Ako to celé začalo? Moja posledná veľká cesta sa uskutočnila v roku 2019 do Magadanu a naspať. Cesta bola náročná, ale bol som nadšený a motivovaný. Nie je tajomstvom, že som mal do ďalšej sezóny väčšie plány. Prišla ale pandémia smrteľného vírusu a svet sa zavrel. Veľa vecí sa zmenilo a doteraz sa nevrátilo všetko do pôvodného stavu. Moja cesta plánovaná so štartom v 2021 sa neuskutočnila. V lete som absolvoval len najaké motanice po TETe a Balkáne, ale aj tie boli stále silne poznačené COVIDovými pravidlami a obmedzeniami. Situácia sa na konci roku znova zhoršila a ani na začiatku 2022 s ročným odkladom nebol možný štart. Vtedy som ako jeden z náhradných plánov poskladal práve Južnú Ameriku, lebo tá bola zaujímavá, bol to svoj svet s vlastnými pravidlami a malo to realizačne akú-takú šancu na úspech. Zároveň sa jedná o opačnú pologuľu, takže ročné obdobia a sezóna je tam tiež naopak. Dával som tomu tak 50%.

Moja motorka, v tom čase Honda CRF300L, na to nebola úplne ideálna, ale použiteľná áno. V lete som zabešteloval prepravu motorky cez poľskú firmu Motobirds. Cena krutá ale komunikácia a skúsenosti veľmi dobré. Prípravy do Južnej Ameriky neboli nijak špeciálne a od iných dlhých ciest sa nijak nelíšili. Víza netreba žiadne, karnet tiež nie, akurát pas dosluhoval. Počet voľných strán už bol nízky, takže došlo ku výmene. Inak som zbalil všetko po starom tak ako som to mal vždy.

Počas príprav sa k plánu pridal aj Boris s jeho nesmrteľnou Yamahou FZ1 a tak niekedy v októbri šli motorky na vozík, dotiahol som ich do Varšavy, odovzdal a dúfal, že v januári zas nepríde vírus.

Čile – Caraterra Austral

Štart nastal 5.januára odletom z Budapešti s prestupom v Madride a pokračoval nekonečným 11hod letom do hlavného mesta Čile – Santiaga. Čile je moderná krajina, prezývaná ako Švajčiarsko Južnej Ameriky. Cenová úroveň je oproti Slovensku mierne vyššia. Odhadom tak 20%. Niekedy viac, niekedy menej. Po pár dňoch v Santiagu pri parádnych teplotách okolo 30 stupňov sme sa presunuli do prístavného mesta San Antonio, kde na nás v colnom sklade čakali motorky. Prekvápko bolo, že náš colný agent nevedel anglicky. Ono všeobecne sa v Južnej amerike mimo španielčiny iný jazyk moc nevozí. Z pohľadu Európana je to zvlášne, ale relisticky proste iný jazyk 99% obyvateľstva nepotrebuje.

Vyzdvihnutie motoriek bolo pomerne hladké, zabralo niekoľko hodín, ale obehal to náš agent a nás to stálo len niekoľko podpisov. Po nastrojení a natankovaní sme konečne 9.1. vyrazili na cestu. Najprv popri pobreží na juh. Hneď druhý deň mi praskla konzola predného štítu, ktorá je ako na potvoru hliníková. Mal som ale šťastie a narazil na motorkárov a servisákov ktorí to boli schopní zvariť za hubičku. Došlo ku kvalitnejšiemu ukotveniu ako inak plastovými eskapáskami a toto riešenie vydržalo takmer celú Južnú Ameriku.

Krajina v tejto časti pripomína vyprahnutý Balkán a zhodli sme sa na Grécku. Postupne sme sa presunuli aj do vnútrozemia do podhoria Ánd a prvých sopiek. Klíma sa výrazne zmenila a sotva 100km spôsobilo, že vysoké denné a slušné nočné teploty padli v noci aj pod nulu, čo bolo úplne nečakané. Počas dňa sme sa ale vyškriabali nad 20 takže ok.

Po niekoľkých sopkách a vodopádoch sme naskočili na známu cestu Caratera Austral. A spoiler hneď z úvodu dám, že sa podľa mňa jedná o top destináciu v Južnej Amerike. Pre mňa úplne jednoznačne. Cesta vedie pomedzi hory, okolie je zelené, členité skalnaté aj zalesnené. Sú tu jazerá, fjordy, vodopády. Povrch je väčšinou asfalt a postupne na juh sa triedajú postupne dlhšie prašné úseky. Kde-tu cez kopce trochu rozbité ale úplne v pohode. Cestou je každý deň nejaká civilizácia, takže nie je problém ani s jedlom a službami. Na noc nie je problém nájsť kemp. Paráda.

Mimochodom kemp. V Čile nie je príliš možný pohyb mimo asfalt. Všetky cesty lemuje plot. Akože úplne všade a je to skutočne neuveriteľný fenomén a doslova je problém ísť sa niekam aj vy.... Fakt. Všetko je tu za plotom.

