Krátenie si času čakania na Gažka, ktorý mal ku mne prísť okolo 20,00, skončilo na pohotovosti Fakultnej nemocnice v Bratislave, kde mi službukonajúci doktor a sestrička venovali dva stehy. Výsledkom bol stres, zabudnutie množstva užitočných vecí a odchod z Bratislavy 17. 3. o 3,00 v noci. Po ceste sme sa ešte zastavili vo Viedni u Gažkovho kamaráta pre mapy Líbye a potom už zúrili chudáka Defendera, čo mu sily stačili, aby sme stihli trajekt v Janove. Ten sme nakoniec, šoférujúc na striedačku celú noc a deň, stihli s časovou rezervou a vyhli sa panike, ktorá nás nervovala minulý rok.

Pre zmenu sme meškali na príjazde do Afriky, keď loď stála z neznámych príčin asi dve hodiny pred bránami tuniského prístavu. Asi kapitán nevedel nájsť drobné do prístavného parkovacieho automatu. Okolo 20,00 po absolvovaní klasického vyloďovacieho rituálu sme sa pohli smer Tataouine. Ráno sme sa zastavili u Aliho Bechira kvôli povoleniam na vstup do tuniskej vojenskej zakázanej zóny a dohodli sa, že si povolenie vyzdvihneme 2. 4. po návrate z Líbye.

Poobede sme sa už ponevierali okolo morského pobrežia pri líbyjských hraniciach, ktoré vyzeralo ako skládka komunálneho odpadu. Našli sme si útulné miestečko medzi prázdnymi plastovými fľašami od olejov, všakovakých prípravkov, pneumatikami a sajrajtom všetkého druhu, až kým nás z nášho ležoviska nevyhnal príliv.

Večer sme sa pomotali po prihraničnom mestečku Ben Gurdane, v ktorom funguje zaujímavý druh šedej ekonomiky. Domorodci sa na autách vyberú do Líbye s prázdnymi nádržami, tam za facku natankujú (v Líbyi stojí liter benzínu cca 3 Sk, nafta ešte menej). Vrátia sa domov, kde hadičkou obsah nádrží za rázneho vypľúvania vypitého benzínu prečerpajú do plastových bandasiek a ten potom so ziskom predávajú. Všetci sa z toho veľmi tešia.

Gažko ešte navštívil miestne kaderníctvo, nahodil slušivý účes vzor koleno, dali sme si mätový čaj, pofajčili šišu a postavili stan v olivovom hájiku.

Ráno nás čakal proces prekonania štátnej hranice do Veľkej líbyjskej arabskej ľudovej socialistickej džamahírije. Šesť prúdov čakajúcich áut sa postupne zbehlo do dvoch. Samí benzínoví turisti. Tuniskí colníci im prezerali autá, preklepávali blatníky, či v nich nemajú nádrže a tak. My sme mali bez problémov prejsť na líbyjskú stranu, kde nás mal čakať majiteľ cestovnej kancelárie Hadi Bkai. Tuniskí colníci nás samozrejme nikam nepustili, lebo sme v pasoch nemali líbyjské víza. Po telefonickom rozhovore jedného z colníkov s Hadim sme boli odstavení na bok a boli nám odobraté pasy. Po dvoch hodinách čakania sa Hadi konečne objavil a potom už všetko išlo ako po masle. Líbyjský colník, teda vlastne nejaký eštébák v civile, sa ma ešte pýtal, či mu nemáme predať whisky, ale ja som pre istotu naše dva litre dezinfekčnej slivovice zatajil. Za hranicami nás ešte Hadi pozval na kuskus, zamenili sme si peniaze (1 USD = 1,3 LID) a vydali sa so sprievodcom smer Ghadamesh, niečo cez 500 km. Po ceste sme ešte natankovali asi najlacnejší benzín na svete. Tu sa prejavil arabský zmysel pre poriadok, keď sa autá dobýjali k stojanom z oboch strán a samozrejme nikto nechcel uhnúť. Večer sme sa dotrepali do Ghadameshu a ubytovali sa na priváte za 15 LID.

1. 3., Ghadamesh, 100 km

Hneď ráno sme sa pustili do skladania rozobratých a do Defendera napchatých motoriek, čo nám trvalo dlhšie, ako sme predpokladali. Dokúpili sme nejaké zásoby, hlavne vody, nasýtili bruchá a vydali sa do boja s Líbyou.

Prológ sa nám veľmi nevydaril. Začali sme poobede po kamenistých pláňach a šotolinových cestách. Po 47 kilometroch sa nám podaril prvý husársky kúsok. Stratili sme Sulejmana, nášho sprievodcu aj s jeho dvadsať ročnou Toyotou Land Cruiser, ktorá sa hrdila tachometrom zaseknutým na hodnote 890 000km. Navyše ja som nabehol na kameň a dostal defekt. Našťastie sa neskôr ukázalo, že to defekt nebol, len mi unikol pri náraze vzduch cez ventil. Gažko sa teda podujal vrátiť a hľadať Sulejmana. Dohodli sme sa, že budem čakať trištvrte hodinu a potom pôjdem pomaly do Ghadameshu. Po uplynutí dohodnutého času som sa teda vybral späť a po pár kilometroch stretol Gažka aj s rozhnevaným Sulejmanom. Najprv stratil naše rezervné gumy a potom, aby bola zábava, aj nás.

