Čakali sme kedy budú hlavné faktory (voľný čas, financie, pekné počasie, ...) v rovnováhe, aby sme mohli vyraziť. Taká situácia nastala od 23. júla do 30. júla 2005. Výprava pozostávala z troch „kusov“, vekový priemer „tesne po puberte“ = 24 rokov:

• Jano VFR 01 alias kyvacka (nenechajte sa popliest SPZ-kou)
• Jano VFR 98 alias dzonyem
• Jano Hornet 01 alias kazo

1. deň, sobota 23. júla

Trasa - Terchová, ZAragoza, BAngladéš, Viedeň, Linz, Mondsee (575km).

Odchod bol stanovený na 8.00 hod, v skutočnosti sme vyrazili o 10.30hod. Nič nové u nás, na to sme už zvyknutí. Len Kazo prišiel načas, ale spôsob upnutia jeho batožiny na Hornete bol síce srandovný, ale nestabilný. V našich končinách je bežné, že na moto sa batožina upína všelijakými home-made popruhmi a motúzikmi. My nie sme výnimkou. Len chceme upozorniť, že treba upnutie batožiny dobre premyslieť, najlepšie otestovať na nejakej kratšej túre. Nám sa napríklad stalo, že popruhy, ktoré viedli ponad koleso, a o ktorých sme si mysleli, že sú dostatočne od kolesa vzdialené, sa postupne ošúchavali o koleso, postupne sa pretrhávali.

Máme trochu obavy z počasia, lebo ráno je obloha ešte zatiahnutá. Počas dňa sa obáv postupne zbavujeme, smerom na západ sa obloha vyjasňuje a prináša so sebou uvolnenejší feeling. Časový sklz sa snažíme dobehnúť na diaľnici. Spočiatku sa nám to darí, no vo Viedni nás spomaľuje dosť veľká zápcha spôsobená rekonštrukciou cesty. Na opravy cesty a s tým súvisiacu jazdu na diaľnici len v jednom pruhu si treba v letných mesiacoch v Rakúsku zvyknúť. Takže celú Viedeň pomaly ale isto prechádzame obchádzkou striedavo na 2. a 3. prevodovom stupni. Po asi jeden a pol hodinovej jazde touto tlačenicou, pekne udusení vo „vlastnej šťave“, zastavujeme na prvom odpočívadle na diaľnici a meníme oblečenie za suché. Časový sklz sa stále zväčšuje a nám nezostáva nič iné len pekne „ukrajovať“ diaľnicou. Dnes chceme dôjsť aspoň po Salzburg. Nakoniec večer zastavujeme v Mondsee – pekné jazero vedľa diaľnice s mohutným skalným masívom v pozadí. Je to tesne pred Salzburgom, takže dennú etapu sme ako tak zvládli. Poučení z minuloročnej dovolenky sme si povedali, že prioritou cesty nebude najazdiť čo najviac km, ale každý deň si nechať dostatok času na hľadanie kempu, postavenie stanu, varenie a relax. Taktiež počas dňa dostatočne fotiť, pozerať prírodu alebo len tak posedávať. Ako sa nám to podarilo, to povieme nakoniec. Takže prvú noc trávime v kempe pri nádhernom jazere v Mondsee. Kemp: osoba 4,20€/noc, stan 2€/noc, motorka 1€/noc. Večer začalo na chvíľu pršať a objavujú sa problémy s novým stanom – Nie je až taký vodotesný, ako sľuboval prospekt. Nedoporučujeme preto kupovať stan Coleman. Jeho kvalita nezodpovedá cene. Počas výletu sa okrem premokania objavili i ďalšie nedostatky.

2. deň, nedeľa 24. júl

Trasa - Mondsee, Salzburg, Bad Reichenhall, Lofer, Zell am See, Grossglockner Hochalpenstrasse, Lienz, Sillian (260km).

Cieľ druhého dňa bolo prejsť Hochalpenstrasse. Prechádzame Salzburg a odbočujeme na Bad Reichnhall. Po únavnej diaľnici je to prvé a dosť pekné spestrenie jazdy. Cesty sú stále kľukatejšie a my ideme smerom na Lofer a neskôr na Zell am See. Za Bruckom začína konečne Grossglockner Hochalpenstrasse. Na mýtnici cvakáme každý 17€ za vstup na túto alpskú klasiku. Čoraz častejšie zastavujeme na fotenie a pozeranie prírody, ale počasie nám moc nepraje. Alpské končiare sú zahalené v oblakoch, takže z výhľadu veľký pôžitok nemáme. Stačí nám vedomie o tom, že sme stále vyššie a vyššie. Serpentíny nás vyvedú najprv na Fuschertörl (2430m). Odtiaľ vedie slepá cesta na Edelweisspitze (2571m) - najvyšší bod tohtoročného motovýletu.