Caratera Austral končí po niekoľkých dňoch v mestečku Villa O’Higgins. Ďalej sa po ceste nedá dostať. Vraciame sa teda zhruba deň na najjužnejší cestný hraničný prechod do Argentíny cez Paso Roballos. Tu križujeme chrbát Ánd a krajina sa rýchlo a výrazne mení. Zeleň a vegetácia ubúda, okolie bledne. Cesta je miestami pre Borisa s Niki dosť zlá, kamenistá s roletou ktorej sa nedá vyhnúť. Tu niekde pri zastávke kým ich čakám ma dobieha amík Dan na HD Pan American. Keďže už chvíľu čakám, tak sa ho pýtam či ich videl, dostávam pozitívnu odpoveď, tak fajn. Chvílu kecáme a potom sa presúvame každý svojou rýchlosťou na hranicu kde sa znova stretávame. Dan nám necháva kontakt a neskôr bude v príbehu zohrávať ešte dôležitú úlohu.

Argentína

Prechod do Argentíny bol hladký, akurát trochu rukáty, keďže španielčine ešte nevládneme. Pohraničníci lážo plážo, riešia sa len papierovačky. Sú tu na cestovateľov zvyknutí. Iní ľudia tadiaľto prakticky nechodia.

Za hranicou nás víta iný svet. Vegetácia a zeleň zmizla a pokračujeme podhorím Ánd cez kopce. Okolie je prázdne ale je to veľmi príjemná zmena, niečo čo sa u nás nevidí. V prvej civilizácií sme potešení nižšou cenovou úrovňou. Benzín stojí doslova centy a jedlo je trochu lacnejšie ako u nás. Zásluhu na tom má dobrý kurz na čiernom trhu a kuriózne aj platby kartou, ktoré majú tiež násobne výhodnejší kurz ako je oficiálny v banke.

Pokračujeme na juh pustou krajinou nie nepodobnou Kazachstanu. Prim tu hrá rovina a vietor. Veľmi silný vietor. Tu CRFke rýchlo dochádza dych a stúpa spotreba. Postupne nám klesá aj teplota a obliekame jesenné vrstvy. Cesta väčšinou asfalt, miestami prašné a kamenisté prejazdy. Jeden pred Tres Lagos trochu horší ako je bežné ale zvládame. Pumpy sú rozmiestnené dosť naširoko, miestami aj cez 200km. Jedna je bez benzínu a Borisovci zostávajú pred El Chalten na suchu, zachránil nás môj kanister a jedna cesta hore-dole navyše. Miestni moc neriešia a idú si svoje. Podobnosť s Kazachstanom tu okolí končí, kultúra je tu iná.

El Chalten je veľmi pekné miesto, veľa mladých, turistov, horolezcov, cestovateľov. Vietor nás vyhodil a pokračujeme pustou krajinou ku ľadovcu Perito Moreno. Máme šťastie na krásne slnečné počasie. Ďalej nás čaká prejazd do Čile a nár.parku Torres Del Paine. Kazí sa nám počasie a teploty idú pod 10stupňov. V Puerto Natales prečkávame dážď a po umúdrení počasia spravíme kolečko cez národný park. Nádherné ľadovcové jazerá medzi horami, lamy, vietor a pustatina.

Pokračujeme do Punta Arenas, kde sa naloďujeme na trajekt do Ohňovej zeme – Tiera del Fuego. Rovina, neskutočný vietor a pustatina s občasnými lamami. Od južného cieľa mestečka Ushuaia nás delí niekoľko sto kilometrov a začínam byť sklamaný. Celodenné držanie plynu v protivetre v pustatine som neočakával. Vnútorne som očakával krajinu podobnú našej európskej severskej ale to sa nekoná. Náhla zmena nastane až posledných 100km pred Ushuaia. Pobrežie oddeľuje horský hrebeň a až tu sa krajina zmení, a ukáže nejaká známa vegetácia, krajina sa konečne zazelená. Ushuaia je veľmi príjemné mesto, veľký prístav, veľa cestovateľov. V centre sme zapadli do Hard Rock cafe a oslávili dosiahnutie čiastkového cieľa dobrým jedlom a nejakým pivkom.

Počasie nám vyšlo, ale predpoveď hrozí výraznou zmenou k horšiemu a vidina boja s protivetrom v daždi pri jednociferných teplotách ma desí, takže ráno sa rýchlo zbalím a upaľujem na sever za teplom sám. Borisovci riešia nejaké nákupy a obiehajú ešte nejaké zaujímavosti v okolí.

Zlému počasiu sa mi darí utiecť a po niekoľkých dňoch boja so studeným, silným vetrom sa teplota konečne prehupne aspoň cez deň nad 20 stupňov. Zmena je po pravej ruke Atlantický oceán namiesto Pacifiku, ktorý sme tam mali, kým sme šli na juh. Krajina je veľmi pustá, civilizácia sporadická, vietor desný. O niekoľko dní sa už v teple stretávame s Borisovcami, oslávime moje narodeniny a preberáme ďalšie plány. Oni chcú pokračovať do Buenos Aires, to mňa ale vôbec neláka. Je to ďalších 2000km pustatinou v silnom vetre, čo na slabej CRFke je za trest, navyše Buenos Aires pre mňa nie je zaujmavá destinácia. Ja teda pokračujem na západ ku Andám na hranici s Čile a očakávam aspoň čiastočné spestrenie.

Sme stále hlboko na juhu Argentíny a cesta vo vetre je úmorná. O niekoľko dní sa ku silnému vetru pridajú aj vysoké teploty. Občas sa okolie naozaj spestrí ako napríklad pri San Carlos de Bariloche a ukáže sa vegetácia, jazerá a s tým aj civilizácia. Rýchlo to ale zmizne a pokračujem v úmorných teplotách cez 40 stupňov a beriem každú odbočku ktorá ma zoberie do väčšej nadmorskej výšky.

