Balkánska rozlúčka

Keď som na jar videl dokument z Bosny a spomenul si, ako sme tadiaľ chodili autom, keď som bol malý, na tu krásnu prírodu, tak vo mne pomaly dozrievala myšlienka vydať sa sem na motorke a pozrieť sa tam zas na vlastne oči. Ale plány sú jedna vec, realita iná. Akosi nebolo času cele leto, ešte som aj predal moju TDM, ale po krátkom absťáku kúpil novú Hondu CBF1000, ani to počasie v auguste nebolo nič moc, tak som to z rodinnej dovolenky autom v Chorvátsku strihol cez Bosnu domov a utvrdil sa, „áno, to je to pravé , sem predsa musím“. Tak som sa po 12 dňoch po návrate naložil aj z bagážou a vyrazil... sám pretože kamoši ma sklamali, ale moje rozhodnutie bolo pevné.

Vyrážam v sobotu až niečo pred jedenastou, tak som sa akosi zamotal a tak mam časový deficit oproti plánu, takže rozhodnutie vyhnúť sa všetkým diaľniciam je porušené a nabieham na ňu hneď na začiatku cesty. Kalím to, nech som čím skôr na hranici. Fajn 11:59 tankujem na poslednej pumpe v Petržalke, chcem isť cez starú colnicu v Rajke. Keďže je čas obeda zastavujem sa ešte naobedovať na Slovensku, obsluha akosi viazne, tak zas trocha strácam čas. Cez Maďarsko idem najkratšou trasou smer Csorna, Szombathely, Redič. Cesta na motorke ubieha rýchlejšie ako autom, našťastie tu nikde nestretám policajtov, tak si to šiniem rýchlejšie ako povolenou 80.

Hurá hranica na malý kúsoček idem slovinskom, kde tankujem v domnení že tu snáď je lacnejší benzín ako v chorvátsku. Je 15:56 a predo mnou ešte nejakých 200km podľa plánu, neznámou cestou. Hranica, tento krát Chorvátska, colníkovi stačí pohľad na pas, ktorý mam pod fóliou tank vaku a posiela ma preč. Chorvátsko, moja obľúbená krajina, konečne rozumiem, nie ako Maďarom kde neviem ani pozdraviť. Za hranicou zastavujem pri domorodom motorkarovi s CBF600 ktorý sa nevie vynadívať na moju novučkú 1000 a ochotne mi vysvetlí kadiaľ sa vyhnem mestu Varaždín. Poslúchnem ho a robím dobre, z Čakovca zahýbam smerom na Prelog, cesta je nová, je to privádzač k diaľnici , tesne pred búdkami s cestarinou uhýba do polí s kukuricou, asfalt je ale stále nový a cesta sa krásne zatáča, vlastne stále to klopím raz doľava hneď zas doprava juuu, to mam rád konečne deriem gumy aj z bokov. Tesne pred Prelogom odbočka na Ludberg, klasickou okreskou tu sa zas napájam na hlavnú smer Koprivnica, krajina ako u nás úrodná rovina rieky Drava lemovaná po pravej strane vrchovinou s upravenými vinohradmi, všetko je krásne zelené, polia obrobené, je to úplne iné Chorvátsko, ako pri mori. Obchvat mesta Koprivnica ma potešil, nemusím sa motať centrom, aj tak mi je horko. Pokračujem smerom na Djurdjevac do ktorého však nedôjdem, je tu nejaká skratka na Bjelovar, tak odbočujem a dostávam sa medzi vršky. Cesta sa krásne vlní, krajina je to pekná pripomína mi to domov, už viem prečo sa sem našinci kedysi sťahovali, veď Daruvar do ktoreho mierim, je centrom Čechov celého Chorvátska, veď ich je tu neúrekom, a pri prvom dvojjazyčnom nazve obce viem že sú tu. Je to zvláštne Chorvátsko český názov na tabuli obce, keď ale zbadám na dome nápis český dúm, nedá mi to a zastavujem.

