.

Okrem tejto zmeny sa deje aj prvá zmena na hodinkách, je tu o hodinu viac. So zastávkou na tankovanie sa lúčime po asi troch hodinách s Litvou a do Lotyšska vchádzame v prerušovanom daždi.

Richard chce trocha zlepšiť našu finančnú situáciu si kupuje stierací los v Lotyšsku. Samozrejme že situácia zostáva nemenná.

Lotyšsko je na tom podobne ako susedná Litva, rovina, a množstvo borovíc. Pre spestrenie dňa vyberám cestu nie hlavným ťahom, ale bočnými cestami ktoré vedú popri hranici s Bieloruskom. Odmenou nám sú krásne rozmočené blatisté a šotolinové cesty, kde sa po chvíli všetko čisté mení na nás a motorkách na zmes oranžovo-hnedej farby.

Na jednom mieste Richard takmer hodí „držku“, lebo miestne cesty s ním krásne zamávajú. Táto kultúrna vložka trvala asi dve hodiny, a bola to akási malá príprava na to čo nás čaká tam ďalej. No ale aby sme sa dostali, tam ďalej najskôr musíme prejsť to čo je tu blízko nás. To miesto sa volá hraničný prechod Terehova (Lotyšsko) – Burački (Rusko).

Na hraničný prechod prichádzame cez les. Presne tadiaľ viedla jedna z ciest ktorú som vybral pre dnešok. Z lesa vychádzame priamo do stojacej kolóny. To, že kolóna kamiónov má niekoľko kilometrov ma neprekvapuje. Pohľad hodím aj na kolónu osobných áut a mikrobusov. Dĺžka by sa dala prepočítať koeficientom 1km/1deň čakania.

Ako sa neskôr dozvedám od pravdy som nebol ďaleko. S motorkami prechádzame drzo, ale slušne a pomaly dopredu. Zastavujem pri závore a pešo sa idem spýtať ako sa veci majú.

Kolónu tvoria z 90% občania Ukrajiny a zvyšných 10% z Moldavska. Rovnaká je aj skladba vozidiel. Takmer všetky majú evidenčné čísla Ukrajiny. Kapacitne to tento hraničný prechod vôbec nezvláda. Je to totiž najbližší možný prechod pri pohľade do mapy smerom z juhu na sever.

Prichádzam k okienku na strane Lotyšska, kde sedí milá slečna, ktorá v pohode a neuveriteľne ochotne odpovedá na všetky moje otázky. Telefonuje niekam a overuje možnosť prechodu s motorkami. Dostávam priaznivú odpoveď, že nás pustia vpred k odbaveniu, no jedine za podmienky, že motocykle budeme tlačiť daných asi 200 metrov.

Táto podmienka je pochopiteľná a s radosťou tú vzdialenosť prejdeme pešo vedľa našich strojov. Pracovníci na strane Lotyšska nás berú takmer okamžite, bežné formality, pas, technický preukaz a po dlhej dobe aj vodičský preukaz chceli vidieť. Dokonca všetko študovali pod lupou. Uznanlivo ukazujem palec hore za ich prácu a posúvam sa k colnej správe.

Po pár minútach opúšťame EU. Ďalej je situácia rovnaká, na pešo môžeme dopredu, no pustia nás po jednom. Prechádzam prvý a Richarda nechám zožrať komárom, ktorých tu je s blížiacou sa nocou mraky. Prichádzam k okienku polície a po minúte odchádzam ďalej. Bez jedinej otázky som vybavený a posúvam sa k colnej kontrole. Tu je to o poznanie horšie a všetko z jediného dôvodu.

Tento hraničný prechod má nariadenie, aby každé jedno vozidlo, ktoré vstupuje na územie Ruskej federácie prešlo cez skener. Takže všetky kamióny, osobné vozidla a aj môj motocykel musia prejsť cez halu, v ktorej sa presvieti pod röntgenom dopravný prostriedok. Skladám kufre na lavičku a odchádzam k budove kde je skener.

Tento zdĺhavý proces a množstvo vozidiel zaberie asi dve hodiny čakania. Všetci sa divia, že aj motocykel musí absolvovať túto tortúru, no nič s tým neurobím. Počas čakania, prichádza Richard a spoločne pozorujeme život na hranici. Nebyť zdržania na skener, kde brali vozidlá tak ako prišli do poradia, by bol prechod hranice otázkou hodiny.

Neskoro v noci je proces ukončený. Hneď za hranicou viem, že je celkom slušný hotel. Nič neriešime a berieme voľnú izbu.Je asi 03.00 keď ideme spať. Trocha nečakane, sme už na druhý deň v Rusku. Pôvodný plán bol neponáhľať a prejsť v tretí deň ráno, no takto sme ušetrili približne pol dňa, čo je príjemné zistenie.

No základ všetkého je ten, že sme prešli „relatívne“ rýchlo hranicu a pred nami sa otvára takmer nekonečná cesta na východ. No o tom si prečítame ďalej. Dobrú noc.

Dnes najazdené 760 kilometrov.

3. deň, pondelok 19.6.2023

Burački – Novosokolniki – Ržev – Syčevo

Ráno je tu pomerne skoro, keďže sme ľahli spať v čase keď začínalo svitať. Preto sa váľame dlhšie s pocitom ušetreného času včera. Hotel je za približne 30,-€ a izba má všetok štandard. Raňajky riešime dole na prízemí v jedálni, objednávame si tradične ovsenú kašu, čaj, kávu a lepšiu oblohu.

Myslím tým oblohu v pomere temných mračien. Dostáva sa nám všetkého, len s počasím zatiaľ bojujeme. Prehánky strieda slnko, ale okolo obeda sa tak vyčasí, že je krásne teplo. Navrhujem preto opláchnuť motorky na miestnej umyvárke, pretože včerajšia enduro vložka premenila motorky na nepoznanie hneď v druhý deň cesty. Po pár minútach odchádzame čistejší s pocitom zbytočnej snahy udržať tento stav dlhšia ako deň.

V meste Novosokolniki, ktoré je prvé väčšie cestou si dávame dvojitú úlohu. Doplniť kredit na simkartách a vymeniť peniaze. Podaria sa obe veci vyriešiť behom chvíle.

Ďalej pokračujeme po absolútne rovnej a pustej ceste číslo M-9 smer Moskva. Dávame jeden naozaj hnusný obed niekde cestou a podvečer sa zastavujeme v obchode na nákup. Celkový nákup pozostáva z chleba, syru a rybičiek v konzerve. Táto kombinácia sa asi nikde nebude meniť a z môjho pohľadu sa jej nedá prejesť.

Okrem chleba v pevnom skupenstve, Richard ako jediný „pič“ v našej zostave berie aj niečo pre ozdravenie svojich pľúc a pečene. Tekutý chleba v množstve stúpajúcom každý deň. V prvý večer si dal v Poľsku jedno pivo ktoré mal ešte z domu, v druhý večer si dal dve pivá ktoré si kúpil cestou v Lotyšsku.

Dnes v tretí deň si berie tri pivá v Rusku. Týmto tempom ak bude pokračovať aj ďalej, tak nás čakajú určite zábavné večery o čom vôbec nepochybujem, keďže sa poznáme už dlhé roky. Ale ako som mu sľúbil, tak aj dodržujem našu dohodu. Dostal som príkazom „a nieže budeš do toho cestopisu písať nejaké somariny!“

Tak sa držím predpisu a z cestopisu vypúšťam množstvo viac či menej zábavných situácií, pretože „nepřítel naslouchá“...

Vrátim sa, ale do reality cestovania. Tá je v tejto chvíli veľmi príjemná, pretože stojíme na benzínke, kde sa na nás usmieva cena benzínu ktorá len občas mierne prekračuje hodnotu 50-centovej mince. Ceny sa tu v tejto oblasti hýbu okolo 43-46 rubľov za liter. My sme dnes dostali za jedno euro v banke 89 rubľov.

Preto s radosťou budem cestou tankovať benzín s oktánovým číslom 98, alebo 100. Už len z dobrého pocitu k mojej motorke. Cena najdrahšieho prémiového benzínu sa hýbe okolo 60 rubľov. No nekúp to!

Blížiaci sa večer riešime zakončiť skôr z jediného dôvodu. Prechádzame krajinou ktorá je veľmi pekná, rôzne dedinky, osady, lúky a lesy priam lákajú postaviť stan. Len obrovské plochy močiarov okolo nás nedovolia prejsť ani 20 metrov z cesty, aby som sa definitívne nerozlúčil s motorkou.

Ďalším dôvodom skončiť skôr je blížiaca sa Moskva. Prechádzať večer týmto obrovským mestom a potom niekde v tme za mestom hľadať miesto na stanovanie sa nám veru nechce. Odbočujeme niekam z cesty a po pár kilometroch nachádzame pekné miesto ďaleko od cesty, v tichu medzi stromami na lúke, ktorá sa zjavne používa ako pasienok.

Rozkladáme stany a Richard okrem kvality miestneho piva testuje aj repelent proti komárom, ktorých je tu viac ako dosť. Pred bankou v meste ho vymenil za dve nálepky z našej cesty. Jednoducho sa na kus reči pristavil miestny chlapík a podaroval mu tento celkom účinný prostriedok. Na oplátku dostal nálepky.

Noc v stane je pokojná, len si pomaly musím zvykať na svetlo. Celú noc je len mierne prítmie a nad ránom celkom dobrá zima. Deň jazdy sa niesol v znamení pohody a užívame si cestu ako sa patrí.

Dnes najazdené 519 kilometrov.

4. deň, utorok 20.6.2023

Syčevo – Moskva – Elektorstaľ – Vladimir

Ráno nás budí zvonkohra. Neklamný znak správnosti odhadu miesta kde sa nachádzame. Vykuknem zo stanu a kam oko dovidí samá ovca a koza. Dvojica pastierov zďaleka obchádza naše stany, zjavne nechcú rušiť, keďže nikoho nevidia.

Zakývam im a prídu bližšie. Je mi jasné, že moja ruština bude oveľa lepšia ako ich. Chlapi pochádzajú z Azerbajdžanu a tu pracujú. Ponúknutú cigaretu príjmú, posedia chvíľu, pohovoria a potom pokračujú za svojou štvornohou prácou niekam ďalej. My varíme „lapšu“ čo je klasická čínska polievka zo sáčku zaliata vodou. Je teplo a ráno si užívame slnečné lúče, ktoré hrejú trocha stuhnuté a nocou ochladnuté svaly a kosti.

Dnes je naša úloha jasná už dávno vopred. Dnes moc nepojazdíme, lebo máme neodkladnú návštevu. Balíme a vydávame sa k hlavnému mestu Moskva. Môj prvotný plán bol sa zase po rokoch prejsť centrom mesta. Nechať sa na jednom konci zhltnúť a na druhom nechať vypľuť po dvoch hodinách.

Nakoniec od tejto atrakcie upúšťam, keďže zastávka v Moskve nie je v plánoch. Odbočujem preto na obchvat mesta cestou A-107 / A-113. Trocha sa situácia zamotáva, pretože som podcenil, alebo precenil veľkosť nádrže a spotrebu u Richardovej motorky. Síce mi už dávnejšie hlásil, že mu začne svietiť rezerva, no akosi som pozabudol.

Rozhodnutie natankovať až na tomto novovybudovanom 150 kilometrovom úseku ktorý sa dá považovať, za akýsi severný obchvat Moskvy sa mi vypomstí tým, že tu niet jedinej benzínky dlhé desiatky kilometrov. Situáciu riešime oslovením cestárov, ktorý na parkovisku kosia trávu. Nalievajú do nádrže pár litrov benzínu a dostávajú zato niečo večer na pivo.

Obchvat končí pri meste Elektrostaľ, kde začína obludná kolóna vozidiel. Obchádzame to asi hodinu po krajnici, chodníkoch, často aj v protismere. Dôvodom je oprava cesty a kolóna dosahuje desiatky kilometrov kamiónov a áut. Nám to trvalo asi hodinu zápasu, no normálnym spôsobom to bolo aj na pol dňa čakania. Jedno obrovské parkovisko na ceste. Pokračujeme úspešne ďalej, no mňa začína chytať akýsi zlý pocit. Pripomienka niečoho. Pred nami je mesto Vladimir.

Kto čítal môj minuloročný cestopis, tak si možno spomenie, že toto mesto a určité miesto bolo definitívnym koncom mojej cesty v tom roku. Blížime sa na miesto činu a spoznávam určité body, kde som minulý rok prechádzal a nakoniec bojoval, dnes už to môžem tak nazvať "o prežitie bez trvalých následkov".

S rôznymi myšlienkami v hlave sa v akejsi hmle dostávam k miestu určenia. Tu sa po roku stretávam s Andrejom, ktorý mi vtedy veľmi pomohol vo všetkom možnom. Keď sa dozvedel, že plánujem znovu cestu, nemohol som ho obísť a návšteva u neho bola viac ako povinnosťou.

Spoločne si dáme výjazd k bráne nemocnice, kde sa zhodou okolností stretávam s členom SBS ktorý mal na vrátnici v ten deň, ako som sa sem doplazil. Spoznáva ma a tak chvíľu preberáme situáciu spred roka.

Andrej sa ma pýta, „chceš sa ísť ukázať na oddelenie a pozdraviť personál?“. Chvíľu váham, no potom to odmietam. Nechávam to radšej len ako temnú spomienku, aj keď som sa lekárovi ktorý ma dal dokopy pripomenul ešte minulôý rok, poslaním knihy s venovaním.

Presúvame sa k Andrejovi domov. Tu nás čaká privítanie v podobe prípravy šašlika, kvasu, piva a nekonečného rozhovoru o motorkách a cestovaní. Dlho do noci sedíme a nakoniec sa dostávame do spacákov, kde v tej sekunde zaspávam. Spím ale zle, emócie v podobe snov z minulého leta mi nedávajú pokojný spánok.

Dnes najazdené 328 kilometrov.

5. deň, streda 21.6.2023

Vladimir – Čeboksary – Kazaň – Novij Aryš

Ráno s Andrejom dávame ešte krátku jazdu mestom a okolím. Kultúrna vložka je v podobe jednej ležiacej motorky v tráve, pri výjazde na vyhliadku nad mestom.

Lúčime sa s poznámkou, že na spiatočnej ceste sa musíme zase zastaviť. Mierime na Nižnij Novgorod cestou M-7. Chladné počasie ma núti si obliecť nepremok. Neprší, ale chlad je citeľný, tak radšej udržať teplo akýmkoľvek spôsobom.

Nasledujúce dni sa budú niesť v znamení presunu, takže nebude o čom príliš písať. Dlhšie popisy si necháme na neskoršie dni, keď to bude skutočne výživné a zaujímavé.

Obchádzame Nižnij Novgorod a víta nás Čuvašská republika s jej hlavným mestom Čeboksary. Obyvateľstvo nám trocha stmavlo a jazyk ktorým hovoria je mimo môjho chápania. Neklamný znak meniaceho sa regiónu. Majestátna rieka Volga a obrovský most cez tento veľtok nám otvárajú bránu do nádherného mesta Kazaň. Volíme cestu cez mesto a veru sme neurobili zlý krok.

Toto 1,3 milióna veľké mesto je administratívnym centrom republiky Tatarstan. To, že táto oblasť doslova leží na čiernom zlate, je vidno na každom kroku. Mesto je neskutočne krásne a to ideme len prejazdom. Sem sa určite niekedy musím prísť pozrieť na dlhšie. Ropa vládne svetu a všadeprítomné ťažobné polia tomu nasvedčujú na každom kroku.

Celý deň sa nás drží chlad, no bez dažďa. Teplota nestúpa nad 13 stupňov a k večeru ktorý nás zastihne niekde v pustatine za mestom Kazaň dumáme čo ďalej. Veľké parkovisko plné kamiónov, je vždy znakom dobrej kuchyne a služieb.

Ponúknutá možnosť nocovania za cenu 1000,-rubľov / 2 osoby (asi 11€) o všetkom rozhoduje. Slušné jednoduché ubytovanie, výborná tatárska kuchyňa s jedlami, ktorých názov som sa ani nesnažil prečítať, keďže boli v miestnom jazyku, nám zaručuje nečakaný večerný komfort.

Tranzitný deň priniesol do zápisníka hodnotu 720 kilometrov a posun v čase o ďalšiu hodinu.

6. deň, štvrtok 22.6.2023

Novij Aryš – Nižnekamsk – Iževsk – Kriukovo

Vstávame a raňajky si dávame hneď dvakrát. Jednoducho ich kuchyňa stojí zato. Zase obliekame teplé oblečenie a dnes máme v pláne kultúrnu vložku, ku ktorej som sa doposiaľ v mojej cestovateľskej kariére nedostal.

Udmurtská republika s jej hlavným mestom Iževsk leží na rieke Iž, na západnom Urale. K jej bránam sa dostávame po odbočením z federálnej cesty M-7 na cestu s označením P320. Doprava značne zredla, cesta dostáva iný ráz.

Striedajú sa nížiny s kopcami, husté lesy lemujú okraje cesty. Neklamný znak blížiaceho sa viac ako dvetisíc kilometrov dlhého pásu pohoria menom Ural. Ide sa zrazu úplne inak, ľahšie a uvoľnenejšie. Tisíce kamiónov zmizli a zostala len regionálna doprava a pokoj na cestách.

Kto správne tipoval, tak naše kroky vedú do mesta Iževsk, kde sa nachádza závod pod menom Ižmaš. Tento závod dnes už bývalej výroby legendárnych motocyklov značky Iž. Kto by si nepamätal názvy modelov ako Jupiter, alebo Planeta. Väčšinou sa jednalo o kubatúry okolo 350 kubických centimetrov.

Boli známe svojou odolnosťou voči nešetrnému zaobchádzaniu, ako aj svojou tvrdohlavosťou pri poruchách. V našich končinách to je podobné s modelmi Jawa 350. Ruky po lakte od oleja, no ten pocit, keď ťa vo víre modrého dymu bolo cítiť, ešte pár minút po odchode si pamätá nejeden z nás.

Motocykle "Iž" sa vyrábali v rokoch 1933 do roku 2008. Najväčší rozmach firmy bol po roku 1945, po získaní plánov výroby od nemeckej spoločnosti DKW, ktorá bola v 30-tych rokoch minulého storočia najväčším výrobcom motocyklov na svete.

Výroba motocyklov bola ukončená v roku 2008. Posledný nový model motocykla zišiel z výrobnej linky v roku 2001 pod názvom Junker.

V roku 1947 Michail Timofejevič Kalašnikov úspešne prešiel testovaním svojho nového modelu útočnej pušky pod celosvetovo notoricky známym označením AK-47 (Avtomat Kalašnikova obrazca 1947). Počet vyrobených kusov tejto zbrane dnes dosahuje 100 miliónov v celosvetovom meradle.

Ulica Borodina 19, Iževsk, tu sa nachádza múzeum pomenované na počesť M.F. Kalašnikova. Klasické múzeum so všetkým čo k tomu patrí. Od histórie po súčasnosť. Zo života mesta, závodu, zo života p. Kalašnikova.

Návštevu tohto miesta beriem ako splnenú a opúšťame toto viac ako pol miliónové mesto Iževsk, smerom k mestu Čajkovskij. Tu tankujeme a je mi divné, keď mi hovoria „pekný večer želáme“. Zisťujem, že čas sa nám zase raz posunul a je tu už o tri hodiny viac.

Rieka Kama ktorej brehy kopírujeme láka na nocľah. Na jej toku je vytvorená vodná nádrž Votkinsk, a tu končíme dnešný deň. Nákup v miestnom obchode je už tradičný, chlieb v tuhom aj kvapalnom skupenstve, syr, rybičky v oleji.

Na brehoch pozbieram drevo na oheň a relaxujeme bez komárov. Dnes bol jeden z tých dní, keď vypneš mozog a necháš sa unášať na vlne cestovania bez starostí. Kiež by bol každý deň podobný tomu dnešnému ktorý končí.

Priniesol nám skromnejších, no zato veľmi príjemných 505 kilometrov.

7.deň, piatok 23.6.2023

Kriukovo – Jekaterinburg – Ťjumeň – Zavodoukovsk

Ráno začína byť pomaly cítiť časový posun. Telo chce spať no slnko je už vysoko. Dnes je v pláne prejsť cez Ural. Pomyselná hranica medzi Európou a Áziou je niekde v Jekaterinburgu. Cesta je dobrá, až na množstvo opravovaných úsekov. Tu sa vždy predbehneme dopredu a ideme po prázdnej ceste. Ural sám, o sebe nie je príliš vysoké pohorie. Krajina sa vlní, ale žiadne príliš prudké stúpania, ani zákruty jednu za druhou tu nenájdete.

Zeleň kam oko dovidí, lesy, lesy, lesy. Ide sa naozaj veľmi príjemne, len tá teplota by mohla byť vyššia. Slnko ešte nedokáže prehriať chladný vzduch tohto pohoria, kde to v dnešný deň vyzerá ako u nás niekedy začiatkom mája. Predsa len dlhé zimy sa prejavujú na oneskorenom príchode kratšieho leta, ako je bežne zvykom. Malebné dedinky s drevenicami roztrúsené po okolí lákajú oči kochať sa obrazmi, ktoré nám krajina ponúka.

No sledovať treba hlavne cestu, ktorá je síce dosť pustá, no prekvapenie dokáže prísť kedykoľvek. Jedno také prichádza nečakane spomedzi stromov. A skáče pod kolesá priamo pod Richardovu motorku.

Chudák zajac bol počas celej cesty snáď jediným zvieraťom okrem psov ktoré sme videli. Odkladám ho na kraj lesa a zapájam ho do potravinového reťazca prírody pohoria Ural. Verím, že jeho smrť pod kolesami motorky prinesie úžitok a nakŕmi inú časť fauny tejto hranice medzi dvoma kontinentmi.

Mesto Jekaterinburg okrajovo navštevujem po prvýkrát dnes. Na rieke Iseť ležiace mesto bolo známe až do roku 1991 ako Sverdlovsk. Toto mesto s počtom obyvateľov 1,5 milióna je štvrté najväčšie v Rusku. Je zaujímavé, že mesto síce premenovali, no celú oblasť nie. Jekaterinburg je centrom administrácie Sverdlovskej oblasti ako aj Uralského federálneho okruhu. Po meste Kazaň, je toto mesto na mojom zozname miest, ktoré v blízkej budúcnosti chcem navštíviť bližšie a nie len kvôli povinnej fotke z hranice kontinentov.

Pokračujeme v hltaní kilometrov. Dni sa začínajú podobať jeden na druhý. Spomenúť si na niečo čo sa udialo pár dni dozadu, je čoraz ťažšie. Preto zapisujem a fotím rôzne detaily, aby som si teraz pri písaní dokázal vôbec na niečo spomenúť.

Pred nami otvára svoje brány ďalšie teraz už sibírske mesto. Ťumeň je najstaršie mesto na Sibíri. Mesto ako inak bohaté na náleziská ropy a zemného plynu. Vidno to na architektúre mesta a neskutočnému množstvu nových výškových budov. Obytné bloky s 25 poschodiami sa tiahnu po oboch stranách cesty ktorou prechádzame. Krásne nové štvrte ktoré sa tu stavajú. Priam neveriacky pozeráme na toto obrovské mesto.

Blíži sa ale zase večer, a my sa motáme po bočných cestách regiónu. Zrazu bol problém nájsť benzínku a pre istotu sa vrátime asi 15 kilometrov nazad, lebo pred nami nie je nič najbližších viac ako sto kilometrov. Na lúke za dedinou nachádzame miesto pre kempovanie.

Klasika vo forme rýchlej prípravy niečoho pod zub, preložená každým dňom sa zvyšujúcou DDD (Doporučená Denná Dávka) piva u Richarda. Každý deň si kupuje o jedno pivo viac, a naivne klame okolie, že to má aj na „zajtra“. Jeho ruksak na chrbte je plný plechoviek piva a potom sa sťažuje, že je akýsi unavený a bolí ho chrbát. Dnes si vezie zásobu šesť pív a snáď mu to na dnešok bude stačiť. Na zdravie!

Večer s minimom komárov, narušuje sms správa. Píše mi Denis z Moskvy s ktorým máme rozbehnutý logistický a veľmi dôležitý krok. Objednali sme u neho dve sady pneumatík, vhodných na náročné podmienky lokality do ktorej mierime. Píše mi nie príliš veselú správu o tom, že naša zásielka bude v meste Jakutsk 10.-17.7.2023.

Pri pohľade do kalendára je mi jasné, že je to príliš neskoro a my tam budeme oveľa dní skôr. Sám Denis nečakal, že náš presun bude taký rýchly. Riešime preto inú variantu prepravy pneumatík, no zatiaľ s nejasným riešením. Celkom ma to rozladilo a idem spať. Zajtra si zavoláme a budeme hľadať možnosť ako dostať našu zásielku do miesta určenia rýchlejšie.

Dnes sa ani necítim príliš unavený, deň bol veľmi pokojný a pohodový. Zapisujem si celkom optimistické číslo do zápisníka, dnešok priniesol 809 kilometrov cez dva kontinenty.

8. deň, sobota 24.6.2023

Zavodoukovsk – Išim – Ťjukalinsk – Omsk

Ráno zisťujem, že čas sa zase menil, je tu už +4 hod. Balíme a je nečakane teplo. Robíme menší servis, mažem a doťahujem reťaz, Richard dolieva olej a kontrolujeme tlak v pneumatikách.

Volá mi zase Denis. Situácia s našimi pneumatikami je komplikovaná. Najbližšia možnosť je si ich vyzdvihnúť v Novosibirsku a to priamo z kamióna ktorý ich vezie. Chceli sme zmeniť spôsob dopravy a poslať ich z Novosibirska ďalej letecky, no vraj to nejde. Tak to vyzerá, že si ich vyzdvihneme a povezieme ďalej sami. No na to máme ešte dva dni čas. Dnes je pred nami mesto Omsk. Okrem tankovania a dažďa sa neudialo nič. Čisto tranzitný deň, keď sme robili len povinné zastávky kvôli palivu a nejakej polievke.

V podvečer obchádzame ďalšie viac ako miliónové mesto. Omsk ležiaci na sútoku riek Irtiš a Om, je mestom v ktorom sa nachádza najväčší závod na spracovanie ropy v krajine. Svojho času tu prežil určitú kapitolu života aj český spisovateľ Jaroslav Hašek.

Počas dňa som ešte doriešil zamotanú situáciu s pneumatikami. Nakoniec sa podarilo vybaviť, aby naše zásielky v Novosibirsku vyložili z kamióna a poslali letecky do Jakutska. Takže tam budú ešte pred našim príchodom, čo je potešiteľné.

My dnešnú kapitolu cestovateľského dňa zakončujeme na obchvate tohto mesta, kde nám celkom vhod príde do cesty ubytovací komplex spojený s parkoviskom pre kamióny, veľkou jedálňou, práčovňou a servisom. Luxusné ubytovanie za naozaj skvelú cenu s bonusom vypratia oblečenia je skvelým záverom dňa.

Jediný problém bol ten, že majiteľom celého objektu boli nie celkom domáci občania. Tmavé tváre a neznáma reč, jasne odkázali môjmu parťákovi, že tu veru dnes s pivom kamarát nebude. Žiaden alkohol sa tu nepredával, ak si dobre pamätám.

Suchý zákon v praxi a dnešných 739 kilometrov k tomu zakončujú tieto riadky.

9. deň, nedeľa 25.6.2023

Omsk – Barabinsk – Novosibirsk – Kemerovo

Ráno vyrážame pomerne neskoro. Ubytovanie bolo krásne, čisté a tak sa nám z postele príliš skoro nechcelo. Ďalším dôvodom je fakt, že dnes nás čaká úsek, ktorý je asi najrovnejší a najnudnejší na celej ceste. Išiel som touto cestou už viackrát a viem aké utrpenie dnes stojí predo mnou.

Skrátim písanie a napíšem len, že celý deň sme držali plyn, len tankovali a mokli v daždi každú hodinu. Neskutočné roviny, kam len oko dovidí je....nič. Tu sa stratiť, tak ťa nenájdu ani za sto rokov. Žiaden záchytný bod, žiaden kopec, jednoducho step, nekonečná step. Cesta s označením P-254.

Novosibirsk obchádzame severom. Najväčšie mesto na Sibíri. 1,6 milióna obyvateľov žijúcich na brehu rieky Ob. Pred rokmi som sa v tomto meste trocha stratil. Omylom som zašiel do centra a potom som sa asi dve hodiny snažil vymotať. Dnes si dávam pozor a podvečer úspešne obchádzam toto tretie najväčšie mesto Ruska.

Pokračujeme ďalej, dnešok je len o hltaní kilometrov. Potom neskôr si zaslúžený oddych patrične vychutnáme. Prichádza večer, no bez väčšej tmy. Únava hovorí zastaviť, no oblasť je zastavaná a nevidíme žiaden vhodný kus zeme na stanovanie. A ani žiadne iné ubytovanie. Nakoniec kdesi za ďalším mestom menom Kemerovo v ktorom mám kamaráta z minulosti vidíme nápis HOTEL.

Berieme niečo na veľmi biednej úrovni oproti včerajšku za rovnakú cenu. Mesto Kemerovo nás teda víta a zároveň sa s nami lúči, keďže sme na výpadovke z neho. Kultúrna vložka v podobe položenia mojej motorky pred hotelom, je len sprievodný znak toho, že na dnes stačilo.

Jednoducho som to položil pri otáčaní sa na mieste. Takže treba ísť spať. Motorky do dvora, mierna výmena názorov s iným motorkárom, ktorý tu je tiež ubytovaný. Nepáčilo sa mu, že sa na dvore pri motorkách rozprávame a vedľa nás šteká pes. Vraj ho to ruší pri spánku. Rázne, no slušne ho posielame si vybaviť svoj spánkový problém so psom a odchádzame si tiež pospať. Trocha nepochopiteľná situácia, keďže nás asi 20 minút predtým nadšene vítal a mával z okna. Asi iný oddiel.

V polospánku sa donútim vytiahnuť zápisník a zapísať dnešný účet v podobe rovinatých 933 kilometrov s jedným blízkym kontaktom so zemou.

10.deň, pondelok 26.6.2023

Kemerovo – Mariinsk – Ačinsk – Krasnojarsk

Ťažké vstávanie. Únava si pýta viac oddychu. Vyrážame o 9.00 a dnešný cieľ mesto Krasnojarsk, som si zvolil ako jedným z čiastkových cieľov na tejto ceste. Trocha kultúry a tak som sa rozhodol navštíviť toto mesto. Ďalším dôvodom bol nákup v miestnom motorkárskom obchode ktorý nám odporučili. Richard potrebuje olej do svojej motorky, ktorá ma trocha vyššiu spotrebu. Volám do predajne, olej majú presne taký ako treba.

Mestá Mariinsk a Ačinsk míňame prejazdom a s jediným dnešným tankovaním poobede parkujeme pred obchodom v meste Krasnojarsk. Ďalšie mesto nad milión obyvateľov. Rieka Jenisej pretekajúca mestom má dĺžku viac ako štyri tisíc kilometrov a zamŕza aj na sedem mesiacov v roku. Večer sa prejdeme po jej nábreží v meste. No večer sa nám priblížil zase o hodinu rýchlejšie, je už +5 hodín časový posun.

V obchode vybavíme všetko potrebné a nakoniec nám miestny motorkár poradí aj vhodné ubytovanie. Pod príznačným názvom „Garáž“ sa skrýva dvojposchodový komplex, ktorý ponúka ubytovanie na prízemí a veľké fitnes centrum na druhom poschodí.

Motorky parkujeme vo dvore a dostávame komfortnú, priam luxusnú izbu, za veľmi dobrú cenu, 2200 rubľov (asi 24€ s raňajkami /2osoby) nakoľko sme neďaleko centra mesta. Dlho sa tu nezdržíme a chystáme sa na prehliadku mesta.

Neviem nájsť Richarda, no nakoniec ho nachádzam na lavičke pred vchodom s pivom v jednej ruke, cigaretou v jednej strane úst a tečúcimi slinami vytekajúcimi z druhej strany. Vyzerá akoby ho prešiel vlak na miestnej stanici Transibírskej magistrály.

Víta ma so slovami „ja nikam odtiaľto nejdem, nikam rozumieš, tu zostávam!“

Dôvod je jasný. Strategické miesto na lavičke odkiaľ je výhľad na chodník, parkovisko a recepciu fitnes centra. Dvojnohý prichádzajúci a odchádzajúci materiál je naozaj nad naše sily. Jedna modelka strieda druhú. A druhú strieda ďalších desať. Pochvaľujeme si výber ubytovania, a do taxíka ktorý nás prišiel odviesť do centra mesta, musím môjho odborníka na ženskú krásu dostať takmer násilím.

Prehliadka mesta ako vždy začína a končí v centre. Námestie, Lenin, nábrežie rieky, park a stačilo. Nápis „Česká hospoda“ ukončuje naše putovanie mestom. Škoda len, že nápis bol od českej hospody vzdialený asi približne rovnako ako sme my vzdialení od Česka. Kuchyňa nestála za veľa a pivo vraj tiež žiadna sláva.

Určite to nebolo kvalitné a pravé pivo z Česka, ale len miestna kópia. Trocha klamlivá a hlavne zlá reklama. Nakoniec zmeníme ešte podnik za iný, no túžba vrátiť sa na lavičku pred fitnes centrum je silnejšia, ako túžba predĺženej večernej prechádzky mestom.

Našťastie je už takto večer záverečná a miestne krásky docvičili a odišli. Ideme teda tiež odísť snívať o niečom zmysluplnom. Dnes bol deň, ktorý sa dá nazvať polo-oddychovým. Predsa len 10 dní v kuse od rána do večera, už dá zabrať. A to sa naša cesta ešte ani poriadne nezačala.

Zápisník prináša sympatické číslo 508 kilometrov. Pre vyjasnenie akýchkoľvek pochybností – nie nefotili sme nikoho a nič pred fitnes centrom....nie neklamem veľmi...(alebo ver mi?)

Pre záujemcov: ulica 8. marta 24B, Krasnojarsk

11. deň, utorok 27.6.2023

Krasnojarsk – Kansk – Nižneudinsk – Kujtun

Ráno samozrejme nikto nemá záujem o skorý odchod. V jedálni raňajky rozváža robot...teda akási vec na kolesách ti privezie tácku s jedlom a pritom ti niečo hovorí. Celkom sa na tom zabávame. Vyrazíme z tohto miesta, kde sme neboli určite naposledy. Dáme si menšiu okružnú jazdu mestom na výpadovku smer východ.

Príroda sa rázne zmenila, po nekonečných rovinách nieto pamiatky. Husté lesy a kopce sú znakom, že sa blížime do Irkutskej oblasti. Tu si zase raz posúvame hodinky na +6 hodín. Počasie nám praje, je teplo, sucho, slnečno. Táto oblasť je tak pustá, že najbližšia benzínka je pred nami vzdialená asi 200 kilometrov. Tu tankujú snáď všetci.

Dávame si tu aj výborný obed a berieme tento tranzitný deň ako jeden z povinných ukončených. Nič zvláštne sa nestalo. Spestrenie dňa priniesli len medvede, ktoré postávali vedľa cesty. Možno je to dobre, možno nie, no jednalo sa len o vypreparované zvieratá, alebo len ich kože, ktoré tu voľne predávajú. Znak toho, že miestne lesy tu už v dostatočnom množstve obýva tento pán lesa.

Keďže si stále nevieme zvyknúť na časový posun, a ráno vyrážame vždy pomerne neskoro, tak večer riešime kde spať. V tejto oblasti je v noci celkom regulárna tma a rozuzlenie nachádzame v nejakom mestečku po ceste, kde nájdeme ubytovanie. Dlho nerozmýšľame, berieme posteľ, namiesto stanu.

Sprcha, večera v miestnej „kafe“ (označenie na reštauráciu, jedáleň, bistro atď.) a samozrejme podľa dennej normy zopár plechoviek piva u kolegu. Ja pivo nahrádzam kvasom. Nápoj pre niekoho celkom nechutný, v našich krajoch nepoznaný, no ja ho pijem na litre.

Naše motorky na litre pijú lacný benzín a dnes ho vypili na trase dlhej 744 kilometrov.

12. deň, streda 28.6.2023

Kujtun – Irkutsk – Listvjanka – Kedrovaja

Dnes je cieľ jasný od prvého dňa cesty. Jeden z čiastkových cieľov je na dosah. Jazero Bajkal, o ktorom písať asi nemá moc význam. Pozná ho snáď každý. Mierime k nemu cez mesto Irkutsk, kde si len fotíme betónový monument s nápisom mesta.

Cez horský masív prechádzame novou cestou ktorá sa kľukatí cez lesy až k otvorenej planine z ktorej vidno len jednou farbu. Modrá obloha a modrá voda. Jazero Bajkal máme ako na dlani. Nie je to naša prvá návšteva, tak nás to necháva pomerne chladnými, tak ako je chladná voda tohto najstaršieho a najhlbšieho jazera na svete.

Serpentínami schádzame dolu do mesta Listvianka na známy trh, kde je výhradnou komoditou ryba menom „omul“. Predáva sa tu v údenej forme, čerstvá, ešte horúca. Predavačky sa prekrikujú a ponúkajú svoj tovar. My kupujeme u tej ktorá mala vhodný pomer veku a veľkosti "očí". Popri brehoch pokračujeme k mestu s príznačným názvom Bajkalsk, tu niekde končí Irkutská oblasť a začína Burjatská republika, ktorej obyvateľstvo má už úplne ázijské črty.

Nákup v obchode na večer pozostáva dnes výnimočne z mäsa na šašlik, kvasu a primeranej dávky piva. Dnes je malá oslava príjazdu k tejto 20% zásobárni sladkej vody na svete.

Nachádzame skvelé mieste na kempovanie, jediný problém je, nájsť drevo na oheň. Za tie roky je tu vyzbierané snáď všetko. Niečo sa mi podarí pozbierať, Richard ako vždy na podobné činnosti nemá čas. Dnes to ale má odpustené, pretože si slávnostne obliekol svoje plavky vo farbách ostrova Hawai. Špeciálne pre túto príležitosť ich vezie cez pol sveta z domu. Urobí si v nich fotku po kolená vo vode a s čiapkou na hlave, pretože večer je naozaj chladno. Čistý prípad pre doktora Chocholouška.

Večerná pohoda pri ohni a čakanie na šašlik z grilu, ktorý sme našli na brehoch, nám spestruje nečakaný hosť spod hladiny. Neveríme vlastným očiam, no priamo pred nami sa na hladine prevaľuje dvojica zvierat, ktoré nikdy inde na svete nenájdete. Tuleň bajkalský (lat. Phoca sibirica) v miestnom jazyku nazývaný „nerpa“. Endemit (pôvodný druh) jediného sladkovodného tuleňa na svete sa predvádza priamo pred našimi očami. Zážitok aký sa nestane každému návštevníkovi tohto viac ako 1600 metrov hlbokého jazera.

Možno ich privábili pestré farby Richardových plaviek, možno vôňa pečeného mäsa, ktorá láka k jedlu. Koniec koncov je to jedno. Zážitok je už len nachádzať sa na tomto čarovnom mieste. Čokoľvek naviac je len bonusom večera.

Kto nezažil neuverí. Zažili sme, uverili sme, zjedli sme, vypili sme a zaspali sme. Šum vetra, šum vĺn rozbíjajúcich sa o brehy jazera, monotónny zvuk kolies nekonečných vlakov Transibírskej magistrály vedúcej kúsok nad našimi hlavami, sú tými najlepšími zvukmi pre hlboký a pokojný, no hlavne zaslúžený spánok. Dobrú noc Bajkal a ďakujeme!

Brehy okolo celého jazera Bajkal merajú 2100 kilometrov, nám dnes stačilo prejsť 556 kilometrov k jeho brehom.

13. deň, štvrtok 29.6.2023

Kedrovaja – Irkutsk – Tulun – vodná nádrž Bratsk

Bude to znieť zvláštne, no kvôli včerajšiemu večeru a dnešnému ránu na brehoch Bajkalu, dnes otáčame smer a namiesto cesty na východ volíme smer západ. Vysvetlenie príde neskôr.

Baliť stany pri hladine rovnej ako zrkadlo je dobrý pocit. Zvlášť ak sa s tebou nakrátko príde rozlúčiť zase miestna fauna v podobe tuleňa. Lúčime sa s jazerom na pár týždňov a cestou po ktorej sme včera prišli sa vraciame. Listvianka, Irkutsk, Usolie Sibirskoe.

Tu sa rozhodujeme spáchať trocha očistu našich strojov, včera dostali trocha zabrať v blate na brehoch jazera, dnes je krásne slnečno no za posledný týždeň sme všetko tak veľmi zašpinili, že už sa nato nedá pozerať.

Na miestnej umyvárke dávame do poriadku naše stroje a z vedľajšej budovy vychádza milá pani a podáva nám asi 2kg klobás, salámy a iných výrobkov z mäsa. So slovami „mám rada motorkárov a fandím vám“ sa milo usmeje a odchádza. Niektoré situácie po ceste sú skutočne nečakané a milé.

Najlepší šašlik na svete? Asi cestou za mestom Usolie Sibirskoe na bývalej benzínke. Chlap z Arménska tu má svoj malý podnik a priamo pred nami nám dá na výber z mäsa ktoré má v ponuke. Neskutočná žranica, len keby to nebolo tak ďaleko z domu. Chodil by som sen každý víkend. Naozaj čerstvé mäso, doplnené o koreniny o ktorých veľa neviem no chutili znamenite. Snažili sme sa rozlíšiť o aký druh mäsa sa jedná. Chuťovo to podľa mňa bolo niečo medzi líškou a psom. Richardovi sa to skôr zdalo niečo medzi opicou a ľudským mäsom. Dobrú chuť tomu, kto popri čítaní niečo konzumuje.

Po známej ceste zo včera sa vraciame až do mesta Tulun a tu odbočujeme mierne na sever cestou R419. Našim cieľom je menšie mesto na severe no k nemu prídeme až zajtra. Dnes riešim s mojim kamarátom Viačeslavom podrobnosti a prišla mi informácia ktorej hlavné slovo bolo „sobota“.

Keďže je dnes štvrtok, tak môžeme zvoľniť tempo a dnešok si už len užiť jazdou k mestu Bratsk, ktoré je pred nami. Pred mestom sa nachádza na rieke Angara rozsiahle vodné dielo Bratská vodná nádrž. Jej brehy nás zlákajú na nocľah. Kempuje tu veľa turistov. Na všetkých si pochutnávajú miestne miliardy komárov veľkosti našich troch. Posedieť pri vode dnes veru nehrozí. Krátka večera a zaliezť do stanu. Tu po krátkom boji s votrelcami už nezostáva nič iné len zaspať.

Dnes sme sa len prakticky vrátili na neďaleko miesta kde sme boli včera. Návšteva jazera Bajkal ale stála zato. Nič na tom nemení ani fakt, že sme si kvôli jednej noci na Bajkale urobili zachádzku 1100 kilometrov. Tá noc stála za každý jeden prejdený kilometer. Pochopí len ten, kto si takú noc pri tomto jazere niekedy užije.

Takže dnes si zapisujem návrat smerom na západ v počte 624 kilometrov.

14. deň, piatok 30.6.2023

vodná nádrž Bratsk – Bratsk – Semigorsk – Usť Kuť

Ráno nás víta zmenou počasia. Fúka silný vietor, je chladno, prší. Balíme mlčky a sadáme na motorky. Už o 6.00 sme na ceste. Počasie sa počas dňa trocha umúdruje a nádhernou cestou mierime rovno na sever. Príroda je zase iná, lesy sa striedajú s dolinami, zrazu sme na otvorenej pláni bez jediného stromu.

Kopírujeme rieku Angara naďalej a za mestom Bratsk stáčame viac na východ. Chvíľu oddýchneme pri rieke Ilim, no neskutočný bodrel na brehoch nás odradí od dlhšej prestávky. Dnes sa vôbec neponáhľame stačí prísť do cieľa cesty do večera. A prečo cieľ cesty? No pretože, ono je to naozaj cieľ. Ďalej s motorkami nejdeme.

