Hm, ako začať... Tak ako som písal minulý rok článok Balkánska rozlúčka, ukončil som ho slovami, že sa tam určite vrátim. Sľuby sa majú plniť, a tak som sa tam vybral opäť, neskôr ako som plánoval, ale práca a zdravie povedali svoje, a tak som namiesto v máji štartoval až 8. júna. Keďže som plány nijako netajil, pridal sa ku mne ešte jeden cestovaniachtivý kamarát - kolega z východu Róbert (Bobco) a tak po dohovore sa stretáme doobeda o 10.00 v Bratislave Petržalke, aby sme po dotankovaní vyrazili smer Balkán...

Na starej hranici Rusovce-Rajka na nás len mávne colník rukou a už ukrajujeme známu cestu k slovinskej colnici, aby sme tu doplnili tekutiny my aj stroje, ceny v eurách pôsobia nezvyčajne nádrž do plna za nejakých 10 E, bol som zvyknutý na tie ich tisíce.

Pumpa kedysi ležiaca na kraji dedinky trocha bokom hlavnej cesty je teraz hneď v centre stavebného ruchu. Robia tu kruhový objazd a vlastne cely krátky úsek Slovinskom je vo výstavbe, cesta diaľničného typu, takže sa predierame pomedzi kamióny, upchávajúce rozostavané cesty a využívame výhodu motorky - kde iní stoja, motorka si frčí - za pár minút sme na slovinskej a vzápätí chorvátskej hranici, aby nás obligátnym mávnutím ruky poslali preč, čomu som rád nezdržujú nás, ani mi ich a pokračujeme ďalej úrodnou krajinou Chorvátska, ešte zhruba 180 km cez Čakovec, Koprivnicu, Bjelovar, Daruvar. Z ľavej strany nás straší čierny mrak a blesky, ale obchádzame ho pri Koprivnici a nemokneme, to ale netušíme, že nás bude tento privátny mrak prenasledovať celý týždeň. U domácich z vlaňajška v Badljevine, kde máme naplánovaný nocľah sme niečo po štvrtej popoludní a keď ma vítajú menom, som rád že som nevolil inú trasu, chutne jedlo, milí ľudia, je čas si porozprávať novinky, ktoré sa udiali od mojej poslednej návštevy.

Ráno po raňajkách balíme a sedláme stroje, no teda sedlám ja, na Roba chvíľku čakám, lebo remienky jeho bočných brašní treba podoťahovať a všakovako pomotať, aj tak mu brašne ležia na smerovkách, a bojuje s tým celý zvyšok cesty, tak si na tento rituál zvykám, ja sedím a čakám, on hromží a preväzuje, som rád že som zvolil brašnu na sedlo spolujazdca, ktoré je upnuté za sekundu gumicukmi. Vyrážame, cesta rovnaká ako vlani Pakrac, Okučani, Bosanská Gradiška, kde je hranica s Bosnou a Hercegovinou, dedinky s nekonečnými obchodíkmi až skoro po Banja Luku, pred ktorou je pár kilometrov cesty diaľničného typu.

Pekným kaňonom rieky Vrbas, okolo Jajce s fotogenickým vodopádom pod starým mestom, po mestečko Donji Vakuf, kde začína pre mňa nová trasa, zabočíme vľavo, vlastne rovno smer Travnik – Sarajevo. Cesta pekná, kľukatá, hornatý zelený terén, v ničom sa nelíši od peknej prírody u nás, pomaly sa šplháme, aby sme v sedle Komar začali klesať k mestu Travnik s pekným hradom nad starým mestom.

Je tu nejaký sviatok, všade moslimskí obyvatelia zo širokého okolia, súdiac podľa množstva autobusov a keďže na kopec k hradu je možne isť len pešo v tom teple, tak robíme fotky aspoň z diaľky a frčíme ďalej i keď ma to mrzí. Nasledujúca cesta ma moc neteší, je to také široké údolie plne firemných objektov s hromadou aut, cesta je plná, až do Sarajeva sa vlečieme. Vlastne to bol len odvar toho, čo nás čakalo v Sarajeve. Žiadne provinčne mesto, riadne veľkomesto so zápchami na trojprúdovej ceste, musíme celým mestom naprieč, lebo staré mesto, kde mame naplánovaný nocľah leží až na okraji, učupené pod horami, ktoré ho obkolesujú.

