Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 769 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

MOTOQUAD www.foxracing.sk DS auto Sumoto Brno Indian - www.klasikmoto.sk VR46 - motosvet.sk choppermania.sk

Anketa:

Tvoja prvá motorka bola:

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Diskusia Diskusia k článku (38)  [Verzia pre tlač] Tlač

Ukrajina 2006 - sedem statočných motocyklov 1/2

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 22.05.2006 Autor: zajo78
Čitatelia: 10785 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Neviem kedy presne to bolo, ale určite niekedy na chate vo Vyšnej Boci som sa po rozhovore s Awiom rozhodol, že na Ukrajinu sa určite raz zveziem. Počas zimných stretnutí sa sformovala malá skupinka, ktorá sa chcela vybrať do doposiaľ nepoznanej krajiny.

Ako čas ubiehal, zo skupinky sa stala skupina desiatich ľudí a siedmich statočných motocyklov (Tomáš Hajduch - Awia + Dadi - BMW GS 1150, Andre - Suzuki DR BIG 800, Zajo78 + Squadra - Suzuki Bandit 1200, pallika777 + Phoebe - Honda CBR 600, Pilgrim - Honda TransAlp 650, Tomahawk - Yamaha FZ 6 Fazer, Adieny - Suzuki SV 600). Všimli ste si? Samé enduro :o)).

1. deň, Košice - Užhorod - Volovec - Sinevir (270 km)

Deň odchodu je dohodnutý na 5. mája, čas stretnutia o 9.00 hod. na benzínke. Spolu s Squadrou sme tam okolo 8.30 hod. ako prví. Po nás prichádza Pilgrim, Pallika s Phoebe, niečo pred deviatou Tomahawk a Adieny a ako tradične sa čaká na Awiu s Dadi. Dôjdu niečo pred desiatou, tak môžeme vyraziť. Cesta po Slovensku ubieha v pohode, počasie nám praje. Pred hranicou, za obcou Tisovec pri motoreste nás už čaká siedmy statočný motocykel, ktorého majiteľom je Andre. Kontrolou na hranici sme prešli celkom rýchlo. Nechápali sme síce, prečo nám na dvakrát kontrolujú pasy a techničáky ako na slovenskej, tak na ukrajinskej strane, načo potrebujeme plno nezmyselných papierikov, ale... Keď musíš, tak musíš!

 Andre
Andre

Domáce vozidlo, všimnite si puklice na kolesách :-)

Na ukrajinskej strane si všímam hlavne cesty. Počul som, že sú v hroznom stave, ale prvé kilometre tomu nenasvedčujú. Nuž, počkáme, čím nás prekvapia. V Užhorode prichádzame na prvú benzínku a tankujeme doplna. Liter za 23 Sk!!! Krása! Poniektorí si menia koruny na hrivny a doláre a Dadi je už nažhavená na odsúhlasenú a sľúbenú hodinovú zastávku na ukrajinskom trhu. Keď baby v sprievode Tomahawka odchádzajú na nákupy, my ostatní čakáme na parkovisku plnom smetí. Ja som sa nenudil, podarilo sa mi troška rozbiť Squadrinu prilbu, ktorá mi spadla z motorky a zistil som, že mám dosť napnutú reťaz. Ibaže smola. Potreboval som kľúč č. 24 a ten zostal v Košiciach v garáži. No Tomahawk nezaváhal ani na chvíľu a poslal ma kľúč kúpiť - veď sme na trhu a hlavne na ukrajinskom trhu. Mal pravdu, po piatich minútach som sa pýšil s ruským kľúčom č. 24 za 10 hrivien. Prilbu som síce nezlepil, ale reťaz bola pri odchode v poriadku.

Vyrážame z Užhorodu. Môj názor je taký, že kvalita asfaltu je lepšia ako na Slovensku. Vďaka tomu nám cesta ubieha rýchlo. Zastavujeme na neskorý obed. Popri ceste stoja kamióny, zaparkujeme pri nich a vyberáme si z ponuky miestneho šéfa kuchyne: šašlík, potom šašlík, alebo šašlík. Hádajte, čo sme si dali? Nuž, všetci sme si vybrali šašlík. (Šašlík - to je napacované mäso napichnuté na ražni, k tomu je dobrý zeleninový šalát a vynikajúca pikantná horčica, príp. kečup) Jedlé... Len Pilgrim skonštatoval, že to mäso bolo nejaké divné. No zjedol ho - hlad je hlad.