Takto sa cez El Peňon a Antofagasta de la Sierra dostávam na prvú výsokohorskú plošinu. Tu vegetácia dosahuje už len miniatúrne rozmery a je obdivuhodné, že tu tie lamy stále dokážu žiť. Križujem soľné jazero Salar del Hombre Muerte, Salar de Pocitos pri ktorom medzi dunami trávim noc.

Pokračovanie náhornej plošiny sa salarom je dosť tragédia. Silne industrializované, cesta rozbitá, jazdí tú výhradne ťažká technika, nákladiaky. Uhýbam preto v San Antonio de los Cobres na juh do Salty. Krásna cesta kaňonom klesajúca až do pomerne veľkého mesta. Po niekoľkých dňoch znova na sieti sa synchroznizujeme s Borisovcami, ktorí sú niekde v Paraguaji cca 2 dni do Salty. Stretko naplánujeme v Čile a pokračujem preto krížom cez Andy cez Paso Jama. Križujem Salinas Grandes, turistickú atrakciu kde komplet odpočívadlo so stánkami aj posedením je zo soli. Nie je mi moc dobre asi od žalúdka, tak sa dlho nezdržím. Vysokohorské slnko pred ktorým sa nie je moc kde schovať mi nerobí dobre.

Cez Paso Jama je cesta scénicky úplne parádna, sme dlho medzi 4 až 5tis mnm a je veľká zima. Najvyší bod, ktorý som spozoroval bol niečo cez 4800mnm. Klesanie do San Pedro de Atacama je za odmenu a teplota stúpa z jednociferných hodnôt až znova nad 30 stupňov. Realita Južnej Ameriky.

Čile – Atakama

V San Pedro riešim nejaké jedlo a s prenocovaním v púšti Atacama pokračujem smer Antofagasta k známemu monumentu ruka púšte. Silný vietor a nepríjemné teploty cestu nedávajú zadarmo. Monument je neďaleko cesty a strieda sa tu dosť ľudí. Sme v najsuchšej púšti sveta a chcel som sa tu v tieni najesť. Toto sochárske umelecké dielo by ponúklo aj potrebné závetrie aj tieň, ale jesť pri ňom bolo nemožné lebo nemálo ľudí tu má potrebu vykonať potrebu. Proste je celá socha dookola obšťatá a smradľavá ako verejné WC. Bohužiaľ.

Mierim naspäť do San Pedro a robím si voľno kým dorazia Borisovci. Tí meškajú pretože ich ambiciózny plán prejazdu Paso Jama zlyhal zavretím hranice. Asi aj našťastie inak by tam vymrzli na poriadok. Tu sa stretávam aj s Vojtom Lavickým a partiou ktorú sprevádza, tak vymieňame zážitky.

Každopádne tu niekde moje nadšenie pre Južnú Ameriku dosť nenávratne vyprcháva. Od kedy sme opustili Čile čo je zhruba pred mesiacom som nevidel nič iné len púšť, step. K tomu striedajúce sa extrémy od nízkych teplôt na juhu a vo vysokých polohách po extrémne vysoké teploty vo vnútrozemí, robia cestovanie veľmi fyzicky nepríjemné a málo záživné. Počas oddychu kým čakám Borisovcov si robím takú retrospektívu a začínam byť extrémne vďačný za tú prírodnú pestrosť ktorú v Európe máme. Argentína bola super prvý týždeň. Druhý už menej a ďalej už viac-menej trápenie. Veľmi sa teším na zmenu prostredia a dúfam, že Bolívia prinesie niečo nové a bude to znova zábava a/alebo príjemné cestovanie. Bohužiaľ zbytočne.

Po stretnutí diskutujeme plány. Ja mám púštnej scenérie po krk a chcem sa posunúť ďalej k niečomu zelenšiemu, Borisovci ale potrebujú servis chladiča, takže idú do Antofagasty + tu majú v púšti nejaké body záujmu. Ja po 3 dňoch v San Pedro mám chuť vypadnúť a znova sa teda delíme a ja pokračujem do Bolívie sám.

Bolívia

Do Bolívie vstupujem vysokohorským prechodom Hito Cajon a po rýchlej imigračnej kontrole ma vítajú naliati colníci ktorí riešia motorku. Problém nie je žiadny iba sa to ťahá, lebo nemajú čo iné na práci ako mňa. Za hranicou začína tzv „Laguna route“, cesta okolo vysokohorských lagún. Samozrejme neasfaltová, kamenistá, miestami dosť nepríjemná cesta. Miestni sem vozia turistov na Land Cruiseroch, často je tu veľa stôp. Samozrejme tu duje riadny vietor ktorý vytvára neskutočné rolety medzi kameňmi.

Obídem v neskutočnej prázdnote, ktorej po Argentíne rozhodne nemám nedostatok lagunu Blanca a Verde a pokračujem ku obdivuhodnej púšti Salvadora Daliho. Samotné parkovisko s popiskami je nuda ale klesanie k nemu je scénicky úchvatné. Ďalej len roleta, púšť a stále rovnaké okolie. Niekde pri Laguna Colorada kde je už cesta fakt nepríjemná bočím krížom cez púšť nejakých 10-15km ku „hlavnej“ stope ktorá ma najrýchlejšie privedie ku naozajstnej hlavnej ceste smerom Uyuni.