Na Edelweisspitze sa dosť pokazilo počasie. Takže menej stojíme, menej fotíme a prcháme pred dažďom. Prechádzame Hochtor (je to tunel pod hrebeňom), zchádzame nižšie a na kruhovom objazde vysoko v horách odbočujeme na Franz-Josefs-Höhe. Je to vyhliadkové miesto pod najvyšším vrcholom Rakúska – Grossglockner 3798m. Pre hustú oblačnosť sa nám vrchol neukázal. O to viac sme psychošili v obchode so suvenírmi. Už tradične si z takýchto miest odnášame tričká na pamiatku, takže aj teraz sme obetovali niekoľko eur.

Z Franz-Josefs-Höhe schádzame smerom na Heiligenblut, potom na Lienz a spíme v kempe v Silliane. Na recepcii v kempe nás prekvapuje tabuľa „Kein Platz für Zigeuner“ = žiadne miesto pre Rómov. Kemp sme zjednali na 7€/osobu.

3.deň, pondelok 25. júl

Trasa - Sillian, Dobbiaco, Misurina (slepá cesta k Drei Zinnen), Passo Tre Croci, Cortina d´Ampezzo, Passo di Falzarego, Passo di Valparola, Stern la Villa, Grodnerjoch, Sellajoch, Canazei, Passo di Fedaia, Rocca Pietore, Alleghe (170km).

Ráno vyrážame zo Sillianu smerom na talianske hranice. Začínajú Dolomity. Prvým vrcholom dnešného dňa sú Drei Zinnen alias Tre Cime alias Tri Cinové Veže. Na túto časť Dolomitov sme boli zvedaví z cestopisu „Na mopedu k beduinum“. Pôvodne sme si mysleli, že vrch s troma vežami bude v tejto oblasti niečím ojedinelým. Kopce v Dolomitoch sú však dosť členité, skalnaté a nebolo problém nájsť viacero kopcov, ktoré by sa dali pomenovať Drei Zinnen. Vrchol Drei Zinnen sme najprv videli zo západu, ešte pred Lago di Misurina. Pri jednej reštaurácii s názvom Drei-Zinnenblick („výhľad na Drei Zinnen“) sa pri pohľade na východ medzi skalami ukázal tento kopec.

Potom treba ísť ďalej na juh, pred Lagom di Misurina odbočiť na slepú cestu doľava a potom sa dostanete pred Drei Zinnen z južnej strany. Až k samotnému kopcu však treba zaplatiť mýto 10 € per moto. To sa nám samozrejme zdalo veľa a okrem toho hmla zabraňovala lepšiemu výhľadu. Tak sme sa uspokojili len z pozorovaním z diaľky.

Cez nenápadný pas Tre Croci sme sa dostali do Cortiny d´Ampezzo. Dopriali sme si prechádzku po centre s kostolom z bieleho kameňa. Celkom príjemne mestečko medzi skalami. Pokračujeme smerom na Passo di Falzarégo s kyvadlovou lanovkou.

Hneď blízko tohto pasu smerom na sever je ďalší – Valparola, krásny pas. Ponúkajú sa krásne pozadia na fotenie. Schádzame do Stern la Villa a hneď začína ďalší pas - Grodnerjoch. Je to príjemný a nenáročný pas. Po ňom stúpame na Sellajoch. Najvyšší bod dnešného dňa. Trochu relaxujeme, pozeráme okolie a nachvíľu sa prestávame ponáhľať. Schádzame dole do Canazei. Táto oblasť Dolomitov je pre motorkárov výhodná v tom, že pasy sú tu dosť blízko seba a trasy sa dajú dobre zokruhovať. Na druhej strane sú tieto pasy dosť frekventované, žiadna samota. Pocit, že človek ušiel civilizácii, nie je až tak intenzívny.