Penzión nachádzame ľahko, sme priamo v centre, pre nás exotickej moslimskej časti mesta. Vybaľujeme, sprcha, rifle tričko na seba a hybaj pešo do ulíc.. teda uličiek, pomedzi obchodíky s darčekmi bižutériou a všakovakými tepanými potrebami, aby sme zasadli v malej reštaurácii na večeru. Ako lákadlo tu majú Imre-ho. Malý chlapík z veľkým jazykom dohovorí sa s každým, ako z neho dostaneme vie desať jazykov, takže sa s Robom bavíme, koho uloví na cestičke a ej hľa, je to borec, ulovil Japonca, a šupol ho za stôl k Francúzovi, ktorého tam umiestnil pred minútkou. Jedlo je veľmi dobré, veľkosť porcie tiež prekvapuje, takže dojedáme sťažka, brucho plne do posledného miesta.

Večernú prechádzku piatkovým mestom si vychutnávame naplno, toľko pekných žien a dievčat na jednom mieste sme ešte nevideli a na zvyšok cesty ani už neuvidíme, hmm aspoň sa bude dobre zaspávať.

Ráno sa budím zavčasu, a keď slniečko vykúka spoza okolitých kopcov tak sa balíme a ideme naposledy do mesta, v pekárni ktorú sme večer videli kupujeme niečo chutné pod zub, v kaviarni pri kávičke to zlupneme.

Lúčime sa so Sarajevom, cesty sú v sobotu ráno o poznanie prázdnejšie, tak sme na výpadovke celkom svižne. Cesta sa mi páči, za letiskom, ako končia posledne domy, sa cesta zareže do údolia, s riekou Željeznica.

Cesta sa pekne točí, takže pekný výhľad na okolitú prírodu strieda pôžitok z jazdy... pravá ľavá a pravá..... toto milujem snáď ani kúsok rovnej cesty, sama zákruta výhľad na hory v diaľke so snehovými fľakmi teší oko, cesta cez horský prechod so serpentínami a vracákmi ma baví, užívam si to až do chvíle, kým vyletíme zo zákruty, aby som zbadal policajta s radarom v ruke, ako pomaly dvíha ruku, aby nás odstavil na krajnicu. Do kelu, púšťam sa do debaty, dišputujeme o cestovaní a trasách, po všimnom nás púšťajú ďalej s radou na cestu cez hory, kde je podľa neho dobrá cesta a kratšia asi o 150 km, ako bola moja pôvodná trasa okolo Durmitoru. Po asi desiatich kilometroch nás policajti odstavujú zas, tentokrát len tak, skontrolujú nám preventívne papiere od mašín, prehodíme pár slov a vtipov a frčíme ďalej popri rieke Drina. Široká cesta ubieha rýchlo, moc sa mi tu nepáči. V Goražde odbočujeme na skratku. No toto, po prechode mosta cesta samý fľak, úzka, ako jeden pruh normálnej cesty pomaly sa začína rezať a kľukatiť do výstupu kopcami, ale krajina je pekná zvláštnosťou je skryte mestečko Čajniče na úbočí kopcov, husté ihličnaté lesy, krása.

Vyrezané štvorce asfaltu, ktoré asi zabudli zaasfaltovať, lebo žiadne stroje sme nestretli, tak kľučkujeme medzi diery, aby sme uprostred tej nádhernej prírody došli k hraniciam Čiernej hory. Je to najpomalší prechod, berú nám pasy aj papiere od motoriek a poctivo ich skenujú a neviem čo všetko tam vypisujú, lebo to trvá celu večnosť, od colníka sa dozvedám že ešte nejakých 30km tejto cesty a dostaneme sa na lepšiu, smer Žabljak - Crno jezero pod pohorím Durmitor. Výhľady sú krásne, ideme vrcholkami Kovač planiny, po náhornej rovine, aby sme začali klesať k mostu cez rieku Taru.

Juu, most je vysoký snáď 100 metrov voda je sfarbená do tyrkysova, pekný výhľad. Za mostom sa cesta rozdvojuje, zabočíme doprava smer Žabljak v diaľke vidíme pohorie Durmitor v celej krase, so snehovými fľakmi vyzerá pekne.