Do cieľa nám zostalo asi 200 kilometrov a je ešte len obed. Dobré cesty, dobrý asfalt a minimálna premávka nás tešia až do chvíle, keď sa tesne pred nami, priam pred našimi očami stane ťažká nehoda. Žiaľ niekoľkým osobám už niet žiadnej pomoci. Tento moment nám uberá na nálade a oveľa opatrnejšie pokračujeme do mesta Usť Kuť.

Počasie sa zase mení a striedavo mokneme a schneme. Príjazd do mesta ako z katastrofického filmu. Všade neskutočne veľa blata, mesto je doslova zaliate v blate a špine. Mierime dolu mestom do prístavu. A tu by sa patrilo objasniť čitateľovi dôvod našej návštevy v tomto kraji.

Na začiatku sa ale musím vrátiť pár rokov dozadu. Ako to už býva zvykom, nápady sa rodia z rôznych hláv, pri rôznych príležitostiach. Tak tomu bolo aj v jeden večer pred rokmi, keď bol zase raz na pretrase náš Magadan. Ako som už opisoval v mojom predchádzajúcom cestopise, tak kedysi koncom roku 2011 som dostal prvú ponuku ísť do Magadanu.

Vtedy som to zo slušnosti odmietol, lebo som bol už v tom čase dohodnutý, práve s mojim dnešným parťákom stojacim tu vedľa mňa v blate mesta Usť Kuť, že pôjdeme do Mongolska. Prešlo niekoľko rokov a téma Magadan bola stále živá. Rok 2019 a ponúknutá druhá možnosť cesty do Magadanu mi z určitých osobných dôvodov nedovolila absolvovať túto cestu, no urobil som vtedy preto asi 50%.

Nakoniec z toho bolo veľké fiasko, kto čítal moje cestopisy možno si spomenie na moju cestu na ostrov Sachalin, a riešenie strategicky si nechať moju motorku na ďalekom východe a v roku 2020 podniknúť finálny útok na Magadan.

Všetci vieme čo prišlo vo svete v roku 2020 a ja som nakoniec strastiplne riešil prevoz mojej motorky domov v roku 2021 cez pol sveta vlakom. Popis tejto logistickej operácie som detailne opísal v jednom z mojich starších cestopisov.

Keď sa situácia s cestovaním upokojila, tak som v roku 2022 na nič nečakal a v prvom možnom momente vyrazil do Magadanu zase. Tento môj pokus sa skončil po jednom dni cestovania a stál ma veľa síl a bolesti. Skončil presne v mieste kde som sa bol pozrieť pred dvomi týždňami v nemocnici mesta Vladimir.

Dnes sa píše rok 2023 a ja stojím v cieli, ktorý nazveme ako "čiastkový". Sem to tohto mesta som sa dostal, na základe večerných rozhovorov a kreslenia prstom po mape.

Už si dnes nespomeniem, v ktorom roku to bolo, no raz počas fantazírovania o ďalšej ceste padla poznámka, „do Magadanu sa dá vraj dostať aj inou cestou ako po „federálke“ (cesta A-360 Lena a P-504 Kolyma), alebo po BAM-ke, (stará neudržiavaná cesta popri Bajkalsko – Amurskej Magistrále).

Slovo „vraj“ malo vtedy asi takú výpovednú hodnotu, ako stará používaná fráza „jedna pani povedala“. No v tej chvíli, keď zaznela do éteru táto veta mi bolo jasné, že sa tejto možnosti pozriem na zúbky bližšie, keď dozreje čas.

Keď v spomínanom roku 2019, moji kamaráti Robo a Boris absolvovali cestu do Magadanu, na ktorej som sa s nimi nemohol zúčastniť, pohrávali sa s myšlienkou prejsť cestou domov touto neznámou cestou. Nakoniec, ale nechali „právo prvej noci“ mne.

No dobre, keďže tu nie som sám, tak budem písať v množnom čísle. Nám. Keď som sa v zime dohodol s Richardom, že pôjdeme spolu, tak som mu jasne predložil môj plán a rázne som mu povedal, že je to moja cesta, môj výmysel a moja tvrdohlavosť, a ak chce nech len sucho konštatuje a podrobí sa mojim požiadavkám. Bolo na ňom vidieť, že sa mu celá vec od začiatku pozdávala, čo ma tešilo, lebo to bol hlavný znak úspechu.

V čase príprav som zisťoval informácie, no do dnešného dňa som sa nedopátral, o niekom z našich končín tým myslím Slovensko alebo Česko, kto by absolvoval niečo podobné týmto smerom. Tým myslím cestu po ktorej sa práve uberáme. Samozrejme, že v Magadane bolo už množstvo výprav s viac menej úspešným koncom.

Možno sa trocha s hrdosťou označím za priekopníka cesty na Kolymu smerom, ktorým sa podľa všetkého nikto od nás neuberal. Prosím ospravedlňte ma ak sa mýlim, a týmto som obral nechtiac o prvenstvo niekoho iného. Rád budem za každú informáciu o takom cestovateľovi.

Ale nazad do mesta Usť Kuť. Nazad do blata prístavu. Plný nadšenia vchádzam do budovy v ktorej po prvých otázkach dostávam uspokojivé odpovede. Tak ako mi povedal, môj kamarát Viačeslav, tak ideme v sobotu. Keďže sa jedná o prístav, každý si pomyslí, že z prístavu sa pláva. No ako mi bolo povedané pred rokmi cestou na ostrov Sachalin, „pláva hovno, my chodíme!“.

Áno naša cesta bude pokračovať loďou. Táto možnosť dá našej ceste nový obzor, nový náboj a nový pocit nepoznaného. Skúsime niečo o čom som do tejto chvíle neveril, že bude úspešné. No požiadavka bola jasná. Zajtra ráno v sobotu príďte o 7.00 sem. Všetko ostatné podstatné sa dozviete ráno.

Zapísali sme sa do knihy cestujúcich, čím sme si vytvorili rezerváciu, a natešení sa blatistými cestami vrátime do mesta Usť Kuť vyriešiť nocľah do zajtrajšieho rána.

Je tu otázka „a čo to vlastne kam idete?“. Ak áno tak odpovedám nasledovne. Rieka Lena. Je na 10.mieste na svete vo veľkosti riek. Pri dĺžke takmer 4300 kilometrov, a prietoku do 200 tisíc metrov kubických /sekundu sa vlieva do Severného ľadového oceána. Tieto čísla z nej robia veľtok po ktorom nám bude cťou sa plaviť práve z mesta Usť Kuť, pretože práve z tohto mesta začína byť rieka splavná až do svojej delty v oceáne.

Väčšiu časť roka je rieka zamrznutá, osem mesiacov ľadu sa počas tejto doby mení na dôležitú dopravnú tepnu a po ľade ktorý dosahuje hrúbku niekoľkých metrov sa prepravuje všetok potrebný tovar do miest, osád a rôznych iných neprístupných oblastí. Keďže miestne podložie má označenie permafrost (večne zamrznutá zem), tak nie je možné stavať v týchto miestach cesty, ktoré by vydržali. Zem v lete rozmrzne len na povrchu a pár metrov pod úrovňou zeme je len ľad. Cez leto sa povrch mení na bažiny a neprejazdné blatisté koľaje.

Akákoľvek doprava je preto odkázaná na cestu po vzduchu, alebo vode. No a cez zimu po ľade, alebo ceste zvanej „zimnik“. Je to oficiálna cesta, ktorú otvárajú v zimných mesiacoch na trasách tu na severe. Sú na nej normálne dopravné značenia, a je udržiavaná technikou. Podľa slov vodičov, bývajú zimniky často lepšie ako niektoré bežné cesty tu na severo – východe. O pravdivosti ich slov sa sami presvedčíme neskôr.

Z mesta Usť Kuť zostáva splavných okolo 3500 kilometrov po tejto majestátnej rieke. Nám bude stačiť len určitá časť tejto vodnej trasy. Viac si ale o tom prečítame neskôr. Teraz je pred nami blížiaci sa večer v meste. Ideme hľadať ubytovanie. Odporúčaný hotel v centre je beznádejne plný, ďalšie dve možnosti ktoré obiehame sú takisto plné. Mesto neponúka veľa možností sa ubytovať, až na štvrtý pokus sa nám podarí nájsť voľné miesto. Cena je ale primeraná dopytu. Na prespatie to ale bude stačiť. Tu som sa ale celkom dosť mýlil s tým prespatím.

Snažíme sa usušiť čo najviac svoje oblečenie. To, že je všetko neskutočne špinavé neriešime. No berieme možnosť dať si oprať prádlo za poplatok. Dávame sa ako tak do poriadku, a večer sa vydávame do mesta niečo zjesť a na „jedno“.

Taxík nás odvezie do centra tu sa prejdeme ulicami mesta, a neskôr blúdime po tých istých uličkách a márne hľadáme Richardovu stratenú zimnú čiapku. Čo je nepochopiteľné stratil ju za triezva. Nenachádzame jeho dlhoročnú cestovateľskú pokrývku šedivých vlasov a preto ideme zapiť žiaľ do nejakého miestneho podniku. Moje prvé slová boli „tu skapal pes“. Sme tu sami v celom bare, niečo zjeme, niečo vypijeme a ideme spať.

Medzi slovami „vypijeme“ a „spať“ prešlo osem alebo deväť hodín...

Musím zobrať späť slová o tom že tu „skapal pes“.

A znovu počujem už nedávno počutú vetu „ja nikam odtiaľto nejdem, nikam rozumieš, tu zostávam!“

Ako som na začiatku sľúbil, nebudem do cestopisu písať nejaké somariny, tak sa toho držím.

Podnik v ktorom sa nachádzame je vyhlásený ako najlepší v meste. No život tu začína až neskôr. Viac radšej nepíšem. Keď sa nadránom beznádejne zúfalo snažím ukončiť tento večierok zháňaním taxíka, miestni na mňa pozerajú akosi cez prsty. Je jasné, že môj prízvuk nikdy nebude čisto ruský, no zasmejem sa nad ich konštatovaním, ktoré počujem z ich rozhovoru, „amerikosi“.

Chlapci moji, ja mám do Ameriky myslím dlhšiu cestu, ako máte vy odtiaľto, pomyslím si v duchu.

Môj "americký" priateľ bez čiapky, ktorého sa márne snažím dostať z miesta činu, sa už stihol zoznámiť s každým v meste, od upratovačky po políciu. Na moje vysvetlenie, že o chvíľu máme byť v prístave mi odpovedá len otrepaným vtipom, „načo mi je perie, načo mi je perie?“...

Za svetla sme odišli, za svetla prichádzame. Recepčná v hoteli vôbec nie je prekvapená. Podáva kľúče a pripomenie, že o dve hodiny odchádzame. Snažím sa kolegovi vysvetliť, že dnešný výber ubytovania, nám veľmi prospel, a použiť hotel za 3500 rubľov, ako úschovňu batožiny bol skvelý nápad, keďže sme tu nespali.

Balím veci a odchádzam k motorke. Treba nám prejsť do prístavu asi tri kilometre. Ja som v pohode, len kolega miestna nočná celebrita, ak by fúkol do trubičky asi by sme sa smiechu nezdržali. No po hodine oddychu sa cíti skvele a bez problémov prejdeme do prístavu.

To už je ale nové ráno, nový deň a nová časť príbehu. Bolo by teda na čase zakončiť prvú časť našej cesty a pripraviť sa na druhú ktorá verte mi bude oveľa výživnejšia, ako táto ktorú ste práve dočítali. Pravé dobrodružstvo a neuveriteľné situácie sú ešte len pred nami. Naša párty sa stále len rozbieha. A že bude takmer nekonečná, to mi verte priatelia! Pri písaní týchto riadkov sa divím, že sme to dokázali zvládnuť vôbec bez psychickej ujmi na zdraví.

Posledný deň v tejto časti, ktorá sa nám prehupla už do nového rána nám pripísal na účet podniku 476 kilometrov.

Koniec prvej časti.

2. časť - Sacha, Kolyma, Magadan, Kamčatka

15. deň, sobota 1.7.2023

Usť Kuť - rieka Lena

Ráno neprišlo, ráno len pokračuje. Balíme veci v našej ako sme nazvali hotel „úschovni batožiny“ a odchádzame. Zastavujeme sa ešte na benzínke dotankovať doplna, pretože nevieme čo nás čaká o pár dní po vystúpení z lode.

Aby som správne pomenoval vodný dopravný prostriedok, tak tá vec na ktorej budeme cestovať sa oficiálne volá „barža“.

Prichádzame do prístavu a parkujeme do kolóny čakajúcich kamiónov, osobných vozidiel, pracovných strojov a inej techniky. Toto všetko pocestuje s nami. V kancelárii kde sme sa včera zaregistrovali, nás vybavia pomerne rýchlo.

Platíme sumu 4000 rubľov (asi 50€) za oboch. Cena sa nám zdá až podozrivo nízka, no tešíme sa lebo sme čakali viac.

Netušíme prečo sme sem mali prísť hneď ráno o 7.00, keď nakladanie vozidiel trvá prakticky celý deň. Ako prvé na „baržu“ vchádzajú kamióny. Je to boj o každý milimeter a niektoré vozidlá sa nakoniec musia aj vymeniť na svojich miestach. Umenie vodičov a navigácie posádky sú obdivuhodné. Aj keď to trvá naozaj nekonečne dlho.

Keďže máme informácie, že počas plavby pre cestujúcich nie je k dispozícii okrem WC absolútne nič, tak si počas čakania dvakrát zájdeme do miestneho obchodu, kde kupujeme jedlo na nasledujúce dni. Konzervy, sušienky, polievky a všetko ostatné. Berieme aj veľké 5 litrové balenie pitnej vody.

Pretože v cene plavby je naozaj len miesto na palube. V našom prípade doslova na palube. Všetci cestujúci boli vopred dôrazne upozornení na prísny zákaz prinesenia alkoholu na palubu. Vraj sa bude kontrolovať každé vozidlo.

Deficit piva vyvoláva u Richarda hnev, no napriek zákazu to riskne a berie so sebou asi desať pív do ruksaku a kufrov. Počíta s tým, že ak ich nájdu tak mu nedovolia s nimi ďalej.

Nakládka je naozaj zdĺhavá a náš nočný maratón si teraz berie svoju daň. Ledva stojíme na nohách. Posedávame kade tade na brehoch rieky Lena a jedným okom pozorujeme dianie okolo seba a druhým okom spíme.

Konečne poobede prichádza rad aj na osobné vozidlá a dva motocykle zo Slovenska, ktoré sa od rána tešia záujmu a foteniu. Prichádza k nám chlap, ktorý to zjavne celé riadi a s papierom v ruke púšťa vozidlá podľa poradia na palubu. Oboznamuje nás s pomermi počas plavby a predloží cenu za prevoz. Zostaneme prekvapení, že až teraz nastáva debata o cene dopravy.

Moje tušenie o podozrivo nízkej cene ktorú sme platili ráno sa potvrdilo. Tá platba bola len za parkovanie vozidiel. Také menšie výpalné od prístavu,za každé vozidlo. No zato že si môžete celý deň postáť a čakať v blate na brehu.

Cena za dopravu bola presne taká o akej som sa dozvedel už pred pár dňami. Všetko sa tu meria na metre. Jeden meter stojí 9 tisíc rubľov, čo je asi 100,-€. Matematika je ľahká a neúprosná. Kamión meria 16 metrov = 144 tisíc rubľov. Osobné auto meria 5 metrov = 45 tisíc rubľov.

Naše motorky merajú odhadom 1 meter, platíme každý po 9 tisíc rubľov (cena 100,-€ za plavbu).

Plavba: tento pojem tu má stanovenú len jednu veličinu a tou je dĺžka plavby v kilometroch. Vodnou cestou pod nami pretečie približne 1200 riečnych kilometrov. Iný pojem tu nehrá žiadnu úlohu.

Presný čas príchodu do cieľa je vždy veľmi nejasný. Odhad je vždy len v dňoch. Nám hovoria, že to bude niekde medzi 3-5 dňami. Všetko záleží od mnohých faktorov.

To, že sa plavíme cestou dole prúdom rieky je pre nás len výhoda. Pretože v opačnom smere je plavba dlhšia a zvyčajne býva v rozmedzí 5-6 dní.

Vchádzame na palubu a parkujeme na presne vyhradenom mieste, kde nám veľa miesta na pohyb nezostáva. Posádka nám hneď na začiatok ako všetkým cestujúcim predloží ďalší povinný výpalnícky poplatok za WC a sprchu. Od každého cestujúceho po 1500 rubľov (asi 15,-€). O nejakom komforte samozrejme nemôže byť reč. Podmienky sú presne také a nemenné, ako sa podarilo dokončiť v roku 1967 Je to rok v ktorom bola zostrojená táto oceľová vec.

Čo sa týka ubytovania, každý je samostatne ubytovaný v tom na čom prišiel. Niekto v kamióne, niekto v osobnom aute a my dvaja dostávame luxusné miesto na postavenie stanu, priamo na prove lode. To znamená, že sme úplne v prednej časti lode a všetko čo sa bude diať pred nami budeme mať ako v kine v prvom rade. A že to bude kino ako sa patrí počas celej plavby, je nám jasné už teraz. Výhľad nič neruší a pred nami je len nekonečný prúd rieky Lena.

Na oceľovej palube asi stan s kolíkmi nezatlčieme. Preto ho pre istotu priväzujeme popruhmi rôzne k lodi. Ak by bol náhodou nejaký silný vietor, nech nám nezduje z paluby náš príbytok.

Sme hladní, tak okamžite začíname niečo variť a niekto začína piť pašované pivo. Treba povedať, že nás ako cudzincov si nikto nevšímal, a ani sa nám nikto nehrabal v batožine. No videli sme ako do každej kabíny kamióna, na každú ložnú plochu vozidla, do každému kufra osobného auta pozrel člen posádky. A niektorým pasažierom nezostalo nič iné ako nechať svoje fľaše s alkoholom na brehu. Čo sa s nimi stalo po našom odchode je jasné. Pracovníci prístavu si ich odložili na „horšie časy“.

Postupne sa zoznamujeme so životom na palube. Celý deň bude spočívať v pozorovaní prírody a tento obraz asi neomrzí nikdy. Každú minútu sa všetko mení. Sedíte a pred očami ide nemý film, občas prerušovaný šplechotom vĺn rozbíjajúcich sa o loď, a ostrým krikom vodného vtáctva, ktoré lieta nad hlavami, čakajúc niečoho do zobáka.

Pobrežné partie sa menia od skalných stien, cez pieskové pláže, až po vysoké hory bujne zarastené hustými lesmi. Rieka sa kľukatí vo svojom čoraz širšom koryte a priberá do svojho objemu nespočetné množstvo potokov a riečok.

Tento obraz je ale dnes už príliš rozmazaný. Slnko sa len pomaly začína usádzať po našej ľavici a my sa poberáme do stanu. Sme unavení, nevyspatí, no celkovo sme spokojní, že sa tento krok pomerne jednoducho udial a nakoniec cestujeme ďalej. Náš cieľ mesto Magadan, je každým mokrým vodným metrom čoraz bližšie. Aj keď máme k nemu ešte veľa tisíc kilometrov a tiež aj veľa dní pred sebou, tak ja zaspávam s pocitom, že nakoniec sa mi podarilo úspešne začať trocha nadnesene povedané „priekopnícku cestu“ spôsobom zatiaľ neprebádaným k nášmu mnohoročnému vysnívanému cieľu.

Rieka Lena nás len pokojne kolíše na svojich vlnách a zaspávam tuho a spokojne. Zverujem sa do rúk ostražitým očiam posádky a pred zaspatím ešte vtipkujeme, že ak sa v noci zrazíme s inou loďou tak to budeme vedieť a cítiť ako prví...čierny humor počas bielej sibírskej letnej noci.

Dnes najazdené 10 kilometrom po meste a do prístavu.

16. deň, nedeľa 2.7.2023

rieka Lena

Budím sa a netuším koľko je hodín, len cítim že mi je strašná zima. A cítim aj to, že kolísanie lode ustalo. Otváram zips na stane a pozerám von. Vidím – nič. Teda jediné čo vidím, je úplné mlieko okolo mňa. Hmla je taká hustá, že vidno len na pár metrov od seba. Neprší, no všetko je mokré a studené. Cez palubu pozriem do vody a vidím len množstvo stromov zachytených na kotvách. Stojíme, alebo inak povedané zakotvili sme v strede rieky. Pri tomto počasí je jasné, že v noci sa nedalo pokračovať v plavbe. Aj z tohto dôvodu nikdy nie je jasné, ako dlho bude plavba trvať.

Vrátim sa preto do stanu a teplého spacáka. Vychádzam z neho, až keď prvé nie ranné, ale denné lúče zohrejú vzduch a hmla sa rozplynie nad riekou. Život na lodi ožíva až okolo obeda. Sledujeme ako sa posádka s námahou snaží zbaviť v noci naplavenej drevenej barikády.

Obrovské stromy nepustia reťaze kotvy a trvá to hodnú chvíľu kým sa zbavíme tejto nočnej záťaže. Plavba pokračuje až okolo obeda, keď je viditeľnosť natoľko dobrá, aby sa naša približne dvesto metrov dlhá súprava dvoch k sebe zviazaných člnov mohla bezpečne hýbať vpred.

Počas dňa sa z neznámych cestujúcich stávajú kamaráti a zoznamovanie nemá konca kraja. Pozorujeme krajinu meniacu sa každou minútou. Scenérie hodné najlepších filmov o prírode máme ako na dlani a zadarmo. Nekonečný filmový pás na ktorý sa dá hľadieť mlčky celé hodiny. Pastva pre oči, relax pre dušu a pohroma pre pečeň.

Tá môže prísť, ak sa niekto nechá zlákať na 100 gramov. Táto miestna obľúbená mierka nápojov v tekutom stave, ktorých obsah je priamo úmerný želaným účinkom.

Richard dostáva od vedľajšieho stola pri ktorom sedí partia vodičov nákladných vozidiel ponuku, na krátky celodenný rozhovor na túto tému. Je mi jasné, že ak sa toto výberové konanie neskončí do poobedňajších hodín, večer sa to strhne na bohapustú pitku v ktorej nebude víťaza.

Zásoby alkoholu v tejto partii sú ako to vyzerá podľa zákulisných informácií dostatočné aj na cestu späť. Richard statočne bojuje a ja ako nenápadný pozorný poslucháč sediaci diskrétne bokom od tejto blížiacej sa pohromy počujem, že ich témy rozhovorov sú podobné tým u nás. Práca, peniaze, alkohol, ženy.

Poobedňajšie slnko vyháňa bojovníkov s alkoholizmom do kabín svojich vozidiel na zaslúžený oddych. Nikto sa nejako príliš neopil, a nakoniec boli moje obavy neopodstatnené a aj kolega, ktorý si každým dňom zlepšuje svoju slovnú zásobu si prišiel oddýchnuť do stanu pred páliacim slnkom.

Medveď! Medveď! Zo spánku nás strháva toto jediné slovo. Rieka Lena v týchto miestach ešte nie je tak široká, aby sa nedalo jasne vidieť, čo sa deje na jej členitých brehoch. Vidíme rodinku medveďov ako sa pokojne kŕmia a prechádzajú po brehu. Vedomá si svojej nadvlády nad daným územím statná medvedica len zodvihne nedbalo hlavu a akoby z povinnosti zavetrí.

Vie, že jej žiadne nebezpečenstvo nehrozí zo strany rieky a pokojne pokračuje v svojej činnosti. Kto stihol ten si odfotil, kto nestihol, ten bez dychu sleduje toto divadlo na brehu Leny. Príroda je tu pánom všetkého, náznak civilizácie nevidno dlhé hodiny. Čistá rieka bez akejkoľvek stopy po človeku, brehy bez zásahu sekery, píly, alebo stavebného stroja. Desiatky kilometrov absolútne drsnej, pustej, no nádherne zelenej krajiny sú ako z inej planéty.

Vidieť nejakú stavbu, dom, alebo viacero osídlených budov je možné len výnimočne a po dlhom čakaní. Občas sa objaví zhluk roztrúsených drevených barakov, veľmi zďaleka pripomínajúc niečo ako dedina. Sú to „dače“ niečo ako naše záhradkárske oblasti. No dostať sa sem je možné len po vode.

Aj preto je väčšina z nich opustená a na spadnutie. Večer nad riekou ktorý pomaly prichádza so západom slnka prináša na brehu nevídanú vec. Svetlá dediny, alebo nejakej inej obývanej lokality. Nečakaný závan civilizácie prináša oživenie na palube. Začína zhon. Alebo inak povedané naháňanie takmer neuloviteľnej veci.

Áno uhádli ste. Všetci lovia mobilný signál, ktorý tak ako sa rýchlo objavil, tak aj rýchlo vždy zmizol. Niekomu sa to nepodarí vôbec, niekomu jeho operátor dovolí si na pár sekúnd zatelefonovať, a najväčší šťastlivci sa dokážu v tejto miniatúrnej chvíľke moderných technológií pripojiť aj na internet. Jeden z týchto spolucestujúcich otrokov tejto virtuálnej doby v tej chvíli odfotí naše motorky a niekam tú fotku odosiela. Ako sa hovorí „a v tej chvíli sa veci dali do pohybu“.

Vyčerpaný celodenným ničnerobením sa ukladám na oceľovú podlahu nášho korábu a šepot vĺn mi je tou najkrajšou uspávankou.

Richard ešte večer trocha skúša druhé kolo pijády, ale partia to veľmi rýchlo ukončí. Veď aj zajtra je deň, veď aj zajtra vyjde slnko nad Lenou. Bude pred nami nový deň, nové obzory a nové dôvody osláviť takú nevšednú udalosť. Ale na to sa treba aj vyspať. Dobrú noc.

17. deň, pondelok 3.7.2023

rieka Lena

Strhávam sa zo sna na strašný hluk. Znova sa spúšťajú kotvy. Len nechápem ako to, že som ten zvuk nepočul včera. Asi som fakt tuho spal od únavy po nočnej návšteve mesta Usť Kuť.

Je jasné, že ďalej nejdeme. Ticho sa rozhostí na palube a hmla tak ako včera aj dnes padá na náš dočasný plachtový domov. Občas počuť len silný tupý zvuk a zachvenie lode. To len riekou plávajúce stromy narážajú do trupu lode. Zvykáme si postupne na všetko.

Režim na lodi je jednoduchý a monotónny. Už vieme, že skôr ako na obed ďalej nevyrazíme. Preto spíme, až kým v stane nezostane neznesiteľne teplo. Vychádzame von a venujeme sa rôznym činnostiam. Ja trocha umývam kufre, predné sklo a niektoré iné časti motocykla s kýbľom, ktorý si požičiam od posádky lode. Navštívim aj miestnu dielňu, kde vŕtačkou upravujem tabuľku ktorú nosím vzadu na taške.

Richard sa venuje zdravovede v oblasti pľúc a pečene a čoraz viac si zlepšuje komunikačné schopnosti a oprašuje niektoré slovné spojenia v miestnom jazyku. Nie, nejedná sa o nadávky, tie už pozná dokonale z predchádzajúcich ciest.

Spoločne ťaháme rozumy od kohokoľvek, kto jazdí po nami vybranej trase. Počúvame historky viac či menej uveriteľné, no hlavne sa zaujímame o podstatné veci, ako stav ciest, možnosti tankovania a iných pre nás dôležitých bodov záujmu.

Postupne ale, začíname hľadieť aj do kalendára a musíme chceš – nechceš priznať jednu neúprosnú vec, že jednoducho všetky nami vopred naplánované miesta sa nám v časovom rozpätí jednoducho nepodarí navštíviť, alebo prejsť.

Zaujme nás jedna téma pri ktorej sa strhne celkom dobrá hádka bez víťaza. Existuje cesta, ktorá vedie z Usť Kuť do mesta Lensk a nie je to ani zimná cesta po zamrznutej krajine, ani táto vodná cesta po ktorej sa plavíme. Jedná sa o cestu, ktorá nikde nie je zaznačená v mapách, no je funkčná aj keď prejazdná s problémami. No ako to bežne počúvame všade „na motorke prejdeš“.

Cesta je to medzi ťažobnými poľami, kde je vedené potrubie ktorým sa prepravuje vyťažená ropa. Takže je to asi nejaká súkromná cesta ťažobných spoločností, kde by sa možno pri troche námahy dalo vybaviť povolenie na prejazd.

No túto variantu my neriešime, len ju píšem sem pre prípad, ak by mal niekto záujem o preskúmanie tohto úseku.

Obaja sa ale zhodneme, že vidieť všetko na jedenkrát je zle, a treba si niečo nechať aj nabudúce. A frázy ako tieto, sme opakovali ešte mnohokrát počas našej cesty, „sem sa ešte vrátime“, alebo „toto si necháme na inokedy“.

Pripravujeme sa na mierny kultúrno – technický šok, keďže vieme kam máme namierené. A vieme, že nás tam čakajú podmienky, mierne povedané „nie celkom útulné a ľahké“. Ale veď aj kvôli tomu sme predsa tu. Preto si aj dnes podstatnú časť dňa odbijeme v polohe ležmo. Spánok a naberanie síl po dvoch týždňoch a približne 9000 kilometroch v sedle našich strojov je nemenej dôležité, ako pravidelné utužovanie medzinárodných vzťahov so spolucestujúcimi.

Spánok, jedlo, spánok, jedlo a nekonečná vodná cesta. Príroda sa nemení, no nezunuje sa jediný pohľad okolo seba. Ťažko sa to celé opisuje, a ani z fotiek sa nedá presne opísať, to čo sme videli, počas týchto dní, na tomto pre oči zážitkami nabitom kuse prírody.

Takto pomaly prešiel tretí deň na rieke. Niekomu by sa to zdalo nudné a zdĺhavé mrhanie časom. No opak je pravdou a zážitok ako tento v nás zostane navždy. Nie všetko, nie všetky kilometre je povinne nutné prejsť svojimi silami.

Nie sme žiadni frajeri, ani hrdinovia, ktorí sa budú biť do pŕs a pohŕdať niekým, kto určitú časť svojej cesty absolvoval inak ako po vlastnej osi. Berieme to ako skúsenosť, previerku a nový obzor, ktorý sa nám ukázal a my sme využili jeho možnosti. Pri písaní týchto riadkov som hrdý a aj vždy budem na seba aj Richarda, že sme to dali „na pána“.

Pokojný večer na brehoch je rovnako pokojný ako večer na palube. Ani veselá družba od vedľa, už nie je taká veselá. Debaty o čomkoľvek sa rozdrobili na atómy a veľakrát chlapi sedia v tichosti a len sem tam padne nejaké to slovo. Ticho lieči.

Nebuďme naivní a nemyslime si, že sa tu niečo počas týchto troch dní zmenilo. Jediná zmena sa volá deficit. On je možno vinníkom tejto priam komornej večernej atmosféry, prerušovanej len pravidelným hlukom chladiaceho agregátu niektorého z vedľa stojacich nákladných vozidiel. Ležím v stane a snažím sa zaspať.

Prichádza Richard a vysvetľuje mi príčinu „tichej domácnosti“ na palube. Slovo deficit dostáva konkrétny význam ak sa preloží do dvoch iných slov. Všetko sa hneď vysvetľuje, pri vyslovení „došlo pivo“.

V polospánku odpovedám, „no čo už“.

Tesne predtým ako sa ponorím do sna, počujem známy zvuk cinknutia skla a nežné priam šeptom vyslovené slová, „ešteže mám borovičku z domu“.

Na zdravie a dobrú noc zdravý rozum.

18. deň, utorok 4.7.2023

rieka Lena – Lensk –Zarja - Mirnyj

V noci ma budí šum a kroky okolo stanu. Posádka lode behá okolo stanu a o chvíľu niekto klope na jeho stenu. Vychádzame a dozvedáme sa, že naše útočisko pred nepohodou bude musieť ustúpiť vyšším záujmom.

Tým záujmom je lano hrubé ako ruka, ktoré treba navinúť na vedľa stojaci obrovský navijak. Naše plavidlo sa pripravuje na plánovanú zastávku na vylodenie. V polotme nič moc nevidíme, no neskôr pozorujeme nejaké svetlo na konci tunela. Ako sa ukázalo boli to svetlá vozidla stojaceho na brehu, ktoré ukazovali smer a miesto pristávania.

Nič nechápeme len vidíme, ako sa postupne približujeme k brehu. Hovorím Richardovi. To sa nikdy nemôže podariť sa tam dostať, veď sme v strede rieky a s takým kolosom sa dostať k brehu je nemožné. Presviedčam sa o opaku a za polhodinu neveriacky pozerám, ako sa laná priväzujú na brehu o veľké stromy. Majstrovstvo lodivoda, ktorý s chirurgickou presnosťou dokázal napasovať nielen plavidlo, ale aj nakladaciu rampu na centimeter presne k brehu na vytýčenom mieste je neuveriteľné. Kotvíme pri brehu kde je hladina vody len približne 30-40 centimetrov.

Začína sa logistická operácia, ktorej výsledkom bude ukončenie plavby jedného nákladného vozidla. Z tohto dôvodu ale palubu musí opustiť asi desať iných vozidiel, aby sa dalo konkrétnemu vozidlo opustiť svoje miesto na lodi. Dokonca aj naše motocykle sa musia uhnúť a premiestiť ďalej na palube. Našťastie nám netreba ísť na breh ako ostatným.

Postupne sa vozidlá vracajú a ukladajú sa ako v skladačke na svoje pozície. Celé toto divadlo zabralo asi dve hodiny. Pod taktovkou nejakej ráznej ženy na brehu, ktorá rozkazmi riadila a dosiahla želaného efektu. Na našu otázku „kto to je?“, dostávame len strohú a vážnu odpoveď, vraj miestna šéfka všetkého. Inak povedané „veľmi vplyvná žena miestneho neoficiálneho biznisu“.

Život na palube ide znovu do normálu, ako aj naše ubytovacie zariadenie sa vráti na svoje dočasne prenajaté miesto. Plavba pokračuje túto noc už bez zdržania kvôli hmle. Dnes by sme mali prísť do cieľa tejto plavby. No nato si treba ešte počkať a najlepšie sa čakanie skráti spánkom. Budím sa zase na búchanie niečej ruky na náš príbytok. Vraj už vidno cieľ. Vstávame a ospalo hľadíme na blížiace sa mesto.

Prichádzame do mesta Lensk. Tu naše vodné putovanie končí. Tak ako aj všetkých ostatných spolucestujúcich. Iné lode na iných trasách pokračujú aj ďalej dolu tokom rieky Lena do mesta Jakutsk a ďalej do Severného ľadového oceána.

Naša plavba končí práve tu v tomto približne 25 tisícovom meste, ktoré z mapy sveta v roku 2001 takmer zniesla ničivá povodeň na jar toho roku. Ľadové kryhy ktoré sa nahromadili v rieke dosiahli dĺžku 100 kilometrov a mesto doslova zobrali so sebou.

Dnes v tomto meste pristane moja noha a verím, že spomienka na toto predtým nazývané mesto Muchtuja zostane len tá najlepšia.

Pristávací proces je zdĺhavý a každý sa snaží už čím skôr nasadnúť a ísť ďalej. Vychádzame ako prví a mierime von z prístavu do mesta. Predtým sa lúčime s každým, s kým sme sa stihli zoznámiť počas týchto štyroch dní. Mesto je ako každé iné, obchody, benzínka, škola a všadeprítomný prach. Dôvod je jasný.

Na výdobytok civilizácie ako je asfalt môžeme na dlhé týždne zabudnúť. Občasné mierne pokusy o niečo, čo sa len zďaleka podobá na cestu s tvrdým povrchom si dnes len s úsmevom spomenieme. Na čo to vlastne bol dobrý ten pokus? Položiť tristo metrov asfaltu v miestach, kde niet na stovky kilometrov ničoho len koľaje v hline, piesku, prachu a kamení je naozaj zvláštny pohľad.

Prejazd mestom trvá len pár minút a už robíme fotku pri tabuli na konci mesta. Pred nami je to čo sa volá ďalší „čiastkový cieľ “. Jeden z mojich mnohých doposiaľ nesplnených cestovateľský snov mám na dosah. Niekde pred sebou v nekonečnom oblaku jemného prachu, ktorý nedovolí vidieť ďalej, ako na pár desiatok metrov .

Vyrážame vpred priamo na sever z mesta Lensk. Pred nami je jediná cesta, jediná spojnica a niet kde zablúdiť. Svetlá toho mesta tam v diaľke sa tmou odrážajú ako diamanty na oblohe. Milé dámy, čitateľky. Páčia sa vám diamanty? Áno? Tak potom nech sa páči, prijmite naše pozvanie do mesta Mirnyj.

Skoro by som bol zabudol na jednu podstatnú vec. Niekde počas plavby, niekde pred mestom Lensk si posúvame hodinky zase o hodinu dopredu. Je tu už +7 hodín a neklamný znak toho, že vchádzame do inej oblasti. Republika Sacha, alebo aj Jakutská republika. Ako nám je neskôr dôrazne vysvetlené od domácich, tak oni sa nazývajú len skrátene „sacha“. Žiadne skloňovanie. Ja som sacha, ty si sacha, žena je sacha, všetci sú sacha.

Vyrážame z mesta Lensk v republike Sacha, smerom na sever po jedinej možnej ceste do mesta Mirnij. Mám pocit akoby cesta ktorú postavili (ak sa vôbec dá hovoriť o nejakej stavbe), ktorá ani nemá žiadne označenie, keďže je tu jediná, od momentu svojej výstavby do dnes nebola nikdy dokončená.

Približne 250 kilometrov niečoho, čo len zďaleka pripomína cestu. Od prvej sekundy hlceme neskutočné množstvo prachu, ktorý sa drží nad cestou dlhé minúty po prejazde oproti idúceho vozidla. Nevidno pred seba do diaľky, a často stojíme.

Úseky sa ale menia. Stačí zájsť trocha do nižšie položenej časti a zrazu je pred nami len hlboká koľaj plná blata, a všade vidno stopy zápasov nákladných vozidiel s prírodou. Kusy nárazníkov, a iných plastových dielov, ležia popri ceste takmer všade. Zvyšky pneumatík, ktoré nevydržali mieste pomery, tiež lemujú okolie.

Na niektorých miestach kde je situácia najkritickejšia sa ťažká technika snaží, ako tak sprejazdniť úseky a navážajú sem kameň. Nákladné autá ho sypú rovno na cestu za plnej premávky. Keď sa to trocha rozhrnie, tak ďalšia úprava vozovky zostáva už len na vodičoch. Po pár dňoch sú v tomto nestabilnom podloží zase len vyjazdené koľaje plné blata a takto to ide dookola.

Hlavným problémom celej severnej oblasti je prírodný úkaz pod názvom „permafrost“. Trvale zamrznutá zem, kde sa pár metrov pod povrchom nachádza len ľad. Cez leto povrchové vrstvy čiastočne rozmŕzajú a vytvárajú kašovité, bahnité a neschodné úseky.

Prakticky celé severná časť Ruska v tejto oblasti leží na večne zamrznutej pôde. Preto akékoľvek stavby, ktoré sa v danej oblasti riešia, sú možné len na pevných pilieroch zasadených hlboko v zamrznutej zemi.

Ideme pomaly ďalej a je nám jasné, že nič v danej situácii neurobíme, a príroda tu ukazuje, kto je ešte stále pánom oblasti, napriek snahám o jej skrotenie.

Cestou nás zaujme dopravná značka Usť-Kuť a číslo tuším 1250km. Pýtame sa čo je to za cestu. Tak je označená zimná cesta po zamrznutých riekach a bažinách - „zimnik“.

Akákoľvek daždivá zmena počasia na tomto úseku znamená zdržanie na niekoľko dní. Pomoc nie je ďaleko, len sa nemá ako dostať na miesto problému. Čaká často aj niekoľko dní, kým zem čiastočne obschne a potom sa začne s vyslobodzovaním vozidiel.

O situácii na trase Lensk – Mirnyj sme boli upozornení ešte počas plavby, ale ako to vždy v podobnej situácii býva s dodatkom „na motorkách prejdete“.

A tak prechádzame. Rýchlosťou ktorá sa často rovná chôdzi. Jakutská republika nás teda víta poriadne divoko, ale veď toto sme predsa chceli a očakávali. Na celej trase nieto žiadneho signálu, žiadnej benzínky, len na jednom mieste pri mestečku Zarja je „kafe“. Tu sa zastavíme niečo zjesť a trocha oddýchnuť. Všade je prach a blato. Sme špinaví ako nikdy. A to sme prešli len niečo okolo dvesto kilometrov. Blíži sa večer, keď konečne vidím v diaľke obrysy mesta a miesta o ktorom som toľké roky sníval.

Mirnyj – mesto niekde v strede Sibíri a miesto ktoré som toľkokrát pozeral doma na mape, len kvôli jednej jedinej diere. O nej si povieme neskôr. Teraz sa po 250 kilometroch a asi šiestich hodinách jazdy blížime k jeho vstupnej bráne.

Ňou je ako všade inde, obrovský monument na začiatku mesta s veľkým nápisom MIRNYJ.

Sme tu a moja radosť v ďalšom čiastkovom cieli tejto cesty je naozaj veľká. Postavíme motorky pod nápis a chceme urobiť zopár fotiek. Z diaľky počuť typický zvuk motocykla. Nakoniec je ich viacero. Zatáčajú priamo k nám a ja si hovorím, že mi pokazia záber. Všetci parkujú okolo nás a prvé slová ma prekvapia naozaj veľmi.

S podaním ruky prvé slová sú „čakali sme vás už oveľa skôr, no cesty ste mali zlé“.

Len pozerám a nechápem. Koho ste čakali? Kde? Kto ste?

Akosi mi to celé hlava neberie. Dostávam hneď vysvetlenie. Idete zo Slovenska do Magadanu a dnes ste mali prechádzať cez naše mesto. Tak sme vás prišli privítať a už pár hodín sa vozíme hore dole k pamätníku, lebo sme tušili, že sa tu budete fotiť. Náš kamarát sa viezol spolu s vami na lodi a poslal nám fotku. Tak sme o vás vedeli a čakali.

Tu sa vysvetľuje tá predtým spomínaná fotka z lode, o ktorej som už písal.

Partia z miestneho motorkárskeho klubu nám urobí kolekciu fotiek a pýta sa na naše plány. No keď vidí v akom sme stave po prvých pár sto kilometroch, tak pochopia že potrebujeme ako prvé trocha vody na umytie ksichtov a ako druhé pivo a kvas.

Ja si ale hneď na začiatku neodpustím prvú otázku, „jama je ďaleko?“. Úsmev na tvári všetkých mi hneď jasne ukázal, že pochopili dôvod našej návštevy v ich meste. Odpoveď je – prejdeme cez mesto a ideme tam.

Sadáme na motorky a v skupine asi desať strojov prechádzame asfaltovými ulicami tohto približne 40 tisícového mesta. Na jeho okraji odbočujeme zase na kamenisto – pieskovú cestu a po pár kilometroch sme v cieli, ktorý som doteraz videl len z obrázkov. Ako popísať niečo čo sa slovami len ťažko popisuje? Stojím na okraji niečoho, čo je tak obrovské, tak hlboké, že z toho naskakuje husia koža. A to vidím len do polovice hĺbky.

Diamantová baňa „Mir“. Druhý na svete najväčší človekom vykopaný otvor do Zeme. Ak by sme mali začať pekne po poriadku, tak ako prvé treba spomenúť – Uhlík (lat. Cerboneum) chemický prvok, jeho značka je „C“. Základný stavebný kameň všetkých organických zlúčenín. Zlúčeniny uhlíka sú aj fosílne palivá ako uhlie a zemný plyn.

Z iného uhla pohľadu na uhlík: jeho najtvrdšia forma sa volá diamant. Vzniká v horných zemských vrstvách pri vysokom tlaku a teplote. Jeho vybrúsená forma sa nazýva briliant.

Môj pohľad sa upiera ku dnu tejto neskutočne obrovskej kuželovitej jamy, ktorá je asi do polovice zatopená vodou. Toto miesto má aj iný názov „diera do pekla“. Priemer je 1,2 kilometra, hĺbka je 525 metrov. Špirálovitá cesta dole na dno má viac ako sedem kilometrov a vodiči pracujúci na jej úzkych cestách, museli mať nervy z ocele.