Keďže Sulejmanova rýchlosť napredovania bola oveľa nižšia ako naša, krúžili sme okolo neho a nestrácali ho z dohľadu. Z tmavej oblohy sa spustil jemný dážď. Objavili sa prvé menšie pieskové polia, na ktoré sme odbiehali si zablbnúť. Celý excitovaný som sa po čase obzrel a Gažka nikde. Fotiť asi nezastavil, lebo už bolo šero. Poprosil som teda Sulejmana, nech sedí na zadku a čaká a vrátil sa hľadať Gažka. Po pár kilometroch som ho našiel jemne dezorientovaného stáť vedľa motorky. Už na prvý pohľad nebol v poriadku. Ani on, ani motorka. Napral to rovno do 20 – 25 cm vysokého, našťastie šikmého, kameňa, ktorý ho okamžite katapultoval. Ďalej si už nič nepamätal, len to, že keď chcel vstať, tak sa motal ako mača (jeho vlastnými slovami). Utrpel silný otras, lebo do kolečka mlel to isté. Narazená kľúčna a ramenná kosť, krk, pravdepodobne od helmy. Nevládal zdvihnúť pravú ruku.

Aj motorka bola pokrčená. Ohnuté upínacie skrutky riadidiel tak, že musel večer vymontovať tlmič riadenia aj nadstavce na zvýšenie riadidiel, čo mu dosť znepríjemňovalo ďalšiu jazdu. Tiekol mu jemne olej, prerazil kryt motora v blízkosti otvoru na nalievanie oleja. Zvyšok zranení Gažka a motorky bol viac menej nepodstatný.

Keďže sa už stmievalo, Sulejman rýchlo našiel miesto na prvý bivak. V noci neprestajne pršalo, takže sme poriadne zmokli. Gažko so Sulejmanom spali pod holým nebom. Gažko toho navyše kvôli bolesti určite veľa nenaspal. Ja som zaliezol pod Toyotu, čo mi veľmi nepomohlo, lebo pršalo raz z jednej, raz z druhej strany. Prémiou za absolvovaný prológ bol kvapkajúci olej z tohto prehistorického vehiklu rovno na môj expedičný spacák.

22. 3., 221 km

Ráno bolo po daždivej noci ponuré. Taký vytrvalý dážď by som na púšti nikdy nepredpokladal. Po raňajšom čajovom rituále sme jazdili obrovské šotolinové pláne. Ja som sa vytešoval a jazdil hore dole, Gažko úsporne, len toľko, čo mu zbedačené telo a motorka dovoľovali. Na obed sme zastavili neďaleko pastierov tiav, posušili veci, Sulejman pripravil čaj. Upozornil nás, aby sme sa na motorkách nepribližovali k ťavám, lebo tie sa motoriek boja.

Popoludní sme pokračovali pozvoľným tempom. Tempom, ktoré nám Sulejmanova Toyota a Gažkove rameno umožňovali. Ja som sa stále vytešoval a obiehal okolo nich ako valenčný elektrón. Niet divu, že ku koncu dňa som mal nabehaných o 25 km viac ako Gažko.

Večer sme zaparkovali v kúsku zelene uprostred púšte a spravili si bivak, schovaní za veľký ker. Sulejman navaril večeru zo všelijakej zeleniny a cestovín. Medzi zeleninu zamiešal aj niečo podivné, pripomínajúce väčšie sušené slivky. Vraj „patato deserto“. Skôr to chutilo ako šampiňóny, rozhodne nie ako zemiaky. Fascinovaný som ho pozoroval, jeho úsporné pohyby, skromné zásoby, bezodpadkovú technológiu. Vyžarovala z neho symbióza s prírodou. Bral si z nej len to, čo nevyhnutne potreboval a dbal o to, aby ju zbytočne nezaťažoval. Zračilo sa mu z tváre nepochopenie pre kopu haraburdia, ktoré sme si my, panáčikovia z kresťanského sveta, vláčili so sebou. Neskôr sme pochopili, že naozaj väčšinu somarín ani nepotrebujeme.

Vidieť Sulejmana, ako s láskou pripravuje čaj, varí jedlo, umýva svoj skromný riad v piesku bolo ohromujúce. Dokonca ani jeho občasné motlitby mne, človekovi nezaťaženému dogmou, neliezli na nervy. Klaňal sa Alláhovi zriedkavo, vždy stranou od nás, zato úprimne a nefanaticky. Vždy som ho jedným okom pozoroval. Z jeho jogínskych polôh a pružných ukľudňujúcich pohybov vyžarovala hlboká pokora, kľud, pokoj a rovnováha. K svojej viere nepotreboval žiadnu cirkev, žiadnu mešitu, nikoho, kto by ho usmerňoval ako veriť...

To, čo som videl v podaní Sulejmana vo mne večer, zaspávajúc a pozorujúc hviezdy, ktoré vďaka hustej tme asi nikde nežiaria tak, ako na púšti, zobudilo dávnu otázku, ktoré z náboženstiev Knihy má vlastne pravdu? Moslimovia tvrdia, že Islam, ktorý je zjednodušením a vylepšením Kresťanstva, ktoré je zjednodušením a vylepšením Judaizmu. Boh vie.

Potom som už len skontroloval Veľký voz, či je na svojom mieste a upadol do hlbokého spánku, čierneho ako saharská noc.