Na dnešný deň nám ostáva už len jeden pas - Fedaia s priehradou na vrchole. Je to o niečo kľudnejší a menej vyťažený pas než ostatné, čo sme dnes prešli. Po našej pravej strane máme vrchol Marmolady. Schádzame dole smerom na východ a hľadáme kemp. Nakoniec spíme až v Alleghe. Pôvodne sme mali platiť každý 10€ vrátane stanu a motorky, nakoniec nám to dal za 27€ dohromady. Zatiaľ ale najmenej sympatický kemp. Večer sa rozhodujeme ako do preplneného harmonogramu vtesnať pešiu túru. Z praktických (kde odparkovať počas pešej túry nabalené motorky?) i časových dôvodov musíme pešiu turistiku vypustiť ak chceme vidieť Benátky.

4.deň, utorok 26. júla

Trasa: Alleghe, Belluno, diaľnica smer Benátky, Benátky, Jesollo (210 km).

Je nám jasné, že dnes musíme nájsť schopný servis pre výmenu Janovej zadnej pneu. Zadarilo sa v prvom väčšom meste na dnešnej trase – v Bellune. Poznačení situáciou a skúsenosťami so servismi na Slovensku si dávame na Talianov bacha. Najprv musíme vybrať vhodnú gumu. Rada skúsených motorkárov schválila Pirelli Diablo Strada za celkom jedlých 170€ vrátane montáže.

Sledujeme každý úkon málovravného servisáka. Ale je vidno, že tomuto šuhajkovi prešlo cez ruky už veľa motoriek. Gumu v pohode vymenil, vyvážil a prvýkrát sa začíname diviť, keď pred montážou vyčistil disk. Druhýkrát čumíme, keď predtým ako mal dotiahnuť šrób na výfuku, skrutku celú vymontoval, poriadne namazal a až potom upevnil výfuk. Potom nadstavil reťaz a skontroloval tlak v prednej pneu. Keď už bolo všetko hotové a náš šuhajko mal už len vytlačiť motorku zo servisu zistil, že stojan ide ťažko, tak ho poriadne premazal (a to naozaj poriadne a dôkladne). To už sme prekvapene čumákovali a pozerali jeden na tretieho. Ale to ešte stále nie je všetko (Ó Jan, ty si šialený!). Chalanovi sa nepozdávali páčky spojky a brzdy, tak ich tiež premastil. Len pripomíname, že to všetko bolo v cene pneumatiky. Servis sa volal Technosport.

V Bellune sa napájame na diaľnicu do Benátok (mýto 4,90€ pro moto). Cestou sa naskytá pohľad na kumšt talianskych staviteľov diaľnic. Diaľnica je v údoliach vystavaná na vysokých pilieroch. Pred Benátkami chytáme poriadnu zápchu. Dlhým mostom sa dostávame do Benátok a začína krutá motorkárska „thermo-terapia“. Je poriadne teplo, pod kombinézami sa potíme a zúfalo hľadáme miesto na parkovanie. V Benátkach to chodí tak, že všetky dopravné prostriedky sa dostanú maximálne po Piazza di Roma. Tu treba zaparkovať a pešo sa dostanete do skutočného centra Piazza San Marco. To musíte ale pešo prejsť asi 45min (tak nám bolo povedané). Pre motorky sú vyhradené bezplatné miesta, tie sú však plné, a tak to skúšame v parkovacom dome. Chceli sme do jedného parkovacieho boxu odstaviť všetky tri motorky. Vrátniček nám to však zamietol, ževraj si musíme zaplatiť za tri miesta (myslím, že to bolo 19€ per moto). Jednak sa nám to zdalo veľa a navyše sme unavení a znechutený z tepla a preplnenej premávky.

Nakoniec zastavujeme na pumpe, Jano sa vyzliekol do spoďárov, sadol na obrubník, čumel do blba a bolo mu nenormálne fajn. Spravili sme pár foto aspoň pri tabuli Venezia do rodinného alba a s pocitom spáchania kultúrneho zločinu (že sme obišli historické centrum s gondolami) ideme hľadať kemp niekde pri pláži. V okolí Benátok je však lagúna, takže sme sa vybrali na severovýchod, smer Jesolo. Zakotvili sme v kempe s plážou. (34€ za tri osoby, motorky a dva stany). Stihli sme sa vyčvachtať v mori, niektorí z nás boli prvýkrát pri mori, takže radosť bola o to väčšia – ako malé deti.

5. deň

Trasa - výlet do centra Jesolla (20 km).

