Keď som pochoval zimu a dospelá jar už nosila v podbrušku počaté leto, zazvonil telefón. „Prepáč, ale ja do Rumunska nepôjdem. Radšej budem šetriť na novú motorku.“ Mal pravdu riaditeľ, keď vravel: „Slobodných mi tu nevoď, tí nič nevydržia.“ Na to som v zlosti myslel, keď šanón s prípravami skončil v koši. Po par týždňoch, keď som už vešal na motorku kufre a v tankvaku ležali poskladané mapy Baltu, zazvonil telefón znova. Ukrajina Team. Chceli, aby sme šli. Do Rumunska. Ešte nikdy som sa tak rád nehrabal v odpadkoch.

Malo to rýchly spád. Konečna verzia trasy, štipka diplomacie pri neschválení „zlepšovákov“, zmeny v prezenčke, keď tí, čo strašne chceli nemohli, a tí, čo nevedeli či budú môcť, nakoniec prišli. Balenie, posledné čúranie do vlastného WC, plná nádrž a potom už len podávanie rúk. Vitajte. Pallika (CBR 600F), Richie a Iwik (CB750), Zajo a Squadra (B-12), Tomahawk (Fazer 600), Adieny (Suzuki SV600). A kto je ten červený fľak vpredu? Predsa ja, Pilgrim (TransAlp).

Väčšinou cestujem sám a toto je moja premiéra v čele motoskupiny. Daň nováčika nedá na seba dlho čakať. 115. km – Nyregyháza a jej séria semaforov. Päť metrov pred jedným z nich blikne oranžová. Je to reflex. Otočiť plynom. Okamžite viem, že je to chyba, na brzdenie je však už neskoro. Prechádzam cez križovatkou a za mnou sa ako kliešť drží Zajo. Ostatní stoja na červenú. Zastavujeme pri chodníku, aby sme na nich počkali. Červena je trocha dlho a tak, využívam čas a vyťahujem mapu spod igelitu tankvaku, aby som si ju otočil. Veľký prúser je množina malých chýb. Von išla hladko, no akosi ju neviem vopchať naspäť. Potom už len sledujem, ako vedľa mňa prefrčia štyri známe motorky a než sa konečne pohnem, sú za ďalšou križovatkou, na ktorej sa už znova vyškiera červená. Skrátim to. Mesto opúšťame iba ja a Zajo. Po ostatných sa zem zľahla. Stojíme na prvom odpočívadle za mestom a uvažujeme čo ďalej. Po pätnástich minútach príde sms-ka. „Sme na benzínke OMV, Príďte pre nás, Richie vie, kde to je.“ Fajn, lenže Richie s nami nie je...

Nakoniec sme sa našli a za všeobecnej radosti čas nebadane plynul. Rýchlejšie ako Maďarsko. Otrasná krajina. A to nechcem vyvolávať národnostnú nevraživosť. Rovná cesta, že jej koniec splýva s nekonečnom, asfalt ako z reklamného prospektu a k tomu 50-ka. Ak ste dobrí, tak vám občas povolia aj šesťdesiat a na Vianoce majú bonus: 70-ku. K tomu tropické slnko a horúčava ako v pekle. Aj keď pijem ako ťava, asi to nebolo dosť. Po povinných tancoch na rumunskej hranici je zrazu motorka pri čerpacom stojane priťažká, Zem sa točí o poznanie rýchlejšie a vo vzduchu tancujú neidentifikovateľné čierne škvrny. Nebudem sa rozpisovať. Ak niekto chce vedieť, ako reaguje organizmus pri prehriatí, odpoviem v súkromnej pošte. Na WC lejem na aj do seba litre studenej vody a zatiaľ čo vonku mužstvo využíva indispozíciu vedúceho na uvoľnenie morálky, pomaly prichádzam k sebe. Iwik sa o mňa až dojemne stará, čo ma láka v „slabosti“ ešte trocha zotrvať. No niet času na somariny. Vyrážame. Na chvíľu. V chvate som zle zamkol kufor, ten sa za jazdy otvoril a nohavice sa rozhodli, že na to kašlú a zostanú. Rebéliu treba potlačiť hneď v zárodku. Tomahawk cez nich prešiel, ja som ich aj s odtlačkom jeho dezénu zamkol na samotku a bol pokoj.

Čas tlačí, ale jesť sa musí. Za Oradeou zastavujeme na odpočívadle obklopenom hromadami odpadkov. Fajnovky krútia nosom, ale nemám zľutovanie. Veď ani nie je čo riešiť. Rumunsko je krajinou premien a protikladov. Za pár kilometrov by sme síce teoreticky mohli naraziť na posedenie a la Schweiz. Ale pravdepodobnejšie je, že ďalších sto kilometrov nebude kde zastaviť. Prázdny žalúdok nedovoľuje diskusiu. Zostávame. A robíme dobre. Lebo najbližším vhodným miestom odpočinku je až nová klimatizovaná pumpa v Arade.

Príjemná chladná zmena v tropickom dni. Boxy chladených nápojov, výborná káva. Tak dobrá, že nevydržím čakať pokiaľ vychladne. Spálený jazyk a podnebie. Aspoň nebudem prieberčivý v jedle, keďže chute znova začnem rozoznávať až o pár dní.

Pri výjazde z mesta registrujem smerovú tabuľu na 50 km západne vzdialený Nadlač – slovenskú dedinku v Rumunsku. Neklamné znamenie, že tesne míňame Dolnú zem, na ktorú za lepším odchádzali naši otcovia. Kedysi jeden kraj Uhorska je dnes roztrhaný medzi Maďarskom, Rumunskom a Srbskom. Ale o tom niekedy nabudúce. Dnes mierime na juh a po pol hodine vchádzame do kolísky Rumunskej slobody – Temešváru.

Okrem zapálenia revolúcie v roku 1989 drží Temešvár viacero primátov. Má najlepšiu technickú vysokú školu v Rumunsku, patrí k prvým mestám na svete, kde bola vybudované električková doprava, je prvým európskym mestom, kde bolo nainštalované verejné osvetlenie a ako prvé v Rumunsku dostalo vodovod. Žiaľ, pri tejto heroickej výstavbe sa asi mesto vyčerpalo a na rozmiestnenie smerových tabúl im už neostalo. Alebo aj v smerovaní dopravy držia prim a riešia ho spôsobom, na ktorý sme my ešte intelektuálne nedorástli.

Štyrikrát sme sa pýtali na cestu, štyrikrát sme dostali rovnakú odpoveď. Asi miestna „skratka“ na Belehrad, lebo miesto E70-ky sme z mesta vyšli po ceste 59a, smerujúcej o 90 stupňov západnejšie. Späť do mesta sa nám už nechcelo a tak pokračujeme vyše stokilometrovým oblúkom vedúcim rumunsko-srbským pohraničím. Slnko sa zvoľna dotklo obzoru až nás nadobro opustilo. Jeho miesto zaujal silný západný vietor a zvírený prach sa lepil na ešte neobschnuté kvapky dažďa. Ak by som raz potreboval natočiť neutešenú nostalgickú krajinu, asi by som sa vrátil práve tu.

V Dete sa konečne napájame na vytúženú E70, no radosť nám kazí tma. Do plánovaného cieľa v srbskej Bela Crkvi je to ešte 75 km a tak podá rozhodnutie: prespať na najbližšom vhodnom mieste. Pýtame sa domácich na možnosť prenocovania. Zaplatíme aj za kus trávy v záhrade. Očividne s nami nechcú nič mať a posielajú nás do Srbska. Našťastie je to len okolo sedemnásť kilometrov.

Trocha nočného slalomu medzi kamiónmi a je tu hranica. Takmer prázdna. Nečudo, veď sa blíži sobotňajšia polnoc. Na srbskej strane zastavujeme pri stánku s občerstvením a dozvedáme sa, že môžeme prespať na betónovej ploche medzi reštauráciou a odstavnou plochou pre kamióny. Padla síce otázka, ako do betónu natlčieme kolíky, no nepodstatne problémy dnes už neriešim. Vedľa pravidelne zaparkovaných motoriek rastie o niečo menej symetrický tábor a po polnočnej večeri v miestnej reštaurácii je každý rád, že je vo svojom spacáku. (Informácia bez záruky. Nešetril som, ako to bolo vo zmiešaných stanoch.)

Chlapci z TIR tu mali zabezpečený kompletný servis. Jedna z „hostesiek“ však nemala asi svoje podnikanie doma schválené a tak si pre ňu jej partner v noci prišiel. Nočné ticho preťala temperamentná hádka v ktorej si pamäť mohla osviežiť celú škálu srbských nespisovných slov. Potom bolo počuť už len buchnutie dverí, rýchlo cúvajúce auto a čo to? Čo znamená ta zväčšujúca sa červená žiara? Než som sa stihol úplne prebudiť a akokoľvek zareagovať, môj stan náhle zmenil tvar a dostal som poriadnu ranu nárazníkom do hlavy. Tak oddnes na podobných miestach spím len v prilbe.