 Na Volovci
Na Volovci

Na Volovci

Pokračujeme v ceste. Po pár kilometroch nás prekvapí silný vietor a začína pršať. Našťastie, nie dlho. Z hlavnej cesty odbočujeme a prechádzame dedinami. Pre všetkých Ukrajincov sme atrakcia. Či pre deti, dospelých, babky, dedkov... Proste jednoducho zastavia, poniektorí otvoria ústa a akoby neverili vlastným očiam. Stúpame k Volovcu, na jeho vrchole zastavujeme. Výhľad na okolitú krajinu je nádherný. Awia s Dadi a Andrem sa šli trocha vyblázniť, my ostatní fotíme a naťahujeme si nohy. Po polhodinke pokračujeme na Sinevir. Cesta sa zhoršuje, ale stále sa dá... Prechádzame Sedlo pod Kamjonkou. V podvečer prichádzame do dediny Sinevir, nachádzame ubytovanie, ktoré Awia našiel v sprievodcovi. Je to dosť veľká budova, ktorá stojí pri jazierku na konci dediny. Prostredie celkom pekné. Po zaparkovaní motoriek na dvore sa pri nás zhŕkne asi sedem detí. Najmladší môže mať dva roky. Obzerajú si nás, vypytujú... Po krátkom zháňaní „veduščej“ sa ubytovávame v dvojposteľových izbách s príslušenstvom za 30 hrivien na osobu (kurz: 1 hrivna - 6 korún).

Izba v turbáze Terebľa v Sinevire. Cenu sme zjednali na 30 hrivien za osobu a noc...
Izba v turbáze Terebľa

Po vybalení sa Awia s Andrem vyberú na enduro výlet, my ostatní by sme radi ochutnali miestnu špecialitu v kolibe oproti ubytovni. Na naše sklamanie je už zatvorená. Dvaja skalní chalani sa s nami vyberú za majiteľom, pretože najbližší hostinec je cca 3 km. U majiteľa nepochodíme. Jemu padla, má voľno. Tak nezarobí. Jeden zo starších chalanov nám ponúkne, že zoženie basu piva, alebo vodku, po prípade, ak by sme chceli - samohonku. Neriskujeme, ale pivo to istí. Dávame peniaze a po piatich minútach máme pred sebou basu piva. Chutí. Je neuveriteľné, ako rýchlo sa chlapci dokázali zhostiť úlohy kšeftárov. Nechali sme im tri hrivny a pridali slovenskú čokoládu. Takže namiesto teplej večere sme vybalili konzervy, chlieb a stiahli 20 fliaš piva. Spalo sa nám dobre.

 Sedem statočných - klesanie z Volovca
Sedem statočných - klesanie z Volovca

2. deň, Sinevir - Koločava - Solotvina (150 km)

 Daždivé ráno
Daždivé ráno

Cesta k múzeu
Cesta k múzeu bola v daždi naozaj skúškou enduráckych schopností pre cesťákov

Andre naleiva čaj, ktorým nás ponúkol domáci...
Ponúknutý čaj z vetvičiek malín sme ochutnali

Prebúdzame sa do chladného a daždivého rána. Teplota - 6° C. Po raňajkách (kto čo mal, Dadine buchty boli fakt dobré), navlečení sa do „šprciek“ (ako tomu hovorí Tomahawk s Adien) vyrážame do múzea plťoplavby. Vchádzame do národného parku, kde platíme vstupné a zrazu - cesta jednoducho zmizla rovno pred očami a tak sa pomaličky vezieme po kamení, blate a ktoviečom. Asi po dvoch kilometroch trápenia odlepím zrak od zeme a vidím pred sebou padnuté dve motorky: Pilgrimovu a Adieninu. Adiene ušlo zadné koleso na vytŕčajúcom kameni. Pilgrim jej utekal na pomoc, vystúpil z motorky a v tom zhone a strachu akosi zabudol dať bočák, tak aj jeho motorka skončila v blate. ...Ale pekné od neho. Adiena mala po páde ohnutú kvaltpaku a riadidlá, avšak moto bola pojazdná. Miestny sprievodca nás ponúkol čajom (vetvičky vložené do vody, ochutnal Andre a Awia a vraj dobrý).