23. 3., 293 km

Aj keď sme boli v Alláhovom výsostnom teritóriu, tak sa pravdepodobne ten náš, kresťanský vedúci preoblečený za beduína na toto územie vkradol a rozhodol sa ma potrestať za heretické myšlienky z predchádzajúceho večera. Ale všetko má svoj čas, príčinu a dôsledok. Deň začal krásne, jazdili sme opäť po úžasnom teréne. Konečne prišli aj pravé pieskové duny, miestami oveľa väčšie, ako si pamätám z Tunisu. Gažko stále opatrne po havárii, ale ja som bol v siedmom nebi. Hlavne duny boli orgastické. Bolo neskutočné, ako sa dokázal Sulejman v dunách orientovať a vždy nájsť najlepšiu cestu. Ja som sa zase hral na valenčný elektrón a lietal kade tade. Moja orientácia však zďaleka nebola taká dokonalá, tak ma jedna duna zaskočila. Vyletel som na ňu a za ňou asi 3 m hlboká jama. Ustál som to len vďaka 5-mesačnej motokrosovej príprave a motorku položil, viac menej od prekvapenia, až keď už bolo po všetkom. Ku sklonku dňa sme opustili duny a dostali sa na kamenisto pieskové polia. Šli sme priamo proti slnku a vtedy prišiel trest za moju herézu. Stalo sa mi čosi podobné ako Gažkovi, len s miernejšími následkami. Trafil som osamelý kameň asi v 60 km rýchlosti (ostala mi zaradená štvorka). Že je zle som pochopil v momente, keď som pred očami zbadal dezén predného kolesa a pod ním zem, z čoho logicky vyplývalo, že nejdem po zadnom, ale sa pokúšam o akýsi nedefinovateľný gymnastický cvik pripomínajúci stojku na predných riadidlách s hlavou položenou na prednom kolese. Možno som sa mohol zapísať do dejín freestylu, ale keďže som to neustál, tak mi namiesto toho predné koleso popísalo prilbu a bundu čiernymi šmuhami. Chvíľu si potom nič nepamätám a prebral som sa na zemi rozpleštený ako žaba. V prvom momente som si myslel, že je všetko v poriadku, nič ma výrazne nebolelo, len som skrivil riadidlá a predný ráfik.

Keď opadol adrenalín, rozbolela ma polovica tela. Najhoršie na tom bolo rameno a koleno. Rameno ma bolí ešte teraz, po troch mesiacoch a koleno je úspešne po artroskopickej operácii. Tak, a odteraz sme mohli s Gažkom zavýjať vo dvojici a rozprávať si, čo koho bolí. On ešte stále nevedel zdvihnúť pravú ruku. Gažko je tvrdý chlapík, ktorý sa nikdy nesťažuje. Musel hodne trpieť, keď tentokrát občas zahundral, že ho čosi bolí...

Pár kilometrov sme ešte urazili, ja výrazne pomalšie než zvyčajne. Bivak sme postavili priamo uprostred pieskových dún. Niečo úžasné. Okrem toho, že som kvôli bolesti nevedel spať, bolo aj chladno. Teploty v noci sa blížili k 0 °C, pričom cez deň odhadom dosahovali 30 °C. Nadôvažok, vždy pripravený Gažko spravil logistickú chybu a zobral si spacák hrúbkou a tepelnou ochranou pripomínajúci roztiahnutý cólštok.

24. 3., 177 km

Dnes bol taký nič moc ubolený deň. Prešli sme len 177 km, z toho 90 km v teréne a zvyšok po asfalte do mesta Ghat. Nahodil som ešte pomalšie tempo ako Gažko, nevedel som takmer vôbec stáť v stupačkách a všetko som si to odtrpel.

Do Ghatu sme dorazili okolo obeda, ubytovali sa v kempingu v malých prútených chyžiach, konečne si dopriali sprchu a večer v meste šišu.

Poobede sme ešte spravili malý servis na motorkách. Gažkovi trochu vytekala voda z podivnej dierky na zadnej strane valca a olej z prasknutého motora. Je technický typ, tak si neustále lámal hlavu, načo tam tá dierka je. Mne zas tiekla voda cez prepad, netuším prečo (v Bratislave som prišiel na to, že som mal zaseknutý termostat), vytekal olej okolo sekundárneho kolečka a ešte odniekiaľ, čo som nevedel identifikovať. Tiež som bol voľakedy technický typ, tak som to riešil pragmaticky, dolievaním vody a oleja. Dával som veľký pozor, aby som si nezamenil vodu s olejom. Príšerne ma to vyčerpávalo...

25. 3., 286 km

Čakal nás návrat asi 100 km po asfalte do „mesta“ Serdeles pre povolenie na vjazd do oblasti okolo pohoria Akakus a doplnenie zásob vody a benzínu. Stále som si nevedel zvyknúť na to, že za vyše 80 l benzínu zaplatíme 240 Sk! Tomu sa hovorí NICE PRICE!

Hneď, ako dofrčal Sulejman s povolením, sme vyrazili do púšte. Najprv nás privítali šotolinová cesta a kamenné polia, ktoré neskôr vystriedal hrubozrnný piesok s kameňmi. Celkovo sa v Líbyi povrch neustále menil. Chvíľami piesok, hrubý, jemný, chvíľami kamene, veľké, malé, chvíľami duny. Realita úplne zmenila moju predstavu o púšti. Myslel som si, že púšť je len o piesku.

Obrovské polia piesku tu boli lemované rôznymi kamennými útvarmi. Keby som to chcel fotiť, tak by som strávil hodiny a hodiny len fotením. Na to však nezostával čas, tak som sa musel uspokojiť s fotením kompaktom.

Kým na ceste z Ghadameshu do Ghatu sme za tri dni nestretli ani živú dušu, tu sme už sporadicky stretávali autá s turistami. Sulejman nás povodil po miestnych atrakciách, ako boli starobylé nástenné maľby, ktoré akoby maľoval nejaký miestny umelec, aby sem dotiahol turistov. Hlavne voz starých bojovníkov sa záhadne podobal na vysokozdvižný vozík Balkancar, ktorý mám vo firme.