Budíme sa do krásneho dňa. Teda budíme. Squadra buntoší už od šiestej. Psychicky menej odolní sa dajú zlákať a tak za chvíľu sa z utešenej vilovej štvrte stáva samota s mojim stanom. Aj tak im je to prd platné, keďže som jediný kto vie, kadiaľ ďalej. Ale snažím sa a tak už o ôsmej odkrajujeme prvé nedeľné kilometre z hlavnej cesty. Je ich však len tridsať a v Uljime odbočujeme na vedľajšiu, smer Bela Crkva. A tá je za odmenu. Úzka cesta zovretá zeleňou na ktorej série zákrut striedajú rovinky. Na jednej z nich stojí osamotený radar o ktorom nás však blikajúce svetla upozornili predom. Cesta, na akých som rád, že sedím práve na moto pre nás končí pri potravinách v Belej Brkvi. Dokupujeme vodu a kde sa vzal, tu sa vzal zastavuje pri nás miestny motofanda a rozdáva nám pozvánky na zraz. Žiaľ, míňame ho o týždeň. Takže nabudúce.

Spolu so svojim priateľom nás vyvádzajú z mesta, kde máme možnosť zhliadnuť nádherný kemp pri jazere, kde by sme boli spali, ak by sme to boli včera stihli a kde sa bude spomínaný zraz konať. Zatrúbenie na rozlúčku, pár zákrut a Stop! Ďalej to po vlastných nepôjde. V ceste nám stojí široký tok Dunaja. Do odchodu kompy máme vyše dve hodiny čas a tak usadáme na terase prístavnej reštaurácie, vyberáme obed, fotíme a krátime si čas rôznymi činnosťami. Ja som okrem iného uskutočnil malý chemický výskum, s výsledkami ktorého by som vás rád zoznámil:
1) Ak nasypeš Tang do sýtenej minerálky, vykypí.
2) Ak to robíš nad kufrom, rezervuj si dostatok času na jeho čistenie.
3) Ak takto pripravený gumidžús vypiješ, máš maximálne 5 minút...

Všetko je v detailoch. Aj keď konečná suma za osem obedov vyzerá vierohodne, jednotlivé cifry sa málinko líšia od súm na jedálnom lístku. Takže pán čašník, niekedy nabudúce to skúste s Francúzmi.

Naloďujeme. Na otvorenej hladina nás nič nechráni pred páliacim slnkom a tak na hlavách končia šatky, vreckovky, tričká. Každý sa smeje tomu druhému, lebo nevidí ako vyzerá sám. Sme radi, keď nás zahalí tieň protiľahlého brehu. Znova do prepotených búnd a po pravom nábreží širokého veľtoku sa blížime k zrúcaninám Golobacu - najkrajšej pevnosti južného Dunaja. Aj keď železné vráta začínajú až v Kazaňskej súteske, už tu sú naširoko rozliate vody Dunaja spútane úzkymi skalnými brehmi. V neďalekých jaskyniach zabil sv. Juraj draka. A dračou zdochlinou sa po stáročia živili mračná múch, ktoré Golubac nakazili. Golubacka mucha, smrtonosná ako peronospora, bola istým druhom ovada, ktorý sa liahol v machových dierach v okolí hradu. Krvilačné ovady dobodali k smrti celé stáda hovädzieho dobytka. Vyhubení boli až na začiatku dvadsiateho storočia a kraj si vydýchol.

Cesta k pevnosti je zasekaná v pobrežnej skale a sám hrad týčiaci sa nad hladinou nám nedovolí prejsť okolo neho bez povšimnutia. Zastavujeme na jeho malom nádvorí a snažíme sa očami aj objektívmi zachytiť čo najviac z tohto kúzelného miesta. Bol som tu pred osemnástimi rokmi. Už vtedy ma zaujalo natoľko, že si ho pamätám do posledných detailov. Nič sa tu nezmenilo. A načo aj. „Keby niekto k tomu niečo pridal, tomu Boh pridá rany opísané v tejto knihe.“ (Zjv. 22, 18.)

Opisovať cestu Železnými vrátami je zbytočné. Rovnako zbytočné je pátrať po tom, kde presne Železné vráta ležia. Ja tento názov používam pre celý úsek Golubac – Turku Severin, nakoľko cesta ma v tomto úseku rovnaký charakter. Takmer každý kilometer je vyrvaný skale a kde to nešlo po povrchu, tam je tunel. A po povrchu to nešlo mnohokrát. Ide o dlhý koridor, ktorým sa Dunaj po milióny rokov po kúskoch predieral tvrdou skalou.

Pre jednu časť geológov sa tiahnú od Orsovi po Turku Severin. Začiatok úžiny je v mieste zatopeného ostrova Ada Kaleh, koniec tvorí 4 km dlhá úžina. Celý úsek má okolo 20 km. Podľa druhej varianty sem patrí ešte aj 9 km dlhá Kazaňská súteska a menej nebezpečný úsek rieky, ktorý tieto časti spája. To je celkovo 40 km.

Kazaňská súteska je pre „pobrežných“ cestujúcich asi najpríťažlivejšou časťou. Príkre skaly tu čnejú až do výšky 600 metrov nad hladinu rieky. Skala je tak tvrdá, že Rimania, postupujúci tadiaľ do strednej Európy, upustili od výstavby cesty a do skaly vysekali iba úchyty pre drevené trámy a pre prechod vojsk vybudovali vysunutú plošinu. Cestu sa tu podarilo postaviť až v novoveku – po vybudovaní priehrady, za výdatnej pomoci trhavín.

Priehrada, na výstavbe ktorej sa podieľalo Rumunsko a Juhoslávia bola otvorená v roku 1972, ako v tej dobe najväčšie vodne dielo v Európe (s výnimkou ZSSR) a piate najväčšie na svete. Hladina rieky sa vzdula o 33 metrov a na radosť lodivodov nadobro zatopila kaskádovú časť – od nepamäti najnebezpečnejší úsek veľtoku. Určite mnohí z vás videli dobové maľby, ako sa tu tovar z lodí prenášal pracne cez kopce a prázdne lode, ktoré nevládali vlastnou silou prekonať silný prúd, boli z brehu ťahané dlhými lanami. Po stáročia ľudskou silou, najskôr im na pomoc prišla para. To je už ale vďaka priehrade minulosť. Žiaľ, ľudské oko už nikdy neuvidí, pred čím v úžase zastala aj Rímska armáda.

Všetko raz končí. Pri priehradnom múre sa končí Srbské intermezzo našej cesty. Na asi osem kilometrov vzdialenej benzínke chceme minúť všetky tunajšie peniaze a tak sa idem pozrieť, či sa za prechod cez priehradu, ktorá je zároveň hraničným priechodom neplatí. Po návrate nachádzam mužstvo, ako sa veselo fotí pár metrov od značky upozorňujúcej na zákaz fotografovania. Je to však asi len pozostatok socializmu. V čase satelitných snímkou voľne dostupných na internete už podobný zákaz nemá zmysel. Veľký význam nemá ani colná kontrola.
„Prevážate zbrane alebo drogy?“
“Nie.“
„Nie, tak otvorte tento kufor.“
„...“
„Ďakujem, štastnú cestu.“

Ešte dvanásť kilometrov okolo Dunaja, tentokrát z Rumunskej strany a na predmestí Orsovej odbočujeme na sever údolím rieky Cerna. Prechádzame mestečkami, ktorých obytné bloky, s trčiacimi rúrami a začmudenými múrmi mi pripomínajú niečo známe. Len tu je to v absurdných rozmeroch. Žeby to mali spoluobčania v génoch, alebo majú svoj medzinárodný internetový server, kde si vymieňajú skúsenosti? Nestíham to domyslieť, lebo znenazdajky vhupneme do úzkym údolím zovretého kúpeľného mestečka Baile Herculane – cieľa našej dnešnej etapy.

Herkulove kúpele dostali svoje meno podľa legendy, že slávny bojovník neochvejne bojujúci za ľudské práva a práva národnostných menšín si kúpaním v miestnych prameňoch vyliečil rany, ktoré mu spôsobila Hydra. Či je legenda pravdivá, nevedno. Každopádne ôsmim cudzincom máčajúcim sa v horúcej vode jedného z prameňov, kúpeľ urobil viditeľne dobre. Na tele aj na duši. Ale čo to má každý z nich v ruke za plechovku? A čo je tá po slivkách páchnuca tekutina v plastovej fľaši, kolujúca od úst k ústam? O tom legenda nič nehovorí. A ako sa sem vôbec tie hlučné indivídua dostali? Nepredbiehajme.