Idem na kus reči, pani je milá a plynulou češtinou sa bavíme o histórii a súčasnosti našincov žijúcich tu, áno píšem našincov, pretože vo mne hrkne, keď sa pridáva ďalšia pani a povie že jej babka bola Češka od Trenčína, zamrzí ma to a snažím sa im vysvetliť, že by to mali rozlišovať, že Slovák je Slovák. Zbytočne, slovami tu sme všetci Česi ma odzbrojí, ale môžeme si za to asi sami, naši slovenskí politici tu na nich kašľu a podľa slov im tento český dúm postavili Česi. Nevadí lúčim sa a idem ďalej. Daruvar je pekne mestečko, dokonca kúpeľne, Daruvarské Toplice tvoria stred mesta. Jednu chybu to má, ani jeden hotel nemá pre mňa miesto, sama svadba, tak sa poberám ďalej, stmieva sa a premýšľam čo robiť, zastavujem sa na kávu a tu ma pošlú o dva domy ďalej, aby som sa spýtal na ubytko.

Ubytovanie: Privát v obci Badljevina. Super, domáci najprv z nedôverou pozerajú na motorkára čo cestuje sám, ale keď nenamietam a nedohadujem cenu 100 kuna berú ma dovnútra. Konečne uľavím aj motorke a skladám bagáž. Keď ma v tom vola domáca, že večera je na stole?????? Asi som sa zatváril moc prekvapene, lebo hneď dodáva „neboj to všetko je v cene tých sto kún“. Dobre, kurací paprikáš či guľáš, alebo také niečo medzi, s chlebíkom padne vhod, zákusok, a na pitie si pýtam čajík. Domáci sú veľmi prijemní ľudia, neskazení komerciou, ako všetci pri mori. Dávam si kúpeľ, masážny sprchovací kút je presne to, čo som na záver dňa po 550 km v sedle potreboval. Domáci mi ochotne otvoria garáž a vyberú svoju Zastavu, aby som si tam dal motorku, tak spíme obaja pokojne. Ráno mažem reťaz, a domáca pani ma volá k raňajkám, neverím vlastným ušiam. Na stole ma čaká kávička, pomazánka a chlebík, ten ma prekvapuje tým, že je presne ako ten náš a nie ten prímorský, čo vypadá ako riedky sendvič. Je to chlieb, ako ma byť, že by prítomnosť Čechov v tejto oblasti ich naučila robiť tak dobrý chleba? Ešte čajík a balím, lúčime sa ako starí známi, beriem adresu a zas som v sedle. Pokračujem úrodným krajom smer na Pakrac, za ktorým sa krajina zas mení na rovinu, ktorú vytvorila rieka Sava.

Bosansku Gradišku, kde je hranica Bosny a Hercegoviny lemuje rieku Sava. Za hranicou sa všetko mení, je to tu samý stánok, tržnica a cestu lemujú obchody. Je tu relatívne lacno, tak sem chodia Chorváti na nákupy, ako my kedysi do Maďarska a Poľska. Tabule sú v azbuke až niekde po Jajce. Krajina ešte chvíľu nemení charakter, len asi 25 km som nevyšiel mimo obec, len sa menia tabule a nadväzujú jedna na druhu. Asi si to tu uvedomujú a prekvapujú ma značky s povolenou 80 v obci. Pumpy sú tu husto, skoro na každom druhom kilometri, tak na jednej tankujem cena je 1.84KM za liter. Pri pomere 1,95KM(konvertibilnej Marky) za 1 Euro, je to lacnejšie ako u nás. Z domu som prešiel 649km a je opäť 10:45.

Ozaj jeden dôležitý postreh. Ak niekto pred vami odbočuje vľavo, brzdite čo to dá, ak čakáte, že vám nechá miesto vpravo na obídenie je to chyba, vždy, ešte raz, vždy sa natlačia naopak úplne v pravo a odtiaľ zahnú doľava, asi ich to tak učia, lebo to tu tak blbo robia všetci. Pred Banja Lukou je kúsok diaľnice, asi 15km, tak zas potiahnem za rukoväť a som v meste, napriek plánu pozrieť centrum ho len prechádzam a pokračujem, smer Jajce.

Za Banja Lukou náhle mení krajina charakter a vchádzam medi hory do úzkej kotliny povodia rieky Vrbas. Cesta sa zarezáva do hlbokého údolia.

Z oboch strán hora, rieka a cesta viac sa sem nezmestí. Cesta sa krásne kľukatí, je to nádhera, pripomína mi to cestu popod Strečno, akurát bez aut, tých je tu fakt minimum. Idem si ako chcem a kochám sa scenériou okolo seba, krása. Asi 20 km pred Jajcom je uzavretá cesta a ženie ma to ešte užšou tiesňavou na Mrkonjič Grad. Zachádzka asi 20 km, ale nevadí, krajina je krásna cesta kvalitná, je vidieť, že sa tu o cesty starajú, vyrezane štvorce asfaltu s novým povrchom sú všade ale necítiť ich ako u nás.

Prichádzam do mesta Jajce, vítajú ma hradby zahýbam smer centrum. Som strašne sklamaný, kedysi krásne starobylé centrum je plne terás reštaurácii a barov ... fuj, celkom to mení charakter mesta, samé reklamne parazole, som znechutený a bez zastavenie pokračujem k vodopádu. Konečne viem načo je dobrý mestský architekt, ktorý by toto všetko zrušil šmahom pera. Vodopád fakt stojí za obdiv, je to krása. Ešte fotka mestečka z diaľky a zas valím. Za Jajcom krajina mení charakter, ide síce naďalej údolím rieky, ale to sa troška otvára, zmestia sa sem aj domy a malé políčka, v niektorých vidieť minarety, ktoré sa týčia k oblohe ako tužka zabodnuta gumou do zeme. Okolo mestečka Donji Vakuf po Bugojno sa údolie rozširuje na pláň s poliami, lemovaná horami vysokými až do 1900 m. Všade prítomna kapusta ma presviedča o tom, že sa jej tu darí. Cesta nenapadne začína stúpať, aby sa za mestečkom Gorni Vakuf dala strmo nahor do pohoria Raduša. Vo výške nejakých 1300 m sa prehupla do nekonečného zjazdu z kopca cez mestečko Prozor. Idem snáď 30 km dole kopcom, krásnymi zátačkami, vracakmi, s nádherným výhľadom na vrch Pločno ktorý sa týči až do výšky 2225 m.

Okolo jablaničkeho jazera sa dostávam do centra mesta Jablanica. Za mestom sa cesta zarezáva údolím rieky Neretva do krásneho údolia. To ma však už iný charakter, postupne sa vytráca zeleň, viac tu trčia skaly, nadobúda to stredomorsky charakter. Je 15:20 zastavujem sa na obed. Jahňacina s pečenými zemiakmi a šalátom s minerálkou za 12KM je dobrá. Prešiel som od domu 875km. Neretva so svojim kaňonom je rieka dostatočne vodnatá, tak je tu mnoho priehrad s hydroelektrárňami. Voda je asi čistá, je tu veľa chovných staníc na ryby. Postupne sa dostávam na otvorenejšiu plochu, kde je mesto Mostar, známe svojim krásnym mostom cez rieku, ktorý bol počas vojny zničený a znovu vybudovaný do pôvodnej podoby. Priľahlé uličky sú rajom pre ženy, množstvo krámov s bižutériou je lákadlom pre nejednu turistku. Pekne okolie mosta, ale vidieť že mesto je rozdelené vlastne na dvoje, moslimskú a kresťanskú časť. Je to tu cítiť všade.

Za mestom odbočujem k prameňu rieky Buna. Krasový útvar, kde voda vyviera priamo z kamennej hory. Pri samom prameni sa hrbí maličký kláštor, je to veľmi krásne, ovšem len vtedy, keď stojím chrbtom k množstvu reštaurácii, ktoré tu vyrástli s terasami až nad vodou. Tankujem, tento krát je to 1,92KM/l. Je horko, odkladám čo sa dá a pokračujem k moru deltou rieky Neretva, ktorá je široká niekoľko kilometrov a všadeprítomne citrónovníky dajú tušiť o úrodnosti a teple ktoré tu vládne. Po prechode chorvátskych hraníc sa rozhodujem, kam k moru, nakoniec si vravím, že keď robím výlet Bosnou tak idem do jediného bosenského prímorského mestečka Neum. Ubytovanie nie je problém, a 10 minút po príchode už ťahám kufre do izby úplné nového apartmánového domu a za 15 euro mam izbu sám pre seba. Je hneď pri mori, do ktorého skáčem len tak, bez plaviek, aby som rozpustil vlastnú soľ, ktorá sa mi na tele nahromadila po ceste, voda je príjemná taká letná ma údajne 23 stupňov, uuuuu toto som potreboval.

Prešiel som rovných 1040 km. Po sprche sadám na odľahčenú mašinu a idem do centra niečo zjesť. Za 9KM som najedený, teľacie so zemiakovým pyré a minerálkou mi chutilo. V telke pozerám predpoveď počasia, najprv na chorvátskej, neskôr na bosenskej televízii a rozhodujem čo ďalej. Na oboch sa zhodli, že nasledujúce tri dni majú byť upršané z vetrom a začať má na večer ďalšieho dňa. Keďže je ráno múdrejšie večera líham si a zaspávam pri zvuku malých špliechajúcich vlniek,,,,, chrrrr

Ráno je slnečno, je vidieť učesane ťahajúce sa mraky, čo je predzvesťou zmeny počasia, tak skáčem do mora, preplávam zopár temp, a rozhodnutie prišlo ako blesk. Prišiel som, videl som, kúpal som sa ..... idem. Mením plany isť až do Boky Kotorskej, predstava jazdy v daždi ma neláka a tak opäť balím a po raňajkách sa zas valím po ceste tou istou trasou, ako som prišiel. Cesta mi ubieha v pohode, vychutnávam si krásne výhľady, klopím zatáčky nacvičeným štýlom z Jankovho vršku a nechtiac, akosi pridávam, až v jednej zákrute škrtám stúpačkou o zem. „Hups“, to som asi prehnal a podvedome si vynadám, že predsa len som na výlete a brašna s kufrom na zadu troška menia charakter pruženia , tak zas zvoľním, ale asi nie dosť. Na obchádzke za Jajcom ma zastavujú policajti a ukazujú mi radar, 86 na povolenej 60 je dosť. Ťahajú ma k autu, kde sa mi dostáva pol hodinovej prednášky o zmene zákona a spôsobe pokút (policajti nemôžu vyberať, len vám pomôžu vyplniť tlačivo, ktoré musíte isť zaplatiť do banky, alebo na poštu a s ústrižkom sa vrátiť pre papiere, ktoré vám zoberú) Nakoniec mi vrátil papiere do ruky zo slovami, napomenul som ťa a ak nám dáš niečo na kávu, môžeš isť, tak frčím ďalej. 17:47 som zas na hranici v Gradiške, tankujem 1,87KM/l a som zas v Chorvátsku, nocujem u prekvapených známych a som rad že som ich tu cestou sem našiel, domáce klobásky sú veľmi chutne papám a vychutnávam si relax v sprche s hydromasážou. Na raňajky mam na výber pizzu, alebo domáca slaninka, volím slaninku s pečivom, čaj, a čierna káva, uf až sa mi nechce sadať na mašinu, radšej by som sa vrátil do postieľky, ale mam pred sebou ešte viac ako 500km. Predsa len sadám do sedla a odchádzam. Domáci mi kývajú, kým nemiznem v zákrute, je to milé, takíto srdeční ľudia, určite sa k nim, aj do Bosny v budúcej sezóne vrátim. Popisovať cestu maďarskom nebudem, nie je čo, iba to ako ma vytáčajú tabule s nápisom Poszony-Bratislava. O 16:30 stojím doma pred garážou.

Prešiel som 2007 km za 4 dni, tankoval som 99,93l, z čoho vychádza priemerná spotreba 4.98l/100km. Neľutujem ani jeden kilometer, určite sa sem vrátim, len dúfam, že sa ku mne pridá viacero cestovania chtivých dobrodruhov. Cesty boli relatívne kvalitne, napodiv najhorší úsek celej cesty bol Bratislava – Trenčín, kde som myslel že diaľnica zo mňa chce vytriasť dušu.

Bosna je krásna krajina a pomaly začínam plánovať, čo ešte vidieť, kam zabočiť, už sa teším na budúcu sezónu.

Ahoj Bosna, ahoj more.