Pláne s pieskom a kameňmi začali lemovať obrovské skalné hradby pohoria Akakus, z ktorých niektoré boli do výšky zaviate pieskom. S Gažkom sme si chvíle čakania na pomalšieho Sulejmana krátili hrou „The last man standing“ spočívajúcou v tom, kto vyššie po tých návejoch vyjde. Jazdili sme hore dole a po kotrmelcoch v predchádzajúcich dňoch sme si pomaly začali dovoľovať viac. V podvečer to Sulejman zapichol pod pieskovú dunu, spravil zábranu proti vetru, na ohni uvaril večeru a čaj. Skôr než sa pustil do prípravy večere uvarili sme my glutamanovú pochúťku "Vitana varí za Vás za 5 - 7 min.", samozrejme aj pre Sulejmana. Sulejman naše kuchárske pokusy bez slova ignoroval a uvaril tradičnú zeleninovo cestovinovú večeru. Nenašli sme odvahu mu pochúťku "Vitana varí za Vás za 5 - 7 min." ani ponúknuť. Pravdupovediac v porovnaní so Sulejmanovou večerou bola naša špecialita značne nechutná.

26. 3., 280 km

Vstávanie na úsvite, každodenný čajový rituál a nekonečné pieskové pláne lemované skaliskami boli na programe dňa. Keďže doráňané telá fungovali zase o chĺpok lepšie ako včera, vychutnávali sme si jazdu, ako sa najlepšie dalo. K obľúbeným patrila včera objavená zábavka vo výjazdoch na vysoké pieskové náveje popri skaliskách. Údolia lemované kamennými svedkami búrlivých čias a vyplnené pieskom sa tiahli do diaľok. Boli navzájom poprepájané a poprepletané. Sulejman nás nimi prevádzal akoby ich mal vyleptané v RAMke svojej hlavy.

Poprezerali sme si ďalšie nástenné maľby. Tieto líbyjské sú považované za jednu z najucelenejších zbierok na Zemi. Najstaršie výjavy sú datované až do obdobia 10 000 rokov pred Kristom. Postupne sú zastúpené kresby a rytiny vytvorené v ďaľších časových obdobiach až do nášho letopočtu. Bol som prekvapený farebnou stálosťou malieb. Vzhľadom na to, aký mali vek, boli v obdivuhodnom stave. Nikde som nenašiel zmienku o tom, či boli reštaurované. Žeby to bol predsa len výtvor nejakého miestneho vtipálka, či neuznaného umelca? Len nám nešlo do hlavy, ako by sa mu podarilo oblafnúť odborníkov, ktorí maľby zaradili na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Po tom, čo sme opustili skalné útvary a pieskové polia, dostali sme sa na obrovské duny. Naša radosť bola nespútaná, keď sme zistili, že na ľahkých EXCéčkach sa dá vyjsť až na samý vrchol. Práve medzi dunami prišiel čas na obedný čaj a krátku pauzu.

Po prestávke sa duny premenili na nekonečné pláne s drobnými kamienkami a hrubším pieskom. V týchto chvíľach ma napádalo, že „houby“ vedia čopráci o tom, čo znamená „born to be wild, ride to be free“ alebo čokoľvek iné, keď si prdkajú po betónke medzi Sládkovičovom a Sencom. (Pardón, moja prvá motorka bola Suzuki Intruder 800...). Takúto voľnosť pohybu na motorke som ešte v živote nezažil.

Pieskové pláne vystriedal kamenistý úsek, ktorý bol asi najväčšia otrava. Sulejman musel ísť veľmi pomaly a my sme ho museli stále čakať. Za odmenu a vytrvalosť sme dostali opäť duny, pod ktoré sme umiestnili ďalší bivak.

Sulejman dostal defekt a s Gažkovou pomocou vymenil koleso. Prijal som rozhodnutie im nezavadzať a vyšplhal sa na vrchol trochu pofotiť duny. Keď som sa vrátil boli obaja v ohromnom zaujatí sklonení nad čímsi z motora, obklopení vercajgom. Prizrel som sa lepšie a spoznal do posledného šroubíka rozobratý rozdelovač. Hmm, chlap si nájde hračku v každom veku...

Nikde ani živáčka, len večer prišla na návštevu jedna myš a nebo sa tradične zaplavilo žiariacimi hviezdami.

Zo spacáka sme pozorovali ten čarokrásny film, ktorý bol každý večer rovnaký a zároveň vždy iný. Nočná obloha na púšti je fascinujúca. Neprerušujú ju žiadne reklamy a nikto z nej po vás nehúka, čo si musíte kúpiť, čo musíte mať a s čím sa musíte ukázať. Dokonca ani hlboké filozofické myšlienky politikov vás z nej nepresviedčajú, že živoria a tvrdo drú pre blaho Jozefa Maka-človeka milión. Namiesto toho Veľký voz so svojimi bratmi a sestrami potichu ukrajuje zo svojej nekonečnej púte hustou čerňou noci.

27. 3., 227 km

V noci Sulejman nenatiahol plachtu okolo auta, asi sa mu nechcelo po namáhavej oprave auta. Za trest nám vietor aj s drzým pieskom vliezol do spacákov. Na revanš sme dostali krásne slnečné ráno pod dunami.

Nenapadá ma nič, čo napísať o dnešnom dni. Pláne, pláne a zase len pláne piesku obklopené vysokými dunami. S ľahkými EXCéčkami sa stávali bezradnou korisťou. Opantávala ma radosť a slastné pocity, keď som držal plyn na doraz, zaradená šestka, koleso jemne preklzovalo v piesku a motorka uháňala do nekonečna, miestami rýchlosťami okolo 120 km/h (GPS mi zaznamenalo maximálku 139 km/h). Ale aby som sa nechválil tým, čím nie som, pre mňa bola optimálna rýchlosť tak do 100 km/h. To som ešte dokázal predvídať a hlavne vidieť, čo ma čaká. Debatovali sme o tom, že na EXCéčku v piesku, pri väčších rýchlostiach trochu chýba výkon, lebo keď sa objaví akákoľvek prekážka a potrebujeme predné koleso pridvihnúť, tak sa nám to veľmi nedarí. Za posledné dni som mal dve-tri krízové situácie, za zvládnutie ktorých môžem vďačiť iba intenzívnej motokrosovej príprave v poslednej dobe.