Ešte večer sme sa dohodli, že dávame prednosť oddychu a ostaneme v kempe ešte jeden deň. Zobudili sme sa neskoro, okúpali v mori, pospali v stane a spravili sme aj malý výlet do centra Jesolla – len v tričkách a kraťasoch na mopedoch, to my mládenci zo severu Slovenska nezažívame tak často.

6. deň

Trasa: Jesollo, Belluno, Lozzo di Cadore, Pelos, Vigo, Laggio, Sella Ciampigotto, Sella Razzo, Sauris, Passo di Pura, Ampezzo, Villa Santina, Ovaro, Comeglians, Tualis, Panoramica delle Vette (340km).

Z Jesola sme sa vidali opäť na sever, smerom na Belluno a neskôr na Longarone. Ideme stále smerom na sever a dostávame sa do oblasti, resp. údolia Cadore s riekou Piava. Aspoň myslíme, že „Cadore“ je názov údolia, pretože takmer všetky mestá a obce mali v názve „... di Cadore“.

Cesta vedie cez krásne údolie, prechádzame Lozzo di Cadore a v Pelose odbočujeme smerom na Vigo. Dostávame sa tak na menej frekventovanú cestu, ktorá vedie cez malé dedinky. Po preplnených passoch, diaľniciach, Benátkach sme zase bližšie k samote a tichu. A táto zložka v tohoročnom motovýlete zatiaľ chýbala. Naberáme nadmorskú výšku, je krásne počasie, belasá obloha, prechádzame usmievavými dedinkami a to všetko na nás dobre vplýva. Vo Vigu za informačným centrom odbočujeme doprava na Laggio a starou cestou stúpame na osamotený pas Sella Campigotto.

Svačinujeme na okraji zjazdovky a pri pohľade na pasúce sa kravy chceme byť na pár dní pastiermi. Je tu pohoda a kľud a to sme práve vtedy potrebovali. Po chvíli pokračujeme a o chvíľu sme na ďalšom pase Sella Razzo. Tiež nenápadný pas – aspoň myslíme že je to pas. Aj kopce začínajú byť iné – menej drsné, menej špicaté – aj ony dotvárajú atmosféru pokoja, lákajú na pešú turistiku.

Odbočujeme na Sauris. Sme však nad dolinou, najprv sa naskytne pohľad dole a potom starou cestou schádzame nižšie. Kopce okolo sú menej skalnaté, väčšinou zeminou pokryté. Sme z okolia Malej Fatry a pohorie okolo Saurisu sa podobalo našim horám. O to sme sa cítili príjemnejšie. Niekto z posádky vyslovil myšlienku, že na tie kopčeky by sa rád vyštveral.

Sauris je krásna dedinka drevených domov. Tak sme ju vtedy vnímali, možno ovplyvnení peknými zážitkami tohto dňa. Bolo nám tam skrátka fajn.

Schádzame ešte nižšie a dostávame sa k zelenému jazeru Lago di Sauris. Ide vlastne o priehradu zo 40. rokov 20 storočia. Z vysokého priehradného múru je vidno hlbokú vyschnutú roklinu, ktorá vás zavedie až do Ampezza. My však volíme nepriamu cestu, prechádzame priehradou, cez strašidelný tunel smerom na Passo di Pura. Ďalší tichý pas. Na vrchu stretáme starého šuhajka ako vedie stádo kráv.

Schádzame smerom do Ampezza a napájame sa na frekventovanú cestu. Vo Ville Santine v zle označenej križovatke odbočujeme na Ovaro. Už je dosť veľa hodín, no dnes sa chceme dostať na vrchol nášho výletu – Panoramica. Prichádzame do Comeglians a hľadáme odbočku na Tualis. Treba prejsť dvoma tunelmi a začína stúpanie, vtedy sme ešte nevedeli, že stúpať budeme dosť dlho. Tualis je osada nad Comeglians. Keď sme v Tualise pozreli napred seba na kopce a vysoko na horizonte videli úzky pás cesty, ktorá viedla takmer po hrebeni, len neisto sme dúfali, že to je Panoramica.

V Tualise treba sledovať odbočku na cyklotrasu Panoramica delle Vette. A stále sa stúpa, postupne nad hranicu lesa a stále vyššie. Počas celého stúpania je cesta vyasfaltovaná. Ideme väčšinou na jednotke, často zastavujeme na fotenie a pri rozbehu majú motorky čo robiť. Je známe, že motor VFR často pracuje vo vysokých teplotách. Na tomto úseku teplomer ukazoval 112 – 115 stupňov. Dostávame sa stále vyššie, vychutnávame pohľady okolo seba, ale začína sa stmievať.