Do Uyuni dorazím ďalší deň, obzriem cintorín vlakov a ubytujem sa na okraji mesta. Dám deň oddych a čakám Borisovcov. Tí vybavili servis a chcú ísť rovnakou cestou ako som šiel ja s tým že skúsia výjazd na sopku Uturuncu čo je jedno z najvyšších miest kam sa dá dostať po akej-takej ceste. Vzhľadom na to aká zlá je cesta z hranice je mi jasné, že im to v dvojke zaberie niekoľko dní tak vyrážam na kolečko do vnútrozemia.

Púštou smer Tupiza s parádnym klesaním kaňonom kde stretávam nemca na RE Himalayan. Spolu dáme obed a ja pokračujem smer Potosi. Tam nakoniec nocujem v lacnom hosteli. Ďalší deň sa v Uyuni stretávame s Borisovcami, ktorí trasu tiež skrátili a po ťažkej ceste potrebujú oddych.

Cesta ďalej vedie okolo Salaru de Uyuni čo je najväčšia soľná pláň na svete so známymi dakarskými monumentami zo soli ako spomienka na obdobie keď sa tu slávna rally jazdila. Soľná pláň je obdivuhodná, bohužiaľ je obdobie dažďov, takže vjazd je zaplavený a povrch salaru je pomerne mäkký. Dávame to po soľný hotel, robíme foto a potom sa vraciame. Aj krátka jazda a niekoľko hodín pôsobenia soli zanechalo na motorkách viditeľné stopy korózie. Za sucha by to bolo lepšie.

Pokračujeme cez Potosi kde nocujeme do vnútrozemia. Prejazd mestom Sucre je celkom zážitok. Okolie sa konečne mení a je tu nejaká zeleň. Aké to pohladenie na mojej duši. Nocujeme pri nádhernom jazere Corani.

Ráno po dlhej dobe v meste Cochabamba sa v nákupnom centre cítime ako v civilizácií po dlhej dobe v pustatine. Pokračujeme do hlavného mesta La Paz. Cez hory pri obiehaní kolón sa roztrácame a po dlhom čakaní na pumpe zisťujem, že Boris musel meniť palivové čerpadlo niekde v kopcoch.

Príjazd do La Paz je za trest, už dlho nám prší, je zima a premávka je hrozná. Sme komplet mokrí a nad navigáciou do centra kde sa chceme ubytovať Google aj iné zdroje prehrávajú navigačný boj. Po hroznom boji nakoniec berieme lepší hotel, lebo musíme všetko vysušiť. Sme vysoko v horách teploty sú nízke a jazda v mokrých veciach je o zdravie.

Ďalší deň prehliadka mesta, dávame s Borisom zostrih. Ceny dosť európske. Presne si nepamätám, ale cez 10eur to bolo istotne. Z mesta pokračujeme pozrieť známu Cestu smrti. Cestou do Coroico v klesaní, kde nám najprv príjemne a v zápätí ako obvykle už nepríjemne stúpa teplota, cítim že niečo so mnou nie je v poriadku. Som slabý a nič mi nejde na chuť. O chvíľu už na začiatku stúpania cestou smrti skoro nestihnem dať ani prilbu dolu a hádžem tyčku vedľa cesty. Následný kilometer len sedím a držím riadidlá a bojujem sám so sebou. Zakrátko nasleduje ďalšia tyčka sotva sa zmôžem na nejakú fotku. Na ceste sú závaly. Jeden prekonáme ale druhý je úplne bez šance. Cesta komplet zavalená a aj cyklisti to idú pešo. Vraciame sa a ideme po asfalte na horný vjazd na cestu smrti. Tu ja už som totálne bez síl, je mi hrozná zima a delím sa a idem na ubytovanie do La Paz a Borisovci idú na cestu smrti sami. Dostali sa až po zával ktorý nás zastavil a spravili parádne fotky. Škoda.

V La Paz sa márne v centre snažím zohnať chladenú vodu a nejaký sladený drink. Ak je niečo chladené, tak len alkohol. Miera rozvinutosti miestnych služieb je na ťažko uveriteľne nízkej úrovni. Skoro ako V Albánsku mimo miest.

Peru

Ďalší deň opúšťame Bolíviu okolo jazera Titicaca do Peru. V Peru stále prebiehajú demonštrácie a región do ktorého vstupujeme je zrovna najhorší čo sa situácie týka. Na hranici nás najskôr nechcú pustiť vôbec, nakoniec na vlastné riziko so silným varovaním že situácia naozaj nie je dobrá. Hranica nám zaberie asi 5 hodín.

Vchádzame po tme a hneď za hranicou na moste sú prvé zátarasy a dedinčania tam majú posedávacie session a opití bez skrupulí pýtajú každých 100m za prejazd peniaze. Niekde majú natiahnutý oceľový drôt, inde zapálené odpadky. Vyzerá to strašne.

V prvom meste sa vďaka miestnemu motorkárovi, ktorého sme stretli na hranici ubytujeme a dohodnem sa na skorom rannom odchode aby sme prešli zátarasy kým tam ešte nebudú miestni. Niekoľko desiatok ich naozaj prejdeme ale ďalej už dochádza ku nekompromisnému vyjednávaniu. Niekedy je to o peniazoch, niekedy len pokec a niekedy proste musíme z princípu hodinu čakať. Nakoniec ale niekde medzi Mazocruz a Moquegua toto šialenstvo končí a my na ubytovaní špekulujeme ako pokračovať ďalej. Vzďaľujeme sa od známeho Machu Picchu, ktoré prednedávnom znova otvorili. Rozhodujeme sa okľukou dostať do Cusco a exkurziu absolvovať.