Po niekoľkých kilometroch nás Sulejman priviedol na trialovú dráhu, po ktorej sme prišli k najrozsiahlejším nástenným rytinám, čo sme doteraz videli. Kopec slonov, žiráf a iných prapodivných tvorov.

Po kultúrnej vložke sme zaútočili na ďalšie širokánske pláne a hltali kilometre. Lietal som hore dole a nabehal o dvadsať kilometrov viac ako Gažko, ktorý stále zápasil so svojou motorkou a po havárii postrádal jazdecký komfort.

Tesne pred 17,00 sme sa dovalili do dediny Jarmah a ubytovali v slamennej chyži v miestnom kempingu. Boli sme jediní hostia, nadelili si sprchu a dokonca som si opral svoje Brynje.

Na večeru sme dostali miestnu klasiku – kuskus. Pravdou je asi to, čo je napísané v sprievodcovi Lonely Planet, že Líbya má jednu z najnudnejších kuchýň v Afrike. V podstate nám nikto, okrem Sulejmana, nič iného ako kuskus ani neponúkol. Po jedle nasledovala moja obľúbená šiša a rozjímanie o arabskom alebo vlastne moslimskom svete.

28. 3., 191 km

Ďakujem pekne, tak takýto deň by mohol byť každý. Sulejman nás zveril do opatery iného sprievodcu, ktorý sa volal čosi ako Gdor. Sulejman zatiaľ išiel opravovať svoje auto, hlavne tlmič, ktorý urval pred pár dňami. Gdor sa preukázal ako skvelý sprievodca, lebo jazdil pomerne rýchlo a hlavne neustále v ukážkovej púšti s jemným pieskom a dunami aké majú byť. Vytešovali sme sa ako moslim po ramadáne a jazdili krížom krážom. Pomaly sme sa učili čítať duny, jediným problémom bola trochu hustejšia premávka, takže sme museli byť opatrní, aby nám niečo nevybehlo spoza duny v protismere.

Cieľom cesty boli jazerá Ubari lakes, vzdialené asi 75 km od nášho kempingu. Jazerá boli roztrúsené po okolí a vyzerali ako z rozprávky, umiestnené medzi vysokými pieskovými dunami. Pri jednom sme nezaváhali a okamžite sa vrhli do vody. Na naše prekvapenie sme plávali ako korkové štuple. Voda bola tak strašne slaná, že by do nej mohol skočiť aj úplný neplavec a nemal by šancu sa utopiť. Ďalším paranormálnym javom bolo, že voda mala príjemnú teplotu, kým v hĺbke asi 170 cm, v úrovni našich členkov bola horúca. On to nebol až taký paranormálny jav, na vysvetlenie postačuje základná fyzika.

Cestou späť sme ešte pochodili ostatné jazerá, ktoré boli v okolí, Gažkovi sa minul benzín. Doliali sme mu benzín z mojej nádrže. Predtým sme zastavili prívod paliva, na čo sme si neskôr nespomenuli. Keďže sme mali obaja vymlátenú baterku z toho, ako vo vysokej teplote v jednom kuse vrčali prídavné ventilátory, tak sme sa asi dvadsať minút márne snažili motorku nakopnúť, až kým mi netrklo, že by bolo dobré prívod benzínu opäť otvoriť.

V podvečer sme sa stretli so Sulejmanom, doplnili zásoby a ubytovali sa pod holým nebom v púšti.

29. 3., 318 km

Strávili sme najpríšernejšiu noc. Z ničoho nič sa nad ránom prihnali komáre. Posledné tri hodiny som takmer vôbec nespal a ráno som mal tvár takú doštípanú, až sa Gažko rehotal, že budem doma ťažko vysvetlovať, že som sa nenakazil nejakou pohlavnou chorobou. To by sme najprv museli nejaké ženy stretnúť...

Ráno bolo sivé, uplakané. Rýchlo sme do seba hodili Sulejmanov čaj a pustili sa do boja s púšťou. Stále trochu popŕchalo. Aspoň sa tak neprášilo. Jazdili sme pieskové pláne a lietali okolo Sulejmanovej Toyoty. Radosť z piesku trvala 120 km. Vystriedalo ju obrovské kamenné pole. Široko ďaleko nebolo nič vidieť, iba mesačný povrch, rovný ako doska písacieho stola. Samé nekonečno. Človek si v ňom pripadá úplne bezmocný. Týmto nekonečnom vykrajovali predné kolesá našich motoriek cestu do diaľky. Po nejakej dobe ma to prestalo baviť a Sulejmana zjavne obchádzali driemoty. V diaľke sa začali črtať duny. Pri dunách sa objavil prvý ker po veľmi dlhej dobe. Sulejman bez váhania zastavil, otvoril dvere, bez slova sa zvalil pod ker a okamžite zaspal. Dvere Toyoty nechal otvorené a neunúval sa ju zabrzdiť. Toyota sa mlčky sunula po miernom kopci smerom k dunám. Po pár metroch zastavila, veď bol čas siesty. Pozreli sme sa s Gažkom na seba a zvalili sa neďaleko Sulejmana.

Po krátkom spánku sme si zaslúžili tradičný čaj a šantenie v pieskových dunách. Rozšantil sa aj Sulejman a podarilo sa mu prvýkrát zapadnúť. Prestávalo to vyzerať dobre. Zostala jediná možnosť, rozbehnúť to dolu kopcom do jamy, z ktorej som nevidel možnosť dostať sa von. Sulejman bol však starý mazák a zvládol to na poskakujúcej Toyote bravúrne.