Už sa začína stmievať, keď za mestom konečne nachádzame kemp. No kemp. Rozpadnutým plotom ohradenú krivolakú lúku s množstvom domorodých stanov. Kde-tu už horí ohník, lepšie vybavení kempovníci fúkajú do uhlíkov prenosných grilov. Vzduchom so zmesou dymu, vône grilovaného a spečeného mäsa a arómy šíriacej sa z murovanej búdky, čo bude asi WC aj umývarka v jednom sa šíri zvuk vtákov a zurčiaceho potoka. Tomahawk neváha. Otvára kufor Fazera a hľadá slaninu. Nech nevyzeráme ako návštevníci z rozvojovej krajiny, ktorí nevedia, čo sa patrí. Ja som za každú srandu, zažil som aj horšie. Naviac sa okamžite stávame stredobodom pozornosti a tak to vyzerá na veselú noc. Takú, na ktorú sa nezabúda. Ale čo to. Nie všetci zdieľajú náš optimizmus a jedna nemenovaná posádka dokonca odmieta zliezť z motorky.

Richie, Iwik a Pallika sa obetujú ako prieskumníci a idú hľadať iný nocľah. Pallika sa po chvíli vracia. Vraj narazili na brod a on nechcel riskovať pád. Musel. Richie a Iwik našli hotel. Za milión lei. Dosť, ale po noci na betóne a osemsto kilometroch v sedle nás nemusel dlho presviedčať. Aj keď s Tomahawkom nám je trocha ľúto nočnej opekačky. Cez brod nakoniec musíme všetci. Je na hlavnej ceste, ktorou by sme ráno aj tak pokračovali.

K hotelu schádzame už za tmy po šotoline prudkým zrázom. Našťastie bez mimoriadnej udalosti. Ta nás čaká až na recepcii. Učenie jazykov je prd platné, ak recepčný je neochotný Rumun. Keď viacjazyčné jednanie zlyhá, slova sa ujíma lingvisticky nadaný Richie. Nakreslí do notesa postavičku a k nej číslovku 8. Recepčný nerozumie. Ukáže na seba a máva mu pred očami ôsmimi prstami. Stále nerozumie. Alebo už nechce rozumieť. Ani sa mu nečudujem. Ak si to vysvetlil ako „ja a osem podobných“... Nastal teda čas pre esperanto a na pulte končí hromada bankoviek. A bolo svetlo. Štyri dvojposteľové izby – 4 x milión lei. Ideme sa ubytovať.

Všade sme chodili spolu, tak neviem, či si Richie zašpinil čižmy schválne a netuším, kde to mohol urobiť. Každopádne stredom svetlooranžového, nakrátko strihaným plyšového koberca na chodbe sa tiahnú k jeho izbe čierne stopy... Recepčný štval aj mňa, ale teraz mi ho je trocha ľúto. Toto si nezaslúžil. Stále ma však prenasleduje pochybnosť, či tie čierne stopy boli naozaj od čižiem. Richie je slušný chlapec. Asi sa pred vchodom vyzul.

A tu je už vysvetlenie záhady. K hotelu patril nádherný bazén a to by bol v tom čert, aby sme ho hneď nevyskúšali. Času bolo málo a ešte sme mali v pláne zmenšiť zásoby pív a iných destilátov, urobili sme to naraz. A že sme boli trocha hlučnejší? Po celodennej ceste nám predsa len trocha zaľahlo v ušiach.

Dlhá noc predchádza krátkemu ránu, sťaženému pivom a slivovicou skonzumovanými počas kúpania v teplej termálnej vode. Herkulesa vyliečila, ale mne zjavne nepadla na úžitok. Piť a kúpať sa nejde dohromady. Je mi dosť zle na to, aby som si dal predsavzatie. Tento rok sa už nekúpem.

Našťastie to tu mám na povel a tak si doprajem čas na zotavenie, maskujúc to veľkorysosťou ku skupine. Nikoho nenaháňam, nepripomínam bežiaci čas. A ten uháňa rýchlo. Balenie, pár fotiek, kúpenie (bezo mňa) a cvak. V izbách sa vypol prúd. Neklamné znamenie, že je obed a my musíme z hotela vypadnúť. Aj ideme. Počas najväčšej horúčavy. Veď prečo by sme využívali ranný chládok, keď sa cez obed môžeme dokonale vypotiť.

Po včerajšom brode mam trocha obavy z cesty. Nasledujúcich niečo vyše tridsať kilometrov údolím rieky Černa môže vypáliť všelijako. Ak si na ceste máme užiť enduro vložku, tak to s najväčšou pravdepodobnosťou bude tu. Moja obava je však planá. Hlbokým údolím obklopeným hustými lesmi vedie asfaltka postačujúcej kvality. Každou stúpajúcou zákrutou sa otvára nová scenéria okolitých kopcov popretkávaných skalnými útvarmi rozmanitých tvarov. Užívam si jazdu a prajem si, aby neskončila. Pod priesmykom vychádzame z lesa a v otvárajúcej sa krajine je trocha miesta aj na zastavenie šiestich motoriek.

V chvate balenia som zabudol mužstvo upozorniť, že máme pred sebou jeden z najkrajších úsekov našej cesty. Teraz môj prvý pohľad plný nádeje padol na nádrž Tomášovho Fazera. Bola prázdna. Kamera spala v kufri. Ženy zo zadných sedadiel tiež len záporne pokrútili prilbami. Nie, nefotili. Škoda. Ja som si celý úsek uchoval v hlave a v srdci. Ak ho ale chce vidieť niekto z vás, musíte sa tam vybrať.

Cesta 67d stojí za zvezenie a okolité hory popretkávané krasovými útvarmi za prehliadku. Na pešiu turistiku sme si žiaľ nevyčlenili čas. Rozhodujeme sa tu stráviť aspoň dve hodiny obedňajšej siesty. V Baia de Arama, jedinom mestečku po trase, dopĺňame zásoby a odbočujeme na dedinku Ponoarele, v okolí ktorej sprievodca sľubuje jaskyne a krasový kaňon.
Panelová cesta je poriadne rozbitá a cesťaky odmietajú pokračovať. Zastavujeme na čistinke pri potoku a piknik môže začať. Mne to predsa len nedá. Z motorky zhadzujem čo sa dá a na ľahko vyrážam na prieskumnú výpravu. Ak sa do hodiny nevrátim, majú ma ísť hľadať.

Po asi ôsmich kilometroch po paneloch a asfalte nevalnej kvality vystupujem na náhornú plošinu posiatu pasienkami a samotami. Za sebou vľavo vidím roztvorenú skalnú stenu. Tam by to mohlo byť. Otáčam a za päť minút už stúpam, príkrov poľnou cestou vysypanou ostrými kameňmi. Ak mi niektorý z nich prerazí gumu, UltraSeal mi nebude nič platný. Všetko, čo aspoň zďaleka pripomína cestu zostalo ďaleko vzadu, keď znenazdajky vhupnem do malej dedinky v lese. Obzerám si drevenice a snažím sa vyhnúť prasiatkam, ktoré pani domáca ženie zaprášenou cestou medzi polorozpadnutými laťkovými plotmi. Dívame sa na seba a každému ako exot pripadá ten druhý.

Keď už dívanie zvoľna prechádza do čumenia, mladá gazdiná klopí zrak a otvára vrátka svojho dvora. Polovica prasiatok poslušne vbehne dnu, no zo päť-šesť ich zostáva na ulici. Teda ulici... Necháva ich tak. Pobehajte si, moje zlaté, ak ešte máte chuť.
Využívam samotu a zastavujem pri Božích mukách v lese za dedinou. Je čas poďakovať, veď všetko nám zatiaľ vychádza. Aj poprosiť, nech nám to dlho vydrží.

Cesta sa zužuje a vedie príkrim zalesneným svahom. Už sa chcem otočiť, keď konečne zbadám prístup k jaskyni. Úzka strmá cesta na dno úžľabiny je len pre peších. Odhadujem, že dole a späť by mi to trvalo tak štyridsať minút. S krátkou prehliadkou cez hodinu. Už hodinu som na ceste. V takej diere mimo cesty, že ak sa niečo stane, tak skoro ma nenájdu. Tiež by sa mohlo stať, že by ma vôbec nehľadali. To by sa im hodilo, zbaviť sa velenia. Nič nebude, otáčam.

V tábore vládla pohoda. Ženy v gaťkách, voľne pohodené, dospávajú v tieni krátku noc. Chlapi so zasnenými pohľadmi ticho trávia obed. Dohárajúci oheň čipkou bieleho dymu hladil údolie a do tej idylky ako divé vytrubujú s rachotom prechádzajúce nákladiaky. Veď ako by mohli nepozdraviť odpočívajúcich pocestných. Ako by mohli nezamávať im a spočinúť na nich pohľadom. Veď načo držať v zákrute volant a čumieť pred seba. A že len o vlások minú dva motorky odparované za ňou? Je tom toho. Než dojedám polievku, ktorú mi nechal Pallika a slaninu Richiem upečenú, Tomahawk a Adiany radšej preparkovávajú svoje motorky na bezpečnejšie miesto.