Dnes je táto baňa ktorej ložiská vzácnych drahokamov boli objavené v roku 1955 už uzatvorená pre povrchu ťažbu. Pokračuje sa len s hlbinnou ťažbou, podobne ako je to pri uhlí. No gigantické rozmery tejto ťažko opísateľnej „stavby smerom dole“ priťahujú obdivovateľov ako magnet. Spoločnosť Alrosa, ktorá má povolenie ťažiť za celú svoju existenciu dokázala z útrob zeme dostať diamanty v hodnote približne 20 miliárd dolárov.

Veľkosť bane ovplyvňuje aj miestne poveternostné podmienky. Je zakázané lietať vrtuľníkom aj lietadlám nad touto oblasťou, lebo vietor ktorý sa vytvorí v lieviku dokáže nasať aj veľký stroj. Nakoľko je táto informácia pravdivá netuším, no faktom je, že vyhliadkové lety pre turistov sú zakázané s priamym preletom nad baňou.

Mne stačí aj vyhliadková plošina z ktorej je dokonalý výhľad na toto dielo. Kochám sa a užívam si tieto minúty radosti na mieste, ktoré som si dal ako jeden z prejazdných cieľov počas tohto leta. Pokračujeme smerom do centra, skúsime miestny hotel, no ceny tu majú primerané tomu čo tu ťažia. Nakoniec ideme s motorkármi na ich „bikepost“. Zložili peniaze a kúpili si starší domček na okraji mesta, ktorý je ich základňou. Postupne si ho upravujú k svojim potrebám.

Vchádzame do dvora a Richard tu hodí efektnú držku. Nevšimne si stĺp a zloží sa v strede dvora na bok. Postavíme motorku a ukončujeme dnešné jazdenie touto kultúrnou vložkou. Tu zostávame na noc. Postupne prichádzajú a odchádzajú ďalší a ďalší členovia. Jeden prinesie jedlo, iný pivo, ďalší dve veľké bandasky s vodou na umývanie.

Majú z nás neskrývanú radosť a dostávame rôzne nálepky a nášivky. Vraj tu bol pred rokmi nejaký Angličan na motorke a inak nič. Všetci vraj idú len do Magadanu priamou cestou cez Jakutsk a k nim nezablúdi nikto. Pri pohľade do mapy, je jasné prečo. Mirnyj je naozaj príliš ďaleko a príliš bokom od akejkoľvek zmysluplnejšej cesty sem. Jediným dôvodom je už spomínaná návšteva bane „Mir“.

Večer nemá konca kraja, no keďže je pracovný deň a ráno treba ísť do roboty, tak sa okolo polnoci rozchádzame. Na ulici nepoznať, že je už hlboká noc. Je úplne svetlo. Snažím sa trocha umyť, no nálety komárov sú také neznesiteľné, že túto vodnú procedúru na dvore rýchlo ukončujem. Ukladám sa spať na poschodí, kde je niekoľko postelí. Dnešok priniesol po štyroch dňoch na lodi, prvé kilometre v Jakutskej republike. A že sa máme na čo tešiť aj v ďalšie dni, je jasné.

Dnes sme si pripísali prašných, blatových 244 kilometrov.

19. deň, streda 5.7.2023

Mirnyj – Krestjach - Suntar – báza „Svokrin jazyk“

Ráno je tu čo zase akosi skoro. Balíme a už osamote vyrážame mestom. Trocha prehliadky a znovu mierime k jame. Jednoducho včera to nestačilo. Kocháme sa ďalšiu hodinu nad týmto dielom ľudskej ruky. Neskôr si robíme ešte raz fotky pri nápise Mirnyj a tankujeme na jedinej benzínke v meste

Pred nami je približne 1200 neznámych kilometrov, na ceste o ktorej máme len strohé informácie. No veľmi sa nám osvedčila rukou nakreslená mapka cesty s vyznačenými ťažkými úsekmi, trajektami, a možnosťou nocovania.

Definitívne opúšťame Mirnyj a mierime na mesto Suntar. Príroda je hneď iná. Všetko je neskutočne zelené, sýte farby leta, množstvo stromov, tisíce koní a dobytka na každom kroku. Nehostinná tajga sa zmenila na zelené lúky plné kvetov a machu. Nevídaná krása nás bude sprevádzať takmer na celej tejto trase. K tomu samozrejme treba prirátať asi tak milión komárov na jeden meter štvorcový.

Naše oči sa ale musia sústrediť na cestu, teda ak tak vieme nazvať túto nekonečnú roletu, plnú kamenia, piesku, prachu a v dolinách aj blata. Cesta je v žalostnom stave, čo ale nevadí desiatkam osobných dodávok pod miestnym názvom „maršrutka“.

Tieto preplnené dodávky naložené bežne aj meter vysokým nákladom na streche, letia cestou plnou rýchlosťou, bez ohľadu na kohokoľvek. Zvuky od ich náprav dávajú počuť, že tu sú tlmiče zbytočným luxusom a meniť ich po každej ceste nemá význam.

Po ceste možno nazbierať dostatok dielov na stavbu svojej vlastnej dodávky. Vidíme tu ležať kolesá, tlmiče, nárazníky, rôzne plastové diely z karosérie a množstvo iných dielov, ktoré spontánne odpadávajú z vozidiel.

Ja osobne by som asi nesadol do takého vozidla, keď vidím ako nestabilne sa kývajú zo strany na stranu pri rýchlosti viac ako sto kilometrov. A vodiči ešte stihnú zatrúbiť, zamávať a hlavne zasypať nás novou vrstvou prachu. Cesta má aj svoje označenie A-331.

Po 123 kilometroch prichádzame k mestu Krestach a k prvému „paromu“, čo je kyvadlová doprava cez rieku Viljuj. Chvíľu čakáme a oddychujeme. Cez rieku sa plavíme pár minút a pokračujeme. Zrazu sa nečakane objavuje asfalt. Nechápeme kto a prečo, no v tejto opustenej časti mimo miest je zrazu celkom dobrý krátky úsek asfaltu. Tak ako rýchlo prišiel, tak rýchlo sa aj stratil a vletíme znovu na „grunt“.

Pred nami je Suntar, jediné trocha väčšie mesto na trase. Pred ním zlý úsek s veľmi hlbokým, nestabilným podložím, v ktorom sa ide naozaj zle. Tak radšej pomaly na istotu. Desiatky kilometrov dávajú zabrať a za mestom Suntar nás čaká v poradí už druhý „parom“ cez rieku. Prechádzame a podľa mapky ktorú sme dostali, je hneď na riekou po pravej strane „turbaza“. Niečo ako turistický tábor. Názov je príznačný, „Svokrin jazyk“

Ďalej vraj dnes nemáme ísť, lebo po ceste už v ten deň vôbec nič nie je. Odbočujeme na bázu a tu nachádzame miesto na oddych. Dnes sme síce nedali veľa kilometrov, no čakajú nás ešte ťažké dni, treba aj sily šetriť a správne ich rozložiť. Berieme ubytovanie, za primeranú cenu dostávame izbu s posteľami a „báňu“ ktorá je asi 100 metrov od tábora. Báňa, je niečo ako drevená kúpeľňa so saunou a inými výdobytkami miestnej kultúry.

Naposledy som zo seba dostal špinu poriadne dole v meste Usť Kuť a to už je asi šesť dní dozadu. Dnes umývam a periem všetko čo mám so sebou. Večer ešte posedíme na dvore, no únava nás čoskoro ženie do postele.

Dnešný deň ako aj úsek ktorý sme išli, je jeden z tých, kde sa už nepočíta deň na prejazdené kilometre, ale na zážitky, kvôli ktorým sme sem merali už približne desať tisíc kilometrov. Užívame si prírodu, vodu, a miesta kde sme sa tak tešili. Už doma bola dohoda jasne daná. Jakutská a Magadanská časť cesty bude o vychutnávaní si každého dňa a nie o hltaní kilometrov pre pocit „bol som tam, no nič som nevidel“.

Dnes zapisujem do zápisníka malé, no o to pocitovo krajšie číslo 234 kilometrov.

20. deň, štvrtok 6.7.2023

báza „Svokrin jazyk“ – Njurba – Žarchan – Verchneviljujsk

Ráno sa budíme výborne vyspatí. A pred nami ďalší skvelý deň plný prachu a zážitkov. A na začiatok hneď prší. Cesta je okamžite hneď zlá. Blato, piesok a mokro pod kolesami. Krúti ma do všetkých strán, často je to na hranici udržania sa na motorke. Ideme fakt pomaly. Riskovať tu nemá zmysel. Motorkársky rozum hovorí pridať plyn v piesku a blate, no ten druhý rozum zvažuje faktory iné. A tak idem miestami naozaj dosť pomaly a Richard ma čaká niekoľkokrát počas dňa.

Cestou si dávame obed v nejakom mestečku. Život sa zastavil keď sme vstúpili dovnútra. Všetky oči na nás. Niektoré pohľady, ale neboli príliš prívetivé. Okolo motoriek sa tvorí dav zvedavcov. Nikto ale na nič nesiahne rukami, len zopár bežných a každý deň opakovaných otázok. Odkiaľ? Kam? Koľko?

Po 150 kilometroch nás čaká v poradí už tretí „parom“ pri mestečku Kjundjade. Tu niekde v pustatine, kde nestretneš dlhé desiatky minút žiadne iné vozidlo, než plne naložený mikrobus vidíme zrazu v diaľke policajný „ˇUAZ“ (terénne vozidlo). Nestretli sme ich teda už dobre dlho, naposledy sme videli živého policajta niekde v okolí Bajkalu. Hovorím Richardovi do prilby, „aha policajti oproti“. V tej chvíli sa rozblikali majáky na ich streche a zatarasili nám cestu. Kovboj vyskočil z miesta spolujazdca a nasrdene dáva príkaz zastaviť. Tvári sa naozaj škaredo, aj keď mu to na tých jeho šikmých očiach takmer nevidno.

Zastavujem pri ňom a odzbrojujem ho slovami „privet, kak dela?“ (ahoj, ako sa máš?). Šikmé oči sa rozšíria na veľkosť oka sovy sibírskej (taká ani neexistuje) a chlapec zalapá po dychu a bľaboce niečo v tom zmysle „iďot prevjerka dokumentov u vsech motocyklistov“ (v preklade niečo ako „máme akciu a lovíme motorkárov“ – jasné, máte ich tu na každom kroku, že?).

Uzemňujem ho vetou, „aká previerka kamarát, sme cudzinci a len prechádzame týmto nádherným krajom“.

Z okna vozidla sa vykloní o stupeň múdrejší policajt a s úsmevom rieši situáciu. Pochopí, o čo sa tu jedná. Podávame si ruky a ideme každý svojim smerom. Chlapec sa ma ešte pýta odkiaľ ideme. Je zbytočné mu hovoriť niečo v zmysle ako Slovensko a podobne. Odpoviem mu len „Mirnyj“. Natešene kýva hlavou, že pozná a sadá do auta pokračovať v lovení motorkárov niekde inde.

Cestou k štvrtému „paromu“ sa podmienky ešte zhoršia a prichádzam sem s vyplazeným jazykom po ďalších ubíjajúcich 148 kilometroch. Cesta je masaker. Nekonečná roleta, zvuky z podvozku motocykla, ktorý trpí na tomto úseku ma nútia spomaliť často až na rýchlosť, ktorá sa rovná chôdzi. Hlboká gruntovka si robí so mnou čo chce, plávam po celej ceste a občas sa cítim už prekonaný, no v poslednom zlomku sekundy to nejako vyrovnávam a udržím sa vzpriamene.

Nájazd na parom je v hlbokom piesku, kde zapadnú takmer všetky autá a komplikovane sa ťahajú von. S motorkou to ide ako tak obísť, no je to všetko boj. Tu na poslednom parome nás aj skasírovali. Prvé tri paromy nechceli od nás nič, tu si vypýtali za oboch 300 rubľov.

Za štvrtým paromom cez rieku Viljujsk je hneď mestečko Verchneviljujsk, ktoré máme v mapke označené, ako miesto kde sa dá zase zohnať nocľah. Dôrazne nás upozornili motorkári v Mirnom, aby sme v tento deň už ďalej nešli, pretože ďalej nebude sto kilometrov vôbec nič, ale zato tam bude najťažší úsek celej cesty.

Skúšame v meste dve možnosti ubytovania, v prvom sa nás asi zľakli, a povedali, že nemajú voľné miesta a pritom bolo všetko prázdne. Predsa len sme tu ako nejaká exotika. Všetci dookola sú tmaví a šikmookí a my sme iní. No hlavne sme riadne špinaví.

Druhá možnosť je úspešná aj keď cena je prispôsobená dopytu. Ber alebo nechaj tak.

Berieme. Neviem ako kolega, no ja som dnes celkom K.O. Takže by som odmietol stanovanie, aj keď okolitá príroda je pekná. Je už večer a čo sa týka jedla, tak tu nefunguje žiadna „kafe“, preto len kupujeme nejaké konzervy.

Je už večer a nedá sa kúpiť pivo, jednoducho po 20.00 alkohol nepredajú. Richard v panike rieši tento deficit alkoholu jediným možným spôsobom. Oslovujeme miestnych chlapov a riešime tento tekutý problém. Slovo dalo slovo, jeden telefonát vystriedal druhý a odpoveď bola „ďeseť minut podoždi “ (počkaj 10 minút).

Prichádza taxík, alebo inak povedané miestny alkotaxík. Chlap sa živí rozvozom pasažierov a podľa potreby, po 20.00 aj večer nepredajných komodít. Richard kupuje za celkom dosť prestrelenú cenu 1,5 litrové fľaše piva, no spokojnosť s nákupom je dokonalá.

Dnes sa dá celkom dobre posedieť aj vonku, komárov nie je príliš veľa. Dávame si večeru na terase na dvore. No únava si berie svoju daň. Ideme spať.

Krásy prírody boli dnes vyvážené nerovnosťami miestnych komunikácií, no aj tak sa nám podarilo v týchto podmienkach prejsť veľmi slušných 302 kilometrov.

21. deň, piatok 7.7.2023

Verchneviljujsk – Viljujsk – Ilbenge – Berdigestjach

Ráno pomerne skoro vyrážame. Tankujeme, menší nákup a ideme. Pred nami je najťažšia časť tento trasy. Úsek mám na mapke zaznačený ako 80 kilometrov dlhú časť a známe je aj pod názvom „tečúce piesky“. Prvé desiatky ranných kilometrov sú ešte v norme, no pred obedom prichádza časť, ktorá je pre plne naložené motorky zábavou. V hlbokom piesku sa brodíme úsekmi, kde výška pieskových mantinelov je aj viac ako dva metre. Jazdia tu vozidlá cestárov, ktoré sa snažia ako tak upravovať a udržiavať tento najkritickejší úsek, no vietor sem stále nafúka nové a nové vrstvy piesku.

Tu sa dá ísť len s poriadne pridaným plynom. Autá lietajú zo strany na stranu, vyjazdené koľaje do ktorých často vletím, sa ma snažia katapultovať zo motorky. Udržať sa v tom sypkom a nestabilnom podloží je ťažké.

Ležím a ani sa nepokúšam postaviť motorku sám. Počkám kým prejde okolo nejaké auto a chlapi mi pomôžu sa dostať zase do sedla. Dohodli sme sa s Richardom, že on jednoducho pôjde svojim tempom a občas niekde zastaví na cigaretu a počká ma.

Prechádzame tento úsek celé dopoludnie. Potom si rozprávame zážitky, kde na pády vyhrávam už 2:1. Pokračujeme už lepším úsekom a do večera robíme len jedinú zastávku na polievku.

Cestou ma ešte obiehajú policajti a zastavujú sa pri Richardovi, ktorý ma čaká na kopci. Pustia majáky no je mi jasné, že teraz sa jedná len o družobnú debatu, nie o nejaký pracovný úkon. Podebatujeme s chlapmi, pofotia sa s motorkami a pokračujeme.

Cesta sa citeľne zlepšila a do večera dávame ešte poriadnu dávku kilometrov. Dnes veľakrát pršalo no ideme bez prestávok. Cesta sa aj po krátkom daždi mení na mazľavé lepkavé blato, ktoré máme všade. A istota sa v tej chvíli stráca pod kolesami, pretože motorky tancujú kazačok na tomto klzisku.

Vchádzame do nejakého mestečka či dediny a Richard sa rozhoduje si tu pre istotu kúpiť pivo na večer už teraz. Vchádzame do obchodu s ideálnym názvom ALKOGOLNYJ MARKET v našej „plnej poľnej“ špinaví od blata, v motorkárskom oblečení. Predavačka na nás ale hľadí s úsmevom, čo je príliš podozrivé. Dostávame otázku, ktorá nás dostáva do kolien, „to ste vy, opravári internetu z mesta Mirnyj?“

Po pár sekundách ticha a nechápania, prichádza výbuch smiechu a potom len suchá požiadavka“ daj mi tri pivá moja“.

Vychádzame von a po zvyšok dňa sa smejeme na tejto príhode. Chudák dievča, v obchode jej nefunguje už celé dni internet a keď zrazu uvidela nejaké iné, nie miestne ksichty v svojom kráme, tak s nádejou položila túto veselú otázku. Museli sme ju sklamať, nie sme opravári internetu a neskôr nebudeme ani iným povolaním. No o tom napíšem v iný deň.

Večer sa blíži a my sa blížime k mestu Berdigestjach. Rovno ideme hľadať ubytovanie. Nachádzame niečo a potom ešte ideme na okraj mesta na večeru, keďže tu sa nedá nič zjesť. Vrátime sa rýchlo a zaľahneme spať. Zajtra dorazíme do mesta Jakutsk. Úsek by už mal byť oveľa lepší a dokonca by mali byť niektoré časti s asfaltom.

Z jednej strany je to dobre, no z druhej je práve toto neudržiavané, divoké, a človekom málo dotknuté miesto tým pravým po čom sme túžili vidieť a prejsť. Ak sa tu o pár rokov už všade bude nachádzať asfalt, vytratí sa to čaro cestovania po pravej republike Sacha.

Večer sušíme oblečenie, ktoré je mokré a veľmi špinavé. Do rána samozrejme nič nestihne uschnúť. Vybavujem ešte zopár telefonátov s Kontaktom v Jakutsku, kde nás čaká od zajtra veľa povinností. No o tom naozaj až zajtra.

Poslednú vec čo dnes urobím pred spaním je, že zapíšem do zápisníka naozaj nečakaných, dnešných náročných, pieskových a mokrých 473 kilometrov.

22. deň, sobota, 8.7.2023

Berdigestiach – Charyjalach – Magan – Jakutsk

Ráno balíme zase skoro a vyrážame. Do mesta Jakutsk zostalo len niečo málo cez 200 kilometrov. No úloh na dnes je viac ako dosť. Preto nečakáme a bez zastávky ideme až k monumentu s nápisom JAKUTSK, kde si robíme fotky. Vjazd do mesta ako každý iný, periféria a potom množstvo križovatiek. Akosi sme si zvykli, že sme všade sami, tak si zrazu musíme znova zvykať na veľkú premávku.

Prvou našou zastávkou je pobočka špedičnej firmy Energia, cez ktorú nám sem dopravili nové pneumatiky o ktorých som už písal.

Tu sa zároveň stretávame aj s miestnym motorkárom, ktorý nám bude robiť na pár dní sprievodcu. Timur a jeho žena Elvíra nás vítajú ako starých známych. Ako sme sa s nimi zoznámili? To je zase príbeh na dlhšie čítanie, no v skratke napíšem, že môj kamarát Andrej s ktorým som riešil moje trampoty už minulý rok, niekde na internete napísal pár slov o tom, ako ideme na motorkách na východ, a že v meste Jakutsk by sme potrebovali trošku pomôcť s pár vecami.

Do svojho príspevku zverejnil aj moje telefónne číslo a ja som mal o zábavu postarané. Každý deň mi volal niekto a ponúkal možnosť pomoci. Od servisu, cez sprievodcu mestom, po ubytovanie.

Každý deň som musel zdvorilo odmietať rôzne ponuky a pomoc. Bolo úsmevné vybavovať aj telefonáty nasledovného typu: „ahoj Noro, práve som čítal, že ideš z Jakutska na Magadan. Veď ak chceš zastav sa u mňa, môžeš tu prespať, máme tu servis, atď. Ja som z Volgogradu“.

Snažím sa môjmu novému kamarátovi vysvetliť, že Magadan a Volgograd sú od seba približne 10 tisíc kilometrov, na čo dostávam typickú v našich končinách ťažko pochopiteľnú a nepoznanú odpoveď „veď ak pôjdeš okolo, zastav sa na čaj“....

Podobným spôsobom som sa zoznámil aj s Timurom. Ozval sa mi, že pomôže so všetkým čo bude treba. Vraj už dlhé roky stretáva cestovateľov, idúcich okolo jeho mesta rôznymi smermi.

Stretávame sa pri budove v ktorej sídli špedičná firma a po pár minútach si odnášame k Timurovi do auta dve nové sady obutia na naše stroje. Pneumatiky nám letecky dopravili na toto miesto a aj cenovo to bolo výhodné.

Presúvame sa do obchodu o ktorom Timur tvrdí, že tam kúpime to čo potrebujeme. Je čas meniť olej a preto v obchode ktorý je až neskutočne dobre zásobený tovarom, kupujeme oleje presne podľa našich požiadaviek. Výber je obrovský a nevidno žiaden deficit.

Naše ďalšie kroky smerujú na umyvárku. Tu umývame nielen motorky, ale ja seba. Jednoducho jeden druhého kompletne nastriekame penou v oblečení a prilbách. Z motoriek dostávame kilá blata a po polhodine odchádzame spokojní s dočasným výsledkom.

Po očiste nasleduje návšteva servisu. Tu nás už čaká majiteľ Pavel a meníme pneumatiky. Ja som mal ešte doma menšie problémy s prezutím prednej pneumatiky, no tu to ide ako po masle a do hodiny odchádzame s novým obutím, ktoré je vhodnejšie na cesty ktoré nás čakajú v najbližších týždňoch.

Na nadchádzajúci úsek cesty sme zvolili nasledovné pneumatiky. Na moju motorku som dopredu aj dozadu obul Mitas E-10, Richard na svoj stroj obul dopredu Michelin Anake Wild (v ponuke pri jeho rozmere nebola pneumatika Mitas E-10) a dozadu dal rovnakú pneumatiku ako ja Mitas E-10.

Naše pneumatiky na ktorých sme prišli z domu a od jari sme na nich pojazdili približne 13-14 tisíc kilometrov, si nechávame u Timura na balkóne. Cestou domov sa rozhodneme podľa stavu pneumatík ktoré sme práve prezuli, že čo s nimi.

Na dnes to je všetko, základné veci máme vybavené. Timur musí niekam ešte odbehnúť, a tak prichádza ku mne so slovami „Noro, tu sú kľúče od môjho bytu, ulica, číslo domu, atď. , choď tam, ubytuj sa, všetko tam je k dispozícii, ja sa neskôr vrátim“. Situácia s ktorou som sa už stretol, no pre našinca asi trocha nepochopiteľná, keďže sa vidíme prvýkrát v živote aj to len hodinu.

Podvečer už po kompletnej očiste seba a po ubytovaní u Timura v byte, vychádzame na večerné spoznávanie mesta. Pešo prechádzame ulicami mesta Jakutsk.

Toto mesto ležiace na ľavom brehu rieky Lena má približne 270 tisíc obyvateľov a má aj označenie „najchladnejšie mesto na svete“. Teploty v lete tu bez problémov dosahujú +30 stupňov, no v zime ktorá trvá aj 7 mesiacov sa teploty často dostanú aj pod -50 stupňov. Vtedy majú radosť z danej situácie hlavne deti, lebo nemusia ísť do školy. Dlhé zimné týždne v úplnej tme a hmle sa v lete menia na týždne, keď je stále svetlo. Od mája do júla slnečné lúče svietia stále.

Celé mesto je postavené na spomínanej večne zamrznutej zemi. Takže všetky domy stoja na pilieroch vsadených hlboko v zamrznutom podloží a niečo ako naše prízemie tu nenájdete. Život v domoch začína od 1. poschodia.

Inak je centrum mesta ako každé iné centrum. Námestie s Leninom, obchody, reštaurácie, parky, múzeum mamuta a nábrežie rieky. V lete sa mesto takmer ničím nelíši od iných miest. Pri vstupe do budov sa často nachádzajú aj troje dvere. Zjavne v zime nutnosť takých riešení.

To čo je tu ale veľkým problémom sú ceny. Všetko je tu oveľa drahšie ako v iných častiach. Ceny na potraviny sa tu držia extrémne vysoko, o cenách na ovocie ani nepíšem. Je jasné, že sem do týchto odľahlých končín sa všetko musí komplikovane dovážať a preto sú ceny úmerné dodávkam. Jakutská republika, je ale veľmi bohatá oblasť na všetky nerastné suroviny. Dá sa povedať, že celá Mendelejevova periodická tabuľka prvkov leží pod nohami a je len otázkou času a schopností, ako ju dostať na povrch.

Preto aj platy zamestnancov v každej profesii v tomto nehostinnom, drsnom, no krásnom kúte sveta dosahujú nadpriemerných čísiel. Okrem toho dostávajú rôzne benefity, a možnosti bezplatnej leteckej prepravy podľa stanovených podmienok.

Prechádzame mestom celé hodiny a preberáme všetko možné. Od cestovania až po porovnanie života tu a u nás. Popis našej stredoeurópskej zimy, kde sú teploty často len okolo 0 stupňov, domácich rozosmieva.

Inak zisťujem, že mesto Jakutsk má asi najväčšiu koncentráciu semafórov vo vesmíre. na každom kroku, každá aj tá najmenšia križovatka má nekonečný semafór. Po asi polhodine jazdy mestom, nás akosi prestala baviť táto svetelná hudba a mierne sme ich ignorovali (v rámci akej takej bezpečnosti).

Večer ešte posedíme doma v kuchyni, kde Richard v kombinácii s vodkou ochutnáva miestne špeciality jakutskej kuchyne. Surová klobása z krvi a vnútorností, je už na pohľad a neskôr aj podľa zápachu niečo nekonzumovateľné, no náš hrdina sa odhodláva a obetuje svoj žalúdok na testovanie. Jeho výraz tváre hovorí za všetko. Domáci sa smejú a ja len verím, že týmto sa ich kulinárske samovražedné delikatesy, už viac na stole neobjavia.

Okolo polnoci dochádzajú fajčiarske potreby. Je to dobrá zámienka na nočnú prechádzku ulicami. Vyrážame von v trojici, Timur nechal manželku asi pre istotu doma. Neomylne nás vedie ulicami mesta k podniku s honosným názvom „Pekinská kačica“.

Vstupujeme dnu a chvíľu sa mi zdá, že sa tu život zastavil. Desiatky párov šikmých očí na nás visia a niektoré pohľady veru neveštia nič pekné. Je to bar, reštaurácia, diskotéka v jednom. Okamžite sa nás ujme „oficiantka“(obsluha) a dostávame stôl v strede miestnosti. Timur v miestnom jazyku objednáva niečo pod zub a niečo na spláchnutie hrdla. Na stôl prinášajú nové a nové taniere jedál , žeby to stačilo uživiť menšiu rodinnú oslavu.

Zo všetkých strán cítim pohľady. Jasne sa odlišujeme od miestnej populácie, farba kože, vlasov aj očí hovorí, že nie sme tunajší. Jeden z dôvodov na niekoľko otázok. Timur hneď od začiatku upozorňuje miestne osadenstvo, že táto dvojica „inostrancov“ prišla s ním a preto sa nám netreba nijako „špeciálne“ venovať. Hovorím Richardovi, buď tu dostaneme strašnú nakladačku, alebo tu budeme za celebrity tejto noci.

Nakoniec sa neudialo ani jedno, ani druhé. Ja som sa staral o to, aby jedlo ktoré nám priniesli zase len odniesli a zabalili. Timur a Richard sa starali pri barovom pulte o udržanie vysokej hladiny alkoholu a na tanečnom parkete o viac či menej úspešné variácie tanca.

Ja ako dobrý kamarát som sa držal v tieni môjho parťáka a snažil som sa ho brzdiť v počte prázdnych pohárikov. Zároveň som vystupoval ako ochrankár tejto „osobnosti“ a tancuchtivým miestnym kráskam exotického vzhľadu som dôrazne vysvetľoval, že pán ktorý je v ich zornom poli záujmu, je veľmi dôležitá a známa osoba, ktorej sa tu nesmie stať žiadna „nehoda“. Asi viem dobre presvedčiť, pretože to naozaj zaúčinkovalo, a po odpovedi „prepáčte to som nevedela“, stúpol kredit Richarda do nebeských výšok.

Keďže bolo treba vymyslieť nejakú legendu o tom, kto vlastne Richard je, tak som ho predstavoval ako bratranca zo siedmeho kolena, ktorý vo svojej mladosti vyrastal v Anglicku a neskôr ako uvedomelý zástanca svetlej socialistickej budúcnosti emigroval z prehnitého kapitalizmu do krajiny menom Československo.

Jeho priamym rodinným príslušníkom nebol nikto iný, ako známy škótsky herec, ktorého preslávila úloha Jamesa Bonda v siedmych filmoch (preto aj siedme koleno). Týmto slávnym človekom bol Sir Sean Connery a ako je vidno podľa priloženej fotografie, nedá sa poprieť rodinné puto s Richardom.

Smutné je len to, že slávny herec už dnes nemôže potvrdiť pravdivosť týchto slov, no napriek tomu Richard zostáva skromný a príliš sa neprezentuje touto skutočnosťou.

Začala sa na neho taká neoficiálna „ochota“ (poľovačka), takže keď si išiel tento dnešný idol miestnej nežnej populácie na čerstvý vzduch na terasu zapáliť, stačilo povedať len jediné slovo „cigareta“ a v tej chvíli sa pred ním objavilo hneď niekoľko krabičiek s tabakovými výrobkami miestnej aj svetovej produkcie. No ale myslím, že v tejto chvíli by už na danú tému stačilo, lebo som poriadne odbočil.

Dodnes sa čudujem, že to celé dokázali vydržať miestni a nestrhla sa tam poriadna mela, z ktorej by sme samozrejme nedokázali vyjsť ako víťazi, keďže domácich bola presila asi tak desať násobok nás.

Nad ránom sa mi podarí mojich veselých kamarátov konečne dostať na ulicu a po ďalšej hodine prechádzky mestom, keďže sme trocha zablúdili sa aj nakoniec dostať domov. Samozrejme bez cigariet, ktoré sme sa pred niekoľkými hodinami vybrali kúpiť.

Timur manželke podrobne vysvetľuje čo sa dialo v „Pekinskej kačici“ a ona znalá pomerov to hodnotí ako úspešný večer. Ideme si ľahnúť, pretože o chvíľu máme ísť niekam za mesto, kde budeme robiť servis motoriek. Je mi jasné, že chlapi by nafúkali ešte zajtra ráno a nieto o pár hodín. Timur nad tým len mávne rukou a vraj všetko tu rieši jeho služobný preukaz.

Tak sa ukladáme na prvú noc v meste Jakutsk. Deň to bol zase jeden z tých výživných, aj keď sme dnes prešli len 219 kilometrov. No v tejto oblasti sa už dni nepočítajú na kilometre, ale na zážitky.

23.deň, nedeľa, 9.7.2023

Jakutsk a okolie

Vstávame po pár hodinách a po raňajkách, ktoré pozostávali z toho čo sme si noci objednali v bare a nakoniec priniesli domov.

Sadáme na motocykle a ideme cez mesto. Timur letí ako blázon a máme čo robiť, aby sme mu stíhali. Mierime na okraj mesta do domu jeho rodičov. Tu na dvore sa rozložíme a v kľude sa venujeme našim strojom. Prvoradá je výmena oleja a filtra. Vyčistenie vzduchového filtra, ktorý si už vytrpel svoje a ešte si užije prachu dostatočne. Ja kontrolujem reťaz, Richard preveruje kardan.

Kontrolujem a preventívne doťahujem všetky skrutky ktoré vidím a ktoré by mohli mať nejakú vôľu, po prejdení tých ťažkých úsekov. Kontrolujeme aj nosiče batožiny, či sa neobjavila nejaká prasklina na konštrukcii, ako aj na nosnom ráme motocykla. Preverujeme aj tesnosť prednej vidlice, stav zadného tlmiča, jednoducho všetky guferá a iné tesnenia odkiaľ by mohla prísť nejaká pohroma v podobe úniku čohokoľvek.

Všetko sa zdá byť v poriadku a poobede sme hotoví a spokojní s výsledkom. Túto preventívnu prípravu a kontrolu robíme naozaj dôkladne, vieme veľmi dobre čo nás čaká o pár dní a preto nič nenecháme na náhodu. Kraj do ktorého sa chystáme jednoducho nemôžeme podceniť. No o tom si napíšeme neskôr.

Balíme a upratujeme po sebe na dvore. Timurovi odovzdáme bandasky s použitým olejom, ktorý on vzápätí vylieva pri dome do veľkej jamy. Trocha nás to prekvapí a zamrzí, no Timur so slovami „zem dala, zem vzala“ sadá na motorku a ideme na okružnú jazdu mestom.

Máme informáciu, že v Jakutsku žijú aj saleziáni zo Slovenska. A ich miestny kostol, je presne oproti domu kde býva Timur. Podarí sa nám s dvomi z nich stretnúť a je z toho príjemných pár minút rozhovoru s krajanmi.

Navštívime zopár miest v centre a potom sa vydáme na okraj mesta k nenápadnému kopcu. Múzeum permafrostu, alebo aj „cárstvo večného mrazu“, je podzemný komplex, ktorý slúžil na štúdium mechanických vlastností ľadu, a fyzikálno-mechanických vlastností a rozmrazovania zmrazených pôd.

Desiatky tisíc rokov staré ľadové steny, v ktorých sú vytesané rôzne sochy a výjavy zo života v tejto chladnej časti sveta. Rôzne farebne osvetlené dodávajú tomuto miesto osobitné čaro. Počas roka sa tu udržuje stála teplota okolo -5 stupňov. V minulosti tieto priestory slúžili aj ako skladisko potravín. Keďže je hora prevŕtaná ako ementál, stačilo na oboch stranách otvoriť vstupné brány a zimný extrémne chladný vietor dokázal vychladiť horu tak dokonale, že si udržala mínusové teploty počas celého roka.

Pri vstupe dostane každý návštevník oblek. Dlhý kabát ktorý chráni pred chladom si obliekame na seba a cez systém dverí a chodieb sa dostávame do útrob objektu. Niektoré výtvory sú naozaj neskutočne krásne, vypreparované zvieratá ako vlk robia pocit z výnimočnosti tohto miesta ešte intenzívnejším.

Timura s Richardom samozrejme najviac nadchne ľadový bar, no keďže sme na motorkách a oni dvaja si držia v sebe hladinu ešte od včera, tak na tomto mieste si nič nedajú. Asi po hodine sa vrátime na menej chladný vzduch ulíc mesta Jakutsk. Návštevu tohto miesta beriem ako povinnú zastávku každého turistu, keďže sa jedná o jediné múzeum na svete, ktoré sa zaoberá podobným výskumom a svojou jedinečnosťou za návštevu skutočne stojí.

Podvečer sa vrátime domov do bytu. Timur navrhuje, že večer posedíme doma, počúvajúc hudbu a oddychujúc na gauči. Neskôr z neho vylezie, že mu je celý deň zle. Ako sám priznáva Jakuti sú národ, ktorý neznesie alkohol. Jednoducho to majú v génoch a nevedia piť. A keď už niečo vypijú, tak často majú sklony k silovým prejavom, ako sme to videli včera v noci.

Takže sa dohadujeme, že Timur bude doma vyspávať opicu a my ideme sami do večerných ulíc. Vyrážame nevedno kam, jednoducho sa túlame po uliciach, a niekde pri nejakej príležitosti dostávame typ na dobré, kultúrne a slušné miesto na večer.

Taxík nás odvezie k budove s príznačným názvom „Kryša“ (Strecha). Najvyššie poschodie tejto budovy je jedna veľká terasa a o poschodie nižšie je veľký bar so živou hudbou. Úroveň kultúry je tu oveľa vyššia ako včera. Pri vchode stojí hneď niekoľko ochrankárov, ktorí každého prehľadajú aj s ručným detektorom kovov, hľadajú zbrane, alebo iné predmety.

Tento krok je tu asi všeobecne nutný a zaužívaný. My vystupujeme na samú strechu Strechy a usádzame sa pri barovom pulte. Po dobrej chvíli kým sme sa spamätali opakujem už raz mojim kolegom povedanú vetu „ja nikam odtiaľto nejdem, nikam rozumieš, tu zostávam!“.

Asi netreba detailne popisovať dôvod vyslovenia tejto vety. Len okrajovo spomeniem asi tak približný pomer v počte 20 exotických modeliek na nás dvoch. Kam len oko dovidí sedí jedna krajšia ako druhá. Počas noci sa to priebežne trocha mení, no počet žien tu prevyšuje počet mužov mnohonásobne. Až mi je z toho zle.

Toto som nemyslel obrazne, ale naozaj mi je akosi divne. Okolo polnoci nechávam preto môjho parťáka ako žrádlo, týmto dvojnohým šelmám so šikmými pohľadmi. Ja sa taxíkom vrátim do bytu a snažím sa zaspať.

Nad ránom sa vracia Richard a neveriacky krúti hlavou nad tým čo videl. Neodnáša si ale z tohto miesta žiaden suvenír v podobe telefónneho čísla, ani nič podobné. Len dobrý pocit z výberu miesta na trávenie večera. A tak je to najlepšie.

Tento deň sa skončil už pred pár hodinami a mne nezostáva nič iné, len zapísať dnešných po meste najazdených približne 40 kilometrov.

24.deň, pondelok 10.7.2023

Jakutsk

Ráno je ťažké. Timur odchádza do práce, Elvíra s deťmi sa chystá k rodičom, Richard spí ako zarezaný a ja mám stretnutie blízkeho druhu. Na balkóne sedím a pozorujem dno kýbľa. Je mi zle, celú noc som nespal a cítim, že na mňa niečo lezie. Keby to bola niektorá zo včerajších modeliek z baru tak nepoviem, no teraz na mňa lezie nejaká choroba. No najskôr zo mňa musí vyliezť niečo, čo ma od včera ťaží na žalúdku. Opisovať tento proces nejdem, ale podarilo sa mi zo seba dostať možno aj kapra od Vianoc.

Mením farby ako semafór a dostáva sa mi jedinej útechy od môjho „ževraj“ kamaráta. Zobúdza sa so slovami „to máš zato, že nepiješ!“. Dávam si nejaké tabletky na bolesti žalúdka, ktoré mám so sebou. Okolo obeda prichádza Timur a prinesie mi iné lieky a nejaké kvapky. Meriam si teplotu, mám 38.8. Je mi jasné, že dnes nikam nejdem. Ráno sme mali vyrážať a pokračovať v ceste, no v tomto stave nebudem schopný ísť.

Zostávam v posteli celý deň. Nič nejem, len trocha čaju si dám za celý deň. V hlave mi behajú rôzne myšlienky. Prvé. na čo si spomeniem, je minulý rok a neúspešný pokus ktorý skončil prvým krokom. Dnes som mal začať posledný krok smerom k cieľu a namiesto toho zase len ležím s teplotami.

No jediné čo ma ako tak upokojuje, je fakt že dnes je to na 100% spojené s nejakým jedlom, jednoducho mi niečo nezapasovalo z miestnej kuchyne a niečím som sa otrávil. Viem, že to prejde len treba trocha času.

Pri podobnej ceste akú sme si naplánovali, je vždy potrebné rátať s menšou časovou rezervou. My sme si ju urobili a dnes z nej čerpáme prvý deň. Samozrejme ako som už spomínal, je nám jasné, že všetky nami stanovené ciele už žiadnym spôsobom nestihneme prejsť.

Kým ja sa snažím čím skôr dostať do normálu, Richard má celý deň pre seba a trávi ho v uliciach mesta. Ako mi povedal neskôr, celkom slušne už má zmapované miestne bary a terasy. Celý deň som ho nechal napospas nástrahám tohto mesta. Vyhol sa im statočne a večer sa úspešne vrátil z misie.

Ja poctivo odležím tento deň a do zápisníka pribudne prvá 0 najazdených denných kilometrov.

25. deň, utorok 11.7.2023

Jakutsk

Ráno mi je o poznanie lepšie. Lieky zabrali, teplota sa síce ešte drží, no je nižšia. Žalúdok sa vracia do normálu, no nechcem ho zaťažovať zatiaľ žiadnym jedlom. V byte sme sami, Timur odletel so svojim záchranárskym tímom niekam do tajgy v Magadanskej oblasti kam smerujeme neskôr aj my.

Horia tam lesy a ich prácou je pomáhať. Takže nikdy nevie, kde sa bude nachádzať o hodinu, o deň. Jeho žena Elvíra odišla s deťmi niekam na prázdniny a jednoducho nám všetko nechali tak ako je.

Sedíme v kuchyni, Richard tu popíja pivo z plechovky, lebo vraj jeho celodenné výjazdy mestom vážne naštrbili jeho a tým pádom náš rozpočet. Predsa len pivo v bare stojí asi tak 5x viac ako z obchodu. A tých barov už bolo za posledné tri dni celkom dosť.

Každý sa zaoberáme nejakou činnosťou a čas sa vlečie. Dnes si dám ešte oddych, no zajtra už cítim, žeby sme mohli vyraziť aj keď dohnať tieto dva stratené dni už nebude možné. Čas zabíjame sledovaním rôznych videí z internetu, samozrejme všetky sa týkajú len jednej oblasti. Magadan a cesta k nemu.

Zrazu Richard utrúsi poznámku, ktorá úplne zmení naše ďalšie plány a zároveň pochová plány pôvodné. Jeho veta bola asi nasledovná „pozri, tu je mapa, a z Magadanu na Kamčatku je to len "kúsok"...

Neveriacky na neho hľadím a neviem chvíľu nájsť slová. Spamätám sa a odpovedám. "Ja som o tom uvažoval už dávno predtým, no vôbec ma nenapadlo ti to predložiť ako návrh, keďže viem ako si na tom s časom".

"A už dnes vidíme obaja, že naše doma stanovené ciele je nereálne zvládnuť. A ty teraz chceš do toho doplniť aj Kamčatku?"

Pre poriadok uvediem teraz v krátkosti naše pôvodné plány. V počiatkoch plánovania a príprav na cestu, bolo základom úspechu, aby Richard doma dostal „zelenú“ na určitú dobu. Spracovanie dotyčnej osoby sa nieslo štýlom, „pôjdem s Norom do Magadanu na šesť týždňov“.

Táto varianta bola úspešná a časom sa nenápadnou poznámkou viac menej úspešne snažil toto časové rozpätie upraviť, na nejasných šesť až sedem týždňov.

Keď sa mu aj táto verzia prepiekla, s odstupom času akoby nenápadne pri spomínaní plánovanej cesty utrúsil vetu „keď sa o dva mesiace vrátim, pôjdeme na dovolenku“.

Tu už ale začali oprávnené námietky o časovom harmonograme výpravy, ktorý sa svojvoľne natiahol o ďalšie týždne a po dlhom boji plnom sľubov a verím, že aj kvetov a iných vyznaní, bolo definitívne dohodnuté číslo 2 mesiace, alebo inak 60 dní.

No naspäť k nášmu pôvodnému plánu. Po úspešnom zdolaní cieľu menom Magadan, sme sa chceli ešte previesť „kúsok“ na východ do Vladivostoku, kde Richard ešte nebol. Odtiaľ sme chceli ísť domov už priamou cestou, no pre atraktívnosť sme si zvolili cestu nazad cez Mongolsko a Kazachstan.

Dnes sedíme v kuchyni bytu v Jakutsku a pohľad do mapy a kalendára dáva jasne najavo, že niet najmenšej šance toto celé absolvovať v Richardovom časovom horizonte.