Ideme cez Arequipa, Espinar a kvalita cesty je občas fakt desná vzhľadom na to, že ideme po hlavných ťahoch a alternatívy moc nie sú. Miestami sú ešte poznať zvyšky zátarás ale prejazd je plynulý. V Cusco drahé ubytko a prehliadka mesta. To bol príjemný zážitok, hoci mestá ma spravidla nebavia.

Do Machu Picchu ideme z Olantaytambo vlakom, potom autobusom a obpeškujeme vykopávky. Ruiny ako také nie sú príliš zaujmavé, ale čo je mega je to kde je celá táto expozícia zasadená. Sme hlboko v džungli a v stráni neskutočne strmých svahov. Na každú stranu veľmi ťažko prestupný terén. Ráno je nízka oblačnosť, tá sa ale roztrhá a celé starobylé mesto sa ukáže v plnej kráse. Hoci dosť drahý, ale super zážitok.

Po návrate do Olantaytambo sa znova delíme. Borisovci idú ku pobrežiu pozrieť obrazce pri Nazca, mne sa do púští už fakt nechce a pokračujem severnejšie džungľou cez Kiteni do Ayacucho. Máme obdobie dažďov a to sa ukazuje ako nezanedbateľný faktor. Počas prejazdu džungľou výrazne kolíše vlhkosť, teplota a niekoľkokrát ma zleje. Keď je pekne, je to paráda, keď prší a som v oblakoch je to po rozblatenej ceste za trest. Chcel som pokračovať džungľou až na sever ale silné zrážky ma vyhnali ku pobrežiu. Prejazdom niekoľkých hôr ako mávnutím čarovného prútika džungel mizne a víta ma znova pustatina a všadeprítomné peruánske odpadky.

Pokračujem na Huancayo, kde pri prejazde jedného zo stoviek odvodňovacích kanálov v zákrute stratí predná guma grip a chytám low-sidera. Počas šúchania sa ku okraju cesty mi kadejaké myšlienky prebiehajú hlavou... Mám ale šťastie, ani ja ani motorka vo svojej trajektórií nič nezachytíme a škody sú len kozmetické na oblečení a nejaké škrabance na blastri. Odniesol alebo zachránil to aj sprej na reťaz ktorý som kúpil v meste deň dozadu, takže ani batožina neutrpela prakticky žiadne škody.

Z Huanuco sa ťažkým prejazdom cez hory vraciam na pobrežie do Barranca, kde ma už čakajú Borisovci. Im to popri pobreží išlo rýchlejšie ako mne. Odtiaľto pokračujeme už na sever Peru s jedným neplánovaným dňom pauzy, lebo tentokrát je zle Borisovi a lieči.

Prejazd pobrežnej cesty v Peru nie je príjemný zážitok. Strašidelná situácia s odpadkami, ktoré sú pred a za každým mestom navezené do púšte ku ceste, často zapálené spolu so zlou premávkou v mestách a hrozivými teplotami často cez 40stupňov nás poháňajú vpred.

Ekvádor

Do Ekvádoru vstupujeme cez malú hranicu Zapotillo. Peruánska strana je v pohode ale Ekvádorská sa hrozne ťahá, stojíme a sedíme vo vysokých teplotách pred unimobunkami a na vyzvanie predkladáme rôzne dokumenty. Trvá to asi 2 hodiny.

Vjazd do Ekvádoru je ale skutočne epický. Zeleň, členitá krajina, kvalitná cesta, slabá premávka. Paráda. To bohužiaľ končí akonáhle sa napojíme na hlavný ťah. Krajina sa vyrovná, teploty stúpajú a premávka je hustá a nepríjemná.

Križujeme Guayaquil a zapichneme to pri pobreží v mestečku Montanita, na ktoré dostaneme odporúčanie od kolumbijského motorkára. Boris má narodky, tak si dávame deň oddych pri mori.

Pokračujeme potom do vnútrozemia cez Quevedo a Santo Domingo kde severnou cestou na hlavné mesto Quito križujeme rovník. Navštevujeme park okolo monumentu ktorý je veľkou atrakciou. Čiara aj s monumentom bola ale postavená pred zavedením GPS a samozrejme im to trochu ušlo. Ale miesto je to pekné.

Quito obchádzame a smerujeme cez mesto Ibarra na hranicu s Kolumbiou v Ipiales. Na mýtnici spoplatneného úseku so závorami nás odstavujú a snažia sa nám slušne niečo vysvetliť. Naša dovednosť španielčiny na to ale nestačí a až po telefonáte s niekým s lámanou angličtinou zisťujeme že tam zavolali z ubytovania kde sme boli na noc, že som si tam zabudol tašku s peniazmi a inými vecami. Do dnes nechápem ako sa mi to mohlo stať. Jedná sa najdôležitejšiu tašku ktorú mám a nosím ju so sebou na ubytovanie, pretože tam okrem zásoby financií mám aj dôležité doklady a elektroniku, o ktorú by som nerád prišiel keď som preč od motorky. Taška je kriklavo oranžová a nechce sa mi veriť, že som ju prehliadol pri balení sa z izby. Napriek tomu sa to ale stalo a našim ubytovateľom patrí za ich poctivosť a obetavosť ma zháňať neskonalá vďaka. Po návrate na ubytko mi všetko odovzdávajú a samozrejme si nechcú zobrať nič za kompenzáciu. Na moje naliehanie im nechávam asi 50usd. V taške v tom čase bolo cez 1500usd pretože z Kolumbie musíme nechať motorky prepraviť do Panamy a táto preprava sa platí v hotovosti a stojí okolo 1200usd, ktoré sme v Ekvádore vyberali. Bankomaty tu totiž dávajú USD.

Plný zmiešaných ale pozitívnych pocitov sa vraciam na mýtnicu, kde čakajú Borisovci a pokračujeme na hranicu do Kolumbie. Jej prechod je pomerne hladký. Kuriozitou je, že údaje o sebe a motorkách zadávame priamo na colnici do počítača my, takže prípadná chyba je náš problém. Haluz.

Kolumbia

V Kolumbií po návšteve nejakej náboženskej pamiatky, ktorá mne prišla silne gýčová bojujeme s novým problémom. Poistenie motorky. Doteraz sme buď mali nejaké kombinované poistenie pre MERCOSUR čo je juhoamerická únia, prípadne sme poistenie nemali. V Kolumbií sa nepoistenie moc neodporúča, pretože je to hlavná vec, ktorú cudzincom kontrolujú. Bol to boj, stálo to veľa času a motania v kolónach, nemálo peňazí ale nakoniec sme sa ho v meste Pasto zmocnili a pokračujeme do Bogoty. Ja som síce pôvodne chcel ísť až do Cartageny, Borisovci do Medellinu s návštevou Escobarovho sídla, ale časovo nám to nezapadá do plánu. Už teraz dosť meškáme a preprava je len raz za týždeň, takže to pálime rovno do Bogoty.

Cesty sú tu dobré, ale veľmi členité a cez hory sa jazdí pomaly. Premávka v Bogote je dosť zlá a pomalá. V meste riešime každý svoje veci, Borisovcom je v procese odcudzený mobil zo zavretého vačku. Ja takýto problém nemám, ale voľno sa snažím využiť prepratím vecí, no konečná cena cca 20eur nepripomína ceny v rozvojovej krajine.

Robíme aj servis motoriek. Ja mením okrem oleja aj gumy. Predný Mitas E05 držal pekne podľa očakávaní, ale zadná Mitaska E07 (nie plus) je po 23tis km na pokraji svojich možností. Čakal som, že na ľahkej motorke vydrží teda viac.

Motorky následne vezieme na letisko do prepravnej spoločnosti a začína neuveriteľne dlhý proces ktorý by bol bez asistencie asi nemožný. Trvalo to vlastne celý deň do rána do tmy. Ďalší deň máme letieť, to sa nám ale nedarí. Ako turisti prilietajúci do Panamy musíme mať aj spiatočnú letenku resp. zabookovaný let ďalej. To je kvôli migrantom, ktorí vo veľkom opúšťajú aktuálne hlavne Venezuelu a migrujú na sever za lepším životom. Toto je nám ale oznámené až na gate tesne pred nástupom do lietadla. Situáciu nestíhame operatívne vyriešiť a náš let odchádza bez nás.

Bookujeme teda najbližší lacný let ďalší deň ráno a zároveň najlacnejšiu letenku naspäť. Po noci na letisku sa nám druhý pokus o odlet úspešne darí.

Stredná Amerika

Panama

Nebudem klamať. V tomto bode už som mal Južnej Ameriky a doposiaľného výletu celkom dosť. Moje očakávania príjemného cestovateľského tripu už dávno zvädli. Proste som si to neužíval. Cestovanie po Južnej Amerike bolo pre mňa zaujímavé prvý mesiac, teda Carratera Austral v Čile a tak dva týždne v Argentíne kým ten púštny svet bol nový a originálny. Následne už silne fádne okolie a hlavne fyzicky nepríjemné presuny kvôli striedaniu extrémnych podmienok z vysokých teplôt do nízkych, rovnako vlhkosť z púšte sa šlo skokom do džungle a nič medzi tým neexistovalo. Niekde v Ekvádore som začal podnikať kroky ku ukončeniu tripu v Kolumbií. Ale nepodarilo sa mi zohnať prepravu motorky za rozumné peniaze. Ani porada na cestovateľských fórach neprišla s ničím lepším ako preprava niekde z Mexika. Riešiť ale čokoľvek nie nutné, kor takú zásadnú vec ako prepravu stroja cez oceán so španielsky hovoriacimi úradníkmi som nemal najmenší záujem. Takže najschodnejší plán bol dotiahnuť motorku do USA, kde môže zostať aj dlhšiu dobu a vymyslieť čo s ňou ďalej už doma na Slovensku.

Čo sa týka uskladnenia, tak to mal pod palcom Boris. Pri jeho profesií má po štátoch známosti a po príchode do Strednej Ameriky sme to začali aktívnejšie riešiť. Jeho kontakty ale neboli príliš komunikatívne a nápomocné a tak asi po týždni som pokusne napísal Danovi, ktorého sme stretli na juhu na hranici z Čile do Argentíny asi 3 mesiace dozadu či nevie poradiť s parkingom. Nevedomý na ako dlho to bude sa ponúkol, že u neho môžu motorky zostať. Nakoniec ani po odhalení reality, že potrebujeme parking na cca 1 rok z toho nevycúval a tak sme mali predbežne dohodnutý parking.

Okrem parkingu u Dana v Texase som mal ja už aj jasný svoj plán. Streliť Strednú Ameriku najrýchlejšie ako to pôjde a preč odtiaľto. Nerád to priznávam ale bolo to tak. Tento kus sveta mi proste nesadol a hľadal som najrýchlejšiu cestu preč.

Sme teda ale v Paname bez motoriek a najprv treba vyriešiť tento problém. Po motorky ideme nasledujúce ráno do colného skladu a samozrejme máme šťastie na nejaký veľký miestny sviatok, takže pracuje len zlomok ľudí. Všetko sa naťahuje, platíme nejaké ďalšie poplatky a po nejakých 4-5 hod sú motorky naše a opúšťame Panama City.

Navštevujeme ešte nejaké múzeum panamského prieplavu, kam je vstupné cez 20eur, takže ja to ignorujem a vstupné radšej miniem v bufete za nejaký burger a užívam si klimatizovanú miestnosť. Vonku je totiž vysoko cez 30st. a v hustej premávke veľkomesta to je boj.

Na výjazde je hrozivá kolóna kilometre dlhá kvôli nejakej nehode. Panamu len ťaháme a ďalší deň prekračujeme hranice do Kostariky.

Kostarika

Začína nová odysea hraníc. Kým v Južnej Amerike veci len trvali. Tu sú spojené s veľkým náporom ľudí, lebo migrácia a zároveň poplatkami za všetko možné. Na každej hranici necháme niekde medzi 50 až 100usd. Niekedy na vstupe, inokedy na výstupe ale vždy.

Po vjazde ma zase chytá nejaká žalúdočná otrava, tak pol dňa pregrcám a tlačím len sušenky. Ale už po obede cítim, že sila sa vracia takže dobre. Nocujeme niekde pri mori a potom v nejakom mestečku. Kostarika je celkom pestrá a pekná. Turistické destinácie sú v peknom stave, no mimo je to taká cigánčina. Taká Potemkinova dedina v merítku celého štátu.

Nikaragua

V Nikaragui sa delíme, Borisovci idú na plavbu po jazere s návštevou ostrova. Ja ťahám krížom do mesta Leon, kde radšej oddychujem a čakám ich do ďalšieho dňa. Nikaragua je také Albánsko Strednej Ameriky. Hranice sú zorganizované hrozne, nekonečné poplatočky pre gringa a mimo mesta je tu veľká bieda. Mesto León bolo v pohode.

Honduras

Nasledoval krátky prejazd cez Honduras. Tu sme aj nocovali. A musím povedať že to bolo príjemné prekvapenie. Pumpy mali aj interiér niekedy dokonca klimatizovaný a dalo sa tu sadnúť, niečo zjesť. Veľmi príjemná zmena. To nebolo od Čile a Argentíny vôbec bežné.

El Salvador

Salvador bolo zase prekvapenie negatívne. Špina, bieda, necítil som sa tu vôbec príjemne v žiadnom smere. Nocovali sme niekde na pláži v kempe v hroznom stave za nemálo peňazí. Boris tu riešil technický problém, ktorý mal už nejaký čas a síce zdochýnanie motora za jazdy. Pol dňa rozborky a zborky všetkých konektorov a káblovania ale neodhalilo problém.

Ešte sme tu nocovali v termálnych prameňoch ktoré teda bežne nie sú ubytovacím zariadením, ale zľutovali sa nad nami a za poplatok sme mali celý areál na noc pre seba. Romantika s pivom v ruke.

Guatemala

Prechod do Guatemaly bol hladký a tu sa naše cesty s Borisovcami posledný krát rozdelili. Ich cieľom bol nejaký vulkán a následne navštívili Belize a kadejaké pamiatky v Mexickom Yukatáne. Ja som už nadobro prepol do tranzitného režimu a pálil to na Mexickú hranicu.

Mexiko

Hranica do Mexika bola zo všetkých najkritickejšia. Pasovo pohoda, ale motorka, ktorá nebola v mojom mene bola bohový problém. Pár úradníkov to už riešilo, ale splnomocnenie vždy zafungovalo, opísali prípadne si ho oskenovali a pohoda. Tu som ale narazil na nepríjemnú mexičanku ktorá po mne chcela nejaký iný dokument a samozrejme v španielčine. Po pár hodinách ma zachránil iný colník, ktorý môj problém zobral za niekým vyšším, ktorý to schválil. Ženská ma ešte samozrejme niekoľkokrát prehnala po kópie, ďalšie kópie a potvrdenia k náčelníkovi ale po ďalšej hodinke alebo tak som po zaplatení kaucie asi 500usd konečne vstúpil do rozpáleného Mexika.

V Mexiku som všetko podriadil najrýchlejšiemu prejazdu. Ťahal som dni po 900, 900, 750km. Tých 750 ma zbrzdil defekt zadného kolesa a zistenie, že som si úspešne zbalil 17ku dušu namiesto 18ky. Nahodil som teda do zadného kolesa prednú dušu, chvíľu behal po servisoch a pumpách ale v nedeľu neriešiteľný problém, tak som spomalil na 90kmh a dúfal, že to vydrží.

USA

Prejazdu do USA som sa trochu obával. Všetky krajiny mimo EU majú striktnú politiku vjazdu vozidla z cudzej krajiny. Väčšinou sa to klasifikuje ako dočasný import vozidla a vždy má platnosť max niekoľko mesiacov. Preto som tento trip nevedel rozumne ukončiť už v Južnej Amerike lebo málokde je tento import dovolený na dlhšie ako 3 mesiace a tam kde bol viac, mi to bolo od ruky. USA túto politiku má ale benevolentnejšiu ale potreboval som sa o tom uistiť. Zároveň som trochu očakával aj prípadný výsluch vzhľadom na moje každoročné návštevy Ruskej federácie od 2015 až kým neprišiel covid do 2019.