Pokračujeme. Z Baia de Arama dávame zbohom hlbokým lesom a strmím úbočiam a pred sebou máme kraj kláštorov. Nemáme v pláne ich navštíviť všetky, aj keď by si to zaslúžili. Vyberáme si z nich jeden – ten najstarší. Tismana, s rokom založenia 1375 je najstarším kláštoron V Rumunsku. Leží osem kilometrov severne od hlavnej cesty a rovnako ako príjazdová cesta sa teší vzornej starostlivosti. Určite patrí k najzachovalejším a najkrajším kláštorom v krajine.

Pravoslávny kostol obklopuje pôvodnú, vyše šesťstoročnú kaplnku, ktorej pochmúrne čierne fresky pôsobia skľučujúco a sú v ostrom rozpore s kvetinovými záhonmi lemujúcimi nádvorie. Záhrada kláštora je oázou pokoja a v záplave večerného slnka hýri kvetmi všetkých farieb a tvarov. Medzi nimi sa občas nečujne mihne čierny mníšsky habit a dlhá belostná brada.

Slnko stále klesá až sa schová za vysoké kláštorné múry. Vytočenými motormi rozháňame svorku túlavých psov pred ich bránami. Do cieľa mame vyše sto kilometrov, viac než polovicu dnešnej dávky. Dočasne ruším demokraciu. Zastavuje sa iba v Targu Jui na benzín a pred pekárňou na chleba. Potom už nikde. Máme zpoždění, nezastavujem. Dokonca ani v Horazu pri kempe, v ktorom máme spať. Našťastie Tomahawka neopúšťa duchaprítomnosť, predbieha kolónu a zaháňa ju späť do tieňa briez. Teda tieň tam už nebol, keďže slnko dávno zapadlo a so zatlčením posledného kolíka stanu padla hlboká tma. Becherovku nachádzam už len pomocou hmatu a čuchu. Chutí rovnako, ako za svetla. Kto by to povedal.

Ráno vstávam už pred piatou. Odchod sme si stanovili na ôsmu, ale ja si dovtedy chcem ešte pozrieť kláštor Horezu, vzdialený asi 5 km od mesta. Môj nápad sa stretol s nulovým ohlasom a tak o šiestej zo spiaceho kempu vyrážam sám. Kláštor už od skorého rána žije svojím pokojným životom, práve sústredeným do Veľkého kostola uprostred súboru obytných a úžitkových budov. Sadám si na lavičku uprostred vonkajšieho stĺporadia a za zvukov rannej omše si prezerám fresky vľavo od vstupných dverí, vyrobených z hruškového dreva. Fresky znázorňujú rôznu podobu hriechu a pekelné tresty, ktoré im odpovedajú. Akési Danteho Peklo in pictures.

Verím v Boha dokonalého, nie trestajúceho. Boha, ktorý vytvoril dokonalé zákony, v ktorých každý čin má svoj prirodzený následok. Peklo nie je Jeho trest a On pri pohľade na duše v ňom trpí rovnako. Prečo by inak vydal na smrť svojho Syna? Vlastné myšlienky ma pohltili natoľko, že ani nepočujem tichý hlas postaršej ženy odetej v mníšskej sutane. Hlboké priezračné oči, podmanivý úsmev. Ani náznak údivu, kde som sa tu v tak skorú rannú hodinu vzal. Pri otázke, odkiaľ som ma chytá pod pazuchu a odvádza k protiľahlej stene, na ktorej dominantnú červenú vystriedala modrá. Ešte raz sa usmeje a jej zovreté a nemé pery predsa vravia. Rozumiem... Pre toto som sem musel prísť. Sám...

Je päť minút pred ôsmou, keď zastavujem pred kempom, kde už stoja štyri zbalené motorky. Budem diskrétny a aj z lojality k značke neprezradím, kto to znova nestihol. V meste ešte meníme peniaze a o deviatej konečne vyrážame. Dnes sa nám mimoriadne darí. O desiatej už máme prejdených tridsať kilometrov. Pýcha však predchádza pád. Jedno zo sediel pred Cortea de Arges, na ceste 73c je v rekonštrukcii. Náhradný úsek vedie prudkým stúpaním po kameninovom násype, na ktorom je spevnený len úzky pas v strede. Stojím v stúpačkách a k vrcholu, na ktorom sa znenazdajky objavuje predok modrej Dacie, mi chýba asi tridsať metrov. Nádej, že tu tiež platí alpské pravidlo prednosti zomiera rýchlo. Aby som sa vyhol zrážke, musím do mäkkého. Zadné koleso zatancuje a ja povolím plyn. Fatal error. Potom už len sledujem, ako sa mi koleso zabára až po kotúč a ako po uvoľnenej pevnej ploche okolo mňa prechádzajú všetky cesťáky. Aspoň že zložili ženy a dopriali nám chvíľku súkromia pri vyprosťovaní. Pár minút hanby, ale aspoň sme si pokecali.

V podhorskom Cortea de Arges sa stáčame na sever. Prepletáme sa hlavnou ulicou medzi chodcami a autami snažiacimi sa zaparkovať. Podľa mapy by sme mali byť na úpätí Fagarašu – najvyššieho pohoria Rumunska, no obzor je čistý, ako na maďarskej rovine. Už ma chytá podozrenie, že Rumuni v snahe vylepšiť si ekonomickú situáciu Fagaraš predali. Ale nie, po dvadsiatich kilometroch sme sa predsa len dočkali. Údolie rieky Agres sa uzatvára a po stranách cesty znenazdajky vyrastú strmé skalnaté svahy. Vľavo skala, vpravo na dne strmého zrázu rieka a za ňou znova strmá skala. Len s obtiažou dokážem nakloniť hlavu tak, aby som cez obmedzený priezor prilby uvidel ich vrchol. Toto milujem. Cesty vysekané v skale uprostred hlbokého lesa. Užívam si to tak, že som si nevšimol odbočku k Draculovmu hradu. Zrazu ho vidíme na strmej skale sa sebou. Nevadí. Tých 1400 schodov by v dnešnej horúčave aj tak nikto nešľapal.

Vysoko v skalnej stene pred sebou vidím tunel a kus cesty na pilotoch. Začínajú zátačkové orgie. Je čas zrušiť skupinu. Dohodneme si miesto stretnutia a ďalej už ide každý za seba. Než si stihnem miesto nafilmovať, všetci sú preč. Nevadí, budem robiť dozber a zaznamenávať prípadné straty.

Cesta 7c, známa ako Transfagarašská magistrála, výsledok Cauceskovho megalomanstva, už bola veľakrát opísaná. Nebudem opakovať známe fakty. Len pár postrehov. Samotná cesta nemá logiku. Vedie odnikiaľ nikam. Sotva tridsať kilometrov západne vedie s ňou paralelná cesta E81 spájajúca priemyselné mesta Ramnica Valcea a Sibiu, zabezpečujúca relatívne pohodlný a bezpečný prechod pohorím deliacim Balkán. Veľký muž však túžil po veľkých činoch. Na druhej strane by sme si to bez neho dnes neužívali.

Južná strana priesmyku, napriek dramatickému úvodu v skalnej rokline stúpa miernejšie a úsek vedľa hladiny priehradného jazera Vidraru je takmer rovinatý. Určite však nie je nudný. Vyhýbanie sa hlbokým dieram v asfalte miestami pripomína počítačovú hru. Na rozdiel od nej je však rigol cez celý pruh v zákrute, ktorý si všimneš až keď už ležíš v náklonne až príliš skutočný. Kvalita cesty sa zlepšuje až pod vrcholom, po vystúpaní z oblasti lesa. Posledný úsek k vrcholu vedie tunelom, samozrejme neosvetleným. Zo severnej strany je asfalt naozaj kvalitný a cesta pripomína alpské priesmyky. Stúpanie je tu strmšie, no kratšie.

Takže sumár. Ak miluješ ostré zákruty, život v náklonne a ostatne je druhoradé, prejdi Fagaraš od severu. Komu nevadia rozbité cesty a dáva prednosť prírodným scenériám, tomu odporúčam prechod z juhu. A kto nevie čo chce, nech si ten cirka 80-kilometrový úsek prebehne tam aj späť. Nám to stačilo jeden krát a zabralo nám to celý deň. Je síce pravda, že z benzínky v Cutrea de Arges sme vyrazili až na obed, ale ak by sme boli vyšli skôr, boli by sme sa aj viac motali. Každý išiel sám a stretávali sme sa len náhodne po dvaja-traja na miestach s peknou vyhliadkou. Dokopy sme sa dali až pred tunelom. Po neskorom spoločnom obede a trofejnej foto si to dole pálil znova každý sám. Cesta tu je tak popletená, že z pohľadu zhora sa len ťažko chápe jej chronológia. Opísať ťažko. Nutné vidieť. Mnohé zákruty sú tak zalomené, že tie pravé sa bez využitia protismeru ani nedajú klopiť. Spojka, prevodovka, plyn, brzdy. Všetky páčky kmitajú ako na pletiacom stroji. Keď sa znova všetci stretávame pod úpätím kopca, unavené tváre žiaria. Ani sa nepýtam, ako sa im to páčilo. Čo by mi ešte mohli povedať?