Preto ma prekvapila poznámka o polostrove Kamčatka. Začíname rozoberať túto možnosť a veľmi rýchlo sa zhodneme, že je oveľa rozumnejšie obetovať návštevu mesta Vladivostok a namiesto toho navštíviť „neďalekú“ Kamčatku.

Počítame dni ktoré nám treba na toto všetko. Vypúšťame z plánov Mongolsko, kde sme už spolu boli predtým. Kazachstan si nechávame zatiaľ v rezerve a definitívne sa jednohlasne rozhodujeme pre Kamčatku.

Nasleduje hľadanie možností ako sa tam dostať. Vieme veľmi dobre, že na Kamčatku nevedú žiadne cesty. Takže to bude pre nás len akýsi výlet, bonus a povestná čerešnička na torte. Kamčatka je možná dosiahnuť len loďou, ktorú sme z časových dôvodov hneď zamietli a lietadlom, ktoré sme hneď schválili.

Okamžite vyhľadáme možnosti letu a po chvíli je vybrané. Ešte raz pozriem na Richarda a on prikývne. Znie to šialene, no pred nami je viac ako dve tisíc kilometrov jednej z kultových ciest sveta, o ktorej sa tradujú rôzne legendy, na ktorej netušíme čo nás čaká a neminie a my si optimisticky kúpime letenky na konkrétny deň a čas niekam ešte ďalej na východ.

Prichádza potvrdenie o rezervácii a my na seba pozeráme a usmievame sa, že nám to pekne v našich hlavách hrabe. Ale z praktického hľadiska je naše rozhodnutie naozaj dobré, pretože nachádzať sa „relatívne“ tak blízko a nevyužiť možnosť by bolo veľmi zlé riešenie, ktoré by sme si v budúcnosti veľakrát vyčítali.

Po tomto rozhodnutí si aj môj žalúdok povedal, že je takmer pripravený vyraziť a teplota sa vrátila tiež do normálu. Podvečer preto vyrážame do ulíc mesta, niečo ľahké chcem zjesť, a tak si dávam len polievku. Dnes už akosi nie je príliš záujem o nočné vymetanie barov, šetríme seba aj financie.

Napriek tomu sa vraciame do bytu až v noci. Nepodarilo vyhnúť sa niektorým miestam s koncentráciou dievčat na meter štvorcový vyššou ako 5. A že je týchto miest po meste neúrekom o tom už som sa zmienil. Je preto najvyšší čas radšej opustiť Jakutsk, aj tak sa sem vrátime cestou naspäť

Dnešný deň nepriniesol do zápisníka žiadne odjazdené kilometre, ale po meste sme pešo prešli toľko, žeby sme mohli byť miestnymi sprievodcami po podnikoch kultúrneho vyžitia.

26.deň, streda 12.7.2023

Jakutsk - Čurapča – Megino-Aldan – Chandyga

Konečne vyrážame. Richard vyhlási, že ešte týždeň v Jakutsku a zbankrotujeme. V meste ešte natankujeme doplna aj do bandasky. Prichádzame k trajektu cez rieku Lena. Takmer okamžite aj odchádzame. Plavba cez rieku trvá 1.15 hodiny a vyloďujeme sa v meste Nižnij Bestjach. Je veľmi teplo a zase sa veľmi práši.

Tu sa nachádza aj nultý kilometrovník slávnej cesty P-504 Kolyma. Legendami pretkaná cesta o ktorej sa už toľko napísalo, že skutočne niet čo viac pridať, len si ju osobne prejsť. Jej pridružený názov je „cesta kostí“, no každým rokom sa od svojho smutného názvu táto cesta čoraz viac vzďaľuje.

Pred nami je viac ako dvetisíc kilometrov, ktoré sme si sem prišli užiť, vychutnať a podeliť sa o to s vami. Ako píšem, každým rokom sa táto cesta dostáva do čoraz viac „ľudskejšej“ podoby, ale ešte pretečie veľa vody riekou Aldan ktorá stojí pred nami, kým bude táto trasa a jej pohnutá minulosť naozaj len trpkou minulosťou.

Civilizácie v podobe asfaltu sa rozširuje každým rokom. V roku našej návštevy (2023), bol úsek Nižnij Bestjach – Čurapča už s asfaltovým povrchom, ktorý ale na veľa miestach bol v hroznom stave. Týchto asi 160 kilometrov, je možné prejsť za dve hodiny a potom začína tá pravá „trasa Kolyma“.

Hneď za mestom končí okrem asfaltu aj signál, ktorý sa sporadicky objavuje v dedinách popri ceste. Zase je pod kolesami nekonečná roleta a jemný prach sa dostáva všade. Keď ide niečo oproti, tak je lepšie a bezpečnejšie zastaviť a počkať, kým sa viditeľnosť zlepší na takú úroveň, aby bolo možno pokračovať. Riskovať to, že v tom prachu vletím do nejakej jamy, alebo nabehnem na nejaký veľký kameň, je príliš veľké riziko pri pohľade do mapy sveta.

Pomaly ukrajujeme kilometre v tejto sýto zelenej krajine. Množstvo koní a dobytka je znakom, že miestne lúky dokážu uživiť tieto niekedy nekonečné stáda. Obraz sa nemení dlhé hodiny, a predsa neomrzí jedným okom sledovať tú krásu okolia.

Pri dedine Ytyk Kjueľ je benzínka. Tu pre istotu dotankujeme, lebo v tejto oblasti nikdy nie je isté či na ďalšej benzínke budú mať palivo. Časť cesty pri meste Megino-Aldan je hrozná. Jemný prach a piesok spojený s roletou, ktorá mláti do motorky dlhé desiatky kilometrov je vyčerpávajúci. Motorka pláva v tomto úseku, je ťažké sa udržať bez pocitu, že sa podo mnou hýbe celý svet. Blíži sa večer a s úľavou privítam rieku Aldan.

Tu nás čaká „parom“ cez túto vodnú prekážku. Čakáme asi hodinu kým sa pohneme. Je 21.30 a my odchádzame na druhý breh. Výjazd z lode v piesku a potom záver ako sa patrí. Do mesta Chandyga je to asi 40 kilometrov a my ideme tento úsek viac ako hodinu. Vyťažený a na cestu navezený kameň z rieky je pod kolesami motorky utrpením.

Pracovné stroje ktoré upravujú tento úsek, prášia tak neskutočne, že nevidno na krok. Obiehajú nás všetky kamióny z lode a radšej stojíme a čakáme kým sa prach trocha usadí. No jazda po okrúhlych kameňoch je namáhavá a takto večer už toho máme obaja plné zuby.

Je po polnoci, keď zastavujeme na benzínke v meste Chandyga. Ochotný chlap ktorý tu pracuje obvolá všetky možnosti ubytovania, no bez šance. Nakoniec si rozkladáme stan priamo na benzínke na malom trávniku. Chceli sme ísť niekam trocha bokom, kde je menej rušno, no chlap nás upozorňuje, že všade okolo nás sa potulujú medvede a lepšie je zostať tu. Aj tak sme unavení, a prach máme úplne všade.

Zaliezame do spacákov a spíme. Ráno je tu čo nevidieť. Medveď nás nakoniec neprišiel pozrieť, zato nálety komárov sa konali takmer okamžite. Prvý deň na trase Kolyma ale hodnotím ako veľmi úspešný, ak by som ho mal porovnať, tak bol rovnako ťažký ako deň keď sme išli z mesta Lensk do mesta Mirnyj.

Zápisník si pýta nejaký údaj, preto zapisujem dnešných 479 kilometrov.

27.deň, štvrtok 13.7.2023

Chandyga – Teplij Kľuč – Razvilka – Kjubeme

Budíme sa na dážď. Balíme v mraku komárov a pokračujeme smer Teplij Kľuč. Cesta je rovnako zlá ako včera večer. Násyp tvoria kamene, ktoré odskakujú spod kolies a motorka skáče zo strany na stranu. Tento úsek má asi 80 kilometrov a ideme ním dve hodiny.

Je tu možnosť tankovania, tak dopĺňame nádrže a nakupujeme jedlo pre istotu. Pred nami je jeden z najopustenejších úsekov na tejto trase vôbec. No zato je to úsek najkrajší, hornatý a plný neuveriteľných výhľadov. Aj cesta sa zlepšila a ideme viac menej po pevnej hlinenej ceste, ktorá dovoľuje aj vyššie rýchlosti.

Tieto miesta sú presne tie ktoré sa objavujú vo všetkých cestopisoch a videách. Samozrejme, že si dnešný deň vychutnávame a fotíme čo sa dá. Horské sedlá striedajú nížiny. Dravá rieka si razí svoju cestu pomedzi skaly a mení svoje koryto podľa vlastnej vôle.

Zvláštnosťou je, že popri celej ceste je na krajnici položený kábel. Tenký kábel vedie cez hory, údolia a leží len tak voľne v tráve a na kameňoch. Je to kábel cez ktorý sa do vzdialených oblastí vedie internet. Nikto ho tu neukradne, nikomu nie je potrebný. Cestou vidno množstvo železného šrotu, ktorý tu leží možno desaťročia. A nikto ho nezbiera a nenosí do „metalolomu“ (kovošrot). Dôvod je jasný, obrovské vzdialenosti, kvôli ktorým sa to neoplatí voziť a vlastne sme ani žiaden kovošrot nikde nevideli počas celej cesty.

Na niektorých úsekoch pracuje ťažká technika a upravuje povrch. Dnešný cieľ je jasný. Na tomto úseku je jediná možnosť sa niekde zastaviť a to je „kafe Kuba“. Poobede sa cesta zase raz zhorší a trmácame sa až do večera touto drsnou no nádhernou krajinou.

Na jednom mieste skúšame počas prestávky loviť ryby v rieke, no bez úspechu. Na večeru si teda budeme musieť počkať, kým prídeme k legendárnej benzínke, ktorá toto miesto preslávila. Áno jedná sa o tu notoricky známu okrúhlu maringotku, ktorá tu ale dnes už nie je. Všetci čo išli okolo sem lepili svoje nálepky a preto bola jej fotka často zverejňovaná.

Dnes tu po nej už zostalo len prázdne miesto, ku ktorému práve prichádzame. Dotankujeme len z povinnosti. Dávame si niečo na večeru v miestnom a ja celej trase jedinom „kafe“. Slovo Kuba v miestnom jazyku znamená labuť.

Zostávame tu na noc. Ideme si k rieke rozložiť stan. Už tu jeden stan stojí a ráno sa zoznamujeme s Nikolajom z Jekaterinburgu, ktorý ide rovnakým smerom. Ide na Honda NC 700, a v noci nás obiehal kým sme spali na benzínke. Jeho oblečenie pozostáva z teplákov a tenisiek. Vraj má aj motrokárske oblečenie, no toto mu vyhovuje viac. Ťahal celú noc a celý deň a dorazil dnes sem. Tak dospáva včerajšiu noc.

V blízkosti benzínky sa dá chytiť aj nejaký ten slabší internet. Chvíľu tu debatujem s chlapíkom, ktorý tu pracuje už viac ako desať rokov. Pamätá si mnohých, čo touto cestou prechádzali, ukazuje mi fotky cestovateľov a iných dobrodruhov, ktorí sem zavítali.

Pýtam sa aj na starú maringotku. Odpovedá, že sa zmenil majiteľ objektu a nakoniec kúpil nový obytný kontajner, ktorý je hlavne oveľa teplejší ako ten ktorý tu stál oblepený nálepkami. Vraj vyzeral ten starý dobre, no bolo v ňom neskutočne zima, aj keď sa v ňom kúrilo celoročne.

Inak elektrika sa tu vyrába pre celý objekt len pomocou generátora, ktorý denne spotrebuje 130 litrov nafty.

Na dnešný deň by to bolo asi tak všetko. Dostávam ako darček repelent proti komárom, ktorých je tu také množstvo, že sa bez oblečenia a poriadneho nástreku nedá ani na krok.

Mierim do stanu a zapisujem dnešných nádherných, nedotknutou prírodou prejazdených 327 kilometrov.

28. deň, piatok 14.7.2023

Kjubeme – Usť-Nera

Vstávame a dávame raňajky v podobe boršču. Tu v Kjubeme sa kedysi pred rokmi odbočovalo na starú letnú cestu. Viedla cez „pól chladu“ ako sa nazýva mestečko Ojmjakon, ktoré je tiež známe pre svoj rekord v teplote ktorá tu bola zaznamenaná v roku 1926. Vtedy tu teplota klesla na príjemných -71,2 stupňa. Dnes je tu pamätník tejto udalosti, ktorý mi dnes ale nenavštívime. Treba si niečo nechať aj nabudúce.

Stará letná cesta, ktorú takisto prešlo už veľa motorkárov, je síce lákadlom, no my máme v našich cieľoch nateraz jasno. Pokračujeme novou severnejšou cestou smerom na mesto Usť-Nera.

Pomaly ale isto sa celá pôvodná trasa „cesty kostí“ odkláňa od svojej v 30-tych rokoch minulého storočia naplánovanej trasy. Éra gulagov a Stalina je definitívne minulosťou, ktorá ale po sebe do dnes zanechala stopy v okolí.

Dnešná trasa je už oveľa priamejšia, pevnejšia ako pozostatky starej cesty, ktorú miestami vidíme v dolinách a ktorá lemuje rieky.

Aj staré drevené mosty, ktoré stavali „nepriatelia štátu“ dnes už len sporadicky stoja a čakajú na svoj konečný údel a úder prírody. Pozostatky starej cesty ktorá pomaly ale isto zarastá stromami, a ktorej obrysy vidno z vysokých násypov novej trasy na ktorej isto iste bude o niekoľko rokov asfalt, sa zachovajú len na dobových fotografiách.

Miesta zmáčané krvou tých bezmenných a nevinných obetí represií, ktorých kosti sa čas od času dostanú na svetlo sveta počas zosuvov pôdy starej kolymskej trasy. S určitosťou sa nenávratne stratia v čase, keď si príroda zoberie naspäť svoje požičané územia, po ktorých viedla táto hrobmi posiata „cesta na kostiach“.

Nikto nikdy nespočíta počet trestancov, ktorým bol vystavený jednosmerný lístok do týchto končín. Ich mená a tváre sa rozplynuli v minulosti tej doby, tak ako prach nad cestou po ktorej ideme, tak ako opar nad riekou Kolyma, podľa ktorej sa celá oblasť nazýva.

A možno to bude aj dobre, ak sa raz dokončí nová pevná a asfaltová cesta Jakutsk – Magadan. Všetko k tomu smeruje, aj keď pomalými krokmi. A stará cesta zostane ako pietne miesto zaznačené niekde na mape, ktoré možno o dvadsať, alebo päťdesiat rokov už nebude možné ani spoznať. Podnebie a príroda si už nejako poradí a zahladí stopy po tejto jazve minulosti.

Každým rokom sa táto nová cesta rozširuje a upravuje. Pribúdajú nové a nové úseky. Robia sa rôzne obchádzky a navážajú sa nové násypy, aby bola cesta zjazdná celoročne bez obmedzení. Preto ak niekto váha, a zvažuje návštevu tejto oblasti a chce si pozrieť to, čo videl len niekde na fotografiách, treba sa rozhodnúť určite už v najbližších rokoch.

Pretože je možné, že o desať rokov už príde do tejto oblasti spolu s asfaltom aj komercia a vytratí sa to čaro, kvôli ktorému sem neváha každý rok merať cestu množstvo cestovateľov.

Narovnanie celej trasy prinieslo oživenie regiónu smerom na sever a mesto Usť-Nera cez ktoré nová cesta prechádza by si zaslúžilo aj krajší vzhľad ako má. K večeru sem prichádzame a vyzerá to ju jemne povedané strašne. Sme v najsevernejšom bode trasy a toto mesto má zjavne svoje najlepšie roky dávno za sebou. Opustené domy, ulice plné blata, špiny kontrastujú s celkom pekným pamätníkom vojny.

Fungujú tu ale obchody, nejaké to ubytovanie aj zopár možností sa najesť. Prvá benzínka ktoré vyzerá priam strašidelne. Oproti je o trochu menej hrozná benzínka s jedným stojanom a dokonca tu majú aj 95-ku benzín.

Ubytovanie nájdeme u nejakých „inostrancov“ z moslimských krajín. Kuchyňu majú dobrú no o alkohole môže Richard snívať. Je už večer a aj tu platí, že predaj je obmedzený do predpísanej hodiny. A my sme si až teraz uvedomili, že sme sa zase posunuli o hodinu dopredu a preto nám chýba tá hodina k „legálnej“ kúpe piva. Je tu už +8 hodín.

Miestny zväz alkoholikov posedávajúci vonku na lavičke nám s istotou ukáže, ktorý obchod je vhodný na nákup tekutej chmeľovej polievky.

Bez rečí dostáva Richard to čo potrebuje, len ho predavačka poprosí, aby to vložil do ruksaku hneď v obchode. Usť-Nera sa v tej chvíli stáva oveľa krajším mestom a môžeme sa presunúť do postele. Ešte jedna nepochopiteľná vec.

Počas dňa tu nefunguje mobilný signál. Zapínajú ho z neurčitého dôvodu až večer, a potom to má za následok kolaps celej siete. Počul som len výkrik „už ide!“ a život sa zrazu zastavil. Mladí aj starí všetci okamžite nabehli na internet, ktorý samozrejme toto celé nezvládal.

Ja sa namiesto toho poberiem zapísať dnešných 243 kilometrov do zápisníka a zaspávam.

29.deň, sobota, 15.7.2023

Usť-Nera – Artyk – Susuman – Jagodnoe

Rieka Indigirka ktorá preteká cez toto mesto nás sprevádza na výjazde z mesta a potom ešte dlhé kilometre. Ideme takmer na úrovni jej hladiny. Pred výjazdom tankujeme, cena je tu najvyššia počas celej našej cesty. 79 rubľov za liter je v prepočte na naše ceny síce smiešna suma (približne 0,83€/liter), no na miestne pomery je to cena z jednej strany vysoká a z druhej primeraná.

Všetko sem treba dopraviť a jediná možnosť je nákladná doprava. Preto sa niet čomu diviť, keď cestou stretávame väčšinou „benzovozy“ cisterny s palivom. Tieto na miestne pomery upravené nákladné vozidlá s pohonom všetkých kolies majú bežne so sebou po 3-4 rezervné kolesá. Tak si to vyžadujú podmienky z ktorých je tvorený násyp cesty.

Ja neverím vlastným očiam, keď po troch dňoch na tejto trase, kde sú kamene ostré ako žiletky vidím, že dezén pneumatiky je dnes po prejdení asi len tisíc kilometrov v polovici svojej životnosti. Pred očami sa stráca hrúbka dezénu a to som si hneď v prvý deň všimol hlboký rez v zadnom kolese.

Dnes ideme úsekom na ktorom je nič. A ak napíšem nič tak naozaj nič. Desiatky kilometrov absolútnej pustatiny, s prírodou ktorá vyzerá ako fotky z Mesiaca.

Míňame opustené osady, vidno zvyšky asi bývalých gulagov alebo im patriace torzá drevených barakov roztrúsené po okolí. Opustené sú aj celé dediny, aj keď ako vidno sem tam tu ešte niekto žije, alebo sem prichádza možno na víkend. Obraz skazy je dokonalý. Najhoršie na tom je fakt, že celá oblasť priam leží na bohatstve a región je v totálnej biede. Prakticky ideme po zlate.

Zlato bolo jednou z hlavných komodít, kvôli ktorej sa vlastne celá táto trasa stavala. Keď boli v minulosti objavené obrovské ložiská tohto drahého kovu v tejto oblasti, bol jej osud spečatený. Výstavbe cesty už nemohlo nič zabrániť a tak si vládca tej doby Josip V. Stalin vo svojom najväčšom rozmachu panovania, ročne dokázal odviesť z tejto oblasti tony zlata.

Preto je dodnes všetko kam len oko dovidí jednou obrovskou povrchovou baňou, kde sú len veľké kopy hlušiny a nehostinná príroda bez náznaku zelene. Všetko je zdevastované, všade len kameň, prach a haldy premytej bezcennej hliny.

Použitie chemických prvkov pri ťažbe „prospelo“ prírode natoľko, že tu nerastie nič. Vyschnuté stromy, jazerá s podozrivo farebnou vodou a celkový obraz oblasti sa dá prirovnať k ekologickej katastrofe.

Na mnohých miestach ale panuje čulý pracovný ruch. Vidno pracovné stroje ako nakladajú tony a tony materiálu a odvážajú na spracovanie. Cestou sem mi niekto povedal, že sa netreba nijakým spôsobom snažiť zájsť na miesta kde pracujú „zolotodobitčiki“ (zlatokopovia).

Ich práca v tejto oblasti je z veľkej časti nelegálna a kontrolné orgány tu idú ruka v ruke s organizovaným zločinom. Keďže sme v oblasti, kde je akákoľvek kontrola kvôli obrovským vzdialenostiam prakticky nemožná, môžeme si len predstaviť o aký biznis sa tu jedná.

A tak je logické, že naša návšteva v lokalite kde sa točia obrovské peniaze, by bola určite neželaná a patrične rázne vysvetlená. V tejto oblasti sme bez strelnej zbrane asi len my dvaja.

Okrem divej zveri, sa tu menia na divé zvieratá aj ľudia pri vidine tých žltých kamienkov. Preto pokračujeme ďalej k mestu Susuman, ktoré je centrom celej tejto oblasti spojenej so zlatom. Tento najviac opustený úsek je aj najdlhším miestom, kde sa nedá natankovať.

Presná vzdialenosť k najbližšej benzínke je 383 kilometrov a nachádza sa v spomínanom meste Susuman. Počas celého dňa ideme po veľmi dobrej ceste, sú úseky kde sa dá ísť po rovnej ujazdenej trase rýchlosťou aj viac ako 100 km/hod. Samozrejme berieme ohľad na naše stroje, ako aj na hlavný a najzávažnejší faktor celej cesty a to sme my dvaja.

Ak by som mal trocha zhrnúť celé toto miesto na tejto časti zemského povrchu, tak trasa Jakutsk – Magadan, a jej náročnosť sa dá hodnotiť podľa môjho pohľadu na stupnici 1 až 5, známkou 2 a to je menej až stredne náročná.

Táto trasa sa dá prejsť aj na úplne obyčajnom motocykli, dokonca aj na čopri. Všetko je to len o čase. Ak si odmyslíme komfort cestovania a chýbajúci asfalt, dá sa povedať, že túto trasu zvládne aj priemerný motorkár bez väčších ťažkostí.

Ťažké a nezjazdné úseky zostávajú pomaly minulosťou na starej letnej ceste. Samozrejme vyššia moc v podobe zmeny počasia, vie behom pár hodín prerušiť cestovanie a časté zosuvy pôdy a lavíny zo skalných útesov tu nie sú ničím výnimočným.

Pri dlhších dažďoch sa viaceré úseky stávajú neprejazdnými na dni aj týždne o čom sme sa sami mohli presvedčiť.

Okrem toho to, čo robí túto trasu nebezpečnou je sám jazdec. Podcenenie prípravy, alebo precenenie svojich síl, skúseností a odvahy majú v tejto oblasti fatálne následky.

Akákoľvek napríklad technická banalita sa dá povedať, že sa tu často mení na takmer neriešiteľný problém. Akýkoľvek či už zdravotný, alebo snáď nehodový problém sa tu rovná priamemu ohrozeniu života.

Áno, je možné vyriešiť pokazenú motorku naložením na nejaké nákladné vozidlo a odvoz niekam do civilizácie, ktorá sa tu ale chápe pod celkom iným pojmom ako tá u nás. Oprava defektu, alebo zváranie nejakej zlomenej časti rámu sú tu na dennom poriadku.

S týmto problémom si tu ešte niekto vie poradiť. Ale podcenenie prípravy motocykla, ako aj absencia základných dielov na opravu sa rovná ukončeniu cestovania či už na dlhé týždne, alebo definitívne. Nemožnosť si jednoducho objednať náhradný diel s dovozom do pár dní, ukončilo už nejednému cestovateľovi jeho plány v tejto oblasti.

Dovoz dielu napríklad z Moskvy (ak je diel skladom) sa počíta rádovo v týždňoch. A to si veľa z nás nemôže dovoliť. Vrátim sa neskôr do týchto miest, aby som spomenul niečo konkrétne.

Druhý a oveľa vážnejší problém môže nastať napríklad v situácii, ak sa nechám zlákať vidinou dobrej cesty na vyššiu rýchlosť a stratím opatrnosť. Práve vtedy vie ukázať táto cesta svoju odvrátenú tvár a právom si potvrdiť svoj prívlastok „jedna z najnebezpečnejších ciest sveta“.

Či už by to bol zdravotný, alebo iný problém spojený s pádom, nehodou, alebo iným zranením sa v tejto oblasti môže rovnať rozsudku smrti. Banálny pád z motocykla tu vie priniesť okamžitý koniec všetkým plánom. Dôvod je prostý.

Obrovská vzdialenosť spojená s nemožnosťou okamžitej pomoci, je začiatok konca. Najbližšie miesta, kde sa dá očakávať aká taká medicínska pomoc na základnej úrovni je vzdialená hodiny cesty. A to pri troche šťastia, že pôjde niekto okolo, kto dokáže rýchlo zareagovať a pomôcť.

A nemožnosť zodvihnúť telefón a zavolať si pomoc je takisto veľmi zlá vlastnosť tejto oblasti. Signál tu je len miestami. Aj keď prídete do obývanej časti, kde vidno domy a ľudí, to ešte neznamená, že je tu nejaký signál.

Preto najvážnejší faktor na celej ceste sme my dvaja. A prispôsobujeme tomu úplne všetko. Neprišli sme sem riskovať a dokazovať si, že sa dá prejsť táto trasa za dva dni a podobne. Vychutnávame si tu každý meter, no zároveň úzkostlivo kontrolujeme ten každý meter pred sebou. Preto plyn držíme len naozaj veľmi vlažne a s rešpektom k trase Kolyma.

Nedá mi v tejto chvíli v tejto oblasti si nespomenúť na moje zdravotné problémy z minulého leta. Keby sa mi stala celá tá vec s mojim zdravím tu v tejto oblasti, tak by som asi dnes tieto riadky nepísal, a len by som doma sníval nad mapou. Takže som mal vlastne šťastie, že sa mi to všetko zlé stalo tam, kde bola pomoc naozaj nablízku a dokázali ma dostať z najhoršieho nie o 11.55 ako sa hovorí, ale o 11.59.

Tu v týchto miestach by som vtedy asi dopadol oveľa horšie. No dnes som tu a pokračujem v rozbehnutej minuloročnej ceste. Aj preto boli tieto posledné riadky písané skôr ako memento, než nejaké poúčanie. Každý nech si o tom urobí vlastný názor a jazdí podľa vlastných uvážení.

Susuman, centrum celej zlatej horúčky ak sa to tak dá nazvať. V 50-tych rokoch tu bol jeden z najväčších gulagov v celej oblasti. Takzvané „nápravné pracovné tábory“ ktorých počet sa odhaduje na 30 tisíc táborov v celom Sovietskom zväze. Tie, ktoré sa nachádzali v oblasti zlatonosnej rieky Susuman, podľa ktorej je pomenované aj toto vymierajúce mestečko. Zlatá sliepka celej éry týchto táborov, kde sa človek mohol dostať za akékoľvek, často aj vymyslené obvinenie, len aby sa splnila kvóta dodávok lacnej pracovnej sily.

Ťažba v tej dobe bola vraj natoľko výnosná, že dnes sa ťažobné spoločnosti znovu pustili do premývania nekonečných kopcov horniny, ktoré nám lemujú cestu celým dnešným dňom.

Dnešné technológie dobývania zlata sú tak zdokonalené, že sa oplatí premývať už to, čo sa tu pred takmer storočím premývalo. Ďalšie tony čistého kovu pod nohami, ženú vpred celé zástupy oficiálnych a aj neoficiálnych zlatokopov. My len mlčky hľadíme na túto spúšť ktorú po sebe ich honba za bohatstvom zanecháva na tento oblasti.

Pre nás je totiž cena zlata vyvážená cenou benzínu na miestnej benzínke. V ponuke je 92-ka, alebo nič. Tankujeme a viac v tomto meste ktorého úpadok vidno na každom kroku, tak ako v ostatných okolitých mestách, nemáme čo robiť.

Pred nami je ďalšie podobné mestečko s názvom Jagodnoe. Blíži sa večer a skúšame možnosť ubytovania no nepochodíme. Za mestom ešte skúšame nejaké miesto pri rieke, no množstvo komárov nás vyháňa nazad na cestu.

Asi 20 kilometrov za mestom Jagodnoe prechádzame cez stavenisko. Stavia sa tu nový úsek cesty. Tu vidím dopravnú značku „vachtovij poselok“ (niečo ako cestné stredisko). Hovorím Richardovi, poďme sa tam pozrieť, že či by sa tam dalo niekde prenocovať.

Odbočujeme a po chvíli vchádzame na rozľahlý dvor plný ťažkej techniky, strojov, a stavebného materiálu. Ako ubytovanie sa tu používajú unimobunky, z ktorých začínajú vychádzať a občas aj vypadávať rôzne kreatúry. Tackavou chôdzou sa k nám priblíži jeden z nich a spustí rečou, ktorá mi nič nehovorí. Už podľa rysov tváre mi je jasné, že toto nebude miestna „rasa“.

Skúšam na nich ruštinu a po chvíli si už rozumieme. Prichádza viac uvedomelý člen miestnej komunity, podáva mi ruku, predstavuje sa ako Slava (Viačeslav). Pohovoríme na tému nocľah, Slava čosi v svojej reči prediskutuje s chlapmi a začne sa pomaly hádka o to, kto nám skôr pomôže. Náš hovorca už začína presídľovať domácich spôsobom, ty pôjdeš spať tam, ty pôjdeš s ním, vy dvaja sa presuniete na iné miesto a tak podobne.

Namietame, že kvôli nám vyhadzovať domácich z ich miest je zlý nápad a nakoniec sa zhodneme, že nám bude stačiť ten úplne nový kontajner, ktorý vonia drevom. Len nedávno ho priviezli a ešte v ňom nikto nebýva. Zložíme sa v ňom na noc.

Parkujeme motorky a ani nestihnem zostúpiť a už ma niekto ťahá za ruku. Prvá spoločná fotka. Po nej sa na motorku začínajú driapať jeden za druhým. Čím viac promile v krvi, tým viac fotiek treba domov poslať. Daj mi prilbu, daj mi rukavice a urob mi aspoň sto fotiek. Jednoducho veľké opité deti.

Snažím sa nájsť Richarda. Posledné čo som videl bolo to, ako ho niekto vedie za ruku do jednej z unimobuniek. Chudák kamarát ani nestihol zosadnúť z motorky a už sa musí venovať utužovaniu vzťahov. Za pár minút má v sebe tri vodky a v ruke pivo. Okolo neho je dav nadšených domácich, ktorý sa prekrikujú v otázkach a kŕmia ho jedinou vidličkou v miestnosti, s ktorou jedia všetci všetko.

Je mi jasné ako to celé dopadne. Ja sa zatiaľ oboznamujem s celým týmto našim dnešným ubytovacím rezortom. Viem kde je „báňa“ (kúpeľňa), viem kde sa podáva jedlo, viem kde býva kuchárka, ktorá nám výnimočne ide pripraviť večeru. A viem, že celé osadenstvo tohto pracovného tábora pochádza z Čuvašskej republiky s hlavným mestom Čeboksary, cez ktorú sme cestou sem prechádzali.

Ich firma vyhrala súťaž o výstavbu daného úseku cesty a šesť rokov budú stavať úsek dlhý asi 20 kilometrov. Pripadá mi to strašne dlho, no ako mi je vysvetlené pracuje sa tu naplno len od mája do októbra. Jednoducho zima viac neumožní.

Chlapi tu majú zabezpečený plný servis, a raz za sezónu majú bezplatnú možnosť odletieť domov z letiska v Magadane, kam máme namierené aj my.

Nikto si tu nesťažuje, platovo je to vraj veľmi dobré a počas sezóny si zarobia dostatočne veľa nato aby mohli byť doma od jesene do jari. Dnes je ale sobota a zajtra je voľný deň, trocha oslavujú a čakajú ešte autobus s časťou svojich kolegov, ktorý si takto v sobotu zašli firemným autobusom do mesta Jagodnoe do civilizácie za kultúrou. Keďže sme práve prišli z tej spomínanej civilizácie, nie je nám píliš jasné o čom bola práve reč.

No chlapom zjavne stačí aj to málo, čo ponúka to mestečko. Zopár obchodov, nejaký bar, a pre tých šťastnejších, vraj aj nejaká miestna známosť.

Pri prehliadke nášho objektu stretávam na dvore Richarda, ktorý je už v trocha povznesenej nálade, vyčíta mi, že zase len on musí udržovať „družbu“ a ja som sa z toho ako vždy vykrútil. Výsledok dnešného multi-kulti národného posedenia pri fľaši je už vopred jasný. Základom všetkého bude, aby Richard dokázal včas zabrzdiť tento vlak.

Ja celý večer odpovedám na stále tie isté otázky ohľadom nás, cesty a motoriek. Dostávame ich denne, no dnes sa ako slušný hosť musím venovať domácim. Striedajú sa na oboch motorkách ako postavičky na Orloji v Prahe.

Musím len dávať pozor, aby si niekto z nich neublížil pádom, pretože vždy ten najmenší chce silou mocou dostať motorku zo stojanu a držať ju len nohami. Nevadí, že k zemi mu chýba asi 20 cm, hlavne že sa pripito usmieva na každej fotke. Už len čakám, kedy sa mi niekto z nich vygrcá do prilby.

Po príchode autobusu nastalo nové kolo zoznamovania a prípitkov. Len dúfam, že náš ďalší rezervný deň nebudeme musieť použiť zajtra tu na liečenie opice. Okolo polnoci ale situáciu rieši Slava a postupne všetkých vyháňa spať. Predsa len niektorým treba ísť aj zajtra do roboty a nám treba zajtra byť v Magadane. Tým zachraňuje Richarda z pazúrov istej dnešnej otravy alkoholom.

Ustelieme si v našom voňavom domčeku a spokojne zaspávame. Dnešok sa naozaj vydaril nad očakávanie dobre. Užili sme si skvelý deň na najsevernejšej časti našej cesty.

Denný nájazd je nepodstatné číslo, keď si vychutnávaš len a len to, že si v miestach o ktorých si toľko sníval. No aj tak zapisujem k dnešnému dňu 514 kilometrov.

30. deň, nedeľa, 16.7.2023

Jagodnoe – Orotukan – Atka – MAGADAN!!!!!

Ráno sa po raňajkách v miestnej jedálni sa balíme a lúčime. Chlapi idú do roboty a my vlastne tiež. Na spiatočnej ceste sa určite máme zastaviť. Vyrážame a kvalita cesty je zase oveľa horšia ako včera. Čaká nás ale niekoľko horských „perevalov“ (prechodov). Stúpame serpentínami nahor a mení sa okolie zase na zelené a zarastené. Lesy a miestna tajga sú znova pastvou pre oči.

Za dedinou pod názvom Debin je najdlhší most na svete. Meria síce len niekoľko stoviek metrov, no cesta na druhú stranu trvá hodinu. Je to most cez rieku Kolyma, podľa ktorej dostala názov celá táto oblasť, Kolymský kraj.

Na druhom brehu rieky začína Magadanská oblasť, kde je zase o hodinu viac. Posunieme si naše virtuálne hodinky na +9 hodín. Na časový posun sme si už zvykli a prispôsobili sme sa mu. Najhoršie je to vždy v prvé dva týždne. Potom už je to v poriadku.

Všímame si, že na parkoviskách všetky smetné nádoby ležia na boku a ich obsah rozfukuje vietor do strán. Medvede sem chodia ako do samoobsluhy. Každý deň, každú hodinu čakáme, kedy sa nejaký objaví a skríži nám cestu, no nevidíme ani jedného. Vždy len počúvame o tom, že pred nami pár minút behal po ceste nejaký. Alebo, že tesne po našom odchode z parkoviska vyšla z lesa „mamaša“ (medvedica) s mladými.

Možno je to aj dobre, že sa nám vyhýbali, keď sme videli video ako chlapovi ktorý išiel kúsok pred nami medveď na parkovisku doškriabal dvere na aute a odtrhol zrkadlo. Samozrejme hneď po tom ako ho dotyčný vodič nakŕmil.

Pokračujeme a neskutočne sa práši. Ostré skaly na ceste derú dezén pneumatík neuveriteľným tempom. S obavou pozerám či vôbec budem schopný na nich prejsť cestu nazad do Jatutska. Krajina sa radikálne mení a ďalší horský masív je úplne bez vegetácie, len tráva a sem tam nejaké krovie. Aj z tohto dôvodu dostal tento „pereval“ názov „Deduškina lysina“ (dedova plešina). Tajga sa mení na tundru.

Cesta sa už stáča len na juh, pred nami je posledná možnosť natankovať v dedine Atka. Je tu len automat, pri ktorom každý maturuje, no nakoniec sa podarí nabrať akýsi benzín podľa zápachu z výfuku a ťahu motora to malo od 92-ky ďaleko.

Je tu aj „kafe“ tak si chceme dať niečo teplé do žalúdka. Snažím sa postaviť motorku na bočný stojan, no akosi to nejde. Príčina problému je defekt. Prasklina ktorú som si všimol už v prvý deň po prezutí je zjavným miestom kadiaľ sa do kolesa dostal ostrý kameň ktorého zvyšok vidím trčať von.

Opravujeme to knotom a lepidlom, dofúkame a drží. Dostať defekt asi 40 kilometrov od miesta, kde vraj začína asfalt je naozaj protivné. No keď si to zoberieme, tak je to prvý defekt na oboch motorkách na celej ceste a to sme veru prešli poriadne ťažké a kamenisté úseky, takže je to vlastne aj úspech.

Po nie celkom dobrom obede, nás čaká definitívny záver cesty. Asfalt naozaj prichádza a zároveň aj odchádza. Po pár metroch nás víta „remont dorogy“ (oprava cesty) a zase pokračujeme po kamenistej, blatovej, prachovej obchádzke.

Keď sa po asi 20 kilometroch konečne dostaneme na miestny asfalt, neznámej kvality a doby rozpadu, tak sa zhodujeme že po gruntovke sa teda išlo lepšie. Cesta sa vlní, nedá sa ísť plynule, samá jama, samý kopec. Takto to pokračuje približne sto kilometrov a v diaľke sa začínajú siluety mesta.

Ruky sa mi potia, nervozita stúpa. Posledné kilometre sú nekonečné. Biela dopravná značka s jednoduchým nápisom, pri ktorom brzdím a kričím od radosti. Som tu! Sme tu! MAGADAN !!!!

Radosť je nefalšovaná, musím priznať, že skáčem od radosti ako malé decko. Okoloidúce autá občas zatrúbia na pozdrav. Robíme fotky a pokračujeme dole do mesta, ktoré je vzdialené ešte asi desať kilometrov.

Dohoda znela, „pri Stele sa stretneme“ (Stela je ten známy monument pri vstupe do mesta na pravej strane, modrá vysoká konštrukcia s emblémom mesta). Tu nás čaká miestny Kontakt. Ďalší Andrej. Je ich už toľko, že ich musím deliť a k menu Andrej si pridať mesto odkiaľ pochádza.

Miestny Andrej je prezidentom motorkárskeho klubu POLAR OWLS (Polárne sovy). Počas celej sezóny stretávajú podobných pacientov, ako sme mi dvaja s Richardom. Po krátkej debate, ideme k nemu do jeho staršieho domčeka, ktorý si postupne prerába a kam sa časom s rodinou bude sťahovať. Dočasne to bude naše útočisko a zložíme sa tu počas na niekoľko dní.

Dnes sme mali v pláne s miestnymi motorkármi navštíviť deti v detskom tábore niekde za mestom. Klub sa dohodol, že tam urobí výjazd, urobia deťom prednášku a povozia ich na svojich väčšinou čoproch. Naleštené mašiny sa nie celkom hodia, k našim neskutočne špinavým motorkám. Náš príchod bol naplánovaný asi o tri hodiny skôr, takže našu návštevu tábora nakoniec s ospravedlnením odriekame.

Vybaľujeme veci, rozkladáme sa v dome a odľahčujeme motorky, ktoré si od nás pár dní oddýchnu. Andrej odchádza a večer znova prichádza. Prináša nám tričká od detí z tábora, aj keď sme sa nezúčastnili tejto akcie. Dohadujeme si zajtrajší ranný odvoz na letisko. Ani sme sa poriadne nestihli rozhliadnuť po meste a už odchádzame. Večer stihneme ešte jednu naozaj hnusnú večeru v čínskej reštaurácii neďaleko.

Dnes už naozaj nejdeme nič riešiť a len rýchlo v práčke perieme oblečenie na najbližšie dni. Triedime si veci, ktoré si berieme so sebou na ďalšiu časť cesty a líhame si spať. Naša krátka zastávka v meste do ktorého sme sa tak tešili, ku ktorému sme išli cestami – necestami 30 dní a viac ako 15 tisíc kilometrov sa na pár dní prerušuje.

Chceme posunúť úroveň latky trocha vyššie nad zaužívaný spôsob návštevy Magadanu. Príchod, fotky, deň oddychu, fotky a odchod. Takto to väčšinou vyzerá, keď sa sem po dlhej ceste dostane väčšina cestovateľov.

My sme tomu dali niečo viac. V mojej hlave sú ďalšie a ďalšie plány, o ktorých nikdy vopred nehovorím, kým nie sú zrealizované. Možno sa raz dočítate v nejakom mojom inom cestopise pokračovanie Magadan č.2.

No dnes sme tu po prvýkrát a ideme si patrične užiť tento kút sveta so všetkým, čo nám dovolí čas a možnosti. A preto zaspávame nepokojným spánkom na krátku noc. Zajtra odlietame ďalej. Je to priam neuveriteľné, no my z konečnej stanice Magadan pokračujeme ďalej! Toto nie je sen Noro, toto je realita. Neskutočné! Tak dobrú noc.

Tesne predtým dopisujem posledné číslo ktoré mi chýbalo pri slove Magadan, posledných 504 kilometrov.

31. deň, pondelok, 17.7.2023

Magadan – Sokol – Petropavlovsk-Kamčatskij – Avačinský vulkán

Ráno vstávame skoro, balíme vlhké prádlo ktoré nestihlo vyschnúť. V presne dohodnutý čas prichádza Andrej a po dlhej dobe sa vezieme inak ako na motorkách. Mierime na letisko v meste Sokol. Je to mesto asi 50 kilometrov od Magadanu a tu sa nachádza letisko s rovnakým názvom.

Keďže sme stihli všetko podľa našich predstáv a možností a v Jakutsku optimisticky zakúpené letenky nám neprepadli, tak o hodinu si robíme fotku pred nápisom Vitajte na Kolyme – zlaté srdce Ruska.

V odletovej hale je len priemerný ruch. Vybavíme sa pomerne rýchlo a pozorujeme okolitý život. Niektoré pozorované objekty v uniforme stáli naozaj za veľkú pozornosť. Snažíme sa cez okno uhádnuť ktorým zo zapakovaných korábov oblohy poletíme. Sú tu naozaj obrovské lietadlá, ktoré lietajú denne na trase do Moskvy.

Nakoniec sa nám s pomocou niekoho podarí našu záhadu rozlúštiť. Pozeráme na niečo na ploche letiska, o čom máme pochybnosti, že to vôbec lieta. Keď opadne prvý šok, Richard len sucho povie „tak do toho ja triezvy nesadnem“. A ideme do bufetu...

Zopár pív robí divy na nálade, ale aj prievan v peňaženke. Ceny na letisku sú iné ako v obchode v meste, to je jasné. Hladina alkoholu sa musí udržať, pretože nástup do lietadla ktoré má svojich najlepších 60 rokov dávno za sebou, je len pre veľmi odvážne povahy.

Týmto nechcem urážať miestne aerolinky, no bol to naozaj silný zážitok. Keď sa konečne vezieme autobusom po letisku k lietadlu JAK-40, tak začínam mať pocit, že niečo podobné sme mali doma ako deti. V menšom prevedení a možno v krajšej povrchovej úprave.