Dobre sme sa vyblbli v dunách, až kým Sulejman nezastavil, čo bolo neklamným znakom ďalšieho bivaku. V piesku upečený chlieb a zeleninová štipľavá omáčka na večeru, dva hlty slivovice, čaj a hybaj do spacáku. V noci sa k nám prikradol slabý dážď.

30. 3., 249 km

Usmoklenú noc vystriedalo krásne slnečné ráno. Sulejmana nikdy po raňajkách buď nebavilo čakať, kým sa my navlečieme do chráničov a pripravíme sa na jazdu alebo zvírený smrad vychádzajúci z nášho výstroja ho vyhnal z bivaku. Nedočkavo sadol do Toyoty, čím naznačil, že by bolo načim vyraziť. Okamžite sme sa začali nekoordinovane pohybovať, narážať do všetkého okolo seba a urýchlene sa baliť. Sotva sme nahádzali veci do rozbiehajúceho sa auta, už ho nebolo. Buď nás čakal dvesto – tristo metrov od bivaku alebo úplne zmizol. V tom prípade sme ho naháňali podľa stôp v piesku. Škoda, že som mu nevidel do hlavy, čo sa mu v nej odohrávalo.

Duny a zase duny. Znovu a znovu som si uvedomoval moju mylnú predstavu o púšti. Púšť sú duny, púšť sú nekonečné pieskové a kamenné polia, skaly, kde tu nejaký krík, ostrovčeky vegetácie, občas ťava, a bohužiaľ odpadky, ako symbol všemocného Homo sapiens. Niekoľkokrát som rozmýšľal nad vyschutými riečišťami na kamenných poliach. Až po návrate som sa dozvedel od jedného kamaráta, ktorý žil v Afrike, že na púšti sa nemálo ľudí utopí. Postavia si bivak v priehlbinách, chránení pred vetrom. Keď sa v noci priženú silné prívalové dažde, voda do kameňov nevsiakne, hladina prudko stúpa a nešťastníci sa utopia. Tak z toho sú tie riečištia, wádí.

Bolo nám nadelené vyše 100 km dún, pieskovo štrkové polia. Hltali sme kilometre. Naháňal som tiene, ktoré na zem vrhali mraky. Dopredu prehratý boj. Ako keď chce mačka chytiť svoj chvost.

Ale všetko sa raz skončí. Tak sme za sebou zanechali posledné líbyjské duny. Namiesto toho nás privítalo 140 km kamenia. Čisté utrpenie. Aj Sulejman musel ísť krokom, aj my sme sa bezmocne a utrápene motali okolo neho. Keby sme aspoň mohli ísť rýchlejšie.

Klasický scenár. Osamelý krík, siesta, čaj, do čaju natrhané bylinky. Vraj "mentol deserto". Čaj chutil úžasne. Gažko ešte rozdal palivo pre naše telá, cukríky Lipo. S Lipom okolo sveta...

Po sieste sme pokračovali po kameňoch, až kým Sulejman nezavelil k ďalšiemu bivaku. Neviem koľkýkrát som sa nevedel vynadívať na Sulejmanove pečenie chleba. Kým toto píšem, čakáme na čaj a čas si krátime sŕkaním slivovice.

Prvýkrát sme sa čaju nedočkali. Už nás asi mal plné zuby. Predzvesť konca.

31. 3., 105 km

Líbyjský epilóg. Náš malý okruh okolo Ružového jazera. Ráno čaj aj s "mentolom deserto" ako náhrada za večerné čajové sklamanie. Potom pár kilometrov trialovej vložky. Neskôr pláne s menšími kameňmi, po ktorých sa dalo ísť aj rýchlejšie, ale dnes sa už nikto nikam neponáhľal. Chceli sme bez ujmy na zdraví a defektu doraziť do Ghadameshu. Hlavy sme mali plné dojmov z prežitého a toho, čo nás čakalo v Tunise. Ľahké motorky dávali tušiť, že tentokrát bude Tunis výnimočný.

120 m za miestom, kde sme na začiatku stratili Sulejmana, náš beduín prerazil zadnú pneumatiku. Že nemám súputníkov, som zistil až po pár kilometroch. Kým som sa vrátil, bolo koleso vymenené. Zaujímavé bolo, že na motorke sme nechytili za celý čas ani jediný defekt, hoci naši českí kamaráti nás upozorňovali, že by minulý rok v Líbyi uživili aj malý pneuservis.

Do Ghadameshu sme dorazili okolo obeda, vyložili veci z auta a Sulejman bez jediného slova zmizol. Nesmierne nás to zarazilo a rozosmutnilo. Pustili sme sa teda do rozoberania motoriek, výmeny oleja a zadnej pneumatiky a naskladali všetko do Defendera. Zážitkom dňa bola v mrazáku vymrazená dezinfekčná Slivovica. Po tom všetkom sme už len debatovali o zlatom klinci našej výpravy – štvordňovej tuniskej etape bez zabezpečenia a takmer bez zásob.

1. 4.

Opäť po roku v Tunise. Večer sme sa po celodennom trmácaní z Ghadameshu a pomerne hladkom prekročení hraníc ubytovali v hoteli v Tataouine. Chceli sme ešte večer poskladať motorky, ale mali sme toho plné zuby a nechali sme to na zajtra.

2. 4., cca 200 km

Hneď ráno sme teda zložili motorky. Gažko vybehol za Ali Bechirom pre povolenia na vstup do zakázanej vojenskej zóny, vrátil sa však poriadne rozčarovaný. Beťár Ali Bechir všetky naše papiere stratil. Po celodennom čakaní a zabíjaní času sme povolenia dostali až tesne pred 15,00. Nezaváhali sme ani sekundu a ihneď vyrazili na juh. Naľahko, len so spacákom a karimatkou, tým, čo sme mali na sebe a trochou proviantu v camelbagu.

Najprv sme sa museli ísť prihlásiť do vojenskej posádky v Remade, kde sme sa chvíľu zdržali, doplnili zásoby vody a benzínu (časť ktorých som pochopiteľne neskôr stratil) a pokecali s Nemcom, ktorý vedel obstojne po česky.

Po zaevidovaní u vojakov sme uháňali bez prestávky po šotolinovej ceste smerom na Bordj El Khadru, aby sme zajtrajšiu etapu do El Bormy mali čo najkratšiu. Súmrak nás zastihol medzi ropnými vrtmi, pár kilometrov za vojenskou posádkou v Lorzote. Pri každej vojenskej posádke sme museli zastaviť, legitimovať sa a odovzdať kópiu povolenia na vstup do offroadového raja.

3. 4., cca 400 km

Dakarský deň. Čakala nás najskvostnejšia etapa celej výpravy. Zo začiatku ešte pár kilometrov po šotolinovej ceste, ktorá bola stále viac a viac zaviata pieskom, až sa napokon premenila na čistý piesok. Zdalo sa mi, že tu bolo viac naviateho piesku ako minulý rok.

Tesne pred Bordj El Khadrou sme míňali partiu asi desať motoriek a štvorkoliek s doprovodným Defenderom. Dobehli nás v Bordj El Khadre, kde sme dopĺňali zásoby vody, benzínu (minulý rok tu benzín nebol) a čosi pojedli. Boli to Španieli a vypytovali sa nás na cestu smerom na El Bormu cez duny. Ponúkli sme im na stiahnutie z nášho GPS minuloročné tracky. Keď videli, že sa tadiaľ chystáme prejsť vo dvojici, tak sa rozhodli, že to aj oni skúsia.

Po príjazde do Bordj El Khadry sme sa boli prihlásiť na miestnej vojenskej posádke. Keď k nám dlhú chvíľu nikto neprichádzal, tak som sa ja vybral dovnútra. Nikde nikoho, všetci asi mali siestu. Zbadal som jednu otvorenú miestnosť, tak som do nej vstúpil. Pri stene stálo zo desať ledabolo opretých samopalov. Preľakane som vycúval späť a potkol sa o prah. To sa už ku mne rútil neustrojený vojačik zapínajúci si opasok (zjavne mu zákl. ř. nič nehovorili - pre neskôr narodených základní řád ČSĽA) a vyhnal ma za brány posádky. Škaredo na mňa zazeral, čosi bľabotal a mával rukami. Nebolo mi všetko jedno, tušil som, že sa prezradilo tuniské vojenské tajomstvo o stave okamžitej bojaschopnosti armády.

Poobede sme vyrazili na najúžasnejšiu časť nášho malého Dakaru. Skoro dvesto kilometrov cez duny, krížom cez úplne opustenú púšť. Na EXCéčkach to bola úplná paráda. Napredovali sme podstatne rýchlejšie ako minulý rok na LC8. Ak si dobre pamätám, tak minulý rok nám tento úsek trval okolo sedem hodín, tento rok sme to zvládli za tri. Ku koncu, keď nám bolo jasné, že vystačíme s benzínom, sme už pretekali na plný plyn. Plece pri pleci sme valili, čo motorky vládali. Šestka to neutiahla, držali sme päťku, občas štvorku na plný kotol. Niekde medzi 80 - 90, miestami 100 km/h. Viac sa v tom jemnom piesku z EXC nedalo vyžmýkať. Napriek tomu, že sme tento úsek už minulý rok zvládli, mali sme trochu obavy. Predsa len, akákoľvek záchranná akcia by bola uprostred ničoty dosť problematická. Nakoniec nám to celé ubehlo veľmi rýchlo a do El Bormy sme dorazili ešte pred zotmením. Opäť sme mali šťastie, bol tu bivak Tunisia rally. Ponevierali sme sa pomedzi pretekárov, obzerali motorky a rôzne technické nápady. Stretli sme Jaceka Czachora, ktorý na Dakare skončil hneď za Jarom Katriňákom. Bol som prekvapený, že si nás pamätal z minulého roku a okamžite sa pustil s nami do debaty. Rozprával veľa o rely, o Dakare, podmienkach, o Katrošovi, pochválil aj Iva Jakeša.

4. 4., 263 km

Naplánovali sme si ambicióznu etapu. Nie veľmi dlhú, zato však mimoriadne náročnú. Asi 120 – 130 km cez veľké a komplikované duny. Minulý rok som sa cez ne pokúšal prejsť pár kilometrov a bol z toho malý horor, na konci ktorého sa zjavil spasiteľ a záchranár v jednej osobe – Gažko. Tentokrát sme si na EXCéčkach verili. Začali sme v pohode napriek tomu, že to bola doteraz technicky najnáročnejšia pasáž. Na internete sme nikde nenašli GPS tracky úseku, kadiaľ sme mali naplánované ísť. Všetky tracky viedli naokolo, popri alžírskych hraniciach. Hneď na začiatku sme stretli dve nemecké Toyoty, ktoré sa vracali, vraj to bolo pre nich nezjazdné. Od začiatku sme mali drobné technické problémy (teda hlavne ja). Vybila sa mi baterka, nefungovalo dobíjanie. V Bratislave som identifikoval problém – obyčajná poistka. Dosť často sme stáli, hľadajúc najlepšiu cestu, nechávali v úmornom teple vychladnúť motory. Štartovať som musel nakopávačkou, až kým mi nezačalo štrajkovať koleno. Raz sme tak zastavili podumať kadiaľ ďalej, asi 25 km od stôp civilizácie. Motorka mi viac nenaštartovala. Po niekoľkých márnych pokusoch som sa v tej horúčave cítil, akoby som práve dobehol maratón. Žiadna sranda. Vyčistili sme sviečku, teda vlastne Gažko, ja som bol hotový z neúspešného nakopávania. Motorka chytila na prvé kopnutie. Zrazu sa odniekiaľ začal valiť olej. Napriek príšernej horúčave ma oblial studený pot. Fantázia začala pracovať, ale napriek v hlave rýchlo bežiacemu filmu som neprišiel na to, ako z tejto zapeklitej situácie vyviaznuť. S motorkou som sa začal pomaly lúčiť a uvažoval som, ako zachrániť sám seba. Vtedy sme si všimli, že olej vyteká z výfukového potrubia a došlo nám, že motor nasal olej pravdepodobne cez odvetrávaciu hadičku, keď mi pred zastavením motorka padla dole hlavou (vlastne sedadlom).