Asi 100 m pod hrebeňom, kde končilo pásmo kosodreviny sme meter vedľa cesty našli vhodné miesto na stany. Takže bez detailného plánovania harmonogramu, trošku náhodne spíme na Panoramice. Pozeráme do doliny, kde sa rozsviecujú svetlá. Je to nádhera...

7.deň

Trasa: Panoramica delle Vette, Ravascletto, Paluzza, Plöckenpass, Kötschach, Hermagor.

Ráno sa zobúdzame na Panoramice a pozorujeme východ slnka. V noci prešlo okolo nášho stanu zopár áut, no nikto nás nepokutoval zato, že spíme voľne v prírode. Dávame si raňajky, balíme švestky a pokračujeme po Panoramice.

Po chvíli stúpanie končí, dostávame sa na hrebeň a ďalší úsek cesty ideme takmer po rovine. Tento traverzový úsek meria asi 7 km, asfaltová cesta sa však mení na makadam, preto si treba dávať pozor na defekt i na pád, a tak prejazd i so zastávkami na foto a relax trvá niekoľko hodín. Ale aj na našich cestných motorkách je prejazd Panoramicou bez väčšieho nebezpečenstva. Panoramica slúži hlavne hospodárom, ktorí na lúkach pod hrebeňom pasú kravy. Je to relatívne úzka cesta, viac-menej široká pre jedno auto. Okolo cesty je vidno hospodárske budovy – niektoré udržiavané, iné schátralé.

Počas cca dvojhodinového prechodu Panoramicou sme stretli jedno auto, takže znova prežívame protiklad preplnených dolomitských pasov. Sme vo výške cca 1900-2000m, ale feeling je podobný ako na Stelviu. Celá Panoramica sa tiahne tesne popod hrebeň, ktorý je zatrávnený, takže žiadne mohutné skalné masívy.

Tu naše rozprávačské umenie končí. Ďalšie dojmy o Panoramice sprostredkujú fotky v priloženej galérii. Detailnejšie info o Panoramice môžete získať z cestopisu, ktorý napísal zeze: Alpy – Friaul je tajný tip za humnami www.motoride.sk/?ID=729&readers=2977. Ten inšpiroval aj nás samotných. V našom texte sme sa márne pokúšali popísať krásu a jedinečnosť Panoramici delle Vette. Chceme čitateľom odkázať, že Panoramicu sa jednoznačne oplatí vidieť.

Z Panoramici schádzame do Ravascletta a dávame sa na smer Plöckenpass. Je to dosť nízky pas, s množstvom zákrut pre športovejšie založených. Malá pikoška: V jednom z tunelov som videl 6 kôz. Otočil som to, aby som sa uistil či sa mi to nezdá. Moje zmysly ma neklamali a naozaj tam piknikovali kozy. Pôvodne sme dnes chceli byť doma. Kvôli problémom s motorkou dnešná etapa končí v Hermagore. V kempe sa snažíme opraviť motorku a večer bilancujeme zážitky a strasti tohto motovýletu.

8.deň

Trasa: Hermagor, Villach, Klagenfurt, Graz, Viedeň, BAngladéš, ZAragoza, Terchová.

Motorka sa zdala byť opravená. Počas ranajšieho zahrievania motoriek nás rakúšan upozorňuje, že je to zakázané. Motorka sa má naštartovať a hneď jazdiť. Napájame sa na diaľnicu a svižným tempom sa blížime rodnému kraju.

Zhrnutie: Grossglockner a Dolomity sú klasika. Túto klasiku sme aj my chceli zjazdiť a vidieť. Tieto miesta sa však pomaly stávajú všednými a človek hľadá niečo ojedinené a osamotené, kde sa cíti bližšie k prírode. Friaul nám to poskytol. Ľuďom, ktorí plánujú svoj prvý veľký motovýlet chceme odkázať, aby do harmonogramu nezahrnuli príliš veľa kilometrov na úkor relaxu a pozorovania okolia. Bude ich to možno následne trochu mrzieť. Väčšinou je lepšie obetovať nesplnenie etapy v prospech kľudného napredovania bez stresu. Vždy si nechať čas na neplánované posedenie. Nám sa to moc nedarí, ale zlepšujeme sa.

text: dzonyem & kyvacka foto: kazo