Romantika končí príchodom na hlavnú cestu. Smerujeme na Sibiu a snažíme sa ubytovať. Okolo cesty je plno motelov, no buď sú obsadené alebo ich ceny sú mimo. Pripájame sa na E81 a cesta sa mení na štvorprúdovú magistrálu. Začínam mať blbý pocit, že nás privedie až do mesta a budú problémy. Kemp v Sibiu to istí, ale dnes by som rád spal pod strechou. A nie som sám. Richie, ktorý znova prevzal zodpovednosť za hľadanie nocľahu na seba a jazdí vpredu, zrazu odbočuje z hlavnej cesty a po asi tristo metroch zastavujeme pred nočným klubom Dracula. Štýlové. Ak už sme minuli hrad...

Žiaľ, skupina nemá jednotný názor a po krátkej konštruktívnej porade dve motky odchádzajú hľadať kemp. Ostatní zostávame. Tri dvojposteľové izby, garáž v zamknutom dvore pre motorky. Čo viac si priať. Vybaľovanie na dvore zo záujmom sledujú dievčatá, chystajúce sa po západe slnka do práce. Pallika, s ktorým zdieľam izbu, sa z jednou z nich stretol na úzkom schodišti. Tak sa vyľakal, že toho večera už z izby nevystrčil päty. Na jeho obranu musím poznamenať, že bola naozaj škaredá ako noc.

Zatiaľ čo jedno zo sporo odetých dievčat sa v svetle neónovej reklamy prechádza pred klubom a láka zákazníkov, my si na balkóne pri svetle sviečok dávame romantickú večeru z neromantických konzerv, vymieňame si dojmy z prežitého dňa a tešíme sa na ten zajtrajší. Čo robia tí dvaja nešťastníci, pohŕdajúci miestnym pohostinstvom netušíme. Vieme však, že zajtra o deviatej budú stáť pred bránou a meškanie nám neodpustia. Takže žiadne ponocovanie. Preprať prepotené veci, po poháričku za pesničku a zhasnúť...

Keď ráno vstávame, dievčatá už majú padla a odpočívajú v súkromí svojich izieb. To sa už aj nesmelý Pallika odvažuje vyjsť do šera chodby a v strehu, pripravený na úprk, znáša svoje bágle k motorkám. Tie postupne klesajú pod ich váhou. Práve včas, lebo pred bordelom už počuť nedočkavý duet šiestich valcov SV-čla a Fazera, ktoré nocovali v kempe, zatiaľ čo tri Hondy si užívali pohodlie garáže. A popri nich sa zviezol aj Bandit. Nech má radosť, chlapec.

Po troch dňoch strávených na horách a vidieku sa nám ranná špička v Sibiu zdá skutočne neskutočná. Prískoky od semafora k semaforu v dokonale fungujúcej červenej vlne nemajú konca. Teplota vzduchu sa prehupuje nad znesiteľný normál a bunda, ktorú sa mi po štyroch dňoch podarilo vysušiť saje ďalší prídel potu. Na jednom zo semaforov vedľa mňa zastavuje Bandit a Zajo zmätene gestikuluje. Ako by som mohol ovplyvniť, že jeho motor nemá rád postávanie. Starosť, na ktorú sme my vodníci už dávno zabudli.

Odbočujeme vpravo na Medias. V kútiku srdca dúfam, že sa tým aj zápcha uvoľní. Ale čo to? Cesta v rekonštrukcii. Kolóna aut sa brodí jedným pruhom po hrboľatom betónovom lôžku plnom dier a kamenia. Na predbiehanie niet miesta a tak sa krokom posúvame s riavou nákladných áut.
„Choď po chodníku, more,“ počujem zozadu Richio hlas. Nevyzeralo to ako blbý nápad. Päťdesiat metrov. Potom sa úzky chodník stáčal v pravom uhle za roh a obrubník je v tom mieste vysoký dobrých dvadsať centimetrov. Transalp sa z neho zhupol, ale ostatní si skúsili prekladanie moto „za roh“. Moc sme si nepomohli, ale aspoň malé spestrenie.

Na ceste sme piaty deň a zatiaľ každý bol iný a niečím jedinečný. Ten dnešný bude v znamení saských opevnených kostolov. Lebo cesta údolím rieky Tarnava Mare zo Sibiu do Sighisoari prechádza územím už od nepamäti osídleným Sasmi, aj keď sa vraví, že po otvorení hraníc tu nezostal ani jeden. Napriek tomu všade počuť nemčinu a úspešne jej vládne aj asi deväťročný chlapec, čo sa mi prihovoril v parku.

Usilovná práca, vzájomná podpora, obchodný talent, výhodná poloha, kráľovské privilégia. To všetko po stáročia prinášalo úrodu vo forme bohatých a prosperujúcich miest. Ten kto má sa stáva tŕňom v oku okoliu a cez karpatské priesmyky prechádzali nielen obchodné karavány. Tatárske a neskôr turecké vojska boli neustálou hrozbou. A tak mesta začali stavať vysoké opevnenia a strážne veže, dediny obohnali múrmi aspoň kostoly, ktoré sa v časoch obliehania menili na pevnosti. V každej dedine ktorou prechádzame, vidíme jeden z nich. Rôzne tvary aj rozmery, no každý je obohnaný pevným a vysokým múrom a vežu zvonice má v tvare strážnej veže s dreveným ochozom okolo vrcholu.

Desať kilometrov pred Mediasom prechádzame nenápadným mestečkom Copsa Mica, ktoré dnes už nie je ničím zvláštne. Príčina jeho niekdajšej „jedinečnosti“ odpočíva v podobe neforemnej odstavenej továrne zo šedého betónu a nánosu špiny. Do roku 1993, než továreň na výrobu priemyselných sadzí odstavili, bola Cospa Mica najšpinavším mestom Rumunska a prvý biely sneh tu zažili až v zime roku 1994. Huť na výrobu olova však pracuje ďalej, aj keď vďaka zníženiu výroby a filtrom uniká do ovzdušia len tretina pôvodných exhalátov. Ale aj tak ovocie, zelenina a asi aj ľudia majú o niečo vyššiu mernú hmotnosť. Blbý fór, vzhľadom na percento výskytu karcinogénu.

Po krátkom odpočinku v tieni jedného z nespočetných kostolov a chvíľke hospodársko-environmentálnych úvah poďme späť na cestu. Madias nechávame bez povšimnutia, aj keď bol osídlený už v dobe železnej, živí ho kožiarsky a chemický priemysel a v evanjelickom kostole sv. Markéty so sedemdesiat metrovou naklonenou vežou majú nádherný gotický oltár. My smerujeme do Biertanu, známom najkrajším zo všetkých opevnených kostolov. Aspoň podľa UNESCO.

Posledných osem kilometrov vedie vedľajšou cestou, vanúcou sa uprostred zelených lúk, kukuričných polí a hájov. Richie, unesený krásou scenérie, chtiac si vychutnať vôňu prírody naplno, si za jazdy otvára vyklápačku. Vychutnal si. Kus suchého kravského lajna, ktoré mu zadnou gumou do tváre strelil pred nim idúci Pallika.

Parkujeme pri opevnení kostola a snažíme sa dostať dnu. Teda aspoň ja, Pallika a Adieny. Ostatní na kultúru kašlú. Než konečne nájdeme miesto, kde predávajú vstupenky, pobeháme námestia a blízke okolie. Ako keby ich nemohla predávať baba, čo vo vnútri trhá ústrižky. Ale za námahu to stálo. Opevnenia, hradby, veže, no hlavne jednolodný barokový kostol s pôvodnou drevenou podlahou. Všetko pôvodne zo začiatku 16. storočia, žiadna neskoršia prestavba. Vďaku UNESCO je kostol zreštaurovaný a práve sa dokončuje obnova interiéru. Rád by som ho videl, až tu reštaurátori skončia. Ale nebudem sa rozpisovať. Všetko je na fotkách, ktoré vidíte a filme, ktorý neuvidíte.

V jednej z budov nalepených na opevnení je štýlová reštaurácia. Na stenách obrazy s rytierskymi námetmi, meče a štíty. V rohoch opreté kópie a brnenia, na parapetach plechové helmy. Dotvárame výzdobu naším prilbami, bundami a korytnačkami a sadáme si k stolu. Veď je čas obeda. Za vrch stola, do masívneho kresla si sadám ja – cár Peter, oproti mne čestný hosť kráľ Richard a po stranách dve dvojice pážat. Poddaný zostali pred múrmi na konzervách.
Noste na stôl!
Najprv sa na stole objavujú štyri malé tanieriky s nakrájanou cibuľou. Pážatá sa do nej z chuti pustia a vôbec im neprekáža prekvapený pohľad obsluhy. Zneistia až, keď sa vo dverách objaví časť osadenstva kuchyne so zle skrývaným pobavením.
„Tá cibuľa nie je na jedenie, ale proti muchám“, vysvetľujem.
„To ti akurát tak verím“, oponuje Squadra.
„A myslíš, že prečo sa na nás prišli pozrieť kuchári a ešte stále sa rehocú?“
„? ? ?“
„Lebo ešte nevideli nikoho jesť mucholapky“, pritvrdzujem.
„Ale fakt, ešte som tu nevidela ani jednu muchu“, prihráva mi na smeč Iwik.
„Veď práve, lebo dávajú na stoly nakrájanú cibuľu.“ Bolo by škoda prihrávku nevyužiť.
Moje škodoradostné srdce plesá keď vidím, ako im počas celého chutného obeda tá cibuľa nejde z hlavy. Lenže mne nejde z hlavy ani dnes. Mal to byť fór, ale čo ak to bola pravda. Taká hanba. Vkročili sme do vesmíru, zobrali nás do EU aj NATO, produkujeme najviac áut na hlavu a jeme mucholapky. Či muchoodpudivky?

Zanechajme tento spoločenský rébus, lebo dnes nás ešte čaká Sighisoara, Draculovo rodisko s pôvodným stredovekým centrom z 13. a 14. storočia, ktoré sa nezmenené zachovalo až dodnes a stále žije svojím malebným životom. Sighisoara je šiestym hradom Sedmohradska, v ktorom je hradov koľko? No jasne že sedem. Ľahké, ale viete, ktoré sú to?

Jeho história a pamätihodnosti by vydali na samostatný článok. Spomeniem len originálny spôsob, používaný pri jeho obrane. V meste pôsobilo mnoho prosperujúcich cechov, ktoré boli oslobodené od daní, no mali za povinnosť vystavať obrannú vežu a pri obliehaní mesta ju aj ubrániť. A tak sa okolo centra týčia k nebu krajčírska, obuvnícka či klampiarska veža. Spolu ich je štrnásť a spolu s opevnením sa uchovali až dodnes. To však skupinu ignorantov vôbec nezaujíma. Vyvalia sa v miestnom parku na lavičky a tak dvojhodinovú prehliadku absolvuje so mnou len Tomahawk a Adieny.

Dve hodiny sú však málo. Stíham akurát námestie s orlojom, Horný rad, zastrešené schodište, dve veže a krátku potulku úzkymi starými uličkami. K motorkám dobieham spotený a na poslednú chvíľu. Nestíham ani záchod. Rýchlo sa navliecť do kombinézy, prilba a ... čo to? Žeby ďalšia súťaž? Tentokrát ju vyhlasuje Pallika. Otázka znie: kde sa zastaví osamotený kľúčik zapaľovania padnutý za kapotáž CBR? Bolo nás osem, určite by sme ju dokázali otočiť hore kolesami a triasť, pokiaľ by nevypadol. Ale šikovný Pallika ho za pätnásť minút našiel aj sám. Prečo máš také čierne ruky, stará mama?

Večer nás dostihol až v nádhernom kempe v kúpeľnej Savote. Konečne sa neubytovávame za tmy. Kemp, ktorý by bol rovnocenným partnerom švajčiarskym, ma prekvapil rovnako, ako jeho pedantný majiteľ. Dobehol ku mne s vypleštenými očami a kázal mi na miesto vrátiť tri ploské kamene priemeru tak 6 - 7 cm, ktoré som zobral z potočným štrkom vysypaného chodníka a niesol pod bočáky v tráve sa zabárajúcich motoriek. Tak som sa plížil zhrbený po chodníku a pozeral pod nohy. Po chvíli ku mne znova prišiel, že či som niečo stratil. Ja že nie, len hľadám tie miesta, odkiaľ som zobral kamene. Zvrtol sa na päte a po chvíli doniesol kúsky dosák...

Šiesty deň cesty začína lenivým ránom. V pláne máme len niečo vyše 120 km, tak kam sa ponáhľať. Kľudne raňajkujeme, Zajo má dostatok času na rozbor zloženia rumunskej konzervy. Vraj chlpy. Čo čakal? Len v našich sú pomleté na jemnejšie.
Je čas si trocha precvičiť aj nohy a tak na prehliadku kúpeľov Sovota Bai na brehu Medvedieho jazera (Lacul Ursu) vyrážame pešo. Sprievodca píše: Jazero je vyhľadávané pre svoje skvelé podmienky na kúpanie, keď vrchná, asi meter hlboká vrstva prúdiacej jazernej vody funguje ako izolátor spodných slaných vôd, ktoré majú celoročne konštantnú teplotu 30 - 40 stupňov C. Nezistili sme to. Odradilo nás vstupné vo výške cca 120 korún na osobu, čo sa nám na hodinu nevyplatilo a tiež preplnená pláž a jazero. Vyzeralo to tam ako na internetových fotkách z japonských kúpalísk. Nedáme sa zlákať ani zábalom čierneho bahna a tak po prechádzke okolo oploteného areálu sa v kempe balíme a okolo obeda vyrážame.

Definitívne opúšťame južné Karpaty a cez kraj maďarských Sikulov vstupujeme do tých východných. Mne osobne milejších. Dediny sa predvádzajú svojimi vyrezávanými bránami a holubníkmi, všade prevládala maďarčina. Hneď po odbočení z hlavnej cesty nás čaká darček. Série nádherných klopených zákrut s rovným asfaltom, ktorý vydržal až do 1287 metrov vysokého sedla Bucin. Z jeho severovýchodnej strany je kvalita cesty o niečo horšia, no kľukatá hradská uprostred hlbokého lesa má tiež svoje čaro. A čarovná je aj snaha domácich nás neustále zdraviť. Hlavne ak v zákrute zatrúbi na pozdrav oproti idúci kamión. Ale aj tak nemajú na policajnú hliadku, ktorú dobiehame pred Gheorgheni. Keď zbadali približujúce sa motorky, zapli maják a ich bielo-modrá dácia ďalej uháňa 70-kou. Aj som sa zamyslel nad tým, či sa policajné auto idúce s výstražnými svetlami smie predbiehať, ale na nič som neprišiel. Tak som podradil, otočil plynom a bolo po dileme.

Za mestom sa cesta rozhodla znova kľukatiť a dvíhať, tentokrát do sedla Bioaz. Šantíme v zákrutách, oči pozorne sledujú cestu, len kde-tu si dovolia zablúdiť na okolitý tmavý les. Sledovať oblohu nie je čas. A ani veľa možností. Vysoké smreky ju na dlhú dobu zakrývajú. V samotnom sedle by to aj šlo, lenže tu moju pozornosť zaujal statný psisko, čo po mne vyštartoval od motorestu. Skvele lákadlo zákazníkov.

Do poveternostnej reality ma vracia až hlasný úder hromu v jednej zo zákrut. Zľakol som sa tak, že som to skoro položil. Aké je to vážne vidíme hneď po vyjdení z lesa. Malebné pasienky posiate drevenicami samôt sú prikryté hustou čierňavou. Nie je nám dopriaty ani čas na rozmyslenie či dážďovky áno, či nie. Z neba ako kameň padá súvislá vodná masa a my sme za moment premočený. Auta zastavujú pri ceste, lebo stierače sú im nanič. Nám zastať nepomôže a tak útočisko nachádzame až o dobrý kilometer vzdialenom hostinci. Štýlová sikulská drevenica, krojovaná a pomalá obsluha, maďarské jedlá.

O hodinu je po daždi aj hlade a my odkrojujeme z druhej polovice cesty 12c, na ktorú som sa aspoň ja veľmi tešil. Jej najkrajšia časť začína pri Červenom jazere (Lacu Rosu), ktoré vzniklo veľkým zosuvom pôdy. Ten prehradil koryto rieky Bizac, tečúcej údolím. Rieka zaplavila a zničila rozľahlý ihličnatý les. Polámané kypte stromov trčiace z kalnej hladiny, hlboké údolie nad ktorým sa lenivo povaľuje biela hmla. Obrázok ako z hororu. Nie ako. Exteriéry niektorých z nich sa točili práve tu.

Nám sa však naskytá iný pohľad. Miesto hmly nás znova prenasledujú búrkové mračná a ja sa snažím demokraticky riešiť dilemu, či aj napriek blízkemu večeru počkáme na dážď tu a cez kaňon budeme pokračovať až po daždi, alebo vyrazíme a budeme riskovať, že pre búrku nebudeme mať nič z prechodu kaňonu. Bizac je predsa len jeden z najkrajších kútov Karpát.
Dodnes nechápem, čo sa tam stalo. S prvými kvapkami, skôr než sme sa akokoľvek dohodli, sa stádo rozpŕchlo. A ja som nemal najmenšiu chuť ho dávať dohromady. Náladu mi spravila až horúca káva, ktorú mi pod odkvapom jednej z dreveníc navaril Richie.

Stretli sme sa po daždi pred ústim do najbizarnejšej časti priesmyku. Úzke kolmé skaly sa tu k sebe priblížili na vzdialenosť sotva desať metrov, na ktoré sa ledva zmestí úzka cesta a koryto spenenej rieky. Skaly zatienili aj ten zbytok svetla, čo večeru ešte zostal a tak fotenie a filmovanie nedávalo veľa nádeji na úspech. Ale fotky, aj ako kvalitné by stejne nedokázali zachytiť atmosféru miesta. Túžim sa otočiť a prejsť si to znovu, ale rozum nedovolí. Husté mraky, pribúdajúca tma... Najvyšší čas na hľadanie nocľahu. Ale vy, ak niekedy na smerovej tabuli uvidíte číslo 12c, nezabudnite odbočiť.

V meste Bizac sa stáčame na sever k rovnomennej priehrade a spolu s padajúcou nocou nachádzame nocľah v hoteli tesne pod priehradným múrom. Keď vybaľujem motorku a dívam sa na tu betónovú masu nado mnou, nevdojak ma napadajú scény z katastrofických filmov. Ale keďže čítate tento článok je jasné, že nič podobné sa v tú noc nestalo.

Charakter cesty po východnom brehu priehradného jazera Bizac asi najlepšie charakterizuje príhoda. Keď som po asi tridsiatich kilometroch zastavil, aby sme si urobili pár fotiek, Squadra sa na mňa oborila: „Pilgrim, ty stále zastavuješ v zákrute.“
„A dnes si už videla niekde rovinku,“ bránim sa.

Musela mi dať za pravdu. Celý asi štyridsaťkilometrový úsek je sériou striedajúcich sa zákrut s nečakane sa otvárajúcimi výhľadmi na jazero a náprotivné pohorie Ceahlau, ktorému do výšky dvoch tisícok chýba len deväťdesiat metrov. Je vyhlásené hlavne svojimi bizarne zvetranými skalami, ktoré sú však prístupné len peším turistom. Až na príjazdovú cestu k horskému hotelu, v pohorí žiadne reálne zjazdne cesty niesu.

Na konci priehrady prechádzame mostom pripomínajúcim skôr antický aquadukt a... Prišli sme privčas. Benzínku na rázcestí ešte nedokončili aj keď z diaľky dávala nádej, že tu napojíme svoje tátoše. Od tejto chvíle sa Zajo s B12-kou mení na pilota US-Navy, pre ktorého je najdôležitejším budíkom palivomer.
Odbočujeme na Targu Neamt, aby sme si prezreli kláštor Neamt, vzdialený necelých 40 kilometrov. Dnešný deň trávime v Moldavsku a Neamt je od 12. storočia jeho najstarším kláštorom. Dodnes je tunajším strediskom pravoslávnej kultúry a so sedemdesiatimi mníchmi a desiatkami študentov seminára je najväčším rumunským mužským kláštorom. Bola v ňom umiestnená jedna z prvých tlačiarní a tak kláštor mal pre oblasť podobný význam, ako náš Červený kláštor. Aj tunajšie múzeum je plné stredovekých kníh a prvých výtlačkov Biblie. Rovnako početné sú zbierky miniatúr, ktorých tunajšia škola sa stala počiatkom ich rozvoja. Aj keď nie som múzejný fanda, pre staré knihy a miniatúry mám slabosť. Veď prepísať a ilustrovať Bibliu, rovnako ako vyrezať sotva osem centimetrov vysoký krížik s desiatkami výjavov zo života Krista trvalo aj celé desaťročie.

Keď znova vyjdem na slnkom zaliate nádvorie, vidím ako sa pri vchode kostola zo sklonku 15. storočia, ktorý sa na stáročia stal vzorom sakrálnej architektúry v Moldavsku, šťastne škeria Squdra a Iwik.
„Pilgrim, v kostole je na stojane ikona a ženy sa jej dotykajú nosmi a potom pod ňou podlezú. Aj my sme to urobili. Čo to znamená?“
„Zo širokého okolia tu chodia ženy túžiace po počatí.“
„No určite,“ oponuje Squadra s trocha zmrazeným úsmevom.
„Mne je jedno či tomu veríš či nie. Ukážem ti to v knihe?“
„A to si nám nemohol povedať skôr?“
„Ani vo sne ma nenapadlo, že by ste sa chceli vopchať do tej diery. Dúfam, že ste sa napili aj z tamtoho prameňa.“ Ukazujem na protiľahlú stranu nádvoria. „Ta voda je na dvojčatá.“
„Nie,“ odpovedajú jednohlasne.
„Tak budete mať iba po jednom.“

Ale aby som v niekom nevyvolal falošnú nádej, priznávam - všetko som si vymyslel. Kláštor Neamt za návštevu stojí, ale počatie si milé čitateľky vyriešte radšej doma v súkromí. Pred kláštorom, v altánku s cibuľovou strechou však naozaj vyviera prameň s liečivou svätou vodou, ktorá pomáha v nemoci. Jej najdôležitejšou ingredienciou je však viera. A tej sa nie vždy dostáva.

Pokračujeme do 12 km vzdialeného Targu Neamt. Samotné mesto za obchádzku nestojí, ale je v ňom benzínka, ktorá konečne vykúzli úsmev na Zajovej tvári. Je to jediný krát, čo na ceste máme problém s benzínom. Inak všade bola sieť čerpačiek dostatočne hustá. V meste sa stretávame aj s ojedinelým žobraním detí, ktoré už v Rumunsku nadobro ustúpilo. Popri tankovaní stihneme ešte zmeniť peniaze, doplniť chleb, vodu a hajde späť k priehrade. Odteraz už nebudú žiadne odbočky a každým kilometrom sa budeme približovať k domovu. Aj krajina pozdĺž rieky Bistrice nadobúda ráz, na aký som vo východných Karpatoch zvyknutý. Príkre svahy nad riekou pokrývajú sýtozelené pasienky so stohmi sušiaceho sa sena a lesy so štíhlymi urastenými ihličnanmi. Roztrúsené drevenice v chudobných dedinkách, túlavé psy, vôňa popíleného dreva, cesta stonajúca v agónii pod kolesami lesných strojov a preťažených kamiónov zvážajúcich mohutné kmene zoťatých smrekov.
Dobové fotky z prvej republiky tu ožívajú. Dievčatko v kroji s prúteným košíkom ponúka nazbierané hríby, dievčina na prahu dospelosti hľadí v ústrety slnku, ktoré už na západe hladká vrcholce hôr. Možná by chcela s ním, niekde do zasľúbenej krajiny, tam na opačnej strane hôr... Ale díva sa na správnu svetovú stranu?

Romantiku na chvíľu prerušuje Vatra Dornei, priemyselné centrum oblasti a následných pätnásť kilometrov hlavnej cesty. Po nej ale karpatský raj pokračuje. Zapadajúce slnko ležiace nízko nad obzorom oslepuje a cestu je viac cítiť ako vidieť. Tá sa kľukatí údolím medzi pohoriami Rodna a Maramureš a vedie nás do posledného priesmyku na našej ceste. 1416 metrový Prislop je zároveň vstupnou bránou do horského strediska Borsa, kde trávime poslednú noc v kempe na záhrade jedného z domov. Už tu stanuje rumunská rodina v pokročilejšom štádiu veselosti. Rozjarená postaršia Rumunka v nestráženej chvíli vyteperí svojich sto kíl živej váhy na Tomahawkovho Fazera a dožaduje sa zvečnenia tejto osudovej chvíle. Rovnako podgurážený domáci v bezbrehej pohostinnosti prikladá na oheň vzdialený sotva tri metre od stanov smrekové dosky a mení ho na mohutnú vatru. Mäkké drevo praská, iskry lietajú všade naokolo. Našťastie sa nám ho darí presvedčiť, že to nebol dobrý nápad skôr, než tábor ľahne popolom.