Sinevirské jazero

Po prehliadke múzea vyrážame po úzkej „ceste“ do kopca k Sinevirskému (zamrznutému) jazeru, kde je miestami ešte sneh. Mne sa nechcelo ho obísť a doplatil som na to. Zložil som sa a zlomil brzdovú páčku. Hmmm... Čo teraz? Z jazera som nemal nič, pretože som bol myšlienkami úplne inde. Tomahawk však skonštatoval, že netreba podceňovať ľudovú umeleckú tvorivosť a tak, kým sa šli ostatní naobedovať (klasicky - šašlík alebo mäso na smotane + hubová polievka), ja s Tomahawkom sme za pomoci miestnych našli schopného „automechanika“, ktorý mi skutočne pomohol a páčku úspešne a musím podotknúť, že veľmi dobre opravil. Tomahawk zatiaľ musel voziť neodbytných miestnych po dedine.

 Múzeum plťoplavby a zvozu dreva
Múzeum plťoplavby a zvozu dreva

Tankujeme doplna a rozdeľujeme sa na dva tímy. Enturo tím (Awia s Dadi a Andrem) smerujú na cestu-necestu z Koločavy do Komsomoľsku. Je to cesta kde sa pred rokom Awia s Hergim otočili a teraz sa rozhodli ju pokoriť. O svoje zážitky sa s vami podelia článku: Ukrajina 2006 Enduro tím - Koločava - Komsomoľsk.

Benzínka v Sinevire
Benzínka v Sinevire

My ostatní smerujeme do Solotviny, kde si chceme pozrieť soľné jazerá a soľnú baňu. V dedine Koločava sa naše cesty rozdeľujú a my vyrážame po „ceste“ do Solotviny (cca 110 km). Tie úvodzovky pri slove cesta sú tento krát skutočne oprávnené! Chvíľu cesta vyzerala nádejne, avšak po niekoľkých kilometroch jednoducho opäť zmizla a 20 km som si nebol istý, či ideme správne. Avšak nikde sa odbočiť nedalo, takže bolo jasné, že inou cestou sa na hlavný ťah nedostaneme. Šli sme po dedinách, kde sme boli stále atrakciou, dokonca aj tie kravy (ktorých je mimochodom po dedinách neúrekom a po „cestách“ si vykračujú ako dámy) na nás pozerali z rozšírenými očami. Na jednotke som ešte v živote nešiel tak dlho... „Cesta“ bola na úseku takých 20 kilometrov. Potom cesta pokračovala po hlavnom ťahu a do Solotviny sme došli v podvečer okolo 19.00 hod. Po polhodinke blúdenia sme sa dostali do bazy oddychu (tak tomu hovoria miestni - u nás je to rekreačné zariadenie), kde však bolo veľa chát vo výstavbe alebo boli jednoducho zatvorené, nakoľko sezóna ešte nezačala. Avšak o chvíľu k nám dobehol miestny mladík a zabezpečil nám ubytovanie v „baze oddychu Delfín“. Chata č. 2 s piatimi dvojposteľovými izbami na prízemí za 20 hrivien na osobu. Chýba tu však WC a kúpelňa. Istí to chatka č. 3 na konci areálu, ktorý však susedí s iným areálom. Ten je však zatiaľ našťastie prázdny. Voda v jazere areálu je slaná... Večeriame v areáli polievku, ktorú nám navarila „chazjajka“ (akože gazdiná). Je to niečo ako náš guľáš s neidentifikovateľným mäsom s kosťou, ktorým však nakŕmime dvoch psov domácich. Okolo 21.00 hod. rozmýšľame, kde je enduro tím. Podľa našich výpočtov tu už mali byť, pozeráme do mapy, tipujeme ich čas trvania cesty... Nemáme o nich žiadne správy a sme znepokojení. O hodinku mi však volá Dadi. Žijú! Zakladajú si tábor v blízkosti lesa, pretože Andremu odišla spojka a nemôžu ísť ďalej. My sa ukladáme k spánku. ...Vonku je celkom chladno.

>

Pridané: 22.05.2006 Autor: zajo78 pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (38)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: