Už som dlho nič nenapísala, a tak si to teraz vynahradím týmto elaborátom na 180 strán... Srandujem, len 100. Aktuálne je to 10-te výročie mojej prvej cesty do Mongolska a až teraz som si našla čas to celé spísať a uložiť si to sem na Motoride.

V 2013-tom som zvládla svoju prvú cestu zo Slovenska do Kirgizska. (Prestupná stanica Kyrgyzstan )

V 2015-tom som sa vrátila do Kirgizka a 3 týždne sa vozila zo severu na juh, z východu na západ a späť s mojou TDMkou. (KIRGIZSKO 2015 )

Na 2016 som si vymyslela presun z Kirgizska do Mongolska. No zatiaľ nezvládam absolútne nič. V práci sa to na mňa valí z každej strany, doma to tiež nie je ružová záhrada, neviem čo skôr. Nejako sa snažím prekľučkovať povinnosťami a popri emailoch, kamiónoch, tonách cukru a Dávidovi vybavujem víza, medzinárodný vodičák a iné drobnosti, ktoré by tento raz znalosť Hamšíka nemusela zachrániť. A vôbec, vedia Mongoli kto je taký Hamšík?

Som v pravidelnom spojení so Stefanom. S mojím tohtoročným parťákom na cesty. Debatujeme o možných trasách, čo treba zbaliť, aké doklady vybaviť a pod. Niekde uprostred padne otázka, či si má brať vlastný stan? Zo mňa vyletelo, Ti hrabe?! Jasné! Hádam sa po celom dni na motorajzni nebudem tískať s tebou v jednom! Čo to sme si vyjasnili a môžeme pokračovať v prípravách na Mongolsko 2016.

Keďže TDMka minulý rok zostala v KGZ u nového majiteľa, bolo nutné zohnať Veroničke novú mašinu, na ktorej sa do toho Mongolska dogúľa. Postup je jasný. Beriem telefón, píšem Patrikovi aby vybral jednu Yamahu XT 600 z jeho armády a pripravil ju pre mňa. Nie len po mechanickej stránke, ale i administratívne. Keďže nemôžem Yamahu kúpiť legálnou cestou potrebujem potvrdenie v ruskom jazyku, ktoré by ma oprávňovalo užívať Patrikovu motorku kdekoľvek. Tento doklad je platný iba tri roky, takže ak motorka bude stále živá, bude treba požiadať o predĺženie platnosti.

Čas neúprosne letí, zrazu je v kalendári máj. Vďaka skvelým priateľom som si mohla počas roka párkrát sadnúť na motorku a pojazdiť.

Už sa to blíži. 14.07.2016. Ako každý rok, ruksak zabalím až na 386. pokus. Vďaka bohu za Tetris. Natrepať do jedného batohu oblečenie, moto veci a mnohé iné ženské nutnosti na cesty. Nebudeme si klamať. Hneď ako som úspešne zvládla túto úlohu, čaká ma jedna ešte ťažšia. Upokojiť maminku. Vysvetliť kade cca pôjdeme a obhájiť si svoju bezpečnostnú teóriu týkajúcu sa Istanbulského letiska. Keďže sa tam pred tromi týždňami niekto pokúsil o bombovú zábavu, obhajujem sa zvýšením ostrahy a bezpečnosti. No moc mi to nežerie. Zase úprimne, nedivím sa. Každopádne Viber už vie skvele obsluhovať, tak som prisľúbila maximum hlásení.

15.07.2016 Ráno sa budím dobitá. Celú noc sa mi snívali šialenosti. Predstavy o tom, ako a kde sa vybúram, kde nás kto prepadne či o Stefanovi. Ráno posledný raz preberám veci v ruksaku, či som naozaj na nič nezabudla. O mojom vyčerpaní a prepracovaní svedčí už len fakt, že som si hodlala do lietadla pribaliť dve 500 gramové plynové kartuše. Myslím si, že by som bola večer v správach aj ja ako potenciálny terorista. Na letisko ma tentoraz vezie David. S jednou malou zastávkou v BA na nákup benzínového variča, je to pohodlná cesta. Pri check ine sa mi podarilo dohodnúť si miesta pri únikom východe, kde je viac miesta pre dlhonožce ako som ja. Posledné božteky a odchádzam na gate. V Istanbule ide všetko, tak ako má. Gate je samozrejme úplne na konci, veď kto už by sa len trepal do Kirgizska. Na letisku budím záujem. V rámci šetrenia miesta v ruksaku, som na seba navliekla pohodlné kraťase, moto bundu a moto čižmy. Kočena ako vyšívaná. Malo to však aj jednu výhodu. V tom čase mal do KGZ letieť aj Partikov kolega Peter s rodinou a pár iných motorkárov. Ako som sa usadila v letiskovej hale, hneď si ma zaradili. Debatíme až po boarding. Výlet začína skvele. Sedadlo som mala vedľa belgického staršieho páru. Každý rok sa na mesiac až dva vyberú niekam na východ ( Tadžikistan, Uzbekistan, Irán...) a potom o ich cestách robia besedy v školách. Taktiež sa zamilovali do týchto krajín a snažia sa ich reálne priblížiť aj svojmu okoliu. Sú neskutočne optimistickí a príjemní ľudia. Premýšľam nad maminkou, už aby som sa jej ozvala. Isto zase pochoduje po byte nervózna a nemôže spať.

16.07.2016 Prilietame nad ránom. Tento raz mi už kirgizské letisko neprišlo také strašidelné. Cítim sa príjemne. Pri východe z areálu letiska ma dokonca čakal Peter, takže do mesta sa zvezieme spolu. Do taxíka priberáme dvoch chalanov. Pôvodne mali letieť domov no musia sa vrátiť späť do hostelu. Vraj sme boli jedno z posledných lietadiel, ktoré opustilo vzdušný priestor, predtým ako ho uzatvorili pre pokus o prevrat. Takže ak toto videla mama v správach, mojím bezpečnostným teóriám už v živote neuverí. Nie že by im niekedy verila. Hotelový príbeh so simkou je rovnaký. Spinka, nožničky, pilníček a „wuoala“ iphone má signál s 3G. :) Som unavená ako ďas. Doma som nespala, v lietadlách tiež nie a tu, tu sa mi tiež nedá. Čaká ma prvé osobné stretnutie so Stefanom. Som z toho nervózna. Dumám aký bude. Sadneme si alebo si budeme liezť na nervy? Veď čítam cestopisy a všetci vždy vyzdvihujú silu partie. Ja tu idem s úplne cudzím chlapom. Ťukám na dvere izby. Otvorí asi 190 cm vysoký päťdesiatnik s milým výrazom v tvári a neskutočne hlbokým hlasom. V izbe bodrel väčší ako u mňa, a to je už čo povedať. Podal mi ruku, dal pusu na líce a oznámil, že o 15 min. príde po nás Patrik aby sme si mohli dať dokopy motorky a batožinu. V aute preberáme ako nám ten rok ubehol. U Patrika Stefan vytiahol zoznam na dve A4, čo všetko musí skontrolovať alebo opraviť. Vtedy som si prvý a posledný raz povedala, fúúú ten to berie vážne. Mala by som sa asi hanbiť. Mne zatiaľ Patrik ukazuje ako funguje XTéčka. Kde je baterka, filtre, ako kontrolovať olej a mnoho iného. Zakiaľ Stefan lúska zoznam, ja sa rozprávam s Čechom Janom a jeho kolegom Seanom. Prišli rajdiť po KGZ no Sean si hneď na začiatku zlomil nohu. Takže jednu moto vymenili za jeep a pokračovali vo výlete. Ak si to dobre pamätám, tak sa na tej motorke aj tak striedali. Ani mne by to asi nedalo, nesadnúť si ani na chvíľku.

Po 2 hodinách je „Števo“ hotový. Na motorke nevymenil nič, ani nerobil žiadne špeciálne opravy hoci motorka už druhý rok stála. Vzduchový filter mal špinavý, no vysvetlil mi, že to tak má byť. Nevadí, zhodnotil, že je pripravený vyraziť na testovaciu jazdu. Chce vraj vedieť ako jazdím, či to nebude mať so mnou ťažké... Keby som vedela čo ma s ním ešte čaká, tak testujem ja jeho :)
Testovačka bola čistý offroad. Skvelá príprava na to, čo malo prísť v nasledujúcich dňoch. V tretine jazdy oznamujem, že musíme zájsť ešte k Patrikovi do dielne. Počítadlo kilometrov Yamahy sa netočí, takže odhad spotreby by bol silno empirický. Keď sa mi nedarilo nakopať na motorke jednotku ani neutrál.., zisťujem, že spojkový pedál je ohnutý pod prevodovku. Bol už viac krát zváraný a zostal veľmi mäkký. Každopádne, treba to vymeniť skôr ako vyrazíme.
Pri večeri a pár pivách Patrikovi vysvetľujem čo všetko potrebujem opraviť. Okrem mojich závad tiež preberáme trasu našej cesty a všetko možné.