Škoda, že ten náš privátny mráčik sedí na vrcholkoch a nedovolí slniečku osvietiť majestátne hory, v Žabljaku zahýbame na Crno jezero a hľa, zarábať sa dá aj tak že odstavné parkovisko je v hustom lese, z ktorého nevidíte absolútne nič a po zaplatení vstupného 1 E na osobu a parkovného, musíte 700 m po vlastných k jazeru, ale neľutujem pekný výhľad, i keď v čižmách mi je horko.

Rozhodujeme sa čo ďalej či zostať, alebo pokračovať v ceste, rozhodujeme sa pre cestu.

Vraciame sa k mostu cez Taru, aby sme pokračovali popri rieke údolím, je tu pekne ale radosť nám kazí mrholenie, ktoré prechádza postupne do dažďa , na rad prichádzajú nepremoky. Leje, ako z krhle nič nevidím, tak pod vrchom Babin zub to strihneme do reštaurácie, pekne aj s motorkami medzi stoly, majiteľ nič nenamieta a núka chutný teľací guľášik, hmm je fakt chutný... Dážď trocha ustáva, tak pokračujeme v ceste, ale drží sa nás až po Podgoricu. Prechádzame zaujímavým údolím rieky Morača, ktoré sa líši od iných údolí, ale vďaka dažďu sa mi nechce zastavovať a vyťahovať foťák, za čo si teraz nadávam.

Hlavné mesto Čiernej hory prechádzame bez zastavenia, síce ma to mrzí, ale dažďa mám plne zuby, hoci už len jemne mrholí, dúfam, že pri mori bude pekne, a tak posledných 60 km cez most ponad záliv skradarskeho jazera. Je fakt obrovské toto jazero. Odbočujeme na nový úsek cesty s plateným tunelom (2,5 E) dlhým 5 kilometrov a sme pri mori. Stáčame to doprava a tým definitívne opúšťam úmysel isť až do Albánska, od ktorého ma kvôli zlým cestám odhovárali a je fakt že naše stroje nie sú žiadne endurá. Už za tmy sme v Petrovaci, ubytovanie nájdem hneď, penzión pekný, aj s reštauráciou, za 15 E aj s raňajkami a garážou pre motorky grátis, super.

Ráno je krásne, raňajky bohaté a chutne, navštívime umývárku, lebo motorky vyzerajú, ako keby sme s nimi boli niekde na stavbe, čistíme a mažeme reťaze po lejavici je všade piesok a cement a stroje sú ako nové. Dnes je na pláne len trasa do Tivatu, nájsť ubytovanie a naľahko okolo Boky Kotorskej. Ale plány sú jedna vec, skutočnosť iná, mestečko sa mi nepáči aj ľudia sú divní, vraj na jednu noc sa im neoplatí brať nocľažníkov?? To som ešte nezažil, asi sa tu dohodli, a tak naštvaní po treťom pokuse frčíme nabalení okolo Boky Kotorskej, ktorú som plánoval už vlani, ale nakoniec som sa sem nedostal.

Ideme okolo prístaviska kompy, ktorá premáva v najužšom mieste, aby skrátila cestu tranzitujúcim. My ideme pekne dookola. Dýcha tu na nás história, pekne stavby, ale aj moderné hotely, okolo vysoké hory. Ako naschvál tam zas sedí ten náš privátny mráčik a halí ich vrcholky.

Kotor je krásne mesto, opevnené až nepochopiteľne niekam do neba. Hradby sa štverajú po strmom úbočí, pod ktorým sa hrbí za hradbami stará časť mesta. Pekné. Káva par fotiek a pokračujeme v ceste je tu pekne, i keď kúpať sa nedá voda je plná rias a žabacincov, brr.

Takto obchádzame celý záliv a dostávame sa opäť ku kompe, tento krát na druhom brehu. Zastavujeme na obed, pohľad do mapy ... áno ideme až do Chorvátska prvé mestečko Cavtat.

Nájsť ubytovanie nie je najmenší problém, zostávame na dva dni, jednak sme sa ešte nekúpali v mori, a oddych sa hodí vždy. Počasie praje, aj na druhý deň je krásne, Robo ide do Dubrovníka na čumendu, ja zostavám, bol som tam vlani autom, tak idem radšej k vode, len tak, v kraťasoch bez bundy a prilby, pozrieť okúpať, ale je to tu akési vymreté, samé „staré korčule“, očko nie je na čom popásť a tak po kúpaní idem radšej naspäť a hodím spánok spravodlivých, kým ma nezobudí Robov príchod s v vrkotom pod balkónom. Ideme sa najesť do centra, aj tu je akosi prázdno, v prístave nádherné jachty z Austrálie, z pizzerie ich obdivujeme. Prikrmujem aj miestneho tigra, čo mi mňaučí pri nohách, a tak sme spokojní všetci traja. Je streda ráno, budím sa na zvuk lejaku, keďže Robo sľúbil do telefónu že bude piatok doma, rozhodujeme sa že je čas pomaly sa vydať na cestu späť, kým sa pobalíme neprší a kým nasadáme o 9-tej na mašiny, je aj cesta obschnutá, hurá vyrážame.

Dubrovník ma vždy poteší, pekné mesto aj na fotke sa vie tváriť honosne, prechádzame Tudžmanov nový most, ktorý skracuje cestu o nejakých 12 km cesta je prekvapujúco voľná, tak si to šinieme prímorskou magistrálou, ubieha to rýchlo. Hranice Bosny a mestečko Neum, cieľ mojej vlaňajšej cesty.

Hranice, posledný pohľad na more, delta Neretvy s nekonečnými sadmi citrónovníkov, je niečo výnimočné, odbočujeme na Metkovič, za ktorým je definitívne hranica Bosny, aby sme sa po pri rieke Neretva dostali do Mostaru.

Pohľad na most a skákajúcich odvážlivcov z neho dole je úchvatný, ale náš privátny mráčik nás zas našiel a začína hrmavica, nevidieť ani na meter, tak sa natlačíme do pod bránia domu, leje tak využijeme vedľajší gril a dávame kuracie medajlónky na obed. Dážď ustáva, ale keďže čierňava ide smerom kam máme namierené aj my, navliekame nepremoky. Po pár kilometroch sme zas pod vodopádom, ktorý na nás mraky spustili, ale aj tak pokračujeme, občas dážď ustáva, občas leje.

Odzadu na nás vytrubuje modrý golf obieha nás a v okne ma ceduľu EU POLICE. Vystupuje policajt... Náš slovenský a so širokým úsmevom sa vítame, kolegu ma Taliana, sú tu na misii EU. Chvíľku pokecáme a priznáva, že aj oni sú motorkári a sme prví Slováci na motorkách, čo tu vidia. Hmm, že by sem ozaj nik nechodil? Blysne mi hlavou. Lúčime sa a pokračujeme v ceste, stretáme sa cestou ešte asi trikrát a definitívne sa nám stratili až v Banja Luke. Tu je iný svet, sucho a horko, vyzliecť nepremoky, špinavé sú až na chrbte, vlastne všetko máme zahnusené, a tak využijeme služby umývarky, večer o desiatej buntošíme domácich v Badljevine, všade tma, ale z úsmevom otvárajú garáž, pani Zlata nám beží chystať večeru. Sprcha a padáme do postele, ten dážď bola fakt otrava.

Budíme sa až po ôsmej ráno, zas čistime a mažeme reťaze, balíme, slnko pečie a v chládku pod viničom je super, ani sa mi nikam nechce, nakoniec nasadáme a vyrážame. Daruvar, Bjelovar, Koprivnica, Čakovec a hranice najprv slovinské, potom maďarské. Je horko, cesta Maďarskom akosi neubúda i keď letíme čo to dá, pár km pred Rajkou vletíme do lejaka opäť, aj z vetriskom, že je problém sa udržať vo svojom jazdnom pruhu, tak to zapichneme do opustenej čerpacej stanice a čakáme kým počasie dostane rozum. Čas si krátime telefonovaním, tak ani nevnímam že prestalo pršať. Vyrážame na posledné spoločné kilometre, aby sme sa nadobro v Petržalke na pumpe, tentokrát na opačnej strane cesty rozlúčili. Dík Robino. Ja pokračujem domov do Trenčína, cestou mi stále smoklí, ale dá sa isť celkom svižne. Robo zostáva do zajtra u kamošov v Bratislave.

Večer o siedmej som v garáži. Príjemne unavený s hlavou plnou zážitkov, a s pocitom večnej nespokojnosti cestovateľa, čo všetko som ešte mal vidieť a nevidel... Ale veď sa tam vrátim, to si zas sľubujem a ja si sľuby plním, tak sa už teraz teším na ďalší krásny výlet. Ahoj Balkán...