Po bojovej porade, zvážení možností, zásob vody, stavu môjho kolena pomaly neschopného ďalšieho nakopávania, Gažkovej slabnúcej baterky (po vypnutí motora bežal prídavný ventilátor len na baterku), neobratnosti, vďaka aj keď minimálnej batožine, sme sa vzdali. Alláh so svojou všemohúcnosťou nás zrazil na kolená.

Bolo priveľmi teplo, v hrubých bundách sme sa potili ako somár v kufri, zavadzali nám na motorkách spacák a karimatka a hlavne moje nešťastné koleno a neštartujúca motorka. Priznávam, že najväčší podiel na našej porážke nesiem ja. Zdravý rozum však zavelil k návratu. Keby sme ostali trčať trochu ďalej 40 – 50 - 60 km od najbližších známok života, mali by sme veľmi veľmi vážny problém.

Celí dehydrovaní sme sa vrátili späť a tralalákali sa okolo 200 km po šotolinovej ceste do Ksar Ghilane. Osobne som bol úplne hotový. Od dehydratácie ma bolela hlava. Na bolesť hlavy je najlepšie natriasanie na motorke. Nemali sme čo jesť, iba Gažkove povestné cukríky LIPO, ktoré vždy vytiahol, keď bolo najhoršie a sezamové tyčinky poliate benzínom. Grgalo sa nám z nich celú cestu.

Posledné kilometre som išiel v polobezvedomí. Odbočka zo šotolinovej cesty do Ksar Ghilane merala 8 kilometrov. Zdalo sa mi, že po nej ideme celú večnosť. Čas sa vliekol ako natretý medom. V duchu som sa ukľudňoval, že to raz musí skončiť.

Našťastie skončilo. A dobre. Späť do života ma dostal až kúpeľ v termálnom jazierku, šiša, káva a dva arabské chleby upečené na plechu rozpálenom ohňom z palmového dreva v oáze Ksar Ghilane. Gažko, ušetrený nakopávania svojej motorky, bol na tom zjavne lepšie. Že by toho ale nemal po dnešku plné zuby, sa povedať nedalo.

5. 4., 92 km

Záverečná. Skutočný koniec našej výpravy. Presun z Ksar Ghilane k autu v Tataouine. Vyše 80 kilometrov po šotoline a pár po asfalte. Už sa nemalo nič stať. Hlavne po tom, čo sme všetko prežili a zažili. A predsa. Najprv som stratil spacák a potom Gažka. Spacák našiel Gažko a po vrátení sa pár kilometrov aj ja Gažka. Čo Alláh nechcel? Na záver dostal defekt. Keďže je mimoriadne zručný, tak skôr vymenil dušu, ako som ja upevnil potrhaný spacák. To však bola posledná prekážka na našej ceste. Pozvoľne sme dorazili do Tataouinu, rozobrali motorky a všetko natlačili do Defendera.

Stretli sme sa so Španielmi od Bordj el Khadry. Boli šťastní a vycerení ako kaukazský kocúr. Dali Bordj el Khadra –El Borma. Ďakovali nám za GPS track a morálnu podporu. Tvrdili, že bez toho by si netrúfli. Jeden z nich bol doriadený. Spravil niekoľkonásobný kotrmelec na štvorkolke. Aj tá bola doriadená. Utrhol celý zadok. Dali sme spoločné foto. Plácali sme sa po ramenách, podávali si ruky. Aj také vie byť motorkové dobrodružstvo so šťastným koncom.

Pred nami už bola len cesta Defenderom k trajektu. Spánok na rozostavanej diaľnici pod mostom. Trajekt. Cesta na jeden šup do Bratislavy.

Záver

O čom to celé bolo? O ceste, o poznaní, o prekonávaní prekážok, o kamarátstve, o vzájomnej pomoci, o ďalšom spoznávaní islamského sveta, o miestami náročnom jazdení (na naše amatérske možnosti), o 3402 km cez Saharu, o obrovskom šťastí v nešťastí a tak by sa dalo pokračovať.

Ďakujem tomu, kto nad nami držal ochrannú ruku, nech to bol ktokoľvek. Ďakujem Gažkovi, ktorý nikdy nestrácal hlavu a nevzdal boj, aj keď veľmi trpel. Ďakujem ľuďom z Motokrosového klubu Stupava a hlavne otcovi a synovi Borákovcom, ktorí mi obdivuhodne ľudským prístupom a cennými radami pomohli počas tohtoročnej zimy zdokonaliť jazdecké umenie alebo vlastne ako tak sa zubami nechtami udržať na motorke a nepadať stále na hubu... Na záver ďakujem Moabovi, bez ktorého súkromnej správy, ktorá mi naliala síl do žíl, by som tieto „Gažka a Kapra, mládencov príhody a skúsenosti“ nemal síl dopísať a na motoride uverejniť.