Na moje prekvapenie ale bola táto hranica tá najplynulejšia a najpríjemnejšia mimo shengenu vrátane Európy. Proste fakt pohoda. Opakovane som sa uistil s každým s kým som niečo riešil, že nie je problém, že vozidlo zostane v USA kým budem preč viac mesiacov a na moje prekvapenie bol každý prekvapený, že ma prekvapuje že to nie je problém. Super.

Konečne v civilizácií som si to fakt užíval. Nebol problém sa najesť ako človek, kúpiť čo hrdlo ráčilo a človeku sa žiadalo. Okolie zelené, po 3 mesiacoch som prvý krát videl zelenú lúku, normálny les tak ako ho poznáme v Európe. Toto mi neskutočne chýbalo. Podobný pocit som zažil po prejazde východného Kazachstanu z Almaty smerom na Barnaul. Zrazu v príjemnom prostredí. Amíci celkovo v pohode. Občas sa niekto zastavil keď ho zaujala neznáma značka. Po dlhej dobe po všetkých stránkach príjemné cestovanie.

Od hranice to k Danovi do Dallasu bolo cca 800km, takže pohoda. Cestou som zohnal a vymenil zadnú dušu a v Dallase sa ubytoval pri letisku v najlacnejšom ubytku s parkovaním za krásnych 80eur na noc. Hold...

Po nákupoch a zcivilizovaní sa som v práčovni za neuveriteľných 5usd opral všetky veci vrátane kombinézy. Môže to znieť ako blbosť ale v Južnej Amerike som to riešil niekoľkokrát a stálo to vždy 15-30eur. Následne obriadil motorku, umyl a skontroloval. Pretriedil veci, ktoré zostávajú a veci ktoré si beriem domov. Spojil som sa s Danom, zaviezol k nemu motorku. Ten ma posadil na pitbike a povozili sme sa po ranči. To bol fakt úlet. Nikdy som na tom nesedel a bola to haluz. Cestou na letisko sme dali nejaký obed na moje náklady ako drobnú kompenzáciu za jeho ochotu.

Let mi meškal 2 hod a tesne som stihol prestup v Istanbule a nakoniec som úspešne pristál vo Viedni. Cesta dom mala byť easy, ale oneskorený prílet o 3hod spôsobil, že som sa dostal len do Bratislavy, kde ma privítala zamknutá vlaková stanica pred ktorou som do rána mrzol, kým neotvorili a nesadol som na prvý vlak do Žiliny

Záver

Celkovo som tento trip napočítal na 104 dní a na motorke som prešiel približne 28 700km. Tentokrát ale neviem povedať koľko to stálo, pretože po návrate som dopísal posledný list denníka, zatvoril ho a na celé leto sa k tomu nevrátil a riešil úplne iné veci. Zároveň mi počas tripu bežali výdavky aj doma, takže sa to dosť miešalo. Finančnú stránku som sa nesnažil vôbec analyzovať. Veľmi zhruba okolo 7-10tis eur. Možno viac možno menej. Neviem.

Motorka celú dobu šlapala bez problémov. Cestou som 3x menil olej a po Južnej Amerike pred odchodom do Strednej obe pneumatiky. Mal som jeden defekt a inak som len podľa potreby menil vývodové koliečko. Výber stroja nebol príliš vhodný. CRFka mala veľký problém udržať rýchlosť v silnom vetre v celej Argentíne a samozrejme nízky výkon bol limitujúci aj všade nad 2000mnm v kombinácií s prašnými cestami keď som nebol schopný ísť potrebnou rýchlosťou napríklad na rolete a podobne. Na druhej strane za celú dobu som neriešil jediný technický problém, čo nie je až také prekvapujúce a určite veľmi pozitívne.

Som rád, že som mal možnosť tento trip absolvovať, no zároveň som bol po prvý krát naozaj rád, že končí. Južná a Stredná Amerika ma ako destinácie príliš nezaujali. Áno bolo tu veľa zaujímavého, ale medzi tým zaujímavým boli tisíce kilometrov pre mňa nezaujímavých, nudných a fyzicky nepríjemných prejazdov. Tá pestrosť tam síce je, ale pre mňa to bolo z jedného extrému do druhého bez toho príjemného stredu. Raz to boli teploty, inokedy vlhkosť, civilizovanosť a pod. Asi už som zhýčkaný a nečakal som tak slabo civilizovanú krajinu v takom veľkom merítku. Smerom na východ od nás z toho čo som prešiel Južnej Amerike konkuruje asi len Mongolsko. Mongolsko s rozlohou kontinentu.

Destináciu by som napriek tomu každému odporučil. Na kratší časový interval určite vie ponúknuť veľa pre nás Európanov zaujímavého, nevídaného a originálneho. Taký plus-mínus mesiac sa tu dá istotne perfektne využiť. Ja sa sem už vrátiť neplánujem, ale ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy.

Aktuálne teda motorka „zimuje“ na farme neďaleko Dallasu v Texase a jej osud je nejasný. Uvidíme, či sa vrátim a budem pokračovať alebo ju posuniem niekomu kto by chcel za mlákou niečo precestovať. To sa ukáže v najbližších mesiacoch. Ďakujem všetkým ktorí dočítali až sem a prajem veľa šťastia na cestách!