Nastupujeme a dohadujeme sa, že kto bude sedieť pri okne. Nakoniec konštatujeme, že pri okne sedíme obaja, pretože sedadlá sú tak malé a tesné, že nie je jasné, kto kde sedí. Počas čakania vtipkujeme o životnosti, niektorých dielov, no smiech nás prejde po naštartovaní všetkých troch motorov. Trasie sa tu úplne všetko. Zvuky ktoré vydáva celý trup lietadla sú naozaj miestami ako z katastrofického filmu.

No po chvíli sa táto vec úspešne odlepí od zeme a je tu celkom ticho. Bavíme sa o tom, že takéto lietadlo si kúpiš v obchode s hračkami a doma sám poskladáš. Let potrvá niečo viac ako dve hodiny a keďže za oknom nič nevidno, tak sa dívame okolo seba.

Ešte na letisku sme si všimli jeden zaujímavý objekt, o ktorom sme hádali kam asi cestuje. Nakoniec slečna sedí vedľa nás a my nenápadne hodnotíme všetko čo vidíme. Zhodneme sa nakoniec na tom, že tu už bolo niekoľko zákrokov plastickej medicíny a preto nechávame dotyčnú PVC bábiku pre jej „vlčiaka“ s ktorým cestuje.

Úspešne sa dotkneme zeme a nakoniec hodnotíme let ako celkom bežný a pokojný. Elizovo je mestečko, kde je miestne letisko. Vychádzame z lietadla, počkáme na batožinu a zapínam mobil. Jeden krátky telefonát a už na mňa niekto kričí spoza plota, „privet Noro“! Vitajte na Kamčatke!

O chvíľu mi podáva ruku ako inak Andrej. Kto je tento Andrej tu nejdem rozpisovať, no na najbližšie dni, je to naša pravá ruka. Prichádzajú prvé otázky a odpovede. Prvé plány a možnosti. Prvá otázka, kde kúpiť pivo. A posledná zmena času na našich hodinkách počas tejto cesty. Posúvame si čas na + 10 hodín.

Obom zúčastneným stranám je jasné, že počas nášho krátkeho výletu nestihneme veľa, no pre nás je zážitkom, už len to, že sme tu. Máme dohromady len štyri dni. Pre niekoho zúfale málo, no pre nás budú aj tieto štyri krátke dni nezabudnuteľným zážitkom.

Preto nechávame veciam voľný priebeh a sadáme do auta. Andrej je tu dnes s kamarátom na veľkom terénnom vozidle, a my mierime hneď za mestom do kopcov. V diaľke vidno biele zasnežené končiare, ktoré sme si všimli už z lietadla. Z ich útrob sa valil biely dym, znak toho, že miestne sopky sú v pracovnom procese.

Kamčatka je polostrov, medzi Tichým oceánom a Ochotským morom. Meria približne 1250 kilometrov. Je veľmi hornatá, najvyšší bod sa nazýva Ključevskaja sopka (4835m) a je to samozrejme aktívny vulkán.

Množstvo gejzírov a liečivej vody, ktorá sa z nich čerpá na nespočetné súkromné sanatóriá a akvaparky na každom kroku, robia tento región veľmi atraktívnym.

Ročne tu aj veľa prší, takmer 3 metre zrážok na 1 meter štvorcový. Voda tu tvorí veľkú časť polostrova. Je to tu doslova pretkané riekami, riečkami, potokmi v ktorých sa darí jednej z hlavných komodít tejto oblasti a tou je losos.

A tam kde je dostatok potravy sa výborne darí aj konzumentom tejto ryby. Pri rozlohe Kamčatky je osídlenie obyvateľstvom len niečo okolo 1 človeka na 1 kilometer štvorcový.

Osídlenie konzumenta miestnej delikatesy „krasnaja ikra“ (červený kaviár) je približne 1 kus na 25 kilometrov štvorcový. Áno reč je o medveďovi, ktorého populácia sa tu odhaduje na približne 20 tisíc jedincov.

Jeho stopy si všímame hneď pri prvej rieke, a tak asi náš stan, ktorý sme si priviezli so sebou zostane nerozbalený v miestnych končinách.

Stúpame autom stále vyššie a vyššie. Postupne opúšťame lesy a pred nami zostávajú len holé skaly a potom len snehové polia. Po viac ako hodine sa dostávame na konečný bod, ktorý je prístupný vozidlom.

Avačinský vulkán, je jeden z mnohých aktívnych v tomto regióne. Pri svojej výške 2741 metrov je dominantou nad mestom Petropavlovsk – Kamčatskij.

V bode kam sme sa dostali, sídlia rôzne výskumné stanice, ako aj iné súkromné spoločnosti ponúkajúce výstup na vulkán. Na toto ale treba mať okrem času, aj povinnú výbavu na tento určite zaujímavý zážitok.

Pri našich možnostiach tu zotrváme asi hodinu prechádzkami po okolí. Pozbierame na pamiatku rôzne kamienky zo stuhnutej lávy, nakŕmime nebojácne sysle, ktoré si berú jedlo priamo z ruky. Večer sa ale blíži a nám treba zostúpiť dole do mesta. Poďakujeme Andrejovi za túto neočakávanú sopečnú skúsenosť a pomaly sa vraciame dole do nížiny mesta.

Od rána sme takmer nič nejedli, tak prvé kroky mieria do miestnej „šašlikárne“. Výborný šašlik na rôzne spôsoby nám dodá silu a večer prechádzame cez všetky možné vyhliadky nad mestom a okružnú jazdu cez centrum.

Máme výklad o histórii mesta ktoré založil dánsky moreplavec Vitus Bering, po ktorom je pomenovaná aj Beringova úžina (prieplav) ktorá oddeľuje Rusko od Ameriky.

Večer je tu už celkom tma, na čo nie sme v posledné týždne príliš zvyknutí. Únava z cesty, z letu aj z celého dňa si pýta posteľ. Andrej nám u svojho kamaráta zabezpečil ubytovanie v jeho byte, v ktorom sa vraj teraz nebýva, a pripravuje sa na „kapitaľnij remont“ (kompletnú rekonštrukciu).

Nám je to jedno kde budeme spať, takže to berieme v pohode. Malá poznámka a úškrn na Andrejovej tvári nám prezrádza, že asi bude niečo nie celkom s kostolným poriadkom.

Prichádzame niekam k bežnému paneláku na okraji mesta. Ako vždy je kľúč na najskrytejšom možnom mieste a to pod rohožkou. Vchádzame do bytu, ktorý je farebne ladený do čierno – červena. Výbuch smiechu u všetkých a vtipkovanie nemá konca kraja.

Sodoma Gomora dorazila aj na Kamčatku. A dnes nám ponúka svoje ubytovacie služby v tomto nenápadnom byte. Kompletne zariadený „špecifický“ salón, je nám k dispozícii na najbližšie dni na prespatie. Kuchynskú linku a vírivku z kúpeľne ktorá tu bola už stihli odviesť a ostatný inventár bytu, tu zatiaľ zostáva spolu s nami.

Byt sa ide prerábať na normálne ubytovanie. Asi sa im aktuálny spôsob podnikania zdal málo výnosný. Radšej nezisťujeme detaily. Spať sa ukladáme po preverení, že posteľ, alebo gauč na ktorých spíme neobsahuje nejakého zabudnutého aktéra týchto kultúrno-spoločenských druhov vyžitia.

Andrej odchádza domov, želá nám príjemný večer (nechápem ako to myslel) a upozorňuje, že o chvíľu sa vráti. Príde pre nás skoro ráno, tak vraj nemáme moc v noci vyvádzať.

Richard dnes chrápe tak, že mu chcem zatvoriť ústa s loptičkou na koženom remienku, ktorý tu leží na poličke. Ráno sa dozvedám, že ja som chrápal tak, že ma chcel v noci zbiť koženým bičom a za trest zatvoriť do kovovej klietky v strede miestnosti.

Neudialo sa nakoniec ani jedno, ani druhé a na pamiatku sme si urobili kolekciu krásnych fotiek, ktoré samozrejme nikde nezverejníme.

Keďže sme tu len ako turisti, tak denný nájazd automobilom nepočítame do nášho sumáru, takže zapisujem len 0 kilometrov.

32. deň, utorok 18.7.2023

Petropavlovsk-Kamčatskij – Severnie Korjaki – Petropavlovsk-Kamčatskij

Zvoní budík. Chvíľu mi trvá kým po pohľade okolo seba pochopím kde som. Pretože prvé čo som uvidel bola klietka a mreže. Zvoní telefón. Volá Andrej, že vyráža z domu. Obliekame sa a zbehneme na ulicu. Už nás čaká spolu so ženou,dcérou a psom. Dnes je deň, ktorý budem spomínať navždy. Ideme k jednej z mnohých riek na Kamčatke. Ideme na ryby.

Vopred sme si rezervovali miesta a po hodine jazdy prichádzame do kempu, kde sa nás ujme správca. Vysvetľuje pravidlá a predpisy. Rozdelíme sa do dvoch člnov. V riekach sa pomaly začína ťah lososa na neresiská. Svojim inštinktom vedia presne zistiť v ktorej rieke sa ich život začal, a presne do týchto miest sa po tisíckach kilometrov v mori vracajú v obrovských takmer nekončiacich zástupoch.

Mal som tú česť vidieť podobný scenár na ostrove Sachalin pred rokmi. No dnes je to mnohonásobne väčšie divadlo. Ryby tiahnu proti prúdu, skáču cez prekážky, vyhýbajú sa stovkám na brehu stojacich, alebo v člnoch sediacich oficiálnych rybárov, aj tých čo posmešne nazývajú „brakonieri“ (pytliaci).

Po brehoch sa nerušene prechádzajú aj lovci zo zvieracej ríše. Všade vidno stopy s veľkými pazúrmi. Medvede sa sem chodia vykrmovať do prasknutia. Na rozdiel od pytliakov ich dôvod je prirodzený. Medvede dopĺňajú tukové zásoby na zimu a pytliakov zaujíma len jedno. Obsah brušnej dutiny u samíc lososa.

Okolo riek sa váľajú a hnijú v obrovských kopách zvyšky tejto nádhernej ryby. Jednoducho im rozrežú brucho, vyberú vzácny obsah a zvyšok ryby vyhodia. Ikra lososa z ktorej potom vyrobia známy červený kaviár, je z veľkej väčšiny ktorá sa predáva na trhu práve z podobného biznisu.

Točia sa v tom obrovské peniaze a v biznise u zapojení všetci. Škoda o tom viac písať. No keď som videl tie množstvá hnijúcich rýb, pri predstave za aké peniaze sa u nás predáva táto ryba a tu sa váľa na každom kroku, je mi z toho smutno.

Snaha o kontrolu, reguláciu, alebo ochranu je tak mizivá, že nemá žiaden účinok. Zaujímavé je, že cena ryby, alebo kaviáru v obchode na Kamčatke je často vyššia ako cena toho istého produktu v Moskve.

Ja a Richard sadáme do člna spolu s naším dnešným sprievodcom. Dostávame záchranné vesty a náčinie. Presúvame sa na vopred vybrané miesta a začíname lov. Nasledujúcich asi osem hodín sa diali veci, ktoré dokáže pochopiť len pravý nadšenec tohto koníčka.

Spočiatku sa nám nedarilo tak ako domácim okolo nás. No postupne prichádzame nato ako správne loviť a úspechy sa dostavujú v čoraz kratších intervaloch. Ťaháme z vody kusy o akých sa nám ani nesnívalo. Obrovské lososy, ktoré s námahou dostávame do člna, niektoré kusy sa nám ani nepodarilo zastaviť a udržať v silnom prúde rieky.

Nechápavé pohľady iných rybárov, keď nás vidia sa s rybou odfotiť a pustiť. Sme tu pre zážitky a nie pre mäso. A že je tých zážitkov veľmi veľa, o tom svedčí aj naše posedávanie v člne poobede. Sme totálne unavení, no spokojní.

Vrátime sa do kempu, tu si dáme skvelý obed pozostávajúci ako inak z polievky z lososa, a k nej losos na mnoho spôsobov. Delikatesu vo forme červeného kaviáru si dávame na záver. So sebou si neodnášame ani jednu rybu, všetky ktoré sme chytili sme buď pustili, alebo si ich zobral náš sprievodca.

Andrej so svojou rodinou si odnáša asi 20 kusov rýb, čo je približne sto kilogramov. Vraj ich do polnoci potom vo vani čistil a pripravoval kaviár. Určite je tu otázka o cene. Povolenie na rybolov na jeden deň, loď s sprievodcom, benzín do lode, rybárske náčinie a jedlo, nás stálo na osobu približne 90,-€.

Je to málo? Je to veľa? Ja som to neriešil, jednalo sa mi o zážitok a ten mal pre mňa cenu, ktorá sa nehodnotí v peniazoch.

Vraciame sa do mesta a ešte chvíľu prejdeme pešo mestom, kým sa ideme uložiť do nášho hriešneho bytu. Zaspávame s dotykom postele. Dnešok nás naozaj vyčerpal, aj keď nemal nič spoločné s motorkami.

Zápisník si pýta údaje, kilometrov 0, no počet ulovených lososov na osobu je nejasný, 50? 100? kusov.. to je jedno, Kamčatka nám dala niečo na čo sa nikdy nezabúda, ďakujeme!

33. deň, streda, 19.7.2023

Petropavlovsk-Kamčatskij – pobrežie Tichého oceána

Vstávame neskoro, no dobre oddýchnutí. Dnes je na pláne spoznávanie pobrežia. Tichý oceán, ktorý dnes navštívime, je tichý len svojim názvom. Inak je to búrlivá nekonečná vodná plocha. Prechádzame všetky možné vyhliadky, výbežky a kopce. Boríme sa v piesku, prejdeme kilometre po plážach. Po členky sa okúpeme, pretože hlbšie sa nám zdá byť voda ako ľad. Deti sa všade okolo nás v mori kúpu a vraj voda je nadpriemerne teplá toto leto.

Poobede sa teda ideme aj my trocha okúpať. Ale do vody ktorá má asi tak teplotu bodu varu. Keďže sú všade okolo nás horúce pramene, ideme skúsiť ich liečivé účinky. Z množstva akvaparkov si je ťažké vybrať. Nakoniec skončíme v jednom z nich a hrejeme si kosti presne stanovený čas. Držíme sa odporúčania neprekročiť predpísaný maximálny limit vo vode. Všetkého veľa škodí.

Po tejto procedúre sme zrelí akurát tak do postele. No dnes večer berieme Andreja so ženou na večeru. Zajtra totiž odchádzame a chceme sa im odvďačiť za všetko, čo pre nás urobili. Posedíme, zjeme nejaké morské príšery a iné ryby a dlho debatujeme.

Okrem únavy cítiť, že nastal čas sa rozlúčiť. Pýtam sa na cenu za prenájom nášho bytu, no Andrej len mávne rukou. Chvíľu ešte rozoberáme toto miesto, Andrej ponúkne svojej žene, že sa tam môže ísť pozrieť, no ona z neznámych dôvodov odmietla. Ktovie prečo asi.

Tak si len vonku podáme ruky, poďakujeme za všetko. Je nám jasné, že sa už asi nikdy neuvidíme, pretože dostať sa sem, je tak časovo náročné, že je len malá šanca sa sem niekedy vrátiť.

Samozrejme dá sa sem pohodlne letecky, veľký lietadlom z Moskvy, no nám bohato stačila letecká skúsenosť z Magadanu sem a to nás ešte zajtra čaká rovnaký let, rovnakým strojom. A nato si treba vypiť. Ukončujeme preto tento deň v nejakom podniku na pláži v meste.

Dopadá na mňa akýsi zvláštny pocit. Zvláštny smútok víťazov. Nechcem si to pripustiť, ale práve teraz cítim, že som definitívne v cieli. Že sa už nikam ďalej nedostanem. Že je všetkému koniec. Že ma čaká už len povinný návrat a kniha sa zatvorí. Tieto nálady sa postupne začnú prenášať aj na môjho parťáka a obaja cítime, že to všetko čo sme chceli vidieť a zažiť je dnešným dňom už len spomienka.

Vraciame sa domov, no tá eufória, to nadšenie, ten každodenný výnimočný pocit z niečoho nového je nenávratne preč. Toto nevylieči žiaden alkohol, žiadne tabletky. Toto napraví len čas a spomienky pri písaní týchto riadkov.

Pri pohľade do mapy a pri zamyslení nad miestom kde sa práve nachádzam, vidím jasne, že ma domov čaká cesta cez takmer polovicu zemegule. A ja sa cítim akoby už som nadobro skončil.

Predo mnou je ešte okolo 20 tisíc kilometrov a skoro 50 dní, no ja ich akoby nevidím. Prakticky ešte nie som ani v polovici cesty. Snažím sa v hlave nájsť tlačidlo „hlavný vypínač“ a zaspať.

Nedarí sa mi to dlho do noci. Teplej letnej noci na polostrove Kamčatka, na ktorom dnes zapisujem nulu do kolónky nálada a 0 do kolónky najazdené kilometre.

33. deň, streda 19.7.2023

Petropavlovsk-Kamčatskij - Magadan

Ráno prichádza taxík a berie nás na letisko. Nálada je mizerná, emócie zostávajú silné.

Na letisku sa nič podstatné neudialo, a tým istým lietadlom s ktorým sme prileteli sa vrátime do Magadanu. Let bol v pohode a už nám ani nevadila veľkosť a vek dopravného prostriedku. Po dvoch hodinách pristávame na „materiku“, ako nazývajú hlavnú časť krajiny.

Čakáme na batožinu a hneď nás skúšajú ošklbať taxikári. Ponúkajú odvoz za ceny, ktoré sú premrštené asi tak trojnásobne. Vonku na parkovisku ponúknem jednému z nich 1500 rubľov (asi 15€) za odvoz do mesta (približne hodina jazdy) a on spokojne súhlasí.

Vrátime sa k Andrejovi do domu a poobede s ním sedíme na dvore a preberáme, čo sa za posledné dni udialo. Dnes sa nikam nechystáme a venujeme sa našim motorkám. Zložíme kufre a všetko umývame. Na motorkách takmer nepoznať ich farbu. Vrstva prachu a blata má niekde hrúbku aj 3 centimetre.

Po umytí s tlakovým čističom, kontrolujeme všetky miesta, kde sa dá predpokladať nejaký problém. Najviac nás zaujímajú ložiská kolies, hlavné nosné časti rámu, stav reťaze resp. kardanu.

Doťahujeme všetky dostupné skrutky, meníme vzduchové filtre, kontrolujeme tlak v pneumatikách, spice na diskoch, všetko čo sa mohlo nejakým spôsobom počas posledného týždňa na cestách poškodiť, alebo opotrebovať.

Stav pneumatík je žalostný. Dostali riadne zabrať no veríme, že vydržia spiatočnú cestu bez ujmy. Brzdové platničky na zadnom kolese mám už takmer na hranici životnosti.

No celkovo nenachádzame nič čo by sme považovali za väčší problém, takže som spokojný že sme cestu sem zvládli bez technických problémov. Jediné, čo ma otravuje je tlak v zadnej pneumatike, ktorá trocha stráca tlak okolo okrajov disku. Takže sa asi zastavím v pneuservise v meste.

Dnešok večera v znamení nakúpiť niečo tuhé aj kvapalné a spať.

Dnes bol akýsi dlhý deň, akoby to boli dva dni spolu, ráno sme začínali na Kamčatke a večer zakončujeme v zálive mesta Magadan.

Aj keď sme dnes precestovali veľa, na motorkách sme nedali ani meter, tak je aj k dnešnému dňu pripísaná do štatistiky cesty ďalšia 0 kilometrov.

34. deň, štvrtok 20.7.2023

Magadan

Dnes je na pláne konečne aj trocha sa zoznámiť s týmto mestom v ktorom sme už zopár dní, no zatiaľ sme nič nevideli. Preto sa pešo vydávame na celodennú prechádzku ulicami.

Toto dnes približne sto tisícové mesto založené v roku 1929 na brehoch Ochotského mora, ak by sa nachádzalo niekde južnejšie pokojne by sa mohlo dať zameniť s nejakým letoviskom. Dlhé pláže, zátoky a okolité hory robia tento kraj malebným. Minulosť, pre ktorú vlastne vzniklo toto mesto už nikto nezmení a nálepka spájajúca slová Magadan = gulag, tu zostane asi navždy.

Dnes derieme našu obuv ulicami mesta, prejdeme všetko možné, no bez konkrétneho cieľa. Len ideme kam nás oči vedú. V zátoke si pozrieme maják, v meste park a námestie. Život tu plynie akosi pokojne, žiaden veľký zhon ani ruch tu nevidno. Je tu závod na spracovanie rýb, a iné závody strojárskeho charakteru. Niektoré z nich už v stave tesne pred rozkladom. Prístav v meste pracuje len počas krátkej jari do skorej jesene. Inak je lodná doprava nemožná. More zamŕza pomerne skoro.

Keďže doprava je inak možná len letecky, je v meste Sokol vybudované medzinárodné letisko. Kedysi sa sem chodilo za trest, no po ukončení fungovania táborov nútených prác, sa otvorili možnosti sem prísť dočasne oficiálne pracovať. A ako to už býva z dočasnej práce tu zostali tisícky pracovníkov natrvalo. Lákadlom boli nadpriemerné platové podmienky a iné benefity. O čom sa príliš nehovorí, boli stovky kilogramov zlata, ktoré s darilo robotníkom v tejto oblasti nájsť a odviesť domov.

Roky 1960-1980 boli skutočnou zlatou horúčkou a vtedajšia KGB už nemohla donekonečna privierať oči nad pašeráctvom, v ktorom išli snáď všetci. Bol vytvorený špeciálny oddiel na boj proti pašerákom zlata. Denne sa na letisku našli všemožne ukryté kúsky zlata a roztavených zlatých tehličiek.

Veľmi známy bol prípad robotníka na bagri, ktorý počas svojej prestávky, keď všetci odišli na obed náhodou pri výkope uvidel zvláštny kameň a nohou do neho len tak zo zvedavosti kopol. Ako sa ukázalo neskôr, jednalo sa o kus zlata o váhe 17 kilogramov. Robotník ho samozrejme nepriznal ako nález, ale časom ho chcel vo svojom kufri previezť lietadlom domov. No nepodarilo sa a tento kus zlata bol nakoniec vystavený v jednom z múzeí v Moskve, odkiaľ v divokých 90-tych rokoch záhadne zmizol.

Ja som sa celou cestou sem aj nazad díval pod kolesá mojej motorky, no nepodarilo sa mi nájsť kus zlata väčší ako 5 kilogramov. A tie menšie sa mi fakt nechcelo brať domov, takže som to nechal ležať tam.

Vraciame sa večer unavení ako po šichte v bani na spomínané zlato. Spoznali sme mesto a zajtra si urobíme výlet konečne aj v sedlách našich strojov.

Množstvo peších kilometrov v zápisníku, nám ale nepomôže k dopísaniu ďalšej nuly v počte najazdených kilometrov.

35. deň, piatok, 21.7.2023

Magadan a okolie

Dnes bude náročný deň. Andrej ako prezident klubu nás pozýva hneď na dve akcie.

My najskôr ráno prevetráme naše motorky mestom. Návšteva všetkých povinných miest v meste začína v zátoke pri soche mamuta zo železa.

Ja ešte navštívim pneuservis, kde mi chlapi namažú okraj pneumatiky a disku nejakou hmotou, ktorá má utesniť menší únik tlaku. Funguje to dokonale.

Vladimír Visockij, známy sovietsky textár a spevák tu má svoju sochu, aj keď počas svojho krátkeho života strávil v tomto meste len dva dni.

Stúpame do kopcov, kde sa nachádza jeden zo symbolov mesta. Pamätník „Maska smútku“ je tichou kamennou spomienkou na tisíce obetí gulagov v rokoch 1930 -1950. Vznikla až po rozpade Sovietskeho zväzu, dnes je jednou z dominánt mesta.

Keďže sa nachádzame na začiatku mesta, tak sme aj kúsok od klubu „Polárne sovy“, kde je prezidentom práve náš hostiteľ Andrej. Na jeho pozvanie prichádzame do klubu, kde sa zoznamujeme s členmi.

Dnes je aj pre nich trocha výnimočný deň. Mesto Magadan požiadalo vytvoriť film, na propagáciu seba a celej Magadanskej oblasti. Z Moskvy preto priletel televízny štáb, ktorý tu bude niekoľko dní natáčať o živote mesta a obyvateľstva.

A jednou zo zúčastnených organizácií je aj miestny klub. Najskôr sa nám do toho akosi nechce, no nakoniec ideme na výjazd niekam za mesto, kde sa natáčajú rôzne zábery z cesty, z jazdy, z drona a niekedy koncom leta to bude vysielané v štátnej televízii. Takže naše slovenské ksichty sa budú ukazovať aj niekde v televizii? Ostuda na tri zimy. No čo už, ideme do toho.

Pojazdili sme, pofotili, natočili čo treba, vytiahli sme z priekopy motorku, druhú sme pritom zhodili do priekopy tiež a bolo po televíznej paráde. Spoločne odchádzame ešte niečo zjesť na okraj mesta. Tu je vraj vyhlásené miesto, kde sa stretávajú motorkári z okolia.

Neskôr odchádzame k Andrejovi domov, tu odstavujeme motorky a jeden z členov nás všetkých berie autom do klubu. Tu ako sa dalo predpokladať začína večerná družba. O jej výsledku je už vopred jasné.

V noci sa mi podarí naložiť zostávajúcich vytrvalcov do taxíka a odchádzame spať. No akousi náhodou máme menšie medzipristátie v jednom z mnohých podnikov. Tu ma najskôr nechce pustiť ochrana podniku dovnútra, lebo mám maskáčové nohavice. Nakoniec to Andrej urovnáva a „inostranec v vojennoj forme“ môže vstúpiť. Radšej nepíšem nič viac, lebo to dopadlo podľa očakávania.

Andrej s Richardom utužovali družbu, ja som robil Richardovi zase osobnú ochranu a spoločne sme obdivovali desiatky miestnych krásavíc. Keď sme sa všetci dostatočne kultúrne prejedli dlhých nôh a hlbokých výstrihov, zamierili sme už definitívne spať. Aj tak už bola záverečná.

Dnešok bol zase raz výživným dňom a konečne zapisujem nejaké tie prejdené kilometre, ktorých je síce len okolo 80, no aj tak potešili.

36. deň, sobota, 22.7.2023

Magadan

Ráno sa budíme poobede. Vonku leje a leje a leje. Ochladilo sa a dnes sa nám nikam nechce, tak si len perieme oblečenie a plánujeme pomaly odchod smer domov. Poobede prichádza Andrej a nepoteší nás, vraj počasie je zlé na celý budúci týždeň. Dnes mi volala aj Elvíra (žena Timura z Jakutska) u ktorých sme bývali.

Vraj tam je počasie už dobré, no pred týždňom tam pršalo viac dní bez prestávky a celá trasa Jakutsk – Chandyga (po rieku Aldan) je nezjazdná a stojí tam množstvo zapadnutých kamiónov. A v Jakutsku a okolí sa počas tých dní nazbieralo viacero motorkárov, a čakajú kým sa cesty zlepšia, aby mohli pokračovať našim smerom. Takže sme mali vlastne šťastie v čase nášho odchodu, inak by sme tam niekde stvrdli aj my.

Počasie je nevyspytateľné v tejto oblasti a dnes to vidíme aj my. Vyraziť na cestu v tomto nečase je už vopred jasný výsledok. Neprešli by sme v klzkom blate ďaleko. Uvidíme čo prinesie začiatok budúceho týždňa. Dnes teda len sedíme a pozeráme von oknom na tú smršť ktorá sa ženie od mora. Večer nám ale nič nebráni sa ísť trocha kultúrne to...viete čo.

Sadneme do taxíka a mierime, tam odkiaľ sme sa ráno vrátili. Scenár je rovnaký. V maskáčoch nemôžem, no potom môžem. Ostatné už v zabehnutých koľajach. Alkohol, hra na celebritu a ochrankára, zábava do neskorej noci a skorého rána a taxík domov.

Na strechu domu bubnujú snáď nekonečné kvapky dažďa, snažím sa zaspať no nejde to veľmi. Richard fučí, chrápe a keď sa občas preberie, tak len s povzdychom povie „a tá v tých bielych šatách“...

Dnes v počasí, v ktorom by si ani Slováka na ulicu nevyhnal sme zase raz zapísali veľkú nulu do zápisníka. A hlavne bez fotiek....pre istotu. Na zdravie!

37. deň, nedeľa 23.7.2023

Magadan

Počasie je ráno o trocha lepšie, no predpoveď na najbližšie dni je zlá. Dnes si dáme očisťovaciu kúru. Kultúrne sa ideme vyžiť do múzea a čistíme si hlavy pred zajtrajším odjazdom. Dlhšie sa tu už nemôžeme zdržať, aj keď by ešte bolo fajn pojazdiť okolie mesta a niekde pri mori zakempovať. Andrej sa len smeje, že aké kempovanie a ukazuje článok z miestnej tlače. Takmer denne tu medveď niekoho napadne.

Včera našli telo nejakej ženy, ktorá sa nevrátila z prechádzky, teda našlo na niekde po pár dňoch to čo z nej zostalo. Preto sedíme nad mapou a zapisujeme si údaje o „Tenke“. Tak familiárne nazývajú „tenkinskú trasu“.

Je to druhá trocha južnejšia cesta do a z Magadanu. Andrej nám opisuje miesta, kde sa dá natankovať a kde sa zastaviť niečo pozrieť. Táto trasa je vraj veľmi zaujímavá a pestrá. Začína pri dedine Palatka a končí pri meste Bolševik. Tam niekde je aj časť starej letnej cesty, ktorá je dnes už nepoužívaná a po ktorej sa v čase nízkej hladiny riek občas niekomu podarí prejsť.

Ako sme sa s Richardom jednohlasne zhodli, tak si niečo nechávame aj „nabudúce“. Takže si to prejdeme „potom raz“ cestou cez Tomtor po starej letnej ceste. Bude to v roku 202? ...nepredbiehajme priatelia.

Večer balíme veci, upratujeme po sebe v dome, aby sme ráno mohli vypadnúť bez zdržania. Tak dobrú noc Magadan, dobrú poslednú noc aj nám.

Dnes sme veru radi, že v tomto počasí zapisujem ďalšiu nulu do zápisníka.

38. deň, pondelok, 24.7.2023

Magadan – Atka – Debin – Jagodnoe

Ráno je obloha oveľa krajšia ako včera večer. Neprší aj keď cesty si dostali zabrať. Chcem zavolať na rozlúčku Andrejovi, no on ako na zavolanie prichádza sa rozlúčiť, no má pre nás zlú správu.

Volal s niekým zo svojich známych, preveroval situáciu po víkendových dažďoch a „Tenka“ je nezjazdná. Zmylo na viacerých úsekoch celé časti ciest a zosuvy pôdy zasypali túto trasu na niekoľko dní. Vraj nám ani na motorkách neodporúčajú sa pustiť tým smerom.

Lúčime sa a vraciame sa cestou po ktorej sme prišli, je pred nami už trocha známych, no predsa len nie ľahkých viac ako dvetisíc kilometrov. Robíme si posledné fotky mesta, ktoré dúfame že nevidíme naposledy. Dnešný presun je preto trocha smutný. Opúšťame Magadan a po asi 130 kilometroch aj asfalt. Zase tankujeme na rovnakom mieste, a prechádzame rovnaké hory.

Po pár hodinách sa dostaneme do tempa a určitého zabehnutého rytmu a občas sa objaví aj úsmev. No ten pocit, že je všetko za nami v nás stále akosi zostáva.

Počasie sa zase mení, prší, fúka chladný vietor. O pár desiatok kilometrov je zase sucho a teplo. Toto sa mení celý deň dookola. Stále sme nevideli medveďa o ktorých všetci vravia, že sú tu na každom kroku.

Večer prichádzame k našim kamarátom cestárom, kde sme už spali. Okamžite dostávame ubytovanie, jedlo a milión otázok. No dnes ani Richard nemá príliš náladu na preplach tela vodkou. Celkom rýchlo ukončujeme toto posedenie a ideme spať. Je to neuveriteľné, naozaj sa cítime akoby sme už mali všetko za sebou. A to je domov priamou cestou „skromných“ 12 tisíc kilometrov.

Dnes sme z trasy na Slovensko, ubrali nám dostačujúcich 502 kilometrov.

39. deň, utorok 25.7.2023

Jagodnoe – Kadykčan – Artyk – Usť-Nera

Lúčenie aj tu nemá konca kraja, výmena telefónnych čísiel, fotky na rozlúčku. Mierime k jednému miestu a mestu trocha bokom od trasy. Po pár hodinách prichádzame na križovatku ciest, kde sme sa mali dnes ocitnúť, no z iného smeru. Tu končí „tenkinská trasa“, ktorú sa nám nepodarilo prejsť. Je tu aj krátky pôvodný úsek starej letnej cesty, tak si tu z nej beriem zopár kamienkov na pamiatku (nie zlatých).

Kadykčan. Mesto po našej pravej ruke. Odbočujeme k jeho zvyškom. Kedysi 12 tisícové mesto. Dnes mesto duchov. Jediné zvuky ktoré tu počuť sú moje vlastné kroky po črepinách skla z rozbitých okien. Vietor ktorý po opustených domoch a uliciach vydáva zvuky, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani v lacnom hororovom filme.

Prechádzam sa po budovách, ktoré boli kedysi školou. Detský smiech zmĺkol navždy a už sa len čaká kým príroda a počasie dokončia túto apokalypsu.

Vstupujem do budovy ktorá vyzerá ako nemocnica, alebo zdravotné stredisko. Listujem v starom zošite ktorých sa tu váľajú desiatky. Posledný zápis je z roku 1998.

Vyľakajú ma nečakané zvuky nad hlavou. Strašidelné ozvena ten pocit len znásobí. A to som len vyrušil miestnu rodinu holubov, hniezdiacich niekde pod strechou, alebo tým čo zo strechy zostalo.

Telocvičňa v ktorej parkety sú zvlnené od vody a mrazu ako na húsenkovej dráhe. Všade vidno, že aj tieto zvyšky lákajú niekoho, aby odniesol čo sa dá.

Prechádzam dole ulicami, ktoré sú zarastené vysokými stromami, všade je voda, blato a mraky komárov. Pri jednom z panelákov z vchodu vybieha líška, asi tu žije v niektorom zo stoviek opustených bytov. Vystupujem na prvé poschodie. Dvere sú buď otvorené, alebo vôbec nie sú. Zo slušnosti nakuknem do bytov len z chodby.

Akýsi vnútorný pocit mi nedovolí vojsť k niekomu do jeho obydlia bez opýtania. Všade vidno rovnaký obraz. Sem sa už pozrel nejeden návštevník predo mnou. A evidentne neodišiel s prázdnymi rukami, tak ako ja.

Ťažko opísať slovami to čo tu vidím. Skaza kam len oko dovidí. Osudy ľudí, čo odišli a už sa nikdy nevrátia, tam kde akoby včera zastal čas. Od schodiska bez zábradlia v jednom z bytov vidím na stene visieť hodiny. Niekto ich ručičky nastavil tak, aby ukazovali čas 11.55. Mám chuť ich prestaviť na 12.05. pretože tu je už naozaj príliš neskoro na čokoľvek.

Vrátim sa k motorkám a pýtam sa Richarda, či si tu dáme prestávku na obed a niečo zjeme. Odpovedá mi len krátko „tu ja nechcem nič“.

Je to pochopiteľné. Deprimujúce a strašidelné miesto. A pritom do roku 1996 tu život mohol byť úplne obyčajným ako v tisíckach iných miest. Nebyť nešťastia, ktoré sa stalo v miestnej bani. Evenkovia, pôvodný národ žijúci v tejto oblasti vo svojom jazyku slovom „kadykčan“ nazývali malú priepasť.

Dnes z tejto priepasti v ktorej sa ťažilo kvalitné čierne uhlie, zostala len táto dočasná pamiatka na mesto plné života. Potrvá ešte pár desiatok rokov, kým si príroda poradí z rozrušenými betónovými stavbami, ktoré celkom zarastú vegetáciou a okrem fotiek zmažú akúkoľvek pamiatku na tento pôvodný „gulag", ktorý opúšťame so zvláštnymi pocitmi. Ani tu nestačia slová a na opísanie toho všetkého.

A fotky? Ak mám úprimne napísať, nemal som chuť ani záujem fotiť miesta ako tieto, len z jediného dôvodu. Všetko toto tu, je niekoho majetok. Už len to, že som chodil po cudzích domoch, po budovách, ktoré napriek tomu, že sú prázdne niekomu patria. Preto som mal pocit, že fotiť tu je ako fotiť na cintoríne. Urobil som len zopár fotiek zvonku budov a stačilo.

Asi sa to ťažko chápe, no priam sa mi zdalo, akoby každú chvíľu mal niekto do bytu vojsť, zapnúť svetlo, televízor a normálne žiť. Preto som nechcel rušiť toto zvláštne tiché súkromie.

Pokračujeme ďalej našim smerom. Cestou sledujeme okolie a hľadáme oproti idúceho motorkára o ktorom vieme, že má problém. Ide sám na Honda Varadero 1000 a niekde mal nehodu pri ktorej zohol zadný disk. Oprava na mieste nemožná, ale chlap pomaly ide ďalej. Stretávame ho poobede, je prekvapený, že o ňom vieme. Úspešne pokračuje ďalej a neskôr sa dozvieme, že domov ide letecky a motorku predáva v Magadane.

Neskôr poobede ešte stretávame iného jazdca na Suzuki V Strom 650, a tiež chvíľu podebatujeme. Chystáme sa ďalej, keď v tom počujem nie príliš optimistickú vetu „tečie mi olej“.

Pod zadným kolesom je mláka oleja. Problém je jasný a veľký. Richard a jeho BMW GS 1150, má pohon kardanom, a vzadu v tzv. „hruške“ je olejová náplň. Takže asi netesní gufero (tesniaci krúžok).

Dolievame preto obyčajný motorový olej a pomaly pokračujeme ďalej. Pred nami sú stovky kilometrov bez ničoho. Sme v najodľahlejšej časti cesty Kolyma. Na ceste nemá význam robiť žiadnu opravu, aj tak sa blíži večer. Motorka normálne ide, všetko funguje, len olej čoraz viac tečie a dolievame asi každých 50 kilometrov.

Aby toho nebolo málo, začína pršať a cesty sa menia na klzisko. Blato pod kolesami je ako ľad. Ide sa fakt zle a ešte aj s pocitom, že každú chvíľu sa to môže zhoršiť, alebo úplne zaseknúť.

Snažím sa Richarda upokojiť starou známou vetou „tečie, to znamená ,že je“. No moc mu to na nálade nepridáva. S prestávkami a pomalšie prídeme až do Usť-Nera. Pamätáte si, keď som na začiatku cestopisu písal, že ak sa má niečo pokaziť, stane sa to niekde úplne ďaleko. Usť-Nera je najvhodnejšie miesto na podobnú situáciu.

Vieme, že nejaký autoservis je na začiatku mesta napravo. Prichádzame sem, no hneď sa nič nedá robiť, tak čakáme. Ja zatiaľ zbehnem zaistiť ubytovanie, no nič nevybavím, všetko je plné. Vrátim sa do servisu, kde ma odrovná výraz Richardovej tváre. Je mi hneď jasné, že je tu nie jeden, ale viacero problémov.

Po zmontovaní zadného kolesa gufero samo vypadlo na zem. Je nepoužiteľné, no čo je horšie, je pohľad dovnútra. To čo bolo ešte dnes ráno ložiskom, je teraz len zmes úlomkov kovu a hranatých guličiek. Je neuveriteľné, že v tomto stave sa to nezaseklo a neurobilo oveľa väčšiu škodu. A zároveň nechápeme ako je možné, že to vôbec nevydávalo žiaden zvuk a nemalo to ani žiadnu vôľu, ani trasenie a dalo sa s tým vôbec ísť.

Rozoberáme celý systém a umývame diely. Nenašli sme nič, čo by zostalo vo vnútri poškodené. To naozaj raduje. A ložisko? Toto veľké špeciálne ložisko a gufero, je pri troche šťastia možné zohnať v Moskve. Dodanie odhadujeme na dva týždne, pri miestnych pomeroch a priaznivej konštalácii počasia.

Richard siahne do kufra a vyberá nové ložisko aj s tesnením. Pri našich cestách je to jedna z povinných výbav tohto motocykla. Jednoducho sme ho mali so sebou. Teraz je to už len v rukách miestneho majstra servisu, aby dokázal dostať dole zvyšok ložiska a nalisoval nové ložisko na pôvodné miesto bez poškodenia.

Toto sa deje úspešne a o hodinu všetko skladáme a robíme skúšobnú jazdu. Odľahlo nám a po chvíli ešte viac, keďže sa nám podarí cez niekoho z miestnych zohnať ubytovanie. Stále prší, a je chladno a veterno.

Ubytovanie je naozaj len veľmi provizórne, ale nám to stačí. Nákup piva na oslavu úspešného vyriešenia inak neriešiteľného problému je samozrejmosťou.

Dnes bol zase výživný deň, a unavený ledva stihnem zapísať 524 kilometrov a zaspávam.

40. deň, streda 26.7.2023

...cestou nazad - Kolyma

Usť-Nera – Kjubeme – Teplij Kluč – Chandyga

Ráno balíme v daždi a bez meškania sa vydávame na „trasu“. Akosi niet príliš už čo riešiť a preto len zastavujeme v Kjubeme, v „kafe Kuba“ na jedlo.

Kocháme sa krajinou opačným pohľadom, ako sme išli sem. Žiadna nuda preto nehrozí. Robíme len minimum prestávok, a v podvečer len dotankujeme v Teplij Kľuč. Môj Kontakt mi dal kontakt na ubytovanie v meste Chandyga, kde sme spali cestou sem na benzínke v stane.

Dnes bol deň stretnutí. Počas dňa sme stretli viacero výprav. Chlapi z Moskvy na dvoch BMW GS 1200, chlapi z Turecka na dvoch CRF 250L, chlap z Estónska na BMW GS 650, a na záver chalan z Tyndy z klubu Barrels kde sa nakoniec ocitneme neskôr nečakane aj my. Ide na čopri s totálne hladkou zadnou pneumatikou, za ním ide na aute jeho žena a spoločne mierili do Magadanu.

Posledný úsek asi 200 kilometrov sa strašne práši. No dnes ideme ako píla, a večer sme v tomto meste na ľavom brehu rieky Aldan.

Na dohodnutom mieste sa zastavujeme v obchode, kde kupujeme niečo na večeru a veľmi pohľadná a milá predavačka, je zároveň aj osobou, ktorá nás ubytuje. Dostávame veľký byt so všetkým čo treba, teda okrem majiteľky. Ako sa dozviem ráno, ona sama žije o poschodie nižšie.

Keď sme jej odovzdávali kľúče, prišla rozospatá, so strapatou blonďavou hrivou, v pyžame a župane, no aj tak jej to veľmi svedčalo. V prípade vášho záujmu o ubytovanie som jej telefónne číslo stratil...

Dnes sme rýchlym tempom išli a ešte rýchlejšie zapisujem 561 kilometrov.

41. deň, štvrtok 27.7.2023

Chandyga – Megino-Aldan – Čerkech – Čurapča

Balíme a odchádzame ráno bez náhlenia. Je teplo, a my pomaly ideme k rieke Aldan. Tu nás čaká „parom“ no odchádza až okolo obeda, takže čakáme. Nakoniec sa vezieme za 300 rubľov /osoba + motorka. Na druhom brehu si dáme obed príšernej kvality. Ale aspoň ním nakŕmim psa, ktorý mi zatiaľ strážil motorku.

Prvý úsek je veľmi zlý, nepríjemný jemný piesok ktorý robí motorku ťažko ovládateľnou. K tomu jeden kamión za druhým a všetky tak prášia, že nevidno nič. Príšerné teplo a mraky komárov. Neskôr poobede sa situácia zmení a na mnohých miestach vidno, že pár dní dozadu tu boli zápasy s prírodou. Zapadnuté nákladné autá, ktoré nemá kto vytiahnuť z blata. Jamy s hlbokými koľajami, kam sa vojdem celý aj s motorkou. Toto je ten úsek o ktorom sme počuli, že bol neprejazdný.

