Píše sa streda, 15. júna roku pána 2006. Je 7 hodín ráno, zazvoní budík a ja za ukrutného trápenia otváram jedno oko. Vzápätí mozog naskočí, valia sa prvé myšlienky a ja si v tom okamihu uvedomím, že je to tu! Odchádzame do Chorvátska na motovýlet. Tep v momente vyskočí na 200, .. ja vyskočím z postele a letím sa obliekať. Som síce ten čo celú túto výpravu vymyslel, ale na benzínku Fuel tu u nás v Piešťanoch prichádzam ako posledný. Všetci tu už čakajú a to konkrétne:

1. Jaro (VFR 800),
2. Milan (Fazer 600),
3. Hríb (Honda 1000RR)
4. a ja Carlos (BMW 1200RT)

8.00 – vyrážame smer Bratislava. Cez Rakúsko prechádzame vcelku v pohode, ale zisťujeme, že do cieľa našej dnešnej cesty, čo je slovinské Kočevje, nemôžme ísť po miestnych cestičkách cez dedinky. Sú síce veľmi malebné, ale cesta by trvala takýmto tempom asi tri dni. Preto ešte pred Grazom nabiehame na rýchlostnú komunikáciu a hltáme kilometre v rezkom tempe. Počasie je nádherné, cez 30 stupňov. To ma nabáda k tomu, aby som Milana, ktorý je absolútny motocyklový začiatočník, upozornil, že nákrčník a dve vrstvy termoprádla sú v takejto horúčave priam nebezpečné. Na rady nedbá, čo sa neskôr ukáže ako veľká chyba. Okolo 16.00 prichádzame po nádherných serpentínach k rakúsko-slovinskému prechodu Loiblpass.

Po malom občerstvení sa spúšťame smer Ljubljana, kde sme odhodlaní dať si prestávku a kafe.

No po príchode do centra Ljubljany zisťujeme, že tam vládne taký chaos, že s nabalenými motorkami by to bolo príliš complicated. preto valíme ďalej na juh a okolo ôsmej prichádzame do Kočevje. Tam nás už čaká náš veľmi dobrý kamarát Alen, inak policajt zo špeciálnej jednotky a tiež vášnivý motorkár. Konečne dávame vysnívanú kávu.

Je takmer pol desiatej a skoro tma, keď sa vydávame na poslednú etapu našej cesty a to na Alenovu „Kuču“... Je to chalúpka, skrytá v malebnom zelenom údolí, absolútne stratená v lese. U nás by som povedal, že sú to kopanice alebo lazy. Kto videl Slovinsko, vie, o čom hovorím.

Vybaľujem motorky a Alen sa ukazuje ako fantastický hostiteľ. Otvára pivnicu a my padáme do mdlôb od úžasu. Pivnica je ako jeden obrovský archív s pálenkami a vínami od výmyslu sveta. Zo stropu visí velikánsky „pršut“ a chladničky sú plné jedla. V ďalšej miestnosti nachádzame kompletný arzenál zbraní, ktorým by sme v prípade napadnutia odrazili aj menšiu tankovú divíziu.

Z daľších fotiek je jasné, že jedla a pitia bolo neúrekom a spať sme išli dosť neskoro. Za zmienku ale stojí chlast, ktorý nás všetkých nadchol. Je to slovinská špecialita a volá sa Borovnica. Vrele odporúčam vyskúšať - plávajú v tom čučoriedky a je to príjemne sladkotrpké.

Ráno vstávame a cestujeme naprieč celým Slovinskom k triglavskému národnemu parku, kde nám Alen vybavil s kamarátmi rafting. Je to síce iba tzv. funrafting, čiže žiadne veľké pereje, ale zasa v takom 30-stupňovom teple 10 km jazda na člne po rieke Sáva v lone nádhernej prírody poteší. A najmä to úžasné slovinské grilované mäso, čo sme dostali ako občerstvenie na jednej zo zastávok na brehu rieky... Po ceste spať sa zastavujeme pozrieť slovinský prírodný skvost, jazero Bled.

Na druhý deň opúšťame Alena a jeho chalupu a šibujeme to smer Chorvátsko, čo je len asi 30 km. Po prechode hraníc zastavujeme na parkovisku s nádherným výhľadom na jazero. Cesta začína postupne klesať a my sa spúšťame zo zalesnených slovinských hôr na rozpálené kamenisté chorvátske pobrežie. Teplomer sa z tridsiatich stupňov šplhá na štyridsiatku. A to sme si mysleli, že je poriadne horko. Až teraz začína riadne peklo. Milan začína mať problémy, točí sa mu hlava, čo má za následok, že pred križovatkou prepáli prednú a padá na zem. Chvalabohu nič vážne, iba zlomená páčka.

Po zaplatení mýtneho prechádzame po mostnom viadukte na ostrov Krk. Na Jarove odporúčanie valíme cez celý ostrov až na druhú stranu do mesta Krk. Tam po pol hodinke nachádzame veľmi príjemné ubytko. Sušíme naše prepotené veci a oddychujeme. Milan robí paniku a odmieta ísť domov na moto. Meria si sám tep a chystá sa umrieť. Vidno, že je doktor. Nakoniec ho musím ožrať ako batoľa, aby pochopil, že išlo iba o prehriatie organizmu v následku nesprávnej voľby oblečenia.

Je sobota večer a my sedíme na promenáde, dávame si kávičku a obzeráme opálené kočky v priesvitných šatočkách. Och, ako je na svete krásne! Večer sa úplne dorazíme, takže ideme do postele všetci pod obraz boží.

Na druhý deň ráno všetci jednoznačne vyhlásia, že domov sa ide až v pondelok a že celú nedeľu si chceme užiť pri vode. Ja jediný počujem akési volanie, ktoré prichádza od mora. Pozerám do mapy a zisťujem, že tým smerom je Bibione, kde zhodou okolností pracuje jedna moja kamarátka. Preto sa lúčim s ostatnými a odchádzam smer Taliansko.

Prechádzam cez Terst a okolo Udine si valím smer Lignano a Bibione. Je to necelých 350 km a moje BMW si spokojne bručí a ujedá z tejto chutnej porcie. Jediné čo ma štve, je ukazovateľ teploty. Je neskutočných 38 v tieni. Do Bibione prichádzam okolo tretej a okamžite po príchode sa idem okúpať do mora. Večerný program rozvádzať nebudem.:-)

Na druhý deň, čiže v pondelok 19. júna, štartujem okolo 8.00 sám domov. Telefonicky sa dohadujem s Jarom, ktorý vedie ostatných z Krku cez Maribor. Ja idem cez Udine a Tarvisio. Míňam Klagenfurt v svižnom tempe asi 160 km rýchlosťou. Štít mám vysunutý na maximum a zapnutý tempomat. RT-čko si pradie ako starý kocúr a z reprákov si repuje Rytmus a strašne pri tom nadáva. Ja sa len spokojne usmievam, lebo toto je tá pravá letná pohoda.

Asi 10 km za Grazom máme spicha na benzínke, kde pod stromom čakám na fešákov asi dve hodiny. Od Grazu dávam vyčerpanému a zničenému Milanovi riadiť môjho Bavora, ktorý mi vzápätí s nadšením oznamuje, že je to neporovnateľný pocit cestovať na naháči a na poriadnej turistickej motorke. No dobré ráno... V zdraví prichádzame domov okolo deviatej.

A ja samozrejme už rozmýšľam nad ďalším výletom. Či sa mi bude chcieť napísať článok o našom výlete v Alpách, uvidím podľa ohlasov.