17.07.2016 Budím sa ešte pred budíkom na bolesti brucha. Zvaľujem to na nervozitu z cesty. No včerajšia kombinácia šalát – pivo asi nebola najšťastnejšia. Po raňajkách dobalíme veci a hurá do dielne. Po tom ako sú všetky závady odstránené, lúčime sa s Patrikom a vyrážame v ústrety Mongolsku. Števova navigácia akosi nezvládla trafiku mesta. No pol hodinka blúdenia a zdárne opúšťame Osh. Cestu na Kazarman poznám, viem čo ma čaká a teším sa. Stále nie som vo svojej koži. Na novú moto si ešte len zvykám. Potvrdzujem to pádom niekde uprostred stúpania do Kazarmanských hôr. Padám kvôli vlastnej debilite. Nechala som sa vyniesť do hlbokého štrku a na malý kopček z kamenia. Miesto toho aby som plyn pridala, kopček preskočila, pustila som ho. Až na toto drobné zaváhanie bol dnešok parádny. Dokonalé počasie nás sprevádzalo až po Kazarman. Tam sa za nás zavesila búrka. Nie len tak obyčajná, spomedzi veľkých bielo - šedých mrakov prenikalo na zem jasné slnečné svetlo, v ktorom bolo vidno dážď. V Kazarmane síce nachádzam minuloročné ubytko, no nikto nie je doma. V maps.me je zaznačené aj Bed & Breakfast. Ani tento rok sa to nezaobišlo bez zaujímavej spoločnosti. Domček sme zdieľali s ruskými biológmi. Dvaja Alexejovia a Stanislav prišli do Kazarmanských hôr pozorovať a objavovať nové druhy nočných motýľov. Znelo to ako by na to chceli zbaliť miestne kočky. Fakt, bola to ich práca. Vedeli výborne anglicky takže sa do debaty mohol zapojiť aj Stefan, keďže ten rusky nevie ani ceknúť. Pripomína mi trošku Robina. Ten sa tiež motal bývalými zakaukazskými krajinami bez štipky ruštiny. Počas vysvetľovania, prečo miestne deti občas miesto mávania ukazujú prostredník sa dvihol vietor. Stanislav nás poprosil aby sme sa zbalili, pretože príde búrka. Nič nebolo vidno. Neverili sme mu, no do 15 minút sa vietor vystupňoval, najskôr prišla taká piesočná búrka a hneď za ňou lejak s bleskami, ktoré vyrazili poistky. O chvíľku sme už videli blesky nie len na nebi, ale aj za dedinou, kde sa pod náporom vetra utrhlo elektrické vedenie. Nič to však nemení na situácii, že som s týmito skvelými ľuďmi presedela pol noci. Preberali sme situáciu v Rusku, prečo sa Stanislav presťahoval z Ruska do Bishkeku, našu cestu, hovorili mi o miestach kde si máme dávať pozor a kóóópec iného. O pol tretej sa snažím premotať labyrintom Stefanových vecí k mojej posteli. Je to bordelár ako prasa.

18.07.2016 V debate pokračujeme pri raňajkách. Rozoberáme silu Ruska v porovnaní s EU. Všetci traja majú rozhľad a poskytli mi aj nový pohľad na to, čo sa dialo a deje v EU a jej okolí. Stefan je silný pacifista a snílek, takže rozhovory medzi ním a Stanislavom boli zábavné. Stefan chcel všetko vyriešiť mierovým dohovorom no Stanislav už odisťoval kufrík s červeným tlačidlom. „Už je kopec hodín“ , zahlásila som. Počasie sa nezlepšuje, od včera stále smoklí. Musíme vyraziť. Hoci cesta do Narynu nie je náročná, stále je to cca 200 kilometrov terénom. Zastavila som na moste urobiť pár fotiek. Hory boli krásne zahalené oparom a kde tu prenikalo slniečko. Obaja sme fotili, kým balím foťák, Stefan vyráža. Sadám na motorku no neštartuje. Herečka, nechala som svietiť svetlá. Asi pol hodinu som sa snažila roztlačiť ju, a tak naštartovať. Unavená, dopotená si sadám na múrik mosta a nadávam si. O chvíľu sa objavil Števo a pomohol mi rozbehnúť mašinu aby sme mohli pokračovať. Dohodli sme sa, že keď ma dlho nebude mať v speťákoch, počká 5-10 min a vráti sa. No neskôr som si uvedomila, že táto dohoda asi prebehla len v mojej hlave alebo v inej realite, ktorej súčasťou Stefan nie je.
Cestu poznáme obaja, tak valíme. Poobede prichádzame do Narynu. Zastavujeme sa v obchode a nakupujeme dobroty na zajtrajší prechod Tosorom. Moje brucho stále protestuje, a tak obmedzujem stravu na tradičný chlieb so zeleninou. K tomu čierny čaj. Sem tam mäso, no to zo mňa robí vysoko behavé dievča. Po horúcej sprche zaplachtím do postele, kde do 30 sekúnd zaspávam.

19.07.2016 Ráno sa opäť budím dokrčená. Usudzujem, že diéta nepostačuje, tak nasadzujem lieky. Mama ma dobre vyzbrojila, tak čo budem sušiť. Na raňajky „zbombardujem“ pol vajíčka, kúsok chleba a čierny čaj s cukrom. Výdatné raňajky pred náročnou jazdou horským prechodom Tosor vo výške 3898 m.n.m. Asi po 20km sme nútení zísť z hlavného ťahu na bočnú cestičku. Je to čisté bahno. Niekde v polovici nezvládam zákrutu a letím dole hubou. Keďže som veľmi šikovná, nie som vôbec od blata. Trafila som totiž jediný potok široko ďaleko. :) V tej chvíli som zbledla. Napadlo ma, že toto blato môže byť celou cestou, keďže dni predtým pršalo. No paráda, dolámem sa, ešte ani hranice neprekročím. Chvalabohu blato po pár km zmizlo. Prekrásna príroda, výhľady sú očarujúce. Každú chvíľu sme stáli a fotili. Okolo dvanástej si robíme prestávku. Parkujeme motorky na brehu rieky pri dvoch balvanoch. Jeden slúži ako jedálenský stôl a druhý ako stolička. Kirgizský chleba natretý slovenskou Májkou s rajčinami. Vegetili sme necelú hodinku.

Nastal čas ísť ďalej, ešte nás čaká brod rieky, nie jeden. Samotný prechod pohorím a hľadanie ubytovania. Cesta sa pod kolesami neustále mení. Niekoľko kilometrov poľňačky, potom štrk, drobné kamenie, tráva, blatový zjazd ku korytu rieky... a takto to ide dookola, kým neprichádzame k brodu, kde uviazla Niva. Miestni do záchrannej akcie zapriahli kone. Doslova. 5 koní sa snažilo vytiahnuť Nivu z rieky. My a 3 Francúzi sme odstavili motorky na kopci a skúmali situáciu. Keďže sme prišli k rieke poobede, ľadovce na vrcholoch sa už čo to roztopili a zdvihli tak hladinu o pár centimetrov. Chlapi hopsli do rieky pomôcť vytiahnuť Ladu aby nám tam zbytočne dlho nezavadzala. Mať konskú silu je síce super, iba pokiaľ nemáte somársky rozum. Ako tak chlapi prechádzali dookola Lady, všimli si pod predným kolesom balvan. Keď ho odgulili, Ladoška vyskočila z vody aj sama. Teraz sme na rade my. Motorky treba odstrojiť a pretlačiť ich na druhú stranu samostatne. Prúd rieky bol silný. Voda bola svieža, viem to, na druhom brehu som ju vylievala z čižiem. Teraz vraj prídu tie väčšie kamene. Stefan mi ich sľubuje celý deň. Som zvedavá, po 5 kilometroch, stále nič. Nič hrozné stále neprichádza, asi ani nepríde. Sú síce miesta kde sú do cesty vtlačené rozlámané ostré kamene, ale dá sa to prejsť. Treba trošku kľučkovať aby ste nerozťali pneu. Do zlomov, ktorými stekajú potôčiky vody z ľadovcov, miestni naukladali veľké balvany alebo pláty železobetónu. Dá sa po nich prejsť bez väčších ťažkostí. Avšak to sa každým rokom mení, podľa toho ako si príroda na jar vytvorí cestu. O chvíľku prichádzame na vrchol prechodu. Schladilo sa minimálne na 5 – 6 stupňov a Števova motorka nevládze s dychom. Vrcholce hôr sú v hmle, takže fotky stoja za...ale ten pocit.... . Opäť sa pýtam Stefana na vzducháč, či práve to nemohlo za zníženie výkonu KTM. Odpoveďou je rezolútne NIE! Ok, tak pokračujeme. Cesta smerom nadol je zábavnejšia, všetky diery a kamene, zbadáte až na poslednú chvíľu keďže sa schovávajú za pomyselným horizontom. Často zastavujem aby som si mohla pofotiť okolie alebo jakov, ktorí upchali jedinú cestu z hôr.

Otáčam sa smerom nadol, zaostrujem na voľačo oranžové na zemi... je to Števo. Pchám foťák do batohu a letím za ním. Ukazuje aby som spomalila. Uprostred cesty je veľký balvan. Dá sa obísť zprava aj zľava. Števo si vybral tú nesprávnu stranu. Zapadol do hlbokej ryhy a motorka ho zhodila. Ja som prešla opatrne druhou stranou, odstavila motorku a vrátila sa mu pomôcť. Bola ťažká a zapriečená. Rozhadzovať sa moc nemôžete, lebo hneď za zadkom je zráz dolu. Po chvíli vzdoru sme to zvládli. O dvesto metrov opäť stojíme. KTM zhasla, nevedno prečo. Potom si Števo všimol, že mala privretý prívod benzínu. Na štvrtý pokus chytila. Tešili sme sa, že máme vyhraté, ale v tej chvíli sme ani netušili čo si pre nás tento pekelný stroj ešte pripraví. Cestou do dediny sa zastavujeme v jurte u domácich na čaj. Fajn nápad už som bola hladná. Zakiaľ Štefan vyškrabkal všetky mačky v jurte, ja som debatovala s pani domácou o ich zvyklostiach, receptoch na domáce maslo a o novom potomkovi, ktorého ešte len čakajú. „Už musíme ísť“, oznamujem Števovi. „Je veľa hodín, takto neprídeme do dediny za svetla.“ Čo v tomto teréne nie je práve najšťastnejšia voľba. Podarovali sme im ovocie, nejaké sladkosti, pofotili sa pred jurtou a pokračovali. Cesta smerom dolu je ťažšia ako hore. Už som unavená a cestičku križujú hlboké ryhy vyrezané stekajúcou vodou . Kúsok od križovatky s hlavnou cestou KTMa zhasína zas. Začínam o nej pochybovať. Z jedného domu k nám kráča domáci a ponúka nám prenocovanie u neho na dvore. Tak budeme mať pokoj na opravu motorky a miesto na bezpečné prespanie. Ako som zaparkovala motorku a vracala sa k Števovi, haraburda naskočila. Začal na mňa mávať, nech sa vrátim, budeme pokračovať. Netuší čo tomu je, i tak chce ísť ďalej. Ok. Sadla som na japonca a vyrazila za ním. Konečne sme došli do dediny Tosor, kde sa nachádzal náš kemp. Na križovatke 1,5 km od kempu zhasla znova. Stefan odstrojil celú motorku a začal sa v nej vŕtať ako by jej rozumel. Je to účtovník, nie mechanik, nechápem čo si chce dokázať. Kým sa v nej vŕta, idem do kempu kde som nám dohodla ubytko a večeru. Zhodila som veci z motorky, hnusne prepotenú bundu a vraciam sa za Stefanom na križovatku. Za tú chvíľu sa mu tam nazbieralo slušné obecenstvo. Nedivím sa. Švajčiar, čo nevie ani cek po rusky, rozoberá motorku podľa hrubého KTM servisného manuálu a snaží sa zistiť čo tomu je. Aj ja by som sa pristavila. Po hodine to vzdal. Dohodla som sa s miestnymi aby ho so všetkou jeho bagážou zviezli do kempu. Motorku dáme relatívne dokopy, odparkujeme pri plot a odchádzame do kempu sa najesť. Ráno múdrejšia večera. Na zajtra sme dohodli mechanika, ktorý by mu mohol vedieť poradiť. Diéta – nediéta, hladná som. Večeru doslova zhltnem. Píšem domov a Robovi, kamošovi na dráte. Ten jazdí na rovnakej haraburde, aj si ju servisuje, tak mu opisujem symptómy a hádame čo tomu bude.

20.07.2016 Ráno sme vymenili sviečku a na chvíľku naskočila. Stefan sa celý deň vŕtal v manuále a hľadal príčinu jeho ťažkostí s KTM. Zlú kalkuláciu spotreby, špinavý filter a dvojročnú pauzu zo zoznamu možných príčin vylúčil. Každopádne manuál mu vysvetlil, že má kontaktovať mechanika KTM. Preberáme tému, či by som pokračovala aj sama.. pretože táto moto je nespoľahlivá a koniec platnosti Stefanových ruských víz sa blíži. Stefan mi ponúka preplatenie letenky domov ako aj späť v ďalšom roku.. nechce ísť sám...

21.07.2016 Ráno ma budí opäť moje hyper trávenie. V noci mi bola zima tak som spala naobliekaná, takže nemusím hľadať oblečenie, rovno zo spacáku valím na WC. Prekvapilo ma, že väčšina kempu je už hore. Práve absolvujú ranné tai-chi. Keď sa vrátim do jurty Stefan je už hore a opäť lúska manuál. Čaká na info od vedúcej kempu. Včera sa jej totiž podarilo zohnať nejakých miestnych machrov, ktorí by mohli pomôcť Stefanovi. Celá pomoc spočívala len v nakopnutí baterky káblami. Nič viac nebolo treba. Pišta sa zviezol do kempu a tam ju nechal vrzúkať nech sa mu dobije batéria... asi po 20 minútach zdochla ... zase ... tento raz došiel benzín. Vraj žerie rovnako ako moja, no ja mám stále tak 1/3 nádrže, nezdá sa mi to, no Pišta trvá na svojej kalkulácii spotreby 3 - 4,5 litra na 100 km, je to účtovník, nebudem sa s ním hádať. Jeden deň si nechávame ako odpočinkový. Prechádzam sa po okolí, fotím, sem tam moje oddychovanie preruší beh a záchodové tai-chi.

22.07.2016 Po raňajkách demontujeme KTM tank a pripevňujem ho na japonca. Ideme dotankovať haraburde šťavu. Konečne funguje. Rýchlo pobaliť a vyraziť aby si to náhodou nerozmyslela.
Pokračujeme smer KARAKOL a kazašské hranice. Pri dotankovaní sa ešte raz pýtam Stefana, koľko žerie tá KTM na 100km, no on tvrdí, max 3,5 l na 100 km. Tie tankovania mi nevychádzajú, tak si zapisujem kilometre a stavy nádrží. V meste dáme obed a krátku debatu o ceste a hraniciach. Stefan, všetko pripravil a naroutoval. Po pár kilometroch offroadu začína pršať a ja sa pýtam, prečo sme nešli na hranice po asfaltke? Stefan: Po akej? Jemu žiaden asfalt GPS neponúkla. Jednoducho, niekedy je štandardná mapa a znalosti lepšia ako GPS. Pršiplášť mám zahrabaný, nevadí veď neprší moc. Chyba! O chvíľu leje a ja som úplne premočená. Trasiem sa ako drahý pes. Ementálová cesta poskytuje mnoho možností ako nebyť suchá, obzvlášť keď trafím nádhernú jamu, ktorá má hĺbku cca 40 cm. Ono keď ju trafíte vy, to sa dá prekusnúť, ale keď ju trafí okoloidúce auto, tak vás zaleje obrovská vlna. Vtedy cítite aj ako tá posledná suchá nitka saje vodu
Každopádne to malo aj svoje výhody. Keď colník videl, že som totálne mokrá a nasratá, pustil nás bez akejkoľvek kontroly. Na Kazašskej strane to trvalo asi 30 minút, tiež bez ťažkostí. Len vysvetlenie prečo som tu s cudzím chlapom, zatiaľ čo ten môj doma buduje naše hniezdočko, sa im až tak nepozdávalo.
Pôvodný plán udomácnenia sa v mestečku Kegen a prejazdu Cheryn Canyons padá, pretože, motel v meste je otrasný ako Pištova haprujúca motorka. Začala zase vynechávať. Zhodli sme sa, že pôjdeme priamo do Almaty, a tam sa pokúsime nájsť servis. Pri tankovaní som Pištovi okrem svojich vnútorných pocitov nepokoja zdelila, že tá haraburda po asfalte žerie 7,3 l/100km, takže v tom teréne Tosoru to mohlo byť pokojne aj 10l. Pokúšal sa oponovať no moja nepriestrelná kalkulácia nepustila. Podotýkam, že on je tu ten účtovník. Pumpu opúšťame so západom slnka. Navrhujem ubytovať sa, pretože jazdenie v noci je tu čistá samovražda. Viac menej ste neviditeľní. No, na Stefana doľahol stres z motorky, končiacich víz, a tak nalieha aby sme došli do Almaty ešte dnes. Nesúhlasím, no, ak sa nemáme rozdeliť, ustupujem. Do hodiny je úplná tma, cesta je v rekonštrukcii a premávka sa s blížiacou metropolou zhusťuje čím ďalej tým viac. Vnútorne pením a premýšľam či nechať Stefana tu alebo nie. Do Almaty sme dorazili niekedy v noci. Pišta mi ďakuje a oznamuje, že má natrekovaný skvelý hotel. No ani po hodine ho nevie spolu s GPS nájsť. Nervačím! Zapla som mobil, appku, našla hotel, zaviedla ho tam a odkráčala na recepciu. Bol to jeden z najdrahších hotelov aký sme si počas cesty zaplatili. V rámci šetrenia Pišta trval na dvojlôžkovej izbe, to som odmietla zo slovami, že chcem byť sama, inak mu hodím do vane fén.

23.07.2016 hoci vstávam oddýchnutá, no na Pištu náladu nemám. Žiaľ bol na raňajkách skôr ako ja. Tak som si len bez slov prisadla. Uznal, že to bolo včera o hubu. Nerozporovala som. Oznámila som, že to bolo naposledy, čo som sa podujala na takúto sprostosť. Ak chce, môže pokračovať bezo mňa a jazdiť si svoj štýl, no ja chcem dôjsť aj domov. Tým sme túto tému uzavreli a vrátili sa k rutine výletu. A to, ku KTM. Tá po včerajšom dotankovaní ešte aj vyhrávala ako gitara. Hoci ju Stefan celú prezrel, poruchu neobjavil. Na internete našiel tri servisy. Prvý sme zvolili autorizovaný servis Ducati. Všetci chlapi boli na nejakej výstave takže slečna na recepcii nás len navigovala do moto dielne v centre. Ako som tak vonku fajčila, zbadala som dôvod včerajšej „sonáty pre Stefana“. Jeden zo špicov výpletu sa povolil a brnkal o tie ostatné. Nakoniec sa z tej muziky uvoľnili všetky. Nie len, že si nevšimol ako mu jeden zo špicov hrá gitarové sólo, ale ani vytiahnuť ten skrútený drôt kombinačkami nevedel. Po piatich minútach zábavy som sa nasrala, zobrala kliešte a vyšklbla to von. Zvyšok dňa sme trávili v dielni, kde som doliala Yamahe olej a vyčistila vzduchový filter od bordelu a prachu. Potom som už len oddychovala na motorke a pozorovala Stefana. Zháňal novú sviečku, žiarovky, potreboval dotiahnuť výplet no koleso jemnou silou samozrejme nešlo von. Najviac som sa bavila keď sa ho pýtali ako mohol jazdiť s takým zasraným vzduchovým filtrom?? Veď tá motorka nemohla mať výkon, musela žrať olej, palivo všetko.... Vtedy som sa len pripečene usmievala, pretože som videla Pištov kyslý ksicht ... V podvečer sme sa vrátili na hotel, prezliekli a vyrazili do mesta. Spoznať aj niečo iné než lokálne moto opravovne. Prešli sme si miestny bulvár, park, vyfotili zopár pamiatok a šli sa najesť. Po skvelom steaku som len odpadla do postele a zaspala.

24.07.2016 Ráno sme vyrazili skôr. Yamahe sa nechcelo štartovať, no nakoniec nabehla. Ako sme uháňali po hlavnej triede z mesta von, začala strieľať a pri vyššom plyne strácala výkon... no tento raz vyšla karta mne. Bola len studená a všimla som si, že po včerajšej Števovej kontrole môjho vzducháča tesnenie nesedí poriadne. Po usedení všetkých častí na správne miesto a 10 min vŕkania navoľno už šlapala ako japonské hodinky. Targetom dneška je malé mestečko Taldykorgan. Krásna asfaltka nám dovolila nasadiť fajn tempo. To však využívali aj všetci ostatní, ktorí sa tak ako aj my stali policajnou korisťou. Dôkaz nemali, no ak nezaplatíme pokutu nevrátia nám vodičské preukazy a pasy... dilinovia si vyberali drahé autá a turistov aby z nich rýchlo vytiahli prachy. Nuž čo, 50€ z peňaženky von a ide sa ďalej. Akonáhle skončil asfalt skončili aj policajné kontroly. Po pár kilometroch prachu a kolón sa pred nami uprostred ničoho vynorí kazašské Las Vegas. Žiadna cesta, žiaden asfalt, domy, nič, len hromada hotelov a kasín. Nie jedno alebo dve... desať alebo aj viac. Zaujímala by ma medziročná návštevnosť. Ak to tu niekto dobuduje skôr ako sa to zosype. Poobede prichádzame do mestečka Taldykorgan. Ubytovanie sme si našli v moteli pri pumpe. Sprcha, wifi, motorajzne pod oknom, čo viac si človek môže priať.

25.07.2016 Čo majú spoločné ementál, cesta do Ayagoz-u a hra klobúčik hop ?? Vyzerajú rovnako! Tá cesta je naozaj deravá a nejeden tlmič tu iste zaplakal. 200 kilometrov deravého „miestami“ asfaltu. Výhľady sú krásne, stále rovnaké nič. 200km roviny, sem tam jazierka, tráva či skaly. Ako som si tak hútala, že Števova KTMa už ide dajako dlho, zbadala som ako odbočuje ku krajnici.... Zlomil nosiče batožiny... evidentne neboli dostatočne flexibilné na to, aby prežili tieto jamy a kufre napchané servisnými manuálmi či inými výdobytkami modernej doby. Sme 60 km od Ayagozu a Štefan, chce hľadať servis niekde tu uprostred ničoho... Namietam, že je to hlúposť, boh vie ako dlho budeme hľadať a ako dlho im bude trvať dať to dokopy. Isto nechcem ísť tento tankodrom v noci. Ideme do mesta, nájdeme hotel, odstrojíme motorky a nájdeme servis alebo niekoho so zváračkou. Prikývol. Je po mojom! Onedlho vchádzame do mesta. Po pravej strane sú veľké kasárne. Hľadanie hotela je vďaka maps.me hračka. Malou nápovedou boli aj motorky Valentiny a Matea odparkované pred vchodom. Ako sa vybaľujeme, ja dohadujem izbu a zváranie rámu. Pišta zase pivo s novými kamarátmi. Každý máme svoje priority :D Ako vysvetľujem Pištovi kam ideme, miestny fešák sa už driape na miesto spolujazdca. Pišta ma ešte stíha gezovať, že snáď nechcem ísť na motorke len tak v tričku a bez rukavíc. Odpovedám, že chcem! Po celom dni potenia sa v bunde, si konečne užívam jazdu a vítr ve vlasech. Fešák nás doviedol k svojmu bratrancovi, miestnemu opravárovi čohokoľvek. Ani vo sne by ma nenapadlo, že aj tu sa môže niečo posrať. No nikdy nehovor nikdy. Rozkaz znel jasne, odpojiť baterku, poprípade stačí +. Ale Štefan odpojil – a tak, keď miestny čávo priložil elektródu, videl len ako preletela iskra. Na konci operácie pacient stále žije. Rám vyzváraný, motorka aj štartuje, no palubný počítač a budíky sú off. Toto ale opravovať nejdeme Teším sa už na sprchu a pivo. Štefan sa chcel nejako odvďačiť pomocníkom, a tak ich pozýva na pivo. Keby som vedela ako to dopadne, tak nikam nejdem. Večer sa stretáme na chodbe aj s prírastkom v podobe rakúšana Petra a vyrážame von. Náš miestny kamarát nám odporúča reštauráciu jeho známej. Sadáme si na poschodie. Teším sa ako podebatíme s ostatnými. Priznávam, že to naše švajčiarsko – slovenské duo je už pre mňa menšia ponorka. Keďže som jediná kto ako tak vie po rusky, musím s naším záchrancom debatovať ja. Po pive a poldecáku je neskutočne dotieravý. Nemôžem sa rozprávať s nikým iným, okrem neho. Nechcem a hlavne neviem byť zlá a poslať ho do... veď nám pomohol, ale Štefana bodám pohľadom. Nevadí, veď karma je zdarma

26.07.2016 Budím sa unavená. Tieto namáhavé dni v kombinácii s diétou mi nerobia dobre. Ako si tak chrúmem svoje ranné sucháre, počujem, že oranžáda opäť nechce naštartovať. Pišta vletí do izby s káblami v ruke a naháňa ma aby som pristavila motorku. Chce štartovať káblami. Upokojujem ho, že o chvíľu som dole, nech nepanikári. Pomaly znášam dolu veci. Vidím, že náš kazašský kamarát sa už motá okolo Stefana. Chytí sa motorky a tá na prvý raz naštartuje. Stefan kuká ako blázen, že ako sa mu to podarilo. Yamahe sa tiež moc nechcelo, no nabehla. Jednoducho v noci bolo chladno, pršalo a Pišta ráno pri štarte dal plný sytič a aj plyn dokorán, asi ju zachlastal. Neviem. Chvíľku postála na slniečku a nabehla normálne. Rýchlo nahadzujeme veci na motorky, lúčime sa s Kazachom a vyrážame. Za mestom však stojíme zas. Stefan, nemal raňajky, a tak dávame pauzu v malom motoreste. Chlieb s maslom a čierny čaj. Pre mňa, len ten čierny čaj. Vďaka tejto prestávke nás dobehol Peter. Máme spoločný smer, Rusko. Tak prečo nejazdiť spolu? Cesta s Pítím je fajn. Nenaháňa sa, nestresuje, jednoducho si užíva okolie ako aj ja. Doma jazdí s kamiónom. Prestalo ho to baviť, a tak odišiel za priateľkou do španielska. Láska však nevyšla a návrat do starých koľají bol natoľko neznesiteľný, že sa jednoducho zbalil a vyrazil na motorke do Kórey. Opäť za nejakou kočkou. V podvečer prichádzame do Semipalatinsku. Debatujeme o možnostiach ubytovania. Stefan našiel fajn hotel cca za 25€ na noc. Peter zase motelík za 10€. Oba majú sprchu a wifi. Prikláňam sa na stranu Petra. Ubytko je fajn. Podarilo sa mi vysaklovať Stefana k Petrovi, keďže chcú ísť spolu na raňajky. Takže ja budem mať pokoj aj ráno, aj večer. Počas „upratovania“ bagáže parkuje do dvora Toyota Tundra, prerobená na expedičné vozidielko párikom anglánov. Sú veľmi milí tak dohadujeme večeru v miestnej pizzérii. Nie sú ani zďaleka prví čo dali výpoveď a teraz sa túlajú svetom. Pre mňa je to výborný tréning angličtiny. Večer som navštívila chlapcov v ich kráľovstve aby sme si prezreli fotky. Ako obyčajne Stef je roztiahnutý ako lišajník na kmeni a Píti spí na zemi na prístelke. Ako sa dohodli, tak majú. Preberáme tiež zajtrajšok. Na hranice pôjdeme spolu. Potom sa naše cesty rozdelia. Stefan chce ísť na mongolské hranice „skratkou“. Cez pohorie Altai. Miesto krásnej, ale dlhšej asfaltky, kratšia, ale o to zábavnejšia cesta. Nevadí, že túto cestu nevie jeho Garmin naroutovať. Silou mocou sa ponáhľame na hranice vzhľadom na to, že 29.07.2016 končia Stefanove ruské víza. Mohlo by sa tak stať, že mu na hraniciach zamávam na rozlúčku.

27.07.2016 Ráno opäť balenie. S Petrom sme pobalení ako prví a tak si krátime chvíľku fotením booku pre naše plyšové zvieratká. So mnou cestuje ružová veľryba Evžen a s Petrom plyšový opičiak. Stefan je nabalený, konečne vyrážame. Ani nie po 15 minútach začína pršať. Schovávame sa pod prístreškom pumpy a tlačíme sa do nepremokov. Stále dúfam len v prehánku, no toto bude seriózne chcať celý deň. K hraniciam vedie pekná no klzká asfaltka. Stefanovi sa utrhla cestou malá cestovná taška a nevšimol si to. S Petrom sme ju zodvihli a primontovali k našej batožine. Po pár kilometroch zastavujeme Stefana na ceste späť... chvíľku ho naťahujeme a robíme si srandičky, že ako mohol stratiť batožinu, čo si to nevšimol?? My sme nič po ceste nenašli. Nakoniec si ju však všimol na Petrovej motorke. Vynadal nám, ale bol rád, že ju nemusí ísť hľadať. Výstup z Kazachstanu ako aj vstup do Ruska prebehol v poriadku. V Rubtsovsku nás vítajú Petrovi priatelia. Pomáhajú nám vybaviť simky a zmenu peňazí. Bolo to od nich veľmi milé, hlavne nám to ušetrilo hromadu času. V mojom prípade a z mojich skúseností sú všetci domáci veľmi milí a pohostinní. Vždy mi pomohli, či už som potrebovala radu, pomoc, ubytovanie, jednoducho čokoľvek. Rozlúčili sme sa pár fotkami a pokračovali smer hranice a vytúžené Mongolsko. Hoci Rubtsovsk vyzerá na googli ako dedina, niekde uprostred Stefan zle odbočil a Garmin prestal routovať zase. Zastavili sme na pumpe dotankovali a počas toho sa vadili kade máme ísť. Ja som za dlhšiu, ale asfaltovú cestu. Stefan za skratku cez hory. Všetci asi poznáte definíciu skratky ... je to síce dlhšie a viac na p...., ale je to skratka. No a teraz k tomu pripočítajte jedného účtovníka, vydarený kus z dielne KTM a máte moju predstavu zdesenia zo smrti uprostred ruských lesov. Ponorka sa násobí keď sa Stefan vystatuje tým, kto je tu navigátor a kto sa len vezie. Po krátkej rekapitulácii jeho zlyhaní v navigácii a vyslobodení vďaka maps.me a mojej ruštine som zistila, že táto debata nemá víťaza. Vyviedla som ho späť na hlavný ťah a tam už pokračoval on vo vedení podľa navigácie. Pomaly sa však ztmieva a my prichádzame do mestečka Shipunovo. Zastavujeme na pumpe a Stefan ide zistiť kde a či vôbec je tu nejaký hotel alebo ubytovňa. Slečna vôbec, ale vôbec nerozumela jeho plynulej angličtine, čomu samozrejme nechcem uveriť, a tak sa vrátil s dlhým nosom. Aby mu nebolo ľúto, oznámila som mu, že z výfuku mu valí olej. Všetko má od neho špinavé, dokonca aj ja, pretože som jazdila v tesnom závese. Kým on prezerá motorku, zisťujem kde sú tu ubytovne. Who´s the leader now !!... srandujem... Ubytovňa bola plná a tak sme prebehli cez cestu do malého rodinného penziónu. Najskôr nikto neotváral no potom vystrčil hlavu naštvaný rus s námorníckou čiapkou na hlave. Že čo otravujeme, práve majú rodinnú oslavu. Vysvetlila som kto sme, čo sme a čo chceme. O chvíľku už stáli všetci vonku aj strýko z Nemecka a lifrovali nás dnu. Pani domáca, Léňa nám ukázala izby a domáci Vladimír oznámil, že každý máme 5 minút na sprchu a čakajú nás dole. Pozývajú nás totiž na spoločnú večeru. Plné stoly, skvelí ľudia, harmonika, karaoke, vodka, brut a skvelá zábava do tretej nad ránom.

28.07.2016 Ráno je zaujímavé. Hoci som nevyspaná, usmievam sa. Neskutočne sa bavím na Števovom pokrčenom ksichte. Tož piť s rusmi nie je sranda. Teda, ako pre koho. Akurát balím motorku keď v tom ma odchytí Vladimír a oznamuje mi aby som zavolala Števa, že sa ide za nás pomodliť. Minútka ticha, modlitba, svätý obrázok v bunde a veľké lúčenie s našimi novými priateľmi. Ako sa tak stískame a rozoberáme cestu kade ísť, pristaví sa pri nás fešák na bicykli, Alexander. Vraj ide rovnakým smerom, cez hory ako chcel Pišta a či by sa k nám mohol pridať. Býva tu za rohom, len dobalí ruksak a vyrazili by sme. Toto bolo jasné znamenie a vyslyšanie mojej modlitby. Niekto kto pozná cestu – snáď pôjde s nami. Zhodli sme sa, že to bude osvieženie pre našu ponorku a vítané urýchlenie cesty. Musím uznať, bola to zábava. Perfektné cesty, prekrásne výhľady, zábava v blate a fajn debata s Alexom. Na benzínke pri Schebaline sme sa rozlúčili. On čakal na priateľov z Barnaul, s ktorými sa mal stretnúť a pokračovať Čujskym traktom. Čujský trakt patrí tiež k zaujímavým cestám Ruska. Vojensky i obchodne spájal časti Sibíri s Čínou a Mongolskom. Ako väčšina významných federálnych ciest bol vybudovaný väzňami zo sovietskych zajateckých táborov. Niekedy mám pocit, že i ja som takým zajatcom Pištovej KTM. Ak už niekto z vás dumal, že už sa dlho niečo nestalo alebo nepokazilo, tak dumal správne. Hneď ako sme sa rozlúčili s Alexom a vydali sa smer Kosh Agach, čiže smer mongolské hranice, dostal Stefan defekt na zadné koleso. Podľa mňa to bol kultúrny šok pre KTMu z toľkého nového asfaltu. No nič sa nedá robiť, odstrojiť, vybrať náradie a hurá opravovať. Musím uznať, že nebyť pomoci ruských chopristov, tak sme tam asi dodnes. KTMa už síce stojí na svojich, no tma a neustávajúci dážď nás upratal do motela popri Čujskom trakte.

29.07.2016 ráno vyzeralo podstatne lepšie. Pomedzi kopce síce stále preliezal nejaký opar, no na dážď to nevyzeralo. Zbehli sme na raňajky a vyrážame. Čujský trakt je v tejto časti skoro plne zrekonštruovaný. Jazdenie po novopoloženom asfalte je príjemné. Každú chvíľu sme niekde stáli. Buď sme fotili výhľady, časti starého traktu alebo sme len tak zastavovali pri predavačoch suvenírov a na káve. Výlet parádny, len nám akosi unikalo, že dnes Pištovi končia víza a hraničný prechod vzdialený cca 400 km zatvárajú o 18:00. Pomaly zvyšujeme tempo no na hranice prichádzame tesne pred šiestou. Zatvorené. Smola. Po chvíľke vidíme ako vychádzajú úradníci. Pišta jedného z nich zastaví, pichne mu do rúk jeho švajčiarsky pas a tvrdí, že sme tu už hodinu a nikto neotvoril. Rozhorčene sa pýta čo má teraz robiť. Úradík len mávol rukou a povedal aby prišiel zajtra, že ho pustia. „ Palec hore! Zvládli sme to!“ vykrikuje Pišta. Teraz už len nájsť ubytovanie a môžeme ísť spokojne na pivo. Blúdime bulvármi Kosh Agachu, no po chvíli nachádzame príjemné ubytovanie.. Hneď píšem Janke Thunderke. Mali by sa s Vasiľom nachádzať niekde okolo. No a nedopraj si pivko so slovenskou posádkou niekde na pohraničí Altaja a Mongolska. Síce mali byť už ďalej, no kvôli Vasiľovi si urobili technickú prestávku a my sme tiež už mali byť na opačnej strane hraníc no .. nestihli sme. Asi to tak malo byť. Bez toho piva jednoducho hranice neprejdeme. Večerná prechádzka po vyprázdnených uliciach Kosh Agachu a pivko na stojáka s Jankou a Romanom boli vítanou zmenou v našej malej rutine. S Romanom som prebrala technický stav motorky a aj ich lady, Vasiľa. K ničomu extra sme nedospeli, ale pivo bolo fajn.

30.07.2016 Ľahké raňajky a hurá na hranice. Neznášam to čakanie. Nikto nevie kedy konečne otvoria bránu. Prechod Ruskou stranou bol fajn. Ja som postupovala rýchlo. Pištu trošku zvŕtali kvôli neplatným vízam, ale podarilo sa mu to vysvetliť a pustili ho. Čo by tam s ním robili?? Pri kontrole batožiny som na otázku či veziem drogy vybrala ploskaňu s repákom. Colníci sa rehotali a ďalej sa u mňa nehrabali. K mongolskej hranici to bolo ešte pár kilometrov po ceste, po ktorej aj 5 metrov je veľa. Paráda v diaľke vidím malú búdu, to bude ono! Nuž vymotať sa tu už nebolo také jednoduché. Každý robí niečo iné. Každý má nejakú pečiatku na niečo. Neexistuje jedna osoba čo by vedela všetko. Stretli sme tu Poliakov na rodinnom výlete, tak sa bavíme a rýchlejšie nám to ubieha. Pri postupe okienkami som natrafila na rozmernú Mongolku. Tvárila sa neúprosne no po krátkej konverzácii v mojej ruštine s nádychom poľského akcentu povolila a začala sa usmievať. Poradila mi čo kde a u koho mám urobiť. Doklady mi potvrdila aj bez kontroly batožiny. Na parádu! Vzala som Pištu, prešla s ním stanoviská a vyrazili sme. Na konci nás otočili. Vraj nám chýba ešte jedna pečiatka. Museli sme sa vrátiť. Nevadí, hor sa späť za pani. Spýtala som sa jej kto je majiteľom tej magickej pečiatky čo otvára brány Mongolska. Vraj pán v prvom okienku, no ten bol na obede. Akoby to počul. O pár minút sa zjavil vo dverách. Okamžite som mu pichla naše papiere do ruky a bolo vybavené. Definitívne sme mohli vyraziť.

Hneď za hranicami nás zastavila rampa. Treba zaplatiť niečo ala PZP. Neviem na čo. Nevadí ekvivalent 20€ musí ísť do peňaženky miestnych dievčat. Kým Stefan zjednával s wechslákom výmenu peňazí, pristavili sa pri nás chalani z Ruska a jeden Rakúšan na motorkách. Pýtali sa kto sme, čo sme, kam chceme ísť a mnoho iného. Oni PZP neplatili, veď už sa vracajú a pred tým to nikto nechcel. Tak museli zaplatiť cestnú daň. Rus vybuchol smiechom, že zaplatí, ale až keď tam budú mať tie cesty. Tak či onak, platiť musel.
Som veľmi rada, že sme ich stretli. Aspoň vyhovorili Pištovi severnú cestu Mongolskom. Týždeň pred tým pršalo a na cestách stojí voda a klzké blato. Dá sa to prejsť. Samozrejme, všetko sa dá nejako prejsť. No ak nechcem 20x denne padať z motorajzne, tak toto nebude tá pravá cesta. Vybrali sme sa teda južnejšou cestou na Ulaanbaataar. Bol to neskutočne skvelý pocit. Neviem to opísať. Predstavte si, že sa na niečo tešíte, tak moc, cesta k tomu je náročná, miestami by ste to najradšej vzdali a potom, ste zrazu tam. To všetko čo bolo predtým už neexistuje, jednoducho žijem pre ten okamžik. Obdivovala som rozľahlé planiny, lúčky s riedkou vysokou trávou, ťavy, ľudí, krásne počasie, dokonca ani rolety mi nevadili.

Prvým bodom na mape je Olgi, Bayan Olgi. Malé mestečko. Z bankomatu KAAN banky som vytiahla svoje prvé peniaze a šli sme sa ubytovať. Našli sme si Travelers guest house. SIMku som mala od Thunderovcov. Vymenila som ju za svoju ruskú. Zapla som internet aby som poslala pár fotiek a našla správy od Jožka. Hneď som mu volala, že kde sa práve nachádzajú. Verte či nie, na pumpe asi 1km od nás! Svet je malý. Šup, davaj ho sem. Ubytovali sa vo vedľajšej jurte. Po večeri sme sa stretli u nich a debatili dlhšie než by si majiteľka či ostatní obyvatelia kempu priali. Večer sa k nám pridali ešte Nathy z Costa Riky a Yani. Spoznali sa na škole v Číne. Dokonca Jožovi známi sú známi Nathy... no to sú až moc veľké náhody na mňa. Na zajtra sme si naplánovali prestávku pri neďalekom jazere Tolbo. Oddýchneme si a chalani sa pozrú na Pištovu motorku. Lebo spotreba oleja 1 liter na 100 km je priveľa už aj na KTM. :D

31.07.2016 Ráno zdržiavačka, bo pišta naháňal SIMku, hoc bola nedeľa. Nedal si poradiť, že nenájde. Po 15 minútach krúženia po meste to konečne vzdal a šli sme za partiou. Ktm-ka nemala ťah. Nemala vzduch. Ani sa jej nedivím, cez ten zaolejovaný filter sa nemal ako prepchať. Vrcholom dnešného dňa bol Pištov spásonosný nápad. Ak motorka nemá ťah kvôli špinavému filtru...tak filter vyberieme. Motorka mala okamžite výkon, no tá piesková cesta k jazeru jej asi moc nepomohla. Niekde uprostred polňačky k jazeru sa Pišta zastavil aby si nahodil filter späť. Ja už som nečakala. Zaparkovala som pri ostatných a vydala som sa ich hľadať na pláž.
Slniečko pieklo statočne. Arafatku som prehodila z krku na hlavu. Je to trendy a ochráni pred úpalom.

Skvelý deň. Lebedili sme si pri vode, pozorovali deti, ktoré sa predvádzali, kuchtili si obedík, čaj a s Jojom sme si podebatili o našich výletoch. Opísali sme cesty čo nás čakajú a možné ťažkosti na nich. Ja som sa vyžalovala zo všetkých strastí s Pištom, ktorý zatiaľ rozoberal haraburdu. Po kávičke odišiel Viktor s Jojom skontrolovať Pištika. Motorka rozobraná, Fantozi šróbovák v ruke, námornícku čiapku na hlave a smutný pohľad. Pohľad na nezaplatenie. Asi dve hodinky sa v tom chlapci vŕtali. Jozef túto operáciu zhodnotil slovami „ Your bike is dead, engine is dead“ Bude treba úplnú generálku. Znie to zle, ale aj tak sa chlapcom podarilo dať ju do stavu, ktorý jej – nám umožňoval dôjsť do Ulaanbaataru. Vytvorili niečo ako perpetum mobile na olej. Olej, ktorý sa stráca a tlačí cez motor do vzduchového filtra a výfukom von, chalani odchytia hadičkou do prázdnej olejovej nádoby a po naplnení sa môže opäť doliať. Snáď to bude fungovať. Viktor ešte zasvinený vzducháč vykúpal v troške benzínu, aby mala viac vzduchu a mohli motorku zložiť späť. Pri lúčení ma ešte Jojo upozornil, že do Khovdu, našej ďalšej destinácie, je to ďaleko a dnes tam určite nedôjdeme. Vysvetlila som Pištovi ako sa veci majú. On jazdí vždy napred. Tak keď nájde nejaké pekné miesto niekde na kopci, nech sa utáborí aby sme mohli pofotiť západ slnka, východ slnka a tak. OK. Jazda bola skvelá. Mongolsko je neuveriteľné, neskutočne prekrásne a tí ľudia. Ja som sa nevedela vynadívať. Postupne sa začalo stmievať. Stefan stále nikde nestál. Začala som premýšľať, či ma pochopil, či sa mu niečo nestalo, či sme sa niekde neobišli atď. Nedá sa tu jazdiť tesne pri sebe. Druhý jazdec by vďaka prachu nič nevidel a hlavne ja dosť fotím, tak som brzda výletu. Takže rozostupy máme od 500m do pár km. Odfotila som si krásny západ slnka. Obzerala som sa okolo no Stefana stále nikde. Podľa navigácie je to do Khovdu cca 20-30 km. Modlila som sa, aby ho nenapadlo dôjsť to do mesta. 30 km tu, sú dve hodiny cesty. Rolety, hlbší piesok, horyzonty a rôzne veľké kamene. Všetko sa dá zvládnuť, ale za svetla!
Po tme to bol už iný masaker. Orientuje sa tu ťažšie ako v Kirgizsku, tým, že tu jazdia všetci na motorkách, je len ťažko rozoznateľné kto je domáci a kto turista.
Pomaly som dorazila k vstupnému mostu do mesta. Stefan stále nikde. Už som mala seriózny strach, nie o seba, ale o neho! Pretože hľadať ho tu po tme nie je len ako hľadanie ihly v sene, ale na viac je to hľadanie ihly v sene, ktoré vás môže pekne dogabať. Stála som tam asi 20 min. Potom mi napadlo, že Pišta vždy hovorieval „ Najlepší hotel v meste je náš“. Pozrela som do mapy, našla hotely a valila tam, nikde nebol a ani jeho KTMa. Tak šup späť k mostu. Po ďalších 10 minútach som naštartovala a vyrazila späť do kopcov. V diaľke som zbadala iné reflektory ako sú bežné mongolské. Otočka a za ním. Pred mostom som zistila, že je to zase len domáci. Musím nájsť policajnú stanicu alebo niekoho s jeepom a veľkými halogénami a aj tak by sme ho v tom teréne nemuseli nájsť, veď kto vie kam sa zatúlal alebo spadol. Moje hľadanie policajnej stanice na mape prerušili osie reflektory KTM. PIŠTA! Zabijem ho hneď, nech nemusím počúvať tie drísty o tom prečo sa stratil !!?? Ani si nestihol vydýchnuť od radosti a zasiahla ho spŕška mojich nekoordinovaných anglicko-slovenských nadávok, že kde v prdeli bol, prečo sa nezakempoval hore ako sme sa dohodli, nečakal alebo ja neviem čo. Napadlo ho totiž, že je asi moc napred, tak ma čakal. Chvíľku. Keď som nešla tak ma chcel hľadať no nešiel po rovnakej ceste späť a tak sa stratil. Potom v diaľke videl svetlá, a tak si myslel, že som to ja ... no, bol to mongol koho naháňal, a tak sa stratil už úplne. Divím sa, že sa dostal až sem živý a zdravý.
Nevadí, už len hotel, sprchu a posteľ, prosím. Ani večerať nejdem, nemám chuť. Veď kto by aj mal.

01.08.2016 Ráno sú tu ešte nejaké pokusy ospravedlniť sa, no stále zúrim. Som splachovacia, ale toto už bolo cez. Fakt nemám záujem vysvetľovať jeho manželke a matke, prečo sa ich milovaný Pišta nevrátil domov. Alebo predstavovať si moju rodinu ako smúti, kvôli tomu, že je niekto sebec a nerozmýšľa. Do pol dvanástej Stefan lieta po meste a zháňa širšiu hadicu ako mu kázal Viktor aby mu tam nevznikal pretlak. Keď už má všetko nahodené a aj veci pobalené, vyrážame na cestu smer Altai city. Jazdíme pieskom, po novo budovanej ceste, ale aj po asfalte. Je to taká únavná zábava. Je horko, nad 40 stupňov. Slnko praží ako ďas a ja mám toho dosť. Nespala som poriadne a sucháre zo mňa Pepka nespravia. Pri jednej otočke pokladám motorku na zem, nemám silu ju zodvihnúť. Musím počkať na Pištu, ktorý mi ju pomáha prekotiť späť na kolesá. Počas pauzičky sa tlačím teplou Colou a sladkými perníčkami, ktoré som zohnala ráno v obchode. Na chvíľku to snáď zaberie.
Keďže sme vyrazili neskoro, začína sa pomaly stmievať. Hľadáme miesto na kempovanie. Na mape sú nejaké jazerá. Navrhla som ísť k nim. Bolo by fajn mať vodu vedľa stanu. Jazerá boli skôr také malé močariská. A čo žije a množí sa v močarisku?? Komáááááre. Boli ich tam stovky. Ani repelent, ciga alebo oheň nezaberali. Nevadí, napapali sme sa a zaliezli do stanov. Do môjho sa dostali asi 5 hostia no Pišta tlieskal hádam dve hodiny. Čistá škodoradosť.

02.08.2016 Ráno, po komároch ani vidu ani slychu. Tak šup pobaliť a hybaj na cestu. Altaj sa nachádza medzi kopcami, takže aj cesta bola zaujímavejšia a počasie chladnejšie. Krásne kopce, zákruty, scenérie. Stále som zastavovala a fotila. Dohodli sme sa, že ma nemusí vyčkávať, do mesta trafím. Celý deň ubehol veľmi rýchlo. Jazdu som si užívala. Cesta bola pevnejšia, piesku pomenej a mňa to neskutočne bavilo. XTéčka je ľahká, dá sa s ňou dobre manévrovať. Neviem, alebo skôr nechcem si tú jazdu ani len predstaviť na TDMe.
Zrazu sa pripájame na novú cestu, potom na asfalt a hľa, stojíme pred Altajom. Ubytovávame sa v novom hoteli nad mestom. Je taký nový, že kým sme nosili veci do izby, chlapi montovali lustre a podlahové lišty.
Altaj by som prirovnala k Dubnici. Dokonca aj ta sovietska architektúra by celkom sedela. Ulice boli prázdne, na ihriskách bolo zopár deciek a psov, ale inak nič extra. Našli sme si malú zapadnutú reštauráciu. Boli sme jediní hostia. Rečovú bariéru je tu cítiť z každej strany. Objednať izbu, spýtať sa na raňajky alebo objednať si jedlo v reštaurácii je občas celkom slušná pantomíma. Po večeri sme sa ešte prechádzali po meste, no prázdne ulice s postkomunistickými budovami aké mám aj doma ma dlho nebavili. Tešila som sa na izbu, sprchu a odpočinok.

03.08.2016 Ďalšou zastávkou na našej ceste do ULN je Mestečko Bayankhongor. Dnešnú jazdu som si veľmi užila. Mali sme opäť krásne počasie, cestou sme stretali ťavy, stáda ovečiek s pastiermi v tradičných krojoch. Jurty uprostred ničoho. Ale so solárom, satelitom a zaparkovaným Patrolom. Taktiež malý Ford KA s anglickou značkou a nápisom Mongol rally. Mongolská príroda je prekrásna a vie prekvapiť. Celý deň idete kopcami kde okrem trávy alebo malých kríkov nerastie nič, ani tu nie je žiadna hora, no za kopcom však narazíte na lúku doslova posiatu malými i veľkými balvanmi. Na jeden taký som sa vydriapala a užívala si slniečko.

Snažila som sa pochopiť odkiaľ sa to tu vzalo. Veľmi sa ospravedlňujem, no sklamem vás, absolútne na nič som neprišla. Alebo vidieť na tomto púštnom kúsku zeme zelenajúcu sa trávu, dážď a dúhu je tiež veľmi zaujímavý pocit. Rusi, s ktorými sme sa rozprávali na hraniciach nám hovorili, že tento rok je výnimočný na objem zrážok. A tak aj vyprahnuté územia sa teraz zazelenali. Vjazd do Bayankhongoru vyzeral ako vjazd do mesta, ktorého ulice boli zaviate pieskom. Našťastie to bolo len pár ulíc. Ako sme sa blížili k centru mesta vykukol krásny asfalt dvojprúdových ciest. Vyhliadnutý guest house nám vyfúkol zájazd Číňanov, tak nám nezostalo nič iné ako hľadať ďalej. Objavili sme zapadnutý hotel, kde sme opäť boli jedinými hosťami. Dohovoriť sa bol problém, no keď prišlo na platenie bolo hneď jasné, že ceny na cenníku sa nás netýkajú. Turisti platia v dolároch a mali cenu v prepočte viac ako dvojnásobnú. To ma naštvalo a spustila som na ňu po Slovensky, že ja nie som žiadna zadzobaná Američanka a ani doláre nemám. Mám iba tie ich Tugriky a som z bývalého Česko-Slovenska, takže ja jej budem platiť cenu ako ktokoľvek iný. Na stôl som jej položila peniaze a založila ruky. Slečna si však trvala stále na svojom, no ja tiež. Nakoniec sme sa dohodli na miernej prirážke a šli sa ubytovať.
Na prechádzku aj večeru už bolo neskoro a tak sme skočili len do miestneho marketu nakúpiť nejaké drobnosti.

04.08.2016 Už dýchame Ulaanbaataru na krk. Nemáme sa kam ponáhľať a tak sa ideme ráno prejsť po meste. Väčšina domácich nosí tradičné kroje, pestrofarebné a krásne vyšívané. V miestnom parku je mnoho rôznych sôch a preliezačiek. Všade tu pobehujú psy. Niektoré pekné iné v úbohom stave. Netreba sa ich báť, sú to mojkovia, nie ako v Kirgizsku, kde Pištu jeden skoro chňapol na križovatke. Ešte drobné nákupy a vyrážame. Sme nabudení, tešíme sa na ULN. Cesta ubieha rýchlo. Niekedy je to tankodrom, no väčšina cesty je už asfaltová. Dobre sa na nej ide. Nemusím sa toľko sústrediť na terén, môžem sa viacej kochať okolím. O pitný režim sa stará Pištova KTM, ktorá musí zastaviť každých 100 km aby Pištik prelial olej z nádobky späť do motorky.
Prechádzame okolo nádherného pamätníka. Všade dookola sú kone s modrými šatkami vôkol krku. Je to pamätník závodným koňom. Motkali sme sa tam asi 30 minút a ďalších 30 sme strávili fotením detí na motorkách. Decká sú tu perfektné. Také bezprostredné a usmiate.
Predsa len ešte jedna zastávka pred vytúženým cieľom. Nocujeme v Arvaikheere. Malé mestečko na hlavnom ťahu na ULN. Výber ubytovania nie je práve najširší, ale dá sa vybrať. Pri večernej prechádzke sme zapadli do hotelovej reštiky na opačnej strane mestečka. Napapali sme sa do prasknutia. Po tej mojej diéte to bola iná hostina. Nedá sa mi zaspať. Neviem či preto, že som sa prežrala alebo som taká nadšená zo zajtrajška. Dúfam, že sa nič nepokazí. Pišta si už vybral všetky poruchy aké má KTM v repertoári, tak snáď dôjdeme.

05.08.2016 Po skromných raňaječkách sa vydávame na cestu. Asfalt, slniečko, Pišta prelievajúci olej, štandardne krásny deň v Mongolsku. Ubiehalo to rýchlo, kilometer za kilometrom sme sa blížili k veľkomestu. Stefan vyhladol a tak navrhol zastaviť sa niekde na obed. Nenamietala som, dochádzala mi voda, avšak som nikde v Mongolsku nevidela pri ceste motorest, vlastne ani cestu poriadne
Napravo jurty, naľavo murovaný domček s nápisom Coca Cola, pred ním zaparkované autá, tož stojíme. Pár ľudí vybehlo von, okukávali striedavo nás a motorky. Jeden z nich vedel jemne anglicky. Pýtal sa kto sme, čo tu robíme a všetky tie bežné otázky, ktorých odpovede sme už vedeli naspamäť. Spýtal sa či chceme jesť. Samozrejme, vyletelo zo Stefana. Hneď ako sme vošli dnu sa mi niečo nezdalo. Stoly uložené do „Učka“, sladkosti na stoloch, Coly, vody, vodky. Pýtam sa chalana či je to reštaurácia alebo tu majú nejaký rodinný žúr. Takže oslava 60-ky ak som dobre pochopila, ale vraj sa nemáme obávať, už sme pozvaní. Tož sme vyhrabali nejaké sladkosti pre deti a švajčiarsky nôž pre oslávenca, nech tam nie sme len tak naprázdno. Deťúrence sa rýchlo naučili ako sa volám a stále ma volali von aby sa mi predviedli. Ja som ich za odmenu fotila a ukazovala im fotky na displeji. Darovaný baraní loj s kúskami mäsa som upratala pod tanier. Pre nich je to delikateska, no ja by som to nedala. Tento pokrm nespadal do kritérií mojej diéty. Zato mrkvovo – vajíčkový šalát s konským mäsom bol skvelý. Cola, slaný čaj a mala som dosť energie na dokončenie výletu. Rozlúčili sme sa s celou rodinkou, poďakovali a vyrazili.

Posledné kilometre ubiehali neskutočne rýchlo. Onedlho sa pred nami začali objavovať jurty, potom domčeky, ulice, doprava hustla a domy rástli. Sme tu! Sme v Ulaanbaataare! Zvládli sme to. Pištova motorka sa z toho tak tešila, až vyvarila. Posledná porucha Števovej KTMy. :) V poradí celkovo na ôsmom mieste. Ubytovali sme sa v hoteli, z ktorého výhľad bol na rovnaký panelák v akom bývam v Dubnici. Skoro som odpadla. Môj pôvodný plán ubytovať sa v guest house ďalej od centra neprešiel schvaľovaním, tak sme odparkovali v hoteli, vybalili všetko a vyrazili osláviť našu cestu z Kirgizska do Ulaanbaataru.

06.08.2016 – 10.08.2016 Posledné dni trávime viac menej každý po svojom. Asi nám to aj treba. Pišta zháňa servis pre motorku, kaderníka a pod. Chce vyzerať feši keď sa vráti domov. Ja behám po meste a hľadám nejaké pekné suveníry pre Dávida, rodičov a priateľov. Pár dní mi spoločnosť robili Maťo Remiš so Zuzkou. Posádka Bonca - Bronco namiesto hotela. Dovolili mi pridať sa k nim na tour de múzeá. Ani neviem koľko kilometrov sme nabehali v ten deň, ale bola to paráda. Na večer sme si dohodli ešte stretnutie aj so Stefanom v centre na nejaké dobré jedlo a opätovnú oslavu nášho malého dobrodružstva. Na námestí bol práve koncert, čo ma veľmi potešilo. Mongolská mjúzik s tanečnými vystúpeniami...paráda. Taktiež sme sa tu opäť stretli s Larsom, Nemcom, ktorý cestoval so svojou rodinkou po Mongolsku. Prvý raz sme sa stretli, ak sa dobre pamätám, v Bayankhongore.
Za tých pár dní sme tu toho stihli naozaj veľa. Stefan našiel KTM dealera, pri objednávaní servisu spoznal Dašku, ktorý nám teraz snáď stále stráži motorky a nerozpredal ich ešte na diely. Objavili sme prekrásne zákutia veľkomesta a už teraz sa tešíme na opätovnú návštevu tejto neskutočne nádhernej krajiny.

Cesta je cieľ.... aj na KTM
Veronika