Dnes je to už lepšie a pokračujeme miestami, až príliš rýchlo. V jednej takej jame si s vidinou blížiaceho sa asfaltu nedám trocha pozor. Hlbokú jamu pred sebou zbadám v poslednej chvíli. Skáčem a dopadám na brucho motocykla. Ozve sa silná rana z podvozku a ja radšej stojím. Kontrolujem všetko a v duchu si nadávam. No našťastie je všetko bez ujmy a pokračujem. K večeru prichádzame do mesta Čurapča. Tu nakupujeme jedlo a na noc sa rozložíme v miestnom hypodrome, alebo niečom čo sa podobá na dostihový areál.

[clanok null ]

Nemá význam ísť dnes už ďalej. Pred nami je asfalt a tak si robíme posledný večer na trase Kolyma.

Sú tu rôzne domčeky v ktorých sa môžeme rozložiť no nakoniec volíme stan, keďže tu lieta množstvo komárov. Pomaly hodnotíme cestu, keďže sme už vyšli na asfalt. Spokojnosť vládne u oboch z nás. Zajtra si dáme oddychových pár kilometrov do Jakutska.

Na dnešný deň si zapisujem priemerne náročných 228 kilometrov.

42. deň, piatok 28.7.2023

Čurapča – Nižnij Besťjach – Jakutsk

Ráno sa bez ponáhľania balíme. Kontrolujem motorku, všetko je zdá sa v poriadku. Najťažšie úseky máme za sebou, teraz to bude už len o výdrži v hltaní kilometrov.

Vychádzame na cestu a po asfalte sa pomaly blížime k Jakutsku. Zrazu ma v prilbe prekvapí veta, „a ty máš kde značku?“. Zastavujem a hľadím nechápavo na motorku. V miestach kde má byť moja značka je len prázdne miesto a akosi tam toho chýba viac. Celý držiak značky je preč.

Kedy sa táto vec udiala je nejasné. Nechápem len ako som si to nemohol nevšimnúť. Pozeráme vo fotkách a zisťujeme, že som ho stratil už včera niekedy okolo obeda. Pretože tam som videl na jednej fotke, že ešte značku mám. To, že si túto vec nevšimol ani jeden z nás je neuveriteľné. Nemá význam sa vracať a skúšať hľadať niečo, o čom netušíme kde v blate, piesku a prachu sa nachádza.

Pokračujem ďalej bez značky a v Jakutsku budeme vymýšľať niečo. Prichádzame k paromu cez rieku Lena. Stojí ich tu niekoľko a takmer hneď ako sa nalodíme aj odchádzame. Nechcú od nás nič. Počas plavby skúšam u domácich zistiť, kde by sa dala vyrobiť náhrada mojej značky. Okamžite sa začína telefonovanie na všetky strany a mám hneď dve adresy kam ísť.

Po výjazde z lode preto mierime do mesta vyriešiť môj problém, pretože je piatok poobede. Na prvej adrese nenachádzame žiadne riešenie. Na druhej adrese by mi aj vyrobili značku, no keďže majú len tabuľky so skratkou RUS a zástavou, tak ani tu nepochodím.

Pýtam sa na nejakú firmu ktorá sa venuje tlači a kopírovaniu. Jednu takú o chvíľu navštívim a po prvotných odmietnutiach a strachu vyrobiť niečo, čo im pripadá ako zakázané sa nakoniec dohodneme.

Na internete nachádzame obrázky ako vyzerá slovenská značka, podľa technického preukazu opíšu text a hotovo. Ešte dostanem možnosť, že mi to celé vytlačia hneď ako plastovú tabuľku a nie len ako nálepku. Objednávam si hneď dva kusy a platím pár rubľov. Zajtra mám prísť si to vyzdvihnúť. Problém je vyriešený a mierime k Timurovi domov. Teda on je stále preč, požiare ku ktorým ich povolali sú cez leto dlhodobým problémom.

Zostávame u neho doma s jeho ženou. Pre niekoho asi ťažko predstaviteľné, no u nich normálka. Nie sme tu u nich prví ani poslední cestovatelia. Dávame sa do poriadku, umývame zo seba prach a perieme oblečenie.

Večer je doma Elvíra s jej kamarátkou, ktorá k nej prišla na návštevu, tak nechceme rušiť a ideme sami do mesta. Presunieme sa na jediné vhodné miesto pre nás v tomto meste. Sme tu už ako doma, „Kryša“ (Strecha) je v piatok plná na prasknutie. Čoho a koho netreba detailne popisovať.

No aj tu sa už začína prejavovať syndróm návratu. Napriek ohromnej prevahe exkluzívnych kusov žien okolo nás, je nálada akási slabá. Závan domova so zápachom povinností a práce sa doniesol až sem. Zakončujeme to tu pomerne skoro a ideme spať. Aj to sa stáva chlapom po štyridsiatke...

Dnes sme si pripísali dojazdom do Jakutska 213 kilometrov.

43. deň, sobota 29.7.2023

Jakutsk

Vstávame a hneď sa púšťame do dnešných plánov. Máme čo robiť celý deň. Vyrážame do mesta. Prvé čo treba je, umyť motorky. Keďže sa tu už vyznáme ideme na rovnakú umyvárku ako predtým. Odľahčujeme naše stroje o pár kilogramov blata a prachu. O kus ďalej je pneuservis, kde nás už čaká majiteľ Pavel a jeho syn nadšený fanúšik motoriek.

Tu priamo pred budovou práve prebieha „remont dorogy“ (oprava cesty) na miestny spôsob. To znamená vykope sa obrovská jama, urobí sa čo treba a potom sa to zasype pieskom. A kto to nepozná má smolu.

Ako aj ja. Vletím do tejto mäkkej hmoty, ktorá ma okamžite zhltne. V tej chvíli letím z motorky niekam do strany. Toto všetko v strede ulice za plnej premávky. Všetko končí smiechom, nikomu s nič nestalo, chlapi zo servisu mi pomôžu postaviť motorku a ja sa vyhrabávam z tejto turistickej pasce.

Po nekonečných úvahách pre a proti sa Richard rozhoduje, že si tu vymení obe pneumatiky. Tie na ktorých sme prišli z domu máme u Timura na balkóne. Richard si berie svoje dve a tu ich mení. Ja zatiaľ kontrolujem motorku a všetky nosné časti. Zvládla to bez jedinej chyby, všetko funguje tak ako má.

Jediné čo treba meniť je spotrebný materiál a to je zadné brzdové obloženie. Mám so sebou náhradné a kým Richard vymení pneumatiky, ja mením platničky. Meníme vzduchové filtre, dávame nové, keďže prašné časti ciest su už takmer za nami. Doťahujem všetky skrutky, no nič nie je povolené.

Na oboch našich motorkách máme rovnaké zadné pneumatiky, ktoré dostali poriadne zabrať a sú asi tak na 80% zodraté. Okrem toho majú množstvo malých šrámov po celom obvode, od ostrých kameňov.

To, že sme celú trasu Kolyma dali s jedným jediným defektom, na mojej motorke je priam zázrak. Predné pneumatiky sú na tom o trocha lepšie a ešte niečo vydržia. Preto sme sa v posledné dni s Richardom dohadovali čo urobiť.

On mi nakoniec povedal, že to prezuje, lebo sa už potom nechce príliš zdržovať. Dôvod je taký, že naše cesty sa časom rozdelia. On pôjde už priamou cestou domov a ja si ešte trocha chcem pojazdiť. Preto ja na mojej motorke ešte nechávam staré pneumatiky a tie čo tu mám odložené si zoberiem so sebou a časom ich niekde prezujem.

Richard obúva pôvodné pneumatiky Heidenau Scout K-60 na oba disky. Prednú pneumatiku, na ktorej jazdil tu po Kolyme si priviaže dozadu na nosič a berie so sebou. Zadnú, ktorá sa mu zdá už nevhodná, hádže na kopu vedľa pneuservisu, k starým pneumatikám. Áno tušíte správne....

Je poobedie a ja sa mám zastaviť si vyzdvihnúť moju značku. Všetko klaplo a ja dostávam dve celkom pekné plastové tabuľky. Montujem ich univerzálne, sťahovacie pásky sú povinnou výbavou každého cestovateľa. Keď sa trocha ušpinia, nikto nezbadá rozdiel medzi originálom a miestnou kópiou.

Máme na dnes všetko hotové, a vrátime sa do bytu, kde je Timurova žena Elvíra už zase sama. Urobíme jej väčší nákup ako znak vďaky. Deti sa tešia hlavne ovociu a Richard si našiel parťáčku k posedeniu. Drobná žena s ním drží krok celý večer. Pivo a koňak je silné kombinácia, no zniesla teda poriadne.

Vonku nás čaká taxík, načo sa zdržovať prechádzkou cez mesto, keď náš cieľ je zase jasný „Kryša“. Dnes sa platí aj vstupné, je sobota, takže tu bude asi nejaká lepšia kultúra. Vychádzame na poschodie a po prejdení kontroly od ochranky sa na nás hneď od dverí vrhá nádherná organizátorka, či ako nazvať osobu, ktorá má na starosti chod celého podniku.

„Konečne ste tu!“ hovorí a je vidno, že jej na duši odľahlo. Sme tu síce len asi piatykrát, no žeby nás niekde niekto takýmto spôsobom vítal, si nepamätám. Začínam v tom cítiť nejaký problém.

V bare sa pomaly začínajú hlavy otáčať smerom k Richardovi. Začínam mať podozrenie, či tu on niečo nevyviedol, počas dvoch dní, keď som ležal u Timura doma chorý a on sa motal po meste ako samostatná jednotka.

Prihlúpy výraz na jeho ksichte mi ale hovorí, že tentoraz on je v tom nevinne (a ona predsa tvrdila,že má 18 rokov)...

Nakoniec prevezmem iniciatívu ja a zachraňujem môjho kamaráta od prípadných alimentov. Pýtam sa, o čo sa jedná a prečo je Richard zrazu takým stredobodom záujmu miestnych krásavíc.

Môj nie ruský prízvuk hneď prezrádza, že sme „inostranci“. Milá slečna nám hneď s úsmevom podáva vysvetlenie. Cítiť z nej jemné sklamanie.

„Aha, takže vy nie ste ten saxafonista, ktorý tu má dnes koncert a mešká“....

Po pár sekundách ticha, prichádza výbuch smiechu a vysvetlenie celej situácie má už pokračovanie pri barovom pulte. Môj hudobne nadaný kolega, ktorý mi druhým mesiacom hrá akurát tak na nervy, podrástol o minimálne desať centimetrov, pri jeho novom povolaní.

Dnes to tu s ním bude na nevydržanie. Prísun vodky je povolený, pravý saxafonista sa nakoniec tiež dostavil a koncert sa odohral v našej prítomnosti na čestnom mieste. A keďže si Richard teda nezahral na saxafóne pred obecenstvom, nebol dôvod aby si nejaká tiež zahrala na jeho saxafóne.

Po opravároch internetu, za ktorých nás tu mali predtým, sme sa dostali k ďalšiemu povolaniu a to nás len teší. Aspoň vidno, že sa tu nestratíme. Čo sa nakoniec trocha aj stalo, keďže ja som sa pobral spať skôr.

Použil som na cestu taxík a náš hudobný virtuóz si nad ránom zmyslel menšiu prechádzku, pri ktorej sa trocha stratil v časopriestore tohto mesta. Nakoniec sa mu podarilo nájsť správne „napravľenie“ (smer) a doplazil sa na základňu, z ktorej ráno pokračujeme domov.

Zápisník dnes nedostal nič, pretože zostal niekde na ulici v kufri motorky, no ráno sem dopisujem 20 kilometrov jazdy mestom.

44. deň, nedeľa 30.7.2023

Jakutsk – Nižnij Besťjach – Tommot – Aldan

Ráno je na obed. Nastáva balenie a rozlúčka. S domácimi, s mestom Jakutsk a republikou Sacha onedlho. Pohostinnosť s akou nás k sebe prijal Timur a Elvíra nemá obdoby. Patrí im právom veľká vďaka za všetko. Známymi ulicami mesta vychádzame smerom k prístavu. Tu v poslednej sekunde pred zodvihnutým nakladacej plošiny vchádzame na loď.

O hodinu sme na druhom brehu rieky Lena, ktorá nám tiež priniesla kopec nevšedných zážitkov. Tankujeme a pomalým tempom sa plazíme na juh.

A-360 Lena, taký názov no cesta po ktorej pôjdeme, až na jej samý koniec do mesta Never.

Ver alebo never navigácia ukazuje zaujímavý údaj. Mám pokračovať rovno 1130 kilometrov a potom odbočiť doprava.

Držíme sa na motorkách ako muchy na čelnom skle. Nikto nič nehovorí, len ideme a ideme. Zastavujeme sa na neskorý obed, alebo skorú večeru. Na parkovisku na nás hneď skočí partia miestnych a všetci sa chcú fotiť a rozprávať. A my chceme len jesť a oddýchnuť. Je to niekedy naozaj ťažké byť známym hudobníkom, že Richard?...

Večer sme v meste Aldan. Tu si na tretí pokus nájdeme ubytovanie. Všetci majú priam panický strach ubytovať cudzinca. Vraj na to potrebujú povolenie. Nakoniec nám v jednom zo zariadení dajú izbu s podmienkou, že ráno skoro odídeme. Je nám to jedno a tak berieme. Sprcha, posteľ, ja polievku zo sáčku, Richard pivo z plechovky. Koniec priameho prenosu.

Hľadám zápisník, trvá to dlho, neleží na svojom mieste. Nachádzam ho a z posledných síl píšem 523 „kil“ a zaspávam. Ráno ho nachádzam vedľa postele. Dopisujem zvyšné písmená toho slova „ometrov“.

45. deň, pondelok 31.7.2023

Aldan – Nerjungri

Keďže sme skoro vstali a vypadli ako „ďežúrnaja“ (babka z ubytovne) chcela, tak si dávame smelý plán prejsť dnes až na „federálku“ P-297 smer Moskva. Čiže nejakých v iný deň priemerných 600 kilometrov.

Prvé čo robíme je, že si obliekame nepremoky. Zase leje. A leje nám celý deň. Stojíme po sto kilometroch premožení, zmrznutí. Volá mi Timur, že či už sme aspoň niekde na Bajkale. Jasné kamarát, sme tu za rohom na zastávke a nechce sa nám ďalej v tomto počasí. O chvíľu volá zase. V meste pred nami nás čaká ako Kontakt (ako inak Andrej). Miestny motorkársky klub je dnes len náš ak chceme.

Máme z toho trocha nervy lebo sme prešli za dva dni len asi šesťsto kilometrov. No počasie je naozaj hrozné. Preto sa dohadujeme, že ak prestane trocha pršať ideme tam. Sušíme oblečenie kde sa len dá. S motorkami sme vliezli až pod strechu autobusovej zastávky. Všade sme rozvešali bundy, tričká, rukavice a všetko čo stihlo na nás premoknúť.

Po čase v silnom daždi prichádza k zastávke akási babička, cítime sa hrozne previnilo a posúvame motorku aj oblečenie, aby sa mohla schovať pod strechu. So záujmom si všetko poobzerá a zahlási, „vy zdes targujete s odeždoj?“(vy tu predávate oblečenie?). Zase raz sa nálada zlepšuje smiechom.

Vysvetľujeme babičke, že sme len počestní pocestní „iz Čechaslavákii“, pretože starším ročníkom sa tento názov skôr pripomenie. O chvíľu prichádza autobus a lúčime sa. Nakoniec si od nás nič nekúpila.

My o hodinu balíme náš pojazdný „second hand“ obchod a presúvame sa v prerušovanom daždi až k mestu Nerjungri. Tu nás pri odbočke k nejakému veľkému závodu, už čaká náš dnešný neočakávaný hostiteľ.

Motorkársky klub „Severný vietor“ má sídlo práve tu v areáli závodu a v hale parkujeme motorky. Miestny klub tu má menšiu budovu, v ktorej sa dá urobiť servis, prespať v teple, a osprchovať z vody tečúcej priamo cez strechu.

Tento nedostatok riešime podložením vedier. Keďže nemáme so sebou nič, sadáme do auta a ideme na nákup potravín a hlavne piva pre môjho dnešného pouličného predavača handier. Jazdu sme skončili už skoro na obed, bude treba piva do zásoby, tak aby vydržalo do neskorého večera.

K dispozícii je aj „báňa“ (sauna s kúpeľňou) a večer nám príde navštíviť aj sám majiteľ celej tejto časti. Veľmi skromný, no rozumný chlap. Sám je motorkár, poukazuje nám svoje stroje, ako aj časť závodu.

Posedí s nami, prinesie zopár pív a dlho do noci sa rozprávame. Naozaj veľmi príjemný večer nebyť toho, že tu má aj akéhosi poskoka, trocha zabrzdeného chalana, ktorý tu pracuje ako nejaký správca, strážnik a upratovačka v jednej osobe.

Stále vyžaduje pozornosť s niečím. To vypiť, to zapáliť, to rozprávať sa s ním. V noci už mám z neho riadne nervy, chodí sem stále a berie si čo sa mu zachce. Trieska dverami, vykrikuje a nedá spať. Otravný je ako svietiplyn. Ráno sa tvári, že si nič nepamätá.

My sa tvárime, že si tiež nepamätáme, kedy bol naposledy deň na asfalte s nájazdom iba 259 kilometrov. Hold domov sa nám jednoducho nechce.

46. deň, utorok 1.8.2023

Nerjungri – Nagornij – Lapri – Tynda

V noci skončilo zatekanie strechy, takže prestalo pršať. Balíme, upratujeme a lúčime sa s týmto nečakaným no zaujímavým miestom a novými známymi.

Pokračujeme naším smerom. Ten je dnes daný smerom na juh. Končí sa Jakutská republika (Sacha) a zároveň sa začína Amurská oblasť. Ďakujeme tejto obrovskej republike za návštevu a pohostinnosť a o malý krok sa posúvame smerom domov.

Zopár úsekov bez asfaltu na horských prechodoch nám robí cestu atraktívnou. Celkom som si odvykol, že sme poriadne cesty nevideli pár týždňov. Vychádzame zase na pevný podklad s čiernym a celkom kvalitným asfaltom.

Prejdeme doslova len pár metrov, keď vidím ako Richardovi, ktorý ide predo mnou niečo odpadlo z motorky. Kričím zastav niečo ti spadlo. On len odpovedá, „nič nespadlo, to som na niečo nabehol a je koniec“.

Kým stihneme na krajnici zastaviť jeho zadná pneumatika je prázdna. Postavíme motorku na hlavný stojan a nemo hľadíme na obrovskú dieru v plášti, ktoré meria asi 15 centimetrov. Je nám jasné, že toto nespravíme na mieste nijako. Pozrieme sa na seba a obom nám v mysli prebehne to isté. Náhradná pneumatika, ktorú Richard pred pár dňami zahodil v Jakutsku.

Teraz je už zbytočné riešiť to, že si mal nechať ešte na pár stoviek kilometrov tú starú a potom neskôr keď by už bola celkom zodratá ju vymeniť. Teraz je zbytočné rozmýšľať, žeby bolo lepšie keby v tejto chvíli pred nami ležala rozrezaná stará pneumatika, ako táto veľmi dobrá Heidenau Scout K60.

Rozhodnutie je jasné. Ja beriem celé jeho koleso k sebe na motorku a idem priamo vpred. Dozadu to nemá význam, tam nič nie je až k miestu odkiaľ sme ráno vyrazili. Pred nami je mesto Tynda, jediné väčšie niečo cestou, kde sa dá nájsť pneuservis.

Netuším ako to je ďaleko no vyrážam hneď. Signál tu nie je žiaden, takže Richarda nechávam vedľa cesty len tak. Letím do mesta, a tu hneď aj tankujem, lebo ma čaká cesta nazad a potom zase cesta sem. Prešiel som asi 80 kilometrov od miesta, kde sa nám to stalo.

Nachádzam „šinomontaž“ (pneuservis) a hneď riešime situáciu. Chlap vyzúva pneumatiku a vyzerá to veľmi zle. Je úplne rozrezaná a diera je fakt obrovská. Chlap to ale nevzdáva, brúsi, lepí a skúša rôzne možnosti ako to dať do aspoň trocha pojazdného stavu. Nahadzuje pneumatiku nafúka ju a kontroluje vo vode. Všetko drží, platím mu za robotu a letím nazad.

Pri Richardovi sa za tie asi tri hodiny pristavilo zopár áut. No ničím nemohli pomôcť, no aj tak im ďakujeme. Nahadzujeme koleso a ja hľadám na ceste zdroj nášho problému. Nachádzam kus plechu, ktorý po preskúmaní identifikujeme ako brzdovú platničku z nákladného vozidla. Je vybrúsená ho hladka a ostrá ako žiletka.

Ležala na ceste a Richard po nej prešiel predným kolesom. Jednoducho ju nevidel. V tej chvíli sa tento kus kovu dal do pohybu a rotácie a keď o zlomok sekundy po ňom prešlo aj zadné koleso, tak výsledok sa dostavil.

Beriem tento problém do ruky, fotím a nakoniec ho hodím Richardovi do kufra, domov na pamiatku.

Pokračujeme ďalej, ale rýchlosť držíme len okolo 60km/hod. Žiadna istota to veru nie je s takou dierou v kolese. Prichádzame k mestu Tynda tu sa fotíme pri tabuli a kontrolujeme stav. Zatiaľ je to dobré. Vchádzame do mesta a pár stoviek metrov pred pneuservisom vidím, že zadné koleso už „pláva“ zo strany na stranu.

Pomaly sa doplazíme a pneumatika je úplne prázdna. Chlap sa hneď chytá roboty zhadzuje znovu pneumatiku z disku a vidíme, že tu niet pomoci. Diera je tak veľká, že tu nič nepomôže a ani prípadná montáž duše situáciu nezachráni, pretože dnu trčia drôty z pneumatiky. Jednoducho ju môžeme vyhodiť. A tak Richard v priebehu troch dní vyhadzuje druhú pneumatiku a pozerá sa na holý disk.

Je naivné si myslieť, že tu niekde kúpime novú pneumatiku požadovaného rozmeru. Tu sa všetko objednáva s dodaním v týždňoch. Okolo nás sa zhromaždí niekoľko domácich, telefóny zvonia, každý sa snaží pomôcť.

Sadám do auta k jednému z nich a obiehame všetky ostatné servisy v meste. Bez šance. No dostávame typ na človeka ktorý niečo má. Pri svetle baterky nachádzam v jednom sklade na veľkej kope starých pneumatík, jednu ktorá rozmerovo sedí.

Je to ale nejaký starý vzor dezénu, vhodný len na cestu a hrúbka dezénu je len asi 2 milimetre. Okrem toho je tvrdá ako kameň a rok výroby začína číslicami 19..

Chlap ktorý to tu vlastní mi vysvetľuje, že tu sa odkladá absolútne všetko. Ja to chápem, no nakoniec len poďakujem a nechávame si túto možnosť ako úplne posledný bod záchrany.

Vrátim sa k Richardovi a poviem, „ber si moju náhradnú“. Ja veziem so sebou obe moje pneumatiky a zadné máme obaja rovnakého rozmeru. Obúvame teda moju celkom dobrú pneumatiku a problém je čiastočne vyriešený.

Obaja môžeme pokračovať ďalej, no predo mnou je teraz veľké riziko. Keďže sa o chvíľu rozdelíme a každý pôjde iným smerom, tak v prípade, žeby sa niečo stalo s mojou zadnou pneumatikou, ktorá je na hranici životnosti, tak som úplne odpísaný v tej chvíli.

Teraz je ale hlavné to, že sme obaja mobilní a preto poďakujeme a odchádzame, chlap nechcel za opravu nič. Dávame si tu vedľa v takom malom zastrčenom „kafe“ výborný obed, že nám to robí hneď dobrú náladu. Je už neskoré popoludnie a my dnes po tom všetkom nemáme chuť ísť ďalej. V banke meníme nejaké eurá z nášho, už aj tak biedneho rozpočtu a na odporúčanie ideme do klubu „Barrels Tynda“.

Motorkársky klub miestnych „bajkerov“ u ktorých sme tiež bezúspešne hľadali pneumatiku, nám dnes bude strechou nad hlavou. Parkujeme dole v garáži a na poschodí je krásny upravený „post“, kde sa stretávajú členovia.

Večer ešte urobíme trocha nákup, aby sme tu neboli s prázdnymi rukami a posedíme s chlapmi. Richard testuje kvalitu miestnych odrôd čapovaného piva. Vzorky sú vraj dobré, preto si bral z každej. Tu sa čapuje do 1,5 litrových plastových fliaš, priamo zo suda.

Večer pred spaním stále rozoberáme posledné dni. Je to akési fakt zvláštne. Trasa A-360 Lena má „len“ niečo okolo 1200 kilometrov. Čo sa dá pri troche úsilia prejsť za jeden deň. My sme na tomto úseku už plné tri dni a ešte nás čaká zajtrajší deň, kým prídeme na koniec tejto cesty. Akoby nás sever a Kolyma celkovo nechceli pustiť domov.

Dnes sme začali uvažovať aj o inej možnosti. Pri pohľade do kalendára vidíme, že ak chce Richard prísť domov v približne dohodnutom termíne, tak to bude celkom veselé. Preto skúšame zistiť možnosť prevozu jeho aj motorky priamo z tohto mesta. Tynda leží na trase Bajkalsko-amurskej magistrály (BAM) a potom sa napája na Transibírsku magistrálu, po ktorej sa dá dostať do Moskvy.

Po technických problémoch ktoré mal, tak uvažuje o možnosti odviesť sa do Moskvy vlakom. Ráno pôjdeme zisťovať na stanicu, aké sú možnosti. Jeden z členov klubu nám s tým pomôže, pretože tu všade má „svojich ľudí“. No to bude až zajtra. Dnes už nič nevyriešime.

Jediné, čo ešte stihnem je zápis do múdrej knižky. Dnes tam pribudlo 331 kilometrov, no zo toho je 2x cesta hore dole s kolesom k Richardovi, takže na našej trase sme si dnes ukrojili len smiešnych asi 160 kilometrov. Nie každý deň sa darí tak akoby sme chceli.

47. deň, streda 2.8.2023

Tynda – Never – Šimanovsk – Zavitinsk

Posledné spoločné ráno je tu. Balíme a v dohodnutom čase odchádzame na stanicu a do prepravnej spoločnosti zisťovať podmienky a možnosti prepravy. Obiehame kancelárie, klopeme na rôzne dvere. Informácie sa zbierajú a celá operácia naberá pomaly konkrétne rozmery a tvar.

Výsledok ja asi nasledovný: prevoz je bez problémov možný, za podmienok ktoré sú striktne dané. Motocykel sa zabalí do prepravnej bedne, ktorej výrobu treba zaplatiť. Vlakom sa odpraví do Moskvy v najbližších dňoch a preprava potrvá asi týždeň.

Richard sa prepraví iným vlakom do Moskvy, kde si počká na nákladný vlak, ktorý privezie jeho motorku. Lístky na osobný vlak sú voľné najbližšie až na tretí deň. Inak je všetko vypredané, je leto, sú prázdniny a ľudia cestujú.

Cenovo to bude okolo 10 tisíc rubľov (asi 100€) za kubický meter bedne (motorka bude mať asi 2,5 kubického metra objemu. Lístok pre pasažiera sa začína na cene od 20 tisíc rubľov (asi 200€) za obyčajné ležadlo vo vagóne, kde je tuším 54 ležadiel, až po ceny 1. triedy, ktoré sme ani neriešili.

Sedíme na lavičke a dumáme čo urobiť. Ani finančne a ani časovo to nie je žiadny výhra. Jediné čo sa dá ušetriť je motocykel a únava jazdca pri presune, ktorý je z tohto miesta do Moskvy asi 7500 kilometrov.

Nechcem Richardovi radiť ani jedno, ani druhé. Sám sa musí rozhodnúť ktoré riešenie, je v tejto chvíli lepšie. Nakoniec hovorí, „prišiel som sem a aj odídem na motorke“. Lúčime sa teda s miestnym pomocníkom, ktorý to chápe. Snáď bude všetko už v poriadku a nič sa nebude kaziť. Naivná predstava že?

Spoločne prejdeme posledných asi 170 kilometrov na križovatku pre meste Never. Tu sa stretáva „avtodoroga“ A-360 Lena a „avtodoroga“ A-297 Amur. Známe miesto, kde kedysi dopravná značka ukazovala MAGADAN 3177 kilometrov. Jednu takú staršiu fotku (rok 2015) prikladám z tohto miesta.

Dnes je tu nápis Tynda 162 kilometrov. Asi cestárov nebavilo každý rok meniť dopravnú značku, na ktorej bolo množstvo nálepiek rôznych výprav do tohto ďalekého mesta.

My zájdeme na blízku benzínku, dotankujeme pretože nás oboch čaká úsek o ktorom vieme, že je neskutočne pustý v oboch smeroch. Dáme si spoločný obed, ktorý mi akosi nejde dole krkom.

Po 47. dňoch prichádza rozlúčka o ktorej sme vedeli už pár týždňov vopred, keďže naše plány sa cestou menili a kvôli čomu nemôžeme absolvovať zvyšok cesty spoločne. Je to celkom dojemné lúčenie s týmto starým, ufrflaným človekom.Akoby som počul slová Richarda.

Z mojej strany, ale úprimne hodnotím tie dni ako veľmi úspešné a keďže sa poznáme dlhé roky, našli sme vždy spoločnú reč a počas celej doby sme neriešili ani jeden problém zvaný „ponorková choroba“. Len sme sa niekoľkokrát denne navzájom poslali do miest, kde nohy prestávajú mať slušné pomenovanie.

Aj keď je to jeden arogantný, tvrdohlavý chlap, tak ho mám v podstate rád a týmto mu ďakujem, že som ho mohol zobrať zo sebou, čo som mu kedysi sľúbil, (samozrejme on to vidí opačne).

Štartujeme a ideme od seba chrbtami. Od k zapadajúcemu slnku na západ a ja k blížiacej sa noci na východ. Zrazu je akosi ticho. V prilbe nikoho nepočuť, a po hodine ma chytajú driemoty. Premáham sa a ešte dlho do večera pokračujem. V strehu ma drží len povestná zvlnená cesta. Sú tu úseky, ktoré sa vplyvom podložia zmenili na akúsi jazdu hore dole po takých zvláštnych bublinách.

Tu ísť vysokou rýchlosťou znamená možnosť si reálne zalietať. Preto aj dopravné značky upozorňujú na tento úsek.

Večer nachádzam pri ceste pekné pole s balíkmi sena. Zachádzam na tento voňavý hotel pod hviezdami a rozkladám stan. Som ďaleko od cesty, je ticho a teplo. Ani komárov nieto. Posedím v tichu, zapíšem detaily dnešného dňa ľahnem spať. V noci ešte píše Richard.

Úspešne prišiel do mesta Mogoča na „bajkpost“. Venuje sa pivu a obzeraniu miestnych krásavíc sediac vonku na dvore.

Týmto dňom sa končí aj naše spoločné putovanie po Kolyme a týmto sa končí aj druhá časť môjho cestopisu.

Ja si len zapíšem číslo 725 kilometrov a idem obdivovať zvuky miestny cvrčkov, ktorých koncert začína.

Koniec druhej časti.

3. časť - Ďaleký východ , Vladivostok - Kaliningrad

48. deň, štvrtok 3.8.2023

Zavitinsk – Birobidžan – Chabarovsk – baza Drofa

Vyspal som sa dobre, balím stan ,ktorý je suchý takže netreba nič sušiť hneď ráno. Dnes je predo mnou jeden z úsekov o ktorom viem, že tu nič dlho dlho nebude. Stovky kilometrov pustatiny, zhorené obrovské kilometre pôdy, ktorá bola predtým lesom. Požiare v tejto oblasti sú každoročným problémom a ich hasenie je zbytočné. Na tak obrovskom priestore sa len požiar kontroluje, aby nedosiahol k obydliam a všetko sa necháva na prírodu. Keď prídu dažde požiare skončia.

Dnes ma aj trocha stretáva dážď no len veľmi jemne. Jemné sú aj krídla motýľov, ktorých tu lietajú milióny. Nádherné obrovské motýle, ktorých farby sa menia pred očami. Keď si robím prestávku, leží ich tu okolo mňa na zemi množstvo.

Židovská autonómna oblasť, je presne tá časť krajiny do ktorej boli cielene vysťahovaní židia z celého Sovietskeho zväzu. Ako odmenu za tak ďalekú cestu tu dostali zadarmo bažiny a komáre v povodí rieky Amur. Centrom oblasti je mesto Birobidžan a hovorí sa tejto odľahlej časti aj „Sovietsky Sion“.

Dnes sa to už dá premenovať na „Čínsky Sion“, pretože po rozpade ZSSR, nastala mohutná emigrácia do Izraela, USA. Dnes skupuje Čína všetko, čo sa tu kúpiť dá.

Ja len tankujem a samozrejme ceny sú mierne židovské, to znamená vyššie. Pokračujem svojim tempom, ktoré od včera držím v rýchlosti len do sto kilometrov z dôvodu opotrebenia zadnej pneumatiky. Chcem aby mi vydržala do miesta, kde už som začal riešiť nákup novej a jej výmenu.

Cesta je zase pestrá a pribudli okrem lesov aj zákruty a civilizácia. Už som tu bol predtým, tak viem že sa blíži obrovský most cez rieku Amur, ktorá sa tu bežne vylieva na desiatky kilometrov a zaplavuje celé oblasti po strechy domov.

Dnes je to celkom v norme, fotím si len tabuľu mesta Chabarovsk cez ktoré idem, je pomenované na počesť cestovateľa Jerofeja Chabarova. Má veľmi pekné centrum s obrovským námestím. Nábrežie rieky Amur je prechádzkou na pol dňa. Trvá mi asi hodinu kým sa dostanem cez mesto na výpadovku a točím priamo na juh.

Cesta A-370 bude predposlednou na mojom maratóne. Jej kvalita ale nezodpovedá označeniu. Dosť biedny asfalt a množstvo úsekov sa opravuje. Idem pomaly, blíži sa aj večer. Na moje potešenie vidím nápis „báza Drofa“. Báza je označenie na niečo ako tábor, kemping, oddychová zóna a podobne. Preto odbočujem a idem skúsiť možnosť si tam rozložiť stan, umyť sa, najesť a spať.

Prichádzam ale len do nejakej akoby záhradkárskej oblasti v ktorej sa časom začalo aj bývať. V malom obchode si kupujem niečo pod zub a pýtam sa na miesta ktoré hľadám. Dostáva sa mi vysvetlenia, že nič také tu nie je, ani nikdy nebolo. Názov je klamlivý a často sem odbočia turisti a hľadajú presne to isté čo ja.

Vraj sa môžem rozložiť dolu pri rieke. Ak mi nevadí, že je tam všade blato, mraky komárov a sem tam zavíta do dediny aj miestny vládca celej oblasti Ussurijský tiger. No vraj sem chodí len veľmi zriedka, aj keď naposledy ho tu videli minulý týždeň. Tak super predstava prípadného stretnutia. Keď už som nevidel na celej ceste medveďa, tak aspoň tigra by som mohol nakŕmiť.

Pri našej debate s domácimi nás pozorne počúva nejaká babka, ktorá prišla z vedľajšieho domu niečo kúpiť do obchodu. Potiahne ma za ruku a hovorí, „synak vidím, že si unavený, pôjdeš spať k nám a dedko sa poteší, lebo bude mať s kým pohovoriť“.

Je hlboko po polnoci a ja v polospánku sedím v kuchyni pri stole, pijem asi desiaty čaj, zjedol som asi piatu večeru a povedal asi tri slová. Aj tie boli tuším len „dobrý večer prajem“.

Nikolaj Vasilijevič je chodiaca encyklopédia. História, strojárstvo, cestovanie, všeobecné znalosti zo sveta sú priam neuveriteľné. Dnes som mu prišiel vhod ako poslucháč a on je vo svojom živle. Debatu ukončuje jeho žena ktorá ma sem priviedla so slovami, „daj človeku aj pospať“.

Ukladám sa v jeho dielni na dvore, kde som si rozložil svoj pojazdný hotel. Nečakané stretnutie mi prinieslo strechu nad hlavou a prístup aký sa len tak nevidí.

Ešte stihnem urobiť poznámku o kilometroch, ktorých je za dnes 706 a spím.

49.deň, piatok 4.8.2023

baza Drofa – Lučegorsk – Dalnerečensk – Spassk-Daľnij

Budím sa na monotónny zvuk dažďa. Tu je sucho no na ulici je hnusne. Dostávam raňajky a asi hodinové pokračovanie včerajšej prednášky od domáceho. Potom už obliekam nepremok a idem ďalej.

Leje riadne a je zvláštne, že po pár desiatkach kilometrov sú miesta, kde je sucho, slnečno a teplo. Prejdem za najbližší kopec a znovu leje. Takto pokračujem s veľkými prestávkami, keď som prestál niekde pod strechou aj hodinu.

Kilometre nepribúdajú a večer sa blíži. Dnes nie je ani o čom písať len o vode. Som pri meste Spassk-Daľnij. Tu si kupujem niečo na večer a odbočujem k jazerám za mestom.

Sú tu akési chatky na prenájom, no z nepochopiteľných dôvodov do areálu ma nepustia s motorkou. Vraj ju mám nechať za plotom areálu a preto nakoniec rozkladám stan na brehu jazera v ktorom sa kúpem. Voda je neskutočne teplá a vonku je pritom len okolo 12-13 stupňov.

Celý večer presedím v stane, dážď je asi nekonečný. Príjazdové cesty sa menia na blatisté koľaje. V noci sa mi dobíja niekto do stanu. Škriabe na jeho steny a ja si myslím, že je to len vietor, ktorý konármi stromov robí tie zvuky.

Ráno zisťujem, že nočný návštevník prehrýzol do steny stanu dieru presne v mieste, kde som mal odložený chlieb. Aj mi bolo divné, že som chlieb tak krivo odrezal, no keď som ho dojedol a až potom našiel dieru v stene som pochopil, že o chlieb som sa nedobrovoľne podelil s niekým.

Zápisník dnes vyťahujem z obalu len kvôli jedinému údaju. Nič som nezapisoval v tom daždi a teraz len stručne doplním číslo 466 kilometrov a idem spať. Snáď v noci neodplávam aj so stanom.

50.deň, sobota 5.8.2023

Spassk-Daľnij – Ussurijsk – Razdoľnoe – Vladivostok

Ráno nemá význam ani vystrčiť nos zo stanu. Zostávam tu naďalej. Stan mám dobrý nezateká nič. Len je vysoká vlhkosť a všetko je ňou nasiaknuté, takže aj spacák mi pripadá vlhký.

Celý deň sa len pozerám na stúpajúcu vodu v jazere okolo mňa. Volá mi už kamarát Viačeslav u ktorého som mal byť už včera. Predpoveď počasia je stále horšia. Radí mi, aby som sa zbalil a odišiel, pretože na neďalekom obrovskom jazere Chanka, ktoré tvorí aj hranicu s Čínou, je kritická hladina vody a mesto v ktorom sa ja nachádzam, je veľmi nízko jeho úrovne.

Vraj už aj v televízii dávali o tom správy a vôbec som sem nemal chodiť. Netušil som včera nič a až teraz začínam chápať prečo som pri celom jazere úplne sám. V noci som počul odchádzať veľa áut z kempingu, kde ma nechceli pustiť s motorkou.

Skladačka v hlave začína zapadať a ja sa rozhodujem neriskovať. Celý deň som tu preležal v stane a už ma bolí celé telo od nedostatku pohybu. Balím všetko mokré spôsobom takým, že som to natlačil všetko spolu do tašky a hrabem sa z blata. Zopárkrát to takmer položím s klzkom teréne s pneumatikou, ktorá je takmer na nule svojej hrúbky dezénu.

No nakoniec úspešne prejdem do mesta, ktoré je zjavne iné ako včera. Na uliciach vidno len zopár áut, no zato čulý ruch okolo dôležitých budov. Všade rozkladajú vrecia s pieskom a situácia sa zdá byť naozaj vážna. Prepletám sa uzatvorenými ulicami k výjazdu z mesta.

Leje tak, že cez zahmlené sklo nemám šancu nič vidieť, tak idem s otvorenou prilbou a voda mi tečie dole krkom. Na nejakej benzínke stojím pod strechou a konečne mi neleje na hlavu. Dohadujem sa s Viačeslavom, že dnes to nejako skúsim dotiahnuť k nemu do servisu. Prvé, čo sa pýta je či som už opustil Spassk-Dalnij. Odpovedám že áno. Netuším, čo sa mi práve deje pár desiatok minút za mojim chrbtom.

Je večer a ja prichádzam do Vladivostoku. Pred mestom sa počasie trocha zlepší a aj cesty sú miestami suché. Idem rovno do servisu a parkujem.

Dnes nechcem už nič riešiť. Len vyzliekam mokré veci a zaspávam. Zápisník je vlhký a až neskôr dopisujem dnešných 246 kilometrov.

51. deň, nedeľa 6.8.2023

Vladivostok.

Dnes si dávam úplný deň oddychu. Po tom všetkom čo sa udialo za posledné dva dni chcem len spať a byť v suchu. Aj preto je to na dnes všetko.

Pridávam aspoň fotku od Richarda, ktorý v peknom počasí kempuje niekde pri rieke.

Pochopiteľne zapisujem nulu, do už obschnutého zápisníka.

52. deň, pondelok 7.8.2023

Vladivostok.

Dnes mám administratívny deň. Od rána sa snažím si oficiálne vybaviť jedno povolenie. Čakám v budove FSB (štátna bezpečnosť), kým príde na mňa rad.

Žiadam o vydanie povolenia na vstup do pohraničnej oblasti v ktorej som už síce raz bol no nelegálne. Vtedy to zaváňalo obrovským problémom, no našťastie to dopadlo dobre a v danej oblasti v tej chvíli nikto nerobil kontrolu. Inak by som sa vtedy asi dostal do poriadne zlej situácie.

Dnes som tu a všemožne riešim ako sa dostať k „bumažke“ (papieru), ktorý mi dovolí sa ísť pozrieť na samý koniec. Celkom dole na juhu približne tristo kilometrov leží mesto Chasan, a dnes tam chcem dostať povolenie na možnosť si pozrieť bez strachu miesta, ktoré poznám len z fotiek.

Vtedy pred rokmi som tu narýchlo nakukol, urobil pár fotiek radšej rýchlo zdrhol nazad. Pretože tváriť sa pri nejakej kontrole, že som nevidel po ceste veľké tabule v ruštine a angličtine o zákaze vstupu by bolo trápne.

Trpezlivo vysvetľujem dôvod mojej návštevy a predkladám moje doklady, technický preukaz a všetko iné potrebné. Odpovedám na otázky a vypĺňam tlačivo. Platí sa tu aj nejaký poplatok, no ten musím ísť uhradiť do banky.

Už sa teším na výsledok, ktorý sa zdá byť takmer istý. No nakoniec je všetko inak. Ako cudzinec musím prejsť inou kontrolou ako domáci. A keďže moja cesta do tej oblasti nie je organizovaná žiadnou cestovnou agentúrou, ale riešim to ako samostatný cestovateľ, previerky sú o to tvrdšie. Pohadzujú si ma tu z jedného oddelenia na druhé. Telefonát strieda telefonát, a mne je jasné, že asi nepochodím.

Dostávam definitívne rozhodnutie. Povolenie mi môže byť vydané, no časovo to bude vystavené v priebehu 10 pracovných dní a nie skôr. Je mi jasné, že ako cudzinca ma berú inak, aj keď sú tu všetci milí a slušní.

Ja si ale v žiadnom prípade nemôžem dovoliť čakať tak dlho. Pýtam sa preto na možnosť do budúcnosti. Či je možné si dané povolenie vybaviť vopred, keď sem pošlem žiadosť a dokumenty. Áno vraj to ide. V hlave ma napadá veta, ktorou je aj názov satirickej komédie ešte z doby Československa, „Příště budeme chytřejší, staroušku!“...