A rána sú tu tiché, znel názov jedného vojnového filmu. V Karpatoch aj chladné, musím dodať. Zima, od ktorej sme si v tropickom týždni odvykli, nás vyháňa zo stanov o trocha skôr. Alebo že by to bola zle skrývaná vôňa domova?
Naša „známa“ rodinka tiež balí. Z úžasom sledujeme, koľko sa toho do Loganu zmestí. Stan, kempingová výbava, jedlo, šatstvo aj babička. Pallika sa znova púšťa do čistenia prilieb, kedže nikto to nedokáže tak, ako on. My ostatní zatiaľ likvidujeme tábor. Squadra sa zasnene díva do diaľky (u nás sa vraví do blba). Vydrž. Večer si tam, kde tvoje myšlienky. Priznávam, že aj ja svojím predstavám musím brániť v rozlete.

Deväť kilometrov po štarte riešim dilemu. Odbočiť na vedľajšiu, vedúcu paralelným južnejším údolím rieky Iza? Vynahradí prírody a rázovité dediny, v ktorých ľudia ešte nosia kroje nepohodlie rozbitej a miestami len kamenistej cesty? Dnes by to už asi nikto neocenil. Vedomie je po okraj zaplnené zážitkami posledného týždňa a po nových až tak netúži. Pôjdeme radšej podľa pôvodného plánu.

Pred Sighutu Marmatiei sa pripájame k Tise, tvoriacej tu rumunsko-ukrajinskú hranicu. Pri našom jarnom ukrajinskom intermezze sme prešli jej náprotivný breh, teraz ju míňame z juhu. Dedinky s dvoj aj trojjazyčnými názvami dávajú tušiť národnostný Babylon. Rumuni, Maďari, Rusíni. Či im to spolu klape nevedno a ani sa to nedozvieme, lebo našu pozornosť už púta dedinka Sapanta, preslávená svojím maľovaným Veselým cintorínom. Ten židovský, na okraji dediny, zostal aj na okraji záujmu.

Baba pri vchode sa dožaduje poplatku za kameru a fotoaparáty, tak sa otáčam. Veď na cintorín môžem ísť aj zozadu, kde chýba plot na celej jeho strane. Na cintoríne so stovkami hrobov prevláda modrá. Videl som už z neho veľa fotografii, ale žiadna nezobrazovala verne jeho veľkosť a rozľahlosť. Z jednej strany náhrobkov je zobrazený výjav z nebožtíkovho života, z druhej strany spôsob jeho smrti. Vedľa seba tu ležia traktorista, učiteľ, mlynár, úradník, krčmár, kňaz, hasič, roľník. A smrť má podobu autonehody, lesného nešťastia, povodne, tamten zomrel v posteli a ten zas v krčme s pohárom v ruke. Ale čím bola dievčina, ktorá je na náhrobku vyobrazená ako máva pri ceste na autá?

O vznik cintoríny sa zaslúžil hlavne miestny rezbár Stan Ion Patras. Po jeho smrti v roku 1977 však v dedine tradíciu veselých hrobov neopustili. A tak okrem mnoho vypovedajúcich kresieb môžeme na náhrobkoch čítať: Veď ten, kto mal prachy, musel umrieť taky. Alebo: Boh odpusť ti synku, aj keď podrezal si svoju mamku.
V jednej z dielni vedľa cintorína si Adieny ešte skúša pradenia nití na starodávnom kolovrátku, zatiaľ čo mňa na ulici odchytila naša známa „motorkárka“ z veselej rodinky. Aký je svet malý. Jeden večer sa ti podgurážená vyteperí na motorku a už sa jej nezbavíš.

Všetko raz končí a v poslednej zákrute sedla Huta končia Karpaty. Pred sebou už máme iba presun po širočiznej maďarskej rovine. Ale čo to? Pri ceste stoja dve GS-a, jedno bez zadného kolesa a v nie dobrej kondícii. Českí kolegovia riešia problém, kde v sobotu zohnať nové skrutky a my, ako môže z GS-a za jazdy odpadnúť zadné koleso. Až tu si uvedomujem, že je vlastne zázrak, že sa počas ôsmich dní po cestách a necestách, cez ktoré sme prešli, na našich strojoch nič neuvoľnilo, nič sa nepokazilo, nič sme nestratili. Alebo žeby predsa? Čo to tam Pallika s Richiem montujú na CB-čke? Skrutka zo zadného tlmiča povedala ahoj a išla preč...

V Satu Mare trocha blúdime. Divné mesto. Ešte som nim nikdy neprešiel na prvý krát. A z rozhovorov s mnohými turistami zisťujem, že nie som sám. Mesto to cestujúcim asi robí schválne z pomsty. Za krivdu, čo sa mu stala vo Versailles. V Trianonskej dohode totiž rýdzo maďarské mesto bolo necitlivo oddelené od uhorskej župy Szatmár. Hranica preťala obchodnú cestu a Satu Mare stratilo svoje postavenie obchodného strediska na rieke Somes, po ktorej sa dopravovala soľ. Odvtedy mesto chradne a mätie pocestných.

O to menej problémov je na hranici. Už to nie je kapitola sama o sebe, ako ešte nedávno. Len letmý pohľad do pasu a – „Pokračujte“.
Ako spiatočnú cestu volíme vidiek maďarského povodia Tisy. Vlastne Tiszy. Snažím sa dodržiavať rýchlosť aj obmedzenia. Bolo by hlúpe platiť pokutu na posledných sto kilometroch. Ale to by ma nesmeli naštvať. Cesta uprostred polí s vyše kilometrovými rovinkami a zrazu 70-ka. To by aj šlo, niet sa kam ponáhľať. Potom 60-ka. No dobre. O sto metrov 40-ka a o ďalších sto tridsiatka aj s dodatkovou tabuľou. Pozor zver. Tak viete čo, na vaše jelene sa môžem v.....! Keď sa po pár sekundách ručička tachometra prehupne cez stovku, vidím za sebou päť svetiel v tesnom závese. Fajn. Tak na toto máme jednotný názor.

So šerom sú tu znova kopčeky, neklamný znak slovenského pohraničia. Do jedného z nich tlačia tri zvodne odeté slečny v plesových lodičkách starú ladu. Zatrúbim na ne. Určite ich to naštve a nasraný človek má viac sily. Budú ju chúdence potrebovať, lebo pumpu míňame až o tri kilometre neskôr. A o ďalších dvadsať je to hranica. Musíme počkať, lebo Zajo ešte mení svoje ušetrené forinty a... sme doma. Zatiaľ čo si všetci s rozjarenými tvárami užívajú v motoreste šťastný návrat, dovolím si pár slov na záver.

Rumunsko 2006 končí. Počas ôsmich dní sme prešli 2350 kilometrov. Pritom každý deň bol úplne iný a jedinečný. Kraje, ktorými sme prechádzali sa od seba líšili natoľko, že sa zdalo neuveriteľné, že sme až na srbskú časť Dunaja celý čas trávili v jednej krajine. Ceny benzínu boli asi ako u nás, ubytovanie lacnejšie a kvalitnejšie. Za 80 nových lei sa dá zohnať naozaj kvalitná dvojposteľová izba, kemp po 10 lei za stan. Jedlo v reštauráciách je o hodne lacnejšie a z vlastných zdrojov sme riešili len raňajky. Inak to nemalo zmysel. Nízkym cenám v reštauráciách však nerozumiem, lebo potraviny v obchodoch sa zdali byť drahšie. Nepýtajte sa ma ale na sumár. Gentleman v spoločnosti o peniazoch nehovorí.

Nič zlé sa nám nestalo. Nič sme nestratili, nič nám neukradli, nikto nespadol, neochorel, motorky vydržali. Neviem, či to bolo strukom cesnaku, ktorý som pre každý prípad viezol v kufri, ale obišli nás aj nepríjemnosti s upírmi. To je asi jediné nebezpečenstvo, ktoré v krajine hrozí. Hlavne na odľahlých horských rázcestiach, kde pri západe slnka zvyknú čakať na svoju obeť. Zbavte sa falošnej predstavy, že upír vás musí kusnúť. Stačí jeden uhrančivý pohľad a ste v tom. Aj keď je Rumunsko navzdory predsudkom bezpečná a pohostinná krajina, na sviatok sv. Juraja (24. 4.), keď zlé sily majú plnú moc a na sv. Ondreja (30. 11.), keď upíri vychádzajú zo svojich hrobov, by som tam necestoval.

Rumunsko je raj. Jeden z posledných v Európe a netuším, ako dlho ešte vydrží. Preto ak ho chcete navštíviť, urobte to čím skôr. Už zajtra ho príjmu do EU, ľudia prídu na to, že to, čo doposiaľ dávali môžu aj predávať, postavia McDonaldy a megareklamy, do hôr, ktoré teraz môžete mať sami pre seba, napchajú hotely a lyžiarske svahy, postavia k nim dokonalé cesty. Som rád, že sme to stihli tohto roku. A dúfam, že ešte pár ciest do tejto nádhernej krajiny stihnem, než sa zmení na nudnú starú Európu.

Pilgrim

/Foto: Všetci ©2006, upravil a spracoval Pilgrim ©2006/