A o čo mi ta vlastne išlo? Jednoducho je tam jeden most, ktorý sa volá „most Družby“. Vedie do Severnej Kórei. A neďaleko je trojhranica Rusko, Čína, Severná Kórea. No a k tomu miestu k stĺpu na tomto mieste som sa chcel ísť pozrieť.

Dnes to nevyšlo, uvidíme čo inokedy. Dnes, mám pokazený deň a počasie tomu tiež nenapomáha. Zase leje. No motorka je pod strechou v servise, kde čaká na zajtrajší deň.

Dnes si zapíšem len nulu a končím. Nie vždy sa všetko podarí, tak ako chceme.

53. deň, utorok 8.8.2023

Vladivostok.

Deň nákupov. Obieham miestne obchody v meste. Potrebujem novú zadnú pneumatiku, to je prvoradý nákup. Mesto je to veľké a bez problémov si vyberám český výrobok MITAS E-07.

V inom obchode kupujem olej podľa mojich požiadaviek. Síce ešte nemusím meniť, keďže predpísaný interval ma čaká až o pár tisíc kilometrov, no rozhodujem sa ho kúpiť tu, kde je výber veľký, ako potom niekde inde zháňať cestou a strácať čas. Beriem tri litre v obchode, ktorý je zásobený neskutočne dobre.

V ďalšom obchode sa rozhodujem si zobrať aj novú reťazovú sadu. Tá na ktorej som prišiel z domu má dnes najazdených asi 18 tisíc kilometrov a dostala zabrať teda poriadne. Predné koliečko mám so sebou ako náhradné, zadná rozeta je tu dostať v pohode a výber reťazí je tiež veľký. Cenovo porovnateľné s našimi cenami, no výber obrovský.

Dnes nefotím nič nestíham, od rána kopec vecí ktoré musím stihnúť. Preto len jedna fotka od Richarda, ktorý zase niekde stanuje .

V servise meníme zadnú pneumatiku za novú a ja sa cítim istejšie. Pre ešte väčšiu istotu si beriem so sebou aj tú starú. Predná pneumatika je celkom dobrá, zatiaľ ju nemením no mám so sebou aj náhradnú. Takže idem ovešaný z oboch strán, no keďže som sám tak týmto spôsobom, mám aspoň trocha lepší pocit, ak by niečo. Áno tušíte správne...

Neskôr večer celkom dosť unavený neveriacky pozerám na zábery, ktoré mi ukazujú z miest, kde som kempoval. Odišiel som asi v poslednej možnej chvíli. Na spomínanom jazere sa pretrhla hrádza a mesto Spassk-Daľnij je pod vodou. Správy hovoria o žene, ktorá sa pred svojim domom utopila, keď spadla do kanála, z ktorého spodná voda vyrazila poklop.

Včera aj dnes mi volali známi, ktorí vedeli kam mám namierené. Pýtajú sa či som stihol prejsť úsekom Chabarovsk – Vladivostok, ktorý je na mnohých miestach neprejazdný a zatopený.

A záver vidím video, kde dvojica kolegov motorkárov nemala také šťastie ako ja a voda ich zmyla z cesty spolu s motorkou.

Ja som rád, že moja motorka si dnes zase nepripísala žiaden najazdený kilometer, a niekedy je aj nula dobrým číslom.

54. deň, streda 9.8.2023

Vladivostok – sklená pláž – Fokino – Nachodka

Balím veci a odchádzam. V hlave je plán ktorý som mal ako záložný v prípade, že by možnosť ísť na trojhraničie zlyhala. Mojim cieľom je mesto Nachodka, jedno z najvýchodnejším miest kam sa dá dostať. Na druhom brehu mora je Japonsko.

Vyrážam z mesta k miestu o ktorom som veľa počul, no ani raz nenavštívil. Toto bola moja piata návšteva mesta Vladivostok, ktoré práve opúšťam. Mierim k pláži ktorá sa volá „sklená“.

Popísalo sa o nej veľa, kde je pravda netuším. No množstvo turistov, ktorých tu vidím a zvláštne farebná pláž po ktorej kráčam je zaujímavá. Rôzne farebné kamene a podľa všetkého rokmi do hladka vybrúsené kúsky skla si tu na pamiatku zbiera asi každý.

Možno to nazvať aj ekologická katastrofa, aj turistická atrakcia.

Pokračujem hornatým pobrežím ďalej. Obchádzam Ussurijský záliv a k večeru sa dostávam do cieľa. Mesto Nachodka. Kupujem si niečo na večeru a začína liať. Idem za mesto k moru cez nejaký les. Je tu množstvo tabúľ „baza otdycha“. Cesty sa menia na kašu blata s pieskom. Môj cieľ je maják na myse Lychačeva.

Cesta je hrozná a nakoniec to vzdávam. Leje strašne silno, zase sa od Japonska rúti nejaký tajfún. Je to tu takmer na dennom poriadku. Skúšam nájsť strechu nad hlavou na niektorej báze. Beznádejné. Všetko je tu na mesiace dopredu rezervované. V tomto nečase sa mi nechce tu zostávať v stane. Na pláž je to dolu strmým zrázom, po ktorom tečie prúd vody a blata.

Nadávam na všetko čo vidím okolo seba. Fakt mám toho už plné zuby. Stojím v lese pod stromom, nikde nič nevidno, je tu už normálna tma, už je august a noci bez tmy už skončili. Takisto skončil aj mobilný signál a ja neviem čo ďalej.

Nakoniec upúšťam od pokračovania v tomto spôsobe turistiky a vrátim sa do mesta. V tej chvíli bolo jediné normálne riešenie. Nájsť tu voľnú izbu za normálnu cenu, sa zdá byť nemožné.

Nakoniec na odporúčanie niekoho skúšam šťastie v akejsi ubytovni a beriem poslednú voľnú izbu, za nie príliš dobrú cenu, no lepšie ako nič. Motorku parkujem na ulici a nič neriešim. Ťahá sa za mnou mokrá čiara na každom kroku celej budovy. Vyzliekam rozkladám veci a rovno idem spať. Absolútne nič som nevidel z tohto mesta a okolia. Občas to tak býva.

Richard je na tom o pár tisíc kilometrov západnejšie podobne s veselými novinkami. Vypadla mu nejaká skrutka a tečie mu olej.

Dnes si zapíšem 197 kilometrov, čo je jediný dnešný údaj v zápisníku, ktorý zase raz suším.

55.deň, štvrtok 10.8.2023

Nachodka – Ussurijský prírodný park – Dalnerečensk – Drofa

Ráno je samozrejme všetko mokré, nič cez noc neuschlo. Balím a robím si krátku prechádzku týmto 150 tisícovým prístavným mestom. Základom mesta je prístav, ktorý postavili ako inak väzni z miestnych gulagov. Zmena názvu mesta na Stalinomorsk sa nepodarila a Nachodka (objav) zostala Nachodkou.

Nič tu ale nenachádzam čo by ma tu ďalej zdržalo, áno viemohol by som nekonečne dlho jazdiť po okolitých zátokách a pobreží Japonského mora. No pohľad do kalendára mi vraví, že je čas začať pomaly naberať smer západ. Pohľad do mapy sveta tiež hovorí veľa. Nachádzam sa na absolútnom konci „materiku“ teda pevninskej časti Ruska.

Predo mnou je teda najdlhšia možná cesta cez krajinu. Lúčim sa po krátkej návšteve s týmto pekným no dnes stále mokrým tajfúnom zaliatym mestom a po nazbieraní nevyhnutným kamienkov na miestnej pláži pokračujem už definitívne smerom domov.

Pri mestečku Štykovo odbočujem z mojej poslednej prejdenej cesty číslo A-188 na šotolinovú cestu miestneho charakteru a cez rôzne osady sa dostanem k hranici Ussurijského parku prírody.

Prejazd je voľný no značenie žiadne a signál takisto. Idem teda len podľa odhadu. Zopárkrát zle odbočím a končím v lese. Je to trocha ako bludisko v kukurici. S tým rozdielom, že tu už je veľká pravdepodobnosť stretnutia s miestnym tigrom. Nejavím záujem o jeho audienciu a od náhodných okoloidúcich sa pýtam kade mám ísť.

Príroda je tu naozaj veľmi pekná a to, že som zase mimo civilizácie a asfaltu sa mi páči. Prakticky až do poobedia sa tu túlam a potom už vychádzam na lepšie cesty, kde je aj dopravné značenie.

Zrážky ktoré tu boli v posledné dni rozvodnili rieky a potoky natoľko, že teraz stojím pred zatopenou cestou. Netrúfam si ju prejsť bez toho aby som nevedel koľko je tam vody. Vchádzam preto kompletne oblečený a prechádzam to miesto. Hľadám prípadné jamy, alebo blatisté úseky. Je tu po kolená vody no podklad sa zdá byť tvrdý. Prechádzam toto asi 150 metrov dlhé miesto a vylievam vodu z čižiem.

Ďalej je už len príjazd k hlavnému ťahu smer Chabarovsk. Tu si všímam, že po oboch stranách cesty je voda z rieky Ussuri vyliata a všade je jedno obrovské jazero.

Takto sa to strieda až do večera, a je mi jasné, že to bolo len otázkou náhody, že som týmto úsekom pred pár dňami prešiel bez obmedzení. Po mne to tu voda uzatvorila a len pomaly sa vracia do svojho koryta.

Ja sa vraciam tiež do miesta odkiaľ som pred asi týždňom vyšiel. Na známej adrese ma čaká nedokončený rozhovor s pánom Nikolajom. V rukáve má historky zo Sovietskeho zväzu na najbližší týždeň rozhovoru. Venujem mu zvyšok dnešného večera a ostatné si necháme nabudúce.

Zase sa nám deň prehupol polnocou do iného dňa. Zase zaspávam nad stolom pri šálke čaju s poradovým číslom aspoň 10.

Nakoniec sa ukladám spať dopisujem moje číslo, 736 prejdených kilometrov.

56. deň, piatok 11.8.2023

Drofa – Chabarovsk – Šimanovsk – Novopokrovka

Ráno sa lúčime pri raňajkách, ktoré nemajú konca. Dostávam jedlo na cestu a pokračujem teda smer západ. Dnes je len tranzitný deň nekonečnou pustatinou o ktorej som písal. Nestojím nikde, len si zase raz odfotím monument Moskva – Vladivostok.

Tu v tomto prázdnom nekonečnom priestore viem len držať plyn a obzerať spálené hektáre lesa. Večer zakotvím v moteli, v ktorom som už kedysi spal. Dnes neriešim stan. Naplno od rána do večera, rýchle jedlo a spať.

Krátky opis dňa, ktorý naozaj nepriniesol nič, len presun 1001 kilometrov.

57. deň, sobota 12.8.2023

Novopokrovka – Taidan – Magdagači – Njukža

Vstávam celkom dosť unavený po včerajšej tisícke. Je tu celkom dosť chladno. Obliekam sa lepšie a vyrážam. Prejdem asi len sto kilometrov, keď zrazu cítim akési chvenie. Sekundu nato už lietam s motorkou zo strany na stranu. Brzdím na krajnici a som rád, že v tej chvíli nič nešlo oproti a za mnou.

Zostupujem a vidím jasný problém. Predné koleso je prázdne a pneumatika je z časti mimo disku. Začínam mať zlý pocit, že to nebude len obyčajný defekt, lebo to vyfučalo takmer okamžite. Nevidím žiadne prerazené miesto, ani iné poškodenie.

Skúšam dofukovať kompresorom no bez úspechu. Problém je jasný. Je poškodené tesnenie medzi diskom a spicami. Toto na ceste nemám šancu nijako opraviť. Richard je niekde za Moskvou a ja niekde, ani sám netuším kde.

V tej chvíli mi volá kamarát Viačeslav, že ako sa mám. Opisujem mu situáciu a ideme hľadať riešenie. Nepoznám tu nikoho, len v meste Mogoča mám svoj Kontakt. No to je vzdialené ešte asi 500 kilometrov. Nakoniec práve tam Viačeslav dostane od môjho Kontaktu číslo na iný Kontakt, ktorý je ku mne najbližšie.

Musím sa vrátiť asi 40 kilometrov nazad do mesta Magdagači.

Otáčam preto motorku na ceste zase smer východ a stopujem. Zastaví mi niekoľko vozidiel, no nemáme ako naložiť motorku. Asi po dvoch hodinách sa pri mne zastaví ideálne vozidlo.

Vodič Ivan ide naprázdno z Moskvy do Chabarovska (asi 8500 kilometrov), aby tu naložil a premiestnil výstavu obrazov do mesta Irkutsk. Potom ide zase naprázdno domov a keď výstava skončí zase pôjde do Irkutsku (5500kilometrov) a presťahuje to inam. Celkom dobrá práca, no na naše pomery pre niekoho nepredstaviteľné vzdialenosti.

Jeho nákladné vozidlo má všetko, čo v tejto chvíli potrebujem. Zdvíhaciu plošinu a popruhy na uviazanie motorky. Všetko máme hotové za pár minút a zase som v pohybe, no tentoraz trocha smutne a nie svojim strojom.

Odbočujeme do mesta Magdagači, kde nás už na jeho začiatku čaká miestny Kontakt. Tu vyložím motorku, poďakujem Ivanovi a zmontujem predné koleso. Ideme do pneuservisu a po zhodení pneumatiky vidím, že tesnenie medzi diskom a spicami je odlepené a aj poškodené od pneumatiky.

Riešenie je jediné. Obyčajnou lepiacou páskou oblepím spice a potom zo starej duše vystrihnem akési tesnenie, ktoré bude chrániť dušu ktorú tam vložím.

Stále mi nedá pokoj jedna vec, ako mohlo koleso tak bleskurýchlo vyfučať. No viem o podobných prípadoch ktoré mali práve tieto pneumatiky Mitas. Je zaujímavé, že na všetkých tých zlých cestách v teréne a po kameňoch sa nič nastalo a tu na rovnom a hladkom asfalte to v sekunde vyfučalo.

Oprava je hotová, no je neskoré popoludnie a už sa mi akosi nechce ísť ďalej po tom všetkom. Môj Kontakt mi ponúka návrh, že pôjdeme na jedno miesto za mestom, kde je jazero pri ktorom sa dá kempovať. Tu je aj veľké parkovisko, hotel, kafe, a chatky na prenájom. Taká oáza pre vodičov. Tu si dám neskôr sprchu a operiem oblečenie.

Prichádzame a je to tu naozaj pekné. Rozkladám si stan priamo na brehu a partia kamarátov, ku ktorým sme prišli na „družbu“ nás víta. Dnes sa oslavuje deň „raždenia“ (narodeniny) u jedného z nich a tak to aj vyzerá. Oslava v plnom prúde do noci.

Sedíme a preberáme všetko možné ako na každej podobnej oslave. Už je tma, keď do vedľajšej chatky prichádza dvojica motocyklov a s nimi sprievodné vozidlo. Chlapi sa vracajú domov z akcie „Vlna pamiatky“. Je to každoročný výjazd zo všetkých častí Ruska, na miesto kde pred rokmi zabili motorkára.

S chlapom ktorý vystúpil z auta si podávam ruku a so slovami, „ahoj, ja som Sergej“, začína moja najdlhšia párty v živote, na konci ktorej bude jedno veľké priateľstvo.

Chlapi si výjazd predĺžili návštevou mesta Chasan, na rusko – čínsko - kórejskej hranici, kam som sa ja nemohol dostať z dôvodu nevydania povolenia. Oni ako domáci to riskli bez povolenia a boli úspešní.

Sedíme a večer nemá konca. Pýtam sa Sergeja, že prečo ide na aute a nie na motorke. Odpovedá, že veľmi chce motorku, no finančne mu to toto leto nevyšlo. Pár dní pred cestou mu zomrela mama, a preto nechcel zostať doma. Sadol do auta a ide s chlapmi ako doprovod autom. Chcel byť prítomný na tejto akcii, aj keď bez motorky.

Ja pomaly ukončujem moju prítomnosť v tejto veselej partii a idem spať. Párty na pokračovanie sa ešte len rozbieha.

Na druhom konci tiež začína oslava, Richard dnes úspešne prišiel domov. tesne pred domom sa mu rozpadol kardan. Niektoré skrutky vo vnútri to už nevydržali, ale z posledných síl ho nakoniec doviezli až domov. Únava materiálu sa dostavila s jeho cieľovou páskou po viac ako 200 tisícoch kilometrov si jeho motorka okrem pochvaly zaslúži aj kompletný servis.

Dnes si kvôli problému zapíšem chudobných 124 kilometrov.

58. deň, nedeľa 13.8.2023

Njukža – Skovorodino – Amazar – Mogoča

Ráno vstávam a odchádzam ako prvý z tohto bojiska. Účastníci včerajšej bitky, ešte tvrdo spia. Lúčim sa s tými, ktorí sú už schopní hovoriť.

Vyrážam ďalej a občas kontrolujem pneumatiku, no všetko je v poriadku. Míňam miesta kde sme sa rozdelili s Richardom ktorý je už doma. Takže to stihol do predpísaných 60 dní.

Ja prechádzam z Amurskej oblasti do Zabajkalského kraja. Tu po chvíli odbočujem doprava na miesto, ktoré ukazuje dopravná značka.

Tu na tomto mieste sa odohrala tá smutná vec, keď tu pred rokmi zabili motorkára, ktorý sa na skútri vracal z Vladivostoku smerom na Moskvu.

Už som o tom písal v inom cestopise podrobnejšie. No na jeho počesť a ako pamiatka na každého, kto sa nevrátil z cesty vznikla myšlienka každoročného výjazdu na toto miesto. Je to na zvážení každého osobitne. Výjazd je dobrovoľný a po celej trase sú pripravené miesta v motorkárskych kluboch, kde sa stretávajú účastníci výjazdu.

Už som na tomto mieste lepil svoju nálepku dvakrát, dnes len fixkou dopíšem, tretiu návštevu, pretože nálepky sú už minuté.

Predo mnou je mesto Mogoča, kam som chcel prísť už včera. V miestnom klube sa nás do večera zbiera asi desať cestovateľov a miestny členovia. Ja pred príchodom hlavnej skupiny mením olej a zbežne kontrolujem motorku.

Večer už je zábava v plnom prúde, môj nový kamarát ktorý cestuje autom hrá na gitare a aj takto si zarába na benzín cestou. Opisovať šašlik, pivné hody a iné detaily nemá význam, každý si vie predstaviť taký večer.

Idem spať ako prvý, odpadávam z tejto pokračujúcej párty okolo polnoci, keď je ešte len začiatok večera.

Vonku zase len leje a leje. Zápisník je suchý a dnes si zaslúži vyššie číslo, zapisujem 475 kilometrov.

59. deň, pondelok 14.8.2023

Mogoča – Černyševsk – Čita – Burtuj

Pomáham s motorkou jednému z účastníkov, ktorý chce vyraziť hneď ráno a tiež pokračujem. Dnes chcem urobiť trocha viac kilometrov, preto týmto pustým no kopcovitým krajom idem bez väčšej prestávky. Prechádzam cez mesto Černyševsk, kde sa chcem zastaviť u jednej známej pani, ktorá tu má kafe. No našiel som už len opustenú budovu. Za štyri roky sa asi aj tu veľa zmenilo.

Mesto Čita len obchádzam, na jeho výjazde vidím stáť motocykel. Pri ňom nejaká žena. Zastavujem že či treba pomôcť s niečím, vraj nie muž išiel niekam pre nejaký diel, ktorý treba vymeniť a pokračujú. Ja v tomto krásnom zelenom kraji len tankujem a kochám s prírodou, ktorá je zase raz iná.

Trocha napíňam reťaz, no začínam počuť nejaké zvláštne zvuky neskôr. Vôbec sa mi to nepáči. Do večera prejdem ešte podstatnú časť cesty a pred zotmením vidím akýsi motel vedľa cesty. Nič iné mi netreba, cena je dobrá, jedlo vedľa v jedálni výborné. Motorka pod oknom, spím dobre.

Mojim kamarátom som dnes trocha ušiel, zostávajú v meste Čita v miestnom klube, no zajtra sa asi uvidíme.

Večer ešte dávam domácu úlohu môjmu asistentovi na telefóne. Andrej mi do zajtra má zistiť v meste Ulan Ude nejaký klub, alebo servis kde budem môcť riešiť vymeniť reťaz, a skontrolovať miesto odkiaľ občas počuť akési zvuky.

Dnes už len počuť zvuky z vedľajšej izby, kde sa píli drevo poriadne hlasnou pílou. Ja si v tom rachote dopíšem dnešných 940 kilometrov a režem tiež palivo na zimu.

60. deň, utorok 15.8.2023

Burtuj – Novopavlovka – Tarbagataj – Ulan Ude

Vyrážam smer Ulan Ude a Andrej na telefóne nesklamal. čaká ma miestny Kontakt.

Mierim do klubu o ktorom mám info, že tu je aj servis. Trocha blúdim ale nakoniec nachádzam správne miesto. Zatiaľ som tu sám, len akási staršia Yamaha so zlomeným rámom tu čaká na opravu. V klube sedí akási sympatická a trocha exotická dievčina. Myslel som, že to bude priateľka niekoho z klubu. No ukázalo sa, že táto krehká dievčina je majiteľkou tej zlomenej Yamahy.

Dievča ide samo krížom krážom po Rusku už dva mesiace a v teréne jej podsedlový rám nevydržal, tak tu riešia opravu. Domáci si ju chcel zobrať domov natrvalo, no Ilsiyar (tak sa slečna volá) odoláva tejto ponuke so smiechom.

Mne už celkom do smiechu nie je vo chvíli, keď zhodím zadné koleso a na zem sa vysype to, čo zostalo z ložiska v zadnej rozete. Trocha som tušil, že tu bude problém, no dúfal som že sa ukáže chyba v reťazi.

Keďže náhradné ložisko je bežný rozmer a nič špeciálne ako v prípade Richarda predtým, tak som pokojný. Dá sa kúpiť v meste, no ja ho aj tak mám so sebou. Meníme zároveň aj obe ložiská zadného kolesa a aj guferá, nech je to už vymenené kompletne. Reťazová sada po 20 tisíc kilometrov už prežila svoje a mením ju tiež spolu s oboma koliečkami a tým pádom odľahčujem zase o pár kilogramov batožinu.

Takže oprava sa nakoniec ukázala, ako bežný spotrebný materiál, ktorý časom odchádza. A stačí byť trocha pripravený a je to vyriešené rýchlo.

Poobede sa tu začína schádzať celá „naša“ skupina a večer je zase výživný a veselý. Sergej hrá na gitare, kým obecenstvo pije a hoduje.

Ja klasicky púšťam miesto zábavy okolo polnoci ako prvý. Nad ránom keď sa pomaly budem chystať pokračovať v ceste počujem, že zábava sa práve končí.

Ja končím písanie dnešného dňa číslom 285 kilometrov.

61. deň, streda 16.8.2023

Ulan Ude – Seleginsk – Bajkalsk – Kultuk

Prekvapivo ráno ma čakajú všetci nastúpení pri svojich strojoch. No priznám, že nie je tak celkom ráno ako už skoro obed. Vyrážame mestom, niekto si chce pozrieť najväčšiu hlavu Lenina na svete, ktorá je práve tu na námestí. Chlapi idú podľa navigácie, nakoniec sa rozdelíme a zablúdime. Ja som už pri tej hlave kedysi bol, tak mi to je jedno.

Pokračujeme bez fotky toho plešatého kameňa. Niekde cestou pri rieke Selenga, ktorej tok kopírujeme sa rozdelíme. Chlapi sa tu chcú kúpať a ja dnes chcem kempovať na Bajkale, ktorý mám kúsok pred sebou.

Idem si užiť večer pri tejto vodnej priam nekonečnej hladine. Nakupujem si niečo na večer a v obchode ma odchytí milá babka, ktorá má určite viac ako 80 rokov no zaujíma sa o cestovanie, motorky a všetko ostatné. Musím jej dlho popisovať celú cestu a má z toho úprimnú radosť. Fakt nečakané v jej veku.

Brehy jazera Bajkal si obzerám z výšky cesty po ktorej idem. Nakoniec sa rozhodujem kempovať, až na samom konci v dedine Kultuk, tam kde začínajú serpentíny a cesta sa odkláňa smerom na Irkutsk.

Večer je pokojný, turistov je tu málo. Miesta veľa, len tá voda je ako ľad. Varím večeru a a pozorujem hladinu. Dnes sa nekonala žiadna prehliadka v podobe tuleňov. Asi ich vtedy odplašili krikľavé farby Richardových plaviek.

S prvými kvapkami dažďa zapisujem 361 kilometrov.

62.deň, štvrtok 17.8.2023

Kultuk – Irkutsk – Angarsk – Usolie-Sibirskoe

Ráno nevytiahnem zo stanu ani nos, leje tak, že je vonku celkom tma. Váľam sa celý deň, dojedám posledné zvyšky jedla a keď sa počasie ani na obed neumúdri, tak balím a vyrážam. Cez kopce, do Irkutsku a hneď ďalej smer Angarsk.

Bez prestávky leje a leje. Mám adresu na klub v meste Usolie Sibirskoe, tu prichádzam poobede a nachádzam tu celú partiu v značne deštruktívnom stave.

Prišli sem už včera večer a dnešné počasie im nedovolilo pokračovať, tak utužujú kolektív a pomer krvi a alkoholu v tele. Pár minút po mne prichádza Ilsiyar, rovnako premočená ako ja. Tiež nocovala niekde pri Bajkale a od rána ide v daždi. Dnes končí tu v klube.

Na stene klubu nachádzam nápis, ktorý tu pred pár dňami zanechal, Jano Drinka ktorý ide na Pionieri okolo sveta. Neskôr sa s ním spojím a zistíme, že sme boli predvčerom obaja v Ulan Ude, no nevedeli sme o sebe. Celkom škoda, rád by som ho stretol, na jeho ceste.

Večer je ďalší z koncertov Sergeja, plný veselej nálady. Ja som akýsi trocha nachladnutý, dnes mi teda príliš nepomohlo pri tejto teplote a daždi sa voziť na motorke. Zaliezam spať pomerne skoro.

A to som dal dnes len 157 kilometrov a stačilo mi.

63. deň, piatok 18.8.2023

Usolie-Sibirskoe – Nižneudinsk – Kansk – Krasnojarsk

Ráno ako na povel všetci balia a vyrážame. Niekto samostatne, niekto s niekým. Treba sa trochu viac dnes obracať. Je piatok a vidina veselého večera, ženie chlapcov vpred. Keďže aj počasie je lepšie, tak dnes mám prestávky len na tankovanie. Naozaj sme si dali záležať a večer sme v Krasnojarsku.

Predstava toho čo bude nasledovať ma trocha desí, no párty pokračuje a Sergej cez sociálne siete pozval do klubu na koncert asi pol mesta, tak ideme najskôr na nákup a potom si pripravím miesto na spanie v izbe, ktorá je najďalej od miestnosti v ktorej bude dnes divočina.

Výsledok bol ten, že som okolo polnoci išiel spať a nepočul som ani jeden tón gitary. Sergejovi sa jeho stále pokazené auto zase raz pokazilo niekde cestou a neprišiel.

Nad ránom idem na záchod a vidím celé osadenstvo klubu ako statočne bojuje s alkoholom spolu so Sergejom, ktorému sa podarilo po polnoci prísť aj bez svetiel, ktoré mu prestali svietiť. Keď vidím ich stav je mi jasné, že ráno sa nikam nepokračuje a tak spokojne pokračujem v spánku.

Dnes som zapísal slušné číslo, celkom dobrých 955 kilometrov je na jazdu v skupine dobrý výkon.

64. deň, sobota 19.8.2023

Krasnojarsk – Emeľjanovo – Kozuľka – Ačinsk

Možno sa vám zdá cestopis v tejto časti už len ako nejaká „povinná jazda“ a aj čítanie už nie je také zaujímavé a skôr nudné, no verte mi, že ja som sa v tieto dni ani na sekundu nenudil.

Áno pravdou je, že niet príliš o čom písať a postupný návrat domov sa v posledné dni mení na rutinu, no aj keď sme išli sem s Richardom tak sme si museli prejsť určité časti cesty a určité dni cesty so sebazaprením a vytrvalosťou.

Vedeli sme, že zážitky nás čakajú niekde tam ďalej a tu v tejto časti to bude viac o presune ako o zaujímavom čítaní. A teraz cestou domov je to podobne. Len s tým rozdielom, že nebyť mojich zápiskov v zošite, tak neviem nič.

Podľa textu sa zdá byť celkom nuda, možno niektorí z vás aj preskočili túto časť čítania, no ja sa počas týchto dní rozhodne nesťažujem na nedostatok čohokoľvek. Môžem pokračovať? Ďakujem...

Je obed, keď sa začína život na „bajkposte“. Domáci ktorí tu zostali a bojovali s turistami sa prebúdzajú o trošku skôr. Chlapci s ktorými som sa ocitol v skupine ja, sú nevhodní na čokoľvek.

Deň začína opravou Sergejovho auta. Jeho Suzuki Swift, ktoré kúpil ako nové vyzerá že melie z posledného. Jazdiť okolo domu by som si trúfol, no ísť na tom cez celú krajinu v tomto stave bola dobrá lotéria. Výpočet toho čo sa pokazilo je dlhý. No z druhej strany dostal všade všetko zadarmo. Nová spojka, kompletne nové brzdové platničky, nový štartér a dnes dostane odo mňa novú kabeláž na svetlá.

Svieti mu len jedno obrysové svetlo inak nič. Keď sa Serioža preberie a zistí „kde je sever“, tak ideme spolu k autu. Rozoberáme svetlá, kontrolujeme poistky, relé, káble no všetko sa zdá byť v poriadku, no nič nesvieti. Preto naťahujeme na priamo káble do svetiel a tento krok dočasne funguje.

Je neskoré poobedie, keď sa chlapi cítia schopní jazdy. Dnes nás čaká krátky no o to intenzívnejší prejazd do neďalekého mesta. Kolóny v sobotu sú na všetkých výjazdoch a my kľučkujeme medzi autami. Samozrejme dážď nás kropí vodou s prestávkami po celú cestu.

Ačinsk je mesto v ktorom je klub ADVENTURERS. Prichádzame sem už po tme. Posledných pár kilometrov je po strašných cestách.

Dnes je v klube vraj viacero akcií naraz, preto si Sergej dohodol večerný koncert, kde očakáva „vypredané“. Teda alebo aspoň desať divákov, ktorí si vypočujú niečo z jeho tvorby.

Motocyklová časť našej dočasnej „grupy“ dorazila. Okamžite sa nás ujímajú domáci a chlapci sa zapájajú do procesu, preplachu organizmu vodkou. Vyzerá to poriadne divoko hneď po príjazde. Po hodine konštatujem, že zajtra je nedeľa nikam sa ďalej nepôjde.

Koncert naplánovaný na 22.00 sa z technických príčin odkladá. Správne tušíte, že auto Sergeja vypovedalo službu. Smutný volá, že stojí asi 10 kilometrov pred mestom a auto neštartuje. V klube začína zhon a záchranná akcia. Hľadá sa vhodný vodič. Dlho hľadať nemuseli, jediného triezveho. Prichádzajú ku mne s priamou otázkou. „kedy si naposledy šoféroval Volgu?“.

Nestihnem ani odpovedať a už sedím za volantom tejto sovietskej legendy. Môj navigátor je naliaty tak, že mu miestami ani nerozumiem čo hovorí. Vzadu sedí „spojár“ ktorý má na starosti udržiavať kontakt so Sergejom, aby sme ho vedeli nájsť. Vedľa neho sedí zásobovač, ktorý cinká fľašami piva a vodky.

Idem len podľa pamäti. Navigátor len rozhadzuje rukami a posiela ma niekam cez pole, spojár po pár minútach jazdy zaspáva a zásobovač práve v jednej z mnohých jám vylial fľašu vodky na podlahu Volgy nadáva.

Vzácna tekutina vyteká cez deravú podlahu na cestu, alebo tie zvyšky akejsi lesnej cesty po ktorej sa snažím ísť. Vychádzam na hlavnú cestu a zase raz idem smer východ. Márne sa snažím niekde na krajnici uvidieť auto Sergeja.

Jazdím kade tade a moja posádka rieši len svoje starosti. Nakoniec budem rád, ak sa vôbec dnes vrátime. Beriem telefón do ruky a volám Sergejovi sám. Nezdvíha samozrejme. Skúšam to znova a znova. Nakoniec sa mu po dlhej dobe dovolám.

Veselým hlasom odpovedá, „Noro ahoj, ja som to nejako naštartoval, a už si chystám aparatúru na koncert, ktorý práve začína“.

Ide ma z nich poraziť. Moja posádka väčšinou už spí, alebo občas vydá nejaké zvuky a záhadné rozkazy, z ktorých identifikujem len slová „magazin“ (obchod), vodka a zopár nadávok.

Otáčam sa niekde v poli a vraciame sa na základňu, samozrejme s medzipristátím v dvoch obchodoch. Návrat zo záchrannej akcie je asi po dvoch hodinách. Zaparkujem, vystúpim a mojich pilotov nechám v aute spať ďalej.

Sergej sa mi medzi pesničkami ospravedlňuje a zahrá mi na želanie. Zábava začína naberať také obrátky, že sa obávam ako to tu bude vyzerať ráno.

Kým som tu nebol sem prišla aj Ilsyjar na svojej Yamahe a miestna časť mužstva sa hneď točí okolo tejto krásky z mesta Iževsk. Dnes ma nikto nepustí spať skôr ako za svetla. A ja už mám za tieto posledné dni toho naozaj dosť.

Sauna v ktorej sa striedajú postupne všetci sa mení na alkoholové kúpele. Prichádzajú nové a nové tváre, koncert graduje, košík na peniaze sa plní, Sergej hrá ako o život. Neskutočný masaker no pri plnej kultúre. Nikto nič zlé nevyvádza, len nechápem kam lejú toľké fľaše vodky.

Sú asi tri hodiny ráno, keď dohrá posledný tón. Niekto zaspáva priamo na pódiu, niekto sa snaží objednať si taxík. A niekoho napadne skvelá myšlienka urobiť taxikára zo mňa. Brániť sa nemá zmysel.

Dostávam kľúče od vraj nepojazdného auta nášho hudobníka. Jeho „kolesnica“ vraj zase „rabótajet chorošó“ (pracuje dobre). Nakladáme preto do auta presne nezistený počet hláv, rúk a nôh.

Sergej sadá vedľa mňa na miesto navigátora so slečnou na kolenách. Vzadu a v kufri sa nachádza presne toľko platiacich divákov koncertu, koľko sa v tej chvíli potrebovalo odviesť.

Nočnými ulicami mesta sa plazíme so zadným nárazníkom takmer na zemi. Ak nás zastavia policajti, asi ako „inostranec“ to tak ľahko nevysvetlím. Výkrik „stoj“ mnou až zatrasie.

No to sa len niekto z cestujúcich chce dostať z auta von, pretože vraj tu niekde býva. Otvárajú sa dvere a dotyčný padá na chodník. Týmto spôsobom sa vozíme po meste asi polhodinu. Každú chvíľu niekto z auta vypadne voľným pádom.

Nakoniec sme v aute sami dvaja a ja netuším, kde sa nachádzame. Sergej hovorí „nechaj to na mňa budem navigovať“. Po ďalšej polhodine stojíme v lese pred nejakou závorou, kde niet ani signálu ani cesty.

Piata hodina ráno, vonku už je svetlo, keď prichádza naše „Ačinsk taxi„ na „bajkpost“. Čakal som, že tu bude už všetko spať, no huláka tu hudba a zábava stále pokračuje. Ja idem rovno spať. Toto je už príliš veľa na mňa. Zjavne mi chýba tréning. a fotky som radšej ani nerobil z tejto noci.

Jediné čo teraz chýba tu je krátky zápis krátkej dnešnej prejdenej vzdialenosti 173 kilometrov.

65. deň, nedeľa 20.8.2023

Ačinsk – Marinsk – Krasnij Jar – Kemerovo

Netuším koľko som spal, no podľa ticha, ktoré tu vládne asi dlho nie. Okolo mňa všetci spia, preto potichu idem dole do klubu. Tu sa už upratuje. Pomáham trocha so všetkým. Je to zvláštne, ale všetci sú v pohode. Asi je to o zvyku.

Prichádza za mnou jeden z partie s ponukou ktorej len predstava je strašná. „Vieš Noro, tu neďaleko (asi 500km) prebieha teraz jedno veľké niekoľkodňové stretnutie cestovateľov na motorkách. Volal som s nimi, vraj tam mám prísť a aj teba radi uvidia, keďže si cudzinec“.

Živá predstava toho, že by dnešná noc mala zase pokračovať podobne o kus ďalej mi vôbec nerobí úsmev na tvári.

Odpovedám a to neklamem, že dnes mám dohodnuté stretnutie u môjho známeho v meste Kemerovo. Takže ponuku na ďalších niekoľko prebdených nocí niekde v lese pri meste Tomsk, v tábore plnom mototuristov odmietam a slušne sa ospravedlním.

Dnes sa lúčim s mojimi dočasnými spolupútnikmi a pokračujem sám do Kemerova. To, že za jazdy zaspávam je jasné. Stretnutie u známeho po rokoch bolo celkom milým spestrením dňa. Keďže som vyrazil pomerne neskoro, blíži sa večer a ja vychádzam za mesto.

Prvé vhodné miesto a odbočujem niekde k lesu a vode. Rozkladám stan ktorý ešte poriadne nevyschol od Bajkalu a v momente spím. V noci mi píše Richard, ktorý vie, o tom ako pokračujem posledný týždeň a posmešne sa pýta, či som dnes prešiel aspoň sto kilometrov. Sem použijem jeho fotku, pretože som nebol schopný večer už nič odfotiť.

Odpovedám mu až ráno s číslom ktoré som už včera nemal síl zapísať. Píšem hrdo, že dnes som dal „až“ 327 kilometrov.

66. deň, pondelok 21.8.2023

Kemerovo – Bolotnoe – Moškovo – Novosibirsk

Slnko pečie na steny stanu z ktorého sa mi nechce vychádzať. Je už skoro obed a ja dospávam posledné dni. Aspoň mi uschnú všetky mokré veci. Dnes nemám žiaden plán,a voľným štýlom pokračujem známou cestou.

Počas dňa ma preberie len správa od Andreja môjho pomocníka na tejto ceste. „Dnes ťa čakajú v „bajkposte“ v Novosibirsku“. K správe pripojí adresu a telefón. Toto obrovské mesto mi trvá prejsť viac ako hodinu, kým sa v podvečer dostanem na danú adresu.

Dnes som tu celkom sám, dostávam od všetkého kľúče. Snažím sa dať si do poriadku svoje veci a upratať všetko v kufroch. Za posledné dni to všetko akosi nebol čas stíhať držať v mojom zabehnutom systéme.

Celkom si tu užívam ticho a samotu. Kupujem si v blízkom obrovskom supermarkete, kopec jedla na viac dní. Periem oblečenie a plánujem ďalšie dni. No hlavne dospávam tie predošlé.

Zapísať sa mi podarí 285 kilometrov. Teraz nikam nenáhlim a užívam si cestu domov.

67. deň, utorok 22.8.2023

Novosibirsk – Barabinsk – Tatarsk - Omsk

Rovina, rovina a rovina. Program na dnes je jasný. Najrovnejšia časť celej cesty. Úsek Novosibirsk – Omsk. Čo viac napísať k dnešku?

Od rána len idem a tankujem. Nič iné sa tu nedeje, vyslovene tranzitný deň.

V meste Omsk sa musím bezpodmienečne zastaviť. Tu totiž žije Sergej a jeho družina. Nemôžem odmietnuť pozvanie na záverečný večer spojený s oslavou príjazdu domov.

Parkujem na stráženou parkovisku a u Seriožu v byte sa rozkladám. Večer si dáme jeho autom okružnú jazdu mestom s krátkou prednáškou z histórie a súčasnosti. Keďže zase šoférujem toto jeho „približovadlo“ mám obavy, že na ktorej križovatke sa to pokazí.

No úspešne prichádzame do klubu „Svoj“. Tu je základňa jedného z miestnych klubov. Známe aj neznáme tváre, ktoré tu stretávam majú spoločné jedno, alebo jednu stopu.

Dnes je pracovný deň a aj zajtra, preto kultúrne posedíme do polnoci, pripravíme šašlik, nejaké to pivo k tomu a rozprávame o všetkom možnom, samozrejme cestovanie je základom debaty.

Nočným mestom sa vraciame k Sergejovi do bytu. Dlho do noci ešte rozprávame o živote, o práci, o budúcnosti. Za tých pár dní spoločných dní tejto párty, ktorá dnešným dňom končí sa z tohto skvelého človeka stal môj dobrý kamarát.

Dnešné roviny mi priniesli priemerných 646 kilometrov.

68. deň, streda 23.8.2023

Omsk – Tjukalinsk – Išim – Ťumeň

Ráno sa lúčime a ja už definitívne osamote, pokračujem smer západ. Idem tou istou cestou ako sme sem prišli. Míňam známe miesta, fotím ťavy ktoré sa tu voľne pasú pri ceste. Počasie je zase ako na hojdačke. Teplo strieda dážď, slnko strieda chlad.

Dnes som nemal žiaden plán kam prídem, tam prídem. No ako vždy všetko mení jedna správa. „Dnes ťa čakajú v meste Ťumeň, už som im poslal tvoje číslo“. Toto mi píše môj Kontakt z Novosibirska, kde som bol predvčerom.

Tu si motorkára podávajú z rúk do rúk. A každý deň mi píšu alebo volajú z mnohých miest, kde sme boli pred týždňom, pred mesiacom. Všetci sa pýtajú ako sa darí, kde všade sme boli, či je všetko v poriadku a či niečo treba vybaviť. Moje telefónne číslo preto lieta po celej krajine a stále dostávam ponuky na stretnutia, návštevy alebo len krátke stretnutia na čaj niekde cestou.

Väčšinu z nich musím ale odmietnuť, pretože by som sa týmto štýlom domov dostal asi tak na Vianoce. Pokračujem teda do mesta ktoré ma očakáva.

Klub Čierne slnko nájdem po menšej motanici mestom. Je popoludnie a pretože som vyrazil dnes skoro ráno. Mám dosť času na prehliadku mesta o ktorom som už písal cestou sem, že ho raz musím navštíviť lebo vyzerá naozaj pekne.

V klube sa postupne zbiera zopár členov a autom odchádzame do centra. Mesto divadiel, umenia a kultúry. Tým sa hrdí toto mesto na rieke Tura, ktorá ho rozdeľuje a vytvorila tak vraj najdlhšie nábrežie v celej krajine. Dvanásť kilometrov dlhá pešia zóna pri rieke je nad naše dnešné sily, prejdeme si po nej len asi dva kilometre.

Večer ešte posedíme pri klube vo výbornej a lacnej kafe s jedlami z oblasti Kaukazu a strednej Ázie. Pomaly ma chytá spánok, no je len asi osem hodím večer a prichádza ponuka na miestne „gariačie istóčniki“ (horúce termálne pramene).

Balíme plavky a zase vyrážame autom za mesto. V okolí sa nachádza hneď niekoľko veľkých komplexov, kde je množstvo bazénov s rôznou vodou, sauny a iné možnosti relaxu. Voda je zvláštne farebná a má špecifický zápach. Liečivé účinky sú vraj výborné. Otvorené je do polnoci a my sa tu váľame v horúcej vode do poslednej minúty.

Do klubu sa vraciame hlboko v noci. Ledva prepletám nohami. Ďalší deň ktorý som nečakal, že bude tak vyčerpávajúci no plný zážitkov. Mesto Ťumeň nesklamalo a ďakujem chlapom z klubu za ich čas a predstavenie ich kraja.

Dnes som si ukrojil z cesty domov 640 kilometrov.

69. deň, štvrtok 24.8.2023

Ťumeň – Jekaterinburg – Perm – Kultajevo

V noci ešte píšem kamarátovi a on mi len v krátkosti odpisuje, „veď počkaj ráno“.

Ráno sa budím a cítim, že neviem vstať. Všetko ma bolí a hlavu mi ide roztrhať. Dávam si tabletku a balím veci. Je mi úplne zle. Odchádzam z klubu, kde ma začína triasť od zimy aj keď je vonku príjemne teplo. Obliekam všetko čo so sebou mám no nič nepomáha. Je mi jasné, že včerajšie horúce kúpele a pobyt vonku v chlade si berú svoju daň.

V tomto stave vychádzam na trasu a po celý deň len každé dve hodiny hltám tabletky. Nič som nejedol a žalúdok si ani nič nepýta. Je mi zima, neviem sa zohriať a cítim, že napriek tabletkám mi stúpa teplota.

Takto so sebazaprením prejdem Jekaterinburg, ktorého návštevu musím odložiť a pokračujem na Perm po ceste, ktorá je poznačená mnohými opravami. Obchádzam dlhé kilometre stojacich vozidiel, idem po krajnici, po poli, po novej ešte uzatvorenej ceste, no dnes si neužívam vôbec nič.

Jediné čo ma zaujíma, je kde budem dnes spať. Motel Tri medvede, kde sme cestou sem stáli na obed mám poobede po ceste. Tu beriem bez váhania izbu za tri tisíc rubľov( asi 30€) no hneď aj odchádzam, keď zistím, že niet teplej vody.

Zatnem zuby a idem ďalej. Je mi čoraz horšie. Medzitým riešim s mojim asistentom na telefóne Andrejom, možnosť sa niekde uložiť v niektorom „bajkposte“ v meste Perm.

Neskôr mi len pošle číslo na niekoho, kto je už oboznámený s mojim stavom a mám prísť rovno na miesto určenia. Drví ma teplota, v pľúcach mi piští, hrdlo bolí tiež. Snažím sa čím skôr prísť do mesta, no dnes keď si nato spomeniem, tak to bol len zbytočný hazard v tom stave ísť tak dlho a bez prestávok.

Na dohodnutom mieste ma čaká miestny Kontakt. Vedie ma za mesto k svojmu kamarátovi, ktorý žije na „dáče“ (chalupe) za mestom. Vraj mám prísť hneď k nemu a tu sa mám dať dokopy a liečiť sa môžem u neho koľko bude treba.

Prichádzame do mestečka Kultajevo a tu v kopcoch na konci obývanej časti žije motorkár Ivan. Na jeho rozľahlom pozemku leží niekoľko stoviek motocyklov Ural. Všade kam oko dovidí sú diely z motoriek.

Vchádzam do jeho garáže, zhasnem motor, dám motorku na bočný stojan a padám na zem. Chlapi mi pomôžu na nohy a konečne som v teple. Vyzliekam oblečenie a ľahnem si na gauč v miestnosti. Hneď mi je lepšie, keď som v polohe ležmo.

Ivan rieši telefonicky so svojou susedou ktorá pracuje ako lekárka v nemocnici postup ako so mnou pokračovať. Metódy jej liečby pochádzajú asi z 15.storočia. vymenovala všetky možné trávy a rastliny ktoré rastú tu na Urale. Vraj máme z nich robiť odvar a bude dobre.

Ivan len mávne rukou a podáva mi teplomer. Susedka je síce dobrá lekárka, no aj prvoligová „alkašňa“, ako tu nazývajú toho kto si rád a často vypije. Aj dnes asi mala táto miestna šarlatánka svoju normu už v sebe, podľa hlasu a receptov. Vraj ma príde zajtra pozrieť.

Teplomer ukazuje krásnych 39.1, Ivan zvažuje zavolať „skóruju“ (prvú pomoc), pretože tu je bežné, že pri vysokej teplote sa nechodí na pohotovosť, ale príde lekár k pacientovi.

Predstava, že zase po roku mi budú volať lekára vo mne vyvolá paniku. Prosím len to nie! Dávam si iné tabletky za zníženie teploty, pijem jeden čaj za druhým a hrejem sa. Chlapi zatiaľ sedia a debatujú, ja miestami na pár minút zaspávam.

Dnes žiadne fotky. Fakt som nemal záujem.

Dlho do noci takto kontrolujeme môj stav, a keď mi je nad ránom lepšie idú všetci spať. Ešte predtým mi Ivan so smiechom povie.

“Vieš, moja žena predvčerom ochorela presne ako ty. Aby som od nej neochorel aj ja, poslal som ju k jej mame. No a dnes si prišiel ty“.

Keď už som prišiel, tak si aj zapíšem dnešných v tomto stave prejdených 697 kilometrov.

70. deň, piatok 25.8.2023

Kultajevo

Dnes je jasné, že sa nikam nepohnem. Poctivo ležím a liečim sa v rámci časových možností. Lieky postupne zaberajú a teplota trocha klesla. Poobede prichádza Ivanova žena, pretože keď už sa v dome nachádza jeden pacient, môže tu byť aj druhý.

Preberáme všetko možné o motorkách, cestovaní, o včelách ktorých tu majú obrovské množstvo a sú hlavným zdrojom ich príjmov. Ivan sa živí predajom dielov z motocyklov. Skupuje, rozoberá a predáva diely na motocykle Ural. Posiela ich po celom svete a zjavne si na tom vie celkom dobre zarobiť o čom svedčí táto nová chalupa, ktorú si nedávno postavil.

Veľmi sčítaný človek, ktorý ma jasno v budúcnosti. Odišiel z mesta sem na dedinu a začal úplne nový život a vidno, že urobil dobrý krok. Takto prejde deň v ležiacej polohe, k večeru sa cítim už lepšie, no dnes tu ešte zostanem. Teplota sa drží okolo 38 stupňov.

Ráno sa rozhodnem čo ďalej. Dnešok už nič neriešim, len sa snažím čím skôr dostať do normálu teplom a čajom.

Pribudne ďalšia nula v kolónke prejdených kilometrov, to je už jasné.

71. deň, sobota 26.8.2023

Kultajevo – Perm – Kazaň – Novočeboksarsk

Ráno sa cítim dobre, teplotu mám len okolo 37.5, nechcem tu už Ivana ďalej obmedzovať a preto sa lúčim, ďakujem za pomoc a odchádzam. Dostávam na cestu med z jeho vlastnej produkcie. Veľmi si vážim jeho ľudský prístup v mojej situácii.

Vyrážam cez mesto Perm, ktoré je centrom Sverdlovksej oblasti. Toto miliónové mesto prechádzam celkom dlho. Idem opatrne, necítim sa úplne istý za jazdy.

Je to neuveriteľné, no mám pred sebou ďalšiu povinnú návštevu. Keď sme s Richardom išli po Kolymskej trase, a nocovali dvakrát u cestárov, tak nás tam po celý čas mal na starosti chlapík menom Slava (Viačeslav). Od minulého týždňa je doma na dovolenke, a každý deň mi píše, že keď pôjdem cez jeho oblasť (Čuvašsská republika) určite ho musím navštíviť.

Mierim známou cesto smerom na mesto Kazaň, ktoré si na najbližšej ceste pozriem detailnejšie ako som už spomínal. Zo severu obchádzam toto obrovské mesto obchvatom a cez národný park Marij Čodra sa blížim k mestu Novočeboksarsk. Rieku Volga tu rozdeľuje republiku Marijsko a repuliku Čuvašsko.

Po menšom blúdení mestom nachádzam správny dom. Motorku pakujeme na stráženom parkovisku a u Slavu doma začína hostina s jedlami miestnej kuchyne o ktorých som nikdy nepočul no vyzerajú výborne.

Ako chutia moc neviem, pretože môj žalúdok je zatiaľ v režime ktorý určuje môj zdravotný stav. Teplota sa ma stále drží, no už len mierne cez 37 stupňov.

Celý večer sedíme a debatujeme s jeho rodinou. Nakoniec sa ukladám spať a celkom dobre spím. Únava posledných dní si žiada len spánok a teplo.

Dnes som prešiel kus cesty a výkon je to viac ako dobrý, keď si pomyslím že som to absolvoval stále s teplotou a nie celkom dobrom stave. Počas dňa som len išiel a tankoval, v celkom chladnom počasí.

Zapisujem si dobrých 855 kilometrov, čo je myslím skvelý výkon po predchádzajúcich dňoch.

72. deň, nedeľa 27.8.2023

Novočeboksarsk – Čeboksary – Nižnij Novgorod – Vladimir

Slava s rodinou dnes ide na svadbu, niekomu z rodiny a to je príčina toho, že priletel z Magadanu na dovolenku domov. Ja balím a lúčime sa. Dobroty miestnej kuchyne dostávam na cestu so sebou.

Dnes je viac ako jasný cieľ. Môj asistent a pomocník Andrej ma už týždeň čaká. Richard sa u neho tiež zastavil cestou domov, tak ja musím návštevu zopakovať.

Písať o ceste ktorú som už neraz opisoval je zbytočné. S jedným tankovaním sa dostávam do mesta Vladimir. Andrej mi ide práve oproti. Spolu nakúpime niečo na večer. A že to bude práve mäso na šašlik je jasné. Večer posedíme, zjeme čo sme si pripravili a ja lieky zapíjam čajom. Je mi už celkom dobre, preto dostávam ponuku na deň relaxu. A to sa neodmieta.

Dnes som si na známej trase splnil povinných 513 kilometrov do mesta Vladimir.

73. deň, pondelok 28.8.2023

Vladimir a okolie

Dnes si Andrej zobral dovolenku v práci kvôli mne. No ako zistím o chvíľu, nie len kvôli mne. Dostávam ponuku, aby som moje telo zregeneroval v záhrade kopaním zemiakov. Celý deň venujeme tejto milej každoročnej tradícii, ktorá by bola vhodná robiť nejakým traktorom. No keďže traktora „ňéto u meňa“ (nemám), zapájame do práce dvoch somárov. Jeden miestny a druhý západný imperialista zo Slovenska.

Práca ide od ruky, len „inostranec“ dvakrát robí sabotáž na majetku. Lámem vidly, ktoré pre mňa Andrej požičal u suseda. A darí sa mi to po chvíli znova.

Poobede zakončujeme túto prácu a ideme na motorkách na okružnú jazdu mestom. Centrum mesta som doteraz nevidel, len miestnu nemocnicu dokonale poznám.

Prechádzame uličkami, parkujeme priamo v srdci mesta. Prejdeme všetko čo sa dá prejsť v motorkárskom oblečení a obuvi za hodinu. Zjeme výborné palacinky na tisíc spôsobov a podvečer sa presunieme na miesto, kde sa stretávajú motorkári z tohto mesta.

Andrej ma predstavuje ako „to je on z môjho videa“, a začína nekonečná debata o minulej nepodarenej ceste a tejto zatiaľ úspešnej.

Večer už po tme sa vraciame mestom domov. Trocha mi je zase na nič, teplota sa drží na 37 stále. No ráno odchádzam zároveň s Andrejom, ktorý ide do práce.

Dnes sme si dali okružnú jazdu mestom a prešli sme 43 kilometrov.

74. deň, utorok 29.8.2023

Vladimir – Moskva – Ržev – Burački

Ráno vyrážame spolu z domu. Veľká vďaka za všetko Andrej!

Ja pokračujem smer Moskva, mám to pár hodín jazdy. Potom ma zase napadá myšlienka prejazdu cez centrum a krátka prechádza po Červenom námestí. No kolóny áut smerujúce do mesta ma zase odradia. Nechce sa mi tráviť hodiny v zápche pri vjazde a potom pri výjazde z mesta.

Obchádzam severným obchvatom Moskvu a po rovnakej ceste mierim už k hranici. Deň sa mení len na tankovanie a prestávky na jedlo. Nálada je na bode mrazu, pretože definitívne cítim koniec cesty. Teraz je to už len tá povinná a nutná cesta domov.

K hranici prichádzam k večeru. Keďže neviem koľko sa zdržím a už som aj celkom dosť unavený z cesty a k tomu môj stav nie je celkom dobrý sa rozhodujem tu prespať.

Hotel kde sme spali cestou sem, je tu vedľa cesty. Beriem izbu, sprcha, večera v jedálni a spať. Celú noc sa len prehadzujem v posteli a premieta sa mi v hlave film z celej tejto dlhej cesty, ktorá je už takmer za mnou.

Ako vždy si fotím ceny paliva pred odchodom.

Posledný deň v Rusku som si pripísal nájazd 836 kilometrov.

75. deň, streda 30.8.2023

Burački/RUS – Rezekne/LV – Jekabpils – kemping Upmalas

Ráno po raňajkách v podobe ovsenej kaše sa idem postaviť do rady na hranici. Úspešne sa mi podarí sa dostať dopredu pred čakajúce osobné autá a dostávam sa priamo k okienku pri ktorom sa práve striedajú služby. Tento proces je nekonečný.

Keď konečne začnú pracovať, dostávam sa do problému. Veziem so sebou stále moje staré pneumatiky, a podľa predpisu sa jedná o odpad, ktorý je zakázané vyvážať. Hovorím, že teda v poriadku a nechám pneumatiky tu. To vraj nie je možné, pretože už som v colnom pásme a nepriznal som ich v colnom vyhlásení. Nie je možné tento krok už vrátiť a ani pneumatiky odložiť niekde a pokračovať. Vraj treba vypísať množstvo dokumentov o tejto „udalosti“ a zaplatiť akýsi administratívny poplatok, čiže pokutu.

Mám z toho nervy, obhajujem sa, že predsa aj autá majú rezervné kolesá. Dostávam odpoveď, že ak by bola pneumatika aj s diskom, jedná sa o rezervné koleso, no takto je to len odpad. Nechávam preto pracovať túto inak milú ženu, ktorá sa fakt snaží, no keďže všade sú kamery nedovolí si ma pustiť ďalej. Trvá to zopár hodín, potom podpisujem kopec papierov a platím nejaký „štraf“ (pokuta) vo výške asi 9,-€. Tá jej práca, čas a spotrebovaný papier stáli viac, ako to koľko som zaplatil.

Sama mi pritom hovorí, že ona s tým bude mať po skončením jej pracovnej zmeny ešte veľa iných povinností a je z toho aj trocha smutná, že práve na jej plecia pripadla táto nevďačná administratíva.

Pneumatiky musím pešo odniesť na „šlagbaum“ (závora) a tam ich postavím vedľa kontajnera. Všetko si dotyčná colníčka fotí a zapisuje. Naozaj hrozná byrokracia v tejto veci.

Môžem pokračovať, no predtým ešte musím absolvovať povinnú jazdu cez skener ako pri ceste sem. Všetko je v poriadku a po krátkej pasovej kontrole definitívne prechádzam na druhú stranu.

Neskoršie doma o tom celom hovoríme s Richardom. On cez túto hranicu išiel asi dva týždne predo mnou a viezol aj pneumatiku. Nikto od neho nič nechcel, ani žiaden skener, ani nikoho nezaujímala nejaká pneumatika, či už ako rezerva, alebo ako odpad.

Takže je to vždy o tom, na koho tu človek natrafí. Mňa to stále pár rubľov a pár hodín času.

Prechádzam na stranu Lotyšska. Absolútny nezáujem o čokoľvek. Pas, technický preukaz a odchod. Žiadne čakanie, žiadne otázky. Vybavené za pár minút. Otvára sa rampa a opúšťam hraničné pásmo.

Tam kam mierim dnes večer je jeden nádherný kemping, kde som už pred rokmi spal. Aiviekste sa volá rieka pri ktorej je rodinný podnik, ktorý ponúka v nádhernom prostredí kopec miest na kempovanie. Našiel som to tu kedysi úplnou náhodou. Miesto sa volá „kempings Upmalas“.

Prichádzam sem už je podvečer, a ja som sa celým Lotyšskom túlal pomalým tempom. Pretože som nemal dôvod sa niekam náhliť. Jediné čo je už mrzuté, je fakt že koniec augusta prináša aj skorý západ slnka. Takže o ôsmej večer je všade tma.

Rozložím sa pri rieke, a som tu dnes jediný turista. Pani domáca mi ponúka aj chatku na prenocovanie, keďže je všetko voľné. Nakoniec ju beriem a za cenu 5,-€ spím pod strechou. V noci poriadne prší, a mňa moje rozhodnutie brať strechu nad hlavou rozhodne teší.

Dnes som z hranice prešiel po Lotyšsku 204 kilometrov.

76. deň, štvrtok 31.8.2023

kemping Upmalas – Riga – Tukums – Ventspils

Chladné ráno je znak blížiacej sa jesene. Nad riekou sa drží hmla. Lenivo balím a vyrážam smer Riga. Zase raz prechádzam cez toto veľké mesto. Idem cestou popri Rižskom zálive, cez národný park Kemeru.

Chcem zastaviť na mieste smutnej udalosti. Pamätník udalosti z augusta 1990, keď sa tu tragicky skončil život dnes už pre mnohých neznámeho človeka menom Viktor Coj. Jeho fanúšikovia a priaznivci legendárnej sovietskej skupiny KINO, tu denne chodia uctiť si pamiatku tejto osobnosti.

Tu si robím prestávku a volám môjmu kamarátovi, ktorý žije tu neďaleko.

„Ahoj German ako sa máš, čo robíš?“. „Ahoj Noro, práve sa chystám k tebe na Slovensko a ty?“ „Ja sa chystám k tebe German, tak ma počkaj a pôjdeme kus cesty spolu“.

Pokračujem do mesta Ventspils, kde žije a tu sa dohodneme, že vyrazíme až zajtra a dnes si dáme prehliadku tohto pekného prímorského mestečka. Fajn obed na začiatku, potom túlanie uličkami mesta. V miestnom rybnom závode kupujem konzervu s logom mesta a po pieskovej pláži mierime k majáku pri mori.

Večer sa ledva plazím malebnými ulicami mesta nazad do klubu, v ktorom môj kamarát žije a spravuje celú budovu. Večer ako inak šašlik na dvore a dlho do noci preberáme moju končiacu sa a jeho začínajúcu cestu.

Lotyšsko nie je veľké a aj preto je dnešný nájazd neveľký a pridávam si 324 najazdených kilometrov.

77. deň, piatok 1.9.2023

Ventspils/LV – Klaipéda/LT – Kybartai/LT – Jantarnij/RUS

Prší. Ako inak v tejto časti pri mori. Pozeráme z okna a váhame. No potom vyrážame popri mori smer Litva. Cesty sú rovinaté, no je čo obdivovať aj tak. Po hodine sme za hranicou. Blíži sa moment na ktorý som sa netešil.

Prvé tankovanie po dlhej dobe za inú menu ako ruble. Tankujem v Litve za cenu 1,757€/liter a len ťažko sa mi zvyká zase na naše ceny, keďže som si rýchlo zvykol na ceny oveľa nižšie ako minca s nápisom 1 euro.

Kybartai. Tu sa lúčim s Germanom, naša krátka spoločná cesta tu končí. On pokračuje dole smer Slovensko a južná Európa, ja tu zase idem cez hranicu do ruskej enklávy menom Kaliningradská oblasť. Dohadujeme si stretnutie u mňa doma o pár týždňov.

Prechádzam litovskú časť hranice za pár minút, na ruskej strane je tiež prázdno. Podávam pas do okienka a o chvíľu sa ozve „privet Norbert“. (ahoj)...

Nazriem do okienka, že kto ma to tak familiárne zdraví. Tam sedí chlap, ktorý viem že pracuje v FSB a už som bol u neho na „dopros“(niečo ako výsluch) tento rok. pri prejazde týmto prechodom.

Vraj zase bude treba ísť na pohovor o mne. Takže strata času. No nakoniec tam len prichádza nejaká vyššia šarža a po asi desiatich minútach ma púšťajú ďalej. Colníkov ktorých absolútne nič nezaujíma a púšťajú ma po chvíli tiež ďalej sa ešte pýtam ako vidia oni môj problém s prevozom pneumatík.

Hovoria, že tu by to nikto neriešil a mohol by som si ich viesť ďalej. Ukazujem im aj všetky tie dokumenty a len krútia hlavou, že komu sa s tým vôbec chcelo zaoberať. Nakoniec sa zhodnú na tom, že jednoducho bolo treba vykázať nejakú činnosť a niekomu udeliť pokutu. Že to nakoniec nestálo za ten smiešny peniaz je jasné všetkým, no litera zákona bola aspoň raz za čas splnená.

Ja pokračujem už len priamo. Predo mnou je mesto Kaliningrad, ktoré len obchádzam a tankujem zase raz lacný benzín. Mierim na koniec konca. Večer prichádzam na pláž pri mestečku Jantarnij.

Tu sa snažím v piesku prejsť na nejaké vhodné miesto, no jediné čo sa mi podarí je to, že sa s motorkou len dobre hlboko zahrabem. Pomáha mi nejaký okoloidúci sa z piesku dostať a v závetrí za veľkou pieskovou dunou si rozkladám stan, ktorý pre istotu priväzujem aj k motorke. Fúka tu silný vietor a od mora prichádzajú každú chvíľu dažďové mraky, ktoré mi nedovolia posedieť vedľa stanu.

Dookola niet nikoho, mám pre seba celé kilometre pláže. No nevyužívam viac ako týchto pár štvorcových metrov, kde mám stan. Sedím vnútri v suchu a stanom lomcuje vietor. Zapisujem si údaje a fakty ktoré potrebujem. Začínam trocha bilancovať. Otváram mapu a so záujmom prstom prechádzam po celej trase

Zvláštny pocit keď vidím, že som práve zakončil cestu od Tichého oceánu, alebo inak povedané od Japonského mora až sem k Baltskému moru.

S pocitom dobre vykonanej práce sa uložím spať. Teraz už naozaj niet kam ísť, niet sa kam ponáhľať. V tejto chvíli je koniec. Zostala len krátka cesta domov.

Dnes som si z nej skrátil úsek o dĺžke 581 kilometrov.

78. deň, sobota 2.9.2023

Jantarnij

Deň voľna pri mori. Nikam nejdem, nemám už vlastne kam. Celý deň oddychujem, prechádzam sa po pláži, užívam si samotu a jediné čo počujem je krik čajok a šum vetra. Prejdem sa do mesta na nákup, a zase len spím a spomínam na všetky tie dni počas posledných troch mesiacov.

Podvečer čakám návštevu. Kamarátka Oľga, ktorá mi už veľakrát pomohla s mnohými vecami ma príde pozrieť, ako si tu žijem. Zájdeme spoločne na večeru do mesta a preberáme všetko čo sa udialo tu, aj tam.

Večer si dám prechádzku po opustenej pláži a dlhej promenáde, na ktorej nestretnem nikoho. Sezóna skončila, škola sa začala. Leto je nenávratne preč. A ja som odchádzal v čase, keď leto ešte ani nezačalo. Z jednej strany je to tak strašne dávno, z druhej strany je to akoby včera.

V stane za svetla baterky dopisujem zase všetky potrebné fakty, ktoré sú potrebné práve teraz pri písaní týchto riadkov, zo záverečných dní mojej cesty. Je mi akosi zvláštne, nostalgia v plnom prúde.

Zaspávam s vedomím, že zajtra je už definitívne posledný deň pred príchodom domov.

Keďže som dnes len stanoval, dopíšem si poslednú nulu na tejto ceste.

79. deň, nedeľa, 3.9.2023

Jantarnij – Kaliningrad – Mamonovo – Kutno/PL

Pridávam sem fotku z jari, keď sme tu boli s Richardom. Môj fotoaparát ani telefón už v tejto chvíli takmer nefungujú.

Balím stan a piesok v ňom nevytriasam. Nechávam ho tam na pamiatku, kým zase raz budem rozkladať tento môj pojazdný hotel. Hrabem sa z pláže von, lúčim sa s morom a mierim na hranicu. Volá mi Oľga, mám sa zastaviť u nej v meste. Vie presne čím ma nalákať k sebe. Napíše mi len adresu, kde ma čaká. Presne tam vraj robia najlepší šašlik v meste. Čo by som neurobil pre túto ženu, že?

Stretávame sa tam a po hodine napchávania sa, pokračujem von z mesta. Na hranicu je to len rovno. Po 50 kilometroch len dotankujem doplna a som pri závore. Obieham celú kolónu a potom len čakám. Trvá to asi hodinu, no mám čas. Pasová aj colná kontrola trvá chvíľku. Ani do kufrov nikto nenazrie.

Poľská strana takisto bez záujmu. Len povinná otázka alkogol i papirosy? (cigarety). Nič nemám, tak môžem ísť. Poľsko ma víta pekným počasím. Sucho a teplo počas celého dňa.

Dobré cesty po ktorých ubiehajú kilometre rýchlo. Podvečer sa mi nechce ďalej. Odbočujem na parkovisko a tu si pri plote dobre schovaný za stromami rozložím stan a oddychujem. Sú tu lavičky, osvetlenie a neďaleko toalety a tečúca voda.

Pod svetlom pouličnej lampy zapisujem na lavičke ďalšie poznatky z cesty, ktoré by mi časom mohli vyfučať z hlavy. Na večeru mám čo iné ako šašlik. Druhú porciu ktorú som si dal zabaliť v Kaliningrade so sebou.

No aj ten najchutnejší kúsok mäsa v ústach zhorkne, keď si pomyslím, že zajtra je koniec a som doma. Niežeby som sa domov netešil, ale ten pocit z návratu je zvláštny...(pocit víťazov)... nad sebou, nad cestou, nad všetkým.

Vynára sa ako z hmly... Magadan...stále dookola mi v hlave prebieha celá tá cesta..

A je zvláštne, že žiaden úsmev neprichádza. Žiadna radosť, nič. Len tu sedím na akejsi lavičke niekde v strede Poľska a hľadím pred seba bez štipky nadšenia a radosti. Je koniec. Úplný koniec. Kto nezažil nikdy nepochopí, aké to je.

Domov zostalo tých posledných pár stoviek kilometrov, dnes som z nich odobral 473 kilometrový úsek.

80. deň, pondelok 4.9.2023

Kutno/PL – Katowice/PL – Námestovo/SK – Pobedim

Teplé lúče ktorými septembrové slnko svieti na stan sa mi páčia. Je príjemne teplo dnu v stane aj na ulici. Nechávam stan dobre preschnúť, balím až po raňajkách ktoré boli zo zvyšku včerajšieho šašlika.

Odchádzam z parkoviska a mierim na Katowice. Potom sa už len prepletám cestami smerom na Slovensko. Okolo 14.00 stojím na hraničnom prechode. Robím si fotku a potom dlho sedím pod strechou pri budove bývalej colnice. Dojedám zvyšky všetkého čo mi zostalo. Okolo mňa prechádza celkom dosť motoriek.

Nakoniec sa pristaví dvojica z Poľska. Chlapi idú nabalení z Rumunska a len sa prišli spýtať, či mám nejaký problém, keď tu tak sedím na zemi.

Vôbec mi nie je do reči a len poďakujem, že nemám žiaden technický problém. Ešte sa spýtajú odkiaľ idem, a ja len hlavou kývnem smerom dozadu, kde je na taške zavesená tabuľka so slovom MAGADAN.

V tej chvíli obaja pochopia moju náladu a jeden z nich len povie “prichádzaš domov, že? Všetko sa raz končí, neboj o pár dní bude dobre, ja tie tvoje pocity presne poznám“.

Podáme si ruky a pokračujeme každý do svojej domoviny. Ja sa na Orave ešte na chvíľu zastavím u kamaráta Romana, pri hrádzi Oravskej priehrady pár minút debatujeme. Neskôr bude mať táto debata pokračovanie.

Mám pred sebou dve posledné stovky kilometrov domov. Zapínam v sebe akéhosi autopilota. Idem len s pocitom, že musím ísť. Mesto Žilina a v ňom žijúci motocestovateľ Robo (erbe). Nemôžem obísť tohto človeka. Veď s ním som mal ísť na cestu do Magadanu pred rokmi. No nakoniec to dopadlo inak.

Dnes sa vraciam sám z tých miest, kde on bol predo mnou. Posedíme, niečo zjeme a ja po dlhej dobe ochutnávam kofolu. Asi som si príliš zvykol na kvas, lebo mi nechutí. Vlastne mne nechutí dnes nič. Jem, pijem a cestujem dnes len z povinnosti. Preberáme s Robom v rýchlosti všetko podstatné a to nepodstatné si nechávame na stretnutie u mňa v zime.

Diaľnica Žilina – Trenčín a potom výjazd z nej. Zostáva mi domov pár kilometrov. Kľukatá cesta do našej dediny a zastavujem pri značke Pobedim.

Je už tma na ulici, pretože je po ôsmej večer. Snažím sa tu urobiť nejakú fotku, no môj fotoaparát sa pokazil už pred mesiacom, a mobil je na tom podobne. A preto na záver jedna hrozná a rozmazaná fotka, no je jediná čo mi zostala z toho momentu.

Domov je to pár metrov. Prichádzam odstavujem motorku a opona definitívne spadla. Keď si teraz na to všetko spomeniem nemám chuť už ďalej nič písať.

Ukončujem tretiu časť cesty a nechám si pár slov na záver a hodnotenie. Samozrejme, že v mojom podaní to bude zopár strán.

Takže teraz koniec tretej časti, no cesta Pobedim – Magadan – Pobedim sa práve stala skutočnosťou a zároveň už aj históriou.

Posledný deň cesty mi nadelil zvyšných 575 kilometrov.

Koniec tretej časti.

Epilóg.

Záver a hodnotenie.

Rád by som tu napísal pár slov, možno ako poďakovanie, možno ako ospravedlnenie. Vyberte si z toho čo chcete. Práve ste so mnou absolvovali cestu, ktorá sa mi podarila úspešne prejsť nie na prvý pokus.

Pre niekoho rutina, pre niekoho nepredstaviteľné. Klásť si nejaké podmienky, ktorých sa držať je na tak dlhej ceste prakticky nemožné. Každý deň je špecifický a veľa veci sa muselo riešiť za pochodu.

Tie tisíce drobností ktoré som musel riešiť pred, počas a po ceste sem ani nespomínam. Takisto som určite zabudol napísať niektoré veci a fakty na ktoré si spomeniem neskôr, no už to sem nedoplním.

Návrat domov a vlastne celkovo návrat do reality života po takej dobe býva ťažký to už viem. No, že to bude teraz tak ťažké som nečakal.

Prvé dni po návrate som sa snažil nemyslieť na to čo zostalo tam za mnou. Rýchlo som sa snažil o zaradenie do pracovného procesu a rytmu dnešných dní.

Vydržalo mi to presne do štvrtku toho týždňa v ktorý som sa vrátil domov. V ten deň som pochopil, že nedokážem len tak zrazu všetko odstrihnúť a skončiť. Zbalil som preto veci znovu na motorku a po krátkej dohode sadám a odchádzam.

Potrebujem pár dní, aby som sa vrátil do normálu. Vyrážam smer východ kam inam. Krátky reset hlavy na zopár dní. Mierim na juh a cez Maďarsko pokračujem ďalej na východ. Prespím na nejakej lúke v stane. Tam niekde na juhu prechádzam hranicu na Ukrajinu, ktorou sa motám ďalší deň. Čím nižšia trieda ciest, tým horšie cesty, tým lepšie sa cítim.

Celý deň prechádzam juhom Ukrajiny. Bez plánov, bez cieľa. Blízkosť hranice s Moldavskom mi hovorí odbočiť. Nachádzam takmer zarastenú cestu k malému hraničnému prechodu. Nikde nikoho niet, prechádzam za pár minút. Zvyšok dňa idem touto krajinou plnou vinohradov. Už som tu bol neraz, no páči sa mi tu vždy čoraz viac. Začínam sa vracať do normálu a zase mám chuť fungovať ako človek, nie ako stroj.

Moldavsko chcem opustiť na druhý deň, prespím v poli plnom melónov, jeden dostanem do daru. Nechce sa mi riešiť byrokraciu v Podnestreskej oblasti Moldavska, zatáčam viac na juh a cez vinohrady sa prašnými cestami dostávam na juh krajiny. Tu je zopár prechodov na Ukrajinu. Jeden z nich si vyberám a prechádzam.

Na to že som sa chcel ísť pôvodne len trocha vyvetrať po okolí som celkom slušne prešiel. Som pri Čiernom mori pod mestom Odesa. Aj minulý rok som tu bol, tak idem na istotu. Fajn hotel, fajn jedlo, a plné mesto turistov.

Ráno pokračujem ďalej už viac na sever. Tu niekde sa stretávam s kamarátom Romanom, ktorý mi ide naproti z inej časti Slovenska. Spoločne zamierime do Kyjeva. Ubytovanie priamo v centre mesta za pár peňazí.

Pozrieme mesto ako vždy, a na druhý deň pokračujeme smer západ. Predtým ešte navštívime múzeum Černobylu, ktoré je dnes ale zatvorené. Naozaj ochotní ľudia nám dovolili si urobiť súkromnú prehliadku aj s výkladom mimo otváracích hodín. Ja som tu už predtým bol, no mrzelo by ma to kvôli kamarátovi, ktorý je tu dnes so mnou, keby to nevidí.

Do mesta Ľvov prichádzame večer. Celý deň sme mali pohodovú jazdu krajinou, počasie praje. Hlava sa čistí. Ráno pokračujeme už len smerom do Poľska. Hranice za pár minút, jazda do večera cez Poľsko až domov.

Poviete si „o čom to teraz píšeš?“. Viem, že som tu v tých pár riadkoch v rýchlosti popísal niečo, čo by mal niekto iný ako jedinečnú výpravu. No ja som to celé bral, len ako akési nutné pomalé ukončenie celej tej mojej cesty. Pomohlo mi to a postupne som sa vedel vrátiť aj k práci aj k iným myšlienkam, ako je len cestovanie.

Šesť dní a približne 3500 kilometrov na tej trase a návrat do normálu začal.

Samozrejme mi ten „normál“ vydržal len týždeň, pretože na ďalší víkend prišla ponuka na krátky výjazd na Ukrajinu, ktorej som neodolal. Prebehol som už toľkokrát prejdenú Zakarpatskú oblasť a po víkende som už definitívne ukončil sezónu, čo sa týka dlhších ciest - tým myslím nad tisíc kilometrov).

Nastalo obdobie práce a teraz obdobie písania tohto diela. Kto sa dočítal až sem a poctivo čítal celý cestopis, tak ani neviem čo mu odkázať. Či gratulovať, alebo ľutovať. Už keď som začínal s písaním bolo mi jasné, že toto sa nedá opísať pár stranami.

Vedel som, že tu bude treba sa dlhé zimné večeri venovať tejto končiacej priam nekonečnej zbierke náhodne vybraných slov.

Keď som počas tých večerov písal, stále som nemal vhodný názov pre tento cestopis. Nič ma nenapadalo, čo by to vystihovalo niečím zaujímavým.

Moje staršie cestopisy mali názov už viackrát odvodený od nejakej knihy. No v tomto prípade som nevidel, žiaden súvis s cestou o ktorej som písal.

Až dnes mi to udrelo do očí. Presne v deň keď som dopisoval posledný deň číslo „80“. Zahľadel som sa na tú číslicu a otočil hlavu smerom k mojej knižnici. A uvidel knihu ktorej názov som len pozmenil na názov môjho diela, ktoré práve beží do finále.

Keď v roku 1873 napísal Jules Verne svoj dobrodružný román Cesta okolo sveta za 80 dní, určite netušil, že presne o 150 rokov si nejaký vetroplach v mojej podobe, požičia ten jeho názov a upraví ho podľa svojej cesty. Maestro, ospravedlňujem sa Vám dodatočne!

Cesta okolo Ruska za 80 dní sa práve končí, kto za zviezol a páčilo sa mu tomu ďakujem za prečítanie. Snažil som sa písať podľa svojich maximálnych možností pamäte a mozgovej kôry.

Určite sa tu nájdu pochybnosti, nezrovnalosti a a iné veci. Prosím ospravedlňte moju amatérsku činnosť v písaní, ako aj v cestovaní. Robím to len pre svoje potešenie a toto písanie, je tiež len akási povinnosť pre tých o ktorých viem, že mi odpustia dĺžku cestopisu, nekvalitu fotiek v cestopise a samozrejme rôzne „chibi“, chýbajúce čiarky, a preklepy.

Desiatky hodín strávených písaním tohto elaborátu sa často nieslo v znamení veľkých prestávok. Často som aj hodinu nedokázal napísať ani slovo, nič ma nenapadlo. A keď som aj niečo napísal, a na druhé ráno to po sebe prečítal, tak som to hneď vymazal.

Naivne som si večer myslel, že aké úžasné veci a myšlienky ma napadli a na druhý deň, keď som sa k tomu vrátil, tak som polovicu z toho odstránil, pretože sa mi to vôbec nepáčilo a začal som odznova.

Netuším aké to musí byť ťažké napísať celú knihu, celý román. No musí na to byť geniálna hlava a fantázia to mi je jasné.

Zaujať čitateľa od prvého riadku je základom úspechu. Ak som ja mojim cestopisom zaujal čo i len jedného, tak to mi je dostatočnou odmenou za námahu a celé tie noci pri dokončovaní tejto mojej cestovateľskej spomienky na mesto Magadan.

Zostala nedokončená časť týkajúca sa štatistiky. Tieto čísla často zaujímajú ľudí viac ako čokoľvek ostatné, hlavne tie finančné veci.

Ako som už spomínal, často to je nie o peniazoch, ale o veličine ktorá sa nedá kúpiť nikde a za žiadne peniaze, a tou je „čas“.

Skúsim sem zaradiť všetko to čo som dokázal zapísať a na čo si spomeniem z hlavy.

Počet dní na ceste: 80 dní.

Reálne prejdené na motocykli : 30101 km, z toho približne 6000 km terén bez asfaltu.

Benzín 1350 litrov, tankovanie 75 krát.

Priemerná spotreba: 4,48 l/100km.

Finančne: výdaje počas celej cesty 3700 ,-€.

Zapisoval som si poctivo všetky najazdené kilometre z domu, takisto aj všetky tankovania a hneď som si robil priemernú spotrebu. Spotreba kolísala od 3,7 do 6,6 litra/100km podľa náročnosti trasy.

Prešiel som od výjazdu z domu, po príjazd pred dom 30101 kilometrov, okrem toho 1100 kilometrov po rieke Lena.

A tu je mapa celej prejdenej mojej (našej) cesty, 17.6.2023 - 4.9.2023

Ďalšie kilometre boli letecky, autom, taxíkom, nákladným autom a iné, no to sem ani nepočítam. To k cestovaniu síce patrilo, no necítim potrebu to pridať k prejdenej trase.

Finančne som počas príprav niečo minul ešte doma pred cestou, príprava motocykla a výbavy. Potom som počas cesty míňal podľa okolností. Niekedy veľa, niekedy málo, niekedy vôbec nič. Vždy to bolo rozdielne podľa oblasti, kde som sa nachádzal.

Keď si tú sumu vydelím dňami na ceste tak je výsledok približne 50,-€/deň. (asi 1250,-Kč) Je to veľa? Je to málo? Ak počítam, že som potreboval každý deň cestovať, stravu, benzín, podľa potreby ubytovanie, a iné veci, tak mne osobne príde tá suma na deň v poriadku.

Každá sranda niečo stojí. Pri pohľade do mapy sveta, je jasné že podobná cesta sa jednoducho nedá absolvovať príliš lacnejšie, ak si chcem zachovať nejaký svoj štandard.

Samozrejme boli miesta a situácie, keď sa dalo ušetriť na úkor napríklad komfortu, alebo som mohol niečo vynechať, každý nato máme iný pohľad. Ja som to všetko riešil tak, ako ste práve dočítali.

Písanie cestopisu mi zabralo veľa týždňov a večerov, a za pomoc pri oprave, úprave a iných technických problémov pri písaní ďakujem zopár ľuďom, veď oni presne vedia o kom z nich píšem.

Z tisícok fotiek som sa snažil vybrať tie, ktoré sa mi zdali vhodné a správne. A hlavne inšpirujúce pre niekoho. Keďže sme fotili dvaja, máme fotky aj z dvoch rôznych pohľadov na celú cestu. Nie sú to žiadne profesionálne fotky, a mnohé z miest ktoré sú na fotkách ste už možno videli inde.

Takže týmto cestopisom sa nič nové ani nedokázalo a nakoniec zisťujem, že bol vlastne aj trocha zbytočný. Ale splnil som svoj sľub tým zopár osobám, ktoré už dávno čakali tieto riadky.

Okrem fotiek sme natočili aj množstvo záberov na kameru. No pochybujem, že to niekto niekedy uvidí. Problém je v tom, že roztriediť a zostrihať z toho materiálu nejaký dokument, je nad moje sily a schopnosti. Preto si ako spomienku na Magadan v roku 2023 nechám len tieto tisíce slov a stovky fotiek.

Moja cesta bola nakoniec úspešná. Nakoniec mi tento môj pokus s už ani neviem koľkým poradovým číslom vyšiel. Absolvoval som celú cestu bez väčší komplikácií, bez veľkých technických problémov.

Motocykel bez jediného zaváhania prešiel celú trasu, a vyššie opísané veci týkajúce sa opráv boli len v rámci bežnej výmeny spotrebného materiálu.

Ja sám som okrem dvoch krátkych zdravotných komplikácií absolvoval túto cestu bez akéhokoľvek úrazu, zranenia a to je najhlavnejšie. Vrátil som sa domov v poriadku, čo bolo základnou vecou pri odjazde.

Malý pohľad vpred. Snívať a plánovať príliš vpred som už prestal. Viem, že je to zbytočné si robiť zálusk na niečo čo je ďaleko v budúcnosti.

Dnes ak mám byť úprimný si dovolím tvrdiť, že mne stačí príprava s horizontom 6 mesiacov vopred. Svoje plány nikdy nedávam najavo, nikde nič nezverejňujem ani nejdem ako sa hovorí „s bubnom na zajace“.

Potichu sa pripravím, potichu odídem, potichu sa vrátim a ak je o čom písať, tak cez zimu o tom napíšem „zopár slov“.

Keďže mňa bavia cesty smerom na východ sveta a pri pohľade na prejdenú trasu niekoho napadne otázka „kam by si ešte chcel ďalej zájsť?“. Odpoviem len neurčito. Nejde o to, ako ďaleko to bude, ale čo mi tá cesta dá....

Dnes ma v garáži netrpezlivo čaká niečo, čo si vyžaduje zase raz kopec hodín práce a príprav. Nová výzva, nový projekt, nová myšlienka.

Ako to všetko dopadlo v prichádzajúcej sezóne roku 2024 uvidím na jej konci. No myslím, že prekonať všetko to, čo som stihol v sezóne v roku 2023, počas ktorej som celkovo strávil mimo domova na cestách 116 dní, je málo pravdepodobné.

Ale veď ja ani nesúťažím sám so sebou, ako ďaleko a na ako dlho niekam zájdem.

Takže ak bude po sezóne nejaký materiál na písanie, tak zase niekedy koncom januára si dám tú námahu sa s vami podeliť o zážitky.

Dovtedy želám všetkým len to najlepšie, hlavne zdravie a vždy bezpečné návraty domov.

Ďakujem za prečítanie. S úctou Noro.

Technická poznámka:

Keďže ja nie som nadšenec nových technológií a vôbec nepoužívam moderné veci ako sociálne siete, mobilné aplikácie a iné, tak viem že spojiť sa so mnou je problém.

Ja sa ani na tejto stránke príliš často neukážem, a po zverejnení cestopisu odchádzam do ústrania. No pre množiace sa výzvy, otázky a žiadosti o radu a podobne sem prikladám kontaktný email, na ktorom ma v prípade záujmu zastihnete (aj keď netvrdím, že odpoviem okamžite).

Nemám problém podeliť sa o skúsenosti ktoré som nadobudol rokmi, a rád pomôžem každému zo záujemcov pri riešení cesty smerom na východ.

Moja najobľúbenejšia forma komunikácie je obyčajný telefonát, lebo tam si povieme za pár minút takmer všetko. No ja sem nejdem zverejňovať telefónne číslo hneď. To si v prípade potreby môžeme vymeniť v neskoršej emailovej komunikácii.

nostalgicrider@mail.ru

Takže čokoľvek týkajúce sa témy cestovania, plánovania, kontaktov, administratívy, pomoci a podpory pred, počas a po vašej ceste, ako aj veci ohľadom motocyklov v prípade záujmu posielajte sem.

A TERAZ JE UŽ DEFINITÍVNE KONIEC !